Browsing Category

Nezaradené

Cantona, potrebujeme ťa!

Futbal je pre všetkých. Tieto myšlienky sa snaží FIFA presadiť už dlhé roky prostredníctvom svojich kampaní, reklamných spotov a inej osvetovej činnosti. Veľký úspech však tieto činy nežnú. Rodičia sa stále zdráhajú vziať na futbalové zápasy svoje ratolesti, veď nik by nechcel svoje dieťa vystavovať prostrediu, kde sú hrubé nadávky, nebezpečná pyrotechnika či organizované skupinové mlátenia na týždennom poriadku. Azda najväčšia pozornosť inštitúcií zastrešujúcich špičkové ligy a medzinárodné turnaje však smeruje k problému rasizmu. Pre mnohé životom frustrované indivíduá je víkendový lokálny zápas vrcholom kultúrneho vyžitia a nejaká nevysvetliteľná vnútorná nevybúrenosť ich núti zanechať v hľadisku väčšiu stopu než je dovolené. Tak sa uchýlia k špinavému, bezbrehému osočovaniu hráčov na ihrisku na základe ich pôvodu či farby pleti. Rasistické pokriky nie sú však výhradnou doménou 21. storočia. Svoje by vám o tom vedel rozprávať napríklad aj legendárny francúzsky útočník, Eric Cantona.

Hoci sa narodil v Marseille v roku 1966, Cantonove korene sú rozrastené pomerne doširoka. Okrem francúzskej v ňom prúdi aj talianska či katalánska krv. Toto multikultúrne pozadie, ako aj antifašistická minulosť jeho starého otca (v španielskej občianskej vojne bojoval proti Francovým vojskám) ho sformovali do osoby, ktorú poznáme dnes. Bojovníka za ľudské práva, zástancu pracujúcich, imigrantov a hlasného odporcu korupcie či korporatizmu ničiacemu futbal. Hoci ako aktivista sa vyprofiloval až po ukončení profesionálnej kariéry, kontroverzný moment, ktorý ho preslávil najväčšmi, prišiel na jej vrchole.

Písal sa 25. január 1995 a Cantona spolu so svojím Manchestrom United čelil zákernému štýlu londýnskeho Crystal Palace. Štyridsiata deviata minúta sa už tradične prchkému Francúzovi stala osudnou, v súboji so Shawom neudržal nervy na uzde a rozhodca mu zaň udelil červenú kartu. Pri odchode z ihriska sa však zrazu rozbehol k tribúne s domácimi fanúšikmi a jedného z nich obdaril ukážkovým kung-fu kopom. Matthew Simmons, ako znelo meno „obete“ Cantonovho útoku, niekoľko sekúnd predtým adresoval na Francúza niekoľko hrubých xenofóbnych urážok. „Vráť sa, odkiaľ si prišiel, ty vy****ný Francúz!“  znie voľný (a výrazne zjemnený) preklad Simmonsových slov. Ako sa neskôr ukázalo, nešlo len o nespratného chuligána, ale aj legitímneho delikventa so záznamom rasovo motivovaných útokov.

Eric Cantona v momente zásahu fanúšika Crystal Palace, zdroj: Action Images

Cantona za svoj čin čelil kritike, deväťmesačnému zákazu pôsobenia, ale aj súdnemu procesu. Napriek tomu ho však neľutuje a ako sa vyjadril neskôr, ľutuje len to, že rasistu nezasiahol silnejšie. Každý si môže na túto situáciu spraviť vlastný názor, faktom však je, že Francúza podporili mnohé eminentné osobnosti nielen anglického futbalu. Rasizmus bol problémom už tri dekády dozadu a problémom je naďalej. Hnevom a predsudkami poháňaných divákov pribúda a preto pribúdajú aj obete spomedzi futbalistov. Vehementné snahy organizácií FIFA či UEFA, zdá sa, nepadli na úrodnú pôdu, treba nájsť preto inú cestu. Hoci násilie à la Eric Cantona rozhodne nie je ideálnym riešením tohto problému, poukazuje na frustráciu a znechutenie, ktoré hráči po takýchto verbálnych atakoch cítia. Tridsať rokov dozadu, dnes, zajtra. Rasizmus si vždy nájde cestu na futbalové štadióny a spôsoby, ako proti nemu efektívne bojovať, sa míňajú.

Autor: Vladimír Zemko

Náš komentár: Neberme to na ľahkú váhu

Zvandalizovaná reštaurácia na Klariskej, zdroj: Facebook – Matúš Vallo má rád Bratislavu

Je tomu niečo vyše týždňa, keď mi na sociálnej sieti udrela do očí fotka tyrkysovej fasády, na ktorú niekto nasprejoval šesťcípu Dávidovu hviezdu. Aby jej tam samej nebolo smutno, autor k nej doplnil aj tri písmená: „ŽID“. Na vandalizmy rôznych veľkostí a foriem sme si v našom hlavnom meste už chtiac-nechtiac zvykli, máloktoré z nich sú však takto drzé a nebezpečné. Kontext je veľmi dôležitý, terčom tohto antisemitského útoku sa totiž stal vegánsky podnik, ktorý otvorene zastáva progresívne hodnoty, podporuje transrodových ľudí a odsudzuje akékoľvek prejavy fašizmu.

Tŕňom v oku indivídua poháňaného pravicovým extrémizmom bola aj LGBTQIA+ vlajka vystavená v okne reštaurácie, ktorú sa rozhodlo trošku vylepšiť. Číslo 1161 (Anti-Antifaschistische aktion) a SH (Sieg Heil) sú takzvané „dogwhistles“, teda skryté heslá používané náckami po celom svete. Šokuje ma, aká miniatúrna (lepšie povedané – žiadna) pozornosť sa im ušla. Neonacistické slogany celkom zreteľne mierené na sexuálne a rodové menšiny by mali byť podnetom oveľa väčšieho pobúrenia médií aj verejnosti.

Od chladnokrvného teroristického útoku v Teplárni neuplynuli ani tri roky a zdá sa, že Slováci opäť zabudli na to, aké nebezpečenstvo sa skrýva v mysliach jedincov poháňaných nenávisťou voči marginalizovaným skupinám. Ignorancia a apatia, s akou väčšina Slovákov pristupuje už k existencii transrodových ľudí (nehovoriac o ich právach), je alarmujúca. Politické strany dokola opakujú mantry o priorite „chlebových tém“ a stabilizácii ekonomiky, zatiaľ čo transrodovým ľuďom je odopieraná ich existencia a nenávistné komentáre voči ich osobám sú na dennom poriadku.

Neprestaňme hovoriť o paralelách s Treťou ríšou. Práve tie majú najväčší potenciál otvoriť nezainteresovanej verejnosti oči. Spolu so židovskou komunitou zažívali hrôzy tohto režimu z prvej ruky aj kvír ľudia. Koncentračné tábory, pálenie kníh aj ničenie centier určených na tranzíciu. Každý, kto sa líšil od ideálu nadčloveka, bol nepriateľom Hitlera a Veľkého Nemecka. Prízvukovanie hrôz toho režimu je podmienkou osvety obyvateľstva, ktoré ohrozuje nárast neonacistických tendencií. Znaky nacizmu nekončia pri antisemitizme, hromadné vraždenie v plynových komorách postretlo aj Rómov, komunistov či práve kvír osoby. Hovorme o hrozbách nárastu extrémizmu, snažme sa ho eliminovať, protestujme, organizujme sa. Ochraňujme citlivé skupiny, neberme podobné útoky na ľahkú váhu. Nie raz sa nám to už vypomstilo.

Autor: Vladimír Zemko

Prečo Slováci milujú hokej?

Hokejové sviatky sú tu! Pripravte si vlajky, tričká a návleky na spätné zrkadlá, pretože bez nich sa nezaobídu žiadne Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji.

Kto aspoň raz nevidel žiadny hokejový zápas nášho hokejového tímu na majstrovstvách sveta? Samozrejme, nie každého musí zaujímať šport, ale práve hokejového majstrovstvá Slovákov priam združujú. Či sme mladí alebo starší, niekde v nás je stále zakorenená láska k tomuto športu. Ale čo je tou príčinou? Veď už niekoľko rokov používame kalkulačky, aby sme sa vôbec dostali do štvrťfinále. A napriek tomu si už aj tento piatok, ako každý rok, posadáme pred obrazovky a pustíme si prvý zápas Slovákov na tohtoročných majstrovstvách.

Majstrovstvá každoročne lámu rekordy v počte divákov

Minulý rok sme mohli sledovať všetky zápasy z turnaja na troch televíznych staniciach skupiny JOJ Group: JOJ Šport, JOJ PLUS a TV JOJ. Ako sa vyjadrili na svojej internetovej stránke, zlato z majstrovstiev si neodnášali len Česi, ale aj oni v podobe počtu divákov. Celkové číslo sledovanosti za všetkých 64 zápasov bolo viac ako 3,5 milióna divákov. Podobnú skúsenosť mala aj verejnoprávna televízia, vtedajšia RTVS, v rokoch, keď ešte mala zakúpené práva na vysielanie. Podľa ich štatistík, jeden zo zápasov Slovenska sledovalo dokonca viac ako 900-tisíc divákov. Zároveň 300-tisíc pozretí zaznamenali počas toho zápasu aj na webe rtvs.sk. Išlo o zápas proti Švajčiarsku.

Okrem toho, že slovenskí fanúšikovia sledujú našich hokejistov, majú vysoký záujem sledovať aj zápasy iných tímov. Napríklad minuloročné finále Česka proti Švajčiarsku si na stanici TV JOJ zaplo viac ako 1,3 milióna divákov a na JOJ ŠPORT takmer 500-tisíc divákov.

Srdciari na hokeji utratia najviac

Jedna vec sú štatistiky televíznych staníc a druhá realita, do akej miery sledujeme celý vývoj majstrovstiev. Priame štatistiky síce nemáme, ale tie nám ani netreba. Stačí si všímať maličkosti, ktoré v tomto májovom období vidieť na každom kroku: slovenské vlajky na autách, alebo tie nádherné návleky na spätných zrkadlách. Sem tiež patria „skvelé hokejové rozhovory“ v krčmách bez výpovednej hodnoty. Možno sa to nezdá, ale my takto naozaj žijeme.

Tento neutíchajúci záujem využívajú najmä podniky na vlastný zisk. Stačí im zapnúť televíziu a už tam majú nastúpených srdciarov, ktorí vezmú pivo do ruky a rozkrikujú sa, že oni by to zahrali určite lepšie, alebo v inom prípade začnú nadávať na trénerov, masérov a v podstate na celý realizačný tím. Rozhodcovia sú samostatná skupina, oni sú vždy, keď sa nám nedarí, podplatení, a nadržiavajú druhému tímu. V tom sme my Slováci výborní. Avšak, ako naozaj hokejisti hrajú, je minimálne podnikateľom ukradnuté. Hlavne, nech sa pije do rána, či už pre žiaľ, alebo pre radosť. Samozrejme, v najlepšom prípade by sme to mohli potiahnuť až do finále, vtedy by len boli obraty!

Prečo ten nešťastný hokej stále sledujeme?

Písal sa rok 2002 a naši chlapci vo švédskom Göteborgu po napínavom zápase proti Rusku vyhrali zlato. Ten rok sa zapísal do histórie slovenského hokeja ako najväčší úspech a doteraz z neho čerpáme. Pri pozeraní záznamu z tohto zlatého ročníka naskakujú zimomriavky každému oddanému fanúšikovi. Celému zápasu dodával ešte väčšie grády Miloš Kováč, ktorí svojím majstrovským prístupom ku komentovaniu ovládol emócie každého diváka.

Ďalším dôvodom sledovania hokeja je určite fakt, že tento šport sa nám jednoducho páči. Slováci milujú sledovať fyzické súboje na klzisku. Či už sú to súboje o mantinel, alebo päsťami každý poctivý fanúšik kričí: „Poď do neho!“ Najväčšou záhadou ostáva uvedomenie si, že hráč pôjde sedieť, a potom už nadávame, že prečo sa bil, keď teraz oslabil tím.

