Juraj Mravec patrí k výrazným osobnostiam slovenskej investigatívnej žurnalistiky. Dlhé roky pôsobí v relácii Reportéri Slovenskej televízie, kde je známy osobným nasadením, prácou v teréne a schopnosťou rozprávať silné ľudské príbehy s detektívnou presnosťou. V rozhovore otvorene hovorí o situáciách, keď novinár prestáva byť pozorovateľom, riskuje vlastnú bezpečnosť a pravda sa stáva problémom.
Čo bol váš prvý investigatívny príspevok? Ako si naň spomínate? Čím sa odlišoval od tej bežnej žurnalistiky?
Vyhral som s ním Open Society Found, nadáciu otvorenej spoločnosti, ktorá práve štartovala v roku 2004. Mám prvú cenu za reportáž „Pokuty alebo všimné“. Išlo o to, že som zámerne zaparkoval auto tam, kde som ho nesmel parkovať. Prišli mestskí policajti a ja som tam nebol ako novinár. Ja som tam bol ako bežný človek a skúmal som, či mi dajú pokutové bločky, ktoré správne zaevidujú. A tak sa mi stalo, že v Bratislave mi dal mestský policajt, išlo o mestských policajtov, mi dal blokovú pokutu 500 korún. Vtedy boli koruny, v roku 2004. Ale o týždeň neskôr som bol na ich centrále, kde som zistil, že zaevidoval z toho len 200 korún. 300 si nechal. Na Špecializovanom súde ho odsúdili na tri roky pre konflikt záujmov. On to nesmie robiť. On je v normálnej verejnej službe a on si nechá peniažky? No tak išiel na tri roky sedieť.
Rád idete s kožou na trh?
Treba tých ľudí presvedčiť, že som laik.
Napríklad – boli sme za primátorom Trnavy, ktorý bol v šialenom konflikte záujmov. Totiž firma, ktorá neustále vyhrávala v Trnave zákazky, bol to Vion Zlaté Moravce, ešte boli oblečení v uniformách. Vion – modro-žlté na chrbte, pásik Vion Zlaté Moravce – robili cesty, chodníky a tak. Ale sme ich natočili, ako robia na primátorovom dome. Títo ľudia, v týchto uniformách. A keď som došiel za pánom primátorom: „Že taká bilancia vášho primátorstva, ste tu už dvanásty rok, čo sa vám podarilo? Na čo ste najviac hrdý?“ Čiže vždy idú dve, tri otázky rozbehové, príjemné a potom príde gilotína. Napríklad po otázke: „Čo by ste robili, keby ste zistili, že vo vašom úrade je niekto v konflikte záujmov?“
„No vyvodil by som personálne dôsledky.“
„A čo by ste robili, keby ste to boli práve vy, kto je v konflikte záujmov?“
„Ja? Ja nie som.“
Čiže prichádza gilotínový efekt.
„Ja nie, čo to má znamenať? Do témy o bilancii mojej…“
„No máme natočených vašich Vion Zlaté Moravce, ako robia u vás na komíne.“
A bol v háji. Toto je ono! Toto milujem!
Vnímate dôvody, prípadne aké, ktoré sú pre novinárov lepšie, keď sa venujú investigatívnej žurnalistike než bežnému spravodajstvu? V čom vidíte výhody investigatívnej žurnalistiky pre vás ako novinára?
Pre mňa osobne je to taká satisfakcia. Vedomie, že to čo robím, robím v prospech možno akejsi výchovy verejnosti, aby sa správali normálne, aby ako Gorila hovorí: „Lidé myslete.“ Pre dobro veci.
Ako, prípadne kde najčastejšie nachádzate témy na investigatívne spracovanie?
Buď ich dostávame od ľudí, ktorí nám píšu a skúmame parametre tej témy, že či naozaj nesie tú váhu dvanástich až pätnástich minút. Premýšľame o respondentoch, ktorí sa v nej budú vyjadrovať. Takže takto – skôr od ľudí. Alebo potom, keď sedíme aj niekde v krčme, alebo v pohostinstve, v kaviarni, tak sa rozprávam s mnohými, lebo treba mať, samozrejme, schopnosť rýchlo nadviazať kontakt a dostať z toho človeka dôverčivé informácie.
Máte nejaké pozitívne alebo negatívne skúsenosti s tým, keď vás kontaktovali čitatelia, alebo ľudia z ulice ohľadom tém? Čo by sa ešte hodilo spomenúť? Máte nejaké negatívne skúsenosti, že možno ľudia klamali, alebo že sa tomu nakoniec neoplatilo venovať?
No jasné. Boli témy, ktoré sme zamietli, keď sme zisťovali na mieste.
