Nezaradené

Nielen národné veľké divadlá chcú ukázať talent hercov, ale aj menšie mestá majú svoje divadelné súbory. V Novom Meste nad Váhom sa kultúra a kultúrne podujatia postupne vytrácali. Vznik niečoho nového bolo nevyhnutné.

Divadlo Artynas vzniklo v roku 2021 a jeho zakladateľom, ale aj režisérom, je mladý vyštudovaný herec Roman Hargaš. Jeho zámerom bolo vytvoriť divadlo, ktoré by sa nezvyčajným spôsobom venovalo hereckému umeniu. Inšpiroval sa technikami Michaila Čechova, ktorý vynašiel nové prístupy a teraz tieto techniky zdieľa so svojimi kolegami.

Divadelná komédia je prvá hra, ktorú herecký súbor nacvičil. Túto inscenáciu režíroval slovenský herec Ľubomír Paulovič. Predstavenie zobrazuje zákulisie, ale aj rôzne milostné vzťahy medzi hercami. Po veľkom úspechu sa riaditeľ rozhodol pre ďalšiu komédiu s názvom Poplach v hoteli Westminister. Hlavnou postavou je pán Pigden, asistent známeho politika Willeyho, ktorého úlohou je rezervovať izbu v hoteli pre neho a jeho milenku. Asistent však všetko pokazí a bude to jedna katastrofa za druhou, ktorým nikdy nebude koniec. Artynas je miestom, kde sa stretávajú profesionáli, ale aj ochotnícki herci, ktorí vytvárajú jedinečnú divadelnú rodinu. Každý herec sa snaží priniesť na javisko svoj jedinečný príbeh a emócie, čím divákom poskytuje nezabudnuteľný zážitok.

Na oboch divadelných predstaveniach som bola, nie ako divák, ale ako herečka. K divadlu som sa dostala od začiatku a musím povedať, že táto skúsenosť mi pomohla, pretože som sa zbavila trémy a prišla som na to, že to nie je len o naučených textoch, ale o pochopení postavy a príbehu, potom je hranie o niečo ľahšie. A nič nie je lepšie, ako vidieť úsmev na tvári diváka.

Toto malé mestské divadlo je plné prekvapení, každý z nás chce divákovi dopriať nezabudnuteľný zážitok. S našimi dvoma inscenáciami putujeme po celom Slovensku, aby sme priniesli radosť a zábavu v rôznych kútoch krajiny. A ako Roman Hargaš spomenul: „Určite sa diváci v budúcnosti majú na čo tešiť!“

Autorka : Amália Bačová

Autor foto: NMnV

V posledných dvoch mesiacoch naša kultúra zažila veľké zmeny, ktoré pretrvávajú. A to najmä v oblasti umenia, rozvoja umelcov či ich budúcej kariéry. Ministerstvo kultúry nám berie štátne inštitúcie, ako to bolo napríklad na konci marca s bratislavským Kunsthalle. Tu boj o inštitúcie ani zďaleka nekončí a príkladov je ešte mnoho.

Kunsthalle Bratislava uskutočnila tzv. “pohreb“, ktorého sa mohla zúčastniť široká verejnosť, teda všetci tí, ktorých zaujíma umenie a zamrzela ich táto smutná správa. Vysoká škola výtvarných umení sa pripojila iniciovaním kolektívneho trúchlenia nad touto stratou. Treba spomenúť, že trúchliaci prišli symbolicky oblečení v čiernom a nechýbali ani kahance, vence či kvety. Od prvého apríla je táto inštitúcia, ktorá sa nachádzala na Námestí SNP v Bratislave, oficiálne zrušená. Zlúčila sa so Slovenskou národnou galériou. Čo to presne znamená?

Kunsthalle Bratislava bola jediná štátna inštitúcia na Slovensku zameraná na moderné umenie. To znamená, že teraz žiadnu takú nemáme a súčasným i budúcim umelcom je ťažšie sa prezentovať a preraziť na trh. Slovenská národná galéria, ako aj iné galérie na Slovensku, ponúka síce bohaté, avšak iba historické umenie. Nič nové, nič moderné. Ministerstvo kultúry týmto krokom paradoxne zabraňuje k rozvoju ich a našej vlastnej krajiny.

