Ema Stanovská

Konečne je tu máj, lásky čas. Vo vzduchu však namiesto lásky poletujú len vírusy a vražedné ľudské pohľady.

Dobre, sme teda najzodpovednejší národ na svete. Nosíme rúška, počúvame (a poslúchame!) odporúčania krízového štábu, dezinfikujeme všetko od kľučiek až po korytnačky v akváriu a našim starým rodičom sa vyhýbame rovnako ako verejným toaletám. To všetko je správne. Som však jediná, koho začínajú trápiť paranoidné stavy? 

Našu krajinu zachvátila epidémia mizantropie a jej obete pribúdajú každým dňom. Vždy, keď idem von, mám pocit, akoby sa okolo mňa vznášal nepríjemný pach spálených pneumatík. Ľudia predo mnou utekajú, skrývajú sa a držia si väčší odstup, aký odporúča Svetová zdravotnícka organizácia. 

Vo vchode podržím susede dvere. Tá bez pozdravu či poďakovania vojde do chodby a, aj keď má výťah pred nosom, s ťažkým nákupom sa začne rýchlo štverať po schodoch. O pár dní sa vyberiem do optiky s respirátorom na tvári a čerstvo vydezinfikovanými rukami. Na dverách si všimnem asi tridsať výkričníkov. Vstupujem pripravená nadviazať kontakt s novou ľudskou bytosťou. Pri pulte však nik nie je. Keď už začnem rozmýšľať nad odchodom, spoza rohu sa vyrúti predavačka s vydesenými očami a ochranných štítom tváre. Okamžite na mňa zvrieskne, nech sa láskavo vrátim ku dverám a vydezinfikujem si ruky. Aspoň dvakrát. Ihneď poslúchnem, veď patrím k najposlušnejšiemu národu na svete.

Už tretíkrát si dezinfikujem ruky a odpovedám na nástojčivé otázky, ktoré sa na mňa valia ako lavína: „Boli ste v zahraničí? Mali ste kontakt s nakazeným? Nemáte teplotu?” Po troch „nie” sa predavačka upokojí a dovolí mi pristúpiť o krok bližšie. Hoci mi paranoja šepká, že som asi ten najnechutnejší človek na svete, rozum mi pripomína, že tu straší koronavírus a žiadne spálené pneumatiky zo mňa necítiť.

Nachádzam aspoň jedno pozitívum – kým inokedy by mi návšteva optiky trvala desať minút, teraz ma predavačka vybaví za dvadsať sekúnd. Všimla si totiž, že som pri jednej otázke zaváhala, a tak radšej rozhodla za mňa. Asi si myslí, že riziko nákazy sa zvyšuje úmerne s plynúcim časom. Vychádzam z optiky s previnilým pocitom, že som ohrozila niečí ľudský život, a nariaďujem si ešte prísnejšiu karanténu.

Som zvedavá, kedy sa zbavíme tohto „pachu pneumatík“ a začneme sa na seba dívať ako na ľudské bytosti, nie iba ako na možných prenášačov smrtiaceho vírusu. Nechápte ma zle – som vďačná, že máme tak málo nakazených. Nemali by sme to však preháňať až tak, že si vytvoríme kolektívnu nenávisť voči ľudskej rase. Slušnosť má svoje miesto aj počas pandémie. 

Niekde som čítala, že keď bude po všetkom, prvé objatie bude mať pre nás úplne nový význam. Mne na začiatku budú stačiť aj maličkosti, napríklad, keď ma suseda neprizabije pohľadom za to, že som si dovolila vojsť k nej do výťahu.

Ema Stanovská
Foto: pixabay.com

Bývalá modelka, vyštudovaná lekárka a dnes bojovníčka v prvej línii. Monika Paločková (27) si hneď po skončení štúdia splnila sen a odcestovala do Afriky liečiť tých najchudobnejších. Koronavírus ju však priviedol späť na Slovensko. V súčasnosti pôsobí na Klinike infektológie a geografickej medicíny Univerzitnej nemocnice v Bratislave.

Hneď po škole ste sa rozhodli pracovať ako lekárka v afrických rozvojových krajinách. Neviem si predstaviť drsnejší začiatok lekárskej praxe. Prečo?
Rodičia ma už od detstva viedli k empatickému cíteniu voči sociálne slabším. Celý život pomáhajú charite a sú mojimi veľkými vzormi. Ísť do Afriky bol môj celoživotný sen, no čím som bola staršia, tým sa mi zdal menej reálny. Povedala som si však, že štúdium medicíny by mi prinieslo ideálnu príležitosť, veď lekárov v Afrike určite potrebujú. Išlo o jednu z mojich najväčších motivácií – vedela som, že ak úspešne dokončím štúdium, podarí sa mi pomôcť aj tam, kde pomoc nie je. To sa mi hádam aspoň trochu podarilo a svoj sen som si splnila. Bola som však doslova hodená do vody a ako čerstvo absolvovaná lekárka som zrazu riadila celú nemocnicu. Mala som dojem, že na to ešte nemám kompetencie, no tak to v Afrike chodí.

