Postavenie žien v médiách býva často prehliadané, tvrdí švédska mediálna odborníčka.
„Profesionálni novinári vo svojich výstupoch rozpracúvajú témy sociálnej spravodlivosti, klimatickej zmeny či ľudských práv. Na rodovú rovnosť však akoby zabúdajú,“ uviedla v úvode seminára Agneta Söderberg-Jacobsonová, švédska mediálna odborníčka.
Prednáška na tému rodovej rovnosti v médiách sa v Bratislave uskutočnila vo štvrtok 2. mája. Zúčastnili sa jej nielen študenti žurnalistiky, ale aj domáci novinári. Podujatie organizovala Katedra žurnalistiky Univerzity Komenského v spolupráci so švédskym inštitútom Fojo a mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami. Okrem dôležitosti žien v médiách si na ňom návštevníci pripomenuli aj sviatok novinárov – Medzinárodný deň slobody tlače.
Úlohu hlavnej rečníčky si prevzala Söderberg-Jacobsonová. Tá počas workshopu odprezentovala divákom problematiku nerovnosti žien a mužov v mediálnom priestore. Vychádzala pritom zo štatistík najrozsiahlejšej medzinárodnej štúdie Global Media Monitoring Project (GMMP), ktorá sa v pravidelných intervaloch od roku 1995 venuje monitorovaniu novinárok v spravodajstve.
„Ženy v médiách často nedostávajú adekvátny priestor. Vo viacerých krajinách tvoria až štyridsať percent spotrebiteľov spravodajského obsahu. To sa však neodráža na ich zastúpení v mediálnom priestore,“ priblížila Söderberg-Jacobsonová.
Z dát pritom podľa švédskej odborníčky vyplýva, že celosvetovo ženy predstavujú len jednu štvrtinu novinárskej obce. V ešte menšej miere dostávajú slovo ako respondentky. Odborníčky sa oproti svojim kolegom objavujú v spravodajstve až o osemdesiat percent menej často.
Štatistiky GMMP podľa nej ukazujú, že záujem o ženy v médiách je veľký a pre redakcie môže mať pozitívny dopad. „V Somálsku či Rwande už fungujú iniciatívy, ktoré dávajú do popredia ženy v mediálnom priestore. I keď ide o dlhý a náročný proces, výsledky možno pozorovať už po pár rokoch. Záujem o spravodajstvo je v týchto krajinách v porovnaní s minulosťou väčší, čo sa odráža aj na ziskoch redakcií“ dodala.
Dôležitý nie je len obsah, ale aj forma
Po prednáške sa hostia venovali viacerým témam, medzi nimi aj dôležitosti rodovo vyváženého jazyka v médiách. Do diskusie sa zapojila aj Stanislava Luppová, novinárka a lektorka iniciatívy Svet medzi riadkami.
„To, čo ľudia vidia v médiách, často odzrkadľujú vo svojich životoch. Ak spoločnosti prezentujeme témy s malým zastúpením ženských respondentiek, alebo na ne občas ani nemyslíme, ovplyvňujeme tým zmýšľanie publika,“ uviedla Luppová.
Dievčatá potom nemusí napadnúť, že sa v budúcnosti môžu stať úspešnými vedkyňami či odborníčkami. „Podvedome tak tvoríme diskurz, ktorý znevýhodňuje istú časť populácie,“ dodáva Luppová.
Slovenská novinárka sa téme rodovo vyváženého jazyka venuje už niekoľko rokov a priznáva, že ide o komplikovanú problematiku. Podľa Luppovej ju však netreba prehliadať.
„Na Slovensku napríklad bojujeme s prechyľovaním. Niektorí ľudia ho považujú za štylisticky neatraktívne. Tak sa mu vyhýbajú. Samozrejme, ak by sme do textov vždy dávali ženský a mužský tvar slov, pôsobilo by to na čitateľov odpudivo a vyčerpávajúco,“ dodáva Luppová.
Úplne sa mu však vyhýbať podľa nej taktiež nie je správnym riešením. „Ženské a mužské ekvivalenty by sme ako novinári mali uvádzať aspoň v úvode textu,“ uzatvorila Luppová.
Autor: Florián Meričko Foto: Unsplash/Vanilla Bear Films
Festival SlavCon, na ktorom som sa tento rok zúčastnila, sa konal v Bratislave 26. – 28 apríla už po sedemnástykrát. Ako už tradične, trojdňový event predstavil fantastiku vo všetkých formách. Nezabudol ani na históriu, mytológiu a popkultúru. Našli si tu svoje aj fanúšikovia literatúry, filmov, seriálov, hier či larpu a výtvarného umenia.
Prvotné potulky
Na festival som prišla prvýkrát už v piatok. Hlavná hala Fakulty architektúry a dizajnu STU sa premenila na rušné trhovisko. Zaplnilo ju niekoľko radov stánkov. Na pultoch mali vyložené svoje knihy slovenské vydavateľstvá fantastiky, nachádzali sa tu obchody predávajúce rôzne hry a veľa ďalšieho. Súčasťou bola aj tzv. „Artist Alley“, kde mali svoje diela vystavené rôzni umelci. Dalo sa tam nájsť všetko od bižutérie cez tetovania prírodnou hennou po printy.
Na prvý pohľad sa mi priestor zdal obrovský, ale čím dlhšie som sa v ňom nachádzala, tak mi pripadal oveľa menší. Stalo sa z neho oveľa známejšie miesto. Od chvíle, keď som bola rada, že som po ceste na prednášku stretla známu tvár, už som sa naďalej nestrácala.
Pomohla aj mapka fakulty, ktorú nakreslil Slavomír Lalík. Triedy dostali fantasy názvy a univerzita sa tak zmenila na fiktívne miesto.
Krtková Nora, Zoo, Temnohvozd či Holubník?
Na prvej diskusii, ktorú som stihla, sa Marek Vaňous a Martin Hatala z podcastu aj ty môžešpísať rozprávali o tom, ako v príbehu vytvoriť dobrý worldbuilding. Zamerali sa tiež na tvorbu monštier.
Podcast spolu s platformou aj ty môžeš písať vytvorili v snahe pomáhať začínajúcim autorom budovať lepšie spisovateľské remeslo. Tak nejako vznikol aj Nástrojopis, ktorý si tentokrát prítomní mohli vypočuť aj naživo, nielen v podcastových aplikáciách.
Záverečným bodom programu bolo vymyslieť postavu, ktorá by dej posunula správnym smerom. Bola by kľúčová a mala viac ako len úlohu odovzdať informáciu. Obecenstvo bolo pripravené a v Krtovej Nore sa zúčastnení predbiehali o najlepší nápad. V hlave mi skrsla myšlienka na nečakaný dejový obrat, ale neprihlásila som sa a nezabojovala o poukážku do kníhkupectva. Prišiel mi nedomyslený.
Taktiež ma stresovalo hovoriť do mikrofónu a následne byť na kamere, aby ma mohli vidieť ľudia, čo si podcast pozrú online. O originálne nápady však nebola núdza.
Keď zase Slavomír Lalík v príjemné sobotné festivalové ráno hovoril o tvorení fantasy máp a ako pomáhajú vystavať príbeh, myšlienky ma opäť tiahli k literatúre. Predstavila som si, ako by mi vlastná mapa dokázala pomôcť tvoriť romány.
Prednáška pracovala s myšlienkou toho, kde sa majú na mapách objavovať konkrétne miesta. Akú úlohu majú lesy, rieky či jazerá, čo mi chvíľami pripomínalo hodinu geografie.
