REPORTÁŽ: Ľudia, ktorí boli zvedaví na bláznov

Ráno sa prebudíte v kúpeľnom meste Dudince. Prvých pár sekúnd rozmýšľate, ako ste sa tam dostali, a čo vás vlastne priviedlo do tohto malého mesta na juhu Slovenska. Potom si to uvedomíte. Dôvodom nie sú kúpele ani okolitá príroda, len deväť áut, ktorými ste sa predošlý deň zviezli.

Titulný obrázok: Stopári Michal Haládik a Barbora Kullačová na ceste do Košíc.

Palec hore je azda univerzálna značka stopárov po celom svete. Ukazujete ho každému okoloidúcemu autu, každé nejako zareaguje, no len pár z nich sa rozhodne zastaviť. Najmä ak stopujete „juhom“ z Bratislavy do Košíc – tak ako ja a o niečo skúsenejší stopár Michal Haládik. 

Niekto letí, niekto behá

„Mojím povolaním je sokoliarstvo,“ predstavuje sa nám mladý dlhovlasý muž menom Mišo, ktorý sa rozhodol zľutovať nad dvoma tulákmi s veľkými ruksakmi kráčajúcimi cestou uprostred ničoho. Touto asfaltkou totiž prejde za hodinu nanajvýš päť áut a tri z nich opačným smerom akoby ste chceli. Sokoliar Mišo to asi dobre vie a preto ani na sekundu nezaváha.

„Pod sokoliarstvom si väčšina predstaví vystúpenia na hradoch, kde dravec poslúcha pokyny. Sám som sa s tým totiž prvýkrát stretol v škôlke, a to práve takto.“ Zážitok z detstva zanechal v Mišovi stopu a po niekoľkých rokoch sa z toho stalo jeho povolanie. Predtým ho však muselo v tom niečo utvrdiť. „Moja cesta k chovu týchto dravcov sa začala až nešťastnou príhodou jedného sokola, ktorý sa zranil a bolo treba, aby sa o neho niekto postaral. Táto úloha pripadla mne a vďaka tomu som zistil, čo chcem v živote robiť.“ Teraz sa sokoliarstvu už dvanásty rok venuje trochu inak. Pred pár rokmi sa ním živil v Kanade, kde vďaka svojim dravcom dokázal strážiť čučoriedky pred škodcami, biologická ochrana. To isté však platí aj pre inú úrodu, rôzne parky a dokonca aj staré budovy. „Dnes sa opäť venujem stráženiu bobúľ, no Kanadu som vymenil za Záhorie. Nie je to však také ľahké, ako to znie. Niekto by mohol mudrovať, že vypustím sokolov a ony všetku prácu spravia za mňa, no tak to nie je. Zatiaľ čo si poletujú, ja sa riadne nabehám. Najmä ak občas ani dravce nestíhajú odháňať toľkých škodcov.“ 

Mišo tvrdí, že napriek námahe je sokoliarstvo jeho vysnená práca, ktorú robí s láskou. Je to však povolanie, ktorým si dokáže privyrobiť, no často to v súčasnej ekonomickej situácií nestačí a je donútený popri tom zarábať príležitostnými prácami. Tak ako to bolo aj dnes. Autom totiž mieril  do záhrady, kde ho čakala robota. 

„Pečené“ holuby priamo do huby

Mišo zaparkoval v záhrade, z ktorej počuť zvuk iného druhu vtákov. I keď je milovníkom rôznych operencov, svoje kroky neupriamuje ku bidlu pre sliepky a kohúty, ale do chatrče, kde so sebou stiahne aj stopára Michala. Keď nás totiž Mišo na ceste zbadal, zrejme sa hneď rozhodol riadiť známym heslom „niečo za niečo“. O pár sekúnd majú totiž obidvaja muži na pleciach ťažké vrecia plné jačmeňa a kukurice, ktoré prenášajú do Mišovho červeného auta. No odmena je pre obe strany jasná, po pol hodinke posilňovania s ťažkou váhou dostal sokoliar výplatu a my sa s ním zase vezieme 115 kilometrov do Rimavskej Soboty.

Čím je Rimavská Sobota pre sokoliara zaujímavá, môže byť pre niekoho záhadou. Miša však do tohto mesta lákal ďalší druh vtákov –  holuby. „ Ak by som našiel miesto, kde ich predávajú a bolo by bližšie k Dudinciam, šiel by som určite tam. No toto mesto bolo najbližšie,“ vysvetľuje nám už po ceste na východ Slovenska. Dlhovlasý muž nemá v pláne kupovať holuby, aby si rozšíril svoju zbierku operencov, práve naopak. Sokolov čaká chutný obed.

