Miroslav Magušin

Hovoríme s divadelným režisérom Oliverom Jarošom.

Oliver Jaroš je mladý, dvadsaťštyriročný divadelný režisér ochotníckeho súboru Divadla absolventov Kolégia (DAK). Pochádza z Bugloviec, obce neďaleko Levoče. Vyštudoval medzinárodný manažment na Univerzite Komenského v Bratislave, pričom študoval v nezávislej vzdelávacej inštitúcii Kolégium Antona Neuwirtha. V súčasnosti pracuje ako konzultant v spoločnosti Civitta. V septembri nastupuje na štúdium divadelnej réžie v Bratislave.

Za svoj život ste vystriedali viacero pracovných a študijných pozícií – či už to bol manažment, teológia alebo korporát. Ako ste sa nakoniec dostali k divadlu?

Divadlu som sa venoval viac-menej odmalička, popri hre na husle. Samozrejme, nebolo to  profesionálne – chodil som na taký klasický dramatický krúžok na ZUŠ-ku. Zmenilo sa to až ku koncu strednej školy, niekedy v septime či sexte osemročného gymnázia.

Vtedy ma viac začalo baviť písať a tvoriť umelecké diela, pričom som hlbšie prenikal aj do analýzy diel, ktoré sme preberali na literatúre. Myslím si, že sa mi podarilo nachádzať v tých knihách a príbehoch posolstvá, ktoré boli aktuálne a ktoré ma oslovili na osobnej úrovni.

Vaše ďalšie kroky potom smerovali pravdepodobne umeleckým smerom…

Na konci oktávy, v roku 2020, som sa rozhodol, že si podám prihlášku na divadelnú réžiu. Tam ma žiaľ nevzali – skončil som tesne pod čiarou. Preto som sa rozhodol ísť študovať medzinárodný manažment na Univerzitu Komenského, popri ktorom som študoval (a býval) aj v nezávislej vzdelávacej inštitúcii Kolégium Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji. Teraz som tu, o päť rokov neskôr,  a som čerstvo prijatý na VŠMU v odbore divadelná réžia.

Venovali ste sa divadlu aj popri štúdiu na vysokej škole?

Áno. Keď som prišiel do Kolégia, nazbierala sa tu celkom dobrá partia ľudí, ktorí mali radi divadlo. Navrhol som im, či by sme spolu niečo nezahrali. Chcel som totiž priniesť nejaký prínos, hodnotu pre Kolégiu a zanechať po sebe určité dobro. A keďže som nebol nejaký výborný filozof, tak som si povedal, že môžem byť dobrý umelec. Tak sme v prvom roku môjho štúdia, v lete 2021, zinscenovali v našej komunite hru Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana. O rok sme pripravili aj adaptáciu na drámu Čajka od Antona Čechova.

Aké boli na to ohlasy?

Na to, že to bola naša prvá hra, to zožalo veľký úspech. Dokopy prišlo vyše 80 ľudí, ktorí sa usadili v pivnici pod ivanským kaštieľom (pod sídlom Kolégia – poznámka autora) za dobrovoľné vstupné. Podmienky boli skromné – jedna žltá lampa, rady stoličiek v piesku. Ale dokonale to vystihovalo atmosféru Bukovčanovho diela.

V čom konkrétne?

Táto dráma sa totiž odohráva počas druhej svetovej vojny, kde v uzavretej pivnici spoločne čelí desať ľudí neľahkej morálnej dileme – kto sa obetuje za prežitie zvyšku? Bolo to silné.

Niekto by povedal, že vaším divadelným „štýlom“ sú silné, realistické drámy.

Slovenský realizmus a medzivojnové obdobie ma veľmi oslovuje. Uvedomujem si, aké je dôležité mať v živote pevné hodnoty a princípy, podľa ktorých konám. Najmä v situáciách, ktoré sú otázkou života a smrti. Postavy, ktoré vystupujú v zmienených inscenáciách, čelia práve tejto dileme a my ich pri tom pozorujeme.

