Samuel Barienčík

Na Slovensku máme zvyk hovoriť – máj, lásky čas. Krásna veta, spätá s tradíciami, ako keď muži stavajú máje na námestiach pre ženy ako znak ich lásky, alebo tradičné bozky zaľúbených párov pod rozkvitnutými čerešňami. Okolie nám kvitne, slnko je na oblohe vidno čoraz častejšie a aj dlhšie. Ľudia sa tešia z teplých dní, v ktorých cítiť kúsok leta, a prejavujú svoje city, lásku a náklonnosť svojim blízkym. Každý má tú svoju bublinu, vyplnenú ružovou vatou a smiechom.

Je toto dôkaz toho, že sme ako národ schopní byť nežní? Byť prajní a milí? Ak áno, prečo to dokážeme len voči skupinám ľudí, ktoré sú podľa našej perspektívy hodné toho, aby boli milované? Lebo keď si otvorím komentáre na sociálnych sieťach pod príspevkami s témami, ktoré polarizujú spoločnosť, je tam vždy toľko nenávisti, že mi z toho vychádza len jeden záver: Ako spoločnosť sa vo svojich komunitách tvárime, že vieme naplniť vyjadrenie máj, lásky čas aj v našich životoch. Avšak, keď túto bublinu naruší niečo, na čo nie sme zvyknutí, celé čaro mája a jeho ľúbostnej symboliky sa vytratí.

Doprajeme lásku tým, ktorých si vyberieme, a pritom prehliadame pravdu, že každý má na ňu právo. Všetky ženy a všetci muži. Bez ohľadu na ich vzdelanie, prácu, či rodinný stav. Lásky sú hodní aj ľudia inej farby pleti a inej národnosti ako len tej bielej a slovenskej. Lásku si zaslúžia aj všetci členovia LGBT komunity a – v širokej pointe – každý slušný človek na tejto planéte. Dokážeme doslova a do bodky dodržiavať tradície späté s veľkonočným pondelkom v ich plnosti, aj tak, ako by sme nemuseli, no nedokážeme žiť ani jeden mesiac v pocite lásky– ani v tom, ktorý je práve o nej.

Sme krajina, ktorá je názorovo silno ovplyvnená katolíckou cirkvou, že to niekedy nedáva zmysel. Kde sa vytratil z ľudí ten Boh, v ktorého väčšina z nás verí? Neprináleží mi posudzovať vieru iných, no zaráža ma, ako si ju každý ohýba podľa vlastnej vôle. Ak sa nemýlim, Boh odkazuje svojim veriacim, aby milovali blížneho svojho tak ako seba samého. Aby ľudia otvárali dvere cudzím ľuďom a vítali ich vo svojich príbytkoch s otvorenou náručou. A aj keď nie som teológ, myslím si, že je nad slnko jasné, že sa nerozprávame len o skutočných domoch, ale o našich srdciach. Aby sme vedeli do svojho vnútra pustiť ľudí bez súdenia a bez akéhokoľvek predsudku, s otvorenou náručou. Veď kto je bez chyby, nech prvý hodí kameňom.

Napriek tomu, ako máme v sebe zakorenenú vieru v Boha a katolícka cirkev je u nás stále veľmi populárna, máme ako spoločnosť tendenciu vyberať si z Božieho slova len to, čo sa nám hodí. Ľudia tvrdia, že milujú svojich blížnych, no keď im povie, že je gej, tak ho zavrhnú, lebo je to podľa Biblie hriešne. Ľudia tvrdia, že majú vo svojom srdci miesto pre svojho blížneho, ale keď je ich nový kolega Ukrajinec, tak sa s ním nechcú rozprávať. Tvrdia, že majú otvorené príbytky, no keď bude vo vedení ich firmy žena, tak ju zosmiešnia.

Tento mesiac je v znamení lásky. Učí nás to naša tradícia, učí nás to Boh. Odmietame fakt, že v dávnych časoch sa mali ľudia radi bez ohľadu na spoločenské, etnické či sexuálne vrstvy. O tom aspoň svedčia naše ľudovky.

