Browsing Category

Nezaradené

Komentár: Nová štátna televízia RTVS, teda STaR

Médiá na Slovensku zažívajú krušné chvíle. Nie je to tak dávno, čo vyšlo najavo, že sa v Televízii Markíza začína boj o najsledovanejšie spravodajstvo. Dôvodom sú spory medzi redaktormi a vedením. Nezaostáva však ani vládna garnitúra v podobe nového zákona o Slovenskej televízií a rozhlase z dielne ministerstva (ne)kultúry. Čo si teda Martina Šimkovičová pripravila?

Sloboda médií vo vlastných rukách

Po trinástich rokoch má skončiť Rozhlas a televízia Slovenska v takej podobe, na akú sme boli zvyknutí. No na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa nič dramaticky meniť nebude. Pri vláde Smeru, Hlasu a SNS si však nikdy nemôžete byť istí. Ministerka (ne)kultúry Martina Šimkovičová, ktorá sa hrdo hlási k slovenským tradíciám, hoci býva za rakúskymi hranicami v Kittsee, rozhodla, že zoberie slobodu médií do vlastných rúk. A tu narážame na problém. Bývala hviezda spravodajstva Markízy, ktorá rapovala v živom vysielaní, poslala do medzirezortného pripomienkového konania svoju ideu, ako by mali verejnoprávne médiá po novom fungovať. Je ale namieste myslieť si, že práve ona je vyvolená, ktorá ich vzkriesi?

Vlastný pohľad na verejnoprávnosť

Útoky na novinárov nie len Rozhlasu a televízie Slovenska sú čoraz častejšie. Z nedávnych udalostí je možno najznámejší konflikt Roberta Fica s pražskou spravodajkyňou RTVS Katarínou Vítkovou. Premiér povedal, že „redaktorka útočí v zahraničí na vlastnú vládu a pred celým svetom klame na adresu Maďarska.“ No, ak máme byť úprimní, klame tu asi niekto iný. Tieto útoky nie sú ojedinelé a niet pochýb, že vláde čoraz viac Rozhlas a televízia Slovenska na čele s Ľubošom Machajom lezie na nervy. A tak sa sebavedomá Šimkovičová rozhodla, že ona to tak nenechá. Predsa Slovensko by malo mať nezávislé, dôveryhodné a objektívne verejnoprávne médium. Lenže nie, keď tu bude ona.

Čo ďalej?

Podľa denníka SME čaká po novom takzvanú STaR (Slovenská televízia a rozhlas) zmena generálneho riaditeľa, čo by znamenalo, že po schválení zákona by sa ihneď skončil mandát Ľuboša Machaja. Ten netrval ani dva roky. Ministerke a ani viacerým politikom sa súčasný stav nepáči a žiadajú vyššiu mieru objektívnosti spravodajstva. Asi v zmysle internetovej televízie Slovan, či Martina a Peter? Nového generálneho riaditeľa by po novom volila rada pozostávajúca zo siedmich členov. Vyberal by ich parlament a ministerka kultúry. Ako chce zaručiť spôsobilosť týchto ľudí, bude zaujímavé. Čo je však ešte pozoruhodnejšie, riaditeľa bude možné odvolať bez udania dôvodu. Transparentnosť ako vyšitá. To by ale mohlo naraziť na nesúhlas Bruselu, keďže podľa nového nariadenia by riaditelia mali byť odvolávaní len výnimočne, a to v prípade protiprávneho konania, či vážneho pochybenia. Novinkou by bola aj programová rada, ktorá by posudzovala a kontrolovala program Slovenskej televízie a rozhlasu z hľadiska dodržiavania verejnoprávneho charakteru vysielania. Svoj názor a kritiku na zvýšenie štátneho vplyvu v RTVS vyjadril aj súčasný generálny riaditeľ Ľuboš Machaj už niekoľkokrát. Naposledy pri otvorení kreatívneho centra v Mlynskej doline za účasti ministerky

kultúry. Potlesku, ako od iných ľudí, sa však od nej nedočkal. Prečo asi. Šimkovičová namiesto toho, aby vysvetlila dôvod konca RTVS, radšej spred mikrofónov utiekla.

Sloboda nesloboda

Ministerka (ne)kultúry Martina Šimkovičová sa tak čoskoro môže aj so svojimi kumpánmi tešiť zo štátneho propagandistického média. To sa bude pozdávať aj Andrejovi Dankovi, či Tomášovi Tarabovi. Tomu sa nepáči ružové logo RTVS, ktoré je asi priveľmi progresívne. Onedlho môžeme očakávať každodennú dávku slovenskej hymny, programy pre tradičné a kresťanské rodiny, reláciu o slovanskej angličtine a najmä objektívne spravodajstvo. A možno si Martina Šimkovičová aj s Petrom Kotlárom vytvoria kontinuálne vysielanie v Slovenskej televízii. S touto mašinériou môžu skoncovať európske inštitúcie alebo tlak občanov. Čo si však ľud zvolil, to má. Pozeráme sa tak na verejnoprávnu inštitúciu, ktorá bojuje o svoju nezávislosť stále viac. Už teraz vysoký tlak na redaktorov sa bude neustále zvyšovať, až kým vláda nedosiahne svoj cieľ. Propagandistické štátne médium.

Autor: Jakub Hrubši

Profesionalita a médiá

Konferencia Fenomén 2024 trvala celých desať hodín, ale nebol to stratený čas!

Po tom, čo Ján Hacek, vedúci Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, slávnostne otvoril Fenomén 2024, tentoraz zameraný na profesionalitu a médiá, pokračovala táto interdisciplinárna vedecká kolokviálna konferencia netradične. Blokom, v ktorom prítomní mohli diskutovať so známymi novinármi – Katarínou Vítkovou, spravodajkyňou RTVS v Prahe, Evou Mihočkovou, šéfredaktorkou portálu Zahraničná politika SFPA a Henrichom Krejčom, bývalým riaditeľom Centra spravodajstva publicistiky TV Markíza. Ako v tejto diskusii odznelo, novinár by nemal byť kritický len voči respondentom, ale mal by byť tiež sebakritický. Konštatovali tiež, že politici využili dezinfoscénu, aby začali likvidovať mainstreamových novinárov, ale tiež to, že online priestor nemá takmer žiadne pravidlá.  Je to o to nebezpečnejšie, že v čase krízy v spoločnosti sa ľudia často utiekajú k alternatívnym informáciám. Ako skonštatovala Eva Mihočková, novinár by mal zvažovať aj to, čo píše na sociálnych sieťach a dodala: „Keď píšem na sociálnu sieť, píšem to presne tak, ako keby som to išla publikovať.“

V ďalšej časti konferencie sa Miroslav Frindt venoval konkrétnemu prípadu vystúpenia bývalého premiéra Eduarda Hegera v televízii pod názvom Rozhodnutie Rady pre mediálne služby v kontexte s praktickým dodržiavaním zákona vo verejnoprávnom komplexe RTVS. Viera Krúpová sa v príspevku venovala profesionalite v spravodajstve verejnoprávneho média. 

