Keď sa povedia sedemdesiate roky, prvé čo mi napadne je, že sa v tom čase narodili moji rodičia. Predstavím si svojich starých rodičov ako mladých ľudí, ktorí si začínajú zakladať vlastné rodiny. Vidím, ako chodia každý deň do práce, o ktorej mi dnes toľko rozprávajú. Ako všetci dobre vieme, aj toto obdobie malo svoje muchy, no to, čo sa odohrávalo v krajine na druhom konci sveta, bolo oveľa horšie a diametrálne odlišné. Kým naši rodičia sa učili chodiť a rozprávať, v Kambodži prichádzali o život státisíce nevinných ľudí.
Od roku 1967 v Kambodži zúrila občianska vojna medzi komunistami a vládnymi vojskami generála Lon Nola, ktorá sa 17. apríla 1975 skončila. V ten istý deň vstúpili do hlavného mesta Phnom Penh jednotky Červených Kmérov. Išlo o radikálne komunistické hnutie, ktorého cieľom bolo zničiť modernú spoločnosť a navrátiť sa k vidieckemu štýlu života. Spôsob, akým sa o to pokúšali, bol však veľmi krutý. Predstavitelia sa pri ňom riadili heslom: „Je lepšie omylom zabiť nevinného, než nechať nažive vinného.“
Červení Kméri chceli vytvoriť novú spoločnosť, ktorá mala byť očistená od západného vplyvu a starého poriadku. Režim preto prenasledoval všetkých jeho odporcov, intelektuálov, učiteľov a lekárov. Títo občania symbolizovali práve to, čoho sa potrebovalo hnutie zbaviť. Počas invázie v hlavnom meste jednotky hnutia na uliciach zabíjali ľudí, ktorí mali na očiach okuliare. Tie boli totižto znakom toho, že je človek vzdelaný a vie čítať.
Pol Pot, vodca Červených Kmérov, nariadil masové deportácie obyvateľstva z miest na vidiek na prevýchovu. Ľudia boli umiestnení do pracovných táborov. Každý, kto mal viac ako štrnásť rokov, musel pracovať na ryžových poliach, sedem dní v týždni, minimálne dvanásť hodín denne. Jediný majetok, ktorý mohli vlastniť, bola miska s lyžicou. Jesť sa smelo len v na to určených hodinách. Pokiaľ prichytili niekoho s jedlom mimo stanovenej doby, čakal ho trest alebo smrť. Každý deň množstvo ľudí prichádzalo o život z vyčerpania a nedostatku jedla. Kambodžania, zbedačení brutálnym režimom, bojovali o prežitie v neľudských podmienkach.
Jedným z najznámejších miest v Kambodži, ktoré sa stalo symbolom krutosti tohto režimu, je Väzenie S-21. Vzniklo na pôde školy a slúžilo na mučenie a popravy nepriateľov režimu. Za štyri roky tu väznili približne dvadsaťtisíc občanov, no prežilo ich len osem.
Aby sa väzni priznali k činom, ktoré v skutočnosti nespáchali, boli mučení brutálnymi spôsobmi, vystavovaní veľkému psychickému i fyzickému nátlaku a následne popravení. Ich doznania mali ďalej Červeným Kmérom slúžiť na falošné usvedčenie ďalších ľudí.
Po páde Pol Potovho režimu čelila Kambodža nielen fyzickým následkom genocídy, ale aj psychickým traumám. Preživší museli znovu nájsť spôsob, ako žiť v spoločnosti, ktorá bola na pokraji zrútenia.
Medzi rokmi 1975 až 1979 sa v Kambodži odohrala obrovská genocída, pri ktorej prišli o život takmer dva milióny nevinných občanov.
Zatiaľ čo moji rodičia v sedemdesiatych rokoch začínali žiť, na opačnej strane zemegule sa museli ľudia každý deň báť o svoj život a život svojich blízkych.
Byť ekologický je dnes in a myslím si, že to je správne. Všetci triedime odpad a odsudzujeme tých, ktorí to nerobia. Teda ja ich určite odsudzujem… Nosíme plátenné tašky a pijeme z termosiek namiesto plastových fliaš. V obchodoch všade svietia nápisy „bio“, „eko“ a „lokálne.“ No je ekológia a udržateľnosť naozaj dostupná pre každého?
Áno, v dokonalom svete by sme chodili na bicykli a hromadnou dopravou, nakupovali by sme v bezobalových obchodoch a na miestnych trhoch od lokálnych farmárov. Lenže realita je krutá. Ceny takýchto ekologických potravín a udržateľných vecí sú veľmi vysoké oproti bežným alternatívam. Napríklad, byť vegánom nie je pre každého. Jasné, poznáme takú tú frázu, že kto chce, ten si spôsob nájde. No, aj keby som chcela, nedokážem si teraz ako študentka po finančnej stránke predstaviť, že by som si mala kupovať iba rastlinné produkty a nejesť mäso. Pretože jesť mäso je jednoduchšie. Niekto by mohol namietať, že stojí viac ako zelenina, ale vegáni nejedia iba zeleninu… Udržateľnosť je dnes obrovskou výsadou.
