Z detského divadelného súboru až do televízie

Eliška Panáčková (20) je mladá ambiciózna žena, ktorej tvár je vám možno známa z televíznych obrazoviek. Už od svojho detstva inklinovala k herectvu, no počas tohto roka sa dostala na vrchol svojich doterajších skúseností – úlohou v markizáckom seriáli Pán profesor. Eliška prezradila, ako vyzeralo jej prvé natáčanie, po boku akých veľkých hercov si zahrala alebo aj čo všetko vďaka tejto skúsenosti získala.

V súčasnosti majú môžu diváci sledovať vaše herecké výkony na televíznych obrazovkách. Je pravda, že ste práve po tomto vždy túžili? 

Popravde, keď som bola malá, každý deň som túžila byť niečím iným. Napríklad aj učiteľkou alebo veterinárkou. Musím ale priznať, že byť herečkou patrilo vždy medzi moje najvysnívanejšie povolania.

Ešte predtým ako ste začali pôsobiť v seriáli, aké ste mali ako herečka skúsenosti?

Keď som mala desať rokov začala som hrávať v detskom divadelnom štúdiu Ochotníček v Púchove. Práve tam sa hneďprejavila moja láska a vášeň pre hranie. Odvtedy som pôsobila vo viacerých ochotníckych súboroch alebo aj v amatérskom divadle v Bratislave. Moje skúsenosti mi určite rozširuje aj súčasné štúdium na VŠMU v odbore divadelné štúdia. Zároveň som žiačkou na konzervatóriu v Bratislave, kde sa venujem herectvu. 

Ako ste sa dostali k ponuke zahrať si v seriáli Pán profesor? Ako vyzeral casting?

Najskôr som dostala možnosť zaregistrovať sa do ich agentúry a až neskôr mi prišla na mail práve táto ponuka. Poslali mi dialóg, ktorý som sa musela naspamäť naučiť a potom sme s ostatnými záujemkyňami o rolu v seriáli podstúpili kamerovú skúšku pod vedením režiséra a castingovej režisérky. 

Aké boli vaše pocity po telefonáte, v ktorom zaznelo, že ste spomedzi všetkých získali rolu práve vy? 

Musím priznať, že po castingu som mala naozaj zmiešané pocity, keďže záujemkýň naň prišlo veľmi veľa a niektoré z nich mali o čosi väčšie skúsenosti ako ja. Úprimne, nemyslela som si, že sa mi ozvú. Moja radosť však bola o to intenzívnejšia, keď mi zavolali, že si ma vybrali. Spočiatku som tomu nemohla uveriť, no po chvíli som si uvedomila, že sa mi pomaly plní môj sen. 

Čo sa od vás pri natáčaní očakávalo? 

Od všetkých hercov sa očakávala stopercentná pripravenosť. Ovládať naspamäť všetky texty a najmä prísť v deň natáčania načas, nech sa celý štáb a herci nemusia prispôsobovať jednej osobe.

Aké boli vaše pocity pri prvom natáčaní? Nemali ste strach?

Svoje prvé natáčanie si veľmi dobre pamätám. Mali sme kráčať s mojimi seriálovými kamarátkami po chodbe a viesť spolu dialóg. Problém bol však v tom, že súčasťou môjho kostýmu boli lodičky na vysokom podpätku a ja som na nich ešte nevedela poriadne chodiť. Mali sme rýchlo kráčať a popritom ešte rýchlejšie rozprávať. Bola som v strese z toho, že som tam nikoho nepoznala a okrem toho som mala ešte aj obavu, že spadnem alebo si nedajbože zlomím nohu. Všetko nakoniec ale dobre dopadlo a ďalšie natáčania boli pre mňa len lepšie.

Čo ste touto novou skúsenosťou získali? 

Natáčanie mi prinieslo veľa nových skúseností a radosti. Pravidelne sme dostávali herecké lekcie od režiséra, režisérky alebo skúsených hercov. Celý kolektív bol zohratý a navzájom sme si rozumeli, takže si odnášam naozaj krásne zážitky a veľa nových kamarátov.

Bolo niečo, čo vás na celom procese natáčania seriálu prekvapilo?

Veľmi ma prekvapilo, koľko ľudí za celou touto prácou stojí. Koľko času sme strávili u maskérky či kostymérky, koľko je na všetko treba papierov, kam sa všetko zapisuje do podrobností. Zvukári, osvetľovači či asistent réžie, jednoducho všetko, čo televízny divák za obrazovkou nevidí a je to neoddeliteľnou súčasťou zložitého procesu tvorenia seriálu.

V seriáli ste si zahrali po boku mnohých veľkých mien. Čo to pre vás, ako začínajúcu seriálovú herečku, znamenalo? 

Bol to pre mňa obrovský zážitok pracovať napríklad po boku Tomáša Maštalíra, Gabiky Marcinkovej či Richarda Autnera, do ktorého, musím priznať, sme sa viaceré platonicky zamilovali. V seriáli mali úlohu mnohí významní herci, ktorí sa s nami začínajúcimi podelili o rady, ako sa vžiť do svojej roly čo najlepšie. 

Ako reaguje vaše blízke okolie na to, že si zapne televíziu a vidí v nej vašu tvár? 

Všetci moji blízki reagujú veľmi pozitívne a intenzívne ma podporujú v tom, čo robím. Mojimi najväčšími fanúšikmi sú, samozrejme, moji rodičia, ktorí videli každú seriálovú epizódu hádam desaťkrát a moje repliky si dokola pretáčajú a púšťajú odznovu. Som im za to všetko nesmierne vďačná. 

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú tiež svoje sny, ale nemajú dostatok odvahy ísť im naproti? 

Ide asi o klasické klišé, ale odkázala by som im, že ak o niečom naozaj snívajú a sú o tom presvedčení, nikdy za to nemôžu prestať bojovať. Väčšinou to nebýva jednoduché, no ak je to to, po čom ich srdce naozaj túži, treba skúšať dovtedy, kým sa k ich snu úplne nepriblížia. Môžem potvrdiť, že sa to naozaj oplatí. 

Autorka: Vanessa Parašínová

Foto: archív Elišky Panáčkovej