Prvý komerčný čisto ženský let, ktorý mal znamenať veľký krok pre Ameriku a ešte väčší pre ženy na celom svete, nevypálil tak dobre, ako spoločnosť Blue Origin pôvodne zamýšľala. V pondelok 14. apríla letelo do vesmíru šesť žien. Z toho dve astronautky, jedna rozhlasová žurnalistka, filantropka (zároveň snúbenica majiteľa spoločnosti), jedna filmová producentka a jedna Katy Perry. Let trval jedenásť minút a aj keď nie je známa presná cena, pre predstavu – podľa New York Times v roku 2021 sa lístok na prvý let vydražil za dvadsaťosem miliónov dolárov.
Nie každý však musí platiť milióny dolárov, ak má – podľa Romana Chiporukha, spoluzakladateľa spoločnosti SpaceVIP, ktorá rezervuje cesty do vesmíru – človek dobré sociálne postavenie a niečo pre svet znamená. To sa však musí zhodovať s cieľmi spoločnosti. Znamená to teda, že vesmír sa onedlho stane „dovolenkovou destináciou“ pre bohatých? Možno. Jedna z astronautiek, ktorá bola na palube – Amanda Nguyen, v rozhovore pre The Cut na otázku, či jej nevadí, že ona sa na túto cestu pripravuje dlhé roky a zopár hviezd, ktoré letia do vesmíru, pretože aj tam sú hviezdy, môžu letieť v podstate len preto, že na to majú financie, odpovedá: „Nemôžem s tým nič urobiť. Žijeme v kapitalistickom svete. Takto to proste je.“
Keď som sa o tomto lete dozvedela, bola som zhrozená. Správanie Katy Perry a jej komunikácia ohľadne tejto cesty bola podľa mňa jednoducho nechutná. Nezaznamenala som ani kúsok vážnosti a pokory. Ľudia sa na cesty do vesmíru pripravujú celé roky. Sú skúsení a vzdelaní a dostávajú sa tam, aby pokračovali v ďalšom výskume. Tieto komerčné lety, ktoré spustil Jeff Bezos ako majiteľ Blue Origin a Richard Branson, majiteľ spoločnosti Virgin Galactic, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Nevidím ani jeden rozumný dôvod, prečo by mal do vesmíru letieť niekto ako je popová speváčka. Okrem môjho rozhorčenia nad zbytočnosťou Katy Perry vo vesmíre mi prišlo neuveriteľne trápne z toho, že si počas letu zaspievala pasáž z piesne What a Wonderful World od Louisa Armstronga a po pristátí pobozkala zem. Pripomínam, že let trval jedenásť minút…
Speváčka počas letu ukázala do kamery sedmokrásku, čo malo symbolizovať jej dcéru, ktorá sa volá Daisy (po anglicky sedmokráska). V rozhovore sa vyjadrila, že sedmokrásky rastú všade, čo je pre ňu veľkou symbolikou, aké odolné sú a vydržia všetko a zároveň pripomienka našej nádhernej Zeme. Katy Perry si tak cení našu nádhernú planétu, že ju bez mihnutia oka ničí, kvôli pár minútam… čoho vlastne? Slávy? Veď tej má dosť. Vedecký výskum to tiež nebude. Čoho teda vlastne?
Aby som dokázala, že vplyv na planétu to naozaj má, pozrela som sa na štúdiu „Vplyv štartu rakiet a emisií vesmírneho odpadu na stratosférický ozón a globálnu klímu“, ktorú realizovali vedci z USA a Spojeného kráľovstva. Predtým však musím dodať, že na oficiálnych stránkach Blue Origin sa píše, že ich rakety New Shepard’s (ktorou leteli aj dámy) majú jediný vedľajší produkt spaľovania motora vodnú paru. Štúdia hovorí, že aj lety, ktoré pri štarte uvoľňujú vodnú paru, spôsobujú planéte problémy. Vodná para v stratosfére posilňuje skleníkový efekt a môže prispievať k znižovaniu ozónu. Pre nás to teda znamená zvýšené UV žiarenie, ktoré spôsobuje vyššie riziko rakoviny kože alebo oslabenie imunitného systému a pre planétu poškodenie ekosystémov ako je morský planktón, ktorý tvorí základ ekosystému.
Na tomto lete bolo zlé asi všetko. No aspoň teda krásna myšlienka, nad ktorou by sme sa mali my – bežní smrteľníci – zamyslieť. Katy Perry po pristátí povedala, že si uvedomila, čo znamená láska a všetci si to môžeme uvedomiť v deň, keď odletíme do vesmíru. Všetkým nám prajem, aby sa nám aspoň dnes nerozpustila papierová slamka predtým ako dopijeme nápoj.
V Bratislave sa nachádza svetová výstava Titanic. Išlo o loď, ktorá mala byť nepotopiteľná, ale stala sa symbolom jednej z najväčších námorných tragédií. Návštevníci môžu v nákupnom centre Sport Mall v Lamači vidieť autentické artefakty vyzdvihnuté z vraku, repliky kajút a interiérov či interaktívne prvky, ktoré ich prenesú do atmosféry na palube lode. Výstava ponúka nielen pohľad na technickú krásu, ale aj na príbehy pasažierov, ktorých osudy sa stretli v ľadových vodách Atlantiku.
Trocha histórie
Titanic bol najväčším a najluxusnejším zaoceánskym parníkom vtedajších čias. Jeho stavba sa začala v roku 1909 v lodeniciach Harland & Wolff v Belfaste a trvala viac ako dva roky. Parník meral 269 metrov na dĺžku a dosahoval rýchlosť až 23 uzlov. Patril flotile spoločnosti White Star Line a na svoju dobu mal množstvo moderných vybavení, ako elektrické osvetlenie, výťahy, elegantné interiéry či vynikajúcu kuchyňu.
Prvá a posledná
Titanic vyplával 10. apríla 1912 zo Southamptonu s cieľom doplaviť sa do New Yorku. Na palube bolo 2 224 ľudí, ktorí sa rozdelili do troch tried.
Prvá bola určená pre aristokraciu a priemyselníkov, ponúkala exkluzívne kajuty, reštaurácie, bazén, posilňovňu, knižnice.
Druhá trieda patrila obchodníkom a strednej vrstve, ktorí síce necestovali v luxuse prvej triedy, no stále mali komfortné podmienky. Tá bola vtedy považovaná za prvá triedu na iných lodiach.
Tretia trieda patrila prevažne emigrantom smerujúcim do Ameriky za lepším životom. Ich kajuty spoločné priestory boli jednoduchšie. Dve dvojposchodové postele, menšia spoločná jedáleň či kaviareň.
