Nezaradené

Juraj Mravec patrí k výrazným osobnostiam slovenskej investigatívnej žurnalistiky. Dlhé roky pôsobí v relácii Reportéri Slovenskej televízie, kde je známy osobným nasadením, prácou v teréne a schopnosťou rozprávať silné ľudské príbehy s detektívnou presnosťou. V rozhovore otvorene hovorí o situáciách, keď novinár prestáva byť pozorovateľom, riskuje vlastnú bezpečnosť a pravda sa stáva problémom.

Čo bol váš prvý investigatívny príspevok? Ako si naň spomínate? Čím sa odlišoval od tej bežnej žurnalistiky? 

Vyhral som s ním Open Society Found, nadáciu otvorenej spoločnosti, ktorá práve štartovala v roku 2004. Mám prvú cenu za reportáž „Pokuty alebo všimné“. Išlo o to, že som zámerne zaparkoval auto tam, kde som ho nesmel parkovať. Prišli mestskí policajti a ja som tam nebol ako novinár. Ja som tam bol ako bežný človek a skúmal som, či mi dajú pokutové bločky, ktoré správne zaevidujú. A tak sa mi stalo, že v Bratislave mi dal mestský policajt, išlo o mestských policajtov, mi dal blokovú pokutu 500 korún. Vtedy boli koruny, v roku 2004. Ale o týždeň neskôr som bol na ich centrále, kde som zistil, že zaevidoval z toho len 200 korún. 300 si nechal. Na Špecializovanom súde ho odsúdili na tri roky pre konflikt záujmov. On to nesmie robiť. On je v normálnej verejnej službe a on si nechá peniažky? No tak išiel na tri roky sedieť. 

Rád idete s kožou na trh? 

Treba tých ľudí presvedčiť, že som laik.
Napríklad – boli sme za primátorom Trnavy, ktorý bol v šialenom konflikte záujmov. Totiž firma, ktorá neustále vyhrávala v Trnave zákazky, bol to Vion Zlaté Moravce, ešte boli oblečení v uniformách. Vion –  modro-žlté na chrbte, pásik Vion Zlaté Moravce – robili cesty, chodníky a tak. Ale sme ich natočili, ako robia na primátorovom dome. Títo ľudia, v týchto uniformách. A keď som došiel za pánom primátorom: „Že taká bilancia vášho primátorstva, ste tu už dvanásty rok, čo sa vám podarilo? Na čo ste najviac hrdý?“ Čiže vždy idú dve, tri otázky rozbehové, príjemné a potom príde gilotína. Napríklad po otázke: „Čo by ste robili, keby ste zistili, že vo vašom úrade je niekto v konflikte záujmov?“
„No vyvodil by som personálne dôsledky.“
„A čo by ste robili, keby ste to boli práve vy, kto je v konflikte záujmov?“
„Ja? Ja nie som.“
Čiže prichádza gilotínový efekt.
„Ja nie, čo to má znamenať? Do témy o bilancii mojej…“
„No máme natočených vašich Vion Zlaté Moravce, ako robia u vás na komíne.“
A bol v háji. Toto je ono! Toto milujem!

Vnímate dôvody, prípadne aké, ktoré sú pre novinárov lepšie, keď sa venujú investigatívnej žurnalistike než bežnému spravodajstvu? V čom vidíte výhody investigatívnej žurnalistiky pre vás ako novinára?

Pre mňa osobne je to taká satisfakcia. Vedomie, že to čo robím, robím v prospech možno akejsi výchovy verejnosti, aby sa správali normálne, aby ako Gorila hovorí: „Lidé myslete.“ Pre dobro veci.

Ako, prípadne kde najčastejšie nachádzate témy na investigatívne spracovanie?

Buď ich dostávame od ľudí, ktorí nám píšu a skúmame parametre tej témy, že či naozaj nesie tú váhu dvanástich až pätnástich minút. Premýšľame o respondentoch, ktorí sa v nej budú vyjadrovať. Takže takto – skôr od ľudí. Alebo potom, keď sedíme aj niekde v krčme, alebo v pohostinstve, v kaviarni, tak sa rozprávam s mnohými, lebo treba mať, samozrejme, schopnosť rýchlo nadviazať kontakt a dostať z toho človeka dôverčivé informácie.

Máte nejaké pozitívne alebo negatívne skúsenosti s tým, keď vás kontaktovali čitatelia, alebo ľudia z ulice ohľadom tém? Čo by sa ešte hodilo spomenúť? Máte nejaké negatívne skúsenosti, že možno ľudia klamali, alebo že sa tomu nakoniec neoplatilo venovať?

No jasné. Boli témy, ktoré sme zamietli, keď sme zisťovali na mieste.
Napríklad pricestujem do Bardejova, prejdem republiku. Veziem sa šesť hodín v aute po krka hájoch, rozbitých cestách a tam mi dotyčný povie, ktorý mal byť hlavný reprezentant tej svoje krivdy a témy, že on nechce ísť na kameru. Ja hovorím: „Tak a načo som prišiel? Kto bude za vás bojovať, ak vy nie sám?“ Takže to sú témy, ktorým sa potom ďalej nevenujeme. Alebo ich presvedčím, že poďte odzadu, zmeníme vám hlas. Niekedy sa to takto dá. 

Koľko máte času na to, aby ste to všetko stihli – týždne?

Dva až tri týždne.

To sa venujete jednej téme, alebo ešte nejakým ďalším súčasne popri tom? 

Iba tej jednej, to stačí. 

Čo by ste odporúčali na nachádzanie tém pre študentov? Keď by sa študenti chceli venovať niečomu investigatívnemu, nejakému prípadu, tak kde oni by si mali nájsť témy? 

Čítajú noviny títo ľudia. Vidia, kde sú nejaké nekalosti. Ja by som to najprv urobil tak, že vidím nejaký príbeh, ktorý je niekde v „Živote“, v „Slovenke“ rozpitvaný, ale nedotiahnutý. Ostáva tam plávať krivda na povrchu. A bolesť a nespravodlivosť. No tak by som asi kontaktoval toho človeka, lebo tam by mali byť asi dáta, že odkiaľ človek je, ako sa volá, telefonicky by som ho kontaktoval.

Aká je príprava investigatívneho príspevku?

Idem, preskúmam tému, nakrútime ho. Vymyslím fór, akým sa dostanem k srdcu tej témy. Fintu, možno herecké ozvláštnenie. Možno zamaskovanie, možno skrytá kamera.

Skúsenosti so skrytou kamerou teda máte. Čo také tajné nahrávanie rozhovoru? Je to etické? 

Ja neviem, záleží. Ak ide o človeka z verejného priestoru, verejného činiteľa, u ktorého je silné podozrenie, výrazné indície, že klame, že korumpuje a že robí svinstvo, no tak sa tam nasadia tieto veci a urobí sa pokec s naším právnikom, či je to relevantný prístup.

Ktoré AI alebo digitálne nástroje by ste odporučili študentom, čo sa týka práce v investigatíve? 

ChatGPT je veľmi dobrý. Dokonca dáte, že: „Ahoj,“ ja volám ChatGPT Sofi, lebo je to ona, „ahoj Sofi, prosím ťa, poraď mi štruktúru reportáže na tú a tú tému.“ Ona mi za pol minúty vysype, že čo by tam malo byť. Toto je strašne veľká pomoc. Kedysi sme to nemali, toto máme posledného pol roka, predtým to nebolo.

Čo prežívate po publikovaní investigatívneho príspevku?

Radosť. Sedím pred televízorom a teším sa.

Máte skúsenosť s nervozitou/obavami počas robenia investigatívy, alebo po?

Áno, keď som robil reportáž o predávaní bieleho mäsa. To znamená, že som navštívil hostingové firmy, spoločnosti, ktoré mali dávať dievčatá na hostesing. No a chcel som od nich, aby pre partiu významných podnikateľov, ktorí budú mať apartmán na Bojnickom zámku a budú oslavovať, aby niektoré z týchto hostesiek išli ešte aj do postieľky.
No a pán riaditeľ hostesingovej agentúry povedal: „Dobre, tieto dve vám dám, ale tie ostatné sa o tom nesmú dozvedieť. Lebo tieto zarobia viac.“ Oni to pustili. A reakcia? Rodičia tých dievčat mi písali, že ako som si to mohol dovoliť, očierňovať ich pána riaditeľa agentúry (smiech). Tak on ich tam hádže do postelí a ešte ja som bol zlý. Na Slovensku je to tak.

Chcete sa podeliť s chybou v investigatíve, na ktorej ste sa veľa naučili? Tip, na čo by si mali študenti dávať najviac pozor? Čo by ste už nerobili v investigatíve? Je niečo, čo nefunguje?

Neviem no, ja som chodil aj do vojnových teritórií. Bol som v Iraku, bol som na Ukrajine štyrikrát vo vojne, bol som v Arménsku, v Azerbajdžane, keď bojovali s Azermi. Kolegu skoro zabilo. Buchta tam bomba. Mal som strašný tlkot srdca, zvýšený pulz, nevedel som to udýchať. Tak vtedy som si povedal: „Ja kašlem už na vojenské témy, nebudem to robiť.“ Lebo som pochopil, že vojna nie je pre dôchodcov. Ja už som dva roky v dôchodku. Ale tým, že ma to veľmi baví, tak to robím.

A študenti?

Ale tí sú mladí, tí by mohli klusať do vojenských zákopov (smiech).

Máte nejaké hranice vôbec v tomto, že kam až zájsť?

Už iba nejsť do vojny. Ináč do kozmu by som letel, vysvetliť pánovi Machalovi, že Zem je guľatá (smiech).

Čo vás motivuje na investigatíve? 

Radosť z pozitívnych dôsledkov. 

Čo vás odrádza od investigatívy?

Ak chcem ísť do politických tém, ktoré sú aj teraz veľmi aktuálne, tak nemôžem. Lebo padla na rampa v tejto televízii. A podľa mňa v každej televízii padla rampa. Lebo politická klika, ktorá tu vládne… je nekompromisná. Nechce byť kritizovaná.

Myslíte, že sa tým zmení investigatíva do budúcna? Predsa práve investigatívna žurnalistika má byť tá, ktorá kontroluje verejnú moc.

V normálnej krajine. Tam je odpoveď. Sme normálna krajina? 

Prečo ste sa vlastne rozhodli venovať investigatíve – úplne na začiatku? Ako ste sa k tomu dostali?

Bol som píšuci redaktor, devätnásť rokov v printe a bavilo ma písať tie príbehy. A vtedy, keď došiel človek z Novy – Eugen Korda v 2003 – tak u Rybníčka vybavil… vtedy bol riaditeľ Rybníček… vybavil, že tak, ako je relácia Na telo alebo Na vlastné oči, neviem, čo bolo vtedy nové… takáto investigatíva, že on by chcel nájsť ľudí, ktorí by to robili tuná. Tuná u nás. No a hľadal tím ľudí, ktorí sú neokukaní, nie sú z televíznych médií. Skôr takí z printov, aby sme neboli opozeraní. No tak ma oslovil. No tak som povedal: „Čo ja viem, do televízie? To mi nikdy nenapadlo.“ Asi tri roky mi trvalo, kým som sa nejakým spôsobom zohral a stratil trému pred mikrofónom. No a teraz čítam slušné komentáre. 

Je relácia Reportéri vysielaná v Slovenskej televízii investigatívna relácia?

Nemyslím si, že relácia Reportéri je čisto investigatívna relácia. Skôr by som ju považoval za publicistiku o aktuálnych témach s väčším alebo menším presahom do investigatívy.

Prečo nie je vyslovene iba investigatívna?
Pretože máme silný podstav pracovníkov, je nás málo. Čo je to sedem až osem ľudí? V Českej televízii v Reportéroch robí pätnásť reportérov.

Čím to je? Nie je záujem o prácu v investigatíve, alebo neprijímajú ďalších novinárov?

Nie sú ľudia, ktorí by to chceli robiť, alebo možno vedeli. Neviem.

Čo myslíte, prečo? Je to kvôli určitému riziku?

Lebo je to ťažké. Navyše všade vám zatvárajú dvere. Nechcú vás, lebo cítia, už keď poviete, že Reportéri, tak cítia, že pôjde o nejakú kritiku, alebo kontrolu ich „masla na hlave“.

Myslíte si, že je štúdium žurnalistiky na VŠ nutné alebo potrebné k tomu, aby dokázal niekto robiť investigatívnu žurnalistiku dobre/kvalitne?

Štúdium žurnalistiky nie je nevyhnutné k tomu, aby sa z človeka stal kvalitný investigatívny novinár. Môžete pokojne študovať sociálne vedy, psychológiu, históriu či právo… vysoká škola mu poskytne najmä čas na mentálne a vedomostné dozrievanie. Ten čas po maturite je veľmi dôležitý. Ale novinár musí byť vo vás a pomaly sa drať na povrch. Ako? Záujmom o veci verejné, o politiku podriadenú kritickému mysleniu, cibrením zmyslu pre spravodlivosť… 

Čo by ste odkázali študentom, ktorí by sa chceli venovať investigatíve? Čím by ste ich motivovali? Alebo čo by bol Váš odkaz?

Nech si určite vlezú do archívov a nech si pozerajú naše reportáže. Tam by sa mali čo najviac naučiť. Ako sa nebáť, ako ísť do tej scény.

Ako prekonať strach?

To musí každý sám v sebe. Niekto má na to náturu, niekto sa bojí, niekto radšej robí o športe.

Asi to musí byť vo Vás…

Musí to byť v človeku. Musíte mať radi spravodlivosť, ľudí, ich príbehy, vedieť ich počúvať a najmä sa vedieť zvedavo pýtať. To je dôležité. 

Novinár Ondřej Soukup. Foto: Studio PB Praha/Paměť národa

Zažil Moskvu v čase perestrojky, kolaps sovietskej ekonomiky aj chaotické deväťdesiate roky, ktoré dodnes formujú ruskú spoločnosť. Český novinár Ondřej Soukup v rozhovore s Magdalénou Svetlákovou hovorí o živote privilegovaných cudzincov v ZSSR, o nádejach, ktoré sa rozpadli spolu s impériom, aj o tom, ako Vladimir Putin postupne vybudoval mocenský systém založený na strachu, traumách a lojalite.

Keď jeho otec dostal prácu v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci v Moskve, presťahovala sa tam celá rodina. Písal sa rok 1984, mal približne 12 rokov a pomaly začínala perestrojka. „Keď sme na jar roku 1989 odtiaľ odchádzali, ľudia čakali v radoch naozaj na všetko. My sme boli tí privilegovaní. Ale normálni ľudia? To bolo šialené. Ekonomika sa rúcala, no panovala tam obrovská nádej,“ spomína Ondřej Soukup, ktorý v Moskve prežil časť svojho detstva a neskôr aj dospelého života. V súčasnosti pracuje v Českom rozhlase, kde s bývalým spravodajcom Českej televízie Josefom Pazderkom vedie podcast Na Východ! zameraný na postsovietsky priestor.

Zo Západu, kde je všetko

V Moskve doštudoval základnú, vyštudoval strednú školu a stihol aj semester vysokej školy na Historicko-archívnom inštitúte. Hoci perestrojka ešte len začínala, v roku 1988 prekladal do českého samizdatu články zo sovietskej tlače, pretože inak než takto by vydané v Československu ani byť nemohli. „Po paralyzovaných dedkoch – Andropovovi, Brežnevovi a Černenkovi – zrazu prišiel Gorbačov, ktorý vyzeral ako živý človek. Začalo sa hovoriť o všetkom. Pamätám si, že okolo rokov 1987 – 1988 sme chodili k známym mojich rodičov a ľudia, ktorí si vždy dávali pozor, začali zrazu hovoriť veci, ktoré by pred pár rokmi nepovedali vlastným deťom. Nieto ešte cudzincom. A všetci, samozrejme, čítali,“ hovorí Soukup.

Pre Moskovčanov boli cudzincami, ľuďmi zo Západu. Ako povedal, všetci sa naňho pozerali ako na zdroj nedostatkového tovaru a vysvetliť im, že v Československu sa naozaj nepredávajú džínsy Wrangler, bolo takmer nemožné. „V čase, keď je človek v puberte a začína sa zaujímať o dievčatá a zrazu sa dievčatá zaujímajú oňho, cíti, že to nie je tým, že by boli okúzlené charizmou či intelektuálnymi výkonmi,“ približuje a dodáva, že aj Československo, teda socialistická krajina, bola pre Rusov Západ. „A nebolo možné im to vysvetliť. Pre bežného sovietskeho občana bolo náročné dostať sa aj k nám. Ak chceli vycestovať, vždy sa to schvaľovalo – buď mohli ísť s cestovnou kanceláriou, alebo museli od niekoho dostať pozvanie.“

Oni, z Československa, kde bolo podľa Rusov všetko, vycestovať do Moskvy mohli a ako rodinní príslušníci získali aj diplomatické pasy. No povolenie sa týkalo len Moskvy, a ak chceli ísť o 100 kilometrov ďalej, museli to nahlásiť. „Hoci to bol koniec 80. rokov, na cudzincov sa stále pozerali podozrievavo. Veľká časť Rusov mimo Moskvy podľa mňa za celý svoj život nevidela nikoho iného než občana Sovietskeho zväzu,“ hovorí.

Salámové vlaky

Kým sa na jednej strane postupne uvoľnili skrutky a ľudia získali slobodu slova, tlače a neskôr sa dopracovali aj k väčšej politickej voľnosti, na strane druhej sa ekonomická situácia prudko zhoršovala.

Keď v roku 1989 odchádzali späť do Prahy, ľudia čakali v radoch na chlieb hodiny. „My sme však boli tí privilegovaní, ktorí mali takzvaný ,zakaz‘. Predstavte si niečo ako katalóg, kde ste si zaškrtli, čo ste chceli a objednali ste si to. A za také tri dni vám to priviezli, hoci nie vždy. Väčšinou to išlo cez zamestnávateľa,“ vysvetľuje Soukup a dodáva, že okrem základných potravín ako mlieka, syra a chleba si veci kupovali takýmto spôsobom. „Ale normálni ľudia? To bolo šialené. Bývali sme kúsok od Bieloruskej stanice, kde prichádzali vlaky z rôznych regiónov. Hovorilo sa im ,salámové vlaky‘, pretože ľudia nimi chodili do Moskvy nakupovať mäso a polo-umelohmotné párky, pretože u nich nič nebolo,“ približuje. Druhou vecou boli sociálne problémy a alkoholizmus. Ako Soukup vysvetlil, aj keď ste pochádzali zo štvrte, kde bola jedna krčma vedľa druhej a opilcov ste videli od raného detstva, situácia v Moskve bola úplne iná liga.

Hoci zmeny prišli najmä s Gorbačovom, reformy odštartoval ešte jeho predchodca – Jurij Andropov. „Vedeli, že ekonomický systém sa rúti a nemajú šancu to ustáť. Keď sa na to pozrieme spätne, predstavovali si niečo také, čo sa vo finále stalo v Číne – liberálne trhový model so silnou ideologickou súčasťou. Sústredili sa na ekonomické reformy a vsadili na to, že keď uvoľnia skrutky, začne to fungovať. Všetky reformy však boli polovičné a viedlo to k tomu, že po ekonomickej stránke sa systém zosypal,“ vysvetlil.

Za polievku celá knižnica

Keď odchádzali v osemdesiatom deviatom z Ruska, Soukup povedal, že o ňom nechce najbližších desať rokov počuť. To sa však nestalo. V roku 1995, keď sa Rádio Slobodná Európa sťahovalo do Prahy, hľadali archivára, ktorý by vedel česky, anglicky a rusky. A takých veľa nebolo. „Prácu som dostal bez problémov, a tým som sa vrátil do orbity Ruska. Mojou prácou bolo triediť novinové články a dávať ich do databázy, takže som veľmi veľa čítal,“ hovorí český novinár.

Hoci najdivokejšie roky po rozpade Sovietskeho zväzu v Rusku nezažil, vďaka práci veľa čítal, mal tam známych a aj kolegov, takže informácií mal dostatok. Tvrdí, že prepad životnej úrovne bol nepredstaviteľne obrovský a transformácia Československa, a neskôr dvoch samostatných krajín, bola oproti Rusku „prechádzkou ružovou záhradou bez straty kvetu“. „Známy si šetril na auto cez sovietsky systém – objednali ste si vozidlo a desať rokov ste si šetrili. Keď mu zostávali tri roky, neposlúchol rady ostatných. Hovorili mu,  nech si peniaze vyberie a kúpi za ne doláre. ,Mal som našetrené na 70 percent auta. Za tri mesiace som si za tie peniaze mohol vozidlo kúpiť. Ale len angličáka,‘ hovoril,“ priblížil Soukup. Existovali však ľudia, ktorí medzi nefunkčným štátom, mafiánmi a skorumpovanými úradníkmi dokázali kľučkovať. Podľa Soukupa najhoršie obstáli dôchodcovia a tridsiatnici s deťmi. „Inžinier vo fabrike zrazu prišiel o všetko – o úspory, prácu. Ľudia s dvoma vysokými školami nakupovali oblečenie v Turecku, ktoré potom predávali na trhoch,“ vysvetľuje a dodáva, že za hlúpu rozpustnú polievku ľudia predávali celé knižnice.

„Celá spoločnosť bola za 70 rokov naučená, že akákoľvek iniciatíva je trestná a že štát sa o nich postará. A zrazu bola hodená do divokého kapitalizmu, oproti ktorému boli Spojené štáty 19. storočia len vtipom,“ približuje. Práve toto obdobie a traumy, ktoré ľudia po rozpade Sovietskeho zväzu zažili, zdiskreditovali v ich očiach pojmy ako demokracia, trh, liberálne reformy. Nezacelené rany 90. rokov pomohli aj Vladimirovi Putinovi, ktorý túto neslávnu minulosť využíva v propagande. A tá je úspešná, pretože, ako Soukup hovorí, vnútri generácie trauma stále je.

