Nezaradené

Ich revírom je obývačka, kuchyňa a detské ihrisko.

Ich tempo je neúnosné.

Ich súpermi sú nevyspatosť, rozhádzané hračky a blížiace sa termíny v kalendári.

Sú nasadené vo dne v noci. Pracujúce ženy na materskej.

Ich poslaním je zvládnuť aj nemožné.

Ráno robí deň. To si povie každý človek, ktorý sa v noci dobre vyspal, keď mu o siedmej hodine zazvoní budík, natiahne sa, dá si horúcu sprchu, pokojne si pripraví raňajky a ešte stihne v kľude vypiť kávu. Vtedy je svet v poriadku, deň sa môže začať. Ale čo taká žena na materskej „dovolenke“? Jej ráno začína ešte pred úsvitom. Budík nepotrebuje. Má ho živý, s pľúcami ako trúba a s presnosťou švajčiarskych hodiniek. Kým väčšina ľudí ešte sníva, ona už v polospánku hľadá cumlík, prebaľuje, dojčí, uspáva, a keď sa konečne zdá, že je na chvíľu ticho… ozve sa ďalšie dieťa s urgentnou potrebou rozprávať sa o dinosauroch alebo o tom, prečo má balón šnúrku.

Materská dovolenka je vraj obdobie oddychu. Lenže ten, kto to vymyslel, zjavne nikdy nezažil 24-hodinovú nepretržitú službu, kde pauzy neexistujú a „prestávka“ znamená, že dieťa spí celých dvadsaťštyri minút. Je to realita, v ktorej sa testuje psychická odolnosť, fyzická výdrž a schopnosť fungovať s minimom spánku. Mnohé ženy prirovnávajú toto obdobie k reality šou Survivor. Len s tým rozdielom, že tu sa nehrá o výhru a neexistuje možnosť vypadnúť.

Deň tejto superženy bez plášťa štartuje medzi štvrtou a šiestou ráno a pokračuje v nekonečnom maratóne – raňajky, prezliekanie, upratovanie, hranie sa, uspávanie, varenie, pranie, žehlenie, ďalšie upratovanie, návšteva ihriska, riešenie malých kríz… a to všetko často s dieťaťom na rukách alebo visiacim na nohe. Káva sa pije studená, sprcha je rýchlejšia než pitstop vo formule a jedlo? Male zobnutie musí uspokojiť žalúdok.

Do tohto víru materských povinností vstupujú ženy, ktoré okrem toho všetkého všetkému ešte aj pracujú. Nie preto, že by nevedeli oddychovať. Práve naopak – nechcú stratiť profesijné tempo a mnohé jednoducho potrebujú aspoň na chvíľu prepnúť a cítiť, že ich svet nie je zúžený len na detskú izbu a plienky, a tiché modlitby, aby dieťa už konečne zaspalo.

Maratón bez prestávok

Materská dovolenka a lážo–plážo? Túto predstavu v prvej vete vyvracia prvorodička Natália zo Šamorína, ktorá sa pri dvojročnej dcére snaží udržať aj pracovné tempo. „Keby bola materská oddych, tak by som už bola na Bahamách,“ smeje sa, keď si počas nášho rozhovoru utiera ruky od plastelíny. Navštívili sme ju totiž doma, kde to vyzeralo ako v hračkárstve.

Aj keď sa snaží naplno venovať Sofii, pracovať začala, keď mala jej dcérka len šesť mesiacov. „Je to ako maratón bez prestávok. A do toho sa snažím ešte pracovať aspoň pár hodín denne,“ hovorí s pokojným hlasom kým malej pripravuje jedlo. Nie preto, že by musela, ale preto, že chcela. „O financie som sa vôbec nezaujímala, nebola som do ničoho tlačená,“ vysvetľuje. Jej motivácia bola úplne iná.

„Nechcela som vyjsť z odborných vecí. Potrebovala som občas prepnúť hlavu a cítiť sa tak, akoby som aspoň na chvíľu nemala dieťa,“ priznáva úprimne. Dodáva, že takýto pocit zdieľa veľa žien v podobnej situácii. Natália má našťastie podporu zo strany najbližších. Pomáha jej mama aj manžel. „Do práce chodím iba vtedy, keď jeden z nich môže strážiť dcérku. A hlavne vtedy, keď mám na to chuť a energiu,“ hovorí.

Neviaže ju totiž žiadny pevný pracovný čas ani harmonogram. „Nemám stanovený fond hodín, ani konkrétne dni. Je to extrémne variabilné. Nie som nútená ísť do roboty, ak nemám čas či náladu,“ dodáva s úľavou, ktorá sa jej odráža v hlase.

Keď sme k Natálii prichádzali, byt bol uprataný, hračky uložené a na stole voňal čerstvý čaj. No pri našom odchode to už vyzeralo, akoby prešlo po izbe tornádo – plastelína nalepená na stole, lego rozhádzané po koberci… Aj to je realita, ktorej mamy čelia každý deň.

Odchádzame malá Sofia vybehla na chodbu na svojom odrážadle. Natália len pokrčí plecami: „Toto je u nás normálka“.

Život na dve smeny

Ďalší príbeh patrí mladej kozmetičke Viktórii, s ktorou sme sa stretli na dedinskom ihrisku. Bolo po daždi – zem stále ešte vlhká, hojdačky prázdne a vietor preháňal lístie po zemi. Jej syn sa napriek sychravému počasiu radostne rozbehol k autíčku, akoby mu zima vôbec neprekážala.

Viktória si sadla na mokrú lavičku, opatrne si uhladila bundu a začala rozprávať. Absolvovala kurz a začala pracovať na polovičný úväzok. Doma má rok a pol starého syna – živé, zvedavé dieťa, ktoré jej dáva zabrať rovnako ako akákoľvek práca. „Rozhodla som sa pracovať, keď som si urobila akreditovaný kozmetický kurz počas rodičovskej dovolenky. Malý už bol dosť veľký, aby mohol zostať s iným členom rodiny,“ vysvetľuje zatiaľ čo jej malý chlapec sedí v piesku.

„Keď som si urobila certifikát, chcela som pokračovať v praxi. A samozrejme, bolo to aj prilepšenie si, predsa len rodičovský príspevok nie je bohviečo. Pracujem však len na polovičný úväzok,“ upresňuje. Reakcie okolia boli zmiešané. „Manžel z toho nadšený nebol, ale chápal moje dôvody a podporuje ma. Moja mama prízvukovala, že malý je ešte malý a mala by som zostať doma. Ale ja som cítila, že aspoň na pár hodín týždenne už pracovať môžem,“ hovorí a pohľadom sleduje, či jej syn nelezie po mokrej šmykľavke.

Jej dni sú presne zorganizované – niekedy až bolestivo presne. Vstáva ešte pred východom slnka, keď je dom úplne tichý a vzduch vonia čerstvo. Rýchla cigareta, úprava v kúpeľni, tiché obúvanie, aby nezobudila malého, a odchod do práce. Popoludní sa vracia domov, kde ju čaká ďalšia smena – tá rodičovská. „Keď prídem z práce, mám novú energiu a okolo pol tretej som vždy doma s rodinou,“ priznáva. „Upracem, navarím, pohrám sa s malým a večer nasleduje kúpanie a ukladanie. Až potom mám čas pre seba,“ opisuje svoj rytmus.

Najväčšou výzvou je pre ňu spánok, alebo skôr − jeho nedostatok. Malý totiž spí prerušovane, a tak jej zostávajú len štyri hodiny oddychu, kým sa znova postaví na štart svojho intenzívneho dňa. „Môj malý v noci vôbec dobre nespí. Domov prídem unavená, ale nejako sa to dá zvládnuť,“ priznáva skleslo. Pomáha jej ale manžel, sesternica, mama aj svokra, ktorá prichádza cez leto na dva mesiace zo zahraničia. „Keď má manžel voľno, je s malým on. Mám tu aj sesternicu, podľa ktorej si často nastavujem smeny, lebo pracuje krátky a dlhý týždeň. Občas príde pomôcť aj moja mama − tak raz za dva mesiace − a cez leto tu býva svokra, tá je tu dva mesiace, keďže žije v zahraničí,“ dodáva.

Aj keď je to náročné, práca jej priniesla viac než len finančnú pomoc. „Dáva mi psychický oddych,“ hovorí a na sekundu zavrie oči, akoby si tú vetu chcela sama potvrdiť. „Bola som poldruha roka v tom istom domácom kolobehu a zrazu stretávam nových ľudí, počúvam iné príbehy. Finančne je to veľká pomoc − zarobím viac než je rodičovský príspevok. A po profesionálnej stránke získavam prax a nové príležitosti,“ hodnotí. Keď sa s Viktóriou lúčime, malý sa stále nechce pohnúť z pieskoviska. Ona si len povzdychla a ostala s ním ešte na ihrisku. Odchádzame teda skôr a Viktória nám máva na rozlúčku.

Aj toto prináša život…

Do tejto mozaiky zapadá aj ďalšia mama – žena, ktorá sa nevzdala svojho remesla ani v období, keď sú dni naplnené prebaľovaním, uspávaním a varením príkrmov, a noci sú skôr sériou prerušovaných mikrospánkov než skutočným oddychom.

Barbora pochádza z Košíc, no život ju zavial do Bratislavy, kde vyštudovala Ekonomickú univerzitu a od roku 2016 pracuje v jednej finančnej spoločnosti. Začínala ako brigádnička, postupne prešla na plný úväzok a napokon až na pozíciu marketingovej manažérky. Keď sa jej v roku 2022 narodil syn, pracovná realita sa zmenila – nie však spôsobom, ktorý by znamenal zatvorené dvere vo firme. Prešla na dohodu a pokračovala ďalej na inej pozícii, a to kreatívnej. Stretli sme sa s ňou v detskej kaviarni. V pozadí sa ozývali výkriky detí, prerývaný smiech a občas aj plač, ktorý sa miešal s príliš veselou hudbou z reproduktorov.

Každé druhé slovo, ktoré sme si chceli povedať, prehlušil niekto, kto práve kričal: „Mamiiii, pozri sa na mňa!“ alebo pádom hračky o drevenú podlahu. A tak tam sedela Barbora s pohárom studenej kávy, z ktorého sa nestihla napiť, kým bol nápoj teplý, a s vyrovnaným úsmevom ženy, ktorú takéto prostredie už dávno nevyvedie z miery. Jej synček sa zatiaľ hral v kuchynke. Barbora už počas tehotenstva plánovala, že pracovať bude aj počas materskej.

„Vzhľadom na povahu mojej práce, ktorú viem vykonávať aj doma v rôznych časoch – som od začiatku tehotenstva plánovala, že budem pracovať aj počas materskej dovolenky a rodičovskej dovolenky v trochu obmedzenom rozsahu,“ vysvetľuje. A s úprimnosťou dodáva aj ďalší dôvod: „Programy sa vyvíjajú, trendy sa menia. Ak by som mala trojročnú pauzu, návrat by bol náročnejší. A ak by som raz musela meniť prácu, adaptácia by bola dlhšia.“

Okolie jej rozhodnutie prijalo s pochopením. „Vidia, že ma táto práca baví, a podporujú ma, keď potrebujem pracovať. Kolegovia sú spokojní – pracujeme spolu už roky a sú radi, že si nemuseli hľadať náhradu,“ dodáva a pozrie smerom k synovi, ktorý sa pekne hrá s guličkami.

Jej bežné dni pripomínajú mnoho dní iných pracujúcich mám. Ráno sa venuje synovi, potom domácnosti, varí… Popoludňajšie uspávanie sa niekedy natiahlo, inokedy stačilo len pár minút. A keď sa byt ponoril do ticha, začala pracovať. Hodina či hodina a pol. Niekedy viac, najmä večer. „Často pracujem po večeroch až do noci – to je najťažšie,“ hovorí, a odpíja si z kapučína. Napriek náročnosti jej práca dáva veľa.

Po finančnej stránke bola vítaným prilepšením. Po psychickej únikom z kolotoča rodičovských úloh. „Možno vypnúť od rodičovských povinností a prepnúť na tie pracovné – je to pre mňa psychohygiena,“ hovorí. To všetko zvládala aj vďaka podpore okolia. „Pomáha mi manžel, starí rodičia aj sestra,“ zmieni len tak mimochodom, akoby to bola samozrejmosť – no v skutočnosti je to práve ten tichý základ, na ktorom tak veľmi záleží. Keď sa lúčime, syn jej podáva topánku a my obe sa zasmejeme. Takto nejako vyzerá realita stoviek žien. Nie je to dokonalé. Ale je to reálne.

Ich dni sú plné chaosu, noci plné bdenia. Občas padnú od únavy, či zapochybujú, ale každé ráno opäť vstanú a idú ďalej. Pracujúce mamy na materskej nie sú superhrdinky preto, že zvládnu všetko bez zaváhania, ale preto, že to robia každý deň znova, aj keď je to ťažké. Ich príbehy nie sú výnimočné. A práve v tom je ich sila. Sú medzi nami. Sú tiché, nenápadné, no neobyčajne odolné ženy, na ktorých stojí celý svet.

Je však jasné, že tu je aj druhá strana mince. Kým tieto tri mamičky mali možnosť slobodne sa rozhodnúť, existujú aj iné ženy. Tie, ktoré sú donútené odísť od dieťaťa a začať pracovať. Robiť nechcú, ale musia… Okolnosti ich do toho dotlačia – finančný tlak, nevýhodná hypotéka, nedostatok podpory v rodine či zamestnávateľ, ktorý nepriamo naznačuje, že „by bolo fajn“, keby zostali aspoň čiastočne aktívne. Nie je to pre nich voľba, ale prežitie. Práca pre ne nie je únik, ale ďalší stres, ktorý pridávajú na už aj tak preplnenú misku povinností.

If you took a walk through the streets of Bratislava, Slovakia this past November, you’d see students using creativity to channel their frustration with the country’s leadership. Messages criticising Prime Minister Robert Fico and the government were written in chalk across the footpaths. Some of the statements read ‘Fico sa bojí medii’ (Fico is scared of the media) or “Zničili ste našu krajinu” (You destroyed our country). 

These messages are the result of the ‘chalk revolution’, a new form of protest that students and citizens undertook across Slovakia to demonstrate their unhappiness with the cultural climate and controversial PM Robert Fico. The protests coincided with the anniversary of the 1989 Velvet Revolution on November 17^th, which remembers when thousands of students took to the streets to break free of communist rule. In a move seen as controversial by many, this year was the first year since 2001 that the date was not a public holiday in Slovakia, which inspired protesters to keep the spirit of November 17^th alive. 

The protests were started by a high school student named Michal in the city of Poprad. He wrote anti-government messages on the pavement using chalk during a visit to his school by Fico. The student was taking in for questioning by police, and in solidarity with Michal, people across the country began to replicate this peaceful demonstration. Journalism student Aneta Andraščíková was one of the many students who took part in the protest at Comenius University, Bratislava. 

“I let the students from other years know that we are meeting to write outside of one of our university buildings, I bought chalks and that’s it. The rest is written on the sidewalk”. 

The chalk protests quickly took hold across the city. It was not only students participating; ordinary citizens began to take part as well. Even after the rain washed away the chalk, residents came back onto the footpaths to rewrite their statements. Aneta believes that the visibility of the project is what led to its success, “It sneaks up on you everywhere while you’re walking so even if you don’t want to be part of the protest, you can’t really escape it.” 

Petra Sochorová is a classmate of Aneta’s also studying journalism at Comenius University. She felt it was important to take part in these demonstrations to show her dissatisfaction with the current government.  “I think it is important that we care about what is happening in our country and that we are not ignorant about it, we are part of this country and have right to say our statement.” 

The protests quickly gained the nickname of the ‘chalk revolution’ across social media, inspired by the Velvet Revolution that led to the downfall of communism in Czechoslovakia. However, Aneta humbly disagrees with the name, 

“It’s a nice initiative but it’s far from a revolution. It took place during the anniversary of our Velvet Revolution, so I understand the connotation. However, for it to be called a revolution it would have to change something, which it hasn’t for now” 

Aneta, Petra and the countless other Slovak students who took part in these protests clearly believe in using their right to protest effectively. The messages were impossible to avoid across the city, which is visibility most protest organizers could only dream of. Perhaps Irish students should take a leaf out of their book and pick up the chalk when they want to be heard. 

The author is an Irish Erasmus student on exchange in Slovakia. This article was also published in the University of Galway’s student paper.

Mesto, kde sa história, umenie a duchovný život spájajú do jedinečnej mozaiky.

Trnava. Mesto, kde dominujú veže chrámov a história sa dotýka každej ulice. Prečo práve ona získala vznešenú prezývku „Malý Rím“? Odpoveď sa skrýva v jej stredovekej a barokovej minulosti, keď sa stala duchovným centrom Uhorska. Sídlo ostrihomských arcibiskupov a neskôr Trnavská univerzita premenili toto miesto na skutočnú cirkevnú metropolu.

Príliv peňazí a vplyvu zo šľachtických rodov sem prilákal najlepších umelcov z celej Európy. Talianski majstri preniesli do Trnavy štýl veľkých rímskych bazilík, bohaté štuky, impozantné oltáre a monumentálna výzdoba vniesli do mesta atmosféru, akú zažijete len v Ríme. Táto koncentrácia sakrálnych pamiatok urobila z Trnavy miesto, kde každý kostol rozpráva vlastný príbeh.

V nasledujúcich riadkoch objavíte príbehy štyroch kľúčových svedkov jej histórie: Baziliky sv. Mikuláša, Kostola sv. Heleny, Katedrály sv. Jána Krstiteľa a Kostola sv. Jakuba. Miesta, kde sa písali dejiny a každý kameň nesie tajomstvo, ktoré by pokojne mohlo zdobiť filmové plátno. Trnava tak nie je len krásne mesto. Je to otvorená kniha, ktorá čaká na svojich čitateľov.

Bazilika sv. Mikuláša

Keď sa postavíte pred Baziliku svätého Mikuláša, hneď si všimnete jej dve mohutné veže. Tento kostol, známy aj ako Dóm alebo Hrubý kostol, stojí na najvyššom bode Trnavy a dominuje celému mestu. Je postavený z tehál, čo bolo praktické, pretože v Trnave bola tehelňa a materiál bol ľahko dostupný. V jeho predsieni sa zachovali pôvodné nástenné gotické maľby. Tie novšie v hlavnej lodi, centrálnej časti kostola, pochádzajú z 20. storočia. Nad hlavným oltárom sú vitráže s rôznymi motívmi. V jednej z bočných lodí stojí najstarší oltár Všetkých svätých. Bazilika spája rôzne historické obdobia a svojou mohutnosťou a polohou je tichým svedkom dejín Trnavy, ktoré prežila aj cez vojny, mor či požiare.

Románsky karner

Na mieste dnešného chrámu stál už v 11. storočí kostol, okolo ktorého sa kedysi rozprestieral cintorín. Po dlhom období pochovávania sa jeho kapacita zaplnila. Aby ho mohli naďalej využívať, vybrali ľudské pozostatky a sústredili ich do jedného symbolického hrobu. Karner, malá stavba pri kostole slúžiaca ako kostnica, zhromažďoval pozostatky mnohých generácií Trnavčanov. Stavba ukrytá pod južnou stranou dnešnej baziliky, má takmer tisíc rokov a patrí k najvýznamnejším archeologickým objavom mesta. Nie je jasné, prečo zanikol, isté však je, že prestal existovať ešte pred postavením gotického chrámu. Keď v 14. storočí kopali jeho základy, stavitelia náhodne narazili na murivo karnera a museli mierne upraviť trasu základov. V rámci archeologických výskumov objavili veľké množstvo kostí z 12. a 13. storočia.