A ja naozaj neviem, ktorý Boh ľuďom vraví, aby boli neprajní jeden voči druhému. Aby bolo úplne v poriadku urážať ľudí na sociálnych sieťach tými najhrubšími výrazmi a pritom si myslieť, že som dobrý človek, lebo doma som v poriadku.

Máj, lásky čas. Zoberme toto obdobie a naučme sa rozdávať lásku nielen vo svojich bublinách, ale aj pre druhých ľudí, ktorí sú jej takisto hodní – bez predsudkov a bez šikany.

Autor: Samuel Barienčík

Veľkonočný pondelok, deň plný ľudovosti a folklóru. Je celkom paradoxné, že v takej katolíckej krajine sa národ najprv stíši na 40-dňové pôstne obdobie. O to viac sa zahĺbi počas predĺženého víkendu od Zeleného štvrtka po Veľkonočnú nedeľu, keď sa ľudia najprv prísne postia a v nedeľu, po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, vypuknú oslavy. V domácnostiach, ktoré si to môžu dovoliť, nájdeme veľké hody plné rezňov, šalátov a zákuskov.

Ten paradox prichádza po polnoci z nedele na pondelok. Celé pôstne obdobie, zahĺbenie sa a návštevy kostola, akoby zmizli, keď muži posilnení alkoholom vyjdú do ulíc, aby ženám dopriali „krásu a zdravie“. Títo chlapi často netušia, aký je pôvodný význam tejto tradície a oblievajú dievčatá, a takisto ich aj šibú skôr len preto, aby sa zabavili. Rozveselia sa na tom, ako pred nimi utekajú a kričia. Samozrejme, očakáva sa, že dámy ich následne ponúknu alkoholom a zákuskami.

Nerozumiem, prečo to mužov tak rajcuje, ale predstava poníženia ženy mi až taká napĺňajúca nepríde. Tento zvyk s prvkami násilia stratil svoje čaro asi vtedy, keď sa z folklórnych osláv, kde sa všetci oblečú do krojov, spievajú ľudové pesničky a užívajú si ten deň ako muži, tak aj ženy, premenil na niečo iné.

Tradičný oblievač, symbol zdravia a krásy, sa zmenil na opitého výtržníka, ktorý často nevie odhadnúť svoju silu ani to, čo sa patrí a čo nie. Čaro sa z tradície vytratilo asi aj s dobou, v ktorej ľudia už neveria v čarodejníctvo, v polyteizmus a v očistu svojich činov cez ľudovosť. Ľudia si tradíciu oblievania vysvetľovali formou až rituálnej očisty.

V spoločnosti môžeme teda vidieť, ako sa vytráca hranica medzi tradíciou a jej zneužívaním na to, aby sa muži opili, zbili ženy a vypýtali si od nich výslužku. To, ako jasnejšie nastaviť hranicu a ako pristupovať k Veľkonočnému pondelku v modernej spoločnosti, ktorou hádam sme, je otázka na samostatnú tému. Vo svojom okolí vidím, že tento zvyk s násilným podtónom viacerí vnímajú ako zastaraný. Mnohí ľudia ho dokonca vnímajú ako trápny.

Nehovoriac o tom, že tento zvyk zneužívajú nielen dospelí, ale už aj deti, ktoré rodičia vedú k tomu, aby chodili šibať a za to dostávajú nielen sladkosti, ale aj peniaze. Chlapci sa každoročne na tento deň preto tešia, lebo vidia za tým možnosť zárobku, aký celý rok nevideli.

Jedným z riešení by mohla byť menšia konzumácia alkoholu, čoho sa asi nedočkáme. Viac pravdepodobná zmena je, že sa ľudia zamyslia nad podstatou tradície, možno si čosi o nej naštudujú a popremýšľajú, či je dôležité tento sviatok dodržiavať. To, že by sme prestali praktizovať jednu ľudovú tradíciu, ešte neznamená, že sme o niečo menšími národniarmi, že sme o niečo menej hrdí na našu históriu a zdedený folklór.