Foto: Marcela Belianská

Pojem profesionalita mal v názve aj príspevok Petra Kravčáka, ktorý sa zameral na regionálne médiá a lokálnych novinárov. Problémy zhrnul do niekoľkých myšlienok – „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj!“, málo novinárov a veľa tém, čo vedie k ich povrchnému spracovaniu, a príjmy z inzercie – nezávislé médiá, ako povedal, nedokážu na trhu prežiť.

Lucia Virostková sa venovala kvalite v slovenskej žurnalistike a vo svojom príspevku si položila otázku: Kto definuje štandardy? V tejto súvislosti sa zaoberala aj novinárskymi súťažami na Slovensku. Katarína Vargová upriamila pozornosť na mladých novinárov a na  kreovanie profesionálov v našich médiách. Príspevok odpovedal na otázku, ako mladí novinári chápu pojem profesionalita. Zuzana Belková a Zora Hudíková sa sústredili na podoby profesionality pri realizácii rozhlasovej hry v podmienkach Slovenského rozhlasu. 

Matúš Ján Capko poukázal na spôsob mediálnej prezentácie za odvolanie ministerky kultúry SR, na čo využil diskurznú analýzu. Po ňom vystúpila Katarína Matušková s príspevkom nazvaným Rozbor porovnávacej štúdie prevalencie a zdrojov dezinformácií na hlavných mediálnych platformách v Poľsku, Slovensku a Španielsku, s dôrazom na slovenské prostredie v nadväznosti na európsku legislatívu v oblasti dezinformácií. Ako konštatovala, Slovensko je v porovnaní s inými krajinami, pokiaľ ide o účinok dezinformácií, zraniteľnejšie. Spoluautorky Eva Kramara Jonisová a Kristína Svítok Mayerová sa sústredili na nový fenomén, overovanie pravosti fotografie v súvislosti s nástupom umelej inteligencie. Na konkrétnych príkladoch vysvetľovali, ako možno odhaliť vygenerovaný obrázok, ktorý vytvorila umelá inteligencia.

Foto: Marcela Belianská

Príspevok Marcely Belianskej definoval možnosti a riziká umelej inteligencie v súvislosti s overovaním informácií a kultivovaním online priestoru. Zamerala sa tiež na analýzu konkrétneho využitia umelej inteligencie ako prostriedku moderovania diskusií v online priestore. Peter Kubínyi a Ján Višňovský v príspevku nazvanom Čo škola dala a prax vzala vychádzali z názorov študentov masmediálnej a žurnalistickej školy, ktorí skončili štúdium pred menej než piatimi rokmi. Peter Ivanič v príspevku Koho pohľad? Mediálny diskurz o Izraeli a Palestíne  rozoberal tému, ako pokrývať neznáme témy. Podľa jeho slov, novinár by mal uvažovať nad tým, prečo vníma tému tak, ako ju vníma. Ján Hacek v príspevku Prax a univerzitné vzdelávanie novinárov – analýza žurnalistických študijných programov v Strednej Európe vychádzal z porovnania dvanástich univerzít, ktoré pôsobia v priestore V4, zameral sa pritom na ich študijné programy. 

Konferencia Fenomén 2024 však prekonala svoj vlastný doterajší rekord, trvala desať hodín. Určite to nebol stratený čas: účastníci boli takmer zo všetkých žurnalistických a masmediálnych škôl na Slovensku a usudzujúc podľa obšírnych diskusií ku každému príspevku, mali si navzájom čo povedať.

Autor: Peter Kubínyi
Foto: Marcela Belianská

Vlaky tam bežne nejazdia, dostanú ale nové priecestie za 700-tisíc


Pri obci Roštár vybuduje česká firma zabezpečovacie zariadenie. Na mieste, kde nepremáva takmer žiaden vlak.

Železnice Slovenskej republiky sú správcom železničnej infraštruktúry v krajine a na ich fungovanie prispieva štát nemalými sumami. Niektoré investície ale vyvolávajú mnoho otáznikov. Jedným z príkladov je objednávka priecestia za 700-tisíc eur na miestach, kde vlaky takmer nepremávajú.

Hovoríme o gemerskej trati ŽSR 166 z Plešivca do Slavošoviec. Začiatkom marca 2023 podpísali železnice zmluvu na vybudovanie nového zabezpečovacieho zariadenia na priecestí pri obci Roštár v katastrálnom území obce Štítnik v rožňavskom okrese. Cena je bez tristotisíc milión eur. Ide o plne automatické priecestné zabezpečovacie zariadenie tretej kategórie so svetlami AŽD 97 LED.

Železnice majú vážnejšie problémy

Na takmer 24-kilometrovej trati pritom už nepremávajú osobné vlaky a nákladné len veľmi zriedka. Jedinou výnimkou v osobnej doprave sú letné turistické vlaky, ktoré jazdia obojsmerne raz do týždňa. Práve na tomto mieste má stáť nové priecestie v hodnote 700-tisíc eur. Prezident Asociácie železničných dopravcov Slovenska Ján Biznár povedal v apríli v relácii RTVS „Z prvej ruky“, že železnice majú iné, vážnejšie problémy, ktoré treba riešiť.

Na mieste nie sú žiadne známky prác na rekonštrukcii priecestia. Autor: Jakub Marton
Na mieste nie sú žiadne známky prác na rekonštrukcii priecestia. Autor: Jakub Marton

V priebehu rokov 2021 až 2023 sa na tomto priecestí neudiala žiadna nehoda. Na celom Slovensku ich pritom bolo podľa nášho výskumu v tomto období 112. V drvivej väčšine išlo o zrážku vlaku s motorovým vozidlom. Počas týchto troch rokov zaznamenalo šestnásť priecestí dve nehody, na žiadnom z nich ich nebolo viac. V niektorých úsekoch tratí sa diali početnejšie, avšak na rôznych priecestiach. Azda najviac, až dvanásť, ich bolo na Kysuciach v úsekoch medzi Makovom a Čadcou. Web Železníc Slovenskej republiky staršie údaje ako z roku 2021 neposkytuje.

Verejné obstarávanie prisúdilo realizáciu stavby priecestia pri obci Roštár českej firme AŽD Praha s.r.o., ktorá patrí medzi bežných výrobcov priecestných zabezpečovacích zariadení pre Železnice Slovenskej republiky. Okrem nej sa o tieto služby na Slovensku starajú aj domáce firmy Betamont s.r.o. so sídlom vo Zvolene, žilinská firma Scheidt&Bachmann Slovensko s.r.o. a takisto chorvátska ALTPRO d.o.o.

V rozhovore, ktorý nám Ján Biznár poskytol, spomenul aj niektoré neopodstatnené investičné akcie zo strany ŽSR. Jednou aktuálnou bola rekonštrukcia stanice v Kráľovej Lehote. „Stálo to 583 tisíc eur. Preto, že sa tam minul polystyrén a aby to bolo akože high-tech, spravil sa tam kamerový systém. Pritom tam výpravca vidí na nástupište z okna svojej kancelárie. A zase vo Vrútkach, kde ľudia prestupujú, nie je nič.“

V Česku stoja rovnaké priecestia oveľa menej

Vysoká hodnota zmluvy nie je na Slovensku unikátom. Verejné obstarávania ukazujú, že sumy za zabezpečovacie zariadenia na priecestiach sa pohybujú v podobných sumách. Priemerná cena slovenského priecestia je za posledných päť rokov 502 tisíc eur.

