Miroslav Magušin

Marcel Šedo absolvoval magisterské štúdium v odbore filmová a televízna tvorba Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Zároveň má doktorát zo Systematickej filozofie, ktorá ovplyvnila jeho pohľad na filmové umenie. Dlhé roky pôsobil ako externý redaktor pre rôzne časopisy, vrátane Denníka N, Pravdy či Denníka Postoj a ako riaditeľ Klubu filmových novinárov. V súčasnosti pracuje ako webdizajnér pre Kolégium Antona Neuwirtha.

Vždy ste chceli pracovať v audiovizuálnom priemysle?

Áno, vždy ma to lákalo. Povedal by som, že veľkú zásluhu majú na tom moji rodičia.

Akým spôsobom?

Môj otec bol strojný inžinier, ktorý ma viac ťahal do sveta IT, kým matka bola insitná maliarka a psychologička. Tá ma podporovala skôr v umeleckom smerovaní a mala veľký vplyv na to, že som išiel študovať múzické umenia. V súčasnosti ale prepájam obidva svety – IT aj umenie, keďže pracujem ako webdizajnér, ktorý potrebuje nielen vedieť čítať kód, ale stránku aj atraktívne prezentovať. Myslím, že som vyhovel obidvom rodičom.

Okrem audiovízie máte veľký záujem aj o filozofiu. Idú vlastne pojmy filozofia a film dokopy?

Na škole náš k tomu až tak neviedli. Skôr sme sa zameriavali na to, ako pristupovať k filmu metodicky, napr. formalisticky – teda akú má film formu, naráciu, ako kladie dôraz na estetické a technické prostriedky a najmä, ako ovplyvňuje diváka. Časom som sa ale začal pýtať, čo je za tým. Mám iba aplikovať nejakú metódu na tvorbu filmu a nič viac? To mi prišlo ako čisto prírodovedecký, neumelecký koncept. Postupne som si začal uvedomovať, že to nie správna cesta.

Film nie je nejakým produktom, ale umeleckým výtvorom. A ten výtvor pomáha dotvárať filozofia, ktorá často stojí za filmom a pomáha nám ho interpretovať. Takže áno, filozofia a film idú ruka v ruke.

Ako filozofia prispieva k vytváraniu tejto kvality?

Film môžete technicky vytvoriť – spravíte dobré zábery, použijete najnovšie vizuálne efekty a máte hotovo. Ale chýba tomu nejaká myšlienka či téma za tým všetkým. Prečo sme vybrali tento záber a nie iný? Ako príklad uvediem scénu, ktorá zachytáva ľudí kráčajúcich cez prechod. Môže sa zdať, že ide o to, čo opísal Martin Heidegger ako rámovanie ľudskej existencie do ducha techniky. Ale v kontexte filmu a sveta môže aj táto „zbytočná“ scéna získať svoj význam a svoju krásu. Z obyčajnej chôdze sa pri správnom prístupe môže stať tanec nôh a ukáže sa, že možno to nie je úplne tak, ako to opisujú niektoré filozofické prístupy. A tu si môžeme klásť rôzne filozofické otázky.

Teda ide o akúsi umeleckú vsuvku, ktorá dodáva obyčajnému výnimočnosť.

Áno. Nazýva sa to „ozvláštnenie“. Keď človek kráča cez prechod tak to vníma automatizovane, ako bežnú činnosť. Semafor mu signalizuje, kedy môže ísť a kedy nie. Vo filme však môže táto scéna, tento tanec nôh, poskytnúť úplne nový pohľad na realitu. Zrazu vidíme svet inak – a už to je filozofické. A zároveň umelecké.

Nechýba dnešným filmom práve to „umelecké“?

Tu sa otvára viacero možností, ako môžeme k tomu pristúpiť. Prvá možnosť je uvedomiť si, že sú špecifické štýly typické pre určité krajiny, napr. klasická, resp. hollywoodska narácia. Tá vychádza z románového realizmu, ktorý vznikol v 19. storočí a funguje viac-menej až dodnes. A tomuto je prispôsobené aj rozprávanie vo filme. Je to práve príbeh a jeho vyrozprávanie, ktoré získava význam. V skratke – nejde tu o poéziu, ide tu o román. A ten potrebuje silný príbeh.

Ako príklad uvediem klasickú detektívku – spôsob, akým pracuje detektív a ako odhalí zločinca, získava dôležitosť. Kamera, zvuk a ďalšie zložky tomu majú len pomáhať, posilňovať odovzdávanie informácií o príbehu. Preto viaceré „povrchné“ veci vo filme, ako je explózia, nemajú byť náhodné a majú mať svoj zmysel v príbehu.