„Chrám sv. Mikuláša má niekoľko bočných kaplniek, kde sú umiestnené epitafy – náhrobné kamene s nápismi. Spomedzi nich pútajú pozornosť najmä tri. Prvým je náhrobný kameň ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý v Trnave založil prvý kňazský seminár v Uhorsku. Druhým významným epitafom je pamätník arcibiskupa a kardinála Františka Forgáča, ten významne vstúpil do dejín cirkvi a mesta. Práve on priniesol v roku 1585 obraz Panny Márie zo štúdia v Ríme do Trnavy – predlohu pre milostivý obraz, ktorý v roku 1708 slzil. Forgáč pôsobil ako ostrihomský arcibiskup so sídlom v Trnave v rokoch 1607 – 1615. Tretí epitaf patrí rytierovi Jurajovi Drugetovi, jedinému laikovi spomedzi troch spomínaných. Bol konvertitom z protestantizmu, bojovníkom za rekatolizáciu a zároveň švagrom Alžbety Bátoryovej,“ prezrádza archivár Trnavskej arcidiecézy, Stanislav Žlnay.

Klenot plný zázrakov

Kaplnka Panny Márie Trnavskej je tichá len navonok, no jej vnútro nesie stopy bohatých dejín. Uprostred stĺpového oltára sa nachádza milostivý obraz Panny Márie Trnavskej. V polovici 17.storočia Uhorsko ohrozovali Turci s cieľom dobyť kresťanskú Európu. Obraz, považovaný miestnymi za zázračný, sa spája hneď s niekoľkými udalosťami. „Panna Mária ochránila mesto pred Turkami, padla hustá hmla a mesto nenašli. V roku 1663 obraz začal slziť krvavé slzy. V roku 1708 zasiahlo mesto mor. Zomieralo veľa ľudí a nedarilo sa to nijako zastaviť. Vtedy sa predstavitelia radnice a obyvatelia modlili k Panne Márií a mor prestal,“ dodáva Stanislav Žlnay.

Veľkorysý mecenáš Trnavy

Kostol dnes stojí s dvoma mohutnými vežami, hoci pôvodne mal iba jednu. Druhá získala súčasnú podobu až po požiari v roku 1676, keď bola severná veža zvýšená na úroveň južnej. Na oboch vrcholoch sú kovoví kohúti – symbol mestského kapitána Pavla Holého, ktorý ich mal vo svojom erbe. Ten patril k najvýznamnejším osobnostiam neskorostredovekej Trnavy a venoval sa aj požičiavaniu peňazí. Jeho kamenný erb z roku 1498, umiestnený v exteriéri Kostola sv. Mikuláša, je dnes jediným hmatateľným svedkom jeho donátorskej činnosti. Predpokladá sa, že podporil najmä prestavbu už zaniknutej cintorínskej kaplnky sv. Michala, ktorú v tom období upravili z karnera na kostol určený pre slovenskú komunitu v meste. Holý bol s veľkou pravdepodobnosťou jedným z hlavných donátorov tejto prestavby.

Malé – veľké detaily

Niektoré zaujímavosti chrámu si všimnete až pri pozornom pohľade. „Jeden malý detail, ktorý si určite všimne každý návštevník chrámu. Na chóre sú umiestnené hodiny, ale už desaťročia stoja. Desiatky rokov fungovali a presne tikali, ale keď sa prešlo z ručného zvonenia na zvonoch na elektrické, bol prerušený mechanizmus hodín, ktoré boli prepojené zo zvonmi a odvtedy stoja,“ opisuje Stanislav Žlnay.

Okrem stojacich hodín púta v chráme pozornosť aj hudobná výbava. V Bazilike svätého Mikuláša sú dva organy, ktoré spolu vytvárajú nezameniteľnú atmosféru kostola. Menší z nich, umiestnený medzi svätyňou a hlavnou loďou, je najstarším v meste. Na chóre dominuje veľký Riegerov organ, inštalovaný na začiatku 20. storočia, na ktorom dlhé roky hrával uznávaný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský. Skladateľ pritom nebol len hudobníkom – spája sa aj s malým milostným trojuholníkom medzi ním, jeho budúcou manželkou Idou Kossaczkou a Milanom Rastislavom Štefánikom. Ida sa musela rozhodnúť medzi oboma mužmi, a napokon sa stala manželkou Schneidera-Trnavského až po Štefánikovej tragickej smrti v roku 1919.

V roku 2008 dostal chrám titul basilica minor a stal sa oficiálnym mariánskym pútnickým miestom. Dnes sem neprichádzajú len veriaci, ale aj ľudia, ktorí chcú cítiť atmosféru miesta, kde sa prelína história s posvätnom a každý kameň nesie svoj príbeh. „Chodievam sem už roky a vždy, keď vstúpim, cítim pokoj a silu tohto miesta,“ hovorí staršia žena, ktorá nás zastihla pri fotení baziliky.

Kostol sv. Heleny

Ide o nenápadnú, no mimoriadne pôsobivú pamiatku, ktorá kedysi stála v srdci stredovekého špitálskeho areálu – teda miesta, kde sa starali o chorých, pocestných aj chudobných. Vznikol v 14. storočí ako gotická stavba, no po požiari, ktorý zachvátil kostol v 16. storočí, ho neskôr obnovili do barokového štýlu. Dnes nesie prvky oboch období. Z gotiky si uchoval najmä krásnu krížovú klenbu a štíhlu vežičku, barok zase do interiéru priniesol kaplnky a výzdobu. Medzi najzaujímavejšie patrí oltár Muža bolesti z okolo roku 1700 či obraz Panny Márie Loretánskej. Kostol tak dodnes pôsobí pokojne a útulne. presne tak, ako by ste čakali od miesta, ktoré bolo kedysi oporou pre tých, čo to najviac potrebovali.

Kostol sv. Jakuba

Ak by ste hľadali v Trnave miesto, kde sa dejiny miešajú v jednej jedinej stavbe ako vrstvy starého pergamenu, našli by ste ho pri západnej mestskej bráne. Práve tam sa františkáni usadili už v roku 1239. V opustenom sakrálnom objekte, ktorý kedysi patril benediktínom.

Kostol má za sebou tri architektonické životy – predgotický, gotický a napokon barokový, v ktorého šate ho poznáme dnes. A už tu je prvá zvláštnosť: chrám je obrátený „opačne“. Presbytérium, teda časť kostola s hlavným oltárom, smeruje netypicky na západ, čo je zaujímavé najmä preto, lebo väčšina starších kostolov má oltár otočený na východ, k symbolickému „východu svetla“.

Po veľkej obnove kostola, ktorú si vyžiadali škody spôsobené požiarom v 17. storočí, bol v septembri 1714 oficiálne posvätený a pripravený na bohoslužby. Podoba, akú dnes obdivujeme, však vznikla ešte o čosi neskôr, najmä zásluhou kardinála Petra Pázmaňa. Bol hlavným mecenášom veľkej prestavby v rokoch 1633 – 1640. Miestni hovoria: „Pázmaň z neho spravil kostol, aký poznáme dnes.“ A nie je to preháňanie.

Kostol však nie je výnimočný len architektúrou. Patril k najväčším františkánskym kláštorom v celom Uhorsku. Konali sa tu celouhorské kapituly rádu, prebýval tu pápežský legát, vyslanec pápeža, kardinál Gentilis, no a dokonca tu rokovali králi. V roku 1327 sa tu stretol uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou s českým kráľom Jánom Luxemburgským, aby riešili obranné a obchodné dohody.

Umenie nad i pod zemou

Františkánsky kostol má najviac oltárov zo všetkých trnavských chrámov. Je ich presne štrnásť. Väčšina z nich pochádza z 18. storočia. Najdominantnejší je hlavný oltár so sv. Jakubom, ktorý v roku 1794 namaľoval Jozef Zanussi, rodák zo Salzburgu, no významný majster pôsobiaci v Trnave. Mimoriadne pôsobivá je aj kaplnka sv. Antona z roku 1698 a stredoveká sakristia s ranobarokovou klenbou.

Pod chrámovou loďou sa rozprestiera rozsiahla krypta. Ležia v nej nielen členovia rádu či ich mecenáši, ale aj významné trnavské osobnosti. Medzi nimi aj telo grófky Zuzany Forgáčovej. Krypty sú sprístupnené len raz v roku, a to týždeň po Sviatku všetkých svätých. Pre mnohých Trnavčanov je to tradícia, ktorá dáva mestu veľmi osobitnú duchovnú hĺbku.

Katedrála sv. Jána Krstiteľa

Keď človek zabočí zo širšej ulice do areálu bývalej Trnavskej univerzity, zrazu sa pred ním vynorí monumentálna baroková kulisa – dvojvežová Katedrála sv. Jána Krstiteľa. Jedna stavba a pod ňou hneď niekoľko vrstiev príbehov: jezuiti a ich študenti, mocní Esterháziovci, zamknutá krypta s rakvami šľachticov a rehoľníkov, aj pápež, kvôli ktorému museli pamiatkari povoliť toaletu priamo v sakristii. Kostol, ktorý dnes vnímame ako katedrálu Trnavskej arcidiecézy, bol pritom pôvodne predovšetkým univerzitným chrámom – kostolom učenosti, politiky a vplyvu.

Pázmaňov „trnavský sen“

Dejiny chrámu sa začínajú druhým príchodom jezuitov do Trnavy v 17. storočí. Ostrihomský arcibiskup František Forgáč im našiel sídlo v budovách schátraného dominikánskeho kláštora a pri ňom stojaceho Kostola sv. Jána Krstiteľa. Stav bol taký zlý, že v lodi starého kostola sa už zrútila klenba. Bolo jasné, že ak tu majú jezuiti rozvíjať školu a duchovnú činnosť, treba začať prakticky od nuly.

Po adaptácii kláštora tu 1. augusta 1616 nový ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň slávnostne otvoril jezuitské kolégium. Práve jeho meno je kľúčom k univerzitnému charakteru kostola. Pázmaň, významný teológ a neskôr kardinál, urobil z Trnavy centrum uhorského katolicizmu aj vzdelanosti. V roku 1635 založil Trnavskú univerzitu a práve jezuitský kostol mal byť jej „srdcom“, univerzitným chrámom. V čase vzniku školy však nový objekt ešte nebol dokončený.

Jezuiti vychovávali elitu Uhorska, budúcich kňazov, právnikov, politikov. Študenti denne prechádzali z prednáškových siení do kostola, kde sa formoval ich duchovný život. Bohoslužby, akademické slávnosti, to všetko sa viazalo na tento priestor. Aj preto sa dodnes pri katedrále používa pomenovanie „univerzitný kostol“. Nie je to len čestný titul, ale pripomienka, že od začiatku stál v tesnom objatí s univerzitou a jezuitskou výchovno-vzdelávacou tradíciou.

Mecenáši barokovej stavby

„Plány na zhotovenie nového chrámu mali jezuiti pomerne rýchlo, no narážali na starý problém – peniaze. Rektor vyhlásil zbierku, no podarilo sa získať len približne 500 zlatých čo predstavovalo veľmi malú sumu v porovnaní s tým, čo si vyžadovala baroková stavba takých rozmerov. Bolo jasné, že bez silného donátora z vyššej šľachty to nepôjde,“ opisuje historička Henrieta Žažová.

Týmto donátorom bol Mikuláš Esterházi, krajinský palatín a jedna z najvplyvnejších osobností Uhorska. Práve vďaka jeho finančnej podpore a politickému vplyvu mohli v roku 1629 asanovať – zbúrať starý kostol a úpraviť staveniska na miesto pre novú stavbu. Na hlavnom priečelí chrámu dodnes vidno jeho erb a latinský nápis, ktorý potvrdzuje, že chrám sv. Jána Krstiteľa vznikol zásluhou grófa Mikuláša Esterháziho.

Za svoju štedrosť získali Esterháziovci výsadu, ktorá ich spojila s kostolom na stáročia – právo pochovávať svojich členov v krypte pod svätyňou až do štvrtej generácie. „Celkovo sa nevie, koľko ľudí tu leží. Podzemné priestory majú niekoľko chodieb a väčšia časť siaha až pod Vojenský archív (majetok MO SR). Približne pred dvadsiatimi rokmi kryptu upravili pri pochovávaní prvého z jezuitských biskupov – zhotovili nové sarkofágy, teda kamenné alebo drevené rakvy určené na ukladanie tiel, a upravili terén. Rodine Esterházy vyhotovili nový sarkofág. V kostolných kryptách pochovávali len cirkevných hodnostárov alebo významné osobnosti cirkevného života,“ vysvetľuje zaujímavosti Stanislav Žlnay.

Malé kostoly v kostole

Keď vojdete do lode katedrály a pozriete sa po stranách, uvidíte rad bočných kaplniek, otvárajúcich sa do priestoru chrámu. Každá je ako malý samostatný kostol, s vlastným oltárom, sochami, maľbami, vlastným patrónom. Prečo ich je toľko?  

„Tieto bočné priestory chrámu mali svoj účel. Pred II. vatikánskym koncilom kňazi nekoncelebrovali, teda neslúžili svätú omšu spoločne, ale každý samostatne. V týchto kaplnkách sa bohoslužby konali individuálne a často sa mohlo stať, že naraz sa odohrávali až tri. Bočné časti stavali aj kvôli lepšiemu využitiu priestoru a stabilite stavby. Každá je zasvätená inému svätému – zámerne, pretože veľa ľudí kedysi nevedelo čítať. Podľa obrazov a malieb sa tak mohli dozvedieť o živote a význame týchto svätých,“ vysvetľuje archivár Stanislav Žlnay. Kostol tak bol jednou veľkou obrazovou knižnicou pre tých, ktorí nemali prístup k žiadnym knihám.

Hlavný oltár a krst v Jordáne

Uprostred chrámu púta pozornosť hlavný ranobarokový skvost z rokov 1637 – 1640. Ide o drevenú konštrukciu vysokú viac ako dvadsať metrov, bohato vyrezávanú, pozlátenú a farebne zdobenú. Na vytvorení oltára sa podieľali majstri z Viedne aj z Trnavy a dodnes patrí medzi najpôsobivejšie barokové diela na Slovensku.

V hornej časti tejto stavby je obraz, ktorý návštevníci najčastejšie spomínajú – krst Ježiša Krista v rieke Jordán. Ježiš stojí vo vode, sklonený, a Ján Krstiteľ mu leje vodu na hlavu z mušle či nádoby. Nad nimi sa otvára nebo a vznáša sa holubica, symbol Ducha Svätého. Obraz zachytáva dôležitý okamih Ježišovho života, keď verejne začína svoje poslanie.

Hlavný oltár ale rozpráva príbeh sv. Jána Krstiteľa v troch obrazoch. Pod „krstom v Jordáne“ je maľba jeho narodenia, hore zase scéna návštevy Panny Márie u sv. Alžbety. Keď sa pozriete na strop, nájdete ďalšie výjavy z Jánovho života, z Herodesovho dvora, z väzenia, až po jeho násilnú smrť.

Zaujímavosťou je, že celý interiér – štuky, maľby, plastiky – formovali najmä talianski majstri, ktorí priniesli do Trnavy atmosféru veľkých rímskych chrámov. Aj vďaka nim si mesto vyslúžilo prezývku „malý Rím“. Stačilo vojsť do univerzitného kostola a človek sa ocitol v prostredí, ktoré svojím výtvarným jazykom konkurovalo centrám Talianska.

Malý Rím s toaletou pre pápeža

Príbeh kostola pokračoval aj po zrušení jezuitského rádu v roku 1783 – z univerzitného chrámu sa stal „invalidský“ kostol, slúžiaci vojenským vyslúžilcom, neskôr gymnaziálny kostol, po roku 1937 ho spravovali saleziáni a až po roku 1989 sa opäť naplno vrátil do rúk cirkvi. „V roku 2003 sem zavítal pápež Ján Pavol II., ktorého bronzová socha stojí pred chrámom. Z tejto návštevy pochádza aj jedna úsmevná príhoda. V sakristii vznikla toaleta na príkaz vatikánskej delegácie. Nebyť pápeža, pamiatkari by s takým zásahom do historického interiéru zrejme nikdy nesúhlasili,“ opisuje archivár Stanislav Žlnay.

Trnava dnes ponúka návštevníkom pokoj a krásu svojich kostolov, ktoré prežili stáročia. Každá stavba má svoju históriu a drobnosti, ktoré odhaľujú život ľudí, ktorí tu žili. Prechádzka mestom tak nie je len turistickou prehliadkou, ale aj stretnutím s dejinami a duchovnou atmosférou.

Trenčianske Teplice – miesto, kde nájdete Orient uprostred námestia, žaby majú vlastné tunely a jednu kúpeľnú oblátku pečie desať ľudí.

Na otázku, či mu chutí Ifigénia, len prekvapene nadvihne obočie. „Ifi…čo?“ zopakuje pomaly starý Tepličár Jozef, ktorý v kúpeľnom meste strávil celý život. Sedí na lavičke oproti kaštieľu, ruky opreté o starú vychádzkovú palicu a oči mu na okamih zažiaria pobavením. Až keď dostane nápovedu, že reč je o pitnom prameni na námestí, mávne rukou, akoby tým odohnal zbytočne zdvorilé pomenovania. „Aha, vy myslíte vajcovku! To ste mali hneď povedať. Nikto to tu inak nevolá,“ dodá s úsmevom, ktorý sa mu vtlačí do vrások okolo očí.

Človeku pri tej predstave takmer skrsne otázka, ako by sa asi tvárila samotná Ifigénia de Castries d’Harcourt – majiteľka kúpeľov v 19. storočí, dáma s menom takým urodzeným, až znie ako titul románu – keby zistila, že jej prameň dnes ľudia familiárne prekrstili na „vajcovku“. Znie to možno neúctivo, no v Trenčianskych Tepliciach je to skôr prejav domáckosti. Miestni tým slovom presne pomenovali to, čo návštevník zacíti už z diaľky: ostrý, sírny podtón, ktorý sa nedá pomýliť s ničím iným.

Vajce nad zlato

Nie každý by sa asi zalizoval nad teplou vodou, ktorá vonia ako varené vajcia. Sírový zápach prameňa je výrazný a pre niektorých návštevníkov až odrádzajúci, najmä keď zistia, že voda má takmer štyridsať stupňov a osvieženie od nej netreba čakať. Napriek tomu má v Trenčianskych Tepliciach svojich verných, ktorí ju pijú celé roky – niekedy len tak po dúšku, inokedy si ju načapujú do plastových fliaš a berú domov, akoby si niesli kúsok každodennej kúpeľnej medicíny. Robia to práve pre jej účinky: voda podporuje trávenie, pomáha pri funkčných poruchách čriev, zlepšuje tvorbu žlče, uľavuje pri problémoch s pečeňou a odporúča sa aj pri osteoporóze. Z teplej vody s vôňou vajec sa tak stáva nie chuťový zážitok, ale osvedčený liečivý rituál, na ktorý nedajú dopustiť.

