No kuknite, jaké sú zdravé…

Tohtoročná hubárska jeseň na Záhorí, presnejšie vo vojenských lesoch, bola ako na hojdačke. Kolísavá a nestabilná. Najskôr bolo sucho a dusno. Potom prišli dažde. Lialo ako z krhly, možno aj týždeň. Voda so sebou ťahala listy, pôdu, aj podhubie. Kde-tu modelovala jarky, inde sa vlievala do bačorín. Začiatkom septembra nečakane prišiel aj mráz, chladné noci. Lístie začalo opadávať príliš skoro. Nie nadlho, lebo sa ohlásilo babie leto, s ním slnečné lúče, bezvetrie a farby jesene. Konečne sa vystrčili aj huby, aj hríby. No keby vedeli rozprávať, pobrblali by si, že taký blázinec s počasím už dávno nezažili.

Vojenské lesy na Záhorí, ležiace na západe Slovenska medzi hranicou s Českom a Malými Karpatmi, sú tradičnou a osvedčenou destináciou hubárov. Ich pásmo je rozdelené na dve časti – južnú i severnú, ktoré oddeľuje rieka Rudava. Toto územie zasahuje do sedemnástich obcí či miest, s ktorými zároveň susedí. Okrem iných sú to aj Malacky, Plavecký Štvrtok, Studienka, Jakubov, Záhorská Ves, Kuchyňa, Rohožník, Lakšárska Nová Ves… Niet divu, že ich celková rozloha predstavuje až 276,52 kilometrov štvorcových nižných, borovicových, zmiešaných lesov i porastov, skrývajúcich viaceré zaujímavosti. A to už je riadny prírodný kolos.

Hubári na druhom mieste

Mnohí, ale nie všetci, vedia, že vojenský obvod Záhorie je určený predovšetkým armáde – taktickému výcviku ozbrojených síl Slovenskej republiky. Ten istý obvod, kde sa chodí rozjímať. Predstavte si široké lesy, lesné lúky, pastviny či rôzne iné biotopy. Motýle tu poletujú za svojou kvetinovou korisťou a kravy spriadajú zelený koberec. Nájdeme tu aj čučoriedkové trsy, bez bobúľ… V tejto oáze pokoja, čistoty a vône sa často trasie zem. V pieskových dunách sa valia tanky. Do zmiešaného lesa dopadajú črepiny z mín. Ozýva sa streľba. Sila, disciplína a odhodlanie sa miešajú so špeciálnou vojenskou technikou, o ktorej ani netušíme, že existuje. Stretávajú sa tu dva svety. Krása a prísne pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať. Upozorňujú na to informačné tabule na viacerých úsekoch v oblasti. Vyzerajú takto: VSTUP ZAKÁZANÝ. NEBEZPEČENSTVO OHROZENIA ŽIVOTA.  

Zvyčajne sú rozmiestnené na okrajoch lesov – pri vstupoch vedľa závor. Tie sú väčšinou zatvorené, najmä z bezpečnostných dôvodov. Varujú, že vjazd autom dovnútra je zakázaný, pokiaľ nemáte povolenie. Takto by to po správnosti malo fungovať. No nie vždy to tak je. Mnohí pravidlá obchádzajú, robia  si po svojom. Nájdu si „skulinku“ a prašnou cestou sa autom preštrikujú až do epicentra. V lesnej húštine ho odstavia, zamaskujú, aby nebolo vidno a poďho za dubákovým dobrodružstvom! Lebo hubárov vo vojenskej oblasti ženie nepísané pravidlo: čím hlbšie do hory, tým bližšie k dubákom. Za akúkoľvek cenu: nepoznáš terén, stratíš sa, ublížiš si. Alebo nedodržíš predpisy a dostaneš mastnú pokutu udelenú lesným dozorom – vojenskou políciou. 