Podľa slov Biznára ale tieto hodnoty nie sú v okolitom svete typické. Prezident Asociácie železničných dopravcov Slovenska tvrdí, že už v Česku vidno značný rozdiel. Tam sa cena za rovnaký typ priecestia pohybuje zvyčajne vo výške dvesto tisíc eur. Objednávka na trati Plešivec-Slavošovce je teda o pol milióna vyššia ako český priemer, pričom ju realizuje český dodávateľ. „Aby sme sa aj my nedopustili nejakej nekorektnosti, tých dvesto tisíc eur v Česku je len za samotné zariadenie,“ dopĺňa Biznár. „V cene nie je zahrnuté projektovanie. Ale projektovanie tak či tak nie je 50-percentnou časťou projektu. Je to v zásade typová vec. Existujú na to šablóny, ktoré sa prispôsobujú daným miestnym podmienkam na trati (na výstavbu zabezpečovacieho zariadenia, poz. red.). Nie je to o tom, že projektujete celú železničnú stanicu“.

„..už v Česku vidno značný rozdiel. Tam sa cena za rovnaký typ priecestia pohybuje zvyčajne vo výške dvesto tisíc eur.“

Ján Biznár

Na naše otázky prečo vzniká takýto rozdiel medzi sumami v Česku a na Slovensku a prečo ŽSR nedokáže vysúťažiť nižšie ceny sme nedostali odpoveď. Bývalý generálny riaditeľ Železníc Slovenskej republiky Miloslav Havrila v spomínanej relácii Slovenského rozhlasu tvrdil, že firma len dodržiava zákon o verejnom obstarávaní.

Zásadným rozdielom oproti cenotvorbe v Českej republike a na Slovensku je fakt, že zatiaľ čo u nás sa ceny za realizáciu určujú trhovo, u našich susedov existuje cenník vybraných komponentov. „V Česku majú tzv. cenovú databázu pre investičnú prípravu dopravných stavieb. Oni majú cenníky na rôzne veci, na stĺp osvetlenia, na stožiar trakčného vedenia alebo na podvaly. Toto sa potom dáva do projektu alebo aj do výberových konaní. Potom očakávajú výslednú cenu výberového konania na základe ich štandardizovaných cien. Niečo podobné na Slovensku nie je a výslednú sumu určuje trh,“ vysvetľoval rozdiely Ján Biznár.

Bude úmysel spojený s papierenským závodom?

Na základe našich doterajších zistení sme sa rozhodli kontaktovať starostky dotknutých obcí, ktoré sa nachádzajú na trati ŽSR 166 z Plešivca do Slavošoviec. Stanovisko nám poskytla starostka obce Plešivec, Iveta Šušánová, ktorá hovorí, že ŽSR s obcou ohľadom konkrétnych rekonštrukcií nekomunikujú. „O tom ako v prerábkach konajú ŽSR nemám žiadne informácie, nás ako obec o rekonštrukciách koľajníc či železničných priecestí nikto neinformuje.“

Pohľad na trať smerom do Plešivca. Hrdza na koľajniciach naznačuje, že po trati žiadne pravidelné vlaky nejazdia. Autor: Jakub Marton

Podobne sa vyjadrila aj starostka obce Slavošovce Angela Kolesárová. „Samotná obec vykonávala projekt v rámci budovania infraštruktúry, konkrétne chodníka, ktorý križoval železničné priecestie. Na kolaudáciu boli prizvaní aj ľudia zo ŽSR, nikto z nich nám ale o žiadnej rekonštrukcii v tomto úseku nič nespomínal.“

Aj napriek tomu, že trať je len málo využívaná a vlaky po nej jazdia len sporadicky, starostka Slavošoviec načrtla zaujímavú líniu, z ktorej v budúcnosti môže profitovať samotná obec: „Trať od Plešivca po Slavošovce je kontrolovaná a udržiavaná, možno aj kvôli tomu, že sa do budúcnosti môže prinavrátiť využívanie vlakovej dopravy. V Slavošovciach sa totiž nachádza papierenský závod, ktorý patrí pod SHP Ružomberok a v minulosti bol masívne využívaný práve tento druh prepravy. Aj keď v dnešných dňoch sa o väčšinu prepravy starajú kamióny, je to jedna z možností rekonštrukcie železničného priecestia,“ uvažuje Kolesárová.

Na priecestí sa ešte nič nezmenilo, na Slovensku je to bežné

Na mieste pri obci Roštár, kde by malo byť zabezpečovacie zariadenie vybudované, sme sa boli v novembri 2023 pozrieť aj my. Po stavbe nebolo ani stopy. Aj keď je jasné, že firma to musí pred realizáciou naprojektovať, aj po ôsmich mesiacoch sa na železničnom priecestí nezmenilo nič. Správa Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej Republiky z roku 2021 hovorí, že Železnice Slovenskej republiky výrazne zaostávajú v plánoch obnovovať priecestia.

Z hľadiska bezpečnosti sú práve toto najrizikovejšie miesta na železničnej trati. Koncom roka 2020 mali Železnice Slovenskej Republiky pod kontrolou 2074 priecestí, z ktorých približne polovica je nezabezpečených, označených len dopravnými značkami. To platí aj pre priechod pri obci Roštár. Stupeň zabezpečenia priecestia patrí pod kompetencie ŽSR. Hlavným zámerom zabezpečovacích zariadení na priecestiach je bezpečnosť a zníženie nehodovosti.

Pohľad na predmetné železničné priecestie smerom na obec Roštár. Podľa informačnej tabule sú realizované práce iba na cestnej komunikácii, ktorá je v správe Košického kraja. Autor: Jakub Marton

„V rokoch 2017 až 2020 bolo na železničných priecestiach 175 nehôd, pri ktorých zomrelo 38 ľudí a ďalších 51 utrpelo ťažké zranenia. Najviac nehôd sa pritom stalo na priecestiach vybavených len svetelným zariadením; predstavovali približne 60 percent všetkých nehôd,“ hovorí správa NKÚ.

Snahy zlepšovať priecestia zlyhávala

Vláda Slovenskej republiky uznesením v roku 2013 prijala Komplexný program riešenia problematiky železničných priecestí s cieľom zvýšiť bezpečnosť 87 priecestí avšak bez dátumového ohraničia na vybudovanie týchto zariadení. V roku 2017 na to nadviazal program Biznis projekt s cieľom zvýšiť bezpečnosť 75 priecestí medzi rokmi 2018 a 2023.

