All Posts By

Katarína Frolová

Kone ako koníček?

Na prvý pohľad môže jazdenie na koňoch pôsobiť ako snobský šport, pre niekoho je to týranie zvierat, pre iného zmysel života. O tom, že je to viac než len koníček.

Pozriem sa na hodinky a je 5:00 ráno. Vonku ešte tma a poriadna zima ako to už v novembri býva zvykom. Napriek tomu, že počas dňa má byť 12 stupňov Celzia, ráno je teplota tesne nad nulou. Vôbec sa mi nechce vyliezať spod teplej periny. Budík vypnem a posuniem o 20 minút. Cŕŕŕŕn. Najrýchlejších 20 minút môjho života. Zaspala som tesne po polnoci, takže krásnych päť hodín spánku mám za sebou. Kým si robím kávu, otváram skriňu. Vtom mi volá kamarátka Miška. „Kati, už som dole, tak môžeš ísť,“ oznámila mi do telefónu. „Dobre, dobre, utekám.“ Doslova. Beh po byte sa začína. Za päť minút som sa obliekla, umyla si zuby, zbalila si oblečenie na prezlečenie, jedlo a bežím dole.

Pre mňa chaotické ráno, pre moju kamarátku každodenná rutina. Jej deň začína nakŕmením a vyčistením stajne svojho koňa. O 9:00 ráno jej začína prednáška, takže je dôležité všetko stihnúť ešte predtým. Jej kôň je ustajnený približne 30 minút cesty z Bratislavy, konkrétne v dedinke Čataj pri Senci. Na miesto činu sme prišli tesne po 6:00 ráno. „No, nech sa ti páči,“ podala mi Miška do ruky deku s nápisom Pablo. „Môžeš ju odniesť do sedlovne a priniesť nádobu, kde je jeho meno.“

Ako bývala rekreačná jazdkyňa som presne vedela, čo nás čaká. Najprv vyčistenie kopýt, kefovanie koňa a potom osedlanie. To som za pomoci Mišky ako tak zvládla. To, čo je pre basketbalistu strečing pred tréningom, je pre jazdca príprava koňa, zažartovala Miška o siedmej ráno. Môj úsmev bol trochu silený, stále som myslela na to, ako by som o tomto čase ešte ležala pod perinou. „Chceš ísť prvá alebo pôjdem ja?“ opýtala sa ma. Ako správna kamarátka som jej dala prednosť.

Najprv začala obyčajným kráčaním, ktoré plynule prešlo do poklusu. Po tejto „zahrievačke“ hnedáka Pabla prišiel môj čas. „Najprv pomaly Kati, potom môžeš použiť aj bičík,“ dostala som pokyny od profíčky. Krok aj klus som zvládla akoby som v sedle sedela naposledy pred týždňom, no teraz prišiel na rad ťažší oriešok. „Nacválaj si!“ zakričala na prázdnu halu, v ktorej bolo pocitovo chladnejšie ako vonku. Samozrejme, svoju trénerku som poslúchla.

„Si normálna!“ ozval sa krik z opačnej strany haly. „Máš koníka za 20-tisíc eur a ty si na ňom vozíš kamošky?“

Kamarátkin tréner nezdieľal radosť z nášho spoločného ranného výletu. Debata medzi trénerom a mojou kamarátkou bola veľmi ostrá. Na druhej strane sme obidve zhodnotili, že mal pravdu. Venovať sa profesionálnemu športu, keď výkon nezáleží len od samého seba, ale aj od ďalšieho živého tvora, ktorý sa sám o seba nepostará a je zvyknutý iba na jednu osobu v sedle, a tou som ja nebola. Koníček, ktorý sa po tréningu neskončí, lebo aj vtedy sa treba o koňa postarať, je niečo, čo si človek, ktorý chodí iba rekreačne jazdiť, často ani neuvedomí. Šport, kde je počas prípravy koňa jazdec špinavý, sa strieda s pretekmi, kam prichádza v bielom saku a rukavičkách. Šport, pri ktorom nemôžete ísť na dovolenku, lebo v hlave máte otázku, kto odjazdí koňa. Drahý koníček, ktorý nie je len koníčkom, ale životným štýlom. Šport veľkých kontrastov a protikladov, v ktorých sa ukrýva krása.