Napríklad pricestujem do Bardejova, prejdem republiku. Veziem sa šesť hodín v aute po krka hájoch, rozbitých cestách a tam mi dotyčný povie, ktorý mal byť hlavný reprezentant tej svoje krivdy a témy, že on nechce ísť na kameru. Ja hovorím: „Tak a načo som prišiel? Kto bude za vás bojovať, ak vy nie sám?“ Takže to sú témy, ktorým sa potom ďalej nevenujeme. Alebo ich presvedčím, že poďte odzadu, zmeníme vám hlas. Niekedy sa to takto dá.
Koľko máte času na to, aby ste to všetko stihli – týždne?
Dva až tri týždne.
To sa venujete jednej téme, alebo ešte nejakým ďalším súčasne popri tom?
Iba tej jednej, to stačí.
Čo by ste odporúčali na nachádzanie tém pre študentov? Keď by sa študenti chceli venovať niečomu investigatívnemu, nejakému prípadu, tak kde oni by si mali nájsť témy?
Čítajú noviny títo ľudia. Vidia, kde sú nejaké nekalosti. Ja by som to najprv urobil tak, že vidím nejaký príbeh, ktorý je niekde v „Živote“, v „Slovenke“ rozpitvaný, ale nedotiahnutý. Ostáva tam plávať krivda na povrchu. A bolesť a nespravodlivosť. No tak by som asi kontaktoval toho človeka, lebo tam by mali byť asi dáta, že odkiaľ človek je, ako sa volá, telefonicky by som ho kontaktoval.
Aká je príprava investigatívneho príspevku?
Idem, preskúmam tému, nakrútime ho. Vymyslím fór, akým sa dostanem k srdcu tej témy. Fintu, možno herecké ozvláštnenie. Možno zamaskovanie, možno skrytá kamera.
Skúsenosti so skrytou kamerou teda máte. Čo také tajné nahrávanie rozhovoru? Je to etické?
Ja neviem, záleží. Ak ide o človeka z verejného priestoru, verejného činiteľa, u ktorého je silné podozrenie, výrazné indície, že klame, že korumpuje a že robí svinstvo, no tak sa tam nasadia tieto veci a urobí sa pokec s naším právnikom, či je to relevantný prístup.
Ktoré AI alebo digitálne nástroje by ste odporučili študentom, čo sa týka práce v investigatíve?
ChatGPT je veľmi dobrý. Dokonca dáte, že: „Ahoj,“ ja volám ChatGPT Sofi, lebo je to ona, „ahoj Sofi, prosím ťa, poraď mi štruktúru reportáže na tú a tú tému.“ Ona mi za pol minúty vysype, že čo by tam malo byť. Toto je strašne veľká pomoc. Kedysi sme to nemali, toto máme posledného pol roka, predtým to nebolo.
Čo prežívate po publikovaní investigatívneho príspevku?
Radosť. Sedím pred televízorom a teším sa.
Máte skúsenosť s nervozitou/obavami počas robenia investigatívy, alebo po?
Áno, keď som robil reportáž o predávaní bieleho mäsa. To znamená, že som navštívil hostingové firmy, spoločnosti, ktoré mali dávať dievčatá na hostesing. No a chcel som od nich, aby pre partiu významných podnikateľov, ktorí budú mať apartmán na Bojnickom zámku a budú oslavovať, aby niektoré z týchto hostesiek išli ešte aj do postieľky.
No a pán riaditeľ hostesingovej agentúry povedal: „Dobre, tieto dve vám dám, ale tie ostatné sa o tom nesmú dozvedieť. Lebo tieto zarobia viac.“ Oni to pustili. A reakcia? Rodičia tých dievčat mi písali, že ako som si to mohol dovoliť, očierňovať ich pána riaditeľa agentúry (smiech). Tak on ich tam hádže do postelí a ešte ja som bol zlý. Na Slovensku je to tak.
Chcete sa podeliť s chybou v investigatíve, na ktorej ste sa veľa naučili? Tip, na čo by si mali študenti dávať najviac pozor? Čo by ste už nerobili v investigatíve? Je niečo, čo nefunguje?
Neviem no, ja som chodil aj do vojnových teritórií. Bol som v Iraku, bol som na Ukrajine štyrikrát vo vojne, bol som v Arménsku, v Azerbajdžane, keď bojovali s Azermi. Kolegu skoro zabilo. Buchta tam bomba. Mal som strašný tlkot srdca, zvýšený pulz, nevedel som to udýchať. Tak vtedy som si povedal: „Ja kašlem už na vojenské témy, nebudem to robiť.“ Lebo som pochopil, že vojna nie je pre dôchodcov. Ja už som dva roky v dôchodku. Ale tým, že ma to veľmi baví, tak to robím.
