Barhum Nakhlé: „Emócie nesmú zvíťaziť nad rozumom“

„Vidím, že som vás všetkých ihneď zaujal svojim exotickým zovňajškom. Na úvod našej debaty preto vysvetlím, že môj otec je Sýrčan a mama pochádza zo Slovenska. Otec sem prišiel v 70. rokoch, získal štipendium na štúdium architektúry. Mamu vraj zachránil pred býkom, preto si získal jej srdce. No verili by ste tomu?,“ zakončuje svoje rozprávanie smiechom sympatický mladík. Jeho meno je Barhum Nakhlé. Muž, ktorý okrem iného hovorí piatimi jazykmi a istý čas svojho života prežil v krajinách, kde tvrdou rukou vládli Muammar Kaddáfi či Bašar Asad.

Migrant ≠ terorista
Barhum zavítal na Katedru žurnalistiky UK v rámci predmetu Zahraničnopolitická žurnalistika, aby študentom 5. ročníka priblížil svoj pohľad na zaužívané predsudky voči migrantom a ich kultúre. Občania našej krajiny si s uvedenou skupinou obyvateľstva spájajú predovšetkým slová ako terorizmus či islam. Barhum, ktorý v Sýrii, v krajine svojho otca, prežil len dva roky, však tvrdí, že stereotypy nepatria do otvorenej kultúry. „Zastávam myšlienku, že len tá kultúra, ktorá prijme inú kultúru, môže o sebe hovoriť ako o otvorenej. Podľa mňa však tento takzvaný strach z nepoznaného nenájdeme len na Slovensku, ale takpovediac všade. Najmä v krajinách východnej Európy. Možno to súvisí s ich minulosťou,“ poskytol svoj pohľad na vec. 

Prečo potom Slováci pociťujú strach z arabskej kultúry? „Sú tu historické predsudky. V prvom rade náboženstvo. Islam a kresťanstvo spolu súperili už v časoch stredoveku, každé z nich považovalo to opačné za niečo nežiadúce. Z toho vyplývajú aj ďalšie negatíva. Často sa v súvislosti s inou kultúrou poukazuje len na negatíva. Vznikajú bariéry, slabá vôľa prispôsobiť sa z oboch strán a prerastá to až do takej malej xenofóbie. Nemali by sme zabúdať na skutočnosť, že sme v prvom rade ľudia. Národ je podľa mňa len produktom našej predstavivosti.“

Skúsenosti získal pri práci s migrantmi 
Znalosť jazykov (hovorí plynule po anglicky, slovensky, arabsky, turecky a perzsky) mu pomohla v jeho profesionálnej kariére. Zoznámil sa so zakladateľmi mimovládnej organizácie, neskôr občianskeho združenia, ktorého cieľom bolo poskytovať humanitárnu pomoc v Iraku. Keďže Barhuma ich plán zaujal, chcel sa zapojiť ako dobrovoľník. To sa ale zmenilo po tom, ako sa o projekte dozvedela Organizácia Spojených národov. „Už som mal kúpený sezónny skipass, keď som sa dozvedel, že môžem ísť s tímom do Iraku spracovávať dáta od medicínskych centier pre OSN. Neváhal som a bez rozmyslu som sa vydal za dobrodružstvom. Až na mieste som si začal uvedomovať možné hrozby“. 

V čase vrcholiacej migračnej krízy v Európe pracoval pre miestny migračný úrad. Pomáhal v asimilácii irackých kresťanov po ich príchode do centra v Humennom. Aj vďaka nim sa Barhum dostal do Iraku aj po druhýkrát. Slovenský filmár a dokumentarista Jakub Vojtek sa od irackých kresťanov dozvedel, že v Bratislave žije Slovák, ktorý je zároveň aj Sýrčanom. A keďže spracovával tému konfliktov v Iraku, Kosove, Srbsku a Gruzínsku, na spoluprácu si prizval práve Barhuma. Počas desiatich dní v Iraku bol Barhum tlmočníkom a sprievodcom tímu. Navštívil s ním domovy aj spomínaných (už slovenských) irackých kresťanov v meste Karakoš. Dnes Barhum pracuje na čiastočný úväzok v Lige pre ľudské práva. 

