All Posts By

Jakub Hrubši

Komentár: Prezident „pokoja a mieru“

Slovensko si zvolilo novú hlavu štátu na najbližších päť rokov. Stane sa ňou Peter Pellegrini. Výsledok volieb podľa prieskumných agentúr vyzeral byť veľmi tesný, no napokon bol rozdiel v hlasoch väčší ako sa čakalo. Vyhralo strašenie a antikampaň nad slušnosťou a pokojom? Komu pomohla vyššia účasť? A prečo sme si po desiatich rokoch zvolili opäť väčšie zlo do prezidentského paláca?

Antikampaň zabrala

Tohtoročné prezidentské voľby boli výnimočné hneď z niekoľkých hľadísk. No najmä tým, že kampaň sa naplno začala až po prvom kole, do ktorého sa dostali Peter Pellegrini a Ivan Korčok. Hlavne prvý menovaný sa debatám vyhýbal a nevidel v tom zásadnejší problém. Veď karafiáty dôchodkyniam v kultúrnom dome stačia. Ešte stále súčasný predseda parlamentu sa v posledných dňoch pred moratóriom stále viac vymedzoval voči Ivanovi Korčokovi a hovoril, že on svoju vlasť nezradí a nepošle na Ukrajinu žiadnych slovenských vojakov. Veď aj keby chcel, prezident túto právomoc nemá. Tohto sa chytili ministri za stranu Hlas-SD, tí ľudia, ktorých o chvíľu pohltí opäť Smer-SD, a vyslali jasné stanovisko. Teda, uverejnili príspevky na sociálnych sieťach, kde vyzývali k voľbe Petra Pellegriniho. A prečo? Aby neumierali slovenskí synovia a vnuci vo vojne. Gratulujem pani Dolinková, toto je naozaj to, čo všetci chceme. Kolabujúce zdravotníctvo riešiť netreba, ale zdieľanie takýchto príspevkov, navyše retušovanej fotky ukrajinského vojaka bez zdroja, to áno. 

Volebná noc ako z filmu

Prezidentom sa stane Peter Pellegrini, informovali médiá po jedenástej večer o novej hlave štátu. Predseda parlamentu mal vo svojom volebnom štábe mnoho podporovateľov z radov koaličných poslancov, premiéra, či exprezidenta. Andrej Danko sa na nábreží Dunaja neukázal. Asi sa už mentálne pripravoval na upratovanie Dúbravky. Taktiež chýbali aj najväčšie „celebrity“, ktoré mu vyjadrili priazeň – Dominika Cibulková, Zuzana Plačková alebo Jasmina Alagič. Naproti tomu vo volebnom štábe Ivana Korčoka v Starej tržnici prišli svojho kandidáta podporiť herci, speváci, známe osobnosti a opoziční poslanci. A aký je v tom rozdiel? U Pellegriniho by ste našli len takzvané celebrity a Eduarda Chmelára.

Robert Fico opäť v akcii

Peter Pellegrini sa počas tlačovky vyjadril, že: „Moja kandidatúra nebola postavená na marketingu, odpore, boji proti niekomu, rozhodol som sa kandidovať len preto, lebo som cítil podporu ľudí.“ Vy tomuto veríte? Kto tu vyťahoval vojnu a strašenie? A koho kampaň bola najmenej transparentná? Že by Pellegriniho? Na pódiu, ktoré sa hemžilo skvostami Slovenska aj stále žijúcou fosíliou Ivana Gašparoviča, ďakoval hádam všetkým, ktorým mohol. A hlavne by si najväčšiu úctu zaslúžili voliči Štefana Harabina, ktorí mu s radosťou dali hlas. Len im treba vysvetliť, že z NATO a EÚ nevystúpime. Alebo nebodaj áno? Vrchol programu bolo vyhlásenie premiéra Roberta Fica, ktorý povedal: „Takto sa to robí, do psej matere.“ Aj toto priniesla volebná noc. Za burácajúceho potlesku a falošného smiechu ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka hovoril, ako ho teší, že Pellegrini bude slovenským prezidentom. Bodaj by nie, veď nepošle žiadneho vojaka na Ukrajinu, bude predĺženou rukou vlády Smeru a čo je najpodstatnejšie, už sa nebude musieť tlačiť v malom trojizbovom byte.  K výsledkom volieb sa stihli vyjadriť už aj zahraničné médiá, ako BBC a The New York Times, ktoré píšu, že Peter Pellegrini je proruským populistom, ktorý zvíťazil nad prozápadným kandidátom.

