Byť ekologický je dnes in a myslím si, že to je správne. Všetci triedime odpad a odsudzujeme tých, ktorí to nerobia. Teda ja ich určite odsudzujem… Nosíme plátenné tašky a pijeme z termosiek namiesto plastových fliaš. V obchodoch všade svietia nápisy „bio“, „eko“ a „lokálne.“ No je ekológia a udržateľnosť naozaj dostupná pre každého?
Áno, v dokonalom svete by sme chodili na bicykli a hromadnou dopravou, nakupovali by sme v bezobalových obchodoch a na miestnych trhoch od lokálnych farmárov. Lenže realita je krutá. Ceny takýchto ekologických potravín a udržateľných vecí sú veľmi vysoké oproti bežným alternatívam. Napríklad, byť vegánom nie je pre každého. Jasné, poznáme takú tú frázu, že kto chce, ten si spôsob nájde. No, aj keby som chcela, nedokážem si teraz ako študentka po finančnej stránke predstaviť, že by som si mala kupovať iba rastlinné produkty a nejesť mäso. Pretože jesť mäso je jednoduchšie. Niekto by mohol namietať, že stojí viac ako zelenina, ale vegáni nejedia iba zeleninu… Udržateľnosť je dnes obrovskou výsadou.
Príde mi to paradoxné, pretože takýto životný štýl má chrániť planétu a budúcnosť, no v reálnom živote si ho môžu dovoliť len tí najbohatší z nás. Na internete stále vidím, ako nemôžem nakupovať v reťazcoch s rýchlou módou. Ale čo už počúvam menej je, že je v poriadku si nakúpiť v takomto reťazci alebo na čínskej stránke, ak na to nemám. Takéto rady o udržateľnosti a nakupovaní by si mohli zobrať k srdiečku najmä slečny influencerky, ktoré zarábajú mesačne ako tri bohatšie štvorčlenné rodiny a potom natočia video, čo nové si objednali na čínskych weboch. Celá krabica oblečenia, a to len za dvadsať eur. Super! Ďakujem za to, že myslíš iba na seba.
Aby som vyzdvihla aj alternatívy, ktoré sú lacnejšie. Chodiť pešo je zadarmo, nekupovať zbytočnosti je zadarmo, triediť odpad je zadarmo, piť z pohára namiesto z plastovej slamky je tiež bez poplatku. No a to je asi všetko. Snažila som sa toho vymyslieť viac, ale akosi mi nič neprichádzalo na um. Ešte možno – opraviť staršie pokazené veci, ale to určite nie je zadarmo, ak si to človek nevie urobiť sám. Často to je ešte drahšie ako si kúpiť novú vec, pretože je málo opravárov, lebo všetci sa rozhodli chodiť na vysokú školu a sedieť v kancelárii, ale to už je debata na inokedy.
Bohužiaľ nemám riešenie na túto prekérnu situáciu. Každý môže prispieť k zelenšiemu svetu toľko, koľko je v jeho možnostiach, a nikto by ho nemal nútiť sa cítiť zle za to, že nerobí dosť. Inak sa môže stať, že v mene záchrany planéty budeme polarizovať už aj tak rozdelenú spoločnosť.
Čo má spoločné sushi, k-pop, taco a slovenská fujara? Všetky tieto prvky, aj keď to na prvý pohľad nemusí byť jasné, reprezentujú kultúru. Lokálnu alebo, ako tomu dnes hovoríme, globálnu. V súčasnom rýchlom svete, svete lacného cestovania, medzinárodného obchodu a pätnásťsekundových videí, nastáva otázka, či môže tradičná kultúra prežiť v globalizovanom svete alebo je odsúdená na zánik.
Globalizácia prepája krajiny, spoločnosti a jednotlivcov naprieč kontinentmi. Prakticky uľahčuje celý náš život. Od obchodu cez komunikáciu až po cestovanie. Keď sa na to pozrieme cez kultúru, vidíme, že v rovnaký deň môžeme sledovať kórejský seriál, jesť mexickú kuchyňu, popritom počúvať americký rap, a to všetko bez toho, aby sme vytiahli päty z domu.
Znie to úžasne, no má to aj svoju tienistú stránku. Obrovské krajiny, ako sú napríklad Spojené štáty, čoraz viac dominujú globálnemu priestoru a výsledkom môže byť kultúrna homogenizácia. Jednoducho povedané, všetko začne znieť a vyzerať rovnako.
Tradičná kultúra sa často považuje za akýsi prežitok. No je veľmi dôležité, aby sme si ju zachovali. Je to odraz identity – našich koreňov, hodnôt a spôsobu života. Je to spôsob, ako po stáročia rozumieme svetu a sebe samým. Napríklad slovenský folklór – kroje, ľudovky, modranská keramika, korbáče, rezbárstvo… to všetko nás robí jedinečnými. Ak by sme sa o tieto hodnoty prestali zaujímať, hrozilo by, že o túto jedinečnosť prídeme.
Globalizácia nás núti prispôsobovať sa. Decká poznajú zahraničných influencerov viac ako miestne rozprávky. Tradičné remeslá často zanikajú, pretože kto by si kúpil ručne upletený košík od lokálneho košikára za vyššiu sumu, keď si môže taký istý objednať z obrovského čínskeho e-shopu za pár eur. Za zmienku stojí aj komercializácia kultúry. Ľudové tance sa často predvádzajú iba ako atrakcia pre turistov, nie ako živá súčasť komunity. Týmto spôsobom strácajú svoj pôvodný význam.