Lalík ju na záver zhrnul slovami, ktoré si požičal od Tolkiena: „Začal som mapou a potom som tomu prispôsobil svet.“
Nový koníček?
Niektoré body programu, na ktorých sme sa chceli zúčastniť, sa prelínali. So ségrou sme bojovali s časovou tiesňou, keďže sme chceli stihnúť aj obed. Na workshop o tom, ako rozvíjať príbeh pomocou story cubes (kreatívnych kociek s obrázkami) som preto prišla v polovici.
Dokonca som cestou aj zablúdila. Sestru som nechala tetovať sa prírodnou hennou a namiesto Holubníka vkročila do Zoo. Tam sa rozprávali o pozitívach niektorých vírusov. Po česky. V rámci programovej línie Future Earth. Hneď mi to nesedelo. Tento bod programu som nemala na pláne.
Energicky som vyšla von a zamierila si to na prvé poschodie. Hľadala som workshop. Aj tam som stretla známu tvár. Pridala som sa k nej do tímu, kde mi všetci vysvetlili, o čo ide. Väčšinu príbehu mali napísanú, pripadol mi koniec. Hodila som kockami. Poukladala ich do ľubovoľného poradia a v nadväznosti na dej začala písať.
Bola to zábava. Po workshope som hneď dostala chuť si kocky kúpiť. Nanešťastie ich však na festivale v stánkoch nemali. Musela som teda zabojovať, aspoň nateraz, s miernym sklamaním.
PostApo Larpy, prečo som o tom nevedela skôr?
Toto bol jeden z bodov programu, na ktorý som sa tešila najviac. Mrzelo ma, že som o koncepte larpov nevedela skôr. Kde som doteraz bola?
Adam Kelo nám vysvetlil, že LARP je ako improvizovaný film, ktorý sa odohráva v reálnom svete a počas larpovej hry každý hráč vystupuje ako postava, ktorej osud tvorí práve on. Hráte len pre zábavu seba a ostatných hráčov.
Nadšenie ma neopúšťalo, už druhýkrát za deň, a tak som povedala sestre, že ak bude možnosť, musíme ísť. Obidve sme sa zhodli na tom, že to znie ako zábava.
Okrem toho sme sa dozvedeli ako sa na larp pripraviť. Ako si vyrobiť kostým a že existujú dva typy hier. Jedna má vymyslený scenár a druhá sa hrá voľnejšie. Napriek tomu však prvá nepodlieha scenáru príliš striktne, rozdiel je v tom, že organizátori vedia, kam hra smeruje.
Tvorca Dartha Vadera ako VIP hosť
Veľkú prednáškovú sieň typickú pre univerzity zaplnili ľudia. My sme si sadli dopredu a čakali, čo bude sochár Brian Muir, ktorý vytvoril napríklad známu masku záporáka Dartha Vadere zo Star Wars, hovoriť.
Na plátne sa premietali jeho umelecké výtvory a my sme počúvali. Podelil sa o zážitky z práce na rôznych filmoch aj o začiatky. V šestnástich začal stáž ako sochár/modelár v Elstree Film Studios. Načas potom z filmového priemyslu odišiel. Neskôr sa vrátil na projekt Dartha Vadera. Spomenul nám prácu na filme Alexander Veľký, ktorú mal rád, aj keď v konečnom dôsledku snímka úspešná nebola.
Keď prišiel čas na otázky, opýtali sa ho či si myslel, že Star Wars bude také populárne. „V tom čase to bolo o tom nájsť iný film a robiť na ňom,“ odpovedal. „Mal som privilégium robiť prácu, ktorú som robil,“ dodal. V jeho kariére nikdy nevedel, čo bude ďalej, ale jednoducho zobral ponúkanú robotu.
Na záver sa vo Fénixovej sieni ( áno, ďalší fantasy názov) ozval hlasitý potlesk.
Aj vonku to žilo
Ohňová šou pred fakultou
Počas festivalu sme sa občas ocitli aj vonku. Program žil rovnako tam ako aj vnútri. Stihli sme sa odfotiť s československým vlčiakom. Videli sme aj sokoliara s dravcami.
No každopádne najsilnejší outdoorový zážitok bola ohňová šou. Námestie slobody oživili plamene a videli sme desiatku performerov s ohnivými tyčami a akrobatky tancujúce v kruhu pokrytom plameňmi.
Ženské postavy v science fiction
Na prednáške Rada Čižmára o ženských postavách v sci-fi som sa dozvedela, že postava ženy v tomto žánri do roku 1950 nebola podstatná, skôr vedľajšia. Toto obdobie preto dostalo názov Rola ženy na úsvite science fiction. Zistila som tiež mnoho o silných ženských hrdinkách, ktoré nám Čižmár ukázal na príkladoch.
Ellen Ripley zo ságy o votrelcoch stvárnená Sigourney Weaver, mala byť napríklad pôvodne ako postava pripísaná mužovi.
Vďaka prednáške som dostala motiváciu si niektoré staršie filmy z tohto žánru pozrieť. Dokonca dať už druhýkrát počas víkendu šancu Star Warsu, ktorému som sa vyhýbala. Prostredie hviezdnych vojen ma doteraz veľmi nefascinovalo. Moja sestra ho milovala.
Autorky science fiction
Prednáška o autorkách píšucich science fiction
Medzi programom sme stihli so sestrou zájsť na čerstvý vzduch pred univerzitu a zobrať si nápoje. Zatiaľ čo ona si vonku zvolila kávu, ja som si dala v čajovni zelený čas v kombinácii s mätou, ktorý niesol názov Tuarég.
Počas festivalu som ho mala až dvakrát. Keď už sme došli na prednášku o autorkách science fiction, František Gago z portálu scifi.sk sa pýtal, aké knihy sú nám od nich známe.
„Naozaj žiadne nepoznáte?“
„Divergencia, je to dystópia, aj to sa počíta?“ odpovedala som.
Pritakal. Ujasnil však, že do prezentácie nezahrnul Young Adult, do ktorej Divergencia spadá. Nebola som sklamaná. Skôr zvedavá, aké knihy nám predstaví. Pozorne som ho počúvala.
Už v oficiálnej časti programu nám opäť položil otázku. „Kto si myslíte, že je matkou science fiction?“
„Mary Shelley s jej Frankenstainom,“ ozvali sme sa viacerí. Netrafili sme sa. Zistili sme, že za matku sci-fi sa považuje Margaret Cavendish so svojim utopistickým dielom The Blazing World. Predstaviteľka zlatého veku science fiction bola zase C. L. Moore. Hrala dôležitú rolu hlavne tým, že bez nej by sme sa nedostali k iným dielam. Mali sme tu taktiež Leigh Brackett, ktorá napísala scenár ku piatemu Star Warsu. Ten ma vážne počas celého víkendu prenasledoval na každom kroku. „Kto môže napísať najlepší scenár space opery, ak nie kráľovná space opery,“ vyjadril sa k Brackettovej Gago.
Spisovateliek bolo mnoho. Kníh na prečítanie ešte viac. Cítila som, ako si mnohé pridám na svoj zoznam.
Na záver sme sa dostali aj do našich končín. Pozreli sme sa na Česko a Slovensko. Nejaká tvorba tu zastúpená bola, aj keď pomenej.
SlavCon ubehol tak rýchlo, že sa mi nechcelo veriť, že došlo na jeho koniec. Prednáška o spisovateľkách science fiction bola posledná, na ktorú sme chceli ísť.
