Nezaradené

Ako toaletný papier pomohol spláchnuť socializmus v Československu

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jeden trhanec, jedno utretie Najprv vyrábali skladaný toaletný papier, neskôr detské plienky z buničitej vaty. Vitajte v Harmaneckej doline, v najmodernejšom papierenskom závode v celom Rakúsko-Uhorsku. O viac ako storočie neskôr, v roku 1979 spustila továreň nový stroj na výrobu toaleťáku, ktorý navíjali na kotúč.

Išlo o najväčšiu novinku vo vtedajšej Československej socialistickej republike. A presne v tejto papierni sa minul papier. Spotreba bola vyššia ako reálna, kvalitne súdruhmi naplánovaná výroba. Kým oni prikázali vyrobiť 30-tisíc ton Bielej labute, národ si jej dovolil minúť raz toľko.

Čo má teda spoločné pád socializmu s nedostatkom toaletného papiera? Na prvý a možno aj druhý – nič. Čo by mohlo chýbať v štáte, kde sa plánuje na päť rokov dopredu a všetko sa splní na stodvadsať percent?! Koncom 60. rokov minulého storočia však toaletný papier udrel po zadku socializmus prvýkrát.

Prejavilo sa to aj v ľudovej slovesnosti: Ak chcete byť správnym Čechom, utrite si prdel machom! Súdruhovia sa nenechali zahanbiť tým, že ľudia nerozvážne pošpinili a spláchli vzácne biele zlato. Spustili novú výrobnú linku, ktorá zároveň zodvihla zamestnanosť v štáte. Dve muchy, jednou ranou! A papier na verejných miestach bol už len na prídel – jeden trhanec, jedno utretie.

Hnedé zlato Harmanec bol najväčším výrobcom toaletného papiera v Československu. Vyhorel, a to hneď niekoľkokrát. V reportáži z roku 1988 pripravuje pražských uliciach redaktor Petr Studenovský anketu a pýta sa, kedy mali ľudia naposledy toaletný papier.

Zisťuje, že minulý týždeň alebo vôbec. Krízu toaleťáku čiastočne vyriešil dovoz z krajín, ktoré nepatrili do socialistického bloku. „Neviem ako to vzniklo, ale moji rodičia ma naučili riekanku: Niet to vaty, niet to vložky, čo si dáme medzi nôžky? My sme dievky z dediny, nám postačia noviny,” smeje sa študentka Petra.

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Čo nebolo v Prahe, nebolo nikde „U babičky nebol toaletný papier. Kradla preto mame noviny. Prababička sa potom veľmi hnevala, lebo už ich nemohla prečítať,” opisuje spomienky svojej starej mamy študentka Nicole.

„Ujo študoval v Prahe posledný ročník medicíny. Obiehal všetky drogérie a potraviny, ale papier nikde nebol,” tvrdí študentka Petra. Toaleťák značky Harmasan zmizol z obchodov v celom Československu. Dokonca aj v Prahe, kde vždy ako poslední ešte mali to, čo inde už dávno chýbalo. Keď ľudia vykúpili aj servítky, v domácnostiach labuť nahradila vata, textil či stranícke noviny.

Podobne si na toto obdobie spomína aj krajčírka Zuzana, ktorá pracovala v Brne vo fabrike. „Tam, kde sa vytvoril rad, tam sa čakalo. Mnohokrát som ani nevedela, na čo vlastne čakám, na aký tovar. Ale tým, že bol nedostatok všetkého, hodilo sa kúpiť to, čo práve ponúkali.”

Epidémia Mandarínky len na Vianoce, viac kombajnov v sklade ako na družstve, výjazdové doložky či mítingy na Pasienkoch. „Mnohí už zabudli, aký socializmus bez ľudskej tváre bol. Môjmu mužovi sa aj teraz lesknú oči, keď si spomenie na lacný benzín,” tvrdí dôchodkyňa Magda, ktorá skončila pre zlý kádrový posudok ako žena v domácnosti.

„Ale na kšeftovanie vekslákov či na nekonečné rady v obchodoch už asi zabudol. A tom, ako nás komáči obrali o celý majetok, ani nebudem hovoriť.”

Tých smutnejších spomienok majú ľudia viac. „A čo umelo vytvorená zamestnanosť? Keď v mnohých firmách pracovalo viac zamestnancov než bolo treba? Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola založená pre ekonomický a hospodársky rozvoj – oficiálne. Neoficiálne preto, aby všetky členské krajiny, v prípade potreby, posielali svoje produkty do Matičky Rusi,” hovorí Peter, ktorý pracuje už tridsať rokov ako železničiar. A teraz si predstavte, že pri tomto všetkom, si nemáte čím utrieť zadok.


Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Prázdny obchod, plná peňaženka Dva roky pred papierovou epidémiou odvysielala televízia v relácii Aktuality – Listáreň reportáž o chýbajúcich násadách na krompáče a lopaty. Neboli ani v jedinom železiarstve.

Rok na to zase odvysielali, že v meste Karviná chýbali jogurty. Severomoravská mliekareň ich nedodala pol roka. Oldřich Gojiš, obchodný riaditeľ Mliekarenského priemyslu tvrdil, že problémom sú chýbajúce krycie fólie na stroje.

Za socializmu nebolo bežné odvysielať v spravodajstve práve takýto typ reportáže. „Ak sa riešili verejne, tak to bolo v spojitosti s tým, že niekto konkrétny bol označený ako rozkrádač socialistického majetku,” hovorí študent Michal.

Kapitalistické labute v socialistických záchodoch Aj keď bol nedostatok či podpultový tovar bežným javom, toaletný papier chýbal celoplošne. A musíte uznať, že to naozaj problém bol! Dokonca taký veľký, že súdruhovia nakoniec doviezli toaletný papier z Číny či z „kapitalistickej cudziny“, ako sa vtedy hovorilo Západu, a aj Rakúsku, odkiaľ pochádzal.

A tak kapitalistické „labute“ nastúpili do našich socialistických záchodov a bolo po probléme. Aspoň dovtedy, kým ho nahradili ďalšie. Zrazu chýbali žiarovky, čaj, elektrických rozdvojky a zdravotnícke potreby. Nuž a keď sa podarilo dostať do obchodov aj tie, z pultov zmizli pracie prášky.

No Comments

    Leave a Reply