A študenti?
Ale tí sú mladí, tí by mohli klusať do vojenských zákopov (smiech).
Máte nejaké hranice vôbec v tomto, že kam až zájsť?
Už iba nejsť do vojny. Ináč do kozmu by som letel, vysvetliť pánovi Machalovi, že Zem je guľatá (smiech).
Čo vás motivuje na investigatíve?
Radosť z pozitívnych dôsledkov.
Čo vás odrádza od investigatívy?
Ak chcem ísť do politických tém, ktoré sú aj teraz veľmi aktuálne, tak nemôžem. Lebo padla na rampa v tejto televízii. A podľa mňa v každej televízii padla rampa. Lebo politická klika, ktorá tu vládne… je nekompromisná. Nechce byť kritizovaná.
Myslíte, že sa tým zmení investigatíva do budúcna? Predsa práve investigatívna žurnalistika má byť tá, ktorá kontroluje verejnú moc.
V normálnej krajine. Tam je odpoveď. Sme normálna krajina?
Prečo ste sa vlastne rozhodli venovať investigatíve – úplne na začiatku? Ako ste sa k tomu dostali?
Bol som píšuci redaktor, devätnásť rokov v printe a bavilo ma písať tie príbehy. A vtedy, keď došiel človek z Novy – Eugen Korda v 2003 – tak u Rybníčka vybavil… vtedy bol riaditeľ Rybníček… vybavil, že tak, ako je relácia Na telo alebo Na vlastné oči, neviem, čo bolo vtedy nové… takáto investigatíva, že on by chcel nájsť ľudí, ktorí by to robili tuná. Tuná u nás. No a hľadal tím ľudí, ktorí sú neokukaní, nie sú z televíznych médií. Skôr takí z printov, aby sme neboli opozeraní. No tak ma oslovil. No tak som povedal: „Čo ja viem, do televízie? To mi nikdy nenapadlo.“ Asi tri roky mi trvalo, kým som sa nejakým spôsobom zohral a stratil trému pred mikrofónom. No a teraz čítam slušné komentáre.
Je relácia Reportéri vysielaná v Slovenskej televízii investigatívna relácia?
Nemyslím si, že relácia Reportéri je čisto investigatívna relácia. Skôr by som ju považoval za publicistiku o aktuálnych témach s väčším alebo menším presahom do investigatívy.
Prečo nie je vyslovene iba investigatívna?
Pretože máme silný podstav pracovníkov, je nás málo. Čo je to sedem až osem ľudí? V Českej televízii v Reportéroch robí pätnásť reportérov.
Čím to je? Nie je záujem o prácu v investigatíve, alebo neprijímajú ďalších novinárov?
Nie sú ľudia, ktorí by to chceli robiť, alebo možno vedeli. Neviem.
Čo myslíte, prečo? Je to kvôli určitému riziku?
Lebo je to ťažké. Navyše všade vám zatvárajú dvere. Nechcú vás, lebo cítia, už keď poviete, že Reportéri, tak cítia, že pôjde o nejakú kritiku, alebo kontrolu ich „masla na hlave“.
Myslíte si, že je štúdium žurnalistiky na VŠ nutné alebo potrebné k tomu, aby dokázal niekto robiť investigatívnu žurnalistiku dobre/kvalitne?
Štúdium žurnalistiky nie je nevyhnutné k tomu, aby sa z človeka stal kvalitný investigatívny novinár. Môžete pokojne študovať sociálne vedy, psychológiu, históriu či právo… vysoká škola mu poskytne najmä čas na mentálne a vedomostné dozrievanie. Ten čas po maturite je veľmi dôležitý. Ale novinár musí byť vo vás a pomaly sa drať na povrch. Ako? Záujmom o veci verejné, o politiku podriadenú kritickému mysleniu, cibrením zmyslu pre spravodlivosť…
Čo by ste odkázali študentom, ktorí by sa chceli venovať investigatíve? Čím by ste ich motivovali? Alebo čo by bol Váš odkaz?
Nech si určite vlezú do archívov a nech si pozerajú naše reportáže. Tam by sa mali čo najviac naučiť. Ako sa nebáť, ako ísť do tej scény.
Ako prekonať strach?
To musí každý sám v sebe. Niekto má na to náturu, niekto sa bojí, niekto radšej robí o športe.
Asi to musí byť vo Vás…
Musí to byť v človeku. Musíte mať radi spravodlivosť, ľudí, ich príbehy, vedieť ich počúvať a najmä sa vedieť zvedavo pýtať. To je dôležité.
