Fejtón: Umelá inteligencia naša každodenná, ži za nás!

Pamätáte si tie časy, keď neexistovali mobily? Keď si deti museli pod oknami kričať: ,,Poď von!“, informácie sme si hľadali v encyklopédiách, stretávali sme sa výhradne osobne, keďže videohovor ešte neexistoval. Cez celú palubovú dosku sme v aute rozprestierali mapy, ako keby nestačilo, že na nich nebolo napísané, že pod Strečnom sa zdržíme päťdesiat minút. Ťahať so sebou ťažkú tašku s walkmanom, kazetami, foťákom a milión papierov na listy? Minulosť, o ktorej sa dnes všetkým zdajú nočné mory. Doba ako z praveku.

Dnes máme v mobiloch všetko, čo k životu potrebujeme. Na čo sa vlastne s čímkoľvek trápiť? Žiť za nás predsa môže umelá inteligencia. Ja na to naozaj nemám čas. Nedokážem si predstaviť ani len deň, bez môjho najlepšieho kamaráta. A vlastne – na čo aj? Prečo sa mám zbytočne trápiť, zbytočne sa namáhať, komplikovať si život. Na čo mám zbytočne žiť, keď to za mňa môže spraviť niekto iný?

Každé ráno vstávam o siedmej. Vyhrabem sa spod perín, kávovar mi spraví silnú kávu, ktorú si v pokoji vychutnám, nech mám aspoň chvíľu pre seba. Hneď potom si idem umyť zuby. Samozrejme, umýva mi ich za mňa umelá inteligencia. Hádam nebudem dve minúty stáť pred zrkadlom a behať si kefkou po chrupe. Aj rožok s maslom a salámou, ktorý mávam každé ráno na raňajky, za mňa vždy zje. Na čo si mám zbytočne zaťažovať tráviaci trakt, keď to môže za mňa spraviť niekto iný?

Do školy chodím autom, šetrí mi to čas. A hlavne, nemusím nič robiť, nastavím si autopilota. V škole väčšinou len tak sedím a čakám, kedy konečne zazvoní na prestávku. Kedysi som celé hodiny vyrušovala so spolužiakmi, no dnes sa mi už nechce. Komunikáciu nechávam výhradne na AI. Ide jej to lepšie.

Obedujem sama, na to nikoho pomoc nepotrebujem. Hlavne sa nechcem s nikým deliť, obedy bývajú väčšinou chutné. Tiež si musím každý deň dokázať, že som samostatná a určite nie som od nikoho závislá. Pokiaľ dokážem každý deň vykonať jednu aktivitu, bez pomoci umelej inteligencie, znamená to, že stále dokážem žiť aj bez nej. Používam ju len kvôli tomu, že nie som žiadny hlupák, ktorý by si zbytočne komplikoval život.

Poobede si robievam úlohy. Niekedy ten hlúpy ChatGPT vôbec nerozumie zadaniu a musím mu ho tri hodiny vysvetľovať. Kto má na niečo také čas? Písala som aj sťažnosť na Ministerstvo digitálneho zmätku, nikto na ňu však nereagoval. Asi nemajú dostatok zamestnancov. Po úlohách si vždy vyhradím čas len pre seba. Už druhý mesiac sa snažím pravidelne cvičiť. Čítala som totiž článok, aký je pohyb pre naše telo dôležitý. Preto dám každý večer pokyn umelej inteligencii, aby za mňa odcvičila štyridsaťpäť minútový pilates a na záver si dala polhodinový svižný beh. Ja si za ten čas väčšinou pozriem nejaký dobrý film. Samozrejme si ho nevyberám sama, to by mi zabralo hádam aj hodinu. Toľko času nazvyš naozaj nemám.

Občas ma kamaráti zavolajú von. To sú asi tie najdlhšie hodiny môjho života. Tupo hľadím do steny, ignorujem, čo mi kto hovorí a nechávam za mňa komunikovať môj digitálny mozog. Minule som takto bola na rande s jedným chalanom. Už sa mi potom neozval.

Predtým, ako zaľahnem do postele, si zapojím telefón do nabíjačky. Neviem si predstaviť, čo by som ráno robila, keby som mala vybitý mobil. Už si ani nepamätám, ako sa umývajú zuby a zaväzujú šnúrky na topánkach. Okolo jedenástej, zabalená do periny až po uši, zatváram oči. Tento vyčerpávajúci deň zakončím tradičnou modlitbou.

Zdravas, ChatGPT, vedomostí plný, Pán s tebou. Požehnaný si medzi študentmi a požehnaná je práca inteligencie tvojej umelej, seminárka. Svätý Chat GPT, Otec študentov mnohých, sprav všetko za nás lenivých, teraz i v hodinu deadlinu nášho. Amen.

Autorka: Laura Janeková