Netreba lámať palicu

Hoci výsledky volieb nemusia byť pre každého prijateľné, je fakt, že prezidentom sa stal Peter Pellegrini. K jeho víťazstvu mu mohla pomôcť aj netradične vysoká účasť na úrovni 61,1 percent, čo je najvyššie od prvej priamej voľby v roku 1999. Obaja kandidáti získali prvýkrát v histórii v druhom kole vyše milión hlasov. „Babky demokratky“ ako za Vladimíra Mečiara rozhodli, že jamôčky a antikampaň bude lepšia ako skutočný pokoj a mier.

Slovensko je hádam nepoučiteľná krajina, kde každý hádže špinu na všetkých a nedokáže slušne diskutovať. Národ verí viac dezinformačným médiám, ktoré ponúkajú alternatívny názor a neveria, že Ukrajina je suverénny štát, ktorý má právo na svoje územie. Peter Pellegrini chce byť prezidentom všetkých. Avšak jeho kampaň, rétorika, vyjadrenia a prekrúcania hovoria a svedčia o niečom inom. Je tu reálna hrozba, že bude predĺženou rukou premiéra Roberta Fica. Chceme byť ešte izolovanejší vo svete? Nestačí nám, že už teraz je naše renomé horšie a horšie? To, že všetci odtiaľto odídeme, nevyrieši absolútne nič. Lenže mladí ľudia sa nebudú chcieť vrátiť do krajiny plnej nenávisti a korupcie. V niektorých momentoch si myslím, či by nebolo lepšie, keby sa v určitom veku už nemohlo voliť. Pretože vidieť zábery plných autobusov, ktoré zvážajú dôchodkyne z celej krajiny len preto, aby hovorili, že Ivan Korčok by bol prezidentom vojny je viac než nechutné. Slovensko bolo, je a vždy bude, krajinou slušných ľudí. Len zlí tých dobrých vždy prekričia. Nenechajme túto krajinu napospas zločincom a bráňme ťažko vybojovanú demokraciu našimi rodičmi a prarodičmi.

Autor: Jakub Hrubši

Komentár: Nová štátna televízia RTVS, teda STaR

Médiá na Slovensku zažívajú krušné chvíle. Nie je to tak dávno, čo vyšlo najavo, že sa v Televízii Markíza začína boj o najsledovanejšie spravodajstvo. Dôvodom sú spory medzi redaktormi a vedením. Nezaostáva však ani vládna garnitúra v podobe nového zákona o Slovenskej televízií a rozhlase z dielne ministerstva (ne)kultúry. Čo si teda Martina Šimkovičová pripravila?

Sloboda médií vo vlastných rukách

Po trinástich rokoch má skončiť Rozhlas a televízia Slovenska v takej podobe, na akú sme boli zvyknutí. No na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa nič dramaticky meniť nebude. Pri vláde Smeru, Hlasu a SNS si však nikdy nemôžete byť istí. Ministerka (ne)kultúry Martina Šimkovičová, ktorá sa hrdo hlási k slovenským tradíciám, hoci býva za rakúskymi hranicami v Kittsee, rozhodla, že zoberie slobodu médií do vlastných rúk. A tu narážame na problém. Bývala hviezda spravodajstva Markízy, ktorá rapovala v živom vysielaní, poslala do medzirezortného pripomienkového konania svoju ideu, ako by mali verejnoprávne médiá po novom fungovať. Je ale namieste myslieť si, že práve ona je vyvolená, ktorá ich vzkriesi?

Vlastný pohľad na verejnoprávnosť

Útoky na novinárov nie len Rozhlasu a televízie Slovenska sú čoraz častejšie. Z nedávnych udalostí je možno najznámejší konflikt Roberta Fica s pražskou spravodajkyňou RTVS Katarínou Vítkovou. Premiér povedal, že „redaktorka útočí v zahraničí na vlastnú vládu a pred celým svetom klame na adresu Maďarska.“ No, ak máme byť úprimní, klame tu asi niekto iný. Tieto útoky nie sú ojedinelé a niet pochýb, že vláde čoraz viac Rozhlas a televízia Slovenska na čele s Ľubošom Machajom lezie na nervy. A tak sa sebavedomá Šimkovičová rozhodla, že ona to tak nenechá. Predsa Slovensko by malo mať nezávislé, dôveryhodné a objektívne verejnoprávne médium. Lenže nie, keď tu bude ona.

