máj 2025

Hovoríme s divadelným režisérom Oliverom Jarošom.

Oliver Jaroš je mladý, dvadsaťštyriročný divadelný režisér ochotníckeho súboru Divadla absolventov Kolégia (DAK). Pochádza z Bugloviec, obce neďaleko Levoče. Vyštudoval medzinárodný manažment na Univerzite Komenského v Bratislave, pričom študoval v nezávislej vzdelávacej inštitúcii Kolégium Antona Neuwirtha. V súčasnosti pracuje ako konzultant v spoločnosti Civitta. V septembri nastupuje na štúdium divadelnej réžie v Bratislave.

Za svoj život ste vystriedali viacero pracovných a študijných pozícií – či už to bol manažment, teológia alebo korporát. Ako ste sa nakoniec dostali k divadlu?

Divadlu som sa venoval viac-menej odmalička, popri hre na husle. Samozrejme, nebolo to  profesionálne – chodil som na taký klasický dramatický krúžok na ZUŠ-ku. Zmenilo sa to až ku koncu strednej školy, niekedy v septime či sexte osemročného gymnázia.

Vtedy ma viac začalo baviť písať a tvoriť umelecké diela, pričom som hlbšie prenikal aj do analýzy diel, ktoré sme preberali na literatúre. Myslím si, že sa mi podarilo nachádzať v tých knihách a príbehoch posolstvá, ktoré boli aktuálne a ktoré ma oslovili na osobnej úrovni.

Vaše ďalšie kroky potom smerovali pravdepodobne umeleckým smerom…

Na konci oktávy, v roku 2020, som sa rozhodol, že si podám prihlášku na divadelnú réžiu. Tam ma žiaľ nevzali – skončil som tesne pod čiarou. Preto som sa rozhodol ísť študovať medzinárodný manažment na Univerzitu Komenského, popri ktorom som študoval (a býval) aj v nezávislej vzdelávacej inštitúcii Kolégium Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji. Teraz som tu, o päť rokov neskôr,  a som čerstvo prijatý na VŠMU v odbore divadelná réžia.

Venovali ste sa divadlu aj popri štúdiu na vysokej škole?

Áno. Keď som prišiel do Kolégia, nazbierala sa tu celkom dobrá partia ľudí, ktorí mali radi divadlo. Navrhol som im, či by sme spolu niečo nezahrali. Chcel som totiž priniesť nejaký prínos, hodnotu pre Kolégiu a zanechať po sebe určité dobro. A keďže som nebol nejaký výborný filozof, tak som si povedal, že môžem byť dobrý umelec. Tak sme v prvom roku môjho štúdia, v lete 2021, zinscenovali v našej komunite hru Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana. O rok sme pripravili aj adaptáciu na drámu Čajka od Antona Čechova.

Aké boli na to ohlasy?

Na to, že to bola naša prvá hra, to zožalo veľký úspech. Dokopy prišlo vyše 80 ľudí, ktorí sa usadili v pivnici pod ivanským kaštieľom (pod sídlom Kolégia – poznámka autora) za dobrovoľné vstupné. Podmienky boli skromné – jedna žltá lampa, rady stoličiek v piesku. Ale dokonale to vystihovalo atmosféru Bukovčanovho diela.

V čom konkrétne?

Táto dráma sa totiž odohráva počas druhej svetovej vojny, kde v uzavretej pivnici spoločne čelí desať ľudí neľahkej morálnej dileme – kto sa obetuje za prežitie zvyšku? Bolo to silné.

Niekto by povedal, že vaším divadelným „štýlom“ sú silné, realistické drámy.

Slovenský realizmus a medzivojnové obdobie ma veľmi oslovuje. Uvedomujem si, aké je dôležité mať v živote pevné hodnoty a princípy, podľa ktorých konám. Najmä v situáciách, ktoré sú otázkou života a smrti. Postavy, ktoré vystupujú v zmienených inscenáciách, čelia práve tejto dileme a my ich pri tom pozorujeme.

A zároveň sa na nich učíme…

Presne tak. Asi nik nevie, či sa na sto percent zachová správne v reálnej existenčnej situácii, ale na príklade účinkujúcich postáv sa na to „pripravuje“. Hraničné situácie v našich životoch nevyhnutne prídu, nedajbože vo forme vojny, ale budú tu. My sa len na to musíme pripraviť a dúfať, že sa zachováme správne. A to je super na divadle, že  nám „naservíruje“ takéto situácie a  my nakoniec zhodnotíme, či sa postavy zachovali správne alebo nie.

Stvárnenie týchto situácii závisí vo veľkej miere od talentu hercov.

Určite áno. Každú postavu dokáže každý herec inak načítať a inak ju aj stvárniť. Napríklad v našej najnovšej inscenácii Polnočnej omše od Petra Karvaša máme tri alternácie na isté postavy a mňa neprestáva fascinovať, ako je každá svojím spôsobom jedinečná.

Takže to nefunguje tak, že režisér povie a herec iba zahrá?

Môžem síce pripraviť dramaturgiu aj réžiu, no úspech diela závisí od toho, čo doň vložia herci. Každý z nich má svoj talent a spôsob, akým načíta postavu a ako ju vykreslí. Ich práca sa teda stretáva s mojou myšlienkou a spoločne pracujeme na kolose menom divadlo. Každý z týchto ľudí je umelec a do hry prináša to svoje.

