Nezaradené

Zamysleli ste sa niekedy, aký význam skrýva v sebe toto slovo?

,,To nie je normálne!“ Stavím sa, že túto vetu sme každý počuli určite viac ako len raz. Či už to bolo v podobe údivu (a frustrácie) nad správami z domácej politiky alebo pri hodnotení správania nejakej osoby, vyjadrovali sme týmto slovným spojením niečo nezvyčajné. Ale napadlo vám niekedy, čo určuje, že daná správa alebo správanie je normálna/nenormálna?

Ako ju poznáme

Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (KSSJ) sa slovo normálnosť definuje ako zvyčajný, neodlišujúci sa od priemeru. Normálnym je to, čo je bežné, zaužívané. Keď sa  odohrá neobvyklá udalosť alebo sme svedkami nezvyčajného správania, tak to vnímame ako niečo, čo vybočuje z bežného poriadku – nenormálne.

Dalo by sa povedať, že normálnosť je zaužívaný spôsob chápania reality a vecí, na ktorom sme sa ako spoločnosť kolektívne zhodli a prijali to ako normu, pravidlo.

To by znamenalo, že normálnosť závisí iba od toho, ako vnímame my a naša kultúra ,,obyčajnosť“  reality. Pre nás je bežným šoférovať po pravej strane cesty, ale vo Veľkej Británii je zvyčajné jazdiť po ľavej strane. U nás je bežným pozdravom ,,dobrý deň“, kým v Japonsku je to úctivý úklon.

Mohli by sme teda povedať, že normy a s nimi spojená normálnosť sú relatívne. Vytvorili sme si ich ako spoločnosť a ako spoločnosť sa môžeme rozhodnúť ich akokoľvek meniť. Ale to je omyl. Normy a normálnosť je niečo hlbšie než len sociálny konštrukt a ich menenie nie je dobré brať na ľahkú váhu.

Čo je to v skutočnosti?

Normy nie sú len sociálnym konštruktom. Je pravda, že sme na nich zhodli a patrične ich uzákonili (či už v podobe spoločenského konsenzus alebo zákonov), ale nevytvorili sme ich ,,len tak“. Normy totiž pramenia z prirodzenosti človeka. Keď sa rozhodujeme medzi dvomi alternatívami, medzi dobrom a zlom, v našom vnútri (duši) máme každý určitý zmysel toho, čo je správne urobiť a čo nie, a tým sa riadime. Tento ,,zmysel“ sa nazýva prirodzeným zákonom.

Uplatnenie toho zákona môžeme vidieť po celom svete. Je jedno, či sme obyvateľom Európy alebo Afriky, každý sa zhodneme na tom, že nie je dobré len tak zabiť človeka. Alebo keď sa deje nespravodlivosť, tak sa všetci zhodneme, že je to zlé. Prirodzený zákon je akýmsi princípom, ktorým sa všetci riadime.

Plynutím času sme tento princíp sformulovali do zákonov, ktoré garantujú jeho význam a chránia ostatných členov spoločnosti pred jeho porušovaním či zneužívaným. Pretvorili sme ho do spoločenskej normy, ktorá by mala byť bežnou súčasťou nášho života a rozhodovania – normálnosťou.

Prečo treba ísť na zmenu normy opatrne

Tento prvý princíp samozrejme nezostal len vo svojej pôvodnej podobe. Jeho jednotlivé nariadenia sa doplnili o detaily, špecifikovali sa na konkrétne prípady a rozšírili sa. Napríklad nariadenie: ,,Nie je dobré zabiť človeka“ sa rozšírilo o: ,,Nie je dobré zabiť človeka, iba v prípade nutnej sebaobrany.“ Všimnime si, že sa nezmenila podstata princípu. Iba sa doplnil o presnejší detail pre prípad sebaobrany.

Podobne by sme mali pristupovať ku všetkým zmenám noriem v našej spoločnosti. Snažiť sa ich neodpísať úplne, ale aplikovať ich na konkrétnu situáciu a rozšíriť ju v súlade s ,,originálom“. Inak nám hrozí, že úplne zavrhneme princípy, ktoré nás ľudí spoľahlivo sprevádzali počas celých našich dejín.