Výstava sa začala miestnosťou so zmenšeným modelom lode, zachovalým oblečením vtedajších pasažierov, ale aj digitálne zobrazeným výťahom, ktorý je známy najmä z filmu.
x
Potom nasledovala chodba prvej triedy, ktorá bola zrekonštruovaná presne tak, ako vyzerala na lodi. Lesklé drevené obloženie, bohato zdobené lustre, vzorované koberce. Všetko navodzovalo pocit luxusu, ktorý si mohli dovoliť len tí najbohatší. Bolo ľahké predstaviť si dámy v honosných šatách a pánov v elegantných oblekoch, ako sa prechádzajú po palube. Potom som sa ocitla v replike kajút prvej triedy. Priestranná izba s veľkou posteľou, luxusné obliečky, zdobené toaletné stolíky, stoličky a menší gauč.
V ďalšej časti sa nachádzali zachovalé nádoby ako boli taniere a misky, ale aj záchranné vesty, kúsky kovových konštrukcií, osobné listy pasažierov, pohľadnice z rôznych kútov sveta či dokonca miestnosť, kde sa pred potopením volalo o pomoc.
x
Najväčšou atrakciou najmä pre deti bol umelý ľadovec, ktorého sa návštevníci mohli dotknúť. Výstava je sprevádzaná animáciami, z lode, od výstavby až po úplný zánik.
Konečná zastávka
Všetko sa zmenilo v noci 14. apríla 1912. O 23:40 strážna veža spozorovala ľadovec, no Titanic sa mu už nestihol vyhnúť. Náraz síce nebol výrazný, no poškodenie lode bolo fatálne, keďže voda začala rýchlo zaplavovať šesť predných komôr. Kapitán Edward Smith nariadil prípravu záchranných člnov. Prvé boli spustené poloprázdne, pretože pasažieri neverili, že loď sa potopí. Uprednostňovali ženy a deti, muži často zostali na palube. Cestujúci tretej triedy sa ťažko dostávali k člnom pre uzavreté priechody. O 2:20 ráno 15. apríla sa Titanic rozlomil na dve časti a potopil sa. Ľadová voda mala -2 °C, čo znamenalo, že väčšina ľudí zomrela do niekoľkých minút na podchladenie. Zo 2 224 ľudí prežilo len 712 pasažierov, väčšinou ženy a deti z prvej a druhej triedy.
Objavenie vraku
Vrak Titanicu zostal stratený až do roku 1985, keď ho objavil oceánograf Robert Ballard. Dnes leží v hĺbke 3 810 metrov.
Na záver výstavy sa návštevníci môžu odfotografovať na replike paluby lode, posedieť si v kaviarni v štýle prvej triedy či si prečítať skutočné listy pasažierov. Najsilnejšou a zároveň najsmutnejšou časťou výstavy sú výpovede preživších a citáty pasažierov, ktorí ešte pred potopením netušili, že ich životy sa už o pár hodín skončia. „Nebol žiadny mesiac a hviezdy som nikdy nevidel žiariť jasnejšie. Zdalo sa, že vychádzajú z neba. Trblietali sa ako diamanty. Bola to taká noc, počas ktorej sa človek cíti šťastný, že žije.“ (Jack Thayer)
Každý z nás už zažil obdobie, keď sú dni kratšie, obloha tmavá a naša nálada akoby s ňou súhlasila. Pre niektorých ľudí tieto dočasné zmeny znamenajú oveľa viac než len pominuteľnú melanchóliu. Sezónna afektívna porucha (SAD – Seasonal Affective Disorder) je vážnejšia forma depresie, ktorá sa objaví v určitých obdobiach roka, najčastejšie na jeseň a v zime. Hoci sa to môže zdať ako bežný „zimný útlm“, jej dôsledky môžu byť závažné a vedia ovplyvniť každodenný život.
Prečo a kedy vzniká SAD?
Naše telo je nastavené na cyklus dňa a noci. Keď v zimných mesiacoch dostávame menej slnečného svetla, ovplyvňuje to naše vnútorné hodiny a hormonálnu rovnováhu. Jeho nedostatok môže viesť k zníženiu hladiny serotonínu – hormónu šťastia – a k zvýšenej produkcii melatonínu, ktorý reguluje spánok. Výsledkom je únava, smútok, strata motivácie a v niektorých prípadoch až depresia.
Azda najťažší, i keď na prvý pohľad banálny problém, môže byť rozoznať sezónnu afektívnu poruchu od zlej nálady. Hoci každý človek môže na jeseň a v zime cítiť menej energie, pri SAD sú príznaky oveľa intenzívnejšie a dlhodobejšie. Nelíšia sa výrazne oproti tým depresívnym. Je to zvýšená potreba spánku, znížená motivácia, problémy so sústredením, nadmerná chuť na sladké, vyhýbanie sa spoločnosti, ale aj pocit smútku a melanchólia. Ak sa tieto príznaky opakujú každoročne a trvajú niekoľko týždňov až mesiacov, je pravdepodobné, že ide o sezónnu afektívnu poruchu.
Možnosti liečby a prevencia
Štatistiky ukazujú, že SAD častejšie postihuje ženy ako mužov a zvyčajne sa prvýkrát objaví v mladom dospelom veku. Ľudia žijúci v severných krajinách, kde sú zimy dlhšie a dni kratšie, sú taktiež vo vyššom riziku. Genetická predispozícia môže tiež zohrávať úlohu – ak sa depresia vyskytuje v rodine, človek môže byť náchylnejší
Ide o psychickú poruchu, ktorá sa dá bežne kontrolovať ambulantnou liečbou. V ťažších prípadoch môže lekár predpísať antidepresíva. Ideálne je však zakročiť ešte v začiatkoch a včas začať s prevenciou. Fyzické aktivity, prechádzka na vzduchu alebo dobrá strava môže niekedy urobiť viac ako lieky. Svetlo na konci tunela existuje – niekedy sa mu stačí len trochu priblížiť.
V marci sa v bratislavskej Inchebe Expo konala výstava Motocykel, ktorá prilákala milovníkov dvoj i štvorkolesových vozidiel. Návštevníci si mohli pozrieť nielen najnovšie modely motoriek, ale aj automobily a karavany. Predstavilo sa až 40 rôznych značiek, pričom každá mala vyhradený priestor pre svoje najlepšie modely.
Nešlo však len o expozíciu, organizátori si pripravili bohatý sprievodný program plný adrenalínu a zaujímavých ukážok. Pred vstupom do budovy sa nachádzal simulátor jazdy na zadnom kolese motorky, kde si každý mohol vyskúšať aspoň to, aký je to pocit.
O skutočný adrenalín sa postarali kaskadéri Adam Peschla a skupina Special Brothers z Českej republiky, ktorí predviedli nebezpečné, ale pre mnohých fascinujúce kúsky. Okrem nich bol na výstave prítomný aj známy slovenský pretekár Štefan Svitko či tím Customs of Slovakia, ktorý predstavil unikátne prestavané motocykle. Najzaujimavejším programom bola beseda s Jánom Drinkom, ktorý porozprával o svojej ceste svetom s Jawou 50.
Výstava ponúkala aj možnosť sadnúť si na väčšinu vystavených motoriek a zistiť viac o vysnívaných vozidlách. Niektoré luxusnejšie modely boli ohradené, aby sa nepoškodili. Medzi najväčšie lákadlá patrilo staršie žlté „Lamborghini Murciélago“ z roku 2008, ktoré si získalo pozornosť mnohých návštevníkov.
Lamborghini Murciélago
V zadnej časti haly bol vyhradený priestor na predaj príslušenstva na motorky, kde nechýbali ani domáci výrobcovia originálnych doplnkov a dekorácií. Na svoje si prišli aj tí najmenší, ktorí sa mohli povoziť na zmenšených verziách áut, motoriek či štvorkoliek. Po prehliadke všetkých exponátov si návštevníci mohli dopriať chvíľu oddychu pri stánkoch s typickými slovenskými jedlami, ktoré dodali akcii „jarmokovú atmosféru“.
Výstava Motocykel ponúkla nielen prehliadku motoristických noviniek, ale aj zážitok pre všetkých fanúšikov rýchlych strojov.
V štvrtok 6. marca sa študenti Komenského a Masarykovej univerzity zúčastnili celodenného workshopu o investigatívnej žurnalistike v angličtine, ktorý viedol expert na dátovú žurnalistiku Ross Higgins.
(obr.1 – zdroj: archív autora)
Základné nástroje
Po úvodnom privítaní predstavil odborník na dátovú žurnalistiku zo spoločnosti Bellingcat, Ross Higgins, základné pracovné nástroje využívané v investigatívnej žurnalistike. Tieto nástroje sú prevažne „open source“, teda voľné dostupné a bez nutnosti poplatkov za ich využívanie. Delia sa na vyhľadávacie, geolokačné a transportné.
(Ne)ľahké surfovanie po webe
Najskôr sa študenti oboznámili s metódami vyhľadávania informácii a údajov, ktoré môžu zefektívniť ich vyhľadávanie pomocou webových vyhľadávačov ako je Yandex, Google či DuckDuckGo. Získané vedomosti si účastníci overili priamo v praxi prostredníctvom rozličných úloh, napríklad pri písaní určitých kombinácii pre nájdenie špecifického článku v obrovskom mori internetu, alebo pri vyhľadávaní autorov konšpiračných článkov.
Následne sa R. Higgins zameral na geolokáciu, ktorá je úzko spätá s prácou investigatívneho novinára. Študenti si vyskúšali vyhľadať jednotlivé miesta z celého sveta, pričom riešili aj identifikáciu lokality, z ktorej sympatizant Islamského štátu (ISIS) zastrašoval obyvateľov informáciou o možnom mieste teroristického útoku.
(obr.2 – miesto, ktoré mali študenti identifikovať iba na základe fotky)
V závere workshopu si študenti predstavili nástroje na sledovanie leteckého transportu po celom svete, pričom sa naučili identifikovať štátnu príslušnosť jednotlivých lietadiel a ich výrobcov.
Na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty UK sa konala konferencia nazvaná Médiá a (umelá) inteligencia
Vedecké konferencie Fenomén sa už osem rokov venujú problematike, ktorá je pre médiá práve príznačná. Vyplýva to už z ich názvu – v minulosti to boli napríklad Médiá a kríza autorít, Vojna a médiá, Profesionalita a médiá či Komunita v mediálnom priestore. Tento rok sa vedecká konferencia Fenomén, ktorú zorganizovala Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského 13. februára venovala problematike nazvanej Médiá a (umelá) inteligencia.
Otvorila ju Anna Sámelová z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK, hostí pozdravila Nina Cingerová, prodekanka pre vedeckovýskumnú činnosť a doktorandské štúdium, po nej sa ujal slova Ján Hacek, vedúci katedry, ktorý sa zameral na využívanie konkrétnych nástrojov umelej inteligencie v médiách a investigatívnej žurnalistike. Hovoril tiež o nových možnostiach a nástrojoch, ako využiť najnovšie poznatky o umelej inteligencii pri každodennej práci žurnalistov.
Potom sa začala prvá časť so šnúrou príspevkov, ktoré predniesli okrem pedagógov a doktorandov z bratislavskej katedry aj hostia z viacerých slovenských mediálnych škôl. Ako prvý dostal slovo Matej Baránek s príspevkom o dôveryhodnosti médií a umelej inteligencie. Po ňom sa prítomným prihovoril Slavomír Gálik, ktorý sa venoval téme vplyvu umelej inteligencie na vytváranie mediálneho matrixu. Na jeho poznatky nadviazal Peter Ivanič s príspevkom nazvaným Umelá inteligencia v globálnej žurnalistike. Globálnej preto, lebo umelú inteligenciu možno využiť aj pri informovaní o vzdialených kontextoch – geografických, spoločenských, či kultúrnych.
Adam Solga sa potom venoval otázke, či sa môže umelá inteligencia dopustiť ohovárania. Ako povedal, túto problematiku v súčasnosti sprevádza viac otázok než odpovedí, avšak celkom určite do žurnalistickej praxe prinesie nové výzvy týkajúce sa profesijnej etiky a masmediálneho práva.
Pojem umelá inteligencia sa skloňoval aj vo všetkých ostatných príspevkoch. Umelou inteligenciou v kontexte médií a žurnalistiky v perspektíve sociálnych hodnôt: Spoločenské očakávania a profesijné výzvy sa zaoberala štúdia Sabíny Gálikovej Tolnaiovej, Ľubomír Bajaník a Samuel Patrick Barcaj sa venovali využitiu umelej inteligencie v televíznom spravodajstve na Slovensku a pokusmi o integráciu umelej inteligencie do televízie JOJ. Hľadali odpovede na otázku – s akými výzvami sme sa stretli a čo čaká mediálne služby?
Beáta Dorková sa venovala umelej inteligencii v súvislosti s Vatikánom, Terézia Rončáková zase otázkam inteligencie (protivníka) v konzervatívno – liberálnom spore. Konštatovala, že súčasná polarizovaná spoločenská diskusia, v ktorej sa napätie vytvára medzi pólmi konzervatívny/tradičný/pravicový – liberálny/progresívny/ľavicový je poznamenaná výraznou emocionalitou a iracionalitou. To prirodzene vedie (aj) k spochybňovaniu kognitívnych schopností protivníka. Predložený príspevok priniesol výskumné zistenia o vnímaní a prezentovaní mentálnych kapacít „tých druhých“ v názorovo vyprofilovaných slovenských médiách. Umelou inteligenciou a jej implementáciou do kurikula pre základné školy po obsahovej reforme sa zaoberali Matej Majerský a Viera Kačinová, vybranými jazykovými problémami spracovanými umelou inteligenciou a jazykovedcom Kristína Piatková.
