november 2021

Neplytvajme jedlom, dajme mu druhú šancu.

V Bratislave sa otvorila ďalšia komunitná chladnička, tentokrát pre študentov.

Stojíš v kuchyni a otváraš chladničku. Nejaký čas ti tam stojí jedlo, na ktoré už viac nemáš chuť a nevieš ako ho ďalej využiť… Do koša s ním! Alebo? Občianske združenie Free Food má pre teba oveľa lepšie riešenie. V spolupráci so študentským mestom Ľudovíta Štúra a Sokratovým inštitútom nedávno slávnostne otvorili už druhú komunitnú chladničku v Bratislave, tentokrát určenú študentom v internátnom meste Ľudovíta Štúra na Mlynoch. Stane sa tak súčasťou priestorov Univerzitného kultúrneho centra.

Čo je cieľom projektu Komunitná chladnička?

Cieľ projektu je výnimočný a zároveň jednoduchý – dať jedlu druhú šancu. S nápadom zdieľaných potravín na internátoch prišla v roku 2019 Michaela Prablesková, absolventka Sokratovho inštitútu v Bratislave, ktorá kedysi na internáte bývala. Spomínala, že v jej chladničke často zostalo jedlo, aj keď odchádzala na víkend domov. Potraviny už neskôr nevedela využiť. Zistila, že sa s podobným problémom stretávajú aj iní študenti.

Kontaktovala preto občianske združenie Free Food, ktoré už v roku 2017 prišlo s nápadom komunitnej chladničky. Spoločne sa tak pustili do realizácie projektu aj na internátnom zariadení. Pre rôzne komplikácie a pandemickú situáciu sa však projekt musel oddialiť, dnes je však už realitou. Môže tak slúžiť študentom, ktorí sa chcú týmto spôsobom podeliť o jedlo, ktoré by inak skončilo ako odpad a zároveň takto prispieť k utužovaniu študentských vzťahov.

Prvá komunitná chladnička sa otvorila už v roku 2017, jej predchodkyňa bola súčasťou filmového festivalu

Celý príbeh sa začal písať už v roku 2014 práve predstavením verejných chladničiek, ktoré boli súčasťou festivalu Ekotopfilm (filmový festival o trvalo udržateľnom rozvoji), a ktoré môžeme zároveň považovať za predchodcov tých komunitných. Verejné chladničky mali pozitívny ohlas. Podľa občianskeho združenia však bolo vzhľadom na hygienické podmienky a legislatívu projekt problematické zrealizovať. Preto vznikla myšlienka komunitnej chladničky.

Prvá našla svoj domov v Novej Cvernovke v Bratislave (kultúrne a kreatívne centrum, ktoré sídli v areáli bývalej chemickej priemyslovky na Račianskej ulici).  Chladnička v Novej Cvernovke je určená ľuďom, ktorí bývajú, či pracujú v jej priestoroch.

Občianske združenie Free Food a ich aktivity v boji proti potravinovému odpadu

Občianske združenie Free Food založili v roku 2015. Aktivisti občianskeho združenia informujú o problematike plytvania potravinami s cieľom zmierniť ho. Venujú sa napríklad zmenám v legislatíve, ktoré pretláčajú v prospech darovania potravín, prednáškam o plytvaní potravinami, projektu Zero Waste kantína, ktorý je zameraný na bojovanie proti plytvaniu jedlom v školských jedálňach, nedeľným bezodpadovým brunchom a mnohým iným aktivitám, ako aj projektu komunitná chladnička. Poznať ich môžete aj cez online materiály, ktorými sa snažia šíriť osvetu o potravinovom odpade a ako mu zabrániť. 

Slávnostné online otvorenie projektu a diskusia o problematike plytvania potravinami

Komunitná chladnička bola pokrstená a nasledovala diskusia o (ne)plytvaní potravinami. Diskusiu viedla štatutárka o. z. Free Food, Alexandra Kolarik, zúčastnili sa jej aj greenfluencerka Natália Pažická a moderátor pre Televízne noviny TV Markíza a greenfluencer Viktor Vincze. Čo si študenti mohli z diskusie odniesť?

Tí, ktorí sledovali online otvorenie, sa v diskusii mohli dozvedieť niečo o celej problematike a klásť otázky týkajúce sa tejto problematiky prostredníctvom aplikácie sli.do. Diskutujúci sa podelili o vlastné skúsenosti, aj o rôzne tipy, ako mrhaniu s jedlom predísť.

Čo by sme teda mali robiť, ak chceme predísť plytvaniu jedlom?