„Neviem si ani predstaviť, ako by sme sa my, Európania, vysporiadali s podobnými podmienkami.“

Keď sa začítam do vašich blogov a príspevkov na sociálnej sieti, zdá mi neuveriteľné, čím všetkým ste prešli – predovšetkým v Južnom Sudáne, kde ste žili v príšerných hygienických podmienkach. Bol to pre vás šok?
Každá africká krajina je iná. Tento kontinent nie je len jedna veľká čierna diera plná podvyživených detí s veľkým bruchom. V mnohých tamojších krajinách je to dávno minulosť. Ja však chodím práve do oblastí, kde sú ľudia ešte stále extrémne chudobní a zdravotná starostlivosť je tam najmenej dostupná.

Patrí medzi ne aj Južný Sudán. Keď nám z kohútika tiekla voda, filtrovali sme si ju, keď nie, neostávalo nám nič iné iba piť vodu zo studne. Vtedy sme zintenzívnili modlitby a príjem probiotík a antiparazitík. Prvé dni boli najnáročnejšie, no časom som si zvykla. Keď všetci žijú v rovnakých podmienkach a nik ani len neuvažuje nad tým, že by mohol mať viac, ako ostatní, ľahšie sa prispôsobuje. Jedli sme síce tri mesiace na obed len ryžu s fazuľou, ale jedli sme ju všetci a cítili sme sa spolu dobre. To nás od Afričanov dosť odlišuje – my sa neustále kamsi ženieme, snažíme sa niečo dosiahnuť a nikdy sa ani na chvíľu nezastavíme, aby sme si užili to, čo máme teraz.

Je ešte niečo, čo vám na Afrike chýba?
Pohoda. Nevravím, že tam ľudia majú ľahký život a sú šťastní od rána do večera. Avšak, uvedomujú si, že sa nemusia dožiť zajtrajška (a to doslova, nie metaforicky) a podľa toho sa aj správajú. Ak by ktokoľvek z nás zistil, že zajtra možno zomrie, prirodzene by si chcel ten zvyšný čas užiť a nestrácať ho zbytočnosťami. A oni žijú presne takto. Nezaoberajú sa malichernosťami, neohovárajú, na to jednoducho nie je čas. Ak sa niekto na niečo sťažuje, musí to byť už obrovský problém. Inak v tom nevidia význam, väčšinou sa preto správajú optimisticky. To mi vyhovovalo a snažila som sa to preniesť aj sem, lebo život je oveľa uvoľnenejší a spokojnejší, keď nie sme stále v nejakom vypätí, ktoré si aj tak často vytvárame sami a zbytočne.

Určite sa teda máme aj my veľa čo naučiť od nich…
Povedala by som, že ich chceme zmeniť na náš európsky obraz. Ale prečo? Neustále sme vystresovaní, berieme antidepresíva, polovica manželstiev skončí rozvodom a my ich chceme učiť, ako majú žiť? Oni majú síce horšie životné podmienky a sú závislí na našej podpore, ale ich životný štýl je podľa mňa lepší, ako náš. Nik tam nie je v strese, nik nepotrebuje psychológa. Je to ťažký život, ale vedia sa mu prispôsobiť a v rámci možností sa snažia usmievať. Neviem si ani predstaviť, ako by sme sa my, Európania, vysporiadali s podobnými podmienkami.

Afrika je závislá od našej materiálnej pomoci. Myslíte si, že je to v poriadku?
Každá krajina by mala byť sebestačná. Chcem preto dosiahnuť, aby bola moja pomoc kauzálna – to znamená, aby nebola limitovaná len na určité tri mesiace, v rámci ktorých vyliečim tých, čo sú práve chorí a odídem. To je jednorazová výpomoc, ktorá im však z dlhodobého hľadiska neprináša úžitok. Snažím sa ich motivovať svojím príbehom – vidia, že som doktorka, mám určitý príjem a môžem cestovať. V čom však vidím skutočný význam je adopcia dieťaťa na diaľku. Mnohé africké deti chcú študovať, sú talentované a štúdium si vážia oveľa viac, ako tie naše, ktoré ho majú zadarmo.