Ak v mene ,,pokroku“ odmietneme našu minulosť a jej dedičstvo, hrozí, že stratíme časť seba. Stratíme cennú múdrosť a skúsenosť, cez ktorú k nám hovoria normy. A z histórie môžeme vedieť, že to vždy skončilo zle. Francúzska revolúcia, komunizmus, národný socializmus – vo všetkých došlo k odstrihnutiu človeka od jeho podstaty. Dôsledky hovoria za všetko. A ako hovorí španielsko-anglický filozof a poet George Santayana: ,,Kto si nepamätá minulosť, je odsúdený ju opakovať.“

Autor: Miroslav Magušin

Foto: Photoshop

Módny priemysel  je tretí najväčší a po ropnom priemysle druhý najšpinavší na svete. Textilná výroba vyprodukuje 1,2 miliardy ton oxidu uhličitého ročne, čo je viac emisií ako medzinárodné lety a námorná doprava dokopy.

Všetci veľmi dobre poznáme značky ako ZARA, STRADIVARIUS, BERSHKA, NIKE, PRIMARK a podobne. Zaraďujú sa medzi Fast fashion, ale čo to vlastne znamená? 

Rýchla a masívna produkcia za vidinou zisku. Tento fenomén vznikol v roku 1990. Textil vyrábajú v krajinách s najlacnejšou pracovnou silou.  Ročne sa vo svete vyrobí okolo osemdesiat miliárd kusov oblečenia a odhaduje sa, že v roku 2050 sa toto číslo strojnásobí. Napriek tomu si na Západe ľudia každý mesiac obohatia šatník priemerne o päť nových kúskov. To je dvakrát viac ako v roku 2000 a štyrikrát viac ako v roku 1980.

Fast fashion vytvára oblečenie tak, aby sme si chceli kupovať stále novšie. To, čo výrobcovia potrebujú, je dopyt. Ak sa nezmení postoj veľkých obchodných reťazcov, postačí, ak sa zmení postoj kupujúceho.

Samozrejme, že nie je zločin nakupovať v spomínaných predajniach, ale dôležité je sa pri každej veci zamyslieť nad tým, či ju naozaj potrebujeme, či bude spĺňať základné funkcie oblečenia, a či bude kúsok využívaný dlhšie ako jednu sezónu. Problémom nie je kúpa v týchto obchodoch, ale veľmi rýchle obmieňanie šatníkov na základe najnovších trendov. Následkom je výroba a predaj kvanta nekvalitných, lacných odevov s nízkou životnosťou, pretože aj výrobcovia vedia, že je to naozaj len jednorazový trend, teda neinvestujú do kvalitných materiálov a šitia. Taktiež sa v nich nachádzajú karcinogénne látky a toxické chemikálie, ktoré sa dostávajú do našej pokožky i organizmu.

Mnohé fabriky, ako napríklad najznámejšia spoločnosť INDITEX, nechávajú vyrábať oblečenie vo fabrikách s neľudskými podmienkami a s lacnou pracovnou silou.

Pred jedenástimi rokmi sa stala tragédia v Bangladéši – dvadsiateho štvrtého apríla 2013 sa zrútila továreň Rana Plaza v blízkosti hlavného mesta Dhaka. Na mieste zomrelo najmenej tisícstotridsať  ľudí a okolo dvetisícštyristo bolo zranených. Pritom krátko predtým našli v osempodlažnej budove trhliny a polícia zakázala komukoľvek do nej vstupovať. Obete, ktoré sa v čase nehody v budove nachádzali, boli ľudia, ktorých v nej zamestnávatelia nútili pracovať, hoci to odmietali. Napriek tomu, že nešťastie spustilo diskusie o pracovnom prostredí a bezpečnosti pri práci, milióny ľudí naďalej pracujú v príšerných podmienkach v iných podobných fabrikách.

Otázkou tiež ostáva, kde končí nepredaný tovar?  Je to jednoduché. Na skládke alebo v Afrike. V niektorých krajinách ročne na smetisku skončí približne tristotisíc ton oblečenia.  Vo väčšine prípadov sa z Európy posiela ľuďom do Afriky, kde však nejde ako dar, ale ho ďalej predávajú. A to ešte neznamená, že neskončí na smetisku… Mnoho nekvalitného a nepoužitého textilu tam vyhadzujú a pália. Spoločnosti za to však nepreberajú zodpovednosť.