Orientálne Teplice

Väčšina sem prichádza za liečivým prameňom z iného dôvodu – kúpať sa v ňom. A kde inde by to bol silnejší zážitok než v jedinom kuse Orientu, ktorý sa v roku 1888 objavil priamo na námestí Trenčianskych Teplíc? Hammam, čo v preklade doslova znamená kúpeľ, je stavba, ktorú nemožno prehliadnuť: mramorové steny, oblúky, drobné vežičky a kupoly pôsobia medzi kúpeľnými domami tak výnimočne, až má človek pocit, že si na chvíľu odskočil na dovolenku do Arábie.

Prehliadky tejto stavby sú malé spoločenské udalosti, najmä pre dôchodcov, ktorí tvorili približne 95 percent návštevníkov. Vekový priemer býva vysoký, no o to energickejšie pôsobí ich nadšenie, keď sa otvoria brány Hammamu. Niektorí pridajú do kroku, podobne ako keď sa ráno otvára supermarket s čerstvým pečivom, aby stihli vojsť medzi prvými a získali tak ten najlepší výhľad do „histórie”. Za prahom však ruch utíchne a prichádza prvé prekvapenie – žiadne okná. Typickým znakom maursko-arabskej architektúry je, že svetlo neprichádza zvonka, ale zhora. Tri kupoly posiate sklenenými otvormi prepúšťajú slnečné lúče, ktoré dopadajú na dlažbu a vytvárajú dojem malej hviezdnej oblohy nad hlavami návštevníkov – relax je zaručený. O druhé prekvapenie počas prehliadky sa postará brušná tanečnica ladne sa pohybujúca medzi mramorovou fontánou a dvoma kachľami, ktoré vyhrievajú celý kúpeľný dom. Zrazu sa Hammamom ozýva orientálna hudba pripomínajúca úvodnú znelku arabskej telenovely a s ňou sa bije jemný cingot tanečniciných šatiek.

V minulosti by ste v Hammame takéto vystúpenia márne hľadali – nedostal sa do neho len tak hocikto. Najdrahší kúpeľ v Trenčianskych Tepliciach bol vyhradený pre vyššiu spoločnosť. Niet sa čo čudovať, veď Ifigénia de Castries d’Harcourt, už spomínaná vtedajšia majiteľka kúpeľov, z ktorej sa stala „vajcovka”, si jeho výstavbu vybojovala až v ďalekom Egypte. Model stavby ju na parížskej výstave ohúril tak veľmi, že vycestovala za miestokráľom Izmailom a poprosila ho, či by podobná budova, akú mali v Egypte, nemohla stáť aj v Trenčianskych Tepliciach. Miestokráľ nielenže jej požiadavke vyhovel, ale so sebou na Slovensko poslal aj svojho dvorného architekta, Čecha Františka Schmoranza. Stavba bola dokončená za dva roky a v roku 1888 ju slávnostne otvorili. Vtedajšia architektúra kládla veľký dôraz na symboliku – motívy jednotky a osmičky, ktoré odkazujú na rok otvorenia, možno nájsť nielen v počte svetelných otvorov na strope, ale aj vo výzdobe po stranách budovy. Hammam tvorí niekoľko kabín s vlastnou posteľou a závesom, pričom jedna z nich patrila kňažnej Paulíne Metternich, vnučke známeho nemeckého kancelára.

Hlavne bez sviečok

Nikto z návštevníkov počas prehliadky Hammamu nekládol žiadne otázky – až kým sme sa my neodvážili spýtať na malé kamenné okienka v každej z kabín. Vtedy sa akoby všetci zľakli, že by im mohla ujsť informácia, o ktorej ani netušili, že ich zaujíma. Zrazu sa zoskupili okolo sprievodkyne, ktorá začala vysvetľovať: „Tieto malé poličky slúžili na to, aby si počas procedúr mohli kúpeľní hostia odložiť pohár vína, vody alebo svoje šperky.“ „A tiež sviečky, aby dodávali kúpeľnú atmosféru,“ doplnila jedna z návštevníčok s takým presvedčením, akoby ich pred 130 rokmi sama zapaľovala. Sprievodkyňa však rýchlo upravila informáciu na pravú mieru: „Sviečky sú tu zakázané kvôli pieskovcovým stĺpom, mohlo by to tu totiž celé zhorieť.“ A tak sme mali po zvyšok prehliadky opäť už len jednu pani exkurzistku.

Hoci si Hammam kedysi užívala len smotánka, dnes sa v ňom môže liečiť každý. Nie v hocijakom meste sa totiž dá okúpať v bazéne, z ktorého priamo vyviera liečivá voda z dvoch termálnych vrtov. A vďaka tomu, že Ifigénia kvôli tureckému kúpeľu precestovala pol sveta, už dnes návštevníci Trenčianskych Teplíc nemusia – stačí prísť v župane.

Šesť kilometrov, ktoré zmenili kúpele

Dnes do Trenčianskych Teplíc prichádza oveľa viac ľudí rekreačne alebo za históriou a kultúrou, no v minulosti sem smerovali najmä kúpeľní hostia. Tí sa museli prepravovať omnibusmi – vozmi, ktoré by pokojne mohli hrať hlavnú rolu vo westernoch. Predstavte si cestu po prašnej šesťkilometrovej trati, kde za kočmi vírili oblaky prachu a každý kilometer bol malým dobrodružstvom. Práve pre toto náročné spojenie sa zrodil revolučný nápad – električka. A tak, v roku 1909 bola vybudovaná električková trať medzi Trenčianskou Teplou a Trenčianskymi Teplicami, ktorá spojila tieto dve mestá moderným spôsobom.

„Jednoducho sme blázni – normálny človek by niečo také nerobil,“ tvrdí Dušan Nosál, vedúci neziskovej organizácie TREŽ, ktorá zachránila túto električku pred záhubou. Dušan je vyučený železničiarsky opravár lokomotív a zatiaľ čo niekoho zaujal futbal, jeho vášeň je železnica. Už ako malý chlapec sa vozil s mamou do kúpeľného mesta. „Najväčším zážitkom pre mňa boli otvorené dvere dokorán počas celej jazdy. Držal som sa len jednej tyčky a stál vo dverách celý natešený, s vetrom bičujúcim tvár. Dnes by to už určite neprešlo, no práve preto sú to také nádherné spomienky – kožené sedačky, špecifická vôňa a horenie oleja.“ A presne takúto atmosféru sa snaží neziskovka udržať aj dnes, aby ľudia spoznali, ako sa kedysi žilo a cestovalo. Už teraz sa podľa Dušanových slov často čudujú, aké vysoké schody sú v električke. Dnes sme zvyknutí na bezbariérovosť, no aj v minulosti predsa existovali ľudia na vozíku či po amputáciách. Dokonca aj toaletu chcú vo vozidle zachovať s dobovým splachovaním na šnúrku. Jediné, čomu sa v 21. storočí nedá uniknúť, je zavedenie platobného terminálu na kúpu lístkov – myslíme, že práve toto nikomu v dnešnej bezhotovostnej dobe nebude prekážať.

V prvom rade bola určená pre kúpeľných hostí. No ako sa Dušan Nosál dozvedel priamo od pamätníčky – dámy, ktorá mala 101 rokov a zúčastnila sa osláv 110. výročia – tento dopravný prostriedok zohrával aj inú dôležitú úlohu. Pamätala si totiž úplne prvú, ktorú šoféroval jej otec. Za svoju najstaršiu spomienku na ňu označila velikánsky kôš s pečivom. V Trenčianskych Tepliciach sa totiž piekli pekárske výrobky, ktoré zvážali do Trenčianskej Teplej, takže okrem cestujúcich prepravovala aj náklad. Vozidlo je úzkorozchodné, čo znamená, že jazdí po užších koľajniciach. Tento typ trate si vybrali z dvoch dôvodov: bol lacnejší na vybudovanie a zároveň umožňoval robiť ostrejšie zákruty, takže sa lepšie prispôsobil terénu. V tom čase bolo navyše veľmi náročné viesť trať cez súkromné pozemky, preto musela sledovať tok potoka Teplička.

Nesmrteľná električka

Dušan Nosál ju zachránil pred likvidáciou rovno dvakrát. Prvýkrát, keď spolu s kolegom prišli s návrhom vzduchového ovládania dverí – rušňovodič ich tak mohol riadiť sám zo svojho miesta, čím sa znížil počet potrebného personálu. „Doteraz si na tú rekonštrukciu pamätám, celú sme ju rozobrali. Doslova na kúsky – všetko bolo vonku, sedadlá preč a zostal len rám a sklá. Keď prišiel vedúci a pozrel sa na to, najprv úplne zbledol a potom sčervenal. Nezmohol sa na nič viac len: ‚Tak toto už v živote nebude jazdiť.‘ Nikdy som nevidel takého sklamaného človeka!” Ako sa však hovorí, risk je zisk – a práve to električku zachránilo na ďalších dvadsať rokov. Keď v roku 2012 hrozilo definitívne uzatvorenie trate, Dušan sa nevzdal. O rok neskôr vznikla nezisková organizácia, vďaka ktorej zostala v rukách nadšencov. Dnes jazdí v turistickom režime, keďže na pravidelnú dopravu by už nebola plne využitá.

Takéto vozidlá nikde inde na svete nenájdete. Počas rokov ich prerábali, takže sú dnes akoby hybridy – nachádzajú sa v nich súčiastky z autobusov, trolejbusov či dokonca z pražského metra. „Bolo mi veľmi ľúto, keby niečo takéto zaniklo. Električka prežila obe svetové vojny, hoci trate boli poškodené a ľudia mali málo peňazí, niekedy takmer nebolo čo jesť, no aj napriek tomu ju udržali v chode. Bol by hriech, keby ju teraz zrušili. Ako povedali v jednom filme: ‚Když je někdo jediný, tak musí.‘ A je to tak – treba to odovzdať ďalšej generácii a len sledovať, či sa to podarí. Pokiaľ budeme mať čas a silu, bude stále jazdiť.” Dušan Nosál vyvracia predstavu, že dnes už ani kura nehrabe zadarmo. Vďaka jeho nadšeniu historický dopravný prostriedok jazdí doteraz, hoci už ako turistická atrakcia. Stáva sa však opäť vzácnou aj pre Tepličárov – už síce nie je plná teplých rožkov, ale práve spomienok.

Desať rúk na jednu oblátku

Tradície sa v Trenčianskych Tepliciach zachovávajú aj priamo na námestí – a tam sú o niečo „chrumkavejšie“. Čo by to bolo za kúpeľné mesto bez oblátok? Kvôli tým tunajším dokonca talianska herečka Ornella Muti porušila svoju diétu – vraj jednoducho neodolala.

Ľubomír Sirotný je jedným z troch súrodencov, ktorí pokračujú v rodinnej prevádzke po svojej mame. Vyrastali pri živnostníčke telom aj dušou, takže voľba ich budúcej cesty bola v podstate jasná. Odmalička trávili voľný čas vo výrobe a pri predaji, a tak do remesla doslova vyrástli. „Začiatky boli skromné. Mali sme len jeden pečúci a jeden spekací stroj, jednu príchuť a celé to bola skôr skúška, či sa do toho vôbec oplatí pustiť. Výroba odštartovala v malej miestnosti, kde oblátky predávame dodnes,“ hovorí Ľubomír. Ako dodáva, proces výroby je oveľa zdĺhavejší, než by sa mohlo zdať – na jednej oblátke sa podieľa približne desať ľudí a celý postup trvá desiatky hodín. Najprv sa musí upiecť, potom správne skladovať, následne naplniť krémom či plnkou, opäť zapiecť a nakoniec starostlivo zabaliť.

„Za najnáročnejšiu časť považujem pečenie. Ak základ nie je dokonalý, výsledok nemôže byť kvalitný. Práve preto tejto fáze venujeme najviac pozornosti – každý stroj, každý krok a každá ručná kontrola sú rozhodujúce.“ Jednu lieskovo-orieškovú oblátku si tu dokonca vlastnoručne upiekol aj bývalý prezident Andrej Kiska počas návštevy kúpeľného mesta. Práve táto príchuť patrí dlhodobo k najobľúbenejším – medzi zákazníkmi aj u Ľubomíra. Bola to prvá príchuť, ktorú v prevádzke začali vyrábať a až postupne k nej pribúdali ďalšie. Hoci jeho mama doma veľmi nepiekla, vôňa lieskových orieškov preňho dodnes predstavuje domov.

Receptúra oblátok sa rokmi nezmenila – a nemenia sa ani skalní zákazníci. Podľa Ľubomíra je najkrajšou súčasťou práce sledovať, ako pred ich očami rastú generácie návštevníkov. Tým, že prevádzka stojí stále na rovnakom mieste, vracajú sa tam tí istí ľudia – z detí sa stávajú rodičia, ktorí prinesú svoje deti, tie neskôr kamarátov a tradícia aj radosť z oblátok sa tak prenáša z generácie na generáciu.

Viac než len kúpele

Trenčianske Teplice však nie sú len mestom spätým s históriou, nostalgiou a tradíciami. Aj dnes ukrývajú množstvo prekvapení, o ktorých mnohí návštevníci ani netušia. Len málokto vie, že priamo v srdci mesta vzniká pred očami turistov svetovo oceňovaný gin a že okrem kúpeľov sem ľudia prichádzajú aj za aktívnym oddychom – na minigolf.

A práve minigolfový areál má svoju malú „pikošku“. Kto si všimne medzeru v plote tesne nad zemou, môže sa čudovať, prečo tam vlastne je. Keďže loptičky pri hre často lietajú kade-tade a za stratenú sa platí pokuta, pôsobia vykopané jamy pod plotom na prvý pohľad až paradoxne. Pracovníčka pri pokladnici však prezradila, že v skutočnosti slúžia diery žabám, ktoré z lesa schádzajú k jazierku, no v ceste im stojí areál minigolfu. Aby sa mohli bezpečne presunúť, vznikli v plote malé prechody. A tak sa medzi údermi do golfových palíc dá občas pozorovať aj celkom iný druh „návštevníkov“.

Trenčianske Teplice už dávno nie sú len mestom kúpeľov – sú mestom príbehov, kde sa legendy kúpu v sírnej vode, električka jazdí proti času a žaby majú vlastné prechody.

Keď sa povie Srí Lanka, väčšina ľudí si spomenie na čajové plantáže a slony. Predstavovala som si pokoj, kokosové palmy a jogínov meditujúcich na pláži. Až kým som neprišla na juh ostrova – tam, kde realita rozpráši všetky romantické predstavy ako prvá väčšia vlna. Tu, na plážach okolo Weligamy, Midigamy a Ahangamy, má všetko vlastné tempo. Surf je tu niečo ako občiansky preukaz a piesok v ušiach bežná súčasť života. Ráno sa nezačína kávou, ale tým, že sledujem oceán a premýšľam, či ma dnes zmyje, alebo mi dopraje pár víťazných jázd na pene.

Na pláži sa stretáva pestrá zmes ľudí: začiatočníci, ktorí sa učia postaviť na dosku a zároveň nevyzerať ako drevená bábika, profesionálnejšie pôsobiaci surferi loviaci každú slušnejšiu vlnu, a potom miestni inštruktori s úsmevom takým širokým, že by mohol byť marketingovou kampaňou pre celý ostrov. A popritom všetkom beží život v jednoduchej rovnici: slnko – vlna – kokos – opakovať.

Na Srí Lanke, som si rýchlo všimla, že tu ľudia nenosia hodinky. Nie preto, že by ich nepotrebovali – ale preto, že čas tu jednoducho funguje inak. Nerozpráva sa o tom, koľko je hodín. Rozpráva sa o tom, kedy prídu dobré vlny.

Ráno tu nezačína budík, ale pohľad na oceán. Každý deň má svoje tempo a nikto sa ho nesnaží urýchliť. Človek len sedí na pláži, sleduje vodu a má pocit, že má všetok čas sveta. Niekedy sa pár minút zmení na hodinu, inokedy hodina na chvíľu. Tu je to prirodzené.

Aj ja som sa po pár dňoch pristihla, že vôbec nesiaham po telefóne. Zistila som, že úplne stačí sledovať vietor, vlny a farbu neba. Keď cítiš, že je čas ísť na vodu, tak ideš. Keď cítiš, že si chceš len sadnúť do piesku a dýchať – tak to spravíš. Všetci tu žijú presne takto. Niet sa kam ponáhľať. Dni sa odvíjajú od pocitu, nie od kalendára. A v tom je niečo neuveriteľne oslobodzujúce.

Čím dlhšie som tam bola, tým viac som si uvedomovala, že surf komunita je jeden veľký, farebný, pomaly dýchajúci organizmus. Tvoria ju ľudia zo všetkých možných krajín – od chalanov, ktorí prišli „na mesiac a zostali tri roky“, až po dievčatá, ktoré si balia život do ruksaku a menia krajiny podľa ročných období. A hoci každý prišiel z iného sveta, tu akoby všetci patrili k sebe.

Surferi tu nie sú tí stereotypní „cool“ ľudia z reklám. Skôr pôsobia, akoby im more vyplavilo z hlavy všetky komplikácie. Majú ten pokojný pohľad, ktorý hovorí: „Veci sa dejú, ako sa majú diať.“ Ľudia sa tu veľa usmievajú – možno preto, že slnko praží každý deň, alebo preto, že život v plavkách má jednoducho nižšiu mieru stresu. Miestni sú zase neobyčajne srdeční. Inštruktori, ktorí ťa učia surfovať, ťa po čase začnú vítať ako rodinu. Jeden z nich mi raz povedal: „Keď si na vode, všetci sme si rovní.“

A presne tak to tu funguje. Je jedno, odkiaľ si, aké máš skúsenosti či akú dosku nosíš. Keď sedíš na line-upe vedľa niekoho, s kým sa nevieš ani poriadne dorozumieť, stačí jeden spoločný pohľad na prichádzajúci set a okamžite si rozumiete. Každý deň tu stretneš ľudí s príbehmi. Niektoré sú plné dobrodružstva, iné úniku, ďalšie hľadania niečoho, čo sa nedá presne pomenovať. A práve tu, medzi palmami a vlnami, akoby na to hľadanie mali všetci viac priestoru. A možno aj preto sa sem surferi stále vracajú. Nielen kvôli oceánu. Ale kvôli pocitu, že tu človek akosi ľahšie dýcha.

Surfer so štyridsaťročnou praxou

Volal sa Hans, mal niečo po šesťdesiatke, pokožku opálenú od slnka a úsmev človeka, ktorý už dávno pochopil, čo je v živote dôležité. Dosku niesol s takou ľahkosťou, akoby vážila toľko čo pierko – a pritom bola staršia než niektorí ľudia na pláži. Hans surfuje už vyše štyridsať rokov. Narodil sa v Hamburgu, pracoval polovicu života ako inžinier a hovoril, že keby sa mohol vrátiť v čase, zabudol by na priemyselné stroje a vymenil ich za oceán oveľa skôr. Keď mal pred tridsiatkou zobral si pár mesiacov voľna a vybral sa na Bali. Vraj si chcel „len oddýchnuť“. No prvá vlna mu zmenila život tak zásadne, že sa z oddychu stala vášeň, ktorá ho odvtedy sprevádza všade.