Tieto plány ale nevyšli. Z 87 priecestí Komplexného programu bolo obnovených len dvadsať. Biznis projekt sa mal v roku 2020 zamerať na obnovu 37 z 75 priecestí, ukončených bolo ale len päť z nich. Ďalšie zistenia ukazujú, že medzi ŽSR a týmito projektmi nefungovala prepojenosť informácii a niektoré z priecestí rekonštruovala a modernizovala ŽSR sama. V rokoch 2017 až 2020 na to išlo 51,6 miliónov eur. Komplexný program čerpal do konca roku 2020 desať miliónov a Biznis projekt do konca meraného obdobia tri milióny eur.

Správa informovala aj o tom, že strategické dokumenty neobsahovali finančné krytie, časový harmonogram a stanovenie merateľných ukazovateľov. NKÚ SR zároveň konštatoval, že Železnice Slovenskej republiky a Ministerstvo dopravy „nenaplnili stratégie a neurobili všetko pre naplnenie cieľov pri zvyšovaní bezpečnosti železničných priecestí“ a konanie železníc označili ako pasívne. Tento termín vyplynul aj z toho, že železnice nevyužili možnosť čerpať financie z Operačného programu Integrovaná infraštruktúra.

Najvyšší kontrolný úrad odporučil Výboru Národnej rady, aby ŽSR predkladali minimálne raz ročne vyhodnotenie plnenia stratégii týkajúcich sa zvyšovania bezpečnosti na železničných priecestiach.

Dovidenia v septembri!

Deň otvorených dverí na katedre žurnalistiky máme za sebou a už teraz sa tešíme na nových študentov 

Čím sa vyznačuje obrátená pyramída? Jedna z otázok žurnalistického minitestu, na ktorú mohli odpovedať záujemci o štúdium na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského počas Dňa otvorených dverí 27. januára 2024. A keď sme už uviedli otázku, dajme aj jednu z možných odpovedí, pre ktoré sa mohli rozhodnúť: „Určite je to záhadný artefakt objavený v egyptských pyramídach“. To určite nie! Je to správa, kde je najskôr to najzaujímavejšie a až potom všetky nevyhnutné informácie o podujatí. Tak ako v tejto správe.

Potešilo nás, že záujemci o štúdium odpovedali správne. Aj na otázku, kedy sa študent žurnalistiky na našej katedre dostane k prvému kontaktu s médiami. Správna odpoveď: „Kedykoľvek prejaví záujem!“ 

Niektorí z tých, ktorí sa na katedru prišli pozrieť a pozhovárať s pedagógmi počas Dňa otvorených dverí, onen záujem už prejavili, hoci ešte nie sú ani naši študenti. Napríklad Dávid od Dunajskej Stredy, ktorý už teraz pracuje v jedných zo známych internetových spravodajských médií. „Na strednej škole okrem toho študujem  masmediálnu tvorbu a bavia ma podcasty. Povedal by som, že opäť prichádzajú do módy. Ľudia prestávajú čítať noviny, večerné správy nepozerajú, lebo ich rušia reklamy,“ hovorí. Keď sa ho spýtate, či je podcast ten najlepší variant, ako si zapamätať, čo sa kedy udialo, odpovie: „Nemôžete si všetko pamätať, na druhý deň je každá správa stará.“ V budúcnosti by sa rád špecializoval na politické dianie a chcel by si na našej katedre zdokonaliť argumentáciu a štylistiku.

„Chcela som jednoducho zažiť tunajšiu atmosféru,“ povedala Katarína z Martina. „Zatiaľ si štúdium neviem predstaviť, ale viem, čo by som chcela robiť. Hrám volejbal, vyrastám v športovom prostredí, takže by som sa určite venovala športovej tematike.“ A čo si sľubuje od štúdia na našej katedre? „Aby som bola pripravená na všetky prekážky, ktorým raz môžem v praxi čeliť.“

Róberta z Banskej Bystrice zaujímali predovšetkým podmienky prijímacích skúšok. „Baví ma získavať informácie a podávať ich ďalej,“ skonštatoval. 

Michaelu z Bratislavy zaujíma kultúra, tej by sa raz chcela venovať. A čo škola? „Mala by ma naučiť kriticky myslieť!“ Darja z Bieloruska rada komunikuje s ľuďmi, aj keď zatiaľ iba lámanou slovenčinou. „Mám zo slovenského jazyka A2, ale rada by som čoskoro získala B2,“ hovorí. Ako vraví, rada píše, ale vie si predstaviť aj prácu pred televíznou kamerou. 

Cez Deň otvorených dverí zavítalo na katedru niekoľko desiatok ľudí. Možno o čosi menej než v predchádzajúcich rokoch, ale o to dlhšie trvala diskusia pedagógov so záujemcami o štúdium. Celé tri hodiny a potom sa ešte zhovárali v hlúčikoch. Zaujímalo ich vlastne – všetko. Samozrejme, aj život v Bratislave, kde sú sústredené všetky veľké celonárodné médiá, aj to, kto z bývalých absolventov našej katedry kde pracuje. Napokon, viacero týchto mien sa objavilo aj v našom žurnalistickom miniteste, keď záujemci mali odpovedať na otázku, ktorých novinárov obdivujú pre ich prácu. Možno raz niekto iný, mladší o pár rokov, do tohto testu vpíše práve ich meno.

Peter Kubínyi

Foto: autor

Herňa v meste duchov

Ide z Krvavých Šenkov naozaj strach ?

Obec Lehota, ležiaca pár kilometrov západne od Nitry, je na prvý pohľad dedina ako každá iná. Žije v nej niečo cez 2200 obyvateľov a pri návšteve by človeku nikdy nenapadlo, že je to práve Lehota, ktorej prislúcha titul najstrašidelnejšej obce Slovenska. Pod ňu totižto spadá aj časť Krvavé Šenky. Malá časť dediny, nachádzajúca sa na medzi Nitrou a Hlohovcom, je známa mnohými legendami a hrôzyplnými príbehmi. Pri prechádzke obcou človek stretne zopár opustených domov, ktoré pre náletové stromy a burinu už takmer nevidieť. Vandali sa na nich tiež vybúrili farebnými obrázkami, ale aj vulgárnymi nápismi. Atmosféru opustených budov dotvárajú pohodené odpadky, roztrhané kreslá, detské hračky či prázdne fľaše. Aj za bieleho dňa je takmer v celej obci cítiť prázdnotu a opustenosť. Takýchto miest je však na Slovensku viac, a tak by nič špecifické naokolo nenaznačovalo, že by práve Krvavé Šenky mali byť najstrašidelnejšou obcou v krajine.