„Aká bola tvoja obľúbená prednáška?“ opýtala som sa sestry, keď sme odchádzali z triedy. „Asi táto posledná bola najzaujímavejšia.“ Ja som ju vnímala rovnako. Spolu s larpami som ju mala na prvom mieste.
MUDr. Oleksandr Dobrovanov, PhD., MBA. študoval na Národnej lekárskej univerzite vo Vynnycii v Ukrajine. Pracoval na pozícii detského anesteziológa v perinatologickom centre NsP „Centrum matky a dieťaťa“, pôsobil ako lekár na detskom a novorodeneckom oddelení NsP A. Wintera v Piešťanoch. Bol primárom III. detskej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity NsP v Lučenci.
Od roku 2019 pracuje ako detský a dorastový lekár a zároveň odborný asistent katedry pediatrie Kliniky pre deti a dorast Andreja Getlíka Slovenskej zdravotníckej univerzity a Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Je autorom a spoluautorom početných odborných prác a niekoľkých publikácií v recenzovaných periodikách, zborníkoch a vydavateľstvách.
Napísal knihu VITAMÍNY – cesta k vášmu zdraviu, ktorá vyšla v marci 2023. 177-stranová publikácia obsahuje komplexný prehľad všetkých vitamínov, ich opis, krátku charakteristiku a biologickú úlohu. Uvádza aj odporúčané denné dávky, riziká a prejavy deficitu či zdroje v potrave. Jednotlivé kapitoly dopĺňajú prehľadné tabuľky a ilustrácie. P. doktorovi Oleksandrovi Dobrovanovi sme na túto tému položili niekoľko otázok:
Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy o vitamínoch? Súvisel tento zámer s vašou prácou pediatra?
Áno súvisel. V inštitúcii kde pracujem sa venujeme lekárskej, pedagogickej i vedeckej činnosti, sledujeme novinky a publikujeme. Prednostka našej kliniky, pani profesorka MUDr. Katarína Furková CSc., spolu s nebohým pánom profesorom Miroslavom Šašinkom spopularizovala vitamín D. Dostala jeho význam v prevencii a liečbe rôznych ochorení u detí a dospelých do verejného povedomia. Aj preto by sa dalo povedať, že práca a kolektív ma inšpirovali na napísanie tejto knihy. Okrem toho bolo mojím cieľom vypracovať samostatnú knihu o vitamínoch, pretože tie boli v slovenskej medicínskej literatúre doteraz spomínané iba okrajovo. Prevažne v rámci ochorení, ktoré súvisia s ich nedostatkom. Ďalšou výzvou sú pre mňa minerály, keďže tie sa s vitamínmi a stopovými prvkami vzájomne harmonicky dopĺňajú.
Prečo by si mal vašu knihu niekto prečítať, respektíve ju uprednostniť pred internetovými zdrojmi?
Internet je dobrou pomôckou, ale je ľahké stratiť sa v množstve informácií, ktoré ponúka. Okrem toho, tie texty väčšinou nie sú recenzované odborníkmi. Nemôžete sa spoľahnúť na to, že autor je expert v danej oblasti. Môže uvádzať len čiastočne pravdivé či povrchné informácie alebo aj výmysly…
Preto ľuďom odporúčam prečítať si moju knihu. Je napísaná v pochopiteľnej forme, dobre ilustrovaná. Sústredil som sa na to, aby bola v čase prípravy na vydanie aktuálna a odrážala súčasný stav znalostí. Vďaka jej štruktúre ju pochopí laik i špecialista. Kniha je recenzovaná špičkovými odborníkmi.
Okolo užívania vitamínov v podobe výživových doplnkov existuje ajmedzi odbornou verejnosťou niekoľko kontroverzií. Aký je váš názor, odporúčate ich užívanie väčšinovej populácii?
Ak je človek úplne zdravý odporúčam len prírodné zdroje. V opačnom prípade treba vitamíny dopĺňať. Pri ich deficite klasické zdroje nestačia, preto boli farmakologickými spoločnosťami vymyslené vitamíny v syntetickej forme. Sú aj rizikové skupiny pacientov, u ktorých v rámci prevencie používame vitamíny v tejto podobe. Patria sem napríklad fajčiari, nedonosené, chronicky choré deti atď.
Vitamíny sú pomerne dobre preskúmaná oblasť. Myslíte si, že napriek tomu môžeme vbudúcnosti očakávať nejaké zaujímavé objavy, resp. vývojové zlepšenia? Ak áno, aké?
Áno, samozrejme. Stále pribúdajú nové informácie. To, čo platilo pred desiatimi rokmi, už dnes neplatí. Aj to je dôvod na kontinuálne vzdelávanie sa a sledovanie noviniek v oblasti.
Dobrým príkladom je práve „slnečný“ vitamín. V minulosti sme spájali vitamín D len s ochoreniami kostí či krivicou. Pokrokom vo výskume bolo, že sme sa naučili merať jeho koncentráciu v krvi. Následne sme upravovali dávkovanie vitamínu pre liečbu rachitídy u detí a začali používať vitamín D nielen na liečbu, ale aj na prevenciu ochorenia. Neskôr sa zistilo, že aktívna forma vitamínu má obrovské množstvo aj mimokostných účinkov – protizápalové, protinádorové, metabolické, imunoprotektívne a iné. Relatívne nedávno sa dokonca prišlo na to, že vitamín D nie je v skutočnosti vitamín, ale hormón.
O tom, že vitamínom C sa nedá „predávkovať“ sa často hovorí, hlavne medzi laikmi. Menej sa však diskutuje o hypervitaminóze a odporúčaných dávkach ostatných vitamínov. Aké sú riziká príjmu nadmerného množstva niektorých vitamínov?
Nesúhlasím, že vitamínom C sa nedá predávkovať. Treba dodržiavať mieru vo všetkom. Príkladom hypervitaminózy môže byť nadbytok vitamínu A. Chronický príjem nadbytočného vitamínu A vedie k zvýšenému intrakraniálnemu tlaku, závratom, nevoľnosti, bolestiam hlavy, bolestiam kĺbov, kóme až smrti.
Toxicita vitamínu D zase môže spôsobiť nešpecifické symptómy, medzi ktoré patrí anorexia, úbytok hmotnosti, polyúria či arytmia. Medzi závažnejšie následky patrí zvýšenie koncentrácie vápnika v krvi, čo vedie ku kalcifikácii ciev a tkanív a k poškodeniu srdca, ciev a obličiek.
Dá sa v dnešnej dobe, keď trávime veľmi veľa času zavretí v kanceláriách, nahradiť vitamín D prijímaný zo Slnka ideálnou stravou a suplementami?
Myslím si, že dá. V súčasnosti slnečné žiarenie nestačí na dosiahnutie potrebnej koncentrácie vitamínu D. Zo stravy veľa vitamínu D nezískate, tá obsahuje len jeho malé množstvo. Väčšinou je v rybách, ktoré na Slovensku často nejeme, v syroch i vaječných žĺtkoch. Ostávajú nám teda suplementy. Tie výrazne pomohli v prevencii hypovitaminóz v posledných desaťročiach.
Aký model stravovania je podľa Vás najoptimálnejší? S ohľadom na nutričnú vyváženosť a prevenciu vitamínového deficitu.