Dobrodružstvá za takmer päťsto eur

A ako to vyzerá v praxi? „Porušenia, neoprávnené vstupy či vjazdy do vojenských obvodov sa zvyšujú vždy v závislosti od sezóny. Na prelome jesene a zimy evidujeme zvýšený pohyb občanov prichádzajúcich za zberom húb. Snahou kontrolných orgánov rezortu obrany a správcu lesných pozemkov, ktorým je štátny podnik Vojenské lesy a majetky SR, je predovšetkým prevencia a vysvetlenie všetkých rizík – aj na danom mieste, formou dohovoru. Vzhľadom na to zároveň pripomíname občanom, že porušenie zákazu je priestupkom, za ktorý je možné v zmysle zákona o lesoch uložiť pokutu do výšky až 3320 eur,“ vysvetľuje riaditeľ štátneho podniku vojenských lesov a majetkov SR Ján Jurica. Dopĺňa, že výška sankcie závisí od závažnosti priestupku. Najčastejšie sa opakuje znečisťovanie, blokovanie ciest pre hasičskú či lesnú techniku alebo záchrannú zdravotnú službu. Pre zvýšenú návštevnosť stále platí riziko vzniku lesných požiarov či plašenie lesnej zvery. „Podľa doterajších informácií vojenská polícia napomenula doposiaľ 44 osôb v období od 1. júla 2024 do 21. októbra 2024, ktoré neoprávnene vstúpili do vojenského obvodu Záhorie, a 32 osôb v blokovom konaní, kde uložila pokuty v celkovej výške 460 eur,“ dodáva Jurica. 

Keďže sú vojenské lesy iné ako lesy bežné, platia tu určité zásady, ktoré treba mať na pamäti. A ak by ste predsa len zabudli, okrem výstražných tabúľ v lesoch, Ministerstvo obrany SR na svojej oficiálnej stránke informuje a  zverejňuje všetky dôležité oznamy. Napríklad: „V uvedených termínoch a časoch je vstup na územie vojenských obvodov zakázaný. Hrozí reálne nebezpečenstvo ohrozenia zdravia a života. Na území Vojenského obvodu Lešť a Vojenského obvodu Záhorie-časť Turecký Vrch platí TRVALÝ ZÁKAZ VSTUPU.“

Je to celkom jednoduché: ak chceš hubárčiť, rešpektuj pravidlá! 

Zavri oči! Rastie dubák

Hovorí sa, že keď zbadáte hríb, prestane rásť. Ide o hubársku poveru, ktorú hneď v prvej vete poprel dlhoročný a skúsený hubár Štefan. Vojenské lesy pozná dokonale a roky do nich vyráža z chalupy v Tomkoch: „Skúšal som sa o tom presvedčiť na vlastné oči, ale nie je to pravda. |Jedno ráno, skoro ako každé, ešte za šera, okolo pol siedmej, som sa vybral na hubársky prieskum. Na čistinke pri vstupe do hlbokej hory som zbadal malý dubáčik – mierne trčal zo zeme, sotva ho bolo vidno. Nechal som ho tam, nech vyrastie. Na druhý deň som sa  na to miesto vrátil a  z  dubáčika bol riadny  zdravý valibuk. Hríb dubový mal asi 15 centimetrov. Potvrdilo sa mi, že ich rast očami neurieknete.“ 

A ešte jedna hubárska rada: „Ak narazíte na muchotrávku červenú, nablízku je určite dubák. Takmer vždy sa mi to potvrdilo.“

Na huby aj na bicykli

Hubárske sezóny sú nevyspytateľné. Niekedy sú košíky pestré a plné, inokedy majú hlboké dno. Všetko závisí od počasia, ktorému sa musíme všetci bez rozdielu podriadiť. Sezóna má spravidla dva polčasy. Jarný sa rozbieha na konci apríla, finišuje v prvej polovici júna, ak si počasie nerobí, čo chce. Intenzívny zber je pomerne kratší, ľudovo napísané – ak rastú, tak to trvá maximálne sedem až desať dní. Patrí k tomu bohaté podhubie s dostatkom vlahy, slnečných lúčov a teplotou v noci nie nižšou ako desať stupňov Celzia.

Jesenný polčas sa zvyčajne začína v závere augusta a končí s prvými mrazmi na prelome novembra a decembra. Najzberanejšími hubami na Záhorí sú okrem hríba dubového malé tmavohnedé suchohríby, rýdziky, pôvabnice fialové, ale aj bedle, modráky, kozáky, strmuľky inoviťové – odolné voči mrazu, plávky či hlivy. 

Počas návštevy vojenského obvodu sme stretli domácich, roduverných hubárov, ktorí majú svoje miestečká už roky vyárendované a strážia si ich ako oko v hlave. Pani Emília zo Studienky je už síce na dôchodku, ale na bicykli a s košíkom na stojane sem počas „plodného obdobia“ chodí aj každý deň. „Cesty sú teraz dobré, udržiavané, mokrejšie je na jar, treba si dať pozor, aj na to blato. Tohtoročný máj aj jún boli vcelku bohaté, našla som prvé kuriatka a dokonca aj dubáky. Tie ale vykukli len na chvíľu, objavia sa opäť až na jeseň. Je tu veľa zveri a cez víkend ešte viac ľudí, parkoviská pri vstupe do areálu sú plné. Každému doprajem a každý si z lesa niečo odnesie, len nech si tú prírodu neničíme. Keby ste videli, čo za bordel a smetie tu je… Z roka na rok viac a viac,“ porozprávala čiperná, takmer sedemdesiatnička. Zákazov, ani divej zveri sa nebojí, fotoaparátu áno, nenechala sa zvečniť ani za ten svet.

Kto prv príde, ten prv melie

Polievka, ktorá sa varí z húb, je hubovica (alebo aj kulajda). Veda, ktorá sa týmto druhom organizmov zaoberá, sa nazýva mykológia. Dáva odpovede na nejasnosti, vysvetlí teóriu, objasní, poradí. No potom je veľa hubárov, ktorí sú živou encyklopédiou. Štefana z Tomiek v jeho rajóne máločo prekvapí: „Vo vojenských lesoch je leto naozaj  horúce. Všade  je sucho a  nezostáva nič iné, než čakať. Potom zase príde jeseň – a takto to je stále dokola. Všetko záleží od množstva zrážok a vlhkosti. Podhubie, teda mycélium, nasáva vodu zospodu. Čím viac má vlahy, tým viac rastie, aj do krásy. Dôležitú úlohu zohráva ovzdušie – najmä v noci. Ak teplota dlhodobo neklesne pod desať stupňov, mycélium sa môže naďalej rozvíjať. Vtedy začne hubárske šialenstvo. Kto prv príde, ten prv melie.“

Hoci je každá sezóna iná, hubári sa zväčša nemenia. Hríbov je menej, áut stále viac, no ľudí to neodrádza – prichádzajú do lesov aj v novembri. Dobre vedia, prečo sem chodia. Lesné výpravy občas prinášajú nečakané situácie. Keďže je vojenský areál  priveľký, straty a nálezy sú na dennom poriadku. Často tu narazíte na „zábudlivcov“, ktorí vôbec netušia, kde sú. Nechajú auto napríklad v Rohožníku a vydajú sa za pokladmi lesa. S prekvapením neskôr zistia, že zaparkovali až šestnásť kilometrov od miesta, kde sú práve “zaparkovaní“ oni. Takéto prípady so šťastným koncom sú úplne bežné – ale stratiť sa tu dá kvalitne. Či ste na tomto mieste po prvýkrát, alebo si myslíte, že ho poznáte ako vlastnú dlaň. 

Zelený dáždnik, srnky a tma

Hubár Štefan to svojím príbehom môže len potvrdiť: „Do vojenských lesov, teraz aj s povoleným vstupom pre auto, chodím takmer päťdesiat rokov. Som tu ako doma a vždy som si vravel, že mne sa tu nemá čo stať.“

„Bolo trištvrte na päť poobede. Mohli by rásť suchohríby, hovorím si. Vošiel som do lesa a naozaj rástli. Našiel som ich zopár, tmavohnedé, takmer všetky rovnaké. Ako som spokojne kráčal, začalo pršať. Zrazu všetci odišli, ľudia, aj autá sa vytratili. Uvedomil som si, že o chvíľu bude tma, tak som sa vybral domov aj ja. Nastúpil som do auta a išiel som skratkou, protipožiarnou cestou krížom cez vojenský priestor, k asfaltke. Týždeň predtým hovorím manželke, že treba nájsť inú trasu, terén je vyjazdený od lesných traktorov, na ceste sú veľké pieskové koľaje, vhodné iba ak na zapadnutie. Teraz som si povedal, že veď to nejako prejdem, obídem, trošku to vytúrujem a… 

Čerta starého! Zrazu to prišlo. Skončil som, zapadol som! Čím viac som sa snažil, ponáral som sa s autom nižšie, motor už takmer ležal na piesku. A čo včul? Zavolal som susedovi i kamarátovi. Povedali, že prídu čo najskôr. Tak som čakal. Stále pršalo. Nemal som si kde sadnúť. Ak zostanem v aute, nenájdu ma. Vybral som z auta zelený svietiaci dáždnik a podišiel k úzkej asfaltke, aby ma videli. Nohy ma boleli, zvečerievalo sa. Napísal som žene, čo sa mi stalo. To som asi robiť nemal – dostal som hubovú polievku: ,Čo si mi to minule vravel….?‘

Popri tom som zistil, že mám takmer vybitý telefón. Ďalšia chyba! Jedno zo základných pravidiel je: keď ideš do lesa, baterka na mobile musí ukazovať sto percent! Sadnem do auta a nabijem ho? Nenabijem. Vybijem si baterku v aute, a keď ma budú vyťahovať, nevytiahnu ma,“ spomína na krušné chvíle náš hrdina. Popritom zalamuje rukami, občas si pošúcha dlane, mení tón hlasu, na tvári mu zahrá aj úsmev, aj vypúli oči, aby nás čo najautentickejšia vtiahol do deja. 

„Tak som tam stál ako taký blbec… Nik nešiel okolo, ani hubár, ani auto. Za celý ten čas nič, tma. Len srnky okolo mňa potichu chodili, a aj tie, keď ma zbadali, tak radšej ušli. S mojím úchvatným zeleným dáždnikom tam stojím už vyše hodiny a hovorím si – kde sú, do čerta, tak dlho? Veď ja som tu z mojej chalupy za pätnásť minút! 

Susedovi som predtým pripomenul: ,Nezabudni mi zavolať, keď sa sem budeš blížiť.‘ Za trištvrte hodinu mi volá: ,No, už som skoro tu.‘ Vravím mu: ,Stojím pri ceste, nie, že ma zrazíte.‘ 

Potom som dvakrát vystrelil poplašnou pištoľou, aby ma počuli a zorientovali sa. Nepočuli ma. Sedeli v teple, v aute, stratení. Boli odo mňa asi desať kilometrov. 

Po ďalšej pol hodine od posledného, celkove šiesteho telefonátu, ma teda konečne našli. Povyťahovali sme piesok spod kolies a motora, pripevnili sme lano k autu a vytiahli ho. Domov sme prišli o deviatej večer, po štyroch hodinách dobrodružstva. A keďže tí chlapi boli obetaví a mojou vinou prišli o večeru, zohrial som im oškvarky na chalupe a nakrájal chleba. To bol môj záver tejto sezóny. Odteraz už nosím v kufri auta lopatu a dve vyprosťovacie lyžiny, teda dosky na záchranu pred pieskom.“

Od hríbov si nateraz všetci oddýchneme. My, hubári, aj tí, čo na nás a našu bezpečnosť dozerajú. Ale budúcu jar sa tento kolotoč začne roztáčať znova. A viete, kedy my v Bratislave, zistíme, že na Záhorí už voľačo rastie? Načo surfovať na hubárskom webe, načo robiť prieskum u kamarátov chalupárov. Stačí, že vás začnú zberači na trhu na Miletičke drankať za rukáv: „Panička, nekúpite? Kuknite jaké sú zdravé….“

Autorka, foto: Nina Osvaldová