Pamäť národa

Prechádzam sa ulicami Bratislavy a tak dumám a filozofujem nad svetom, Slovenskom a životom v ňom. Idem od jesennej Medickej záhrady po víkendových cestách smerom k Mariánskej a Kamennému námestiu, kde hľadím na Prior a starý hotel Kyjev. Spomínam si na vedomosti, ktoré viem o socializme a jeho architektúre. Tentokrát nie o tom, akým zlým režimom to bolo, a ako je doteraz ovplyvnená mentalita tohto národa aj vďaka týmto dejinám, ale len obdivujem architektúru tohto režimu, aká je brutálna.

Idem odtiaľ smerom na Námestie SNP a premietam si v hlave všetky tie protesty, ktoré som za posledný rok na tomto námestí vystál, aj v tých zimách, aj v tých horúčavách. A nie len tu, ale aj na Námestí slobody. Premietajú sa mi v hlave tie obrovské davy ľudí vykrikujúce tie známe heslá pod architektúrou tohto bývalého režimu. V tej chvíli by som si dovolil tvrdiť, že som prežíval niečo jedinečné, niečo ťažko opakovateľné. Akoby som mal moc niečo zmeniť a zároveň nádej, že národ ešte úplne neohlúpol.

Ako tak kráčam ďalej ulicami, spájam si možno dokopy to, čo vidím naokolo v tej architektúre, s udalosťami, čo sa nám dejú v moderných dejinách, ktoré práve prežívame. To, čo robí táto vláda, a ako sa stavia náš ľud k tomu s úplnou akceptáciou a často potleskom k tej arogancii a nekultúre ich prejavu. A nachádzam v tom celom asi naozaj súvis. Paradoxne, ľudia, ktorí si bývalý režim prežili, sú ich najväčší fanúšikovia, a my, narodení v demokracii a slobode, im to nežerieme, de facto nimi opovrhujeme. Ich politickými taktikami a krokmi proti nášmu právnemu štátu a demokracii.

Nuž, možno je to tým, že v minulosti ľudia nemali na výber. Bolo im hovorené, kde majú byť, čo si majú myslieť, čo môžu vidieť a čo nemôžu počuť, čo môžu jesť a ako sa môžu obliekať. Dokonca aj to, aký môžu mať nábytok a s kým sa môžu baviť. Ľuďom to tak možno aj

vyhovovalo. Keď vám niekto diktuje všetky tieto veci, zbavujete sa tak zodpovednosti a môže sa vám ľahšie žiť. Pokiaľ chcete mať život, v ktorom ale nemôžete vytŕčať z radu.

A možno aj toto je dôvod, prečo má naša vládna garnitúra toľkých priaznivcov, a to hlavne staršej generácie. Lebo im vyhovuje, keď im človek povie, čo si majú myslieť a čo majú robiť. Nemusia si tak overovať veci, čo im niekto povie, lebo mu slepo veria. Možno by si to ani nevedeli overiť, keďže ich tomu nikto neviedol a nemali na to ani prostriedky, s ktorými sa v modernej dobe už zoznámiť nestihli.

To, v akom stave máme krajinu, a to, ako sa náš ľud s otvorenou náručou stavia k praktikám politiky, ktorá nemá nič spoločné s demokraciou, je len výsledok našej minulosti a našej nevzdelanosti. Keby ľudia viac čítali a keby sme mali inú históriu, vyzeralo by to možno celé inak, ale my musíme pracovať s tým, čo máme. Toto nám bolo nadelené a z nejakého dôvodu musíme s touto neviditeľnou antidemokratickou silou bojovať.

A to sa dá jedine tak ako doteraz – vyjadrovaním nesúhlasu. Kriticky a slušne. Lebo slušnosť má v našej spoločnosti s najväčšou dôverou ešte stále miesto. Verím, že sa raz ako národ postavíme a povieme tejto arogancii a absolútnej nevzdelanosti raz a navždy „nie“. Dovtedy musíme vyčkať, vydržať a mať hlavu hore s úsmevom, pokorou a slušnosťou.

Samuel Barienčík