Ako detský gastroenterológ považujem za najvhodnejšiu mediteránnu stravu čiže stredomorskú. Nejde ani tak o diétu ako o spôsob stravovania. Jej základ tvoria potraviny bohaté na bielkoviny, vitamíny, enzýmy, stopové prvky a zdravé tuky (nenasýtené mastné kyseliny). Naopak, nezdravé tuky – nasýtené mastné kyseliny a sacharidy sa v nej nachádzajú len v minimálnom množstve, resp. v správnom pomere s nenasýtenými mastnými kyselinami.
Tiež vám niekedy pripadá, že keby o vašom živote niekto napísal knihu či film, bol by z toho hit? Veď predsa takéto veci sa v realite nemôžu diať. A predsa dôkazom je kniha, ktorá si získala srdcia mnohých žien, ktoré sú zaseknuté medzi detstvom a dospelosťou.
Autorka Dolly Alderton, ako píše v knihe, je oceňovanou novinárkou. Písala pre Sunday Times, Daily Telegraph, GQ, Marie Claire, Red a Grazia. Je spoluhostiteľkou v podcaste The High Low. Taktiež píše pre televíziu. Všetko, čo viem o láske je jej prvou knihou. V pôvodnom jazyku je s názvom Everything I know about love. Kniha je zatiaľ preložená iba do češtiny. V slovenčine ju ešte nenájdete. Kniha je tiež sfilmovaná do seriálu BBC.
„Online zoznamky sú pre lúzrov, a zahŕňam do toho aj seba.“
Dolly vás prevedie rôznymi kapitolami jej života. Od svojich pätnástich rokov a prvej lásky, až po tridsiatku. Píše o zážitkoch s priateľmi. Rôznych nepodarených rande, ako napríklad s mužom, ktorý si ju zablokoval preto, lebo on ju mal radšej ako ona jeho. O tom, ako dospievanie ničí priateľstvá, keď sa ľudia menia. Aj o tom, aké ťažké je byť novinárom na voľnej nohe, keď sa snažíte zaplatiť účty. Opisuje zábavy, ktoré sa skončili s príspevkom fotky nohavičiek jej kamarátky na sociálnej sieti, v albume straty a nálezy. Alebo keď si hosť priviedol drogového dílera do jej bytu.
Kniha je napísaná úprimne a vtipne. Jej pohľad na život je často ironický. Príbehy rozdeľuje zoznamami alebo receptami. Píše aj o svojich sedeniach s terapeutkou, a o pocitoch, ktorými si počas nich prechádzala. Nebojí sa vyjadriť svoj názor na veci. Všetko opisuje tak, ako bolo, a nič neprikrášľuje. Lekcie, ktoré sa Dolly naučila, sa snaží posunúť aj na čitateľa bez toho, aby mal pocit, že sa ho snaží poučovať. Niekedy máte totiž pocit, ako keby ste tie príbehy žili s ňou.
Na konci knihy sa Dolly vyjadruje, že všetko, čo sa naučila o láske, sa naučila z priateľstiev so ženami. Hovorí o svojich pocitoch v tridsiatke. S reflexiou sa pozerá na život, a čo zažila. Knihu by si mala prečítať každá žena pred tridsiatkou.
Autorka: Dominika Elizabeth Varga Foto: Dominika Elizabeth Varga
„Nevnímame to ako prácu, ide skôr o životný štýl alebo presvedčenie,“ tvrdí Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.
Pred ruchom hlavného mesta nemusia Bratislavčania utekať ďaleko. Spev vtákov a nádhernú prírodu si môžu vychutnať takmer priamo pod nosom. Dôkazom toho je napríklad útulok Slobody zvierat, ktorý nájdete na začiatku Dúbravky.
Sídlo známej mimovládnej organizácie obklopuje miestami priam rozprávkový les Sitina. V ňom môžu návštevníci natrafiť nielen na fascinujúcu flóru a faunu, ale aj kúsok histórie v podobe bunkrov z čias prvej svetovej vojny.
Dostať sa na toto miesto však môže byť pre niektorých ľudí výzva – nie je dobre označené a bez pomoci máp či navigácie by ste ho pravdepodobne hľadali dlhšie. Ak však túto lokalitu dobre poznáte, návštevu neoľutujete. V rozsiahlom areáli na kraji lesa vás privítajú stovky psíkov a milí zamestnanci, pre ktorých je ochrana práv zvierat viac než len prácou.
Nielen psíky a mačičky
„Rozsah našej činnosti je pomerne široký. Našou úlohou je rozprávať o činnostiach organizácie, snažiť sa predchádzať týraniu zvierat a zároveň sa pokúšať zlepšiť pomery na Slovensku tak, aby boli lepšie chránené. Na mysli teraz nemám len psy a mačky, ktoré môžete vidieť v našom útulku,“ priblíži Kristína Devínska, koordinátorka kampaní pre Slobodu zvierat.
Na mysli má divožijúcu a hospodársku zver, ktorú ľudia využívajú na spotrebu. Podľa Devínskej je najdôležitejšie, aby verejnosť vedela aj o týchto problémoch a o tom, akým spôsobom dokáže predchádzať týraniu bezbranných živočíchov.
V útulku už pracuje viac ako pätnásť rokov. Začínala tu ako dobrovoľníčka – pravidelne sem chodila venčiť opustené psíky, občas im priniesla granule či deky. Z lásky k zvieratám nakoniec vzniklo celoživotné poslanie. Ako však sama tvrdí, toto povolanie nevníma ako prácu. Ide skôr o životný štýl. Ľudí s podobným presvedčením nájdete na tomto mieste mnoho, stále však nie dosť na to, aby dostali všetci štvornohí miláčikovia pozornosť, ktorú si zaslúžia.
„S našou kapacitou dokážeme poskytnúť dočasný domov približne 250 psíkom. Zvyčajne sa však pohybujeme na hranici približne 200 jedincov, keďže musíme prihliadať na špecifické potreby každého z nich,“ dodáva Kristína Devínska.
Keď do útulku zavíta zvieratko, ktoré si vyžaduje viac priestoru a času na to, aby sa aklimatizovalo, snažia sa mu vyhovieť. Proces začlenenia medzi už zabehnutých štvornohých obyvateľov útulku môže trvať pár dní, inokedy zasa niekoľko týždňov.
Výber správnej ohrady pre psíkov je veľmi dôležitý. Niektoré z nich si totiž „kamarátov“ vyberajú.
Obyvateľov útulku si v ich dočasnom domove môžete navštíviť každý deň od 12:00 do 16:00 hodiny.
Pomôžu tisíckam, stále to však nie je dosť
Ročne týmto spôsobom dokážu pomôcť viac ako dvom tisíckam opusteným psom, pričom až tisícpäťsto z nich dokážu nájsť nový domov. Na Slovensku si tak držia prvenstvo v rozsahu intenzity pomoci, ktorú spoločenským zvieratám poskytujú.
Nie sú na to však sami – pod Slobodou zvierat funguje ďalších takmer tridsať regionálnych centier, ktoré táto organizácia zastrešuje. Nájsť ich môžete po celej krajine, v záťažových oblastiach od východu až po západ Slovenska. Ide o menšie stanice, ktorým pomáhajú či už materiálne alebo finančne. Do ich činnosti však priamo nezasahujú.
Zanedbávaným živočíchom sa v Slobode zvierat venujú každodenne. „Ak by to už nebol problém, náš, ani žiadny iný útulok by potom nemal dôvod fungovať,“ dodáva Kristína Devínska. Ani zďaleka však nejde o jedinú tému, ktorú sa ako organizácia snažia verejnosti odprezentovať.
