december 2020

Predstavte si, že vkročíte do obchodu a ak nemáte špeciálnu nádobu, prací prášok vám nepredajú. Lebo ho nemajú do čoho nasypať …

Kamila Mačugová otvorila v Prešove v roku 2017 obchod s prírodnou kozmetikou, ktorý sa neskôr rozšíril aj o prvé samoobslužné bezobalové potraviny. Drogéria, ktorú tu nájdete, je prírodná a snaží sa po sebe zanechať čo najmenej odpadu. Potraviny si tu môžete sami navážiť a odniesť vo vlastnej nádobke či taške. Pozhovárali sme sa s ňou ako o biznisovej stránke ekológie aj o bezobalovej a ekologickej budúcnosti.

Čo bolo najťažšie, keď ste sa začali snažiť, aby ste vlastne vôbec nemali odpad?
Ovplyvniť okolie. Na začiatku som to bola iba ja, kto sa venoval tejto téme. S manželom bolo trochu práce…Babka s dedkom… aby nám nenosili jabĺčka v igelitkách. To bolo asi najťažšie. Teraz už je to ale oveľa lepšie.

Čo je na tom najťažšie?
Zmeniť zvyky ľudí. To je prvý krok. Často so zákazníkmi rozoberám, kde začať. Kde chodiť za takýmito vecami, aby minimalizovali vytváranie odpadu. Problém je aj v tom, že spoločnosť je stále zvyknutá nakupovať podľa reklám. Stále ako keby sme podliehali nákupnému ošiaľu.

Myslím si, že pojem „zerowaste” ide ruka v ruke s minimalizmom . Pokladáte sa aj vy minimalistku?
Kedysi to tak nebolo. Aj ja som len človek a mám nejaké pokušenia… Sú nejaké veci, nad ktorými sa musím zamyslieť. Či tú vec skutočne potrebujem alebo nie. Ale určite je to o 80 percent vecí menej než predtým.

Niekedy ľuďom príde ekologický život finančne a časovo náročný. Súhlasíte s týmto názorom?
Určite je to dlhodobejší proces, lebo si na to treba zvyknúť, ale čo sa týka financií, nemyslím si, že je to náročné.

Kde by mal človek začať, ak by chcel znížiť produkciu odpadu ? Skúste dať tri tipy.
Prvý tip by bol určite nosiť si vlastnú fľašu, vlastnú tašku a tie úplne najjednoduchšie veci. A potom to, čo hovorím aj svojím deťom. Opýtať sa sám seba, či to vlastne potrebujem. A, samozrejme, keď už odpad vytvorím, tak potom ho treba aspoň správne triediť.

Ak by ste sa zajtra ocitli na čele envirorezortu, čo by ste urobili ako prvé?
Určite by som viac dbala, aby bolo viac osvety. V školách, firmách, v korporátnych spoločnostiach.

Akú úlohu zohrávajú štátne orgány pri „zerowaste” iniciatíve? Kde vidíte zlepšenie a kde, naopak, nedostatky?
Určite veľkú. Ak by bolo na túto problematiku vyčlenených viac peňazí, možno by to išlo ľahšie. Štát by sa mal určite angažovať ešte viac. Na druhej strane, je to opäť i o pohodlnosti ľudí. Stále majú možnosť vybrať si bezobalovú alternatívu. Niekedy prídu, že chcú napríklad bezobalový šampón, a potom keď chcú zaplatiť, opýtajú sa, či im ho zabalím. Vtedy sa mi ježia chlpy. Niekedy je to fakt viac o trende, ako o presvedčení.

Súhlasíte s tvrdením, že veľké množstvo spoločností využíva ekologický prístup iba ako marketingový ťah. Je to podľa vás zneužívanie tejto témy?
Určite sa aj dnes, hoci sa o tom veľa hovorí, nájdu i také firmy. Nielen veľké spoločnosti, aj malé. Vždy sa treba zaujímať tiež o to, čo tá spoločnosť robí, či naozaj zminimalizovali produkciu odpadu, či ho triedia …

Kedy vám zišlo na um zriadiť si takúto predajňu?
Pôsobila som vo farmaceutickom priemysle. Chcela som zmeniť systém, ako to v tomto priemysle funguje, a napadol mi obchod. Tiež som prešla istým vývojom. Prvé dieťa som ešte prebaľovala pamperskami. Preto prišla najprv myšlienka prírodnej drogérie. A keď som bola na úvodnom školení o produktoch v jednej firme, hovorili sme o prírodnom pracom prášku. Vtedy mi jedna zo žien vnukla myšlienku, že to nemusím predávať zabalené, že sa to dá aj na váhu. Čiže, začínali sme vlastne ekodrogériou. Ľudia si mohli prísť načapovať pracie gély, nasypať prací prášok do vlastných fliaš.