Jedným z riešení uvádzaných na diskusii bola (aj manažérska) metóda first in – first out. Jednoducho povedané, čo ide do chladničky prvé dnu, to ide prvé von. Často sa stáva, že ju plníme a nepamätáme si, kedy sme ktorú potravinu otvorili. Dobrou radou bolo aj označovať si potraviny štítkami: značili by tie potraviny, na ktoré spoza rohu číha dátum spotreby. Zároveň by sme mali vedieť, ako potraviny skladovať správne, nie všetky musia byť v chladničke. Niektorým práve takto môžeme pekne skrátiť životnosť.

Plánuješ si svoj nákup a čo budeš variť? Ak nie, skús to. Možno zistíš, že niekedy vlastne nakupuješ aj veci, ktoré nepotrebuješ a neskôr vôbec nevyužiješ. Nepodliehaj množstevným zľavám, ktoré sa snažia zákazníka vždy presvedčiť, že „mať viac za menej“ je lepšie. V tomto prípade platí pravý opak a zvyšné potraviny väčšinou končia v koši. Niekedy sa však nevieme vyhnúť tomu, aby sme kúpili to, čo je zabalené tak, že je v obale väčšie množstvo, aké potrebujeme. Riešením sú už známe bezobalové obchody, umožňujú nakúpiť si presné množstvo potravín, a to dokonca bez zbytočného odpadu. Ďalšími super radami boli aj varenie zo zvyškov, ktoré sa potom ešte dajú použiť aj kompostovanie.

Nie všetko jedlo sa skladuje v chladničke, niektorým potravinám stačí polica

Vedeli ste, že rajčiny v chladničke strácajú chuť? Pečivo si v nej nájde pleseň rýchlejšie kvôli väčšej vlhkosti. Citrusy a exotické ovocie tiež nemajú v láske chlad.

V chladničke by mali byť potraviny označené dátumom spotreby. Do tej komunitnej ako štartovací balíček vložili napríklad mliečne výrobky, džúsy, sójové párky, nejaké ovocie a zeleninu. Na poličku, ktorá je umiestnená pri nej, patria rajčiny, pečivo, citrusy, exotické ovocie a podobne. Pečivo by sme nemali vonku na poličke skladovať vo vrecku ani plastovej taške, ktorá neprepúšťa vlhkosť, čo zapríčiní rýchlejšie plesnivenie. Lepšou alternatívou je včelobal (obal z včelieho vosku) či špeciálny obal na pečivo s mikrovláknom, ktorý je navrchu bavlnený. Zaváraniny, ak ste ich ešte neotvorili, do chladničky nepatria.

Na tieto pravidlá komunitnej chladničky nezabudni!

Do komunitnej chladničky by si nemal priniesť potraviny, ktoré už boli nejakým spôsobom spracované (napríklad varené jedlá). Pri nich sa nedá zistiť, ako sa k nim správal predchádzajúci majiteľ a či náhodou nezabudol spomenúť nejaký alergén, ktorý sa v konkrétnej potravine nachádza. Na otázku v diskusii,  či  plánujú aj komunitná mraznička, odpovedali – nie. V mrazničke sa väčšinou nachádzajú potraviny bez označeného dátumu spotreby. Jedným z pravidiel komunitnej chladničky je aj to, že do nej patria práve potraviny s takýmto označením, zároveň potraviny, ktoré sú ešte pred dátumom spotreby. Taktiež do nej nesmú ísť mäsové výrobky. Prístup k nej budú mať len študenti, a teda obyvatelia internátu, čo zároveň zaručuje aj poznanie komunity a bezpečnejšie fungovanie.

Komunitná chladnička bude otvorená v pracovné dni, teda pondelok až piatok od 17:00 do 23:00. Do chladničky môžeš v tom čase a v súlade s pravidlami priniesť jedlo a nejaké si zobrať. Pamätaj však aj na to, že cieľom tejto myšlienky je zbytočne neplytvať jedlom, ktoré sa dá ešte využiť. Správať sa zodpovedne a dať mu druhú šancu.

Nadácia Tesco a druhý ročník grantovej výzvy „Záchranári jedla“

Nadácia Tesco vyhlásila už druhý ročník grantového programu – „Záchranári jedla“. Podporí v ňom až päť najlepších projektov, ktoré by mali byť zamerané na aktívnu podporu opatrení proti plytvaniu potravinami na Slovensku. Vhodnú neziskovú organizáciu, obec, školu, škôlku alebo príspevkovú organizáciu, môžeš osloviť aj ty a povedať im o možnosti zapojenia sa do tohto grantového programu. Medzi päť víťazných projektov bude prerozdelená celková suma 25 000 eur. O tom, ktoré organizácie podporia, rozhodne komisia zložená zo zamestnancov Tesco a expertov venujúcich sa téme boja proti plytvaniu potravinami. Tí vyberú päť víťazných projektov získavajúcich granty vo výške po 5 000 eur.