Otrávené víno a sekera v dverách

Krvavé Šenky sú neslávne známe svojou krvavou históriou a historkami o paranormálnych javoch široko ďaleko, nielen v okolí Nitry, ale už aj na celom Slovensku. No málokto pozná pôvod názvu tejto obecnej časti. Vďaka lokalite medzi Nitrou a Hlohovcom bola v minulosti ideálnym miestom na prespatie pre ľudí cestujúcich z jedného mesta do druhého. Kedysi sa brány mesta po večeroch zatvárali, a tak mali ľudia kde uložiť na noc svoje hlavy. Zmena mena z Huszár Majer na Krvavé Šenky sa uskutočnila vďaka udalostiam z roku 1848, keď sa na svojej ceste do Nitry ubytoval v miestnom šenku zámožný pán Dobrovodský z Dobrej Vody so svojou družinou. Ponúkli mu jedlo a víno a ubytovali ho v izbe na poschodí. Našťastie pre Dobrovodského, hluchonemá slúžka mu podala lístoček s varovaním, že víno je otrávené, a tak bol až do noci ostražitý a izbu zamkol. Uprostred noci sa mu zbojníci, ktorí miestny šenk vtedy obývali, začali sekerou dobýjať do izby. Našťastie tento hluk počula jeho

družina a svojho pána zachránili. Ráno objavili v šenku tri mŕtve telá mladých žien. Často sa povráva, že sa v tejto obci zabíjali mladé ženy, ktoré potom odovzdali Čachtickej pani Bátoriovej, prezývanej Bátorička. Dátumovo však táto legenda nemôže byť pravdivá, keďže Čachtická pani zomrela v roku 1614, čiže o 234 rokov skôr než sa táto udalosť odohrala.

Posledný obývaný dom v Krvavých šenkoch.

Taxikári viezli duchov

Ku Krvavým Šenkom sa viaže viacero legiend a strašidelných príbehov. Medzi najznámejšie z nich patrí príbeh, ktorý sa medzi nitrianskymi taxikármi traduje už vyše desať rokov. Podľa legendy sa v minulosti v dedine manžel nahneval na svoju ženu za to, že ho údajne podviedla a za jej neveru sa ju rozhodol hodiť do studne. Jej krik údajne počuli vtedajší obyvatelia obce, ktorí sa snažili topiacu sa ženu vytiahnuť, čo sa im aj podarilo. Podľa príbehu však bola kvôli následkom pádu do studne taká opuchnutá, že sa svojmu manželovi už nepáčila, a ten ju znova hodil do studne. A tu prichádzajú na rad taxikári. V roku 2010 v jeden upršaný večer prechádzal jeden z nich dedinou, keď pri ceste zbadal stopujúcu ženu a rozhodol sa ju vziať do svojho auta. Snažil sa so ženou komunikovať a klásť jej otázky, tá mu však na nič neodpovedala a len ticho sedela. Keď sa taxikár po pár minútach pozrel do spätného zrkadla, už tam nikto nesedel, po žene ani stopy. Jediné, čo po nej údajne v aute zostalo, bola mokrá sedačka. Povráva sa, že to mohol byť duch ženy, ktorá dávno zomrela v miestnej studni.

Poklad rozdelený v Krvavých Šenkoch

Najväčšia banková lúpež v slovenskej histórii sa uskutočnila 7. novembra 1998. V nitrianskej VÚB banke, ktorá sa do dnešného dňa nachádza v centre mesta, sa vďaka premyslenému plánu v ten deň podarilo lupičom odniesť si poklad v hodnote 173 500 000 slovenských korún. Svedkom tohto všetkého… Krvavé Šenky. Bolo to práve tu, kde sa delil spomínaný lup. Svedčí o tom adresa dvoch z aktérov lúpeže- Gustáva Ikéra a policajta Igora Slobodu. Ich adresy? V Krvavých Šenkoch.

Krvavé šenky si svoje obete nevyberajú a ešte aj lupiči tu boli okradnutí. O lúpeži dostali echo aj najväčšie mená vtedajšieho bratislavského podsvetia, Peter Križanovič a Miroslav Sýkora. Evidentne sa odohrala medzi ich dvoma skupinami drvivá šarvátka, čomu nasvedčovala postrelená noha Petra Križanoviča. Tieto udalosti potvrdilo najmä dobrovoľné priznanie Gustáva Ikéra z roku 1999. Kde skončil poklad z nitrianskej VÚB sa do dnešného dňa nevie. Najpravdepodobnejšia možnosť je, že ho nikto nikdy nenašiel. Súd prípad definitívne uzavrel až v roku 2014.

Jedna z prírodou pohltených opustených budov.

Skladisko odpadu a neobvyklá strelnica

Napriek všetkým legendám a príbehom, ktoré sa ku Krvavým Šenkom viažu, cez dedinu prejdú denne tisícky áut. Frekventovaná cesta z Nitry do Hlohovca tak ako kedysi, aj dnes slúži ako najrýchlejšia a najlogickejšia trasa medzi týmito dvoma mestami. Jediné, čo si tu však väčšina prechádzajúcich všimne je, že cez obec môžete ísť sedemdesiatkou, pár domov vedľa cesty a chátrajúca autobusová zastávka, na ktorej dodnes pravidelne zastaví autobus. Človek by sa čudoval, prečo ešte stále stojí v takmer opustenej dedine medzimestská doprava, no napriek svojej povesti je obec v poslednom čase frekventovanejšia ako za posledné desaťročia. Okrem fanúšikov paranormálnych javov či jedincov túžiacich za dobrodružstvom, tu nájdeme veľmi kvalitnú kinostrelnicu – neobvyklý typ, kde namiesto terčov nájdete projektory, ktoré majú k dispozícii stovky interaktívnych filmov. Strelnica je naozaj jedna z mála svojho druhu na Slovensku. Dôvodom zvýšenej návštevnosti obce je však podlhovastá dlhá žltá budova na okraji Krvavých Šenkov. Na jej prízemí nájdeme obchod s poľovníckymi potrebami a na poschodí si na svoje prídu milovníci hazardu.

Mesto duchov s plnou herňou

V Krvavých šenkoch by ste dnes obyvateľov len ťažko hľadali, no v tunajšej novootvorenej herni to vôbec necítiť, skôr naopak. Vďaka iniciatíve Zastavme hazard v Nitre z krajského mesta hazardné hry takmer úplne zmizli. Od roku 2020 totiž mesto prestalo poskytovať nové

licencie. Namiesto herní vznikajú v priestoroch obchody či kaviarne. V celej Nitre zostáva už len jedna jediná, ale aj tej už v roku 2024 vyprší zmluva, a tak najstaršie mesto na Slovensku bude kompletne bez hazardu. Práve preto vznikla v Krvavých Šenkoch, ktoré sú vzdialené len päť kilometrov od Nitry, nová. Obrovská žltá budova s neprehliadnuteľným reklamným transparentom a schodmi na poschodie smerujúcimi ku vchodu. Plná je najmä počas večerov a o návštevníkov nemá núdzu. „V Nitre si už nezahrám, tak som začal chodiť sem,“ hovorí mladý muž, ktorého sme pri odchode z herne zastihli. Na otázku, či mu neprekáža chodiť hrávať do Krvavých Šenkov, odpovedal: „Najradšej by som sa Krvavým Šenkom vyhýbal, no chodím sem už vyše roka a nič strašidelné sa tu nestalo.“ Druhý postarší muž nám pri aute na rovnakú otázku odpovedal: „Sú to len hlúposti, keby tu naozaj strašilo, nepostavili by tu herňu.“

Opustený dom s kamerovým systémom, kvôli nelegálnemu vynášaniu odpadkov.