Nie je isté, čím to môže byť spôsobené, možno naozaj slovenskou hrdosťou, že my si dokážeme každý rok vytvoriť ilúzie o „našich chlapcoch“, ktorí to tento rok určite vyhrajú a pritom si neuvedomujeme, že to často nemusí byť len o hokejistoch, ale aj o realizačnom tíme a nastavení celého zväzu.

Keď už nič, nech nás aspoň šport teší!

Ani len politika v športe nás neodradila od sledovania prvého zápasu našich proti Švédom. Akokoľvek sa snažíme, medzi športom a politikou bude vždy nejaké prepojenie. Príkladom nám sú aj terajší minister športu spolu s prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja Miroslavom Šatanom. Avšak, netreba sa nechať odradiť ani politickými machináciami. Je možné, že jediné čo dokáže Slovákov spájať je láska k hokeju. A tak do nasledujúcich týždňov si prajme: „Nech, Bože, dá, nech, Bože, dá…“

Autorka: Barbora Chramcová

Spomienka na Deň žien, keď sa naozaj ukázala ženská sila

Majstrovstvá Slovenska v klasickom tlaku sa tento rok konali vo výnimočný deň, a to práve na Medzinárodný deň žien.

Súťaž odštartovala o desiatej hodine ráno a celá sa odohrávala v športovej hale na Domkárskej ulici v Bratislave. Do hlavného mesta sa zišli pretekári z celého Slovenska a ich počet bol naozaj impozantný. Parkovanie bolo výzvou. Autá stáli nielen na parkoviskách, ale aj pri ceste a na tráve, takže sme museli zastať niekoľko stoviek metrov od haly.

Keďže osobne poznám dvoch pretekárov, podarilo sa mi získať aj zaujímavé informácie zo zákulisia. Hneď po príchode sa musia všetci súťažiaci podrobiť váženiu, pretože súťaž sa koná vo vopred určených váhových kategóriách. Ak by niekto náhodou pribral a nezmestil sa do plánovanej kategórie, musí automaticky súťažiť vo vyššej. Po vážení pretekári vypĺňali registráciu, pri ktorej sa zároveň doplácal účastnícky poplatok vo výške 10 eur za každého súťažiaceho. Medzitým moderátori vyhlasovali jednotlivé súťažné kategórie. Začínalo sa dorastenkami a ženami. Súťažiaci si medzitým uložili veci v šatniach a presunuli sa do rozcvičovacej zóny za pódiom. Rozcvička pozostávala zo strečingu a nácvikov tlaku s menšími váhami. Každý súťažiaci musel organizátorom nahlásiť, v akej výške chce mať položenú tyč, aby sa vyhovelo všetkým. Pred každým pokusom bolo tiež potrebné oznámiť presnú váhu, ktorú sa pretekár pokúsi vytlačiť.

O tom, či je pokus platný alebo neplatný, rozhoduje to, ako vyzeral. Každý má k dispozícii tri pokusy, pričom si pri každom môže zvyšovať váhu. Na vykonanie tlaku má súťažiaci jednu minútu. Rozhodca určuje presný okamih, kedy môže pretekár začať s výkonom a kedy musí činku vytlačiť. Ak súťažiaci nepostupuje podľa pokynov rozhodcu, pokus je automaticky neplatný.

Rozhodca (sedí vpredu na stoličke so zdvihnutou rukou) dáva súťažiacemu pokyn na prevedenie tlaku. Na monitore vidíme meno súťažiaceho, koľko času mu ostáva a váhu, ktorú zdvíha.

Ženské kategórie boli rozdelené do ôsmich váhových skupín: 47 kg, 52 kg, 57 kg, 63 kg, 69 kg, 76 kg, 84 kg a nad 84 kg. Muži súťažili v siedmich kategóriách: 66 kg, 74 kg, 83 kg, 93 kg, 105 kg, 120 kg a nad 120 kg.

V hale napriek vysokej účasti panovala príjemná a sústredená atmosféra. Najpočetnejšie zastúpenie mal Klub silového trojboja a kulturistiky Piešťany, ktorého členovia si každého svojho súťažiaceho natáčali a navzájom sa podporovali. Medzi pretekármi vládol rešpekt a férový duch, aj napriek tomu, že im v žilách pumpoval testosterón. Niektorí prekonali národné rekordy, iní si zámerne šetrili energiu na budúce súťaže.

Organizácia bola zvládnutá, hoci by mohla byť plynulejšia. Pretekári, ktorí súťažili dopoludnia, sa svojich výsledkov a vyhlásenia dočkali až vo večerných hodinách. Čakanie si však mohli spríjemniť občerstvením v malom stánku v zadnej časti haly alebo sledovaním a povzbudzovaním ostatných súťažiacich. Súťaže zaznamenávali aj na video, čo pre športovcov predstavuje výhodu, lebo si tak môžu spätne pozrieť svoj výkon a pracovať na jeho zlepšení.

Pre mňa to bola prvá skúsenosť s takýmto typom podujatia. Atmosféra bola taká podmanivá a inšpiratívna, že som už na druhý deň zamierila do posilňovne a pokúsila sa posunúť svoje vlastné limity. Hoci sa na žiadnu súťaž nechystám, ten pocit, keď posúvate vlastné limity, je na nezaplatenie. Vysoká účasť na týchto majstrovstvách jasne ukázala, akú obľubu si silový trojboj získava na Slovensku. A to nielen medzi mužmi, ale aj medzi ženami, ktoré ukázali, že sila a odhodlanie rozhodne nie sú len mužskou záležitosťou.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Foto: autorka