Inou kapitolou je, keď sa tieto špecifické postupy stávajú normou väčšiny filmov. Máme tu filmové vesmíry ako je napríklad Marvel alebo DC, ktoré používajú množstvo CGI a vytvárajú celé svety, v ktorých sa odohráva filmový dej. To je niečo úžasné a mám rád mnohé z týchto filmov. Problém nastáva vtedy, keď sa tieto svety a rôzne technické postupy už netvoria pre umelecké dotvorenie atmosféry, ale iba pre ne samotné a odtrhávajú sa od príbehu a zároveň aj od základnej reality. Výsledkom je, že sa vo filme sústredíme na prepojenie postáv a hlášok z predchádzajúcich filmov so súčasnými a neponúkajú sa nám už nové myšlienky, pohľady na svet. Stane sa to umelecky neproduktívnym, a to práve preto, že už z podstaty sú tieto filmy žitej realite vzdialené.

Tu hrozí, že sa zabudne na realitu, ktorá je základom pri každom filme.

Nielen to. Môže nastať situácia, že tie prvky reality, ktoré sa nakoniec do filmu dostanú, budú iba ideologického rázu. Do filmov sa vsunú myšlienky, ktoré ponúkajú zjednodušený obraz komplexnej reality, čo sa prejaví aj na filmových svetoch. Tieto myšlienky sa potom nasilu vkladajú do väčšiny filmov bez toho, aby ich tvorcovia bližšie preskúmali a ukázali v príbehu. Pridajú to do filmu, splnia kvótu. Hotovo.

Témy ideologizácie ste sa dotkli aj v článku v Postoji, kde ste spomenuli, že Antigona v divadelnej inscenácii od Ondreja Spišáka je silne ovplyvnená touto „nútenou vsuvkou“.

V tejto adaptácii Antigony je Antigona vyobrazená príliš idealisticky. Zabúda poukázať na jej negatívne stránky, ako je chladnosť voči ostatným ľudom, zaťatosť a vydvihuje ju ako rebelku voči tyranskému štátnemu režimu. Tu mi príde, že sa podáva zjednodušený obraz, bez nejakej hlbšej úvahy nad samotnou postavou. Antigona je dosadená do vzorca, ktorý ju vykresľuje len v dobrom svetle. To isté by sme mohli spraviť aj pri Kreonovi – upravíme si ho podľa našej ideológie, ukážeme ho v istom svetle a zrazu je Antigona tou záporáčkou.

Aká je originálna Sofoklova Antigona?

Na klasickej Antigone sa mi páči to, že je v podstate o tom, ako sú ľudia zasiahnutí ťažkým osudom a každý z nich sa s tým vyspuradúva vlastným a pritom podobným spôsobom. Obidvaja spravia „chyby“, ktoré majú vážne následky. A práve to, ako veľmi chybujú títo ľudia v konfrontácii s osudom je niečo, čo je podľa mňa zmyslom tejto tragédie a čo ma na nej fascinuje.

Nemám nič proti rôznym interpretáciám klasikov. Len nech to zostane v rozumných hraniciach a v patričnej hĺbke, ktorou tieto diela nepochybne disponujú.

Autor: Miroslav Magušin

Foto: archív mš

Vlak zastane. Vezmeme si nabalené ruksaky a vystúpime von. Nie je ktovieaké pekné počasie. Dážď padá na vysvietené digitálne billboardy. Zima nás chladne objíme vo chvíli, keď vyjdeme zo stanice. Namiesto očakávanej snehovej prikrývky – bahno a teploty tesne nad nulou. Skutočne depresívne. K tomu ešte oranžové osvetlenie Ružomberka a je to dokonalé. Najbližších 10 minút plnými dúškami nasávame túto „zimnú“ náladu, kým nepríde po nás auto na Donovaly – cieľ našej cesty.

Cestou si začíname všímať premenu. Daždivé počasie postupne ustupuje. Pomaličky ho nahrádzajú jemné vločky, ktorých osamelosť sa so stúpajúcou nadmorskou výškou mení na bielu hmlu. Spomalíme a odbočíme do chatárskej oblasti – Polianky.