Účinkovali ste celý čas pod názvom Divadlo absolventov Kolégia (DAK)?

Toto divadlo sme založili spolu s Katkou Adamčákovou a Anežkou Sňahničanovou vlani v septembri, keď som sa vrátil do Bratislavy zo Spišskej Kapituly, kde som študoval teológiu. Povedali sme si, že poďme toto naše komunitné divadlo spraviť väčším než je teraz. Boli tu ľudia, ktorí mali potrebný talent a zapálenie pre vec, a tak sme sa rozhodli poskytnúť priestor, značku, pod ktorou by sme sa vedeli spoločne zísť a fungovať.

A tak sme založili DAK, občianske združenie – čo dnes môže znieť ako nadávka. Sme teda viac-menej komunitné divadlo. Je milé, že ľudia v ňom neúčinkujú pre zisk, ale z lásky k divadlu, umeniu.

Je za vaším dielom niečo viac, ako len láska či nadšenie pre divadlo?

Spoločne sme založili toto divadlo, pretože chceme prinášať kvalitné klasické drámy naspäť na slovenské javiská. Dúfame, že sa nám pritom podarí oživiť možno aj tie menej známe divadelné hry či diela, ktoré formovali nás a aj západnú civilizáciu. Samozrejme, nehráme každú vec, ktoré sme kedy prečítali, ale snažíme sa vyberať diela, ktoré sú v niečom zásadné, ktoré sa dotýkajú morálky, existencializmu a aj kultúry samotnej (svetovej či slovenskej).

Plánujete teda pokračovať v stvárnení týchto realistických diel, alebo máte inú víziu vášho divadla?

V hlave už mám určitý plán toho, kam bude smerovať naše divadlo – už to iba potrebujem dať na papier. Určite budeme potrebovať rozšíriť inscenačný tím, aby sme mohli lepšie načítať diela a aj ich zorganizovať. Taktiež plánujeme zriadiť stály herecký súbor, aby sme si mohli týchto hercov „vychovať“.

Čo sa týka divadelných hier, pravdepodobne prestaneme s inscenáciou slovenského či ruského realizmu. Rád by som totiž priniesol na slovenskú divadelnú scénu niečo nové, odvážnejšie, čo sa veľmi nehrá v našich divadlách, pričom to má to svoju hodnotu.

Prezradíte nám, aké dielo či žáner to bude?

Môžem načrtnúť, že to bude divadlo vo forme stredovekého mystéria – teda divadla, ktorého ústredným motívom je zázrak. Síce to môže znieť príliš svätuškársky, ale sú v ňom sebaobetovania, oddanosti a lásky k Bohu, rodine, návratu k sebe samému a odpustenia. Zároveň podľa mňa žijeme v ťažkých časoch, a preto chcem pre zmenu pripraviť aj nejakú komédiu, aby sme sa trochu rozveselili. Je to síce výzva, ale určite to nebude nič povrchné.

Autor: Miroslav Magušin

Alebo ako sa nádej konzervatívcov pomaly rozplýva.

Určite si pamätáte vlaňajšie prezidentské voľby v Spojených štátoch. Na pohľad drsný a neľútostný súboj medzi Donaldom Trumpom a Kamalou Harrisovou sa skončil  prehľadným víťazstvom staronového prezidenta. A podľa niektorých to bola výhra konzervativizmu po celom svete. Po vyše sto dňoch Trumpovej vlády si trúfam povedať, že pre konzervatívcov to bolo Pyrrhovo víťazstvo.

Sľubné začiatky

Trump sa svojho mandátu ujal vo veľkom štýle. Ihneď po svojej inaugurácii, za sprievodu kamier a novinárov, podpísal viacero výkonných nariadení v prospech konzervatívnej politiky. Či už to bolo nariadenie o tom, že „Spojené štáty nebudú financovať, sponzorovať, propagovať, pomáhať ani podporovať takzvaný „prechod“ dieťaťa z jedného pohlavia na druhé (teda tranzičné operácie u maloletých), označenie drogových kartelov a podobných organizácií ako teroristických alebo (na podporu národného cítenia) premenovanie Mexického zálivu na Americký.

Až na excesy s Mexickým (pardón, Americkým) zálivom smerovali prvé Trumpove kroky rozhodne v prospech (nielen) amerických konzervatívcov. Nová administratíva vysielala signál, že časy sa menia. Toho sa s nádejou chytili viacerí politici, ktorí v Trumpovej vláde videli nového, silného spojenca proti progresivizmu.  Javier Milei (argentínsky politik známy svojou motorovou pílou a „skracovaním štátnych výdavkov“), talianska premiérka Giorgia Meloniová či premiér Robert Fico, obdivovali Trumpove kroky a dúfali, že získajú jeho podporu. To sa ale po krátkom čase ukázalo byť celkom ťažké.

(Ne) predvídateľný obrat

Prvé týždne Trumpovej administratívy totiž ukázali, že americký prezident nie je taký čitateľný, ako si mysleli. Pri otázke Ukrajiny (pri tej neslávnej hádke v Oválnej pracovni s prezidentom Zelenským) šokoval svojou tvrdosťou a zaujatosťou. Zavedením colných poplatkov prekvapil dokonca aj dlhoročných spojencov, ktorí od druhej svetovej vojny verne stáli po boku USA a budovali západný svet. Dokonca sa mu „podarilo“ rozvíriť akciové trhy ako nikdy predtým. Trump v skratke priniesol do svetovej politiky nový vietor, ktorý ženie krehkú loďku našej civilizácie do neznáma.