Túto myšlienku treba šíriť a vysvetľovať. Dôležitým krokom je uvedomovať si následky a využívať to, čo máme. Nakupovať iba ak to naozaj potrebujeme. Rozhodnutie je len na nás, či sa chceme k planéte a svojmu telu správať dobre. My módu nepotrebujeme, ona potrebuje nás i naše peniaze a ona to vie. Je len naša zodpovednosť, ako sa móda bude vyvíjať ďalej. Tým, že nakupujeme vo Fast fashion hovoríme, že súhlasíme s tým, čo robí. Máme silu zachrániť životy..

Autorka: Daniela Dianová

Foto: Daniela Dianová

Jarmila Telmaníková navštevuje dve vysoké školy. Prvou je Akadémia Policajného zboru v Bratislave, druhou je externé štúdium práva na Univerzite Komenského. Popri náročnom rozvrhu si našla záľubu, kde po celom dni dokáže „vypnúť hlavu“ a prejsť na iné myšlienky. Jarmila je príkladom toho, že aj malými krokmi sa dokážu udiať veľké veci a dnes je z nej žena behajúca polmaratóny. Porozprávala nám o svojej ceste, na ktorej zdolala už pár desiatok kilometrov.

Je veľa aktivít, z ktorých si môže človek vybrať. Prečo práve tento šport?

Beh je vhodnou formou cvičenia pre začiatočníkov, pretože nevyžaduje špeciálnu výbavu a je možné ho robiť takmer kdekoľvek. Keď som začínala, brala som to ako aktivitu na zlepšenie svojej kondície, tiež aj ako spôsob relaxovať a uvoľniť sa. Bavilo ma to stále viac. Postupne som zvyšovala náročnosť podľa svojich možností.

Ako dlho už beháte? Prvé pokusy boli na základnej škole, spomínam si na ôsmy ročník. Ak to zrátam, je to už osem rokov.

Je to náročný šport? Čo sa týka prípravy, potrebného príslušenstva, vybavenia ?

Vybrala som si ho aj preto, že nepotrebujete k nemu skoro nič. Stačia dobré tenisky a je postarané. S odstupom času si uvedomujem, že sa dá investovať do rôznych vecí, od pomôcok, oblečenia, až po kvalitnú obuv. Považujem sa stále za bežca – amatéra, takže drahé príslušenstvo nevyhľadávam. Ak by som mala povedať, do čoho najdrahšieho som investovala, tak to boli tenisky.

Kde vznikla myšlienka vyskúšať prvú súťaž?

Pred pár rokmi som pravidelne chodila do posilňovne. Zoznámila som sa tam so super trénerom, ktorý vedel, že necvičím len s ním, ale že chodievam aj behať. Pýtal sa ma na vzdialenosti, tempo, čas za koľko minút odbehnem kilometer. Paradoxne, až pri tejto otázke som sa nad tým zamyslela, dovtedy som tomuto počítaniu nevenovala pozornosť. Z našich rozhovorov sme usúdili, že ak zvládnem denne 5 až 7 kilometrov, tak si postupne trúfnem aj dlhšie trasy. Navrhol, či by som nechcela skúsiť maratón. Pousmiala som sa nad tým, mávla rukou, ale niekde v podvedomí som si to predstavovala. S touto myšlienkou som sa zverila svojmu strýkovi, ktorý mi po pol roku od nášho rozhovoru kúpil vstupenku na môj prvý polmaratón.

Koľko súťaží/maratónov máte zatiaľ za sebou?

Odbehla som tri polmaratóny, každý z nich mal 21 kilometrov. Na maratón si zatiaľ netrúfam. Nie som profesionálka a pri množstve povinnosti popri štúdiu nemám čas naň trénovať. No nikdy nehovor nikdy a možno sa ocitnem v nejakom bode svojho života, keď tých 42 kilometrov zvládnem ľavou zadnou.

Minulý víkend ste absolvovali polmaratón, aké máte z toho pocity?