Príde mi to paradoxné, pretože takýto životný štýl má chrániť planétu a budúcnosť, no v reálnom živote si ho môžu dovoliť len tí najbohatší z nás. Na internete stále vidím, ako nemôžem nakupovať v reťazcoch s rýchlou módou. Ale čo už počúvam menej je, že je v poriadku si nakúpiť v takomto reťazci alebo na čínskej stránke, ak na to nemám. Takéto rady o udržateľnosti a nakupovaní by si mohli zobrať k srdiečku najmä slečny influencerky, ktoré zarábajú mesačne ako tri bohatšie štvorčlenné rodiny a potom natočia video, čo nové si objednali na čínskych weboch. Celá krabica oblečenia, a to len za dvadsať eur. Super! Ďakujem za to, že myslíš iba na seba.
Aby som vyzdvihla aj alternatívy, ktoré sú lacnejšie. Chodiť pešo je zadarmo, nekupovať zbytočnosti je zadarmo, triediť odpad je zadarmo, piť z pohára namiesto z plastovej slamky je tiež bez poplatku. No a to je asi všetko. Snažila som sa toho vymyslieť viac, ale akosi mi nič neprichádzalo na um. Ešte možno – opraviť staršie pokazené veci, ale to určite nie je zadarmo, ak si to človek nevie urobiť sám. Často to je ešte drahšie ako si kúpiť novú vec, pretože je málo opravárov, lebo všetci sa rozhodli chodiť na vysokú školu a sedieť v kancelárii, ale to už je debata na inokedy.
Bohužiaľ nemám riešenie na túto prekérnu situáciu. Každý môže prispieť k zelenšiemu svetu toľko, koľko je v jeho možnostiach, a nikto by ho nemal nútiť sa cítiť zle za to, že nerobí dosť. Inak sa môže stať, že v mene záchrany planéty budeme polarizovať už aj tak rozdelenú spoločnosť.
Čo má spoločné sushi, k-pop, taco a slovenská fujara? Všetky tieto prvky, aj keď to na prvý pohľad nemusí byť jasné, reprezentujú kultúru. Lokálnu alebo, ako tomu dnes hovoríme, globálnu. V súčasnom rýchlom svete, svete lacného cestovania, medzinárodného obchodu a pätnásťsekundových videí, nastáva otázka, či môže tradičná kultúra prežiť v globalizovanom svete alebo je odsúdená na zánik.
Globalizácia prepája krajiny, spoločnosti a jednotlivcov naprieč kontinentmi. Prakticky uľahčuje celý náš život. Od obchodu cez komunikáciu až po cestovanie. Keď sa na to pozrieme cez kultúru, vidíme, že v rovnaký deň môžeme sledovať kórejský seriál, jesť mexickú kuchyňu, popritom počúvať americký rap, a to všetko bez toho, aby sme vytiahli päty z domu.
Znie to úžasne, no má to aj svoju tienistú stránku. Obrovské krajiny, ako sú napríklad Spojené štáty, čoraz viac dominujú globálnemu priestoru a výsledkom môže byť kultúrna homogenizácia. Jednoducho povedané, všetko začne znieť a vyzerať rovnako.
Tradičná kultúra sa často považuje za akýsi prežitok. No je veľmi dôležité, aby sme si ju zachovali. Je to odraz identity – našich koreňov, hodnôt a spôsobu života. Je to spôsob, ako po stáročia rozumieme svetu a sebe samým. Napríklad slovenský folklór – kroje, ľudovky, modranská keramika, korbáče, rezbárstvo… to všetko nás robí jedinečnými. Ak by sme sa o tieto hodnoty prestali zaujímať, hrozilo by, že o túto jedinečnosť prídeme.
Globalizácia nás núti prispôsobovať sa. Decká poznajú zahraničných influencerov viac ako miestne rozprávky. Tradičné remeslá často zanikajú, pretože kto by si kúpil ručne upletený košík od lokálneho košikára za vyššiu sumu, keď si môže taký istý objednať z obrovského čínskeho e-shopu za pár eur. Za zmienku stojí aj komercializácia kultúry. Ľudové tance sa často predvádzajú iba ako atrakcia pre turistov, nie ako živá súčasť komunity. Týmto spôsobom strácajú svoj pôvodný význam.
Riešením môže byť napríklad spájanie ľudových motívov s modernými štýlmi. Za vypočutie stojí takýmto spôsobom vytvorené Na skalách od slovenského rapera Gleba. Spojil pieseň od Václava Petlana – Krásne je v Tatrách, so svojím rap štýlom. Alebo pieseň od rapera Sameya, Valeriya, kde spojil ľúbostnú pieseň od skupiny Elán – Ak nie si moja, s clivým rapom.
Aj tieto hudobné počiny sú dôkazom, že kultúra sa môže vyvíjať, ale zároveň si môže zachovávať autenticitu. Treba, aby sa kultúra nezachovávala len za vitrínami v múzeách, ale ako živá súčasť dnešného života a nás všetkých.
Globalizácia teda nemusí predstavovať iba ohrozenie kultúry, môže byť aj príležitosťou na to ukázať svetu, akí sme. Čo môžeme pre zachovanie tej lokálnej urobiť, je napríklad rozhodnúť sa predsa len kúpiť ručne pletený košík od pána na trhu zároveň sa s ním skúsiť porozprávať o jeho živote, a vášni pre košikárstvo a či tomuto remeslu učí aj niekoho iného.
Posledná sobota v apríli v Prahe patrila protestom. Konkrétne Pochod pro život, ktorý organizovalo Hnutí pro život a antiprotest, ktorý organizovala platforma Praha je feministická. Antiprotest zablokoval demonštrantov, ktorí po prvýkrát nedokončili celú trasu. Po niekoľkých hodinách blokády sa ho rozhodli rozpustiť.