Záchranár

Stopovať autá na juhozápadnom Slovensku je ako za trest. To, že nám za celý deň zastavilo až deväť áut, znie pre neskúseného stopára ako úspech, no v konečnom dôsledku je to skôr trápenie. Nášmu rozhodnutiu prechádzať cez maďarsko-slovenské dediny nerozumel skoro nikto, až na záchranára, ktorý nás takpovediac – zachránil.

„Svojho času som taktiež pravidelne stopoval, no vtedy to bolo bežné a stopárov bolo viac.  Nechodili spoje a človek sa musel nejako dostať sa domov,“ hovorí starší pán, ktorý pravidelne stopoval, keď chodieval do Budapešti na návštevy k rodine. „Vtedy to bolo o niečo jednoduchšie, začal som stopovať a za tri hodiny som bol zdravý a šťastný v cieli.“ Dnes je to už skoro pätnásť rokov odvtedy, čo náš vodič nastúpil neznámemu človeku do auta. V súčasnosti je to totiž on, kto zvezie niekoho, kto to potrebuje. 

Bezchybní Slováci

Slovo pomoc nie je pre tohto muža vôbec cudzím pojmom. „V roku 2010 som navštívil Karibik, no neprišiel som sa tam kochať, ale ratovať ľudí postihnutých veľkým zemetrasením.“ Zistili sme, že záchranár, s ktorým sme sa viezli v aute, má srdce na pravom mieste. V Karibiku bol predovšetkým na Haiti, kde počas zemetrasenia prišiel o bývanie milión ľudí a mnohí ďalší umreli alebo boli zranení. On im poskytoval humanitárnu pomoc tým, že sa o nich staral a snažil sa  im zabezpečiť základné potreby na prežitie v ťažkých podmienkach.

„Okrem Haiti som však navštívil aj mnoho iných krajín. Cestoval som veľmi veľa a každá jedna cesta mi otvorila v niečom oči.“ Vďaka stretaniu sa s ľuďmi v rôznych životných situáciách, si uvedomil, že nemôže niekoho posudzovať na základe správania či výzoru. Zistil, že každý človek má nevyčísliteľnú hodnotu a v súčasnosti sa vie vďaka tomu vcítiť omnoho lepšie do akejkoľvek národnosti či menšiny. Či už v zahraničí alebo na Slovensku. „My Slováci máme taký nepekný zvyk nadávať niekomu do Maďarov, Mongolov či Talianov. Nerozumiem, ako to vzniklo, pretože pochádzať z týchto národností nie je nič zahanbujúce. Len my si asi myslíme, že sme zo všetkých najlepší.“

Dnes už tento záchranár toľko necestuje, no stále podáva ľuďom pomocnú ruku v jednej z bratislavských nemocníc. I keď robí čo môže, vie, že je ešte mnoho oblastí, v ktorých by sa obyvatelia Slovenska potrebovali posunúť vpred. „Na to by sme ale najprv museli mať vládu, ktorej na nás záleží.“

Stopárske objatie

S Michalom Haládikom sme po pár kilometrovom rozhovore so záchranárom zastavovali ďalšie autá. Niekto by povedal, že stopárom zastavia len staré škodovky, no v ojedinelých prípadoch sa nájde aj nablýskané auto s ešte nablýskanejšou šoférkou. Zatiaľ čo sme však s Michalom stáli na ceste a čakali na „našu blondínu s maďarským prízvukom“, rozprávali sme sa o tom, ako sa stať správnym stopárom.

Podľa Michala sa človek musí naučiť byť stopárom takisto, ako iné veci. Výnimka nastane jedine vtedy, keď vodiči vidia, že ste dievča. Vtedy autá zastavujú aj samé. „Funguje to tak z prostého dôvodu: väčšina šoférov sú muži, a tým sa zvyčajne páčia – ženy. Zároveň vás ženy zrejme neznásilnia, neunesú, ani nezabijú,“ vysvetľuje spolu-stopár Michal Haládik, ktorý z vlastnej skúsenosti vie, že zarastenému a svalnatému chlapovi zastavia autá málokedy. „Ale dá sa to, len treba vedieť, ako na to.“ 