Nádej na budúcnosť

Krvavé šenky patria pod obec Lehota, kde – na rozdiel od najstrašidelnejšej obce na Slovensku, ľudia bývajú. Cesta z Lehoty do Krvavých Šenkov síce vedie, no je to iba lesná prť, kadiaľ by ste obyčajným autom len ťažko prešli. Do obce chodievajú ľudia len kvôli herni, obchodu a strelnici, ostatní sa jej vyhýnajú, práve pre jej strašidelnú povesť. Poslanec obecného zastupiteľstva Erik Mesároš sa vyjadril, že „Víziou obce je nielen vytvorenie lepšej infraštruktúry, ale aj pritiahnutie nových obyvateľov a investícií do tejto časti obce.“ Keď nerátame lesnú cestu medzi Lehotou a krvavými šenkami, obyvatelia musia do druhej časti autom prejsť trojnásobne dlhšiu cestu. Opýtali sme sa aj na to, čo si poslanec myslí o povesti Krvavých Šenkov. „Napriek existujúcim mýtom, chcem verejne vyhlásiť, že tieto príbehy sú nepravdivé a neopodstatnené.“ Odbúrať však takúto povesť nie je jednoduché. Bývalý starosta Lehoty Ondrej Práznovský tieto mýty podporoval a medializoval, zatiaľ čo súčasný starosta Radoslav Kriváček ich v médiách popiera.

Ceduľa označujúca koniec dediny, z druhej strany značka maximálnej povolenej rýchlosti, ktorá je v celej dedine 70km/h.

Čo je na tom pravdy?

Vražda Dobrovodského, povesť taxikárov, deľba lupu z nitrianskej VÚB, huspenina z ľudského mäsa, vraždy, pôda s neobyčajnými vlastnosťami, duchovia, žiaden signál v dedine. Čo je vlastne pravda z týchto chýrov a povestí? Straší naozaj v Krvavých Šenkoch, alebo je to len nešťastná zhoda náhod a nafúknutých lokálnych príbehov a legiend? Zistiť, aká je pravda, sa snažil už nejeden reportér či dobrodruh. Pri návšteve tejto obce sme nezachytili žiadne nadprirodzeno, aj keď sme mali rešpekt pred povesťami, dedinka za bieleho dňa nevykazovala nič podozrivé. Tak prečo tu takmer nikto nebýva? Azda najpovolanejšieho človeka na zodpovedanie tejto otázky na sa nám podarilo nájsť práve v Krvavých Šenkoch. Bol ním posledný obyvateľ tejto časti, ktorý nám na otázku, či v Krvavých šenkoch naozaj straší, odpovedal „Ja tu žijem 150 rokov a žiadneho ducha som ešte nevidel.“

Autor: Patrik Varga

Autor foto: Jozef Hrebeňak

Kolotočiarska monarchia 

Kráľovský plat,  generačné dedenie, samostatnosť v rozhodovaní – to nie sú výsady len britských panovníkov, ale aj rodiny Nových

Amfiteátrom v Borskom Mikuláši sa ozýva plač malého chlapca. Kropajami slzí sa snaží presvedčiť mamu, aby mu zaplatila jazdu na „reťazovke“. Neúspešne. Minúť takmer šesť eur za kratochvíľu sa jej zdá priveľa. Vzlykajúce dieťa uchlácholí prísľubom, že sa namiesto toho môže zabaviť na skákajúcom hrade. Prekvapí ju však, že ani ten nie je zadarmo. Schmatne syna za ruku a ťahá ho domov. 

Nie je to až taký nezvyčajný obraz,“ konštatuje kolotočiar Milan Nový. Hľadí pritom na dvojčlennú rodinu strácajúcu sa za konštrukciou centrifúgy. „Ľudia akoby nechápali, že prevádzka kolotočov niečo stojíEnergia, voda, pľac, transport, údržba – výdavky pritom stúpajú,“ dopĺňa. Inflácia sa však nedotýka len zábavného biznisu, trápi aj obyčajných ľudí. Tí si musia svoje opasky uťahovať. Ušetriť sa snažia práve na voľnočasových aktivitách. 

Tohtoročná sezóna sa zatiaľ javí ako najhoršia za posledných desať rokov. Šetrenie Slovákov kolotočiari pocítili aj na slabších ziskoch. Milan Nový si však napriek tomu nemyslí, že ich biznisu hrozí zánik. „Pokiaľ budú na svete ľudia, budú tu aj kolotoče. Na jarmoky už síce nechodievajú celé dediny, ale návštevnosť je stále potešujúca, tvrdí. 

Žiť v kolotoči                              

Stúpajúce ceny prevádzkových nákladov sú pre rodinu Nových, zdá sa, slabým súperom. Vo svojom fachu sú ostrieľanými harcovníkmi. Ustáli vojny, totalitné režimy, ekonomické krízy aj pandémiu ochorenia Covid-19. „Museli sme sa prispôsobovať dobe. Pri podnikaní treba vedieť zareagovať na meniaci sa dopyt na trhu. Naše atrakcie prešli za posledných sto rokov neuveriteľným vývojom,“ vysvetľuje tajomstvo úspechu hlava klanu Nových Anton. Listuje pritom v  rodinnej „biblii“ a ukazuje mi fotografie kolotoča z prvej polovice 20. storočia, ale aj snímky moderných pestrofarebných gigantov. 

Pokrok však nebol len technický. Výrazne sa zmenil aj spôsob života kolotočiarov. „Ja si ešte pamätám pravé kočovné časy. Žili sme v jednom veľkom kolotoči. Bývali sme v maringotke, každý týždeň sme sa presúvali z miesta na miesto, striedali sme školy,“ spomína Anton. V súčasnosti je pre nich „sídlo na štyroch kolesách“ útočiskom len počas sezóny. Kočujú od marca do novembra a na zvyšok roka sa usadia vo svojom byte v bratislavskej Petržalke. 

(Rodina Nových si svojimi kolotočmi urobila pred 100 rokmi zastávku aj v Borskom Petre/ Zdroj: Archív rodiny Nových)

Už som vám začala vaše povolanie závidieť. Ten život v maringotke ma však odrádza. To by som nedala,“ reagujem. Milan Nový otvára na svojom kráľovstve dvere a ja vzápätí mením názor. „Kedy sa môžem sťahovať?“ glosujem. Prekvapia ma moderné vybavenie, elegantný nábytok a vkusné dekorácie – všetko tón v tóne. „Prepáčte, túto maringotku by som nemenil ani za trojizbový byt v Bratislave,“ usmieva sa kolotočiar. Usadím sa na pohodlnú pohovku a hostiteľ automaticky postaví na kávu. Áno, raj môže mať aj 14 metrov štvorcových. 

Zlatá baňa 

Rodina Nových si síce od kočovania môže mimo sezóny oddýchnuť, ale od práce nie. Na kolotočoch je stále viac roboty ako na kostole. „My nikdy nezaháľame. Robíme od rána do noci. Atrakcie potrebujú servis a údržbu celoročne,“ vysvetľuje Milan. Ten si v zime, keď nie je spokojný s tržbami, privyrába aj ako šofér. „Firmy v cestnej doprave sa o nás idú potrhať. Kolotočiari sú najlepší vodiči. Štatisticky máme najmenej nehôd. Pravidelne vozíme niekoľkotonové stroje,“ dodáva.