Autorka: Katarína Frolová

Príbeh Kataríny, o nečakanej smrti jej manžela

„Smútok je súčasťou cesty. Keby si tým človek neprešiel, ťažko povedať, či by sa dokázal dívať do budúcnosti. Pomáha spracovať a zvládnuť emócie, aby bol pripravený ísť ďalej a prijať niečo nové do života, čokoľvek to bude.“ O tom je pre Katarínu smútok zo straty svojho milovaného manžela.

Vďaka terapeutickým skupinám v Plamienku sa počas jej najťažšieho životného obdobia, plného žiaľu, podarilo prežívať aj chvíle radosti. O tejto organizácii sa Katarína dozvedela cez známu, ktorá pracuje ako zdravotná sestra na onkológii. Kamarátka Simona nasmerovala Kataríninu rodinu na Plamienok kvôli domácemu hospicu manžela a psychologickej pomoci pre vtedy päťročného Šimonka a trojročnú Elišku.

Manželovi Jurajovi diagnostikovali rakovinu v októbri 2022. O päť mesiacov neskôr zomrel. Pre celú rodinu bolo obrovským šokom už len vyslovenie diagnózy a následne obdobie chemoterapií. Počas tejto náročnej situácie sa rodina spoločne snažila tráviť ešte viac času ako predtým. Katarína na túto etapu napriek ťažkým chvíľam spomína ako na jedno z najkrajšie strávených dní po boku manžela. Veľa sa spolu smiali aj plakali. Reálny smútok začala pociťovať až po smrti manžela. Dovtedy ju vpred poháňal ich spoločný čas a snaha spraviť všetko pre jeho uzdravenie. Po smrti Juraja si uvedomila, že už tu s nimi nikdy nebude. Otázky detí, ich plač a všetko, čo jeho smrť priniesla, ju zasiahlo. Každý večer po náročnom dni skončila na gauči v slzách. „Ale myslím si, že to bol potrebný plač. Keď som na to nemala priestor, bolo mi ešte ťažšie.“ Opisuje manželka Juraja.

Ako veriacej jej prinášala pokoj aj modlitba. Veľkou inšpiráciou jej boli vlastné deti, ktoré prežívali intenzívne chvíle smútenia no potom, ako to pri deťoch býva, prišiel čas na hru. Pohľad na to, že sa Šimonko a Eliška spokojne hrali a smiali, bol pre ňu momentom radosti.

„Ako dobre to zvládaš.“ Veta, ktorá môže niekedy viac uškodiť ako pomôcť, aj keď to dotyčný myslí dobre. Pre Katarínu to bolo veľmi ťažké počúvať, pretože tí ľudia nevedeli, čo sa deje večer. Nevedeli, že na výchovu detí ostala sama a aj na všetky každodenné povinnosti. Zrazu nemala s kým zdieľať bežné veci, radosť či smútok. Naopak, veta: „Ja neviem, čo mám povedať,“ bola pre ňu ako objatie. Pri stromčeku sa prvé Vianoce po manželovej smrti objímali len oni traja. Katarína sa rozhodla, že bude lepšie, keď ich strávia iba v tomto zložení. Čas zdieľaný s inými ľuďmi bol pre ňu náročný v tom, že by sa musela buď pretvarovať alebo by pri nich začala plakať. Pod stromčekom si deti našli list od ocina, ktorý pre nich veľa znamenal. Napriek tomu, že jej blízki boli pre ňu obrovskou oporou, nikto si nevedel reálne predstaviť ako sa cíti.

Až v Plamienku našla pochopenie, pretože všetci vedeli, o čom hovorí. Rozprávanie sa s ľuďmi, ktorí tiež prišli o niekoho blízkeho, to bolo pre ňu to najdôležitejšie. „Všetci v združení ma utvrdili v tom, že moje prežívanie je v poriadku, veď sa stala hrozná vec. Pre mňa smútenie bolo a myslím, že ešte aj je, potrebné. Na jednej strane
mi to umožňuje si manžela sprítomniť a uvedomiť si lásku, ktorú sme mali. Keď som nemala možnosť sa ako to niekto nazval, „rýpať“ v tom, stalo sa, že som bola nervózna a cítila som pretlak rôznych emócií,“ opísala.