Ak by sa tak niekto cítil, môže namiesto Veľkonočného pondelka ísť podporiť kultúrne podujatia s folklórnym základom. Ísť tancovať a spievať s ľuďmi v krojoch, naučiť sa tanec, poviedku, históriu, rozprávať sa v spoločenstvách, obnoviť zabudnuté remeslo. Toto sú všetko cesty, pri ktorých stále môžeme živiť naše dedičstvo. Okrem toho, že je to prínosnejšie pre kultúru a aj pre nás samých, by to prinieslo aj viac života do ľudovej kultúry.

To, že raz za rok vyleješ na ženu kýbeľ ľadovej vody, zbiješ ju a potom si od nej vypýtaš alkohol, z teba nerobí národniara ani človeka hrdého na naše dedičstvo, ale devianta. Kultúrne podujatia, vzdelávanie sa a záujem o nenásilný folklór, tradície a históriu z teba spravia človeka hrdého na svoju vlasť.

Autor: Samuel Barienčík

Film Surfistka z roku 2011 zachytáva príbeh, ktorý je postavený na skutočných udalostiach zo života surferky Bethany Hamilton. Ako diváka vás režisér Sean McNamara cez hlavné postavy vtiahne do krásneho a pokojného prostredia pri mori na Havaji. Zoznamujeme sa s hlavnou protagonistkou Bethany, ktorú hrá AnnaSophia Robb. Okrem nej sa nám odkrýva aj jej okolie, v ktorom žije – jej rodina, priatelia a tiež súperky v surfovacích súťažiach.

Bethany si zároveň buduje aj vzťah s Bohom cez kresťanské spoločenstvo, a tak sa celá pointa filmu prehlbuje aj do teologických, náboženských a filozofických tém. Prvá polhodina sa vyvíja veľmi pokojne a mierne, no s každou scénou vo vode narastá očakávanie, že príde útok žraloka – až to po tridsiatich minútach naozaj príde.

Po tomto útoku sa dej začína vyvíjať rôznymi smermi a vyzýva diváka na zamyslenie sa nad perspektívami rôznych postáv. Ako sa postaviť k tomu, že nevinné dievča bude do konca života zmrzačené? Prečo Boh dopúšťa takéto skutky? Ako sa majú postaviť rodičia k presvedčeniu svojej dcéry pokračovať v surfovacej kariére?

Sledujeme cestu Bethany, ako sa odhodláva a vracia späť do vody, kde predtým trávila veľa svojho voľného času. Prechádza cestou vo svojej viere a zdôrazňuje dôležitosť odhodlania a podpory svojej rodiny a priateľov. Dojímavý film, pri ktorom človek cíti nádej, že dokáže všetko, čo chce, pokiaľ bude vytrvalý a snaživý, má ale aj svoje chyby – ako aj iné filmy.

Niektoré miesta sú trochu dejovo plytké. Napríklad jej zotavovanie po útoku a prežívanie tých prvých emócií po tom, čo sa otriasla zo šoku, bolo vykreslené v pár minútach. V podstate do pätnástich minút po tom, čo sme sledovali more zafarbené krvou a jej zranené telo, bez jednej ruky, sme videli, ako je naspäť vo vode a snaží sa bojovať so svojím hendikepom.

Herecké výkony miestami zaostávali, tak ako aj samotný príbeh, a aspoň na mňa cez obrazovku neprešli niektoré emócie, ktoré vo mne asi mali byť vyvolané. Chvalabohu, to je iba pár momentov z filmu, ktoré sú úplne zanedbateľné v porovnaní so silnou myšlienkou, ktorú tento príbeh ponúka, a s pocitom, aký po dopozeraní v divákovi ostane. Pocit, že dokáže všetko, čo si zaumieni – pri troche viery a veľa snahy.