„Neustále sa kamsi ženieme, snažíme sa niečo dosiahnuť a nikdy sa ani na chvíľu nezastavíme, aby sme si užili to, čo máme teraz.“

Nemajú však prístup k základným potrebám ako je pero, zošit či školská taška. Mám adoptované dievčatko a myslím si, že keď im dáte šancu, využijú ju a dostanú sa aspoň na strednú školu. Africké dieťa, ktoré má aspoň strednú školu a nejaké remeslo je už použiteľné pre spoločnosť, a tým pádom sa stáva nezávislejšie od cudzej pomoci. A rozhodne nie sú lenivé. Nikde som sa nestretla s človekom, ktorý by nič nerobil a len vystieral ruku. No čím viac im budeme takto jednorazovo pomáhať, tým viac si na to zvyknú. Treba ich preto viesť k samostatnosti a zamerať sa viac na ich edukáciu.

Prečo ste si to dievčatko adoptovali?
Je množstvo organizácií, ktoré sa tomu venujú. Využila som organizáciu JUA mojej kamarátky Dárie Kimuli, ktorá sa vydala v Keni a spolu s manželom tam založila základnú školu pre chudobnejšie deti. To sú predovšetkým také, ktoré žijú v slume, ale aj tzv. „street boys” či „street girls”, ktoré vyrastajú na ulici, nikde nepatria, nik sa o nich nestará a už v piatich rokoch končia na fete. Len v Keni sú ich stovky tisíc. Chodia tam napríklad aj albíni, ktorí sú v Afrike na okraji spoločnosti. Práve týmto deťom môžete adopciou zabezpečiť lepšiu budúcnosť.

Ako vyzerá takáto adopcia v praxi?
Dieťaťu platíte mesačné výdavky na internát, stravu, školské potreby a školné – ide o pár desiatok eur. Ak je to na vás veľa, môžete sa spojiť s ďalšími dvomi alebo tromi ľuďmi a prispievať spoločne. Dária Kimuli chodí na Slovensko každé leto, prednáša a kontaktuje adoptívnych rodičov, aby sa prišli pozrieť, ako sa „ich” deťom darí. Tie im navyše trikrát do roka posielajú pozdravy a vysvedčenie. Dária vám ponúka aj možnosť spojiť sa s nimi cez videohovor alebo ich dokonca navštíviť osobne – vtedy vám hradí ubytovanie aj cestu.

Stalo sa už aj to, že sa dieťa dostalo až na vysokú školu, vycestovalo za svojimi adoptívnymi rodičmi na Slovensko a spoločne išli na dovolenku. Adopcia na diaľku teda nie je len o posielaní peňazí imaginárnemu dieťaťu, môžete s ním mať naozaj úzky kontakt. Navyše, je to pár eur, ktoré minieme len tak, no niekomu môžu zabezpečiť plnohodnotný život a dôstojnú budúcnosť. Myslím si, že to je to najmenej, čo môžeme urobiť z pohodlia domova.

• 

• 

Vedeli by ste si spomedzi všetkých zážitkov z Afriky vybrať jeden, či už pozitívny alebo negatívny, ktorý vám najviac utkvel v pamäti?

V Sudáne za mnou raz po skončení služby prišiel otec s asi dvojročným dievčatkom, ktoré niesol tri hodiny pešo do nemocnice. Keď som ju vyšetrila, zistila som, že má kriticky nízku hladinu hemoglobínu a glukózy. Mala maláriu a bola v hypoglykemickom šoku. Umierala a nevyhnutne potrebovala transfúziu krvi, no v nemocnici už takmer nik nebol a jej otec nemal rovnakú krvnú skupinu. Ja však áno, a tak som sa rozhodla, že jej ju darujem. Jej otec mi však povedal, že nemôžem, pretože nie som z rovnakého kmeňa. Snažila som sa ho teda presviedčať, že mám doktorskú krv a keď jej ju darujem, stane sa z nej doktorka. Myslím, že ničomu z toho nerozumel, napokon však súhlasil.

Čo sa dialo potom?
Ležala som na lavici v sesterskej izbe a modlila som sa, aby všetko prebehlo sterilne. Bolo tam asi štyridsať stupňov, omdlievala som a sestrička ma musela ovievať kartónovou škatuľou. Snažili sa odobrať mi krv, no nešlo to – asi som celý deň nepila a bola som dehydrovaná. Išlo o najhorších desať minút v mojom živote.

Napokon sa to podarilo, ale keďže všetky naše transfúzne sety boli po expirácii, pri transfúzii sa lámali a krv z nich vytekala. Hovorila som si: „To hádam nie, darujem krv a aj tak sa vyleje na zem.“ Zachytávali sme ju teda rukami, aby sa do dievčatka nejako dostala. Po návrate domov som premýšľala, čo sa ide diať, keďže nie je zvykom, aby človek z iného kmeňa spravil niečo podobné.