Tento obrat má dôsledky aj pre konzervatívnu politiku. Asi najlepšie je to vidieť na Kanade. Víťazom federálnych volieb, ktoré sa konali 28. apríla 2025 sa nečakane stala Liberálna strana na čele s Markom Carneym. Predvolebné prieskumy síce naznačovali, že víťazom bude opozičná Konzervatívna strana, ktorá pred nástupom novej americkej administratívy viedla o 20 percent pred liberálmi, ale Trumpova rétorika o anexii Kanady pravdepodobne prispela k zmene zmýšľania voličov. „Konzervatívny“ prezident Spojených štátov teda veľmi neprispieva k porážke „liberalizmu a progresivizmu“ – naopak, v niečom mu pomáha.

Pyrrhovo víťazstvo

Antický kráľ Pyrrhos dosiahol v bitke pri Ascule (279 pred Kr.) znamenité víťazstvo nad Rímskou ríšou. Stratil pri tom ale tak veľa mužov a zdrojov, že jeho armáda a kráľovstvo utrpeli nezvratné poškodenie. Niečo podobné sa stalo (alebo hrozí) aj konzervatívcom. Tí taktiež dosiahli veľké víťazstvo v amerických voľbách. Nový prezident zdieľa konzervatívne hodnoty (aspoň tak sa javí) a presadzuje nariadenia, ktoré sú v súlade s hodnotami a rétorikou tohto politického smeru. Teraz sa ale môžu pýtať – stálo to za to? Trumpova politika a hlavne rétorika kazia imidž konzervatívcom až v takej miere, že vo svojich krajinách prehrávajú voľby (pričom mali „našliapnuté“ na víťazstvo). Je to možno priveľká cena za to, že mohli Donalda Trumpa označiť za konzervatívca…

Autor: Miroslav Magušin

Futbal je pre všetkých. Tieto myšlienky sa snaží FIFA presadiť už dlhé roky prostredníctvom svojich kampaní, reklamných spotov a inej osvetovej činnosti. Veľký úspech však tieto činy nežnú. Rodičia sa stále zdráhajú vziať na futbalové zápasy svoje ratolesti, veď nik by nechcel svoje dieťa vystavovať prostrediu, kde sú hrubé nadávky, nebezpečná pyrotechnika či organizované skupinové mlátenia na týždennom poriadku. Azda najväčšia pozornosť inštitúcií zastrešujúcich špičkové ligy a medzinárodné turnaje však smeruje k problému rasizmu. Pre mnohé životom frustrované indivíduá je víkendový lokálny zápas vrcholom kultúrneho vyžitia a nejaká nevysvetliteľná vnútorná nevybúrenosť ich núti zanechať v hľadisku väčšiu stopu než je dovolené. Tak sa uchýlia k špinavému, bezbrehému osočovaniu hráčov na ihrisku na základe ich pôvodu či farby pleti. Rasistické pokriky nie sú však výhradnou doménou 21. storočia. Svoje by vám o tom vedel rozprávať napríklad aj legendárny francúzsky útočník, Eric Cantona.

Hoci sa narodil v Marseille v roku 1966, Cantonove korene sú rozrastené pomerne doširoka. Okrem francúzskej v ňom prúdi aj talianska či katalánska krv. Toto multikultúrne pozadie, ako aj antifašistická minulosť jeho starého otca (v španielskej občianskej vojne bojoval proti Francovým vojskám) ho sformovali do osoby, ktorú poznáme dnes. Bojovníka za ľudské práva, zástancu pracujúcich, imigrantov a hlasného odporcu korupcie či korporatizmu ničiacemu futbal. Hoci ako aktivista sa vyprofiloval až po ukončení profesionálnej kariéry, kontroverzný moment, ktorý ho preslávil najväčšmi, prišiel na jej vrchole.

Písal sa 25. január 1995 a Cantona spolu so svojím Manchestrom United čelil zákernému štýlu londýnskeho Crystal Palace. Štyridsiata deviata minúta sa už tradične prchkému Francúzovi stala osudnou, v súboji so Shawom neudržal nervy na uzde a rozhodca mu zaň udelil červenú kartu. Pri odchode z ihriska sa však zrazu rozbehol k tribúne s domácimi fanúšikmi a jedného z nich obdaril ukážkovým kung-fu kopom. Matthew Simmons, ako znelo meno „obete“ Cantonovho útoku, niekoľko sekúnd predtým adresoval na Francúza niekoľko hrubých xenofóbnych urážok. „Vráť sa, odkiaľ si prišiel, ty vy****ný Francúz!“  znie voľný (a výrazne zjemnený) preklad Simmonsových slov. Ako sa neskôr ukázalo, nešlo len o nespratného chuligána, ale aj legitímneho delikventa so záznamom rasovo motivovaných útokov.