Vtedy skrsla prvá myšlienka, potom sa to už len nabaľovalo. Začala som obvolávať našich dodávateľov, či by nebrali obaly naspäť. Potom začali aj oni sami. Čo sa dalo, dávali do skla a podobne. Neskôr sa nám vedľa uvoľnil priestor, tak sme išli do výraznejšieho rozšírenia sortimentu o potraviny. Teraz sa to už pekne dopĺňa. Ľudia už hľadajú alternatívy i sami, ale aj tak je stále veľa takých, ktorí by potrebovali postrčiť.

Vidíte budúcnosť bez obalov aj vo veľkých korporátnych spoločnostiach ? Viete o nejakých konkrétnych príkladoch, kde sa o to usilujú?
Určite by sa dalo využívať ešte menej alebo žiadne obaly. Len neviem, či by všetci vedeli tak, ako sa o to snažíme my, spolupracovať s dodávateľmi. Mohol by do toho nejako vstúpiť štát, nech vznikne určitý konsenzus medzi spoločnosťami. V nejakých obaloch to od dodávateľa prísť musí, to je jasné. Máme dodávateľov, ktorí sú ukážkoví, a potom máme dodávateľov, ktorí sa snažia. Nie všetko sa však dá úplne tak, ako by sme chceli. Takýmto dodávateľom sa usilujeme vyhýbať.

Jedna firma nám berie kartóny naspäť a z nich potom vyrábajú obálky, zošity, zápisníky. Možno by tiež to bola cesta pre firmy. Nuž a určite by sa všetko zlepšilo, keby sme netlačili zbytočne veci, ktoré tlačiť naozaj netreba. Príklad? Stále musím mať dokumenty pre účtovníka vytlačené.

Je takýto druh podnikania finančne atraktívny?
Finančne atraktívny určite nie je. Najmä teraz počas korony nie…Čo sa týka potravín vonkoncom nie, na potravinách nemôžeme dať vyššiu maržu. Okrem toho, dopĺňala som ich predovšetkým kvôli zdraviu. Ľudia, ktorí u nás nakupujú, už vedia, že sa snažíme o najvyššiu kvalitu. Naozaj sa usilujeme preklepnúť dodávateľov, aby bolo všetko čo najzdravšie a najekologickejšie.

Prečo by mal človek zmeniť komerčnú drogériu za prírodnú ? V čom spočíva jej najväčšia hrozba?
Má to obrovský dopad na ľudské telo, aj na ekologický aspekt. Všetko, čo si dávame na seba, ide naspäť do prírody, a potom to máme naspäť vo forme kyslých dažďov, mikroplastov… Takže má veľmi veľký význam zmeniť komerčnú kozmetiku za prírodnú. Každému zákazníkovi odporúčam zmeniť deodorant, šampón, prací prášok, a potom postupne nabaľovať všetko ostatné …

Čo bolo pre vás doteraz najväčšou výzvou? Predsa len ide o úplne nový sortiment a produkt …
Zrejme ľudia, ktorí robia presný opak toho, čo by sme my chceli dosiahnuť. Takže aj oni sú pre nás taká výzva. A výzva je tiež prežiť toto obdobie …

Premýšľali ste aj nad e-shopom?
Áno, premýšľam nad ním už asi rok. Treba to poriadne premyslieť skôr než sa do takého niečoho človek pustí.

Kde vidíte svoj obchod o pár rokov. Máte ešte nejaké ciele?
Študujem prírodnú medicínu. Takže asi sa budem viac venovať diagnostike, alternatívnej liečbe. K tomu patrí, samozrejme, tiež kozmetika, strava, výživové doplnky…

Text: Kamil Zahorjan
Foto: autor

Skalica vyniká medzi inými okresnými mestami výnimočnou zbierkou historických budov, sakrálnych i technických pamiatok alebo archeologických unikátov. Mesto sa dlhodobo snaží o udržanie historického vzhľadu pripomínajúceho Skalicu v devätnástom storočí, najmä v pamiatkovej zóne.