Tieto protesty nie sú nič nové pod slnkom. Veď aj na Slovensku sa pravidelne organizujú. Avšak, Hnutí pro život okrem toho, že je konzervatívne, je aj kontroverzné. Podľa denníka Alarm, jeho predseda Radim Ucháč, predstavil svoj plán ultrakonzervatívnej siete Agenda Europe, ako docieliť úplný zákaz potratov. Malo by ísť o zoznam „zlých žien“, ktoré podstúpili interrupciu. Toto riešenie by malo rešpektovať slobodu voľby, no zároveň oddelí zlé ženy od ostatných. Teda spoločnosť nimi bude pohŕdať a ukazovať na ne prstom, čo bude výstrahou pre tie ostatné, a aby sa vyhli takejto hanbe potrat nepodstúpia. Chorvátsky web Portal Novosti, ktorý s touto informáciou prišiel, skúmal spolu s ďalšími médiami z rôznych štátov uniknutú internú konverzáciu tejto siete.
Podľa dokumentu, ktorý zverejnilo Fórum európskeho parlamentu Restoring the natural order, sa Agenda Europe zaoberá bojom proti právam kvír ľudí a ide proti reprodukčným právam žien. Skupina by sa mala skladať z ľudí z Vatikánu, ultrakonzervatívnych politikov, antigenderových organizácií a lobistov.
Ďalej, ako uvádza portál Seznam Správy, sa Hnutí pro život spolu s tromi českými poslancami pokúša presadiť povinné upozornenia na tehotenských testoch s odkazom na ich webové stránky. Ak by tak výrobcovia testov neurobili, hrozila by im pokuta až dva milióny korún. Tento návrh vyvolal na sociálnych sieťach vlnu nevôle.
Pochody za život mi nevadia. Síce sa vôbec nestotožňujem s ich myšlienkou ani protestujúcimi a tým, že do toho zaťahujú deti, ktorým dávajú držať transparenty, ktoré nedokážu ani prečítať. Prekáža mi však Hnutí pri život ako organizácia, ktorá nemá také čisté a mravné úmysly, aké prezentuje. Na svojej stránke podávajú všetky informácie veľmi emotívne a nátlakovo. Vo videu zverejnenom na ich stránke sa napríklad uvádza, že osemdesiat percent žien podstupuje interrupcie pod nátlakom. Zdroj? Proste nám ver. To je asi dôveryhodný zdroj. Myslím si, že uniknuté konverzácie ukazujú snahy predsedu Radima Ucháča urobiť viac ako len ochrániť deti, a to vziať ženám právo rozhodnúť sa.
Preto mala blokáda zmysel. Nie je to iba gesto proti pochodu a rozdielnym názorom na jednu tému. Ide o vyjadrenie nesúhlasu s hnutím, ktoré sa tvári ako ochranca života, detí, rodín a žien, ale jediné, o čo ide, je kontrola ženských tiel, trestanie a ukazovanie prstom. Treba stáť na strane tých, ktorí sa neboja ukázať nesúhlas. Právo rozhodnúť sa, čo sa bude diať s vlastným telom, by nemalo byť odoprené nikomu. Je to základná ľudská sloboda, ktorú by sme mali brániť. Možno by sa ľudia ako Radim Ucháč mali viac zaoberať deťmi v detských domovoch, ako cudzími telami.
Na Slovensku máme zvyk hovoriť – máj, lásky čas. Krásna veta, spätá s tradíciami, ako keď muži stavajú máje na námestiach pre ženy ako znak ich lásky, alebo tradičné bozky zaľúbených párov pod rozkvitnutými čerešňami. Okolie nám kvitne, slnko je na oblohe vidno čoraz častejšie a aj dlhšie. Ľudia sa tešia z teplých dní, v ktorých cítiť kúsok leta, a prejavujú svoje city, lásku a náklonnosť svojim blízkym. Každý má tú svoju bublinu, vyplnenú ružovou vatou a smiechom.
Je toto dôkaz toho, že sme ako národ schopní byť nežní? Byť prajní a milí? Ak áno, prečo to dokážeme len voči skupinám ľudí, ktoré sú podľa našej perspektívy hodné toho, aby boli milované? Lebo keď si otvorím komentáre na sociálnych sieťach pod príspevkami s témami, ktoré polarizujú spoločnosť, je tam vždy toľko nenávisti, že mi z toho vychádza len jeden záver: Ako spoločnosť sa vo svojich komunitách tvárime, že vieme naplniť vyjadrenie máj, lásky čas aj v našich životoch. Avšak, keď túto bublinu naruší niečo, na čo nie sme zvyknutí, celé čaro mája a jeho ľúbostnej symboliky sa vytratí.
Doprajeme lásku tým, ktorých si vyberieme, a pritom prehliadame pravdu, že každý má na ňu právo. Všetky ženy a všetci muži. Bez ohľadu na ich vzdelanie, prácu, či rodinný stav. Lásky sú hodní aj ľudia inej farby pleti a inej národnosti ako len tej bielej a slovenskej. Lásku si zaslúžia aj všetci členovia LGBT komunity a – v širokej pointe – každý slušný človek na tejto planéte. Dokážeme doslova a do bodky dodržiavať tradície späté s veľkonočným pondelkom v ich plnosti, aj tak, ako by sme nemuseli, no nedokážeme žiť ani jeden mesiac v pocite lásky– ani v tom, ktorý je práve o nej.
