Lucia Molnárová: Najhoršie je, keď sa niečo publika opýtaš a nikto ti neodpovie.

Už odmalička obľubovala spev a neskôr si uvedomila, že vystupovanie a písanie textov piesní je to, čo chce v živote robiť, v čom chce byť úspešná. Zvolila si cestu postupného budovania úspechu po boku svojej kapely Limits of Absurdity a do koncertov vkladá vždy celú seba. O prekážkach, publiku a krokoch speváčky za svojím snom som sa porozprávala so študentkou marketingovej komunikácie, Luciou Molnárovou.

Ako ste sa dostali k spevu a vystupovaniu?

Keď som bola malá, rodičia ma prihlásili na muzikálovú základnú školu. Vraj som vždy spievala a tancovala. Na druhej strane si však prostredníctvom mňa plnili sny. Niečo z toho ma teda naozaj bavilo, niečo nie. Po niekoľkých rokoch od ukončenia základnej školy som sa vrátila k spevu. Keď som mala pätnásť, povedala som si, že chcem založiť kapelu. Keďže som nepoznala žiadnych hudobníkov v okolí, začala som odpovedať na inzeráty. Vo väčšine prípadov mi však neodpísali, alebo odpísali, lenže nie veľmi príjemne. Chcela som to brať vážne, mnohí však mienili zostať v rovine zábavy, koníčka. O rok neskôr som sa prihlásila na hudobný tábor a myslela som si, že tam nájdem konečne nejakého schopného muzikanta. Najprv sa to nepotvrdilo, ale o rok a pol som založila kapelu s animátorom tohto tábora.

Ako ste sa cítili v úplných začiatkoch?

Jednoznačne som bola vystresovaná a nepovedala by som, že sa môj pocit oproti začiatkom nejako zmenil. O tomto som sa rozprávala aj s psychologičkou na strednej škole, keď sme vypĺňali testy o budúcom povolaní. Položila som jej otázku: „Prečo sa bojím prezentovať školský projekt pred mojimi spolužiakmi, ale chcela by som vystupovať pred davom ľudí? To predsa nedáva zmysel.“ Povedala mi, že na každú z týchto činností používa človek iné hemisféry – umenie spúšťa niečo iné, ako keď len hovoríme pred ľuďmi. Napriek tomu, že stres je boj, moja učiteľka spevu mi povedala, že tréma pred vstúpením býva iba nedostatok pokory. Ak je človek presvedčený o tom, že nikomu nemusí nič dokazovať a chce sa na vystúpení zabaviť, nemusí sa ničoho obávať. Vo svojich vlastných očiach je spokojný s tým, čo robí.

A vám to pomáha?

Do veľkej miery. Dozvedela som sa o tom len pred niekoľkými týždňami a medzitým sme mali koncert, takže som sa to snažila už aj aplikovať. Nebolo to automatické a nepomohlo mi to ihneď – je to v podstate celoživotný proces. Čím ďalej, tým viac sa snažím užívať si koncerty a sústrediť sa aj na moju myseľ. Niekedy rada zabudnem, že sú tam ľudia a cítim sa, akoby som vystupovala vo svojej izbe, kde ma nikto nevidí a všetko je skvelé. Vtedy človek nie je pod takým tlakom.

Sú chvíle, v ktorých ten tlak, tréma úplne opadne?

Najhorší je začiatok každého koncertu, alebo pár minút, sekúnd predtým, ako sa mám postaviť na javisko. Vtedy ma bolí brucho, chcem utiecť, prehodnocujem celý svoj život. Vo chvíli, keď sa dostanem na javisko a zaznejú prvé tóny, som si ešte stále neistá tým, ako bude publikum reagovať. Veľmi totiž záleží aj od nálady obecenstva. Celé vystúpenie môže byť lepšie vďaka nemu, ale platí to aj opačne. Najlepšie to je však približne v polovici koncertu, keď už poznám, ako sa ľudia správajú, viem, čo môžem, čo zasa nie. Energia, ktorú spevom odovzdám, sa mi zrazu vracia a môžem sa uvoľniť, užívať si to. Akonáhle to robím už nejakú chvíľu, zabúdam na to, že som v strese a už si to iba užívam.

