Vanessa Parasinova

Kristína Juricová je mladá ambiciózna žena, ktorá sa od svojho skorého detstva venuje fitnes. To, že je srdcom športovkyňa, dokazuje aj hodnota a počet titulov, ktoré doposiaľ získala a niekoľkokrát obhájila. Fitneska prezradila, ako sa tento šport vykonáva, čo si vyžaduje alebo čo všetko ju za dlhé roky naučil.

Čomu sa presne venujete?

Esteticko koordinačnému športu fitnes. Súťažím konkrétne v kategórii fitnes akrobatik, ktorú na Slovensku zastrešuje Slovenská asociácia fitnes, kulturistiky a silového trojboja. Kategória má výnimočnú štruktúru športového výkonu, pretože sa pretekárky prezentujú v dvoch súťažných disciplínach – voľná zostava a prezentácia postavy. Preto sa musia do tréningového procesu okrem silových a kondičných tréningov zaraďovať aj gymnastické a špeciálne tanečné.

Z čoho tieto dve súťažné disciplíny pozostávajú?

Prezentácia voľnej zostavy z akrobatických, silových, tanečných prvkov a ,,showmanshipu“. Vykonáva sa v súťažnom kostýme za hudobného podkladu. Prezentácia postavy je predvádzaná formou porovnávania postáv v súťažných plavkách. Nakoľko tento šport nemá jasne stanovené kritéria, ako sú napríklad góly, body či sekundy, často si pretekár nemôže byť istý víťazstvom, pretože hodnotenie výkonu spočíva v subjektívnom pohľade siedmich až desiatich rozhodcov.

Aký najvýznamnejší titul sa vám doposiaľ podarilo získať?

Som trojnásobná seniorská majsterka sveta a päťnásobná seniorská majsterka Európy. Medzi moje najvýznamnejšie úspechy patrí zisk absolútneho titulu seniorskej majsterky Európy v roku 2023 a titulu absolútnej seniorskej majsterky sveta v roku 2021, čiže maximum, čo sa dá v tomto športe dosiahnuť.

Ako dlho sa venujete tomuto športu? Čo vás k nemu viedlo?

Fitnesu sa venujem od svojich siedmich rokov až dodnes. Vždy  som bola veľmi hyperaktívne dieťa, ktorému nešlo vybiť baterky. Najskôr som navštevovala umeleckú školu, konkrétne všeobecnú tanečnú prípravku, ktorá mi však úplne neposkytovala to, čo som potrebovala. Preto ma mamina neskôr prihlásila na detský fitnes, ktorý sa v tom čase ešte len rozbiehal, ale už vtedy sme tušili, že to môže byť správna cesta.

Ako často trénujete?

Fitnes akrobatik sa odlišuje od ostatných predovšetkým charakterom tréningového zaťaženia. Existuje veľa ženských kategórií, v ktorých pretekárky využívajú tréningy zamerané na rozvoj svalstva či znižovanie percenta tuku. Na rozdiel od toho, súťažiace  v mojej kategórií sa musia zamerať nielen na toto všetko, ale aj na kondíciu a špecifický gymnastický tréning zameraný na nácvik choreografie. Musí byť všestranný. Cvičím zvyčajne šesť až sedemkrát do týždňa, občas aj dvojfázovo v závislosti od času do súťaže. Čím mám k nej bližšie, tým je moja príprava intenzívnejšia.

Ako dlho trvá vaša príprava pred súťažou?

Zvyčajne tri alebo štyri mesiace v závislosti od toho, či tvorím novú súťažnú choreografiu alebo nie a v akej forme je moje telo po sezóne bez pretekov. Veľmi dôležitou súčasťou prípravy je správne stravovanie, ktoré zohráva jednu z primárnych úloh. Výživa je dôležitým predpokladom na podávanie kvalitných výkonov a zvládanie extrémnej fyzickej záťaže počas tréningov a súťaží. Za roky súťaženia som sa naučila, čo na moje telo platí a ako reaguje na rôzne úpravy jedálnička. Čím sú preteky bližšie, tým precíznejšie volím skladbu makroživín, ich dávkovanie a v neposlednom rade výber rôznych druhov potravín. Nerobím žiadne extrémy, stravu mám zdravú a vyváženú. Tento postup sa mi najviac osvedčil.

