Alexandra Turoňová

„Ak je väčšinová populácia detí na tom tak, ako tie z workshopov, ktoré som odučila, verím, že nám svitá na krajšiu budúcnosť.“  Anna Augustínová

O tom, aké je učiť o korupcii a ako sa dnes teenageri na túto problematiku pozerajú, sme sa rozprávali s Annou Augustínovou z Nadácie Zastavme korupciu, ktorá má s workshopmi a prácou so žiakmi bohaté skúsenosti.

Anna je človek, ktorého myšlienky rezonovali s desiatkami žiakov a študentov po celom Slovensku a je preto správnym človekom na správnom mieste. Jej iniciatíva sa začala v komunite, kde tri roky pôsobila ako dobrovoľníčka. Dnes vďaka svojmu zápalu pracuje už dva roky v nadácii a hovorí, že svoju prácu miluje. Úžasná šéfka a výborný kolektív plný vtipných ľudí s nadhľadom jej pomáhajú zvládať ťažkú tému o veľa ľahšie. Neformálne vzdelávanie, ktorému sa venujú, je impulzom k rešpektujúcejšej a férovejšej spoločnosti.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s korupciou a začali sa o ňu aktívne zaujímať?

S korupčným správaním  v rámci úplatkárstva alebo rodinkárstva som sa stretla už dávnejšie, keďže pochádzam z dediny, kde sú „dary“ za prednostné vybavenie na úrade či u lekára bežné. Už ako tínedžerka som vnímala, že sa tieto veci dejú. O veľkej korupcii, o ktorej sa bavíme, som sa stretla prvýkrát až v práci.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa venovali v tejto oblasti práve neformálnemu vzdelávaniu?

Už to tak možno je, že najzaujímavejšia oblasť celej nadácie je investigatíva a analytická činnosť, pretože to ľudia najviac vnímajú, čítajú a často sú to práve šokujúce zistenia. Máme tu však výbornú kolegyňu, supervízorku Zuzanu Očenášovú, ktorá sa vzdelávaniu venuje už veľa rokov a pri našich debatách som pochopila, že prevencia je rovnako dôležitá ako riešenie následkov. Keď ma to zaujalo, zistila som, že rozprávať sa s mladými ľuďmi  obohacuje aj mňa. To, že sa snažíme vštepovať hodnoty, nie je jednostranné a z workshopov odchádzam šťastnejšia.

Keď ste šli prvýkrát do škôl, asi ste mali svoju predstavu o žiakoch? Aké boli vaše dojmy po prvých skúsenostiach?  

 Mala som najmä veľmi skreslenú predstavu o spôsobe, ako dnes rozmýšľajú študenti. V ich veku som bola pred sedemnástimi rokmi a musím povedať, že dnes sú 15-roční ľudia inde, ako som bola ja s mojimi rovesníkmi. Často sa stáva, že veci, ktoré im chcem vysvetľovať, už dávno vedia. Rozprávať sa priamo o korupcii sa možno míňa účinku, pretože zažívajú úplne iné neférovosti.

Pamätám si, že som bola veľmi pozitívne prekvapená z toho, aká uvedomelá generácia tu rastie, lebo často od rôznych ľudí počúvam, že táto generácia je horšia, ako tá predošlá. To však hovorí asi každá generácia, pritom tá empirická skúsenosť priamo na workshope mi hovorí presný opak. Mám pocit, že sa od nich mám čo učiť.

Akú spätnú väzbu od žiakov ste najčastejšie dostávali? Do akej miery sa dokážu  o neférovostiach rozprávajú otvorene?

Záleží to najviac od toho, aké prostredie vytvorím, aké vytvoríme spolu, či je bezpečné. Jednou zo záruk bezpečia je často to, že som s nimi na workshopoch sama a nie je prítomný pedagóg alebo pedagogička. Vtedy zdieľajú aj zážitky osobné, priamo z prostredia školy. Podľa mojej skúsenosti sú z drvivej väčšiny naladení, čo sa pohľadu na korupciu a neférovosť týka, rovnako ako ja. Mám za to, že vidia súvislosť medzi neférovým a korupčným správaním, keďže systém je rovnaký, len činy sú na inej úrovni. Zároveň mám ale rada, keď niekto oponuje a má iný názor, vtedy s nimi vediem aj takéto debaty.