Cantona za svoj čin čelil kritike, deväťmesačnému zákazu pôsobenia, ale aj súdnemu procesu. Napriek tomu ho však neľutuje a ako sa vyjadril neskôr, ľutuje len to, že rasistu nezasiahol silnejšie. Každý si môže na túto situáciu spraviť vlastný názor, faktom však je, že Francúza podporili mnohé eminentné osobnosti nielen anglického futbalu. Rasizmus bol problémom už tri dekády dozadu a problémom je naďalej. Hnevom a predsudkami poháňaných divákov pribúda a preto pribúdajú aj obete spomedzi futbalistov. Vehementné snahy organizácií FIFA či UEFA, zdá sa, nepadli na úrodnú pôdu, treba nájsť preto inú cestu. Hoci násilie à la Eric Cantona rozhodne nie je ideálnym riešením tohto problému, poukazuje na frustráciu a znechutenie, ktoré hráči po takýchto verbálnych atakoch cítia. Tridsať rokov dozadu, dnes, zajtra. Rasizmus si vždy nájde cestu na futbalové štadióny a spôsoby, ako proti nemu efektívne bojovať, sa míňajú.

Autor: Vladimír Zemko

Je tomu niečo vyše týždňa, keď mi na sociálnej sieti udrela do očí fotka tyrkysovej fasády, na ktorú niekto nasprejoval šesťcípu Dávidovu hviezdu. Aby jej tam samej nebolo smutno, autor k nej doplnil aj tri písmená: „ŽID“. Na vandalizmy rôznych veľkostí a foriem sme si v našom hlavnom meste už chtiac-nechtiac zvykli, máloktoré z nich sú však takto drzé a nebezpečné. Kontext je veľmi dôležitý, terčom tohto antisemitského útoku sa totiž stal vegánsky podnik, ktorý otvorene zastáva progresívne hodnoty, podporuje transrodových ľudí a odsudzuje akékoľvek prejavy fašizmu.

Tŕňom v oku indivídua poháňaného pravicovým extrémizmom bola aj LGBTQIA+ vlajka vystavená v okne reštaurácie, ktorú sa rozhodlo trošku vylepšiť. Číslo 1161 (Anti-Antifaschistische aktion) a SH (Sieg Heil) sú takzvané „dogwhistles“, teda skryté heslá používané náckami po celom svete. Šokuje ma, aká miniatúrna (lepšie povedané – žiadna) pozornosť sa im ušla. Neonacistické slogany celkom zreteľne mierené na sexuálne a rodové menšiny by mali byť podnetom oveľa väčšieho pobúrenia médií aj verejnosti.

Od chladnokrvného teroristického útoku v Teplárni neuplynuli ani tri roky a zdá sa, že Slováci opäť zabudli na to, aké nebezpečenstvo sa skrýva v mysliach jedincov poháňaných nenávisťou voči marginalizovaným skupinám. Ignorancia a apatia, s akou väčšina Slovákov pristupuje už k existencii transrodových ľudí (nehovoriac o ich právach), je alarmujúca. Politické strany dokola opakujú mantry o priorite „chlebových tém“ a stabilizácii ekonomiky, zatiaľ čo transrodovým ľuďom je odopieraná ich existencia a nenávistné komentáre voči ich osobám sú na dennom poriadku.

Neprestaňme hovoriť o paralelách s Treťou ríšou. Práve tie majú najväčší potenciál otvoriť nezainteresovanej verejnosti oči. Spolu so židovskou komunitou zažívali hrôzy tohto režimu z prvej ruky aj kvír ľudia. Koncentračné tábory, pálenie kníh aj ničenie centier určených na tranzíciu. Každý, kto sa líšil od ideálu nadčloveka, bol nepriateľom Hitlera a Veľkého Nemecka. Prízvukovanie hrôz toho režimu je podmienkou osvety obyvateľstva, ktoré ohrozuje nárast neonacistických tendencií. Znaky nacizmu nekončia pri antisemitizme, hromadné vraždenie v plynových komorách postretlo aj Rómov, komunistov či práve kvír osoby. Hovorme o hrozbách nárastu extrémizmu, snažme sa ho eliminovať, protestujme, organizujme sa. Ochraňujme citlivé skupiny, neberme podobné útoky na ľahkú váhu. Nie raz sa nám to už vypomstilo.

Autor: Vladimír Zemko

Hokejové sviatky sú tu! Pripravte si vlajky, tričká a návleky na spätné zrkadlá, pretože bez nich sa nezaobídu žiadne Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji.

Kto aspoň raz nevidel žiadny hokejový zápas nášho hokejového tímu na majstrovstvách sveta? Samozrejme, nie každého musí zaujímať šport, ale práve hokejového majstrovstvá Slovákov priam združujú. Či sme mladí alebo starší, niekde v nás je stále zakorenená láska k tomuto športu. Ale čo je tou príčinou? Veď už niekoľko rokov používame kalkulačky, aby sme sa vôbec dostali do štvrťfinále. A napriek tomu si už aj tento piatok, ako každý rok, posadáme pred obrazovky a pustíme si prvý zápas Slovákov na tohtoročných majstrovstvách.

Majstrovstvá každoročne lámu rekordy v počte divákov

Minulý rok sme mohli sledovať všetky zápasy z turnaja na troch televíznych staniciach skupiny JOJ Group: JOJ Šport, JOJ PLUS a TV JOJ. Ako sa vyjadrili na svojej internetovej stránke, zlato z majstrovstiev si neodnášali len Česi, ale aj oni v podobe počtu divákov. Celkové číslo sledovanosti za všetkých 64 zápasov bolo viac ako 3,5 milióna divákov. Podobnú skúsenosť mala aj verejnoprávna televízia, vtedajšia RTVS, v rokoch, keď ešte mala zakúpené práva na vysielanie. Podľa ich štatistík, jeden zo zápasov Slovenska sledovalo dokonca viac ako 900-tisíc divákov. Zároveň 300-tisíc pozretí zaznamenali počas toho zápasu aj na webe rtvs.sk. Išlo o zápas proti Švajčiarsku.