Autor: Samuel Barienčík

Kde bolo, tam bolo, za morom a pevninou, medzi dolinami a kotlinami, žil jeden národ. V oblasti, kde čas stál, ba dokonca mal aj super schopnosť v tom čase aj cestovať. Ale len dozadu. Bol to národ tých najmúdrejších, tých najlepších, a tých, ktorým aj tak všetci krivdili. Chudáci. Boli to Slováci.

To, kto sme, ako sa správame a ako vnímame svet okolo nás, do značnej miery ovplyvňuje aj naša minulosť. Nemyslím teraz minulosť našej osobnej persóny alebo rodiny, ale minulosť nás ako národa. To môže aj vysvetľovať viacero vecí a situácií, v ktorých sa národ Slovákov musel za posledné roky ocitnúť. Alebo je to zas len hľadanie vinníka všade inde, len nie v nás samých?

Áno, v minulosti tohto národa, na tomto území, kedysi vyčíňal príšerný komunizmus a totalitný režim, hoci sa vtedy žilo lepšie, a tak vlastne ani nechápeme, prečo sme sa toho vzdali. Roky predtým sme boli večne utláčaní a nevedeli sme si vyhradiť svoje územie, len sme išli s davom a boli sme radi, že sme. Aj toto sú udalosti, ktoré nás formujú na ľudí, ktorými sme dnes.

Tento národ je hrdý na svoju prírodu, hoci si ju nechráni, keď si má, nevadí nám, keď politici idú na plavbu do chránenej oblasti, nechápeme problém emisií naftových áut a ani nevieme separovať, ešte stále tú prírodu milujeme. Ak máme takéto paradoxné vzťahy aj s ľuďmi ako s prírodou, nečudo, že sme tam, kde sme.

Možno aj kvôli tejto hrdosti a zamilovanosti do tých dookola prepieraných Tatier mnoho ľudí zabudlo, že za našimi kotlinami a dolinami, vrcholmi a Tatrami, sú iné veci. Bez akejkoľvek degradácie našej prírody, za našimi hranicami sú aj iné veci, ktoré sa oplatí vidieť, a často aj krajšie ako to, čo vidíme doma.

Čo chceme od národa Slovákov, ktorý ešte stále nevyužíva cestovanie tak ako tie iné národy? Nespoznáva iné kultúry a svet za našimi dedinami. Každý nám chce zle a všetci sú proti nám,

závidíme susedom, keď majú o kvet navyše v záhradke, a keď oni majú dve autá, my budeme mať tri! Nemáme na tri autá? Prečo? Prečo je život taký nefér?! Čo oni spravili, že si to zaslúžili, azda sú lepší než my?! Určite nie!

Buďme ale opatrní s tým, aké autá si želáme, aby neboli iné ako slovenské. Fuj. Ešte to tak, aby sme využívali niečo americké alebo od Číňanov.

Vzdelanie nie je vôbec dôležité, dôležitá je vysoká škola života a až keď vieš robiť vo fabrike, až keď vieš pracovať s lopatou a vieš robiť mechanickú prácu, si skutočným človekom s právom na názor. Dokonca máš právo vtedy aj hodnotiť prácu lekárov. To je jedno, že nie si vyštudovaný lekár, to je jedno, že nečítaš farmaceutickú literatúru. Pokiaľ si na konci dňa mastný od oleja, tak si viac ako nejakí doktori, čo už nevedia, čo si pýtať, aby ozbojníčili tento ľud. Vaše vakcíny a teórie o covide či iných vírusoch a chrípkach si strčte, viete kde, aj s vašimi čipmi od Gatesa.

Zázrak sa stal, keď sa rozdával Slovákom rozum a Boh ich neobišiel úplne. Niektorým ich dal a povedal im, že budú mať celoživotnú výzvu. Lebo keď si inteligentný medzi hlúpymi, tak máš celoživotný problém. A tak sa kde tu vzali niektorí učitelia, lekári, vedci, umelci a iní ľudia, ktorí sa snažia bojovať za to, aby sa mal tento národ dobre. Ťažko sa však bojuje pre dobro národa, keď ľudia samotní im neveria, že to je pre ich vlastné dobro.