Skvelé nápady, ktorý by mohli prispieť k zmene pri plytvaní potravinami, môžu uchádzači predkladať prostredníctvom prihlasovacieho formulára najneskôr do 30. novembra 2021. Komisia na základe kritérií uvedených v dokumente Grantová výzva – Záchranári jedla 2. ročník – potom vyberie päť najlepších projektov.

Ak pretnete juhovýchodnú hranicu Maďarska s Rumunskom v oblasti, ktorú nazývajú aj Dolná zem, ste znova tak trochu na Slovensku. Narazíte na tabuľu s dvojjazyčným názvom prvého mestečka, ktoré vás víta v Rumunsku. 

Je zasadené do nekonečnej roviny. Všade okolo veľké polia, stáda kráv, oviec. Staré sedliacke gazdovstvá so špeciálnym názvom „sálaše“ tvoria vysunuté satelity mestečka a dotvárajú kolorit tejto časti Dolnej zeme. Esenciu histórie, zážitkov, prekvapení, návratu do čias minulých, i pokoja ponúka na vlastné oči jedine Nadlak. Rumunský ekvivalent názvu tohto mesta je takmer identický – Nadlac. 

Vitajte v poľnohospodárskom mestečku s takmer 8200 obyvateľmi na západe Rumunska, ktoré patrí do Aradskej župy. Nadlak je významným centrom slovenskej komunity, kultúry a vzdelania v Rumunsku. Ak ešte neviete, slovenské roľnícke rodiny prichádzali do Nadlaku pred približne dvesto rokmi zo Slovenského Komlóša, Sarvašu a Békešskej Čaby. Mali na to viacero dôvodov, náboženská nesloboda či nedostatok pôdy. Boli to ľudia, ktorých živili poľnohospodárstvo a chov dobytka. Zapustili tu hlboké korene, preto napríklad spomínané „sálaše.“ 

História, uchovanie ľudovej tvorivosti, prežívanie, vzostupy, pády i ľudské osudy Slovákov na tomto kúsku zeme, boli a stále sú predmetom množstva novinových článkov, publikácií. O Nadlaku sa popísalo takmer všetko. Kto sa rozhodne otvoriť nový, nepopísaný list, musí na to mať extra originál dôvod. Ja ho mám.

Nadlak je pre mňa druhý „slovenský“ domov. Po dvadsiatich rokoch, čo sem dvakrát do roka chodievam, si to už trúfnem povedať. Cítim sa tu dobre. Čas tu plynie akosi pomalšie, pohodovejšie, život je jednoduchší a bezprostrednejší. K tomu ľubozvučná slovenčina, krasopisne mäkká, hoci trochu archaická, ale na naše bratislavské pomery až neskutočne spisovná. K tomu slovenské tradície, zvyky, piesne. Milé, vtipné situácie a skomoleniny, keď netušíte, že kifle sú vlastne buchty, že sádlo je slanina a halušky nie sú halušky, lebo sú to rezance…

Aj toto sem priniesli Slováci, ktorí sa do Nadlaku prisťahovali a zapustili tu hlboké korene. Vychovali nové generácie múdrych, súcich, pracovitých ľudí. Aj moja rodina patrí do tejto skupiny. Môj starý otec  sa narodil v jednom z tradičných, obyčajných hlinených nadlackých domov. Vyrástol tam v chudobných pomeroch, napriek tomu neskôr vyštudoval univerzity v Bukurešti, Prahe i Bratislave. Hovorieval, že jeho snom vždy bolo preniesť svoju krv z Nadlaku na Slovensko. Podarilo sa mu to, lebo miloval Slovensko, slovenský jazyk a kultúru. V Bratislave si založil rodinu, uplatnil sa ako docent i vedúci katedry na našej filozofickej fakulte, tlmočil trinástim prezidentom, slovenským premiérom, mnohým politikom… Ale vždy vedel, odkiaľ prišiel, hovorieval: Som len obyčajný Janko z Nadlaku. 