Okrem toho, že slovenskí fanúšikovia sledujú našich hokejistov, majú vysoký záujem sledovať aj zápasy iných tímov. Napríklad minuloročné finále Česka proti Švajčiarsku si na stanici TV JOJ zaplo viac ako 1,3 milióna divákov a na JOJ ŠPORT takmer 500-tisíc divákov.

Srdciari na hokeji utratia najviac

Jedna vec sú štatistiky televíznych staníc a druhá realita, do akej miery sledujeme celý vývoj majstrovstiev. Priame štatistiky síce nemáme, ale tie nám ani netreba. Stačí si všímať maličkosti, ktoré v tomto májovom období vidieť na každom kroku: slovenské vlajky na autách, alebo tie nádherné návleky na spätných zrkadlách. Sem tiež patria „skvelé hokejové rozhovory“ v krčmách bez výpovednej hodnoty. Možno sa to nezdá, ale my takto naozaj žijeme.

Tento neutíchajúci záujem využívajú najmä podniky na vlastný zisk. Stačí im zapnúť televíziu a už tam majú nastúpených srdciarov, ktorí vezmú pivo do ruky a rozkrikujú sa, že oni by to zahrali určite lepšie, alebo v inom prípade začnú nadávať na trénerov, masérov a v podstate na celý realizačný tím. Rozhodcovia sú samostatná skupina, oni sú vždy, keď sa nám nedarí, podplatení, a nadržiavajú druhému tímu. V tom sme my Slováci výborní. Avšak, ako naozaj hokejisti hrajú, je minimálne podnikateľom ukradnuté. Hlavne, nech sa pije do rána, či už pre žiaľ, alebo pre radosť. Samozrejme, v najlepšom prípade by sme to mohli potiahnuť až do finále, vtedy by len boli obraty!

Prečo ten nešťastný hokej stále sledujeme?

Písal sa rok 2002 a naši chlapci vo švédskom Göteborgu po napínavom zápase proti Rusku vyhrali zlato. Ten rok sa zapísal do histórie slovenského hokeja ako najväčší úspech a doteraz z neho čerpáme. Pri pozeraní záznamu z tohto zlatého ročníka naskakujú zimomriavky každému oddanému fanúšikovi. Celému zápasu dodával ešte väčšie grády Miloš Kováč, ktorí svojím majstrovským prístupom ku komentovaniu ovládol emócie každého diváka.

Ďalším dôvodom sledovania hokeja je určite fakt, že tento šport sa nám jednoducho páči. Slováci milujú sledovať fyzické súboje na klzisku. Či už sú to súboje o mantinel, alebo päsťami každý poctivý fanúšik kričí: „Poď do neho!“ Najväčšou záhadou ostáva uvedomenie si, že hráč pôjde sedieť, a potom už nadávame, že prečo sa bil, keď teraz oslabil tím.

Nie je isté, čím to môže byť spôsobené, možno naozaj slovenskou hrdosťou, že my si dokážeme každý rok vytvoriť ilúzie o „našich chlapcoch“, ktorí to tento rok určite vyhrajú a pritom si neuvedomujeme, že to často nemusí byť len o hokejistoch, ale aj o realizačnom tíme a nastavení celého zväzu.

Keď už nič, nech nás aspoň šport teší!

Ani len politika v športe nás neodradila od sledovania prvého zápasu našich proti Švédom. Akokoľvek sa snažíme, medzi športom a politikou bude vždy nejaké prepojenie. Príkladom nám sú aj terajší minister športu spolu s prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja Miroslavom Šatanom. Avšak, netreba sa nechať odradiť ani politickými machináciami. Je možné, že jediné čo dokáže Slovákov spájať je láska k hokeju. A tak do nasledujúcich týždňov si prajme: „Nech, Bože, dá, nech, Bože, dá…“

Autorka: Barbora Chramcová

Freida McFadden si v posledných rokoch získala pevné miesto na zozname autoriek psychologických trilerov, ktoré dokážu čitateľa držať v napätí až do poslednej strany. Jej štýl je dynamický, kapitoly krátke a výborne dávkované – a najmä plné znepokojujúcej atmosféry a nečakaných zvratov. McFadden je sama lekárka, čo sa odráža aj v realistických detailoch jej medicínsky ladených príbehov. Píše najmä pre fanúšikov psychologických hier, nespoľahlivých rozprávačov a zápletiek, kde nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Od tejto autorky som už prečítala knihy Pomocníčka a Anatómia lží, ktoré ma veľmi zaujali. Freida McFadden má špecifický dar – vie ma zaujať už od prvej kapitoly a udržať moje napätie až do konca. Jej písanie je rýchle, pútavé a plné otázok, ktoré ma nútia obracať stránku za stránkou. Doma ma už čaká ďalší titul – Väzeň, na ktorý sa teším. Aj preto som sa s veľkým očakávaním pustila do Oddelenia D – knihy, od ktorej som čakala ďalší strhujúci príbeh plný zvratov.