Ideálneho stopára si ľudia predstavia s kartónikom v ruke, na ktorom je napísané, kam mieri. Opak je však pravdou. Základom je stopovať bez akéhokoľvek nápisu kam smerujete. Stopár Michal má za sebou absolvované tri cesty naprieč Európou a Áziou a tvrdí, že vo chvíli, keď sa zriekol kartónu s nápisom, začali autá zastavovať skôr. „Na prvom stope som kartóniky používal, no potom som si uvedomil, že mi stačí len palec. Niekedy sa totiž môže stať, že napíšem mesto, kam chcem ísť, ale vodič, ktorý to vidí, ide tou trasou len niekoľko kilometrov. Preto si povie, že nech ma zoberie radšej niekto iný, kto mieri priamo do cieľa. A tak prídem o odvoz, ktorý by ma posunul aspoň o niečo ďalej.“ Jediný kartón s nápisom, ktorý si podľa Michala však môže stopár so sebou vziať, je odkaz „Free hugs“ alebo na Slovensku „Objatia zadarmo“. „Znie to šialene, ale naozaj to pomáha nadviazať s ľuďmi dlhšiu komunikáciu.“

Zdvihnúť palec nestačí

Presvedčiť človeka, aby zobral k sebe do auta tuláka, ktorého výraz tváre napovedá, že ho žena vyhodila z domu, je nesplniteľná úloha. Najmä, ak máte len pár sekúnd na to, kým okolo vás auto prejde. „Základom, aby sa stopár posunul ďalej, je síce stopovanie bez názvu cieľovej destinácie, no ak sa na šoféra mračíte, verte, že o vašu spoločnosť nestojí.“

Úsmev má univerzálny význam naprieč všetkými kultúrami. Je to gesto, ktoré automaticky vyvolá v druhom človeku podobnú reakciu, a to aj vtedy, keď sedí za volantom. „Za ten čas, čo som stopoval v rôznych krajinách, som videl nespočetne veľa úsmevov, ktoré sa zaručene znásobili vtedy, keď som popri stopovaní aj spieval alebo tancoval. Ľuďom je to sympatické, najmä, keď už z diaľky vidia výrazne oblečenú postavu hrajúcu napríklad na ukulele.“ Michal hovorí, že v tomto prípade je omnoho vyššia pravdepodobnosť, že vodiči zastavia. „Sú totiž na takýchto bláznov zvedaví. “

Tajomná dáma

Žena s nablýskaným autom nás vyložila v jej reštaurácii, kde sme si zároveň pochutnali na lacnom, ale výbornom obede (Aspoň čo sa týka v porovnaní s Bratislavou). Jej reštaurácia sa nachádza v strede malej dediny Okoč, odkiaľ sme museli prejsť pár kilometrov pešo, kým sme našli vhodné miesto na stopovanie. „Nie každé miesto je,“ hovorí Michal Haládik, „ ak by ste napríklad stopovali na začiatku mesta alebo dediny, ďaleko by ste nedošli, pretože málokto cez ne len prechádza.“ My sme miesto na stopovanie nakoniec našli a i keď tadiaľ prešlo dokopy päť osobných áut a jeden traktor, po dvadsiatich minútach sa ukázalo, že bolo správne. 

Svoju zvedavosť neskryla vodička v strednom veku, ktorá mala namierené cez juhozápadné Slovensko do Nových Zámkov. Vidieť totiž na konci Bohom zabudnutej dediny dvoch mladých ľudí, je ako zjavenie z neba. Najmä ak ste svedkom, ako sa snažia stopnúť – traktor. „Na rozhodnutie či vám zastavím, som mala zlomok sekundy. Keď som si však uvedomila, že tadiaľto nik ďalší tak skoro nepôjde a vy ste vyzerali ako sympatický pár, rozhodla som sa to risknúť,“ vysvetľuje situáciu rodená Novozámčanka. Neskôr sa k tomuto vyjadril aj Michal Haládik. „Ako som hovoril, skôr zastavia dievčaťu, alebo dokonca páru. No muž by si musel počkať o niečo dlhšie.“

Pani, ktorá očarila svojou elegantnosťou a charizmou, však bola pre nás tiež záhadou práve preto, že namiesto bežnej trasy si zvolila cestu cez vidiecke oblasti. „Práve idem z bratislavského letiska. Po vyše troch rokoch som sa vrátila z Bulharska a keďže sa nikam neponáhľam, rozhodla som sa, že preskúmam túto južnú časť Slovenska. Veď kedy budem mať zase na to príležitosť?“ vysvetľuje nám popritom, ako nebojácne láme na ceste zákruty. Elegantná dáma v Bulharsku tri roky prenajímala byty. Aj keď teraz prišla späť do svojej domoviny, s biznisom neskončila, pretože si najala ženu, ktorá sa bude o byty starať. A naša dáma sa vďaka tomu môže venovať svojim ďalším záujmom. 