Riešením môže byť napríklad spájanie ľudových motívov s modernými štýlmi. Za vypočutie stojí takýmto spôsobom vytvorené Na skalách od slovenského rapera Gleba. Spojil pieseň od Václava Petlana – Krásne je v Tatrách, so svojím rap štýlom. Alebo pieseň od rapera Sameya, Valeriya, kde spojil ľúbostnú pieseň od skupiny Elán – Ak nie si moja, s clivým rapom.
Aj tieto hudobné počiny sú dôkazom, že kultúra sa môže vyvíjať, ale zároveň si môže zachovávať autenticitu. Treba, aby sa kultúra nezachovávala len za vitrínami v múzeách, ale ako živá súčasť dnešného života a nás všetkých.
Globalizácia teda nemusí predstavovať iba ohrozenie kultúry, môže byť aj príležitosťou na to ukázať svetu, akí sme. Čo môžeme pre zachovanie tej lokálnej urobiť, je napríklad rozhodnúť sa predsa len kúpiť ručne pletený košík od pána na trhu zároveň sa s ním skúsiť porozprávať o jeho živote, a vášni pre košikárstvo a či tomuto remeslu učí aj niekoho iného.
Posledná sobota v apríli v Prahe patrila protestom. Konkrétne Pochod pro život, ktorý organizovalo Hnutí pro život a antiprotest, ktorý organizovala platforma Praha je feministická. Antiprotest zablokoval demonštrantov, ktorí po prvýkrát nedokončili celú trasu. Po niekoľkých hodinách blokády sa ho rozhodli rozpustiť.
Tieto protesty nie sú nič nové pod slnkom. Veď aj na Slovensku sa pravidelne organizujú. Avšak, Hnutí pro život okrem toho, že je konzervatívne, je aj kontroverzné. Podľa denníka Alarm, jeho predseda Radim Ucháč, predstavil svoj plán ultrakonzervatívnej siete Agenda Europe, ako docieliť úplný zákaz potratov. Malo by ísť o zoznam „zlých žien“, ktoré podstúpili interrupciu. Toto riešenie by malo rešpektovať slobodu voľby, no zároveň oddelí zlé ženy od ostatných. Teda spoločnosť nimi bude pohŕdať a ukazovať na ne prstom, čo bude výstrahou pre tie ostatné, a aby sa vyhli takejto hanbe potrat nepodstúpia. Chorvátsky web Portal Novosti, ktorý s touto informáciou prišiel, skúmal spolu s ďalšími médiami z rôznych štátov uniknutú internú konverzáciu tejto siete.
Podľa dokumentu, ktorý zverejnilo Fórum európskeho parlamentu Restoring the natural order, sa Agenda Europe zaoberá bojom proti právam kvír ľudí a ide proti reprodukčným právam žien. Skupina by sa mala skladať z ľudí z Vatikánu, ultrakonzervatívnych politikov, antigenderových organizácií a lobistov.
Ďalej, ako uvádza portál Seznam Správy, sa Hnutí pro život spolu s tromi českými poslancami pokúša presadiť povinné upozornenia na tehotenských testoch s odkazom na ich webové stránky. Ak by tak výrobcovia testov neurobili, hrozila by im pokuta až dva milióny korún. Tento návrh vyvolal na sociálnych sieťach vlnu nevôle.
Pochody za život mi nevadia. Síce sa vôbec nestotožňujem s ich myšlienkou ani protestujúcimi a tým, že do toho zaťahujú deti, ktorým dávajú držať transparenty, ktoré nedokážu ani prečítať. Prekáža mi však Hnutí pri život ako organizácia, ktorá nemá také čisté a mravné úmysly, aké prezentuje. Na svojej stránke podávajú všetky informácie veľmi emotívne a nátlakovo. Vo videu zverejnenom na ich stránke sa napríklad uvádza, že osemdesiat percent žien podstupuje interrupcie pod nátlakom. Zdroj? Proste nám ver. To je asi dôveryhodný zdroj. Myslím si, že uniknuté konverzácie ukazujú snahy predsedu Radima Ucháča urobiť viac ako len ochrániť deti, a to vziať ženám právo rozhodnúť sa.
Preto mala blokáda zmysel. Nie je to iba gesto proti pochodu a rozdielnym názorom na jednu tému. Ide o vyjadrenie nesúhlasu s hnutím, ktoré sa tvári ako ochranca života, detí, rodín a žien, ale jediné, o čo ide, je kontrola ženských tiel, trestanie a ukazovanie prstom. Treba stáť na strane tých, ktorí sa neboja ukázať nesúhlas. Právo rozhodnúť sa, čo sa bude diať s vlastným telom, by nemalo byť odoprené nikomu. Je to základná ľudská sloboda, ktorú by sme mali brániť. Možno by sa ľudia ako Radim Ucháč mali viac zaoberať deťmi v detských domovoch, ako cudzími telami.
Po Veľkonočnom pondelku ostalo akési zvláštne ticho. Smrť pápeža Františka zasiahla mnohých, kresťanov aj nekresťanov. Hlava cirkvi, ktorá spájala rôzne kultúry aj náboženstvá. Pápeža Františka vnímam pozitívne už od jeho zvolenia.
V roku 2013, keď zo Sixtínskej kaplnky stúpal k oblohe biely dym, som sa ešte ako desaťročná kresťanka s radosťou pozerala na konkláve. Bola som z toho nadšená. V tom čase som aktívne chodila do kostola a občas sa dokonca sama pomodlila ruženec. Keď Vatikán oznámil, že novým pápežom bude František, bola som prekvapená, že za jeho menom sa nenachádza žiadne číslo a prišlo mi to veľmi progresívne. Nech to znie akokoľvek hlúpo… nevedela som, že pápež si môže zvoliť meno, ktoré nemal nejaký z jeho stredovekých predchodcov.