Už aj nejaká elitárska bratislavská kaviareň môže chcieť pre nás niečo dobré. Nech si tam navzájom robia, čo chcú, jeden druhému a nech si tam ostanú a neotravujú s tým celý národ. Hlavne nech sú potichu. Sú takí aj inde, ako len v Bratislave? Sú to možno aj moji susedia v Očovej? Tak nech sú ticho aj tí!

Lebo vieme, kto to s nami myslí naozaj úprimne. Robko, Martinka, Peťko, Anrejko a Rudko. To nevadí, že nám šikanujú deti, ani to, že nás každý mesiac okrádajú o peniaze, nevadí ani to, že ničia kultúru, tá je nám aj tak nanič a nech degradujú aj tých pseudo-mudr lekárov, však my

vieme, ako to naozaj je, že nepodporujú kritické myslenie? A to by nám už len na čo bolo, však máme zdravý sedliacky rozum, na také hovadiny aj tak nikto nemá čas. Prečo by mi malo vadiť, že majú honosné platy, keď ja v obchode rozmýšľam, či si kúpiť ten olivový olej, alebo nie, však si to zaslúžia a že pustili niekoho z väzenia? Však tam bol určite neprávom. Nikto iný na nás tak nemyslí, ako oni, veď kto iný dal ženám v našich rodinách na MDŽ kvety? NIKTO!

A keď už nebudeme mať z čoho žiť, nebudeme sa cítiť bezpečne, nebudeme púšťať deti von, bude rozdelená spoločnosť, násilie v uliciach, krádeže a diskriminácia LGBT komunity, keď nebudeme konečne veriť lekárom a nebudeme sa inšpirovať umením a zahraničím, keď konečne zmiznú z povrchu zemského títo pseudointelektuáli, tak vtedy bude konečne na konci tejto cesty zvonček, na ktorý, keď zazvoníme, porazíme týchto elitárskych hnusných progresívno-liberálnych a úchylných zlých ľudí a budeme tu šťastne žiť. Lebo nikto sa nemá lepšie ako jednoduchí ľudia.

Samuel Barienčík

Písal sa rok 2021, vo svete, a teda aj na Slovensku, sa stále riešila Covid-19 kríza. Svet sa síce snažil prísť na to, ako efektívne bojovať s týmto príšerným vírusom, ktorý si vyžiadal mnoho obetí, ale na Slovensku sme mali aj iné problémy. Vládnu krízu a najmä krízu nášho intelektu. Tu sa prejavilo to, ako nedôverujeme vzdelaným ľuďom, lekárom a vedcom. Ako neveríme zahraničiu na západe, ale vlastne asi ani na východe, jednoducho nikomu. Lekári boli pod paľbou národa a politikov, ktorí spochybňovali ich zistenia. Toto bola atmosféra, v ktorej vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová povedala: „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“ Výrok ďalej pokračoval v aktuálnej situácii o tom, prečo šírime nenávisť voči ľuďom, ktorí nám zachraňujú životy.

Dovolil som si tento výrok citovať aj v názve tohto komentára a to preto, lebo vo mne rezonuje. Je to výpoveď, ktorú som si zapamätal a ktorá bola pre mňa od bývalej prezidentky veľmi výrazná. Tento týždeň som si na túto vetu aj spomenul, a tak som si ju povedal. „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“ A chápem aj našu bývalú hlavu štátu, lebo kto tomuto už môže len rozumieť?