Katarína na svojej ceste plnej smútenia nie je a nikdy ani nebola sama. Napriek tomu, že sa jej blízki snažili byť oporou, nevyhla sa niekedy posudzovaniu jej situácie a ich pohľadu na to, ako smútok prežíva. Vďaka Plamienku dokázala nechať voľný priebeh svojim emóciám, a to bez súdenia ostatných. Žije každodennými vecami, teší sa z maličkostí a hlavne z detí, a to jej dodáva silu. Možno aj vďaka jej príbehu inšpiruje niekoho, kto sa nachádza v podobnej situácii, aby vyhľadal pomoc Plamienka, ktorý mu môže dodať veľa síl na jeho životnej ceste.

Autorka: Katarína Frolová

Foto: autorka

Recenzia: Film Prezidentka

Keď sa na Slovensku povie prezidentka, každý vie, o koho ide. Je to preto, že bola prvou a zatiaľ jedinou prezidentkou v našej krajine. Režisér Marek Šulík zachytáva vo filme autentickú Zuzanu Čaputovú počas jej päťročného vládnutia. Film ma do kina prilákal aj vďaka diskusii po premietaní. Na otázky divákov prišiel odpovedať režisér Marek Šulík a hovorca pani prezidentky, Martin Strižinec.

Film zachytil podrobne situáciu na Slovensku od júna 2019 do júna 2024. Napriek tomu, že hlavnú postavu stvárňovala prezidentka, film nebol iba o nej. Marekovi Šulíkovi sa podarilo ukázať nálady v spoločnosti, krízy v našej krajine a vývoj politickej scény. Neraz som si pri sledovaní filmu položila rečnícku otázku, ako sa toto mohlo reálne diať. S odstupom času začne človek zabúdať. Preto som veľmi rada, že na Slovensku vznikol film, vďaka ktorému si môžeme pripomenúť určitý vývoj v našej krajine. Toto päťročné obdobie zobrazuje krízu covidu, nefunkčnú vládu, smrť mladých nevinných ľudí na Zámockej, či predčasné voľby.

Do kina som išla ja a mamina, otec naše pozvanie odmietol. Keď som sa ho pýtala, prečo nechce ísť, odpoveď bola zdanlivo jednoduchá: „Načo, keď to bolo pár rokov dozadu. Možno o desať rokov by som si to pozrel,“ zhodnotil. Jeho odpoveď mi prišla logická, a preto som začala aj ja uvažovať, či si mám kúpiť lístky do kina. Som rada, že som tak nakoniec urobila.

Film mi ponúkol nový kultúrny zážitok. Diskutovať s autorom bolo pre mňa výnimočné. Konečne som po filme na všetky nezodpovedané otázky dostala odpoveď. Marek Šulík neuveriteľných päť rokov trávil v paláci natáčaním všetkých detailov. Nikdy pred tým som si nemyslela, že uvidím takmer každú miestnosť budovy, kde sídli prezident.

Ak aj vy rozmýšľate nad návštevou kina, Prezidentku môžem jednoznačne odporučiť. Napriek tomu, že diskusia po filme nebude, prináša divákovi niečo omnoho dôležitejšie. Príbeh ženy, ktorá svojou ľudskosťou a odhodlanosťou ukázala začiatok cesty pre iných.

Príbeh prezidentky nie je o tom, ako byť čo najpopulárnejším politikom, ale o tom, ako sa dokázať pozrieť každý deň do zrkadla s čistým svedomím. Z filmu som si odniesla posolstvo, ktorým sa snažím riadiť dodnes. Aj keď s niekým nemáte dobré vzťahy, je dôležité k ďalšiemu rozhovoru s dotyčným pristupovať, ako keby ste sa rozprávali prvýkrát. Nezabudnúť, ale dať príležitosť novým začiatkom . To presne robila aj Zuzana Čaputová, dala priestor novým začiatkom pre Slovensko. Už je iba na nás, či sa na túto cestu vrátime.

Autorka: Katarína Frolová