Jeľcin sa zbláznil!

Deväťdesiate roky patrili prezidentovi Borisovi Jeľcinovi – a, samozrejme, alkoholu. „Kamarát, ktorý bol veľmi progresívne ladený, mi pri záberoch na Jeľcina povedal, že sa hanbí za svoju vlasť. A tento postoj bol v celej spoločnosti,“ priblížil Soukup. Hovorí, že pokiaľ by nedošlo k Druhej čečenskej vojne v roku 1999, Putin by sa prezidentom nikdy nestal. „Človek až fyzicky cítil, ako sa nálada v spoločnosti zmenila. Čečensko vždy považovali za čosi okrajové – sú tam burani z hôr, je to nebezpečné, ale je to tam. Ďaleko. Najlepšie by bolo obohnať tento región ostnatým drôtom a ľudí nechať, nech si robia, čo chcú. Ale zrazu si každý uvedomil, že si môže ľahnúť do postele a už sa nemusí prebudiť,“ opísal český novinár obdobie, keď počas Druhej čečenskej vojny začali vybuchovať domy aj v Rusku. Keď Putina v roku 1999 Jeľcin menoval premiérom, všetci si ťukali na čelo. „Jeľcin sa zbláznil. Prečo, preboha, je premiérom Putin? Šedý KGB-ák, o ktorom nikto nič nevie?“ pýtali sa ľudia prekvapene. Podľa slov Soukupa bola jeho charizma nulová.

Ale vojna bola obrovským šokom a Putin ho využil. Jeho rétorikou vtedy bolo, že teroristov budú zabíjať aj na záchodoch. A trafil sa. Zatiaľ čo sa opoziční politici dohadovali, kto bude premiérom a kto prezidentom, pri Putinovom postoji im došlo, že skončili. Pre väčšinu ľudí bola dôležitá silná ruka a triezvosť. Navyše, Putin bol zdravý a športoval. „Stal sa mužom pre všetkých – nostalgicky ladeným vrátil sovietsku hymnu, silové štruktúry chválili jeho minulosť v KGB aj vysporiadanie sa s Čečenskom, mestskí liberáli zas hovorili o daňovej reforme, ktorá bola, mimochodom, neuveriteľne dôležitá. Zaviedla sa rovná desaťpercentná daň a za rok a pol sa podarilo ekonomiku vytiahnuť zo šedej až čiernej zóny do väčšinovej bielej,“ vysvetľuje nástup Putina Soukup.

„Capo di tutti capi“

Keď sa na Putina pozrieme dnes, vyzerá to tak, že len luskne prstami a má všetko. Tento systém však budoval postupne a začal médiami. „Boris Berezovskij prišiel o televíziu ORT a Vladimira Gusinského čakal rovnaký osud. Najprv však strávil vo vyšetrovacej väzbe asi týždeň a priamo v cele potom podpísal predaj svojho mediaholdingu NTV. Zaujímavé bolo, že médiá nikto nebránil. Berezovskij, Gusinskij a ďalší oligarchovia v druhej polovici 90. rokov pochopili, že médiá majú moc a používali ich výhradne pre svoje politické a majetkové boje,“ priblížil Soukup s tým, že v očiach 80 percent Rusov boli médiá skorumpované a to, že sloboda slova je hodnota sama o sebe, drvivá väčšina ľudí neriešila.

Druhým krokom bolo skrotenie oligarchov, ktorých si Putin zvolal na schôdzu a povedal: „Poďme sa dohodnúť. Ja sa nebudem pýtať, ako ste sa k peniazom dostali a vy nebudete vôbec zasahovať do politiky.“ Oligarchovia teda nemajú žiadne politické ambície, ale súčasne sú správcami peňazí. Tie však nie sú ich a chápu, že kedykoľvek o ne môžu prísť. „Putin ešte v 90. rokoch písal diplomovú prácu o tom, ako má štát využívať nerastné bohatstvo. Hlavnou tézou bolo, že štát musí kontrolovať ropu a zemný plyn, pretože kto ovláda toto, de facto ovláda Rusko. To si uvedomil ešte v 90. rokoch a postupne to aplikoval ako prezident,“ priblížil Soukup. Podľa neho je ruský systém kombináciou trhového kapitalizmu a praktík organizovaného zločinu. Nejde o to, čo hovorí zákon, ale o nepísané, neformálne pravidlá, ktoré ľudia akosi chápu – „ak podnikáte, a váš partner vás podrazí, formálne na to právo síce mal, no jednoducho sa to nerobí,“ vysvetlil Soukup a dodal, že tam funguje akási hierarchická štruktúra. Človeka pod tebou podraziť môžeš, no ak by chcel niekto zdola podraziť niekoho, kto je vyššie, to sa jednoducho nerobí. „Putin si vybudoval akýsi konglomerát, kde je on ,Capo di tutti capi‘, teda šéf všetkých šéfov a jeho podriadení sú niečo ako ,consiglieri‘, čiže poradcovia. Typická mafiánska štruktúra vrátane spoločnej kasy, kde každý člen ,skupiny‘ posiela nejaké percento zisku z nelegálnych aktivít. Tieto peniaze má na starosti šéf, ktorý kedysi platil advokátov, posielal veci do väzenia, podporoval manželku a podobne. A takto podobne to vyzerá v Putinovom okolí,“ dodal český novinár.

Keď je Putin „šéf všetkých šéfov“, kto je potom číslo 2? „Nikto. A ani nemôže byť. Pretože klany sa musia vyvažovať. Ak by si on vybral ,korunného princa‘, nedopadlo by to dobre – ostatné klany by ho doslova zožrali,“ vysvetlil s tým, že práve toto je slabina celého režimu. A hoci súčasná medicína dokáže aj nemožné, viac než 10 – 15 rokov Putin podľa Soukupa žiť nebude a v tej chvíli sa bude musieť systém zmeniť.  

Posledný záchvev

„Konsenzus, že vy sa nebudete miešať do politiky a ja vám zvýšim životnú úroveň, fungoval celé nulté roky. Samozrejme, latka nebola nastavená vysoko, ale naozaj, v období 12 rokov došlo k zdvojnásobneniu príjmu obyvateľstva. Dokonca aj obyvatelia, ktorí v 90. rokoch museli z Ruska odísť, pretože im zobrali biznis či dokonca im hrozila smrť, sa tam okolo roku 2008 vracali,“ povedal Soukup, pre ktorého sa v rokoch 2006 až 2008 Rusko stalo opäť domovom. Hovorí, že pár stoviek Moskovčanov zaoberajúcich sa ľudskými právami protestovalo, no tým, ktorí žili spôsobom „držím hubu a krok“ sa žilo celkom dobre. Ekonomický „boom“ síce fungoval, no začal spomaľovať. V roku 2008 sa však na post prezidenta dostal Dmitrij Medvedev, ktorý začal hovoriť o inováciách, nových technológiách a slobode podnikania. Stredná trieda, ktorá zbohatla vďaka Putinovi, si mohla dovoliť dovolenky v zahraničí. A zrazu do nej patrili státisíce ľudí.

Do Kremľa sa však vrátil Putin. „Pamätám si, že toto bol obrovský výbuch nespokojnosti. V roku 2011, keď boli parlamentné voľby, som bol v Moskve a opozícia zvolala nejakú demonštráciu. Nič som nečakal, ale išiel som sa pozrieť. Meškal som a dokonca som si myslel, že už to skončilo. Očakával som štandardných asi dvetisíc ľudí. Keď som však vyšiel z metra, na uliciach bol obrovský dav. Oslovilo to veľmi veľa ľudí a bolo tam cítiť nádej. Bolo vidieť, že Kremeľ nevedel, čo s tým,“ opísal posledné veľké protesty v Rusku. Nádej však pomaly vyhasínala. Alexejovi Navaľnému sa síce podarilo dostať z bubliny „moskovskej kaviarne“ a osloviť mladých aj ľudí na vidieku, bol to však už len ústupový boj. Hoci sa stále nejaké protesty usporadúvali, režim začal tlak zosilňovať.

Putin dal podnikateľom najavo, že ak budú finančne podporovať opozíciu, môžu sa rozlúčiť s aktívami. V roku 2012 prešiel zákon o zahraničných agentoch a od administratívneho tlaku sa prešlo až k trestným stíhaniam a vyslovene fyzickým likvidáciám. „Po roku 2012 mohlo mať ešte množstvo ľudí nejaké ilúzie, ale veľkej časti spoločnosti bolo, myslím si, jasné, že to bude len horšie a horšie. Množstvo ľudí, ktorí sa do protestov zapájali, si potom povedali, že to nevyšlo, ale čo už. Prácu mám, Navaľného si pustím na internete, ale nebudem sa už angažovať,“ dodal.

Čo ak príde Napoleon?

Tento postoj, v ktorom sa rozhodovanie o zásadných otázkach prenáša výlučne na Kremeľ, však nevznikol vo vákuu. Súčasťou obrazu sveta, ktorý Putinov režim dlhodobo buduje, je aj pocit krivdy a ohrozenia zo strany Západu. Podľa Soukupa sa o nespravodlivom prístupe Európy a Spojených štátov začalo hovoriť už ku koncu Putinovho prvého funkčného obdobia. V Rusku vtedy znelo: „Povedali sme, že by sme chceli ísť do NATO a oni nás poslali do hája. My sme tá Európa a oni nás nechcú,“ a, ako Soukup dodáva, na tieto „urazené“ nálady sa postupne začala nabaľovať téza, že Rusko je tou pravou Európou. „Pozrite sa na Paríž a migrantov, naviezli si tam polovicu Afriky. A my sme obhajcovia pravých európskych hodnôt“. A táto rétorika sa už len zosilňovala až do dnešnej podoby.

„Ale vždy to tam sčasti bolo. Z geopolitického hľadiska bolo pre Rusko vždy neisté, kde má hranice. ,Radšej by sme toho kontrolovali čo najviac, pretože, čo ak by sa zase objavil nejaký Napoleon, Hitler alebo hocijaký Dmitrij, ktorí by sa dostali cez planinu bez prírodných hraníc až k samotnému srdcu našej existencie?‘ Tento pocit tam stále jednoducho je. Otázkou však zostáva, do akej miery propaganda funguje,“ povedal Soukup, podľa ktorého propaganda funguje, pretože ju Rusi stále počúvajú. Ako pokračoval, kým u nás je možné zvoliť si, čomu chceme veriť, v Rusku si to zvoliť jednoducho nemôžete. „Aj keby ste boli naladení opozične, zapli si VPN a sledovali exilové médiá, na ulici, v televízii či na návšteve rodičov sa k vám propaganda dostane. A vplýva na vás. Otázne je, do akej hĺbky a nakoľko bude ovplyvňovať vaše činy. Kremeľ od spoločnosti v skratke chce, aby držala hubu a krok a mala pocit, že na tom, čo si ľudia myslia, nezáleží,“ vysvetlil.

Zatiaľ čo u nás sa často hovorí o polarizácii spoločnosti a dvoch navzájom súperiacich táboroch, v Rusku sú podľa sociologických výskumov tábory tri. Zhruba 15 percent ľudí vojnu na Ukrajine a Putina podporuje a sú radikálnejší, než reálne kroky Putina. Druhú skupinu tvorí 10 až 12 percent ľudí, ktorí vystupujú nemenej ostro proti vojne a proti prezidentovi. Zlou správou podľa Soukupa je, že tieto počty boli rovnaké aj pred vojnou. A potom je tu zvyšok – ľudia, ktorí vojnu podporujú, ale v zásade nevedia prečo. „V jednom z prieskumov napríklad zaznela otázka, prečo si ľudia myslia, že vojna začala. A odpoveď? ,My nevieme, ale vedia to v Kremli‘. To vám síce asi nikdy nepovedia, pretože nie sú hlúpi a Putin by nebol pri moci viac než 20 rokov, a teda ten dôvod poznajú. A znova sme pri tom, že Kremeľ to vie najlepšie,“ vysvetlil.

Ako dodal, v roku 2023 spravili sociológovia akýsi pokus. Dvom kontrolným skupinám položili v zásade tu istú otázku len s iným znením. V jednej skupine sa respondentov pýtali, či podporujú okamžité začatie mierových rokovaní. V druhej otázku modifikovali: „Podporili by ste Vladimíra Putina pri okamžitom začatí mierových rokovaní?“. Kým v prvej skupine odpovedalo kladne 35 percent opýtaných, v druhej až 76 percent.  

Na ceste k vojne

Na jednej strane je strach zo Západu, pocit krivdy a traumy spoločnosti, na tej druhej myseľ Putina. A celosvetová pandémia koronavírusu. „Dvadsaťdva rokov v Kremli vás nejakým spôsobom jednoducho ovplyvní a pri Putinovi k tomu definitívne došlo zrejme počas pandémie. Podľahol presvedčeniu, že má historickú úlohu zabezpečiť Rusko, odčiniť rozpad Sovietskeho zväzu a znovu vytvoriť niečo silné. Tým však nemyslím nový Sovietsky zväz, o to mu vôbec nejde. Chce silné Rusko, ktoré bude hrať prvú ligu vo svetovej politike a nikto nebude premýšľať o tom, že by ho bezpečnostne ohrozil,“ priblížil Soukup.

Ak na toto pristúpite, vyjde vám jediné – nesmiete prísť o Ukrajinu, o vašu sféru vplyvu. Podľa Soukupa sú informácie, že v čase, keď bol Putin v izolácii kvôli pandémii, jeho najbližším spolupracovníkom bolo jasné, že nastal problém. „Skutočné plány Putina mohlo poznať tak desať ľudí, ak vôbec. A tí za nim chodili a začali premýšľať, čo dopekla, sa deje. Začali od neho dostávať prednášky o dejinách Ruska v štýle šialeného rozhovoru s americkým novinárom Tuckerom Carlsonom, keď mu Putin rozprával o kočovníkoch z 11. a 12. storočia. Čo to malo spoločné s aktuálnou vojnou?“ pýtal sa s úsmevom Soukup. Putin vraj argumentoval stredovekom aj svojim najbližším, ktorí neskôr pochopili, že akékoľvek argumenty sú zbytočné a neradno prezidenta nahnevať. Pretože „kamarátstvo“ je dôležité.  

Ak ste sa chceli s prezidentom počas covidu stretnúť, museli ste ísť na 14 dní do izolácie. Jeden muž s ním však trávil viac času než ostatní. Putin a ideológ Jurij Kovalčuk viedli rozhovory o tom, čo bude ďalej. Navzájom sa utvrdzovali v tom, že Rusko je v ohrození a musia ho nejakým spôsobom ubrániť. „Dejiny naozaj berú ako súčasť vládnej ideológie. A všetky komisie proti falšovaniu dejín, všetky projekty na popularizáciu histórie… tam idú obrovské peniaze. Rovnako ako zdanlivo nevinná Ruská geografická spoločnosť, v ktorej sú miliardári či Putin, v ktorej sa navzájom upevňujú vo svojich názoroch. V poslednom čase hovoria napríklad o Arktíde, ktorá zabezpečí budúcnosť Ruska do nadchádzajúceho tisícročia. Človek si hovorí, ,chlapi, nemáte čo lepšie na práci, ako hovoriť o strategických plánoch Ruska do roku 2150?‘ Berú to vážne,“dodal so smiechom Soukup.

Pár miliónov ľudí mínus

Hnevna Putina je oprávnený. Ale mali by sme sa hnevať aj na Rusov? Novinárovi, ktorý žil v Rusku niekoľko rokov a post-sovietskym priestorom sa profesijne zaoberá, má odtiaľ  známych, priateľov a dokonca aj manželku, to ani nenapadlo. Hovorí, že to je niečo podobné, ako keby ste sa hnevali na nebo, pretože z neho prší. „Neznášam tézy, že Rusi potrebujú pevnú ruku a koniec koncov chcú, aby im vládol cár. Nechcú! A dejiny to vždy ukazujú. Vo chvíli, keď sa skrutky povolia, vždy sa tam objavia ľudia, ktorí cára naozaj nepotrebujú a chcú ukázať, že to pôjde aj bez neho. V drvivej väčšine to skončí zle, ale nie preto, že by Rusi mali nejaký gén, ktorý im zakazuje vládnuť si samým a že nie sú schopní mať demokraciu. Ale kedy ju mali?“ pýta sa.

„Pozrite sa, napríklad, len na 20. storočie. Začnime v roku 1905 a máme tu Rusko-japonskú vojnu. Potom prvú revolúciu. Potom prvú svetovú vojnu. Februárovú a októbrovú revolúciu. Občiansku vojnu. Suma sumárum, 15 miliónov ľudí mínus – mŕtvych alebo emigrovaných. Odišla vám celá elita. Alebo je mŕtva. Ale dobre. Pokračujme. Keď si vypestujete novú sovietsku elitu, v roku 1937 ju vyvraždíte. Príde druhá svetová vojna a máte 20 miliónov ľudí mínus,“ vysvetľuje a hovorí, že keď sa na toto celé – relatívne krátke obdobie – pozrieme logikou veci, nemal by ostať jeden jediný človek, ktorý by sa ešte odvažoval myslieť nezávisle. Nedajbože verejne! Pretože takíto ľudia v Rusku jednoducho nemohli ostať. Ale Stalin zomrel a v rámci piatich rokov sa tam „objavili všetci Solženicynovia, Tvardovskij. Dopadlo to dobre? Z väčšej časti nie. Ale skúsili to“.

„Ďalších dvadsať rokov držali hubu a krok. A prišiel Gorbačov, ktorý povolil skrutky. Vnuci zabitých za Stalina, deti tých, ktorých Brežnev vyhodil z práce, do toho znova idú… Túžba spoločnosti tam jednoducho je. Hoci by človek mohol povedať, že toto všetko má účinky na genetickej úrovni. A predsa nemá!“

Práca zahraničného spravodajcu je pre mnohých opradená rúškom tajomstva a romantických predstáv. Verejnosť často vníma novinára ako priameho účastníka historických udalostí, ktorý stojí po boku svetových lídrov v rokovacích sálach. Aká je však skutočnosť?

V rozhovore s Tomášom Verníčkom, vedúcim zahraničného spravodajstva televízie ta3, odhaľujeme praktické zákulisie reportovania z veľkých medzinárodných politických summitov, búrame najčastejšie mýty a objasňujeme, ako sa informácie zo zákulisia dostávajú na verejnosť.

Keď sa povie zahraničné spravodajstvo zo summitu OSN alebo Európskej rady, mnoho ľudí si predstaví novinára, ktorý stojí priamo v sále, kde sa rozhoduje a sleduje dianie priamo pri politikoch. Ako ďaleko je táto predstava od reality?

Táto predstava je určite veľmi ďaleko od reality, pretože novinár nestojí priamo v sále. To skrátka nie je možné. Ak je novinár niekde priamo v centre diania, môže to byť v centre nejakého protestu alebo pri prírodnej katastrofe. Pokiaľ však ide o politické rokovania, neexistujú podľa mňa žiadne takéto veľké podujatia, kde by mohol byť priamo v centre diania. Môže byť napríklad v pléne Európskeho parlamentu. Pokiaľ ide o Európsku radu, teda summity v Bruseli, ktoré bývajú zvyčajne štyrikrát do roka, prípadne častejšie, ak je nejaký mimoriadny, novinári sú v tlačovom centre.

Všetky tieto veľké inštitúcie, ako aj Valné zhromaždenie OSN, majú svoje veľké tlačové centrá uspôsobené na prácu novinárov. Novinári tam často pracujú s podobnými zdrojmi, ku ktorým by sa teoreticky vedel dopracovať aj človek vzdialený stovky kilometrov. Na mieste je však bližšie, môže sa osobne stretnúť s ľuďmi, ktorí vystupujú v správach, s politikmi alebo s ľuďmi zo zákulisia, ktorí sú súčasťou delegácií a pomáhajú tvoriť programy. Preto má lepší prístup. K vašej otázke teda ešte raz – táto predstava je dosť vzdialená. Keď je človek priamo na mieste a reportuje, je to skôr o tom, že sa sústredí vyslovene na danú tému, ale veľká časť práce by sa dala urobiť aj sto kilometrov ďaleko.

Prekvapilo vás to, keď ste takto išli na summit prvýkrát? Očakávali ste možno niečo viac?

Je to už dávno, takže ten bezprostredný pocit si presne nepamätám, ale mám v hlave, že áno. Keď som to zistil, tak ma to prekvapilo, ale nebol to šok, ktorý by trval dlho, lebo je to logické. Potom mi to celé dávalo zmysel, lebo najdôležitejšie rokovania sa dejú za zatvorenými dverami. Politici nechcú, aby sa na verejnosť dostali všetky informácie – napríklad o tom, ako sa o nejakej téme hádajú, alebo aké je to zložité. Nebolo by to na nič dobré. Chcú však odprezentovať výsledky. Dáva mi teda zmysel, že sa tieto rokovania dejú za zatvorenými dverami. Je potom otázka, či vám tam niečo uniká alebo nie. Myslím si však, že nie. Pokiaľ ide o schvaľovanie zákonov v Európskom parlamente alebo prijímanie rozhodnutí na pôde Európskej rady, výsledok sa určite dozviete, keď sa to skončí. Nemusíte byť priamo v sále, čakáte v tlačovom centre na výsledky. Veľmi to potom závisí od toho, ako sa vám podarí získať zákulisné informácie.

Ako sa potom von dostane taká zákulisná informácia, akou bol známy prípad, keď vtedajší nemecký kancelár Olaf Scholz poslal Viktora Orbána „na kávu,“ aby mohli ostatní odhlasovať prístupové rozhovory pre Ukrajinu do EÚ?