Sme krajina, ktorá je názorovo silno ovplyvnená katolíckou cirkvou, že to niekedy nedáva zmysel. Kde sa vytratil z ľudí ten Boh, v ktorého väčšina z nás verí? Neprináleží mi posudzovať vieru iných, no zaráža ma, ako si ju každý ohýba podľa vlastnej vôle. Ak sa nemýlim, Boh odkazuje svojim veriacim, aby milovali blížneho svojho tak ako seba samého. Aby ľudia otvárali dvere cudzím ľuďom a vítali ich vo svojich príbytkoch s otvorenou náručou. A aj keď nie som teológ, myslím si, že je nad slnko jasné, že sa nerozprávame len o skutočných domoch, ale o našich srdciach. Aby sme vedeli do svojho vnútra pustiť ľudí bez súdenia a bez akéhokoľvek predsudku, s otvorenou náručou. Veď kto je bez chyby, nech prvý hodí kameňom.
Napriek tomu, ako máme v sebe zakorenenú vieru v Boha a katolícka cirkev je u nás stále veľmi populárna, máme ako spoločnosť tendenciu vyberať si z Božieho slova len to, čo sa nám hodí. Ľudia tvrdia, že milujú svojich blížnych, no keď im povie, že je gej, tak ho zavrhnú, lebo je to podľa Biblie hriešne. Ľudia tvrdia, že majú vo svojom srdci miesto pre svojho blížneho, ale keď je ich nový kolega Ukrajinec, tak sa s ním nechcú rozprávať. Tvrdia, že majú otvorené príbytky, no keď bude vo vedení ich firmy žena, tak ju zosmiešnia.
Tento mesiac je v znamení lásky. Učí nás to naša tradícia, učí nás to Boh. Odmietame fakt, že v dávnych časoch sa mali ľudia radi bez ohľadu na spoločenské, etnické či sexuálne vrstvy. O tom aspoň svedčia naše ľudovky.
A ja naozaj neviem, ktorý Boh ľuďom vraví, aby boli neprajní jeden voči druhému. Aby bolo úplne v poriadku urážať ľudí na sociálnych sieťach tými najhrubšími výrazmi a pritom si myslieť, že som dobrý človek, lebo doma som v poriadku.
Máj, lásky čas. Zoberme toto obdobie a naučme sa rozdávať lásku nielen vo svojich bublinách, ale aj pre druhých ľudí, ktorí sú jej takisto hodní – bez predsudkov a bez šikany.
Veľkonočný pondelok, deň plný ľudovosti a folklóru. Je celkom paradoxné, že v takej katolíckej krajine sa národ najprv stíši na 40-dňové pôstne obdobie. O to viac sa zahĺbi počas predĺženého víkendu od Zeleného štvrtka po Veľkonočnú nedeľu, keď sa ľudia najprv prísne postia a v nedeľu, po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, vypuknú oslavy. V domácnostiach, ktoré si to môžu dovoliť, nájdeme veľké hody plné rezňov, šalátov a zákuskov.
Ten paradox prichádza po polnoci z nedele na pondelok. Celé pôstne obdobie, zahĺbenie sa a návštevy kostola, akoby zmizli, keď muži posilnení alkoholom vyjdú do ulíc, aby ženám dopriali „krásu a zdravie“. Títo chlapi často netušia, aký je pôvodný význam tejto tradície a oblievajú dievčatá, a takisto ich aj šibú skôr len preto, aby sa zabavili. Rozveselia sa na tom, ako pred nimi utekajú a kričia. Samozrejme, očakáva sa, že dámy ich následne ponúknu alkoholom a zákuskami.
Nerozumiem, prečo to mužov tak rajcuje, ale predstava poníženia ženy mi až taká napĺňajúca nepríde. Tento zvyk s prvkami násilia stratil svoje čaro asi vtedy, keď sa z folklórnych osláv, kde sa všetci oblečú do krojov, spievajú ľudové pesničky a užívajú si ten deň ako muži, tak aj ženy, premenil na niečo iné.
Tradičný oblievač, symbol zdravia a krásy, sa zmenil na opitého výtržníka, ktorý často nevie odhadnúť svoju silu ani to, čo sa patrí a čo nie. Čaro sa z tradície vytratilo asi aj s dobou, v ktorej ľudia už neveria v čarodejníctvo, v polyteizmus a v očistu svojich činov cez ľudovosť. Ľudia si tradíciu oblievania vysvetľovali formou až rituálnej očisty.
V spoločnosti môžeme teda vidieť, ako sa vytráca hranica medzi tradíciou a jej zneužívaním na to, aby sa muži opili, zbili ženy a vypýtali si od nich výslužku. To, ako jasnejšie nastaviť hranicu a ako pristupovať k Veľkonočnému pondelku v modernej spoločnosti, ktorou hádam sme, je otázka na samostatnú tému. Vo svojom okolí vidím, že tento zvyk s násilným podtónom viacerí vnímajú ako zastaraný. Mnohí ľudia ho dokonca vnímajú ako trápny.
Nehovoriac o tom, že tento zvyk zneužívajú nielen dospelí, ale už aj deti, ktoré rodičia vedú k tomu, aby chodili šibať a za to dostávajú nielen sladkosti, ale aj peniaze. Chlapci sa každoročne na tento deň preto tešia, lebo vidia za tým možnosť zárobku, aký celý rok nevideli.
