KOMENTÁR – Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem

Písal sa rok 2021, vo svete, a teda aj na Slovensku, sa stále riešila Covid-19 kríza. Svet sa síce snažil prísť na to, ako efektívne bojovať s týmto príšerným vírusom, ktorý si vyžiadal mnoho obetí, ale na Slovensku sme mali aj iné problémy. Vládnu krízu a najmä krízu nášho intelektu. Tu sa prejavilo to, ako nedôverujeme vzdelaným ľuďom, lekárom a vedcom. Ako neveríme zahraničiu na západe, ale vlastne asi ani na východe, jednoducho nikomu. Lekári boli pod paľbou národa a politikov, ktorí spochybňovali ich zistenia. Toto bola atmosféra, v ktorej vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová povedala: „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“ Výrok ďalej pokračoval v aktuálnej situácii o tom, prečo šírime nenávisť voči ľuďom, ktorí nám zachraňujú životy.

Dovolil som si tento výrok citovať aj v názve tohto komentára a to preto, lebo vo mne rezonuje. Je to výpoveď, ktorú som si zapamätal a ktorá bola pre mňa od bývalej prezidentky veľmi výrazná. Tento týždeň som si na túto vetu aj spomenul, a tak som si ju povedal. „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“ A chápem aj našu bývalú hlavu štátu, lebo kto tomuto už môže len rozumieť?

Prečo som si na tento výrok spomenul teraz? Tri roky od toho, ako odznel na kamerách všetkých slovenských televízií. Pre toto:

17.11.1989. Udalosť, ktorá sa po sviečkovej manifestácii kresťanov z roka predtým a z demonštrácie bratislavských študentov z dňa predtým, zapísala do dejín. Týmto dňom sa odštartovala Nežná revolúcia, keď sa študenti v Prahe postavili súdruhom a súdružkám. Totalitnému režimu, cenzúre, príkazom, chudobe, nekultúre, necestovaniu a mnohému ďalšiemu. Režim, ktorý karhal ľudí, ktorí vyčnievali z davu, režim, ktorý ti diktoval, čo môžeš vedieť a čo nie, čo môžeš vidieť a čo nie, kde môžeš chodiť a s kým sa môžeš baviť, režim, ktorý prenasledoval kresťanov, umelcov a mnohých ďalších.

Keď sa v ten deň 17. novembra študenti veľmi odvážne rozhodli vyjadriť svoj názor proti komunistickej strane, nemohli vedieť, či nepôjdu za to do väzenia, lebo to tak fungovalo, alebo čo sa môže stať, že či nebudú pokarhaní oni a aj generácie po nich. Súdruhovia však poslali bezpečnostnú službu, aby týchto nenásilných študentov došla zmlátiť, donútili ich kľakať a pustili na nich vodné delá.

Hrôzy komunistického dňa sa však týmto dňom podarilo zastaviť vďaka týmto študentom. Máme dnes právo na slobodu slova, na vyjadrenie názoru, na cestovanie, štúdium, kariéry, aké chceme a mnoho, mnoho ďalšieho.

STRIH

17.11.2024. V Česku aj na Slovensku sa konajú spomienkové akcie na námestiach, aby sme nikdy nezabudli na dôležitosť tohto dňa. Ľudia ukazujú znaky mieru a spievajú hymny či modlitbu pre Martu, ktorá sa stala akýmsi symbolom pre nežnú revolúciu. A samozrejme, na námestí SNP v Bratislave sa pokrikujú aj heslá pre odstúpenie súčasnej vládnej garnitúry, ktorá koná podobne tomuto režimu, minimálne sa o to snaží.

A čo robí vládna garnitúra?

Má svoje vlastné podujatie, na ktorom medzi mnohými vystúpil aj Ľuboš Blaha. Mizogýn, milovník Ruska, komunistov a diktátorských vládcov. Postavil sa pred mikrofón a povedal: „Dúfam, že nie je zakázané 17. novembra pozdraviť vás typickým ľavicovým pozdravom: Česť práci, súdružky a súdruhovia. Priatelia, len včera som sa vrátil z Ruskej federácie, kde sme s ruskými priateľmi rokovali o mieri. A to je naša kľúčová téma, rovnako ako je našou kľúčovou témou vzdať hold všetkým našim osloboditeľom zo Sovietskeho zväzu, ktorí nás oslobodili od západného fašizmu.“

A na moje počudovanie, aj keď neviem prečo ma to prekvapilo, dostal obrovský potlesk. Najprv mnou zalomcoval obrovský hnev, potom pohoršenie – ako môže niekto toto vôbec vypustiť z úst? Ako môže byť v politike? A ako mu môžu ľudia tlieskať?

Pán Blaha asi ale ignoruje fakt, že nás zachránili Rusi od nemeckého fašizmu, tak ako to on spomína, lebo to bolo tak dohodnuté. Američania mohli prísť skôr, boli totiž pri nás bližšie, ale mali pokyny zastaviť sa a nechať Rusov prísť na naše územie. Predpokladám, že tento fakt nie že by ignoroval, on ho ani nevie. Neverím tomu, že niekto, kto sa vyjadrí ako on, ešte v taký významný deň, má inteligenciu schopnú toto spracovať.

Odpovede na otázky vyššie položené som nenašiel, a teda som sa uchýlil k jednej myšlienke, ktorá mi pomohla sa zmieriť s týmto tragickým a neskutočne primitívnym, nekultúrnym vyjadrením a reakciou jeho publika.

Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.

Samuel Barienčík