Ale späť do Nadlaku. To, že je významným centrom slovenskej komunity, kultúry a vzdelania v Rumunsku, prízvukujú všetci autori. Pokúsim sa ponúknuť viac z mestečka, kde som prežila nejedny prázdniny, objavila nové kamarátstva a kde ešte stále máme rodinnú stopu.

HLAVNÁ CESTA. Na prvý pohľad pôsobí Nadlak priamo archaicky, akoby sa tu zastavil čas. Cez mesto vedie jedna hlavná cestná tepna. Po vedľajších cestách, ktoré sú rovnobežné ako v New Yorku, prejde sem – tam nejaké auto. Je ich oveľa menej ako kedysi. Diaľnica zavítala už aj sem, vyčistili ulice od smogu, kamiónov a nákladných áut. 

BICYKEL zostal hlavným dopravným prostriedkom. Stále má veľkú moc. Platí nepísaný zákon, že na dvojkolesových tátošoch sa tu jazdí výhradne po chodníkoch, ktoré lemujú cestu a sú doslova nalepené ku každému domu. Všetky ulice sa križujú do pravého uhla, za roh nevidno, a preto môže ľahko dôjsť ku karambolu. Ako tomu predísť? Zariadi to funkčný bicyklový zvonček na bicykli, ktorým sa vyzváňa o dušu pred „uhlom“. 

Horšie je, keď sa na rohu chodníka pripletú do cesty sliepky, husi, ktoré sa voľne pasú po vonku. Sama som takéto zažila,  treba sa mať pred hydinou na pozore. Pred domami sú hlboké „garády“ aj so žabacím orchestrom- vždy som sa ich ako malá bála. Nielen kvôli hlasným žabacím výkrikom, ale aj zelenej a nepríjemne zapáchajúcej vode. 

ĽUDIA so slovenskými koreňmi sa tu zdravia, aj keď sa nepoznajú. Niekedy len tak zo zvedavosti. Nepoznajú, tak pozdravia, aby zistili – Slovák, Maďar, Rumun? Taká uličná polícia. Tínedžeri a mladšie generácie do päťdesiatky preferujú pozdrav – „Bozkávam“. Vekovo starší, skúsenejší, idú zasa do „Pochválen“ či „Dobrý deň.“ A ak sa Slovák stretne s Rumunom, tak to obvykle končí internacionálnym „Čao“.

KOSTOLY sú pýchou Nadlaku. Vraj je ich trinásť, ale či funkčných… Ja som narátala hrubý, hlavný, rumunský, Veľký, pravoslávny, pre veriacich, evanjelický, katolícky, starý rumunský… Najkrajší je hlavný na námestí, aj s vyhliadkovou vežou. Nádherný výhľad. Odtiaľto Nadlak naozaj vyzerá ako malý New York. A keď na vežu zavítate vo štvrtok a pozriete z nej priamo dolu – tak to je pohľad ako na bratislavskú Miletičku. Mravenisko ľudí na trhovisku, kde kúpite všetko. Aj dobrú náladu.

ASI POZNÁTE, ALE PREDSA. Takmer polovicu obyvateľov Nadlaku tvoria Slováci. Na každom rohu počuť slovenčinu. Vždy, keď vstúpim do obchodu, obráti sa na mňa predavačka s populárnym „Bozkávam“. Na dopravných značkách určených pre chodcov je nápis po rumunsky, aj slovensky. Je tu slovenská základná škola a gymnázium Jozefa Gregora Tajovského, ale nikdy som tam reálne nebola. Asi preto, že cez prázdniny aj školáci v Rumunsku prázdninujú.

Patrí sa spomenúť slovenské etnografické múzeum, folklórny súbor Sálašan s vystúpeniami aj na Slovensku. 

HALUŠKY. Čo by to bolo za slovenské mestečko bez tradičnej koliby s ponukou napríklad aj bryndzových halušiek?  V Nadlaku, na hlavnej ceste, len kúsok od hraničného priechodu, takúto lahôdku v štýlovej reštaurácii, s obsluhou dokonca v slovenských krojoch – nájdete. A sú naozaj výborné, podobne ako ďalšie aj slovenské jedlá.

BODKA. Nadlak a Nadlačanov mám rada. A viem, komu som za toto poznanie vďačná. Nech sú tieto riadky spomienkou na môjho skvelého starého otca Jána Kerďa, ktorý mi do Nadlaku otvoril dvere.

Meno: Nina Osvaldová

Foto: Ján Sukup

Už nie prvý rok Covid-19 mení život miliárd ľudí na celom svete. Je však dôležité, aby sme sa prispôsobili rôznym životným podmienkam. Vzhľadom na súčasnú pandemickú situáciu väčšina slovenských vysokých škôl prešla na dištančné vzdelávanie s cieľom vytvoriť bezpečné prostredie pre svojich študentov a učiteľov.