Mária Stanková prezentovala príspevok Desať kníh, ktoré by si mal každý prečítať: medzi literatúrou, žurnalistikou a (umelou) inteligenciou. Sústredila sa na vzťah literatúry, žurnalistiky a umelej inteligencie. Jeho témou je často spracúvaná problematika kníh, „ktoré by si mal každý prečítať“. Ako slovenské mainstreamové médiá pokrývajú tematiku prepojenia umelej inteligencie a LGBT+ komunity na Slovensku? Ako ovplyvňuje umelá inteligencia pozíciu tejto komunity? To sú otázky, na ktoré v príspevku nazvanom Slovak Media, AI and Discrimination: LGBT+ in a Country Shaped by Artifical Intelligence odpovedal Matúš Ján Capko.
Marcela Belianska sa vo svojom príspevku venovala umelej inteligencii ako téme mediálnych obsahov. V záverečnom príspevku sa Ján Hacek venoval už v úvode uvádzanému využívaniu nástrojov umelej inteligencie v médiách a investigatívnej žurnalistike. Ako povedal, vo chvíli, keď sa konala konferencia Fenomén na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty UK, rovnakej téme – umelej inteligencii – sa v tom istom čase venovali na dvanástich rôznych stretnutiach v desiatich krajinách. Nie je to azda dôkaz, že téma tohtoročného Fenoménu bola naozaj aktuálna?
Kamarátka Michaela Fišerová na pretekoch v Taliansku. Zdroj: instagram: miska_fiserova.
Na prvý pohľad môže jazdenie na koňoch pôsobiť ako snobský šport, pre niekoho je to týranie zvierat, pre iného zmysel života. O tom, že je to viac než len koníček.
Pozriem sa na hodinky a je 5:00 ráno. Vonku ešte tma a poriadna zima ako to už v novembri býva zvykom. Napriek tomu, že počas dňa má byť 12 stupňov Celzia, ráno je teplota tesne nad nulou. Vôbec sa mi nechce vyliezať spod teplej periny. Budík vypnem a posuniem o 20 minút. Cŕŕŕŕn. Najrýchlejších 20 minút môjho života. Zaspala som tesne po polnoci, takže krásnych päť hodín spánku mám za sebou. Kým si robím kávu, otváram skriňu. Vtom mi volá kamarátka Miška. „Kati, už som dole, tak môžeš ísť,“ oznámila mi do telefónu. „Dobre, dobre, utekám.“ Doslova. Beh po byte sa začína. Za päť minút som sa obliekla, umyla si zuby, zbalila si oblečenie na prezlečenie, jedlo a bežím dole.
Pre mňa chaotické ráno, pre moju kamarátku každodenná rutina. Jej deň začína nakŕmením a vyčistením stajne svojho koňa. O 9:00 ráno jej začína prednáška, takže je dôležité všetko stihnúť ešte predtým. Jej kôň je ustajnený približne 30 minút cesty z Bratislavy, konkrétne v dedinke Čataj pri Senci. Na miesto činu sme prišli tesne po 6:00 ráno. „No, nech sa ti páči,“ podala mi Miška do ruky deku s nápisom Pablo. „Môžeš ju odniesť do sedlovne a priniesť nádobu, kde je jeho meno.“
Ako bývala rekreačná jazdkyňa som presne vedela, čo nás čaká. Najprv vyčistenie kopýt, kefovanie koňa a potom osedlanie. To som za pomoci Mišky ako tak zvládla. To, čo je pre basketbalistu strečing pred tréningom, je pre jazdca príprava koňa, zažartovala Miška o siedmej ráno. Môj úsmev bol trochu silený, stále som myslela na to, ako by som o tomto čase ešte ležala pod perinou. „Chceš ísť prvá alebo pôjdem ja?“ opýtala sa ma. Ako správna kamarátka som jej dala prednosť.
Najprv začala obyčajným kráčaním, ktoré plynule prešlo do poklusu. Po tejto „zahrievačke“ hnedáka Pabla prišiel môj čas. „Najprv pomaly Kati, potom môžeš použiť aj bičík,“ dostala som pokyny od profíčky. Krok aj klus som zvládla akoby som v sedle sedela naposledy pred týždňom, no teraz prišiel na rad ťažší oriešok. „Nacválaj si!“ zakričala na prázdnu halu, v ktorej bolo pocitovo chladnejšie ako vonku. Samozrejme, svoju trénerku som poslúchla.
„Si normálna!“ ozval sa krik z opačnej strany haly. „Máš koníka za 20-tisíc eur a ty si na ňom vozíš kamošky?“
Kamarátkin tréner nezdieľal radosť z nášho spoločného ranného výletu. Debata medzi trénerom a mojou kamarátkou bola veľmi ostrá. Na druhej strane sme obidve zhodnotili, že mal pravdu. Venovať sa profesionálnemu športu, keď výkon nezáleží len od samého seba, ale aj od ďalšieho živého tvora, ktorý sa sám o seba nepostará a je zvyknutý iba na jednu osobu v sedle, a tou som ja nebola. Koníček, ktorý sa po tréningu neskončí, lebo aj vtedy sa treba o koňa postarať, je niečo, čo si človek, ktorý chodí iba rekreačne jazdiť, často ani neuvedomí. Šport, kde je počas prípravy koňa jazdec špinavý, sa strieda s pretekmi, kam prichádza v bielom saku a rukavičkách. Šport, pri ktorom nemôžete ísť na dovolenku, lebo v hlave máte otázku, kto odjazdí koňa. Drahý koníček, ktorý nie je len koníčkom, ale životným štýlom. Šport veľkých kontrastov a protikladov, v ktorých sa ukrýva krása.
„Smútok je súčasťou cesty. Keby si tým človek neprešiel, ťažko povedať, či by sa dokázal dívať do budúcnosti. Pomáha spracovať a zvládnuť emócie, aby bol pripravený ísť ďalej a prijať niečo nové do života, čokoľvek to bude.“ O tom je pre Katarínu smútok zo straty svojho milovaného manžela.
Vďaka terapeutickým skupinám v Plamienku sa počas jej najťažšieho životného obdobia, plného žiaľu, podarilo prežívať aj chvíle radosti. O tejto organizácii sa Katarína dozvedela cez známu, ktorá pracuje ako zdravotná sestra na onkológii. Kamarátka Simona nasmerovala Kataríninu rodinu na Plamienok kvôli domácemu hospicu manžela a psychologickej pomoci pre vtedy päťročného Šimonka a trojročnú Elišku.
