OBYČAJNE INÝ

Maliar, návrhár, hudobník, gay.

Na prvý pohľad nie je homosexuálny umelec v súčasnosti nič výnimočné. Keď sa však do príbehu dvadsaťročného Martina ponoríme hlbšie a okúsime jeho sladko-trpkú chuť, zistíme, že život homosexuála prináša oveľa viac než len veci spojené s jeho orientáciou, čo pomáha k lepšiemu stotožneniu sa človeka s človekom.

Povedzte nám niečo o sebe.

Môj život sa začína tým, že som sa narodil a nejakou chybičkou som sa ocitol v detskom domove. Pôvodne som mal ísť do Bratislavy, k nejakej „celebritke“, no našťastie sa to zmenilo. Šiel som do Skalice, a tak ma potom našla moja mama. Robila v detskom domove, hneď som jej padol do oka a nastalo isté vzájomné prepojenie. Tesne pred mojimi pätnástymi narodeninami mi zomrel otec, čo bola veľká životná rana, no môj vzťah s mamou to viac upevnilo.

To, že som gay, som tušil odmalička, že asi sa mi páčia viac chlapci ako dievčatá. Postupne sa to stupňovalo, neprišlo to odrazu. V pätnástich som sa priznal mame. Neviem, či bola smutná alebo šťastná, no najmä bola rada, že som sa jej to povedal, ale musela si na to chvíľku zvykať, uvedomiť si, že vnúčatá asi nikdy nebude mať…

Ako váš coming-out prijala širšia rodina?

Priamo som sa im nepriznal, no myslím, že to tušia. Aj tak mi však stále kladú otázky typu – „Kedy budeš mať frajerku?“.

Študujete na umeleckej škole, poviete nám niečo o svojej tvorbe?

Moju prácu by som zhrnul slovami „kontroverzný gay na slovenské pomery“. Čo sa týka výtvarnej tvorby, v minulosti som sa tomu venoval viac. Stále mám chvíle, keď si niečo nakreslím, no pravdupovediac, umelecká škola mi to znechutila, keďže sa to stalo mojou povinnosťou. V poslednom čase som sa skôr zameral na hudbu a návrhy šiat.

Čo najviac ovplyvnilo vašu tvorbu? Slúži vám ako inšpirácia rodinné pozadie?

Nie sú to ani tak rodinné udalosti, ako skôr veci a ľudia okolo mňa a moje vlastné emócie, čo ma inšpirujú.

Je niečo, čo sa snažíte svojim umením povedať?

Význam mojich obrazov by som bral skôr naľahko, sám často neviem, aký majú význam, jednoducho len začnem kresliť. Návrhy odevov prichádzajú tiež zväčša spontánne. Čo sa však týka hudby, v textoch sa často vyskytuje kritika spoločnosti.

Ako sa žije gayovi v malomeste?

No, spočiatku som mal pocit, že ma chce každý zbiť. Celé mesto vedelo, že som gay skôr než som to vedel ja, ale myslím si, že veľmi pomohol môj spôsob prezentovania sa. Ľudia si uvedomili, že sa nebojím a nehanbím sa za to, kto som, preto ma prestali šikanovať.

Aké máte výhody alebo nevýhody oproti gayom z veľkomesta?

Nevýhodou je asi to, že si ma tu veľa ľudí všíma, oproti veľkomestu, kde to často zaniká, čo na druhej strane môže byť aj nevýhoda. Ak si ťa nikto nevšíma, si neviditeľný.

V malomestách sa snažia gayovia často maskovať, aby vyzerali heterosexuálne, pre vlastnú bezpečnosť, no ja som ten typ, čo chodí po ulici a je mu to jedno.

Ako vnímate LGBT+ komunitu na Slovensku?

Podľa mňa by sa mala LGBT+ komunita na Slovensku viac ukazovať, no serióznejším spôsobom, aby mali o nás ľudia čo najlepšiu mienku. Predovšetkým by sme si mali najprv vyriešiť medziľudské vzťahy v rámci komunity, ktoré sú často komplikované, a tak sa sústrediť na našu verejnú prezentáciu.

Autorka: Tatiana Turisová
Foto: súkromný archív Martin Tomek