All Posts By

Kamila Gúčiková

Štvornohí atléti

Dostihové kone sú profesionálni športovci, ktorí medzi sebou súperia

Cholerici, sangvinici, nervózni, leniví. Reč je o dostihových koňoch. Nielen ľudia, ale aj ony majú rôzne povahy, nálady, či pocity. Vedia dať najavo svoje názory, čo sa im páči, ale aj „povedať“ nie. Je na každom trénerovi, aby potreby koňa odhalil a čo najviac mu vyhovel. Pre podávanie dobrých športových výkonov je to nevyhnutné.

Tréning ako umenie, aj veda

Jedným z nich je aj výborný slovenský džokej, teraz ale už najmä tréner, Jaroslav Brečka. Jeho dostihová centrála Javorec sa nachádza neďaleko Senice, kde sa špecializuje najmä na prekážkové odvetvie. Dostihy sa totiž delia na rovinové a prekážkové, hlavný rozdiel je v tom, že kone buď utekajú len po rovine, alebo majú na dráhe postavené prekážky z prútia, či živých plotov. Behať ich na Slovensku môže len jediné plemeno – anglický plnokrvník, šľachtený práve na tento typ konského športu. „Dostihové kone sú atléti. Ten spôsob tréningu je v podstate podobný tomu, akým trénujú bežci. Zložitejšie je to preto, lebo zviera nedokáže povedať, že už má dosť, že nevládze, ani že ho niečo bolí. Tréner je tu nato, aby vedel, kedy prestať. Nestačí sa na neho len pozrieť. Dôležité sú poznatky pracovných jazdcov, ktoré ich dennodenne jazdia a už dokážu rozoznať, ako sa kôň cíti,“ vysvetľuje Jaroslav Brečka, ktorého v dostihovom svete nik nenazve inak ako „Čiko“. Prechádzame naprieč stajňou, kde sa miestni zvierací obyvatelia zaujímavú o našu návštevu. Niektorí vykuknú spoza mreží, iní na pozdrav zaerdžia. Tunajší šéf však stále pokračuje v rozprávaní. „Dostihové kone pracujú pravidelne, voľno majú len jeden, či dva dni v týždni.“ Tréning ale ani zďaleka nie je pre všetkých rovnaký, ani každý deň nepracujú na rovnakých vzdialenostiach. Podľa trénera je dôležité, aby kôň po absolvovaní dennej dávky nabral kyslík späť do svalov. „To sa prejaví vo chvíli, keď si odfrkne (prudko vydýchne vzduch z nozdier). Je to ukazovateľ, ako na tom je, ako zvláda prácu a predovšetkým, či je vo forme. Tá sa docieľuje tým, že mu tréningom zakyseľujeme organizmus a posúvame hranice. Postupne dokáže prerobiť kyselinu mliečnu vo svaloch na energiu, ktorú potrebuje pri behaní. Ak sa toto podarí, znamená to, že je maximálne pripravený vzhľadom ku svojim fyzickým možnostiam,“ hovorí. Kyselina mliečna sa v tele, aj v tom ľudskom, tvorí pri nadmernej záťaži. Človek ju vníma ako svalovicu. Rovnako ako nás, aj kone práve svalová horúčka posúva vpred. My môžeme ísť k masérovi, aby nám stuhnuté svaly uvoľnil, k „dostihákom“ chodia v prípade potreby fyzioterapeuti, ktorých úloha je rovnaká.

Star, jeden z Brečkových zverencov pri zimnej príprave na nasledujúcu sezónu (Foto: Kamila Gúčiková)