A zároveň sa na nich učíme…

Presne tak. Asi nik nevie, či sa na sto percent zachová správne v reálnej existenčnej situácii, ale na príklade účinkujúcich postáv sa na to „pripravuje“. Hraničné situácie v našich životoch nevyhnutne prídu, nedajbože vo forme vojny, ale budú tu. My sa len na to musíme pripraviť a dúfať, že sa zachováme správne. A to je super na divadle, že  nám „naservíruje“ takéto situácie a  my nakoniec zhodnotíme, či sa postavy zachovali správne alebo nie.

Stvárnenie týchto situácii závisí vo veľkej miere od talentu hercov.

Určite áno. Každú postavu dokáže každý herec inak načítať a inak ju aj stvárniť. Napríklad v našej najnovšej inscenácii Polnočnej omše od Petra Karvaša máme tri alternácie na isté postavy a mňa neprestáva fascinovať, ako je každá svojím spôsobom jedinečná.

Takže to nefunguje tak, že režisér povie a herec iba zahrá?

Môžem síce pripraviť dramaturgiu aj réžiu, no úspech diela závisí od toho, čo doň vložia herci. Každý z nich má svoj talent a spôsob, akým načíta postavu a ako ju vykreslí. Ich práca sa teda stretáva s mojou myšlienkou a spoločne pracujeme na kolose menom divadlo. Každý z týchto ľudí je umelec a do hry prináša to svoje.

Účinkovali ste celý čas pod názvom Divadlo absolventov Kolégia (DAK)?

Toto divadlo sme založili spolu s Katkou Adamčákovou a Anežkou Sňahničanovou vlani v septembri, keď som sa vrátil do Bratislavy zo Spišskej Kapituly, kde som študoval teológiu. Povedali sme si, že poďme toto naše komunitné divadlo spraviť väčším než je teraz. Boli tu ľudia, ktorí mali potrebný talent a zapálenie pre vec, a tak sme sa rozhodli poskytnúť priestor, značku, pod ktorou by sme sa vedeli spoločne zísť a fungovať.

A tak sme založili DAK, občianske združenie – čo dnes môže znieť ako nadávka. Sme teda viac-menej komunitné divadlo. Je milé, že ľudia v ňom neúčinkujú pre zisk, ale z lásky k divadlu, umeniu.

Je za vaším dielom niečo viac, ako len láska či nadšenie pre divadlo?

Spoločne sme založili toto divadlo, pretože chceme prinášať kvalitné klasické drámy naspäť na slovenské javiská. Dúfame, že sa nám pritom podarí oživiť možno aj tie menej známe divadelné hry či diela, ktoré formovali nás a aj západnú civilizáciu. Samozrejme, nehráme každú vec, ktoré sme kedy prečítali, ale snažíme sa vyberať diela, ktoré sú v niečom zásadné, ktoré sa dotýkajú morálky, existencializmu a aj kultúry samotnej (svetovej či slovenskej).

Plánujete teda pokračovať v stvárnení týchto realistických diel, alebo máte inú víziu vášho divadla?

V hlave už mám určitý plán toho, kam bude smerovať naše divadlo – už to iba potrebujem dať na papier. Určite budeme potrebovať rozšíriť inscenačný tím, aby sme mohli lepšie načítať diela a aj ich zorganizovať. Taktiež plánujeme zriadiť stály herecký súbor, aby sme si mohli týchto hercov „vychovať“.

Čo sa týka divadelných hier, pravdepodobne prestaneme s inscenáciou slovenského či ruského realizmu. Rád by som totiž priniesol na slovenskú divadelnú scénu niečo nové, odvážnejšie, čo sa veľmi nehrá v našich divadlách, pričom to má to svoju hodnotu.

Prezradíte nám, aké dielo či žáner to bude?

Môžem načrtnúť, že to bude divadlo vo forme stredovekého mystéria – teda divadla, ktorého ústredným motívom je zázrak. Síce to môže znieť príliš svätuškársky, ale sú v ňom sebaobetovania, oddanosti a lásky k Bohu, rodine, návratu k sebe samému a odpustenia. Zároveň podľa mňa žijeme v ťažkých časoch, a preto chcem pre zmenu pripraviť aj nejakú komédiu, aby sme sa trochu rozveselili. Je to síce výzva, ale určite to nebude nič povrchné.