Akej súťaže sa najbližšie zúčastníte?

Tohtoročnú súťažnú sezónu zakončím Majstrovstvami sveta junioriek a žien v Španielsku.

Čo vás tento šport naučil?

Tento šport ma sprevádza celým životom a naučil ma toho skutočne veľa. Až po rokoch som si uvedomila, že nejde len o úspech na súťaži, ale o tú krásnu a náročnú cestu, ktorá za tým všetkým je. Všetko potrebuje svoj čas. Je dôležité byť stále dôsledný, disciplinovaný, odhodlaný a v neposlednom rade pokorný. Človek si musí uvedomiť, že ak sa chce niečomu venovať vrcholovo a dosahovať aj kvalitné výsledky, tak tvrdá drina na tréningoch, občasné odriekanie si dobrého jedla či zábavy s priateľmi, ho neminú.

Treba na výkon tohto športu pevné nervy?

Ako som už spomínala, nejde len o súťažný výkon, ale aj o úpravu telesných proporcií, čiže fitnes je veľmi náročný aj na duševné zdravie. Psychologická príprava je v ako každom inom športe veľmi dôležitá a kľúčová. Mne s ňou pomáha otec, ktorý je zároveň mojím trénerom. Tým, že ma veľmi dobre pozná, vie, čo na mňa platí, a je schopný ma správne motivovať, podporiť a usmerniť v tých najťažších chvíľach.

Máte v pláne sa fitnes alebo niečomu s ním spojenému venovať aj v budúcnosti?

Uvidíme, ako ma moje telo bude v budúcnosti poslúchať, ale pokiaľ ma súťaženie bude naďalej baviť, chcela by som ešte nejaké preteky absolvovať. Po skončení štúdia by som však rada založila aj klub detského fitnes a konkrétne sa zamerala na kategóriu, kde sa deti venujú len nácviku súťažnej choreografie.

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: Archív Kristíny Juricovej

Alexandra Švecová je mladá ambiciózna žena, ktorej sa počas posledných rokov podarilo vstúpiť do sveta modelingu. V súčasnosti sa mu aktívne venuje a prezradila, ako to v tomto priemysle, kde najviac záleží na výzore, naozaj funguje.

Ako a kedy ste sa dostali k modelingu? Napadlo vám vôbec niekedy, že sa tomuto budete venovať? 

Skôr by som povedala, že sa modeling dostal ku mne. Počas pandémie mi prišla správa od agentky z modelingovej agentúry Elite, kde stálo, že objavili môj profil a vidia vo mne veľký potenciál. Dohodli sme si stretnutie a keďže som sa im zapáčila, rozhodli sa so mnou nadviazať kontrakt. Ten trvá už tri roky. Vždy som cítila, že mám blízko k móde a pamätám si na obdobie, keď som bola rozhodnutá, že raz chcem byť modelkou. Ako som ale rástla, pomaly som od tohto sna upustila, až kým neprišla príležitosť si ho naozaj splniť. 

Aké krajiny ste vďaka modelingu už navštívili?

Keďže na Slovensku ani v Česku nie je veľmi rozvinutý trh pre modeling, som nútená cestovať do zahraničia. Prvá krajina, ktorú som ako modelka navštívila, bola Japonsko, kde som mala kontrakt na tri mesiace, no zapáčilo sa mi tam natoľko, že som nakoniec ostala v Tokiu pol roka. O mesiac na to, som odišla do Kórei, kde som bola dva a pol mesiaca. Čo sa týka Európy, vyskúšala som Taliansko, konkrétne Miláno, kde som sa zúčastnila udalosti Fashion Week. Budúci týždeň sa opäť vrátim do Tokia a po pobyte v ňom by som chcela navštíviť Paríž a New York. Uvidím, či sa pošťastí. 

Kde ste sa zatiaľ cítili najlepšie?