Čo vás na koncertoch potešilo najviac?

Už sa nám prihodilo, že prítomní vedeli aj naše texty. Boli medzi nimi síce naši kamaráti, napriek tomu to bol úžasný pocit. Potom prichádzajú aj iné skvelé momenty – keď ľudia skáču počas rýchlej piesne, keď sa hompáľajú do rytmu počas pomalej, alebo dokonca vytiahnu baterky. Tým sa potvrdzuje ich záujem, pozornosť a najmä to, že sa bavia.

Aký musí byť spevák osobnostne, aby publikum zaujal, bavil?

Mne sa postupne vytvára zdravé sebavedomie, alebo ego performera. Okrem toho, že si hudobník, si aj tak trochu herec – čiže človek, ktorý musí ľudí zabaviť a zaujať. Je to aj taký prirodzený tlak – keď tam niekto už príde a pozerá sa, musíš vydať zo seba to najlepšie. Na javisku sa nebojím robiť veci, ktoré by mi inak boli nekomfortné. Počas spevu, keď ma hudba pohltí, neprekáža mi zatancovať si, aj keď nie som prirodzená tanečníčka. Treba ukázať, že si sebavedomý, keďže nikto sa asi nechce pozerať na človeka, ktorý má strach a je očividné, že si nie je istý svojím výkonom.

Zažili ste aj publikum, ktoré napriek tvojmu výkonu nebolo až také aktívne?

Stalo sa mi to raz, alebo dvakrát. Najhoršia situácia je, keď sa niečo publika opýtaš a nikto ti neodpovie. V tej chvíli mám chuť odísť domov. Ak sa stane niečo nepríjemné, prežívam to veľmi hlboko a dlho. Aj takáto situácia vo mne dokáže vyvolať pochybnosti, či by som mala v tom pokračovať a či sa mi bude dariť. Potom sa však ozve druhá časť mojej osobnosti, ktorá mi pripomína, že toto naozaj chcem robiť a musím ten nepríjemný pocit prekonať.

Čo ak je v publiku málo ľudí?

Netreba to vzdávať. Raz som čítala skvelý citát: „Hraj každý koncert, akoby si ho hral pred Wembley.“ Aj keby tam prišiel jeden človek, mali by sme dať do toho všetko. To ma dokáže podporiť – je úplne jedno, kto tam je, koľko ich je, ale ten výkon musí byť vždy kvalitný. Je veľmi demotivujúce, keď vidíš, že si tam sám pre seba, no každý hudobník zažije aj takéto koncerty.

Možno by vaša hudobná kariéra odštartovala rýchlejšie, pravdepodobne aj bez neaktívneho publika, ak by si sa zúčastnila talentovej súťaže. Rozmýšľali ste niekedy nad ňou?

Veľakrát mi to iní ľudia navrhli ako pomerne rýchlu cestu, ako sa zviditeľniť. Najprv som ich vždy veľmi rázne odmietla, potom boli chvíle, keď som sa nad tým aj zamyslela. Nie som veľká fanúšička takýchto súťaží, pretože mám pocit, že sa veľmi rýchlo zabudne na výhercov. Nepočujeme o nich toľko, ako by som očakávala, alebo ako to bolo v minulosti. Mám pocit, že postupne klesá aj popularita talentových súťaží a je ich mnoho. Každá z nich má podobný formát a ľudia sú už nimi možno otrávení. Čo je ale hlavné, urobia tam z teba produkt. Veľmi málo kladú dôraz na to, čo chceš robiť ty. Môžeš im vyjsť v ústrety, byť tým produktom a neskôr, keď si vybuduješ meno, sústrediť sa na menej komerčnú tvorbu. To je ale podľa mňa veľmi zdĺhavá cesta, ktorá ťa môže až zničiť. Poznám niekoľko ľudí, ktorí boli v takejto súťaži – odniesli si z nej psychické problémy. Tak ako celý šoubiznis, nie je to úplne príjemný svet a človek musí byť silný na to, aby v ňom zvládol žiť.