Autor: Miroslav Magušin

Alebo ako sa nádej konzervatívcov pomaly rozplýva.

Určite si pamätáte vlaňajšie prezidentské voľby v Spojených štátoch. Na pohľad drsný a neľútostný súboj medzi Donaldom Trumpom a Kamalou Harrisovou sa skončil  prehľadným víťazstvom staronového prezidenta. A podľa niektorých to bola výhra konzervativizmu po celom svete. Po vyše sto dňoch Trumpovej vlády si trúfam povedať, že pre konzervatívcov to bolo Pyrrhovo víťazstvo.

Sľubné začiatky

Trump sa svojho mandátu ujal vo veľkom štýle. Ihneď po svojej inaugurácii, za sprievodu kamier a novinárov, podpísal viacero výkonných nariadení v prospech konzervatívnej politiky. Či už to bolo nariadenie o tom, že „Spojené štáty nebudú financovať, sponzorovať, propagovať, pomáhať ani podporovať takzvaný „prechod“ dieťaťa z jedného pohlavia na druhé (teda tranzičné operácie u maloletých), označenie drogových kartelov a podobných organizácií ako teroristických alebo (na podporu národného cítenia) premenovanie Mexického zálivu na Americký.

Až na excesy s Mexickým (pardón, Americkým) zálivom smerovali prvé Trumpove kroky rozhodne v prospech (nielen) amerických konzervatívcov. Nová administratíva vysielala signál, že časy sa menia. Toho sa s nádejou chytili viacerí politici, ktorí v Trumpovej vláde videli nového, silného spojenca proti progresivizmu.  Javier Milei (argentínsky politik známy svojou motorovou pílou a „skracovaním štátnych výdavkov“), talianska premiérka Giorgia Meloniová či premiér Robert Fico, obdivovali Trumpove kroky a dúfali, že získajú jeho podporu. To sa ale po krátkom čase ukázalo byť celkom ťažké.

(Ne) predvídateľný obrat

Prvé týždne Trumpovej administratívy totiž ukázali, že americký prezident nie je taký čitateľný, ako si mysleli. Pri otázke Ukrajiny (pri tej neslávnej hádke v Oválnej pracovni s prezidentom Zelenským) šokoval svojou tvrdosťou a zaujatosťou. Zavedením colných poplatkov prekvapil dokonca aj dlhoročných spojencov, ktorí od druhej svetovej vojny verne stáli po boku USA a budovali západný svet. Dokonca sa mu „podarilo“ rozvíriť akciové trhy ako nikdy predtým. Trump v skratke priniesol do svetovej politiky nový vietor, ktorý ženie krehkú loďku našej civilizácie do neznáma.

Tento obrat má dôsledky aj pre konzervatívnu politiku. Asi najlepšie je to vidieť na Kanade. Víťazom federálnych volieb, ktoré sa konali 28. apríla 2025 sa nečakane stala Liberálna strana na čele s Markom Carneym. Predvolebné prieskumy síce naznačovali, že víťazom bude opozičná Konzervatívna strana, ktorá pred nástupom novej americkej administratívy viedla o 20 percent pred liberálmi, ale Trumpova rétorika o anexii Kanady pravdepodobne prispela k zmene zmýšľania voličov. „Konzervatívny“ prezident Spojených štátov teda veľmi neprispieva k porážke „liberalizmu a progresivizmu“ – naopak, v niečom mu pomáha.