Aj napriek tomu, že moja materská agentúra, ktorá sa o všetko stará, sídli v Bratislave a v Prahe, modelingom sa tu pravdepodobne uživiť nedá, nakoľko je tu oproti iným krajinám len pár časopisov a dizajnérov. Krajinu, ktorú som si najviac obľúbila, bola určite Japonsko a myslím si, že by s mojím tvrdením, že ide o najlepšiu krajinu pre modeling, súhlasili viacerí ľudia v tejto brandži. Naozaj si tam modelov vážia, vedia ich adekvátne ohodnotiť a správajú sa k nim ako k naozajstným ľuďom a nie ako ku vešiakom. 

Aké sú na vás ako modelku kladené požiadavky?

Požiadavky sú veľmi vysoké, čo celkom negatívne vplýva na mentálne zdravie človeka, keďže sa tento priemysel točí primárne okolo toho, ako vyzeráte. Musím počas celého roka dodržiavať stanovené miery a byť časovo flexibilná, pretože hocikedy mi môže moja agentúra zavolať, že odlietam a čaká na mňa práca. Jednou z požiadaviek je mať dokonalú pleť, čo sa nie vždy dá, takže niektoré faktory sú celkom neovplyvniteľné. Čo ale ovplyvniť viem, je moje vnútorné nastavenie, čiže vždy, keď sa postavím pred kameru, nemám v hlave žiadne iné myšlienky, len tie spojené s prácou modelky. Veľakrát som sa ocitla v situácií, keď som bola smutná a chcelo sa mi plakať, no povedala som si, že nemôžem, lebo ma na druhý deň čaká fotenie, na ktorom nemôžem mať opuchnutú tvár. 

Mávate nabitý program?

Ja som stále začínajúca modelka, takže mám toho veľa, ale určite by som mohla mať ešte viac. Som si však istá, že takýto životný štýl nie je pre každého. Či už je to deň v týždni alebo víkend, neustále sa konajú kastingy, prípadne fotenia, tie trvajú zhruba desať hodín. V Azii majú modely a modelky dokonca osobného šoféra, ktorý ich vozí na kastingy, ktoré sú rozmiestnené po celom meste a nebolo by ich reálne stíhať. Taktiež si nemôžem nič dopredu plánovať, pretože mi agentúra často na poslednú chvíľu zašle časy a miesta, kde sa konajú kastingy, ktoré sa počas daného dňa ešte dodatočne menia. 

Bývajú fotenia náročné?

Záleží to od situácie a tímu, ktorý sa oň stará. Dokáže byť zábavné, no zažila som ho už aj v extrémnych podmienkach, keď sme v decembri v deň, keď bolo asi – 10°C, fotili pri oceáne oblečenie z letnej kolekcie. To trvalo asi šesť hodín a nasledujúci týždeň som preležala chorá v posteli. Raz som sa dokonca prepadla do zamrznutého jazera, keď som sa kvôli fotke mala postaviť v topánkach na vysokom opätku na ľad, ktorý sa zrazu podo mnou prelomil. 

Aký bol pre vás zatiaľ najvýznamnejší moment vo vašej kariére? 

Už len to, že som pôsobila v Japonsku, a koľko som v ňom mala prehliadok, má pre mňa obrovský význam. Fotila som pre značku Uniqlo, čo je najväčšia japonská značka a zároveň svetovo známa. V Kórei sa moja tvár dokonca ocitla na bilboarde, čo bolo prekvapením aj pre mňa, keďže som o tom dopredu nevedela. 

Je pravda, že sa modelky nemôžu opaľovať? 

Áno, je to pravda. Jednoducho musím stále vyzerať rovnako, ako na fotkách, ktoré sú ponúkané klientovi, ten si ma na základe nich objedná a nemôže sa stať, že sa s ním stretnem o päť odtieňom tmavšia. Takisto je to aj s vlasmi, ktoré si nemôžem ostrihať alebo nafarbiť bez toho, aby o tom vedela moja agentúra

Existuje mobilná aplikácia, ktorá ponúka modelkám služby zadarmo? 

