Zuzana Husárová: Nie som nahá. Farba je najtenšia hranica medzi nahotou a oblečením

Niektorí ľudia ju spoznajú vďaka očiam alebo úsmevu, iní podľa pŕs. Modelka musí
maľbu predať telom aj pohybom


Niekoľko rokov aktívne tancovala, pravidelne sa venuje jóge, pôsobí ako poradkyňa v oblasti
krásy a zdravia a miluje pohyb vo všetkých jeho formách. Dvadsaťpäťročná Zuzana Husárová
okrem toho robí aj bodypainting, formu telového umenia. Rodáčka z Michaloviec
prepožičiava skúseným maliarkam svoje telo ako plátno.

Ako ste sa dostali k tejto forme umenia?

Prvýkrát som si to vyskúšala 1. septembra 2015. Bol to bláznivý nápad mojej spolužiačky
z vysokej školy, ktorá už vtedy maľovala na tvár a chcela vyskúšať aj maľovanie na telo.
Robili sme experiment, či je to vôbec možné a ako dlho to bude trvať. Návrh mala pripracený,
stvárňovali sme ho šesť až sedem hodín. Začali sme skoro ráno a končili sme, keď už
zapadalo slnko. Bol to posledný letný deň a bol to extrém. Mala som problém nájsť si polohu.
Nevedela som, či môžem dýchať a koľkokrát si môžem odskočiť. Bolo to pri jazere Tona
v Šuranoch a aj keď tam ľudia nechodili často, kedykoľvek mohol niekto prísť. Preto sme
prsia zakryli ako prvé.
Nie som exhibicionistka, ktorá sa povyzlieka kocikde. Mali sme bližší vzťah, takže som
nemala problém sa pred ňou vyzliecť do nohavičiek. Vyšlo to veľmi dobre, ľudia boli
z výsledku nadšení. Kamarátke sa to zapáčilo, začali sme experimentovať a našli sme si prvú
súťaž.

Ale vy nikdy nie ste úplne nahá. Keď sa postavíte pred maliarku, čo máte na sebe?

Žena by mala mať iba nohavičky. Sú bezšvové. Všetko ostatné je odhalené, ale sú prípady,
keď sa prelepujú bradavky, aby splynuli s farbou kože. Na to sa používajú špeciálne nálepky.
Keď na nich maliar urobí vzory dostatočne šikovne a človek sa potom pozrie voľným okom,
nie je vidieť, že sú prelepené. Niekedy nie sú ani potrebné, ak dokáže maľovať tak, že na prvý
pohľad bradavky nevidieť.

Ako ste sa cítili, keď sa štetec prvýkrát dotkol vášho tela? Boli ste nervózna, že vás vidí
polonahú?


Vtedy som sa trošku hanbila. Na tú chvíľu, keď sme sa postavili oproti sebe a mala som si dať
dole podprsenku, asi nikdy nezabudnem. Zamyslela som sa, či to naozaj chcem urobiť. No
potom som si povedala: „Ježiš, Zuza, veď je to žena a má tam to isté, čo ty, tak čo riešiš?“ Ale
ona sa na mňa tiež pozrela neisto.
No sme si veľmi blízke. Ak by to bol niekto iný, asi by som sa viac hanbila. Možno by som
do toho ani nešla, ťažko povedať. Ten moment stotožnenia sa s tým, že teraz je farba najtenšia
hranica medzi nahotou a oblečením. Tá najtenšia, akú som dosiahla.

Maľba na telo sa od tej na plátno určite líši. Keďže vás dlhodobo maľujú Veronika
Oláhová Šebeňová a Marta Gejdošová, vybudovali ste si medzi sebou istý stupeň
dôvery? Viete sa prispôsobiť ich požiadavkám?

Majú šťastie, že až na ostrihanie vlasov, im dovolím všetko. Podľa toho, čo viem, nie každá
modelka je takáto, pretože často to nie je len o maľbe, ale aj o parochni, účese, ozdobách,
čelenkách alebo kostýmoch. Raz som mala nalepené veľmi dlhé nechty. Urobili mi ich už tri
dni pred šou a bol to jeden z najväčších extrémov, aký som na svojej koži dovolila. Nie som
zvyknutá na také dlhé nechty. Naposledy som mala na sebe mala aj zobák, čo bol tiež extrém.
Okrem toho som mala aj krídla a topánky na podpätkoch. No rada posúvam svoje hranice, aj
keď to je niekedy namáhavé.

V minulosti slúžila maľba na tele ako prostriedok komunikácie. Červená farba
reprezentovala krv, plodnosť a smrteľnosť, bielu spájali s nadprirodzenom, čierna bola
spätá so zlom. Využívajú túto symboliku aj umelkyne, keď na tvoje telo maľujú rôzne
podobizne?


Určite áno, no nie každá jedna maľba, ktorú urobia, sa toho striktne drží. Dôležitá je téma.
Buď sa orientujú podľa farieb v rámci firmy, ak ide o firemnú akciu, alebo podľa témy, ktorú
dostali.
Keď sa minulý rok pripravovala na bodyart šou, téma bola Cesta časom a spravili zo mňa
Vikinga. Museli si pozrieť seriál Vikingovia, študovať históriu, symboliku boja, ich maľby,
takže sme sa museli pohybovať vo farbách, ako sú modrá, hnedá, biela, čierna a červená.
Práve tá symbolizovala krv.
Keď majú čas na prípravu, odráža sa od symbolov a posolstva farieb. Človek potom na
modelke hľadá práve tú symboliku. Mala som na sebe runy, na chrbte lebku s vranou, čo je
symbol smrti, na bruchu som mala vikingskú loď. Oblečenú som mala kožušinu, kožené
nohavice a mala som zapletené vlasy. Celú postavu umelkyňa prispôsobila téme. Vlasy, make-
up, farby, ktoré zvolila, štýl aj techniku.

Zúčastňujete sa rôznych súťaží a výstav. No maľba na telo pre vás nie je len práca, ale
aj hobby, a navyše, výťažok ide na charitu…


Na Slovensku sa niekoľko rokov organizuje šou pod záštitou Marty Gejdošovej, je súčasťou
Svetovej asociácie bodypainterov. Koná sa raz do roka na jeseň, no cez rok sa fotí kalendár,
ktorý sa na akcii krstí a predáva. Vstupné a peniaze za predaj sa potom vyzbierajú a darujú
Nadácii Ružová stužka. My, modeli a maliari, za to nemáme žiaden honorár, je to v rámci
dobročinnej akcie.
Tento rok sa šou prvýkrát konala v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v
Bratislave, čím získala pompéznosť, akú si celý bodypainting zaslúži. Ľudia si stále zvykajú,
že niečo také existuje. V zahraničí to berú úplne prirodzene. U nás sú opatrní, či sa môžu
pozrieť, či sa môžu modelky niečo opýtať, či si ju môžu odfotiť. Sú hanbliví.
Je to paradox. Hanbiť by sa možno, keď sa nad tým zamyslíme, mala modelka. Avšak, hanbia
sa diváci. Je to o pocitoch modelky, ktorá prezentuje len maľbu a dokáže ju telom, pohybom
a všetkým ostatným predať. Iba človeku, ktorý príde preto, aby sa pozrel na nahé prsia, zíde
na um, že je nahá.

Pravdepodobne to bude tým, že nahota je úzko spätá s pocitom hanby, ktorá dokáže
ovplyvniť psychiku človeka. No vy sa nehanbíte. Pociťujete takúto voľnosť aj
v každodennom živote, napríklad v obliekaní?

Vždy to tak bolo. Milujem výzvy, niečo nové, nepoznané, čo môžem vyskúšať a pretvoriť
podľa seba. Keď sme na niečom pracovali v rámci tanečnej alebo na  nejakých malých
akciách, tak som chcela ľudí prekvapiť a šokovať. Ak na nich pôjdete milo a jemne, je to fajn,
ale niekedy im treba dať facku, že – hej, haló! Je jedno, aký spôsob prejavu to bude. No ak
mám pocit, že v ľuďoch niečo zanechá, tak som jedna z prvých, ktorá stojí v rade a hovorí:
poďme do toho.
Nemám však rada prvoplánové veci. Bola som aj v takých projektoch, no potom som si
poťukala po čele a uznala, že to nebola správna cesta. Aj na základnej, aj na strednej škole,
som sa snažila nájsť niečo, čím ľudí šokovať. Napríklad prejavom, ktorý je pre mňa veľmi
prirodzený, no na ľudí pôsobím ako herečka. Nepáči sa mi jednotvárnosť, no netvrdím, že
treba vyčnievať a dráždiť ich. Mám rada pozornosť, to nepopieram, no niekedy sedím v
ústraní, pozorujem a s nikým sa nezhováram.

Tajíte to pred niekým z rodiny?

Otec to určite nebude vedieť ešte veľmi dlho. Trošku sa bojím, pretože viem, aký má na to
pohľad, takže nebudem zbytočne víriť vody. No keď sa nad tým zamyslím, tak sa to môže
dozvedieť. Mám dvadsaťpäť rokov. Už som dospelá a stojím si za všetkým, čo som v živote
robila a robím. Aj keď názor rodičov je pre mňa dôležitý. Ide iba o pocit, že som ockove
dievčatko. Už to je problém, keď dcéra otcovi predstaví prvého priateľa, nie to ešte priznať sa
mu s niečím takýmto.

Venovali ste sa tancu od dvanástich do dvadsiatich dvoch rokov. Osvojili ste si prácu
s vlastným telom a udržiavali ste sa v dobrej fyzickej kondícii. Vyžaduje to aj
bodypainting?


Určite. Milujem pohyb a keďže ukazujem telo, dbám na to, aby vyzeralo dobre. Nie sú to
nijaké drastické diéty. Telo musí byť pevné, flexibilné a zdravé, pretože niekoľko hodín stojím
bez pohnutia. Viem si nájsť fixný bod a nepohnúť sa. Musím s ním pracovať a človek, ktorý k
cvičeniu nemá vzťah, to môže znášať ťažšie. Ťažšie sa mu bude stáť, ťažšie sa mu bude
pracovať a ťažšie sa potom bude maliarke maľovať. Vtedy je to namáhavé nielen pre
modelku, ale aj pre bodypainterov.

Zrejme ste sa stretli s tým, že ľudia bodypainting nevnímali ako formu umenia, ale ako
nahotu. Ako reagujete na tieto predsudky?


Veľmi rada si vypočujem ich názor, no boli časy, keď ma to štvalo. Nechápala som, prečo za
tým hľadajú niečo iné, no potom som si povedala – je to ich prirodzené vnímanie. Sú ľudia,
ktorí to obdivujú. Sú ľudia, ktorí nevedia, ako majú reagovať. Vidia to, zaujíma ich to, no
pochybujú či za mnou môžu prísť a odfotiť sa so mnou. A sú aj takí, ktorí tomu nerozumejú a
majú svoj vlastný názor. Berú to ako príliš veľké pútanie pozornosti a príliš veľkú nahotu.
Veľa závisí od komunikácie. Ak človek chce diskutovať, viem sa s ním porozprávať, pretože
nie som nahá, som namaľovaná.

Myslíte si, že je spoločnosť schopná tento typ prejavu akceptovať alebo nahotu stále
vníma ako spoločenské tabu?


Neviem, no stačí mi prejsť sa po Bratislave. Mňa môže napríklad pobúriť, ak niekoho vidím
vo vyzývavom oblečení. Je to individuálne, nechcem ľudí škatuľkovať. Ľudia majú často problém byť otvorení tomu, čo vidia. Pozrú sa a utvoria si názor. No mali by sa aj naučiť
rešpektovať ostatných, pretože každý z nás má iný prejav.
Nech si každý robí, čo chce, pokiaľ tým neubližuje druhým. Tiež ma niektoré veci dokážu
pobúriť. No pokiaľ to dotyčnému neprekáža a bude si aj o desať, dvadsať, tridsať rokov stáť
za tým, čo povedal alebo ukázal, tak dobre. Na toto umenie si ľudia stále zvykajú. Nie je pre
nich prirodzené, no všetko pochádza z prostredia, v akom človek vyrastá.

Stretli ste sa vo vzťahu s pochopením? Čo si o tom mysleli vaši partneri?

Opäť to veľmi závisí od komunikácie. Z vlastnej skúsenosti a vďaka pozorovaniu ostatných
dievčat ich viem rozdeliť do viacerých skupín. Sú to muži, ktorí to chápu, aj keď my nevieme,
či ich to vnútorne neštve.
Potom sú tí, ktorí majú medzi sebou nepísanú dohodu. Mala som ju aj ja. Dohodla som sa
s teraz už bývalým priateľom, že nebudem na svojom profile zverejňovať fotky, ale maliarka
ich môže publikovať. Bol s tým viac-menej uzrozumený, no vždy som mu musela vysvetliť,
že sa ma nikto nedotýka. Ak by sa niekto pokúsil ma obťažovať, sú tam ľudia, ktorí na mňa
dozerajú.
Poslední sú takí, ktorí to dievčatám zakážu. Viem, že niektoré baby prestali robiť
bodypainting. Iné ho robia aj napriek tomu, no to nerobí vo vzťahu dobrotu. Priateľ je vždy
jeden veľký otáznik. Muži sa na to pozerajú úplne inak a ja to chápem a rešpektujem. Je
prirodzené, že sa na nás pozerajú ako na ženy, ktoré síce sú namaľované, no aj keď im to
vysvetlíme stokrát, ako prvé si spomenú na prsia.

Čo by si ľudia mali odniesť z umenia, ktoré na vás vidia? Sú pripravení hľadať ho
nielen na plátne, ale aj v tejto netradičnej podobe?


Je to druh umenia. Bodka. Či už si z toho odnesú pocit krásy, pôžitok, emóciu, alebo si ho len
vychutnávajú. Ide o vytvorenie onoho „vau efektu“. Umelci už teraz maľujú na hocičo, už to
nie je iba o plátne. Na tých pár hodín sa ním stáva telo a na tom nie je nič hrozné. Ak môžeme
pomaľovať okno, dvere alebo stenu, prečo by sme nemohli telo? Je to posúvanie hraníc a
vnímania estetiky.

Soňa Búranová

You Might Also Like

No Comments

    Leave a Reply