Čo ďalej?

Podľa denníka SME čaká po novom takzvanú STaR (Slovenská televízia a rozhlas) zmena generálneho riaditeľa, čo by znamenalo, že po schválení zákona by sa ihneď skončil mandát Ľuboša Machaja. Ten netrval ani dva roky. Ministerke a ani viacerým politikom sa súčasný stav nepáči a žiadajú vyššiu mieru objektívnosti spravodajstva. Asi v zmysle internetovej televízie Slovan, či Martina a Peter? Nového generálneho riaditeľa by po novom volila rada pozostávajúca zo siedmich členov. Vyberal by ich parlament a ministerka kultúry. Ako chce zaručiť spôsobilosť týchto ľudí, bude zaujímavé. Čo je však ešte pozoruhodnejšie, riaditeľa bude možné odvolať bez udania dôvodu. Transparentnosť ako vyšitá. To by ale mohlo naraziť na nesúhlas Bruselu, keďže podľa nového nariadenia by riaditelia mali byť odvolávaní len výnimočne, a to v prípade protiprávneho konania, či vážneho pochybenia. Novinkou by bola aj programová rada, ktorá by posudzovala a kontrolovala program Slovenskej televízie a rozhlasu z hľadiska dodržiavania verejnoprávneho charakteru vysielania. Svoj názor a kritiku na zvýšenie štátneho vplyvu v RTVS vyjadril aj súčasný generálny riaditeľ Ľuboš Machaj už niekoľkokrát. Naposledy pri otvorení kreatívneho centra v Mlynskej doline za účasti ministerky

kultúry. Potlesku, ako od iných ľudí, sa však od nej nedočkal. Prečo asi. Šimkovičová namiesto toho, aby vysvetlila dôvod konca RTVS, radšej spred mikrofónov utiekla.

Sloboda nesloboda

Ministerka (ne)kultúry Martina Šimkovičová sa tak čoskoro môže aj so svojimi kumpánmi tešiť zo štátneho propagandistického média. To sa bude pozdávať aj Andrejovi Dankovi, či Tomášovi Tarabovi. Tomu sa nepáči ružové logo RTVS, ktoré je asi priveľmi progresívne. Onedlho môžeme očakávať každodennú dávku slovenskej hymny, programy pre tradičné a kresťanské rodiny, reláciu o slovanskej angličtine a najmä objektívne spravodajstvo. A možno si Martina Šimkovičová aj s Petrom Kotlárom vytvoria kontinuálne vysielanie v Slovenskej televízii. S touto mašinériou môžu skoncovať európske inštitúcie alebo tlak občanov. Čo si však ľud zvolil, to má. Pozeráme sa tak na verejnoprávnu inštitúciu, ktorá bojuje o svoju nezávislosť stále viac. Už teraz vysoký tlak na redaktorov sa bude neustále zvyšovať, až kým vláda nedosiahne svoj cieľ. Propagandistické štátne médium.

Autor: Jakub Hrubši

Daniela Jančušková: Stres málokedy vyvoláva iba jedna udalosť

Žijeme v uponáhľanom svete, čelíme rôznym výzvam a stres je prirodzenou súčasťou každodenného života. Ako sa prejavuje a dá sa ho vôbec zbaviť? V čom sa odlišuje práca školského psychológa od klinického? Na tieto a ďalšie otázky aj ohľadom psychického zdravia som hľadal odpovede so školskou psychologičkou Danielou Jančuškovou. 

Ako sa líši vaša práca na strednej škole od sedenia s klinickým psychológom?

Je vhodné rozlišovať medzi klinickým psychológom, školským psychológom a psychoterapeutom. 

Školský psychológ sa zaoberá psychologickými príčinami a psychosociálnymi faktormi, ktoré umožňujú vznik a pretrvávanie duševných problémov. Má obmedzený rozsah kompetencií, nemusí mať absolvovaný dlhodobý psychoterapeutický výcvik a vykonáva iba orientačnú psychodiagnostiku. Rozlišuje náročnosť a závažnosť jednotlivých prípadov klientov a na základe toho náročnejšie prípady posúva ďalším odborníkom – klinickým psychológom, psychoterapeutom alebo psychiatrom. Často v takýchto prípadoch spolupracuje s rodičmi žiakov, ktorí ešte nie sú plnoletí.

Klinický psychológ sa zaoberá detailnou psychodiagnostikou. Pomocou testov a špeciálneho psychologického rozhovoru vypracúva posudok, z ktorého môže potom vychádzať psychiater alebo psychoterapeut (prípadne neuropsychológ) pri terapii daného klienta.

Psychoterapeut absolvoval dlhodobý psychoterapeutický výcvik a zaoberá sa liečbou psychických porúch pomocou psychoterapie. Ide o formu rozhovorov. Pomáha prekonávať ťažké životné situácie a hľadá príčiny ich problémov. Existuje množstvo psychoterapeutických smerov. Každý smer sa vyznačuje špecifickým spôsobom práce s klientom.

Dajú sa všeobecne špecifikovať problémy, s ktorými za vami študenti najviac chodia?

Motívy, pre ktoré vyhľadá študent školského psychológa, sú rôzne. Tínedžerský vek je obdobím hľadania vlastnej identity. Je to etapa života, keď intenzívne prežívajú emócie. Človek sa s nimi učí vyrovnávať a spracovávať ich. Ešte nemá dostatočne vybudované zvládacie stratégie na rôzne životné situácie. Objavujú sa prvé sklamania v láske, kamarátskych a rovesníckych vzťahoch. Študenti často vyrastajú iba s jedným rodičom alebo sú v striedavej starostlivosti. Rodinné problémy, nepochopenie zo strany blízkych, rodičov, bagatelizovanie ich emočného prežívania býva tiež často predmetom našich rozhovorov. Môžu pociťovať tlak na výkon zo strany okolia, s tým súvisia objavujúce sa pocity vlastnej nedostatočnosti či bezmocnosti. Vyskytuje sa aj neistota z budúcnosti. Toto všetko môže vyústiť do hlbších problémov s duševným zdravím. U študentov sa objavujú poruchy príjmu potravy, depresívne a úzkostné stavy, poruchy pozornosti a s tým súvisiace problémy v jednotlivých oblastiach života. Stretávam sa aj s prípadmi, keď majú žiaci myšlienky na ukončenia života.

Ako ovplyvňuje stres mladého človeka v školskom prostredí?

Každý z nás má svoju vlastnú osobnostnú výbavu charakteristík. Tam zaraďujeme aj citlivosť alebo zraniteľnosť. Miera tejto citlivosti je u každého individuálna. V praxi to znamená, že každý z nás môže reagovať – vo svojom vnútornom emočnom prežívaní – na tie isté situácie odlišne. Pre niekoho môže byť napríklad stresujúca ústna odpoveď pred kolektívom spolužiakov, pre iného už len rozhovor s učiteľom. Úroveň prežívania stresu vplýva aj na naše fyziologické funkcie. Môžeme hovoriť o zvýšenej miere potenia, trase rúk, hlasu, pocite sucha v ústach, tlaku na hrudi a podobne. Miera prežívania stresu ovplyvňuje aj naše kognitívne funkcie, našu pamäť a pozornosť. V dôsledku stresu môže študent napríklad naučené učivo zabudnúť alebo sa mu môže ťažšie sústrediť.

Ako sa naučiť pracovať so stresom v rôznych nepríjemných situáciách. Existujú nejaké cvičenia?