Ráno ma pred nemocnicou čakal otec s celým kmeňom, bolo tam asi pätnásť ľudí. Myslela som si, že ma hneď zabijú. Zrazu mi však začali všetci ďakovať. To u nich nebýva zvykom, dojalo ma to. Dievčatko sa napokon z malárie vyliečilo a za tri dni už išlo domov. Neskôr ma prišli pozrieť ešte raz, ukázať mi, ako sa jej darí. Sú to silné zážitky, pamätám si, že som vtedy nemohla od šťastia prestať plakať.

V súčasnosti ako lekárka bojujete s koronavírusom. Dívate sa vďaka skúsenostiam z Afriky na globálnu pandémiu optimistickejšie alebo s väčším pokojom?
Určite ju vnímam inak, ako ostatní – s väčším nadhľadom. Som zvyknutá na rôzne choroby, aj také, ktoré postihujú ľudstvo globálne. Tým však vôbec nechcem zľahčovať terajšiu situáciu. Na druhej strane, som rada, že nám pandémia priniesla to, čo obdivujem na Afrike – ľudia si nezištne pomáhajú, pretože sú závislí jeden na druhom. Máme viac času starať sa o druhých, nielen o seba. Prekvapila ma i zodpovednosť a ohľaduplnosť Slovákov. Čísla hovoria za seba. Nie je to žiaden zázrak či špeciálna imunita, ktorú má len Slovensko. Je to dôsledok toho, ako sme sa zmobilizovali a že rešpektujeme autority.

Všetci vás podporujeme, úprimne vám ďakujeme, tlieskame vám. Nik si však presne nevie predstaviť, čo zažívate. Ako to v súčasnosti vyzerá „v prvej línii”?
Pracujem na infekčnom oddelení, kde je celý pavilón vyhradený pacientom s COVID-19. Je to pandémia, čiže úmerne tomu vyzerajú aj prípady nakazených, ktoré už vyžadujú hospitalizáciu. Ide o skutočne žalostné stavy. Dúfame v najlepšie, no sme pripravení na najhoršie. Pripravujeme sa na to, že koronavírus s nami možno ostane ešte dlhé obdobie a budeme sa s ním musieť naučiť žiť. Snažíme sa zároveň robiť opatrenia, aby sme túto najkritickejšiu fázu zvládli s čo najmenšími stratami na životoch.

Ako nemocnica sme sa zmobilizovali a nikdy sme nepracovali tak veľa ako teraz. Som v službe priemerne jedenásť až dvanásť hodín denne. Nechcem sa sťažovať, ale je to mimoriadne fyzicky náročné. Mobil musíme mať poruke dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Keď vám niekto zavolá, že treba vyšetriť pacientov, nikoho nezaujíma, že je Veľkonočná nedeľa, jednoducho musíte ísť. Mám to šťastie, že nemám vlastnú rodinu a deti, čiže som mobilnejšia. To isté však musia robiť aj moji kolegovia, ktorí rodiny majú. Tým pádom nielenže veľa pracujú, ale ich aj vystavujú riziku, keďže dennodenne prichádzajú s vírusom do kontaktu.

Cítite ešte strach alebo toho máte toľko, že už zapínate autopilota?
Strach nie. Rešpekt. Netvárim sa, že som nesmrteľná a snažím sa chrániť, aj keď nepracujem. V nemocnici musíme dodržiavať množstvo pravidiel a celý deň zostať v ochranných skafandroch. Nakaziť by sme sa teda nemali, no aj keby sme sa báli, na strach by nebol čas.

„Musíme dodržiavať pravidlá, ktoré nám odporúča krízový štáb a veriť mu. Rešpektujme nariadenia a vydržme.“

Máte vôbec čas na nejakú psychohygienu?
Musím mať. Či som po službe alebo unavená, vždy sa prinútim zájsť aspoň do lesa, prejsť sa alebo si zabehať. Nevravím, že mám na to extra čas, ale ak by som si raz za čas nevyvetrala hlavu, zbláznila by som sa.

Nikdy ste neoľutovali, že ste sa rozhodli pre také náročné povolanie?
Ľutovala som to na vysokej škole, štúdium bolo naozaj ťažké. Ale odvtedy som to neoľutovala ani raz. Viem, že nech pôjdem do akejkoľvek krajiny, ako lekárka mám najjednoduchší vstup kdekoľvek, kde chcem pomôcť. Či už hovoríme o rozvojových alebo rozvinutých krajinách. Aj teraz, počas koronakrízy, si uvedomujem, že ak by som nebola lekárka, cítila by som sa zbytočná.