Na poslednom stretnutí s Kunsthalle Bratislava bola taktiež prezentácia aktivít, ktoré vystavovali v roku 2023 v týchto priestoroch. Predstavené výstavy, eventy a aj workshopy, sa týkali mnohých súčasných i výskumných tém a vystavené tu boli diela viacerých slovenských aj zahraničných umelcov. Pocity a spomienky na tento Dom umenia vyjadril aj celý tím. Poďakovali sa návštevníkom a odznelo, že je to pre nich emotívne náročné. Povedali aj, že treba bojovať o to, čo považujeme za dôležité.

Študentom sa za VŠVU prihovorila aj študentka Celestína Minichová. Tá porozprávala, prečo je potrebné mať galériu súčasného umenia a aj to, že študenti pociťujú neistotu ohľadne ich budúcej profesie. Touto stratou prichádza umelecká scéna o dôležitú platformu prepájania lokálnej a zahraničnej komunity.

Rektorka VŠVU Bohunka Koklesová sa domnieva, že inštitúcia bola zatvorená kvôli ministerkinej nenávisti voči LGBTI+ komunite, ktorú Kunsthalle podporovala. Bývalý riaditeľ Jen Kratochvil nám na otázku, či prišlo z Ministerstva kultúry odôvodnenie, prečo sa Kunsthalle zatvára, odpovedal: „Vraj sme nesplnili a nenaplnili historickú šancu fungovať ako štátna inštitúcia. Čo to znamená asi nikto nevie…“ Taktiež dodal, že určitú časť spoločnosti to výrazne ovplyvní. Všetko to vraj začalo tým, že Ministerstvo kultúry zamietlo financovanie umeleckého a vzdelávacieho programu na rok 2024. Jen Kratochvil si myslí, že odôvodnenie z ich strany, takisto ako pri Bibiane (medzinárodný dom umenia pre deti), nie je dostatočný.

Rozlúčku ukončilo prenesenie umelo vytvorenej truhle s poslednými zvyškami vecí z Kunsthalle pred Ministerstvo kultúry a piesňou od študentov VŠVU. Tieto menšie akcie ukazujú, že nás kultúra nášho národa zaujíma a že nestrácame nádej v lepšie zajtrajšky. Dá sa to aj vtedy, ak je politický systém v našej vlasti, mierne povedané, ďaleko od dokonalosti.

Autorka: Daniela Dianová

Foto: autorka

Nie vždy je jednoduché prísť na to, čo nás v skutočnosti robí šťastnými. Nie každý na to príde, ale určite si každý z nás položil otázku, „čo je zmyslom života?“

Každému sa vyskytne mnoho chvíľ a príležitostí, ktoré v nás vyčaria príjemný pocit, no nie vždy to musí tak byť. Šťastie je jedným z dôvodov, keďže je človek spokojný. Nie je dlhodobé, ale len chvíľkové, ale mnohí z nás chcú tento pocit zažívať stále. 

Niektorí si to spájajú s peniazmi, pretože môžu byť prínosom niečoho zmysluplného, a že si môžu kúpiť čokoľvek, čo im spraví radosť. Pre druhých je presný opak, ako napríklad pomáhať iným. Sú to starí, chorí ľudia alebo tí, ktorí nedostali v živote to, čo iní, a takí si vážia akúkoľvek pomoc, ktorú im poskytnú.  

Mnohí zistia až v neskorom veku, že po celý čas neprišli na to, čo ich napĺňa, pretože chodia do práce, robia to, čo sa od nich žiada, ale v skutočnosti ich to, čo robia, nebaví.  Má to tak naozaj v skutočnosti byť? Nemali by sme robiť to, čo nás baví?

Čo pre mňa znamená zmysel života?

Keď som si položila túto otázku, nevedela som úprimne odpovedať. Ako prvé mi napadla krása, múdrosť či dokonalosť, ktorá nikde nie je určená. No toto v skutočnosti nie je ono. Je to láska. Či už od rodiny alebo priateľov, je pre ľudí naozaj dôležitým faktorom. Vďaka tomu, že ju odmala dostávam, vidím v ľuďoch to pozitívne a snažím sa tento cit aj rozdávať. Je s tým spojená rodina, bez ktorej by som nikdy nepochopila, čo je to lásku dostávať a taktiež ju oplácať. Rodina je tá, ktorá vždy stojí pri vás nech sa deje čokoľvek, pretože sú to tí najbližší, ktorí vás nikdy neopustia, nezradia a pomôžu v najhoršej chvíli.