Od roku 2013 sa môj duchovný život trochu zmenil. Viac ako trochu… Postupne som vieru a chodenie do kostola začala brať ako niečo nútené. Odmalička som bola vedená k tomu, aby som sa modlila, každú nedeľu chodila do kostola a každý prvý piatok v mesiaci na spoveď. Nevidím na tom nič zlé, ale počas puberty chce mať každé dieťa svoj názor, robiť si veci podľa seba a myslí si, že všetko vie najlepšie. Nebola som výnimkou. Prirodzene, rodičia neboli nadšení a babka už vôbec nie, ale dokázali sme sa navzájom tolerovať.
Ako v každej rodine, aj my sme sa občas na niečom nezhodli a vymenili si názory. Či už s väčšou vášňou alebo pokojnejšie. To isté sa dialo aj s témou náboženstva, cirkvi, viery, alebo ak som náhodou zavítala do kostola, aj kázne, ktorá v každom z nás vyvolala iné pocity. Myslím si, že to je v poriadku, ale nie vždy to bolo príjemné. Avšak, vždy ak došlo na debatu o Františkovi, všetko bolo akési pokojnejšie. Rada som o ňom čítala správy a ešte radšej o nich dávala vedieť babke, aby vedela, že nie som od nej tak ďaleko, ako si môže myslieť. Aj keď nechodím do kostola.
Citát pápeža Františka: „Kto som ja, aby som súdil?“ som často používala na demonštráciu toho, ako ľudia z kvír komunity nie sú iní ako my, a že si to myslí aj pápež František. Predsa len… u babky má pri takýchto témach väčšie slovo pápež ako ja (samozrejme tomu úplne rozumiem). Jeho posolstvá, ktoré vnášal do sveta, a že sa snažil priblížiť obyčajným ľuďom, nám bolo obom blízke, aj keď sme z iného názorového tábora.
Po Veľkonočnom pondelku ostalo zvláštne ticho, no opäť nás to všetkých doma spojilo. Spojila nás viera v to, že cirkev opäť vyberie pápeža, ktorý bude cestou a nie múrom v spoločnosti.
Kniha Začína sa to nami je pokračovanie známeho románu Končí sa to nami od autorky Coleen Hoover. Dielo Končí sa to nami vyšlo v roku 2016 a ovládlo sociálne siete. Aby som sa mohla venovať téme ďalej. treba uviesť stručný obsah prvej knihy.
Román je o mladej žene Lily Bloom, ktorá opisuje svoju traumu z detstva, keď otec týral mamu. V tom čase stretla chlapca Atlasa, ktorý bol bezdomovec a zabýval sa vo vedľajšom opustenom dome. Lily mu pomáhala a postupne sa do seba zamilovali. Keď dospela a otec zomrel, presťahovala sa do Bostonu, kde si otvorila vysnívané kvetinárstvo. Atlasa dlhé roky nevidela. V Bostone sa spoznala s chirurgom Ryleom, do ktorého sa zamilovala a začala s ním žiť. Ukázalo sa, že Ryle je násilník, Lily týral a jej sa obnovili bolestivé spomienky z detstva. Kniha končí odchodom Lily od neho a narodením ich dcéry. S Atlasom sa znovu stretávame na konci knihy, keď prichádza ako Lilyn záchranca.
Tento príbeh mal naozaj myšlienku, páčil sa mi a bolo v ňom veľa momentov na zamyslenie. Obvykle čítam knihy pomaly, ale tu som strany hltala jednu za druhou. To sa však nedá povedať o jej pokračovaní Začína sa to nami.
Kniha je fádna a nudná. V podstate je tam natiahnutý príbeh, ktorý sa stal po narodení dcéry Lily a Rylea. To však mohlo byť obsiahnuté aj v extra kapitole na konci pôvodného románu. Príbeh je plný klišé a takých až nechutne prehnane sladkých momentov. Autorka sa nás snaží presvedčiť, že Lily a Atlas sú spolu odmalička až po koniec svojich dní spojení, a že skutočná láska naozaj existuje. Fuj. Po prvé – toto sa v reálnom živote nedeje. Po druhé – príde mi to pomerne neúctivé k obetiam domáceho násilia. Myslím si, že v prvej knihe autorka celkom slušne a zaujímavo načrtla túto náročnú tému a dokázala ju podať tak, aby z toho čitateľ necítil iba depresiu. Avšak, to akým štýlom napísala druhú knihu, sa podľa mňa vôbec nestotožňuje s pôvodnou myšlienkou. Nemyslím si, že je vhodné napísať ľúbostný príbeh o dokonalej láske po tom, čo žena zažila týranie. Nie, že by som jej to nedopriala! Ale asi mi dá veľa ľudí za pravdu, že myšlienka, že všetci si musíme najprv prejsť tým zlým a siahnuť na dno svojich možností a okúsiť trpkú chuť skutočného krutého života, aby sme sa mohli mať ako z Disney rozprávky, je dosť vágna. Najmä, čo sa týka takých hlbokých tráum ako je domáce násilie.
Som fanúšička ľúbostných príbehov, šťastných koncov a zamilovanej literatúry, ale tu to jednoducho nefungovalo. Nedá mi nespomenúť aj recyklovanie textov z prvého dielu. Lily ako tínedžerka písala listy známej moderátorke Ellen. Možno to v rámci príbehu bolo milé, keď bola mladšia a potrebovala sa vyventilovať, pretože sa nemala s kým porozprávať. No prekáža mi, že to robí aj ako dospelá, pretože toto dospelí nerobia. Zrelí ľudia, ktorí prekročili hranicu osemnásť rokov, by mali zájsť k psychológovi, a nie písať listy ľuďom, ktorí si ich nikdy neprečítajú.
Príbeh teda hodnotím – s porovnaním s prvou knihou – veľmi slabo. Autorka si rozhodne mohla dať viac záležať na charakterovom vývoji postáv. Cítila som sa akoby som jednu stranu čítala tristotridsaťšesťkrát. Myslím si, že toto dielo je jasným dôkazom, že nie všetko potrebuje pokračovanie, najmä keď z knihy cítiť, že autorka nám už v príbehu nemá čo viac ponúknuť.
Prvý komerčný čisto ženský let, ktorý mal znamenať veľký krok pre Ameriku a ešte väčší pre ženy na celom svete, nevypálil tak dobre, ako spoločnosť Blue Origin pôvodne zamýšľala. V pondelok 14. apríla letelo do vesmíru šesť žien. Z toho dve astronautky, jedna rozhlasová žurnalistka, filantropka (zároveň snúbenica majiteľa spoločnosti), jedna filmová producentka a jedna Katy Perry. Let trval jedenásť minút a aj keď nie je známa presná cena, pre predstavu – podľa New York Times v roku 2021 sa lístok na prvý let vydražil za dvadsaťosem miliónov dolárov.
Nie každý však musí platiť milióny dolárov, ak má – podľa Romana Chiporukha, spoluzakladateľa spoločnosti SpaceVIP, ktorá rezervuje cesty do vesmíru – človek dobré sociálne postavenie a niečo pre svet znamená. To sa však musí zhodovať s cieľmi spoločnosti. Znamená to teda, že vesmír sa onedlho stane „dovolenkovou destináciou“ pre bohatých? Možno. Jedna z astronautiek, ktorá bola na palube – Amanda Nguyen, v rozhovore pre The Cut na otázku, či jej nevadí, že ona sa na túto cestu pripravuje dlhé roky a zopár hviezd, ktoré letia do vesmíru, pretože aj tam sú hviezdy, môžu letieť v podstate len preto, že na to majú financie, odpovedá: „Nemôžem s tým nič urobiť. Žijeme v kapitalistickom svete. Takto to proste je.“
Keď som sa o tomto lete dozvedela, bola som zhrozená. Správanie Katy Perry a jej komunikácia ohľadne tejto cesty bola podľa mňa jednoducho nechutná. Nezaznamenala som ani kúsok vážnosti a pokory. Ľudia sa na cesty do vesmíru pripravujú celé roky. Sú skúsení a vzdelaní a dostávajú sa tam, aby pokračovali v ďalšom výskume. Tieto komerčné lety, ktoré spustil Jeff Bezos ako majiteľ Blue Origin a Richard Branson, majiteľ spoločnosti Virgin Galactic, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Nevidím ani jeden rozumný dôvod, prečo by mal do vesmíru letieť niekto ako je popová speváčka. Okrem môjho rozhorčenia nad zbytočnosťou Katy Perry vo vesmíre mi prišlo neuveriteľne trápne z toho, že si počas letu zaspievala pasáž z piesne What a Wonderful World od Louisa Armstronga a po pristátí pobozkala zem. Pripomínam, že let trval jedenásť minút…
Speváčka počas letu ukázala do kamery sedmokrásku, čo malo symbolizovať jej dcéru, ktorá sa volá Daisy (po anglicky sedmokráska). V rozhovore sa vyjadrila, že sedmokrásky rastú všade, čo je pre ňu veľkou symbolikou, aké odolné sú a vydržia všetko a zároveň pripomienka našej nádhernej Zeme. Katy Perry si tak cení našu nádhernú planétu, že ju bez mihnutia oka ničí, kvôli pár minútam… čoho vlastne? Slávy? Veď tej má dosť. Vedecký výskum to tiež nebude. Čoho teda vlastne?
Aby som dokázala, že vplyv na planétu to naozaj má, pozrela som sa na štúdiu „Vplyv štartu rakiet a emisií vesmírneho odpadu na stratosférický ozón a globálnu klímu“, ktorú realizovali vedci z USA a Spojeného kráľovstva. Predtým však musím dodať, že na oficiálnych stránkach Blue Origin sa píše, že ich rakety New Shepard’s (ktorou leteli aj dámy) majú jediný vedľajší produkt spaľovania motora vodnú paru. Štúdia hovorí, že aj lety, ktoré pri štarte uvoľňujú vodnú paru, spôsobujú planéte problémy. Vodná para v stratosfére posilňuje skleníkový efekt a môže prispievať k znižovaniu ozónu. Pre nás to teda znamená zvýšené UV žiarenie, ktoré spôsobuje vyššie riziko rakoviny kože alebo oslabenie imunitného systému a pre planétu poškodenie ekosystémov ako je morský planktón, ktorý tvorí základ ekosystému.
Na tomto lete bolo zlé asi všetko. No aspoň teda krásna myšlienka, nad ktorou by sme sa mali my – bežní smrteľníci – zamyslieť. Katy Perry po pristátí povedala, že si uvedomila, čo znamená láska a všetci si to môžeme uvedomiť v deň, keď odletíme do vesmíru. Všetkým nám prajem, aby sa nám aspoň dnes nerozpustila papierová slamka predtým ako dopijeme nápoj.
Ako zmeniť svoje návyky a byť zodpovednejší k planéte?
Vianoce sa mnohým spájajú s príjemnými pocitmi. Sú časom hojnosti, rozdávania, štedrosti, ale aj obrovského plytvania. V súčasnosti sa podľa Programu Spojených národov pre životné prostredie (UNEP), vyhodí 17 percent z celkového množstva vyprodukovaných potravín.
To zodpovedá odhadom 931 miliónom ton pokrmov z domácností a maloobchodov. Podľa UNEP produkcia potravinového odpadu spôsobuje nadmernú environmentálnu záťaž. Dôvodom sú najmä emisie skleníkových plynov. Plytvanie potravinami tiež predstavuje mrhanie všetkými zdrojmi – energiou, prácou, pôdou a vodou.
Portál Evreka uvádza ďalší zaujímavý fakt o vianočnom plytvaní. Každý rok sa v priemere vyhodí takmer 451-tisíc kilometrov baliaceho papiera, čo by takmer stačilo, aby sme si vytvorili papierovú cestu na Mesiac. Otázkou je, čo sa dá urobiť preto, aby sme sa vyhli tejto obrovskej záťaži pre planétu.
Môžeme začať od tipov na ekologické darčeky, ako je darovanie zážitku alebo predplatenie nejakej služby. Či už na návštevu kaderníctva, salónu krásy alebo streamovaciu službu na sledovanie seriálov, filmov alebo počúvanie hudby. Vhodné sú aj manuálne zhotovené darčeky ako sviečky, šperky, či voskové obrúsky na balenie potravín. Výroba je lacná, ekologická a poteší aj námaha vložená do originálneho daru. Ak sa však necítite dostatočne zručný, alebo nemáte čas sa zaoberať vytváraním darov, môžete zájsť do obchodov, či pozrieť e-shopy, ktoré sa sústreďujú na remeselnú výrobu. Využiť môžete aj návštevu vianočných trhov, ktorých je v období adventu v slovenských mestách veľa.
Navštívili sme adventné trhy v Žiline a v Bratislave a porovnali dostupnosť remeselne vyrobených tovarov. Bratislavské trhy sú kapacitne väčšie, to znamená aj rozsiahlejšiu koncentráciu stánkov. Dominuje najmä jedlo a nápoje. Najčastejšie sa vyskytovali predajne s drevenými produktami, ako sú rôzne figúrky, hračky, hlavolamy, ale aj výrobky do domácnosti, ako dosky na krájanie, varechy, podložky pod hrnce a mnoho ďalšieho. Obľúbenou kategóriou sú mäkké hračky. Ručne vyrábané handrové bábiky alebo háčkované plyšové zvieratá. Natrafili sme aj na obchod s medovým výrobkami, ako sú napríklad sviečky. Ceny za takýto sortiment sa líšia podľa druhu materiálu, ale aj času potrebného na ich výrobu. V Bratislave sa ceny za manuálne zhotovené diela pohybovali od desať do štyridsať eur.
Na žilinskom jarmoku nás najviac zaujali ručne maľované ozdoby na vianočný stromček. Podobne ako v Bratislave dominovala drevorezbárska tvorba. Našli sme tu vyšívané obrusy aj levanduľové vrecúška. K trhom neodmysliteľne patrí aj hrnčiarstvo a domáca keramika, ktorej cena sa pohybovala od päť do pätnásť eur za malé predmety. Väčšie sa mohli vyšplhať až do sto eur.
Žilinské vianočné trhy
Keď už sú darčeky nakúpené, je vhodné ich zabaliť do niečoho ekologického. Môžeme použiť pevné darčekové tašky, ktoré vydržia viac použití. Ak však máte radi tradičné balenie do papiera, je vhodné použiť hnedý papier. Podľa portálu Becco green je táto verzia papiera jednoduchšia na recykláciu a nezaťažuje životné prostredie, ako klasický vianočný. Takto zabalené darčeky sa dajú ozdobiť rôznymi spôsobmi, ako sú bavlnené stužky alebo kresby.
Darčeky pod stromček sú nakúpené a zabalené. Už nám ostáva iba chutne a hlavne bez zbytočného plytvania navariť. Vianoce sú časom štedrosti, ale je potrebné si uvedomiť, že nie je nutné minúť stovky eur na jedlo, ktoré skončí v koši. Dobrým pomocníkom by mohlo byť spísanie si zoznamu potravín vopred a poriadne porozmýšľať, koľko toho spotrebujeme. Je to ekonomické a najmä ekologické.
Rozhovor o autizme so študentkou Nikolou Macejovou, ktorá je autorkou filmu Na spektre a sama je „na spektre“. Žije život s Aspergerovým syndrómom.
Podľa portálu Zdravoteka, poruchy autistického spektra sú zapríčinené odchýlkami v centrálnej nervovej sústave. Môže to byť autizmus, keď má človek ťažkosti s komunikáciou, nevie sa socializovať a zažíva poruchy predstavivosti.
Ďalej môže ísť o Aspergerov syndróm, ktorý je najľahšia porucha autistického spektra. Zaujímavé je, že príznaky sú rovnaké ako pri autizme, avšak ľudia žijúci s Aspergerom sú často veľmi inteligentní, majú nadanie na kreatívne činnosti a dokážu žiť samostatný život bez väčších obmedzení.
Ďalší je Rettov syndróm a patrí medzi zriedkavé no ťažké ochorenia, ktoré začínajú stratou motoriky, neskôr sa objaví aj mentálna retardácia a konečná fáza je zlyhanie životných funkcií.
Poslednou poruchou autistického spektra je Hellerov syndróm, ktorý je označovaný aj ako detská demencia, keď sa dieťa vyvíja spočiatku typicky a neskôr stratí nadobudnuté schopnosti a zručnosti. Táto diagnóza sa ďalej delí na viacero poddruhov. S Nikolou sme sa rozprávali o jej živote s Aspergerom, ale aj o filme, ktorý režírovala.