Na svoje primárne živobytie však nedá dopustiť. „Neviem si predstaviť, že by som mal iné povolanie. Nechcel by som, aby ma niekto v nejakej firme dennodenne komandoval. Na kolotočoch som sám sebe pánom. Za víkend si viem zarobiť niekoľko tisíc eur,“  hovorí a sŕka pri tom horúci kofeínový nápoj. Zadíva sa cez okno maringotky a pokračuje: „Priznávam, jedného nadriadeného mám – počasie. Tomu sa, žiaľ, prispôsobovať musím. No ak sú reči o globálnom otepľovaní pravdivé, tak moje deti už budú úplne slobodné,“ vtipkuje.

Prognózy vedcov potvrdzuje aj dnešné počasie – október je mimoriadne teplý. Na cestu za ich rodinným klenotom sa tak môžeme vydať iba v mikinách. Päťsto metrov dlhú trasu nám spríjemňuje Michal David. Jeho Discopříběh znejúci z reproduktorov pri kolotočoch zrejme počuje celý Borský Mikuláš. „To je ona,“ hrdo vyhlási Milan, keď zastaneme pred obľúbenou adrenalínovou atrakciou mladých – loďou. Tá ich je najvyššia nielen na Slovensku, ale aj vo všetkých susedných štátoch. 

Predierame sa k nej cez hŕbu tínedžerov. Prezerám si jej pestrofarebný šat. Lemujú ju pirátske obrázky – plachetnica, kotva, poklad, ďalekohľad, žralok a muž nápadne pripomínajúci Jacka Sparrowa. Zaujatá moderným umením si neuvedomím, že máme rezervované „VIP miesta“ v  úplnom rohu. Loď sa začne kývať zo strany na stranu. Zrýchľuje. S ostatnými pasažiermi splývame – bláznime sa, zdvíhame ruky nad  hlavu a kričíme „pridaj“.

Po „vylodení“ ma spolucestujúci ide zoznámiť s našim kapitánom. V kabínke pri gombíkoch, ktorými sa atrakcia ovláda, sedí jeho 14-ročný syn. Ďalšiu jazdu odmietam. Milan ma však presviedča, že loď je bezpečná, pretože ju, rovnako ako aj ostatné kolotoče, skonštruoval vlastnoručne s bratom. „Od prvého až do posledného šróbu. Aj tá maľba je naša práca. Záujem o ňu má niekoľko kolotočiarskych rodín v Česku. Stále mi vyvolávajú. Táto však na predaj nie je. Neexistuje suma, ktorá by ma presvedčila o opaku,“ tvrdí. Kývajúci gigant, ktorého predaj by famílii  mohol vyniesť desaťtisíce eur, tak zostáva na Slovensku. Noví okrem zárobku nestoja ani o „novú“ reklamu v zahraničí. Kolotoče z ich dielne už aj tak zabávajú deti v niekoľkých európskych krajinách, dokonca aj v Dubaji. 

Kolotočiarske esperanto

Milanovo rozprávanie o strýkovi, ktorý je jedným z najvychýrenejších výrobcov adrenalínových atrakcií, preruší cudzí muž. Premeriava si ma. Otočí sa, ako sa neskôr dozviem, ku svojmu bratrancovi a zašomre niečo v reči pripomínajúcej rómčinu. „To je kolotočársky jazyk,“ skáče do toho Anton. V minulosti sa ním dorozumievali kočovníci v celej republike. Postupne však vymiera – mladí uprednostňujú slovenčinu. 

Okrem kolotočiarov ho ovládali aj cirkusanti a bábkari. „Staré komediantske rodiny putovali po Slovensku s rozmanitým programom. Vo svojom repertoári mali iluzionistické predstavenia, kabaretné scénky, bábkové divadlo či artistické vystúpenia.  Vliekli so sebou aj zábavné atrakcie pre deti. Mladšie generácie sa postupne začali zameriavať len na odvetvia, ktoré ich bavili. A tak sme sa rozčlenili na kolotočiarov, cirkusantov, kúzelníkov a divadelníkov. Korene však máme spoločné,“ približuje hlava rodiny.  

Vzdialení príbuzní na seba často narážajú práve v Borskom Mikuláši. Obec bola rodiskom viacerých komediantskych famílií, vrátane Nových. Šmídovci sa živili akrobaciou, Štaubertovci organizovali zápasnícke šou a Dubskí inscenovali bábkové predstavenia pre deti. S magickým divadlom v dedinke na Záhorí začínal aj Július Cupák, ktorý sa pod umeleckým menom Chung – Ju – Lis preslávil v mnohých štátoch Európy. „Je pochovaný v rodinnom hrobe na miestnom cintoríne spolu s Filip Lackovičom. To bol invalid pochádzajúci z Dobrej Vody. Mal  pootáčané orgány a medzi prstami blany ako žaba. Pri chôdzi používal aj ruky. Pre jeho anomálny výzor ho nechceli hospitalizovať v žiadnom ústave. Ako 16-ročného si ho osvojil Cupák. Ten ho svojom divadle začal vystavovať. Filip, umelecky Roko, sa stal jednou z jeho najpopulárnejších atrakcií,“ opisuje Anton.

(Filip Lackovič sa vďaka svojím vystúpeniam v magickom divadle dostal aj na pohľadnicu/ Zdroj: Archív obce Borský Mikuláš)  

Cudzím vstup zakázaný

Legendu o žabom mužovi prelínajú nadšené výkriky. Tie nepatria fanúšikom obludária, ale tínedžerom voziacich sa na autodróme vedľa nás. Plejádu jasavých tvárí možno zazrieť aj na kývajúcej sa lodi či točiacom sa calypse. Spokojní sú aj rodičia, ktorí mohli svoje deti nachvíľu odložiť na lietajúce labute či húsenkovú dráhu. Obraz radosti kazí až namosúrený mladý muž pred strelnicou. Nemal dobrú mušku a terč niekoľkokrát minul. Svoju milú tak nemôže potešiť ani „růží z papíru“ a už vôbec nie veľkým plyšovým medveďom. „Vidno že nebol na vojne,“ komentuje Mária, majiteľka atrakcie a manželka Antona. Tej ako jednej z mála kočovnícka krv v žilách neprúdi od narodenia, ale až od svadby.   

Ich manželstvo je raritou. Dostať sa do kolotočiarskej rodiny je rovnako náročné ako do tej kráľovskej. Bežných smrteľníkov medzi seba nepúšťajú. „Naše remeslo sa traduje z generácie na generáciu. Pokračujú v ňom naši synovia, ďalšími nástupcami zase budú ich synovia. Ako kolotočiar sa, jednoducho, musíš narodiť. Žijeme úplne inak ako bežní ľudia. Máme iné priority, hodnoty či zmýšľanie. Vystačíme si aj sami, nikoho ďalšieho nepotrebujeme,“ hovorí Anton.Mária ho však v mladosti dokázala očariť natoľko, že niektoré zásady išli bokom. 