Pyrrhovo víťazstvo

Antický kráľ Pyrrhos dosiahol v bitke pri Ascule (279 pred Kr.) znamenité víťazstvo nad Rímskou ríšou. Stratil pri tom ale tak veľa mužov a zdrojov, že jeho armáda a kráľovstvo utrpeli nezvratné poškodenie. Niečo podobné sa stalo (alebo hrozí) aj konzervatívcom. Tí taktiež dosiahli veľké víťazstvo v amerických voľbách. Nový prezident zdieľa konzervatívne hodnoty (aspoň tak sa javí) a presadzuje nariadenia, ktoré sú v súlade s hodnotami a rétorikou tohto politického smeru. Teraz sa ale môžu pýtať – stálo to za to? Trumpova politika a hlavne rétorika kazia imidž konzervatívcom až v takej miere, že vo svojich krajinách prehrávajú voľby (pričom mali „našliapnuté“ na víťazstvo). Je to možno priveľká cena za to, že mohli Donalda Trumpa označiť za konzervatívca…

Autor: Miroslav Magušin

V štvrtok 6. marca sa študenti Komenského a Masarykovej univerzity zúčastnili celodenného workshopu o investigatívnej žurnalistike v angličtine, ktorý viedol expert na dátovú žurnalistiku Ross Higgins.

Základné nástroje

Po úvodnom privítaní predstavil odborník na dátovú žurnalistiku zo spoločnosti Bellingcat, Ross Higgins, základné pracovné nástroje využívané v investigatívnej žurnalistike. Tieto nástroje sú prevažne „open source“, teda voľné dostupné a bez nutnosti poplatkov za ich využívanie. Delia sa na vyhľadávacie, geolokačné a transportné.

(Ne)ľahké surfovanie po webe

Najskôr sa študenti oboznámili s metódami vyhľadávania informácii a údajov, ktoré môžu zefektívniť ich vyhľadávanie pomocou webových vyhľadávačov ako je Yandex, Google či DuckDuckGo. Získané vedomosti si účastníci overili priamo v praxi prostredníctvom rozličných úloh, napríklad pri písaní určitých kombinácii pre nájdenie špecifického článku v obrovskom mori internetu, alebo pri vyhľadávaní autorov konšpiračných článkov.

Následne sa R. Higgins zameral na geolokáciu, ktorá je úzko spätá s prácou investigatívneho novinára. Študenti si vyskúšali vyhľadať jednotlivé miesta z celého sveta, pričom riešili aj identifikáciu lokality, z ktorej sympatizant Islamského štátu (ISIS) zastrašoval obyvateľov informáciou o možnom mieste teroristického útoku.

V závere workshopu si študenti predstavili nástroje na sledovanie leteckého transportu po celom svete, pričom sa naučili identifikovať štátnu príslušnosť jednotlivých lietadiel a ich výrobcov.

Autor: Miroslav Magušin

Marcel Šedo absolvoval magisterské štúdium v odbore filmová a televízna tvorba Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Zároveň má doktorát zo Systematickej filozofie, ktorá ovplyvnila jeho pohľad na filmové umenie. Dlhé roky pôsobil ako externý redaktor pre rôzne časopisy, vrátane Denníka N, Pravdy či Denníka Postoj a ako riaditeľ Klubu filmových novinárov. V súčasnosti pracuje ako webdizajnér pre Kolégium Antona Neuwirtha.

Vždy ste chceli pracovať v audiovizuálnom priemysle?

Áno, vždy ma to lákalo. Povedal by som, že veľkú zásluhu majú na tom moji rodičia.

Akým spôsobom?

Môj otec bol strojný inžinier, ktorý ma viac ťahal do sveta IT, kým matka bola insitná maliarka a psychologička. Tá ma podporovala skôr v umeleckom smerovaní a mala veľký vplyv na to, že som išiel študovať múzické umenia. V súčasnosti ale prepájam obidva svety – IT aj umenie, keďže pracujem ako webdizajnér, ktorý potrebuje nielen vedieť čítať kód, ale stránku aj atraktívne prezentovať. Myslím, že som vyhovel obidvom rodičom.

Okrem audiovízie máte veľký záujem aj o filozofiu. Idú vlastne pojmy filozofia a film dokopy?