Manželovi Jurajovi diagnostikovali rakovinu v októbri 2022. O päť mesiacov neskôr zomrel. Pre celú rodinu bolo obrovským šokom už len vyslovenie diagnózy a následne obdobie chemoterapií. Počas tejto náročnej situácie sa rodina spoločne snažila tráviť ešte viac času ako predtým. Katarína na túto etapu napriek ťažkým chvíľam spomína ako na jedno z najkrajšie strávených dní po boku manžela. Veľa sa spolu smiali aj plakali. Reálny smútok začala pociťovať až po smrti manžela. Dovtedy ju vpred poháňal ich spoločný čas a snaha spraviť všetko pre jeho uzdravenie. Po smrti Juraja si uvedomila, že už tu s nimi nikdy nebude. Otázky detí, ich plač a všetko, čo jeho smrť priniesla, ju zasiahlo. Každý večer po náročnom dni skončila na gauči v slzách. „Ale myslím si, že to bol potrebný plač. Keď som na to nemala priestor, bolo mi ešte ťažšie.“ Opisuje manželka Juraja.
Ako veriacej jej prinášala pokoj aj modlitba. Veľkou inšpiráciou jej boli vlastné deti, ktoré prežívali intenzívne chvíle smútenia no potom, ako to pri deťoch býva, prišiel čas na hru. Pohľad na to, že sa Šimonko a Eliška spokojne hrali a smiali, bol pre ňu momentom radosti.
„Ako dobre to zvládaš.“ Veta, ktorá môže niekedy viac uškodiť ako pomôcť, aj keď to dotyčný myslí dobre. Pre Katarínu to bolo veľmi ťažké počúvať, pretože tí ľudia nevedeli, čo sa deje večer. Nevedeli, že na výchovu detí ostala sama a aj na všetky každodenné povinnosti. Zrazu nemala s kým zdieľať bežné veci, radosť či smútok. Naopak, veta: „Ja neviem, čo mám povedať,“ bola pre ňu ako objatie. Pri stromčeku sa prvé Vianoce po manželovej smrti objímali len oni traja. Katarína sa rozhodla, že bude lepšie, keď ich strávia iba v tomto zložení. Čas zdieľaný s inými ľuďmi bol pre ňu náročný v tom, že by sa musela buď pretvarovať alebo by pri nich začala plakať. Pod stromčekom si deti našli list od ocina, ktorý pre nich veľa znamenal. Napriek tomu, že jej blízki boli pre ňu obrovskou oporou, nikto si nevedel reálne predstaviť ako sa cíti.
Až v Plamienku našla pochopenie, pretože všetci vedeli, o čom hovorí. Rozprávanie sa s ľuďmi, ktorí tiež prišli o niekoho blízkeho, to bolo pre ňu to najdôležitejšie. „Všetci v združení ma utvrdili v tom, že moje prežívanie je v poriadku, veď sa stala hrozná vec. Pre mňa smútenie bolo a myslím, že ešte aj je, potrebné. Na jednej strane mi to umožňuje si manžela sprítomniť a uvedomiť si lásku, ktorú sme mali. Keď som nemala možnosť sa ako to niekto nazval, „rýpať“ v tom, stalo sa, že som bola nervózna a cítila som pretlak rôznych emócií,“ opísala.
Katarína na svojej ceste plnej smútenia nie je a nikdy ani nebola sama. Napriek tomu, že sa jej blízki snažili byť oporou, nevyhla sa niekedy posudzovaniu jej situácie a ich pohľadu na to, ako smútok prežíva. Vďaka Plamienku dokázala nechať voľný priebeh svojim emóciám, a to bez súdenia ostatných. Žije každodennými vecami, teší sa z maličkostí a hlavne z detí, a to jej dodáva silu. Možno aj vďaka jej príbehu inšpiruje niekoho, kto sa nachádza v podobnej situácii, aby vyhľadal pomoc Plamienka, ktorý mu môže dodať veľa síl na jeho životnej ceste.
Keď sa na Slovensku povie prezidentka, každý vie, o koho ide. Je to preto, že bola prvou a zatiaľ jedinou prezidentkou v našej krajine. Režisér Marek Šulík zachytáva vo filme autentickú Zuzanu Čaputovú počas jej päťročného vládnutia. Film ma do kina prilákal aj vďaka diskusii po premietaní. Na otázky divákov prišiel odpovedať režisér Marek Šulík a hovorca pani prezidentky, Martin Strižinec.
Film zachytil podrobne situáciu na Slovensku od júna 2019 do júna 2024. Napriek tomu, že hlavnú postavu stvárňovala prezidentka, film nebol iba o nej. Marekovi Šulíkovi sa podarilo ukázať nálady v spoločnosti, krízy v našej krajine a vývoj politickej scény. Neraz som si pri sledovaní filmu položila rečnícku otázku, ako sa toto mohlo reálne diať. S odstupom času začne človek zabúdať. Preto som veľmi rada, že na Slovensku vznikol film, vďaka ktorému si môžeme pripomenúť určitý vývoj v našej krajine. Toto päťročné obdobie zobrazuje krízu covidu, nefunkčnú vládu, smrť mladých nevinných ľudí na Zámockej, či predčasné voľby.
Do kina som išla ja a mamina, otec naše pozvanie odmietol. Keď som sa ho pýtala, prečo nechce ísť, odpoveď bola zdanlivo jednoduchá: „Načo, keď to bolo pár rokov dozadu. Možno o desať rokov by som si to pozrel,“ zhodnotil. Jeho odpoveď mi prišla logická, a preto som začala aj ja uvažovať, či si mám kúpiť lístky do kina. Som rada, že som tak nakoniec urobila.
Film mi ponúkol nový kultúrny zážitok. Diskutovať s autorom bolo pre mňa výnimočné. Konečne som po filme na všetky nezodpovedané otázky dostala odpoveď. Marek Šulík neuveriteľných päť rokov trávil v paláci natáčaním všetkých detailov. Nikdy pred tým som si nemyslela, že uvidím takmer každú miestnosť budovy, kde sídli prezident.
Ak aj vy rozmýšľate nad návštevou kina, Prezidentku môžem jednoznačne odporučiť. Napriek tomu, že diskusia po filme nebude, prináša divákovi niečo omnoho dôležitejšie. Príbeh ženy, ktorá svojou ľudskosťou a odhodlanosťou ukázala začiatok cesty pre iných.
Príbeh prezidentky nie je o tom, ako byť čo najpopulárnejším politikom, ale o tom, ako sa dokázať pozrieť každý deň do zrkadla s čistým svedomím. Z filmu som si odniesla posolstvo, ktorým sa snažím riadiť dodnes. Aj keď s niekým nemáte dobré vzťahy, je dôležité k ďalšiemu rozhovoru s dotyčným pristupovať, ako keby ste sa rozprávali prvýkrát. Nezabudnúť, ale dať príležitosť novým začiatkom . To presne robila aj Zuzana Čaputová, dala priestor novým začiatkom pre Slovensko. Už je iba na nás, či sa na túto cestu vrátime.
