Nezaradené

Návrat kvetnatej felície

Sviatky smútku tešia obchodníkov

Parkoviská pred cintorínmi sú plnšie než krčmy v piatok večer, ľudia nesúci kahance a vence sa hemžia pred bránami pohrebísk. Každý z nich cestoval niekoľko desiatok, iný až stovák kilometrov, aby si zaspomínal na svojich zosnulých. Sviatky smútku sú však pre niektorých časom radosti.
            Je to ona. Vidím ju žiariť spoza rohu už dobrých dvesto metrov. Nezmenila sa od čias, keď moja generácia ešte navštevovala prvý stupeň základnej školy. Je stále taká zelená, ako bývala. Reflexná, jarná zeleň, upúta potenciálnych, ale aj verných zákazníkov. A rovnako ako sklamanie z našich hokejistov na majstrovstvách, prichádza iba raz do roka. Škodovka, felícia stankárov so smútočnými vencami a kahancami cestuje k malackému cintorínu zrejme už od výroby. Malý ľudový hatchback je každoročne až neuveriteľne preplnený gýčovými umelými kvetmi a čečinami pravdepodobne z Číny a stovkami kahancov s voskovými sviečkami vo vnútri. Len dve veci sú nekonečné – materinská láska a úložný priestor tejto „feldy“.
            Sympatický starší pár má stále rovnaký počet zákazníkov aj napriek tomu, že už najmenej desaťročie predáva rovnaký sortiment. „Máme aj teho andelíčka jak minulý rok, nebojte sa. Aj kahánky vám k temu dáme,“ hovorí zákazníkom pán hľadajúci anjela v kufri jeho zelenej strely. „Títo svátky sú pro nás Vánocama, vždycky sa prodá šecko a my máme na prilepšení k dúchodku,“ vraví. „Eném ked umrem, neskúste mi donést títo umelé opachy. Už včil ich mám dost, ešte aby mňa po smrci strašili.“

Ak sa obchodné reťazce zvyknú chváliť trvácnosťou ich produktov, títo stánkari nemusia. Podobne ako ich felícia, aj umelé vence tu zostanú roky po tom, čo oni tu už nebudú.   

Text: Miroslav Binčík

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply