Futbal je pre všetkých. Tieto myšlienky sa snaží FIFA presadiť už dlhé roky prostredníctvom svojich kampaní, reklamných spotov a inej osvetovej činnosti. Veľký úspech však tieto činy nežnú. Rodičia sa stále zdráhajú vziať na futbalové zápasy svoje ratolesti, veď nik by nechcel svoje dieťa vystavovať prostrediu, kde sú hrubé nadávky, nebezpečná pyrotechnika či organizované skupinové mlátenia na týždennom poriadku. Azda najväčšia pozornosť inštitúcií zastrešujúcich špičkové ligy a medzinárodné turnaje však smeruje k problému rasizmu. Pre mnohé životom frustrované indivíduá je víkendový lokálny zápas vrcholom kultúrneho vyžitia a nejaká nevysvetliteľná vnútorná nevybúrenosť ich núti zanechať v hľadisku väčšiu stopu než je dovolené. Tak sa uchýlia k špinavému, bezbrehému osočovaniu hráčov na ihrisku na základe ich pôvodu či farby pleti. Rasistické pokriky nie sú však výhradnou doménou 21. storočia. Svoje by vám o tom vedel rozprávať napríklad aj legendárny francúzsky útočník, Eric Cantona.
Hoci sa narodil v Marseille v roku 1966, Cantonove korene sú rozrastené pomerne doširoka. Okrem francúzskej v ňom prúdi aj talianska či katalánska krv. Toto multikultúrne pozadie, ako aj antifašistická minulosť jeho starého otca (v španielskej občianskej vojne bojoval proti Francovým vojskám) ho sformovali do osoby, ktorú poznáme dnes. Bojovníka za ľudské práva, zástancu pracujúcich, imigrantov a hlasného odporcu korupcie či korporatizmu ničiacemu futbal. Hoci ako aktivista sa vyprofiloval až po ukončení profesionálnej kariéry, kontroverzný moment, ktorý ho preslávil najväčšmi, prišiel na jej vrchole.
Písal sa 25. január 1995 a Cantona spolu so svojím Manchestrom United čelil zákernému štýlu londýnskeho Crystal Palace. Štyridsiata deviata minúta sa už tradične prchkému Francúzovi stala osudnou, v súboji so Shawom neudržal nervy na uzde a rozhodca mu zaň udelil červenú kartu. Pri odchode z ihriska sa však zrazu rozbehol k tribúne s domácimi fanúšikmi a jedného z nich obdaril ukážkovým kung-fu kopom. Matthew Simmons, ako znelo meno „obete“ Cantonovho útoku, niekoľko sekúnd predtým adresoval na Francúza niekoľko hrubých xenofóbnych urážok. „Vráť sa, odkiaľ si prišiel, ty vy****ný Francúz!“ znie voľný (a výrazne zjemnený) preklad Simmonsových slov. Ako sa neskôr ukázalo, nešlo len o nespratného chuligána, ale aj legitímneho delikventa so záznamom rasovo motivovaných útokov.
Eric Cantona v momente zásahu fanúšika Crystal Palace, zdroj: Action Images
Cantona za svoj čin čelil kritike, deväťmesačnému zákazu pôsobenia, ale aj súdnemu procesu. Napriek tomu ho však neľutuje a ako sa vyjadril neskôr, ľutuje len to, že rasistu nezasiahol silnejšie. Každý si môže na túto situáciu spraviť vlastný názor, faktom však je, že Francúza podporili mnohé eminentné osobnosti nielen anglického futbalu. Rasizmus bol problémom už tri dekády dozadu a problémom je naďalej. Hnevom a predsudkami poháňaných divákov pribúda a preto pribúdajú aj obete spomedzi futbalistov. Vehementné snahy organizácií FIFA či UEFA, zdá sa, nepadli na úrodnú pôdu, treba nájsť preto inú cestu. Hoci násilie à la Eric Cantona rozhodne nie je ideálnym riešením tohto problému, poukazuje na frustráciu a znechutenie, ktoré hráči po takýchto verbálnych atakoch cítia. Tridsať rokov dozadu, dnes, zajtra. Rasizmus si vždy nájde cestu na futbalové štadióny a spôsoby, ako proti nemu efektívne bojovať, sa míňajú.
Zvandalizovaná reštaurácia na Klariskej, zdroj: Facebook – Matúš Vallo má rád Bratislavu
Je tomu niečo vyše týždňa, keď mi na sociálnej sieti udrela do očí fotka tyrkysovej fasády, na ktorú niekto nasprejoval šesťcípu Dávidovu hviezdu. Aby jej tam samej nebolo smutno, autor k nej doplnil aj tri písmená: „ŽID“. Na vandalizmy rôznych veľkostí a foriem sme si v našom hlavnom meste už chtiac-nechtiac zvykli, máloktoré z nich sú však takto drzé a nebezpečné. Kontext je veľmi dôležitý, terčom tohto antisemitského útoku sa totiž stal vegánsky podnik, ktorý otvorene zastáva progresívne hodnoty, podporuje transrodových ľudí a odsudzuje akékoľvek prejavy fašizmu.
Tŕňom v oku indivídua poháňaného pravicovým extrémizmom bola aj LGBTQIA+ vlajka vystavená v okne reštaurácie, ktorú sa rozhodlo trošku vylepšiť. Číslo 1161 (Anti-Antifaschistische aktion) a SH (Sieg Heil) sú takzvané „dogwhistles“, teda skryté heslá používané náckami po celom svete. Šokuje ma, aká miniatúrna (lepšie povedané – žiadna) pozornosť sa im ušla. Neonacistické slogany celkom zreteľne mierené na sexuálne a rodové menšiny by mali byť podnetom oveľa väčšieho pobúrenia médií aj verejnosti.
Od chladnokrvného teroristického útoku v Teplárni neuplynuli ani tri roky a zdá sa, že Slováci opäť zabudli na to, aké nebezpečenstvo sa skrýva v mysliach jedincov poháňaných nenávisťou voči marginalizovaným skupinám. Ignorancia a apatia, s akou väčšina Slovákov pristupuje už k existencii transrodových ľudí (nehovoriac o ich právach), je alarmujúca. Politické strany dokola opakujú mantry o priorite „chlebových tém“ a stabilizácii ekonomiky, zatiaľ čo transrodovým ľuďom je odopieraná ich existencia a nenávistné komentáre voči ich osobám sú na dennom poriadku.
Neprestaňme hovoriť o paralelách s Treťou ríšou. Práve tie majú najväčší potenciál otvoriť nezainteresovanej verejnosti oči. Spolu so židovskou komunitou zažívali hrôzy tohto režimu z prvej ruky aj kvír ľudia. Koncentračné tábory, pálenie kníh aj ničenie centier určených na tranzíciu. Každý, kto sa líšil od ideálu nadčloveka, bol nepriateľom Hitlera a Veľkého Nemecka. Prízvukovanie hrôz toho režimu je podmienkou osvety obyvateľstva, ktoré ohrozuje nárast neonacistických tendencií. Znaky nacizmu nekončia pri antisemitizme, hromadné vraždenie v plynových komorách postretlo aj Rómov, komunistov či práve kvír osoby. Hovorme o hrozbách nárastu extrémizmu, snažme sa ho eliminovať, protestujme, organizujme sa. Ochraňujme citlivé skupiny, neberme podobné útoky na ľahkú váhu. Nie raz sa nám to už vypomstilo.
Predkrm pred seniorskými MS mal dlhé trvanie, „osemnástka“ však medaily domov neprinesie
Smútok Adama Kalmana (vpredu) a Tomáša Chrenka (vzadu) po prehre v zápase o bronz, autor: IIHF
Nejeden fanúšik slovenského hokeja pri sledovaní majstrovstiev sveta do osemnásť rokov zrejme zažil pocit déjà vu. So šampionátom dorastencov z roku 2023 sa totiž dá nájsť mnoho paralel. Pohodlný postup zo skupiny, vydreté štvrťfinálové víťazstvo s výsledkom 3:2 v prospech našich mladíkov a následná vysoká semifinálová prehra so zámorským celkom. Toto všetko sú spoločné menovatele oboch turnajov. Ten najzásadnejší však prišiel až v zápase o bronz. Konfrontácia s druhým tímom zo Severnej Ameriky (v roku 2023 to bola Kanada, teraz USA) vyústila po vyrovnanom priebehu a skvelom výkone slovenského gólmana až do predĺženia za stavu 3:3. No a v oboch týchto zápasoch sa z víťazného gólu tešil náš súper. Nepopulárnej štvrtej priečke sme sa nedokázali vyhnúť už tretíkrát za sebou.
Individuality aj zohratosť
Hoci dve účasti v semifinále z posledných dvoch rokov predstavujú skvelé výsledky a znamenajú prísľub do budúcnosti slovenského hokeja, predsa len sa štvrté miesta po takom nádejnom zápase mália. Do chlapcov z ročníka 2007 sa vkladali ešte väčšie nádeje než do ich predchodcov. Pri pohľade na záverečnú nomináciu musíme dodať, že tieto vysoké očakávania boli jednoznačne namieste. Menám ako Radivojevič či Chovan sa pripisujú veľmi nádejné vyhliadky v tohtoročnom drafte NHL vďaka ich výkonom v USHL, prípadne fínskej juniorke, Michal Svrček má dokonca túto fázu za sebou a v druhej polovici sezóny už pravidelne nastupoval za A-tím Brynäs IF vo švédskej najvyššej súťaži.
S prítomnosťou hviezdnych jednotlivcov sa môžu vynoriť obavy o kompaktnosti tímu či nevyrovnanosti jednotlivých formácií, o súčasnom slovenskom tíme to však neplatí. O jeho zohranosti nesvedčí len fakt, že až deväť korčuliarov z tohto kádra si zahralo aj na minuloročných MS (suverénne najviac spomedzi všetkých účastníkov turnaja), ale aj spárovanie viacerých dvojičiek z extraligových klubov do spoločných formácií.
V najlepšom svetle sa podľa očakávaní ukázalo nitrianske duo Chrenko – Nemec, ktorých bodový súčet sa zastavil na čísle dvanásť, nezaostávala však ani trenčianska dvojica, Tomík s Kalisom, s ôsmimi bodmi. Pri týchto tímoch sa na chvíľu zastavíme, keďže ich práca s mládežou je dlhodobo na najvyššej úrovni v rámci Slovenska a na juniorské šampionáty pravidelne dodávajú top prospekty. Výnimkou neboli ani majstrovstvá v Texase, na ktorých akadémiou HK Nitra alebo Dukly Trenčín prešiel až tucet hokejistov.
Veľký dolnokubínsky múr
Za poslednú dekádu sa v juniorských výberoch slovenskej reprezentácie vystriedali desiatky hokejistov, zažili sme medailovú radosť, ale aj zostup do 1A kategórie. Jedna vec však zostávala konštantná. Skutočnosť, že na výkony muža v bránkovisku sa vždy dalo spoľahnúť. Godla, Húska, Hlavaj, Gajan, to sú len niektorí z brankárov, ktorých zákroky nás zdvíhali zo sedadiel. Tento rok tomu nebolo inak. Menoslov gólmanov ročníka 2007 budí rešpekt, jeden z nich však nad rovesníkmi vyčnieva najväčšmi.
Michal Prádel, rodák z Dolného Kubína a odchovanec miestneho MHK, nevyniká len svojou stavbou tela s výškou 195 cm, ale aj pohyblivosťou a rozhľadom. Hoci sezónu začal na Slovensku v centralizovanom projekte SR18, počas nej sa presunul do americkej USHL. V 15 zápasoch, ktoré stihol pred reprezentačnou prestávkou odohrať, zanechal výborný dojem, čo nepotvrdzujú len číselné údaje, ale aj menovanie oravského rodáka do nováčikovského All-star tímu americkej juniorskej ligy. Pozitívne sa javia aj prognózy smerom k nadchádzajúcemu draftu, centrálny skauting NHL ho vo svojom finálnom rebríčku zaradil na tretie miesto spomedzi všetkých brankárov pôsobiacich v Severnej Amerike.