Na škole náš k tomu až tak neviedli. Skôr sme sa zameriavali na to, ako pristupovať k filmu metodicky, napr. formalisticky – teda akú má film formu, naráciu, ako kladie dôraz na estetické a technické prostriedky a najmä, ako ovplyvňuje diváka. Časom som sa ale začal pýtať, čo je za tým. Mám iba aplikovať nejakú metódu na tvorbu filmu a nič viac? To mi prišlo ako čisto prírodovedecký, neumelecký koncept. Postupne som si začal uvedomovať, že to nie správna cesta.

Film nie je nejakým produktom, ale umeleckým výtvorom. A ten výtvor pomáha dotvárať filozofia, ktorá často stojí za filmom a pomáha nám ho interpretovať. Takže áno, filozofia a film idú ruka v ruke.

Ako filozofia prispieva k vytváraniu tejto kvality?

Film môžete technicky vytvoriť – spravíte dobré zábery, použijete najnovšie vizuálne efekty a máte hotovo. Ale chýba tomu nejaká myšlienka či téma za tým všetkým. Prečo sme vybrali tento záber a nie iný? Ako príklad uvediem scénu, ktorá zachytáva ľudí kráčajúcich cez prechod. Môže sa zdať, že ide o to, čo opísal Martin Heidegger ako rámovanie ľudskej existencie do ducha techniky. Ale v kontexte filmu a sveta môže aj táto „zbytočná“ scéna získať svoj význam a svoju krásu. Z obyčajnej chôdze sa pri správnom prístupe môže stať tanec nôh a ukáže sa, že možno to nie je úplne tak, ako to opisujú niektoré filozofické prístupy. A tu si môžeme klásť rôzne filozofické otázky.

Teda ide o akúsi umeleckú vsuvku, ktorá dodáva obyčajnému výnimočnosť.

Áno. Nazýva sa to „ozvláštnenie“. Keď človek kráča cez prechod tak to vníma automatizovane, ako bežnú činnosť. Semafor mu signalizuje, kedy môže ísť a kedy nie. Vo filme však môže táto scéna, tento tanec nôh, poskytnúť úplne nový pohľad na realitu. Zrazu vidíme svet inak – a už to je filozofické. A zároveň umelecké.

Nechýba dnešným filmom práve to „umelecké“?

Tu sa otvára viacero možností, ako môžeme k tomu pristúpiť. Prvá možnosť je uvedomiť si, že sú špecifické štýly typické pre určité krajiny, napr. klasická, resp. hollywoodska narácia. Tá vychádza z románového realizmu, ktorý vznikol v 19. storočí a funguje viac-menej až dodnes. A tomuto je prispôsobené aj rozprávanie vo filme. Je to práve príbeh a jeho vyrozprávanie, ktoré získava význam. V skratke – nejde tu o poéziu, ide tu o román. A ten potrebuje silný príbeh.

Ako príklad uvediem klasickú detektívku – spôsob, akým pracuje detektív a ako odhalí zločinca, získava dôležitosť. Kamera, zvuk a ďalšie zložky tomu majú len pomáhať, posilňovať odovzdávanie informácií o príbehu. Preto viaceré „povrchné“ veci vo filme, ako je explózia, nemajú byť náhodné a majú mať svoj zmysel v príbehu.

Inou kapitolou je, keď sa tieto špecifické postupy stávajú normou väčšiny filmov. Máme tu filmové vesmíry ako je napríklad Marvel alebo DC, ktoré používajú množstvo CGI a vytvárajú celé svety, v ktorých sa odohráva filmový dej. To je niečo úžasné a mám rád mnohé z týchto filmov. Problém nastáva vtedy, keď sa tieto svety a rôzne technické postupy už netvoria pre umelecké dotvorenie atmosféry, ale iba pre ne samotné a odtrhávajú sa od príbehu a zároveň aj od základnej reality. Výsledkom je, že sa vo filme sústredíme na prepojenie postáv a hlášok z predchádzajúcich filmov so súčasnými a neponúkajú sa nám už nové myšlienky, pohľady na svet. Stane sa to umelecky neproduktívnym, a to práve preto, že už z podstaty sú tieto filmy žitej realite vzdialené.

Tu hrozí, že sa zabudne na realitu, ktorá je základom pri každom filme.