Naša recenzia: Oddelenie D od Freidy McFadden

Freida McFadden si v posledných rokoch získala pevné miesto na zozname autoriek psychologických trilerov, ktoré dokážu čitateľa držať v napätí až do poslednej strany. Jej štýl je dynamický, kapitoly krátke a výborne dávkované – a najmä plné znepokojujúcej atmosféry a nečakaných zvratov. McFadden je sama lekárka, čo sa odráža aj v realistických detailoch jej medicínsky ladených príbehov. Píše najmä pre fanúšikov psychologických hier, nespoľahlivých rozprávačov a zápletiek, kde nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Od tejto autorky som už prečítala knihy Pomocníčka a Anatómia lží, ktoré ma veľmi zaujali. Freida McFadden má špecifický dar – vie ma zaujať už od prvej kapitoly a udržať moje napätie až do konca. Jej písanie je rýchle, pútavé a plné otázok, ktoré ma nútia obracať stránku za stránkou. Doma ma už čaká ďalší titul – Väzeň, na ktorý sa teším. Aj preto som sa s veľkým očakávaním pustila do Oddelenia D – knihy, od ktorej som čakala ďalší strhujúci príbeh plný zvratov.

Hlavná postava – Amy Brennerová – je študentka medicíny a nastupuje do práce na psychiatrickom oddelení. Musí prežiť jednu noc na uzavretom Oddelení D s pacientami, ktorí nie sú jediní, čo ukrývajú tajomstvá. Ako sa Amy ponára hlbšie do tajomstiev oddelenia, začína pochybovať nielen o ostatných, ale aj o vlastnej príčetnosti.

Oddelenie D však na mňa nepôsobilo tak silne ako predchádzajúce tituly. Príbeh bol síce zaujímavý, opäť s tajomnou atmosférou, postavami, ktoré nie sú jednoznačné, a prostredím, ktoré pôsobí až klaustrofobicky, no celkovo mi tu niečo chýbalo. Hlavná zápletka ma síce prinútila čítať ďalej, pretože som chcela vedieť, ako sa to skončí, ale finále mi prišlo slabé v porovnaní s tým, na čo som od McFadden zvykla. Chýbal mi ten silný, šokujúci zvrat, ktorý by všetko obrátil hore nohami. Ten moment, kvôli ktorému človek ešte dlho po dočítaní premýšľa, čo sa vlastne stalo. Autorka sa síce pokúsila o prekvapenie, ale v tomto prípade na mňa nezapôsobilo. Pôsobilo trochu nedotiahnuto a predvídateľne.

Napriek tomu Oddelenie D nehodnotím negatívne. McFadden má výnimočnú schopnosť písať tak, že jej knihy sa čítajú rýchlo a ľahko, pričom si stále zachovávajú napätie a temnú atmosféru. Ak niekto hľadá oddychový triler, ktorý nie je príliš náročný, ale stále si drží kvalitné tempo, určite si v tejto knihe príde na svoje. No ak ste už čítali silnejšie diela tejto autorky, ako napríklad Pomocníčka, možno budete, rovnako ako ja, cítiť mierne sklamanie z menej výrazného záveru.

Celkovo však Freida McFadden zostáva autorkou, ku ktorej sa rada vraciam, a verím, že v ďalšej knihe, možno práve vo Väzňovi, nájdem ten silný príbeh a nečakaný zvrat, ktorý mi tentoraz chýbal.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Náš komentár: Extrémisti ako hrozba demokracie

V dnešnej dobe máme v spoločnosti človeka, ktorý berie extrémizmus ako trend verejnej debaty. Stačilo mu na to mať mobil, účet na sociálnej sieti a ochotu povedať čokoľvek, bez ohľadu na pravdu, dôsledky či zodpovednosť. Reč je o extrémistovi Danielovi Bombicovi, ktorý dlhodobo šíri nenávisť a konšpiračný obsah.

Človek by si na prvý pohľad myslel, že Bombic je iba komediant so svojimi bizarnými výstupmi, ťažko sledovateľnými monológmi plnými hnevu, obvinení a konšpirácií. No ľudia, ktorí takto vyjadrujú názory na sociálnych sieťach, môžu byť nebezpeční pre verejný priestor. Podnecujú nenávisť a ohrozujú dôveru v štát či demokraciu. Takéto prejavy nie sú iba názormi jedincov, aj keď sa tak prezentujú a argumentujú tým. Je to zámerná a nebezpečná manipulácia, ktorá sa maskuje ako úprimnosť. V skutočnosti však podkopávajú základné hodnoty, na ktorých stojí dnešná spoločnosť. Ako rešpekt, zdravý dialóg, a kritické myslenie.

Bombic, a ľudia jemu podobní, pôsobia v online prostredí, kde sa hranice medzi slobodou slova a nenávistnými prejavmi často rozmazávajú. Niektorí to robia v anonymite kde sa ich zákon nemôže dotknúť. Zosmiešňujú inštitúcie, odborníkov, vedu či média. Práve táto nedôvera je základom rozkladu demokratických spoločností. Keď sa ľudia nechajú stiahnuť extrémistami ako je Bombic, ohrozujú tým aj svoje právo na slobodný prejav. Už aj tak sa niektoré platformy na internete rozhodli blokovať slovné spojenia, aby zabránili šíreniu týchto názorov. Mohlo by sa to považovať za ohrozovanie demokracie, a niektorí to tak aj berú. Demokratická spoločnosť síce garantuje každému právo vyjadriť svoj názor, ale zároveň stanovuje jasné hranice, napríklad zákaz nenávistných prejavov, podnecovania k násiliu či šírenia dezinformácií. Informácie majú byť predovšetkým postavené na faktoch, tak ako to robia médiá. Práve médiá sú jedným z hlavných cieľov extrémistickej rétoriky. Označujú ich za mainstream, propagandu či nástroj elít. Ich cieľ je predsa jasný. Rozvrátiť dôveru v inštitúcie, ktoré ponúkajú overené zdroje.

Podľa každoročného výskumu Reuters Institute Digital News Report (2024), dôvera v médiá na Slovensku patrí medzi najnižšie v Európe. Iba 25 percent Slovákov dôveruje väčšine správ, ktoré číta, počúva alebo sleduje. Ide o najnižšie číslo za posledných osem rokov. Extrémistické prejavy tak zapĺňajú priestor ľudom, ktorí médiám neveria. Uspokojujú publikum, ktoré hľadá jednoduché odpovede, emocionálny výklad sveta a potvrdenie vlastných obáv. To je základný mechanizmus, na ktorom funguje aj Bombicova komunikácia.

Keď sa z médií stanú „nepriateľské nástroje“, keď prestaneme veriť overeným informáciám a necháme sa viesť len pocitmi a konšpiráciami, prestáva fungovať spoločenská dohoda o tom, čo je realita. A ak sa na realite nevieme dohodnúť, nevieme už ani spolupracovať, hlasovať či riešiť problémy. Zostane v spoločnosti len boj o to, čo je pravda. A strácajú sa fakty.

Autorka: Dominika Elizabeth Varga

Naša recenzia – Vina: Úspešná slovenská kriminálna dráma?

Seriál Vina, ktorý vysielajú na Markíze, sa od prvej epizódy dostane priamo k veci. Už v úvode sa totiž stretávame s brutálnou vraždou jedenásťročného chlapca, Daniela Lichnera, čo ihneď nastolí záhadnú a dramatickú atmosféru. Tento úvod je taký pútavý, že divák nemá inú možnosť, ako sa úplne ponoriť do deja, ktorý sa začína bez zbytočných predpríprav.

Prvá séria Viny je nesmierne napínavá a každá epizóda prináša nové odhalenia, ktoré udržujú diváka v neustálom napätí. Dvojica vyšetrovateľov – skúsená a odhodlaná kapitánka Elena Mikušová a mladší, impulzívny Adam Hanzel – vytvára dynamiku, ktorá je naplnená nielen profesionálnymi konfliktami, ale aj osobnými dilemami. Je fascinujúce sledovať, ako sa vyšetrovateľom podarí odkrývať skryté tajomstvá mesta Tichý Brod, a zároveň odhaliť spletité vzťahy medzi miestnymi obyvateľmi. Základný motív vraždy chlapca je pritom len začiatkom. V sérii sa objavujú nové a nové vrstvy tohto prípadu, ktoré odkrývajú ďalšie nečakané súvislosti a podozrivé postavy. Postavy sú zložité a ich vzťahy nie sú čiernobiele, čo robí celý príbeh ešte vzrušujúcejším. Vyšetrovanie je realistické a postupne sa zameriava na rôzne stopy, pričom každý nový odhalený fakt vedie k ďalšiemu prekvapivému zvratu. Každá epizóda je dobre načasovaná, napätie stúpa, a každý diel má svoju jedinečnú hodnotu. To, čo začína ako jednoduchý kriminálny prípad, sa postupne mení na spletitý a fascinujúci príbeh plný záhad, ktoré vás nenechajú spávať.

Markíza nenechala divákov dlho čakať a oznámila pokračovanie seriálu. Zatiaľ čo prvá séria bola zameraná na vyšetrovanie a odhaľovanie stôp, druhá sa presúva na súdny proces a venuje sa viac právnym aspektom prípadu. Začína sa prehlbovať do komplexného sveta právnych bojov, kde sa rozhoduje o vine a nevine, a tento zlom v naratíve prináša nový záujem. Druhá séria si zachováva temnú atmosféru a sústreďuje sa aj na vyšetrovateľov a ich osobné problémy, ktoré sa začínajú prelínať s ich pracovnými prípadmi. A práve tu sa ukazuje hlbší rozmer postáv. Adam Hanzel, ktorý sa v prvej sérii ukázal ako zdatný a nadšený vyšetrovateľ, teraz čelí svojim vlastným démonom. Minulosť vyšetrovateľa, jeho predchádzajúce prípady a osobné traumy, začínajú ovplyvňovať jeho prácu. Ukazuje sa, že Hanzel má za sebou niekoľko neuzavretých prípadov, ktoré môžu mať priamy vplyv na jeho schopnosť vyšetriť túto vraždu. To prináša ďalšiu vrstvu do celého príbehu a robí ho ešte viac zamotaným. Tento zvrat v deji, ktorý zohľadňuje osobné problémy vyšetrovateľov, dodáva seriálu nový rozmer a obohacuje ho o psychologické napätie.

Druhá séria sa síce môže javiť ako trochu pomalšia v porovnaní s tou prvou, ale tento prechod na súdny proces a zameranie sa na minulosť postáv je viac než vítaný. Stále ide o zložité právne a osobné dilemy, ktoré diváka držia na kraji stoličky. Zároveň to prináša nové konflikty, ktoré nie sú len o právnych aspektoch prípadu, ale aj o vnútorných konfliktoch vyšetrovateľov, ktorí sa musia vyrovnať s tým, čo všetko sa v minulosti stalo. Rovnako ako v prvej sérii, aj tu sú postavy veľmi dobre vykreslené a ich vzťahy sa ešte viac komplikujú. Prípad sa neustále zamotáva, keď sa do vyšetrovania zapájajú aj osobné motívy a minulé prípady, ktoré majú vplyv na súčasný vývoj. Tento spôsob vytvárania napätia je síce pomalší, ale rozhodne zaujímavý a psychologicky bohatý.

Celkový dojem zo seriálu Vina je veľmi pozitívny, aj keď druhá séria môže byť niekedy menej dynamická. Vzťah medzi postavami a vyšetrovateľmi, ako aj pokračujúce zamotané vyšetrovanie, dávajú príbehu potrebnú hĺbku, ktorá môže byť síce náročná na sledovanie, ale zároveň obohacuje celý zážitok. Ak ste fanúšikom napínavých kriminálnych príbehov, ktoré sa neuspokoja len s odhaľovaním vinníka, ale zameriavajú sa aj na psychologickú zložitosť postáv a ich osobné boje, Vina vás zaručene zaujme. Seriál je teda výborným príkladom toho, ako sa kriminálny príbeh môže vyvinúť do hlbšieho psychologického thrilleru.

Ak ste si už užili napínavú prvú sériu, určite nebudete sklamaní ani z druhej, aj keď jej tempo môže byť trochu pomalšie. Napriek tomu však Vina zostáva zaujímavým a kvalitným kriminálnym seriálom, ktorý vám poskytne viac než len bežné vyšetrovanie vraždy – ponúka vám pohľad na to, čo sa skrýva pod povrchom, a to nielen v prípade, ale aj v dušiach jeho postáv.

Autorka: Veronika Mokráňová

Recenzia: Ako Lúčnica kolovala s Koločasom

Devätnásť predstavení v mestách naprieč Slovenskom a Českom si začiatkom roka pozrelo spolu dvanásťtisíc divákov. Tanečno-divadelné predstavenie Koločas je než všetky doterajšie programy, ktoré Lúčnica uviedla. Choreograf a režisér Michal Dudáš vyrozprával prostredníctvom umeleckého súboru príbeh lásky dvoch ľudí, ktorý sa symbolicky odohráva počas jedného roka. Odráža rôzne etapy života a bohatstvo ľudových tradícií.

Príbeh a spracovanie

V predstavení je obsiahnuté takmer všetko, s čím sa naši predkovia v minulosti stretávali. Od raného detstva, keď malé dievčatká chodili pásť húsky, cez dospievanie, prvé intímne dotyky, až po verbovanie mladých mužov do vojska, svadbu a smrť. Niektoré pasáže sú spracované len náznakovo, o to však umeleckejšie. Iné sú zobrazené priamo a sprevádzané hovoreným slovom, ktoré sa v predstavení objavuje pomerne často. Nejde teda o typické predstavenie Lúčnice plné tanca, na aké sme zvyknutí. Koločas prináša množstvo hraných scén, dôraz sa kladie na výraz i pohyb – aj keď nie vždy striktne tanečný. Dielo je plné emócií všetkých odtieňov.

Dievčatá počas jánskych ohňov

Tanečný a pohybový prejav

Tanec v tomto predstavení nehrá hlavnú rolu tak, ako je to zvykom pri iných programoch Lúčnice. Koločas nestavia na tanečnej zložke ako na hlavnej myšlienke – pohyb tu slúži skôr ako nástroj na vyrozprávanie príbehu. Preto sa na javisku striedajú rytmizované pasáže s hranými scénami a výrazovými výstupmi. Tie najčastejšie predvádza dvojica – muž a žena, okolo ktorých sa celý príbeh točí. Choreografie sú rôznorodé. Niektoré až veľkolepé, vytvorené pre skupinu dvadsiatich tanečníkov a tanečníčok, s cieľom ohúriť a vytvoriť silný vizuálny zážitok. Iné boli, naopak, komorné, určené len pre jeden alebo dva páry, a práve ich jemnosť a intimita dokázali úplne stíšiť celé hľadisko. V oboch prípadoch nechýbali silné emócie.

Hudobné spracovanie

Orchester Lúčnice je profesionálne teleso, ktoré posúva folklórnu hudbu na úplne inú úroveň. Na predstavení sa strieda pestrá paleta nástrojov. Rovnako ako tanečná zložka, aj tá hudobná mala spoločné pasáže a sólové skladby. Zazneli známe folklórne piesne, ktoré pozná aj človek na míle vzdialený ľudovej hudbe. Objavili sa niektoré vianočné koledy či detské riekanky. Hudba sprevádzala aj herecké scény a vždy citlivo dokresľovala emócie a atmosféru podľa deja. Okrem tradičných nástrojov – ako husle, viola, kontrabas či cimbal, bolo možné počuť aj dychové nástroje, napríklad píšťalky, klarinet či výrazný trombón. Celkový dojem umocnili aj bicie nástroje ako perkusie, ozembuch alebo klasické bubny.

Scénografia a kostýmy

Koločas je z veľkej časti aj divadelným predstavením, preto boli rekvizity vítaným spestrením, ktoré v bežných folklórnych predstaveniach často nevidíme. Išlo o jednoduché drevené konštrukcie. Tanečníci s nimi veľmi šikovne pracovali a dotvárali nimi potrebné prostredie. Podobne neobvyklé boli aj kostýmy. Namiesto pestrofarebných krojov stavila Lúčnica na jednoduchosť – biele spodničky, košele či nenápadné ľajblíky- vestičky. Keďže príbeh rozpráva o obyčajných ľuďoch, kostýmy túto jednoduchosť podčiarkovali. V niekoľkých vstupoch sa objavili kompletnejšie kroje z regiónov ako Liptov, či Horehronie. Prevládala jednotvárnosť farieb. Zaujímavé momenty priniesli napríklad fašiangy s veľkými maskami, stavanie mája so skutočným ozdobeným stromom či vianočné koledovanie.

Celkový dojem

Predstavenie je cenné predovšetkým tým, že prináša a ukazuje tradičné hodnoty, ktoré sú skryté v našich zvykov a obyčajoch. Dielo nesie väčší zmysel než len klasické vystúpenie poskladané z rôznych choreografií. Bez ohľadu na to, či diváci patrili medzi odborníkov, nadšencov alebo úplných laikov, každý si v ňom našiel niečo, čo ho oslovilo. Niektorí obdivovali hudbu, iní tanec, ďalší kostýmy či prácu osvetľovačov. Niektorým Koločas určite zanechá nový pohľad na život a naše tradície.

Autorka: Alexandra Poliačiková

Zdroj foto: Instagram US Lúčnica

Do tretice so „zemiakmi“

Predkrm pred seniorskými MS mal dlhé trvanie, „osemnástka“ však medaily domov neprinesie

Smútok Adama Kalmana (vpredu) a Tomáša Chrenka (vzadu) po prehre v zápase o bronz, autor: IIHF

Nejeden fanúšik slovenského hokeja pri sledovaní majstrovstiev sveta do osemnásť rokov zrejme zažil pocit déjà vu. So šampionátom dorastencov z roku 2023 sa totiž dá nájsť mnoho paralel. Pohodlný postup zo skupiny, vydreté štvrťfinálové víťazstvo s výsledkom 3:2 v prospech našich mladíkov a následná vysoká semifinálová prehra so zámorským celkom. Toto všetko sú spoločné menovatele oboch turnajov. Ten najzásadnejší však prišiel až v zápase o bronz. Konfrontácia s druhým tímom zo Severnej Ameriky (v roku 2023 to bola Kanada, teraz USA) vyústila po vyrovnanom priebehu a skvelom výkone slovenského gólmana až do predĺženia za stavu 3:3. No a v oboch týchto zápasoch sa z víťazného gólu tešil náš súper. Nepopulárnej štvrtej priečke sme sa nedokázali vyhnúť už tretíkrát za sebou.