Jedným z riešení by mohla byť menšia konzumácia alkoholu, čoho sa asi nedočkáme. Viac pravdepodobná zmena je, že sa ľudia zamyslia nad podstatou tradície, možno si čosi o nej naštudujú a popremýšľajú, či je dôležité tento sviatok dodržiavať. To, že by sme prestali praktizovať jednu ľudovú tradíciu, ešte neznamená, že sme o niečo menšími národniarmi, že sme o niečo menej hrdí na našu históriu a zdedený folklór.
Ak by sa tak niekto cítil, môže namiesto Veľkonočného pondelka ísť podporiť kultúrne podujatia s folklórnym základom. Ísť tancovať a spievať s ľuďmi v krojoch, naučiť sa tanec, poviedku, históriu, rozprávať sa v spoločenstvách, obnoviť zabudnuté remeslo. Toto sú všetko cesty, pri ktorých stále môžeme živiť naše dedičstvo. Okrem toho, že je to prínosnejšie pre kultúru a aj pre nás samých, by to prinieslo aj viac života do ľudovej kultúry.
To, že raz za rok vyleješ na ženu kýbeľ ľadovej vody, zbiješ ju a potom si od nej vypýtaš alkohol, z teba nerobí národniara ani človeka hrdého na naše dedičstvo, ale devianta. Kultúrne podujatia, vzdelávanie sa a záujem o nenásilný folklór, tradície a históriu z teba spravia človeka hrdého na svoju vlasť.
Film Surfistka z roku 2011 zachytáva príbeh, ktorý je postavený na skutočných udalostiach zo života surferky Bethany Hamilton. Ako diváka vás režisér Sean McNamara cez hlavné postavy vtiahne do krásneho a pokojného prostredia pri mori na Havaji. Zoznamujeme sa s hlavnou protagonistkou Bethany, ktorú hrá AnnaSophia Robb. Okrem nej sa nám odkrýva aj jej okolie, v ktorom žije – jej rodina, priatelia a tiež súperky v surfovacích súťažiach.
Bethany si zároveň buduje aj vzťah s Bohom cez kresťanské spoločenstvo, a tak sa celá pointa filmu prehlbuje aj do teologických, náboženských a filozofických tém. Prvá polhodina sa vyvíja veľmi pokojne a mierne, no s každou scénou vo vode narastá očakávanie, že príde útok žraloka – až to po tridsiatich minútach naozaj príde.
Po tomto útoku sa dej začína vyvíjať rôznymi smermi a vyzýva diváka na zamyslenie sa nad perspektívami rôznych postáv. Ako sa postaviť k tomu, že nevinné dievča bude do konca života zmrzačené? Prečo Boh dopúšťa takéto skutky? Ako sa majú postaviť rodičia k presvedčeniu svojej dcéry pokračovať v surfovacej kariére?
Sledujeme cestu Bethany, ako sa odhodláva a vracia späť do vody, kde predtým trávila veľa svojho voľného času. Prechádza cestou vo svojej viere a zdôrazňuje dôležitosť odhodlania a podpory svojej rodiny a priateľov. Dojímavý film, pri ktorom človek cíti nádej, že dokáže všetko, čo chce, pokiaľ bude vytrvalý a snaživý, má ale aj svoje chyby – ako aj iné filmy.
Niektoré miesta sú trochu dejovo plytké. Napríklad jej zotavovanie po útoku a prežívanie tých prvých emócií po tom, čo sa otriasla zo šoku, bolo vykreslené v pár minútach. V podstate do pätnástich minút po tom, čo sme sledovali more zafarbené krvou a jej zranené telo, bez jednej ruky, sme videli, ako je naspäť vo vode a snaží sa bojovať so svojím hendikepom.
Herecké výkony miestami zaostávali, tak ako aj samotný príbeh, a aspoň na mňa cez obrazovku neprešli niektoré emócie, ktoré vo mne asi mali byť vyvolané. Chvalabohu, to je iba pár momentov z filmu, ktoré sú úplne zanedbateľné v porovnaní so silnou myšlienkou, ktorú tento príbeh ponúka, a s pocitom, aký po dopozeraní v divákovi ostane. Pocit, že dokáže všetko, čo si zaumieni – pri troche viery a veľa snahy.
Byť fotografkou jej dáva množstvo slobody a napĺňa jej kreativitu, no na druhej strane je veľkou zodpovednosťou a výzvou zaujať nových klientov v čase, keď je trh presýtený konkurenciou. Mária Streďanská sa fotografii venuje už od školských čias. Prvotný impulz prišiel úplne prirodzene. Keď bola mladšia, zvykla si požičiavať otcov starý kompaktný fotoaparát a zvečňovala si rastlinky, prírodu, chrobákov… čokoľvek okolo seba.
Na konzervatóriu v Nitre študovala herectvo. O tom, že svoj voľný čas venovala práve foteniu, svedčí aj úryvok básničky, častušky, zloženej spolužiakmi k stužkovej, a to: ,,Pred zrkadlom sa vždy mrví, do školy sa ´mega´ drví. Foťák je jej pravá ruka, jedlom nás nikdy neponúka,“ spomína so smiechom. Bolo to však pre ňu jasným signálom zdokonaľovať sa v tomto smere.