Dovolím si tvrdiť, že drvivá väčšina novinárov pracuje s rovnakými zdrojmi. Rokovania dvadsaťsedem premiérov alebo prezidentov sú za zatvorenými dverami, a keď sa náhodou niečo deje vo vnútri, jednotlivé delegácie dávajú von informácie niektorým novinárom. Alebo naopak, novinári z nich niečo „vypáčia“. Dajme si konkrétny príklad: teraz, keď nahrávame tento rozhovor, bude v Bruseli summit a vieme, že jednou z hlavných tém bude zmrazenie alebo rozmrazenie ruských aktív. Už teraz vieme, že Belgicko s tým má veľký problém, lebo tieto aktíva sa nachádzajú na jeho území.

Predstavme si teda, že summit prebieha a príde nejaká zákulisná informácia. Niekto z belgickej delegácie povie prevažne belgickým novinárom, že premiér sa postavil na hlavu a toto rozhodnutie nepodporí. Napíše to on, napíše to server Politico alebo to môže na Twitteri (terajšia platforma X, pozn. red.) zverejniť niektorý z členov delegácie, prípadne samotný premiér. A toho sa chopia všetci novinári. Keď by rozhodnutie padlo, odprezentuje ho predseda Európskej rady ako výsledok, ku ktorému dospeli. To, samozrejme, majú všetci. Ale čo tomu predchádzalo, závisí od toho, ktorý novinár to zistí, alebo ktorá delegácia sa rozhodne tú informáciu pustiť von. Takto to funguje.

Spomínaný prípad s Orbánom bol bezprecedentný. Na tom summite som bol. Neviem, či to ako prvý zverejnil server Politico, alebo to niekto tweetol z Nemecka, ale pred summitom bolo jasné, že maďarský premiér Viktor Orbán to nepodporí. Sú rozhodnutia, ktoré musí Európska rada prijať jednomyseľne, a potom sú také, ktoré sa prijímajú väčšinou. Všetci novinári boli absolútne prekvapení, ako sa to stalo. Prvá vyšla von informácia, ktorú napísal vtedajší predseda Európskej rady Charles Michel: „We have a deal“ (Máme dohodu). Všetci sme ostali v šoku, ako je to možné. Potom niekto z nemeckej delegácie dal von informáciu, že podľa ich nemenovaných zdrojov mal počas rokovania Olaf Scholz požiadať maďarského premiéra, aby odišiel na kávu. A vtedy to ostatných dvadsaťšesť lídrov jednomyseľne odsúhlasilo.

Pamätám si, že to bolo bezprecedentné. Niečo podobné si nepamätali ani novinári, ktorí sú v Bruseli dvadsať rokov. Odvtedy sa to už nezopakovalo, bolo to naozaj špecifické. Sila jednotlivých štátov sa však prejavuje aj inak. Keď bola napríklad nemeckou kancelárkou Angela Merkelová, ktorá bola vo funkcii, myslím, šestnásť rokov, jeden povestný summit o rozpočte trval päť dní namiesto bežných dvoch. Povedala, že lídri odtiaľ neodídu, kým sa nedohodnú na financovaní. Bol tam vtedy aj kolega, ktorý už nemal ani čisté košele a musel si prať oblečenie na hoteli, lebo rátal s dvojdňovým summitom. Ona nemohla lídrov donútiť, aby tam ostali, ale mala také silné slovo, že jednoducho povedala, že sa bude rokovať, kým to nebude hotové.

Dalo by sa to teda zhrnúť tak, že byť fyzicky v centre diania ešte neznamená byť priamo pri zdroji informácií?

Tak. Prirovnal by som to k tomu, keď ide náš redaktor do slovenského parlamentu. Má právo osloviť poslancov, ale záleží na tom, ako veľmi je priebojný, alebo ako veľmi je rešpektovaný. Nie vždy sa chcú politici vyjadriť. Keď však máte na niekoho súkromné číslo a napíšete mu, aby sa vyjadril, alebo si ho priebojne odchytíte, môžete získať viac. Keby sme boli obaja v parlamente, je vysoko pravdepodobné, že každý z nás prinesie iný výsledok. Rovnako to môže fungovať aj v Európskej rade, lenže tam sú bezpečnostné opatrenia oveľa vyššie a premiéri nechodia bežne medzi novinárov. Je jednoduchšie osloviť jedného zo 150 poslancov v Národnej rade ako jedného z dvadsiatich siedmich lídrov s ochrankou. Veľakrát sme išli na summit s Robertom Ficom a ja som ho videl len pri nástupe do lietadla a pri výstupe. Počas dvoch dní som ho ani raz nevidel, sledoval som ho len na televíznych obrazovkách rovnako ako iní diváci.

To je bežné, že takto s novinármi komunikujú, resp. nekomunikujú slovenské delegácie?

Práve tu môže byť pridaná hodnota toho, ako veľmi chce daná vláda tému propagovať doma. Často cestujeme vládnym špeciálom spolu s premiérom, ktorý nám hradí cestu. Za minulých vlád, napríklad za Petra Pellegriniho, Igora Matoviča alebo Ľudovíta Ódora, bola komunikácia iná ako teraz s Robertom Ficom. Nebudem hodnotiť, či bola lepšia alebo horšia, hoci mám na to jasný názor, ale bola diametrálne odlišná. Na summitoch sa prijímajú spoločné rozhodnutia pre celú EÚ, no Slovensko v nich má nejaký svoj záujem – napríklad za vlády Roberta Fica je to záujem o ruský plyn, v minulosti to boli napríklad migračné kvóty.

Za predchádzajúcich vlád sa premiéri snažili častejšie chodiť k novinárom, alebo posielať zástupcov, aby nám povedali, ako rokovania postupujú, čo sa Slovensko snaží dosiahnuť a aké sú prípadné ústupky. Vtedy bolo nevyhnutné byť na mieste, pretože túto správu nevysielali do sveta všetkým. S Robertom Ficom je situácia úplne iná. On na konci summitu buď usporiada tlačovú konferenciu alebo ani to. Iba zverejní na sociálnej sieti video, kde zhrnie výsledky. A to je veľký rozdiel. Mení sa to od vlády k vláde; napríklad Poľsko alebo Česko veľmi často komunikujú. Za Petra Fialu boli mimoriadne transparentní, mali sme viac informácií z českej strany ako z našej. Byť na mieste sa teda oplatí, ale naozaj je to aj o tom, či má premiér vzťah s novinármi a či chce informácie posúvať ďalej.

Keďže sa veľká časť práce odohráva v tlačových centrách, ako to tam vyzerá? Ako vyzerá bežný deň novinára po príchode do press centra?

Možno to bude sklamanie, ale často si len sadnete za notebook a sledujete dianie. Pokiaľ máte prístup na internet, veľa z týchto výstupov je verejných a dokázali by ste ich pozerať aj z Bratislavy, alebo aj z Námestova, z Prešova. Rozdiel je v tom, že sa môžete osobne dostať na takzvané „doorstepy“, kde prichádzajú jednotliví premiéri. Novinári tam niekedy čakajú aj hodiny, aby mali možnosť položiť otázku. Treba však povedať, že lídri sa novinárom môžu vyhnúť a vojsť do budovy aj inak. Do poslednej chvíle neviete, či sa tam objavia všetci a či budú reagovať.

Zo skúsenosti viem, že premiéri reagujú najmä na novinárov zo svojich domácich krajín. Lídri veľkých krajín ako Nemecko alebo Francúzsko sú zvyknutí, že ich hlas zaujíma všetkých, a komunikujú aj v angličtine. Tieto doorstepy však fungujú najmä na princípe tlačových agentúr a akreditovaných novinárov. Využívajú ich agentúry ako Reuters alebo Euronews, ktoré nahrajú základné vyhlásenia a dajú ich do obehu všetkým.

A keď sa na to pozrieme odľahčenejšie, je v tom press centre pekne? Aké sú podmienky?

Je tam veľa miest na sedenie, interné obrazovky, bufety a príjemné kantíny, kde sa môže novinár najesť. Čo sa týka pracovných podmienok, sú dobre prispôsobené na to, aby ste tam zvládli pracovať celý deň. Summity trvajú aj dva dni a sú to niekoľkohodinové rokovania s mnohými témami. Prostredie je teda utvorené veľmi dobre. Je to lepšie, ako keď idete s premiérom na nejakú rýchlu zahraničnú cestu, kde sa neustále presúvate a často nemáte ani priestor na prácu, ani čas zamyslieť sa nad tým, čo ste nahrali.

Nefrustruje vás niekedy, že cestujete do Bruselu alebo inam po svete, no v praxi robíte to isté, čo v redakcii?

Frustruje ma jedine to, keď naša delegácia, s ktorou tam ideme, nekomunikuje a nemá záujem. To je jediné frustrujúce. Zažil som aj summity, kde to bolo naopak, a vtedy to bolo naozaj zaujímavé. Napríklad keď ešte oveľa viac fungovala V4 a štáty ako Poľsko, Maďarsko, Česko a Slovensko mali v nejakej téme jednotný názor. Vtedy veľmi často lídri týchto krajín prišli a hovorili novinárom, ako diskusia pokračuje. Vtedy to malo ešte väčšiu pridanú hodnotu. Teraz tam chodím rád, lebo sa riešia závažné veci, ale je pravda, že pri niektorých informáciách by som možno tú istú správu dostal do vysielania aj zo štúdia v Bratislave.

Spomínali ste, že veľa využívate tlačové agentúry. Vedeli by ste si predstaviť robiť v dnešnej dobe zahraničné spravodajstvo bez nich?

V dnešnej dobe sa to podľa mňa nedá. Televízne spravodajstvo sa bez toho robiť nedá, jedine že by ste robili špecifický servis. V ta3 si to neviem predstaviť, lebo našou úlohou je informovať všeobecne o tom, čo sa deje vo svete, a to na dennej báze. Nepripravujeme týždenný špeciál, ale každú hodinu vysielame správy. V takejto rýchlosti sa to bez zahraničných agentúr nedá. Keď sa niečo stane, musíme to spracovať nie do hodiny, ale behom niekoľkých minút. Aspoň základnú informáciu, ktorú potom môžeme rozvíjať. O šesť hodín už tá prvotná správa musí byť dávno vonku.

A kde sa potom naopak končia výhody agentúr? V čom sú limitované?

Stráca sa tam možnosť klásť doplňujúce otázky. Pracujete s materiálom, ktorý máte. Je rozdiel, keby ste mali možnosť päť minút rozprávať sa s nemeckým kancelárom a sami by ste si určili témy, oproti tomu, keď on iba dá vyhlásenie, odpovie na jednu-dve otázky a ide ďalej. Máte jeho štvorminútové vyjadrenie, ktoré dostanú všetky agentúry na svete. Každý si z toho zoberie, čo chce, ale keby vás zaujímalo niečo viac a on to nepovedal, nemáte možnosť sa ho dopytovať. Je to často limitujúce. Všetko má však svoje limity, aj my ako novinári musíme selektovať. Pamätám si na situáciu, keď jedna moja bývalá kolegyňa nahrala svoj prvý televízny rozhovor s kubánskou veľvyslankyňou, ktorý trval 70 minút. Bola z neho nadšená, koľko informácií zaznelo, ale takýto materiál je pre vysielanie nepoužiteľný. Musíme vyberať len to najpodstatnejšie, a to platí aj pri práci s agentúrnym materiálom.

Keďže sa všetci spoliehajú na agentúry, neznamená to, že všetky médiá potom často informujú rovnako?

Priestor na interpretáciu tam je, ale máte pravdu, že veľakrát je to podobné. Ja mám však pocit, že keď je to podobné, je to v poriadku. Znamená to, že všetci pochopili tému tak, ako sa udiala. Keď raz príde nemecký kancelár na summit a povie, že ideme rozmraziť ruské aktíva, neviem si predstaviť, že by táto téma mala byť v iných médiách prezentovaná inak. Alebo ak by Donald Trump povedal, že ide uvaliť clá na všetky krajiny a na Európsku úniu to bude 20 %, tak by to malo byť vo všetkých médiách rovnako. Rozdiel môže byť v odtieňoch – ako veľmi to vysvetlíte divákovi, či sa rozhodnete konfrontovať to s postojom predchodcu, alebo oslovíte podniky na Slovensku, ako sa ich to dotkne. V tom sa to môže líšiť. Ale keď vidím podobný titulok vo viacerých slovenských médiách, nepríde mi to na škodu. Je to znamenie, že ide o vážnu vec, kde nie je prílišný priestor na fabuláciu.

Vráťme sa ešte k reportovaniu z miesta. Stáva sa, že z rokovacej sály vyjde nejaký diplomat alebo člen delegácie a príde sa porozprávať s novinármi? Sú tieto momenty kľúčové?

Sú a môžu byť, podľa toho, aké majú informácie. Zažil som za slovenskú delegáciu, že nám prišli povedať, kde sa to zaseklo, alebo čo riešia. Niekedy sa objavia aj prelomové informácie, ako tá o Scholzovi, ktoré potom prevezme úplne každý. To je presne to, čo posúva reportovanie dopredu a dáva divákovi pohľad do zákulisia. Jedna vec je fakt, že EÚ odobrila prístupové rokovania s Ukrajinou. Podľa mňa je však podstatné povedať aj to, že sa to podarilo vďaka tomu, že maďarský premiér opustil rokovaciu sálu. A to sa verejnosť dozvedela práve na základe toho, že niekto z delegácie posunul túto informáciu von.

A z praktického hľadiska, keď už niekto takto príde, smeruje skôr k novinárom zo svojej krajiny?

Určite, ide za svojimi. Niekedy ani nemusia prísť osobne, komunikácia môže prebiehať aj cez SMS. My potom často citujeme aj iné médiá alebo servery ako Politico, ktoré sa na tieto summity zameriavajú.

Dá sa z krátkych vyjadrení diplomatov vyčítať aj niečo medzi riadkami, napríklad z tónu hlasu alebo nervozity?

Teoreticky by sa dalo, ale ja by som tomu nepripisoval veľký význam, pokiaľ je to niekto zo širšej delegácie, kto v samotnej rokovacej miestnosti nie je. On iba interpretuje, čo sa deje. Ak by za nami prišiel priamo premiér, tam si už, samozrejme, všímate neverbálnu komunikáciu. Ale keď príde komunikovať veľvyslanec alebo iný člen delegácie, ktorý nie je priamo na rokovaniach, tam by som tomu veľký význam nepripisoval.

Rozumiem tomu správne, že to sú potom vlastne informácie až z tretej ruky? Ide to od politika cez delegáta až k médiám.

Môže to tak v niektorých prípadoch byť. Závisí to od toho, kto príde. Keď príde politik, teda premiér alebo prezident, je to z prvej ruky. Keď príde niekto, kto rieši detaily danej témy, takzvaný „šerpa,“ je to tiež v podstate z prvej ruky. Ale áno, niekedy to môže byť informácia až od tretej osoby.

Takže v tej miestnosti sedia fakt iba prezidenti a premiéri?

Áno, keď sú summity dvadsaťsedmičky, tak áno. Dokonca aj mediálne zábery, ktoré odtiaľ pochádzajú, sú z úvodu, keď sú tam pustené médiá, aby urobili zábery, ako si lídri podávajú ruky a vítajú sa. Potom sú všetci za okrúhlym stolom, ale to už je všetko za zatvorenými dverami.

Existuje v Bruseli alebo na pôde EÚ úzka skupina elitných novinárov, ktorí sa k informáciám dostávajú skôr, lebo majú vybudované lepšie vzťahy?

Určite existujú. Funguje to na rovnakom princípe ako v našom parlamente. Keď som napríklad reportoval z Európskeho parlamentu a po čase som už mal čísla na všetkých asistentov a na niektorých europoslancov priamo, získavanie reakcií bolo oveľa rýchlejšie. Keď moji kolegovia posielali tú istú otázku na tlačové oddelenie, niekedy odpoveď nestihli dostať včas. Rovnako to funguje aj v Bruseli. Určite sú tam ľudia, ktorí majú oveľa lepšie informácie ako ja, a bez hanby môžem povedať, že ja to určite nie som.

Spomenuli ste vzťahy s europoslancami. Je budovanie takýchto kontaktov otázkou času, dôvery alebo aj prestíže redakcie?

Určite je to kombinácia všetkého, čo ste spomenuli. Do istej miery je to aj prestíž redakcie. Keď má médium meno, politici odpovedajú rýchlejšie. Určite je to aj o čase strávenom s tými ľuďmi; keď vás vidia na plenárnych zasadnutiach každý mesiac, zvyknú si na vás. A potom je to aj o dôvere. Nepovedal by som, že som si s nimi vytvoril vzťahy, skôr kontakty. Vedeli, že som človek, ktorý reportuje ďalej. Keby som prekrútil ich slová, nabudúce by mi už rozhovor nedali. Pokiaľ však človek informuje vecne, je to prospešné pre obe strany.

Cítiť na takýchto veľkých fórach nejakú hierarchiu medzi novinármi?

Nie, na takýchto veľkých fórach veľmi nie. Je tam tak veľa ľudí, že na to nie je priestor. Možno sa to môže diať u nás v parlamente, kde je ten priestor oveľa menší. Ale keď si zoberiete, že na summit Európskej rady, ktorý je štyrikrát do roka, posielajú redakcie rôznych ľudí, tak sa tam príliš často nestretávate. Takže nejaké elitárstvo tam nie je.

Cítite ako novinár z menšej krajiny nejakú nevýhodu alebo ťažšiu pozíciu oproti tým z veľkých krajín?

Nie, podmienky sú vytvorené pre všetkých úplne rovnako. Jediný rozdiel je v tom, že ako jeden novinár s jednou kamerou nemáte šancu obsiahnuť všetko – stihnúť doorstepy všetkých lídrov, dávať živé vstupy a zároveň nahrávať rozhovory. Tlačové agentúry, ktoré poskytujú materiál médiám do celého sveta, majú prirodzene prednosť. Keby som blokoval priestor agentúre, samozrejme, že jej ho uvoľním. Funguje to tam normálne, kolegiálne. Nikdy som neriešil, či vedľa mňa stojí novinár zo Španielska alebo z Nemecka.

Mediálne atraktívnou témou je vždy veto niektorého z lídrov. Zažili ste osobne, že na summite padlo rozhodnutie niečo vetovať?

Mám pocit, že na každom summite sa niečo také udeje. Málokedy sa rieši len jedna téma. Na konci tak môže byť záver, že sme sa dohodli na migrácii, ale nedohodli na Ukrajine, pretože to niekto de facto vetoval. Ide len o to, ako veľmi silné a závažné to veto je. Vždy tam niekto niečo vetuje, teda skoro vždy.

Predstavme si teoretickú situáciu, že by na poslednú chvíľu prišlo nejaké závažné veto. Ako rýchlo sa to dozvedia novinári?

Závisí to od toho, kto informáciu pustí von, pretože finálne rozhodnutie padá v uzatvorenej miestnosti. Môžeme sa to dozvedieť až na záver, keď predseda Európskej rady predstaví výsledky, alebo to niekto pustí von ešte počas rokovania. Často to, čo sa javí ako prekvapenie, pre ľudí ponorených do témy prekvapením nie je. Napríklad, ak by na najbližšom summite Belgicko vetovalo využitie zmrazených ruských aktív, nebolo by to pre mňa prekvapenie, lebo to signalizuje už dlho. Najzásadnejšie rozhodnutia sa neprijímajú počas tých pár hodín rokovania; preberajú sa dávno vopred a lídri ich tam prichádzajú len finálne spečatiť.

Čo je pre diváka jednoduchšie podať: geograficky blízku tému, ako voľby v Česku, alebo summit EÚ?

Voľby sú asi jednoduchšie, lebo sú o tom, kto vyhrá. Summit je ako rokovanie parlamentu, kde majú poslanci aj 150 bodov a je nereálne informovať o všetkých. Musíte vybrať to najpodstatnejšie, často sú to právne komplikované veci, a musíte sa snažiť odprezentovať to tak, aby to diváka zaujalo a aby tomu porozumel. Určite je summit ťažšie uchopiť.

Je to teda profesionálne náročnejšie aj pre vás ako novinára?

Určite áno. Základ je, že musíte téme dobre rozumieť. To je absolútne kľúčové. Ale aj keď téme rozumiete, neznamená to, že ju viete dobre podať. Zásadná je forma – povedať to čo najjednoduchšie a najvýstižnejšie. Najprv si musíte všetko načítať, zamyslieť sa a potom to reportovať tak, ako keby ste to hovorili svojmu priateľovi alebo mame. Použiť presne také slová, ísť čo najviac „po lopate“.

Keby sme sa vrátili na úplný začiatok k mýtom, ktorý je podľa vás ten najväčší mýtus o práci zahraničného spravodajcu?

Asi ten prvý, ktorého sme sa dotkli: že zahraničné spravodajstvo znamená, že musíte vycestovať na miesto, kde sa vec deje. Samozrejme, je to najlepšie, ale v dnešnej rýchlej dobe je to často nereálne. Ak chcete informovať o rannom zemetrasení niekde v Japonsku, kým sa tam dostanete, prvotnú informáciu už musíte spracovať bez toho, aby ste tam boli. Častá reakcia, ktorú dostávam, je: „Ty robíš zahraničné spravodajstvo, ty musíš veľa cestovať.“ Áno, cestujem viac ako bežný človek, ale pre každodennú náplň práce to nie je možné ani podstatné. Musíte pracovať s internetom, so zdrojmi a s tlačovými agentúrami. Dá sa to často robiť od stola.

Prečo je podľa vás dôležité, aby ľudia sledovali zahraničné spravodajstvo, aj keď možno majú pocit, že je to pre nich vzdialené a nezrozumiteľné?