Analyzujú profesionáli

Prvé impulzy prichádzajú od vlastníkov, ktorými sú zväčša mesto a samospráva. Výnimku tvoria viaceré sakrálne nehnuteľnosti.

Ako na tom pamiatky sú a či ich treba rekonštruovať, to posudzujú odborníci z Krajského pamiatkového úradu. Prísnejším kritériám pritom podliehajú stavby v pamiatkovej zóne mesta, približne kopírujúcej územie, ktoré obkolesovali stredoveké hradby. Pamiatky za hradbami opravujú tiež, avšak v týchto častiach mesta už platia miernejšie pravidlá.

Pre udržanie historického vzhľadu niekedy dochádza k sporom medzi vlastníkmi najmä obývaných budov, ktoré nezodpovedajú definícii pamiatky, no nachádzajú sa v pamiatkovej zóne. Prísnym pravidlám podlieha aj nová výstavba v tejto oblasti. „Pravidelná údržba a obnova je výhodná i z ekonomického hľadiska, lebo predchádza vzniku náročných havarijných situácií a vážnych porúch historických konštrukcií,“ vysvetľuje Ing. arch. Renáta Žamberová z Krajského pamiatkového úradu.

Rekonštrukciou by mal prejsť aj Dom kultúry

V uplynulom období sa podarilo vykonať niekoľko opráv. Príkladom je aj septembrový Deň čistenia rín. V rámci tejto akcie pamiatkari vyzvali majiteľov historických budov, aby svoje objekty sprístupnili na vyčistenie odkvapov a drobné opravy komínov a striech. Práce robili profesionáli z Pamiatkového úradu, ktorí tiež poskytovali vlastníkom poradenstvo čo sa týka starostlivosti o budovy. V súčasnosti sa zamerali na opravu strechy na Mlyne bratov Pilárikových.

Zaujímavá je aj inštalácia pamiatkovo chráneného organu v interiéri Jezuitského kostola. Ten sa pôvodne nachádzal v Dóme sv. Martina a po jeho dokončení by mal byť najväčším v meste Skalica.

Aj napriek kríze sa tieto projekty podarilo zrealizovať z finančných zdrojov vyčlenených ešte v roku 2019. „Pri väčších investičných akciách zameraných na rekonštrukciu pamiatok a historických objektov bývajú využívané najmä dotačné zdroje z Ministerstva kultúry SR a Európskych fondov a vlastné zdroje mesta Skalica,“ hovorí PhDr. Martina Ondrušová, zamestnankyňa sekretariátu primátorky.

Pulzujú životom

Každoročne sú pamiatky počas letnej turistickej sezóny, od mája do septembra, sprístupnené turistom aj miestnym. V prevádzke je 12 objektov, v rámci aj mimo pamiatkovej zóny a k dispozícii je vyškolený sprievodca. Podľa Turistickej informačnej kancelárie v Skalici má mesto v pláne do budúcnosti sprístupniť aj kostolík, ktorý je súčasťou budovy Štíboru alebo expozíciu Lekárne u milosrdných bratov.

Vízia mesta do roku 2027 zahŕňa opravu viacerých pamiatok, napríklad Gvadányho kúrie, kde sídli Mestská knižnica, hradieb, Škarniclovskej tlačiarne, viaceré úkony v prípade kostola sv. Pavla Pustovníka, s ktorými už v uplynulom roku začali, a v neposlednom rade – Domu kultúry.

Mesto Skalica skutočne ponúka skvosty jedinečné práve pre tento kraj. Okrem typického trojuholníkového námestia obklopeného barokovými domami, ktoré postavili po rozsiahlom požiari v 17. storočí, je v meste pätnásť kostolov, či historická kníhtlač, kde uzrelo svetlo sveta prvé vydanie Kollárovej Slávy dcery.

Text: Tatiana Turisová
Foto: autorka

Dianie okolo koronavírusu v posledných mesiacoch zintenzívnilo šírenie dezinformácií a hoaxov naprieč celou tuzemskou internetovou bublinou. V súčasnosti už pochybné weby a skupiny dokážu mobilizovať veľkú masu ľudí priamo v našich mestách.

Spočiatku išlo o peknú myšlienku. Zuckerberg počas svojho vysokoškolského štúdia vymyslel svoju sociálnu sieť a do niekoľkých rokov s ňou dobyl celý svet. Bol to prvý projekt, ktorý výrazne prepojil ľudí na všetkých kontinentoch a umožnil im komunikovať mimoriadne ľahko a efektívne. A zadarmo, len treba platiť internet a elektrinu. V súčasnosti je ale aj táto sociálna sieť iná a najmä nebezpečnejšia.