Taká forma, akou je online vzdelávanie, má väčšinou svoje pre a proti. V prvom rade, dištančné vzdelávanie pripravuje študentov o slobodnú a osobnú komunikáciu s učiteľmi a spolužiakmi, čo je dôležité  pre psychiku.  Na druhej strane však umožňuje využívať moderné technológie a poskytuje viac príležitostí na kvalitné vzdelávanie.

Veľa študentov baví online štúdium, pretože si tak môžu lepšie naplánovať čas. Platí to najmä o tých, ktorí pracujú a dokážu skĺbiť prácu so štúdiom. Stále sú však aj takí, ktorí dávajú prednosť živej komunikácii, sú zvyknutí byť v tíme a učenie sa cez počítač má škodlivý vplyv na ich psychický stav.

„Nedostatok živej komunikácie, nemožnosť opätovného odovzdania zameškaných prác, výrazný nárast úloh, nedostatok času na vypracovanie úlohy“ – s takými  problémami sa stretli študenti a školáci minulý rok počas online výučby.

Čo sa týka učiteľov, niekto vie efektívne pracovať a využívať elektronické prostriedky a pre niektorých je to veľká bolesť hlavy.  Napriek všetkým prekážkam sa však učitelia spolu so študentmi naďalej učia nové technológie, využívajúce platformy ako MS Teams, Outlook či Zoom.

Ako dlho potrvá epidemiologická situácia v krajine netušíme, no do konca semestra zostáva väčšina univerzít na diaľkovom štúdiu.

Autor: Marietta Uibari 

foto: autorka

Ak máme odpovedať na otázku, ktorú sme si položili v titulku, zrejme prvé, na čo si spomenieme, budú mobilné zariadenia a s nimi spojené sociálne siete. Môžeme sa zamyslieť aj nad tým, prečo nám telefóny kradnú polovicu našej pozornosti. Existuje nejaké riešenie na tento problém, s ktorým sa stretávame čoraz častejšie?

Medzi sústredením a nesústredením sa je veľmi tenká hranica. Stačí len malé rozptýlenie a naše myšlienky sa hneď vzďaľujú od nášho tela. Najlepším príkladom nepozornosti a nesústredenosti sú študenti sediaci v školských laviciach na prednáškach. Mnohí z nich sú fyzicky prítomní, ale v myšlienkach sa preháňajú niekde na Bali.

Dá sa s tým niečo robiť? A ak áno, čo?

Dôležitou súčasťou sústredenia je trénovanie koncentrácie, malými krokmi ku stopercentnej pozornosti. Pri učení by sme mali odložiť všetky veci, ktoré nás rozptyľujú. U väčšiny to zrejme bude v prvom rade telefón.  Niekedy sa pozabudneme a dokážeme stráviť prezeraním príspevkov na sociálnych sieťach pár hodín. Ale čo tento zbytočne strávený čas využívať efektívnejšie?

Ak dokážeme presedieť len tak pri telefóne desiatky hodín, prečo nemôžeme tak isto tráviť čas nad knihami s úplnou pozornosťou, nie len polovičnou, a byť tak o niečo múdrejší? Jednoduchou odpoveďou na túto otázku môže byť aj to, že nás to nezaujíma a je pre nás lákavejšie vyplniť čas bezvýznamnou činnosťou, ktorú robíme už len zo zvyku. A toto je chyba mnohých mladých ľudí.

V minulom storočí neexistovali niektoré vymoženosti, ktoré dnes dôverne poznáme.  A preto, logicky, našich rodičov muselo rozptyľovať niečo celkom iné. Vtedy to boli kamaráti, s ktorými sa stretávali vonku. Stretávajú sa aj dnešní mladí, ale už pomaly len v online svete, najmä vďaka pandémii.

Ďalšími základnými činnosťami pri trénovaní koncentrácie je kvalitný spánok, športovanie a oddych pri nenáročnej aktivite, akou sú napríklad hlavolamy. Takýmto spôsobom by sa nám malo zlepšiť sústredenie a zvýšiť produktivita.

Keby takúto formu trénovania koncentrácie praktizoval každý študent pravidelne aspoň 15 minút denne, verím, že by sa sústredenosť na prednáškach určite zvýšila.