Nielen to. Môže nastať situácia, že tie prvky reality, ktoré sa nakoniec do filmu dostanú, budú iba ideologického rázu. Do filmov sa vsunú myšlienky, ktoré ponúkajú zjednodušený obraz komplexnej reality, čo sa prejaví aj na filmových svetoch. Tieto myšlienky sa potom nasilu vkladajú do väčšiny filmov bez toho, aby ich tvorcovia bližšie preskúmali a ukázali v príbehu. Pridajú to do filmu, splnia kvótu. Hotovo.

Témy ideologizácie ste sa dotkli aj v článku v Postoji, kde ste spomenuli, že Antigona v divadelnej inscenácii od Ondreja Spišáka je silne ovplyvnená touto „nútenou vsuvkou“.

V tejto adaptácii Antigony je Antigona vyobrazená príliš idealisticky. Zabúda poukázať na jej negatívne stránky, ako je chladnosť voči ostatným ľudom, zaťatosť a vydvihuje ju ako rebelku voči tyranskému štátnemu režimu. Tu mi príde, že sa podáva zjednodušený obraz, bez nejakej hlbšej úvahy nad samotnou postavou. Antigona je dosadená do vzorca, ktorý ju vykresľuje len v dobrom svetle. To isté by sme mohli spraviť aj pri Kreonovi – upravíme si ho podľa našej ideológie, ukážeme ho v istom svetle a zrazu je Antigona tou záporáčkou.

Aká je originálna Sofoklova Antigona?

Na klasickej Antigone sa mi páči to, že je v podstate o tom, ako sú ľudia zasiahnutí ťažkým osudom a každý z nich sa s tým vyspuradúva vlastným a pritom podobným spôsobom. Obidvaja spravia „chyby“, ktoré majú vážne následky. A práve to, ako veľmi chybujú títo ľudia v konfrontácii s osudom je niečo, čo je podľa mňa zmyslom tejto tragédie a čo ma na nej fascinuje.

Nemám nič proti rôznym interpretáciám klasikov. Len nech to zostane v rozumných hraniciach a v patričnej hĺbke, ktorou tieto diela nepochybne disponujú.

Autor: Miroslav Magušin

Foto: archív mš

Vlak zastane. Vezmeme si nabalené ruksaky a vystúpime von. Nie je ktovieaké pekné počasie. Dážď padá na vysvietené digitálne billboardy. Zima nás chladne objíme vo chvíli, keď vyjdeme zo stanice. Namiesto očakávanej snehovej prikrývky – bahno a teploty tesne nad nulou. Skutočne depresívne. K tomu ešte oranžové osvetlenie Ružomberka a je to dokonalé. Najbližších 10 minút plnými dúškami nasávame túto „zimnú“ náladu, kým nepríde po nás auto na Donovaly – cieľ našej cesty.

Cestou si začíname všímať premenu. Daždivé počasie postupne ustupuje. Pomaličky ho nahrádzajú jemné vločky, ktorých osamelosť sa so stúpajúcou nadmorskou výškou mení na bielu hmlu. Spomalíme a odbočíme do chatárskej oblasti – Polianky.

Zima je tu v plnom prúde. Vysoké, do neba sa vypínajúce smreky, sa odeli do bieleho kabátu. Kopce, donedávna zelené, sú plné nadšených lyžiarov. Chatky, ako majáky uprostred bieleho oceánu, žiaria do diaľky. Dym z kozubov lenivo stúpa hore, pričom signalizuje novinu – začal sa čas lásky, pohody a mieru, taký typický pre Vianoce.

Sme tu. Vystúpime z auta a odomykáme chatu. Víta nás mrazivým dychom, z ktorého cítiť vôňu dreva. Zložíme si veci a ideme nasekať drevo na oheň. O chvíľku zaplaví obývačku teplo a jas, ktorý roztopí chladné steny a ľudské srdcia poznačené mrazom. Plamienky veselo tancujú a v tme izby vytvárajú dynamickú hru tieňov. Do toho sa pridá spokojné pukanie dreva a človek sa ihneď cíti pohodlnejšie.