Áno, v niektorých konkrétnych mestách sa využíva mobilná aplikácia, kde mám možnosť si pozrieť, aké podniky mi ponúkajú svoje služby zadarmo len preto, lebo som modelka. Funguje to na princípe, že napríklad reštaurácie zverejnia svoju limitovanú ponuku a ja následne spravím rezerváciu, pri ktorej vyplním osobné údaje, čím dokážem, že sa naozaj venujem modelingu. Po tom, čo mi rezerváciu schvália, prídem do danej reštaurácie, kde sa preukážem, dostanem jedlo zadarmo a následne zverejním na sociálnej sieti, že som tento podnik navštívila. Pre podniky ide o výhodnú reklamu. 

Aké sú podľa vás plusy a mínusy späté s modelingom?

Najväčším plusom je určite cestovanie, istá prestíž, ktorá prichádza s týmto povolaním a spoznávanie nových ľudí z rôznych kútov sveta. Mínusom už však je, keď získate v zahraničí priateľa, s ktorým sa pre neustále premiestňovanie a končiacim kontraktom už nikdy v živote nemusíte stretnúť. Taktiež je náročné neporovnávať sa s ostatnými a odosobniť sa od všetkých komentárov na svoje telo a od toho, čo na ňom treba vylepšiť. Nechať svoj osobný život na Slovensku s rodinou a s kamarátmi a vydať sa do úplne cudzej krajiny, kde na vás nikto nečaká. 

Aké sú vaše plány do budúcnosti, či už blízkej alebo ďalekej?

Mojím najbližším plánom je už spomínaná návšteva Japonska, ktoré ma oslovilo natoľko, že sa tam možno raz presťahujem. Mám nejaké osobné ciele, ktoré chcem v rámci modelingu časom dosiahnuť a tvoriť si niečo aj popri ňom, ako takzvané zadné vrátka. Určite chcem ale v súčasnosti získať dostatok kontaktov, ktoré mi pomôžu s rastom mojej kariéry modelky. 

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: Archív Alexandry Švecovej

Eliška Panáčková (20) je mladá ambiciózna žena, ktorej tvár je vám možno známa z televíznych obrazoviek. Už od svojho detstva inklinovala k herectvu, no počas tohto roka sa dostala na vrchol svojich doterajších skúseností – úlohou v markizáckom seriáli Pán profesor. Eliška prezradila, ako vyzeralo jej prvé natáčanie, po boku akých veľkých hercov si zahrala alebo aj čo všetko vďaka tejto skúsenosti získala.

V súčasnosti majú môžu diváci sledovať vaše herecké výkony na televíznych obrazovkách. Je pravda, že ste práve po tomto vždy túžili? 

Popravde, keď som bola malá, každý deň som túžila byť niečím iným. Napríklad aj učiteľkou alebo veterinárkou. Musím ale priznať, že byť herečkou patrilo vždy medzi moje najvysnívanejšie povolania.

Ešte predtým ako ste začali pôsobiť v seriáli, aké ste mali ako herečka skúsenosti?

Keď som mala desať rokov začala som hrávať v detskom divadelnom štúdiu Ochotníček v Púchove. Práve tam sa hneďprejavila moja láska a vášeň pre hranie. Odvtedy som pôsobila vo viacerých ochotníckych súboroch alebo aj v amatérskom divadle v Bratislave. Moje skúsenosti mi určite rozširuje aj súčasné štúdium na VŠMU v odbore divadelné štúdia. Zároveň som žiačkou na konzervatóriu v Bratislave, kde sa venujem herectvu. 

Ako ste sa dostali k ponuke zahrať si v seriáli Pán profesor? Ako vyzeral casting?

Najskôr som dostala možnosť zaregistrovať sa do ich agentúry a až neskôr mi prišla na mail práve táto ponuka. Poslali mi dialóg, ktorý som sa musela naspamäť naučiť a potom sme s ostatnými záujemkyňami o rolu v seriáli podstúpili kamerovú skúšku pod vedením režiséra a castingovej režisérky. 