Keď odišiel do dôchodku, neurobil to, čo väčšina jeho rovesníkov. Namiesto pohodlného gauča a záhradky pri dome si kúpil letenku do Ázie a rozhodol sa, že poslednú kapitolu svojho života strávi na mori. A tak sa ocitol na Srí Lanke – s jedným ruksakom, dvoma doskami a pocitom, že presne sem patrí. Jedného rána som ho stretla ako sedel na doske a čakal v nájazdovej zóne na vlnu. Slnečné okuliare mal prevesené za šnúrku na krku a hovoril, že už dávno nečíta predpoveď počasia – vraj to aj tak vždy dopadne inak. Keď prišla vlna, ktorá vyzerala o čosi väčšia než ostatné, povzdychla som si: „To je tvoja.“ A on sa len usmial, odrazil sa a prešiel ju s eleganciou, akú by mu mohla závidieť aj polovica dvadsiatnikov.

Vrátili sme sa na pláž, povedal niečo, čo mi znie v hlave dodnes: „Surfovať nezačneš vtedy, keď si vezmeš prvú vlnu. Ale keď pochopíš, že každá ťa vždy niečo nové naučí.“ V ten deň som si uvedomila, že vek tu nehrá rolu. Na vode sme si naozaj všetci rovní – a niektorí, ako Hans, sú dôkazom toho, že vášeň, ktorá ťa poháňa, je silnejšia než roky, čo nosíš na pleciach.

Po pár dňoch strávených s ním na pláži aj na vode, som už vedela, že Hans nie je len surfer s dlhoročnou praxou. Je to človek, ktorý žije presne tak, ako učí oceán – pokojne, trpezlivo a s radosťou z každého okamihu. Nie je to človek, ktorý by sa chválil skúsenosťami alebo vekom. Pôsobí skôr ako niekto, kto vie, že život sa nemeria minútami, ale tým, ako ho prežiješ. S Hansom je to jednoduché – úprimný úsmev, pokojný pohľad a schopnosť nájsť krásu aj v tých najobyčajnejších veciach. A mal aj jeden malý fun fact: každý deň ráno si varil presne dve šálky silnej nemeckej kávy, aj keď bol uprostred džungle, tvrdil, že tajomstvo dobrej jazdy spočíva v kofeíne a krátkej meditácii pri západe slnka.

Pán pláže: Chaminda a jeho svet vo Weligame

Na juhu Srí Lanky som stretla aj Chamindu, miestneho inštruktora, ktorý pozná každý centimeter pláže vo Weligame. Žije tu celý život, má svoju rodinu a vedie malú surf školu priamo na pláži. Už na prvý pohľad bolo jasné, že toto je jeho svet – voda, piesok a všetko medzi tým.

Chaminda začal surfovať ako chalan ešte v školských rokoch. Ako sám hovorí, keď sa naučil stáť na doske, vedel, že oceán bude jeho životný partner. Za desaťročia sa naučil všetky miestne vlny a prúdy, takže pre neho nie je problém odhadnúť, kedy a kde bude najlepšia – a často ma tým aj prekvapil. Dnes vedie surf školu, kde učí nielen turistov, ale aj miestne deti, ktoré by inak možno nikdy nevyskúšali surfovanie. Na pláži má malú prevádzku – pár stánkov s vodou, ovocím a surfovými doplnkami – a dokáže pri tom všetkom udržať pokoj, ktorý pôsobí až filozoficky. „Surfovanie nie je len o rýchlosti alebo sile,“ povedal mi, „je to o trpezlivosti a rešpekte k oceánu.“

Chaminda je zároveň manžel a otec. Jeho rodina žije v malej tradičnej srílanskej chalupe kúsok od pláže. Každý deň začína rovnako: rýchle raňajky s rodinou, kontrola predpovede vĺn, príprava dosiek a potom víťazný úsmev pre každého, kto príde do jeho školy. A pritom všetkom stále nájde čas na rozhovor – vždy s humorom a pokojom, ktorý vás zakaždým nakazí.

Mal aj jeden zaujímavý fakt: vie odhadnúť veľkosť vĺn na celý deň podľa farby oblohy a zápachu mora. Tvrdí, že je to dedičstvo po starých rybároch z Weligamy, ktorí sledovali more celý život. Keď som sa ho spýtala, či sa niekedy mýli, len sa usmial a povedal: „Oceán je múdrejší než my všetci.“ Pre mňa bol Chaminda symbolom miestnej komunity – človek, ktorý spojil vášeň pre surfovanie s rodinou, prácou a každodenným životom.

Weligama nie je len pláž – je to miesto, kde ľudia ako Chaminda dokazujú, že skutočná krása spočíva v jednoduchých každodenných radostiach, oddanosti a úcte k oceánu. A keď stojíte po boku niekoho, kto pozná každý centimeter piesku a každú vlnu, uvedomíte si, že nájsť svoje miesto na svete znamená vedieť počúvať, pozorovať a učiť sa od tých, ktorí ho žijú naplno.

Učenie ako tradícia

Surfovanie nie je len šport alebo turistická atrakcia – je to tradícia, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu. Miestni inštruktori začínajú stáť na doske už ako deti, často pod vedením svojich otcov alebo starších bratov. Tí im ukazujú nielen techniku, ale aj to, ako počúvať more a chápať jeho rytmus. Každá rodina, ktorá sa surfovaniu venuje, má svoje vlastné triky a skúsenosti, ktoré sa odovzdávajú ďalej – od správneho držania tela na doske až po odhadovanie ideálnych vĺn podľa farby oblohy či zápachu mora.

Surf školy, ktoré dnes vidíme na plážach Weligamy, často vznikli práve z týchto rodinných tradícií. Miestni inštruktori učia nielen turistov, ale aj miestne deti, a tak pokračujú v odovzdávaní skúseností a vedomostí. Pre deti z Weligamy to nie je len o surfovaní – je to spôsob, ako sa stať súčasťou komunity, pochopiť oceán a rešpektovať prírodu, ktorá je pre život miestnych taká dôležitá. Učenie státia na surfe je tu rituálom každodenného života. Ráno pripravujú dosky, kontrolujú stav mora a oceán sledujú s trpezlivosťou a úctou. Hodiny vedú skúsení inštruktori, ktorí nielen učia techniku, ale aj hodnoty patriace k tradícii – rešpekt k oceánu, trpezlivosť a zodpovednosť. Aj keď prichádzajú noví turisti, tradícia zostáva živá, pretože každý, kto sa učí surfovať vo Weligame, sa stáva súčasťou tejto dlhoročnej cesty spájajúcej minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

Pre miestnych je to viac než šport – je to dedičstvo, ktoré môžu odovzdať len tým, ktorí sú ochotní počúvať, pozorovať a učiť sa. Práve táto tradícia robí Weligamu miestom, kde každá vlna nesie príbeh a každá lekcia je súčasťou živého rodinného dedičstva.

Keď sa pozrieme na život miestnych surfistov, je jasné, že učenie ako stáť na doske je vo Weligame hlboko zakorenené v tradícii. Nie je to len o technike alebo adrenalíne, ale o spôsobe života, ktorý spája rodiny, komunity a generácie. Miestni inštruktori ukazujú, že surfovanie si vyžaduje učenie, pozorovanie a pravidelný tréning, a mladšie generácie tak získavajú nielen zručnosti, ale aj vedomosti o mori a tradíciách. Pre turistov sa lekcia mení na jedinečný zážitok, pri ktorom spoznajú príbehy miestnych a rytmus vĺn. Weligama tak nie je len plážou – je to miesto, kde sa tradície stretávajú s prírodou a kde každá vlna nesie svoj príbeh. Pretrváva a pripomína, že život pri mori má svoje hodnoty a rytmus, ktorý sa oplatí sledovať.

Ako jedna náhoda na opačnom konci sveta premenila ostrovné potulky

Na Srí Lanke som takmer každý deň prespala na inom mieste. Nebolo to z nutnosti, skôr z prirodzeného pohybu, ktorý ma viedol z jednej pláže na druhú, z dediny do dediny, medzi hostelmi a malými rodinnými ubytovaniami. Ostrov vytváral dojem, akoby mal vlastný rytmus, ktorému sa človek jednoducho prispôsobí. Rána sa tak menili spolu s lokalitou: raz ich sprevádzalo intenzívne štebotanie vtákov z okraja džungle, inokedy zvuk tuk-tukov prechádzajúcich po úzkej ceste. Občas to bolo len monotónne, pokojné šumenie mora. Zmena prostredia sa stala bežnou súčasťou dňa – a zároveň pripomienkou, ako rýchlo si človek dokáže zvyknúť na inú formu každodennosti.

Jedného dňa som sa ocitla v malej zátoke, kde sa vlny lámali pravidelne a na pláži sa v rannom svetle hojdali surfy oprené o palmy. Ubytovala som sa v lacnom hosteli – jednoduchý domček s bambusovým stolom pred dverami, moskytiérou s dvoma dierami a kúpeľňou bez teplej vody. Noc stála len dve eurá, čo ma už ani neprekvapovalo, skôr pobavilo. Bola to ďalšia zastávka na môj „ostrovný maratón“.

Ráno som si zobrala foťák a išla k vode pozorovať surferov. Sadla som si do piesku a z diaľky sledovala chalana, ktorý si opravoval surf pri starom palmovom pni. Vyzeral ako typický cestovateľ – jemne dlhšie vlasy, vyblednutá košeľa, voľné šortky, a taký nenútený pokoj okolo seba. Vôbec mi nenapadlo, že by mal so mnou niečo spoločné.

Zrazu mu zazvonil mobil. Zdvihol ho a celkom hlasno povedal: „Hej, pošlem ti tie texty ešte dneska, už to skoro mám.“ Ani som sa nestihla zamyslieť a prišla ďalšia veta: „A spravím aj stories v slovenčine.“ Na chvíľu som prestala dýchať. Slovenský jazyk uprostred srílanskej pláže? Otočila som sa k nemu a on si všimol môj prekvapený výraz. Usmial sa: „Hej, som Slovák. To je asi trochu nečakané, však?“ Vyšlo zo mňa spontánne uchechtnutie, skôr reflex než vedomá reakcia, a nedokázala som ho hneď potlačiť. „To fakt! Ja som si myslela, že si Austrálčan alebo Holanďan.“
„To som už párkrát počul,“ zasmial sa. „Som Marek.“

Sadla som si k nemu do tieňa palmy a on mi rozprával svoj príbeh. Žil tu už niekoľko mesiacov, pracoval online – správa sociálnych sietí, obsah, kampane. „Stačí mi notebook, káva a trochu internetu,“ uškrnul sa. Býval v hosteli vedľa môjho, tiež za dve eurá na noc. „Je to jednoduché, ale mne to úplne stačí,“ povedal bez akéhokoľvek zaváhania.

Predviedol mi svoj denný rytmus. Ráno práca pri bambusovom stole, občas prerušovaná krikom opíc, ktoré kradnú mango zo stromu. Poobede surfovanie – najčastejšie s miestnymi chalanmi. Najviac s Kaveekom, domácim surferom, ktorý vraj vie opraviť všetko od dosky po starý ventilátor. Marek mi ho predstavil hneď na druhý deň a Kaveek ma pozdravil širokým úsmevom, aký majú len ľudia, ktorí trávia celý deň na slnku.

Ďalšie dni sme sa stretávali prirodzene, akoby to tak malo byť od začiatku. Ráno som videla Mareka pracovať, s nohami vyloženými na stole, s notebookom a šálkou silného cejlónskeho čaju. Poobede sme išli na pláž. Vysvetľoval mi, ako čítať vlny: „Keď začne voda pred tebou bublinkovať, priprav sa. To je miesto, kde sa láme vlna.“  Usmieval sa pritom a pôsobil, akoby žil na Srí Lanke odjakživa.

Večer sme sedeli s jeho surferskými kamarátmi pri malom ohni – s Kaveekom, Sriyanom, dvoma Holanďanmi a Austrálčanom s prezývkou Jako. Grilovali sme ryby, ktoré priniesol miestny rybár. Smiali sme sa, hoci každý hovoril inak, a na chvíľu som mala pocit, že svet prestal existovať mimo tej malej pláže.

Raz mi Marek povedal: „Vieš, to, že si ma počula rozprávať po slovensky, bola náhoda. Väčšina ľudí tu ani netuší, odkiaľ som. A vlastne sa mi to páči. Na chvíľu som len človek, nie národnosť.“

Keď som sa balila na ďalšiu cestu a Marek ma vyprevádzal k tuk-tuku, povedal len:
„Ak sa sem vrátiš, budem tu. Tento ostrov si ľudí nepúšťa tak ľahko preč.“ A ja som mu verila. Stačilo pár slov v slovenčine na opačnej strane sveta a jeden náhodný moment sa zmenil na príbeh, ktorý si budem pamätať ešte dlho.

Vlny, ktoré prežili všetko

Od prvých hipisákov so zaprášenými doskami cez roky ticha počas občianskej vojny až po dnešné pulzujúce surfové dediny – príbeh, ako sa Srí Lanka stala jedným z najvýraznejších surfových rajov na svete.

Surfovanie sa na Srí Lanku dostalo najmä vďaka cestovateľom zo Západu. V 60. rokoch sem začali prichádzať prví hippies a cestovatelia, ktorí hľadali lacný život, teplo a dobré vlny. Najznámejšie oblasti ako Hikkaduwa, Arugam Bay či Weligama objavili práve oni. Priniesli so sebou prvé dosky a miestni chlapci ich s fascináciou sledovali z brehu. Hikkaduwa bola jednou z prvých dedín, ktorá získala reputáciu surfovej destinácie – nielen pre dobré vlny, ale aj pre atmosféru, ktorá spájala cestovateľov z celého sveta.

Spočiatku surfovali najmä cudzinci. Miestni sa do toho dostávali pomaly, často tak, že si opravovali staré, zlomené dosky zanechané turistami. V 70. rokoch na nich začali prví Srílančania aktívne stáť – boli to najmä chalani z pobrežných dedín, ktorí vyrastali pri oceáne. Často kombinovali surfovanie s rybolovom.  Doska im slúžila nielen na jazdu, ale aj ako malý plavák, keď vyťahovali siete či lovili ryby pri útesoch.

V 80. rokoch sa Srí Lanka rýchlo stala obľúbeným rajom pre batôžkárov. Letenky začali byť lacnejšie, do krajiny prúdilo viac dobrodruhov a surfovanie naberalo novú silu. Arugam Bay v tom čase získal status „legendárnej pravostrannej vlny“ známej po celom svete a a bola tak miestom, kde sa stretávali surferi z Austrálie, Izraela, Nemecka či USA.

Dlhoročný konflikt medzi vládou a Tamilskými tigrami surfovú scénu drasticky zasiahol. Veľa oblastí sa stalo nebezpečnými alebo neprístupnými, cestovný ruch sa prepadol a mnohé dediny stíchli. Najviac zasiahnutý bol východ ostrova, vrátane slávnej Arugam Bay, kde zbrane a vojenské kontrolné stanovištia nahradili surfové školy a požičovne. Na juhu síce život pokračoval, no turizmus bol slabý a iba najodvážnejší cestovatelia prichádzali surfovať. Paradoxne, práve vďaka tomu ostali vlny dlhé roky „nedotknuté“, bez masového turizmu, čo neskôr prišlo vhod.

Keď sa 26. decembra 2004 pri pobreží Indonézie pretrhlo dno oceánu a vznikla jedna z najničivejších vĺn v moderných dejinách, Srí Lanka bola jednou z krajín, ktoré zasiahla najtvrdšie. Pre ľudí žijúcich pri mori bol ten deň dlho len obyčajné slnečné ráno po vianočných sviatkoch – až kým sa oceán nezačal správať spôsobom, ktorý im nikto nikdy predtým neukázal.

Najskôr sa voda zvláštne stiahla. Miestni rybári a predavači si všimli, že plytčina zmizla rýchlejšie, než bolo prirodzené. Niektoré deti dokonca bežali k pobrežiu, lebo videli ryby ležať na odhalenom morskom dne. Nikto netušil, že práve táto „tichá chvíľa“ je posledným varovaním.

Potom to prišlo. Hluk, aký vraj pripomínal burácanie desiatok lietadiel naraz. Vlna vysoká ako kokosové palmy sa vyvalila na breh s takou silou, že lámala budovy, vytrhávala dvere, autá, lode aj celé domy z betónu.

Na juhu – v oblastiach ako Galle, Hikkaduwa, Weligama, Tangalle – padala voda dovnútra dedín až stovky metrov. Na východe – v Batticaloa a Trincomalee – sa osady, ktoré stáli pri pláži celé generácie, ocitli pod vodou za pár minút.

Ľudia spomínali, že najhoršia nebola samotná prvá vlna, ale šok, chaos a ďalšie série vĺn, ktoré prichádzali za sebou. Cesty zmizli, elektrické vedenia padli, nemocnice sa zaplnili za pár minút. V niektorých oblastiach prestala fungovať voda aj komunikácia na celé dni.

Na Srí Lanke prišlo o život takmer 40 000 ľudí a státisíce stratili domovy. Surfové dediny ako Hikkaduwa a Arugam Bay boli takmer zrovnané so zemou. Rybári prišli o svoje lode, rodiny o domy, deti o školy. Turisti, ktorí tu trávili sviatky, sa neskôr zapájali do záchranných prác – pomáhali vyťahovať trosky, nosiť vodu, hľadať ľudí. Mnohí hovorili, že to boli najťažšie momenty ich života.

No zaujímavé je, že práve komunita surferov patrila medzi prvých, ktorí sa po tragédii snažili pomôcť ostrovu postaviť sa na nohy. Začali sa organizovať charity, zbierky, výstavby domov, dokonca pomohli prerodiť niektoré oblasti späť na turistické miesta.

Cunami bola pre Srí Lanku jazvou, ktorá tam ostala dodnes – v spomienkach, v príbehoch, v pamätníkoch pri plážach. Ale zároveň je pripomienkou neuveriteľnej sily mora a ešte väčšej sily ľudí, ktorí sa po takejto katastrofe dokázali zodvihnúť a vybudovať svoje komunity nanovo.

Všade dobre, pod palmami najlepšie

Môj trip na Srí Lanku sa nakoniec stal oveľa hlbším zážitkom, než som pôvodne čakala. Prišla som tam s úmyslom len cestovať, oddychovať a na chvíľu vypnúť, no ostrov mi dal niečo úplne iné – pocit, že svet môže byť jednoduchý, keď človek dovolí, aby ho niesol jeho vlastný rytmus. Každý deň strávený na inom mieste, v inom hosteli, pod inou moskytiérou, ma naučil, že domov nie je len adresa. Niekedy je to miesto, kde sa ráno zobudíš s vôňou oceánu a s vedomím, že nič nemusíš, len žiť.

Srílanská surferská komunita ma ohromila. Je to skupina ľudí, ktorá nepozná hranice – geografické ani osobné. Stretla som tam turistov z Austrálie, Európy, USA, Brazílie, aj domácich chalanov, ktorí vyrástli pri oceáne a surf pre nich bol spôsob života. Každý z nich mal iný príbeh, inú motiváciu, iné dôvody, prečo prišiel práve sem. No všetkých ich spájal oceán.