Konzervatívna arabská kultúra
Sú podľa Barhuma Slováci skutočne taký srdečný národ, ako o nich mnohí tvrdia? „Slovensko bolo spoločne s ostatnými východoeurópskymi krajinami dlhé roky izolované. Zisťujem, že až keď ľudia spoznajú akéhokoľvek cudzinca bližšie v rámci menšej skupiny, až potom ho dokážu prijať v rámci tej väčšej. Stále v obyvateľoch víťazí skôr strach z neznámeho.“

Spýtali sme sa Barhuma, či si myslí, že aj arabská kultúra je konzervatívna. „Určite áno. Najmä v posledných rokoch si všímam, že lokálne komunity sa začali do seba čoraz viac uzatvárať. Treba rozlišovať aj medzi sunitmi a šiitmi. Priklonil by som sa k názoru, že Arabi uprednostňujú náboženstvo pred štátnou príslušnosťou. Veria, že prostredníctvom neho môžu šíriť misijnú činnosť. Pokiaľ sa im to podarí mimo svojej krajiny, prispievajú k lepšiemu svetu. Podľa mňa to súvisí s tým, že islam ako náboženstvo neprešiel takými veľkými spoločensko-politickými zmenami ako kresťanstvo v Európe.“

Aké skúsenosti zažil počas svojho pobytu v arabských krajinách? „V Sýrii som bol dokopy asi dva roky. Býval som aj v Líbyi, v Egypte a v Maroku. No môžem povedať, že Sýria je niečím výnimočná, najmä taký Damask. Líbya aj Egypt sú pomerne konzervatívne, čo sa však nedá povedať o Sýrii, ktorú si pamätám. Bola to pomerne liberálna, kultúrou nabitá krajina, v ktorej žila otvorená spoločnosť ochotná tolerovať náboženskú rozmanitosť. Damask je úplne o niečom inom ako vojnami zničený Bagdad či betónom zastavaná Káhira. V Sýrii som bol však naposledy ako 17-ročný. O európskych krajinách ale majú vlastnú predstavu. Príliš sa im nepáči, že u nás máme uvoľnenejšiu morálku. Cez médiá dostávajú veľmi skreslené informácie o akejsi neviazanej spoločnosti. Spomeniem tiež jednu pikantériu. V arabských krajinách je napríklad absurdné, aby sa po ulici sama prechádzala žena.“

Emócie víťazia nad rozumom 
Keďže pracoval ako dobrovoľník a do kontaktu s migrantmi prichádzal takmer každý deň, zaujímalo nás, ako vníma úlohu štátnych orgánov pri riešení migračnej krízy „Prijímanie migrantov, alebo ak chcete utečencov, bolo rozhodnutím emocionálnym, nie racionálnym. Uplynuli viac ako dva roky a my stále nedokážeme vybudovať legálne cesty na bezpečnú prepravu osôb smerom do Európy. Ľudia umierajú pri pokuse dosiahnuť lepší život. Chýba funkčný mechanizmus na prijímanie utečencov. Pokroky sa urobili, stále však sme dosť ďaleko od dokonalosti.“

Čo prinesie budúcnosť?
„Tak to keby som len vedel!“ zasmeje sa srdečne Barhum pri poslednej otázke. „Pokúsim sa však svoje postrehy zhrnúť do troch bodov. Po prvé, tolerovať znamená spoznávať. V tomto prípade ide individuálnu vlastnosť. Nezáleží na tom, či je človek chudobný alebo bohatý, záleží na jeho humánnosti a ľudskosti. Nesmieme dovoliť, aby sa spoločnosť radikalizovala a polarizovala. Bez ohľadu na migrantov. Neuznávam však ani nezmyselné tvrdenie, že do Európy môže prísť toľko ľudí, koľko len bude chcieť. Pokiaľ sa tak stane, vznikne konflikt medzi domácou kultúrou na jednej strane a inou kultúrou na strane druhej. Rovnako sa do sporu dostanú aj prívrženci myšlienky prijímania migrantov, prípadne ich odporcovia. V niektorých krajinách sveta sa to už odohráva. Môj názor som naznačil už v jednej z prechádzajúcich odpovedí. Nesmieme dovoliť, aby emócie zvíťazili nad rozumom.“

Text a foto: Dávid Malík













You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply