Malá miestnosť v priestoroch Starej radnice v Bratislave. Ak sa pri prechádzke mestom neobzeráte okolo seba, ľahko by ste ju mohli minúť. Na pravej strane pri pohľade smerom k Hlavnému námestiu sú štyri malé stolíky. Sklenené dvere s nápisom „Radnička“ lemujú z oboch strán kvetináče. Vnútri je päť menších stolíkov a jeden väčší, šesťmiestny. Z rádia znie hudba. Na stenách visia obrazy a na okne vzadu miestnosti sú vedľa seba tri pletené koše s výrobkami z chránených dielní. Na prvý pohľad – nič zvláštne.
Pamätám si popoludnie asi sedem rokov dozadu, keď ma do Radničky vzala babka. Registroval som, že v týchto priestoroch je nejaká kaviareň. Takisto ako mnohí ľudia, ktorých som sa pýtal, či tento podnik poznajú, som však vtedy nevedel, že je to tiež chránená dielňa. Podnik na túto skutočnosť upozorňuje až na nápojovom lístku.
„Keď sme Radničku otvárali, dlho sme sa rozprávali, či dať na dvere, že to je chránená dielňa, že sú tu ľudia so zdravotným znevýhodnením,“ hovorí Viera Záhorcová, riaditeľka občianskeho združenia Inklúzia, ktoré kaviareň prevádzkuje. „Doba sa mení a v tom čase sme to neurobili. Prišlo nám to voči nim nefér. Takto sme to vtedy cítili. Rokmi o tom už hovoríme otvorenejšie,“ dodáva. „Zákazníci sú milí, ohľaduplní. Keď vidia človeka so zdravotným postihnutím, už vedia, že je to chránená dielňa,“ hovorí čašník Juraj Šuster.
Riaditeľka združenia opisuje, že súčasťou výberového konania je tréningové stretnutie: „Nie všetci chcú byť čašníci. Zisťujeme, kto by v čom mohol byť dobrý až výnimočný.“ Zamestnanci Radničky sa naozaj vo svojej práci vidia. „Popri kaviarni som skúšal aj miesto v kuchyni v automobilke. To bolo ťažké, po mesiaci a pol som sa sem vrátil. Šéfka mi podržala miesto. Vedela, že to bude iba taký skok, taký môj skrat,“ opisuje čašník Filip Horváth.
Danuša Hroncová opisuje svoj začiatok v Radničke ako najšťastnejší deň vo svojom živote. „Strašne ma to baví. Hneď od prvého dňa som sa v tom nadšene vyžívala,“ hovorí. „Nemám nič, čo by som robila nerada. Do práce chodím s radosťou a s elánom. Najradšej by som prišla aj dve hodiny pred robotou, tak ma to baví,“ dodáva.
Juraj je vyučený záhradník, čo zužitkoval napríklad pri jednom zo svojich predchádzajúcich zamestnaní. „Najprv som pracoval v Domove sociálnych služieb Integra. Tam som robil všetko dokopy. Záhradníka, pomáhal som v kuchyni, pri kŕmení klientov a robil som aj upratovača. Potom som sa tri roky staral o klientov so sklerózou multiplex.“ Ako čašník je však spokojný. „Všetko ma baví,“ hovorí.
Hlavný predsudok o ľuďoch so zdravotným znevýhodnením je podľa Viery Záhorcovej to, že nemôžu pracovať. Združenie pri nábore zamestnancov spolupracuje aj so zariadeniami sociálnych služieb. „Je tam veľa ľudí, ktorí sa v živote dostali do situácie, že bývajú v domove, ale to neznamená, že nie sú schopní pracovať,“ vysvetľuje. Práca podľa nej ľudí aktivizuje, ale prináša do života aj rytmus. „Je super, že si dokážem na seba zarobiť. Práca ma baví. Bol som dva roky doma, to bol zabiják,“ hovorí Filip.
Začiatky a súčasnosť
Chránenú dielňu otvorili v roku 2001, nápad však dostali už na prelome milénií. Podľa Viery Záhorcovej to bolo na zahraničnom školení, na ktorom bola s vtedajšou viceprimátorkou Bratislavy, Máriou Demeterovou. „Ocitli sme sa vo vinárničke, kde obsluhovali ľudia so sluchovým postihnutím. Spýtala sa, prečo my nemáme nič také. Slovo dalo slovo, ona našla priestor, ja som vedela, kde musí byť, aby bol ľuďom na očiach,“ rozpráva.
Chránená dielňa je priestor, kde sú podmienky špecificky upravené tak, aby čo najviac uľahčili prácu ľuďom so zdravotným znevýhodnením. „Je to miesto šité na mieru a osoba šitá na mieru. Majú skrátený pracovný úväzok, v tom je ,chránenosť‘ dielne. Vyhovieme im aj v tom, či uprednostňujú pracovať v rannej alebo popoludňajšej zmene,“ hovorí Viera Záhorcová. Radnička je však zároveň klasickou kaviarňou so všetkým, čo k nej patrí. Na polici vzadu na stene stoja fľaše, napravo od baru je chladnička s nápojmi. Do barového pultu je zabudovaná vitrína s koláčmi, ktorú pracovná asistentka Zuzana Lehotská práve svedomito čistí. Vpredu visia ďakovné listy. Na linke za barom je robustný kávovar a na ňom úhľadne poukladané šálky. „Študovala som si nielen veci týkajúce sa zriadenia takéhoto priestoru či príspevky na mzdy. Nadviazali sme aj spoluprácu s Hotelovou akadémiou v Bratislave. Náš pohľad bol od začiatku taký, že priestor, servis aj vybavenie musí byť vysoko profesionálne. Nemôže to byť model, že – im to stačí,“ hovorí.
„Mali sme aj kurzy so školiteľku z Hotelovej akadémie. Od 3. apríla 2012 sme spolu s kolegyňami a kolegami tu,“ vysvetľuje Juraj. V rokoch 2009 až 2012 bol priestor kaviarne pre rekonštrukciu Starej radnice uzavretý. Na jar 2012 však bola znovuotvorená. Spolu s Jurajom v kaviarni začala pracovať aj Michaela Dobrovodská. „Som tu od 3. apríla 2012. S pani Záhorcovou sa poznám už od rokov 2004 až 2005. Spoznali sme sa v Pezinku, v chránenej dielni, kde som robila. Chodila tam za mojou bývalou šéfkou,“ opisuje Michaela svoje začiatky.
Čašníci so zdravotným znevýhodnením však v kaviarni nie sú sami. „Som tu, aby som ich podporovala,“ vysvetľuje pracovná asistentka Zuzana Lehotská. Vyštudovala pedagogiku tanca a má skúšky z pedagogickej psychológie. V kaviarni je účtujúcou čašníčkou, ale aj zodpovednou osobou. Pracuje v chránenej dielni od súčasného leta. Vysvetľuje, že by tam nemohla pracovať, ak by si s klientami neporozumela. „Mala som obrovské šťastie, že sme si sadli na prvý pohľad. Musela som si k nim postupne budovať cestičku. Tak ako inde v práci. Doteraz ju ešte budujem, ale vidím, že to ide dobrým smerom a našli vo mne človeka, ktorého majú radi a akceptujú,“ rozpráva.
Čašníci z Radničky majú však aktivity aj mimo nej. „Okrem toho, že sme tu, v kaviarni, chodíme predávať aj na iné miesta. Naposledy som bola začiatkom októbra s Vierou Záhorcovou na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave na konferencii. Ponúkali sme tam kávičku či sirupy,“ hovorí Michaela. Potom sa zastaví a ide niečo zobrať do police vzadu v rohu. Po chvíli víťazoslávne vyťahuje zarámovanú fotografiu. Na nej stojí spolu so svojimi kolegami pred Prezidentským palácom. V strede obrázku je bývalý prezident Andrej Kiska. „V Prezidentskom paláci býva deň otvorených dverí. Tam sme robili catering,“ hovorí napokon. Juraj nezávisle spomína ten istý zážitok: „Som odfotený aj s pánom prezidentom Kiskom,“ chváli sa.
Dešpekt aj štamgasti
Radnička má, ako sa zdalo, dve tváre. Buď v nej bolo pol človeka a zostal čas aj na rozhovory alebo keby do nej chcel prísť už len jeden človek navyše, musel by si sadnúť na strop. Čašníci sa však nenechajú odradiť a stíhajú obsluhovať, aj keď kaviareň praská vo švíkoch. „Na svojej práci mám najradšej, že každý ďalší deň prídu aj iní zákazníci. Máme však aj svojich stálych,“ hovorí Michaela. Mnohí zákazníci vstúpili s tým, že čašníka či čašníčku rovno oslovili menom. Niektorých som už tiež začal spoznávať. Popred dvere sa však prechádzajú aj turisti. Jedni sa zastavia a zaujato sa pozerajú dnu. Potom si urobia fotku a odchádzajú.