Začiatky
Herectvo ju síce bavilo, no nad pokračovaním na vysokej škole váhala – nebola si istá, či je to naozaj cesta, ktorou sa chce ďalej uberať. Po maturite si však na tej istej škole spravila ešte vyššie odborné štúdium, kde získala prvý titul. Neskôr absolvovala talentové skúšky ako na Vysokej škole múzických tak aj výtvarných umení. Nakoľko prvýkrát neuspela, jej tvrdohlavé ja si povedalo, že to viac skúšať nebude. Toto rozhodnutie ju však priviedlo k štúdiu na univerzite v Trnave, kde navštevovala katedru masmediálnej komunikácie. Práve tá jej však umožnila vybrať si predmety zamerané na fotku. Začala popri štúdiu aj pracovať a za prvé zarobené peniaze si zaobstarala zrkadlovku.
Prvé kroky k módnej fotke
Dnes sa pred jej objektívom strieda množstvo modeliek, avšak v minulosti sa foteniu ľudí doslova priečila. Všetko sa zmenilo až na vysokej škole, kde sa pri niektorých zadaniach tomu už nedalo vyhnúť. Priznala, že bolo stresujúce fotiť niekoho nového. Neskôr sa spoznala s ľuďmi čo točili videá, a vďaka nim sa dostala k prvým zákazkám. Ako postupne prichádzalo viac skúseností, stres pomaly ubúdal. „Brat mi zvykol vravieť, že fotím smutne tváriace sa ženy v rôznych pózach. Mne sa to však páčilo. Pózy a výrazy osôb, ktoré by sa približovali tým, ktoré môžete vidieť v magazíne,“ opisuje Mária svoje prvé skúsenosti s módnymi editoriálmi. Prišla tak na svoju novú vášeň. Nesmierne ju bavilo zachytávanie daného momentu alebo umelé vytváranie kompozície s modelkami. K tomu zaujímavý výraz, oblečenie a akcent na niečo, čo tomu celému dodá tú správnu energiu, akú uvidíte len na titulke magazínu o Parížskom týždni módy.
Realita práce snov
Aj keď sa toto celé môže zdať ako ideálna práca, všetko má svoje pre aj proti. Zákazky sú to, čo tvorí váš príjem a nie vždy je to niečo kreatívne. ,,Niekedy potrebujem fotiť niečo aj len tak, do portfólia, niečo čo ma baví, aby som predišla syndrómu vyhorenia,“ objasňuje. Pracovná doba fotografa sa síce môže zdať veľmi ideálna, no mnoho ľudí si neuvedomuje, že samotné fotenie neznamená ani spolovice hotovo. U známych sa stretáva s rôznymi reakciami, a to obzvlášť od ľudí, ktorí poznajú len klasický pracovný čas, pretože im sa zdá, že si robí kedy chce a čo chce.
Byť fotografkou síce znamená určite väčšiu flexibilitu ako pri bežnej práci, no kvantum času strávi Mária za počítačom, kde sa venuje finálnym úpravám fotiek, marketingu, či dohadovaniu ďalších zákaziek. Sama však s určitosťou tvrdí, že by túto prácu nemenila za nič iné a je vďačná, že sa môže pracovne venovať svojmu koníčku. Jej fotografie sa objavili v niekoľkých domácich, ale aj zahraničných časopisoch, a mala možnosť spolupráce aj s rôznymi verejne známymi ľuďmi či značkami. Hrdá je však aj na to, že sa jej podarilo zriadiť si vlastný ateliér.. Čím viac sa však svojej profesii venuje, tým viac má pocit, že sa má toho ešte veľa čo učiť a zdokonaľovať, čo je ale výborným hnacím motorom do budúcnosti a možno dôvodom, prečo sa jej podarilo spraviť si meno v brandži, kde to nie je také ľahké ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Oliver Jaroš je mladý, dvadsaťštyriročný divadelný režisér ochotníckeho súboru Divadla absolventov Kolégia (DAK). Pochádza z Bugloviec, obce neďaleko Levoče. Vyštudoval medzinárodný manažment na Univerzite Komenského v Bratislave, pričom študoval v nezávislej vzdelávacej inštitúcii Kolégium Antona Neuwirtha. V súčasnosti pracuje ako konzultant v spoločnosti Civitta. V septembri nastupuje na štúdium divadelnej réžie v Bratislave.
Oliver Jaroš. Zdroj: archív DAK
Za svoj život ste vystriedali viacero pracovných a študijných pozícií – či už to bol manažment, teológia alebo korporát. Ako ste sa nakoniec dostali k divadlu?
Divadlu som sa venoval viac-menej odmalička, popri hre na husle. Samozrejme, nebolo to profesionálne – chodil som na taký klasický dramatický krúžok na ZUŠ-ku. Zmenilo sa to až ku koncu strednej školy, niekedy v septime či sexte osemročného gymnázia.
Vtedy ma viac začalo baviť písať a tvoriť umelecké diela, pričom som hlbšie prenikal aj do analýzy diel, ktoré sme preberali na literatúre. Myslím si, že sa mi podarilo nachádzať v tých knihách a príbehoch posolstvá, ktoré boli aktuálne a ktoré ma oslovili na osobnej úrovni.
Vaše ďalšie kroky potom smerovali pravdepodobne umeleckým smerom…
Na konci oktávy, v roku 2020, som sa rozhodol, že si podám prihlášku na divadelnú réžiu. Tam ma žiaľ nevzali – skončil som tesne pod čiarou. Preto som sa rozhodol ísť študovať medzinárodný manažment na Univerzitu Komenského, popri ktorom som študoval (a býval) aj v nezávislej vzdelávacej inštitúcii Kolégium Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji. Teraz som tu, o päť rokov neskôr, a som čerstvo prijatý na VŠMU v odbore divadelná réžia.