Tvorba vašej kapely však nezapadá do tej komerčnej a vy nie ste len produktom tvorcov zábavnej relácie. Sama sa stávate aj dramaturgom vašich koncertov. Čo všetko si na ne pripravujete?

Nerada si všetko píšem, akoby to bol scenár, ktorého sa musím držať. Ale takisto nerada improvizujem. Vždy si teda spíšem isté záchytné body. Ak má človek nejakú štruktúru v hlave, tak sa v tom celom procese nestratí a koniec koncov to môže mať aj hlavu a pätu. Nemusí to byť iba koncert – čiže pieseň za piesňou, ako na páse. Môže to byť ucelený myšlienkový celok. S kapelou si vytvoríme poradie tak, aby sa striedali pomalé a rýchle melódie, a tým vytvárame dynamickú postupnosť. Je podľa mňa fajn, keď sa na koncerte nálada strieda a prítomní sa nevyskáču – nevysilia – hneď po prvých štyroch pesničkách.

V novembri s kapelou nekoncertujete, väčšinu času trávite nahrávaním piesní. Spievate radšej pred publikom alebo v štúdiu?

Ťažko povedať, keďže sú to dve odlišné veci. Obidve možnosti ma ale veľmi bavia – na koncertoch si s ľuďmi v priamom kontakte, je to veľmi živý a energický zážitok, ale zároveň v štúdiu je to o niečom inom. Ako speváčka som tam zatvorená sama v maličkej búdke, mám slúchadlá, mikrofón, počujem sa tak, ako nikdy predtým – je to veľmi náročné. Prvýkrát, keď sme nahrávali, ma veľmi prekvapilo, aký komplexný proces to vlastne je a na aké všetky veci si je potrebné dať pozor. Patrí medzi ne výslovnosť, farba hlasu či dynamika. Rovnakú skladbu počúvaš niekedy dva dni dookola, už tú skladbu nenávidíš a ešte to ani nevyšlo. Potom si pomyslíš, že možno budeš s tou skladbou koncertovať štyridsať rokov – a čo potom, keď ti už teraz lezie na nervy? No má to aj svoje čaro. Veľakrát kapela vymyslí pieseň, ale keď prídeme do štúdia, príde nám na um niečo, čo by sme tam mohli ešte dotvoriť, aby to bolo zaujímavejšie. Ja rada dotváram taktiež vokály do pozadia.

Na čom práve teraz pracujete?

Najprv sme mali v pláne nahrať na jar krátky album, ale je to finančne náročné. Tým, že väčšinu z nás tvoria študenti, nemáme na to ani toľko času. Keď doštudujem, určite by som sa kapele chcela venovať viac, ako teraz, ale napriek tomu sa jej snažím dať toľko času, koľko sa len dá. V decembri alebo v januári plánujeme nahrať ďalší singel, ktorý ide do tvrdšieho žánru a už sme ho aj zaradili do koncertov, ktoré sme odohrali na jeseň. Vybrali sme si tú pieseň práve preto, že mala dobrý ohlas – je veľmi dobré si odsledovať, ktorý singel má najväčší potenciál podľa reakcie publika. Tým, že je to tvrdší žáner, je to taká vzorka toho, že aj toto sme my a pravdepodobne tým aj odteraz budeme. Postupne by sme chceli vydať aj kompiláciu viacerých skladieb.

Autorka: Alžbeta Vojtušová

Foto: Instagram/@limits_of_absurdity