Ženy v športe

Michaela Zajacová je hráčkou a trénerkou ľadového hokeja. Dlhodobo pôsobila v Košiciach, no kvôli štúdiu na vysokej škole sa presťahovala do Bratislavy, kde vo svojej kariére pokračuje. Pozhovárali sme sa s ňou o tom, akým problémom čelí žena v mužskom športe.

Prečo ste sa rozhodli pracovať ako trénerka?

Každý chce, aby ho jeho práca bavila. Mojou záľubou odmala bolo korčuľovanie, tak mi napadlo spojiť príjemné s užitočným. Požiadala som o radu môjho bývalého trénera, v nádeji, že mi pomôže začať. On mi ponúkol jedinečnú príležitosť pripraviť tréning pre deti. Tam ma nadchla detská učenlivosť a snaha. Dnes môžem s istotou povedať, že práve oni ma najviac motivovali, aby som vo svojej práci pokračovala.

Ako dlho sa venujete trénovaniu ľadových športov?

Je to moja siedma sezóna. Predtým som zvykla pracovať menej ako teraz a trénovala iba preto, lebo ma bavilo korčuľovať. Až postupom času mi napadlo, že nesiem veľkú zodpovednosť. Pocit, keď človeka naučíte niečomu novému, je na nezaplatenie. Neskôr som sa kvalifikovala na pozíciu asistenta trénera, čo znamenalo možnosť angažovať sa vo vyšších kategóriách. Tomu som však musela prispôsobiť aj moje odborné poznatky, keďže to už nebolo iba o korčuľovaní, ale aj o didaktike, pedagogike alebo psychológií.

Stretli ste sa v rámci svojej profesie s predsudkami voči ženám?

Jednoznačne. Zvyčajne mi ostatní dávajú najavo, že táto kariéra je pre ženu nereálna. Mužom sa dostáva omnoho viac pozornosti a uznania za to, čo robia. Okrem mizogýnie som mala osobnú skúsenosť aj s nedostatkom rešpektu. Mám iba 21 rokov, a to je na pozíciu asistentky trénera pomerne skoro, preto ma starší zverenci zo začiatku nebrali ako autoritu.

Berú vaši kolegovia ohľad na to, keď máte „svoje dni“?

Zväčša to býva veľmi individuálne. Kým som hrávala, zvyčajne sa prihliadalo na to, keď sme mali svoje dni. No nebolo to pravidlo. Odkedy pôsobím ako trénerka, pohybujem sa v prevažne čisto mužskom kolektíve a tam na tieto „ženské komplikácie“ nie je priestor. Samozrejme, ak je to veľmi zlé, mám okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní zastúpiť ma.

Počas vašej kariéry ste pôsobili vo viacerých mestách. Líši sa prístup k ženám a pracovná morálka v menších a väčších mestách?

Pre mňa ako ženu je všeobecne ťažšie sa presadiť, keďže z ľadových športov sa venujem najmä hokeju. Myslela som si, že väčšie mesto znamená väčší dopyt po tréneroch a ľudia tam budú omnoho zhovievavejší a zvyknutí na ženské autority. Pravý opak. Zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť žiadnu prácu v hokejovom klube, ani ak znížim svoje nároky. No vo voľnočasových centrách chýbali inštruktori korčuľovania pre predškolákov a deti zo základných škôl, tak som sa chopila príležitosti a ponuku prijala.

Je to kariéra, ktorej by ste sa chceli venovať aj v budúcnosti?

Jednoznačne áno. Ak to bude možné, chcela by som sa v tejto sfére udržať čo najdlhšie a naďalej sa vzdelávať, lebo ma to baví. Aj keď je cesta k úspechu komplikovaná, stojí za to. Ak sa mi naskytne príležitosť ukázať svoje kvality pred hľadačmi talentov, mám šancu si nájsť stabilné miesto.

Myslíte, že prístup k ženám sa v budúcnosti zmení?

No predsudky a diskriminácia voči ženskému pohlaviu budú prítomné v našej spoločnosti bohužiaľ asi stále. Benefitom však naďalej ostáva to, že platy sa výrazne nelíšia v porovnaní s mužmi. Milo ma to prekvapilo a jednoznačne motivovalo v tom, aby som pokračovala.

Koľko žien vo svojej brandži poznáte?

Veľmi málo. Je veľmi zriedkavé, aby dievča hralo hokej, nieto aby ho ešte aj trénovalo. V Košiciach som mala pár šikovných kolegýň, no ani jedna z nich nenabrala odvahu začať sa ďalej vzdelávať a profesionálne napredovať. Je to veľká škoda, pretože ich schopnosti často presahovali talent mužských kolegov, no nikdy sa na to neprihliadalo.

Ako by ste zhodnotili pohľad spoločnosti na ženy v športe na Slovensku?

Kým sú úspešné, je to dobré. Často sa ale stretávajú s kritikou, ktorú niekedy ťažko nesú a negatívne im to ovplyvňuje kariéru. Slovensko však patrí medzi krajiny, kde sú športové aktivity pre ženy dostupné. Kluby a tímy úspešne obsadzujú vrchné priečky medzinárodných rebríčkov.

Máte nejaký vzor?

Mojím vzorom je Katy Jo, ktorá to so svojím korčuliarskym umením dotiahla ďaleko a nestratila sa ani vo svete hokejistov. Aj keď pôsobí krehko a žensky, jej kvality zatienia mnoho mužských trénerov.

Autorka: Barbora Adamkovičová

Foto: Samuel Sabol