Aké boli vaše pocity po telefonáte, v ktorom zaznelo, že ste spomedzi všetkých získali rolu práve vy? 

Musím priznať, že po castingu som mala naozaj zmiešané pocity, keďže záujemkýň naň prišlo veľmi veľa a niektoré z nich mali o čosi väčšie skúsenosti ako ja. Úprimne, nemyslela som si, že sa mi ozvú. Moja radosť však bola o to intenzívnejšia, keď mi zavolali, že si ma vybrali. Spočiatku som tomu nemohla uveriť, no po chvíli som si uvedomila, že sa mi pomaly plní môj sen. 

Čo sa od vás pri natáčaní očakávalo? 

Od všetkých hercov sa očakávala stopercentná pripravenosť. Ovládať naspamäť všetky texty a najmä prísť v deň natáčania načas, nech sa celý štáb a herci nemusia prispôsobovať jednej osobe.

Aké boli vaše pocity pri prvom natáčaní? Nemali ste strach?

Svoje prvé natáčanie si veľmi dobre pamätám. Mali sme kráčať s mojimi seriálovými kamarátkami po chodbe a viesť spolu dialóg. Problém bol však v tom, že súčasťou môjho kostýmu boli lodičky na vysokom podpätku a ja som na nich ešte nevedela poriadne chodiť. Mali sme rýchlo kráčať a popritom ešte rýchlejšie rozprávať. Bola som v strese z toho, že som tam nikoho nepoznala a okrem toho som mala ešte aj obavu, že spadnem alebo si nedajbože zlomím nohu. Všetko nakoniec ale dobre dopadlo a ďalšie natáčania boli pre mňa len lepšie.

Čo ste touto novou skúsenosťou získali? 

Natáčanie mi prinieslo veľa nových skúseností a radosti. Pravidelne sme dostávali herecké lekcie od režiséra, režisérky alebo skúsených hercov. Celý kolektív bol zohratý a navzájom sme si rozumeli, takže si odnášam naozaj krásne zážitky a veľa nových kamarátov.

Bolo niečo, čo vás na celom procese natáčania seriálu prekvapilo?

Veľmi ma prekvapilo, koľko ľudí za celou touto prácou stojí. Koľko času sme strávili u maskérky či kostymérky, koľko je na všetko treba papierov, kam sa všetko zapisuje do podrobností. Zvukári, osvetľovači či asistent réžie, jednoducho všetko, čo televízny divák za obrazovkou nevidí a je to neoddeliteľnou súčasťou zložitého procesu tvorenia seriálu.

V seriáli ste si zahrali po boku mnohých veľkých mien. Čo to pre vás, ako začínajúcu seriálovú herečku, znamenalo? 

Bol to pre mňa obrovský zážitok pracovať napríklad po boku Tomáša Maštalíra, Gabiky Marcinkovej či Richarda Autnera, do ktorého, musím priznať, sme sa viaceré platonicky zamilovali. V seriáli mali úlohu mnohí významní herci, ktorí sa s nami začínajúcimi podelili o rady, ako sa vžiť do svojej roly čo najlepšie. 

Ako reaguje vaše blízke okolie na to, že si zapne televíziu a vidí v nej vašu tvár? 

Všetci moji blízki reagujú veľmi pozitívne a intenzívne ma podporujú v tom, čo robím. Mojimi najväčšími fanúšikmi sú, samozrejme, moji rodičia, ktorí videli každú seriálovú epizódu hádam desaťkrát a moje repliky si dokola pretáčajú a púšťajú odznovu. Som im za to všetko nesmierne vďačná. 

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú tiež svoje sny, ale nemajú dostatok odvahy ísť im naproti? 

Ide asi o klasické klišé, ale odkázala by som im, že ak o niečom naozaj snívajú a sú o tom presvedčení, nikdy za to nemôžu prestať bojovať. Väčšinou to nebýva jednoduché, no ak je to to, po čom ich srdce naozaj túži, treba skúšať dovtedy, kým sa k ich snu úplne nepriblížia. Môžem potvrdiť, že sa to naozaj oplatí. 

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: archív Elišky Panáčkovej