Stres môžeme zvládať kontrolou svojich telesných a emočných prejavov. Veľmi dôležitý je telesný pohyb ako prevencia stresu. Náš organizmus je vtedy odolnejší voči záťaži aj ochoreniam. Dôležitý význam majú dychové cvičenia. Správne dýchanie vyžaduje odstránenie napätia, spomalenie tepu a využitie čo najväčšej plochy pľúc. Pri plnom dychu, keď človek nemá žiadne dýchacie problémy, dochádza k celkovému psychickému a fyzickému uvoľneniu, nádych aktivizuje, výdych uvoľňuje. Stres vedie k dychovým poruchám (poruchy v dychovom rytme, zvieravé pocity na hrudi, dýchavičnosť, pichania pri srdci až kŕče v prstoch a okolo pier pri neadekvátne zrýchlenom dýchaní). Technika pomalého dýchania spočíva v tom, aby výdych trval dvakrát dlhšie ako nádych. Zároveň je dôležité, aby nádych a výdych boli plynulé a pokojné. Na konci výdychu je potrebné dych zadržať, čím dochádza k relaxácii dýchacích svalov, najmä bránice. Formulka pomalého dýchania znie: nádych – dvojnásobný výdych – prestávka. Existuje aj technika bránicového dýchania. Spočíva v ľahu na chrbte, nohy sú ohnuté v kolenách do pravého uhla a chodidlá opreté o zem. Pravá dlaň je položená na bruchu a ľavá dlaň na hrudníku. Pri výdychu bude brucho klesať a pri nádychu sa dvíhať. Treba sa nadychovať do brucha. Hrudník by sa nemal dvíhať, to kontrolujeme ľavou dlaňou. Pravá ruka by mala rytmicky pri nádychu stúpať a pri výdychu klesať. Pri zvládaní stresu pomáha aj relaxácia. Je to stav psychického a telesného uvoľnenia. K bežnej činnosti je potrebná istá miera napätia a nabudenia. Relaxácia je vhodná na obnovenie energie, ponúka uvoľnenie po námahe, umožňuje ľahšie zaspať, zbaviť sa napätia v tele a psychike, zvyšuje schopnosť sústrediť sa a pamätať si.

Dá sa stresu vôbec zbaviť?

Je dôležité, aby človek rozumel sám sebe. Každý z nás disponuje určitou úrovňou sebapoznania. Niekto sa spoznáva celý život. Je dobré vedieť, čo a do akej miery nám v našich životoch spôsobuje stres. Potom si treba položiť si otázku, čo preto môžem urobiť, či to môžem nejako ovplyvniť, čo je v mojej moci, mojich možnostiach a čo už nie. Ak nemáme možnosť zmeniť nejakú situáciu, môžeme k nej zmeniť napríklad náš postoj. Rôzni ľudia reagujú na rovnaký stresor rôzne. Existujú faktory, ktoré vedú ku stresovej reakcii takmer u každého (smrť blízkeho človeka, rozvod, vážna choroba). Nie je ani tak dôležité, čo nás v živote stretne, ale to, ako na to budeme emočne reagovať. Stres málokedy vyvoláva iba jedna udalosť alebo spúšťač. Obvykle je to spoločné pôsobenie niekoľkých faktorov alebo objavenie sa jedného stresora za druhým. Napätie alebo tlak je prirodzenou súčasťou každodenného života. Jeho miera je však v živote človeka potrebná, dokáže nás zaktivizovať k činnosti, zmobilizovať naše sily a reagovať na nečakané situácie. Problém nastáva, keď ho máme v živote príliš a prekračuje to našu schopnosť ho zvládnuť. Pri nízkej úrovni stresu nie je človek motivovaný niečo urobiť, svoje rozhodnutia má tendenciu odkladať. Pri strednej úrovni sa zaostruje pozornosť, dokážeme sa lepšie rozhodovať. Pri vysokej úrovni sa dostávame do paniky a môžeme robiť nerozumné a chaotické rozhodnutia. Zmeny, ktoré sa odohrávajú v našom tele pri stresovej reakcii sú účinné, keď čelíme fyzickému nebezpečenstvu, ale málo účinné, ak čelíme psychologickému nebezpečenstvu (napríklad časovému stresu v práci).

Zaoberáte sa prevenciou psychologických a emocionálnych problémov študentov?

Čo sa týka prevencie, priamo som sa jej venovala minulý školský rok. Pripravovala som prevenčný program v oblasti porúch príjmu potravy v trvaní 7 týždňov. Tento projekt vytvorila pre školy organizácia Chuť žiť, ktorá sa venuje ľuďom s poruchou stravovania. Primárne a teda väčšinu svojho pracovného času sa venujem intervencii už vzniknutých  ťažkostí na jednotlivých stretnutiach so žiakmi.

Existujú nejaké zdroje alebo programy, ktoré môžu rodičia využiť na podporu psychického zdravia svojich detí?

Je veľmi dôležité, aby sa o svoje deti zaujímali, aby s nimi trávili čas a budovali si s nimi vzťah. To je jedným zo základných pilierov podpory psychického zdravia. Rodina má byť bezpečným miestom a mala by svojmu dieťaťu poskytovať naplnenie nielen fyziologických či materiálnych, ale aj psychologických potrieb. Tie sú niekedy prehliadané alebo bagatelizované. Niektorým rodičom chýba základné povedomie o psychických ochoreniach alebo o duševnom zdraví.