Keby vám niekto povedal, že bratislavské továrne vyvážali tovar na Blízky východ, do Afriky či do Ameriky, verili by ste mu? Mnohé z nich by ste už nenašli, jednoducho – zmizli.
Časť opustenej smaltovne v areáli bývalej Matadorky. Na zemi ležalo niekoľko prázdnych plastových nádob či zašpinená plechová miska pre mačky. Steny boli vyzdobené neidentifikovateľnými grafitmi. Po čomkoľvek živom však nikde nebolo ani stopy. Foto: Autorka
„Duševným zvodcom robotníctva sa zdá byť príslušník československého štátu, istý Dond, ktorý sa nedávno vrátil z Pešti. Človek takmer bez košele má toľko peňazí, že to je nápadné i kantínskemu. Každý večer sedí spolu s vojakmi v kantíne, platí za nich a vykladá pri tom o komunizme. Bolo by dobré obliecť nejakého detektíva do uniformy, aby počúval reči toho človeka. Tento inteligentný muž musí ísť von z továrne…“ Správa policajného inšpektora v súvislosti s dianím v Rothovej továrni na patróny, apríl roku 1920.
Ťažké životné podmienky zamestnancov, nízke mzdy, neexistujúca bezpečnosť pri práci, nedostupnosť bývania. Prežili zmeny panovníkov, vlastníkov, štátnych hraníc, vojny, niektoré i socializmus. Zažili situácie, ako vo vyššie uvedenej citácii z knihy Priemyselná Bratislava, národnostné spory medzi Nemcami, Maďarmi a Slovákmi či protesty zamestnancov. Tabačka, Cvernovka, Danubiuska, Apollka, Gumonka, Dynamitka, Matadorka a ďalšie fabriky, ktoré kedysi určovali vzhľad Bratislavy, pritiahli robotníkov zo širokého okolia a svojím tovarom zásobovali nielen Uhorsko…Už neexistujú. Zničilo ich 21. storočie.
„Pamiatková ochrana nefunguje správne, ak nechce spolupracovať majiteľ alebo samospráva. Jedným z dôvodov, prečo sa v Bratislave toľko toho zbúralo, je vysoká cena pozemkov. Napríklad na Mlynských Nivách dovoľuje územný plán výstavbu výškových budov. Továrne boli väčšinou veľmi nízke – tvorili ich prízemné výrobné haly, alebo niekoľkopodlažné ,etážovky´ ako Cvernovka či Danubiuska. Ak dostanete za jeden byt s rozlohou 60 metrov štvorcových povedzme 500-tisíc eur, koľko peňazí získate, ak ich postavíte veľa? Zbúrať niečo historické a postaviť niečo nové sa investorovi oplatí aj za cenu pokuty,“ približuje výskumná pracovníčka z Pamiatkového úradu SR Tereza Bartošíková. „Ciest, akými sa majiteľ dokáže zbaviť pamiatky je veľa, stačí len chcieť. Často tieto objekty nechávajú chátrať, nestarajú sa o ne alebo ich úmyselne poškodia. Zavinenie sa však ťažko preukazuje,“ opisuje súčasný stav výskumníčka.
Podobne vyzerá aj takzvaný Ružový hrad. Keď stav budovy v minulosti posudzovali, bol relatívne dobrý. „Ale to nemusí znamenať, že je dobrý aj teraz. Za Národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený v apríli roku 2008, potom na objekt vypracovali architektonicko-historický pamiatkový výskum,“ hovorí Tereza Bartošíková. Roku 2011 časť továrne počas festivalu vyhorela. Teraz Ružový hrad, sčasti pripomínajúci ten bratislavský, chátra – ak nie sú okná rozbité, sú posprejované alebo ich zadebnili kartónom. Pamiatku obkolesuje podobný plot, aký nájdete na každom letnom festivale, strecha je deravá a historický názov pripomína len tabuľa Parkovisko Danubius.
Ružový hrad, budova hlavnej pradiarne továrne Danubius. Foto: Autorka
Železnica naša drahá
Výhodou Bratislavy bola jej poloha na križovatke železničných a lodných ciest a v rámci Slovenska sa preto modernizovala pomerne rýchlo. „Najhorším problémom bola doprava. Vozom sa dalo prepraviť len málo vecí, cesta trvala dlho a bola drahá, keďže sa všade platili mýta. Museli ste mať dostatok zvierat a ľudí, ktorí s nimi išli. Navyše, cesty boli v zlom stave,“ vysvetľuje Tereza Bartošíková.
Rozhodnutie padlo: potrebujeme železnicu. Jej vybudovaniu predchádzal vznik konzorcia sedemnástich statkárov a veľkoobchodníkov na čele s barónom Walterskirchenom, ktorí iniciovali návrh na vytvorenie akciovej spoločnosti na stavbu trate vedúcej z Bratislavy do Trnavy. Prvý, asi pätnásťkilometrový úsek železnice z Bratislavy do Svätého Jura, sprevádzkovali 27. septembra 1840. V ten deň vypravili prvý konský „vlak“ nielen na Slovensku, ale i v Uhorsku. Úsek do Pezinka dokončili koncom júna 1841, to už však akciová spoločnosť zápasila s finančnými problémami. Trať do Šenkvíc teda postavili až v októbri 1845 a pôvodne zamýšľané prepojenie s Trnavou otvorili napokon 1. júna 1846. „Podnikatelia parnú železnicu najprv odmietli, hoci ju mať mohli. Povedali si, že nepotrebujú drahé uhlie a drahé lokomotívy, keď majú dobré uhorské kone a pre ne dostatok potravy. Parné stroje boli. Ale my sme ich nechceli,“ približuje výskumníčka.
Stanicu konskej železnice na Krížnej ulici sa podarilo zachrániť, zrekonštruovať a je vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Foto: Autorka
Dobré uhorské kone určené pre nákladnú dopravu ťahali päť vagónov a denne mali podľa autorky knihy Priemyselná Bratislava Viery Obuchovej odbehnúť približne štyridsať kilometrov. Z Bratislavy do Trnavy im cesta trvala približne tri hodiny. Dva dni slúžili, na tretí oddychovali. A osobná doprava? Kone boli naopak ľahké a „rýchlobežné“, ale tiež – uhorské.