Hlavná postava – Amy Brennerová – je študentka medicíny a nastupuje do práce na psychiatrickom oddelení. Musí prežiť jednu noc na uzavretom Oddelení D s pacientami, ktorí nie sú jediní, čo ukrývajú tajomstvá. Ako sa Amy ponára hlbšie do tajomstiev oddelenia, začína pochybovať nielen o ostatných, ale aj o vlastnej príčetnosti.

Oddelenie D však na mňa nepôsobilo tak silne ako predchádzajúce tituly. Príbeh bol síce zaujímavý, opäť s tajomnou atmosférou, postavami, ktoré nie sú jednoznačné, a prostredím, ktoré pôsobí až klaustrofobicky, no celkovo mi tu niečo chýbalo. Hlavná zápletka ma síce prinútila čítať ďalej, pretože som chcela vedieť, ako sa to skončí, ale finále mi prišlo slabé v porovnaní s tým, na čo som od McFadden zvykla. Chýbal mi ten silný, šokujúci zvrat, ktorý by všetko obrátil hore nohami. Ten moment, kvôli ktorému človek ešte dlho po dočítaní premýšľa, čo sa vlastne stalo. Autorka sa síce pokúsila o prekvapenie, ale v tomto prípade na mňa nezapôsobilo. Pôsobilo trochu nedotiahnuto a predvídateľne.

Napriek tomu Oddelenie D nehodnotím negatívne. McFadden má výnimočnú schopnosť písať tak, že jej knihy sa čítajú rýchlo a ľahko, pričom si stále zachovávajú napätie a temnú atmosféru. Ak niekto hľadá oddychový triler, ktorý nie je príliš náročný, ale stále si drží kvalitné tempo, určite si v tejto knihe príde na svoje. No ak ste už čítali silnejšie diela tejto autorky, ako napríklad Pomocníčka, možno budete, rovnako ako ja, cítiť mierne sklamanie z menej výrazného záveru.

Celkovo však Freida McFadden zostáva autorkou, ku ktorej sa rada vraciam, a verím, že v ďalšej knihe, možno práve vo Väzňovi, nájdem ten silný príbeh a nečakaný zvrat, ktorý mi tentoraz chýbal.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

V dnešnej dobe máme v spoločnosti človeka, ktorý berie extrémizmus ako trend verejnej debaty. Stačilo mu na to mať mobil, účet na sociálnej sieti a ochotu povedať čokoľvek, bez ohľadu na pravdu, dôsledky či zodpovednosť. Reč je o extrémistovi Danielovi Bombicovi, ktorý dlhodobo šíri nenávisť a konšpiračný obsah.

Človek by si na prvý pohľad myslel, že Bombic je iba komediant so svojimi bizarnými výstupmi, ťažko sledovateľnými monológmi plnými hnevu, obvinení a konšpirácií. No ľudia, ktorí takto vyjadrujú názory na sociálnych sieťach, môžu byť nebezpeční pre verejný priestor. Podnecujú nenávisť a ohrozujú dôveru v štát či demokraciu. Takéto prejavy nie sú iba názormi jedincov, aj keď sa tak prezentujú a argumentujú tým. Je to zámerná a nebezpečná manipulácia, ktorá sa maskuje ako úprimnosť. V skutočnosti však podkopávajú základné hodnoty, na ktorých stojí dnešná spoločnosť. Ako rešpekt, zdravý dialóg, a kritické myslenie.

Bombic, a ľudia jemu podobní, pôsobia v online prostredí, kde sa hranice medzi slobodou slova a nenávistnými prejavmi často rozmazávajú. Niektorí to robia v anonymite kde sa ich zákon nemôže dotknúť. Zosmiešňujú inštitúcie, odborníkov, vedu či média. Práve táto nedôvera je základom rozkladu demokratických spoločností. Keď sa ľudia nechajú stiahnuť extrémistami ako je Bombic, ohrozujú tým aj svoje právo na slobodný prejav. Už aj tak sa niektoré platformy na internete rozhodli blokovať slovné spojenia, aby zabránili šíreniu týchto názorov. Mohlo by sa to považovať za ohrozovanie demokracie, a niektorí to tak aj berú. Demokratická spoločnosť síce garantuje každému právo vyjadriť svoj názor, ale zároveň stanovuje jasné hranice, napríklad zákaz nenávistných prejavov, podnecovania k násiliu či šírenia dezinformácií. Informácie majú byť predovšetkým postavené na faktoch, tak ako to robia médiá. Práve médiá sú jedným z hlavných cieľov extrémistickej rétoriky. Označujú ich za mainstream, propagandu či nástroj elít. Ich cieľ je predsa jasný. Rozvrátiť dôveru v inštitúcie, ktoré ponúkajú overené zdroje.

Podľa každoročného výskumu Reuters Institute Digital News Report (2024), dôvera v médiá na Slovensku patrí medzi najnižšie v Európe. Iba 25 percent Slovákov dôveruje väčšine správ, ktoré číta, počúva alebo sleduje. Ide o najnižšie číslo za posledných osem rokov. Extrémistické prejavy tak zapĺňajú priestor ľudom, ktorí médiám neveria. Uspokojujú publikum, ktoré hľadá jednoduché odpovede, emocionálny výklad sveta a potvrdenie vlastných obáv. To je základný mechanizmus, na ktorom funguje aj Bombicova komunikácia.

