Povedzme si úprimne – ak si študent a ešte si nevyhorel, pravdepodobne robíš niečo zle. Štúdium dnes nie je o tom, že si sadneš s kávou a poznámkami do parku. Dnes sa študuje intenzívne – zároveň píšeš seminárku, riešiš online meeting, triediš životopis podľa kľúčových slov, sleduješ investičné príležitosti a popritom ešte scrolluješ memečka o tom, ako veľmi všetci horíme ako vianočný stromček po výpadku poistiek.
A potom to príde. Nie ako výbuch. Skôr ako tiché, rezignované „meh“. Zrazu ti je jedno, či dostaneš A alebo Fx, či je pondelok alebo štvrtok, či je Zoom porada alebo tvoj vlastný pohreb. Káva prestáva účinkovať, motivačné playlisty ťa skôr deprimujú a keď ti niekto povie „To dáš!“, túžiš ho umlčať pohľadom intenzívnejším ako skúšobný komisár po piatom neúspešnom pokuse. Diagnóza? Vyhorenie. Vek? 22. Alebo aj skôr, ak si bol príliš ambiciózny a naivný zároveň.
Kedysi sa hovorilo, že vyhorenie je syndróm manažérov. Dnes je to základný balíček študenta tretieho ročníka: vyhorenie, chronický stres, zlé držanie tela a závislosť na online kalendári. Človek už nevie, či je viac človek, alebo len chodiaci projektový manažér vlastného života. Ako sa to stane? Úplne nenápadne. Povieš si: „Ešte si vezmem jednu aktivitu do CV-čka.“ „Aj tento workshop by bol dobrý.“ „Seminár? Jasné, veď ide o networking!“ A potom sa jedného rána zobudíš s kruhmi pod očami takými hlbokými, že by si v nich mohol pestovať tulipány. Sadneš si k seriálu, aby si si oddýchol, ale aj tak máš výčitky, že namiesto Netflixu by si mal byť na kurze o time managemente.
A potom príde ten okamih: aj produktívne vyhorenie je stále len vyhorenie. Bez ohľadu na to, či popri tom zvládneš ešte poslať sedem e-mailov a štyri žiadosti o štipendium. Gratulujem – si vyhorený profesionál. Čudujeme sa, že nás nepoteší ani nové vyhlásenie dekana. (A to aj v prípade, že výnimočne neprináša nič katastrofálne.) Už nás neteší ani voľno, lebo vieme, že za ním nasleduje ďalší deadline. Začína to vyzerať ako nikdy nekončiaci zápas medzi človekom a jeho vlastnou excelovskou tabuľkou.
A tak prichádza otázka: čo s tým?
Oddych ako forma rebelstva? Áno, presne tak. V súčasnosti je pauza revolučný čin. Ísť na prechádzku bez podcastu o sebarozvoji v ušiach? Anarchia. Pozerať Priateľov po desiaty raz bez toho, aby si mal otvorený Word dokument v druhom okne? Pôsobíš podozrivo, ako niekto, kto práve spáchal akademický zločin. Ale možno práve to je riešenie. Možno na chvíľu prestať byť „študent budúcnosti“ a dovoliť si byť len… študent. Niekto, kto smie byť nedokonalý, unavený a aj lenivý. Pretože úprimne – na čo ti je titul, ak si po jeho získaní taký vycucnutý, že si ani nespomenieš, prečo si ho chcel?
Vyhorenie nie je zlyhanie. Je to dôkaz, že ti na niečom záležalo. Že si sa snažil, hoci ti nikto nepovedal, že nemusíš ísť na doraz. A reset nepríde vtedy, keď odškrtneš poslednú úlohu z to-do listu, ale vtedy, keď si dovolíš nič nerobiť – a necítiť pri tom vinu. Takže, ak máš chuť zamotať sa do deky a ignorovať všetky správy sveta, sprav to. Vymeň si žiarovku, nie celý život. Lebo niekedy najdôležitejšia vec, ktorú môžeš spraviť, je práve to, že si dovolíš byť chvíľu vypnutý. A potom zase raz zasvietiš. Silnejšie než predtým.
Autorka: Veronika Mokráňová
- Naša recenzia – Vina: Úspešná slovenská kriminálna dráma? - 8. mája 2025
- Fejtón: „Oddych ako revolúcia” - 8. mája 2025
- Slnečné rytmy Valencie - 8. mája 2025