Niečo vyše 30 kilometrov od Slovenska pramení v kopcoch na Podkarpatskej Rusi nenápadný potôčik. Postupne sa mení na pomerne veľkú rieku, ktorá sa ďaleko na juhu vlieva do Čierneho mora. Tvorí hranicu medzi dvoma krajinami. Jednu z nich však na bežnej mape nenájdete. Volá sa Podnesterská moldavská republika. Vyrážame preto na východ, aby sme dokázali, že naozaj existuje.
Jediný spôsob, ako sa do Podnesterska dostať, je po zemi. Či už osobným automobilom, taxíkom, prípadne maršrutkou, čo je malá dodávka s miestami na sedenie, ktorá je v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu veľmi rozšíreným dopravným prostriedkom. My si volíme poslednú možnosť, a hneď ráno sa vydávame ku kišiňovskej autobusovej stanici. Všade plno ľudí, množstvo predajcov s najrôznejším tovarom a jedlom, totálne upchatá ulica, smog, výpary z výfukov áut a chaos. Prešli sme všetky nástupišťa a skontrolovali ceduľky na každej jednej dodávke. Také mesto, onaké mesto, no žiadny Tiraspoľ. Po krátkej prestávke a prehodnotení ďalšieho postupu sme si všimli bočnú uličku. Priviedla nás ku druhej časti stanice.
Skôr, ako som stihol vytiahnuť peniaze, už na mňa hľadí akýsi muž oproti na chodníku. „Tiraspoľ?“ pýta sa. „Da, da!“ jasne odpovedám a čochvíľa sedíme v úzkych priestoroch dodávky plnej ľudí smerujúcej na východ. Hneď, ako nájdeme vhodné polohy na sedenie, spoza nás ktosi ďalší spustí: „No konečne nejaký známy jazyk, kluci!“ Je to muž z Českej republiky. Podľa jeho vlastných slov videl lacné letenky, vybral sa do Moldavska a teraz ide na otočku do Podnesterska. Niekoľko minút nám trvá vymotať sa zo zápchy, no konečne smerujeme kam treba. Vo voľnej chvíli pozorujem vodiča a ten stíha všetko. Šoférovať vozidlo, piť, jesť, telefonovať a pozerať čosi v papieroch.
Vitajte v Sovietskom zväze!
Celý čas som netušil ako presne bude vyzerať prechod hranice. Pár kilometrov pred mestom Bendery pribrzďujeme a šofér znenazdajky vykríkne „Registrácia!“. Otvoria sa automatické dvere na vozidle a prechádzame do jediných otvorených dverí v neďalekej budove. Mladý strážnik žiada, aby sme si nasadili rúška. Za okienkom už sedí pohraničník v uniforme, ktorému podávam svoj pas. Pýta sa nás, kde budeme ubytovaní. Potom, bez zbytočných slov, mi vracia pas aj s migračnou kartou. Nie je to žiadne technologické sci-fi. Pripomína pokladničný blok zo supermarketu, avšak namiesto jednotlivých položiek potravín sú v ňom zaznačené naše osobné údaje vrátane adresy ubytovania. Na internete som sa ešte pred cestou dočítal, že ho nemáme stratiť. Tak ho zakladám do pasu a radšej nevyťahujem.
O pár minút zastavujeme v meste Bendery. Hneď za humnami tečie rieka Dnester, tá, ktorá má svoj prameň neďaleko od slovenských hraníc na Ukrajine. Križuje ju most. Po jednej zastávke ho prechádzame a ocitáme sa pred hlavným mestom. Pohľady cez okno naznačujú, že okolie sa od čias ZSSR priveľmi nezmenilo. Podnestersko je často označované aj za akýsi skanzen komunizmu. Prinajmenšom pokiaľ ide o architektúru. Pri pohľade na mapu nás zaujali dve obce nachádzajúce sa medzi mestečkom Bendery a Tiraspoľom. Prvá z nich, cez ktorú aj prechádzame, sa volá Parkany. Nadšenci histórie určite zbystria pozornosť, pretože takmer rovnako sa nazýva Štúrovo po maďarsky. Ba čo viac, žije v nej okolo desaťtisíc ľudí. Z nich je 95percent Bulharov! Ide o potomkov kolonistov z 19. storočia. Južne od Parkany leží zasa Tîrnauca. Jej názov tentokrát pripomína historický názov slovenskej Trnavy. To sú náhody!