Zima je tu v plnom prúde. Vysoké, do neba sa vypínajúce smreky, sa odeli do bieleho kabátu. Kopce, donedávna zelené, sú plné nadšených lyžiarov. Chatky, ako majáky uprostred bieleho oceánu, žiaria do diaľky. Dym z kozubov lenivo stúpa hore, pričom signalizuje novinu – začal sa čas lásky, pohody a mieru, taký typický pre Vianoce.

Sme tu. Vystúpime z auta a odomykáme chatu. Víta nás mrazivým dychom, z ktorého cítiť vôňu dreva. Zložíme si veci a ideme nasekať drevo na oheň. O chvíľku zaplaví obývačku teplo a jas, ktorý roztopí chladné steny a ľudské srdcia poznačené mrazom. Plamienky veselo tancujú a v tme izby vytvárajú dynamickú hru tieňov. Do toho sa pridá spokojné pukanie dreva a človek sa ihneď cíti pohodlnejšie.

Nalejeme si čaj, spokojne vyložíme nohy na gauč a začneme sa rozprávať. Vonku nočnou oblohou lietajú snehové vločky, ktoré zvedavo nakúkajú do okien, pričom zostávajú prilepené na skle. Priatelia, sneh, chatka, oheň – nič tomu nechýba. Pomaly, ale isto nás premáha spánok. Utíchnu hlasy a lenivo sa odoberieme do izieb. Zababušení vo veľkých perinách zaspávame, pričom na perách máme všetci to isté slovo – Vianoce.

Autor: Miroslav Magušin

Dokumentárny film Justina Folka, ktorý sa dotýka neľahkej témy transrodovosti otázkou, čo vlastne znamená byť ženou alebo mužom.

K tomuto filmu som sa dostal celkom náhodne. Pri diskusii s priateľmi sme sa zarozprávali do témy veľmi prepojenej s LGBTI+ komunitou, presnejšie do významu písmenka T – transrodový. Kto sú? Prečo je v posledných rokoch taký veľký krik ohľadom tzv. gender? A hlavne sme si položili otázku, ktorou sa zaoberá aj nasledovný film z roku 2022 – ako definujeme muža a ženu?

(Ne)ľahká otázka

Hlavnou postavou filmu je Matt Walsh, konzervatívny komentátor spoločnosti Daily Wire, ktorý si na oslave narodenín svojich detí – dvojičiek položil otázku – je moja dcéra skutočným dievčaťom, alebo je iba vnútri uväzneným chlapcom? A naopak – je môj syn v skutočnosti dievčaťom? Táto neľahká otázka ho zaujme natoľko, že sa rozhodne vyhľadať odbornú pomoc rodového terapeuta. Terapeut mu ale veľmi nepomôže – okrem popísania toho, že gender/rod je sociálnym konštruktom, ktorý sa priraďuje človeku pri narodení podľa genitálií a ktorý diktuje celé smerovanie jeho života, Matt nedostal odpoveď na otázku What is a woman?

Matt sa ale nevzdáva a vycestuje do San Francisca za chirurgom, ktorý sa špecializuje na zmeny pohlavia. Opakuje sa rovnaký scenár – Matt sa dozvie, ako sa robí zmena pohlavia a na základe čoho je človek „uväznený“ v nesprávnom tele, ale odpoveď na svoju otázku nedostáva. Podobný scenár sa odohrá pri rozhovore s detským pediatrom, profesorom z rodových štúdii univerzity v Tennessee a aj vládnym politikom. Nikto nevie povedať, čo je to vlastne žena.

Až v závere filmu dostáva Matt odpoveď na svoju otázku, a to od vlastnej manželky: „Woman is an adult female, who need open this jar,“ konštatuje so zaváraninovým pohárom v ruke.

Kontroverzná problematika

Téma transrodovosti sa nesie celým filmom a je úprimnou snahou pochopiť tento fenomén posledného desaťročia v súvislosti s psychológiou, biológiou a sociológiou. Ide na to vyváženým spôsobom. Vystupujú tu osobnosti, ktoré sú v tejto oblasti odborníkmi – terapeut, pediater, chirurg, profesor, tí predstavujú základnú charakteristiku pohlavia a možnosti jeho zmeny. Okrem poukázania na to, že pohlavie sa určuje pri narodení podľa genitálií, na základe čoho je človeku prisúdená sociálna rola muža alebo ženy (prípadne nebinárnej osoby), film sa zameriava aj na názor druhej strany – odporcov zmeny pohlavia a aj trans ľudí, ktorí ľutujú rozhodnutie zmeniť pohlavie. V tejto časti, priamo v kontraste so zástancami transrodovosti, poukazuje film na trhliny v rodovej teórii, ktorá nie je v súlade s ľudskou biológiou a hlavne na príčiny veľkej časti tranzícii – nedostatočná psychologická pomoc.