Venuje sa týmto témam dostatočná pozornosť?

V súčasnosti sa v spoločnosti hovorí o duševnom zdraví viac ako kedysi. Pandémia a dištančné vyučovanie prispelo k zvýšeniu problémov so psychickým zdravím u detí a tínedžerov. Viaceré školy majú školských psychológov.

Majú návštevy psychológa stúpajúcu tendenciu?

Mám pocit, že áno. Úzko spolupracujem aj s Centrom poradenstva a prevencie, kde sú psychológovia tiež dosť vyťažení, dlho sa čaká na termín. Navštevuje ma v priemere okolo 12 percent žiakov školy.

Snaží sa škola, kde pracujete, vytvárať prostredie, aby sa žiaci aj učitelia cítili dobre?

Naša škola vychádza žiakom v ústrety. Máme aj školskú kaviareň, kde sa môžu cez prestávku zdržiavať, zrelaxovať a oddýchnuť si. Máme učiteľov, na ktorých sa študenti obracajú aj v prípade nejakých ťažkostí, majú s nimi vytvorené bezpečné a dôverné vzťahy. Prvou voľbou nemusí byť vždy školský psychológ. Možno by bolo dobré urobiť aj prieskum, kde by sa k tejto otázke mohli vyjadriť aj ostatní a každý učiteľ sám za seba.

Stres sa netýka len mladých ľudí. Postupujete pri riešení problémov inak ako pri dospelom človeku?

Špecifickosťou práce pri tínedžeroch je to, že väčšinou ešte nemajú vyvinuté svoje zvládacie stratégie. O tom, ako reagujeme na jednotlivé nepríjemné situácie v našom živote rozhoduje to, či sme sa s podobnou situáciou už v minulosti stretli a tiež to, ako sme ju vtedy boli schopní zvládnuť a riešiť. Dospelý človek má obvykle zažitých už viacero rozličných situácií, ktoré nejakým spôsobom zvládol a vyvinul si tak svoje zvládacie stratégie.

Autor: Jakub Hrubši

Foto: archív Daniely Jančuškovej

KOMENTÁR: Médiá ako posluhovači vládnej moci

Slovensko má novú vládu Roberta Fica už vyše mesiac. Za ten čas stihla spôsobiť niekoľkokrát rozruch. Najnovšie chce Andrej Danko zo SNS rozdeliť Rozhlas a televíziu Slovenska. Nezaostáva však ani Smer-SD, ktorý niektoré médiá nazval neželanými hosťami. Sloboda tlače tak začína mať na mále. 

Rozdelenie RTVS ako politické rozhodnutie

Nie je to tak dávno, čo vznikol Rozhlas a televízia Slovenska. Od spojenia Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu uplynulo už 13 rokov, a čo sa zmenilo? No, výšková budova RTVS je nevyužívaná, mnohé priestory potrebujú nevyhnutnú rekonštrukciu, pribudol športový a spravodajský kanál a zrušili sa koncesionárske poplatky. Pravdou je, že ich suma sa dlhé roky nezvyšovala, aj keď to bol možno lepší spôsob financovania RTVS než nastaviť verejnoprávnu inštitúciu na percentá z HDP. Celú túto situáciu vystihuje Andrej Danko, ktorý  v relácii O 5 minút 12 povedal: „Pozrite sa, v akých priestoroch ste, aké tu máte toalety, o chvíľu vám to tu padne na hlavu“. Doplnil by som, že veď aj kvôli nemu, od roku 2011 sa predsa z politiky nevyparil a túto situáciu mohol riešiť.

Ak sa na rozdelenie pozrieme fakticky, podľa generálneho riaditeľa RTVS Ľuboša Machaja, ktorý sa vyjadril v Denníku SME, nielen, že by rozdelenie inštitúcie bolo veľmi komplikované a nákladné, ale taktiež by to bol krok späť, keďže v Európe sa vysielatelia spájajú. Navyše by bolo treba rozdeliť aj online spravodajstvo, ktoré teraz pracuje súčasne pre rozhlas aj televíziu. Uvidíme, či sa teda Dankovi splní sen a bude RTVS nie len rozdelená, ale aj štátna.