Nalejeme si čaj, spokojne vyložíme nohy na gauč a začneme sa rozprávať. Vonku nočnou oblohou lietajú snehové vločky, ktoré zvedavo nakúkajú do okien, pričom zostávajú prilepené na skle. Priatelia, sneh, chatka, oheň – nič tomu nechýba. Pomaly, ale isto nás premáha spánok. Utíchnu hlasy a lenivo sa odoberieme do izieb. Zababušení vo veľkých perinách zaspávame, pričom na perách máme všetci to isté slovo – Vianoce.

Autor: Miroslav Magušin

Dokumentárny film Justina Folka, ktorý sa dotýka neľahkej témy transrodovosti otázkou, čo vlastne znamená byť ženou alebo mužom.

K tomuto filmu som sa dostal celkom náhodne. Pri diskusii s priateľmi sme sa zarozprávali do témy veľmi prepojenej s LGBTI+ komunitou, presnejšie do významu písmenka T – transrodový. Kto sú? Prečo je v posledných rokoch taký veľký krik ohľadom tzv. gender? A hlavne sme si položili otázku, ktorou sa zaoberá aj nasledovný film z roku 2022 – ako definujeme muža a ženu?

(Ne)ľahká otázka

Hlavnou postavou filmu je Matt Walsh, konzervatívny komentátor spoločnosti Daily Wire, ktorý si na oslave narodenín svojich detí – dvojičiek položil otázku – je moja dcéra skutočným dievčaťom, alebo je iba vnútri uväzneným chlapcom? A naopak – je môj syn v skutočnosti dievčaťom? Táto neľahká otázka ho zaujme natoľko, že sa rozhodne vyhľadať odbornú pomoc rodového terapeuta. Terapeut mu ale veľmi nepomôže – okrem popísania toho, že gender/rod je sociálnym konštruktom, ktorý sa priraďuje človeku pri narodení podľa genitálií a ktorý diktuje celé smerovanie jeho života, Matt nedostal odpoveď na otázku What is a woman?

Matt sa ale nevzdáva a vycestuje do San Francisca za chirurgom, ktorý sa špecializuje na zmeny pohlavia. Opakuje sa rovnaký scenár – Matt sa dozvie, ako sa robí zmena pohlavia a na základe čoho je človek „uväznený“ v nesprávnom tele, ale odpoveď na svoju otázku nedostáva. Podobný scenár sa odohrá pri rozhovore s detským pediatrom, profesorom z rodových štúdii univerzity v Tennessee a aj vládnym politikom. Nikto nevie povedať, čo je to vlastne žena.

Až v závere filmu dostáva Matt odpoveď na svoju otázku, a to od vlastnej manželky: „Woman is an adult female, who need open this jar,“ konštatuje so zaváraninovým pohárom v ruke.

Kontroverzná problematika

Téma transrodovosti sa nesie celým filmom a je úprimnou snahou pochopiť tento fenomén posledného desaťročia v súvislosti s psychológiou, biológiou a sociológiou. Ide na to vyváženým spôsobom. Vystupujú tu osobnosti, ktoré sú v tejto oblasti odborníkmi – terapeut, pediater, chirurg, profesor, tí predstavujú základnú charakteristiku pohlavia a možnosti jeho zmeny. Okrem poukázania na to, že pohlavie sa určuje pri narodení podľa genitálií, na základe čoho je človeku prisúdená sociálna rola muža alebo ženy (prípadne nebinárnej osoby), film sa zameriava aj na názor druhej strany – odporcov zmeny pohlavia a aj trans ľudí, ktorí ľutujú rozhodnutie zmeniť pohlavie. V tejto časti, priamo v kontraste so zástancami transrodovosti, poukazuje film na trhliny v rodovej teórii, ktorá nie je v súlade s ľudskou biológiou a hlavne na príčiny veľkej časti tranzícii – nedostatočná psychologická pomoc.