Váš film je teda o ľuďoch, ktorí žijú s jednou z foriem autistického spektra. Bol tam popísaný život väčšinou rodičov s „odlišným“ dieťaťom, ale aj život mladej ženy, ktorá opísala svoje zážitky pred diagnostikou a aj po nej. Hovoríme teda o vašom maturitnom filme. Jeho príprava musela byť určite náročná. Vedeli by ste nám opísať tvorbu filmu? Bolo ťažké zohnať respondentov, poprípade, mali ste nejaké konkrétne kritéria, akí ľudia by to mali byť, možno na základe veku?
Film som začala vytvárať už v prvom ročníku na strednej škole. Učitelia nás včas varovali, že v rámci úspešného ukončenia strednej školy musíme vytvoriť film. Bolo to krátko po tom, ako mi diagnostikovali Aspergerov syndóm a začala som sa o chorobu zaujímať, takže myšlienka prišla ihneď. V treťom ročníku som sa dohodla s niektorými spolužiakmi, že mi s filmom pomôžu a mohli sme začať. Potrebnú techniku sme si vypožičali priamo zo školy a respondentov som mala premyslených vopred. Veroniku a Kamilu som kontaktovala na sociálnej sieti, pretože som ich nejaký čas sledovala a vedela o nich. Pani Jana s dcérkou Julkou bola v tom čase zhodou okolností mojou triednou učiteľkou a rodinu Hadvabovcov som našla priamo cez inzerát na internete. Bol to pre mňa veľký stres, ale všetci boli veľmi milí a ochotní spolupracovať, takže to rýchlo zo mňa vyprchalo a v podstate nakrúcanie bolo pokojné. Dôverovali mi, a to som si veľmi vážila. Po natočení potrebného materiálu sme sa pustili do strihu. Celková realizácia projektu od kontaktovania prvého respondenta po odovzdanie filmu trvala asi päť mesiacov.
Nikolin maturitný film.
Ako sme už spomínali, aj vy žijete s Aspergerovým syndrómom. Mohli by ste nám popísať, v akom veku vám poruchu diagnostikovali? Ako sa to prejavovalo? Zmenil sa vám život po diagnostike?
Mala som šestnásť rokov. V detstve som bola veľmi výbušná, stále som sa iba hádala, dokonca som mala niekedy aj tiky, mala som iné záujmy ako moji rovesníci a stále sa okolo mňa muselo niečo riešiť. Dokonca som bola aj silne senzitívna na svetlo a zvuk. V podstate som mala veľmi podobné prejavy ako opisuje aj Kamila v mojom filme. Psychológov som navštevovala od piatich rokov, jedenásť rokov mi nedokázali prísť na správnu chorobu. Respektíve áno, mala som podľa nich vraj ADHD, OCD a poruchy správania, ale to mi diagnostikovali len preto ,,aby sa nepovedalo“. Po zistení Aspergerovho syndrómu v šestnástich sa všetky „moje“ predchádzajúce ochorenia zmazali.
Aké sú podľa vás hlavné výzvy a prekážky, s ktorými sa ľudia na autistickom spektre stretávajú v školskom alebo pracovnom prostredí?
Určite je to neporozumenie, odsudzovanie a šikana. Ako spoločnosť sme stále zaseknutí na nejakom určitom bode, keď je odlišnosť považovaná za hriech, drzosť či výsmech. A to v podstate celý život kdekoľvek. Do dnešného dňa kvôli týmto faktorom trpím nespavosťou, úzkosťou, depresívnymi stavmi a podobne.
Okolo ľudí na autistickom spektre panuje množstvo mýtov a predsudkov. Bežnými v spoločnosti sú napríklad mýty, že ľudia s autizmom nemajú emócie a nedokážu prejavovať empatiu. Aké sú podľa Vás najväčšie predsudky okolo tejto choroby a ako by ste ich vyvrátili?
Ak by som nemala emócie, tak nemôžem mať ani depresiu. Je to určite hlúposť. Tieto mýty vznikli len na základe nejakého všeobecného škatuľkovania autizmu. Lenže autizmus nie je jeden. Je to spektrum. Prečo sa asi môj film volá ,,Na spektre“? Pretože neexistuje jeden autista rovnaký ako ten druhý. Môj najobľúbenejší mýt je napríklad aj o tom, že očkovanie spúšťa autizmus. Najsmutnejšie však je, že rodičia tomu naozaj veria, aj keď to bolo niekoľkokrát vyvrátené.
Keď hovoríme o predsudkoch, o ľuďoch s Aspergerovým syndrómom sa často hovorí, že sú „inteligentní čudáci“. Čo hovoríte konkrétne o tomto predsudku? Pomenovali by ste sama seba takto?
Ťažko povedať, či celkom inteligentní čudáci. Hovorí sa síce, že Aspergerov syndróm mal aj Einstein či Mozart, ale nemyslím si, že je to nutné pravidlo. Stretla som sa s ľuďmi s touto diagnózou, ktorí boli naozaj inteligentnejší, naopak som sa však stretla aj s takými, ktorých intelekt bol úplne priemerný. Vieme sa však určite omnoho viac sústrediť na detail, sme dosť kreatívni a keď si niečo zaumienime alebo sa o niečo zaujímame, je to na maximum. Nedokážeme sa pretvarovať a sme úprimní.
Autizmus je typický vytváraním pravidelných návykov. Máte nejakú špeciálnu rutinu, ktorú nemôžete robiť inak? Prípadne existujú pre vás nejaké stratégie alebo techniky, ktoré používate na zvládnutie ťažkostí spojených s Aspergerovým syndrómom?
