Veronika Cechová

Obyčajný intrákový utorok je niečo, čo by sa dalo nazvať vrešťaním paviánov, ktorí utiekli z blízkej ZOO a nepodarilo sa ich odchytiť. Ako odbije desiata hodina večer,intrácke chodby za zmenia na výbehy pre divú zver a nikto sa tomu nečuduje. Študenti kričia, príliš hlasno sa zabávajú a dávajú revať hudbu namiesto toho, aby zašli na najbližšiu diskotéku. Párty utorky sú teda jedna veľká radosť v podobe podnapitých študentov a žiadneho nočného pokoja. Raz je to horšie a raz lepšie. Niekedy sa to opakuje aj iné dni, ale utorky je to zaručene najhoršie a zvieracie zvuky sa ozývajú chodbou asi do jednej ráno. Susedia na Átriových domoch niekedy nedokážu ovládnuť svoje skryté monštrá a je potrebné ich upozorniť. Opatrne! Aby sa pri pokuse o klopanie nestalo niečo, čo spôsobí ešte väčší hurhaj. Tieto komické situácie sú to najvtipnejšie,čo ponúka študentský život. 

Spánku je málo a nervov veľa. Pravdepodobnosť, že sa budete cítiť podráždene, obrovská. Najkritickejšie je to uprostred noci, keď to vyzerá, že všetci už konečne išli spať. Podnapití študenti buď zaliezli do svojich príbytkov alebo skutočne konečne zbehli do Kotolne alebo Clubu 39. No vtedy sa ozve vreskot, ktorý by prebudil aj mŕtveho. Možno dokonca aj celý neďaleký cintorín. Strhneš sa zo spánku a hovoríš – už stačilo. Vtedy máš naozaj chuť zabíjať. Všetko sa utíšilo, nemôžeš držať hubu aj ty? Niekedy sa zamýšľaš, či niektorí študenti vôbec spia. Teba už okolo polnoci po dlhom dni chytajú driemoty a pri pomyslení na ranné vstávanie je ti len do plaču. 

Ako môže mať niekto toľko energie? No nič, snažíš sa to príliš neriešiť, nepotrebuješ ďalšiu vec, čo ti nedovolí spať. Ráno len dúfaš, že sa nejako akosi z tej postele zlezieš. Niekedy je to horšie a niekedy lepšie, no podobné zážitky píše len internátny život.

Autorka: Veronika Cechová

V Egypte sa nedávno skončil COP27 (27. klimatický samit OSN). Zástupcovia krajín diskutovali o tom, čo treba riešiť najbližšie roky. No zúčastnili sa ho aj mimovládne organizácie. Samit sa uskutočnil od 6. do 18. novembra.

Konferencia zmluvných strán Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy (COP) je výročná svetová klimatická konferencia, na ktorej sa schádzajú vládni predstavitelia, aby rokovali o plánoch na riešenie tohto problému. Rokovalo sa o otázkach financovania strát a škôd krajín, ktoré sa s dôsledkami zmeny klímy stali najzraniteľnejšími. Ide presnejšie o krajiny globálneho Juhu, ktoré vo veľkom spektre pociťujú jej hrozné následky už dnes.

Upozorňujú na to štrajkujúci študenti po celom svete, ktorí sa rozhodli nenechať sa umlčať. Milióny ľudí sa k nim pripájajú a žiadajú, aby štáty globálneho Severu a najväčší znečisťovatelia planéty riešili straty a škody. Veď koľkí ľudia už teraz prišli o svoje domovy? Taktiež apelujú, aby sa podľa Parížskej dohody zamedzilo otepleniu planéty o 1,5 stupňa Celzia. Rovnako požadujú ukončiť celosvetové využívanie fosílnych palív, zníženie emisií skleníkových plynov na polovicu do roku 2030, čo má postupne viesť až k uhlíkovej neutralite. Na samite padol návrh o zriadení fondu pre postihnuté krajiny, ktorý však vôbec nie je doriešený. No a požiadavka na ukončenie ťažby ropy a plynu sa ani nedostala do záverečnej správy. Aké riešenia však máme očakávať, keď zástupcovia štátov prídu na konferenciu na súkromných lietadlách? Neuberá to trochu z ich dôveryhodnosti?

Ďalšou vecou je, že sa globálne problémy presúvajú z COPu na COP a vôbec sa neriešia. Kedy začne byť konečne pre vysokých predstaviteľov prvoradá príroda a ľudské životy? Kedy začnú brať klimatickú krízu ako hrozbu?

Medzivládny panel o klíme (IPPC) už pred dvoma mesiacmi informoval, že sa klimatické zmeny prejavujú čoraz rýchlejšie. Naša planéta horí a najväčší znečisťovatelia iba profitujú z utrpenia iných. Odmietajú si priznať chybu. Ako sa toto skončí?

No a čo môžeme my obyčajní ľudia spraviť? Okrem toho, že nesmieme mlčať,  musíme začať od seba. Sama recyklujem a snažím sa v živote vyhýbať plastom. Okrem toho, môžeme  presviedčať ostatných, aby sa k nám pridať. Na priemerného Európana pripadá ročne viac plastov ako sám váži, nehovorí to o niečom? V oceánoch máme ostrovčeky plné plastu… Nemali by sme sa aj pri nákupoch zamyslieť nad tým, čo si vkladáme do košíka?  Zaobstarajte si vlastné obaly, plátennú tašku, pohár na kávu či nerezovú fľašu.

Tiež si dokážeme pomáhať navzájom. Ak ste v dobrej finančnej situácii, môžete darovať peniaze do krajín, ktoré to najviac potrebujú. No a, samozrejme, využite svoj hlas a zúčastňujte sa protestov.

Nesmieme sa nechať umlčať, musíme žiadať spravodlivosť. Pretože, kým to začne byť kritické, keď sa ako ľudia zomkneme, môžeme dokázať veľa.

Autorka: Veronika Cechová