Táto železnica však podľa Terezy Bartošíkovej slúžila najmä na vývoz poľnohospodárskych tovarov z úrodných nížin do Bratislavy. A teoreticky aj ďalej. „A na to aj bola – aby sa produkty podnikateľov vyvážali. Až vďaka parnej železnici, ktorá vznikla v auguste roku 1848, sa mohli prepravovať ťažké náklady, a to Bratislave k jej rozkvetu veľmi pomohlo,“ približuje a dodáva, že s jej budovaním bol aj ďalší problém. „Niektoré obce odmietli predať svoju pôdu, aby tadiaľ mohla ísť trať. Prečo? ,Lebo železnice sú nebezpečné a my si tu chceme pestovať svoje veci. Tadiaľto vlak jednoducho nepôjde!´ Ľudia mali predsudky, preto cez viaceré mestá – napríklad cez Modru – trať dodnes nevedie.“
Do práce a spať. V zamestnaní často išlo o život
Píše sa rok 1884 a v Bratislave svietia prvé žiarovky, o jedenásť rokov neskôr jazdia prvé električky, funguje plynáreň aj vodáreň. To už existovali tabaková továreň (1853), Kühmayerova továreň (1868) vyrábajúca epolety a rôzne ozdoby najmä na odevy, Marschallova továreň na koče (1869), Rothova továreň na patróny (1870), Grünebergova továreň na kefy (1872), „Dynamitka“ na dynamit a chemikálie (1873), Durvayova tehelňa (1883), Menzlova továreň na lepenku a asfalt (1885), „Klingerka“ vyrábajúca tapety, koženku či impregnované látky (1888-89), „Kablovka“ (1894) produkujúca silnoprúdové káble a vodiče, rafinéria minerálnych olejov „Apollka“ (1895), Stollwerck na cukrovinky (1895-96) či továreň na smaltovaný riad Sfinx (1896).
Píše sa rok 1900, nábrežie Dunaja je vybudované a rieku regulovali – predtým šírka jej koryta na niektorých miestach dosahovala až šesťsto metrov. Po zmenách – tristo. „Tok bol splavnejší, Dunaj nevysychal a letná ,premávka´ fungovala inak. Začal tiež zamŕzať iným spôsobom, a tak sa zmenila aj zimná doprava. V oblastiach pri rieke už neboli záplavy, vznikli tam pozemky a premenil sa urbanizmus Bratislavy,“ opisuje zmeny pracovníčka pamiatkového úradu a dodáva, že mesto sa rozšírilo za hradby – do oblasti Mlynských Nív, dnešného Riverparku či Šancovej ulice. A stabilizovala sa aj Petržalka, pretože kým nebol Dunaj regulovaný, voda odmývala pôdu či domy. „Mesto sa stalo priemyselným a priemyselníci sa začali zaujímať o sociálne bývanie. Chceli aspoň nejaký štandard, a tak začali vznikať hygienické opatrenia – vodovody, kanalizácie – a prvé robotnícke štvrte.“ Išlo však o príbytky pre úradníkov a vedúcich, ktorých si stále prosperujúcejšie fabriky potrebovali udržať.
Vila majiteľa Grünebergovej továrne Carla na Sasinkovej ulici z roku 1915. Foto: Autorka
A podmienky robotníkov? Záležalo od druhu továrne. V niektorých pracovali väčšinou ženy, no napríklad v Dynamitke bola majorita mužov. V textilných výrobách často zamestnávali aj deti. „V polovici 19. storočia vo fabrikách robili najmä Bratislavčania. Na konci storočia sa továrne rozrástli a pracovnej sily bolo málo. Najprv prišli ľudia z blízkeho okolia, ktorí sem dokázali dôjsť pešo. Ak sa vyčerpali tieto zdroje, prichádzali zo širšieho okolia, najmä vlakom. A keď ich bolo stále málo, robotníci sem prišli z väčšej diaľky na dva týždne či mesiac,“ opisuje situáciu Tereza Bartošíková a dopĺňa, že viaceré továrne mali nocľahárne. To však neboli plnohodnotné príbytky, len postele. Zamestnanci často pracovali dvanásť hodín denne, večer padli do postele, ráno išli do práce. A znova. „Koncept voľného času je záležitosťou 20. storočia. V minulosti také čosi neexistovalo. Povedzme, že kým bola žena slobodná, robila v továrni. Vydala sa, prišli deti – a ostala doma. Muži chodili na týždňovky. Alebo do Ameriky na dva – tri roky. Podmienky boli ťažké,“ dopĺňa.
Neexistovali hygienické štandardy ani bezpečnosť pri práci. Kto si nedal pozor, mohol ľahko prísť o život; ak mala žena sukňu, riziko bolo ešte väčšie – keby jej ju zachytil stroj, vtiahol by ju celú. A vznikali požiare, ktoré ničili budovy, obytné štvrte a niekedy i celé mesto. „Už za čias Márie Terézie sa tomu snažili zabrániť. Postupne začala vznikať stavebná legislatíva – domy nemohol budovať hocikto, komín musel byť postavený tak, aby od neho nezačalo všetko horieť. A textilné továrne alebo mlyny? Tie boli často poschodové s vnútornou konštrukciou z dreva. Veľmi rady horeli. Ale prevádzka fabriky bola veľká investícia, tak začali vymýšľať, ako požiarom zabrániť. Najprv zaviedli liatinové konštrukcie a stĺpy. Ale ani toto riešenie nebolo stopercentne ohňovzdorné, tak ich obaľovali betónom a vznikali prvé železobetónové stavby. Práve pre zaistenie väčšej bezpečnosti,“ hovorí výskumníčka.
Rizikové boli aj mlyny, kde vznikal výbušný múčny prach. Stačila statická elektrina, iskra a prach sa buď odpálil alebo začal horieť. Naposledy takto explodoval mlyn v Šuranoch. Roku 1989. „Aj Dynamitka bola nebezpečná, no tam bolo riešenie iné. Vybuchujúce stropy. Ak došlo k explózii, vyletela len strecha, konštrukcia múrov bola pevná. Zabránilo sa tým reťazovej reakcii. Po zničení strechu opravili a išlo sa ďalej,“ dopĺňa Tereza Bartošíkova. Ďalej. Ale kam?
Kühmayer – zmenil spôsob odievania a ozdoby vyvážal až na Blízky východ
Keď ste si v utorok 16. júla 1918 kúpili Pressburger Zeitung, vedeli ste, že Bratislavu navštívilo jeho veličenstvo Karol IV. a jeho manželka Zita. Ale vedeli ste aj to, že akýsi Palugyay vyrába šampanské s „vynikajúcou kvalitou domáceho výrobku“, že Grüneberg robí kefy, že v Bratislave je Pivovar Stein a majú aj telefónne číslo nr.22 a že od roku 1825 istý J. E. Hubert vyrába šumivé víno svetovej kvality. Legenda hovorí, že išlo o francúzskeho vojaka vracajúceho sa z napoleonského ťaženia v Rusku, ktorý sa usadil v Bratislave. Podľa výskumníkov však za firmou na počiatku stáli dvaja bratislavskí mešťania. Prvý člen rodiny Hubertovcov sa ako majiteľ továrne objavuje až v roku 1875. Koniec koncov, víno získavalo medaily a roku 1896 ho jeho výsosť František I. ohodnotil slovami – „Toto šampanské je naozaj vynikajúce!“.