Keď sa z médií stanú „nepriateľské nástroje“, keď prestaneme veriť overeným informáciám a necháme sa viesť len pocitmi a konšpiráciami, prestáva fungovať spoločenská dohoda o tom, čo je realita. A ak sa na realite nevieme dohodnúť, nevieme už ani spolupracovať, hlasovať či riešiť problémy. Zostane v spoločnosti len boj o to, čo je pravda. A strácajú sa fakty.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Seriál Vina, ktorý vysielajú na Markíze, sa od prvej epizódy dostane priamo k veci. Už v úvode sa totiž stretávame s brutálnou vraždou jedenásťročného chlapca, Daniela Lichnera, čo ihneď nastolí záhadnú a dramatickú atmosféru. Tento úvod je taký pútavý, že divák nemá inú možnosť, ako sa úplne ponoriť do deja, ktorý sa začína bez zbytočných predpríprav.

Prvá séria Viny je nesmierne napínavá a každá epizóda prináša nové odhalenia, ktoré udržujú diváka v neustálom napätí. Dvojica vyšetrovateľov – skúsená a odhodlaná kapitánka Elena Mikušová a mladší, impulzívny Adam Hanzel – vytvára dynamiku, ktorá je naplnená nielen profesionálnymi konfliktami, ale aj osobnými dilemami. Je fascinujúce sledovať, ako sa vyšetrovateľom podarí odkrývať skryté tajomstvá mesta Tichý Brod, a zároveň odhaliť spletité vzťahy medzi miestnymi obyvateľmi. Základný motív vraždy chlapca je pritom len začiatkom. V sérii sa objavujú nové a nové vrstvy tohto prípadu, ktoré odkrývajú ďalšie nečakané súvislosti a podozrivé postavy. Postavy sú zložité a ich vzťahy nie sú čiernobiele, čo robí celý príbeh ešte vzrušujúcejším. Vyšetrovanie je realistické a postupne sa zameriava na rôzne stopy, pričom každý nový odhalený fakt vedie k ďalšiemu prekvapivému zvratu. Každá epizóda je dobre načasovaná, napätie stúpa, a každý diel má svoju jedinečnú hodnotu. To, čo začína ako jednoduchý kriminálny prípad, sa postupne mení na spletitý a fascinujúci príbeh plný záhad, ktoré vás nenechajú spávať.

Markíza nenechala divákov dlho čakať a oznámila pokračovanie seriálu. Zatiaľ čo prvá séria bola zameraná na vyšetrovanie a odhaľovanie stôp, druhá sa presúva na súdny proces a venuje sa viac právnym aspektom prípadu. Začína sa prehlbovať do komplexného sveta právnych bojov, kde sa rozhoduje o vine a nevine, a tento zlom v naratíve prináša nový záujem. Druhá séria si zachováva temnú atmosféru a sústreďuje sa aj na vyšetrovateľov a ich osobné problémy, ktoré sa začínajú prelínať s ich pracovnými prípadmi. A práve tu sa ukazuje hlbší rozmer postáv. Adam Hanzel, ktorý sa v prvej sérii ukázal ako zdatný a nadšený vyšetrovateľ, teraz čelí svojim vlastným démonom. Minulosť vyšetrovateľa, jeho predchádzajúce prípady a osobné traumy, začínajú ovplyvňovať jeho prácu. Ukazuje sa, že Hanzel má za sebou niekoľko neuzavretých prípadov, ktoré môžu mať priamy vplyv na jeho schopnosť vyšetriť túto vraždu. To prináša ďalšiu vrstvu do celého príbehu a robí ho ešte viac zamotaným. Tento zvrat v deji, ktorý zohľadňuje osobné problémy vyšetrovateľov, dodáva seriálu nový rozmer a obohacuje ho o psychologické napätie.

Druhá séria sa síce môže javiť ako trochu pomalšia v porovnaní s tou prvou, ale tento prechod na súdny proces a zameranie sa na minulosť postáv je viac než vítaný. Stále ide o zložité právne a osobné dilemy, ktoré diváka držia na kraji stoličky. Zároveň to prináša nové konflikty, ktoré nie sú len o právnych aspektoch prípadu, ale aj o vnútorných konfliktoch vyšetrovateľov, ktorí sa musia vyrovnať s tým, čo všetko sa v minulosti stalo. Rovnako ako v prvej sérii, aj tu sú postavy veľmi dobre vykreslené a ich vzťahy sa ešte viac komplikujú. Prípad sa neustále zamotáva, keď sa do vyšetrovania zapájajú aj osobné motívy a minulé prípady, ktoré majú vplyv na súčasný vývoj. Tento spôsob vytvárania napätia je síce pomalší, ale rozhodne zaujímavý a psychologicky bohatý.

Celkový dojem zo seriálu Vina je veľmi pozitívny, aj keď druhá séria môže byť niekedy menej dynamická. Vzťah medzi postavami a vyšetrovateľmi, ako aj pokračujúce zamotané vyšetrovanie, dávajú príbehu potrebnú hĺbku, ktorá môže byť síce náročná na sledovanie, ale zároveň obohacuje celý zážitok. Ak ste fanúšikom napínavých kriminálnych príbehov, ktoré sa neuspokoja len s odhaľovaním vinníka, ale zameriavajú sa aj na psychologickú zložitosť postáv a ich osobné boje, Vina vás zaručene zaujme. Seriál je teda výborným príkladom toho, ako sa kriminálny príbeh môže vyvinúť do hlbšieho psychologického thrilleru.