Vždy mi to príde dobré na porovnanie. Keď vidím, že v Bulharsku sa protestuje a padá vláda, je to zaujímavé aj zo slovenského hľadiska. Všetky tieto veci mi prídu dobré pre kontext, aby sme neboli zaslepení a nemysleli si, že inde sa funguje úplne inak. U nás máme často pocit, že len na Slovensku sú nejaké problémy alebo skorumpovaní politici. Keď však vidíte, že je to aj inde, môže to byť až oslobodzujúce, také prijatie reality. Aby sme neboli zaslepení, treba sa pozerať aj doľava, aj doprava. Doteraz si pamätám rozhovor, ktorý som raz mal s jedným kanadským párom. Ja som mal pocit, že Kanada je úžasná krajina a ospevoval som ich premiéra. Oni mi však začali hovoriť: „Bože, to je taký truľo, urobil toľko zlých rozhodnutí…“ a podložili to veľmi dobrými argumentmi. Človek si často veci idealizuje a až takéto porovnania mu otvoria oči a rozšíria obzor.

A otázka na záver: majú v dnešnej dobe ešte zmysel stáli zahraniční spravodajcovia, keďže ich počet celosvetovo klesá?

Je to super otázka a podľa mňa to zmysel má. Rovnako ako majú zmysel špecializované oddelenia v redakciách – domáce, športové, ekonomické. Človek, ktorý sa špecializuje, bude v danej téme s veľkou pravdepodobnosťou dobrý. Podobne na Slovensku zanikli investigatívne oddelenia, lebo si vyžadujú veľa času, za ktorý novinár neprinesie denný výsledok, a to si nie každý môže dovoliť. Rovnako je to aj so spravodajcami. Keď budem informovať o Nemecku, určite nebudem mať také dobré zákulisné informácie, ako keby tam nejaký môj kolega žil a venoval sa len tomu. Tí spravodajcovia majú zmysel, určite majú. Je to len otázka, či si to médium môže dovoliť. Dá sa fungovať aj bez toho, ale bolo by skvelé, keby tam boli. Preto niektoré médiá aspoň vysielajú redaktorov na predvídateľné udalosti, ako sú americké voľby. Nie je to ideálne riešenie, ale je to pragmatický kompromis.

Tomáš Verníček je slovenský novinár a redaktor, ktorý pôsobí v spravodajskej televízii ta3. Je vedúcim zahraničnej redakcie a moderátorom spravodajstva v tejto televízii, kde je zamestnaný od roku 2014.  Vo svojej práci sa venuje hlavne zahraničnej politike a medzinárodným udalostiam – pravidelne prináša správy a komentáre k významným zahraničnopolitickým témam, ako sú prezidentské voľby v iných krajinách, stretnutia medzinárodných lídrov či vývoj významných medzinárodných udalostí. Verníček sa objavuje aj v rôznych formátoch, kde rozoberá medzinárodné dianie alebo svoj pohľad na aktuálne svetové udalosti – napríklad bol hosťom v podcastoch a štúdiách, kde rozpráva o práci zahraničného redaktora a skúsenostiach zo zahraničných služobných ciest.

Foto: Jana Čavojská (z archívu respondenta)

O globálnej žurnalistike s Petrom Ivaničom

Svet dnes funguje ako prepojený celok, no médiá ho miestami stále opisujú, akoby bol rozdelený na oddelené „domáce“ a „zahraničné“ reality. Globálna žurnalistika sa snaží tento pohľad prekročiť a ukazovať širšie súvislosti udalostí, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. O tom, čo tento prístup znamená v praxi a kde sú jeho limity, hovorí v rozhovore pre Webjournal Peter Ivanič, odborník na globálnu rozvojovú žurnalistiku a spoluzakladateľ iniciatívy Svet medzi riadkami.

V čom sa líši globálna žurnalistika od tradičnej zahraničnej žurnalistiky?

Domáca žurnalistika je, keď sa pozrieš von cez okno a informuješ o tom, čo sa deje u nás. Zahraničná žurnalistika je, keď sa pozeráš do diaľky, ale pokrývaš niečo, čo sa nemusí vôbec nijakým spôsobom týkať toho, čo máš u seba doma. A potom je globálna žurnalistika, ktorá pri globalizácii jednoducho vychádza z faktu, že svet je omnoho prepojenejší, ako by si očakával. To nie je o tom, či sa nám to páči alebo nepáči, to je pomenovanie reality.

Globálna žurnalistika je len ďalší rozmer žurnalistiky – spája zdanlivo nesúvisiace udalosti a skutočnosti, ktoré sa dejú v rôznych častiach planéty, do jedného uceleného príbehu. Spotrebiteľské správanie, zmena klímy, životné prostredie, migrácia – ono je to všetko prepojené. Môžeš byť absolútny anti-globalista alebo fanúšik ropného priemyslu, a stále môžeš robiť globálnu žurnalistiku, lebo svet je prepojený. To nemá samo o sebe žiadny normatívny alebo ideologický náboj. Je to spôsob, ako informovať o takej realite, aká je.

Prečo dnes už nestačí informovať o svete ako o niečom „vonkajšom“, oddelenom od nás?

Svet dnes jednoducho nefunguje tak, že by bol rozdelený na nejakú domácu a zahraničnú realitu, ako keby sme boli na ostrove. Tu niekto kýchne v Číne a má to dopady aj na nás. Žurnalistika na to dlho reagovala konzervatívne, ale realita je taká, že svet je prepojený bez ohľadu na to, ako si ho konceptuálne rozdeľujeme.

Stretávate sa s kritikou, že globálna alebo rozvojová žurnalistika je formou aktivizmu?

Áno, ale globálna žurnalistika nie je aktivizmus. To je štýl, je to prístup. Je to len pomenovanie reality. Ako keby si povedal, že domáca žurnalistika je aktivistická. Pritom nie je. To, že prepájaš udalosti a ukazuješ ich v širších súvislostiach, nemá samo o sebe žiadny normatívny alebo ideologický náboj. Rozvojová žurnalistika sa viac zameriava na to, že dáva hlas slabším, že kladie dôraz na ľudské príbehy namiesto agentúrnych správ. Pri nej by sa dalo o nejakom aktivizme aspoň uvažovať. Kritika klasickej žurnalistiky prišla už niekedy v 60. a 70. rokoch, ako reakcia na to, že sa o rozvojových témach informovalo len cez oficiálne vyhlásenia inštitúcií ako je OSN, a vôbec sa nepočúvali ľudia, ktorých sa to týkalo priamo.

Kde je podľa vás hranica medzi hodnotovým výberom tém a aktivizmom?

Ja nemám problém s aktivizmom pri výbere tém. Vyberáme si predsa to, čo je spoločensky významné. S aktivizmom mám problém, keď sa účelovo vyberajú respondenti tak, aby to celé niekam smerovalo. Keď je výber tém postavený na tom, že si aktívne vyberáš tému, ktorá je dôležitá, lebo dáva hlas slabším, tak to práve je žurnalistika. Žurnalistika nemá pomáhať moci ani tým, ktorí sú pri zdrojoch, ale má vytvárať priestor na to, aby sa realita ukázala čo najkomplexnejšie. Problém nastáva vtedy, keď sa realita účelovo zjednodušuje, alebo keď sa fakty vyberajú tak, aby podporili vopred daný záver.

Prečo slovenské redakcie len zriedka vysielajú novinárov do vzdialenejších regiónov sveta? Je to kvôli vysokým finančným nákladom?

Nie je to len čisto finančná otázka. Samozrejme, že je to drahé, to je jasné. Ale je to aj o ľudských zdrojoch. Keď máš malú redakciu a vypadne ti jeden človek na desať dní, tak už to robí kapacitný problém. Slovenské redakcie sú malé. Predstav si, že máš zahraničnú redakciu o troch ľuďom a jeden z nich ide na zahraničnú cestu – tak už máš problém. Napríklad denník SME má v redakcii okolo 40 píšúcich novinárov v Bratislave, to sú tí, ktorí tam reálne sedia. V Poľsku má Gazeta Wyborcza pri podobnom rozsahu obsahu možno dvesto novinárov.

Redakcie musia saturovať základný repertoár informácií – domáce správy, politiku, ekonomiku – a zahraničné cesty sú potom len nadstavba, na ktorú často nie sú peniaze ani kapacity. Základné zahraničné správy sa dnes dajú robiť aj od stola, ale reportáž z terénu je časovo aj finančne veľmi náročná.

Takéto cesty potom často podporujú mimovládne organizácie. Ako to robia? Ak dobre viem, aj vy ste organizovali podobné cesty.

Keď sa dnes chodí na zahraničné cesty, tak je to vo veľkej časti vďaka podpore mimovládnych organizácií. Nie je to iba slovenský fenomén, deje sa to aj v Poľsku, v Čechách, v Maďarsku. Redakcie na to jednoducho nemajú zdroje. Preto veľa ciest vzniká tak, že organizácie majú projekt, majú to zapísané v grantovej žiadosti v časti ‚viditeľnosť‘ a vezmú so sebou novinárov.

Často to funguje tak, že sa očakáva, že novinári potom budú písať promo alebo PR články. My sme toto vždy odmietali. Nikdy sme nechodili na konkrétne projekty európskych organizácií, ale snažili sme sa mapovať miestne témy, stretávať sa s miestnymi ľuďmi a organizáciami, nie s európskymi implementátormi

Kde ste boli?

Boli sme viackrát v Keni. Boli sme v Senegale, v Ghane. Boli sme aj v Španielsku a Maroku, to bolo prepojené s migráciou. Ešte pred ruskou vojnou na Ukrajine sme šli na ukrajinskú hranicu, kde sme mapovali situáciu ľudí, ktorí prechádzali ilegálne cez hranicu, videli sme aj hroby neznámych utečencov v lese. Zobrali sme študentov aj na česko-rakúske pohraničie, do mesta rozdeleného riekou, kde je na českej strane výrazná vietnamská komunita. Tie cesty boli vždy robené tak, aby sme sa nestretávali s európskymi implementátormi projektov, ale s miestnymi ľuďmi, miestnymi organizáciami a verejnými predstaviteľmi. Aby sme mapovali tému čo najkomplexnejšie.

Cestovali ste teda hlavne so študentmi? Alebo aj s ľuďmi z redakcií?

Obvykle sme sa snažili robiť mix. Brali sme študentov aj profíkov. Uvažovali sme o tom aj didakticky – že to nemá byť len o reportážach, ale aj o spoločnej práci a učení sa. Tá výmena medzi študentmi a profesionálmi pritom urobila veľmi veľa. Keď zoberieš človeka, ktorý má pätnásť až dvadsať rokov praxe, a do toho zoberieš študentov, tak sa môžu veľa naučiť navzájom. Aj skúsený novinár z toho vie profitovať, lebo je konfrontovaný s inými pohľadmi, otázkami a energiou. A študenti sa zas učia v praxi, priamo v teréne.

A toto všetko v rámci iniciatívy Svet medzi riadkami. Ako to celé vzniklo?

Naša iniciatíva vznikla v roku 2014. Vtedy sme začali so Stankou Luppovou premýšľať ako na to, hľadať projekty, ktorými by sme to mohli podporiť. Vychádzali sme z toho, že v našom mediálnom diskurze je primálo informácií o svete – alebo skôr, že sa síce informuje o svete, ale nie zo sveta akoby sme boli jeho súčasťou. Svet sa prezentoval ako nejaká vzdialená entita, ktorá sa nás vlastne netýka. Bola tu zahraničná žurnalistika, ale nie globálna.

Chceli sme tiež dávať viac hlasu tým, ktorí ho bežne nemajú – či už menšinám, alebo témam, ktorým bežne nevenujeme pozornosť. Ako je napríklad životné prostredie, sociálne otázky, nerovnosti. Ekonomická perspektíva všetko prebíjala a chýbal vyvážený pohľad – sociálny, environmentálny aj ekonomický. Úplne prvé väčšie výstupy boli novinárske – ako napríklad projekt o produktoch, ktoré vznikali v neudržateľných a nedôstojných podmienkach. Vzniklo to teda novinársky, odspodu.

Ako dnes funguje Svet medzi riadkami po organizačnej stránke? Patríte pod veľkú organizáciu Človek v ohrození, alebo ste samostatní?

My sme s Človekom v ohrození dlhodobo spolupracovali. Genéza bola taká, že som prišiel za vtedajšou riaditeľkou a položil som projekt na stôl s tým, že ak to zastrešia, tak budeme mať ako novinári úplnú autonómiu. A takto to funguje dodnes.

Obsahovo sme úplne autonómni. Človek v ohrození nám zastrešuje administratívu, účtovníctvo a tieto veci, ale nezasahujú nám do ničoho a ani to neočakávajú. Zároveň platí pravidlo, že v rámci našich mediálnych výstupov nikdy neinformujeme o aktivitách Človeka v ohrození, práve pre potenciálny konflikt záujmov. Je to teda veľmi voľné zastrešenie. Pre nás je to praktické, lebo majú silný administratívny tím, kredibilitu a históriu organizácie, čo je dôležité napríklad pri grantoch. Zároveň spolupracujeme aj s ďalšími organizáciami – Ligou za ľudské práva, rozvojovými platformami, univerzitami – podľa toho, kde to dáva zmysel. Fungujeme flexibilne, projektovo a bez potreby ďalšej formálnej separácie.

V rámci iniciatívy sa venujete teda aj vzdelávaniu. Učíte aj na katedre žurnalistiky v Bratislave, ale aj na ďalších vysokých školách. Čo je hlavným cieľom kurzov globálnej rozvojovej žurnalistiky?

Cieľom toho, čo učíme, je rozšíriť globálnu predstavivosť, rozšíriť predstavivosť o spoločnosti, svete a našej roly v ňom. Ide o to, aby si ľudia uvedomili, že svet nemusí byť taký, ako si ho automaticky predstavujú.

Študenti často vidia svet horší, než aký v skutočnosti je. Majú pocit, že my sme tí „vyspelí“ a zvyšok sveta je zaostalý. Našim cieľom je ukázať im iné perspektívy, že svet je omnoho rôznorodejší a komplexnejší. My ako novinári by sme sa mali snažiť od týchto vopred daných predstáv odkročiť a čo najvernejšie zobrazovať realitu. Práve tam, kde sme si niečím stopercentne a akosi automatizovane istí, by nám mala bliknúť kontrolka a mali by sme byť najobozretnejší.

Treba tieto prednastavenia búrať, alebo si ich len uvedomovať?

Nejde o to tie predstavy zbúrať a nahradiť ich inými. Ide o to si ich uvedomiť. Prestavy, o ktorých hovoríme, sú dané tým, kde sme sa narodili, ako sme boli socializovaní, aké vzdelanie máme, aké príbehy o svete počúvame. Keď si človek uvedomí, že jeho vopred dané predstavy nemusia byť pravdivé, už s tým vie pracovať. Nemusí vedieť, ako to presne je, ale vie, že to nemusí byť tak, ako si doteraz myslel.

Vidíte po rokoch reálny posun v slovenskom mediálnom prostredí?

Myslím si, že slovenské médiá sú v tomto ohľade dlhodobo dosť fajn. My sme neboli na bode nula ani vtedy, keď sme začínali so Svet medzi riadkami. Vidno však posun v kvantite aj v kvalite. Objavuje sa viac správ o svete a zároveň sa zlepšuje aj to, ako sú spracované – sú kontextovejšie, prepojenejšie.

Jedna študentka napríklad robila kvantitatívnu analýzu správ o vybraných krajinách a zistila, že pred rokmi tam boli miestami nulové alebo úplne mizivé počty správ, zatiaľ čo v roku 2023 tam bol vidieť markantný nárast. Nehovorím, že je to iba vďaka nám, to by bolo trúfalé. Ale evidentne sa to množstvo obsahu o svete zvyšuje. A keby to ľudí vôbec nezaujímalo, redakcie by do toho nedávali čas a peniaze. Stále to nie je ideálne a nie je to úplne komplexné, ale vidím postupný posun k tomu, aby novinári viac vnímali prepojenia – medzi tým, čo sa deje u nás, a tým, čo sa deje inde.

Je podľa vás možné sa na Slovensku globálnou žurnalistikou uživiť?

Uživiť sa tým priamo je ťažké. Nie je to práca, z ktorej budeš milionár. Sú tu jednotlivé príklady ľudí, ktorí sa cieľavedome venujú globálnym témam, lebo ich považujú za dôležité. Často si aj sami dofinancujú svoju prácu, nie je to tak, že by im to niekto celé zaplatil. Je to skôr práca, ktorá je poslaním. Človek sa môže pohybovať na nule alebo v miernom pluse, ale robí to preto, lebo má pocit, že tie témy sú podstatné a že je dôležité, aby o nich ľudia vedeli. Ako freelancer je to veľmi náročné, ale nie nemožné. Skôr to znamená kombinovať rôzne zdroje príjmu – písanie, projekty, spolupráce, vzdelávanie.

Čo považujete za najväčšiu výzvu globálnej žurnalistiky do budúcnosti?

Najväčší problém dnes vidím v tom, že globálna realita je extrémne komplexná a žurnalistika na ňu dlho reagovala konzervatívne. Svet je prepojený, ale my ho stále konceptuálne delíme na domácu a zahraničnú realitu, ako keby sme žili na ostrove. Výzvou je, aby novinári dokázali tieto prepojenia systematicky vnímať a zapracovať ich do bežného spravodajstva, nie ako niečo výnimočné alebo nadstavbové.

Ďalší veľký problém sú sociálne siete. Tam majú obrovský výtlak ľudia bez akejkoľvek kredibility, bez zodpovednosti. Ten výtlak pritom majú často väčší než kvalitná žurnalistika. To je úplná absurdita, ale je to realita, s ktorou sa musíme naučiť žiť a reagovať na ňu. Ak má globálna žurnalistika fungovať, musí zostať dôsledná v práci s faktmi a kontextom a zároveň si musí nájsť spôsob, ako osloviť publikum v prostredí, kde dominujú zjednodušené a emotívne naratívy.

James Thompson pochádza z Veľkej Británie, pracoval štyri roky pre rozhlas BBC a momentálne už desať rokov žije na Slovensku. Píše a edituje pre The Slovak Spectator a učí o americkej politike vysokoškolákov na súkromnej vysokej škole BISLA. V rozhovore sa podelil o svoj osobný pohľad na Spojené štáty ako Brit, novinár a učiteľ. V rozhovore pre Webjournal odpovedá, prečo ho v Amerike varovali a zároveň obdivovali; a prečo je pre Európanov dôležité rozumieť USA, najmä v kontexte Ukrajiny, médií a globálnej moci.

Veľká Británia a Spojené štáty sa často spomínajú v podobnom kontexte, najmä pre spoločný jazyk – angličtinu. Ako vy, Brit žijúci na Slovensku, vnímate Spojené štáty?

Samozrejme, kultúrny kontext je trochu odlišný. Mnohí Briti, a do istej miery som to tak vnímal aj ja, keď som bol mladší, majú pocit, že medzi Britániou a Amerikou existuje určitá kultúrna blízkosť. Najviditeľnejšou spoločnou črtou je jazyk. Často sa však s istou dávkou humoru hovorí, že USA a Británia sú dve krajiny rozdelené spoločným jazykom. Teda hovoríme rovnakým jazykom, ale často nemyslíme to isté, aj keď používame rovnaké slová. To vytvára veľa priestoru na nedorozumenia. V Británii sme tiež veľmi vystavení americkým médiám, a do istej miery to platí aj opačne, Američania konzumujú pomerne veľa britských médií. Možno to nie je úplne presné prirovnanie, ale trochu mi to pripomína česko-slovenský vzťah. Ľudia sledujú médiá vo vlastnom jazyku, ktoré však často pochádzajú z inej krajiny hovoriacej rovnakým alebo veľmi blízkym jazykom. Mnohí Slováci sú preto veľmi dobre oboznámení s českými médiami. Myslím si však, že kultúry Čechov a Slovákov sú si vďaka geografickej blízkosti bližšie než kultúry Britov a Američanov, aj keď si v Británii často myslíme, že Ameriku dobre chápeme, pretože sledujeme veľa amerických médií a hovoríme rovnakým jazykom. Pre Brita je však návšteva USA často kultúrnym šokom, v dobrom aj zlom zmysle, pretože si uvedomí, že Američania vnímajú svet inak než Briti.

Aký bol váš prvý dojem keď ste prišli ako Brit do Spojených štátov?

Keď som bol prvýkrát v Amerike, bolo to už dávno, v roku 1994, prekvapilo ma, ako veľmi niektorí ľudia zdôrazňovali koloniálnu históriu a boli hrdí na to, že sa zbavili britskej monarchie. Pre mňa to nebola téma, nad ktorou by som sa bežne zamýšľal, ale pre nich to bolo očividne dôležité. Historický kontext tu zohráva veľkú úlohu. Trinásť kolónií boli pôvodne britské kolónie, ktoré vybojovali nezávislosť a vytvorili Spojené štáty. Je to kľúčová súčasť amerických dejín, no v britských dejinách nejde o mimoriadne známy alebo často zdôrazňovaný moment. Ak by ste sa opýtali priemerného Brita na kľúčové udalosti britskej histórie, odtrhnutie amerických kolónií by sa pravdepodobne nedostalo ani do prvej desiatky.

Čo vás najviac zaujalo alebo prekvapilo počas návštevy USA?