Je pochopiteľné, že niekedy hodiny študentov nebavia, čo môže mať za následok aj pokles koncentrácie. Ale pri činnostiach, ktoré človeka napĺňajú a bavia, by sa to mohlo zlepšiť aj takýmto spôsobom.

Novinári nepracujú iba v slnečnom počasí, pri ideálnej teplote a bezvetrí!

Po vyše roku doma sme opäť zasadli do školských lavíc. Na ako dlho? To bola otázka, ktorú si kládol nejeden študent. Ale najmä učitelia.

Študovať žurnalistiku, ktorá sa odohráva kdesi tam vonku, cez počítač, je zložité. Preto v sekunde, keď sa začal na Univerzite Komenského zimný semester, študenti štvrtého ročníka žurnalistiky vyrazili do ulíc.

Prvú hodinu kreatívneho štúdia sme pod vedením doktora Kubínyiho zahájili v novom centre Bratislavy, tam, kde vyrastajú „mrakodrapy“ jeden za druhým. Na Mlynské Nivy sme sa však vydali až po niekoľkých otázkach, či skutočne musíme ísť von, keď prší. Čo vám poviem, zleniveli sme. Alebo skôr spohodlneli. Odpoveďou vyučujúceho bolo, že „novinári pracujú iba v slnečnom počasí, pri ideálnej teplote a bezvetrí“, sme pochopili a prehliadka sa mohla začať. Obzreli sme si projekt Sky Park od architektky Zahy Hadid, ktorý väčšine pripomínal tri veľké kukurice. No a, samozrejme, ďalšie zaujímavé budovy, ktorých mená a účel som zabudla. Prešli sme až k novej autobusovej stanici na Nivách, ktorá sa otvárala pár dní po našej exkurzii. Ako naschvál. A namiesto prezenčnej listiny – skupinová fotka.

O dva týždne neskôr sme sa s doktorom Kubínyim ocitli na hrade Devín. Tvrdil, že je hanba, keď tam viac ako polovica z nás nikdy nebola, hoci bývame v Bratislave štyri. Môžeme to ale zvaliť na pandémiu, nie na nezáujem o mestské časti. Jednoducho sme mali málo času preskúmať krásy hlavného mesta. Ale rozhodli sme sa ich dohnať. Aj keď sme do toho popravde nedali sto percent. Aby som mala čisté svedomie, neboli sme tak úplne presne na hrade Devín. Prechádzali sme sa okolo. Počíta sa to? Myslím si, že áno. Fotku hradu mám!

Bolo tam naozaj pekne. Dozvedeli sme sa smutné fakty z histórie a vypočuli sme si legendu o Panenskej veži. Tá zaujala asi väčšinu, keďže takmer každý študent napísal článok práve o nej. To aby ste si nemysleli, že sme len chodili po výletoch a neučili sme sa. Jeden výlet rovná sa jeden novinársky prejav. Tie z Devína sa líšili iba spoločenským postavením panny z vežičky, ktorá z nej údajne skočila do Dunaja. Musela mať dobrý odpich, lebo dnes je medzi vežou a riekou asfaltová cesta. Jedna legenda ju opisuje ako šľachtu, druhá ako slúžku. Ako to bolo naozaj, sa už asi nikdy nedozvieme.

Našim tretím a posledným výletom boli Rusovce. Mať takúto aktívnu hodinu po takzvanom študentskom utorku nie je práve výhra. Ale prechádzka, pri ktorej sme nabehali za hodinu 6 677 krokov, nás všetkých prebrala. Presne tak! Nepostávali sme len pred kaštieľom. Videli sme Antickú Gerulatu, kostol svätého Víta a Rusovské jazero. Pritom sme si vypočuli, ktorá strana je nudistická a ktorá mládeži prístupná. Na ktorú však pôjdu spolužiaci cez letné prázdniny nechám na vašej predstavivosti.

Dostali sme sa na koniec nášho krátkeho cestopisu. Po hodine v Rusovciach prešla FiF UK na dištančnú výučbu.

Na ako dlho sme naspäť zasadli do školských lavíc? Na päťdesiat dní. Plán bol od začiatku jasný. Stihnúť čo najviac výletov, pokiaľ nás opäť nezavrú doma. Myslím si, že sa nám to podarilo. Ostáva nám už len dúfať, že v letnom semestri sa škola otvorí. A naše malé exkurzie budú pokračovať.