Neželané médiá ako v Maďarsku?

Rozdelenie RTVS je možno slabým odvarom čo práve letí slovenskými médiami. Ešte na videu z roku 1998 mladý Robert Fico stojí pred budovou TV Markíza v Záhorskej Bystrici, kde hovorí o potrebe nezávislých médií. Nenechajte sa zmýliť, je to totiž ten istý Fico, ktorý teraz rozpráva o neželaných hosťoch na Úrade vlády SR, a ktoríže to sú? Denník SME, Denník N, Aktuality.sk a nebude veriť, ale aj TV Markíza. Áno, tá televízia, do ktorej súčasný premiér neprišiel počas predvolebnej debaty najsilnejších strán. Prečo? Asi rozdával ružičky svojim fanúšičkám. Ale zábava bokom, v konečnom dôsledku tak tieto médiá očividne nemajú sympatie voči Ficovi a nie sú preňho dôveryhodné. Tak teda držím palce „relevantným“ médiám ako TV Slovan a jej moderátorke Martine Šimkovičovej, ktorá našťastie nestihla napísať žiadny nový status na Facebooku.

Matovič opäť v akcii

Po 25. percentách v roku 2020 hnutie OĽaNO v týchto voľbách kleslo na necelých 9 percent. Klobúk dole, po tých rošádach, čo Matovič stihol spraviť, aj tak slušný výkon. Asi vďaka Anne Záborskej. Na počudovanie ešte k tomu neskôr zmenil názov hnutia na „Slovensko“, žeby na zmätenie voliča? Prečo ho vlastne spomínam? Igor Matovič totiž slovne zaútočil na poslanca Smeru Jána Mažgúta pred živým vstupom do vysielania RTVS, ktorý v ňom následne odmietol vystúpiť. Neskôr však zakročil vždy sympatický Peter Pellegrini, ktorý vyhlásil, že novinári budú mať zakázané robiť živé vstupy vo vestibule Národnej rady SR. Okrem toho rozhodol, že médiá budú môcť prinášať rozhovory s poslancami len z knižnice vo vestibule na prízemí. Problém? Áno, tak trochu. Médiá sa môžu poďakovať Igorovi Matovičovi za kus dobrej roboty.

Máme sa obávať?

V súčasnej situácii, v ktorej sa nachádzame, je ťažké povedať, čo bude o niekoľko dní či týždňov. No jedno je však isté, súčasná vláda Roberta Fica si dobre uvedomuje, ktoré médiá sú pre Smer-SD, SNS či iné strany zlé. Slovensko je v rebríčku slobody tlače podľa Reportérov bez hraníc na 17. mieste. Za súčasnej garnitúry je dosť pravdepodobné, že sa krajina môže prepadnúť nižšie. Môžeme tomu vôbec zabrániť? Na čele významných zmien vždy stáli mladí ľudia. Bolo tomu aj počas Nežnej revolúcie v roku 1989, ktorej výročie sme si nedávno pripomenuli. Zastrašovanie médií zo strany politikov nezmení to, ako informujú obyvateľov. No to, ako politici ignorujú niektoré médiá môže vyvolať v spoločnosti určitý efekt. Asi tu nebudeme mať obrovské protivládne demonštrácie, ale slušnosť predsa musí vždy zvíťaziť nad nenávisťou.

Autor: Jakub Hrubši
Foto: Bianka Mária Bálintová

Komentár: Sociálne a (ne)kultúrne Slovensko

Slovenskí občania si 30. septembra zvolili nový parlament. Voľby vyhrala strana Smer-SD na čele s Robertom Ficom po značne agresívnej kampani. Táto krajina ale mala nádej na zmenu – v podobe strany Progresívne Slovensko. Zdá sa však, že voliči chceli iný smer, najmä po predchádzajúcich vládach Igora Matoviča a Eduarda Hegera. No, a máme čo sme chceli.

Sociálne istoty bez 13. dôchodku

Po troch vládach Roberta Fica si už Slovensko mohlo zvyknúť na jeho vládnutie, keďzakaždým sľúbi vyššie dôchodky a sociálne istoty. Diaľnicu do Košíc radšej vynechajme. Už dnes bývalá úradnícka vláda priniesla na tlačovej konferencii návrh konsolidácie verejných financií pre zvyšujúci sa deficit štátneho rozpočtu. Ľudovít Ódor vtedy uviedol, že minimálna potrebná konsolidácia v nasledujúcich štyroch rokoch sú 3 percentá HDP, optimom až 5 percent. Robert Fico však evidentne šetriť nechce, nanajvýš 0,5 percenta HDP ročne. Chce zabezpečiť aj naďalej občanom sociálne istoty. 