No a hoci očakávania boli vysoké, Prádel ich dokázal svojimi výkonmi prekonať. Fínskych aj lotyšských kanonierov privádzal svojimi zákrokmi do zúfalstva (víťazstvá 1:0 po nájazdoch a 5:0), z celkového množstva troch čistých kont po základnej časti patrili dve práve jemu. Dvadsiatimi dvomi úspešnými zákrokmi pomohol aj k jednoznačnému víťazstvu 9:1 nad Nórskom. Svoju brankársku dvojku, Samuela Hrenáka, pustil do bránkoviska len na 40 minút v konfrontácii s kanadskými hviezdami, ktoré Prádela zaskočili piatimi gólmi počas prvej tretiny. Vo štvrťfinále žiariť neprestal, od tretieho „shutoutu“ ho delilo len necelých sedem minút. Štatistiky aj hlasy expertov ho spolu s Kanaďanom Jackom Ivankovicom radili medzi dvojicu najlepších brankárov turnaja.
K odplate nedošlo
Napriek výbornému ťaženiu v skupinovej fáze a štvrťfinálovému víťazstvu 3:2 nad nevyspytateľnými Nemcami nám výber semifinálového súpera vôbec neprial. Konfrontácii s Kanadou sa chcel vyhnúť azda každý, Čierny Peter padol do našich rúk. Debakel 2:9 mali naši hokejisti isto v čerstvej pamäti, bolo teda čo oplácať. Od začiatku sa na ľade iskrilo, už po niekoľkých desiatkach sekúnd sme po nešťastnej kolízii s mantinelom prišli o Patrika Rusznyaka. Tvrdý hit na nášho najlepšieho strelca, Tomáša Chrenka, sa Kanaďanom neprepiekol, už po štyroch minútach sme tak dostali darček v podobe päťminútovej presilovej hry. Ideálna príležitosť dostať sa do vedenia však skončila bezúspešne, naznačujúc, aká ťažká úloha čaká na našich chlapcov v snahe o prekonanie hviezdneho Ivankovica.
Aj Slováci však ukázali, že defenzívna práca im nie je cudzia, na šance a tresty bohatá prvá tretina tak skončila bez gólov. Tá prostredná však priniesla gól v slovenskej sieti už v druhej minúte a podobne neslávny začiatok mala aj tretia. Vyrovnaný zápas rozhodli najmä zbytočné vylúčenia Slovákov a presilovková smršť „Javorových listov“. Konečný výsledok 4:0 vyzerá síce jednoznačne, priebeh zápasu však úplne nereflektuje.
Slzy namiesto vykúpenia
Na prípravu na záverečné vystúpenie na šampionáte mal náš tím len približne dvadsať hodín. Konfrontácia so Spojenými štátmi sľubovala tuhý boj, Slovensko motivovala vidina zisku prvej medaily po vyše dvoch desaťročiach, Američanov zase poháňalo domáce prostredie. Prvýkrát sa presadil náš súper, a to po ojedinelom zaváhaní brankára Prádela. Z chyby sa však okamžite oklepal a ešte do konca prvej tretiny predviedol viacero kľúčových zákrokov.
Zmena strán prospela slovenskému tímu, druhú tretinu svojho súpera jasne prehrali, na strely vyhrali 13:6. Ten najdôležitejší ukazovateľ však ostával nezmenený. Platilo to však len do 36. minúty, keď svoju streleckú smolu prelomil Michal Svrček. Očividne ho vstrelený gól nakopol, a to až do takej miery, že si gólovú oslavu zopakoval hneď v ďalšom striedaní o necelé dve minúty neskôr. Slováci boli prvýkrát v zápase vo vedení a treba dodať, že zaslúžene.
Hlavný bod príhovoru Martina Dendisa pred poslednou periódou bol jasný asi každému: udržať vedenie. To sa nášmu tímu darilo plniť presne sedemdesiattri sekúnd predtým, ako vyrovnávajúci gól zaznamenal Kvasnicka. Nedisciplinovanosť spojená so slabou úspešnosťou na oslabeniach sa ukázala v 53. minúte, keď sa USA dostala do vedenia po druhýkrát v zápase. Trvalo však len štyridsať sekúnd. Individuálna akcia Matúša Lisého zakončená presnou strelou Chovana znamenala, že v zápase o bronz uvidíme predĺženie.
Formát troch proti trom sľuboval rýchle tempo, množstvo šancí a žiaden priestor na pochybenie. Oba tímy k predĺženiu pristúpili konzervatívne, namiesto náhlenia sa do útokov v trojici si zakladali na držaní puku. V najväčších príležitostiach sa ocitli Kalman a Kvasnicka, obe šance dokázali brankári zlikvidovať. Osudnou sa Slovákom stala 66. minúta, skrytá Kevanova strela k zadnej žŕdke skončila medzi Prádelovým betónom a vyrážačkou.