Venujú sa tu napríklad aj exotickej zveri či dobytku. Zaujať však širokú verejnosť pri týchto zvieratách už nie je také jednoduché a často ide o beh na dlhé trate, priznáva.
„Pri ochrane práv zvierat je veľmi dôležité, akej téme sa venujete. Psíky a mačičky vníma veľká časť ľudí ako svojich spoločníkov, a tak o ne vo všeobecnosti prejavujú väčší záujem. Ak sa však dostávame k divožijúcim a hospodárskym zvieratám,“ povzdychne si. V tom prípade podľa Devínskej čelia dileme, keďže osudy týchto zvierat sa bežným ľuďom zatraktívňujú len veľmi ťažko. „Treba si však v prvom rade uvedomiť, že takisto ide o živé bytosti a mali by sme sa ich zastať,“ dopĺňa.
Dobrovoľníci chodia psíkov venčiť do okolitého Sitinskeho lesa. Ten sa nachádza len pár metrov za areálom útulku.
Edukačné centrum Slobody zvierat navštevujú aj školáci a školáčky. Lektori sa atraktívnou formou snažia vychovávať novú generáciu ľudí empatických k zvieratám.
Smutné príbehy spájajú
Po rozhovore sa presúvame do rozsiahleho areálu, ktorý slúži ako dočasné útočisko pre štvornohých miláčikov. V ňom sa aj napriek tomu, že je pracovný týždeň, nachádza pomerne veľa ľudí – od zamestnancov až po dobrovoľníkov, ktorí sem prichádzajú venčiť opustené psíky. Pri niektorých z nich sa pristavíme a pustíme do konverzácie. Jednou z nich je aj pani Eva, staršia dáma, ktorá sem chodí posledných pár týždňov pravidelne. Jej motivácia je však nezvyčajná.
„O útulku viem už dlhšiu dobu, no navštevujem ho asi len mesiac. V minulosti som sem chodila s mojimi deťmi. Oni si vzali nejakých pudlíkov a ja som venčila nášho Dunča. Keď však vyrástli, prestali sme sem chodievať. Vrátiť na toto miesto som sa rozhodla až po smrti môjho psíka. Nevedela som sa s touto stratou vysporiadať, a tak som sa rozhodla aspoň takouto formou pomôcť šteniatkam v núdzi,“ priblíži nám usmievavá pani, na ktorej by človek nerozpoznal, že si prechádza náročným životným obdobím.
Tragická príhoda ju však zblížila so zvieratami, ktoré taktiež postihol nepekný osud. Takýchto ľudí do útulku však chodí viac, čo nám potvrdia aj zamestnanci. Pre mnohých je dobrovoľníctvo akousi formou terapie. Táto nezištná činnosť občas prerastie do lásky ku konkrétnemu psíkovi, ktorého si neskôr adoptujú. Podobnú predstavu má aj pani Eva, tá si však toho svojho „vyvoleného“ zatiaľ len hľadá.
Opustené psy si pozornosť od ľudí veľmi vážia.
Obydlia štvornohých miláčikov sa dobrovoľníci neustále snažia zlepšovať a skrášľovať.
Čaro neprebádeného
Z trochu iných dôvodov na kraj lesa Sitina zavítal aj Daniel. Ako vysokoškolský študent to od internátov v Mlynskej doline nemá ďaleko. Sám však priznáva, že sa o tejto iniciatíve dozvedel len prednedávnom.
„Doteraz som podobné aktivity nevyhľadával, avšak kamaráti ma presvedčili, a tak som sa k nim pridal. Je to veľmi zaujímavý pohľad, vidieť psy v klietkach, ako na vás pozerajú v očakávaní, že ich zoberiete na prechádzku do prírody. V mnohom ma to chytilo za srdce a zamyslel som sa počas návštevy útulku nad tým, či je vôbec správne, že spoločnosť dáva psy do takýchto ohrád,“ priblíži svoju prvú skúsenosť Daniel. Pri odchode však dodáva, že sa sem ešte určite vráti a nevideli ho tu poslednýkrát.
Venčenie – o čom sme sa aj sami presvedčili – je skvelým prostriedkom relaxu a psychohygieny. V Sitinskom lese ste prakticky úplne odstrihnutý od akýchkoľvek ruchov veľkomesta. Zvuky stoviek áut tu strieda štebot vtákov a miesto betónovej džungle sa vám naskytne pohľad na malebnú prírodu na kraji Bratislavy.
Príjemný zážitok vám zároveň spestrí psík, ktorý sa teší každej malej pozornosti a prítomnosti človeka.
Po návrate do útulku ešte prehodíme pár posledných slov s Kristínou Devínskou. Tej pri odchode poprajeme veľa šťastia a síl. „Ďakujeme za návštevu. Určite sa tu ešte niekedy zastavte. Uvidíme, aké výzvy nám prinesú najbližšie dni,“ dodáva na konci.
Aké výzvy na zamestnancov zo Slobody zvierat čakajú v nastávajúcich dňoch, netušíme. V jednom však máme jasno, do útulku sa ešte jednoznačne vrátime.
Dvakrát si rozmyslite, či sa dáte na turistický výlet, kam vás zavolali vaši známi. Nie nadarmo sa hovorí, že turistika na prvom rande je ten najhorší nápad, aký ste mohli dostať. Hodiny pred zrkadlom môžu byť za pár sekúnd rozpustené po prvom kopčeku, ktorým prejdete. My, mestské čivavy, máme veľký problém nasledovať horských kamzíkov. Nielenže nemáme správne oblečenie a obuv, ale ani len tušenie kam ideme. A aj keby sme mali mapu nalepenú na očiach, tak sa stratíme. Tam, kam sa vieme dostať autom, tak autom ideme. A tam, kam ísť nemusíme, to radi obídeme.
No keď už nás niekto zavolá na turistický výlet, samozrejme, že tam ideme len kvôli novej fotke na zoznamku s popisom: dobrodružný typ. V dave plnom turistov nás veľmi ľahko spoznať. Snažíme sa v hustom lese nájsť wifi signál, ktorý tam asi mali namontovať ešte v dobe kamennej, keď sa snažili nájsť korisť. Cítime sa ako víly z Disney filmov, pretože konečne máme okolo seba zeleň, a nie betón. V hlave máme fantáziu, že sme hlavná postava z filmu Princezná Nevesta. Beháme si po lese a zbierame prvosienky.
Keď sa však zobudíme z tohto sna zistíme, že pred nami je obrovský kopec, ktorý už polovica našej expedície zdolala aj päťkrát za život. Pomaly sa plazíme cez kamene a korene, ktoré trčia zo zeme a snažíme sa nepozerať pred nás, koľko toho nás ešte čaká. Medzitým nám okolo hlavy lieta rôzny hmyz a bzučí nám pri uchu. Plazíme sa a plazíme, keď už konečne sme na kopci. Všetci si chvália výhľad a vy sa len snažíte zistiť, čo ich tak zaujalo, pretože vy vidíte iba ďalšie kopy hliny a kameňov. Kvôli tomuto sme sa spotili?
Na vrchu je chladnejšie. Snažíme sa zabaliť do bundy, v ktorej sa nám už rozpúšťa koža, aby sme neprechladli. Tí blázni si toto užívajú? A už sa aj fotia s kopou hliny. Vyberajú si lepeňáky a Horalky. My máme v taške iba hrebeň a balzam na pery. Tak sa aspoň upravíme a spravíme tú fotku.