Avšak skutočným zmyslom, je byť spokojný so sebou a s tým, čo robíme.

My máme vždy možnosť vykonať to, čo naozaj chceme. Voľne cestovať, študovať, zabávať sa, pracovať, mať rodinu…a hlavne byť šťastný. Pretože život nie je o dokonalosti. Je to o tom, aby sme ho žili tak, ako v skutočnosti chceme a s kým chceme.

A aby som odpovedala na úvodnú otázku, je to niečo individuálne, pretože každý človek má iné priority a pre niekoho má niečo väčší význam ako pre niekoho iného. Sama mám v hlave rôzne myšlienky, ktoré som sa snažila dať dohromady, avšak možno v celku nemusia dávať zmysel, ale samostatne áno. A presne taký býva aj život, niekedy nám niektoré veci v celku nedávajú nijaký význam, no keď si to rozoberieme, vtedy to naozaj pochopíme. 

Írske tance sú dnes populárne nielen v domovine keltov. Michael Flatley a jeho tanečné šou „Lord of the Dance“ a „Feet of Flames“  zohrali významnú úlohu v ich celosvetovom uznaní. Tradícia írskeho tanca má však prastaré korene a naďalej fascinuje svojou jedinečnosťou. História ľudových tancov siaha až do 11. storočia, táto kultúra sa udržala aj napriek tomu, že sa ju anglickí dobyvatelia snažili potlačiť. Pred založením prvej komisie pre írske tance mal každý región svoje pravidla, ale postupom času sa komisii podarilo tance zdokonaliť pri zachovaní všeobecných zásad.

 Trinásteho apríla  v Bratislave v dome kultúry Vajnory sa konala súťaž v írskom tanci, ktorú organizovala Akadémia írskeho tanca Avalon. Toto bol ôsmy turnaj organizovaný touto školou.  Zúčastniť  sa ho rozhodlo 295 účastníkov z 9 krajín: Írsko, Slovensko, Ukrajina, Česká republika atď.  Tieto súťaže sú nielen príležitosťou predviesť svoje úspechy a získať medailu, ale aj stretnúť sa s ďalšími tanečníkmi z celého sveta, podeliť sa o svoje dojmy a nájsť si nových priateľov, s ktorými spolu  zdieľate írsku kultúru. Na turnaji vládla príjemná atmosféra, hudobníci hrali na klavíri a husliach starú keltskú hudbu a vy ste si mohli na jeden deň predstaviť, že ste v Írsku. Nervozita, vzrušenie, únava a radosť – všetky tieto emócie prežívali účastníci a ich rodičia celý deň.

Írsky tanec je viac ako len kroky na javisku. Je to silné vyjadrenie írskej duše a odolnosti. Od malých tanečných sál až po veľké svetové pódiá je to tanec, ktorý nepretržite rozvíja komunitu, zachováva históriu a vychováva nové generácie tanečníkov. Tým, že sa učíme jednotlivé pohyby, nielen pozorujeme umenie, ale stávame sa súčasťou legendy, ktorá sa rozpráva po tisícročia. A tak, keď írske topánky ťukajú do rytmu, nielenže hrajú melódiu, ale aj odrážajú ozvenu vzdialených epoch, odrážajúc búrlivý a krásny rytmus írskej krajiny.

Autorka: Tamara Riasyk

Autorka foto : Tamara Riasyk                                     

Prezidentské voľby nás nútia uvažovať o tom, čo je pre nás skutočne dôležité.