Nepoznám veľa miest v Európe, určite nie v Británii, kde by ľudia hovorili: Nechoď do tej štvrte, lebo je tam trochu nebezpečne a môže sa ti niečo stať. A mne to prišlo trochu zvláštne. Vo väčšine amerických miest existujú oblasti koncentrovanej chudoby a často sú to štvrte, kde žijú menšiny, najmä čierni obyvatelia, a príjmy sú tam oveľa nižšie. A samozrejme ďalší problém je, že veľa ľudí vlastní zbrane, takže tieto časti miest získavajú takú zlú povesť. Preto na to jednoducho upozornia, priateľsky, nie rasisticky, jednoducho povedia: Nechoď tam dole, lebo sa môžeš dostať do problémov. A to je dosť zarážajúce. Ja ako mladý chlapec v Británii som nad tým nikdy nerozmýšľal. Jasné, sú tam pekné štvrte a menej pekné, ale nikdy som nemal pocit, že by som bol v osobnom ohrození len preto, že niekam pôjdem. A napriek tomu mi to v Amerike hovorili niekoľkokrát na rôznych miestach. Núti to trochu sa zamyslieť. Avšak je to obrovská krajina, nedeje sa to všade, ide najmä o niektoré mestá. Bol som si vedomý aj toho, že vtedy, a myslím, že dodnes, všetci všade jazdia autom. Každý má auto. Ja som ho nemal, bol som iba taký európsky backpacker, takže som cestoval Greyhoundom (Greyhound Lines, Inc. je americký prevádzkovateľ diaľkovej autobusovej dopravy pozn. red.). Žartoval som, že autobusy v Amerike používajú len chudobní ľudia, ktorí nemajú auto (a takí skoro neexistujú, pretože v americkom kontexte ak nemáš auto, mimo pár miest ako New York, prakticky neexistuješ), európski backpackeri ako ja a práve prepustení väzni. Občas tie diaľkové Greyhoundy zastavili niekde pri ceste uprostred ničoho a niekto nastúpil. Neviem, či to ešte tak robia, ale vraj väznom ako súčasť prepustenia dávali lístok na Greyhound do najbližšieho mesta. Nikdy sa nič zlé nestalo, ale Američania, ktorých som stretol, alebo rodinní priatelia sa ma často pýtali: Prečo cestuješ autobusom? Si normálny?“

Spomenuli ste zbrane v Amerike, je to veľká téma, moja kamarátka zažila streľbu v Marylande na Deň nezávislosti, počula zvláštne hlučné zvuky, mysleli si, že ohňostroj, ale niekto kričal: strelec… Máte podobné osobné skúsenosti?

Počul som veľa príbehov, ale našťastie som nič také nezažil. Závisí to aj od miesta, pretože v niektorých mestách majú detektory streľby. Varovali ma pred niektorými štvrťami, ale nie pre streľbu, skôr pre lúpeže. Ale áno, v Amerike má zbrane každý, aj všetci policajti. V Británii väčšina policajtov, s ktorými bežný človek prichádza do kontaktu, mimo letísk a niektorých iných citlivých miest, zbrane nenosí. Takže občanom by ani nenapadlo, prečo by mali chcieť nosiť zbraň. Veď ani polícia ich bežne nemá, takže neexistuje žiadny „dobrý dôvod.“ V Amerike je to však veľmi silná otázka identity a histórie, hoci s tým treba dodať, že aj keď v niektorých oblastiach USA ľudia tradične vlastnili zbrane napríklad na lov či iné účely, samotná politizácia práva na vlastnenie zbraní je pomerne nová vec. Objavila sa až od 70. rokov 20. storočia. Dovtedy to nebola téma politických kultúrnych vojen, tou sa stala až v druhej polovici 20. storočia.

Aké sú vzťahy medzi Veľkou Britániou a Amerikou v minulosti a dnes?

Vzťahy medzi Britániou a Amerikou boli na osobnej aj politickej úrovni väčšinou pomerne dobré, najmä od druhej svetovej vojny. V širšom historickom kontexte ide vlastne o pomerne nezvyčajný príklad toho, ako jedna globálna veľmoc odovzdala svoje postavenie inej bez ozbrojeného konfliktu. Zvyčajne takéto geopolitické zmeny vedú k vojnám. Británia bola v 19. storočí dominantnou svetovou veľmocou, najmä vďaka impériu a ekonomickej sile. S rastom americkej ekonomiky v 19. storočí bolo už na začiatku 20. storočia jasné, že Spojené štáty Britániu ekonomicky predbehnú, čo sa aj stalo. Británia si udržala postavenie globálnej mocnosti približne do druhej svetovej vojny. Tento presun moci však medzi Britániou a Amerikou neviedol k veľkému konfliktu, čo prispelo k relatívne pozitívnym politickým vzťahom. Napriek historickým sporom z konca 18. a začiatku 19. storočia, vrátane vojny medzi Britániou a Amerikou, sa tieto otázky časom vyhladili. Británia dnes nie je vnímaná ako protivník a vďaka skúsenostiam z prvej a druhej svetovej vojny sa obe krajiny považujú za spojencov. Nemyslím si, že by sa to zásadne zmenilo, hoci súčasná americká administratíva má odlišný pohľad na svet a výrazne konfrontačnejší prístup k Európe než predchádzajúce vlády.

O Ukrajine sa pred vojnou často hovorilo, že Ukrajinci a Rusi sú bratia a ide o jeden národ. Stalo sa Vám niečo podobné, že ľudia hovoria: Vy ste vlastne rovnakí ako Amerika, bratia kvôli jazyku alebo kultúre?

Ak poznáte špionážne romány Johna le Carrého, špióni tam volajú Američanov „cousins“ – bratanci. To naznačuje bližší vzťah než s inými krajinami, ale nie až taký bratský. Sú historické dôvody, ako som spomínal. Ale je tu úroveň dôvery a spolupráce od 40. rokov, ktorá trvá už 80 rokov. Britská vláda veľa stavia na „špeciálnom vzťahu“ so Spojenými štátmi. Pre Britániu je to dôležité z diplomatických a bezpečnostných dôvodov. Napríklad Británia má jadrové zbrane, ale sú založené na americkej platforme Trident. V porovnaní s Ruskom a Ukrajinou je to iné. Zvonku to môže vyzerať podobne, ale zvnútra nie. Ľudia hovoria: Veď Ukrajinci hovoria po rusky, aký je rozdiel? Ale nie je to úplne rovnaký jazyk, sú tam rozdiely v prízvuku, frázach. Keď Rusi hovoria, že Ukrajina je mladší brat, znamená to niečo ako mal by poznať svoje miesto. Británia je ako „materská krajina,“ preto Briti môžu byť trochu majetnícki voči jazyku a tvrdia: Američania nevedia správne hovoriť po anglicky. Ale nie je to tak antagonistické ako ruský postoj k Ukrajine. Väčšinou je to myslené žartovne. Je to istý rodinný vzťah, ale je tu širšia anglofónna rodina, napríklad Austrália a Nový Zéland sú kultúrne bližšie k Británii než Amerika. Kanada je niekde uprostred.

Vo východnej Európe sa po jeho páde socializmu výrazne posilnila emigrácia a práve USA bola jedna z cieľových destinácií. Aj dnes sa ešte hovorí o americkom sne a Ameriku mnohí vnímajú ako vyspelú krajinu plnú možností. Existuje aj v Británii niečo ako americký sen?

Áno aj v Britániiniektorí ľudia išli do Ameriky za ambíciami v určitých oblastiach, napríklad v technológiách alebo v zábavnom priemysle. Poznal som ľudí, ktorí odišli do Kalifornie už v 80. rokoch pracovať v technologickom sektore. Ak chceš preraziť v hudbe alebo filme, Amerika je prirodzenou voľbou, pretože ide o oveľa väčší trh. Pre väčšinu Britov však Amerika nebola miestom masovej emigrácie. Ľudia ju skôr vnímali ako krajinu na návštevu, prípadne na dočasnú prácu. Oveľa viac Britov odišlo napríklad do Austrálie než do USA, aj keď imigračná politika tam nebola nutne jednoduchšia.

Aký vzťah má z vášho pohľadu Slovensko s USA?

Slovensko má samozrejme iný vzťah k Amerike. Stretol som sa tu s americkým veľvyslancom, čo by bolo v Británii pre mňa prakticky nemožné, pokiaľ by som nepracoval v oblasti medzinárodnej politiky. Tu je to menšia krajina, veľvyslanectvo je prístupnejšie a prítomnejšie v komunite. Vďaka tomu mám možno väčší prehľad o Američanoch alebo americkej vláde zo Slovenska než z Británie.

Takže práve Slovensko vám dalo túto príležitosť?

Nebolo to dôvod, prečo som sem prišiel, ale stalo sa to náhodou. Robil som pre Spectator College a veľvyslanec sa zúčastnil na jednom podujatí, tak som ho s ním robil rozhovor pred študentmi.

Ako britské médiá a novinári zobrazujú USA, je to predmetom záujmu médií?

Vo Veľkej Británii je silný záujem o zahraničné dianie, čiastočne vďaka histórii a jazyku. Veľkú úlohu zohráva BBC, ktorá má silnú medzinárodnú sieť korešpondentov, aj v konflikte Izrael-Gaza. Americká politika bola v médiách vždy do určitej miery sledovaná, ale v posledných rokoch oveľa intenzívnejšie, pretože sa zmenila na akési predstavenie alebo šou – najmä počas éry Donalda Trumpa. Je to ako reality TV – groteskné, ale neodolateľné. Trump je mediálny a stále niečo vyvádza. Britská verejnosť sa o to zaujíma viac teraz, lebo je to živé. Ak píšeš o USA, máš viac čitateľov než o iných témach. Voľby, najmä posledné s Trumpom, boli prekvapením v Británii. Väčšina považovala Trumpa za bizarného, za klamára, zločinca, ale vyhral s väčším náskokom. Ľudia si hovoria: Naozaj Ameriku nepoznáme.

Pamätám si najmä posledné prezidentské voľby v USA s Donaldom Trumpom. Tie vyvolali veľký ohlas, nielen v Spojených štátoch, ale aj v Európe. Bolo to citeľné aj v Británii?  

Pri jeho prvom období som americkú politiku až tak detailne nesledoval, ale tie najnovšie voľby boli veľkou témou. Zaujímalo ma najmä, ako to vnímali ľudia mimo USA, napríklad v Británii. Či to bola rovnaká senzácia, alebo skôr pocit, že „už zase Trump“. Z britskej perspektívy to bolo do veľkej miery prekvapenie. Trump je v Európe často vnímaný ako bizarný fenomén, ako niekto, kto hovorí a robí veci, ktoré pôsobia zvláštne až absurdne. Príkladom sú jeho vyhlásenia počas kampane, napríklad tvrdenia o migrantoch v meste v Ohiu, že jedia psy a mačky, ktoré sa veľmi rýchlo ukázali ako nepravdivé. Pre európske publikum to znelo skôr absurdne než presvedčivo. Zároveň však bolo pre mnohých Európanov šokujúce, že podobné vyjadrenia neboli pre amerických voličov diskvalifikujúce. Podobne ako v minulosti, napríklad pri afére Access Hollywood, sa opakovane očakávalo, že určitý moment Trumpovu kandidatúru definitívne ukončí. To sa však nestalo. Z vonkajšieho pohľadu to vytvára dojem, že Európa Spojeným štátom úplne nerozumie. Trumpov politický úspech, dokonca s väčším volebným rozdielom než v roku 2016, ukazuje, že americká politická realita je formovaná inými kultúrnymi a spoločenskými silami, než aké si Európania často predstavujú. To, ako Spojené štáty interpretujú konflikt na Ukrajine, Rusko či Európsku úniu, nie je len rétorika, ale reálna politická sila. Z novinárskeho hľadiska je preto dôležité snažiť sa tieto naratívy rozpletať, uvádzať ich do kontextu a ukazovať rozdiel medzi politickým mýtom a realitou. Práve v tom vidím jednu z kľúčových úloh médií dnes, najmä pri témach spojených s USA a ich globálnym vplyvom.

Spomenuli ste svoju prednášku na súkromnej vysokej škole BISLA (Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií). O čom je tento kurz a aké témy prednášate?

Kurz sa volá Chaos by Design. Ten názov som vymyslel ja. Je v podstate o tom, ako sa americká politika dostala do stavu, v akom je dnes. Snaží sa vysvetliť, prečo americká politika pôsobí chaoticky. Témy ako migrácia, zbrane či interrupcie boli cielene premenené na polarizujúce otázky, ktoré rozdeľujú spoločnosť a mobilizujú voličov.  Navrhol som ho preto, lebo je to téma, o ktorej sa veľa hovorí v médiách a každý na ňu má nejaký názor. Na kurze sa snažíme pozrieť na širší kontext americkej politiky a histórie a vysvetliť, prečo niektoré veci fungujú tak, ako fungujú. Navonok to pôsobí chaoticky, ale mám pocit, že v niektorých prípadoch je to tak nastavené zámerne, aby sa určité témy stali citlivými alebo konfliktnými a aby sa nimi rozdeľovala spoločnosť. Príkladmi sú zbrane alebo interrupcie, ktoré boli už pred desaťročiami vytvorené ako politické „klinové témy“. Dnes k nim pribúdajú migrácia, práva trans-ľudí či občianske práva vo všeobecnosti. Interrupcie sa opäť dostali do centra pozornosti najmä po tom, ako Najvyšší súd v roku 2022 zrušil právo, ktoré platilo približne 50 rokov. A vidíme, že sa začínajú spochybňovať aj veci, ktoré sa ešte donedávna zdali vyriešené, napríklad práva LGBTQ+ ľudí. Pre mňa je zaujímavé učiť tento kurz na Slovensku, pretože veľa podobných tém tu vidíme v inej podobe. Aj tu sa hovorí o boji proti „liberalizmu“, hoci často nie je jasné, čo tým ľudia vlastne myslia. Funguje to skôr na úrovni jednoduchých nálepiek – liberálne zlé, tradičné dobré – a práve to sa so študentmi snažíme rozobrať. V USA sa dnes politika rámcuje ako boj liberálov a konzervatívcov, pričom skutočný význam týchto pojmov sa stráca a nahrádza ho kmeňová identita. Ľudia sa identifikujú s „tímom“ a sú schopní prehliadať aj vlastné záujmy. Napríklad podporujú politikov, ktorých rozhodnutia im môžu zhoršiť prístup k zdravotnej starostlivosti, a napriek tomu majú pocit, že urobili správnu vec. To všetko podľa mňa nie je náhoda, ale výsledok dlhodobej politickej stratégie. A práve pochopiť, prečo to funguje a prečo na to ľudia reagujú, je jedným z hlavných cieľov tohto kurzu.

Aký ročník učíte, v respektíve aký vek majú vaši študenti?

Kurz, ktorý učím je pre bakalárske štúdium, takže majú približne od 18 do 21 rokov. Je to malá súkromná vysoká škola, nie je ďaleko od redakcie The Slovak Spectator. Nie je veľká, má menej než sto študentov. Väčšina kurzov sa vyučuje v angličtine a potom sa študenti hlásia na magisterské programy na iných univerzitách, niekedy na Slovensku, ale často v zahraničí.

Akú máte spätnú väzbu od študentov, zaujíma ich americká politika?

Môj kurz je voliteľný, takže si ho museli vybrať sami – už na začiatku tam teda musel byť nejaký záujem. A áno, myslím si, že ich to baví. Aj preto, že sa snažím, aby bol obsah aspoň do istej miery zaujímavý. Nehovorím, že univerzitné kurzy musia byť zábavné, ale pomáha, keď je téma pútavá. Jedno z cvičení tento semester bolo, že si každý študent vybral niekoho zo súčasnej americkej administratívy, alebo z jej blízkeho okolia, a spracoval o ňom profil. A niektoré z tých postáv sú, povedzme to jemne, dosť zvláštne. Napríklad Kash Patel, ktorý je dnes šéfom FBI, predtým relatívne bezvýznamný prokurátor, a popritom autor detských kníh o „kráľovi Donniem“ a „ospalom Joeovi“. Alebo Nick Fuentes, extrémne pravicový, antisemitský influencer, veľmi odporná postava, ale relevantná. Študenti sa venovali aj Kristi Noemovej, ministerke vnútornej bezpečnosti, či Robertovi F. Kennedymu Jr., ministrovi zdravotníctva a známemu antivaxerovi. Sú to ľudia, ktorí sú zaujímaví, ale aj dosť desiví, a práve preto je dôležité o nich hovoriť. Myslím si, že študentov to zaujíma a že ich to baví, aspoň dúfam. Zároveň tam vidia aj paralely so Slovenskom. Spôsob, akým je politika polarizovaná, niekedy zámerne, nie je len americký problém. Študenti si tak môžu porovnávať, čo sa deje v USA a čo doma, a možno si aj klásť otázku, kam sa to celé môže ďalej vyvíjať.

Pozerala som rozhovor Donalda Trumpa pre Politico, kde povedal o ukrajinskom polostrove Krym, že je obmývaný oceánom zo štyroch strán. Keď som počúvala ďalej, prešiel k Európe a hovoril, že Európa je veľmi slabá. Tieto naratívy sa stále opakujú. A ako človeku žijúcemu v Európe sa to naozaj veľmi ťažko počúva, kladiem si otázku: prečo to jeho vlastne tak zaujíma?

Áno, po prvé prečo Trumpa to tak zaujíma, a po druhé ako môže byť tak zle informovaný. Trumpov problém je, že hovorí čokoľvek bláznivé, čo mu práve napadne, alebo čo mu niekto povedal pred chvíľou. Nie je to premýšľavý alebo dobre informovaný človek. Je to prirodzene nadaný politik, ale hlbokú analýzu by ste od neho neočakávali. Ale nejde len o to, čo hovorí v rozhovoroch. To sa postupne kóduje priamo do americkej politiky. Minulý týždeň zverejnili novú americkú stratégiu národnej bezpečnosti. Použil som ju aj na prednáške. Je tam napríklad pasáž, kde sa píše, že kontinentálna Európa stráca podiel na globálnom HDP, čiastočne kvôli národným a nadnárodným reguláciám. Američania sa stále sťažujú na európske regulácie, nemajú ich radi. Ďalej hovorí sa, že toto ekonomické oslabenie nie je ani ten najväčší problém. Tým skutočným problémom má byť „civilizačný zánik“ Európy. A to hovorí americká vláda v dokumente o vlastnej bezpečnosti, a pritom tvrdí, že Európa je v obrovskom ohrození a môže byť „vymazaná“. Už len samotná predstava jedinej európskej civilizácie je zvláštna, keďže Európa je plná rôznych kultúr a dejín. Podľa nich je teda Európa ako jeden celok a je v ohrození.

Aký je podľa Vás dôvod na také „obavy“ zo strany Americkej politickej scény?

Dôvodom má byť činnosť Európskej únie, iných nadnárodných inštitúcií a strata národnej identity a sebavedomia. Samozrejme, otázky identity sú témou aj v Európe, aj v USA. Ale tvrdiť, že európske civilizácie budú vymazané, je podľa mňa dôsledok toho, že uverili rôznym príbehom o migrácii v Európe. A ironicky Američanom to často hovoria ľudia ako maďarský premiér, ktorý je veľkým Trumpovým spojencom. Rozprávajú im, že sme všetci v ohrození, že kresťania budú vyhubení a americkí konzervatívci, najmä konzervatívni kresťania, to doslova hltajú. V spomínanom dokumente je napríklad veta, že americká diplomacia by mala naďalej podporovať „skutočnú demokraciu v Európe“, slobodu prejavu a „nehanbiace sa oslavy národného charakteru a histórie európskych krajín“. Čiže v preklade: Európa je vraj na pokraji zániku, ale našťastie sú tu Orbán, AfD v Nemecku, Le Penová a podobné postavy vo Francúzsku či Británii, ktoré ju majú zachrániť. Je to neuveriteľne zjednodušený a ignorantský pohľad na to, čo sa v Európe naozaj deje, ale politicky to niektorým ľuďom veľmi vyhovuje. Američania majú často veľmi zvláštne predstavy o identite, čo je paradoxné, keď si uvedomíme, aká rozmanitá je ich krajina. Časť tohto myslenia vychádza zo strachu, že USA už nie sú, alebo čoskoro nebudú, väčšinovo bielou krajinou. Je tam silný rasový rozmer. Určite ste si všimli, že mnohí americkí konzervatívci hovoria o Rusku ako o bašte kresťanskej čistoty a tradičných hodnôt. Lenže málokto im pripomenie, že Rusko má možno 10 až 15 percent moslimskej populácie, že tam žijú ľudia vyznávajúci rôzne východné náboženstvá na Sibíri a na Ďalekom východe a že väčšina Rusov nie je vôbec nábožensky aktívna. Napriek tomu veria tomuto mýtu. Európa má skreslené predstavy o Amerike, Amerika o Európe, a problém je, že existujú skupiny ľudí, ktoré majú priamy záujem na tom, aby sa tieto ilúzie nikdy nerozbili. Politicky im to totiž veľmi dobre slúži.

Ako novinár, keby ste mali písať o USA, akú tému by ste si vybrali?

Som v pomerne luxusnej pozícii, pretože mám stĺpček v The Slovak Spectator a niekedy môžem o týchto veciach písať. Nie je to čisto politický stĺpček, ale občas sa politiky dotýka. Porovnával som tam napríklad trendy v americkej a slovenskej politike, čo bolo… no, možno nie zábavné, ale určite zaujímavé. Ak by som si však mal vybrať jednu tému, tak pre mňa, ako niekoho, kto žije na Slovensku, a pre vás ako Ukrajinku žijúcu na Slovensku, je asi najdôležitejšie to, ako americká politika ovplyvňuje dianie na Ukrajine. A teda aj na Slovensku. Myslím si, že ľudia, ktorí tu žijú, by sa mali o Ukrajinu zaujímať nielen preto, že to môže ovplyvniť ich životy, ale aj z principiálnych dôvodov, krajiny by sa jednoducho nemali napádať. To, čo sa deje na Ukrajine, je strašné. Zároveň veľa vypovedá o tom, ako ľudia tento konflikt interpretujú. A nie je to dobré. Vidíme, ako ho slovenskí či maďarskí politici často zneužívajú alebo dezinterpretujú a ako sa tieto naratívy následne objavujú aj u amerických politikov. Ťažko povedať, do akej miery tieto myšlienky preberajú napríklad od Orbána, ktorý má v určitých konzervatívnych kruhoch v USA veľký vplyv. Potom počúvate amerických politikov hovoriť o Ukrajine či Kryme a je jasné, že o tom v skutočnosti veľa nevedia. Stačí pár viet a vidíte, že nemajú potuchy o histórii, kultúre ani realite regiónu, presne ako v tom rozhovore pre Politico, ktorý ste spomínali. Trump na Ukrajine nikdy nebol, Vance tam nikdy nebol, a predsa o tom hovoria s veľkou istotou. A pritom sú aj ľudia v Trumpovom okolí, ktorí veľmi dobre vedia, čo sa v Európe a na Ukrajine deje, a napriek tomu to vedome skresľujú. A presne toto by ma ako novinára zaujímalo: prečo to robia? Ako sa tieto často nepravdivé alebo zavádzajúce naratívy dostávajú až na úroveň americkej vlády? A prečo sa ich niektorí rozhodnú presadzovať, či už z nevedomosti, ako v Trumpovom prípade, alebo úplne vedome, ako u iných aktérov? Problém je, že písať o Amerike zo Slovenska je ťažké. Väčšinou pracujete s tým, čo vidíte sprostredkovane z vyjadrení, médií, sekundárnych zdrojov. Robiť skutočne hlbokú reportáž o USA na diaľku je jednoducho veľmi náročné.

Titulná fotografia: archív Jamesa Thomsona

Andor Šándor je český bezpečnostný poradca, niekdajší náčelník Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky a bývalý príslušník armády Českej republiky.

V rozhovore hovorí:

• ako vníma povesť Slovenskej informačnej služby;
• prečo sa ukázali rozdielne postoje pri kauze zadržaného Ukrajinca;
• či môže kauza Pegasus vyvolať zmeny v medzištátnych stykoch;
• aký vývoj súdu očakáva v kauze zavlečenia Michala Kováča ml. 

Vlani v septembri slovenské média informovali o tom, že Slovenská informačná služba údajne disponuje izraelským špionážnym softvérom Pegasus. SIS to nevyvrátila ani nepotvrdila a vládni politici informáciu dementovali.  Je v poriadku, že pri takom vážnom podozrení sa SIS odvoláva na utajované skutočnosti a nechce sa k tomu vyjadriť? 

Na začiatok je nutné povedať, že zákony umožňujú Slovenskej informačnej službe používať akékoľvek technické prostriedky aj na sledovanie osôb a ďalšie úkony. Samozrejme, musí to povoliť príslušný súd. Predpokladám, že v zákone o SIS sú tieto záležitosti podobne stanovené, ako u nás v Česku pri Bezpečnostnej informačnej službe (obdoba SIS; pozn. autora). Keď chce tajná služba niekoho odpočúvať, môže k tomu využiť operátora, ktorý jej na základe povolenia súdu sprostredkuje odposluch telefonátu vrátane prepisov SMS správ a ďalších vecí, napríklad mailovej komunikácie.

Samozrejme, bolo by naivné si myslieť, že tajné služby to nevedia robiť aj bez týchto povolení. Na druhej strane, informácie získané takýmto spôsobom nemôžu byť použité v žiadnom procese, pretože neboli získané legálnou cestou. Tu sa rozprávame o tom, ako tajná služba funguje na území vlastného štátu voči občanom danej krajiny. Preto to musí byť presne stanovené. Pokiaľ by šlo o činnosť rozviedky SIS alebo Vojenského spravodajstva, tak by som nebol taký striktný, pretože rozviedka sa využíva proti potenciálnym hrozbám alebo nepriateľom v zahraničí.

Na území inej krajiny neplatí žiaden slovenský zákon. Musíme si uvedomiť, že svet tajných služieb je trochu iný, ako život bežného občana. Opäť chcem zopakovať, že SIS by sa na vlastnom území alebo v krajine, kde funguje, mala riadiť zákonom, o ktorom som hovoril. Samozrejme, zákon je jedna vec. To, kto jeho dodržiavanie kontroluje, vec druhá. My v Česku máme na to komisiu, o ktorej práci sa veľa nevie ani nehovorí, ale sú to ľudia, ktorí na základe podnetov alebo sťažností môžu nahliadnuť aj do živých zväzkov. Takže je istá možnosť kontroly, či tajná služba nezneužíva dostupné technické prostriedky a nepoužíva ich v rozpore so zákonom.

Systém Pegagus a jeho použitie na Slovensku nemá žiadne právne opodstatnenie. Informácie, ktoré by ním mohla SIS získať, môže získať oficiálnou cestou, čiže cez povolenie daného súdu a zabezpečenie od príslušného operátora. To, že sa k tomu nepriznávajú, nie je legálne a nedá sa to vylúčiť. Je logické, že časť obyvateľstva potom nebude mať dôveru v SIS. Žiaden občan nebude milovať svoje tajné služby, ale mal by žiť v komfortnom presvedčení, že fungujú, chránia bezpečnosť obyvateľov a neporušujú zákony. Ak majú obyvatelia taký pocit, tak tajné služby môžu pracovať bez problémov.   

SIS nemá prvý problém s Pegasom, ku ktorému sa hlási alebo nie. Myslím si, že udalosti z minulosti natoľko ochromili povesť a dôveru ľudí v SIS, že Pegasus v kontexte s nimi nie je až taký problém. Keď bol riaditeľom Vladimír Pčolinský, tak mu polícia vyrazila dvere a vtrhla mu do domu, čo sú spôsoby na štýl ruskej KGB (sovietska tajná služba; pozn. autora). Neotvoril by im pán Pčolinský dvere? Alebo ak by bol vyzvaný prísť a podať vysvetlenie, utiekol by do Ruska alebo Afganistanu? Bolo to príšerné a verejnosť mala negatívny obraz, bez ohľadu na to, či polícia mala na to povolenie, čo pravdepodobne mala.

Ďalší námestníci vtedy už sedeli vo väzbe. Dobre nepôsobil ani spôsob vymenovania nového riaditeľa. Čakalo sa na to, kým odíde prezidentka Zuzana Čaputová a nastúpi prezident Peter Pellegrini, ktorý vymenoval Pavla Gašpara. Bol som s jeho otcom párkrát vo vašej televízii, keď bol policajným prezidentom. V normálnej demokratickej krajiny by to takto fungovať nemalo.

Načrtli ste odpoveď aj na ďalšiu otázku. Vyšetrovanie európskeho parlamentu v minulosti ukázalo, že v krajinách ako Maďarsko, Poľsko alebo Grécko bol Pegasus použitý v rozpore s európskym právom proti novinárom, právnikom, diplomatom či opozičným politikom. Uvádzate, že neexistuje právny dôvod na to, ako bol Pegasus na Slovensku používaný.

Áno. Vy ho môžete použiť, ale takto zasahujete do súkromia ľudí, vidíte ich komunikáciu a pohyb. V demokratickej krajine platí zákon, o ktorom som hovoril. Tajné služby a polícia môžu postupovať tak, ako im zákon dovoľuje. Samozrejme, existuje proces, ako povolenie získať. Nestačí to, že niekto povie, že SIS môže odpočúvať. Je nutné povedať, za akých podmienok, predpokladov a kto to schvaľuje. Tajná služba pošle žiadosť k sudcovi. U nás to rieši predseda Vrchného súdu a môže to povoliť na tri alebo šesť mesiacov. Je dôležité, aby sa daný sudca snažil o dodanie spätnej väzby.

Tá by mala byť o tom, či zásah do súkromia ľudí, ktorý odobril, priniesol tajnej službe dôležité informácie. Tie sa môžu týkať bezpečnosti zeme, ale aj veľkých korupčných káuz. Ľudia zo SIS by nemali mať pocit, že si kedykoľvek podajú žiadosť a sudca im ju rád opečiatkuje a povolí. Vtedy by to bola iba akási hra na skutočnú kontrolu tajných služieb pri ich práci.

Spomínali ste, že vďaka Pegasu môže tajná služba vidieť komunikáciu medzi osobami alebo mailové správy. Aké ďalšie riziká predstavuje tento softvér, keď sa niekomu nabúra do telefónu?

Nečakajte odo mňa, že vám otvorím dvere k Pegasu, ale poviem iba to, že vstupuje do vašej telefonickej alebo písomnej komunikácie. Podľa toho, ako sa prihlasujete na mobil, je pomerne dobre sledovateľný váš pohyb a podobne. To je proti ochrane súkromia, a preto by to malo byť pod kontrolou zákona. Nechcem byť naivný a zľahčovať túto vec, ale ľudia by si mali uvedomiť, že technika ide neuveriteľne dopredu. Najjednoduchšia obrana je v tom, že si uvedomíme, že to, čo nám na jednej strane pomáha žiť, teda mobily a všetky možnosti, ktoré nám ponúkajú, nám na druhej strane môže veľmi ublížiť.

Aby som bol konkrétnejší a nevystrašil bežných ľudí, uvediem príklad. Ako zástupca nejakej firmy riešite obchodné záležitosti. Snažíte sa získať zákazku čistým spôsobom. Pripravujete podklady a návrhy. Konkurenčné firmy by kľudne mohli mať Pegasus alebo iný systém, ktorý by si mohli najať. Vtedy budete zraniteľní, pretože konkurent vie o tom, čo ponúkate a za koľko. Takto môžete prísť o celý biznis a ani nebudete vedieť, prečo. Je to potrebné brať ako realitu. Je to svet, v ktorom žijeme. Bude sa kradnúť, lúpiť, jazdiť pod vplyvom alkoholu a budú sa robiť aj takéto praktiky.

Pokiaľ chceme mať istotu, aby to, čo chceme, zostalo naše, musíme si zvoliť správny nástroj na komunikáciu alebo si nájsť osobnú, resp. inú cestu k tomu, aby sme si povedali dôležité veci. Nikomu nepotrebujeme zdieľať citlivé informácie pätnásťkrát za hodinu, ale je na každom z nás, ako sa k tejto veci postaví.       

V roku 2023 médiá informovali o prípade, kedy bol Pegasus údajne nainštalovaný v mobilnom telefóne pracovníka kancelárie vtedajšieho prezidenta Miloša Zemana Martina Nejedlého. Existuje legitímny dôvod, prečo by mala BIS sledovať pracovníka kancelárie hlavy štátu?

 Postavenie pána Nejedlého, ktorý ako poradca nemal ani podpísanú zmluvu o spolupráci, bolo celý čas spochybňované. Neviem, kto každý bol z odpočúvania podozrievaný. Zákon uvádza, na ktoré aktivity môže byť odposluch použitý. Do toho spadá aj kancelária prezidenta. Ak bol Pegasus v mobile naozaj nainštalovaný, tak to bolo bez súdneho povolenia. Zákon umožňuje sledovanie niekoho pri podozrení z trestného činu, kde hrozí aspoň osem rokov vo väzení alebo pri trestnom čine, pri ktorom sledovanie umožňuje viazanosť voči Európskej únii. Pri predstave, že súčasťou kancelárie prezidenta je niekto, kto je odpočúvaný BIS a nevie o tom, by v zásade mohol byť odpočúvaný aj prezident.

Neviem, kto to bol a nechcem o tom ani špekulovať. Ani neviem, ako často spolu pán Nejedlý a prezident komunikovali. Neviem si predstaviť, že by to bolo vôbec možné. Osobne by som to nikdy nedovolil bez toho, aby som pána prezidenta neinformoval. Na druhej strane, je dlhodobo známe, že medzi bývalým prezidentom a riaditeľom BIS Michalom Koudelkom boli veľmi zlé vzťahy. Prezident sa dopúšťal vyjadrení, ktoré nepatria do verejného priestoru. BIS nazval „čučkármi“ alebo tvrdil, že ich informácie hádže do koša. Hlava štátu je zákonným adresátom ich správ.

Zároveň môže úkolovať činnosť BIS. Tieto vyjadrenia som niekoľkokrát verejne kritizoval, aj keď sa s prezidentom poznám ešte z čias, keď som pôsobil ako šéf rozviedky a on bol premiérom. Myslím si, že sme mali korektné vzťahy, ale toto bol z môjho pohľadu štýl politiky, ktorá šla za rámec pochopiteľného.

Spomenuli ste Európsku úniu, tak na to nadviažem. Používanie softvéru Pegasus bolo opakovane témou aj na pôde Európskeho parlamentu. Napríklad v novembri 2024 vydal parlament dokument s návrhom štandardov pre používanie softvéru. V dokumente bol napr. nezávislý dohľad alebo povinnosť neskoršieho vymazania dát.  Európska únia aj odborníci vtedy zároveň upozorňovali na to, že používanie takéhoto softvéru bez dostatočnej právnej ochrany ohrozuje základné hodnoty EÚ. Ak by sa ukázalo, že tajná služba štátu EÚ použila Pegasus na nekalé účely, majú orgány EÚ kompetencie na to, aby vyvodili nejaké dôsledky voči danej krajine?

Popravde, nie som si úplne istý, či sa viem vyjadriť k nástrojom európskych orgánov. Myslím si, že spravodajské služby štátov EÚ si z možných dôsledkov nerobia veľké starosti. Neexistujú spriatelené spravodajské služby, existujú iba spravodajské služby spriatelených štátov. V tom je značný rozdiel. Neviem o tom, že by existovalo európske právo. Nechcem sa vyjadrovať ako laik, ale myslím si, že skôr existujú európske vyhlášky alebo smernice. Či sú kodifikované v podobe zákona, to vám neviem povedať.  Nemyslím si, že môžu mať praktický dopad na spravodajské služby. Tieto služby v demokratických krajinách prinášajú informácie vláde, aby na základe nich prijímala rozhodnutia.

Realita je o tom, kto sa v rámci Európskej únie dokáže najlepšie uplatniť v prospech štátu, ktorý reprezentuje. Kým to bude platiť, vždy bude existovať nejaký nástroj, kde sa budú dať získať informácie. Samozrejme, informácie nedodávajú len tajné služby, ale aj otvorené zdroje. Štáty majú v zahraničí svoje ambasády, kde sa ľudia spolu rozprávajú a podobne. Politici, ktorí jazdia do Bruselu alebo Štrasburgu bez toho, aby mali relevantné informácie, tam vôbec nemusia ísť, lebo sú tam zbytoční.  

Načrtli ste tému vzťahov medzi jednotlivými štátmi. Keď boli vlani medializované informácie o možnom používaní Pegasusu slovenskou informačnou službou, môžu takéto informácie vyvolať zmenu v medzinárodných stykoch medzi tajnými službami Slovenska a iných krajín, napr. Česka? 

Určite nie. Pegasus nie je taký škandál, aby narušil spravodajskú spoluprácu. V týchto službách pôsobia pragmatici, ktorí tomu rozumejú a vedia, o čom je tento problém. Spoluprácu môžu narušiť udalosti, ktoré sme videli pri zadržaní Ukrajinca, ktorý písal výhražné maily na slovenské aj české školy. Vtedy sa služby nevedeli dohodnúť, kto to prvý ohlási verejnosti – či to bude slovenská polícia, SIS alebo BIS. To sú nepríjemné veci, ktoré by sa nemali stávať. Nepochybným problémom je aj to, keď je šéf tajnej služby vzatý do väzby, kde už predtým sedeli aj jeho námestníci.

Vtedy sme boli svedkami súbojov medzi NAKOU, inšpekciou rezortu vnútra, policajným riaditeľstvom a tajnou službou. To nevypovedalo o ničom dobrom. Faktom je, že nikto zo zahraničia to nepovie otvorene, ale iné tajné služby to sledujú. Informácie, ktoré nám slovenská tajná služba dá, si vezmeme, ale objem informácií, ktoré budeme zdieľať s vami, sa aj preto zníži. Samozrejme, spolupráca bude naďalej prebiehať na pracovných prípadoch, kde zvyčajne nezasahujú riaditelia. Ale riaditeľ je vždy tou osobou, s ktorou sa iní riaditelia stretávajú alebo nie. Ale nikto vám do očí nepovie, že máme s vami problém.

Dá sa povedať, že po prípade, ktorý ste spomínali, sa zhoršili vzťahy medzi Slovenskou informačnou službou a Bezpečnostnou informačnou službou?

Takéto udalosti nepôsobia dobre. Buď jednotlivé zložky neboli dopredu dohodnuté, ako sa udalosť bude medializovať, alebo sa niekto snažil byť prvý. Slovenské zložky nezdieľali totožný názor, ako BIS. Nechcem debatovať o tom, čí názor bol správny, ale keď predstaviteľ vašej organizácie spochybní verziu, ktorú predkladá verejnosti BIS, tak ste si určite nevytvorili príjemné prostredie. Organizácie by sa mali dopredu dohodnúť na tom, čo bude medializované. Keď nie sme schopní sa zhodnúť na jednom názore, tak je lepšie niektoré veci vypustiť, ako verejne spochybňovať závery druhej strany.

Vrátim sa k Pavlovi Gašparovi, ktorého sme už spomínali. Ako osoba je spájaný s prípadmi ako spôsobená dopravná nehoda alebo opísaná diplomová práca. Jeho otec Tibor Gašpar je podpredseda parlamentu a zároveň je obvinený v kauze Očistec. Ako sa na tieto súvislosti pozeráte zo zahraničia?  

Bez akejkoľvek konotácie, chápem, že premiér Fico sa nepohybuje v jednoduchom politickom prostredí. Ale ak by som bol na jeho mieste, tak by som sa snažil takejto variante vyhnúť. Inak povedané, nikdy by som nesúhlasil s tým, aby bol takýto človek na čele informačnej služby. Ja ho nepoznám, nechcem ho kritizovať a už vôbec nie na základe toho, čo píšu médiá. Ale nevyzerá to dobre. Niekto by sa mohol pýtať, či na Slovensku nie je žiaden odborník, morálne vyprofilovaný človek, aby nemohol zastávať túto pozíciu. Naozaj to musí byť syn bývalého policajného prezidenta, ktorý bol vo vyšetrovacej väzbe?

Na mňa to prosto nepôsobí dobre. Vyzerá to tak, akoby sa táto skupina ľudí snažila vzájomne držať nad vodou. Nechcem špekulovať o príčinách väzby. Ja som bol s ním niekoľkokrát v televízii, nič proti nemu nemám a nie som účastníkom trestného konania. Neviem, o čo je daná kauza, ale keď skončíte vo väzbe a dejú sa takéto veci, tak to nie je ideálne. Verte mi, že sa negatívne na to pozerajú aj inde. Možno by to bolo v poriadku v Rusku, Kazachstane alebo Bosne a Hercegovine. Na druhej strane, určite by to neprešlo v Nemecku, Dánsku, Fínsku, teda v krajinách, ku ktorým by sa Slovensko z princípu malo blížiť. A to si o týchto krajinách nerobím veľké ilúzie.     

V októbri sa uskutočnili voľby do českého parlamentu. Novým premiérom sa stal Andrej Babiš. Je možné, že s príchodom novej vlády čakajú zmeny aj zložky Bezpečnostnej informačnej služby?

Priznám sa, že by ma prekvapilo, ak by sa nejaké zmeny dotkli aj bezpečnostných zložiek. Je jasné, že v januári sa nič nezmení. Podľa zákona vláda prerokováva, schvaľuje riaditeľov  bezpečnostných zložiek, napríklad Vojenského spravodajstva a následne ich menuje minister obrany. Šéfa BIS schvaľuje celá vláda, pretože je podriadený vláde, nie iba ministrovi alebo premiérovi. Tu je možné, že príde k zmene, pretože generál Koudelka je vo funkcii dosť dlho. Určite sa to bude riešiť, ale pre vládu to nebude prvý alebo druhý krok. Na druhej strane, nechcem hovoriť, že to tak určite musí byť, skôr by ma to prekvapilo.

V roku 1995 došlo k najznámejšej kauze, ktorá je spájaná so SIS. Michal Kováč mladší, syn vtedajšieho prezidenta, bol zavlečený do Rakúska, pričom už niekoľko dní po incidente sa začalo ukazovať, že sa o to pričinili príslušníci SIS. Vtedy ste boli náčelníkom Oddelenia zahraničných vzťahov Vojenskej spravodajskej služby v Česku. Keď si ešte spomínate na to obdobie, ako ste sa z vašej vtedajšej pozície, resp. ako sa vaši kolegovia z bezpečnostných zložiek pozerali na konanie SIS?   

Pokiaľ to bolo skutočne tak, ako to bolo medializované, tak to veľkú dôveru voči vašej spravodajskej službe nevzbudzovalo. Išlo o gangsterský spôsob, ako zatlačiť na prezidenta Kováča, teda niečo, v čom by tajná služba v žiadnom prípade nemala figurovať. Tento prípad posúval Slovensko niekde na Balkán alebo k bývalým post-sovietskym štátom. Sú to veci, ktoré sú absolútne neprijateľné. Myslím si, že aj to bol jeden z faktorov, prečo Slovensko nebolo v prvej vlne rozšírenia Európskej únie, Severoatlantickej aliancie, ale muselo si počkať až do roku 2004.

Bolo to veľmi zlé. Nepochybne to nenariadil nejaký starosta z Hornej Dolnej alebo nejaký hlupák z trhoviska v Žiline. Tá stopa, ktorá ukazovala na SIS, bola veľmi nepríjemná. Rozumiem, že medzi politikmi sa bojuje, ale všetko má mať nejaké hranice. Tu boli prekročené. Aj v Česku sa vtedy diali rôzne veci, ale niečo také sa u nás nestalo.