Prečo som si na tento výrok spomenul teraz? Tri roky od toho, ako odznel na kamerách všetkých slovenských televízií. Pre toto:

17.11.1989. Udalosť, ktorá sa po sviečkovej manifestácii kresťanov z roka predtým a z demonštrácie bratislavských študentov z dňa predtým, zapísala do dejín. Týmto dňom sa odštartovala Nežná revolúcia, keď sa študenti v Prahe postavili súdruhom a súdružkám. Totalitnému režimu, cenzúre, príkazom, chudobe, nekultúre, necestovaniu a mnohému ďalšiemu. Režim, ktorý karhal ľudí, ktorí vyčnievali z davu, režim, ktorý ti diktoval, čo môžeš vedieť a čo nie, čo môžeš vidieť a čo nie, kde môžeš chodiť a s kým sa môžeš baviť, režim, ktorý prenasledoval kresťanov, umelcov a mnohých ďalších.

Keď sa v ten deň 17. novembra študenti veľmi odvážne rozhodli vyjadriť svoj názor proti komunistickej strane, nemohli vedieť, či nepôjdu za to do väzenia, lebo to tak fungovalo, alebo čo sa môže stať, že či nebudú pokarhaní oni a aj generácie po nich. Súdruhovia však poslali bezpečnostnú službu, aby týchto nenásilných študentov došla zmlátiť, donútili ich kľakať a pustili na nich vodné delá.

Hrôzy komunistického dňa sa však týmto dňom podarilo zastaviť vďaka týmto študentom. Máme dnes právo na slobodu slova, na vyjadrenie názoru, na cestovanie, štúdium, kariéry, aké chceme a mnoho, mnoho ďalšieho.

STRIH

17.11.2024. V Česku aj na Slovensku sa konajú spomienkové akcie na námestiach, aby sme nikdy nezabudli na dôležitosť tohto dňa. Ľudia ukazujú znaky mieru a spievajú hymny či modlitbu pre Martu, ktorá sa stala akýmsi symbolom pre nežnú revolúciu. A samozrejme, na námestí SNP v Bratislave sa pokrikujú aj heslá pre odstúpenie súčasnej vládnej garnitúry, ktorá koná podobne tomuto režimu, minimálne sa o to snaží.

A čo robí vládna garnitúra?

Má svoje vlastné podujatie, na ktorom medzi mnohými vystúpil aj Ľuboš Blaha. Mizogýn, milovník Ruska, komunistov a diktátorských vládcov. Postavil sa pred mikrofón a povedal: „Dúfam, že nie je zakázané 17. novembra pozdraviť vás typickým ľavicovým pozdravom: Česť práci, súdružky a súdruhovia. Priatelia, len včera som sa vrátil z Ruskej federácie, kde sme s ruskými priateľmi rokovali o mieri. A to je naša kľúčová téma, rovnako ako je našou kľúčovou témou vzdať hold všetkým našim osloboditeľom zo Sovietskeho zväzu, ktorí nás oslobodili od západného fašizmu.“

A na moje počudovanie, aj keď neviem prečo ma to prekvapilo, dostal obrovský potlesk. Najprv mnou zalomcoval obrovský hnev, potom pohoršenie – ako môže niekto toto vôbec vypustiť z úst? Ako môže byť v politike? A ako mu môžu ľudia tlieskať?

Pán Blaha asi ale ignoruje fakt, že nás zachránili Rusi od nemeckého fašizmu, tak ako to on spomína, lebo to bolo tak dohodnuté. Američania mohli prísť skôr, boli totiž pri nás bližšie, ale mali pokyny zastaviť sa a nechať Rusov prísť na naše územie. Predpokladám, že tento fakt nie že by ignoroval, on ho ani nevie. Neverím tomu, že niekto, kto sa vyjadrí ako on, ešte v taký významný deň, má inteligenciu schopnú toto spracovať.

Odpovede na otázky vyššie položené som nenašiel, a teda som sa uchýlil k jednej myšlienke, ktorá mi pomohla sa zmieriť s týmto tragickým a neskutočne primitívnym, nekultúrnym vyjadrením a reakciou jeho publika.

Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.