Celospoločenský problém

Film sa zároveň zameriava aj na výzvy, ktoré sú úzko prepojené s touto témou. Medzi ne patrí problematika trans ľudí v športoch, kde preoperovaní muži sú radení do kategórií s biologickými ženami, dôsledkom čoho je dramatický rozdiel v športových výkonoch v rámci ženskej kategórie. Ďalšou kontroverznou témou je vpúšťanie transrodových osôb do mužských alebo ženských šatní a toaliet, prípadne ich segregácia do samostatných priestorov.

Okrem toho sa zameriava aj na zásahy štátu (menovite Kanady), ktoré v extrémnych prípadoch nariaďujú zmenu pohlavia aj napriek odporu jedného z rodičov, prípadne trestajú občanov za „nesprávne“ oslovenie transrodových ľudí.

Zhrnutie

What is a woman je kontroverzný dokumentárny film, ktorý zaujímavým a inovatívnym spôsobom skúma problematiku transrodovosti. Vystupujú tu doktori, psychológovia, profesori, ale aj trans ľudia, ktorí zdieľajú svoje osobné prežívanie a postoj k tejto téme. Dôsledkom toho je film relatívne názorovo vyvážený, aj keď je tu prítomný odmietavý postoj ku schvaľovaniu zmeny pohlavia.

Autor: Miroslav Magušin

Obrázok: plagát k filmu

Vyplýva to z najnovšieho prieskumu , ktorý realizovala spoločnosť Harvard Caps Harris Poll.

  Agentúra Harvard Caps Hariss Poll uskutočnila v dňoch osemnásteho až devätnásteho  októbra online prieskum zameraný na témy, ktoré v súčasnosti rezonujú v americkej spoločnosti. Na vzorke  vyše dvetisíc voličov sa agentúra pýtala na témy ako sú súčasné smerovanie krajiny, obľúbenosť kandidátov na post prezidenta a v neposlednom rade aj na aktuálny izraelsko-palestínsky konflikt.

  V rámci prieskumu agentúra zistila, že 48 percent mladých Američanov vo veku 18 až 24 rokov sa v tomto konflikte prikláňa skôr na stranu Hamasu ako na stranu Izraela. Napriek tomu, že v celkovom meradle 84 percent dominuje v spoločnosti podpora Izraelu, tak je táto štatistika medzi mladými ľuďmi alarmujúca. Vyvoláva to obavy, akým smerom sa uberá súčasná generácia mladých, keď polovica z nich otvorene podporuje hlavného agresora vojny a teroristickú organizáciu.

  Hnutie Hamas je totiž podľa Central inteligence Ageny (CIA) zaradené do kategórie teroristických skupín. Ich cieľom je zachovať územnú kontrolu nad pásmom Gazy a zároveň založiť Palestínsky štát na mieste súčasného Izraela. Na uskutočňovanie svojich cieľov používa Hamas násilie vo forme samovražedných bombových útokov a raketového ostreľovania, pričom značnú finančnú a materiálnu pomoc čerpá od Iránu a z vlastných charitatívnych organizácii.

 Výsledok prieskumu môžeme vysvetliť aj tak, že mladí ľudia podporujú Hamas najmä  ako spôsob prejavu súcitu a sympatií k palestínskym civilistom, ktorých negatívne zasiahol odohrávajúci sa konflikt. Zároveň sa svojou podporou snažia poukázať na neľahké postavenie palestínskeho obyvateľstva voči Izraelu a upozorniť na dlhotrvajúci problém židovsko-palestínskeho sporu o územie. 

  Je tu ale zásadný rozdiel medzi podporou Palestíny, ktorá sa v rámci  organizácie Palestine Liberation Organization usiluje o dosiahnutie dohody s Izraelom prostredníctvom rokovaní a medzi podporou Hamasu, ktorý odmieta rešpektovať akékoľvek mierové dohody a razí si cestu násilia a teroru.

  Môžeme povedať, že práve tento rozdiel si mladí ľudia neuvedomujú, na základe ktorého vzniká mylný predpoklad, že podpora Hamasu = podpora Palestíny. A tento omyl je pravdepodobne príčinou výsledku prieskumu medzi mladými Američanmi v prospech Hamasu.

Autor: Miroslav Magušin