Devätnásty ročník ČSOB Bratislava Marathon bol úžasný. Ja som si pripísala na svoje konto ďalší polmaratón do zbierky. Mám z tohto dňa krásne spomienky. Na dráhe sme mali kompletnú starostlivosť. Síce to bolo veľmi náročné a mala som veľa kríz, počas cesty som sa modlila a s Božou pomocou som to zvládla. Bežci okolo mňa, či ľudia, ktorí povzbudzovali mi dodali silu a odvahu, aby som prišla úspešne do cieľa.

Pripravujete sa teraz na nejakú ďalšiu výzvu?

O pár dní ma čakajú štátnice – to je obrovská výzva, ale, samozrejme, že ma to neodradí od športu. Veľmi by som chcela opäť raz zdolať RedBull 400 na Štrbskom plese (ide o najťažší 400- metrový beh do strmého kopca)  aj tohto roku, ale nad polmaratónom zatiaľ nerozmýšľam.

Veľa ľudí to s behom vzdá už na začiatku, tvrdia, že ich pichá v boku, bolia ich nohy, nestačia s dychom a pod. Máte pre nich nejakú radu/ odporúčanie ako začať a čo zmeniť?

Motivácia, s ktorou prichádzate, je veľmi dôležitá. Pomôže vám prekonať počiatočné stavy, keď nevládzete, neviete sa správne nakopnúť alebo sa vám jednoducho nechce začať. Ak viete, prečo to robíte, dokážete neskutočné veci. Pamätám si na svoje začiatky, keď som po dvoch kilometroch zvracala a nevládala som. Neskôr som si uvedomila, že nie je dôležitá rýchlosť a netreba prepáliť tempo hneď na začiatku. To ma naučilo veľkej vytrvalosti. Prepájala som beh s chôdzou, postupne som intervaly chôdze znižovala a behu zvyšovala. Tento účinný spôsob by som odporučila všetkým začiatočníkom, aj tým, ktorí tvrdia, že nevládzu.

Akú taktiku teda treba zvoliť na dosiahnutie pozitívneho výsledku?

Treba si dať cieľ, že chcete odbehnúť napríklad päť kilometrov. Začnite zľahka, nie najrýchlejším tempom, akým to dokážete. Vtedy nepocítite bolesť alebo pichanie v boku už na začiatku. Keď nebudete vládať, zmeňte to na chôdzu/ rýchlo chôdzu. Pravidelné dýchanie je pri behu veľmi dôležité. Určite to nevzdajte, vytrvajte. Ak nebudete myslieť na to, ako ďaleko je cieľ, vtedy vám aj tých päť kilometrov príde ako jeden.

Určite sú dni, keď sa vám nechce, nemáte dobrý deň a podobne. Ako sa vtedy motivujete?

Mám rada takéto dni, beriem ich ako malú výzvu v prekonávaní samej seba. Po behu sa mi  uvoľnia endorfíny, predstavujem si, ako doslova pošliapem každým dopadom na asfalt problémy, ktoré ma trápia. V konečnom dôsledku som po výkone pozitívnejšia, behom smútok zväčša zaženiem. Ak hovoríme o motivácii, aj ja ju niekedy strácam. Hlavne keď som nielen psychicky, ale fyzicky unavená. Preto sa snažím stále prihlásiť na nejakú súťaž (polmaratón, RedBull…). Súťaže nepovažujem za niečo, čo musím vyhrať. Po ôsmich rokoch sú pre mňa motiváciou neprestávať. Atmosféra na takýchto športových podujatiach je na nezaplatenie, a veľakrát ma „malý športový výkon“ iniciuje k pekným, či už študijným alebo iným výsledkom.

Je niečo, čo by ste dodali na záver ?

Veľmi si vážim každého športovca. Nie je podstatné tempo, vzdialenosť, váha, ktorú dokážeme zdvíhať v posilňovni. Podstatné je to, že niečo robíme pre svoje zdravie ako fyzické, tak aj mentálne.

Text: Patrícia Greifová

Foto: Jarmila Telmaníková

Hľadanie lásky v 21.storočí je ako staviť si v rulete – nikdy neviete, či skončíte s výhrou alebo s prázdnym vreckom. Po dlhých nociach osamote sa rozhodnete skúsiť šťastie na online zoznamkách. V hlave si vytvárate predstavu, ako by mal dokonalý partner vyzerať. A ak tú predstavu nemáte vy, má ju určite vaša stará mama, ktorá je presvedčená, že potrebujete niekoho, kto vie rozprávať príbehy o zázrakoch a zároveň vám natlačí „Čo je v živote dôležité?“ do hlavy.