Samuel Barienčík

Prechádzam sa ulicami Bratislavy a tak dumám a filozofujem nad svetom, Slovenskom a životom v ňom. Idem od jesennej Medickej záhrady po víkendových cestách smerom k Mariánskej a Kamennému námestiu, kde hľadím na Prior a starý hotel Kyjev. Spomínam si na vedomosti, ktoré viem o socializme a jeho architektúre. Tentokrát nie o tom, akým zlým režimom to bolo, a ako je doteraz ovplyvnená mentalita tohto národa aj vďaka týmto dejinám, ale len obdivujem architektúru tohto režimu, aká je brutálna.

Idem odtiaľ smerom na Námestie SNP a premietam si v hlave všetky tie protesty, ktoré som za posledný rok na tomto námestí vystál, aj v tých zimách, aj v tých horúčavách. A nie len tu, ale aj na Námestí slobody. Premietajú sa mi v hlave tie obrovské davy ľudí vykrikujúce tie známe heslá pod architektúrou tohto bývalého režimu. V tej chvíli by som si dovolil tvrdiť, že som prežíval niečo jedinečné, niečo ťažko opakovateľné. Akoby som mal moc niečo zmeniť a zároveň nádej, že národ ešte úplne neohlúpol.

Ako tak kráčam ďalej ulicami, spájam si možno dokopy to, čo vidím naokolo v tej architektúre, s udalosťami, čo sa nám dejú v moderných dejinách, ktoré práve prežívame. To, čo robí táto vláda, a ako sa stavia náš ľud k tomu s úplnou akceptáciou a často potleskom k tej arogancii a nekultúre ich prejavu. A nachádzam v tom celom asi naozaj súvis. Paradoxne, ľudia, ktorí si bývalý režim prežili, sú ich najväčší fanúšikovia, a my, narodení v demokracii a slobode, im to nežerieme, de facto nimi opovrhujeme. Ich politickými taktikami a krokmi proti nášmu právnemu štátu a demokracii.

Nuž, možno je to tým, že v minulosti ľudia nemali na výber. Bolo im hovorené, kde majú byť, čo si majú myslieť, čo môžu vidieť a čo nemôžu počuť, čo môžu jesť a ako sa môžu obliekať. Dokonca aj to, aký môžu mať nábytok a s kým sa môžu baviť. Ľuďom to tak možno aj

vyhovovalo. Keď vám niekto diktuje všetky tieto veci, zbavujete sa tak zodpovednosti a môže sa vám ľahšie žiť. Pokiaľ chcete mať život, v ktorom ale nemôžete vytŕčať z radu.

A možno aj toto je dôvod, prečo má naša vládna garnitúra toľkých priaznivcov, a to hlavne staršej generácie. Lebo im vyhovuje, keď im človek povie, čo si majú myslieť a čo majú robiť. Nemusia si tak overovať veci, čo im niekto povie, lebo mu slepo veria. Možno by si to ani nevedeli overiť, keďže ich tomu nikto neviedol a nemali na to ani prostriedky, s ktorými sa v modernej dobe už zoznámiť nestihli.

To, v akom stave máme krajinu, a to, ako sa náš ľud s otvorenou náručou stavia k praktikám politiky, ktorá nemá nič spoločné s demokraciou, je len výsledok našej minulosti a našej nevzdelanosti. Keby ľudia viac čítali a keby sme mali inú históriu, vyzeralo by to možno celé inak, ale my musíme pracovať s tým, čo máme. Toto nám bolo nadelené a z nejakého dôvodu musíme s touto neviditeľnou antidemokratickou silou bojovať.

A to sa dá jedine tak ako doteraz – vyjadrovaním nesúhlasu. Kriticky a slušne. Lebo slušnosť má v našej spoločnosti s najväčšou dôverou ešte stále miesto. Verím, že sa raz ako národ postavíme a povieme tejto arogancii a absolútnej nevzdelanosti raz a navždy „nie“. Dovtedy musíme vyčkať, vydržať a mať hlavu hore s úsmevom, pokorou a slušnosťou.

Samuel Barienčík