Kúpeľne, ktoré spájajú

Nezvyčajná pani, ktorá nás zviezla, skrývala v sebe viac než by ktokoľvek predpokladal. Okrem toho, že sa živila niekoľko rokov v zahraničí, sa však priznala, že predtým robila na Slovensku prácu, ktorú milovala. „Dennodenne ma navštevovali najmä mladí ľudia, ktorí si odo mňa pýtali rady. Povedala som im svoj názor a oni sa mi po pár mesiacoch prišli poďakovať,“ hovorí bývalá interiérová dizajnérka. „Venovala som sa najmä zariaďovaniu kúpeľní, no to ma prirodzenou cestou priviedlo až ku vzťahovému coachingu.“ Za dizajnérkou prichádzali páry, ktoré mali blízko k rozvodu, no z nejakého dôvodu sa rozhodli radšej investovať do zariaďovania kúpeľne. Podľa jej slov to boli veľakrát stretnutia, pri ktorých bola svedkom niekoľkých hádok pre nepodstatné drobnosti. „Po pravidelnejšej komunikácii sa však ich vzťah začal zlepšovať, až v jeden deň zavolali, že práve vďaka mne nemajú len krásnu kúpeľňu, ale aj znovu fungujúci vzťah.“ 

Keď sa stane zázrak

Podľa slov interiérovej dizajnérky bolo riskantné, keď zastavovala dvom cudzím ľuďom a vzala ich k sebe do auta. No nie vždy sú to vodiči, ktorí riskujú. Pri niektorých stretnutiach aj stopári začnú prehodnocovať situáciu. Napríklad, keď zastaví oranžová dodávka so šiestimi staršími a zafúľanými robotníkmi.

Keď sa dievča ocitne v takejto spoločnosti, nie je jej všetko ľahostajné. Táto situácia bola podobná, no predsa len vďaka spolu-stopárovi Michalovi o niečo bezpečnejšia. Vďaka jeho zamestnaniu, je vodoinštalatér,  dokázal robotníkom rozviazať jazyk a v končenom dôsledku s nimi aj zavtipkovať. Až kým sa pri našom odchode neozval vedúci šesťčlennej posádky: „Dnes ste dokázali zázrak, pretože títo chlapi doteraz na stavbe po slovensky nič nerozumeli. Najmä, ak sme im zadávali ďalšiu robotu. No teraz zrazu vedia v slovenčine aj plynulo rozprávať! Stavím sa však, že zajtra ráno na to všetko znova zabudnú…“

Bez pomoci by to nešlo

To, či sa títo robotníci na ďalšie ráno znova prebudili bez akejkoľvek znalosti slovenského jazyka, nevieme. Keďže sa už ale začalo stmievať, našou úlohou bolo nájsť miesto na prespatie. No v novembri je to ťažšie, pretože pod holým nebom sa nevyspíte, a keď áno, ráno sa už nezobudíte. Naše kroky viedli ku kostolu, kde začínala svätá omša. Rozhodli sme sa overiť, nakoľko sa v praxi využíva heslo „Pomáhaj svojmu blížnemu“, a po bohoslužbe sme navštívili v sakristii farára. „Dnes vám bohužiaľ ubytovanie v našom kostole neviem poskytnúť,“ zneli úvodné slová skoro dvojmetrového kňaza. Po chvíli si však odbehol zatelefonovať a s úsmevom nám oznámiť dobrú správu. „Prespať však môžete pár metrov odtiaľto. Jedna z našich farníčok spravuje penzión.“ 

Malý penzión v tichom prostredí je to, čo stopári po celom dni potrebujú. A ešte lepšie, ak je práve pre vás zadarmo. Vďaka farníčke Gabike, sme mali strechu nad hlavou a k tomu aj koláč, ktorým nás ponúkla. A na druhý deň sme mohli pokračovať v našej ceste. 

Vďaka pomoci viacerých ľudí sme za dva a pol dňa zdolali pre niektorých nesplniteľnú výzvu. Stopom sme južnou trasou prešli 450 kilometrov až na druhý koniec Slovenska, čo môžeme považovať v porovnaní so Železničnou spoločnosťou Slovensko za úspech. „Nikdy som neviezla v aute stopárov a nikdy som nestopovala. V práci sme si však zaumienili splniť predsavzatie, že každý deň až do Vianoc spravíme aspoň jeden dobrý skutok. A toto bola ideálna príležitosť,“ povedala nám slečna, ktorá nás vyložila sedem kilometrov od Košíc v dedine Baška. A podobnej myšlienky sa pravdepodobne držalo ďalších pätnásť vodičov z rôznych kútov Slovenska.

Autorka, fotky: Barbora Kullačová