Ak pri podávaní vrcholového výkonu na dráhe zle dýchajú, môžu sa dostať do zdravotných problémov. „Je to najdôležitejší faktor pre koňa behajúceho dostihy. V tréningu sa musí naučiť dýchať tak, že pred každým cvalovým skokom naberie vzduch do pľúc, urobí cvalový skok a potom ho vyfúkne. Pokiaľ sa to doma nenaučí, nemôže behať prekážkové preteky. Stáva sa, že ak v závodoch túto činnosť nerobí správne, popraskajú mu malé cievy v pľúcach a dochádza ku krvácaniu. Často to nie je vôbec vidieť. Ak už je to príliš silné, krv vyteká von z nosa,“ upozorňuje na riziká a ukazuje smerom na strmý kopec. Tam sa jeho zverenci učia správnu techniku. Ťažké kopcovité terény obklopujúce tréningovú centrálu by bez toho nedokázali vybehnúť. Takže po čase prídu na to, ako si pomôcť, aby bol tréning pre ne jednoduchší. Kôň totiž vie zadržať dych až na 1000 metrov dlhú trať. Takýmto štýlom ale behajú rovinoví šprintéri. To rozhodne nie je žiadúce v dlhých prekážkových dostihoch – v nich by sa veľmi rýchlo unavili.

Skákať vie každý, dôležitá je technika

Základné delenie dostihov na rovinové a prekážkové už poznáme. To ale nie je všetko. Okrem toho máme rovinové dostihy na šprintérske vzdialenosti, teda 1000 metrov, míliarske predstavujú 1600 a vytrvalecké sú tie v rozmedzí 2000 – 3200 metrov. Nie každý kôň teda môže dobre behať na hocijakej dĺžke trate. V prekážkovej sfére je to ešte trochu inak. Najkratšie sa bežia na trati dlhej 2800, najdlhšie na 6900 metrov. Veľmi dôležité je správne odhadnúť schopnosti jednotlivca. Presne ako u ľudských bežcov. Niektorí atléti sa špecializujú na „stovku“, iní na beh cez prekážky. Každá disciplína si vyžaduje individuálny prístup.

Dobre to vie aj Jaroslav Brečka. „Základné piliere prekážkovej prípravy sú štyri. Objem, sila, umenie skákať a čiastočne aj rýchlosť. Objem sa trénuje v zimnom období, keď cválajú prudšie kopce pomaly. Skoková prípravy začína malými brvnami na zemi, ktoré sa postupne zdvíhajú do výšky a rozširujú do šírky. Ak to zvláda, vezmeme ho na dráhu, kde si skočí presne také prekážky, aké ho čakajú v dostihoch. Teda buď prútenné skoky, alebo živé ploty či iné špecifické prekážky. Musí sa naučiť používať správnu mechaniku pohybu pred skokom, nad skokom, aj za ním. Rýchlosť netrénujeme až takú intenzívnu ako s rovinovým,“ popisuje prípravu prekážkového koňa Čiko a sedlá jedného zo svojich zverencov, s ktorým sa chystá onedlho skákať.


Čiko v sedle Kaiserwalzera pri skokovej príprave na Javorci (Foto: Kamila Gúčiková)

Možno sa pýtate, ako je možné, že sa kôň musí učiť skákať? Veď by to predsa mal vedieť od prírody. Áno, máte pravdu. Tieto zvieratá, tak ako aj mnohé ďalšie, dokážu zdolať prekážku aj bez tréningu. Problém je v tom, že ak ich majú prekonať v dostihoch, musia sa naučiť svoje nohy a telo používať správne. „Ak sa to zle naučia, už sa to nedá opraviť. Sám som pár takých koní trénoval.“ Napriek dlhšej vzdialenosti sa aj v dostihoch cez prekážky chodí rýchlo. Ten, ktorý nie je dostatočne odvážny a nevie skákať správne, stráca drahocenné dĺžky, ktoré mu v závere chýbajú. Tým pádom dostáva svojich súperov do výhody. „Existujú jedinci s talentom na skoky, ale aj takí, ktorým ten talent chýba. Tí si to musia vydrieť. Dostihový šport ale nie je lacná záležitosť a v prípade, že kôň nie je schopný etablovať sa ani po dvoch rokoch na túto disciplínu, tak ho radšej vyradíme.“ To však nie je koniec sveta, naopak začiatok novej etapy. Predajú ho buď do iného športu robiť radosť ďalším ľuďom, alebo sa z neho stane len „hobby zviera“ určené na vychádzky. Jednoducho ho zbytočne netrápia na dráhe, ale dostane priestor na to, aby ho bavila iná disciplína. „Nie každý plnokrvník sa narodí ako dostihový,“ konštatuje skúsený kouč. Majiteľom, trénerom, ale aj ošetrovateľom záleží na tom, aby sa ich bývalý zverenec mal dobre, a tak sa snažia nájsť mu ten správny domov.

Svetoznámy fenomén Veľká pardubická

Najťažšie aj najdlhšie prekážkové dostihy v Strednej Európe majú veľkú prestíž po celom svete. Cieľom každého trénera či majiteľa, ktorý sa špecializuje na toto odvetvie, je dostať svojho zverenca na štart. Pár rokov dozadu sa o účasť častejšie pokúšali aj rôzne francúzske, anglické či írske kone. Nikdy ale neboli príliš úspešné. Špecifický kurz dostihov, ktorý na trati dlhej 6900 metrov obsahuje 31 rôznych skokov a strieda trávnatý povrch s hlbokou oranicou, naozaj nie je pre hocikoho. Koná sa len raz za rok, vždy v druhú októbrovú nedeľu. Zúčastniť sa smú len kone staršie ako šesť rokov. Naše, alebo aj tie české, sa naň pripravujú aj roky, prostredníctvom rôznych prípravných štartov na pardubickom závodisku a na netradičné podmienky a skoky si zvykajú postupne. „Je to špecifický hipodróm. Vhodný kôň musí byť silný, skokovo obratný, šikovný a odolný. Musíme vybrať takého, ktorý zvláda skokové, záťažové, objemové, ale aj prípravné práce. Stále napreduje, nevadí mu to a nie je z toho unavený. To znamená, že ten, ktorý sa postaví na štart Veľkej pardubickej, by mal mať niečo za sebou,“ popísal Jaroslav Brečka všeobecné predpoklady, ktoré by mal spĺňať plnokrvník na zvládnutie kurzu dostihov a prípadný úspech v ňom. Cesta je ale dlhá a kľukatá. S vybraným koňom musíte postupne utekať dostihy na 3500, 4500 či 5800 metrov. V nich musí ukázať, že má dostatočnú vytrvalosť na to, aby zvládol ešte o kilometer viac. Výsledky sú ukazovateľom, kam môže smerovať. „Na úspech je ale okrem dobrého koňa potrebná aj veľká dávka šťastia,“ pripomína známu frázu. Tá v tomto športe platí dvojnásobne.

Ako sa ale dá zistiť či v stajni máte dobrého koňa? „Ten správny do Veľkej sa musí nájsť. Nie všetky sú na to vhodné. Dôležité je, aby bol skokovo nadaný a mal aj veľkú triedu (teda kvalitu). Doba sa posúva dopredu, šľachtia sa stále výkonnejšie kone. Už na víťazstvo v takýchto dostihoch nestačí vedieť len dobre skákať a ucválať tú vzdialenosť. Niekedy to bolo tak, že kone, ktoré nepodávali dobré výkony na rovinách a behali kategoricky horšie dostihy, prechádzali do skokov, kde sa predsa len chodilo pomalšie. To už ale neplatí,“ vymenúva najdôležitejšie faktory tréner Jaroslav Brečka. Dostihy sa totiž delia aj na výkonnostné kategórie. U nás a našich západných susedov je v prekážkach najhoršou piata, najlepšou úroveň Listed, ktorá nasleduje hneď po prvej kategórii.


Taxisova priekopa po úprave. Kone musia doskočiť až na trávu (Foto: Kamila Gúčiková)

Veľká pardubická sa pýši štatútom Listed dostihov. Okrem toho ide o závody, ktoré majú       v propozíciách ešte slovíčko crosscountry. Ako je očividné z názvu, skoky neprekonávajú iba na štandardnom ovále, ale rôzne po celom závodisku. Špecifické sú preto, lebo v Pardubiciach nie sú len živé ploty, ale aj rôzne zoskoky, vodné priekopy, Írska lavica (veľký val, na ktorý musí vyskočiť a aj z neho zoskočiť) a samozrejme obávaný Taxis. Dnes už ale nie je takým strašiakom ako kedysi, keď boli rozmery väčšie, kone slabšie a priekopa hlbšia. Pred dvomi rokmi prešla táto prekážka úpravou, v záujme zvýšenia bezpečnosti koní aj jazdcov. Okrem mierne zmenšených rozmerov sa udiala najdôležitejšia zmena. Tou je zmiernenie doskokovej hrany, respektíve priekopu. Prekážka sa skladá zo 160 centimetrov vysokého a 180 centimetrov širokého živého plotu, za ktorým sa nachádza štvormetrová priekopa. Zvieratá teda na jej bezpečné prekonanie potrebujú urobiť šesť, či sedemmetrový skok. Dostihoví odborníci sa zhodujú, že väčšina chýb na terajšom Taxise nekončí zranením.

Roky driny sú v sekunde fuč

Len sekunda stačila na to, aby skončili všetky slovenské nádeje v tohtoročnej Veľkej pardubickej. Jaroslav Brečka do dostihov poslal svojich dvoch zverencov, deväťročného Kaiserwalzera a o dva roky staršieho Stara. Ten sa v sedle so svojím trénerom pokúšal nadviazať na 30 rokov starý úspech, keď mladý, 27–ročný Čiko Brečka opanoval tieto preteky v sedle Quirinusa. To sa však nestalo a dvojici vystavil stopku práve obávaný Taxis, keď beluš, biely koník, neustál doskok. „Star urobil cez Taxis veľký skok, preskočil sa a dopad neustál. Cítil som, že bol veľmi nabitý a na dostihy sa hrozne tešil. Škoda, že nedošiel do cieľa, bol by určite predviedol veľký výkon,“ smutne konštatoval chybu. Vtedy ešte nevedel, že Kaiserwalzer sa so svojim z Írska angažovaným jazdcom dostal len o dve prekážky ďalej. Na trávu sa porúčal po prekonaní Popkovického skoku. Zmätený tréner, ktorý sa zbieral po Taxise zo zeme, vôbec nevedel, ako na tom jeho druhý zverenec je. „Keď som sa postavil a kráčal k sanitke, snažil som sa pozerať, kde sedí Kaiser. Vtom som pred sebou zbadal koňa s číslom päť a vedel som, že to bol on. Úplne ma to zlomilo,“ spomína na okamih, na ktorý by najradšej zabudol. Roky driny s oboma plnokrvníkmi vyšli nateraz navnivoč.



Star pokračujúci bez svojho džokeja Jaroslava Brečku, ktorého nechal za Taxisom (Foto: Lenka Sklenáková)

Najväčším pozitívom je, že sú kone zdravé. Na druhej strane, šanca na úspešné dokončenie bude opäť až za rok. Ak vôbec bude… Ani jeden nemladne, prichádza nová generácia, a tak to bude rok od roka zložitejšie. Večný optimista a bojovník Jaroslav Brečka ale stále verí v lepšie zajtrajšky. „Opäť sme nemali toľko šťastia, koľko sme potrebovali. Myslel som si, že sme si smolu už vybrali. Ale ako sa vraví, do tretice všetko dobré, takže nás to čaká znovu. Dúfam, že to všetci všetko strávime, prežijeme a pôjdeme zase do boja. Myslím si, že tie kone nie sú zlé, alebo nespoľahlivé, ako sa vraví, len potrebujeme to šťastie,“ Bez tej viery, že sa to v dobré obráti by sa prekážkové dostihy nedali robiť a prístup viacnásobného slovenského šampión trénera je toho jasným dôkazom.

Slovensko – český triumf zariadil Záhorák Matuský

Často to býva tak, že keď jedni smútia, iní sa radujú. Druhé víťazstvo vo Veľkej pardubickej získal slovenský džokej Lukáš Matuský v sedle českého Mr Spexa, z tréningu Ľuboša Urbánka. Osemročnému urastenému hnedákovi stačil na najvyšší stupienok druhý pokus. Minulý rok totiž dobehol tretí. „Závody bolo, až na jeden malý karambol, bezproblémové. Bol ním skok 10a, kde do nás voľný kôň bez jazdca nad skokom narazil. Snažil som sa hlavne, aby ten môj mal priestor na skoky, aby na ne videl, a aby nás nikto príliš neotravoval,“ hodnotil dostihy zo svojho pohľadu skalický rodák, ktorého prvým dostihovým krokom učil práve Jaroslav Brečka. V sedle víťazného koňa ale nemal byť Lukáš Matuský. Jeho stály jazdec, Jan Kratochvíl, sa dva týždne predtým nešťastne zranil na dostihoch v Taliansku. Tréner Ľuboš Urbánek bol teda v ťažkej pozícii, musel zháňať nového jazdca. Na také veľké dostihy nemôžete posadiť hocikoho, navyše, výber tých kvalitných je veľmi úzky. Musíte nájsť takého, ktorý s koňom vytvorí správnu symbiózu. Stáva sa, že si s ním ani ten najlepší jazdec nesadne a nepodá požadovaný výkon. A tiež je to aj naopak, niekedy vo všeobecnosti slabší jazdec si s ním môže lepšie porozumieť a vytvoriť mu priestor na to, aby ukázal, čo v ňom je. Každý jazdec je iný a má iný štýl. Napríklad sú takí, ktorí dokážu výborne odhadnúť tempo a rozumejú si s koňmi, ktorí v dostihoch potrebujú ísť z čela, pretože nemajú v cieľovej rovinke úderný finiš. Opačným príkladom sú tí, ktorí si vedia počkať na správny moment útoku. Takým vyhovujú kone so silným záverom. „Určite keď to pozeral, bolo mu ľúto, že na ňom nemohol sedieť on. Tiež som už raz bol v takejto situácii. Bol som zranený a kone, na ktorých som mal jazdiť, povyhrávali v sobotu aj nedeľu. Takže sa viem vžiť do jeho kože,“ povedal Lukáš, ktorý bol v tomto prípade výbornou náhradou.


Radosť Lukáša Matuského, ktorý v rukách okrem víťazného pohára drží aj svojho malého syna Maxa (Foto: Lenka Sklenáková)

Atmosféru, ktorú dokáže 30–tisícový dav na závodisku vytvoriť, vnímajú aktéri ako neopísateľnú. Lukáš je ten najpovolanejší na to, aby to zhodnotil. Jeho prvý triumf sa totiž odohral v covidovom roku, keď na dostihy nesmeli žiadni diváci. „Je to úplne odlišné, keď sú plné tribúny. Keď som vyhral s Hegnusom, veľmi som sa netešil, nebola taká atmosféra, akú diváci vytvárajú. Teraz to bolo úplne iné. Keď som prešiel prvý cieľom, hneď to zo mňa vystrelilo. Kričal som, tešil som sa. Atmosféra, ktorú diváci vytvoria je neopísateľná. Mal som zimomriavky,“ opisuje radostné chvíle a potvrdzuje všeobecný názor väčšiny. Fanúšikovia, diváci sú tí, ktorí tomuto športu dodávajú správnu príchuť. Nechajú sa pohltiť adrenalínom a stáva sa z nich neodmysliteľná súčasť závodov. Nielen jazdcov, ale aj kone dokáže burácajúci dav povzbudiť. „Keď sme cválali pred tribúnami a skákali drop (jedna z prekážok kurzu), ľudia začali tlieskať. Vtedy som to na svojom koni cítil. Dovtedy bol úplne v pohode, sústredený, ale keď začali ľudia kričať, tlieskať a fandiť, tak ho to vyhecovalo,“ pridáva svoju skúsenosť dvojnásobný víťaz Lukáš Matuský – v súčasnosti najlepší slovenský prekážkový jazdec a beží si plniť svoje ďalšie povinnosti. Z jeho slov je cítiť, že aj v našich končinách majú štvornohí atléti svoju popularitu a miesto v srdci tisícov nadšencov.