Ak ste si už užili napínavú prvú sériu, určite nebudete sklamaní ani z druhej, aj keď jej tempo môže byť trochu pomalšie. Napriek tomu však Vina zostáva zaujímavým a kvalitným kriminálnym seriálom, ktorý vám poskytne viac než len bežné vyšetrovanie vraždy – ponúka vám pohľad na to, čo sa skrýva pod povrchom, a to nielen v prípade, ale aj v dušiach jeho postáv.

Autorka: Veronika Mokráňová

Devätnásť predstavení v mestách naprieč Slovenskom a Českom si začiatkom roka pozrelo spolu dvanásťtisíc divákov. Tanečno-divadelné predstavenie Koločas je než všetky doterajšie programy, ktoré Lúčnica uviedla. Choreograf a režisér Michal Dudáš vyrozprával prostredníctvom umeleckého súboru príbeh lásky dvoch ľudí, ktorý sa symbolicky odohráva počas jedného roka. Odráža rôzne etapy života a bohatstvo ľudových tradícií.

Príbeh a spracovanie

V predstavení je obsiahnuté takmer všetko, s čím sa naši predkovia v minulosti stretávali. Od raného detstva, keď malé dievčatká chodili pásť húsky, cez dospievanie, prvé intímne dotyky, až po verbovanie mladých mužov do vojska, svadbu a smrť. Niektoré pasáže sú spracované len náznakovo, o to však umeleckejšie. Iné sú zobrazené priamo a sprevádzané hovoreným slovom, ktoré sa v predstavení objavuje pomerne často. Nejde teda o typické predstavenie Lúčnice plné tanca, na aké sme zvyknutí. Koločas prináša množstvo hraných scén, dôraz sa kladie na výraz i pohyb – aj keď nie vždy striktne tanečný. Dielo je plné emócií všetkých odtieňov.

Tanečný a pohybový prejav

Tanec v tomto predstavení nehrá hlavnú rolu tak, ako je to zvykom pri iných programoch Lúčnice. Koločas nestavia na tanečnej zložke ako na hlavnej myšlienke – pohyb tu slúži skôr ako nástroj na vyrozprávanie príbehu. Preto sa na javisku striedajú rytmizované pasáže s hranými scénami a výrazovými výstupmi. Tie najčastejšie predvádza dvojica – muž a žena, okolo ktorých sa celý príbeh točí. Choreografie sú rôznorodé. Niektoré až veľkolepé, vytvorené pre skupinu dvadsiatich tanečníkov a tanečníčok, s cieľom ohúriť a vytvoriť silný vizuálny zážitok. Iné boli, naopak, komorné, určené len pre jeden alebo dva páry, a práve ich jemnosť a intimita dokázali úplne stíšiť celé hľadisko. V oboch prípadoch nechýbali silné emócie.

Hudobné spracovanie

Orchester Lúčnice je profesionálne teleso, ktoré posúva folklórnu hudbu na úplne inú úroveň. Na predstavení sa strieda pestrá paleta nástrojov. Rovnako ako tanečná zložka, aj tá hudobná mala spoločné pasáže a sólové skladby. Zazneli známe folklórne piesne, ktoré pozná aj človek na míle vzdialený ľudovej hudbe. Objavili sa niektoré vianočné koledy či detské riekanky. Hudba sprevádzala aj herecké scény a vždy citlivo dokresľovala emócie a atmosféru podľa deja. Okrem tradičných nástrojov – ako husle, viola, kontrabas či cimbal, bolo možné počuť aj dychové nástroje, napríklad píšťalky, klarinet či výrazný trombón. Celkový dojem umocnili aj bicie nástroje ako perkusie, ozembuch alebo klasické bubny.

Scénografia a kostýmy

Koločas je z veľkej časti aj divadelným predstavením, preto boli rekvizity vítaným spestrením, ktoré v bežných folklórnych predstaveniach často nevidíme. Išlo o jednoduché drevené konštrukcie. Tanečníci s nimi veľmi šikovne pracovali a dotvárali nimi potrebné prostredie. Podobne neobvyklé boli aj kostýmy. Namiesto pestrofarebných krojov stavila Lúčnica na jednoduchosť – biele spodničky, košele či nenápadné ľajblíky- vestičky. Keďže príbeh rozpráva o obyčajných ľuďoch, kostýmy túto jednoduchosť podčiarkovali. V niekoľkých vstupoch sa objavili kompletnejšie kroje z regiónov ako Liptov, či Horehronie. Prevládala jednotvárnosť farieb. Zaujímavé momenty priniesli napríklad fašiangy s veľkými maskami, stavanie mája so skutočným ozdobeným stromom či vianočné koledovanie.

Celkový dojem

Predstavenie je cenné predovšetkým tým, že prináša a ukazuje tradičné hodnoty, ktoré sú skryté v našich zvykov a obyčajoch. Dielo nesie väčší zmysel než len klasické vystúpenie poskladané z rôznych choreografií. Bez ohľadu na to, či diváci patrili medzi odborníkov, nadšencov alebo úplných laikov, každý si v ňom našiel niečo, čo ho oslovilo. Niektorí obdivovali hudbu, iní tanec, ďalší kostýmy či prácu osvetľovačov. Niektorým Koločas určite zanechá nový pohľad na život a naše tradície.

Autorka: Alexandra Poliačiková

Zdroj foto: Instagram US Lúčnica