Individuality aj zohratosť

Hoci dve účasti v semifinále z posledných dvoch rokov predstavujú skvelé výsledky a znamenajú prísľub do budúcnosti slovenského hokeja, predsa len sa štvrté miesta po takom nádejnom zápase mália. Do chlapcov z ročníka 2007 sa vkladali ešte väčšie nádeje než do ich predchodcov. Pri pohľade na záverečnú nomináciu musíme dodať, že tieto vysoké očakávania boli jednoznačne namieste. Menám ako Radivojevič či Chovan sa pripisujú veľmi nádejné vyhliadky v tohtoročnom drafte NHL vďaka ich výkonom v USHL, prípadne fínskej juniorke, Michal Svrček má dokonca túto fázu za sebou a v druhej polovici sezóny už pravidelne nastupoval za A-tím Brynäs IF vo švédskej najvyššej súťaži.

S prítomnosťou hviezdnych jednotlivcov sa môžu vynoriť obavy o kompaktnosti tímu či nevyrovnanosti jednotlivých formácií, o súčasnom slovenskom tíme to však neplatí. O jeho zohranosti nesvedčí len fakt, že až deväť korčuliarov z tohto kádra si zahralo aj na minuloročných MS (suverénne najviac spomedzi všetkých účastníkov turnaja), ale aj spárovanie viacerých dvojičiek z extraligových klubov do spoločných formácií.

V najlepšom svetle sa podľa očakávaní ukázalo nitrianske duo Chrenko – Nemec, ktorých bodový súčet sa zastavil na čísle dvanásť, nezaostávala však ani trenčianska dvojica, Tomík s Kalisom, s ôsmimi bodmi. Pri týchto tímoch sa na chvíľu zastavíme, keďže ich práca s mládežou je dlhodobo na najvyššej úrovni v rámci Slovenska a na juniorské šampionáty pravidelne dodávajú top prospekty. Výnimkou neboli ani majstrovstvá v Texase, na ktorých akadémiou HK Nitra alebo Dukly Trenčín prešiel až tucet hokejistov.

Veľký dolnokubínsky múr

Za poslednú dekádu sa v juniorských výberoch slovenskej reprezentácie vystriedali desiatky hokejistov, zažili sme medailovú radosť, ale aj zostup do 1A kategórie. Jedna vec však zostávala konštantná. Skutočnosť, že na výkony muža v bránkovisku sa vždy dalo spoľahnúť. Godla, Húska, Hlavaj, Gajan, to sú len niektorí z brankárov, ktorých zákroky nás zdvíhali zo sedadiel. Tento rok tomu nebolo inak. Menoslov gólmanov ročníka 2007 budí rešpekt, jeden z nich však nad rovesníkmi vyčnieva najväčšmi.

Michal Prádel, rodák z Dolného Kubína a odchovanec miestneho MHK, nevyniká len svojou stavbou tela s výškou 195 cm, ale aj pohyblivosťou a rozhľadom. Hoci sezónu začal na Slovensku v centralizovanom projekte SR18, počas nej sa presunul do americkej USHL. V 15 zápasoch, ktoré stihol pred reprezentačnou prestávkou odohrať, zanechal výborný dojem, čo nepotvrdzujú len číselné údaje, ale aj menovanie oravského rodáka do nováčikovského All-star tímu americkej juniorskej ligy. Pozitívne sa javia aj prognózy smerom k nadchádzajúcemu draftu, centrálny skauting NHL ho vo svojom finálnom rebríčku zaradil na tretie miesto spomedzi všetkých brankárov pôsobiacich v Severnej Amerike.

No a hoci očakávania boli vysoké, Prádel ich dokázal svojimi výkonmi prekonať. Fínskych aj lotyšských kanonierov privádzal svojimi zákrokmi do zúfalstva (víťazstvá 1:0 po nájazdoch a 5:0), z celkového množstva troch čistých kont po základnej časti patrili dve práve jemu. Dvadsiatimi dvomi úspešnými zákrokmi pomohol aj k jednoznačnému víťazstvu 9:1 nad Nórskom. Svoju brankársku dvojku, Samuela Hrenáka, pustil do bránkoviska len na 40 minút v konfrontácii s kanadskými hviezdami, ktoré Prádela zaskočili piatimi gólmi počas prvej tretiny. Vo štvrťfinále žiariť neprestal, od tretieho „shutoutu“ ho delilo len necelých sedem minút. Štatistiky aj hlasy expertov ho spolu s Kanaďanom Jackom Ivankovicom radili medzi dvojicu najlepších brankárov turnaja.

K odplate nedošlo

Napriek výbornému ťaženiu v skupinovej fáze a štvrťfinálovému víťazstvu 3:2 nad nevyspytateľnými Nemcami nám výber semifinálového súpera vôbec neprial. Konfrontácii s Kanadou sa chcel vyhnúť azda každý, Čierny Peter padol do našich rúk. Debakel 2:9 mali naši hokejisti isto v čerstvej pamäti, bolo teda čo oplácať. Od začiatku sa na ľade iskrilo, už po niekoľkých desiatkach sekúnd sme po nešťastnej kolízii s mantinelom prišli o Patrika Rusznyaka. Tvrdý hit na nášho najlepšieho strelca, Tomáša Chrenka, sa Kanaďanom neprepiekol, už po štyroch minútach sme tak dostali darček v podobe päťminútovej presilovej hry. Ideálna príležitosť dostať sa do vedenia však skončila bezúspešne, naznačujúc, aká ťažká úloha čaká na našich chlapcov v snahe o prekonanie hviezdneho Ivankovica.

