Recenzia: Ako Lúčnica kolovala s Koločasom

Devätnásť predstavení v mestách naprieč Slovenskom a Českom si začiatkom roka pozrelo spolu dvanásťtisíc divákov. Tanečno-divadelné predstavenie Koločas je než všetky doterajšie programy, ktoré Lúčnica uviedla. Choreograf a režisér Michal Dudáš vyrozprával prostredníctvom umeleckého súboru príbeh lásky dvoch ľudí, ktorý sa symbolicky odohráva počas jedného roka. Odráža rôzne etapy života a bohatstvo ľudových tradícií.

Príbeh a spracovanie

V predstavení je obsiahnuté takmer všetko, s čím sa naši predkovia v minulosti stretávali. Od raného detstva, keď malé dievčatká chodili pásť húsky, cez dospievanie, prvé intímne dotyky, až po verbovanie mladých mužov do vojska, svadbu a smrť. Niektoré pasáže sú spracované len náznakovo, o to však umeleckejšie. Iné sú zobrazené priamo a sprevádzané hovoreným slovom, ktoré sa v predstavení objavuje pomerne často. Nejde teda o typické predstavenie Lúčnice plné tanca, na aké sme zvyknutí. Koločas prináša množstvo hraných scén, dôraz sa kladie na výraz i pohyb – aj keď nie vždy striktne tanečný. Dielo je plné emócií všetkých odtieňov.

Tanečný a pohybový prejav

Tanec v tomto predstavení nehrá hlavnú rolu tak, ako je to zvykom pri iných programoch Lúčnice. Koločas nestavia na tanečnej zložke ako na hlavnej myšlienke – pohyb tu slúži skôr ako nástroj na vyrozprávanie príbehu. Preto sa na javisku striedajú rytmizované pasáže s hranými scénami a výrazovými výstupmi. Tie najčastejšie predvádza dvojica – muž a žena, okolo ktorých sa celý príbeh točí. Choreografie sú rôznorodé. Niektoré až veľkolepé, vytvorené pre skupinu dvadsiatich tanečníkov a tanečníčok, s cieľom ohúriť a vytvoriť silný vizuálny zážitok. Iné boli, naopak, komorné, určené len pre jeden alebo dva páry, a práve ich jemnosť a intimita dokázali úplne stíšiť celé hľadisko. V oboch prípadoch nechýbali silné emócie.

Hudobné spracovanie

Orchester Lúčnice je profesionálne teleso, ktoré posúva folklórnu hudbu na úplne inú úroveň. Na predstavení sa strieda pestrá paleta nástrojov. Rovnako ako tanečná zložka, aj tá hudobná mala spoločné pasáže a sólové skladby. Zazneli známe folklórne piesne, ktoré pozná aj človek na míle vzdialený ľudovej hudbe. Objavili sa niektoré vianočné koledy či detské riekanky. Hudba sprevádzala aj herecké scény a vždy citlivo dokresľovala emócie a atmosféru podľa deja. Okrem tradičných nástrojov – ako husle, viola, kontrabas či cimbal, bolo možné počuť aj dychové nástroje, napríklad píšťalky, klarinet či výrazný trombón. Celkový dojem umocnili aj bicie nástroje ako perkusie, ozembuch alebo klasické bubny.

Scénografia a kostýmy

Koločas je z veľkej časti aj divadelným predstavením, preto boli rekvizity vítaným spestrením, ktoré v bežných folklórnych predstaveniach často nevidíme. Išlo o jednoduché drevené konštrukcie. Tanečníci s nimi veľmi šikovne pracovali a dotvárali nimi potrebné prostredie. Podobne neobvyklé boli aj kostýmy. Namiesto pestrofarebných krojov stavila Lúčnica na jednoduchosť – biele spodničky, košele či nenápadné ľajblíky- vestičky. Keďže príbeh rozpráva o obyčajných ľuďoch, kostýmy túto jednoduchosť podčiarkovali. V niekoľkých vstupoch sa objavili kompletnejšie kroje z regiónov ako Liptov, či Horehronie. Prevládala jednotvárnosť farieb. Zaujímavé momenty priniesli napríklad fašiangy s veľkými maskami, stavanie mája so skutočným ozdobeným stromom či vianočné koledovanie.

Celkový dojem

Predstavenie je cenné predovšetkým tým, že prináša a ukazuje tradičné hodnoty, ktoré sú skryté v našich zvykov a obyčajoch. Dielo nesie väčší zmysel než len klasické vystúpenie poskladané z rôznych choreografií. Bez ohľadu na to, či diváci patrili medzi odborníkov, nadšencov alebo úplných laikov, každý si v ňom našiel niečo, čo ho oslovilo. Niektorí obdivovali hudbu, iní tanec, ďalší kostýmy či prácu osvetľovačov. Niektorým Koločas určite zanechá nový pohľad na život a naše tradície.

Autorka: Alexandra Poliačiková

Zdroj foto: Instagram US Lúčnica