Tie pláže majú niečo v sebe – magnetizmus, ktorý neprestáva priťahovať ľudí z celého sveta. Či už sú to začiatočníci, ktorí sa učia stáť na doske v plytkej Weligame, alebo skúsení surferi hľadajúci perfektnú vlnu v Ahangame či Midigame, každý tam akoby automaticky zapadol. Nikto sa nezaoberal tým, odkiaľ pochádzaš, čo robíš doma, koľko zarábaš alebo ako si sem prišla. Stačilo, že si tam – pod rovnakým slnkom, na rovnakej pláži, s rovnakou túžbou zažiť ten krátky moment, keď ťa vlna nesie.

Komunita na Srí Lanke funguje na jednoduchom princípe: otvorené srdce, otvorená myseľ, rešpekt k oceánu a rešpekt k sebe navzájom. Večer sa všetci stretávajú pri malých ohňoch, zdieľajú príbehy z celého sveta, hrajú hudbu, varia ryby chytené ráno a smejú sa, akoby sa poznali roky. Ostrov ich spája spôsobom, ktorý je ťažké opísať a ešte ťažšie zabudnúť.

A možno práve toto bolo pre mňa najsilnejšie. Nikde inde som necítila takú prirodzenú kombináciu slobody, pokoja a ľudskosti. V tejto krajine ľudia žijú pomalšie, ale intenzívnejšie. Keď niečo povedia, myslia to úprimne. Keď sa smejú, smejú sa od srdca. A keď surfujú, robia to s rešpektom, ktorý môže človeka naučiť viac o živote než akákoľvek kniha.

Keď som sa vracala domov, uvedomila som si, že ostrov si nechal kúsok mňa. Nie v materiálnych veciach, ale v pocitoch – v spomienkach na ranné slnko, na rozhovory pod palmami, na vôňu škorice a morského vzduchu, na prekvapivé stretnutia a na ľudí, ktorí ma učili, že ak človek nechá veci plynúť, život si ho často zavedie presne tam, kde má byť.

Srí Lanka bola cestou, ktorá sa nezačala plánom a neskončila návratom. Bola to cesta, ktorá ma zmenila. A keď niekedy zatvorím oči, stále počujem šum vĺn a smiech surferov, ktorí prišli z rôznych kútov planéty – a predsa sa tu všetci cítili ako doma.

Príbeh mesta žijúceho v spomienkach na Juhosláviu, no každý deň prichádza o ďalšiu generáciu, ktorá odchádza hľadať budúcnosť inde.

 „Pamätám si ešte na tie časy, keď sme mali všetko,“ nakloní sa ku mne starší muž, len čo si sadnem na plastovú stoličku pred malou kaviarňou v centre Jagodiny, mesta, ktoré sa nachádza v strede Srbska. Nepoznám ho ani minútu a už mi rozpráva o Juhoslávii, akoby som bola jeho neter, ktorá sa práve vrátila zo sveta. Na stole medzi nami má položenú malú rakiju, ktorej sa ani nedotkol. Po celý čas ju drží ako rekvizitu.

Na jednej ulici vidím moderný billboard s úsmevom prezidenta, ten sľubuje stabilitu. O niekoľko metrov ďalej – skupina mladých s kuframi pri nohách. Čakajú na autobus do Nemecka. To je Jagodina, mesto, kde sa dve generácie míňajú ako dva vlaky na rozdielnych koľajach. Jeden mieri späť a druhý dopredu. Keď starší muž predo mnou konečne zdvihne pohár a napije sa, pozrie mi priamo do očí a povie: „Píš, čo vidíš. My sme si už zvykli dívať sa inam.“

Medzitým počujem za chrbtom krik detí, klopkanie pneumatík o rozbitý asfalt a kdesi v diaľke trúbenie auta. To všetko tvorí kulisu pre otázku, ktorá sa v tejto krajine vráti v každom rozhovore skôr či neskôr: Bolo kedysi lepšie, alebo sa tomu len snažíme uveriť? V Jagodine sa do podobných otázok neponáram sama. Ľudia ma tu do nich hádžu už od prvej chvíle. Mesto pôsobí tak, akoby stále čakalo na odpoveď, ktorú mu nikto nepriniesol. Niekedy sa mi zdá, že aj tie staré stoličky pred kaviarňami držia pohromade len silou zvyku ako pamiatky na „tie staré časy“.

Do Srbska som neprišla náhodou. Nepricestovala som sem ako turistka, ani ako človek, ktorý chce „spoznať Balkán“, ako sa to často píše v cestopisných blogoch. Prišla som, lebo som chcela pochopiť, prečo sa z tejto krajiny, kedysi jednej z najstabilnejších a najotvorenejších v juhovýchodnej Európe, stalo miesto, kde mladí odchádzajú rýchlejšie, než stíhajú prísť nové generácie. Chcela som vidieť, čo zostalo z Juhoslávie a chcela som počuť, či je tá nostalgia len pekne zabalenou spomienkou, alebo skutočným príbehom, ktorý sa dá ešte stále pocítiť v uliciach a v slovách miestnych.

Starší obyvatelia tu o nej často hovoria. Nie ako o politickom projekte, ale ako o konkrétnom živote, ktorý vtedy viedli. O časoch, keď federácia šiestich republík a dvoch autonómnych oblastí pôsobila ako zvláštny, ale fungujúci organizmus. Nie dokonalý, nie spravodlivý, nie rovnaký pre všetkých, ale zrozumiteľný. Hovorili o cestovaní bez víz, o silnom priemysle, o stabilných platoch, o pocite, že človek sa nemusí báť, že zajtra bude horšie ako dnes. No vedeli aj to, čo sa v spomienkach niekedy vynecháva. Že po Titovej smrti vznikli pukliny, ktoré už nebolo možné zaplniť. Napätie medzi republikami, nacionalizmy, ekonomické problémy, ktoré sa už nedali zakryť sociálnym optimizmom. Krajina, ktorá si zakladala na tom, že nie je ani Východ, ani Západ, sa začala trieštiť zvnútra. A keď prišli deväťdesiate roky, vojny, sankcie a hyperinflácia, to všetko sa tu nezmenilo na abstraktné kapitoly dejín, ale na konkrétne prázdne chladničky, nemocnice bez vybavenia, továrne, ktoré zhasli zo dňa na deň.

A presne tento kontrast bol dôvod, prečo som prišla. Chcela som vidieť, čo zostalo v uliciach po období, ktoré malo svoju silu aj svoje temnoty. Chcela som pochopiť, prečo sa tu história drží tak pevne, že preniká do všetkého – do rodinných rozhovorov, do politických debát, do rozhodnutí mladých ľudí.

Nie je ľahké zbaliť si život do kufra

Opúšťam kaviareň a nechávam za sebou muža s rakijou. Ešte stále sleduje môj odchod, akoby sa bál, že zabudnem na jeho slová skôr než dorazím na koniec ulice. Kráčam smerom k bulváru a mám pocit, že ešte stále v ušiach počujem jeho hlas. Zo zamyslenia ma vytrhne vôňa pražených semienok. Ulicou sa tiahne teplá a sladkastá vôňa, známa každému, kto niekedy prešiel balkánskym mestom. Pri stánku stojí mladý predavač s čiapkou stiahnutou hlboko do polovice čela a rukami zastrčenými v rukaviciach bez prstov. Napriek chladu má na tvári široký úsmev.

„Dajte si,“ zakričí na mňa, akoby ma poznal. „Všetci si dávajú. A verím, že aj vám to spraví deň o niečo lepším. Viete, tu musíme začínať ráno optimizmom, lebo počas dňa ho mesto pomaly, ale iste vysaje.“ Zasmeje sa, ale jeho smiech trvá hádam len sekundu. Predavač menom Rusomír sa po čase rozrozprával.  „Ak by som stratil dobrú náladu, asi by som sa stal rovnakým ako mnohí okolo. Uzavretým, podráždeným a rezignujúcim. Vravím si, že musím zostať veselý, aby ma mesto nezlomilo skôr než budem pripravený odísť. Ale čo vám budem hovoriť. Nie je ľahké zbaliť život do kufra. Máte tu rodinu, kamarátov, celé detstvo. A predsa to urobili viacerí. Z nášho ročníka ich tu zostalo možno päť. Ostatní sú už v Nemecku alebo Rakúsku. My predávame semienka a čakáme na správy o tom, že niekde dostali lepšiu robotu.“

Kým rozpráva, všímam si detaily, ktoré sa občas strácajú v rozhovoroch. Prach na okrajoch pultu, ktorý sa usádza rýchlejšie než ho stíhajú zotierať, modré plastové nádoby so semienkami, povolené okraje čiapky, ktorá už očividne pamätá dve zimy. Všetko pôsobí dočasne, provizórne, akoby celé mesto fungovalo len v režime „kým sa nerozpadne“.

O pár metrov ďalej stojí staré kino. Je tiché, prázdne, ako zabudnutá kulisa. Nálepky na sklenených dverách vybledli, tituly filmov sú nečitateľné a vo výklade zostalo niekoľko plagátov, ktoré nikto neodstránil. Pred ním sedí stará žena, Milica, so šatkou previazanou pod bradou. Vyzerá, akoby k tomu miestu patrila rovnako ako praskliny na fasáde. Po krátkej debate sa jej pýtam, či chodí do kina, ktoré je za ňou. „Toto kino,“ začne, „bolo kedysi naše okno do sveta. Chodili sem celé rodiny, aj keď sa premietali filmy, ktoré všetci videli už trikrát. To nebolo o filme. To bolo o tom, že človek si sadol vedľa susedov, porozprával sa, zasmial, vypol starosti. Keď ho zavreli, skončilo sa jedno z toho mála kultúrneho, čo sa v tomto meste nachádzalo.“

S Milicou pokračujem v debate a pýtam sa jej na bývalú Juhosláviu. Po otázke sa jej prsty pevnejšie zovreli okolo opornej paličky. „Ľudia hovoria, že kedysi bolo lepšie. Nie, nie lepšie, ale akosi celistvejšie. Človek vedel, čo môže čakať, v čo si môže dovoliť dúfať. Teraz žijeme v neistote, ktorá sa vlečie ako dlhý tieň. A keď v ňom stojíte príliš dlho, máte pocit, že svet patrí iným.“

Ulice plné hudby

Pokračujem ďalej a zrazu ma prekvapí hudba. Na lavičke sedí muž s harmonikou. Neprestane hrať ani keď sa postavím vedľa neho. Melódia znie ako niečo medzi balkan-folkom a detskou uspávankou. „Tú pesničku som hrával ešte ako chlapec,“ povie. „Ľudia ju kedysi poznali. Spievali sme ju pri stole, keď sme oslavovali čokoľvek – narodeniny, žatvu, aj to, že sa niekto vrátil z práce skôr. Bolo to jednoduché šťastie.“ Spýtam sa: „A dnes už nie?“ Odpovedá:  „Namiesto piesní rozoberáme, kto odišiel, kto odchádza a kto sa ešte len chystá. Keby sa tu viac spievalo, možno by sme menej cítili, ako sa všetko rozpadá.“

Jeho slová neznejú zatrpknuto. Skôr vzdialene, jemne, akoby to rozprával človek, ktorý má už od bolesti odstup. Nie je to rezignácia, je to akási staromódna forma akceptácie, ktorá sa v Jagodine drží pri viacerých ľuďoch.

Stredná generácia

Tú istú myšlienku si nesiem až k autobusovej stanici. Po celodennom potulovaní a nasávaní atmosféry z mesta som sa vybrala do hotela. Síce srbsky rozumiem, no priznávam, že niektoré slová mi robia problém. Po chvíli čakania zahlásia nejaký oznam. Amplión zachrapčí a ja počúvam, ale nerozumiem. Skúsila som ľahkú angličtinu na muža pracujúceho na stanici. Dragan, podľa môjho odhadu štyridsiatnik. Na počudovanie mi rozumel. „Viete, vy ste ma teraz zachránili,“ povedala som mu. Môj autobus neprišiel, tak som musela čakať na druhý. Mala som dostatok času spýtať sa ho, ako sa mu žije v Jagodine.

 „Viete, my, čo sme v strede,“ začne, keď mu vysvetlím, čo tu robím, „my sme generácia, ktorú čas zastihol nepripravenú. Zažili sme koniec Juhoslávie, potom vojny, sankcie, chaos, privatizácie. A teraz sa máme tváriť, že všetko je moderné, európske a v poriadku. Máme štyri práce naraz, aby sme utiahli domácnosť. Mladí odchádzajú, starí sa držia minulosti a my tu zostávame, niekde medzi.“

Dragan bol veľmi milý. Dobro z jeho očí som cítila na kilometer. Po tom, čo sme sa rozlúčili, ma pozval na večeru. „Doma máme skromne, ale príď. Aspoň nebude večer taký obyčajný,“ povedal. Na jeho ponuku som prikývla. Dragan býval na okraji mesta, kde sa domy tlačili jeden k druhému. Jeho príbytok bol nízky, s popraskanou omietkou a strechou, ktorá už roky volá po oprave. Keď prší, presúvame lavór z rohu do rohu, povedala mi jeho manželka s úsmevom. Vo vnútri bolo cítiť teplo rodiny, na stenách viseli fotografie. Krstiny, svadby, Vučić, detské úsmevy a všetko to, čo drží dom pohromade viac než betón.

Dragan má tri deti. Keď som im podala balíčky horaliek, najmladší sa na mňa pozrel tak úprimne, akoby som mu priniesla dar z iného sveta. Večera bola jednoduchá – domáci chlieb, zeleninový šalát, kúsky mäsa, balkánsky syr a zemiaky. Pri stole vládla atmosféra, ktorá bola vzácnejšia než akékoľvek jedlo. Deti občas prerušili vážnejšie témy svojím smiechom a jeho manželka dopĺňala drobné detaily zo života. Počas večera sme prediskutovali politickú situáciu, ale aj náročný život, ktorý v krajine žijú.

„Vidíš,“ povedal pri stole, „niekedy mám pocit, že ľudia odchádzajú nielen kvôli peniazom lebo nechcú čakať na niečo, čo možno nepríde. Ale ja… ja som tu zakorenený. Nie vždy je to výhoda. Niekedy to bolí. Ale moje deti vedia, kde sú doma. A to je niečo, čo im nechcem vziať.“ Pri tých slovách sa na ne pozrel tak oddane, až bolo jasné, že jeho rozhodnutia sa nerodia z rezignácie, ale z lásky.

Čo na to mladí?

Počas návštevy Srbska mi v hlave stále vŕtala otázka, prečo z tohto mesta odchádza toľko mladých. Prechádzala som sa po meste a moje oči sa zrazu zastavili na skupine tínedžerov. Naháňali sa a smiali pri malom parku. Tak predsa, pomyslela som si. Keď som sa priblížila, deti sa ku mne otočili. Pozdravila som ich, a skôr než som stihla dokončiť vetu, začali sa medzi sebou prekrikovať, kto mi odpovie prvý. Ich hlasy sa miešali s hukotom vzdialeného centra, s cenganím bicyklov a tlmenými smiechmi okoloidúcich. „Naozaj sa tu žije tak zle?“ spýtala som sa nahlas, priamo, bez obchádzania. Otvorila som tým diskusiu, ktorá bola zároveň kľúčom k pochopeniu ich sveta, aj ich pocitov.

 „Nie je to ľahké,“ hovorí jedno z dievčat, Nikola, dvadsaťpäťročná grafička. „Rodičia tu zostali, starí príbuzní, ktorí stále spomínajú na Juhosláviu, keď všetko malo iný rytmus, inú dôstojnosť. Hovorili o čase, keď sa všetko zdalo noblesné, aj keď to nebolo dokonalé. Dnes? Tu sa všetko mení rýchlo, každý sa snaží prežiť a odísť. A my zostávame medzi tým, že nechceme zabudnúť, ale vieme, že musíme hľadať príležitosti inde.“

Nikola sa na chvíľu odmlčí a pozrie na okolie. Staré budovy, ktoré kedysi mali elegantné fasády, sú dnes pokryté fľakmi a nasprejovanými obrazmi. „Pozrite sa na to,“ pokračuje, „kedysi tu boli kaviarne plné ľudí, dielne, obchody. Dnes je to o prežití. Ak niekto zostáva, je to preto, že ho niečo drží. A väčšinou sú to spomienky.“

Vedľa nej sedí jej kamarát, Marko, ktorý pracuje v zahraničí, ale teraz je doma na „dovolenke“. „Pamätám si Juhosláviu len z rozprávania rodičov,“ hovorí, „ale vidieť, ako rozprávajú starí ľudia o tom, čo bolo, je zvláštne. Niektorí hovoria, že všetko bolo lepšie. Nie je to pravda, ale na oko fungujúce to bolo. Mal si istotu, vedel si, čo očakávať. Teraz máme slobodu, ale v slobode je neistota, ktorá občas bolí viac než akákoľvek kontrola.“

Vedľa Marka sa odmlčal ešte jeden mladý muž, ktorý doteraz ticho sledoval rozhovor. Otočil sa ku mne a jeho pohľad bol kombináciou frustrácie a odhodlania. „Ja chcem odísť, ale nie preto, že by som neľúbil svoju krajinu. Problém je, že tu nemáme priestor skúšať nové veci. Každý deň sa musíš prispôsobovať, držať sa starých pravidiel, ktoré už nikto nespája s realitou. A tak veľa z nás, čo sme mladí, sa učí žiť s kompromismi skôr, než vôbec začneš skutočne žiť,“ povedal.

Na chvíľu sa odmlčal a zahľadel sa na staré fasády, ktoré odrážali posledné lúče zapadajúceho slnka. „Niektorí hovoria, že mladí si nevážia, kde vyrástli. Ale v skutočnosti sa snažíme pochopiť, prečo tu zostávajú tí, ktorí nemajú na výber, a prečo niektorí odchádzajú. A v tom je celý problém. Rozhodnutie je vždy medzi tým, čo máš rád, a tým, čo potrebuješ.“

Po pol hodine dialógu som sa nepýtala už len ja ich. „Ako sa žije na Slovensku? A kde vlastne to Slovensko je?“. Človek by si myslel, že základy geografie má každý v malíčku. Tu to tak nie je. Zdalo by sa, že sa tu zastavil čas.

Jedno mesto, tisíce príbehov

Keď sa posledný deň môjho výletu chýli ku koncu, ulice Jagodiny sa pomaly ponárajú v zlatej žiare zapadajúceho slnka. Mestom sa ešte nesie jemný cengot bicyklov, smiech detí a tiché tóny harmoniky, ktoré spájajú minulosť s prítomnosťou. V tomto tichu a pohybe sa ukrýva pravda mesta. Nie v štatistikách, nie v správach ani v propagande, ale v ľuďoch, ktorí tu zostávajú a tých, ktorí odchádzajú.

Starší ľudia spomínajú na časy, keď bol život na oko ustálený a predvídateľný, stredná generácia drží rovnováhu medzi realitou a kompromismi, a mladí kráčajú medzi túžbou odísť a láskou k miestu, kde vyrástli. Každý z nich nesie svoj príbeh, často ticho, v pohľade, v gestách, v nenápadných každodenných rituáloch. A práve tieto tiché spojenia vytvárajú rytmus Jagodiny.