No najväčšie peklo je to ísť teraz naspäť dolu kopcom bez toho, aby sme sa sánkovali. Krôčik po krôčiku zídeme dole a sľúbime si, že nabudúce radšej pôjdeme do centra na pizzu.
Najväčší mafiánsky boss Mikuláš Černák sa pýta na slobodu. Tvrdí, že prehodnotil svoje postavenie a už nechce byť zlým človekom. Je opak pravdou?
Za jeho prepustenie sa postavil aj vedúci väzenia, kde je si Černák odpykáva svoj trest. Mikuláš je odsúdený na doživotie, sedí už 26 rokov. Podľa trestného zákona môže po 25. rokoch väzenia podať žiadosť o podmienečné prepustenie.
Mladý Mikuláš v 90. rokoch spôsoboval na Slovensku veľkú hrôzu a zároveň rešpekt vo svojich kruhoch. Príbeh Mafie na strednom Slovensku dokonca sfilmovali a premiéra má byť tento rok. Aké milé spojenie. Že by na premiéru filmu prišiel sám Mikuláš Černák? Ktovie koľko nezrovnalostí by našiel vo filme. Avšak, ak hovorí to, čo je naozaj pravda, a že sa teda zmenil, celý film by preplakal. Plakal by nad svojim premárneným životom a ľutoval všetko čo urobil.
Dôvody, prečo by sme mohli veriť, všetkému čo hovorí, je fakt, že sa nepokúsil o samovraždu a vo väzení sa správa vzorne. Dokonca má pripravený plán, v čom začne podnikať, ak sa dostane von. Ako vieme z minulosti, choval tigre. Možno by si mohol otvoriť aj ZOO. On však chce podnikať v oblasti cestovného ruchu a pomáhať mladým ľudom, aby sa nedostali do rovnakého diania ako bol on.
Určite je veľmi lákavé predstaviť si šéfa podsvetia, ako prenajíma chalupy na Horehroní alebo rozpráva mladým ľudom, že zabíjanie nie je dobré no…máme však tomuto veriť? Vyzerá to všetko premyslene a veľmi pekne. Ako malý chlapec, ktorý bol zlý, a on teraz strúha dobrotu. Kto by nebol v jeho prípade podozrievavý a veril mu každé slovo musí byť fakt naivný. V každom prípade všetko naznačuje, že to pravda je.
Okrem vedenia väznice sa za neho prihovorilo občianske združenie Reštart – nový život, ktoré zároveň podalo návrh na jeho podmienečné prepustenie. Odôvodňujú to tým, že spĺňa všetky resocializačné podmienky. Jeho súd o podmienečnom prepustení bol odročený, pretože prokurátor si vyžiadal nové posudky zo psychologického a psychiatrického ústavu. Posledné majú 6 mesiacov a nové budú o 60 dní.
Avšak Černák sa rozhodol, že keď už žije na Slovensku toľko rokov, nechce byť len prvým mafiánskym bossom v ére slovenskej samostatnosti, ale aj prvým, ktorý bude prepustený z doživotia. Ďalším prvenstvom by bolo, že sa za neho prihovoril aj riaditeľ väznice. Ten Miki sa ale nezdá. Musel im ušiť naozaj dobré topánky. To je tiež jeden z dôvodov, ktorý odznel, ako dôvod na jeho prepustenie. Vo voľnom čase šil topánky a zároveň pomáhal pri prácach.
Ak už sa na to pozeráme z akéhokoľvek uhla, je nám jasné, o čo tu ide. Každý, kto je v base viac ako štvrť storočia, chce ísť von. Je ale otázkou, či naozaj prešiel premenou, alebo je to iba pretvárka. Hocikto, kto bol schopný nariadiť, alebo sám zabiť človeka, nemôže byť úplne v poriadku. Ak ale napriek tomu súd rozhodne o jeho prepustení, bude to určite jeden z veľkých míľnikov histórie.
Lukáš Machala, spoluautor zákona o verejnoprávnej televízii, v jednom z rozhovorov konštatoval, že každý má právo na slobodu slova a určite ak má niekto názor, že Zem je plochá, mal by mať možnosť diskutovať o tom v televízii. Svojím vyjadrením dostal do pozoru nejedného Slováka. Nešlo mu práve o to? Upútať na seba pozornosť?
Máme snímky z vesmíru, ktoré sú voľne dostupné na internete. Je vedecký dokázané, že Zem nie je síce úplne guľatá, má skôr tvar geoidu, ktorému sa najviac podobá rotačný elipsoid, avšak plochý tvar určite nemá. Dokonca Ivan Bella slovenský astronaut, ktorý v roku 1999 ako 385. človek zo Zeme letel do vesmíru, odkázal Machalovi, že Zem videl na vlastné oči a nie je určite plochá.
Preto sa naskytá otázka: Patrí teda takáto téma o guľatosti, alebo plochosti Zeme do verejnoprávnej televízie? Žijeme v čase, keď vesmír nie je preskúmaný ani z časti tak, ako by sme chceli, ale jedno s určitosťou vieme povedať.
Samozrejme, pán Machala nenechal veci na náhodu a nedávno natočil video s vysvetlením, kde hovorí, že použil hyberbolu. Video, ktoré natočil, je len dôkazom toho, ako zrejme aj on sám pochopil, že to, čo hovoril, nebolo úplne korektné. Prečo by sa inak potreboval ospravedlňovať, ak by tomu sám neveril? Jeho cieľom bolo poukázať na to, že právo slova a vyjadrovania sa majú aj voliči, ktorí majú iný uhol pohľadu na vec. Či už ide o plochosť Zeme alebo o čokoľvek iné. On však sám vyjadril názor, že Zem má tvar elipsoidu. To fanúšikom názoru plochosti Zeme teda neprihralo.
Na konci videa Machala povzbudzuje k riešeniu dôležitým tém. Takže ako teda? Ideme riešiť dôležité témy, alebo sa ideme rozprávať o plochosti Zeme? Je mnoho tém, ktoré sú oveľa závažnejšie než tvar Zeme. Avšak naša súčasná koalícia považuje za „poslanie“ ovládnuť verejnoprávne médium. Ak sa im to podarí, budeme mať v novej STVR aj reláciu o plochosti Zeme? Určite by si ju mnoho občanov s radosťou pozrelo.
Jedno je isté. Politici súčasnej koalície povedia čokoľvek, len aby boli v očiach svojich voličov jedinou správnou cestou. A to, že pán Machala vyvrátil, to čo povedal, vôbec nevadí. My ako voliči máme krátkodobú pamäť a o niekoľko dní sa na to úplne zabudne. Avšak určite sa máme do budúcna stále na čo tešiť!
Ľudia behajú, pretože sa chcú cítiť slobodne. Telo im naplnia endorfíny, hlava sa vypne. Už pár rokov sa venujem cvičeniu a chcela som zistiť, čo všetci na ňom vidia. Tento šport som si pamätala iba z telesnej, kde som musela behať dvanásť minút vkuse ako za trest. Nikdy som si ho neužívala, pretože som bola skôr pasívny typ. Dalo by sa však povedať, že som čiastočne do neho dozrela.
Ako som sa pripravovala?
