Z hradnej mučiarne sa poslední väzni dostali von pred dvoma rokmi.
Hrad Ľupča sa neskrýva, a predsa neodhaľuje všetko. Každá chodba, každá komnata, každé dvere majú vlastný príbeh páchnuci po niečom nechutnom. História tu nie je len sled udalostí. Je to spletitý labyrint tajomstiev, kde sa minulosť mieša s podivnými zákutiami, a kde sa hranica medzi tým, čo sa stalo, a tým, čo sa len traduje, rozplýva. A to až natoľko, že si dnes nemôžete byť istí ani tým, či je tento hrad naozaj hradom.
Mučiareň, ktorá pred dvoma rokmi ožila
To, že za svoje tresty ľudia v minulosti pykali v mučiarňach, nie je nič nové. Ale ak by sa vás niekto spýtal, kedy bola podľa vás použitá hradná mučiareň v Slovenskej Ľupči naposledy, asi by ste len ťažko uhádli. Pravdepodobne by ste tipovali časy, keď kuchárom za presolenú polievku pristáli na hlave hnilé zvyšky. Alebo obdobie, keď sem komunisti poslali dvestosedemnásť mníšok a čakali, čo to s nimi urobí. Pravda je však podstatne bizarnejšia. Mučiareň tu fungovala ešte pred dvoma rokmi!
„Robili tu sociálny experiment,” vysvetľuje historička a sprievodkyňa hradu Kristína Nemčíková hlasom, ktorý ani zďaleka nenaznačuje, že hovorí o niečom neobvyklom. „Priviezli sem väzňov, potom im pichli sérum do ramena, aby boli dezorientovaní. Zavreli ich do mučiarne a návštevníci, ktorí v tom čase prišli na prehliadku, sa na nich mohli pozerať.“
V miestnosti bolo pritom takmer šero. „Stlmené svetlo malo svoj dôvod,“ pokračuje. „Aby väzni nevideli úplne jasne. Aby sa strácali v priestore, narážali telami do stien mučiarne a reagovali len na tie obrysy, čo pred sebou matne videli.” Podľa jej slov teda väzňov v mučiarni nikto nemučil, ale ubližovali si v nej sami, a to len preto, že sa v priestore nedokázali zorientovať. „Takže ani na nás nereagovali, keď sme sa nich pozerali. Mali nás úplne na háku,“ dodala s tým, že im nemali ako ublížiť.
A k čomu mala celá akcia dospieť? Výskumníci odvtedy mlčia. Hrad pokračuje v každodennej prevádzke, akoby podobné experimenty boli jeho pravidelným inventárom. A vlastne aj sú. Storočia tu akosi fungujú v režime „čo sa dá skúsiť, to sa skúsilo“. Od stredovekých trestov, keď väzni osem hodín kráčali po drevených trámoch okolo studne, až po legendu o Veronike, ktorá skočila z Donžona, či prípad obeseného člena historickej skupiny pri nočnej prehliadke. A k tomu pridajte jednu odseknutú hlavu vystavenú v spálni Márie Séči, aj býka, ktorému Gašpar Rubigall cestou z kostola odťal hlavu a zavesil ju nad portál.
Tak čo – už vás rozbolel žalúdok, alebo ste väčší gurmáni?
Keď morálka stratí adresu
Kým hradné múry z kameňa odolali takmer všetkým útokom nepriateľov, posteľ Márie Séči kapitulovala pravidelne. Šľachtičná, ktorá mala na konte už tretie manželstvo a predsa spávala v samostatnej spálni. Sama? Ale kdeže! Jej život mal len jednoducho vyššiu prevádzkovú náročnosť než bežný renesančný štandard. A keď hovoríme o spálňach, treba si uvedomiť, že vtedy sa nespávalo tak, ako dnes. „Vystretý človek bol súci akurát na to, aby ho zavreli do truhly. Dámy navyše nosili účesy, ktoré im česali štyri až šesť hodín. Stačilo si kýchnuť a mohli začať odznova,“ objasňuje náročný život vysokopostavených historička Sanha Golianová.
A tak spávali posediačky, opreté o kopu vankúšov, aby sa nezobudili ako účastníčky vlastného pohrebu a ešte aj strapaté! No malo to aj svoje praktické využitie. Oddelené spálne totiž znamenali aj súkromie. A to stačilo na to, aby si jej výsosť Mária Séči mohla do svojej komnaty bez problémov pozývať milencov. „Dokonca mala pre nich určené samostatné dvere, ktoré skrývala za nábytkom,“ nezabúda doplniť Sanha.