(POZOR! Tento text obsahuje namiesto medzititulkov motivačné citáty, aby nehrozilo zvýšené riziko frustrácie)

Ničenie národných parkov, rezignácia na odbornosť, snaha o ovládnutie verejnoprávneho média, debaty s extrémistami, neodôvodnená výmena kvalifikovaných ľudí na postoch, útoky na ženy a menšiny, šírenie strachu a klamstiev. Vravíte si, všetko zlé je na niečo dobré… Ľudia si už museli uvedomiť, že to takto ďalej nejde. Sčítavajú sa hlasy – výsledok je jasný. Prezidentské voľby 2024 vyhráva Peter Pellegrini. Zrazu mám v hlave 1 409 255 otázok. Prvá znie: Oplatí sa ešte nerezignovať? Kde sa nachádza naša červená čiara…

„Ťažké časy pominú, ale sila z nich pretrvá.“

Robert H. Schuller

Internetom sa šíria heslá: „…posledný nech zhasne…; …nerozumiem tejto krajine…; Skurvensko, NOT MY PREZIDENT.“ No to je iba jedna strana mince. Už sme si zvykli, že žijeme v bubline, ktorá zvyšok spoločnosti dokáže naplno vnímať iba cez grafy a prieskumy. Voľby ukázali vláde, že to robí správne. Koalícia od väčšej časti Slovenska získala nielen oprávnenie, ale aj odvahu pokračovať v tom, čo začala. Robert Fico ovládol ďalší úrad a nestraníckosti, ktorú deklaruje Peter Pellegrini, sa len ťažko dá veriť. Spôsob jeho kampane ukazuje, ako veľmi si je s politikou Smeru blízky. Do paláca sa dostal klamstvami, šírením strachu, úmyselnou polarizáciou, netransparentným financovaním či lákaním extrémistov. Touto cestou pôjde aj ďalej. Veď načo to meniť, keď mu to predsa funguje.

„Bojovať budete možno musieť viac ako len raz, aby ste nakoniec vyhrali.“

Margaret Thatcher

Život je plný paradoxov. Ľudia, ktorí chcú mier, legitimizujú agresiu. Milovníkom prírody nevadí, že sa klčujú chránené lesy. Vyznávači ôsmeho Božieho prikázania šetria čas neoverovaním informácií. Žiakom sa v škole vysmievajú učitelia, staršia generácia mladých vyháňa gestom ochrany. Chceme už pokoj, ale snažíme sa ho dosiahnuť cestou hrôzy. Myslíme hodnotovo a napriek tomu volíme oportunizmus. Nerozumieme si navzájom. No ťažko povedať, ako sa rozprávať inak. Nenávisť je vo vzduchu  cítiť stále viac. Všetko naznačuje scenár gréckej tragédie bez dohľadnej katarzie – pocit oslobodenia od napätia alebo emócií po dokončení dejstva nenastáva. Zvažujeme, čo je pre nás skutočne dôležité. Premýšľame nad tým, či si vážime náš komunitný život rovnako ako ten súkromný. Či v nás to, že zanevrieme na krajinu, nezanechá prázdnu dieru. Milujeme našu prírodu, kultúru, mestá, dediny, pamiatky a ľudí. No nebude to príliš bolieť, keď o to prídeme napriek našej snahe?

„Vieme, kým sme, ale nevieme, čím môžeme byť.“

William Shakespeare

Nie je ľahké predstaviť si nasledujúce tri roky. Môžeme očakávať útoky na dôležité inštitúcie, ťaženie proti nezávislým sudcom, šikanovanie úradníkov či policajtov. Postup proti kritickým médiám bude tvrdší a prídu na rad aj mimovládne organizácie. Pod paľbou bude každý sektor.  Prezident nebude upozorňovať na dôsledky rozporuplných zákonov a napokon na samite NATO zaznie aj vládny názor na Ukrajinu.

Pri všetkom negatívnom mám pár dôvodov na optimizmus. Stále panuje silná vlna nevôle voči praktikám ministerstva kultúry, ľudia zachraňujú pozemky v národných parkoch, už viac ako štyri mesiace sa konajú protesty, ktoré neslabnú – nestráca sa energia aktívnej občianskej spoločnosti. Niektorým rodinám sa podarilo prelomiť generačné nepochopenie, množstvo zahraničných Slovákov sa vrátilo domov len na voľby. Ivan Korčok odišiel z prezidentského boja s viac ako 1 200 000 hlasmi a má potenciál oslovovať aj na prvý pohľad nespojiteľné skupiny.