Patrícia Kubalová

Foto: autorka, bub

O sociálnych sieťach a duševnom zdraví

Sociálne siete sú zrejme najzaujímavejším fenoménom 21. storočia. Ľudia na nich trávia čoraz viac času, čo  má u niektorých  negatívny vplyv na ich duševné zdravie. Zraniteľnou skupinou sú najmä mladé dievčatá. Podľa jedného prieskumu až 87 percent Slovákov sa dokáže takto „prehrať“ priemerne tri hodiny denne, pričom 25 percent z nich dokonca až štyri hodiny. Iba 2 percentá opýtaných  na sociálnych sieťach nie je vôbec. 

Najviac fanúšikov sociálnych sietí je vo vekovej kategórii 15 – 29 rokov a závislých od nich je viac žien ako mužov. Líši sa aj spôsob ich používania pokiaľ ide o mužov a ženy. Muži väčšinou trávia svoj voľný čas hraním videohier a u žien je najobľúbenejšia platforma Instagram.

Najnegatívnejší vplyv majú tieto siete na dievčatá vo veku 15 až 20 rokov, čiže v období dospievania, keď hľadajú svoju identitu a chcú sa páčiť okoliu. Najmä Instagram využívajú na vyhľadávanie svojich idolov a porovnávanie sa s inými dievčatami. Žiaľ, porovnávajú sa  najmä s celebritami zo šoubiznisu, pričom si neuvedomujú, že fotky,  ktoré títo ľudia pridávajú, sú väčšinou upravené rôznymi filtrami. Týmto spôsobom si vytvárajú fiktívne ideály krásy, ktoré nezodpovedajú realite. Táto virtuálna „dokonalosť“ vedie u mladých dievčat k úzkostí a zvyšuje sa u nich výskyt depresie a často aj porúch prijímania potravy. 

Smutné je aj  to, že čoraz viac dievčat používa filtre na úpravu svojich fotiek a snaží sa podobať na celebrity nielen vizážou, ale aj správaním. Pridávajú šťastné momenty zo života, napríklad z dovolenky v luxusnom hoteli, len preto, aby im iní závideli. Prípadne sa chcú predviesť a dokázať sami sebe, že sú lepšie než ostatní. Takmer každá si povie, že tiež  by chcela mať veľa peňazí, skvelú postavu a užívať si život. Málokto si však uvedomí, že keď je niekto bohatý, neznamená to, že je aj šťastný.

Je množstvo spevákov, hercov, či influencerov, ktorí nemajú problém s príjmami, chodia na exotické dovolenky a napriek tomu majú depresie, alebo skončili závislí na alkohole či drogách. Príkladom je americká speváčka  Demi Lovato, o ktorej nedávno natočili seriál Dancing with the Devil (Tanec s diablom). Je to nielen o jej živote, kariére a umeleckej tvorbe, ale aj o poruche príjmu potravy a  závislosti od heroínu. 

Napriek tomu nepovažujeme Demi Lovato za niekoho, kto má vyslovene negatívny vplyv na rovesníkov. Je však chvályhodné, že sa dokázala zbaviť závislosti od drog a nehanbí sa ukázať verejne ani negatívnu stránku slávy. Môžeme oceniť jej otvorenosť a to, že si uvedomila vlastné chyby, ktorých sa v minulosti dopustila. Údajne jej najviac pomohlo cvičenie a behanie. Odkedy obmedzila používanie sociálnych sietí,  je tiež spokojnejšia so svojou nie celkom dokonalou postavou. Nedávno sa nechala ostrihať na krátko a odkázala fanúšikom:

 „Každý deň si povedzte, že ste krásni. Nebuďte k sebe prísny. Jedzte aj sacharidy bez pocitu viny a pamätajte, že život je príliš krátky na to, aby ste sa trápili tým, čo si myslia iní!!“

Keď si človek uvedomí, že nikto nie dokonalý, bude sa mu žiť určite lepšie.  Potom je pravdepodobné, že nebude potrebovať pomoc psychológov.

Foto: internet

Simona Hollósyová

Tridsaťročná Isabela v obci Pština v poľskom Sliezsku umrela na následky septického šoku. Do nemocnice prišla po tom, ako jej v 22. týždni tehotenstva odtiekla plodová voda. Plodu s diagnostikovanými vývojovými chybami ešte bilo srdce, lekári a lekárky jej tak nemohli pomôcť.

Príčinou je tzv. „poľský model sprísňovania interrupcií,“ ktorý sa u nás často porovnáva s návrhmi zákonov od Anny Záborskej. Ich zákon neumožňuje ukončenie tehotenstva ani v prípade závažných a nezvratných defektov plodu. Umelé prerušenie tehotenstva je zákonné len po znásilnení alebo v bezprostrednom ohrození života ženy.