Čo sa týka rutín, mám ich hneď niekoľko. Musím sa napríklad sprchovať maximálne každé dva dni. Ak nestíham, cítim sa strašne špinavá, automaticky znervózniem a nechcem odísť z domu. Taktiež každý deň nosím tie isté šperky, náramky, prstene, náhrdelník a náušnice. Nemením si to, a keď to nemám, som taktiež veľmi nervózna. Nosím každý deň rozpustené vlasy, pretože neznesiem gumičku na vlasoch a istý čas som mala neustálu potrebu nosiť svoj batoh kamkoľvek som išla. A mala som v ňom fakt divné nepraktické veci, ktoré bežne nevyužijem, ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že čo ak ich budem potrebovať.
Pre množstvo ľudí je autizmus obrovský strašiak a nedokážu si predstaviť komunikáciu s človekom na autistickom spektre. Vedeli by ste poradiť ľuďom, ktorí sa stretnú s autistom, ako mu lepšie porozumieť poprípade, ako ho podporiť?
Opäť záleží, o akom druhu autizmu je reč. Ak sa stretnete s dieťatkom, ktoré trpí detským autizmom, musíte sa mu prihovárať opatrne a pokojne. Väčšinou je pri ňom rodič alebo niekto známy, ktorý vám vysvetlí, ako je s nim najvhodnejšie komunikovať. Na človeka s Aspergerom môžete v podstate rozprávať normálne, treba sa však vyhnúť nervóznemu či ironickému podtónu alebo prehnanej satire. Nevieme si vždy preložiť, čo človek myslí tým, čo práve povedal. A dosť nás to potom trápi. Väčšinou je takýto človek schopný opísať, čo mu príjemné pri komunikácií je alebo nie je.
Fotografia z editovania filmu Na spektre.
Hovorili sme o nadaných ľuďoch s touto diagnózou. Máte nejakú zručnosť, ktorá sa vám podarila rozvinúť na mimoriadnej úrovni a pripisujete ju aj Aspergerovmu syndrómu?
Som obrovský milovník umenia. V podstate vo veľmi skorom veku, už v šiestich rokoch, som spoznala krásu slova a začala som veľmi skoro čítať knihy. Vďaka tomu sa viem detailnejšie zamerať na texty, na prácu s textom, a všeobecne na slovenčinu. Nehovoriac o tom, že som perfekcionistka a detailistka v jednej osobe. Jedného dňa by som chcela napísať aj svoju vlastnú knihu, kde opíšem všetko, čím som si musela v živote prejsť. No a potom tu je práve film ,,Na spektre“, ktorý vyzerá dobre vďaka mojej tvrdohlavosti. Každý jeden úspech spojený s tým pripisujem Aspergerovi, pretože som presvedčená, že bez mojej diagnózy by som nebola človekom, akým som teraz.
Vo svete plnom úspešných ľudí, ktorí cez sociálne siete zarábajú milióny alebo objavili dieru na trhu a priniesli neuveriteľný startup, sa nám občas môže zdať, že sme akési zbytočné existencie. Na všetkých bez rozdielu je od malička vyvíjaný tlak. Vždy som uvažovala nad tým, či som sa v škole učila veľa preto, lebo som mala ambíciu študovať a nájsť si dobrú prácu alebo ma nútil sedieť nad knihami pocit, že ak nejaký test, či skúšku urobím horšie ako na trojku, budem lúzer vo svojich očiach, ale aj v očiach okolia. Rovnaký pocit zažívajú aj ľudia v práci. Na úkor svojho fyzického aj duševného zdravia sú často nútení podávať nadľudské výkony, aby si zachovali aspoň nejaký štandard vo finančne náročnom svete. Na tento stav sa ustálil pojem – toxická produktivita.
Čo to znamená? Podľa časopisu Forbes tento fenomén možno opísať ako nikdy sa nekončiacu potrebu cítiť sa produktívne za každých okolností, čo so sebou prináša obrovské riziko poškodenia zdravia. Podľa portálu Worklife trpí úzkosťou v práci osem z desiatich ľudí, niektorí dokonca niekoľkokrát do týždňa. Prieskum Global Human Workplace Index od Workhuman ukázal, že úzkosť z pocitu nedostatočnosti, ktorý sa vyznačuje tlakom na neustály výkon a dodržiavanie vysokých štandardov, výrazne ovplyvňuje pohodu a efektivitu firiem. Podľa výskumu je problém taký rozšírený, že je nevyhnutné, aby sa ním spoločnosti začali intenzívne zaoberať.
Potreba byť vo všetkom najlepší a zarábať, čo najviac peňazí na úkor zdravia, ale aj rodiny, či koníčkov, prišla s takzvanou „hustle culture“. Podľa BBC to prakticky znamená chcieť od všetkého a všetkých viac. Nonstop máte chcieť viac peňazí, vyšší titul, povýšenie, luxusnejšie auto… jednoducho čokoľvek, čo si predstavíte pod slovom VIAC. Ak ste nedosiahli viac, tak ste jednoducho zlyhali a máte v tomto svete menšiu hodnotu, ako všetci, ktorí celý život robia viac ako dokážu zvládnuť. Nebezpečenstvo týchto fenoménov spočíva v tom, že môže jednoducho dôjsť napríklad k vyhoreniu. Svetová zdravotnícka organizácia WHO zaradila syndróm vyhorenia ako fenomén z povolania do zoznamu chorôb v roku 2019. Je to výsledok chronického stresu na pracovisku, ktorý osoba nezvládla a podľahla pocitu vyčerpania, negativizmu a cynizmu a znížila tak svoju profesionálnu efektivitu.