Erik Tomáš sa ešte v lete chválil, ako bývalé vlády Smeru zvyšovali seniorom dôchodky. Lenže tu máme menší háčik. To, akou sumou sa zvyšovali, sa už „najväčší zradca“ Fica nechváli. Tak napríklad, podľa denníka Pravda, v roku 2016 sa starobné dôchodky zvyšovali o necelé dve eurá, o rok neskôr „až“ o vyše osem eur. 

Máme však november, Vianoce sa blížia, čo znamená aj vyššie výdavky. Myslieť si, že už horšie dôchodcom byť nemôže aj pre infláciu, je omyl. V utorok 7. novembra sa Erik Tomáš už ako minister práce vyjadril, že 13. dôchodky tento rok nebudú, ako uvádza RTVS, pretože ich sociálna poisťovňa nedokáže vyplatiť v plnej výške. Čo teraz? Bývalý redaktor Markízy (áno, naozaj Erik Tomáš) povedal, že 13. dôchodky nebudú? Ako si toto môže dovoliť v prosociálnej vláde na čele s Robertom Ficom. Jednoducho môže. 

Bývalá hviezda Markízy hviezdou meme stránok

Ak ste si mysleli, že 13. dôchodky aktuálne letia svetom, tak ste na omyle. Práve je „trendy“ ministerka (ne)kultúry, Martina Šimkovičová. Tá Šimkovičová, ktorá bola hviezdou Markízy v Televíznych novinách, odišla na materskú, uverejnila status o utečencoch, prišla do parlamentu, kde vystriedala niekoľko strán a viac tam nebola ako bola, rozbehla internetovú Televíziu Slovan a potom sa stala ministerkou kultúry. Vyčerpávajúci životopis.

Pred vstupom na ministerstvo kultúry, kde sú ministri viac neviditeľní ako viditeľní, napísala na svojej sociálnej sieti status k nominácii na ministerstvo. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby ste v ňom nenašli chyby žiaka prvého stupňa základnej školy. Na smiech tak bola ľuďom už od začiatku. Druhú šancu dostala pri písaní listu svojmu českému kolegovi, ministrovi Martinovi Baxovi. Opäť ju nevyužila. Pani ministerka Šimkovičová sa v liste vyjadrila, že má „víziu, ktorá nadväzuje na charakter T. G. Masaryka“. Tak to teda nám všetkým držím palce. Aby toho nebolo málo, v liste sa Šimkovičová neustále uisťuje, že to píše fakt ona, ministerka kultúry. 

Slovenská „národná“ kultúra 

Čerešničkou na torte bola návšteva Roberta Fica na ministerstve kultúry. Martina Šimkovičová sa spolu s premiérom na tlačovej konferencii zhodli na tom, že: „Ministerstvo kultúry SR sa musí vrátiť k duchu a posilňovaniu kultúrnych tradícií a dedičstva slovenského národa“. A čo to znamená v praxi? Andrej Danko to v TA3 zhrnul jednou vetou: „Nemyslím si, že máme mať v balete tanečníka z Kórey alebo dirigentov zo zahraničia, keď máme umelcov na Slovensku.“ 

Kde to žijeme

Žijeme v 21. storočí a je normálne, že sa po svete miešajú rôzni ľudia a kultúry. No v strane SNS, ktorá nemá nič spoločné s historickou Slovenskou národnou stranou z roku 1871, ale jej predstavitelia aj tak hrdo nosia tento rok na tričkách, mám pocit, že politici nie len tejto strany chcú Slovensko posunúť ešte viac do minulosti. Veď len si to predstavte, už teraz sa množia útoky na LGBTI+ komunitu, všetko musí byť pronárodné, kresťanské, človek aby sa bál vôbec vyjsť von na ulicu. K tomu je na ministerstve kultúry hviezda dezinformačnej scény, ktorá spochybňuje mnohé fakty. Strach a nenávisť nám nepomôžu sa posunúť vpred. Kam ale speje Slovensko a spoločnosť je však jedine na nás. 

Autor: Jakub Hrubši