Technológie sa rozvíjajú rýchlym tempom a neustále pribúdajú nové spôsoby komunikácie. Všetko sa odohráva v krátkom časovom slede a my teda často nedokážeme odhadnúť vplyv týchto noviniek na správanie ľudí. Kto by si v roku 2004, keď sociálna sieť vznikla, povedal, že môže mať vôbec nejaké negatívne stránky? Pravdepodobne málokto. No a dôsledky žneme už teraz, ani nie dve dekády po jeho spustení.

V súčasnosti si túto sociálnu sieť aspoň raz za mesiac celosvetovo prezerajú 2,7 miliardy jedinečných užívateľov. V mobiloch si aplikáciu denne otvorí aspoň 1,6 miliardy ľudí. V súčasnosti ponúka svojim „konzumentov“ to najširšie možné portfólio aktivít – sledovanie video obsahu, fotografií, živých prenosov, hranie hier, prevádzkovanie vlastného biznisu a podobne. Denne počítače zaznamenajú až 4 miliardy pozretí videí a uložia 350 miliónov fotografií a obrázkov.

„Veľa Slovákov je denne bombardovaných obrovským množstvom dezinformácií.“

Jedna špecifická skupina ho má však v mimoriadnej obľube – politici. Napríklad aj tí, ktorým by pred 10 rokmi nevydali ani len blogerský stĺpček v regionálnych novinách, dnes dokážu (aj za peniaze) oslovovať svojimi príspevkami stovky tisíc ľudí. Ich názory a materiály sa dostávajú k veľkému množstvu obyvateľov.

A práve na to nie je masa pripravená. Chýba nám internetová gramotnosť, resp. schopnosť narábať so sociálnymi sieťami. Veľa Slovákov je denne bombardovaných obrovským množstvom dezinformácií, zavádzajúcich videí a článkov nielen o dianí doma, ale aj vo svete.

Táto sieť funguje ako špongia. Vďaka aktivitám používateľov dokáže zistiť záujmy jednotlivcov a následne im servírovať na mieru šitý obsah. Takpovediac im vytvára vlastnú bublinu. Prenikajú do nej iba tie veci, ktoré človek sám vyhľadáva a sú podobného charakteru. Všetko sa postupne nabaľuje a užívateľ môže doslova začať strácať informácie o skutočnom dianí. Zmanipulovaná masa sa môže stať pre politikov vhodným nástrojom na plnenie ich cieľov.

Každopádne, boj s dezinformáciami na tejto sociálnej sieti je z pohľadu užívateľa ľahký. Záleží od kritickej výbavy jednotlivca. Čím viac si dokážeme pri jednotlivých príspevkoch klásť otázok, overovať si jednotlivé tvrdenia či pátrať po faktoch, tým menej sme ovplyvniteľní. A preto je najefektívnejším nástrojom v boji proti dezinformáciám vzdelanie. Na slovenských školách však výučba internetovej gramotnosti takmer neexistuje. Väčšinou ide o nadprácu pedagógov.

So samotnými dezinformáciami si nevie poradiť ani Zuckerberg, nieto ešte rôzne vlády a už vôbec nie naše malé Slovensko. Za posledné mesiace sa ukázalo, ako táto sociálna sieť dokáže mobilizovať masu a mútiť politické vody v jednotlivých štátoch. V najbližších rokoch bude mimoriadne dôležité dbať na šírenie osvety a podporovanie internetovej gramotnosti medzi obyvateľstvom a pripraviť ho tak na intenzívne kampane, ktoré nás v budúcnosti určite čakajú. Už dnes môžeme vidieť, ako dokáže táto sieť dostať na jedno námestie tisícky ľudí. Nepotrebujú k tomu ani televíziu, rádio či noviny. Stačí jedna neregulovaná sociálna sieť.

Text: Tomáš Blahuta
Foto: unsplash.com

Konšpiračná a proruská scéna u nás už dlhodobo vystupujú proti členstvu v EÚ a súčasná kríza im môže ešte priniesť sympatizantov. Kroky politikov sú v súčasnosti pod veľkým dohľadom.