Tribúny výskali, Slovensko smútilo. Na slzy v očiach našich mladíkov sa pozeralo ťažko, rovnako ťažko sa zmierovalo s faktom, že vytúžená medaila nám už zase ubzikla. Oveľa pozitívnejšie sú však vyhliadky do budúcnosti, či už z hľadiska blížiaceho sa draftu NHL, ale aj slovenskej reprezentácie. Predsa len, tým najväčším hokejovým krajinám sme boli schopní konkurovať tri roky za sebou, s tromi rôznymi súpiskami. Lídra osemnástky z MS 2023, Dalibora Dvorského, už v seniorskej reprezentácii máme. Je len otázkou času, kedy sa tam predstavia aj opory zo súčasnej zostavy. Slovenský hokej je, dúfajme, v dobrých rukách.
Gašparíkovo vykúpenie v poslednej sekunde zápasu, Slovákov však prvý bod zo spodku tabuľky nevytiahol
MALMÖ – Majstrovstvá sveta v mužskom florbale sú v plnom prúde, slovenská reprezentácia ukončila svoju púť skupinovou fázou. Prvé dva zápasy sme absolvovali proti superfavoritom celého turnaja, Fínom a Švédom. Napriek značnému kvalitatívnemu rozdielu medzi Slovákmi a týmito súpermi sme obom dokázali ako-tak odolávať prvé dve tretiny, tá posledná nám však ani v jednom prípade nevyšla. Zápas o tretie miesto v skupine proti Lotyšom bol v očakávaní vyrovnaného súboja, v ktorom môžu rozhodnúť maličkosti. Táto prognóza sa napokon aj naplnila, zápas svojho víťaza nespoznal. Remíza 4:4 však do vyraďovacej časti posiela slovenský tím z najhoršej možnej východiskovej pozície.
„První vyhrání…“
Zápas začali aktívnejšie muži v bielo-fialovom, no boli to naši chlapci, kto sa tešil z prvého zásahu. Po lacnej strate loptičky v strede ihriska sa jej chopil Tomáš Kvasnica a presnou strelou prekvapil lotyšského brankára. Následujúce minúty sa niesli v hektickejšom duchu, hra sa prenášala zo strany na stranu. Jeden z našich nevydarených útočných výpadov využili hostia na rýchly protiútok a prečíslenie našej obrany, situáciu zakončil gólovou strelou k bližšej tyčke Morics Krumins. Nerozhodný stav vydržal len sedem minút, keď sa po jednoduchej akcii znova presadili Lotyši, Ralfs Balodis svoju strelu do vzdialenejšieho rohu Kohútovej bránky oslávil efektným backflipom. Pred koncom prvého dejstva sa však skóre zmenilo ešte raz, keď Michal Dudovič, naša najväčšia hviezda, využil krížnu prihrávku od Čonku-Skybu a prepálil všetko pred nim stojace, vrátane brankára Zarinsa.
Hviezdny Kohút a oslabovky
Prostredná časť hry sa niesla v pokojnejšom a plynulejšom tempe, oba tímy si boli vedomé možného nebezpečenstva z protiútokov. Lotyšskí florbalisti však boli výrazne lepší v počte striel na bránu, ktoré však dávali vyniknúť skvele chytajúcemu Adamovi Kohútovi. Ten dostal najviac zabrať najmä v troch početných nevýhodách slovenského tímu. Tá prvá prišla v 35. minúte po strete Virgu a Tiltinsa, po ktorom sa druhý menovaný musel pobrať do útrob arény s poranením nosa. Nasledujúcich 120 sekúnd využil náš súper na vystupňovanie svojho tlaku, z ktorého napokon pramenil presný zásah na 3:2 z palice Kovalevskisa, a to len tri sekundy po návrate Mirgu na hraciu plochu. Takmer identická situácia sa zopakovala aj na začiatku tretej tretiny, tentokrát to však bolo po vylúčení Gajdoša a šesť sekúnd po jeho návrate. Do dvojgólového vedenia poslal hostí Gustavs Griezitis.
Gól s klaksónom
Za stavu 4:2 sa tempo znova upokojilo, Lotyšsko sa držalo na loptičke a značnej podpory sa im dostávalo aj z hľadiska. Nič nenaznačovalo dramatický záver. Pohoda papierových hostí bola ešte umocnená vylúčením Gašparíka v 55. minúte. Početnú výhodu však súper využiť nedokázal, veľkou mierou k tomu prispel nielen precízny Kohút, ale aj obrancovia blokujúci strelecké pokusy. Impulz slovenskému výberu dodal aktívny Gašparík, ktorý ihneď po naskočení z trestnej lavice dostal lotyšskú obranu pod tlak. Týmto akoby Slováci zavelili do posledného útoku. Necelé tri minúty pred koncom nebolo už na čo čakať a tak sa tréner Mrázek rozhodol vytiahnuť Kohúta von z brány. Početná prevaha náš tím nakopla, prešlo len niekoľko desiatok sekúnd, keď sa v ťažkej pozícii presadil milimetrovou strelou Dudovič. Hráč zápasu na strane Slovenska začal svoj tím povzbudzovať, a hoci naši potrebovali na poskočenie na 3. miesto tento zápas vyhrať, času bolo ešte dosť aj na obrat.
Druhýkrát prišlo k odvolaniu brankára necelé dve minúty pred koncom, Slováci hrali zase v šiestich. Obliehanie Zarinsovej bránky sa napokon ukázalo ako úspešné v poslednej sekunde, keď Kvasnica rýchlo spracoval náročnú loptičku zo vzduchu. Nekoncentrovaná obrana Lotyšska akoby nezachytila jeho skrytú prihrávku na Gajdoša, ktorý ju okamžite posielal na bránku. Tam sa najlepšie zorientoval Ronald Gašparík a ešte pred uplynutím poslednej sekundy preťal bránkovú čiaru. Celá situácia musela prejsť videokontrolou, ktorá však následne dala za pravdu slovenskému tímu, ktorý tak oslavuje ťažko vydretý bod.
Výber Radomíra Mrázka už pred zápasom vedel, že pred svojho súpera by sa dostali len v prípade výhry. Remízový výsledok nás posiela do bojov o štvrťfinále proti ďalšej pobaltskej krajine, Estónsku. S tímom, ktorý jasne ovládol svoju skupinu C (druhej výkonnostnej kategórie) sa stretneme v stredu o 19:00.
Vianočný stromček s darčekmi počas minuloročného šampionátu (Zdroj: IG/hockeyslovakia)
Mikuláš s čertom pri ľadovej ploche rozdávajú deťom sladkosti, na druhej strane zemegule zarezáva „dvadsiatka“. Hokejový svet sa zas a znova pripravuje na čas vianočný.
Vianočné sviatky sú obdobím, ktoré si väčšina z nás spája najmä s voľnom, darčekmi či snehovými radovánkami. Pri Štedrej večeri máme svoje zvyky a rituály, ktoré praktikujeme často automaticky, pred ňou sa stále značná časť Slovákov postí. Adventný čas však neznamená oddych pre hokejistov, keďže neúprosný program nepozná zmilovanie ani cez sviatky. Fanúšikom tohto športu to však prináša dvojnásobný pôžitok, keďže okrem klasických extraligových zápasov si môžu užiť aj viaceré prestížne turnaje.
Do tretice proti Lotyšom a Nórom
Už tradičným záverom kalendárneho roka seniorskej reprezentácie býva domáci Vianočný Kaufland cup. Turnaj s viac než desaťročnou tradíciou prešiel viacerými obmenami, či už počtom zúčastnených krajín, termínom, v ktorom sa odohral, alebo aj jeho formátom. Originálny názov, Slovakia Cup, bol doplnený v roku 2019 o názov obchodného reťazca, ktorý je aj zároveň hlavným sponzorom turnaja. Počas jeho existencie sa na slovenských klziskách vystriedalo viacero krajín, spomeňme napríklad Švajčiarsko, Nemecko, Bielorusko či ruský „B“ tím. V roku 2022 – teda v rovnakom čase, keď sa termín turnaja presunul z prvej polovice februára na stred decembra – sa, zdá sa, vykryštalizovala dvojica stálych súperov slovenskej reprezentácie, keďže tímy Lotyšska a Nórska privítame budúcu stredu už po tretíkrát v rade.