Chvíľu po tom, ako si sadám na svoje miesto v lietadle, sa mi prihovorí muž sediaci vedľa. Zamrmle niečo po moldavsky, tak ho požiadam, či by sme mohli spolu komunikovať v anglickom, prípadne ruskom jazyku. „A kamže cestujete?“ pýta sa teda po rusky. Odpovedám, že smerujeme do Kišiňova, no naším hlavným cieľom je Tiraspoľ. „Á, tak to teda uvidíte, ako sa žilo tridsať rokov dozadu. Viete, tam sa totiž zastavil čas!“ hovorí s miernym úsmevom a zrak následne upriamuje na svoj smartfón. Lietadlo je plné a čoskoro sme vo vzduchu. Čaká nás dobrodružstvo vo východnej Európe.
Konečne sme dorazili do nášho ubytovania. Sme si vedomí, že nie sme na Tahiti a nemáme veľké očakávania. Naším útočiskom sa stáva útulný a starý byt pravdepodobne zo sedemdesiatych rokov. Koberce sú všade. Na zemi i na stenách. Máme dokonca televízor, no nefunguje. Neprišli sme však pozerať miestne telenovely ani prípadnú propagandu. Vyrážame preto radšej do ulíc. Na druhej strane ulice je fabrika spoločnosti KVINT. Vyrába vína a liehoviny veľmi dobrej kvality. Na vchodových dverách je uvedené, že si verejnosť môže zaplatiť aj prehliadku továrne.
Centrum je čisté, rozľahlé a má dobré cesty. Čo neuniklo našej pozornosti, je množstvo vlajok trepotajúcich sa vo vetre na poludňajšom slnku. Obklopujú veľkú sochu Suvorova, neporazeného ruského vojvodcu, ktorý v osemnástom storočí založil Tiraspoľ. Názov mesta je gréckeho pôvodu. Tyras je staroveký názov rieky Dnester a polis značí zasa mesto. Nad sochou sú tri dôležité vlajky – Abcházska, Južného Osetska a Náhorného Karabachu. Všetko sú to takpovediac ruské bábky na južnom Kaukaze. Neuznané republiky, ktoré sa uznávajú iba navzájom. Dokonca tu majú aj svoje veľvyslanectvá. Asi najzbytočnejšie na svete. Najvyššie sa však týčia dve iné vlajky – podnesterská a ruská. Pod nimi je štátny znak s kosákom, kladivom a obilím.
Prekvapenia v skrytých uličkách mesta
Do Podnesterska sa dá dostať iba po zemi. A to buď automobilovou alebo železničnou prepravou. Ideme sa preto pozrieť na vlakovú stanicu, oproti ktorej tiež stoja aj maršrutky odchádzajúce naspäť do Kišiňova. Vychádzame spoza zákruty a vidíme žltú budovu s niekoľkými vchodmi. Je celá oplotená. Totiž, ak prichádzate ako cudzinec vlakom, hraničná kontrola vás čaká na stanici. Preto je zakázané ju fotiť. Okrem iného si nemožno nevšimnúť malú zmenáreň. V meste nie sú na každom rohu a súvisí s nimi zaujímavosť, že Podnestersko je iba jedným z troch neuznaných štátov na svete s vlastnou menou. Okrem neho ju má aj Taiwan a tiež aj Somaliland nachádzajúci sa v Africkom rohu.
Prechádzame ponad koľajnice a ideme sa pozrieť na druhú stranu. Veľa ľudí nestretávame, sem-tam sa ktosi mihne na chodníku či aute. Zostupujeme po schodoch a pred nami je veľká opustená budova. Vyzerá, že život sa z nej vytratil pred niekoľkými rokmi. A ten bordel! Fľašky od alkoholu, obaly, škatule. Asi sme zavítali do miest, kam sa napríklad po večeroch neoplatí túlať, tak sa teda vraciame späť ku stanici. Všímame si, že pri jednom z okien je osadená pamätná tabuľa. Je napísaná v ruštine a ukrajinčine. Píše sa na nej o vďake a uznaní ukrajinskému národu, ktorý v roku 1992 po ozbrojenom konflikte s Moldavskom prijal na svoje územie desiatky tisíc utečencov bez zreteľa na ich národnosť.