Odchádzam, no s pocitom, že som spoznala niečo, čo sa nedá úplne vysloviť slovami. Jagodina nie je len mesto. Je živým svedectvom o generáciách, o rozhodnutiach a stratách, o nádeji, ktorá sa dávkuje po troškách, a o prítomnosti, ktorá sa stále hľadá. V jej uličkách sa mieša história, každodenný život a sny, ktoré sa môžu zmeniť s jedným rozhodnutím, jedným odchodom alebo jedným návratom. A hoci sa mnohí vzdali alebo odišli, mesto stále dýcha. V tichu medzi lavičkami, v smiechu detí, v tónoch starých piesní a v pohľadoch ľudí, ktorí sa snažia nájsť svoje miesto medzi minulosťou a budúcnosťou.

Na Slovensku už tridsaťpäť rokov pôsobí jedinečný klub: venuje sa mimozemským civilizáciám, lietajúcim tanierom či paranormálnym javom.

„Vy veríte? A čo váš kolega?“ vyzvedá hneď po privítaní Miroslav Karlík, zakladateľ UFO Klubu Trnava. Keď fotograf vyjadrí pri téme mimozemšťanov skeptický názor, staršieho pána to nezaskočí ani neodradí. Len stoicky dodáva: „Nič si z toho nerobte, mne to manželka toleruje už päťdesiat rokov, ale nie je zo mňa nadšená.“

Za ten čas si pravdepodobne zvykla. Dokonca mu v dome napokon povolila využívať jednu miestnosť výlučne pre UFO – teda neidentifikované lietajúce objekty. Izba slúži ako pomyselný archív trnavského UFO klubu. Nájdete v nej zozbierané najvýznamnejšie záznamy z činnosti tohto jedinečného spolku, nezvyčajné fotografie, ale najmä životný príbeh pána Karlíka.

Ten je plný kontrastov, podobne ako obývacia miestnosť, kde nás usadí. Bijú sa v nej svätci – i keď by sa on sám za silného veriaceho neoznačil. Na jednej polici je vyložená mosadzná busta Vladimíra Iľjiča Lenina. Tá zazerá na protiľahlú stenu, kde je vyvesený obrázok Panny Márie.

Ani mrak, ani vták

Ako sa z bežného človeka stane najznámejší slovenský ufológ? Potrebuje k tomu šťastie, nadanie, alebo nejaký špeciálny talent? Odpoveď vás možno prekvapí. Podľa pána, ktorý ním právoplatne je, vám stačí úprimný záujem, ochota skúmať neprebádané a vytrvalosť. „Ja som sa prvýkrát o UFO začal zaujímať až počas vojenčiny. Vtedy sme však o tejto problematike veľa nevedeli, nebolo to také populárne ako dnes,“ upresňuje.

Datoval sa august 1968 a mladého Miroslava pridelili k útvaru protivzdušnej obrany ako kresliča. Túto zaujímavú pracovnú pozíciu získal podľa vlastných slov preto, lebo bol „spoľahlivý“. „Viete, môjho otca počas Slovenského národného povstania chytili Nemci a skončil v koncentračnom tábore. Na základe toho som bol režimom označený za dôveryhodného a mohol som ísť strážiť hranicu,“ vysvetľuje.

Hoci si už o niekoľko týždňov na vlastnej koži zažije vpád sovietskych vojsk na územie Československa, nejde o jeho najintenzívnejšiu spomienku z tohto obdobia. Za tú môže jednoznačne označiť prvé vlastné spozorovanie bleskurýchleho neidentifikovaného objektu za pomoci rádiolokátora (pozn. aut.: zariadenie na identifikáciu pohybu a rýchlosti objektov). „My, kresliči, sme pravidelne každý mesiac skladali skúšky. Museli sme vedieť rozoznať všetky typy lietadiel, ich výzbroj a dolet. Ak by sme neprešli, nepustili by nás na vychádzku,“ približuje náplň svojej vojenskej činnosti.

Na základe týchto poznatkov potom vedel s kolegami ľahko odlíšiť, či sa niečo vymyká normám. Ak na prístrojoch zaznamenali rýchlosť niekoľkonásobne prekračujúcu bežné normy, začali nad týmto zjavom ihneď uvažovať. „Keď vidíte objekt, ktorý sa pohybuje rýchlosťou desaťtisíc kilometrov za hodinu, tam veľmi nie je o čom diskutovať. To nie je ani stíhačka, ani mrak, ani nejaký poplašený vták,“ poznamenáva.

Vojaci tušili, že na obrazovkách pozorujú niečo nevídané. Záznamy z prepisov následne odovzdali veleniu, to s nimi však nechcelo mať nič spoločné. Vysvetlenie neprichádzalo, a tak ho neskôr začal hľadať pán Miroslav na vlastnú päsť.

S Mečiarom a Voštinárom

Do roku 1989 sa informácie o UFO získavali len s ťažkosťami. Literatúra vychádzala zriedka a v novinách ste sa dočítali o nezvyčajných úkazoch na oblohe iba ojedinele. Reálny priestor na dýchanie získala slovenská ufológia až po páde komunistického režimu. „Obratom u nás vzniklo dvadsaťsedem UFO klubov po celom Slovensku. My sme boli až tretí, no ako jediní sme vydržali dodnes,“ priznáva ufológ Karlík.

Tematika razom nabrala na popularite a postupne sa dostávala aj do médií. So vznikom samostatnej republiky začal vychádzať UFO magazín, ale objavili sa tiež rozličné relácie, ktoré sa zaoberali nadpozemskými javmi, vesmírom a všetkým neprebádaným. Ich životnosť však spravidla bola kratšia než by pán Karlík očakával. „Bol som jedným z pravidelných prispievateľov magazínu. Časopisu sa darilo nadpriemerne a záujem o tieto témy bol obrovský. Jedného dňa nám zavolal pracovník z vydavateľstva a oznámil nám, že sa mu to finančne nevypláca, a tak končíme. Keď sme kontrolovali remitendu, bola na úrovni sedemdesiatich percent. Nedávalo to zmysel, ale zjavne sa to niekomu nepáčilo, a ten niekto, nám klepol po prstoch,“ smutne konštatuje ufológ.

Lietajúce taniere a mimozemské civilizácie nepristáli len v tlači. „V deväťdesiatom treťom sme spoločne s Vladom Voštinárom v Rádiu T hneď niekoľkokrát rozoberali problematiku UFO. Táto téma rezonovala v regionálnych rádiách tak veľmi, že sme neskôr spoločne s Jánom Mečiarom dostali v Rádiu Trnava vlastnú reláciu. Volala sa Večerná odysea a ľudia z okolia nás mohli počúvať každý deň od desiatej hodiny večer,“ spomína.

Zabúdalo by sa mu však ťažko. Dôkazom toho je špeciálna UFO miestnosť v zadnej časti domu. Tá možno nie je v takej dobrej kondícii ako jeho pamäť, no je v nej uložené rovnaké, ak nie väčšie množstvo informácií. Nájdete tu všetko, na čo by si človek len pomyslel. Osobné fotografie, výtlačky z novín, ufo časopisy, ale aj vlastné nákresy a záznamy pána Miroslava. Človek sa priam nevie vynadívať – na jednej strane vystavená tabuľa s kruhmi v obilí, na druhej ilustrácie rozličných symbolov a neznámych značiek. Keď otvorí skrinku, zdá sa, že je to doslova studnica zápisov. V riadiacej miestnosti UFO klubu sa zdržíme len pár minút, no keď odchádzame, na veľkom stole už je nahromadená hora papierov. A skrinka? Stále plná!

Ani takýto objem informácií však neznamenal, že okolie vnímalo jeho úsilie seriózne. „Viete, my na Slovensku sme v porovnaní so susednými krajinami dodnes pomerne konzervatívni. Veď aj keď sme zakladali UFO klub v Trnave, tak sme sa čo najskôr išli zaregistrovať na ministerstvo, lebo nás ľudia na začiatku často označovali za sektu,“ dodáva s úsmevom na tvári. Postupom času sa však našlo čoraz viac jedincov, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoje skúsenosti a zážitky, čo zásadne uľahčilo prácu jemu aj jeho kolegom.

„Neblbněte, hoši“

Dnes už môžu ľudia pozorovania neznámych objektov alebo mimozemské zážitky nahlásiť UFO klubu Trnava cez internetový formulár. Ak sa kedysi o svoje zážitky chceli podeliť, museli nabrať odvahu, zavolať a s odborníkmi sa stretnúť. Pán Miroslav tvrdí, že by záznamov nazbierali o stovky, ba až tisícky viac. Len keby sa ľudia nebáli.

„Na prednášky a konferencie nám chodievajú veľké skupiny ľudí. Keď tie veci preberáme a pýtame sa poslucháčov, či sa niekto chce podeliť o svoje skúsenosti, v sále je ticho. Keď skončíme, začnú sa po jednom trúsiť a rozprávať nám o tom, čo videli. Po prednáške je zrazu každý ufológ,“ vysvetľuje. V praxi sa taktiež stretáva s opačným extrémom – pasivitou, respektíve nezáujmom.

Ako príklad uvádza príhodu zo Záhoria. „Raz nám zavolali z Popudinských Močidlian, kde našli kruhy v snehu. Tak sme sa tam vybrali a obzreli to. Veľmi nás to nenadchlo, no keď už sme tam boli, povedali sme si, že zájdeme kúsok ďalej do lesa. Tam sme natrafili na staršieho muža, ktorý nás oslovil a zaujímal sa o to, čo tam robíme. Keď sme mu vysvetlili situáciu, odvetil nám: ‚Tady hledáte ty ufouni? Padesát let to tu lítá a vy tu z toho blbnete. Dejte mi pokoj!‘,“ opisuje komickú príhodu. Podľa Karlíka majú ľudia vo vyššom veku veľa zážitkov s mimozemskými civilizáciami, veľmi ich to však nezaujíma. „Berú to tak, že sa to jednoducho deje a ďalšie vysvetlenie nehľadajú. Po svete pobehujú anjeli, démoni, ufouni, no tam to pre nich končí,“ konštatuje.

V praxi sa však stretáva aj s ďalším typom „špecialistov“. Sú to ľudia, ktorí zbierajú informácie alebo fotografie s lietajúcimi taniermi či mimozemskou technológiou a tieto zistenia nahlasujú. Keď však príde k stretnutiu, od klubu očakávajú finančnú odmenu. „Je to vcelku bežné, povedia vám, že pre vás majú k dispozícii skvelý záber UFO, no potom vám oznámia, že chcú desať, dvadsať tisíc eur. A kým nezaplatíte, nechcú vám ho ukázať. Takých už zo skúsenosti radšej posielame kade-ľahšie.“

Spielberg veľmi dobre vie

Keď sa ufológa Karlíka pýtame, prečo je väčšina fotiek s UFO len veľmi ťažko rozpoznateľná, nenachytáme ho. „Mimozemšťania netúžia po pozornosti, práve preto ich zvyčajne možno pozorovať najmä v opustených lokalitách a na miestach, kde žije málo ľudí. Keby o to mali záujem, už by sa nám ukázali.“

Pán Miroslav zároveň verí, že na ľudstvo dohliadajú. „Dávajú pozor na to, ako sa správame k našej planéte. Ak by došlo k jej zásadnému ohrozeniu, napríklad k jadrovému konfliktu, určite by zakročili. Zamorená planéta bez života by im bola zbytočná, to by nedopustili,“ konštatuje. Záujem mimozemšťanov o Zem podľa Karlíka potvrdzuje aj ich častý výskyt v okolí jadrových elektrární a vojenských základní. Očividne ľuďom neveria.

A ako podľa skúseného ufológa vyzerajú takí mimozemšťania? Ich podobizeň vám bude pravdepodobne veľmi povedomá. „Veď to poznáte z filmov. Napríklad taký Steven Spielberg natočil niekoľko snímok na základe informácií, ktoré získal z dokumentov od NASA či armády. Takže tie vyobrazenia z Blízkych stretnutí tretieho druhu alebo Vojny svetov sú pomerne presné. Aspoň takýmto štýlom sa nám to snažia dostať do povedomia. Oni veľmi dobre vedia, čo robia a prečo nám tie veci zatajujú.“

Neodlúčiteľnou súčasťou skúmania UFO sú piktogramy, ľudovo povedané – kruhy v obilí. Tie sa na Slovensku v minulosti vyskytovali pomerne často a desiatky z nich ufológ Karlík preskúmal so svojím tímom. Dnes akoby sa po nich zľahla zem. Ostrieľaný ufológ má pre nás jasné vysvetlenie: „Od roku 2009 začali najmä mladí ľudia vo veľkom falzifikovať kruhy v obilí. Mimozemšťania nám nimi zanechávali v poliach svoje odkazy. Chceli, aby sme nad tým uvažovali a skúmali to, čo nám tu zanechávajú. Dnes už to nerobia. Ľudia sa im vysmievali, a tak s tým nadobro prestali. Urazili sme ich,“ dodáva so sklamaním v hlase.

Činnosť UFO klubu Trnava však nezahŕňa len pozorovania neznámych lietajúcich telies na oblohe či skúmanie mimozemských civilizácií, práve naopak. V organizácii si na svoje prídu aj nadšenci astronómie, astronautiky, kryptozoológie, náboženských fenoménov, mystiky, vitality či paranormálnych javov. A to ani zďaleka nie sú všetky oblasti, ktorým sa členovia organizácie aktívne venujú. Veď uznajte sami, takú ponuku by ste nenašli ani v prestížnej michelinskej reštaurácii. O tom, že spolok navštevuje naozaj široké spektrum osôb s rozličnými záujmami, sme sa presvedčili na vlastnej koži počas jednej z jeho prednášok.

Teleskopy a holé zadky

Dnešný večer je v réžii jadrového inžiniera Dušana Sagana a amatérskeho nadšenca astronómie Krzysztofa Dreczkowskiho. S očakávaním si sadáme za posledný voľný stôl v malej kaviarni na okraji Trnavy. Odhadom dnes dorazilo približne tridsať ľudí. Ich rozličnosť si možno všimnúť už len na základe objednávok. Niektorí popíjajú kávu a čaj, iní zasa pivo, ďalší si uchlipkávajú z koňaku či rumu. Chute nadšencov ufológie sú rovnaké ako ich záujmy – rôznorodé. Nájdete tu seniorov, študentov, ale aj bežných, nevýrazných ľudí. Jedno ich však spája – mimoriadne dobrá a priateľská nálada.

Téma prednášky s názvom „Teleskopy – nové objavy vo vesmíre“ možno na prvý pohľad mnohých odradí. Ak očakávate rozsiahlu a náročnú prednášku o tom, ako tieto zariadenia fungujú, ste na zlej adrese. A keď sa inžinier Sagan rozbehne, už ho nič nezastaví. Večernú prednášku preto odštartuje jemu blízkym štýlom, humorom: „Hodiny mi nefungujú, tak neviem, či už som mal začať alebo ešte máme čas. Budem sa teda orientovať podľa slnka.“

S výkladom pokračuje asi hodinu. Za tých pár desiatok minút sa dozviete, ako také teleskopy fungujú. Zároveň zistíte, že v Rusku do roku 2010 existovalo sprivatizované sovietske zariadenie, z ktorého ste za poplatok do vesmíru mohli mimozemšťanom zaslať akýkoľvek odkaz – pokojne aj holý zadok. Dopočujete sa ešte o tom, že jednou z prvých fyzických správ zanechaných človekom vo vesmíre boli plakety. Lepšie povedané tabuľky s vyobrazenými primitívnymi kresbami nahého muža a ženy. A to je len zlomok z toho, čo vám v trnavskom UFO klube odprezentujú.

Druhý rečník Krzysztof Dreczkowski dnes síce rozpráva o amatérskych teleskopoch, tie však ani zďaleka nepredstavujú celú šírku jeho expertízy. „Ja sa hlavne zaujímam o paranormálne a nevysvetliteľné fenomény. Zbieram videá zo Slovenska a Poľska o kadejakých  neuveriteľných javoch. V kolekcii mám napríklad rôzne zábery s nadpozemskými bytosťami, duchmi, alebo škriatkami,“ upresňuje svoju činnosť.

Takých ľudí ako Krzysztof, Dušan či Miroslav nájdete v UFO klube desiatky. I keď sa ich názory v mnohých oblastiach rozlišujú, spája ich jedno a to isté – zvedavosť. Tá drží tento unikátny trnavský klub nad vodou už tridsaťpäť rokov. Ako dlho sa mu podarí v tejto činnosti pokračovať, nedokáže odhadnúť ani jeho zakladateľ Miroslav Karlík.

Svoje celoživotné dielo pre nás najznámejší slovenský ufológ zhrnul týmito slovami: „Jedného dňa odídem, moje zistenia zdedí vnuk alebo vnučka a pravdepodobne skončia v zbere papiera.“

Výbuchy supernov, kozmické žiarenie, bombardovanie okolia časticami, rádioaktivita všade naokolo. Ako toto súvisí s jadrovou elektrárňou?

Nočný stolík časticového fyzika

Nie je náhoda, že práve v Mochovciach nájdete okrem troch pracujúcich reaktorov, a štvrtého vo výstavbe, aj množstvo ďalších fascinujúcich zariadení. Stroj, o ktorom hovoríme, nie je väčší, ako nočný stolík pri posteli a napriek tomu fascinuje vedcov už celé generácie. Ukazuje nám, že aj v zdanlivo prázdnej miestnosti sa odohráva aktivita väčšia, ako v piatok večer na diaľnici z Bratislavy. Namiesto áut v zdanlivej prázdnote cestujú mikroskopicky veľké častice: protóny, elektróny, pozitróny a doznievajú tu aj výbuchy hviezd. Pôvod týchto neviditeľných pútnikov asi nik neodhalí a ich cieľ určíme len ťažko, ale dokážeme ich cestu na pár sekúnd pozorovať.

Ten stroj sa volá hmlová komora, vysvetľuje Robert Holý vedúci komunikácie Jadrových elektrární Mochovce, Slovenské elektrárne: „Je to jeden z exponátov Energolandu a jediný prístroj, ktorý dokáže zobraziť stopy ionizujúceho žiarenia. My ľudia žiarenie nevidíme, je neviditeľné. Takto ho vnímame sprostredkovane cez hmlovú komoru, kde zanecháva kondenzačnú stopu vo výparoch izopropyl alkoholu.“ Ľahšie bude uviesť obrazný príklad. Rovnako, ako keď letia lietadlá na jasnej modrej oblohe, vidíme ich zanechávať stopy. Podobne zobrazuje tieto ’lety’ častíc aj hmlová komora.

Pozorujeme avšak iba určité častice. Tie, ktoré získali elektrický náboj – ióny. Vznikajú, keď do klasických atómov na ceste vesmírom narazia až „šokujúco“ energeticky nabité častice a atómy, teda teraz už ióny a začnú za sebou nechávať stopu, ktorú dokážeme práve v hmlovej komore pozorovať.