Keď sa rozprávate o konkrétnej situácii a žiaci vyjadria postoj, že je akceptovateľné sa v tomto prípade zachovať neférovo, ako reagujete?

Treba rozlišovať, či sa zhovárame o názoroch alebo faktoch. Ak o faktoch, nie je tam priestor na diskusiu. V prípade, že názor vydávajú za fakt, jasne to pomenujem. Ak niekto nesúhlasí a oponuje, je pre mňa prirodzené, že im poskytnem svoj pohľad na vec. Musím podotknúť, že za jeden workshop nie je možné zmeniť postoj, ktorý sa buduje 15 rokov v rodinnom prostredí alebo medzi kamarátmi.

V rámci tréningu trénerov ste účastníkom ukázali príklad, na ktorom možno demonštrovať neférovosť, ktorá je žiakom a študentom bližšia a je pravdepodobné, že sa s niečím podobným už stretli. Ide o situáciu, keď sa jednotlivec predbehne v rade na obed, pretože sa ponáhľa na tréning a ostatní študenti sa na neho sťažujú výchovnému poradcovi, že sa predbieha. Ako odpovedáte žiakom, ktorí povedia, že je úplne v poriadku sa v rade predbehnúť a urobili by to tiež?

Musím povedať, že pri tejto situácii sa 25 z 30 detí ozve, že je to neférové a nerobia to. Spraví tak väčšina tých, ktorí tomu rozumejú. Vysvetlím systém, ako funguje zneužitie moci. Na tomto sa dá pekne pochopiť spojitosť s korupciou. Spýtam sa, či by predbehli aj pani učiteľku. Keď jasne pomenujem, že je to zneužitie moci alebo prevahy, starší predbehne mladšieho, silnejší zaútočí na slabšieho, či keď využije vyšší intelekt proti druhému, vedia si to veľmi pekne na týchto príkladoch vyjasniť.   

Máte vytipovaný „aha“ moment workshopu?

Nastáva vtedy, keď si uvedomia, že neférovosť a aj korupcia sa nikdy netýkajú len priamo zúčastnených strán a vždy majú dopad na širšiu komunitu. Zväčša na to prídu oni sami.

Ako myslíte, že by sa mal zmeniť prístup učiteľov k neférovosti vo vzťahu s hodnotovou výchovou žiakov?

Pedagógovia sú súčasťou systému a je nepredstaviteľné, že by sa dala dohodnúť hodnotová zmena k lepšiemu bez ich účasti. Učiteľ je pre žiakov autorita, ktorú nasledujú a preto máme aj Férovku. Ide o projekt, kde spolupracujeme s vybranými školami  počas jedného celého roka na zmene hodnotového postoja a do procesu zahŕňame práve aj učiteľov, pretože jedno bez druhého nedáva zmysel. Školy si na začiatku programu identifikujú problém, ktorý chcú riešiť, napríklad problém s odpisovaním, s počtom vymeškaných hodín, problém so šikanou a identifikujeme si cieľ, ktorý chceme na konci roka dosiahnuť. Poskytujeme finančnú pomoc, mentoring, rôzne školenia a workshopy. V súčasnosti sa spracúvajú oficiálne výsledky, zatiaľ to však vyzerá, že podľa spätnej väzby skončil posledný ročník úspešne.

V našej krajine sú „dary“ bežné, ako vysvetľujete tenkú hranicu podplácania?

Osvedčilo sa mi úplatkárstvo znázorniť na modelových situáciách a ukázať, aký to môže mať účinok na budúcnosť. Napríklad, stredoškolák sa dostal na školu, pretože rodičia dali úplatok riaditeľovi, spolu sa pozrieme, aký to môže mať na študenta dopad z hodnotového hľadiska. Či by bol v kolektíve obľúbený, ako by sa naňho pozerali a aký príklad to vlastne dáva študentovi do budúcna.

Čo vás celá táto skúsenosť naučila?

Naučila ma otvorenosti, láskavosti, porozumeniu, veľmi ma to naučilo počúvať, nehodnotiť a nesúdiť, prijímať odlišnosti názorov a postoja.

Je niečo, čo by ste chceli dodať?

Čo môžem povedať je, aby ste neverili ľuďom, ktorí hovoria, že každá ďalšia generácia je horšia. Ak je väčšinová populácia detí na tom tak, ako tie z workshopov, ktoré som odučila, verím, že nám svitá na krajšiu budúcnosť.

Autorka: Alexandra Turoňová