Takže, stiahnete si tú najnovšiu aplikáciu na zoznamky a začnete vyberať, akoby ste si vyberali nové auto – farba, výkon, a nechýba ani nevyhnutné kritérium, že musí mať abs – pre neznalcov anglickej terminológie, svaly na bruchu. No a keďže sme už pri tom obchodovaní, dajme si „Kúpiť teraz“ na tej fotke toho sympatického Maroša s výškou 186 cm a atletickou postavou.

Príde deň D, osobné stretnutie. A vy, čakajúc v nádeji na Maroša, vidíte prichádzať postavy ako zo zoznamu rozmerov na nábytku – Dlhý, Široký a Bystrozraký. Nechápavo sa pozriete, ktorý z nich je ten váš. Pán Dlhý prejde okolo, Široký nezaujme, ale Bystrozraký sa zrazu ozve a kričí, že to on je Maroš. A vy si len pre seba hovoríte: „Tak toto som objednal z nesprávneho katalógu!“

Napriek sklamaniu, s úsmevom a zdvorilosťou prijmete jeho pozvanie na čaj, aj keď viete, že z toho nič nebude. Život je ako dobrodružstvo v rámci online nakupovania – nikdy neviete, čo vás čaká za rohom, a občas dostanete viac, ako ste si objednali! Takže nezúfajte, kvalitný čínsky porcelán ešte príde, možno zatiaľ chodí len s nesprávnym kuriérom. Ale ktovie, možno si nakoniec nájdete toho pravého – toho, kto bude ako ten lacný, ale príjemný šperk zo second handu, ktorý ste si kúpili len tak pre zábavu. A kto vie, možno vás celý ten nezmysel zoznamovania nakoniec ešte aj pobaví!

Autorka: Patrícia Greifová

Foto: Patrícia Greifová

Víkendové dianie na anglických futbalových trávnikoch sa už tradične nezaobišlo bez kontroverzných rozhodcovských rozhodnutí. Tentokrát sa však nad nimi nerozčuľovali len futbaloví fanúšikovia, ale ostrým vyhlásením reagoval aj klub Nottingham Forest, v ktorom obvinil videorozhodcu (VAR) Stuarta Atwella, že je fanúšikom konkurenčného klubu Luton Town. Futbalová asociácia (FA) vyhlásenie už vyšetruje.

V nedeľnom zápase Premier League medzi Evertonom a Nottinghamom Forest spravil hlavný rozhodca Anthony Taylor vážne chyby. Podľa hostí sa mala kopať penalta v ich prospech až trikrát! Niektorí futbaloví experti sa zhodujú, že sa mal pokutový kop pískať iba dvakrát, prípadne raz, niektorí s názorom klubu v tomto smere úplne súhlasia. Nič to ale nemení na fakte, že klub zo stredu Anglicka právom cíti krivdu, a to nie prvýkrát v tejto sezóne.

Ešte v decembri minulého roka dostal obranca klubu Willy Boly neoprávnene druhú žltú kartu v zápase proti Bournemouthu. V januári tohto roka prehral Nottingham zápas s Brentfordom po nesprávne udelenom priamom kope v závere zápasu v prospech súpera. V marci zase klub podľahol favorizovanému Liverpoolu, keď rozhodca zápasu udelil loptu namiesto Nottinghamu hosťom zo severozápadu Anglicka. Liverpool dokázal výhodu okamžite pretaviť vo víťazný gól. Všetky situácie boli televíznymi expertami naprieč krajinou vyhodnotené ako chybné. Žiaľ, ani jeden z incidentov nemohol skúmať systém VAR, nakoľko dané herné situácie nemôže podľa pravidiel prešetrovať.