Predchádzajúce dve edície nám vyšli na výbornú, v štyroch zápasoch sme nestratili ani bod a celkové skóre 24:1 len podčiarkuje slovenskú dominanciu. Najvýraznejšou zmenou oproti posledným turnajom bude dejisko ich konania. Hlavné mesto a TIPOS Aréna totiž vystrieda podtatranské prostredie a hala v Poprade. Bratislavský zimný štadión sa po minulé roky mohol pýšiť hojnou diváckou návštevou a značná podpora z hľadiska sa očakáva aj v Poprade. Turnaj sa zvyčajne nesie v duchu adventu s rôznymi sprievodnými aktivitami či darčekmi, a tak je toto prostredie vhodné aj pre najmladších fanúšikov.
Medzisviatkový Mundial juniorov
Zatiaľ čo seniorský turnaj v polovici decembra má punc priateľského a komerčnejšieho, v tom juniorskom, so štartom približne o dva týždne neskôr, ide o podstatne viac. Mládežníci sa týmto šampionátom lúčia s juniorskými kategóriami, keďže U20 je posledná medzinárodná kategória pred presunom do mužského hokeja. Okrem hrdého boja za svoje krajiny majú mladíci motiváciu predať sa pred očami desiatok skautov (nielen) zo zámorskej NHL. Ostrosledovaný turnaj láka divákov zo všetkých kútov Európy či severnej Ameriky. Pre hráčov to však nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Prípravný kemp, priateľské zápasy, presuny(mnohokrát cez oceán) a záverečný turnaj znamenajú v súčte niekoľko týždňov, ktoré mladíci trávia ďaleko od rodiny a priateľov.
Preto je štedrovečerný stôl každoročne skvelou príležitosťou nielen na teambuilding, ale aj na zachovanie vianočných tradícií. Celá delegácia trávi tento čas spoločne, konzumuje sa kapor či kapustnica a v kúte stojí vysvietený vianočný stromček. Začiatok turnaja býva zväčša deň či dva po Štedrom dni, preto je táto večera jednou z posledných príležitostí na oddych. Nasledujú bezmála dva týždne plné vyostrených zápasov vrcholiacich po Novom roku bojmi o medaile. Tie sa Slovákom v samostatnej histórii podarilo získať len dvakrát (v oboch prípadoch to bol bronz), naposledy presne pred desiatimi rokmi. Partia okolo Dalibora Dvorského preto bude mať v Ottawe za cieľ ukončiť dekádu dlhé čakanie, ľahké to však mať nebude.
Aj na Mikuláša či Štefana
Za medzinárodnými turnajmi však nezaostáva ani Tipos extraliga. Naša najvyššia hokejová súťaž láka fanúšikov na sviatočné zápasy, pričom aj ich program býva často doplnený okrem hokeja aj o rôzne kvízy či vianočné súťaže. Na Mikulášske kolo si viaceré tímy pripravili vianočné playlisty, nechýbali ani kostýmy, okrem bradatých deduškov sa diváci pobavili aj na anjeloch či čertoch. HK Nitra dokonca na ľad vybehla v špeciálnej sade dresov, ktoré po zápase so Zvolenom poputovali na dražbu. Kompletné kolo je naplánované aj na 26. decembra a môžeme si byť istí, že vianočné oslavy budú na Štefana vrcholiť. Nie nadarmo sa hovorí, že hokejový fanúšik oslavuje Vianoce najviac, veď pri takomto množstve skvelých podujatí je ťažké nájsť si čas na filmové klasiky ako Popoluška či Sám doma.
Kniha v jednej ruke, pohárik v tej druhej. Doktora lopta nenadchla, radšej organizoval rezistentné hnutia.
Čo vám napadne, keď sa spomenie meno Sócrates? Väčšinu ľudí zrejme myšlienkové pochody prinesú do antického Grécka k jednému z troch najslávnejších filozofov tohto obdobia. Futbaloví fanúšikovia (a najmä pamätníci čias minulých) si však skôr vybavia urasteného ofenzívneho záložníka, ktorý bol mozgom a srdcom nielen tímu Corinthians, kde strávil podstatnú časť svojej hráčskej kariéry, ale aj brazílskej reprezentácie. Jeho významné postavenie v histórii futbalu dokazuje aj šesťdesiat štartov a dvadsaťdva gólov v drese Kanárikov (na MS 1982 dokonca v pozícii kapitána), ale najväčšia pocta sa mu dostala v marci 2004, keď ho FIFA zaradila do svojho zoznamu 100 najlepších hráčov 20. storočia. Jeho um a prehľad nebol viditeľný len z tej športovej stránky, preniesol ho aj do každodenného života.