Narušil tento prípad medzištátne vzťahy medzi vašimi a našimi bezpečnostnými zložkami?

Ja môžem hovoriť za Vojenskú spravodajskú službu. Vtedy sme rozvíjali dobré vzťahy s vašim Vojenským spravodajskom, ktoré vtedy viedol plukovník Ján Kútik. Neskôr pôsobil u nás ako pridelenec. Ja som Jána mal rád a rád by som ho touto cestou pozdravil. Bol to čestný chlap, ktorý sa tú spoluprácu snažil viesť dobrým spôsobom s vedomím toho, kde stálo Slovensko a kde sme stáli my. Nechcel by som zachádzať do ďalších podrobností. Po nejakom čase od kauzy ten odpor zmizol a udržiavanie vzťahov pokračovalo. So slovenskou vojenskou a spravodajskou službou sme vždy mali dobré vzťahy.

Ja som končil v čase, keď bol šéfom Vojenského spravodajstva Vendelín Leitner. Vašim šéfom sme vždy hovorili: Neopakujte tie veci po nás, pretože to, čo robíme, nie sú úplne dobré veci. Myslím si, že so železnou pravidelnosťou naši slovenskí kolegovia urobili rovnakú blbosť, ako my a potom to menili. Taký je život, ale nebolo to niečo, čo by našu spoluprácu degradovalo. Myslím si, že zvyk zo spoločnej krajiny a súdržnosti tam stále bol. Osobne som vždy bol zástancom spolupráce so Slovenskom.

Tridsať rokov po zavlečení Mestský súd Bratislava I ustanovil senát, ktorý sa začal zoznamovať so spismi a kauza by sa mala tak dostať na súd. Je po takej dlhej dobe od udalosti možné, aby boli vinníci potrestaní?        

Mne príde strašidelné, čo tak dlho na tom prípade vyšetrujú. (smiech)

Do roku 2017 boli na prípad uvalené Mečiarove amnestie.

Áno, to si pamätám. Čo myslíte, čo sa bude diať? Každý druhý bude trpieť stratou pamäte. Bude hovoriť, že si nepamätá, ako to bolo. Ja nie som právnik, ale súd bude musieť prihliadnuť na to, že od kauzy uplynul dlhý čas. Výchovný aspekt rozsudku bude zvláštny. Ja by som od toho nič nečakal. Podľa mňa bol ten incident ohavný a nikdy sa nemal stať. To je asi všetko, čo by som k tomu povedal.

brid. gen. v. v. Ing. Andor Šándor (1957)
Narodil sa v Nových Zámkoch. Do roku 1980 študoval na československých vysokých školách. Od roku 1983 bol členom Komunistickej strany Československa. Od roku 1991 do roku 1995 pôsobil ako zástupca vojenskej rozviedky pod krytím vojenského pridelenca vo Veľkej Británii. Následne sa presunul na pozíciu náčelníka oddelenia zahraničných vzťahov Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky, kde zotrval do roku 1997. V rokoch 2001 až 2002 bol ako brigádny generál náčelníkom Vojenskej spravodajskej služby Českej republiky. K 1. augustu 2002 ukončil svoj záväzok k Armáde Českej republiky. Od roku 2003 pôsobí ako poradca a analytik v oblasti bezpečnosti.

Stanové mestečko užívateľov drog v Podunajských Biskupiciach vyriešili plotom. Bratislava podľa odborníkov nemá v sociálnej politike žiadnu víziu.

Slovnaftská ulica v Bratislave je podľa domácich miesto s pochybnou povesťou. „Som rodený Biskupičan, poznám to tu a chodia sem rôzni ľudia. Dievčatá sa chcú len zohriať a dať si kávu,“ hovorí pumpár Ivan z čerpacej stanice na križovatke Ulici Svornosti a Slovnaftskej. Desiatky rokov sa o lokalite v médiách hovorí ako o centre sexbiznisu.

Avšak v oblasti rafinérie Slovnaft nenašli útočisko len prostitútky, ale aj užívatelia drog. „Aj tých v posledných rokoch pribudlo. Niektorí robia v delíriu bordel, tých vyhodíme a na zlodejov voláme políciu, ale inak je to oukej,“ vysvetľuje pumpár jednej z dvoch čerpacích staníc, ktoré sú na križovatke oproti sebe.

Na okolitých pozemkoch druhej pumpy sa nachádza stanové mestečko a keďže je to najbližšia budova, obyvatelia v jej blízkosti trávia veľa času. Chudoba, ktorá bola roky prehliadaná na okraji mesta, sa dnes odohráva na prahu čerpacej stanice. Odpoveďou je betónový plot. Pred niekoľkými mesiacmi tu ešte nestál.

Plot neochraňuje, ani nikoho nezastavuje. Oddeľuje ľudí, ktorí si natankujú plnú nádrž a tých, ktorí bojujú o to, kde prespať, kde nájsť jedlo a ako zohnať aspoň kúsok tepla – reálneho i ľudského. Mesto pre nich plán nemá, ani žiadnu prípravu.

Čerpacia stanica nie je na prvý pohľad ničím zaujímavá, ale za plotom sa skrýva vyšliapaný chodník, ktorý vedie do tmy, a odpadky. „Plot postavili na konci leta pre zákazníkov, aby sa nebáli. Vyzerajú nebezpečne, a ľudia sa ma pýtajú, čo s tým urobím, ale ja nie som policajt, ja s nimi nemám problém,“ tvrdí zamestnanec priamo dotknutej stanice.

Za plotom nie sú čísla, ale ľudia

Komunita v lokalite Slovnaft predstavuje vylúčenú a pohyblivú vzorku ľudí, ktorú tvorí približne 30 osôb, často žijúcich v stanoch a provizórnych prístreškoch. Ide väčšinou o užívateľov drog, ľudí pracujúcich v sex biznise či ľudí bez domova.

Ako uvádza terénna pracovníčka Nikoleta Bedušová z občianskeho združenia Odyseus, verejnosť túto skupinu vníma predovšetkým cez optiku kriminality a nebezpečenstva. Toto vnímanie je však podľa nej často skreslené.

„V očiach verejnosti sa drogy spájajú s ohrozením a trestnými činmi. Máme to spojené s tým, že títo ľudia sú nebezpeční. Z mojej praxe je však oveľa nebezpečnejší človek pod vplyvom alkoholu. Naši klienti sa toho štítia, nechcú ísť ani do nocľahární pre prítomnosť opitých ľudí,” zdôrazňuje Bedušová.

Pumpár Ivan z druhej čerpacej stanice nám potvrdzuje, že obyvatelia stanového mestečka sú zdvorilí, ale pripúšťa, že ich zovňajšok u zákazníkov nevzbudzuje dôveru. „Väčšina z nich sú slušní ľudia, jednému som zohnal aj prácu, ale nezvládol to. Situácia bola pred niekoľkými rokmi horšia, ale rok a pol dozadu tu bol veľký zásah a zbagrovali im obydlia,” vysvetľuje.

Podobné zásahy polície nie sú v Bratislave ničím novým. „Pokiaľ sa mestské politiky sústreďujú iba na rozohnanie alebo odsun ľudí z lokality, nefunguje to a problém sa len presúva. Klasickým príkladom je Pentagon, kde po zriadení policajnej stanice nastalo len

premiestnenie ľudí do iných oblastí. Tento prístup je neefektívny a nákladný, “ kritizuje riešenia mesta odborník na drogovú politiku Jakub Popík.

Keď zodpovednosť nemá adresu

Otázka bezpečnosti v lokalite sa dá posúdiť aj bez emócií a to cez dáta. Počet evidovaných udalostí v oblasti čerpacích staníc na Ulici Svornosti sa podľa štatistík polície SR za posledné tri roky zvýšil, no bez nárastu trestnej činnosti.

Počet potvrdených udalostí sa od roku 2023 zvýšil z 29 na 37. Prevyšujú nezhody medzi zákazníkmi, v roku 2024 aj v tomto roku to bolo 19 udalostí. Počet trestných činov a priestupkov dramaticky nestúpa, tvorí okolo deväť udalostí ročne. Na druhej strane, dáta ukazujú na zdravotnú núdzu. V roku 2023 poskytla policajná služba zdravotnú pomoc dvakrát, za necelý rok 2025 to bolo potrebné až osemkrát, z toho raz išlo o nahlásené úmrtie bez cudzieho zavinenia.

Magistrát hlavného mesta aj mestská časť situáciu evidujú, avšak dlhodobé riešenia ani jeden sektor neponúka. Miestny úrad Podunajské Biskupice nás sa so stratégiou do budúcnosti odkázal na magistrát, ale ten sa odvoláva na terénnych pracovníkov. Vzniká tak kompetenčné vákuum.

„Hlavné mesto zabezpečuje financovanie terénnych sociálnych služieb na celom území  Bratislavy, takže má evidenciu aj o ich pôsobení v lokalite na Slovnaftskej ulici. Služby aktuálne zabezpečujú spolupracujúce OZ Odyseus a OZ Prima, ktoré tam vykonávajú pravidelné služby trikrát do týždňa vo večerných hodinách v celkovom rozsahu tri hodiny týždenne,” informuje Peter Bubla z oddelenia komunikácie a marketingu magistrátu.

Mesto síce komunikuje podnety s občianskymi združeniami, ale len ich o tom informujú, nie je to forma spolupráce, upozorňuje Nikoleta Bedušová. „Zo strany štátu a mesta by pre nás bolo najdôležitejšie systémové financovanie na celom Slovensku. V OZ Odyseus si musíme každý január vypracovať 30 projektov a dúfať, že nám ich pridelia, aby sme mohli fungovať, chýba nám systémové riešenie,” hovorí Bedušová s tým, že podporu nemajú ani z ministerstva zdravotníctva.

Čo znamená harm reduction v praxi

Za realistické dlhodobé riešenie považuje mesto kombináciu represívnych a humánnych riešení. Od osvetlenia, kamerového systému, po terénnu sociálnu prácu a vytváranie ambulantných služieb pre užívateľov. „Realistické z pohľadu tejto lokality je nadviazať kontakt s prítomnými osobami a smerovať ich na dostupné služby,” hovorí Peter Bubla.

Podľa Jakuba Popíka je práve dostupnosť služieb to, čo na Slovensku chýba. „Nemáme sociálne bývanie. Nemáme centrá voľného času. Ľudia budú brať heroín, keď nemajú inú možnosť. Potrebujeme vypĺňať voľný čas ľudí aj mládeže. Navyše sa zväčšuje hranica ľudí ohrozených chudobou, čo je priamo úmerné rastu užívaniu drog,“ vysvetľuje Popík.

Bedušová aj Popík sa zhodujú v tom, že Bratislave chýba tzv. harm reduction politika. To znamená úplné minimum služieb, ktoré musí mesto prevádzkovať, aby sa nehromadili použité ihly v uliciach, neklesala verejná bezpečnosť a problém sa nepresúval len z miesta na miesto.

„Nevôľa mestských častí znamená, že nemáme ucelený plán. Mesto neponúka harm reduction, ale spolupracuje s neziskovkami. Nemáme nič, čo by sa podobalo centrálnej stratégii. Nemáme žiadne služby,” upozorňuje Popík.

Riešenia existujú. Chýba kompetencia

Dostať sa z dlhodobo kritizovaného stavu v protidrogovej a sociálnej politike sa podľa odborníkov dá. „Nemáme žiadnu centrálnu inštitúciu. Radu vlády pre protidrogovú politiku máme, no od korony sa nestreli ani raz. Riešením by bol napríklad protidrogový koordinátor, ako má Česká republika,“ navrhuje Popík s tým, že absencia tohto úradu bráni spolupráci medzi sektormi.

Tento systémový nedostatok musí byť nahradený logickým sieťovaním služieb. Terénna pracovníčka Bedušová zdôrazňuje, že cieľom je prepájanie zdravotníckeho sektora so sociálnym a psychologickým. „Potrebujeme prejsť k modelu, kde ľudia nemusia pomoc hľadať po Bratislave, ale vytvoriť sieť služieb tam, kde ich treba.“

Nevyhnutné je tiež riešiť prevenciu, ktorá súvisí s nedostatkom priestoru pre zmysluplné aktivity. Možnosťou je investícia do nízko-prahových denných centier. Ako navrhuje Bedušová, tieto centrá by mohli poskytovať nielen základné potreby, ale aj bezpečné zázemie a prístup k odborníkom.

„Miesto, kde budú mať klienti teplú stravu, toalety, oblečenie, sociálnych pracovníkov a psychológov. Miesto, kde môžu zmysluplne prečkať deň,” približuje.

Bez bývania sa kruh nepretrhne

Napokon, najväčšou prekážkou v resocializácii je nedostatok základného bývania. „Dáta ukazujú, že chýbajú nocľahárne,“ vraví terénna pracovníčka. Podľa Popíka aj Bedušovej je dostupnosť bývania prvou vecou, ktorú treba vybudovať.

Chýba nám stabilná sieť krízových nocľahov, dopĺňajú. Ideálne by bolo podľa Bedušovej rozšíriť kapacitu do každej mestskej časti. Bez bezpečného miesta na prenocovanie a dlhodobého dostupného bývania nemôže byť snaha o zmenu životnej situácie ohrozených ľudí efektívna. Podľa zistenia Inštitútu pre výskum práce a rodiny bolo v Bratislave v októbri 2023 sčítaných vyše dve tisíc ľudí bez domova. V Bratislave je kapacita nocľahární približne 450–500 miest. Mesto nie je schopné pokryť ani minimálny dopyt po službách, čo núti ľudí k životu v neľudských podmienkach.

„Navyše, väčšina z ubytovacích zariadení je podmienená triezvosťou, čo je pre mnohých užívateľov nedosiahnuteľná míľa. Tu nastáva začarovaný kruh, z ktorého je takmer nemožné sa dostať. Bez abstinencie nemajú prístup k ubytovaniu a bez základnej stability nie sú schopní abstinenciu udržať,“ upozorňuje Popík.

Drogy sa v tomto nastavení nestávajú príčinou bezdomovectva, ale jeho udržiavajúcim mechanizmom.

Systém tak v praxi podmieňuje pomoc stavom, ktorý bez pomoci nie je možné dosiahnuť.

Plot ako náplasť, rana hnisá ďalej

Betónový plot pri čerpacej stanici na Ulici Svornosti neslúži len ako fyzická bariéra. Je symbolom spôsobu, akým mesto rieši sociálne problémy – zakrývaním dôsledkov namiesto riešenia príčin.

Sociálne najslabších ľudí opakovane vytláčame z miest, kde prežívajú, bez toho, aby im bola ponúknutá alternatíva. Objavia sa inde a terénna práca sa presúva za nimi. Tento kolobeh sa v Bratislave opakuje roky.

Plot môže na čas upokojiť verejný priestor, no problém nezmizne. Len sa presunie – na ďalšiu ulicu, k ďalšej stanici, za ďalší plot.

Vianočná dohoda zjednotila komunistický a občiansky odboj a viedla až k Slovenskému národnému povstaniu. Podobné dohody sa však nediali len na celonárodnej, ale aj na tej lokálnej úrovni. V Brezovej pod Bradlom sa síce odboj oficiálne zjednotil o čosi neskôr, no jeho rozsah a dosah sú unikátne.

25. decembra 1943 sa začali písať dejiny zjednoteného odboja, čo napokon viedlo k Slovenskému národnému povstaniu. V byte Mateja Joska v Bratislave sa vtedy stretli predstavitelia občiansko-demokratického odboja a vedenia Komunistickej strany Slovenska. Záverom stretnutia bol podpis Vianočnej dohody, ktorá spečatila vznik ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR). Zároveň sa týmto momentom zjednotil občiansky a komunistický odboj.

SNR odvtedy v ilegalite zodpovedala za prípravu ozbrojeného povstania voči fašistickému režimu vedenému Jozefom Tisom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) mala prevziať vojenskú a politickú moc na Slovensku. O týchto skutočnostiach bola informovaná aj exilová vláda v Londýne. Tú vtedy viedol Edvard Beneš. Londýnska vláda dala SNR zelenú a schválila jej odbojové aktivity.

Spolupracovali už od počiatku

O jednom z unikátnych príkladov zjednoteného odboja nám povedal historik Matúš Valihora z Múzea Dušana Samuela Jurkoviča v Brezovej pod Bradlom

„Faktom je, že odboj v Brezovej pod Bradlom a kopaničiarskom kraji začal už v roku 1939. Najprv odbojári pomáhali utečencom z protektorátu a neskôr aj z iných krajín.“ Valihora taktiež poukazuje na súčinnosť občianskeho a komunistického odboja. „Spolupracovali už od počiatku, teda ešte dlho pred uzatvorením Vianočnej dohody,“ vysvetľuje.

Oficiálne sa však brezovský odboj spojil až vo februári 1944. Vtedy vznikli Revolučné národné výbory (RNV) v Brezovej a v neďalekých Košariskách. Kolektív autorov v publikácii Brezová pod Bradlom z roku 1970 píše, že tieto RNV „vznikli takmer naraz a možno o nich povedať, že boli prvé na západnom Slovensku.“ Autori tiež spomínajú snahu odbojárov o rovnocenné zastúpenie komunistov a nestraníkov. Čiže demokratov.

Hurbanovsko-štefánikovské tradície

Odboj mal podľa historika obrovskú podporu v radoch miestnych obyvateľov. Valihora zmieňuje aj príčinu. Na vyššiu mieru podpory odboja v porovnaní so susednými regiónmi malo podľa neho vplyv aj náboženské zloženie obyvateľstva, v ktorom dominovali evanjelici. „A tiež hurbanovsko-štefánikovské tradície boja za národnú slobodu,“ dopĺňa.

Hurbanovská tradícia sa viaže na udalosti septembra 1848, z obdobia Slovenského (Hurbanovského) povstania proti maďarskej nadvláde v Uhorsku. 

Štefánikovská tradícia vychádzala z činnosti a myšlienok Milana Rastislava Štefánika a nadväzuje na odkaz Jozefa Miloslava Hurbana. Takisto je jej hlavným motívom boj za slobodu. 

Na tieto hodnoty a významné osobnosti sa odvolávali obyvatelia podbradlianskeho kraja, ale aj konkrétni odbojári, či partizáni. Svedčia o tom aj názvy partizánskych jednotiek – Oddiel Hurban či I. a II. partizánska brigáda M. R. Štefánika.

Brezovský odboj podporovali aj miestne elity a inštitúcie. Napríklad miestny evanielický farár, či riaditeľ školy aj s učiteľmi. A spolupracovala aj obec. Jej zamestnanci vystavovali českým emigrantom, ruským vojakom, americkým letcom a neskôr aj partizánom falošné doklady. Žandári zas varovali ľudí, ktorí na kopaniciach ukrývali Židov a utečencov pred chystanými raziami.

Matúš Valihora hovorí, že občania Brezovej poskytli odboju aj finančnú podporu. Brezovskí podnikatelia podľa neho pomáhali financovať partizánske skupiny na východe Slovenska, neskôr na strednom Slovensku. Po vypuknutí SNP peňažne podporovali aj domáci Oddiel Repta. „Na odbojovú činnosť Brezovania poskytli milión vtedajších korún,“ kvantifikuje príspevok Valihora. Financovanie odboja mal pod záštitou brezovský rodák, finančník Tomáš Tvarožek, ktorý bol neskôr aj povereníkom financií povstaleckej Slovenskej národnej rady.

Odbojári pomáhali českým vlastencom

Odpor obyvateľov k režimu bol citeľný a časom narastal. Činnosť odboja pred vypuknutím SNP pozostávala najmä z pomoci emigrantom a utečencom. „Odbojári pomáhali českým vlastencom pri úteku z protektorátu. Neskôr, po roku 1941 ukrývali vojakov zo Sovietskeho zväzu, Juhoslávie, Francúzska, Bulharska, či Poľska, ktorí utekali zo zajateckých táborov. Tým, ktorí chceli bojovať, zabezpečovali presun na východné Slovensko, kde sa formovali partizánske skupiny,“ rekapituluje Valihora. 

V roku 1944 sa brezovskí odbojári zapojili do príprav SNP. Revolučné národné výbory v Brezovej a v Košariskách zvolali 29. augusta 1944 verejné zhromaždenie na brezovskom námestí. Bolo vyhlásené SNP a účastníci na obecnom úrade vyvesili československú zástavu. „Na výzvu člena RNV, učiteľa Jána Kubačku, odišli z Brezovej do povstania dve nákladné autá dobrovoľníkov,“ pripomína Valihora.

„Zároveň 29. augusta 1944 prišiel zo Sklabine brezovský rodák Ján Repta so spolubojovníkmi,“ dopĺňa historik. Repta mal s odbojovou činnosťou bohaté skúsenosti. Najprv pomáhal utečencom s presunom na východné Slovensko a neskôr sa pridal k partizánom. Vypracoval sa až na zástupcu veliteľa partizánskej skupiny vedenej Viliamom Žingorom. Od tejto partizánskej skupiny sa oddelil a v Brezovej sformoval Oddiel Repta patriaci k II. partizánskej brigáde gen. M. R. Štefánika.

Činnosť Oddielu Repta

Oddiel Repta bol veľmi aktívny. Valihora zmieňuje napríklad prepad žandárskej stanice v Dechticiach, boj s Nemcami v Lopušnej, či prepad nemeckej protileteckej hlásky v Trstíne. Reptovci prerušili aj železničnú trať pri Brunovciach a zničili železničné mosty pri Jablonici a pri Kútoch.