História mlčí o tom, koľko milencov tajnými dverami prešlo, no keďže schody do hniezdočka lásky by ste ťažko prešli bez toho, aby ste sa nezadýchali, človek sa len čuduje, akú kondičku museli Máriiní návštevníci mať.
A teraz troška adrenalínu. Máriin manžel Ferenc Vešeléni mal svoju izbu hneď vedľa. „Človek by ho aj poľutoval, ibaže v tejto miestnosti začínali jeho vlastné avantúry,“ dodáva Sanha jedným dychom. Manželská vernosť bola medzi múrmi hradu zjavne taká vzácna ako pôvodný nábytok – po vojne nezostal ani jeden kus.
Čistota – istota života
A ak by niekto pochyboval, či Máriu Séči občas neprenasledovalo svedomie, stačí pohľad na malé zákutie hneď vedľa jej postele, ktorá, mimochodom, na prvý pohľad pôsobí, že je akási krátka.Sanha to však ihneď objasňuje: „V skutočnosti za to môže baldachýn, ktorý tvorí akoby striešku nad posteľou. Ten ju opticky zmenšuje, no v skutočnosti mala na svoju dobu úctyhodných stoosemdesiat centimetrov, hoci dnešná verzia je už len replika.“ A práve pri nej, tam, kde by ste čakali skôr vyzuté papuče než pokánie, stojí nenápadná drevená lavica. Kľakátko. Miesto, kde končia hriechy a začínajú modlitby.
A na kľakátku povinne položená modlitebná knižka, ktorá pôsobí ako dôkaz, že po noci plnej telesných nežností nasledovalo ráno poriadnej duchovnej hygieny. „Vraj aby ju Pán nevidel v tom najhoršom svetle,“ vysvetľuje Sanha mierne posmešným tónom a dodáva, „ak mala Mária Séči nejakú disciplínu, tak bola majsterkou duchovnej očisty.“
Ako sa sedelo na tróne
Na hradoch sa zvykne rozprávať o hrdinoch, palatínoch a veľkomožných pánoch obsypaných zlatom. No keď malo prísť na chúlostivú fyziologickú potrebu, vtedy padla všetka ich noblesa. A to doslova — rovno dolu pod múry hradu!
„Stredovekým záchodom bola obyčajná diera v podlahe. Doslova. Sadnete, uvoľníte sa a zvyšok gravitácia vyrieši za vás,“ opisuje tento geniálny vynález historička Kristína Golianová. To, čo vyletelo zo šľachtických útrob, padalo rovno na zem, kde si s tým príroda nejako poradila sama.
A hygiena? Aj tá mala svoje špecifiká. „Šľachta si utierala zadky mačkami,“ pokračuje Kristína. Pri mojom nechápavom pohľade to bez váhania zopakovala ešte raz. Pre istotu. Ak by sa mi to náhodou zdalo málo nechutné. Pri tejto informácii človek rýchlo pochopí, prečo mačiek behá po okolí hradu dodnes podozrivo veľa. Akoby nosili v sebe pamäťový inštinkt.
Trúfla som si Kristíne položiť ešte jednu otázku. Či boli mačky v čase svojho špecifického účelu živé alebo mŕtve. „To dnes asi nikto s istotou nevie povedať, ale myslím si, že boli mŕtve.“ Od tej chvíle sa už nedokážem zamyslieť nad tým, kedy by to smrdelo menej.
Od reťazí k ružencu
V Slovenskej Ľupči sa toho udialo požehnane, ale málokto by povedal, že sa hrad v 19. storočí premenil na niečo medzi sirotincom, školou a núdzovým skladom ľudských osudov. Podľa slov hradného kastelána Vladimíra Homolu tu kedysi siroty nachádzali svoj domov. A nielen tie. V polovici 20. storočia boli dejiny hradu pretkané ešte aj prítomnosťou mníšok. O tom sa dozvedám od pamätníčky Bibiány Stankovej, 89-ročnej babičky žijúcej celý život v Slovenskej Ľupči: „Bolo to počas Akcie R, keď sa režim rozhodol, že rehoľníčky majú byť užitočnejšie inde. A tak ich poslali na hrad – presne dvestosedemnásť.“
Chlad v jej hlase vo mne zarezonoval. Žiadne pátosy. Žiadna ľútosť. Len suchý fakt, že hrad, ktorý do tej chvíle zažil všetko od mučiarne po neveru, zrazu fungoval ako preplnený internát so zvonením na modlitbu. A aby toho nebolo málo, mníšky sa stali novými vychovávateľkami miestnych sirôt. Deti medzi mníškami, mníšky medzi stenami, ktoré vedeli o realite života viac než celé Evanjelium dokopy.
„Boli prísne, ale láskavé. Mali tie chúdence deti rady. Učili ich, ako sa správať, modliť sa, učiť sa. Boli ich náhradnými matkami. Niektorí tvrdia, že boli nemilosrdné. Ale myslím si, že len voči tým, ktorí vystrkovali rožky,“ spomína na mníšky Bibiána.
Siroty vraj prijali hrad ako dobrodružstvo.„Pre ne to nebola politika, ale veľký starý dom s množstvom schodov, dverí a chodieb, kde sa dalo behať, kým ich mníška nechytila za golier. A možno aj potom,“ dodáva Bibiána s jamkami na lícach.
A tak kým sa režim tváril, že tu rieši centralizáciu, na hrade sa písala ďalšia kapitola plná paradoxov. Miesto, kde kedysi mučili, zrazu slúžilo tým najkrehkejším.
Stopy preživšej
Či za krehký možno označiť aj pád Veroniky z Donžona, to je otázne. Podľa miestnej legendy išlo o mladé služobné dievča, ktoré sa vraj rozhodlo skočiť z najvyššej hradnej veže. Prečo?O tom sa verzia od verzie mení. Raz kvôli nešťastnej láske, inokedy zo žiarlivosti a podľa jednej šťavnatejšej verzie preto, že ju pristihli v posteli s niekým, s kým tam rozhodne nemala byť.
Podľa najrozšírenejšej legendy bola totiž milenkou práve Františka Vešeléniho, teda manžela Márie Séči. Historička Kristína Nemčíková navyše prekvapivo šokuje:„Palatín si ju mal vodievať na hrad bokom, vyčlenenými schodmi. Či bola skutočná, to sa už dnes overiť nedá, v dokumentoch po nej nie je ani stopa. Ale zato zanecháva stopy za sebou teraz – priamo na hrade, keď tam príde strašiť.“ Vraj má s tým osobnú skúsenosť z minulého roka, keď na hrade zamkýnala po prehliadkach niektoré miestnosti a na schodoch uvidela nezvyčajné šľapaje. No keďže sa zľakla, viac detailov si z tohto zážitku nepamätá.
A tak sa v Slovenskej Ľupči dodnes traduje, že tam, kde Veronika vraj dopadla, je zem akási mäkšia. Žiadny geológ to síce nepotvrdil, ale legenda tým len získava na chuti.
Nedotknuteľné zlaté kľučky
Hrad Ľupča má svoje oficiálne prehliadkové trasy, kde sprievodkyne rozprávajú o histórii, legendách a veciach, ktoré „sa môžu povedať.“ A potom má aj poschodie, o ktorom sa mlčí. Nie preto, že by tam strašilo – ale preto, že tam visia zlaté kľučky, lesknú sa zlaté batérie a dvere sa otvárajú len tým, ktorí sa vedia preukázať správnym menom či funkciou.
„Neviem, či vám všetko ukázali,“ naznačuje miestny kostolník Otakar Brynych spôsobom, akým sa oznamuje, že niekde existujú aj iné dvere než tie oficiálne. A potom to povie narovinu: „Tam sú apartmány se zlatýma kľučkama a batériama!“
Takže nie vitríny, nie expozícia – apartmány. Keď tam nemôžu ísť bežní návtevníci hradu, tak kto? Na moju otázku bez mihnutia oka odpovie: „Naposledy, keď bol pán prezident Schuster… tam bola taká spoločnosť, ktorá sa tam zišla.“ A už bolo jasné, odkiaľ vietor fúka.
Čiže žiadni turisti zanietení do histórie. Skôr malé uzavreté stretnutie tých, ktorí si v rúkách držia pozvánky s menami, než vstupenky na prehliadky. Hovoriť o tom v dedine sa ale veľmi nepatrí. A ani na hrade. Hoci skoro všetci vedia o tajomstve, že tam je poschodie, kde zlatá farba prestáva byť dekoráciou a začne byť kvalifikáciou.
A tak kým bežní návštevníci obdivujú kaplnku, hradby a mučiareň, nad nimi existuje ešte jeden svet. Taký, kde sa dvere nezamkýnajú obyčajným kľúčom, ale hodnosťou. A kde je zlatá kľučka možno najtichšou, ale zato najjasnejšou pripomienkou, že hrad nikdy úplne neprestal patriť mocným…
Vzkriesený pod železnými krídlami
Ak by ste sa rozhodli hľadať najväčší paradox Ľupčianskeho hradu, nehľadajte v legendách ani v stredovekých intrigách. Otvorte si kataster. Hrad totiž odkúpili Železiarne Podbrezová. Áno, tie Železiarne. Tie, v ktorých vyrábajú rúry, tavia kovy vo vysokých peciach a ich zamestnanci rozhodne nepôsobia ako tradiční zberatelia gotických portálov či renesančných stropov. Keby ste si mali tipnúť, kto zachráni hrad pred zrútením, hutníci by boli asi poslední na zozname. A predsa je to pravda!