Pýtame sa pána Holého, či to nie je nebezpečné. Krúti hlavou a dopĺňa, že tieto stroje slúžia na pokusy a sledovanie reakcií v látkach: „Používajú sa na univerzitách a vo výskumných ústavoch na experimenty, dá sa cez ne pozorovať rozpad prvkov. To sa robí tak, že keď do komory vložíte rádioizotop, tak – podľa toho čo uvoľňuje – uvidíte,  aký typ žiarenia z neho vystupuje. V Energolande slúži hmlová komora iba na základnú funkciu. Ukázať, že žiarenie je všade okolo nás. Ako sme bombardovaný časticami v reálnom čase.“ Vzápätí aj vysvetľuje prečo v Mochovciach slúži iba ako odhaľovač neviditeľného a nie ako výskumný prístroj: „Na výskum potrebujeme izotopy, ktoré by sme do nej dávali. Tie stoja od päť tisíc eur vyššie. A aj hmlová komora stojí dosť, okolo dvadsaťpäťtisíc eur.“

Ľudská predstavivosť nemá hranice

Centrum, v ktorom sa nachádzame, je Energoland. Je to informačné stredisko pre jadrové elektrárne. U nás, na Slovensku, je to unikát. Cez hravé exponáty učí a vysvetľuje, aké zdroje používa ľudstvo na výrobu elektriny. Pritom hlavná časť je, samozrejme, venovaná jadrovej energetike a vysvetľovaniu, ako fungujú jadrové elektrárne a reaktor.

Robert Holý bol jeden z hlavných proponentov tohto centra. Stál pri myšlienke, dizajnovej koncepcii a dnes spolu s Energolandom vedie aj komunikáciu jadrových elektrární pre okolité obce. „S médiami komunikuje hovorca elektrární. Cezo mňa idú informácie do okolitých obcí. Tie informovať nemusíme, nie je to povinnosť. Skôr je to o tom, že my chceme rozprávať o tom, čo sa u nás deje. Byť proaktívny a komunikovať prvý.“ Dopĺňa, že už dvadsať rokov cez občianske informačné komisie pre Mochovce a Jaslovské Bohunice (naše jediné dve jadrové elektrárne) tri až štyrikrát ročne oboznamuje zástupcov okolitých obcí, čo sa v elektrárňach odohráva. Napriek transparentnosti spomína, že ľudská predstavivosť nemá hranice, najmä keď ide ruka v ruke s vynaliezavosťou: „V dedinách tradične nemajú senzory rádioaktivity. Jedna z okolitých dedín si ale nainštalovala Sco merač (Scincilačný na detekciu častíc). Raz sa im tam začali ukazovať divné hodnoty, volali nám do elektrárne z obce. Spojil som starostu s riaditeľom elektrární a vysvetľovali sme mu, že ak mu to niečo ukázalo, tak určite nie z Mochoviec, pretože na našich meracích staniciach sme nezachytili nič a takisto nič nezachytili ani detektory SHMÚ. Ak to nebola porucha, či anomália prístroja, tak to neviem vysvetliť.“

Energoland je centrum snahy o informovanie verejnosti. Stavali ho štyri roky a v prevádzke je už jedenásť. I keď sa uvádza, že je určený pre všetky vekové kategórie, tak je centrum cielené skoro na tých najmladších. Na žiakov, ktorí už majú hodiny fyziky, čiže od piatej triedy vyššie. Deti ale statický exponát ako hmlová komora nezaujíma tak, ako napríklad model motorky z budúcnosti, s náučnou videohrou, ktorú ovládajú práve jazdou na nej. Alebo robot na vrátnici. „Chceli sme tu mať top technológie, ktoré boli dostupné v tom čase, keď centrum vznikalo. My sme sem nechceli dávať počítače, na ktorých pôjdu simulácie. Tie si vie každý pustiť doma z gauča. Cieľ bol, aby tu boli iné, inovatívne zobrazenia a že budú zaujímavejšie ako telefón,“ vysvetľuje myšlienku pán Holý.

„Hmlová komora je ten najlepší exponát, lebo ukazuje niečo reálne, niečo veľmi živé. Ale ja mám veľmi rád Electricity Maps, ktorú tu premietame aj na veľkej obrazovke. Je to apka, ktorá – vychádzajúc z reálnych dát – ukazuje, ktorá krajina vyrába elektrinu s akou uhlíkovou stopou a akým spôsobom. Toto je úloha ľudstva, my musíme eliminovať uhlíkovú výrobu. Energetika prispieva obrovským podielom k produkcii CO₂ a pokiaľ nechceme, aby sa planéta otepľovala, tak s tým musíme niečo urobiť veľmi rýchlo. Krivky emisií, zvyšovania teploty a nárastu populácie idú exponenciálne hore,“ konštatuje. Vysvetľuje, že krajiny, ktoré používajú jadro, veterné a slnečné elektrárne, majú prirodzene nízku uhlíkovú stopu. Slovensko,oproti Poľsku, Česku a Nemecku, ju má oveľa nižšiu, lebo nepálime plyn, ani uhlie.

Videohra, americký YouTuber, ária v chladiacej veži a maďarskí študenti

Jadrové elektrárne majú problém, ktorý riešia z roka na rok. Študenti už neštudujú jadrovú fyziku. Kedysi v minulosti tento odbor dokončilo na slovenských univerzitách pätnásť, možno dvadsať študentov ročne. Dnes sú to dvaja, traja. Príliš málo, aby dopĺňali personál elektrární. Tieto odbory totiž dávajú vedomosti študentom, aby sa mohli hlásiť na pozície operátorov a aj reaktorových fyzikov.

Elektrárne sa to snažia zmeniť. Najmladších k jadru lákajú populárnou kreatívnou hrou Minecraft, v ktorej organizujú „stavebné“ turnaje o peňažné príspevky školám. Stredoškolákom zo Strojníckej školy v Tlmačoch od septembra poskytujú duálne vzdelávanie v Mochovciach, aby žiakom ukázali, čo by ich čakalo, ak by sa raz v elektrárňach zamestnali. V rámci pilotného projektu s bývalým primátorom Levíc Štefanom Mišákom oslovili školy v okolí, ktoré nominovali svojich učiteľov matematiky a fyziky. Dokopy dvadsať pedagógov mali prehliadku elektrárne aj na miesta, kam sa bežný človek nedostane.

Cez leto sa do Mochoviec pozrel aj známy americký tvorca náučných videí Kyle Hill a Eric Meyer, operný spevák a zakladateľ Generation Atomic. Meyer zaspieval upravenú opernú áriu z Wagnerovej opery Tannhäuser, v srdci chladiacej veže.

Mochovce lákajú aj vysokoškolských študentov jadra. Na Slovensku nemáme školský reaktor, čo je veľká škoda, naši fyzici chodia na praktické cvičenia do Prahy, Viedne a Budapešti, kde tieto reaktory majú. To, že môžu praxovať v troch rôznych krajinách, robí ich štúdium ešte zaujímavejšie. Na oplátku, elektrárne majú dohodu s STU, že maďarských a českých študentov, popri našich slovenských, púšťajú na prehliadku elektrární. „Spolupracujeme hlavne s technickými slovenskými univerzitami, Slovenskou Technickou Univerzitou v Bratislave, Technickou univerzitou v Košiciach a Žilinskou univerzitou. Tie majú študentov, ktorí rozmýšľajú o tom, že by sa u nás zamestnali, a my im chceme ukázať, že je tu pre nich miesto. Lepšie je vyberať si z viacerých najlepších, ako keď ste radi, že sa aspoň niekto hlási. V zásade, ten, kto vyštuduje jadrovú fyziku, sa dokáže uplatniť všade. Aj v McDonalde, ale bola by to škoda. Sú to ľudia, ktorí sú žiadaní na trhu práce, je tu konkurencia a v energetike sa o nich idú potrhať. Niektoré firmy nám dnes vykrádajú naše mladé mozgové kapacity,“ zatvára myšlienku Robert Holý.

Semafor pre bezpečnosť na pracovisku

Do Mochoviec chodia denno-denne stovky zamestnancov do práce. Na elektráreň sa bez povolení človek nedostane, tak ako ani na žiadne iné dôležité pracovisko, ktoré má turnikety na kartičky. Tam sa však bežné zabezpečenie končí a začínajú rôzne iné prvky fyzickej bezpečnosti. Ochrana je na prvom mieste, a to reprezentuje aj veľký dopravný semafor na vrátnici a v niektorých chodbách v rámci komplexu budov. „To je jeden z nápadov, ktorý sa zaviedol bývalý riaditeľ elektrární, Jaroslav Holubec, ktorý teraz vedie dozor jadrovej bezpečnosti, aby sme upozornili na ľudské chyby. Ak sa nejaká stane, semafory svietia na červeno, po týždni na oranžovo a až po ďalšom týždni znovu na zeleno,“ vysvetľuje sprievodca elektrárňou. Systém má upozorniť ľudí, že sa niečo stalo. Elektrárne sa riadia príslovím, že múdry človek sa učí na chybách druhých. Keď sa pýtam, aké chyby má na mysli, trocha úsmevne odpovedá: „Ľudské chyby majú veľmi široké spektrum, od pomýlenia sa v slove a preklepoch, či zle prečítanie označenia komponentov. Človek ide, všetko sedí, aj čísla komponentov sedia, ale potom sa zistí, že nepatria pre prvý, ale pre druhý blok. Viac ako deväťdesiat percent chýb, čo sa udejú, sú ľudské omyly.“

Najlepšia ochrana je prevencia

K základnému počtu okolo tisíc denných zamestnancov treba prirátať zmenových pracovníkov. Funguje tu zmenový systém, šesť na prvý, šesť na druhý a šesť zmien na tretí blok. Plus sú tu ľudia dokončujúci štvrtý blok, dodávateľské organizácie a počas odstávky bloku, keď sa mení palivo a robí sa údržba, tak od týchto dodávateľov tu pôsobí päťsto ďalších duší. Každý, kto pracuje v elektrárni, predtým ako dostane preukaz, musí absolvovať jednodňové školenie, preukázať trestnú bezúhonnosť a pracujúci v technologických objektoch musia mať aj psychotesty. Tie sa líšia podľa potrieb na jednotlivé pozície. Rozdielne testy majú operátori na blokovej dozorni a iné má údržbár. „Pri bežných pozíciách slúžia testy na overenie, aby sme si sem nepustili „šialenca“. Na blokovú dozorňu si vyberáme absolventov technických univerzít. Z nich len zhruba jedna pätina prejde psychotestom na pozíciu operátora. To neznamená, že zvyšné štyri pätiny sú šialenci, vôbec nie, môžu to byť úplne normálni ľudia, len na tie operátorské pozície hľadáme ľudí so špecifickým správaním,“ vysvetľuje. Takých, ktorí sa pod stresom nezrútia a neupadnú do chaosu, ale zachovajú si chladnú hlavu aj v náročných situáciách.

Vraciam sa k Robertovi Holému a objasňuje mi, aké sú priority našich jadrových elektrární: „Chceme zamestnancov informovať o bezpečnosti. Pre nás je najvyššou prioritou práce – bezpečnosť. Je nadradená ekonomickým aj prevádzkovým výsledkom. Bezpečnosť je top-top priorita. Interná komunikácia sa zameriava práve na to, že všetko sa musí robiť v súlade s pravidlami a predpismi. Ich dodržiavanie je Alfou a Omegou celej našej práce.“ Zároveň mi odpovedá na otázku, či môžem fotografovať za vrátnicou – priamo v priestoroch elektrární: „V zásade nie je na elektrárni tajné nič. Bránime sa proti tomu, aby sme ukázali prvky fyzickej ochrany. To nie je niečo, čo chceme, aby sa šírilo, ale aby to zostalo naším tajomstvom. Takže ani natáčať, ani fotiť sa nesmie. Máme skúsenosti z minulosti, že sa zdieľali nechcené fotografie a videá. Výnimku môže povoliť len riaditeľ. Máme vlastného profesionálneho kameramana, ktorý pre nás robí už dlhé roky a vie, čo sa môže a čo sa nesmie.“ Na naše sklamanie, ale s pochopením.

Turbíny majú ženské mená?

Z našej exkurzie po elektrárni mi v strojovni neuniklo, že turbíny pre prvé dva reaktory majú mená: Milka, Johanka, Helen a Anna. „Tú historku som počul takto: Mali by to byť ženské mená, pretože pri výstavbe elektrárne montážni pracovníci boli chlapi. Keď uvádzali prvú turbínu do prevádzky, urobili obálkovú súťaž a kto dal do obálky viac peňazí, ten mohol vybrať turbíne meno. A či už to bola manželka, frajerka, asistentka riaditeľa, to neviem, ale takto to začalo…“ rozpráva Robert Holý. Poukazuje ešte na ďalšiu zaujímavosť. Na každý reaktor pripadajú dve turbíny, reaktory totiž boli projektované pre krajiny s malými sieťami a počas výstavby ČSSR malo veľmi slabé prepojenia na okolité krajiny, a aj to len na východ. Typicky je na jeden reaktor jedna turbína. Reaktory našich elektrární boli projektované tak, aby podľa potreby mohli fungovať s jednou alebo s dvoma turbínami. Myšlienka bola, že cez pracovné dni, keď beží aj výroba vo fabrikách a továrňach, treba vyšší výkon, a tak pôjdu obe turbíny. A cez víkend, keď je pokoj, jednu turbínu vypíname.

Zároveň je otázne, či sa v tradícii mien turbín bude pokračovať. Totiž na prvom a druhom bloku sú mená na kapotáži – ochrannom hornom kryte. Na treťom a štvrtom bloku finálnu kapotu a teda ani mená zatiaľ nemajú.

Rádioaktívne úložisko a A1 Jaslovských Bohuníc

Pri oboch našich atómkach sú strediská pre spracovanie rádioaktívneho odpadu od firmy JAVYS – Jadrovej a vyraďovacej spoločnosti. Rádioaktívne odpady nemajú energetickú hodnotu, sú to použité ochranné prostriedky, rukavice, montérky, handry, topánky, prístroje, v ktorých tieklo rádioaktívne médium a pokazili sa. Toto je už odpad. Úložisko týchto nízko a stredne aktívnych odpadov je pri Mochovciach.

Vyhoreté palivo sa skladuje v Jaslovských Bohuniciach. Kazety z našich reaktorov nie je bez energetickej hodnoty a budúce reaktory z nich budú ešte vedieť vyžmýkať ďalšiu „šťavu,“a to zo zvyšku uránu-235.

Na otázku, prečo použité palivo nepredáme do zahraničia, dostaneme úsmev a odpoveď: „S vyhoretým palivom sa neobchoduje. To zakazujú aj medzinárodné konvencie, ktoré zaväzujú každú krajinu s jadrovou energetikou. Každý sa musí postarať o svoj rádioaktívny odpad a palivo sám. Za predchádzajúceho režimu sme mali zmluvy so Sovietskym zväzom, že palivo, ktoré nám dodajú na ešte prvú elektráreň A1 v Jaslovských Bohuniciach, bude odvážené späť do Sovietskeho zväzu. Preto tu z A1 veľa nezostalo. Všetko ostatné z V1, V2 a Mochoviec, je uskladnené v Jaslovských Bohuniciach.“

Takže najstaršie jadrové palivo na Slovensku tu už máme odložené päťdesiat rokov, a to z V1 Jaslovských Bohuníc a zároveň aj každé, ktoré prišlo po tom. O prvom jadrovom reaktore na Slovensku sa hovorí zriedka. Pripomínajú ho iba exponáty v informačnom centre Jaslovských Bohuníc. Pán Holý tvrdí, že to môžeme nazvať múzeom. Sú tam modely kaziet a vzor blokovej dozorne A1 . „Bol to experimentálny reaktor československej konštrukcie typu KS-150 (HWGCR), chladený plynom (CO₂) a vedený ťažkou vodou. Stavala ho Škodovka. A1 bola vysoká škola pre našich prvých jadrových fyzikov, kde sa získali kľúčové skúsenosti pre ďalšie bloky.“

Jadrové elektrárne Mochovce, Jaslovské Bohunice, Temelín a Dukovany sú základnými kameňmi jadrového inžinierstva na Slovensku a v Čechách. Dnes riešime otázky ekológie a budúcnosti, či poháňania našich elektrických spotrebičov. Zajtra možno budeme rátať dráhy lodí s reaktormi vesmírom. Cesta k tomu cieľu sa bez energie z jadra nezaobíde, a tak chápanie a záujem o jadro musí rásť. Iniciatívy a projekty ako Energoland sú významné pre inšpiráciu generácií, ktoré prichádzajú po nás a elektrárne ako Mochovce a Jaslovské Bohunice nielen vnášajú svetlo do našich domovov, ale zabezpečujú aj čistejšiu budúcnosť. Svojím podielom k vede, technike a technológiám a k poznaniu sveta. Je na nás, aby sme si chránili naše technologické úspechy a mysle, ktoré s nimi pracujú každý deň.

Horúčka, malátnosť, migréna a hlad je najhorší spolucestujúci. Najmä, keď za pár dní prejdete tisíce kilometrov (zdroj: AI)

Prekonal horúčku dengue počas cesty po juhovýchodnej Ázii. Tri nemocnice, tri krajiny a jeden vírus ukazujú, že v trópoch nemusí byť najväčšie nebezpečenstvo pod hladinou, ale vo vzduchu.

Z bezsenného spánku ma prebúdza pípnutie telefónu. „Mám dengue,“ píše mi otec z opačnej polovičky planéty. Bez zamyslenia, o čo vlastne ide, mu obratom volám cez videohovor. Na obrazovke na mňa vyskočí známa tvár, ale v niečom iná.

Okrem opálenia rovníkovým slnkom na jeho tvári badať vyčerpanie. Podvyživená tvár, kruhy pod očami, kropaje potu na čele sťa mäsiarky a trasúce sa pery naznačujú, že niečo nie je v poriadku. „Mám horúčku dengue a už som niekoľko dní nejedol,“ vysvetľuje mi. V hlave mi víri spleť otázok, ale prvé, čo sa opýtam je: „Ako sa to stalo?“

Prvé signály

„Po dvoch týždňoch potápania sa na Raja Ampat mi v predvečer odletu bolo akosi zvláštne. Zrazu som nemal chuť na jedlo a ani pivo mi nechutilo,“ spomína na prvé náznaky choroby na zabudnutom mieste v Indonézii. Na premýšľanie ale nebol čas, pretože ho čakalo niekoľko hodín letu cez Balikpapan do Jakarty. A práve vtedy sa horúčka rozbehla naplno. Keď dorazil do hotela, zrútil sa na posteľ aj s batohom. „Vedel som, že toto nie je dobré. Celý som horel.“

V hlavnom meste Indonézie, kde teplota v tieni bežne presahuje 30 °C, sa dostal do stavu, keď mu chýbala energia čo i len vyhľadať pomoc. Recepčný mu odmietol zavolať taxík, a tak vyšiel do ulíc veľkomesta sám. Stál pri ceste vyše hodiny, kým sa nad ním nezľutoval miestny vodič minibusu. Ten ho doviezol na miesto, kde zohnal taxík na letisko. S horúčkou presadá, opäť, do ďašieho lietadla. Tentokrát Jakarta – Kuala Lumpur.

Nemocnica v Kuala Lumpur

V Malajzii ho našťastie čaká moja mama, ktorá za ním priletela, no jeho stav sa ďalej zhoršuje. „Horúčka štyridsať, celé telo sa triaslo. Z lekárne som si doniesol lieky, ale nič nepomáhalo,“ hovorí.  Oproti hotelu, cez ulicu, stojí súkromná nemocnica Kiara. O tom, že existuje, sa dozvie až nadránom. Tam mu odoberú krv a do hodiny prídu výsledky: „Máte horúčku dengue.“ Personál mu nasadí infúziu, po ktorej sa prvýkrát po dňoch cíti lepšie. „Ako znovuzrodený,“ hovorí. No choroba sa tak ľahko nevzdáva.