Čo by ste odkázali nám, bežným ľuďom, ktorí situáciu sledujú v televízii z pohodlia svojich domovov?Predovšetkým nestresovať a chrániť sa. Vírus je stále medzi nami, je nebezpečný a vo veľkej miere ohrozuje našich starých rodičov. Aj keď sme mladí, nemôžeme sa tváriť, že sa nám nič nemôže stať a nedbať na ostatných. Musíme dodržiavať pravidlá, ktoré nám odporúča krízový štáb a veriť mu. Nik sa v tejto situácii nevyzná tak, ako jeho členovia, napríklad Vladimír Krčméry a Andrea Kálavská, ktorí majú s epidémiami dlhoročné skúsenosti. Rešpektujme nariadenia a vydržme. Čím striktnejšie budeme postupovať, tým rýchlejšie sa vrátime do normálu. To je z mojej strany prosba, výzva aj poďakovanie všetkým, ktorí sa to snažia dodržiavať.

Text: Ema Stanovská
Foto: archív Moniky Paločkovej

Na Slovensku ostalo málo ľudí, ktorí by nepoznali príbeh blogera Jána Benčika. Na dôchodku namiesto odpočinku monitoruje aktivitu extrémistov na facebooku, hoci sa mu neraz vyhrážali smrťou. Menej ľudí však vie, že – tak trochu náhodou,  patril k lídrom Nežnej revolúcie v Ružomberku. Pri tridsiatom výročí revolúcie sme sa s ním rozprávali o jeho celoživotnom boji za demokraciu, o založení bunky VPN, ale aj o tom, v čom extrémistom rozumie.

Na úvod nemôžem vynechať otázku, ktorá zaujíma asi každého – prečo ste sa pustili do vyhľadávania extrémistov, a to práve vo veku, keď by ste mohli už zaslúžene odpočívať?

Viac ako štyridsať rokov som prežil v totalitnom režime, ktorý mi rozhodne nelahodil, a nechcem, aby som ja alebo moji synovia či vnuci prežili zvyšok života v nejakom inom. Považujem to za nebezpečnú záležitosť, či už ide o ľavicový alebo pravicový totalitný režim.

Ako ste sa k tejto činnosti dostali?

Pôvodne som písal o konšpirátoroch, no už vtedy som vnímal množstvo extrémistov, ktorí tiež šírili tieto bludy. Priznám sa, veľmi ma mrzí, že som sa im nevenoval oveľa skôr. Predtým som ich považoval za šašov, smial som sa z nich. No keď sa dostali do parlamentu, bol to pre mňa veľký šok. Odvtedy som sa viac zameral na pravicových extrémistov, ale všímam si aj tých ľavicových. Preto ma tak svorne nenávidia komunisti aj fašisti.

Váš otec sa po vypuknutí Slovenského národného povstania aktívne zapojil do odboja, dokonca získal vyznamenanie. Povedali by ste, že aj to vás ovplyvnilo?

On bol dolnozemský Slovák, pochádzal z rumunského Nadlaku. Vtedy ešte nebol občan Československej republiky, čiže nepodliehal mobilizácii, ktorá bola vyhlásená na začiatku Povstania. Na vlastnú päsť sa teda vybral do Banskej Bystrice a rozhodol sa ho zúčastniť. Čiže nejakú tú tradíciu si so sebou určite nesiem.

Rovnako, ako dnes bojujete proti fašizmu, pred tridsiatimi rokmi ste sa postavili proti komunizmu ako spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu v Ružomberku. Ako si na toto obdobie spomínate s odstupom času?

Pracoval som vtedy ako technik na montážach. Chodil som na „týždňovky” mimo miesta bydliska a počas pracovného týždňa som býval v maringotke. V tom čase v Hliníku nad Hronom. Po zákroku polície v Prahe proti študentom to všade vrelo. Stretával som sa s mnohými ľuďmi, ktorí boli nespokojní. Zašiel som na Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene, lebo som ju mal najbližšie. Vtedajší rektor tam organizoval míting spolu s komunistickými funkcionármi z miestnych podnikov. Rozprávali tam úplne bludy o tom, že nás chcú zmanipulovať a že máme veriť komunistickej strane. Chcel som sa študentom prihovoriť aj ja, ale miestny despota mi to nedovolil. O pár dní rektora z funkcie odvolali.

V rámci služobnej cesty do Bratislavy som sa zastavil aj na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Medzi študentmi to vrelo, robili sa letáky, debatovalo sa. V Ružomberku bol stále relatívny pokoj, no iba zdanlivý. Vo viacerých ružomberských závodoch vznikali štrajkové výbory, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v pripravovanom generálnom štrajku.