Vo svojej činnosti oddiel pokračoval aj po potlačení SNP. V období medzi decembrom 1944 a aprílom 1945 táto partizánska skupina uskutočnila ďalšie úspešné operácie. Matúš Valihora spomína poškodenie železničných mostov, odpálenie nemeckého transportu, prepad nemeckej autokolóny pri Hradišti pod Vrátnom, či rôzne boje v okolí Brezovej.

Oddiel Repta bol podľa neho „prísne vojensky organizovaný, vyzbrojený a vystrojený.“ Jeho členovia, bývalí vojaci československej armády, dostávali žold. „Oddiel mal vlastných kuchárov a lekára,“ dopĺňa Valihora. Bojovú činnosť vykonával s ohľadom na bezpečnosť obyvateľov Brezovej i okolitého kraja.

Rozhodli sa, že na Nemcov zaútočia sami

Partizáni svoju činnosť zakončili výnimočne – oslobodením Brezovej pod Bradlom. Červená armáda dorazila k Brezovej 6. apríla 1945. „V nasledujúci deň nadránom chceli mínometnou a delostreleckou paľbou zaútočiť na Nemcov. Aby zabránili poškodeniu Brezovej plánovanou paľbou, partizáni sa rozhodli, že na Nemcov zaútočia sami,“ opisuje vtedajšiu situáciu Valihora. Sovietsky veliteľ im tento postup schválil a umožnil partizánom Brezovú oslobodiť.

„V noci zo 6. na 7. apríla začali partizáni Oddielu Repta a Oddielu Hurban pod vedením Jána Danka (keďže veliteľ Repta bol krátko predtým ranený) oslobodzovať Brezovú,“ hovorí Valihora. Oslobodili ju po dvoch hodinách bojov o jednej hodine v noci 7. apríla 1945.

Podľa Matúša Valihoru bol odboj v podbradlianskom kraji unikátny: „Brezová pod Bradlom a jej okolie boli jednou z mála oblastí západného Slovenska, kde možno hovoriť o účinnom ozbrojenom odpore. Nielen počas Slovenského národného povstania, ale aj po jeho potlačení.“

Vianoce. Pre každého majú iný zmysel a každý ich prežívame po svojom. Zhon za poslednými darčekmi, výber živého stromčeka či príprava zemiakového šalátu k nim neodmysliteľne patria. No ako prežívajú Vianoce tí, ktorí nemajú s kým zasadnúť za štedrovečerný stôl alebo trávia zimu na ulici? Práve oni sú v tomto období odkázaní na našu štedrosť, lásku a ochotu pomôcť. Teplý čaj, kapustnica, teplé oblečenie, či len vaša prítomnosť môže pre nich znamenať viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Našťastie, december na Slovensku nie je len obdobím samoty a chladu. Práve v tomto období sú ľudia otvorenejší pomoci a štedrejší než počas zvyšku roka. Tento trend potvrdzujú aj dáta darcovského systému Darujme.sk, ktorý zastrešuje vyše 900 mimovládnych organizácií  na Slovensku.

Z údajov vyplýva, že práve december je dlhodobo mesiacom s najvyšším objemom darovaných financií v rámci viacerých rokov. Čísla však nie sú jediným dôkazom.

Tvárou k realite

To, že december je obdobím zvýšenej štedrosti a solidarity, potvrdzujú aj skúseností ľudí pracujúcich priamo v organizáciách pomáhajúcich ľuďom v núdzi. Dosvedčuje to aj Ivana Balgová, fundraiserka občianskeho združenia Vagus v Bratislave, ktoré pracuje s ľuďmi bez domova. „Počas decembra a najmä okolo Vianoc sú ľudia štedrejší a darujú viac. Cítia sa vďační za to, ako sa majú a vnímajú, že ostatní nemajú toľko šťastia,” hovorí.

Zima je pritom pre ľudí bez domova najkritickejšia. „Keď prídu zimné mesiace a teploty klesajú, ľudia si oveľa viac uvedomujú, čo znamená prežiť zimu na ulici,” vysvetľuje Balgová. Ľudia bez domova sa podľa nej nemajú kde ukryť pred mrazom či dažďom. „To v niektorých prípadoch môže viesť k vážnemu ohrozeniu života a zdravia,” dopĺňa.

Práve v zimných mesiacoch sa podľa nej posilňuje empatia a zároveň rastie potreba upozorňovať na realitu života na ulici aj inými formami než len materiálnou pomocou. „Silne vo mne rezonuje Noc vonku. Je to osvetová aktivita, pri ktorej ľudia dobrovoľne strávia noc vonku, aby upozornili na alarmujúcu situáciu ľudí bez domova na Slovensku,” opisuje Balgová.

Podujatie sa koná vo viacerých mestách na Slovensku. Tento rok sa zapojili ľudia v Bratislave, Trnave, Žiline, Košiciach či v Prešove, kde prebiehali rôzne aktivity venované téme bezdomovectva. „Na znak solidarity s ľuďmi bez domova tak prespalo vonku viac ako sto ľudí a podujatia sa celkovo zúčastnilo vyše 400 návštevníkov,” dopĺňa Balgová.

Prečo sú ľudia práve v decembri vnímavejší k potrebám druhých, približuje Anna Kubicová, PR manažérka a fundraiserka Diecéznej charity Žilina.

Podľa nej má štedrosť v tomto období kauzálnu súvislosť práve so slávením vianočných sviatkov. „Psychologicky sme konfrontovaní s mnohými reklamami, kampaňami, ktoré zosobňujú čas dávania, darovania. Podnecujú v človeku potrebu zabezpečiť dar pre blízkych. Naše podvedomie je preto už v predstihu nastavené na situáciu, zabezpečiť na sviatky všetko tak, aby nič nechýbalo,” vysvetľuje. „Toto obdobie je nostalgické a k procesu obdarovania preto zásadne prispievajú emócie,” dodáva.

Kľúčovú rolu v tom zohráva aj uzatváranie roka. „Koncom roka napriek všetkému zhonu prirodzene bilancujeme a snažíme sa dobehnúť zameškané vykonávanie dobrých skutkov, vnímame potrebu urobiť niečo naviac, pomôcť,” hovorí Kubicová.

Zároveň upozorňuje, že v spoločnosti stále silno rezonuje kultúra budovania si predsudkov. „Pri pohľade na človeka bez domova možno často očakávame, aby si pomohol sám. Kríza vie prísť náhle a dokáže zničiť mnohé životy,” dodáva s tým, že návrat späť do spoločnosti je často dlhý a náročný proces.

Práve pomoc, poradenstvo a vytváranie podporného prostredia, považuje za kľúčové faktory, ktoré môžu človeku v núdzi pomôcť vrátiť sa k dôstojnému spôsobu života. „Aj malá pomoc vie zapáliť v človeku zmenu, ktorá postupne oslovuje podobné osudy ľudí. Pridanou hodnotou je skutočnosť, keď sa status človeka v núdzi zmení na človeka, ktorý sám pomáha a inšpiruje.”

Kým skúsenosti z praxe poukazujú na konkrétnu pomoc v teréne, psychologička Daniela Belicová z Bratislavskej arcidiecéznej charity sa na december pozerá z pohľadu vnútorného prežívania človeka. Kľúčovým pojmom, ktorým psychologička vysvetľuje vplyv malých skutkov, je vďačnosť, ktorá sa dotýka nielen obdarovaného, ale aj samotného darcu.

„Spoločným menovateľom pri tom, kto je obdarovaný alebo kto obdarováva, je vďačnosť,” vysvetľuje Belicová. „A ako sa ukazuje, prežívaná vďačnosť je jedným z faktorov spokojného života.”

Tvrdí, že december nás navracia k prítomnému okamihu, k tomu, čo máme tu a teraz, nie k tomu, čo nám chýba. Aj ja mám pocit, že práve koncom roka sa mnoho ľudí pozastaví a premýšľa nad tým, čo je pre nich skutočne dôležité. Komu chcú venovať svoj čas a čo si chcú vážiť viac, či už  zdravie, domov alebo ľudí okolo nich. „Skrze vďačnosť si tak viac uvedomujeme, čo už máme, kým sme a aké dobrá nám sú dopriate,” pripomína Belicová.

Na čom naozaj záleží?

S koncom roka sa objavuje aj otázka, ktorá sa týka mnohých z nás: ako zvládnuť predvianočný tlak, stres a zhon? Belicová hovorí, že snaha prežiť toto obdobie v pokoji môže narážať na očakávania, ktoré na seba kladieme. „Je prirodzené, že ak je pre nás niečo významné, chystáme sa na to, istý druh stresu pri tom prežívame,” vysvetľuje.

Namiesto snahy všetko zvládnuť bez stresu odporúča hľadať spôsob, ktorý nám v tomto období dokáže byť nápomocný. Zároveň pripomína myšlienku psychológa Viktora Frankla: „Keď nevieme zmeniť okolnosti, v ktorých sme, vieme zmeniť postoj k nim a hľadať nový zmysel.”

Aj preto povzbudzuje, aby sme sa na chvíľu zastavili a položili si otázku: „Čo je pre mňa na Vianociach TO dôležité?” Odpovede môžu byť rôzne – pocit blízkosti, rozhovor, spoločný čas, či malé gesto láskavosti.

„Nemusíme stihnúť „všetko”. Aj nedokonalé môže byť „dosť dobré” a krásne,” dodáva psychologička Belicová.

Titulná fotografia – OZ Vagus

„Nešiel som do Chersonu robiť reportáž. Šiel som do Chersonu a priniesol som odtiaľ reportáž,“ približuje v rozhovore pre Webjournal prešovský novinár Michal Frank

Čo vás ako novinára motivovalo ísť na Ukrajinu?

Hranice s Ukrajinou sú asi sto kilometrov od Prešova. Keď sa vo februári 2022 začala vojna, teda totálna invázia, chcel som vedieť, ako to tam vyzerá. Na samotné hranice som však nešiel, pretože tam vtedy bola kolegyňa v čase, keď sa vozila humanitárna pomoc. Ja som chcel ísť priamo za hranice. Zistil som, že môj kamarát Vlado Benč tam už pomoc nosí. Týždeň po vypuknutí vojny práve on doviezol humanitárnu pomoc nielen na hranice, ale priamo do Užhorodu, spolu so združením Podaj ďalej. Prvýkrát som s nimi šiel začiatkom marca a podarilo sa mi dostať sa do Užhorodu. Moja motivácia bola to, že som chcel pomôcť ako občan a dobrovoľník, no zároveň tam bola aj novinárska zvedavosť. Keďže je to blízko našich hraníc, chcel som sa ísť pozrieť, ako to tam v skutočnosti vyzerá.

Takto sa to spojilo a následne sme s Vladom Benčom a ďalšími dobrovoľníkmi začali voziť humanitárnu pomoc pravidelne. Cestoval som s nimi viackrát a zakaždým som sa snažil urobiť aj nejaké reportáže. To bol vlastne tretí dôvod. Keďže som novinár a ide o situáciu, aká tu ešte nebola, chcel som aj o tom písať. Chodili sme aj na vzdialenejšie miesta, až k frontovej línii. Takže to bola taká kombinácia tej novinárčiny, zvedavosti a humanitárnej pomoci. Za ten čas tam mám už veľmi veľa priateľov, niektorých som mal už pred vojnou, ale väčšinu som spoznal až potom. Tie návštevy sú pre mňa už veľmi osobné. Nedávno mi vypršal pas, ktorý som bol meniť a spočítal som si pečiatky. Odkedy začala vojna, bol som tam 23-krát.

Dvadsaťtrikrát v krajine, ktorá je bombardovaná a vo vojne. Nebáli ste sa niekedy o život?

O život nie. Skôr tam je strach, prirodzená obava, ale toto som nemal. Sú tam profesionáli, ich sledujeme. Áno, bolo silné, keď nad nami lietali drony typu Šáhid, ale bežne sa tam bombardovalo a zvuk sirén bol tiež bežný. O život teda nie. Skôr som sa bál, napríklad, že niekde havarujeme s tými dodávkami. Ale keď ste priamo na mieste, opadne to z vás. V danom momente vôbec nerozmýšľate nad tým, že sa niečo môže stať. Jasné, zvažovali sme mnohé, no nešli sme do úplného rizika. Mali sme vojenský sprievod, prípadne dobrovoľníkov, ktorí poznali miestne pomery. Nikdy sme do toho nešli bezhlavo.

Vo vašich reportážach ste sa venovali aj príbehom ľudí. Ako si získavate dôveru tých, ktorí prežili bombardovanie, okupáciu. Je ťažké získať si ich dôveru?

Nemyslím si, že sme si museli získať ich dôveru. Oslovovali sme ľudí náhodne na ulici. Prirodzene sme sa s nimi bavili. Je to pre nich každodenná realita. Čo sa v ich životoch stalo, sa už nezmení. Radi sa rozprávali s novinármi, aby sa informácie z Ukrajiny šírili ďalej. Všetci boli väčšinou ochotní rozprávať sa.

Podľa čoho ste sa na mieste rozhodovali, ktorým príbehom sa budete venovať?

Veľa z nich som nechával úplne voľne plynúť. K čomu som sa daný moment dostal, to som spracoval. Niekedy z toho bolo viac článkov. Väčšinou som sa nechal inšpirovať na mieste. Keď sme boli napríklad v Odese a Mykolajive, mali sme sprievodcu, fixera, ktorý spomínal, že vzhľadom na rozbitú infraštruktúru v Mykolajive, pitnú vodu musia rozvážať na električke. Viete, mám rád živé reportáže. Stretnúť sa s reálnymi ľuďmi, ktorí si svoje zažili. Ísť na tie miesta, kde sa niečo sa deje. Tak som to bral takto voľne. Nemal som ani redakčne zviazané ruky. Bola to moja dobrovoľnícka aktivita. Chodil som tam v čase svojho voľna. Nebolo to tak, že by ma vyslala redakcia. Nešiel som do Chersonu robiť reportáž. Šiel som do Chersonu a priniesol som odtiaľ reportáž.

Z vašich príbehov z Ukrajiny, ktorý príbeh považujete za najsilnejší?

Toto je dobrá otázka, ale ťažká. Tých príbehov je mnoho, nemám svoj najsilnejší. Boli sme na mnohých miestach. V Odese, v Chersone… Silný príbeh bol napríklad, keď sme šli do bytu v Užhorode. Bola tam aj redaktorka, ktorá robí pre americké rozhlasové stanice. Počúvali sme, ako Ukrajinci utekali z Irpinu do Užhorodu. Predstavte si, prídete k niekomu do bytu, do jeho privátnej zóny a hovorí vám jeho príbeh. To je pre mňa vždy silný moment. Ďalej sme boli v oblasti, kde je Záporožská elektráreň, jadrová elektráreň kontrolovaná Rusmi. Boli sme v Chersone na bojisku. Priamo v zákopoch si vojaci urobili provizórnu saunu. Pre Rusov je to tam však ako ľudské safari. Na chvíľu sme sa tam ocitli, ale bolo to dosť nebezpečné. Silné to bolo pri meste Sumy na cintoríne. Asi osem až desať kilometrov od frontovej línie. Panovalo tam ticho, no zároveň ste úplne jasne počuli streľbu. Všade to je silné. Vidíte starý cintorín, zároveň nový, kde nájdete čerstvo vykopané hroby. Boli sme aj v Kyjeve, konkrétne v Hostomeli, na mieste, kde prebiehali výsadky z lietadiel a odkiaľ útočili na Kyjev, Buču, Irpiň a Borodyanku.

Videli ste medzi týmito jednotlivými regiónmi nejaké výrazné rozdiely v tom, ako ľudia vnímajú vojnu?

Až tak nie. Práveže som mal pocit, že ich to zjednotilo. Ich spoločný nepriateľ. Samozrejme, čím dlhšie to trvá, tým sú ľudia vyčerpanejší. Boli sme aj v Odese. Taxikári, ktorých sme tam stretli, mali názor, že by sa konflikt mal zmraziť, no neboli proruskí. S takými sme sa tam nikdy nestretli. Názory boli v tomto duchu rôzne, ale v zásade ich to ako národ stmelilo. Putin dokázal zjednotiť Ukrajinu, ktorá bola vnútorne rozdelená, odkedy vznikla. Tak toto ju paradoxne posilnilo.

Ako na to reagovala redakcia, keď ste im to oznámil, že vycestujete na Ukrajinu? Súhlasili s tým?

Áno. Snažíme sa informovať o týchto témach, lebo to je na Slovensku čoraz horšie, keďže ruské hybridné operácie v informačnom priestore tu majú veľmi živnú pôdu. Keď publikujeme články, ide o autorské texty. Všetko je naše, nič nie je preberané odinakiaľ, vrátane vlastných fotografií.

Boj s dezinformáciami je aj od vypuknutia vojny na Ukrajine a od koronavírusu kritický. Ako by mal podľa vás vyzerať?

Myslím si, že tento boj trochu prehrávame. Najmä preto, že sila sociálnych sietí je na Slovensku veľmi veľká. Konkrétne ide najmä o Facebook, ktorý má obrovský dosah. Aj preto, že ho vo veľkom používajú starší ľudia, ktorí tam pribudli počas pandémie. Týmto témam sa venujú odborníci. Dovolím si tvrdiť, že jedným z nich je Vlado Šnídl, ktorý má veľmi presné rady, ako s tým bojovať. Nájdeme však aj ďalších, napríklad Davida Púchovského či Jakuba Godu. Na Slovensku sú ľudia, ktorí sa dezinformáciám venujú naozaj kvalitne. Ich šíreniu však napomáha množstvo jednotlivcov, iniciatív a združení. Štátna politika v tejto oblasti nie je dostatočne koordinovaná. Táto vláda zrušila viaceré odbory, ktoré sa tým zaoberali, a Slovensko sa tým stáva zraniteľnejším. Najúčinnejšou a dlhodobou formou obrany je mediálna výchova a systematický fact-checking. Problémom však je, že sociálne siete sú globálne platformy so silne nastavenými algoritmami. Z hľadiska práce so zdrojmi to má napríklad Vlado Šnídl veľmi dobre rozobraté. Základom je pýtať sa na zdroje, odkiaľ informácia pochádza a ako k nej človek dospel. Zdroje sú kľúčové a mali by byť vždy jasne uvedené. Sú ľudia, s ktorými sa o tom dá viesť dialóg. Najhoršie je ich automaticky odsúdiť, prestať sa s nimi rozprávať a rezignovať. To však nie je cesta v boji proti dezinformáciám. Teraz hovorím o ľuďoch, ktorí sú nedostatočne informovaní, nalomení, ale nie úplne nekritickí či fanatickí. Nemajú dostatok informácií.

Z pohľadu novinára, ktorý tam bol a zažil si to, ako sa pozeráte na budúcnosť Ukrajiny počas najbližších desiatich rokov?

Neviem povedať, ako to dopadne. Myslím si, že aj o desať rokov bude konflikt v nejakej podobe stále trvať. Je to však len môj názor, neviem to presne prognózovať. Najpravdepodobnejšie to podľa mňa dopadne ako zmrznutá vojna. S nárazníkovými regiónmi, ako sú Luhansk a Doneck, na čo sa už dnes pripravujú. Ukrajina sa bude tváriť, že o tieto územia oficiálne stále bojuje. Pri Kryme sa Rusi budú tváriť, že je oficiálne ich. V skutočnosti pôjde podľa mňa o nejaké ukotvenie situácie, v ktorej konflikt zmrzne, ale neskončí. To považujem za momentálne najpravdepodobnejší scenár. Čo sa týka Ukrajiny ako takej, myslím si, že jej západná časť bude, ak sa to podarí, na trajektórii integrácie do Európskej únie. Podľa mňa sa tam aj dostane. Buď priamo, alebo cez nejaký užší zmluvný rámec, ak by priame členstvo nebolo možné kvôli dohodám či iným prekážkam. NATO je otázne, ale teraz hovorím vyslovene o Európskej únii. Myslím si tiež, že rozvoj krajiny bude veľmi rýchly a dynamický. Už teraz to tam vidno. Predovšetkým je tam obrovská potreba obnovy. Zároveň vojna akcelerovala mnohé procesy, napríklad v IT výskume a v technologických oblastiach, kde Ukrajina už dnes predbehla niektoré krajiny, napríklad Slovensko. Samozrejme, stále tam bude brzdiacim faktorom korupcia. Vojna ju síce čiastočne eliminovala, ale nevyhubila. Stále je tam výrazná. Domnievam sa, že najmä prihraničné regióny, ako Zakarpatská, Ľvovská či Ivano-Frankivská oblasť sa budú výrazne rozvíjať. Rozvoj je tam viditeľný už dnes. Celkovo sa tam investuje, napríklad do výstavby, keďže ide o relatívne bezpečné regióny. Je tam však stále nedostatok pracovnej sily, najmä mužov. Mnohí sú preč. Na druhej strane tam prišli presídlenci z iných častí Ukrajiny, takže tieto regióny sa demograficky posilnili. Práve preto tam vidím skôr príležitosť, že sa tieto regióny budú rozvíjať aj napriek tomu, že konflikt bude pravdepodobne naďalej pretrvávať. Podľa mňa. A vidno to už dnes.

Plánujete na Ukrajinu ešte vycestovať?

Ja teraz celkom často cestujem do Užhorodu. Za mojimi priateľmi a novinármi. Tiež stále nosíme humanitárnu pomoc. Niekedy ideme aj trikrát v roku. Samozrejme aj inam, aby sme nechodili len do Užhorodu. Síce to stojí menej benzínu, ale o tom nám nejde. Chceme, aby sme trochu videli a hlavne, aby sme priniesli veci. Ja som tam mal byť aj dnes. Ale nakoniec som nešiel. Ešte som si aj zlomil lopatku, takže tam teraz nepôjdem dlhšie. Ale určite plánujem na Ukrajinu ešte vycestovať.