Aj Slováci však ukázali, že defenzívna práca im nie je cudzia, na šance a tresty bohatá prvá tretina tak skončila bez gólov. Tá prostredná však priniesla gól v slovenskej sieti už v druhej minúte a podobne neslávny začiatok mala aj tretia. Vyrovnaný  zápas rozhodli najmä zbytočné vylúčenia Slovákov a presilovková smršť „Javorových listov“. Konečný výsledok 4:0 vyzerá síce jednoznačne, priebeh zápasu však úplne nereflektuje.

Slzy namiesto vykúpenia

Na prípravu na záverečné vystúpenie na šampionáte mal náš tím len približne dvadsať hodín. Konfrontácia so Spojenými štátmi sľubovala tuhý boj, Slovensko motivovala vidina zisku prvej medaily po vyše dvoch desaťročiach, Američanov zase poháňalo domáce prostredie. Prvýkrát sa presadil náš súper, a to po ojedinelom zaváhaní brankára Prádela. Z chyby sa však okamžite oklepal a ešte do konca prvej tretiny predviedol viacero kľúčových zákrokov.

Zmena strán prospela slovenskému tímu, druhú tretinu svojho súpera jasne prehrali, na strely vyhrali 13:6. Ten najdôležitejší ukazovateľ však ostával nezmenený. Platilo to však len do 36. minúty, keď svoju streleckú smolu prelomil Michal Svrček. Očividne ho vstrelený gól nakopol, a to až do takej miery, že si gólovú oslavu zopakoval hneď v ďalšom striedaní o necelé dve minúty neskôr. Slováci boli prvýkrát v zápase vo vedení a treba dodať, že zaslúžene.

Hlavný bod príhovoru Martina Dendisa pred poslednou periódou bol jasný asi každému: udržať vedenie. To sa nášmu tímu darilo plniť presne sedemdesiattri sekúnd predtým, ako vyrovnávajúci gól zaznamenal Kvasnicka. Nedisciplinovanosť spojená so slabou úspešnosťou na oslabeniach sa ukázala v 53. minúte, keď sa USA dostala do vedenia po druhýkrát v zápase. Trvalo však len štyridsať sekúnd. Individuálna akcia Matúša Lisého zakončená presnou strelou Chovana znamenala, že v zápase o bronz uvidíme predĺženie.

Formát troch proti trom sľuboval rýchle tempo, množstvo šancí a žiaden priestor na pochybenie. Oba tímy k predĺženiu pristúpili konzervatívne, namiesto náhlenia sa do útokov v trojici si zakladali na držaní puku. V najväčších príležitostiach sa ocitli Kalman a Kvasnicka, obe šance dokázali brankári zlikvidovať. Osudnou sa Slovákom stala 66. minúta, skrytá Kevanova strela k zadnej žŕdke skončila medzi Prádelovým betónom a vyrážačkou.

Tribúny výskali, Slovensko smútilo. Na slzy v očiach našich mladíkov sa pozeralo ťažko, rovnako ťažko sa zmierovalo s faktom, že vytúžená medaila nám už zase ubzikla. Oveľa pozitívnejšie sú však vyhliadky do budúcnosti, či už z hľadiska blížiaceho sa draftu NHL, ale aj slovenskej reprezentácie. Predsa len, tým najväčším hokejovým krajinám sme boli schopní konkurovať tri roky za sebou, s tromi rôznymi súpiskami. Lídra osemnástky z MS 2023, Dalibora Dvorského, už v seniorskej reprezentácii máme. Je len otázkou času, kedy sa tam predstavia aj opory zo súčasnej zostavy. Slovenský hokej je, dúfajme, v dobrých rukách.

Autor: Vladimír Zemko

Bratislavský majáles opäť oživil nábrežie Dunaja

Počas prvého májového víkendu sa na Tyršovom nábreží aj tento rok konal Bratislavský majáles. Na 16. ročníku otvoreného mestského festivalu, ktorý symbolicky otvára letnú kultúrnu sezónu, si návštevníci mohli užiť hviezdy slovenskej hudobnej scény. Podujatie na petržalskom brehu Dunaja prilákalo stovky ľudí rôznych vekových kategórií.
Hlavným bodom programu boli hudobné koncerty. Na pódiu sa predstavili známe mená ako Billy Barman, Hex, Jana Kirschner či Slobodná Európa. Napriek dažďu, ktorý na chvíľu prerušil sobotňajší program, návštevníci o nič neprišli a koncerty sa len posunuli o tridsať minút.

Okrem koncertov si organizátori festivalu pripravili aj pestrý sprievodný program. Najmenší účastníci si mohli pozrieť rôzne divadelné predstavenia, zatiaľ čo Zóna Európa ponúkla diskusie na témy Ako ďalej Európa?, AI a naša budúcnosť, Európa 80 rokov po druhej svetovej vojne, ale aj Ako nestratiť humor v ťažkých časoch.
Nechýbala ani Veselá kvízová show Kvíz Ďalej!, ktorá otestovala vedomosti návštevníkov. Movie session s Petrom Konečným, bola venovaná najlepším európskym filmom od roku 2000, ktoré zmenili umelecký svet.
O gastronomický zážitok sa postarala Street food zóna, kde si návštevníci mohli vychutnať langoše, halušky, šúľance či medovníky.

Organizátori festivalu, samozrejme, mysleli aj na životné prostredie. Neoddeliteľnou súčasťou podujatia boli stanice na triedenie odpadu a zálohované vratné poháre.
Tak ako každý rok, aj tentoraz bol Bratislavský majáles plný dobrej energie, príjemnej atmosféry a skvelých ľudí, ktorí si prišli spoločne užiť zábavu a kultúru. Festival bol výborne zorganizovaný a ja sa už teraz teším na ďalší ročník.

Autorka textu a fotografie: Laura Janeková