Situácia je alarmujúca. Tento negatívny trend neobišiel ani Slovensko. Podľa dát zo všetkých troch slovenských poisťovní od roku 2020 zaznamenali zvýšenie počtu pacientov s týmto syndrómom o desiatky. Naozaj je však nutné chcieť neustále od života viac? Myšlienka na to, že som spokojný so svojim životom, prácou, platom, bývaním, autom a ďalšími vecami je pre niektorých priam nepredstaviteľná. No, čo ak to niekomu stačí? Mali by sme sa mu teraz vysmievať? Hovoriť o ňom, že je neambiciózny, a že v podstate nič v živote nedosiahol, keď nechce stále viac? Prelomiť spoločnosťou zaužívané pravidlá môže byť ťažké, ale predísť problémom, ktoré spôsobuje toxická produktivita je pre nás skrátka lepšie. Treba si uvedomiť, že keď niečo robí väčšina, nie je to nutne správne, aj keď sa nám to tak občas môže zdať.
Dopriať si čas pre seba nie je hriech. Byť občas sebecký a nemyslieť na ostatných je správne a nemalo by sa to podceňovať. Nemali by sme stigmatizovať ľudí, ktorí majú svoj života seba radi. Naopak, mali by sme prestať glorifikovať ľudí, ktorí nám tlačia do hlavy, že peniaze a úspech sú to najdôležitejšie, čo existuje, a že bez nich sme iba chodiace nuly a sklamania. Každý robí, čo môže a zbytočný tlak navyše neprináša vyššiu efektivitu, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Moje odporúčanie na záver znie skúsiť sa občas zamyslieť nad sebou samým a prestať sa neustále kritizovať. Skúste si povedať, čo je na vás dobré a na čo ste pyšný. Sebazdokonaľovanie nie je zlé, podceňovanie a zhadzovanie samého seba áno.
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, aký dokáže byť život absurdný? Ráno sa zobudíte unavenejší ako, keď ste šli spať, prídete na to, že ste zaspali, pretože ste budík nastavili na iný deň… alebo do kalkulačky. Verte, aj to sa deje.
Rýchlo vyskočíte z postele, aby ste bežali do práce. Sadnete do auta, naštartujete a oči vám padnú na prázdnu nádrž. V duchu sa preklínate, ako ste sa včera spoliehali na svoje lepšie zajtrajšie ja, že ráno vstane skôr, pôjde si zabehať, spravíte si smoothiečko… a hlavne natankuje! No nič, tak ešte pred prácou zamierite na pumpu. Zaparkujete pri stojane, vyleziete z auta a zistíte, že nádrž máte na opačnej strane. V tejto chvíli si už poviete, že toto azda nemôže byť pravda. Natiahnete teda onú hadicu a natankujete ten neuveriteľne lacný benzín. Zaplatíte, v duchu sa rozlúčite so všetkými haraburdami z čínskych obchodov, čo ste za tých deväťdesiat eur utopených v nádrži mohli mať a konečne idete do práce.
Šéf zavtipkuje, že sa zľakol, že tu už nepracujete, a keď sa to bude opakovať, tak naozaj nebudete. Je čas dať si kávu, bez toho to nepôjde. Nečakane, čistenie kávovaru, dosypanie kávy a doplnenie vody, vyšlo opäť na vás. Po ťažko odpracovanej káve máte už aj chuť ísť domov a predčasne ukončiť tento deň, predtým než vás myšlienky zavedú k tomu ukončiť seba. Pracovný deň by nebol taký strašný, sem-tam zazeráte na premotivovaných kolegov a húžvete antistresovú hračku, aby ste niekomu nestlačili ruku. Vo dverách…
Samozrejme ste si zabudli priebežne ukladať robotu a neprečítali si mail, ktorý pred týždňom informoval, že počas dňa bude chvíľková odstávka elektriny, tak určite nemáte zabudnúť si tú robotu uložiť. Idete na obed. Lebo, čo už sa dá v tejto bizarnej situácii robiť. Jedlo je studené, ale to je naozaj najmenší problém dnešného dňa. Z vášho plánu odísť skôr nebolo nič, práve naopak, ešte ste museli robiť nadčas za tú neuloženú robotu. Neplatene, ako inak.
Konečne sadáte do auta. Natankovaného auta, krásny to pocit. Idete do obchodu nakúpiť, samozrejme, lacné potraviny. Tam sa vám ešte snaží rozkazovať samoobslužná pokladnica a pri odchode musíte trikrát spraviť krok dopredu a dozadu, aby sa otvorili automatické dvere, pretože ani tie nemajú pred vami kúsok rešpektu. Doma si konečne vyložíte nohy a dáte si pohár vína, pretože po takomto zlom dni znie alkohol ako jediná odpoveď.
Príde vám to príliš absurdné, aby sa toľko hlúpych vecí udialo naraz? Asi áno, ale nie sú neobvyklé a vedia pokaziť deň, aj keď sa udejú jednotlivo. Odpoveďou na našu úvodnú otázku je, že pri negatívnych veciach si zabúdame všímať úsmevné veci, ktoré sa pri nepríjemnostiach zdajú malé, ale keď sa nakopia, život zrazu nie je taký zlý. Mali by ste si viac všímať, keď sa na vás niekto usmeje na ulici, keď vám niekto podrží dvere alebo sa úprimne opýta, ako sa máte a čo vás trápi a neočakáva jednoslovnú odpoveď. Alebo, keď vo vrecku bundy nájdete peniaze. Veď to je ako darček odo mňa pre mňa!
Najlepší bojovník proti zlým veciam, ktoré vám strpčujú život, ste vy sami. Väčšina z nich sa odohráva iba v hlave a nie sú také tragické. Len treba občas prestať byť kráľovnou všetkých drám a usmiať sa. Aj keď to tak práve necítite.