„Pán Boh zaplať, že to kúpili,“ dušuje sa kostolník Otakar Brynych pri nenápadnej zmienke o majiteľoch. A človek mu verí. Lebo keď Železiarne v roku 2002 hrad prevzali, nevyzeral ako kultúrna pamiatka – skôr ako nález, pri ktorom sa pamiatkári najprv prežehnajú a až potom zavolajú statika. Strechy zatekali, múry vlhli a niektoré miestnosti vyzerali tak, akoby sa za ne hanbil aj sám stredovek. A to je už čo povedať!
„Bol to taký malý zázrak, keď sa hutníci pustili do obnovy hradu. Žiadne pompézne gestá, len roky tichej a poctivej práce. Nové strechy, opravené fasády, prebudované interiéry. A výsledok? Dnes je v lepšej kondícii, než keď sa po ňom prechádzali králi, palatíni a ich legendárne milenky,“ dovolil si skromne zažartovať Otakar.
Železiarne dali hradu novú tvár a ten im na oplátku daroval kus noblesy, ktorú v Podbrezovej na bráne určite nevydávajú. A čo je na tom obdivuhodné? Nikde žiadne logá, billboardy ani nápisy typu: „Hrad sponzoruje priemysel.“ Len činy, ktoré hovoria za všetko.
„Keby ho hutníci vtedy nekúpili, dnes by ste nechodili po hradných chodbách, ale po rumovisku!“ dodáva Otakar.
Stará pamätníčka
Ak múry vedia rozprávať, tak lipy vedia mlčať. A tá v Slovenskej Ľupči mlčí už viac ako päť storočí. Lipa Mateja Korvína, stará pani s obručou okolo pása, stojí pod hradbami ako kronikárka dávnych poľovačiek, milostných tragédií aj socialistických prevýchovných pokusov. A hoci sa na ňu podpísal blesk, betón, modrá skalica, gravitácia, huby, aj zopár menej šetrných zobákov, odmieta padnúť. „Je to najstaršia kvitnúca lipa na Slovensku. Tá bojnická už nekvitne, takže korvínová dáma vyhráva vo svojej dlhovekosti,“ hrdo objasňuje sprievodkyňa hradu Kristína.
Nejde o žiadnu romantickú vílu s listami ako z herbára. Je to zocelená preživšia, ktorá má v páse kovovú obruč takú širokú, že by jej mohla závidieť nejedna baroková šľachtičná. Obruč jej nasadili po tom, čo ju rozštiepil blesk a odvtedy ju drží pokope ako stredoveká ortéza. Podľa miestnych je lipa napojená aj na hradnú vodu. Keď prší a z tamojších striech steká voda, ťahá si ju cez starý systém zavlažovania. „Hovorí sa, že vďaka tomu ešte stále kvitne. Alebo že ju len poriadne polieva hradný duch, čo má rád stromy a nemá rád motorové píly,“ zažartuje Kristína.
Ak sa pýtate, prečo práve Korvínova lipa, vraj sa pod ňu chodil schladiť sám Matej Korvín, keď mal pri honoch dosť nielen jeleňov, ale aj dvorného protokolu. Keby tušil, že raz to lipa dotiahne do 20-metrových výšin s obvodom kmeňa sedemstosedemdesiat centimetrov rastúcim už od roku 1967, asi by sa pod ňu schovával častejšie. Nie preto, že by mu tam bolo chladnejšie, ale preto, že je málo miest, kde vás príroda prežije s takou noblesou, akú nemala ani jeho vlastná koruna.
A možno práve Korvínova lipa je tým najlepším sprievodcom, akého môže hrad mať. Je prvá, čo vás pri príchode privíta, a posledná, čo sa za vami pozerá, keď odchádzate. Stojí tam už celé desaťročia, akoby strážila všetky príbehy, ktoré sa v Slovenskej Ľupči odohrali – tie, ktoré sa hovoria nahlas, aj tie, čo sa radšej len šepkajú. A keď odchádzate z hradu, máte pocit, že práve ona najlepšie vie, čo všetko sa tu kedysi stalo, aj to, čo sa tu ešte len raz niekomu podarí objaviť.