Na základe predchádzajúcich skúseností je zrejmé, odkiaľ pramení obrovské rozčarovanie zo strany klubu a fanúšikov. Všetko zveličené tým, že v nedeľnom zápase do hry mohol a mal vstúpiť práve systém videorozhodcu. No, nestalo sa…

Bezprecedentné a ničím nepodložené obvinenie

Klub hneď po zápase zverejnil príspevok na sociálnej sieti X, v ktorom okrem iného tvrdí, že v sa tomto stretnutí udiali „tri mimoriadne zlé rozhodnutia, tri neodpískané penalty, ktoré jednoducho nemôžeme akceptovať. Pred zápasom sme PGMOL (organizácia zastrešujúca profesionálnych rozhodcov v Anglicku) upozornili, že za VAR-om je fanúšik Lutonu, ale nevymenili ho. Našu trpezlivosť skúšali viackrát.“

Vyhlásenie klubu z Nottinghamu však obsahuje hneď niekoľko slabých miest, ktoré sa nedajú podložiť faktami a znejú ako obrovský prejav nezvládnutej frustrácie zo strany vedenia klubu. Po prvé, prečo klubu nevadilo, keď práve toľko kritizovaný Stuart Atwell bol VAR-om aj v ich zápase proti Liverpoolu 24. februára. Pokiaľ by klub mal dôkazy, že spomínaný rozhodca skutočne fandí ich konkurentovi v súboji o udržanie sa, tak by ich už dávno zverejnil a neurobil tak ani teraz. Po druhé, Stuart Atwell je dlhodobo považovaný za jedného z úplne najlepších videorozhodcov v krajine a očakáva sa, že sa predstaví aj na Majstrovstvách Európy v Nemecku. Hlavný rozhodca zápasu zase bol skúsený Anthony Taylor, ktorému dal šéf rozhodcov Howard Webb dôveru v šlágroch súťaže Manchester City vs. Arsenal a Liverpool vs. Manchester United. Opäť, žiaľ, možno našťastie, dôkaz, že aj rozhodcovia sú len ľudia a môžu prežívať veľmi nevydarené dni. Po tretie, podľa informácií spoľahlivých britských staníc Sky Sports a Talksport, klub pred zápasom nežiadal o zmenu rozhodcovskej nominácie. Ak by bol skutočne presvedčený, že Atwell bude nadržiavať súperovi, prečo by nežiadal jeho výmenu?

Namiesto sympatie kritika

Fanúšikovia Nottinghamu Forest si zaslúžia náš súcit najmä v jarnej časti sezóny. Klub je nútený bojovať o záchranu v súťaži a navonok všetko vyzerá ako veľké sprisahanie voči nemu zo strany rozhodcov. Lenže zverejnením spomínaného stanoviska sa situácia do značnej miery otočila a väčšia kritika sa valí na klub. Nie sme na Slovensku, v Anglicku sa predsa len autority ešte ako tak rešpektujú a nepodložené tvrdenia sa kruto trestajú nielen médiami, ale aj verejnosťou.

Sčasti má Nottingham predsa pravdu, úroveň rozhodovania v Anglicku je nedostatočná

Od začiatku sezóny bez prestávky futbalová verejnosť rieši, komu bolo ublížené. Fanúšikovia, bývalí hráči, novinári, súčasní hráči a tréneri volajú po konzistentnosti pri posudzovaní rovnakých situácii. Vo väčšine prípadov neúspešne. Chaos, rozčarovanie, až zúfalstvo, sprevádzajú opäť raz dianie v súťaži mnohými považovanej za najlepšiu na svete. Na rozdiel od Španielska alebo Talianska, Anglicko zverejňuje komunikáciu medzi hlavným rozhodcom a systémom VAR iba raz za niekoľko týždňov, teda dávno po tom, ako sa analyzuje konkrétny zápas a verejnosť už aj zabudla, že sa daný zápas hral. Spomínané krajiny na juhu Európy komunikáciu zverejňujú večer po zápase, aby sa predišlo zbytočným dohadom a pochybnostiam zo strany fanúšikov konšpiračných teórií. Pravdaže, ideálne by bolo, keby diváci počuli zdôvodnenie rozhodnutia od rozhodcu priamo počas zápasu, ale to na rozdiel od rugby futbal zatiaľ uskutočniť nedokáže.

V neposlednom rade nesmieme zabudnúť ani na tvorcov futbalových pravidiel. Každý rok prijímajú drobné zmeny, ktorými verejnosť len viac mätú. A keby len verejnosť. Je nemysliteľné, aby špičkoví tréneri a hráči ani sami nechápali čo je a čo nie je ruka.

Autor: Marek Fratrič

Foto: autor