„Vždy sme sa stretávali s veľkým pochopením a veľkou ochotou. Nebol problém, ale evidujem, že rokmi sa ústretovosť k týmto ľuďom veľmi mení. Aj zo strany hostí, aj zo strany zamestnávateľov,“ vysvetľuje Viera Záhorcová. Napriek prevládajúcim pozitívnym reakciám však ľudia so zdravotným znevýhodnením čelia aj predsudkom. „Napríklad, keď sme Radničku otvárali, dostala som otázku, že či si ľudia kúpia od týchto ľudí kávu, či si umyjú ruky po toalete. To nezaručujem u nikoho, kto sem vojde,“ hovorí so smiechom riaditeľka združenia. Pre niektorých však môže byť návšteva chránenej dielne aj poučením. „Bola zima, bolo tu veľa ľudí, vonku snežilo. Prišla sem väčšia rodinka s otcom do štyridsiatky. Kým preberie človek objednávku od ôsmich ľudí, chvíľku to trvá. Ten muž začal dávať hlasno najavo, že čo je to za obsluhu, ktorej to zaberie toľko času. Bolo výborné, že náš čašník išiel za ním a povedal mu: ‚Prepáčte, robíme všetko pre to, aby ste boli čo najskôr aj s celou rodinou obslúžený, ale neviem, či viete, že sme zdravotne znevýhodnení čašníci, sme radi, že tu pracujeme. Pekne vás prosíme o trošku strpenia.‘ Povedal to takým spôsobom, že otec tej rodiny objavil, kde sa nachádza, ospravedlnil sa a odvtedy sem chodia,“ rozpráva. „Páčilo sa mi, že sa ten človek dokázal o seba postarať, že sa dokázal obhájiť. Že nikto z nás zdravých nemusel vstať. To bol veľký pokrok a to najlepšie, čo sa mohlo stať,“ dodáva.
Zamestnanci Radničky hovoria pozitívne aj o vzájomných vzťahoch. „Robím tu od 4. januára 2016. Nadšená som prišla do roboty. Kolegyňa ma učila všetko, boli sme ako dvojičky,“ hovorí Danuša o Michaele. „Účtujúca čašníka, mi vysvetlila, aký tu používame slovník: ochota, byť milá a usmievať sa,“ dodáva. „Sme veľmi dobrý kolektív a vieme sa navzájom podržať,“ rozpráva Filip. „Ak je nejaký problém, tak si to už vieme vydiskutovať,“ dodáva Juraj.
Viac Radničiek na Slovensko
V súčasnosti slúži kaviareň aj ako tréningové pracovisko. Cieľom je podľa riaditeľky Záhorcovej ľudí zaradiť do pracovného procesu mimo chráneného prostredia. „Najprv sme tu osem rokov boli s prvou skupinou,“ hovorí. „Postupne sa nám hlásili ďalší adepti na túto prácu. Začali sme teda rozmýšľať o tom, že tí, ktorí sú už vyškolení a majú prax a odvahu, sú schopní ísť na otvorenejší trh práce,“ dopĺňa. Na otázku, koľko sa asi zdrží v tejto chránenej dielni jeden človek odpovedá, že je to individuálne. „Niekto príde a za dva až tri mesiace vidíme, že je pripravený na to, aby šiel na otvorený trh. To je však skôr výnimka. Sú aj ľudia, ktorí tu riadne pracujú niekoľko rokov,“ objasňuje. Od zamestnávateľov ľudí so zdravotným znevýhodnením však dostávajú spätné väzby, ako pozitívne vplývajú na prostredie vo firme. „Scitlivujú atmosféru, náladu. Znateľne sa menia hodnoty u bežných zamestnancov,“ opisuje.
Toto však môže človek cítiť aj v Radničke. Napríklad, keď si čašníci pamätajú jeho objednávku spred dvoch týždňov. Alebo keď sa pod ťarchou komplimentov musí usmievať, aj keby nechcel. „Som taká rada, že tu môžem byť s nimi, to je taká psychická pohoda. To je balzam na dušu, doslova,“ hovorí Zuzana Lehotská. „Takýchto Radničiek by sa na Slovensku zišlo viac,“ uzatvára.
Autor: Oliver Kostanjevec
Fotografie: Oliver Kostanjevec
- REPORTÁŽ: Balzam na dušu - 1. decembra 2023