Venovali ste sa divadlu aj popri štúdiu na vysokej škole?
Áno. Keď som prišiel do Kolégia, nazbierala sa tu celkom dobrá partia ľudí, ktorí mali radi divadlo. Navrhol som im, či by sme spolu niečo nezahrali. Chcel som totiž priniesť nejaký prínos, hodnotu pre Kolégiu a zanechať po sebe určité dobro. A keďže som nebol nejaký výborný filozof, tak som si povedal, že môžem byť dobrý umelec. Tak sme v prvom roku môjho štúdia, v lete 2021, zinscenovali v našej komunite hru Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana. O rok sme pripravili aj adaptáciu na drámu Čajka od Antona Čechova.
Aké boli na to ohlasy?
Na to, že to bola naša prvá hra, to zožalo veľký úspech. Dokopy prišlo vyše 80 ľudí, ktorí sa usadili v pivnici pod ivanským kaštieľom (pod sídlom Kolégia – poznámka autora) za dobrovoľné vstupné. Podmienky boli skromné – jedna žltá lampa, rady stoličiek v piesku. Ale dokonale to vystihovalo atmosféru Bukovčanovho diela.
V čom konkrétne?
Táto dráma sa totiž odohráva počas druhej svetovej vojny, kde v uzavretej pivnici spoločne čelí desať ľudí neľahkej morálnej dileme – kto sa obetuje za prežitie zvyšku? Bolo to silné.
Niekto by povedal, že vaším divadelným „štýlom“ sú silné, realistické drámy.
Slovenský realizmus a medzivojnové obdobie ma veľmi oslovuje. Uvedomujem si, aké je dôležité mať v živote pevné hodnoty a princípy, podľa ktorých konám. Najmä v situáciách, ktoré sú otázkou života a smrti. Postavy, ktoré vystupujú v zmienených inscenáciách, čelia práve tejto dileme a my ich pri tom pozorujeme.
A zároveň sa na nich učíme…
Presne tak. Asi nik nevie, či sa na sto percent zachová správne v reálnej existenčnej situácii, ale na príklade účinkujúcich postáv sa na to „pripravuje“. Hraničné situácie v našich životoch nevyhnutne prídu, nedajbože vo forme vojny, ale budú tu. My sa len na to musíme pripraviť a dúfať, že sa zachováme správne. A to je super na divadle, že nám „naservíruje“ takéto situácie a my nakoniec zhodnotíme, či sa postavy zachovali správne alebo nie.
Stvárnenie týchto situácii závisí vo veľkej miere od talentu hercov.
Určite áno. Každú postavu dokáže každý herec inak načítať a inak ju aj stvárniť. Napríklad v našej najnovšej inscenácii Polnočnej omše od Petra Karvaša máme tri alternácie na isté postavy a mňa neprestáva fascinovať, ako je každá svojím spôsobom jedinečná.
Takže to nefunguje tak, že režisér povie a herec iba zahrá?
Môžem síce pripraviť dramaturgiu aj réžiu, no úspech diela závisí od toho, čo doň vložia herci. Každý z nich má svoj talent a spôsob, akým načíta postavu a ako ju vykreslí. Ich práca sa teda stretáva s mojou myšlienkou a spoločne pracujeme na kolose menom divadlo. Každý z týchto ľudí je umelec a do hry prináša to svoje.
Najnovšia inscenácia divadla DAK – Polnočná omša. Zdroj: archív DAK
Účinkovali ste celý čas pod názvom Divadlo absolventov Kolégia (DAK)?
Toto divadlo sme založili spolu s Katkou Adamčákovou a Anežkou Sňahničanovou vlani v septembri, keď som sa vrátil do Bratislavy zo Spišskej Kapituly, kde som študoval teológiu. Povedali sme si, že poďme toto naše komunitné divadlo spraviť väčším než je teraz. Boli tu ľudia, ktorí mali potrebný talent a zapálenie pre vec, a tak sme sa rozhodli poskytnúť priestor, značku, pod ktorou by sme sa vedeli spoločne zísť a fungovať.
A tak sme založili DAK, občianske združenie – čo dnes môže znieť ako nadávka. Sme teda viac-menej komunitné divadlo. Je milé, že ľudia v ňom neúčinkujú pre zisk, ale z lásky k divadlu, umeniu.
Zdroj: archív DAK
Je za vaším dielom niečo viac, ako len láska či nadšenie pre divadlo?
Spoločne sme založili toto divadlo, pretože chceme prinášať kvalitné klasické drámy naspäť na slovenské javiská. Dúfame, že sa nám pritom podarí oživiť možno aj tie menej známe divadelné hry či diela, ktoré formovali nás a aj západnú civilizáciu. Samozrejme, nehráme každú vec, ktoré sme kedy prečítali, ale snažíme sa vyberať diela, ktoré sú v niečom zásadné, ktoré sa dotýkajú morálky, existencializmu a aj kultúry samotnej (svetovej či slovenskej).
Plánujete teda pokračovať v stvárnení týchto realistických diel, alebo máte inú víziu vášho divadla?
V hlave už mám určitý plán toho, kam bude smerovať naše divadlo – už to iba potrebujem dať na papier. Určite budeme potrebovať rozšíriť inscenačný tím, aby sme mohli lepšie načítať diela a aj ich zorganizovať. Taktiež plánujeme zriadiť stály herecký súbor, aby sme si mohli týchto hercov „vychovať“.