„Noviny boli rozšírené a v nich bola, samozrejme, inzercia. Keď ste chceli reklamu na celú stranu, priplatili ste si. V dobových periodikách by ste našli klasické reklamné oznamy – ,my sme taká firma a predávame toto´, ale niektoré reklamy boli aj sofistikované. Tie zobrazovali napríklad konkrétnu továreň alebo výrobky. Takto sa prezentovali aj architekti. A fungovalo to! Tiež boli špecializované periodiká, napríklad Mlynárske listy, a v nich inzerovali továrne vyrábajúce mlynské stroje. Tým, že noviny boli určené pre konkrétne povolanie, reklama bola cielená. Presne vedeli, komu svoj produkt predávali,“ približuje Tereza Bartošíková.
Reklama na ,,šampanské“ J. E. Huberta uverejnená roku 1918 v periodiku Pressburger Zeitung na celej strane. Zdroj: Univerzitná knižnica
Ak ste chceli svoj tovar rozšíriť aj ďalej, išli ste na veľtrh. „Výstavy boli ideálne na prezentáciu a propagáciu. Napríklad Thomas Alva Edison chcel takto pretlačiť svoj spôsob vedenia prúdu. Pointou bolo ukázať sa ,tým hore´; chodila tam verejnosť, ktorá si zaplatila vstup, ale aj vláda, firmy, obchodníci … tí rozmýšľali, čo doniesť na svoj trh, čo je zaujímavé a čo je nové. Budovali sa spolupráce, prezentovali sa takto nielen firmy, ale i celé štáty. Vedľajším produktom boli ocenenia, ktoré dávali výrobkom punc kvality.“ Výstav sa zúčastňovali aj fabriky z Bratislavy a získavali ocenenia. A tovar putoval do celého sveta…
„Kühmayer mal prvú továreň na mieste dnešného rozhlasu. Darilo sa mu, tak kúpil mlyn na Vydrici a prerobil ho na továreň. Druhú. Darilo sa mu až tak, že okolo roku 1905 skúpil podobné továrne v Rakúsku od konkurencie a Rakúsko a Uhorsko si podelili trh. Rakúske Kühmayerove továrne vyvážali tovar do západnej Európy, bratislavské do celého Uhorska, na Balkán a Blízky východ. Toto sa dialo vo viacerých prípadoch,“ približuje výskumníčka a dodáva, že Kühmayer zmenil aj podobu vtedajších odevov. Zlaté ozdoby si dovtedy mohla zadovážiť len šľachta a dôstojníci, dokázal však stlačiť výrobnú cenu a keď ženy videli zlaté stuhy, strapce či ozdoby v dostupnej cene, začali ich kupovať na slávnostné oblečenie. Dnes v jeho továrni sídli Pamiatkový úrad SR.
Budovy na kľúč
Haly alebo ,etážovky´ – všetko záviselo od strojov. Keď boli ťažké, museli byť v halách. Tie mali hlbokú dispozíciu bez priečok, kam sa bočné svetlo z okien nedostalo. Elektrické osvetlenie neexistovalo, tak spravili strešné svetlíky, napríklad v tvare pílových striech pripomínajúcich zuby píly – jedna strana je strmšia, druhá miernejšia. Pri úzkej stavbe ste strešné okná nepotrebovali, stačilo zväčšiť okenné otvory.
„Podoba budovy závisela od typu fabriky a od strojov, ktoré používala. Keď ste mali ťažké stroje, museli ste sa držať pri zemi. Tie ľahšie ste vedeli nastavať do výšky,“ hovorí výskumníčka a dodáva, že aj v tom čase už boli ceny pozemkov vyššie. Nestavali by ste halu, keby ste vedeli zmenšiť plochu a postaviť budovu do výšky.
Často základný tvar fabriky vytvárala továreň, ktorá poskytla stroje. „Predstavte si to takto: Chcete postaviť mlyn, tak si v novinách nájdete inzerát, že Prokop a synové z Pardubíc dodávajú mlyny na kľúč a oslovíte ich. Spravia vám cenovú ponuku a povedia, že keď chcete spracovávať toľkoto vagónov pšenice, potrebujete toľkoto strojov. A nakreslia plán s ich umiestnením. Ale ten plán je už nakreslený v nejakej budove,“ vysvetľuje výskumníčka a hovorí, že práve v 19. storočí budovy prispôsobovali strojom. Továrne boli často unifikované, pretože ich majitelia nepotrebovali vylepšiť a často išlo len o funkciu. Niektorí vlastníci si však zavolali architekta, dali mu stavebné plány od dodávateľov strojov a žiadali, aby im navrhol budovu, ktorá bude pekná, reprezentatívna a zaujímavá. Prečo? „Reklama. Túžili, aby obrázok fabriky v novinách vyzeral dobre, a tým pádom sa predával tovar a majiteľ sa mohol pochváliť. Architekt však v tomto prípade musel dodržiavať rozmery stavieb, aby sa neposúvali stroje. Takže väčšinou robil len návrh fasády. To sme však už pri vizuálnej stránke, ktorá záležala od konkrétnej doby,“ dodáva Tereza Bartošíková. Keď bol populárny historizmus, budovy, ako napríklad liehovar v Malackách, Ružový hrad či Kühmayerova továreň, mali historizujúce prvky.
Na začiatku boli zdobené, neskôr bol ich výzor jednoduchší. Zmena nastala na prelome 19. a 20. storočia. „Chceli niečo obyčajné, utilitárne a praktické, až to nakoniec skončilo pri Baťových fasádach. Výzor bol síce jednoduchý, no mal svoju estetiku. A inak to bolo aj odôvodnené – forma mala vystihovať funkciu, ktorá je vnútri. Architekti si povedali, že budovy zdobiť nebudú: ,Chceme, aby bolo všetkým jasné, že toto je moderná továreň. A budeme sa tým chváliť!´“
Smaltovňa v areáli fabriky Matador z vonkajšej strany v súčasnosti. Jej priestory v niektorých častiach využívajú firmy. Foto: Autorka
Vizualizácia zrekonštruovanej smaltovne. V dvojhale má vraj vzniknúť päť bytových domov s 203 bytmi a 25 apartmánmi, ich charakteristický výzor však podľa všetkého zachovajú. Zdroj: yimba.sk
Píše sa rok 2024. Ružový hrad závodu Danubius chátra, obilné silo Ludwigovho mlyna takisto. Továrne Gumon, Kablo, tzv. Tabačku a všetky objekty Pivovaru Stein okrem spilky zbúrali. Dynamitku a Patrónku požiera čas. Z časti dvoch zvyšných hál smaltovne v areáli bývalej továrne Matador majú vyrásť bytové komplexy. Zvyšok majú zrúcať a zmeniť na nepoznanie.
Pamiatka je pre laika čokoľvek staré. Očami pamiatkara je to objekt chránený zákonom. A pamiatka v ponímaní developera znamená len to, čo treba zbúrať.