V tento deň sme si dali za cieľ ísť sa pozrieť tiež na pamätník letcom ďalej od centra mesta. Oslovujem preto vodiča taxíku a pýtam sa na cenu. Pre istotu, pretože hoci ide o chudobnejšiu časť sveta, kedysi dávno ma poriadne ošklbal taxikár v Belehrade, odvtedy si dávam pozor a pýtam sa dopredu. Za niekoľkokilometrovú jazdu si vypýta 2 eurá, a preto neváhame a vyrážame. Všímame si, že veľa ciest má kvalitný asfalt bez výtlkov. Teda, predovšetkým hlavné ťahy naprieč mestom a ani v centre nie sú na hanbu. Samozrejme, našli sme aj poriadne tankodrómy. Čím ďalej od stredu mesta, tým spustnutejšie. Naskytá sa nám napríklad pohľad na človeka pasúceho svoje kozy pri malom potoku vedľa plynovodov. Pri pamätníku letcom je dostupné voľné internetové pripojenie, a tak tu sedí aj niekoľko ľudí. Niektorí z nich majú rúška. Prišli sme sem v čase pandémie a Moldavčania sú stále slabo zaočkovaní. Všimli sme si, že opatrenia (nosenie rúšok) sa najviac dodržiavali v Kišiňove.
Svoju cestu si skracujeme cez jeden z najväčších parkov v meste. Zrazu, vedľa betónového chodníka, na čerstvo popadanom lístí, zbadáme dva listy. Jeden je biely, druhý modrý. Na prvom z nich sú vpredu napísané dve slová – „dôležitá informácia“. Neváhame a oba papiere konfiškujeme. Ešte v ten večer si v našom bytíku sadáme na pohovku a otvárame tieto čudá. V rukách vzápätí držíme jeden rozsahom väčší a druhý menší text. Oba sú napísané ručne a v azbuke, čo nám sťažuje ich čítanie. Ruské písmo, azbuku, nie je ľahké prečítať. Matúšov známy, ktorý z ruštiny maturoval, nám odkazuje, že ani jemu sa to nečíta najľahšie. Ale jasne dodáva – „No buď ste našli niekoho školský sloh, úvahu o živote, alebo list na rozlúčku,“ a pokračuje „No vy len dúfajte, že je niekto spisovateľ, nie samovrah.“ Dodnes som tie listy nevylúštil, čo je veľká škoda. Azda sa niekedy nájde šikovný prekladateľ.
Geopolitické hry na juhovýchode Európy
Zaujímajú nás aj armádne zložky. Podnestersko má vlastné vojsko, no v regióne sú prítomné aj ruské sily. Hlavnú základňu majú v susedstve nenápadnej obce s moldavským názvom Cobasna. Leží vyše 110 kilometrov severne od hlavného mesta a tamojšie vojenské objekty jasne vidieť na verejne dostupných satelitných záberoch. Nachádzajú sa tam muničné sklady a ťažko povedať, čo všetko sa ukrýva vnútri budov. Podľa voľne dostupných štatistík by sa malo v oblasti zdržovať 1000 až 1500 ruských vojakov.
Prvých príslušníkov v zelených uniformách sme spozorovali hneď v meste Bendery. Prechádzali sa po uliciach, prípadne okolo nás prešlo nákladné vojenské vozidlo. Spočiatku si v Tiraspole nič vojenské nevšímame. Neskôr členov armády vidíme viac. Ako prvých na zastávke autobusu – dvoch vojakov. Potom ďalších v autobuse. Zväčša išlo o mladých chalanov približne v našom veku, 20 až 25-ročných. Cestou z večerného zápasu Šerifu sa pokúšame hľadať miestne vojenské objekty.
Kráčame sedem kilometrov naprieč mestom a obzeráme si a fotografujeme tri vojenské areály. Dva z nich pripomínajú základne, prípadne akési sklady. Jednou z nich je aj Dom dôstojníkov. Na stenách budov sú ceduľky so zákazom fotografovať. Nikoho však v ich okolí nevidíme. Smerom od ulice ale majú na stenách jasne vyznačené logo s názvom: Vojsko Ruska / Армия России. Na druhý deň, keď sa pokúšame dostať do botanickej záhrady, nachádzame na okraji mesta zasa vojenské cvičisko. Na jeho bráne je nápis „Specnaz“, čo sú elitné ruské jednotky. Hoci miesto vyzeralo, že sa aktívne využíva, svoje najlepšie časy má rozhodne za sebou.
Večer sa vraciame späť do centra mesta. Je víkend a všade naokolo sa prechádza množstvo ľudí. Celej centrálnej časti dominuje novopostavená budova skutočne veľkých rozmerov. Pýtam sa predavačky, či mi vie, na čo budova slúži. „Sú tam byty, apartmány, na prízemí obchody a sídlo tam má aj banka. Ale je to pre najbohatších ľudí, málokto si môže dovoliť si tam kúpiť svoj vlastný byt,“ vysvetľuje. My sme si počas troch dní v meste ale nevšimli nikoho, kto by do nej vošiel alebo z nej vyšiel. Hoci počas nocí bola budova pekne nasvietená, nevideli sme v nej nikoho. Obrovské sídlo duchov v strede mesta.