A vy ste sa nečakane stali jednou z jeho kľúčových postáv…

Bolo to v pondelok 27. novembra. Mal som voľno, a tak som si dal do tašky Ústavu ČSSR, Chartu ľudských práv OSN a kópiu Charty 77, a povedal som si, že sa do toho skúsim zapojiť. Pridal som sa ku skupine ľudí s transparentmi a šli sme na námestie pred radnicu, vtedajší Mestský národný výbor.

Na námestí bolo päť až sedemtisíc ľudí. Niekto zakričal: „Prečo nevyvesíte zástavu?” Ktosi z okna zmätene vysvetľoval, že ju má domovník či správca, a ten odišiel na obed. Jeden z demonštrujúcich zástavu mal, a tak sme ju išli vyvesiť.

Keď zaviala na balkóne, ozval sa potlesk a už som tam ostal. Zúčastneným som sa prihovoril spolu so zástupcami štrajkových výborov viacerých ružomberských podnikov a organizácií , a ako prvý v meste som verejne žiadal o odstránenie hanebného článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ a potrestanie autorov tzv. pozývacieho listu z roku 1968 za vlastizradu. Okrem toho som nechtiac vyhlásil ďalšie stretnutie venované ekologickým problémom mesta.

Vtedy ste založili VPN?

Po skončení toho ďalšieho stretnutia sme sa zo strachu pred eštebákmi presunuli na chodbu miestnej štátnej nemocnice, kde nás zaviedol vtedajší primár chirurgie. VPN sme teda založili na chirurgii. Predseda Mestského národného výboru nám na základe požiadavky VPN potom pridelil priestory v Robotníckom dome, ktorý mali predtým celý komunisti. Neskôr v januári som bol na celomestskom zasadnutí zástupcov koordinačných výborov VPN z Ružomberku zvolený za jeho predsedu.

Mnohí vás očierňujú, vyhrážajú sa vám smrťou a obesením, nazývajú vás eštebákom. Mali ste už niekedy chuť s tým seknúť, povedať si, že toho vyhrážania máte už plné zuby a zaslúžite si pokoj?

Každý má vo svojom živote také chvíle, niekedy lepšie, inokedy horšie. Zavše vás niečo raní. No nenávisť extrémistov a fašistov ma skôr motivuje pokračovať v tom, čo robím. Istý čas to veľmi zle niesol môj starší syn, ktorý mal prehnané obavy, či sa nepomstia na jeho deťoch.

V súčasnosti prevládajú skôr pozitívne alebo negatívne reakcie?

Po každom blogu zvyčajne príde nejaká vlna nenávisti. No dostal som aj množstvo ocenení, ktoré to vyvažujú: prijatie u prezidenta, Biela Vrana, Európsky občan, Cena Jána Langoša… Veľmi si ich vážim.

Je pravdou, že extrémisti pochádzajú zo všetkých sociálnych a intelektuálnych vrstiev?

Veľmi veľa prívržencov extrémizmu má vyššie vzdelanie. Z ĽSNS je to napríklad Martin Beluský a Milan Uhrík, ktorí majú titul PhD. Tento rok kandidoval za ĽSNS Miroslav Urban, primár interného oddelenia Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Spomenúť môžeme aj bývalého sudcu Miroslava Radačovského, ktorý sa na kandidátke ĽSNS dostal do Európskeho parlamentu.

Obdobie Slovenskej republiky je síce už dávno za nami, no ľudia z tých čias mali vnukov a pravnukov a tradícia sa prenáša v rodine, akoby s materským mliekom. Komunisti krajne pravicové myšlienky potláčali, no po páde režimu sa znovu začali dostávať do popredia.

Čo vás na extrémistoch najviac „zaujalo”?

Niekedy je fascinujúce ich sledovať. Extrémisti podľa mňa napĺňajú všetky znaky organizovanej sekty. Ich vzťahy sa tým pádom dostávajú aj do osobnej roviny, sú obetaví a schopní pre tú stranu niečo urobiť. Na mítingy sú ochotní prísť aj z veľkej vzdialenosti a sami roznášajú propagačné noviny, či už v mestách alebo na dedinách. Mnohým ľuďom, ktorí sa v živote nepresadili alebo nemajú vo svojom okolí také silné sociálne kontakty, to vynahrádza pocit súdržnosti. Sú súčasťou komunity, ktorá má vyšší cieľ a chce ich priviesť k nejakému „dobru”. Cítia sa skrátka ako spolubojovníci proti zlu.

