Kolotočiarska monarchia 

Kráľovský plat,  generačné dedenie, samostatnosť v rozhodovaní – to nie sú výsady len britských panovníkov, ale aj rodiny Nových

Amfiteátrom v Borskom Mikuláši sa ozýva plač malého chlapca. Kropajami slzí sa snaží presvedčiť mamu, aby mu zaplatila jazdu na „reťazovke“. Neúspešne. Minúť takmer šesť eur za kratochvíľu sa jej zdá priveľa. Vzlykajúce dieťa uchlácholí prísľubom, že sa namiesto toho môže zabaviť na skákajúcom hrade. Prekvapí ju však, že ani ten nie je zadarmo. Schmatne syna za ruku a ťahá ho domov. 

„Nie je to až taký nezvyčajný obraz,“ konštatuje kolotočiar Milan Nový. Hľadí pritom na dvojčlennú rodinu strácajúcu sa za konštrukciou centrifúgy. „Ľudia akoby nechápali, že prevádzka kolotočov niečo stojí. Energia, voda, pľac, transport, údržba – výdavky pritom stúpajú,“ dopĺňa. Inflácia sa však nedotýka len zábavného biznisu, trápi aj obyčajných ľudí. Tí si musia svoje opasky uťahovať. Ušetriť sa snažia práve na voľnočasových aktivitách. 

Tohtoročná sezóna sa zatiaľ javí ako najhoršia za posledných desať rokov. Šetrenie Slovákov kolotočiari pocítili aj na slabších ziskoch. Milan Nový si však napriek tomu nemyslí, že ich biznisu hrozí zánik. „Pokiaľ budú na svete ľudia, budú tu aj kolotoče. Na jarmoky už síce nechodievajú celé dediny, ale návštevnosť je stále potešujúca,“ tvrdí. 

Žiť v kolotoči                              

Stúpajúce ceny prevádzkových nákladov sú pre rodinu Nových, zdá sa, slabým súperom. Vo svojom fachu sú ostrieľanými harcovníkmi. Ustáli vojny, totalitné režimy, ekonomické krízy aj pandémiu ochorenia Covid-19. „Museli sme sa prispôsobovať dobe. Pri podnikaní treba vedieť zareagovať na meniaci sa dopyt na trhu. Naše atrakcie prešli za posledných sto rokov neuveriteľným vývojom,“ vysvetľuje tajomstvo úspechu hlava klanu Nových Anton. Listuje pritom v  rodinnej „biblii“ a ukazuje mi fotografie kolotoča z prvej polovice 20. storočia, ale aj snímky moderných pestrofarebných gigantov. 

Pokrok však nebol len technický. Výrazne sa zmenil aj spôsob života kolotočiarov. „Ja si ešte pamätám pravé kočovné časy. Žili sme v jednom veľkom kolotoči. Bývali sme v maringotke, každý týždeň sme sa presúvali z miesta na miesto, striedali sme školy,“ spomína Anton. V súčasnosti je pre nich „sídlo na štyroch kolesách“ útočiskom len počas sezóny. Kočujú od marca do novembra a na zvyšok roka sa usadia vo svojom byte v bratislavskej Petržalke. 

„Už som vám začala vaše povolanie závidieť. Ten život v maringotke ma však odrádza. To by som nedala,“ reagujem. Milan Nový otvára na svojom kráľovstve dvere a ja vzápätí mením názor. „Kedy sa môžem sťahovať?“ glosujem. Prekvapia ma moderné vybavenie, elegantný nábytok a vkusné dekorácie – všetko tón v tóne. „Prepáčte, túto maringotku by som nemenil ani za trojizbový byt v Bratislave,“ usmieva sa kolotočiar. Usadím sa na pohodlnú pohovku a hostiteľ automaticky postaví na kávu. Áno, raj môže mať aj 14 metrov štvorcových. 

Zlatá baňa 

Rodina Nových si síce od kočovania môže mimo sezóny oddýchnuť, ale od práce nie. Na kolotočoch je stále viac roboty ako na kostole. „My nikdy nezaháľame. Robíme od rána do noci. Atrakcie potrebujú servis a údržbu celoročne,“ vysvetľuje Milan. Ten si v zime, keď nie je spokojný s tržbami, privyrába aj ako šofér. „Firmy v cestnej doprave sa o nás idú potrhať. Kolotočiari sú najlepší vodiči. Štatisticky máme najmenej nehôd. Pravidelne vozíme niekoľkotonové stroje,“ dodáva.

Na svoje primárne živobytie však nedá dopustiť. „Neviem si predstaviť, že by som mal iné povolanie. Nechcel by som, aby ma niekto v nejakej firme dennodenne komandoval. Na kolotočoch som sám sebe pánom. Za víkend si viem zarobiť niekoľko tisíc eur,“  hovorí a sŕka pri tom horúci kofeínový nápoj. Zadíva sa cez okno maringotky a pokračuje: „Priznávam, jedného nadriadeného mám – počasie. Tomu sa, žiaľ, prispôsobovať musím. No ak sú reči o globálnom otepľovaní pravdivé, tak moje deti už budú úplne slobodné,“ vtipkuje.

Prognózy vedcov potvrdzuje aj dnešné počasie – október je mimoriadne teplý. Na cestu za ich rodinným klenotom sa tak môžeme vydať iba v mikinách. Päťsto metrov dlhú trasu nám spríjemňuje Michal David. Jeho Discopříběh znejúci z reproduktorov pri kolotočoch zrejme počuje celý Borský Mikuláš. „To je ona,“ hrdo vyhlási Milan, keď zastaneme pred obľúbenou adrenalínovou atrakciou mladých – loďou. Tá ich je najvyššia nielen na Slovensku, ale aj vo všetkých susedných štátoch. 

Predierame sa k nej cez hŕbu tínedžerov. Prezerám si jej pestrofarebný šat. Lemujú ju pirátske obrázky – plachetnica, kotva, poklad, ďalekohľad, žralok a muž nápadne pripomínajúci Jacka Sparrowa. Zaujatá moderným umením si neuvedomím, že máme rezervované „VIP miesta“ v  úplnom rohu. Loď sa začne kývať zo strany na stranu. Zrýchľuje. S ostatnými pasažiermi splývame – bláznime sa, zdvíhame ruky nad  hlavu a kričíme „pridaj“.

Po „vylodení“ ma spolucestujúci ide zoznámiť s našim kapitánom. V kabínke pri gombíkoch, ktorými sa atrakcia ovláda, sedí jeho 14-ročný syn. Ďalšiu jazdu odmietam. Milan ma však presviedča, že loď je bezpečná, pretože ju, rovnako ako aj ostatné kolotoče, skonštruoval vlastnoručne s bratom. „Od prvého až do posledného šróbu. Aj tá maľba je naša práca. Záujem o ňu má niekoľko kolotočiarskych rodín v Česku. Stále mi vyvolávajú. Táto však na predaj nie je. Neexistuje suma, ktorá by ma presvedčila o opaku,“ tvrdí. Kývajúci gigant, ktorého predaj by famílii  mohol vyniesť desaťtisíce eur, tak zostáva na Slovensku. Noví okrem zárobku nestoja ani o „novú“ reklamu v zahraničí. Kolotoče z ich dielne už aj tak zabávajú deti v niekoľkých európskych krajinách, dokonca aj v Dubaji. 

Kolotočiarske esperanto

Milanovo rozprávanie o strýkovi, ktorý je jedným z najvychýrenejších výrobcov adrenalínových atrakcií, preruší cudzí muž. Premeriava si ma. Otočí sa, ako sa neskôr dozviem, ku svojmu bratrancovi a zašomre niečo v reči pripomínajúcej rómčinu. „To je kolotočársky jazyk,“ skáče do toho Anton. V minulosti sa ním dorozumievali kočovníci v celej republike. Postupne však vymiera – mladí uprednostňujú slovenčinu. 

Okrem kolotočiarov ho ovládali aj cirkusanti a bábkari. „Staré komediantske rodiny putovali po Slovensku s rozmanitým programom. Vo svojom repertoári mali iluzionistické predstavenia, kabaretné scénky, bábkové divadlo či artistické vystúpenia.  Vliekli so sebou aj zábavné atrakcie pre deti. Mladšie generácie sa postupne začali zameriavať len na odvetvia, ktoré ich bavili. A tak sme sa rozčlenili na kolotočiarov, cirkusantov, kúzelníkov a divadelníkov. Korene však máme spoločné,“ približuje hlava rodiny.  

Vzdialení príbuzní na seba často narážajú práve v Borskom Mikuláši. Obec bola rodiskom viacerých komediantskych famílií, vrátane Nových. Šmídovci sa živili akrobaciou, Štaubertovci organizovali zápasnícke šou a Dubskí inscenovali bábkové predstavenia pre deti. S magickým divadlom v dedinke na Záhorí začínal aj Július Cupák, ktorý sa pod umeleckým menom Chung – Ju – Lis preslávil v mnohých štátoch Európy. „Je pochovaný v rodinnom hrobe na miestnom cintoríne spolu s Filip Lackovičom. To bol invalid pochádzajúci z Dobrej Vody. Mal  pootáčané orgány a medzi prstami blany ako žaba. Pri chôdzi používal aj ruky. Pre jeho anomálny výzor ho nechceli hospitalizovať v žiadnom ústave. Ako 16-ročného si ho osvojil Cupák. Ten ho svojom divadle začal vystavovať. Filip, umelecky Roko, sa stal jednou z jeho najpopulárnejších atrakcií,“ opisuje Anton.

Cudzím vstup zakázaný

Legendu o žabom mužovi prelínajú nadšené výkriky. Tie nepatria fanúšikom obludária, ale tínedžerom voziacich sa na autodróme vedľa nás. Plejádu jasavých tvárí možno zazrieť aj na kývajúcej sa lodi či točiacom sa calypse. Spokojní sú aj rodičia, ktorí mohli svoje deti nachvíľu odložiť na lietajúce labute či húsenkovú dráhu. Obraz radosti kazí až namosúrený mladý muž pred strelnicou. Nemal dobrú mušku a terč niekoľkokrát minul. Svoju milú tak nemôže potešiť ani „růží z papíru“ a už vôbec nie veľkým plyšovým medveďom. „Vidno že nebol na vojne,“ komentuje Mária, majiteľka atrakcie a manželka Antona. Tej ako jednej z mála kočovnícka krv v žilách neprúdi od narodenia, ale až od svadby.   

Ich manželstvo je raritou. Dostať sa do kolotočiarskej rodiny je rovnako náročné ako do tej kráľovskej. Bežných smrteľníkov medzi seba nepúšťajú. „Naše remeslo sa traduje z generácie na generáciu. Pokračujú v ňom naši synovia, ďalšími nástupcami zase budú ich synovia. Ako kolotočiar sa, jednoducho, musíš narodiť. Žijeme úplne inak ako bežní ľudia. Máme iné priority, hodnoty či zmýšľanie. Vystačíme si aj sami, nikoho ďalšieho nepotrebujeme,“ hovorí Anton.Mária ho však v mladosti dokázala očariť natoľko, že niektoré zásady išli bokom. 

Kolotoč predsudkov

Nevraživosť ani nenávisť medzi nimi nepanuje. „Všetci sa navzájom poznáme a pomáhame si.  Podrazy sa u nás nenosia. Sme jednotní. Vždy keď ide do tuhého, postavíme sa za seba,“ deklaruje Milan. Každá rodina podľa jeho slov hospodári vo svojom rajóne. „Hranice si navzájom rešpektujeme. My napríklad jazdíme po celom západnom Slovensku. Niekedy sa na pľaci stretávame viacerí, vždy však ide o vzájomnú dohodu,“ dodáva. 

Z konverzácie nás opäť vytrhnú tóny notoricky známej piesne Michala Davida. „Aj on je náš. Pochádza z rodiny Kočkových, ktorá prevádzkuje jeden z najväčších lunaparkov,“ vysvetľuje Milan, prečo sú hity českého hitmejkera na jarmokoch a hodoch také populárne. Kolotočiarsky pôvod však podľa neho majú aj ďalší slávni speváci a herci. „Sú medzi nami aj  vysokoškolsky vzdelaní ľudia,“ skočí mu do toho jeho dcéra Laura skôr, ako ich stihne vymenovať. Mrzí ju, že sa v spoločnosti stretávajú s predsudkami. 

„Myslia si o nás, že sme sto rokov za opicami, bývame v chyžiach, nesprchujeme sa, nemáme toalety, konzumujeme veľké množstvo alkoholu, gýčovo sa obliekame, nosíme zlaté reťaze a okrádame ľudí,“ dopĺňa študentka práva. Mýty rotujú ako ruské kolo desiatky rokov. Kolotoče Nových však prežili vojny, totalitné režimy, ekonomické krízy aj celosvetovú pandémiu, nepochybne sa popasujú aj s ľudskou hlúposťou. 

Autorka: Alexandra Kubalová 

Autor fotografií: Milan Nový, archív rodiny Nových, archív obce Borský Mikuláš, Unsplash 

(Titulná fotografia/ Zdroj: Unsplash/ Yunus Emre )