Správy o akciách Európskej únie zapĺňajú náš mediálny priestor v poslednom období častejšie. Dôvody sú predovšetkým dva – pandémia koronavírusu a tiež finančná pomoc jednotlivým členským krajinám. Pod príspevkami slovenských médií na sociálnych sieťach sa vytvára priestor pre búrlivé diskusie. Jedným z najčastejších názorov sú výzvy na vystúpenie z európskeho spoločenstva a pripomienky, že Slovensko je len zbytočne zapletené v modro-žltom byrokratickom a údajne diktátorskom zoskupení. Podobné nálady často využíva aj opozičná parlamentná strana ĽSNS, ktorá už dlhodobo volá po vystúpení z EÚ. Je tento spolok skutočne nedemokratický?

Európska únia, ako nás učili už na základných školách, vznikla najmä preto, aby sme predišli vojenským konfliktom medzi krajinami a tiež posilnili ich hospodársku, respektíve obchodnú spoluprácu. Okrem týchto „úloh“ v súčasnosti pomáha všetkým svojim členom získať väčšiu dôležitosť na medzinárodnom poli. To znamená, že aj Slovensko sa dokáže presadiť, komentovať a pristupovať k veciam s oveľa väčšou váhou ako člen EÚ než ako samostatná a malá 5-miliónová krajina.

Európska únia je veľmi komplikovaná a často jej fungovanie podrobne nepoznajú ani europoslanci. Najjednoduchšie sa to dá zhrnúť tak, že máme štyri základné inštitúcie – Európska rada, Rada Európskej únie, Európska komisia a Európsky parlament. Obrovské množstvo agendy, ľudí, budov, papierov… Dokážu ich fungovanie ovplyvniť bežní občania? Samozrejme, že áno. Ako sa hovorí, každý hlas sa počíta.

„Na Slovensku sú práve eurovoľby pravidelne voľbami s najnižšou účasťou voličov.“

Napríklad dvoma spôsobmi. Prvý je prostredníctvom „klasických“ parlamentných volieb. Občania zvolia svojich zástupcov do NR SR a z nich následne podľa výsledkov vzíde aj vláda. Jej predseda (a tiež aj prezidentka) sa automaticky stáva členom Európskej rady. Je to práve skupina premiérov, ktorá volí Európsku komisiu (akási forma európskej vlády), kde každá krajina má za jedného člena svojho politika. Všetko tiež schvaľuje Európsky parlament.

A práve ten je druhým spôsobom, ako bežní ľudia dokážu ovplyvňovať politiku EÚ. Volíme si priamo našich poslancov do europarlamentu. Na Slovensku sú práve eurovoľby pravidelne voľbami s najnižšou účasťou voličov. Tri zo štyroch hlavných inštitúcií sú závislé na národných vládach a ich predstaviteľoch.

Rozhodujeme tiež aj o budúcnosti EÚ. V europarlamente sa nachádza množstvo frakcií s rôznymi cieľmi. Niektoré sú väčšími „fanúšikmi únie“, iné skôr presadzujú silnejšie kompetencie národných štátov. Postoje kandidátov do EÚ sa dajú zistiť ešte pred voľbami, takže sa môžeme rozhodnúť ako chceme, aby EÚ v budúcnosti vyzerala.

Príkladom demokratickosti EÚ je aj BREXIT. Obyvatelia Veľkej Británie v národnom referende rozhodli, hoci tesne, že vidia svoju budúcnosť mimo Európskej únie. Aj sa tak stalo – odhlasovali si v referende odchod a Británia následne opustila štruktúry EÚ. Nikto z Bruselu im to nezakázal.

Ak sa nebudeme zaujímať o dianie v únii, zachováme si aj naďalej odstup od eurovolieb, o nás bez nás budú rozhodovať iní. A to by sa nám asi veľmi nepáčilo. Preto je aj počas pandémie dôležité pozorovať dianie v EÚ a zaujímať sa o to, čo politici robia. Pretože sme nielen Slováci, ale aj Európania.

Text: Tomáš Blahuta
Foto: Wikimedia

Podľa odhadov bude už do roku 2025 na Zemi vyše 8 miliárd ľudí. Už teraz obrovské číslo ešte porastie a už dnes vzbudzuje obavy. Veľké množstvo obyvateľov si bude vyžadovať aj narastajúci počet zdrojov. Od potravín až po najrôznejšie suroviny. Je namieste sa teda pýtať, kedy sa tento nárast skončí a simulovať, aká budúcnosť nás všetkých čaká. Vedci už vidia malé svetlo na konci tunela.