Nový slovenský film Nech je svetlo veľmi realisticky zobrazuje, že extrémizmus môže prekvitať aj v úplnom zapadákove, zabudnutej dedine, kde sa prakticky nič nedeje. S čím to podľa vás súvisí? S chudobou?

Súvisí to pravdepodobne so zmenami po revolúcii, ktoré si všetci nepriali a niekoho tým pádom zasiahli. Na Slovensku je veľa oblastí, kde takpovediac „skapal pes”. Ľudia za to dávajú vinu iba zmene komunistického režimu, ďalej už nepozerajú. Totalita priniesla aj určitý pokrok a industrializáciu. Podniky vznikali aj v chudobných dedinách, no keďže boli závislé na socialistickom bloku, po revolúcii nenašli odbyt, nedokázali držať krok a skrachovali. A tie podniky, ktoré by tu možno aj odbyt našli, sa väčšinou dostali do rúk nesprávnym ľuďom, špekulantom alebo konkurencii, ktorá ich rovno zlikvidovala.

Ľudia, ktorí žijú v chudobnejších oblastiach a aj preto prišli o prácu veria, že práve Kotleba im pomôže. On hovorí: „My nemôžeme nič, veď sme v opozícii. Ale dajte nám hlasy a uvidíte!” Preto preferencie nestrácajú, práve naopak.

Prieskumy hovoria, že keby v nasledujúcich parlamentných voľbách volili iba mladí ľudia od 18 do 24 rokov, zvíťazila by ĽSNS. Prečo väčšinu Kotlebových voličov tvoria práve mladí ľudia? Chcú rebelovať proti aktuálnej politickej situácii alebo majú pocit, že Marian Kotleba je niekto, kto tu „spraví poriadok”?

Mladí ľudia sú vždy akoby antagonisticky naladení voči generácii svojich rodičov a voči tomu, čo rodičia považujú za dobré a správne. Rebélia tu teda stále je a svojím spôsobom posúva ľudstvo dopredu. Bez toho by nebol pokrok.

Keď sú však v revolučnom zápale a začnú cítiť silnú nespokojnosť s tým, čo sa tu deje, môžu sa im zapáčiť aj takéto radikálne riešenia. Jednoducho, majú nádej, že Kotleba to zmení k lepšiemu. Prieskumy napríklad prezrádzajú i to, že na gymnáziách nemajú až takú silnú podporu, najväčšia je na stredných odborných školách a učilištiach.

Súvisí to teda aj s nekvalitným či nedostatočným vzdelaním?

Určite. Ich vzdelanie je často veľmi povrchné. Knihy ani noviny už prakticky nečítajú, ich názory formujú najmä sociálne siete. Reportér Denníka N Andrej Bán organizuje debaty so študentami s názvom Zabudnuté Slovensko a nedávno sa ich pýtal, odkiaľ získavajú informácie. Väčšina odpovedala, že z Facebooku. Podobne reagovali na otázku, či si nejaké informácie sami vyhľadávajú. Vraj nie, vraj čítajú iba to, čo sa im objaví na facebookovej „stene”.

Vyriešila by to lepšia výučba dejepisu či kvalitnejšie školské osnovy?

Pomôcť by mohla mediálna výchova, ale myslím si, že ani pri najlepšej snahe by sme to úplne nevykorenili. Je to istá etapa, niečo, čím si musíme prejsť.

Pred tridsiatimi rokmi to boli práve študenti a mladí ľudia, ktorí bojovali proti totalite. Dnes akoby to bolo naopak. Nebojíte sa o budúcnosť ďalších generácií?

Keď sme v prvých dňoch stáli na námestiach, bolo to naozaj euforické. Stále spomínam, ako som počúval v maringotke rádio a tiekli mi slzy. My sme si totiž vždy mysleli, že v tom režime zomrieme. Tak dlho sme v ňom žili, až sme nechápali, že už je naozaj koniec. Väčšina komunistov dnes rozpráva, že chceli iba „opravu socializmu”. Kapitalizmus bol veľký strašiak, štyridsať rokov nám tlačili do hlavy, že je to tá najväčšia skaza. Ľudia sa ho teda báli a nevedeli, ako sa majú správať. Veď odkiaľ sme sa to mohli naučiť?

No ja som stále optimista. Verím, že v najbližších voľbách vyhrá opozícia. Avšak, zdá sa, že situácia na Slovensku sa stále zhoršuje – najskôr Vladimír Mečiar, potom Robert Fico, teraz Marian Kotleba. Okrem toho, nedávno sa vynorili úvahy o koalícii Smeru, SNS a ĽSNS. Povedal by som, že v nasledujúcich voľbách pôjde o všetko, rovnako ako v roku 1998, keď bol pri moci Mečiar.