Celospoločenský problém

Film sa zároveň zameriava aj na výzvy, ktoré sú úzko prepojené s touto témou. Medzi ne patrí problematika trans ľudí v športoch, kde preoperovaní muži sú radení do kategórií s biologickými ženami, dôsledkom čoho je dramatický rozdiel v športových výkonoch v rámci ženskej kategórie. Ďalšou kontroverznou témou je vpúšťanie transrodových osôb do mužských alebo ženských šatní a toaliet, prípadne ich segregácia do samostatných priestorov.

Okrem toho sa zameriava aj na zásahy štátu (menovite Kanady), ktoré v extrémnych prípadoch nariaďujú zmenu pohlavia aj napriek odporu jedného z rodičov, prípadne trestajú občanov za „nesprávne“ oslovenie transrodových ľudí.

Zhrnutie

What is a woman je kontroverzný dokumentárny film, ktorý zaujímavým a inovatívnym spôsobom skúma problematiku transrodovosti. Vystupujú tu doktori, psychológovia, profesori, ale aj trans ľudia, ktorí zdieľajú svoje osobné prežívanie a postoj k tejto téme. Dôsledkom toho je film relatívne názorovo vyvážený, aj keď je tu prítomný odmietavý postoj ku schvaľovaniu zmeny pohlavia.

Autor: Miroslav Magušin

Obrázok: plagát k filmu

Vyplýva to z najnovšieho prieskumu , ktorý realizovala spoločnosť Harvard Caps Harris Poll.

  Agentúra Harvard Caps Hariss Poll uskutočnila v dňoch osemnásteho až devätnásteho  októbra online prieskum zameraný na témy, ktoré v súčasnosti rezonujú v americkej spoločnosti. Na vzorke  vyše dvetisíc voličov sa agentúra pýtala na témy ako sú súčasné smerovanie krajiny, obľúbenosť kandidátov na post prezidenta a v neposlednom rade aj na aktuálny izraelsko-palestínsky konflikt.

  V rámci prieskumu agentúra zistila, že 48 percent mladých Američanov vo veku 18 až 24 rokov sa v tomto konflikte prikláňa skôr na stranu Hamasu ako na stranu Izraela. Napriek tomu, že v celkovom meradle 84 percent dominuje v spoločnosti podpora Izraelu, tak je táto štatistika medzi mladými ľuďmi alarmujúca. Vyvoláva to obavy, akým smerom sa uberá súčasná generácia mladých, keď polovica z nich otvorene podporuje hlavného agresora vojny a teroristickú organizáciu.

  Hnutie Hamas je totiž podľa Central inteligence Ageny (CIA) zaradené do kategórie teroristických skupín. Ich cieľom je zachovať územnú kontrolu nad pásmom Gazy a zároveň založiť Palestínsky štát na mieste súčasného Izraela. Na uskutočňovanie svojich cieľov používa Hamas násilie vo forme samovražedných bombových útokov a raketového ostreľovania, pričom značnú finančnú a materiálnu pomoc čerpá od Iránu a z vlastných charitatívnych organizácii.

 Výsledok prieskumu môžeme vysvetliť aj tak, že mladí ľudia podporujú Hamas najmä  ako spôsob prejavu súcitu a sympatií k palestínskym civilistom, ktorých negatívne zasiahol odohrávajúci sa konflikt. Zároveň sa svojou podporou snažia poukázať na neľahké postavenie palestínskeho obyvateľstva voči Izraelu a upozorniť na dlhotrvajúci problém židovsko-palestínskeho sporu o územie. 

  Je tu ale zásadný rozdiel medzi podporou Palestíny, ktorá sa v rámci  organizácie Palestine Liberation Organization usiluje o dosiahnutie dohody s Izraelom prostredníctvom rokovaní a medzi podporou Hamasu, ktorý odmieta rešpektovať akékoľvek mierové dohody a razí si cestu násilia a teroru.

  Môžeme povedať, že práve tento rozdiel si mladí ľudia neuvedomujú, na základe ktorého vzniká mylný predpoklad, že podpora Hamasu = podpora Palestíny. A tento omyl je pravdepodobne príčinou výsledku prieskumu medzi mladými Američanmi v prospech Hamasu.

Autor: Miroslav Magušin