Európska únia sa čoraz častejšie orientuje na zelenú ekonomiku, znižovanie emisií a čo najčistejšie životné prostredie. Dôvodom je klimatická zmena, ktorej jedným z prejavov je aj oteplenie atmosféry. Práve téma klimatickej krízy bude už čoskoro predmetom rozpravy v Národnej rade Slovenskej republiky. Jedným z možných výstupov môže byť aj vyhlásenie stavu klimatickej núdze na Slovensku.

Medzičasom sa vo svete zvyšujú hladiny morí a miznú pralesy. Množstvo regiónov je takých suchých a horúcich, že sú pre ľudí neobývateľné. No a všetky nepriaznivé udalosti v posledných rokoch zhoršuje ešte narastajúca populácia. Katastrofické scenáre hovoria, že počet ľudí na Zemi prekročí aj hranicu 10 miliárd a bežný človek má tak predstavu, že sa to nikdy nezastaví. Nie je to ale pravda, pretože výskumy ukazujú, že svet sa o niekoľko dekád výrazne zmení.

Súčasnosť poznáme veľmi dobre – najviac obyvateľov má Čína (1,45 miliardy), nasleduje India (1,38 miliardy) a prvú trojicu uzatvárajú Spojené štáty americké (331 miliónov). Už v najbližších rokoch však čínsky populačný kolos opustí prvú miesto a predbehne ho India. Čína začína doplácať na svoju politiku jedného dieťaťa, ktorú ale v roku 2018 zrušila a obyvateľom dovolila mať už 2 deti. Dôsledkom 40-ročného zákazu je tak nerovnováha pohlaví, prudké starnutie obyvateľstva a s ním spojené ekonomické a sociálne problémy. Už okolo roku 2035 Čína naštartuje cestu poklesu obyvateľstva. Jej maximum by nemalo presiahnuť hodnotu 1,5 miliardy. Do polovice 21. storočia začne strácať desiatky miliónov obyvateľov.

Najľudnatejšou krajinou sa tak stane India. Aj pokiaľ ide o ňu, dáta jasne ukazujú, že rast sa spomaľuje. Maximum medziročného nárastu populácie bol v roku 1982 na hodnote 2,36 percenta. V roku 2020 je to už len 0,99 percenta. V polovici 21. storočia sa očakáva už len niečo okolo 0,20 percenta. Krajina okrem toho bude aj mimoriadne postihnutá globálnym otepľovaním, čo môže spôsobiť hladomory a veľkú migráciu.

V Ázii medzičasom ale ešte výrazne narastú ďalší populační giganti. Indonézia, ako krajina s najväčším počtom moslimov, mala v roku 1950 okolo 70 miliónov obyvateľov. V roku 2030 presiahne číslo 300 miliónov. V podobnej situácii je i Pakistan, kde je stále vysoký medziročný nárast populácie – v súčasnosti 2 percentá a má tak 222 miliónov obyvateľov. Podobne ako v Indii, aj Pakistan silno postihne oteplenie atmosféry.

Veľkú krízu má pred sebou najmä Afrika. Čierny kontinent zažíva v súčasnosti nie populačný boom, ale Veľký tresk. Ako celok má v súčasnosti nárast 2,5 percenta a zatiaľ, čo dnes má 1,3 miliardy obyvateľov, v roku 2050 ich bude 2,5 miliardy, čo je obrovské číslo.

Najľudnatejšou krajinou je Nigéria so stabilným medziročným nárastom 2,6 percenta pri súčasných 210 000 000 obyvateľoch. Množstvo krajín sa drží ešte nad 3 percentami. V nasledujúcich dekádach očakávajú vedci nielen hladomory, nedostatok pitnej vody či stratu poľnohospodárskej pôdy dezertifikáciou, ale aj krvavé etnické nepokoje a presuny obyvateľstva.

V úplne opačnej situácii je vyspelý svet. Európska populácia ani neklesá, ani nestúpa. Jej rast je na hodnote 0,06 percenta. Navyše, niektoré krajiny vymierajú. Napríklad Ukrajina stráca ľudí už od zániku Sovietskeho zväzu. Zo svojho maxima – 51 miliónov v roku 1991, sa v roku 2050 dostane na hodnotu 35 miliónov. V identickej situácii je aj členská krajina EÚ – Bulharsko. To zo svojich 9 miliónov klesne až pod 5,3. Vymiera aj Rumunsko, mierny pokles má Maďarsko, Poľsko či Moldavsko. Európu ako celok čaká úbytok obyvateľstva medziročne o 0,20 percenta. Kontinent sa tiež bude musieť pripraviť na masovú migráciu nielen z Afriky, ale aj Ázie, a to vo väčšom meradle ako v roku 2015. To môže spôsobiť aj výraznú nestabilitu politickej situácie.