„Verte, že môžete, a ste na polceste.“

Theodore Roosevelt

V hlave mám veľa otázok a ťažko povedať, či viem aspoň na jednu z nich odpovedať. Kreslím si z vlastnej červenej čiary ľubovoľný tvar. Nechcem, aby to bola hviezda. Pripomína mi komunistickú vlajku, ale aj európsku. Je to neistý symbol a ja v tom mám jasno. Nakreslím kruh, no zarazím sa. Najhoršie je, ak by sme mali opakovať stále tie isté chyby. Pomaly to vzdávam, no potom si vypožičiam výrok Martina M. Šimečku: „Život môže byť krásny aj v strašnej dobe.“ Dokreslím teda do kruhu šťastnú tvár. Nechcem odchádzať. Mám stále energiu smiať sa, písať, pracovať a nevzdávať sa. No pochopím každého, kto ju bude postupne strácať. Pracujme ďalej na tom, aby sa to stávalo čo najmenej.

Broňa Macová

Šieste prezidentské voľby sú za nami. Aj tie priniesli dôvody na radosť (nemyslím pokoj ani svetový mier). Prvý, tradičný (nie samozrejmý): opäť sme mali možnosť slobodne rozhodovať o prítomnosti a budúcnosti krajiny. Druhý, mierne prekvapivý: okrem prvej priamej voľby prezidenta bola práve v tomto roku najvyššia účasť v druhom kole. Nemožno teda vysloviť výčitku o slabej legitimite, ktorej čelila Zuzana Čaputová. Z druhej dobrej správy prichádzame k ďalším záverom.

Naša šiesta hlava štátu získala viac ako milión štyristotisíc hlasov. Lepšie na tom boli len Rudolf Schuster a Andrej Kiska. Peter Pellegrini sa v kampani ani raz nedištancoval od politiky vlády, ktorej je súčasťou. Nie priamo vo výkonnej funkcii, ale ako predseda parlamentu. Hlasoval za novelu trestného zákona, neprotestoval proti obídeniu prezidentky s vymenovaním riaditeľa SIS, dokonca súhlasil aj s kompetenčným zákonom, ktorý okliešťuje prezidentské menovacie právomoci. V jednej z diskusií pred druhým kolom vyslovil zámer chrániť vládu. Taktiež sa prihlásil k štýlu politiky Štefana Harabina. Toto všetko bolo súčasťou ponuky pre jeho voličov, ktorí mu na jej vykonávanie dali mandát. Nebolo by demokratické očakávať, že sa vykašle na želanie ľudu. A nebolo by rozumné očakávať, že sa vykašle na želania Roberta Fica. Premiér začne kráčať k autokracii rýchlejším tempom ako doteraz a z prezidentského paláca voči tomu nebudú námietky.

Aj keď nás rozdiel prekvapil, ani výsledok Ivana Korčoka nie je prepadák. Z porazených kandidátov viac ľudí hlasovalo jedine za Vladimíra Mečiara v roku 1999. Korčok už naznačil, že s tým bude ďalej pracovať. Najpravdepodobnejší je vstup do straníckej politiky. Inšpiráciou môže byť Iveta Radičová, ktorá sa rok po porážke Ivanom Gašparovičom stala premiérkou. Otázkou je, kam by išiel. Založí vlastnú stranu? Ako keby ich už nebolo dosť. Pred rokom dostal ponuku od strany SaS, ktorú odmietol. V Progresívnom Slovensku by si zničil imidž umierneného konzervatívca. Ostávajú ešte dve alternatívy. KDH alebo pokus spojiť viaceré stredopravé strany a hnutia na jednu kandidátku. Avšak aj tam by ho niekto musel nominovať.

Po 30. septembri sme si mohli myslieť, že voliči súčasnej opozície mali menšiu motiváciu, boli otrávenejší a tí druhí, naopak, mobilizovanejší. Tiež sme mohli predpokladať istú mieru sklamania zo štvrtej Ficovej garnitúry u elektorátu Hlasu. Sobotné „referendum o vláde“ to vyvrátilo a dalo Ficovi potvrdenie, že smie robiť všetko, čo mu dovoľuje ústava. Takéto je rozhodnutie väčšiny tých občanov Slovenska, ktorým ešte na niečom záleží. Nech Korčok spraví so svojím potenciálom čokoľvek, pomer názorov v spoločnosti hovorí jasne. Demokrati sa dopočítajú vždy len k jednému. Slovami klasika: „To mi nevychádza.“

Autor: Boris Burdíček