Úmrtiu sa dalo predísť, ak by lekári reagovali včas. Zdravotnícky personál sa však mohol báť, že sa svojím konaním dostane do právnej neistoty, ak by niekto zhodnotil, že situácia ešte nebola taká vážna, aby mohli odstrániť plod legálne. Súvisí to s nejednoznačnosťou spojenia „bezprostredné ohrozenie života ženy,“ ktoré sa spomína aj v slovenskom návrhu zákona. Nikde však nenájdete, čo presne toto slovné spojenie znamená, čo vyvoláva zmätok nielen v lekárskej obci.

Výsledkom minuloročného poľského zákona je tiež 30-tisíc žien hľadajúcich pomoc ilegálne alebo za hranicami. Nezákonné interrupcie často vykonávajú pochybní ľudia v nesterilnom prostredí… Každá žena, ktorá ich musí podstúpiť je v obrovskom riziku.

Tento smutný príbeh je dôkazom, že sprísňovanie interrupcií a oberanie žien o ich základnú zdravotnú starostlivosť nie je riešením. Ani v Poľsku, ani na Slovensku.

Rovnako je smutné, že v 21. storočí musíme vo vyspelých európskych krajinách bojovať za ženské práva, na ktoré sa ultrakonzervatívne kruhy snažia siahnuť. Musíme chodiť na protesty, podpisovať petície a každých šesť mesiacov tŕpnuť, či parlament posunie návrhy do ďalšieho čítania. To všetko bez akéhokoľvek verejného záujmu (potrebu sprísniť aktuálny interrupčný zákon na Slovensku pociťuje len 8 percent obyvateľov) a opodstatnenia. Popritom je obrovské množstvo domácich a zahraničných organizácií, ktoré by poslankyni radi poradili, ako skutočne zabrániť neželaným otehotneniam.

foto: TASR

Michaela Nováková

Na našu katedru zavítal 25. októbra svetoznámy investigatívny novinár z USA Matt Apuzzo. Počas zaujímavého workshopu sa s nami podelil o cenné skúsenosti aj vtipné historky. Pridal aj detaily o príprave prelomového článku o koronavíruse, ktorý mu priniesol už tretiu Pulitzerovu cenu.

Kľúčovou témou stretnutia však bola celkom praktická, a pritom zásadná otázka pre prácu žurnalistov: ako si budovať  novinárske zdroje.  Apuzzo zdôrazňoval, že treba mať  ľudský, a zároveň profesionálny prístup, ale najmä úprimný záujem o ľudí a ich prácu. Na jednoduchých príkladoch zo života poukazoval, že zatiaľ čo dobrí novinári pracujú v rámci určitých limitov, tí najlepší sa zaujímajú ešte aj o to, „ako funguje vrták“ a nadväzujú kontakt s ľuďmi, ktorí im to vysvetlia. Úspešní žurnalisti by mali venovať pozornosť aj veciam, ktoré môžu pôsobiť na prvý pohľad bezvýznamne, nezaujímavo, či zbytočne komplikovane. Človek predsa nikdy nevie, kedy mu môžu rôzne informácie prísť vhod, a kedy sa ľudia, ktorým priebežne venuje trochu času a pozornosti, môžu stať rozhodujúcimi pre napísanie článku. Matt Apuzzo nás tiež podnecoval k tomu, aby sme naplno využívali svoj status „nováčikov“. Ten nám totiž dovoľuje nielen robiť chyby, ale vďaka nemu sa môžeme často dostať aj na miesta, kde by ostrieľaných novinárov už len tak nepustili.

Americký redaktor aktuálne pôsobí  v Bruseli a v druhej časti workshopu nám prezradil o svojom ocenenom článku s témou nenápadného šírenia koronavírusu. Pracoval na ňom dlhší čas a narazil na mnohé bariéry. Vďaka svojej neoblomnosti ale nakoniec uspel a investigatívny príspevok priniesol nielen najznámejšie novinárske ocenenie jeho autorom, ale tiež istú spravodlivosť či zadosťučinenie pre niektorých respondentov, lekárov a vedcov.  „Mojou prácou je jednoducho hovoriť pravdu,“ zhodnotil na záver Matt Apuzzo a po zodpovedaní početných otázok z publika sa spolu s moderátorkou diskusie, šéfredaktorkou denníka SME Beátou Balogovou, s nami rozlúčil. Ako povedal, už sa teší, ako sa s nami opäť stretne ako s kolegami v praxi.

Autor: Lucia Rumanová