Pred mojim prvým behom som trénovala iba na bežiacom páse. Začala som vždy s rozcvičkou a poriadnym zaviazaním šnúrok. Zo začiatku som sa neustále pozerala, koľko metrov mi ešte chýba alebo som kontrolovala čas. No neskôr som si uvedomila, že mi to vytváralo blok v hlave. Keďže som neustále potrebovala vedieť, koľko mi ešte zostáva odbehnúť, celkom som zabudla vypnúť hlavu a uvoľniť sa. To mi nedovolilo sa zlepšiť. Keď som uvoľnila ruky a nezatvárala ich do pästí, tak som vedela, že si začínam beh aj užívať. Všetko to bolo len v mojej hlave.
Môj najdlhší beh v živote
Keď som sa rozhodla, že chcem odbehnúť päť kilometrov, tak som nad tým príliš nepremýšľala a jednoducho sa prihlásila. To, či sa mi bude chcieť trénovať, som vtedy nebrala do úvahy. Možno by sa dalo povedať, že som do toho skočila s prázdnou hlavou. Páčila sa mi myšlienka piatich kilometrov.
V deň, keď som mala prvý beh, bola neskutočná zima. Keďže pri pohybe sa telo zohreje, mala som na sebe iba legíny a mikinu a namiesto rúk cencúle. Môj brat, ktorý už má čo to odbehnuté, povedal, že takúto zimu na udalosti podobného typu ešte nezažil. Pre mňa celkom mrazivá premiéra. Trochu som sa rozohriala rozcvičkou pred štartovnou čiarou. Pripravili sme sa potom na štart kde tí, ktorí sú rýchlejší, išli dopredu a nás, pomalších, pustili neskôr. Pri štarte som na každej strane videla desiatky ľudí, ktorí si nás fotili a natáčali. Celkom som sa cítila ako celebrita. Bežala som s občasnými prestávkami a vtedy mi už zima nebola. Našťastie, aj keby ste celý čas iba kráčali, aj tak dostanete medailu. Môj životný rekord v tomto športe bolo cca 2,5 kilometra. Neverila som, že to zvládnem. No keď som zaplatila za prihlásenie, tak už to dokončím. Pre mňa to bolo úplne iné behať s ľuďmi, ako keď som trénovala sama. Tá atmosféra vás celkom pohltí. Zrazu vás ten dav poháňa dopredu aj keď máte pocit, že už nezvládnete spraviť ani krok. A ani neviete ako a už ste v cieli. Tam vás čaká teplý čaj alebo v letných dňoch voda zadarmo.
Ak by som mala úprimne povedať, čo mi tento zážitok dal, povedala by som – lepšiu kondíciu. Zrazu sa mi lepšie bežalo na električku alebo išlo po schodoch do školy.
Odporúčania pre začiatočníkov
Predtým ako sa vôbec dáte na beh, či už iba rekreačne alebo kvôli udalosti, kúpte si kvalitné topánky. Neuveríte mi, kým nezažijete tú bolesť členkov alebo holene. Kvalitné topánky šetria aj vaše kĺby, ak napríklad beháte po betóne. Dôležitý je strečing a regenerácia. Oblečte sa do funkčného oblečenia, v ktorom môže vaša koža lepšie dýchať. Pri tomto športe sa vaše telo zohreje, preto sa oblečte, ako keby bolo vonku teplejšie ako naozaj je.
Najdôležitejšie je sa len odhodlať, že s tým chcete začať. Možno si dať výzvu s vašimi priateľmi a prihlásiť sa spolu. Nemusíte do toho ísť sami, a budete to brať ako zábavu a super spoločný zážitok.
„Pre niekoho to možno bude smiešne (návrh ústavného zákona o strieľaní medveďov). Ak mu to je smiešne, nech ide do okolia Tajova a nech sa tam poprechádza večer, aby pochopil, o čom tu hovoríme,“ povedal premiér Robert Fico medzi prvým a druhým kolom prezidentských volieb. Keďže slová predsedu vlády by sa nemali brať na ľahkú váhu, rozhodli sme sa vypočuť tip na výlet a navštívili sme Tajov.
Ústava už napokon nie je v ohrození, no poslanci možno schvália návrh zákona od KDH, ktorý by v mimoriadnych situáciách (vyhlásených okresnými úradmi) umožnil odstreliť medvede v prípade ohrozenia života, zdravia a majetku ľudí. A len tak mimochodom, vraj pre istotu do budúcnosti, aj rysy, vlky a šakaly. Keď už nás pán Fico navigoval do obce neďaleko Banskej Bystrice, zaujímalo nás, ako žijú témou nebezpečnej šelmy jej obyvatelia. Boja sa jej? Stretli sa s ňou? Zaútočila? V čom vidia problémy a aké majú riešenia?
Starostka: Ficovo vyhlásenie je blud
Pri príchode do dediny si ako prvé všimnete okolité kopce Kremnických vrchov plné stromov. Neprekvapí vás, že práve tu sa môže človek zísť s rôznymi lesnými zvieratami. Starostka Janette Cimermanová to vyvracia. Dolu do dediny nechodia ani líšky či kuny, a to aj napriek starostiam s odpadom: „Každé dva týždne nám sem chodia zbierať komunálny odpad. Aj keď recyklujeme, nájdete tam všetko možné. Je to na zaplakanie. Sme spádová dolina. Nad nami sú ešte Kordíky a Králiky, takže ich občania nemajú problém zastaviť sa tu a odpad nosiť k nám.“ Popri tom sú problémom aj čierne skládky v lesoch.
Tajov je obklopený lesmi.
Medvede sa pohybujú len v horskej chatovej oblasti. Vinu opäť nachádza v ľuďoch. „Nachádzajú sa tam 1100 litrové kontajnery. Nájdete v nich všetko – dyne, lekváre. Pritiahlo to medvedicu s malými a prevrátili kontajner. V dedine bol medveď raz, nikomu neublížil a hneď som volala zásahový tím, ktorý ho svetlicami zahnal späť do lesa,“ ozrejmuje možný pôvod obáv, ale s Ficovým výrokom o nebezpečenstve sa nestotožňuje, „neviem odkiaľ zobral takúto informáciu, lebo to je blud. Ako v každej dedine, kam sa medveď dostal, išiel za potravou. Zásahový tím nemá problém prísť kedykoľvek, či v noci, alebo ráno o štvrtej. Majú to odpozorované a vyplašia ich naspäť do hory.“
Pri prechádzke rodiskom významných Slovákov Jozefa Gregora Tajovského, spisovateľa z obdobia realizmu, a Jozefa Murgaša, priekopníka bezdrôtovej telekomunikácie, sa môžete nazdávať, že tu „zdochol pes“. Ťažko budete hľadať živú dušu. Aspoň pri kostole vás zaskočia „krvilačné“ zvery – ovce. Medzi kostolom a obecným úradom preteká Tajovský potok, vedľa ktorého je chodník. A práve na ňom stretávame Veroniku s malým synom. Tá má s medveďom konkrétny zážitok.
Tajovské šelmy.