Ku svojmu populačnému vrcholu sa blíži aj Slovensko. Ak nerátame imigrantov, počet obyvateľov krajiny sa nezvýši nad hranicu 5 500 000 ľudí. Najbližšie roky budú v znamení poklesu, ale nie až príliš výrazného. Ročne budeme strácať okolo 0,5 percenta populácie a v roku 2050 sa dostaneme na úroveň niečo pod 5 miliónmi obyvateľov.

Popri klimatickej kríze treba už dopredu myslieť, aké výzvy prinesie zvyšok 21. storočia. Podľa dostupných dát nás čaká veľké „sťahovanie národov“, na čo je potrebné sa začať u nás v Európe pripravovať už teraz. Faktom je, že Starý kontinent nedokáže zachrániť ani pojať celý okolitý svet.

Text: Tomáš Blahuta
Zdroj dát: worldometers.info

Premiér si do toho, čo si oblieka, nenechá hovoriť

Slovensko prežíva najväčšiu krízu za ostatné desaťročia a vláda sa urputne snaží udržať pandémiu pod kontrolou. Napriek tomu, že nám treba kriesiť ekonomiku a riešiť nedostatok zdravotníckého personálu, nemôžeme zatvárať oči pred celkovým vystupovaním našich vládnych predstaviteľov. K tomu patrí, prirodzene, aj ich výzor. Nechcem sa hrať na “módnu políciu”, lebo na tom, či má niekto oblek modrý, sivý, čierny poprípade pásikavý, naozaj nezáleží. Podstatné je, aby vôbec nejaký mal, aspoň na stretnutí so zahraničným veľvyslancom alebo na dôležitej tlačovej konferencii.

Ak si myslíte, že slušné oblečenie našich politikov je samozrejmosť, pokúsim sa vám oponovať. Čo je v iných štátoch štandardom, na Slovensku platiť nemusí. Premiér Igor Matovič si dovolí prísť na stretnutie s bieloruským diplomatom v sivom saku, rifliach a “číňanoch”, čiže plátených teniskách. Podvedomie začne ihneď pracovať a vnútorný hlas dodáva, že toto stretnutie bolo asi neplánované. Omyl – inicioval ho práve Igor Matovič. Napriek tomu, neráčil sklopiť uši a uznať, že si skrátka vybral nevhodný outfit a neodhadol vážnosť situácie. Namiesto toho napísal večer status na sociálnu sieť, aký to bol úspešný deň, lebo nahneval veľa ľudí. Na konci neváhal dodať, že to všetko stihol vo svojich “obľúbených teniskách za pár penez”. Ak by niekoho zaujímalo, ako prišiel diplomat, tak hádate správne – v obleku a elegantných topánkach.

Nečudujem sa teda, že sa na premiéra spustila vlna kritiky, ktorú však svojsky odignoroval, či odigoroval, ako sa teraz zvykne hovoriť. Inak to nebolo ani pri rozlúčke s teraz už bývalým štátnym tajomníkom ministerstva vnútra. Igor Matovič síce vymenil sako, ale rifle ostali. Nezaostával za ním ani súčasný minister vnútra Roman Mikulec, ktorý svojou rozopnutou polokošeľou budil dojem vyhadzovača na dedinskej diskotéke. Topánky, našťastie, nebolo vidieť. A áno, bývalý štátny tajomník Lukáš Kyselica je v obleku a kravate. Nedá mi tiež nespomenúť “haloweensky kostým” Milana Krajniaka, a to vojenské maskáče na tlačovej konferencii o plošnom testovaní. 

Prečo mal na sebe práve minister práce maskáče, zostáva záhadou. I keď, sociológ Michal Vašečka tvrdí, že odevom len umocnil svoje militanto-nacionalistické reči, ktoré smeroval istej cieľovke. Myslím, že táto vláda nevyhnutne potrebuje kvalitného a asertívneho protokolistu. 

Autorka: Adriána Henčeková, Foto: Facebook Igora Matoviča