Diera uprostred pozostatkov kamenného múru. Keby ste na tomto mieste, pod hrdým bralom hradu Devín, stáli pred 35 rokmi, ďalej by ste sa nedostali. Nemohli by ste.
Aj keby ste mohutný trojvrstvový plot z ostnatého drôtu, obkolesujúci jednu z najvýznamnejších pevností Uhorského kráľovstva, preliezli dostatočne rýchlo, zrejme by vás dobehli tesáky vlka skríženého s československým vlčiakom alebo guľka.
Široký Dunaj tu totiž „kultúru“ západnej Európy od tej východnej neoddeľoval len za vzostupu či pádu Veľkej Moravy, keď pretínal i slávnu Jantárovú cestu, ale aj za socializmu.
Ľudia to skúšali všelijako. Pod vodou, na rogale… Tí „rozumnejší“ svojim milovaným závideli len z brehu.
Pred 35 rokmi by ste zblízka nepozorovali rozprávkami ospevovanú Panenskú vežičku, odkiaľ kedysi jedna panna vraj skočila rovno do rieky. Mimochodom, ak sú povesti pravdivé, musela mať priam olympijský odpich.
Nevyštverali by ste sa na pozostatky schátraného amfiteátra, schopného zabaviť tisíce ľudí, kde Nemci obdivovali krásu vlastnej ríše a Štúrovci prisahali vernosť národným túžbam.
Neprešli by ste sa popod bralo „darčeka“, Ferdinandom I. Habsburským darovanému Štefanovi Báthorymu, až k pozemkom na predaj, na ktorých by bežný človek po ich kúpe asi do konca života býval len v stane.
Pred 35 rokmi nie. Ale dnes môžete.
Z ostatného plotu už zostalo len Železné srdce. S nápisom „Ahoj Európa!“
„Daj to na ministra dopravy,“ radí mi pri objednávke spolužiak v malom podniku, kde končí príjemná exkurzia.
„To je ako?“ pýtam sa.
„Jeden do každej nohy a potom rovno za volant. Pracoval som tu, viem ako to chodí,“ žmurkne s úškrnom.
Možno dám. Dnes už môžem.
Autor: Adam Dudiak
Foto: Peter Kubínyi
- Tam, kde je viera silnejšia než kdekoľvek – vo všetko - 12. decembra 2024
- Tam, kde si jeden šoférsky dá aj minister dopravy - 29. novembra 2024