Čo hovoríte na to, že Marian Kotleba mení rétoriku a napríklad o Slovenskom národnom povstaní začal hovoriť ako o významnej udalosti našich dejín?

S Andrejom Bánom sme sa nedávno nadľahčene rozprávali, že tu máme antifašistického Kotlebu. No nie je to pravda, on zostal rovnaký. Nikdy nepovedal: „Áno, nosil som gardistickú uniformu, odsudzujem to a dištancujem sa od toho.” Táto zmena slovníka je veľmi neúprimná, je to maskovanie. Poučil sa a uvedomil si, že mu to môže výrazne pomôcť v nastávajúcich voľbách. Keď presadzoval tvrdý antisemitizmus, mal iba jedno percento. No len čo svoju politiku namieril na Rómov a utečencov, preferencie mu začali rásť.

Hovorí sa, že do parlamentu mu „pomohol” aj Robert Fico.

Samozrejme, pretože spolu s Robertom Kaliňákom tiež podnecovali strach. Ľudia sa zľakli a utečencov prirodzene začali považovať za nebezpečných. No aj „liberál” Richard Sulík strašil migrantmi. Ľudia však neverili tomu, že by ich Fico či Sulík ochránili. Radšej sa rozhodli dôverovať Kotlebovi, pretože sa prezentuje ako rázny, mocný chlap, ktorý buchne po stole a všetkých utečencov sa zbaví alebo ich sem vôbec nepustí.

Okrem extrémistov sledujete aj rôzne konšpiračné teórie. Povedali by ste, že konšpirátori sú rovnako nebezpeční ako extrémisti?

Aj medzi extrémistami sa nájde veľmi veľa šíriteľov bludov a klamlivých teórií. Nie všetci extrémisti sú konšpirátori, ale je takých veľa. Nedávno som v nejakej debate zaregistroval takýto argument: „Ty sopliak, čo mi ty budeš rozprávať? Ja čítam Zem a vek a som člen ĽSNS.” Tým sa ohradil.

Konšpirátori sú nebezpeční tým, že mnohým vedia z hlavy vypláchnuť zdravý rozum. Je absurdné, čomu až dokážu veriť. Ľuďom sa kvôli nim dostáva do povedomia myšlienka, že už nemá význam robiť nič prospešné.

Myslíte si, že silu konšpirátorov podnecujú aj vládnuci politici, ktorí neustále opakujú, že nemáme veriť médiám a že novinári sú „protislovenské prostitútky”? Aj preto sa ľudia obracajú na tzv. „alternatívne médiá” šíriace hoaxy?

Nielen Robert Fico, ale aj mnohí z opozície majú takýto slovník. Väčšinou vtedy, keď novinár napíše niečo, čo sa im nepáči. Je to veľmi nebezpečné. Klasické médiá sa správajú podľa úplne iných pravidiel, ako tie alternatívne. Veď čo je alternatíva pravdy? Iná pravda? Lož, samozrejme.

Povedzme, že niekto má blízkeho rodinného príslušníka (prípadne niekoho, s kým každodenne prichádza do kontaktu), ktorý týmto konšpiráciám verí. Ako s ním má nadviazať rozumný dialóg bez toho, aby nevyvolal konflikt alebo aby nestratili vzájomnú úctu?

Ak sa nechcete pohádať s vlastným rodičom alebo rozbiť vzťah, musíte sa cez to preniesť a ignorovať to. Samozrejme, treba sa pokúsiť nejako rozumne argumentovať. No mnohí ľudia sú voči akýmkoľvek argumentom imúnni, je to ako náboženská viera. Keď človek niečomu veľmi verí, dokáže sa úplne rozzúriť, keď mu niekto oponuje.

Plánujete ďalej pokračovať v tom, čo robíte? Necítite strach?

Syn mi hovorí: „Veď počkaj, po voľbách pôjdeme všetci buď za hranice, alebo do basy.” Nie, strach necítim a určite budem pokračovať. Ako som povedal, som optimista. Mám tiež výhodu, že už dávno som penzista, nechodím pravidelne do práce, ani do krčmy, a teda si ma nik nemôže vystriehnuť. Hoci už mi prišlo do schránky pár hnusných anonymných listov.

Ako filtrujete to obrovské množstvo nenávisti, s ktorým každodenne prichádzate do styku? Je vôbec nejaký spôsob na chvíľu „vypnúť” a nemyslieť na to?

Voľný čas najradšej trávim v prírode. Pravidelne od jari do leta chodím so svojím synom na výlety, alebo na chatu, kde nemám internet. Aby som náhodou nepodľahol pokušeniu.

Text: Ema Stanovská

Foto: archív Jána Benčíka