Zosobnenie kalokagatie
Podobnosť so známym filozofom nie je náhodná, toto meno vybral totiž futbalistov otec ako milovník antickej kultúry. Dá sa teda povedať, že neobyčajná múdrosť mu bola vložená do vienka. Už odmalička sa zaujímal o politiku, jeho knižnica bola plná rôznych filozofických diel. V roku 1964, ako desaťročný, bol svedkom vojenského prevratu vo svojej krajine, udalosti, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do jeho života. Už v tomto útlom veku bol vystavený cenzúre a páleniu – jeho srdcu tak blízkych – kníh a učebníc. So vzdelávaním však neprestal, dokonca to popri futbale dotiahol až k titulu z medicíny. Práve odtiaľ pochádza jeho známa prezývka ,,Doktor‘‘. Jeho najväčšie zásluhy však neprišli ani na ihrisku, ani v ordinácii.
Demokracia ,,od podlahy‘‘
Do najvyššej brazílskej ligy sa dostal až v dvadsiatich štyroch rokoch, konkrétne do tímu Corinthians. Práve v tomto období bol jeho boj za spravodlivosť najsilnejší. Nedemokratickému militantnému režimu a jeho striktným pravidlám sa nebol ochotný podriadiť. Podporoval odbory, demokratickú voľbu prezidenta a vo svojom pôsobisku, tradičnom klube vytvorenom pracujúcou triedou, založil za pomoci spoluhráčov Wladimira a Casagrandeho takzvanú ,,korintskú demokraciu‘‘. Išlo o hnutie, pomocou ktorého hráči v klube rozhodovali o jeho chode priamym demokratickým hlasovaním, sprostredkovanom jednoduchým zdvihnutím ruky. Takýmto spôsobom si volili napríklad formáciu či zostavu na nadchádzajúce zápasy, no rozhodovali takto aj o najtriviálnejších veciach, ako čas obedov či večerí. Podporu pracujúcej triedy dokazovala aj Sócratova snaha o vylepšenie podmienok pre celý realizačný tím, aj upratovačiek či práčok. Každému, kto sa podieľa na chode tímu, chceli rozdeliť percentuálne bonusy z tímových odmien za výhru. Nelegitímnemu režimu odporovali aj rôznymi nápismi na svojich dresoch. Heslo ,,Democracia‘‘ bolo prítomné na každom zápase Corinthiansu, v roku 1982 pred parlamentnými voľbami hráči povzbudili divákov nápisom ,,Pätnásteho choďte voliť‘‘.
Futbal na druhej koľaji
Niekoľkoročná Doktorova snaha o dosiahnutie priamej voľby prezidenta však neskončila úspechom, po ultimáte nasmerovanom Kongresu sa rozhodol presunúť na talianske trávniky. Po príchode do Florencie sa ho novinári pýtali, ktorého z dvojice talianskych legiend uznával viac, Riveru či Mazzolu. Jeho následná odpoveď charakterizuje jeho náturu azda najlepšie:
,,Nepoznám ani jedného z nich, do Talianska som prišiel študovať Gramsciho diela v pôvodnom jazyku a lepšie pochopiť históriu talianskej pracujúcej triedy.‘‘
Sócrates
Po skončení futbalovej kariéry sa Sócrates krátko živil trénerstvom, bol rovnako aj pravidelným prispievateľom do viacerých periodík, kde písal nielen o futbale, ale zasahoval do politických či ekonomických tém. Svoj politický aktivizmus pretavil aj do členstva v brazílskej Strane pracujúcich (Partido dos Trabalhadores). Bol štyrikrát ženatý, splodil šesť detí. Jeho alkoholizmus a zlá životospráva sa podpísali na jeho zdraví. Zomrel v roku 2011 na otravu jedlom vo veku len 57 rokov.
