Nezaradené

Marcel Šedo absolvoval magisterské štúdium v odbore filmová a televízna tvorba Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Zároveň má doktorát zo Systematickej filozofie, ktorá ovplyvnila jeho pohľad na filmové umenie. Dlhé roky pôsobil ako externý redaktor pre rôzne časopisy, vrátane Denníka N, Pravdy či Denníka Postoj a ako riaditeľ Klubu filmových novinárov. V súčasnosti pracuje ako webdizajnér pre Kolégium Antona Neuwirtha.

Vždy ste chceli pracovať v audiovizuálnom priemysle?

Áno, vždy ma to lákalo. Povedal by som, že veľkú zásluhu majú na tom moji rodičia.

Akým spôsobom?

Môj otec bol strojný inžinier, ktorý ma viac ťahal do sveta IT, kým matka bola insitná maliarka a psychologička. Tá ma podporovala skôr v umeleckom smerovaní a mala veľký vplyv na to, že som išiel študovať múzické umenia. V súčasnosti ale prepájam obidva svety – IT aj umenie, keďže pracujem ako webdizajnér, ktorý potrebuje nielen vedieť čítať kód, ale stránku aj atraktívne prezentovať. Myslím, že som vyhovel obidvom rodičom.

Okrem audiovízie máte veľký záujem aj o filozofiu. Idú vlastne pojmy filozofia a film dokopy?

Na škole náš k tomu až tak neviedli. Skôr sme sa zameriavali na to, ako pristupovať k filmu metodicky, napr. formalisticky – teda akú má film formu, naráciu, ako kladie dôraz na estetické a technické prostriedky a najmä, ako ovplyvňuje diváka. Časom som sa ale začal pýtať, čo je za tým. Mám iba aplikovať nejakú metódu na tvorbu filmu a nič viac? To mi prišlo ako čisto prírodovedecký, neumelecký koncept. Postupne som si začal uvedomovať, že to nie správna cesta.

Film nie je nejakým produktom, ale umeleckým výtvorom. A ten výtvor pomáha dotvárať filozofia, ktorá často stojí za filmom a pomáha nám ho interpretovať. Takže áno, filozofia a film idú ruka v ruke.

Ako filozofia prispieva k vytváraniu tejto kvality?

Film môžete technicky vytvoriť – spravíte dobré zábery, použijete najnovšie vizuálne efekty a máte hotovo. Ale chýba tomu nejaká myšlienka či téma za tým všetkým. Prečo sme vybrali tento záber a nie iný? Ako príklad uvediem scénu, ktorá zachytáva ľudí kráčajúcich cez prechod. Môže sa zdať, že ide o to, čo opísal Martin Heidegger ako rámovanie ľudskej existencie do ducha techniky. Ale v kontexte filmu a sveta môže aj táto „zbytočná“ scéna získať svoj význam a svoju krásu. Z obyčajnej chôdze sa pri správnom prístupe môže stať tanec nôh a ukáže sa, že možno to nie je úplne tak, ako to opisujú niektoré filozofické prístupy. A tu si môžeme klásť rôzne filozofické otázky.

Teda ide o akúsi umeleckú vsuvku, ktorá dodáva obyčajnému výnimočnosť.

Áno. Nazýva sa to „ozvláštnenie“. Keď človek kráča cez prechod tak to vníma automatizovane, ako bežnú činnosť. Semafor mu signalizuje, kedy môže ísť a kedy nie. Vo filme však môže táto scéna, tento tanec nôh, poskytnúť úplne nový pohľad na realitu. Zrazu vidíme svet inak – a už to je filozofické. A zároveň umelecké.

Nechýba dnešným filmom práve to „umelecké“?

Tu sa otvára viacero možností, ako môžeme k tomu pristúpiť. Prvá možnosť je uvedomiť si, že sú špecifické štýly typické pre určité krajiny, napr. klasická, resp. hollywoodska narácia. Tá vychádza z románového realizmu, ktorý vznikol v 19. storočí a funguje viac-menej až dodnes. A tomuto je prispôsobené aj rozprávanie vo filme. Je to práve príbeh a jeho vyrozprávanie, ktoré získava význam. V skratke – nejde tu o poéziu, ide tu o román. A ten potrebuje silný príbeh.

Ako príklad uvediem klasickú detektívku – spôsob, akým pracuje detektív a ako odhalí zločinca, získava dôležitosť. Kamera, zvuk a ďalšie zložky tomu majú len pomáhať, posilňovať odovzdávanie informácií o príbehu. Preto viaceré „povrchné“ veci vo filme, ako je explózia, nemajú byť náhodné a majú mať svoj zmysel v príbehu.

Inou kapitolou je, keď sa tieto špecifické postupy stávajú normou väčšiny filmov. Máme tu filmové vesmíry ako je napríklad Marvel alebo DC, ktoré používajú množstvo CGI a vytvárajú celé svety, v ktorých sa odohráva filmový dej. To je niečo úžasné a mám rád mnohé z týchto filmov. Problém nastáva vtedy, keď sa tieto svety a rôzne technické postupy už netvoria pre umelecké dotvorenie atmosféry, ale iba pre ne samotné a odtrhávajú sa od príbehu a zároveň aj od základnej reality. Výsledkom je, že sa vo filme sústredíme na prepojenie postáv a hlášok z predchádzajúcich filmov so súčasnými a neponúkajú sa nám už nové myšlienky, pohľady na svet. Stane sa to umelecky neproduktívnym, a to práve preto, že už z podstaty sú tieto filmy žitej realite vzdialené.

Tu hrozí, že sa zabudne na realitu, ktorá je základom pri každom filme.

Nielen to. Môže nastať situácia, že tie prvky reality, ktoré sa nakoniec do filmu dostanú, budú iba ideologického rázu. Do filmov sa vsunú myšlienky, ktoré ponúkajú zjednodušený obraz komplexnej reality, čo sa prejaví aj na filmových svetoch. Tieto myšlienky sa potom nasilu vkladajú do väčšiny filmov bez toho, aby ich tvorcovia bližšie preskúmali a ukázali v príbehu. Pridajú to do filmu, splnia kvótu. Hotovo.

Témy ideologizácie ste sa dotkli aj v článku v Postoji, kde ste spomenuli, že Antigona v divadelnej inscenácii od Ondreja Spišáka je silne ovplyvnená touto „nútenou vsuvkou“.

V tejto adaptácii Antigony je Antigona vyobrazená príliš idealisticky. Zabúda poukázať na jej negatívne stránky, ako je chladnosť voči ostatným ľudom, zaťatosť a vydvihuje ju ako rebelku voči tyranskému štátnemu režimu. Tu mi príde, že sa podáva zjednodušený obraz, bez nejakej hlbšej úvahy nad samotnou postavou. Antigona je dosadená do vzorca, ktorý ju vykresľuje len v dobrom svetle. To isté by sme mohli spraviť aj pri Kreonovi – upravíme si ho podľa našej ideológie, ukážeme ho v istom svetle a zrazu je Antigona tou záporáčkou.

Aká je originálna Sofoklova Antigona?

Na klasickej Antigone sa mi páči to, že je v podstate o tom, ako sú ľudia zasiahnutí ťažkým osudom a každý z nich sa s tým vyspuradúva vlastným a pritom podobným spôsobom. Obidvaja spravia „chyby“, ktoré majú vážne následky. A práve to, ako veľmi chybujú títo ľudia v konfrontácii s osudom je niečo, čo je podľa mňa zmyslom tejto tragédie a čo ma na nej fascinuje.

Nemám nič proti rôznym interpretáciám klasikov. Len nech to zostane v rozumných hraniciach a v patričnej hĺbke, ktorou tieto diela nepochybne disponujú.

Autor: Miroslav Magušin

Foto: archív mš

Vlak zastane. Vezmeme si nabalené ruksaky a vystúpime von. Nie je ktovieaké pekné počasie. Dážď padá na vysvietené digitálne billboardy. Zima nás chladne objíme vo chvíli, keď vyjdeme zo stanice. Namiesto očakávanej snehovej prikrývky – bahno a teploty tesne nad nulou. Skutočne depresívne. K tomu ešte oranžové osvetlenie Ružomberka a je to dokonalé. Najbližších 10 minút plnými dúškami nasávame túto „zimnú“ náladu, kým nepríde po nás auto na Donovaly – cieľ našej cesty.

Cestou si začíname všímať premenu. Daždivé počasie postupne ustupuje. Pomaličky ho nahrádzajú jemné vločky, ktorých osamelosť sa so stúpajúcou nadmorskou výškou mení na bielu hmlu. Spomalíme a odbočíme do chatárskej oblasti – Polianky.

Zima je tu v plnom prúde. Vysoké, do neba sa vypínajúce smreky, sa odeli do bieleho kabátu. Kopce, donedávna zelené, sú plné nadšených lyžiarov. Chatky, ako majáky uprostred bieleho oceánu, žiaria do diaľky. Dym z kozubov lenivo stúpa hore, pričom signalizuje novinu – začal sa čas lásky, pohody a mieru, taký typický pre Vianoce.

Sme tu. Vystúpime z auta a odomykáme chatu. Víta nás mrazivým dychom, z ktorého cítiť vôňu dreva. Zložíme si veci a ideme nasekať drevo na oheň. O chvíľku zaplaví obývačku teplo a jas, ktorý roztopí chladné steny a ľudské srdcia poznačené mrazom. Plamienky veselo tancujú a v tme izby vytvárajú dynamickú hru tieňov. Do toho sa pridá spokojné pukanie dreva a človek sa ihneď cíti pohodlnejšie.

Nalejeme si čaj, spokojne vyložíme nohy na gauč a začneme sa rozprávať. Vonku nočnou oblohou lietajú snehové vločky, ktoré zvedavo nakúkajú do okien, pričom zostávajú prilepené na skle. Priatelia, sneh, chatka, oheň – nič tomu nechýba. Pomaly, ale isto nás premáha spánok. Utíchnu hlasy a lenivo sa odoberieme do izieb. Zababušení vo veľkých perinách zaspávame, pričom na perách máme všetci to isté slovo – Vianoce.

Autor: Miroslav Magušin

Joker: Folie à Deux je viac než len pokračovaním fascinujúceho príbehu Arthura Flecka, ktorého nezabudnuteľne stvárnil Joaquin Phoenix. Tento film posúva hranice psychologického trileru a ponúka divákovi oveľa viac než len bežný zážitok z kina. Režisér Todd Phillips nás opäť ponorí do temného sveta, kde sa tragédia a šialenstvo stávajú formami úniku. Film je silnou sondou do mysle hlavného hrdinu a zároveň otvára diskusiu o tom, ako spoločnosť dokáže formovať jednotlivca – niekedy až k jeho vlastnej deštrukcii.

Jedna z najväčších kvalít Joker: Folie à Deux je jeho schopnosť kombinovať realistický obraz psychického narušenia s vizuálnymi a symbolickými prvkami, ktoré oživujú podvedomé obavy a otázky v divákovi. Každá scéna je premyslená do detailu, od výrazov hlavného hrdinu až po farebnú škálu, ktorá kontrastuje s temnými, priam depresívnymi tónmi Gotham City. Tento film obsahuje množstvo režisérskych metafor, ktoré si zaslúžia hlbší pohľad na vec. Phillips nás vedie k tomu, aby sme uvažovali nad hranicami normálnosti a šialenstva.

Phoenixov výkon je opäť fenomenálny. Jeho premena, nielen vizuálna, ale aj emocionálna, je presvedčivá a zároveň hrôzostrašná. Joaquin Phoenix dokazuje, že je herec svetového formátu, ktorý dokáže preniesť na plátno najkomplexnejšie emócie a vnútorné boje. Spôsob, akým podáva Arthurov psychický rozklad, vyvoláva u diváka vnútorný konflikt – na jednej strane cítime súcit, na druhej strane hrôzu. Táto emocionálna dvojznačnosť je jednou z najväčších síl filmu, pretože núti diváka zamýšľať sa nad hranicami medzi dobrom a zlom, medzi obeťou a páchateľom.

Hudobný sprievod filmu je ďalším silným prvkom, ktorý nemožno prehliadnuť. Hildur Guðnadóttir opäť vytvorila majstrovské dielo, ktoré dokáže umocniť intenzitu každej scény. Hudba je pochmúrna, miestami až znepokojivá, no zároveň krásna vo svojej jednoduchosti. Dokonale reflektuje Arthurovu psychiku pri každej scéne a stáva sa akýmsi sprievodcom jeho emocionálneho putovania. Hudobné motívy sprevádzajú diváka od melanchólie cez šialenstvo až po eufóriu a dodávajú filmu nezabudnuteľný podtón. Vo filme vystupuje aj Lady Gaga, ktorá stvárňuje postavu Lee Quinzel – Harley Quinn. Aj napriek tomu, že nevyhľadávam muzikály, do tohto filmu perfektne zapadla aj ako herečka a aj ako speváčka s úžasným hlasom.

Negatívne reakcie, ktoré sa objavili, sú pre mňa prekvapením, pretože Joker: Folie à Deux je v skutočnosti výnimočným umeleckým dielom s estetickou a psychologickou hĺbkou. Možno tieto reakcie pramenia z nepochopenia alebo z odmietania vidieť temnejšie stránky ľudskej psychiky. Tento film totiž kladie pred diváka zrkadlo, v ktorom môže vidieť aspekty seba samého, o ktorých možno nechce vedieť. Je to film, ktorý si nekladie za cieľ potešiť každého, ale skôr vyvolať diskusiu a má za úlohu podnietiť divákov k zamysleniu.

Treba zdôrazniť, že Joker: Folie à Deux nie je tradičné pokračovanie. Nie je to jednoduchý návrat k postave, ktorú sme už videli v prvom filme. Naopak, ide o úplne novú interpretáciu a vývoj, ktorý posúva Jokera na ďalšiu úroveň. Film otvára otázky o spoločenskej izolácii, duševnom zdraví a morálke, pričom všetky tieto témy spracováva s mimoriadnou hĺbkou a citlivosťou. Zároveň využíva vizuálny jazyk, ktorý je nielen pôsobivý, ale aj významovo bohatý.

Film sa nebojí experimentovať, a práve to je jeho sila. Todd Phillips odvážne rozpráva príbeh, ktorý prekračuje hranice žánrov a stáva sa umeleckým dielom, ktoré bude rezonovať ešte dlho po jeho zhliadnutí. Atmosféra je pochmúrna, ťaživá, no zároveň fascinujúca. Scény sú plné symboliky a odkazov, ktoré si zaslúžia opätovné vzhliadnutie, aby divák mohol plne pochopiť ich ozajstný význam a odkaz.

Joker: Folie à Deux nie je pre každého. Ide o film, ktorý si vyžaduje od diváka istú dávku otvorenosti a ochoty konfrontovať svoje vlastné predsudky a strachy. Pre mňa však ide o jeden z najlepších filmových zážitkov, ktorý dokazuje, že kino stále môže poskytnúť niečo hlbšie než len povrchnú zábavu. Je to dielo, ktoré spája estetiku, psychológiu a filozofiu do nezabudnuteľného celku. Ak hľadáte film, ktorý vás nielen pobaví, ale aj prinúti premýšľať, Joker: Folie à Deux je presne to, čo by ste mali vidieť.

Autorka: Daniela Dianová

Dokumentárny film Justina Folka, ktorý sa dotýka neľahkej témy transrodovosti otázkou, čo vlastne znamená byť ženou alebo mužom.

K tomuto filmu som sa dostal celkom náhodne. Pri diskusii s priateľmi sme sa zarozprávali do témy veľmi prepojenej s LGBTI+ komunitou, presnejšie do významu písmenka T – transrodový. Kto sú? Prečo je v posledných rokoch taký veľký krik ohľadom tzv. gender? A hlavne sme si položili otázku, ktorou sa zaoberá aj nasledovný film z roku 2022 – ako definujeme muža a ženu?

(Ne)ľahká otázka

Hlavnou postavou filmu je Matt Walsh, konzervatívny komentátor spoločnosti Daily Wire, ktorý si na oslave narodenín svojich detí – dvojičiek položil otázku – je moja dcéra skutočným dievčaťom, alebo je iba vnútri uväzneným chlapcom? A naopak – je môj syn v skutočnosti dievčaťom? Táto neľahká otázka ho zaujme natoľko, že sa rozhodne vyhľadať odbornú pomoc rodového terapeuta. Terapeut mu ale veľmi nepomôže – okrem popísania toho, že gender/rod je sociálnym konštruktom, ktorý sa priraďuje človeku pri narodení podľa genitálií a ktorý diktuje celé smerovanie jeho života, Matt nedostal odpoveď na otázku What is a woman?

Matt sa ale nevzdáva a vycestuje do San Francisca za chirurgom, ktorý sa špecializuje na zmeny pohlavia. Opakuje sa rovnaký scenár – Matt sa dozvie, ako sa robí zmena pohlavia a na základe čoho je človek „uväznený“ v nesprávnom tele, ale odpoveď na svoju otázku nedostáva. Podobný scenár sa odohrá pri rozhovore s detským pediatrom, profesorom z rodových štúdii univerzity v Tennessee a aj vládnym politikom. Nikto nevie povedať, čo je to vlastne žena.

Až v závere filmu dostáva Matt odpoveď na svoju otázku, a to od vlastnej manželky: „Woman is an adult female, who need open this jar,“ konštatuje so zaváraninovým pohárom v ruke.

Kontroverzná problematika

Téma transrodovosti sa nesie celým filmom a je úprimnou snahou pochopiť tento fenomén posledného desaťročia v súvislosti s psychológiou, biológiou a sociológiou. Ide na to vyváženým spôsobom. Vystupujú tu osobnosti, ktoré sú v tejto oblasti odborníkmi – terapeut, pediater, chirurg, profesor, tí predstavujú základnú charakteristiku pohlavia a možnosti jeho zmeny. Okrem poukázania na to, že pohlavie sa určuje pri narodení podľa genitálií, na základe čoho je človeku prisúdená sociálna rola muža alebo ženy (prípadne nebinárnej osoby), film sa zameriava aj na názor druhej strany – odporcov zmeny pohlavia a aj trans ľudí, ktorí ľutujú rozhodnutie zmeniť pohlavie. V tejto časti, priamo v kontraste so zástancami transrodovosti, poukazuje film na trhliny v rodovej teórii, ktorá nie je v súlade s ľudskou biológiou a hlavne na príčiny veľkej časti tranzícii – nedostatočná psychologická pomoc.

Celospoločenský problém

Film sa zároveň zameriava aj na výzvy, ktoré sú úzko prepojené s touto témou. Medzi ne patrí problematika trans ľudí v športoch, kde preoperovaní muži sú radení do kategórií s biologickými ženami, dôsledkom čoho je dramatický rozdiel v športových výkonoch v rámci ženskej kategórie. Ďalšou kontroverznou témou je vpúšťanie transrodových osôb do mužských alebo ženských šatní a toaliet, prípadne ich segregácia do samostatných priestorov.

Okrem toho sa zameriava aj na zásahy štátu (menovite Kanady), ktoré v extrémnych prípadoch nariaďujú zmenu pohlavia aj napriek odporu jedného z rodičov, prípadne trestajú občanov za „nesprávne“ oslovenie transrodových ľudí.

Zhrnutie

What is a woman je kontroverzný dokumentárny film, ktorý zaujímavým a inovatívnym spôsobom skúma problematiku transrodovosti. Vystupujú tu doktori, psychológovia, profesori, ale aj trans ľudia, ktorí zdieľajú svoje osobné prežívanie a postoj k tejto téme. Dôsledkom toho je film relatívne názorovo vyvážený, aj keď je tu prítomný odmietavý postoj ku schvaľovaniu zmeny pohlavia.

Autor: Miroslav Magušin

Obrázok: plagát k filmu

Kde bolo, tam bolo, za morom a pevninou, medzi dolinami a kotlinami, žil jeden národ. V oblasti, kde čas stál, ba dokonca mal aj super schopnosť v tom čase aj cestovať. Ale len dozadu. Bol to národ tých najmúdrejších, tých najlepších, a tých, ktorým aj tak všetci krivdili. Chudáci. Boli to Slováci.

To, kto sme, ako sa správame a ako vnímame svet okolo nás, do značnej miery ovplyvňuje aj naša minulosť. Nemyslím teraz minulosť našej osobnej persóny alebo rodiny, ale minulosť nás ako národa. To môže aj vysvetľovať viacero vecí a situácií, v ktorých sa národ Slovákov musel za posledné roky ocitnúť. Alebo je to zas len hľadanie vinníka všade inde, len nie v nás samých?

Áno, v minulosti tohto národa, na tomto území, kedysi vyčíňal príšerný komunizmus a totalitný režim, hoci sa vtedy žilo lepšie, a tak vlastne ani nechápeme, prečo sme sa toho vzdali. Roky predtým sme boli večne utláčaní a nevedeli sme si vyhradiť svoje územie, len sme išli s davom a boli sme radi, že sme. Aj toto sú udalosti, ktoré nás formujú na ľudí, ktorými sme dnes.

Tento národ je hrdý na svoju prírodu, hoci si ju nechráni, keď si má, nevadí nám, keď politici idú na plavbu do chránenej oblasti, nechápeme problém emisií naftových áut a ani nevieme separovať, ešte stále tú prírodu milujeme. Ak máme takéto paradoxné vzťahy aj s ľuďmi ako s prírodou, nečudo, že sme tam, kde sme.

Možno aj kvôli tejto hrdosti a zamilovanosti do tých dookola prepieraných Tatier mnoho ľudí zabudlo, že za našimi kotlinami a dolinami, vrcholmi a Tatrami, sú iné veci. Bez akejkoľvek degradácie našej prírody, za našimi hranicami sú aj iné veci, ktoré sa oplatí vidieť, a často aj krajšie ako to, čo vidíme doma.

Čo chceme od národa Slovákov, ktorý ešte stále nevyužíva cestovanie tak ako tie iné národy? Nespoznáva iné kultúry a svet za našimi dedinami. Každý nám chce zle a všetci sú proti nám,

závidíme susedom, keď majú o kvet navyše v záhradke, a keď oni majú dve autá, my budeme mať tri! Nemáme na tri autá? Prečo? Prečo je život taký nefér?! Čo oni spravili, že si to zaslúžili, azda sú lepší než my?! Určite nie!

Buďme ale opatrní s tým, aké autá si želáme, aby neboli iné ako slovenské. Fuj. Ešte to tak, aby sme využívali niečo americké alebo od Číňanov.

Vzdelanie nie je vôbec dôležité, dôležitá je vysoká škola života a až keď vieš robiť vo fabrike, až keď vieš pracovať s lopatou a vieš robiť mechanickú prácu, si skutočným človekom s právom na názor. Dokonca máš právo vtedy aj hodnotiť prácu lekárov. To je jedno, že nie si vyštudovaný lekár, to je jedno, že nečítaš farmaceutickú literatúru. Pokiaľ si na konci dňa mastný od oleja, tak si viac ako nejakí doktori, čo už nevedia, čo si pýtať, aby ozbojníčili tento ľud. Vaše vakcíny a teórie o covide či iných vírusoch a chrípkach si strčte, viete kde, aj s vašimi čipmi od Gatesa.

Zázrak sa stal, keď sa rozdával Slovákom rozum a Boh ich neobišiel úplne. Niektorým ich dal a povedal im, že budú mať celoživotnú výzvu. Lebo keď si inteligentný medzi hlúpymi, tak máš celoživotný problém. A tak sa kde tu vzali niektorí učitelia, lekári, vedci, umelci a iní ľudia, ktorí sa snažia bojovať za to, aby sa mal tento národ dobre. Ťažko sa však bojuje pre dobro národa, keď ľudia samotní im neveria, že to je pre ich vlastné dobro.

Už aj nejaká elitárska bratislavská kaviareň môže chcieť pre nás niečo dobré. Nech si tam navzájom robia, čo chcú, jeden druhému a nech si tam ostanú a neotravujú s tým celý národ. Hlavne nech sú potichu. Sú takí aj inde, ako len v Bratislave? Sú to možno aj moji susedia v Očovej? Tak nech sú ticho aj tí!

Lebo vieme, kto to s nami myslí naozaj úprimne. Robko, Martinka, Peťko, Anrejko a Rudko. To nevadí, že nám šikanujú deti, ani to, že nás každý mesiac okrádajú o peniaze, nevadí ani to, že ničia kultúru, tá je nám aj tak nanič a nech degradujú aj tých pseudo-mudr lekárov, však my

vieme, ako to naozaj je, že nepodporujú kritické myslenie? A to by nám už len na čo bolo, však máme zdravý sedliacky rozum, na také hovadiny aj tak nikto nemá čas. Prečo by mi malo vadiť, že majú honosné platy, keď ja v obchode rozmýšľam, či si kúpiť ten olivový olej, alebo nie, však si to zaslúžia a že pustili niekoho z väzenia? Však tam bol určite neprávom. Nikto iný na nás tak nemyslí, ako oni, veď kto iný dal ženám v našich rodinách na MDŽ kvety? NIKTO!

A keď už nebudeme mať z čoho žiť, nebudeme sa cítiť bezpečne, nebudeme púšťať deti von, bude rozdelená spoločnosť, násilie v uliciach, krádeže a diskriminácia LGBT komunity, keď nebudeme konečne veriť lekárom a nebudeme sa inšpirovať umením a zahraničím, keď konečne zmiznú z povrchu zemského títo pseudointelektuáli, tak vtedy bude konečne na konci tejto cesty zvonček, na ktorý, keď zazvoníme, porazíme týchto elitárskych hnusných progresívno-liberálnych a úchylných zlých ľudí a budeme tu šťastne žiť. Lebo nikto sa nemá lepšie ako jednoduchí ľudia.

Samuel Barienčík

Písal sa rok 2021, vo svete, a teda aj na Slovensku, sa stále riešila Covid-19 kríza. Svet sa síce snažil prísť na to, ako efektívne bojovať s týmto príšerným vírusom, ktorý si vyžiadal mnoho obetí, ale na Slovensku sme mali aj iné problémy. Vládnu krízu a najmä krízu nášho intelektu. Tu sa prejavilo to, ako nedôverujeme vzdelaným ľuďom, lekárom a vedcom. Ako neveríme zahraničiu na západe, ale vlastne asi ani na východe, jednoducho nikomu. Lekári boli pod paľbou národa a politikov, ktorí spochybňovali ich zistenia. Toto bola atmosféra, v ktorej vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová povedala: „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“ Výrok ďalej pokračoval v aktuálnej situácii o tom, prečo šírime nenávisť voči ľuďom, ktorí nám zachraňujú životy.

Dovolil som si tento výrok citovať aj v názve tohto komentára a to preto, lebo vo mne rezonuje. Je to výpoveď, ktorú som si zapamätal a ktorá bola pre mňa od bývalej prezidentky veľmi výrazná. Tento týždeň som si na túto vetu aj spomenul, a tak som si ju povedal. „Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“ A chápem aj našu bývalú hlavu štátu, lebo kto tomuto už môže len rozumieť?

Prečo som si na tento výrok spomenul teraz? Tri roky od toho, ako odznel na kamerách všetkých slovenských televízií. Pre toto:

17.11.1989. Udalosť, ktorá sa po sviečkovej manifestácii kresťanov z roka predtým a z demonštrácie bratislavských študentov z dňa predtým, zapísala do dejín. Týmto dňom sa odštartovala Nežná revolúcia, keď sa študenti v Prahe postavili súdruhom a súdružkám. Totalitnému režimu, cenzúre, príkazom, chudobe, nekultúre, necestovaniu a mnohému ďalšiemu. Režim, ktorý karhal ľudí, ktorí vyčnievali z davu, režim, ktorý ti diktoval, čo môžeš vedieť a čo nie, čo môžeš vidieť a čo nie, kde môžeš chodiť a s kým sa môžeš baviť, režim, ktorý prenasledoval kresťanov, umelcov a mnohých ďalších.

Keď sa v ten deň 17. novembra študenti veľmi odvážne rozhodli vyjadriť svoj názor proti komunistickej strane, nemohli vedieť, či nepôjdu za to do väzenia, lebo to tak fungovalo, alebo čo sa môže stať, že či nebudú pokarhaní oni a aj generácie po nich. Súdruhovia však poslali bezpečnostnú službu, aby týchto nenásilných študentov došla zmlátiť, donútili ich kľakať a pustili na nich vodné delá.

Hrôzy komunistického dňa sa však týmto dňom podarilo zastaviť vďaka týmto študentom. Máme dnes právo na slobodu slova, na vyjadrenie názoru, na cestovanie, štúdium, kariéry, aké chceme a mnoho, mnoho ďalšieho.

STRIH

17.11.2024. V Česku aj na Slovensku sa konajú spomienkové akcie na námestiach, aby sme nikdy nezabudli na dôležitosť tohto dňa. Ľudia ukazujú znaky mieru a spievajú hymny či modlitbu pre Martu, ktorá sa stala akýmsi symbolom pre nežnú revolúciu. A samozrejme, na námestí SNP v Bratislave sa pokrikujú aj heslá pre odstúpenie súčasnej vládnej garnitúry, ktorá koná podobne tomuto režimu, minimálne sa o to snaží.

A čo robí vládna garnitúra?

Má svoje vlastné podujatie, na ktorom medzi mnohými vystúpil aj Ľuboš Blaha. Mizogýn, milovník Ruska, komunistov a diktátorských vládcov. Postavil sa pred mikrofón a povedal: „Dúfam, že nie je zakázané 17. novembra pozdraviť vás typickým ľavicovým pozdravom: Česť práci, súdružky a súdruhovia. Priatelia, len včera som sa vrátil z Ruskej federácie, kde sme s ruskými priateľmi rokovali o mieri. A to je naša kľúčová téma, rovnako ako je našou kľúčovou témou vzdať hold všetkým našim osloboditeľom zo Sovietskeho zväzu, ktorí nás oslobodili od západného fašizmu.“

A na moje počudovanie, aj keď neviem prečo ma to prekvapilo, dostal obrovský potlesk. Najprv mnou zalomcoval obrovský hnev, potom pohoršenie – ako môže niekto toto vôbec vypustiť z úst? Ako môže byť v politike? A ako mu môžu ľudia tlieskať?

Pán Blaha asi ale ignoruje fakt, že nás zachránili Rusi od nemeckého fašizmu, tak ako to on spomína, lebo to bolo tak dohodnuté. Američania mohli prísť skôr, boli totiž pri nás bližšie, ale mali pokyny zastaviť sa a nechať Rusov prísť na naše územie. Predpokladám, že tento fakt nie že by ignoroval, on ho ani nevie. Neverím tomu, že niekto, kto sa vyjadrí ako on, ešte v taký významný deň, má inteligenciu schopnú toto spracovať.

Odpovede na otázky vyššie položené som nenašiel, a teda som sa uchýlil k jednej myšlienke, ktorá mi pomohla sa zmieriť s týmto tragickým a neskutočne primitívnym, nekultúrnym vyjadrením a reakciou jeho publika.

Mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.

Samuel Barienčík

Prechádzam sa ulicami Bratislavy a tak dumám a filozofujem nad svetom, Slovenskom a životom v ňom. Idem od jesennej Medickej záhrady po víkendových cestách smerom k Mariánskej a Kamennému námestiu, kde hľadím na Prior a starý hotel Kyjev. Spomínam si na vedomosti, ktoré viem o socializme a jeho architektúre. Tentokrát nie o tom, akým zlým režimom to bolo, a ako je doteraz ovplyvnená mentalita tohto národa aj vďaka týmto dejinám, ale len obdivujem architektúru tohto režimu, aká je brutálna.

Idem odtiaľ smerom na Námestie SNP a premietam si v hlave všetky tie protesty, ktoré som za posledný rok na tomto námestí vystál, aj v tých zimách, aj v tých horúčavách. A nie len tu, ale aj na Námestí slobody. Premietajú sa mi v hlave tie obrovské davy ľudí vykrikujúce tie známe heslá pod architektúrou tohto bývalého režimu. V tej chvíli by som si dovolil tvrdiť, že som prežíval niečo jedinečné, niečo ťažko opakovateľné. Akoby som mal moc niečo zmeniť a zároveň nádej, že národ ešte úplne neohlúpol.

Ako tak kráčam ďalej ulicami, spájam si možno dokopy to, čo vidím naokolo v tej architektúre, s udalosťami, čo sa nám dejú v moderných dejinách, ktoré práve prežívame. To, čo robí táto vláda, a ako sa stavia náš ľud k tomu s úplnou akceptáciou a často potleskom k tej arogancii a nekultúre ich prejavu. A nachádzam v tom celom asi naozaj súvis. Paradoxne, ľudia, ktorí si bývalý režim prežili, sú ich najväčší fanúšikovia, a my, narodení v demokracii a slobode, im to nežerieme, de facto nimi opovrhujeme. Ich politickými taktikami a krokmi proti nášmu právnemu štátu a demokracii.

Nuž, možno je to tým, že v minulosti ľudia nemali na výber. Bolo im hovorené, kde majú byť, čo si majú myslieť, čo môžu vidieť a čo nemôžu počuť, čo môžu jesť a ako sa môžu obliekať. Dokonca aj to, aký môžu mať nábytok a s kým sa môžu baviť. Ľuďom to tak možno aj

vyhovovalo. Keď vám niekto diktuje všetky tieto veci, zbavujete sa tak zodpovednosti a môže sa vám ľahšie žiť. Pokiaľ chcete mať život, v ktorom ale nemôžete vytŕčať z radu.

A možno aj toto je dôvod, prečo má naša vládna garnitúra toľkých priaznivcov, a to hlavne staršej generácie. Lebo im vyhovuje, keď im človek povie, čo si majú myslieť a čo majú robiť. Nemusia si tak overovať veci, čo im niekto povie, lebo mu slepo veria. Možno by si to ani nevedeli overiť, keďže ich tomu nikto neviedol a nemali na to ani prostriedky, s ktorými sa v modernej dobe už zoznámiť nestihli.

To, v akom stave máme krajinu, a to, ako sa náš ľud s otvorenou náručou stavia k praktikám politiky, ktorá nemá nič spoločné s demokraciou, je len výsledok našej minulosti a našej nevzdelanosti. Keby ľudia viac čítali a keby sme mali inú históriu, vyzeralo by to možno celé inak, ale my musíme pracovať s tým, čo máme. Toto nám bolo nadelené a z nejakého dôvodu musíme s touto neviditeľnou antidemokratickou silou bojovať.

A to sa dá jedine tak ako doteraz – vyjadrovaním nesúhlasu. Kriticky a slušne. Lebo slušnosť má v našej spoločnosti s najväčšou dôverou ešte stále miesto. Verím, že sa raz ako národ postavíme a povieme tejto arogancii a absolútnej nevzdelanosti raz a navždy „nie“. Dovtedy musíme vyčkať, vydržať a mať hlavu hore s úsmevom, pokorou a slušnosťou.

Samuel Barienčík