Modro-červený vládca regiónu
Náš posledný večer v meste sme sa rozhodli stráviť športovo. Teda nie, že by sme išli kamsi behať, ale zamierili sme do areálu futbalového klubu s názvom FC Šerif Tiraspoľ. Pojem slovenským športovým fanúšikom nie až taký neznámy. V sezóne 2021/2022 sa premiérovo dostal do vyraďovacej fázy slávnej Ligy majstrov a stal sa v nej rovno najchudobnejším klubom. Tu, medzi Dnesterom a Ukrajinou, však o nejakého žobráka rozhodne nejde. Čo si človek túlajúci sa Podnesterskom určite všimne je, že značku Šerif vidí všade. Asociuje sa nielen s futbalovým klubom, jej meno nesú stovky supermarketov, benzínové stanice, stavebná spoločnosť, televízna stanica či mobilná sieť. Je to miestny monopol a možno povedať, že jeho úzke vedenie patrí k najmocnejším skupinám v celom štátiku. Ešte v roku 2012 zamestnávala firma vyše trinásťtisíc ľudí. Novšie dáta nie sú k dispozícii. Čo sa týka politiky, Šerif má za sebou už aj množstvo káuz. Najnovšou z nich je tá z roku 2021, keď podplácal miestnych občanov sumou približne 20 eur, aby išli voliť.
Práve preto sme si vybrali zápas FC Šerif Tiraspoľ proti Zimbru Kišinev. Môžeme to považovať za akési štátne derby. Domáci zvíťazili v pomere 6:0 a už dlhé roky nemajú v lige konkurenciu. Ako sme sa dozvedeli od miestnych, Šerif má veľa peňazí a ako býva zvykom v krajinách na východe, bohatí oligarchovia vlastnia športové kluby, ktoré im robia reklamu. A navyše, v miestnom klube hrali dvaja futbalisti, ktorí nedávno pôsobili práve v slovenskej lige. Konkrétne v klube FK Senica, a to dvojica hráčov Edmund Addo a Frank Castañeda.
Krajina s najmenším počtom turistov v Európe
Odchádzame na železničnú stanicu a hľadáme potrebnú maršrutku. Nejde o náročnú úlohu, je ich iba zopár a takmer všetky smerujú do Kišiňova. Lístok sme si kúpili v kase na stanici. Z okna pozorujem trojicu postarších mužov, ktorí stoja oproti svojmu paneláku a pofajčievajú cigarety rovno pod tabuľkou „Ulica V. I. Lenina“. To je jeden z posledných zaujímavých pohľadov, ktorý sa nám v tomto meste naskytá. Prišiel náš vodič. Vysoký, holohlavý a drsne vyzerajúci chlap. Tiež mu nerobilo problém pol cesty telefonovať. Počas nasledujúcej hodiny a štvrť prechádzame cez moldavský vidiek. Je to jedna z najchudobnejších oblastí celej Európy. Vidíme veľa neudržiavaných domov, rozbitých ciest a atmosféru dopĺňa aj na farby už chudobná posledná fáza jesene.
Počas našich posledných hodín v Moldavsku sa túlame centrom Kišiňova a snažíme sa nájsť suveníry. Musím povedať, že to bola veľmi náročná úloha. Okrem nich nachádzame predovšetkým vlajky Európskej únie, a to v parkoch, na čelných sklách autobusov, budovách či pred parlamentom. Hoci vstup do EÚ je ešte na kilometre vzdialený, nie je vylúčený. Dôležité ale určite bude aj vyriešenie problému s Podnesterskom. Nachádzame sa nielen v jednej z najchudobnejších krajín Európy, ale z celosvetového hľadiska aj jednej z najmenej navštevovaných. Ak sem ktosi prichádza, tak sú to väčšinou Rumuni alebo Ukrajinci. A ak tu niekedy nájdete turistu zo Západu, tak vedzte, že takých sem veľa nechodí. My sme spravili výnimku a urobili sme dobre!
TOMÁŠ BLAHUTA
Foto: autor
- Lietadlo alebo pole - 15. januára 2023
- REPORTÁŽ: Zabudnutý ruský štátik - 12. decembra 2021
- Ako sa kúsok Považia stal rajom pre arabských boháčov - 10. júna 2021
No Comments