Čo sa týka divadelných hier, pravdepodobne prestaneme s inscenáciou slovenského či ruského realizmu. Rád by som totiž priniesol na slovenskú divadelnú scénu niečo nové, odvážnejšie, čo sa veľmi nehrá v našich divadlách, pričom to má to svoju hodnotu.
Prezradíte nám, aké dielo či žáner to bude?
Môžem načrtnúť, že to bude divadlo vo forme stredovekého mystéria – teda divadla, ktorého ústredným motívom je zázrak. Síce to môže znieť príliš svätuškársky, ale sú v ňom sebaobetovania, oddanosti a lásky k Bohu, rodine, návratu k sebe samému a odpustenia. Zároveň podľa mňa žijeme v ťažkých časoch, a preto chcem pre zmenu pripraviť aj nejakú komédiu, aby sme sa trochu rozveselili. Je to síce výzva, ale určite to nebude nič povrchné.
Alebo ako sa nádej konzervatívcov pomaly rozplýva.
Určite si pamätáte vlaňajšie prezidentské voľby v Spojených štátoch. Na pohľad drsný a neľútostný súboj medzi Donaldom Trumpom a Kamalou Harrisovou sa skončil prehľadným víťazstvom staronového prezidenta. A podľa niektorých to bola výhra konzervativizmu po celom svete. Po vyše sto dňoch Trumpovej vlády si trúfam povedať, že pre konzervatívcov to bolo Pyrrhovo víťazstvo.
Trump sa svojho mandátu ujal vo veľkom štýle. Ihneď po svojej inaugurácii, za sprievodu kamier a novinárov, podpísal viacero výkonných nariadení v prospech konzervatívnej politiky. Či už to bolo nariadenie o tom, že „Spojené štáty nebudú financovať, sponzorovať, propagovať, pomáhať ani podporovať takzvaný „prechod“ dieťaťa z jedného pohlavia na druhé (teda tranzičné operácie u maloletých), označenie drogových kartelov a podobných organizácií ako teroristických alebo (na podporu národného cítenia) premenovanie Mexického zálivu na Americký.
Až na excesy s Mexickým (pardón, Americkým) zálivom smerovali prvé Trumpove kroky rozhodne v prospech (nielen) amerických konzervatívcov. Nová administratíva vysielala signál, že časy sa menia. Toho sa s nádejou chytili viacerí politici, ktorí v Trumpovej vláde videli nového, silného spojenca proti progresivizmu. Javier Milei (argentínsky politik známy svojou motorovou pílou a „skracovaním štátnych výdavkov“), talianska premiérka Giorgia Meloniová či premiér Robert Fico, obdivovali Trumpove kroky a dúfali, že získajú jeho podporu. To sa ale po krátkom čase ukázalo byť celkom ťažké.
(Ne) predvídateľný obrat
Prvé týždne Trumpovej administratívy totiž ukázali, že americký prezident nie je taký čitateľný, ako si mysleli. Pri otázke Ukrajiny (pri tej neslávnej hádke v Oválnej pracovni s prezidentom Zelenským) šokoval svojou tvrdosťou a zaujatosťou. Zavedením colných poplatkov prekvapil dokonca aj dlhoročných spojencov, ktorí od druhej svetovej vojny verne stáli po boku USA a budovali západný svet. Dokonca sa mu „podarilo“ rozvíriť akciové trhy ako nikdy predtým. Trump v skratke priniesol do svetovej politiky nový vietor, ktorý ženie krehkú loďku našej civilizácie do neznáma.
Tento obrat má dôsledky aj pre konzervatívnu politiku. Asi najlepšie je to vidieť na Kanade. Víťazom federálnych volieb, ktoré sa konali 28. apríla 2025 sa nečakane stala Liberálna strana na čele s Markom Carneym. Predvolebné prieskumy síce naznačovali, že víťazom bude opozičná Konzervatívna strana, ktorá pred nástupom novej americkej administratívy viedla o 20 percent pred liberálmi, ale Trumpova rétorika o anexii Kanady pravdepodobne prispela k zmene zmýšľania voličov. „Konzervatívny“ prezident Spojených štátov teda veľmi neprispieva k porážke „liberalizmu a progresivizmu“ – naopak, v niečom mu pomáha.
Pyrrhovo víťazstvo
Antický kráľ Pyrrhos dosiahol v bitke pri Ascule (279 pred Kr.) znamenité víťazstvo nad Rímskou ríšou. Stratil pri tom ale tak veľa mužov a zdrojov, že jeho armáda a kráľovstvo utrpeli nezvratné poškodenie. Niečo podobné sa stalo (alebo hrozí) aj konzervatívcom. Tí taktiež dosiahli veľké víťazstvo v amerických voľbách. Nový prezident zdieľa konzervatívne hodnoty (aspoň tak sa javí) a presadzuje nariadenia, ktoré sú v súlade s hodnotami a rétorikou tohto politického smeru. Teraz sa ale môžu pýtať – stálo to za to? Trumpova politika a hlavne rétorika kazia imidž konzervatívcom až v takej miere, že vo svojich krajinách prehrávajú voľby (pričom mali „našliapnuté“ na víťazstvo). Je to možno priveľká cena za to, že mohli Donalda Trumpa označiť za konzervatívca…