Pýtala sa, či stretol ducha
„No jasné!“ znie odpoveď na otázku, či sú prechádzky po Tajove a okolí nebezpečné. Sprvu sa ťažko odhaduje, či to nie je irónia, no Veronika ihneď vyťahuje mobil. Púšťa na ňom záber zo susedovej bezpečnostnej kamery, na ktorom vidno prechádzať medveďa okolo dodávky jej partnera. „Priateľ si išiel niečo zobrať do dodávky a vyplašil pritom medveďa, ktorý sa rozbehol. Na videu je vidieť, ako kráča naspäť. Potom išiel na dolný koniec dediny, kde chovajú včely,“ hovorí a dodáva, že k útoku nedošlo, no človek nikdy nevie, „aj frajer prišiel taký bledý, až som sa ho pýtala, či stretol ducha.“
Podľa nej zvieratá z lesa nelákame my. Problém vidí v premnožení a je za reguláciu. S návrhom zákona však celkom nesúhlasí: „Nemyslím si, že je úplne správne vyhlásiť mimoriadnu situáciu, keď spraví nejaké škody. Ale keď sa už stane niečo také ako v Liptovskom Mikuláši, kde medveď chodil pomedzi ľudí, tak to je už dosť nebezpečné. Neviem sa rozhodnúť, či je to správne. Medveď je prirodzená šelma – možno na ľudí ani nechce útočiť, ale keď nastane moment prekvapenia, môže to byť ohrozujúce.“
Medveď, ktorý bol minulý rok v Tajove. (zdroj: facebook Obec Tajov)
Zatiaľ si nemyslí, že doma potrebuje niečo na ochranu, avšak pre partnera má originálny darček. Od osemdesiatych rokov minulého storočia sa vyrábajú spreje na medvede. Dokážu zastaviť útok podráždením očí a dýchacích ciest. „Priateľ je rybár. Kúpim mu tento sprej na meniny, lebo chodí do hory. Ale na poličke by som si to nedržala, nie je to až také nutné,“ uzatvára Veronika.
Pellegriniho návštevy
Ak nepoznáte „ves“ s divadlom, teraz už o jednej budete vedieť. V Tajove nájdete Divadlo u Greškov. Patrí ďalšiemu slávnemu rodákovi Vratislavovi Greškovi, bývalému reprezentačnému futbalistovi. Možno ste si predstavili bežný kulturák, v ktorom sa hrajú dookola Tajovského Statky-zmätky. Ste ďaleko od pravdy. Najbližšie na scéne odohrá Jaroslav Dušek Sokratovu obhajobu od Platóna. Cena: 49 eur. Dozvedáme sa, že predstavenia nie sú prioritne určené pre miestnych. Lístky sa predávajú v jednej z banskobystrických kaviarní, ale chodia na ne aj Bratislavčania.
Greškovi patria tiež potraviny – naša ďalšia zastávka. Keďže sa blíži poludnie a na strednom Slovensku sú horúčavy, treba dodržiavať pitný režim. Pri kúpe vody sa pustíme do reči s milým predavačom Jakubom. Hovoria s ním o „votrelcoch“ zákazníci? „Tu to nie je téma. Vieme, že sa nad nami nachádzajú, ale dolu nezostupujú. Raz bol medveď pri cintoríne. Vtedy sa o tom asi dva týždne rozprávalo, ale inak nie,“ vysvetľuje s tým, že situáciu nevidí kriticky, ale s humorom dodáva, odkiaľ môže brať informácie premiér, „rodičia novozvoleného pána prezidenta bývajú o dedinu vyššie – na Králikoch. On je tu často.“ Návrh zákona podľa neho nie je dobrý. „Pokiaľ tu medveď niečo prevalí, tak si za to môžeme sami, lebo kontajnery sú niekedy aj pár metrov v hore. V chatových oblastiach je plno osamotených nádob, ktoré len čakajú na to, aby zišiel,“ argumentuje a dodáva, že súhlasí s odstrelom v extrémnych prípadoch, keď príde k útoku na človeka.
Potraviny.
Za socializmu…
Síce nie v noci, ako odporučil štvornásobný predseda vlády, ale predsa sa vyberieme aj na blízky kopec. Schádzajú z neho deti zo školy, takže útok žiadnej šelmy zjavne nehrozí. Ale jeden nikdy nevie. Pod kopcom sa nachádza informačná tabuľa. Dočítate sa, že stačí pretrpieť pätnásť minút na chodníku Eduarda Gregora, rezbára a brata Jozefa Gregora-Tajovského, a uvidíte kaplnku na Kalvárii. Vydriapať sa tam v objatí horúcich slnečných lúčov nie je príjemné, ale výhľad aj kaplnka stoja za to.
Okrem dotieravého hmyzu sa žiadne tvory neobjavujú, čo pri schádzaní oznamujeme rodine z Banskej Bystrice – dôchodcom Daniele a Jozefovi s mladšou Danielkou. Poteší ich to, v poslednej dobe chodia do lesa s rešpektom. „Niekedy sme bežne chodili na huby do Ľubietovej. Boli tam výkaly, z ktorých sa parilo, ale nemali sme strach. Teraz, keď vidím lajno, radšej neriskujem a idem domov,“ opisuje výlety do prírody Daniela. Aj tu sú len na túre. Už boli pri Tajovskej kope, čo je travertínová skala, z ktorej tečie vodopád. Neďaleko zastavanej oblasti necítia strach, ale ani úplné bezpečie. Majú záhradnú chatu v Ponickej Hute. „Maco“ im tam vyváľal hrozno a spal pod jabloňou. Chata sa nachádza asi tridsať metrov nad rodinnými domami. Ale to nie je všetko. Najmladšia členka zostavy si spomína, ako nepozvaná návšteva šuchtala pred ich panelákom na najväčšom sídlisku v Banskej Bystrici.
Sú radi za politickú vôľu pri riešení tohto problému. Jozef si nemyslí, že zvieratá lákame odpadkami: „Tie boli stále. Medveďov je veľa. Mali by jednu tretinu postrieľať a bol by pokoj.“ Napriek súcitu s ním Daniela súhlasí: „Je to krásne zviera, mne je to ľúto. Keby som vedela, že prejde okolo mňa a nespraví nič – nech si chodí, kam chce. Ale vidíme, že pribúdajú útoky. Sú premnožené – niekedy mala medvedica jedno mláďa. Teraz má bežne aj tri, ktoré tiež budú dospelé a potrebujú svoje teritórium.“ Danielin otec bol poľovník. Ani za socializmu na medvediu trofej nedosiahol. „Chodili ich strieľať Nemci a Rakúšania. Nachystali pre ne zdochlinu a čakali na posede. Potom za to zaplatili,“ spomenie si na riešenie z minulosti. Usmievaví turisti pokračujú v ceste na Kalváriu a nás čaká posledná misia…
Kaplnka Sedembolestnej panny Márie na Kalvárii.
Krčma na záver
Neďaleko „Pľacu“ (malého námestíčka pred obecným úradom), popri divadle a potravinách, je šenk. Ako inak – Krčma u Greškov. Už po otvorení o jednej poobede tu nájdete pri pive, ale aj pálenke, posedávať miestnych štamgastov. Beda vám, ak im debatu prerušíte. Čaká vás výsluch o tom, aká organizácia vás posiela a aký osobný prospech budete mať z ich vyjadrení. Ale nakoniec sa s vami s nedôverou v očiach predsa porozprávajú. Vďaka tomu sa dozvedáme: medveďov sa neboja, ale treba ich eliminovať, nie regulovať – to sa malo už pred tromi rokmi, keď na to nebol žiadny zákon. Radi by sme ponúkli viac, ale to by nás nemohli považovať za svojho nepriateľa.
Neprekvapuje nás, že sme v Tajove našli ľudí s rôznymi názormi. Prišli sme sem s pocitom, že hoci túto dedinu pán premiér využil na svoje politické ciele, v skutočnosti o situácii v nej nič nevie a ani ho nezaujíma. Potvrdila nám to aj Janette Cimermanová. O ohrozenie medveďom v obci sa nezaujímala táto ani žiadna predošlá vláda, odkedy si ju občania prvýkrát zvolili za starostku v roku 2018.