Podľa Centers for Disease Control and Prevention (CDC) trvá horúčka dengue zvyčajne dva až sedem dní. Potom, keď teplota začne klesať, prichádza najrizikovejšia fáza – obdobie tzv. warning signs: silná bolesť brucha, vracanie, krvácanie z ďasien, letargia či rýchly pokles počtu krvných doštičiek .

Diagnóza je prekvapivo rýchla. „Všetko vybavené do hodiny. Všetci boli milí, hneď vedeli, čo robiť,“ spomína. V tej chvíli ešte netuší, že o deň neskôr bude na palube ďalšieho lietadla chorý pokračovať do Thajska.

Oslava narodenín síce nebola najkrajšia, ale za to jedna z najintenzívnejších (zdroj: archív ZP)

Telefonát z ministerstva

„Ráno mi volali z Ministerstva zdravotníctva Malajzie,“ spomína. „Chceli vedieť, prečo som neprišiel na kontrolu, ktorú mi nariadili po diagnóze.“ Telefonát priamo z ministerstva dáva celej situácii ešte väčšiu vážnosť. V hlave má jediné – strach. Cudzia krajina, horúčka a jazyková bariéra. „Nevedel som, či ma nechcú náhodou zadržať alebo izolovať. Vypol som telefón a tváril som sa, že tam nie som.“ Z Kuala Lumpure nakoniec odlieta do Thajska – unavený, dehydrovaný, v stave, keď by zrejme potreboval hospitalizáciu. Cesta, ktorá mala byť pokračovaním dovolenky, sa mení na improvizovaný útek.

Druhá nemocnica

Po pristátí v Krabi sa rodičia presúvajú autobusom do mesta Trang. „Bolo mi zle ako ešte nikdy. Keď som sa ledva držal na nohách, manželka si všimla ľudí v bielych plášťoch a prikázala tuk-tuku zastaviť.“ Náhoda ich dovedie k nemocnici, kde znovu podstúpi kompletné vyšetrenie.
„Do pol hodiny som mal výsledky, rovnaké ako v Kuala Lumpure. Lekári povedali, že to je na hranici, ale ešte to zvládnem bez hospitalizácie.“

Personál mu dáva základné odporúčania: hydratácia, vyhýbať sa pálivému jedlu, žiadny alkohol a žiadne lieky s obsahom ibuprofénu. „Zaujímavé bolo, že sa starali aj o moju manželku – posadili ju, ponúkli kávu. Všetko pôsobilo veľmi ľudsky.“

Podľa Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC) je liečba horúčky dengue výlučne symptomatická – neexistuje špecifické antivirotikum. Kľúčová je infúzna hydratácia a monitorovanie krvných doštičiek. Užitie nesteroidných protizápalových liekov (ako ibuprofén alebo aspirín) sa neodporúča, pretože môžu zvýšiť riziko vnútorného krvácania.

Ranong – tretia nemocnica

„V Ranongu to vyzeralo inak,“ hovorí. „Nemocnica bola veľká, ale ošúchaná, bez klimatizácie, bez registračnej pokladnice a všetko sa platilo v hotovosti.“ Napriek prostrediu bolo zariadenie čisté a proces fungoval. „Do hodiny mali výsledky, všetko išlo ako po masle.“

Zdravotníci mu odporučili ľahké jedlá a ovocie, varili mu vývary – iróniou je, že aj „nepikantná“ thajská polievka mala základ pálivý. „Dal som si dve lyžice a zvyšok dojedla manželka,“ hovorí so smiechom.

V nasledujúcich dňoch leží prevažne v posteli v malom rezorte na ostrove Ko Phayam. „Nič som nejedol, len kokos a volské oko s toastom. Cítil som sa, akoby som prežil, ale nemal silu.“ Za niekoľko dní stráca až 12 kilogramov.

Tri systémy, tri reality

Tri nemocnice – tri svety. Malajzijské Kuala Lumpur ponúklo súkromnú kliniku, moderné vybavenie, okamžitú diagnostiku a komunikáciu v angličtine. Thajské Trang je štátne zariadenie s ľudským prístupom, systémovou efektivitou a veľmi rýchle výsledky – do hodiny. Ranong bolo na druhej strane jednoduché prostredie, ale čisté, funkčné a prekvapivo profesionálne.

Celkovo všetky tri zariadenia si zaúčtovali dohromady okolo 86 eur vrátane liekov a infúzií. Posledná nemocnica síce neprijímala karty, ale poskytla všetko potrebné. „Boli chudobní, ale pracovali rýchlo a s rešpektom,“ spomína.

Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je horúčka dengue v juhovýchodnej Ázii bežnou diagnózou. Oblasť dlhodobo tvorí viac než polovicu všetkých prípadov na svete. WHO v auguste 2025 evidovala viac než 4 milióny prípadov a vyše 3 000 úmrtí v 97 krajinách, čo je nárast oproti predchádzajúcemu roku. WHO varuje, že ide o najväčšiu vlnu dengue v histórii.

Kritický siedmy deň

„Doktori hovorili, že siedmy deň rozhodne, či diagnóza dengue zlomí mňa, alebo ja ju,“ oznamuje mi s úsmevom. V Ranongu mu ale do smiechu nebolo, cíti sa vyčerpaný, ale stabilizovaný. Keď sa po niekoľkých dňoch vracia na kontrolu, jeho krvný obraz sa zlepšuje. „Ten pocit, keď mi povedali, že som z najhoršieho vonku, sa nedá opísať.“

Podľa WHO sa väčšina prípadov skončí úplným uzdravením, no pri opakovanej infekcii iným sérotypom hrozí tzv. antibody-dependent enhancement (ADE) – imunitná reakcia, ktorá môže viesť k ťažkej forme ochorenia alebo k vnútornému krvácaniu. Preto platí, že horúčku dengue netreba dostať nikdy, ale ak, tak iba raz.

Planéta sa prehrieva a s ňou aj vírusy

Keď sa z Ko Phayamu po týždni vrátil na kontrolu, čísla v krvnom obraze sa konečne zlepšovali. Kým jeho teplota klesala, teplota planéty stúpala.

Podľa Európskeho centra pre prevenciu a kontrolu chorôb (ECDC) sa vírus rozširuje aj mimo trópov. V lete 2025 zaznamenali prípady v Španielsku, Francúzsku a Taliansku, teda infekcie, ktoré sa preniesli miestnymi komármi rodu Aedes aegypti a Aedes albopictus.

Tieto druhy, pôvodne tropické, sa vďaka zmenám klímy presúvajú čoraz severnejšie. Podľa ECDC sa Aedes albopictus (tzv. ázijský tigrí komár) už trvalo usadil v trinástich európskych krajinách. Na Slovensku zatiaľ nepotvrdili výskyt, no experti Regionálneho úradu verejného zdravotníctva varujú, že klimatické podmienky sa rýchlo približujú k prahu pre jeho prežitie aj na našom území.

„Dengue je dnes viac otázkou ekológie než exotiky,“ upozorňuje správa WHO z augusta 2025. „Teplejšie a vlhkejšie prostredie rozširuje biotopy komárov, a tým aj riziko infekcie.“

Cestovanie v trópoch

Vírus sa šíri ticho. Nemá dramatické príznaky ako ebola či covid. V prvých dňoch pripomína chrípku: horúčka, bolesť kĺbov a únava. Až keď sa teplota začne znižovať, môže prísť dengue hemorrhagic fever – fáza, pri ktorej dochádza k vnútornému krvácaniu a kolapsu obehu.

„Na klinike v Kuala Lumpure mi povedali, že druhá infekcia býva smrteľná,“ spomína. „To ma vystrašilo viac než samotná horúčka, keďže ešte mám plány cestovať.“

Svet sa dnes presúva rýchlejšie ako vírus. Turizmus sa po pandémii vrátil do plných obrátok a s ním aj choroby, ktoré necestujú cez letiská, ale na koži komárov.

Podľa Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb sa každý rok nakazí vírusom dengue približne štyristo miliónov ľudí. U štvrť milióna sa prejavia príznaky a okolo dvadsaťtisíc prípadov končí tragicky. Najviac ohrozené sú krajiny Juhovýchodnej Ázie, Tichomoria, Karibiku a Latinskej Ameriky.

Aj preto odborníci upozorňujú, že v obľúbených dovolenkových destináciách, ako je Thajsko či Malajzia, stačí zájsť pár kilometrov od rezortu a riziko nákazy je reálne.

Prevencia pritom nie je komplikovaná. Základom sú kvalitné repelenty, oblečenie, ktoré zakryje pokožku, moskytiéry a návšteva lekára pri prvej horúčke.

Neexistuje žiadny špecifický liek proti vírusu dengue. Liečba spočíva v podpornýchopatreniach, čiže dopĺňanie tekutín, dostatočný odpočinok a pravidelné sledovanie krvných doštičiek, aby sa včas zachytilo prípadné riziko krvácania.

V roku 2023 schválila Európska lieková agentúra (EMA) vakcínu Qdenga určenú pre ľudí od štyroch rokov. Jej použitie však zostáva na rozhodnutí jednotlivých štátov.

Podľa EMA má očkovanie význam najmä v oblastiach s vysokou cirkuláciou vírusu a u ľudí, ktorí už dengue prekonali“. Pre bežného turistu sa vakcína neodporúča.

Koľko stojí prežiť?

Za tri nemocnice, vyšetrenia, lieky aj infúzie zaplatil otec spolu menej než sto eur. Pre Európana je to ťažko predstaviteľné. „Aj tá najjednoduchšia nemocnica mala to podstatné: poriadok, funkčné prístroje a ľudí, ktorí pracovali rýchlo a s ľudským prístupom,“ hovorí.

Táto skúsenosť otvára otázku, čo vlastne považujeme za dobrú zdravotnú starostlivosť. Dobré zdravotníctvo nemusí mať mramorové chodby. Úplne stačí, keď funguje. O týždeň neskôr, už po kontrole v Ranongu, prichádza správa od otca: „Vyzerá to dobre.“
Teplota klesla, krvné testy sa stabilizovali. Z plánovaného výletu do Barmy však nebolo nič. Choroba si vypýtala svoju daň – 12 kilogramov hmotnosti a týždeň života v strachu a neistote. „Za celý život som precestoval desiatky krajín,“ hovorí. „Ale až teraz som pochopil, že nie všetky nebezpečenstvá majú zuby. Niektoré majú krídla.“

Možno ste postrehli, že sa na sociálnych sieťach ako Tik-Tok alebo Instagram rozmohol pojem tzv. tretie miesta alebo third places. Nejde pritom o žiadny krátkodobý trend algoritmov. Prečo sú také dôležité nielen pre dospelých? Je inklúzia dostatočná prevencia proti radikalizmu? Stačí rozhovor na vyriešenie konfliktov medzi deťmi?

Fenomén tretích miest

Tento pojem prvýkrát pomenoval americký mestský sociológ Ray Oldenburg v knihe The Great Good Place z roku 1989. Podľa Oldenburgovej teórie si každý jedinec buduje život okolo troch miest. Prvé miesto označil ako domov a ľudí, s ktorými v ňom žijeme. Za druhé miesto považuje prácu, resp. školu. Pozornosť sa tu zameriava na výkon. Je veľmi pravdepodobné, že na druhých miestach strávime najväčšiu časť dňa. Tretie miesta definoval ako všeobecné označenie verejných miest, kde sa konajú neformálne, pravidelné a dobrovoľné stretnutia s osobami mimo okruhu domova a práce. Môžu to byť rôzne miesta, napríklad kaviarne, posilňovne, komunitné centrá, obchodné centrá alebo parky. Vedci ich rozlišujú na dve veľké skupiny: komerčné a občianske.

Ako vyplýva z názvu, komerčné miesta sa spájajú s vynaložením finančných nákladov. Môžu to byť spomínané kaviarne, obchodné domy či nákupné centrá. Občianske miesta sú oproti tomu dostupnejšie. Na týchto miestach stojí v popredí budovanie vzťahov a vznik nových komunít. Konkrétne to môžu byť rôzne občianske združenia, mestské knižnice alebo kostoly. Oldenburg ich považoval za kľúčové pre udržanie demokracie, občianskej angažovanosti a pocitu spolupatričnosti. Je dôležité podotknúť, že tretie miesta nevznikajú samé od seba, ale mali by byť súčasťou mestského plánovania.

Pandémia izolácie a krach komunít

V roku 2020 a nasledujúcom období sme si ako spoločnosť globálne prešli pandémiou Covid-19. Väčšina ľudí prišla fyzicky počas lockdown-u o druhé aj tretie miesta. Školáci zostali odkázaní na online výučbu, mnohí zamestnanci prešli na home office a pohyb na tretích miestach bol obmedzený. V podstate nám zostali len nevyhnutné služby a prechádzky prírodou.

Samozrejme, nemôžeme tvrdiť, že tretie miesta sa počas pandémie vytratili úplne. Keďže zhromažďovanie bolo v tom čase regulované, rôzne fóra sa v rámci možností presunuli do online priestoru.

Výskum z Illinoiskej univerzity poukázal na dosah transformácie tretích miest počas covidu na duševné zdravie mládeže od 18 – 34 rokov v USA. Zo štúdie vyplýva, že najmä ženy a rodovo nebinárne osoby sa na virtuálnych miestach cítia nevypočuté. Práve internetové neuspokojenie je podľa štúdie najsilnejším indikátorom úpadku duševného zdravia. Online stránky a fóra síce môžu slúžiť ako doplnok fyzických miest, avšak nedokážu ich plne nahradiť. Tento poznatok otvára problematiku dostupnosti občianskych miest a komunít. 

Počet návštev tzv. komerčných tretích miest počas pandémie klesol oveľa rapídnejšie pri osobách s ekonomicky a sociálne slabším zázemím.

Dostupné pre všetky deti bez rozdielu

Koncept tretích miest poznáme aj na Slovensku. Patrí k nim projekt Trnavská klubovňa, ktorý v meste funguje už 3 roky. Ide o bezplatné miesta a komunitné priestory pre deti a mládež od 12 rokov, kde deti môžu zmysluplne tráviť svoj voľný čas. V prevádzke aktuálne fungujú 3 klubovne, plánuje sa otvorenie štvrtej.

Projekt nemôžeme považovať za úplne náhrady krúžkov ani družiny. Klubovne slúžia všetkým deťom, ktoré hľadajú komunitu. Je dokázané, že voľnočasové krúžky a aktivity pozitívne vplývajú na rozvoj dieťaťa, najmä kombinácia športových a umeleckých krúžkov. Tam dostáva dieťa najväčší priestor na rozvoj talentov a individuálny prístup. Nie každý rodič si to môže dovoliť. „Sú deti, ktoré prepadnú cez sito krúžkov a nemajú kam chodiť,“  tvrdí koordinátorka klubovne Linka Anička Valentová. „Buď zostanú doma alebo ich zachytí práve klubovňa ako v podstate lepšia možnosť v porovnaní s časom, ktorý by strávili doma, na sociálnych sieťach alebo izolovaní,“ dodala. 

Linka je najväčšia klubovňa v Trnave. Denne ju navštívi 20-30 detí. Komunitný priestor na sídlisku Linčianska je veľmi špecifický rôznorodosťou svojich návštevníkov – stretávajú sa tu deti z rómskej komunity, LGBTI+ komunity, deti z rôznych sociálnych a ekonomických pomerov aj z rôznych vekových skupín. V klubovni sa nachádza vždy aspoň jeden koordinátor a traja vyškolení animátori pripravení v prípade potreby zasiahnuť, usmerniť deti a predísť tak konfliktom.

Niekedy sa stačí len porozprávať

Tohtoročná nemecká štúdia poukázala na súvislosti medzi sociálnym začlenením a krajne pravicovými hodnotami. Jeden z predskokanov extrémistických prejavov je práve vylúčenie zo sociálnej skupiny.  

S prejavmi extrémizmu majú skúsenosti aj v trnavských klubovniach. Pracovníci ich svojím zásahom vždy aktívne riešia. Deti, ktoré sa takto prejavovali častokrát len opakovali to, čo už niekde videli alebo počuli. Zásadnú rolu zohrali práve sociálne siete.

Na Tik Toku v jednom čase trendovala nemecká nacistická pochodová pieseň Erika. Vyskytli sa aj moderné remixy, ktoré sa rýchlo rozšírili medzi mládež. „Deti, ktoré frčia na sociálnych sieťach tú pieseň zdieľajú ďalej len preto, že je to trendy – bez toho, aby podporovali danú ideológiu. Snažia sa byť cool,“ tvrdí koordinátor Thomas Štefák. „Deti si párkrát uvedomili aj samé, čo je správne, ale väčšinou práve vďaka zásahu pracovníka s mládežou,“ dodal.

Podobných prípadov nastalo niekoľko. Asi 19 roční chlapci si kreslili fixkou na rameno hákový kríž. Koordinátorka Anička riešila situáciu ústnou intervenciou. Ako prvé sa opýtala, či vôbec vedia, čo ten znak symbolizuje: „Najprv som začala s tým, že je to ilegálne a policajti ho môžu zatvoriť. Bol to slabý argument, lebo mi začal menovať kamarátov, ktorí ten znak nosia a nikto ich nezavrel.“ Anička preto hovorila s chlapcami o Hitlerových postojoch k menšinám, vrátane rómskej. „Keďže boli obaja chlapci Rómovia, zostali z toho prekvapení, zamrazení.“ Situácia sa napokon vyriešila tak, že obaja po pomocnom rozhovore pochopili skrytý význam symbolu a svojským humorom šírili toto povedomie ďalej medzi rovesníkov: „Prešlo to do toho, že si vlastne začali robiť srandu z Rómov, ktorí tento znak nosia a vôbec nevedia, čo to znamená.“

Preventívne záchytné body

Podľa japonskej štúdie vedci zistili, že deti, ktoré nenavštevujú žiadne komunitné miesta majú priemerne nižšie sebavedomie a zvýšené riziko spáchania samovraždy. Podľa výskumu sú tretie miesta a vzor, ku ktorému deti vzhliadajú dobrou prevenciou pred duševnými ťažkosťami. Slúžia podobné komunitné centrá ako dostatočná prevencia?

Klubovne poskytujú riešenie, najmä vďaka dobre vybudovaným vzťahom medzi animátormi a pravidelnými návštevníkmi. Keď príde dieťa a animátor si všimne, že je s ním niečo v neporiadku, chová sa odlišne, opýta sa, čo sa deje a ako sa cíti. Dieťa sa môže samé rozhodnúť, či sa zdôverí alebo nie. Dôležité je, že existuje tá možnosť. „Ak je to naozaj niečo ťažké, na čo pracovník s mládežou nemá kapacity alebo kvalifikáciu, tak odporučí dieťaťu kontaktovať IPčko. Môže poskytnúť kontakt na príslušné miesto, kde to vedia riešiť. Pretože deti väčšinou nemajú predstavu, kam a na koho sa môžu v podobných situáciách obrátiť,“ tvrdí Anička.

„Áno, vnímam, že je to dobrá prevencia, ale nemám pocit, že by stačilo len toto,“ tvrdí Thomas. „Mám pocit, že celkovo je v našej spoločnosti veľa situácií, kde inklúzia nestačí,“ dodal. Koordinátor tvrdí, že veľký dôraz by sme ako spoločnosť mali klásť na otvorenú diskusiu v spoločnosti, najmä v oblasti duševného zdravia.