Kolotoč predsudkov

Nevraživosť ani nenávisť medzi nimi nepanuje. „Všetci sa navzájom poznáme a pomáhame si.  Podrazy sa u nás nenosia. Sme jednotní. Vždy keď ide do tuhého, postavíme sa za seba,“ deklaruje Milan. Každá rodina podľa jeho slov hospodári vo svojom rajóne. „Hranice si navzájom rešpektujeme. My napríklad jazdíme po celom západnom Slovensku. Niekedy sa na pľaci stretávame viacerí, vždy však ide o vzájomnú dohodu,“ dodáva. 

(Deti si užívajú kolotoče, rodičia zase oddych/ Zdroj: Milan Nový) 

Z konverzácie nás opäť vytrhnú tóny notoricky známej piesne Michala Davida. „Aj on je náš. Pochádza z rodiny Kočkových, ktorá prevádzkuje jeden z najväčších lunaparkov,“ vysvetľuje Milan, prečo sú hity českého hitmejkera na jarmokoch a hodoch také populárne. Kolotočiarsky pôvod však podľa neho majú aj ďalší slávni speváci a herci. „Sú medzi nami aj  vysokoškolsky vzdelaní ľudia,“ skočí mu do toho jeho dcéra Laura skôr, ako ich stihne vymenovať. Mrzí ju, že sa v spoločnosti stretávajú s predsudkami. 

Myslia si o nás, že sme sto rokov za opicami, bývame v chyžiach, nesprchujeme sa, nemáme toalety, konzumujeme veľké množstvo alkoholu, gýčovo sa obliekame, nosíme zlaté reťaze a okrádame ľudí,“ dopĺňa študentka práva. Mýty rotujú ako ruské kolo desiatky rokov. Kolotoče Nových však prežili vojny, totalitné režimy, ekonomické krízy aj celosvetovú pandémiu, nepochybne sa popasujú aj s ľudskou hlúposťou. 

Autorka: Alexandra Kubalová 

Autor fotografií: Milan Nový, archív rodiny Nových, archív obce Borský Mikuláš, Unsplash 

(Titulná fotografia/ Zdroj: Unsplash/ Yunus Emre ) 

Noc vonku presahuje symboliku, ide najmä o osvetu

Dobre sa oblečte, myslite na to, že každá vrstva sa zíde. Nezabudnite na čiapku, ktorá je nevyhnutnosťou. Najlepšie je mať v spacom vaku ešte aj deku. Spite bez topánok, nohy sa v nich potia a mohli by ste prechladnúť. Obuv si potom vložte do vaku, pretože na ulici je vzácnosťou a mohli by ste o ňu ľahko prísť. Podložte si spací vak kartónom, ktorý má skvelé izolačné vlastnosti. Doklady si schovajte do najvnútornejšieho vrecka. Na prenocovanie si nájdite miesto v závetrí, ideálne pod strechou. Tak zneli rady od organizátorov Noci vonku 2023. Trúfli by ste si?

Diskusia s odborníkmi. Foto:Matej Fabianek

Noc vonku je podujatie občianskeho združenia Vagus, ktoré každoročne poukazuje na rastúce problémy ľudí bez domova. Tento rok sa konal jeho desiaty ročník a zapojili sa doň viaceré organizácie v rôznych mestách na Slovensku. V Bratislave, Pezinku, Trnave, Žiline, Banskej Bystrici a Košiciach 23. novembra vymenili desiatky dobrovoľníkov každodenný komfort za spánok v sťažených podmienkach. Chcú tak poukázať na alarmujúcu situáciu ľudí žijúcich v extrémnej chudobe. Navyše, účastníci si na vlastnej koži vyskúšali zlomok toho, čomu musia ľudia na ulici čeliť. Spánok okrem nepríjemnej zimy strpčujú zvuky skorých ranných električiek, ruch mesta, ale aj nečakaný dážď. 

Prespávaniu v Bratislave predchádzal program v Novej Cvernovke. Osvetľoval problematiku a vyvracal viaceré mýty v spoločnosti. Súčasťou podujatia bol aj príhovor prezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá nad ním prevzala záštitu. 

Prezidentka Zuzana Čaputová na podujatí. Foto: Matej Fabianek

Podľa posledného sčítania obyvateľstva, v rámci ktorého sa každých desať rokov mapuje aj situácia ľudí bez domova, sa zvýšil počet tejto skupiny až trojnásobne. O príčinách nárastu a možných riešeniach sa rozprávali riaditeľka Vagusu Alexandra Kárová, sociologička Zuzana Kusá a Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. „Dôstojný život len za zásluhy?“ znel názov diskusie, ktorú moderovala  Zuzana Kovačič Hanzelová. “Ani po univerzitnom vzdelaní nie sme vedení k tomu, aby nás rozhorčovalo, že je niekto v tragicky mizernej situácii,” zdôraznila sociologička Zuzana Kusá. 

Prezentácia programu a práce občianskeho združenia Vagus. Foto: Matej Fabianek

Zahrnutý bol aj kvíz so Samom Trnkom a komorný koncert Nory Ibsenovej. Na dobrú noc ste si mohli vypočuť úryvky z knihy Malý princ, ktoré čítali Juraj Hrčka a Eva Gribová. 

Koncert Nory Ibsenovej. Foto: autorka  
Čítanie úryvkov z knihy Malý Princ. Foto: autorka  

Môžu si za to sami?

Ťažká ekonomická situácia, dlhodobé zdravotné problémy, strata partnera či práce, môžu dohnať na ulicu kohokoľvek z nás. Ľudí bez domova vnímame tak odlišne od majoritnej spoločnosti, že naše názory ľahko ovplyvnia predsudky a zovšeobecnenia. Zabúdame, že za každou životnou okolnosťou stojí individuálny príbeh. Často v spoločnosti panuje presvedčenie, že všetci na ulici si za to môžu sami, sú to alkoholici, leniví pracovať a jednoducho takto žiť chcú. „Viem, že trend, že súdime, hodnotíme a odsudzujeme, je teraz veľmi aktuálny a ponúkajúci sa. No skôr ako to urobíme, pozorujme, počúvajme a vnímajme,“ dodala prezidentka SR Zuzana Čaputová. Pracovníci Vagusu si zakladajú najmä na cieli poskytnúť pomoc všetkým ľuďom, bez ohľadu na ich súčasný stav alebo dôvod, prečo sa ocitli v neľahkej situácii.

Špirála chudoby

 Neschopnosť sa samostatne vymaniť zo zlých životných podmienok má veľa aspektov. Medzi hlavné faktory patrí obmedzený prístup k vzdelaniu, zamestnaniu s primeraným platom, zdravotnej starostlivosti, ale aj k finančným prostriedkom na zlepšenie svojej situácie. „Nechodíte do zamestnania, nedokážete si platiť zdravotné poistenie, nemáte nárok na zdravotné ošetrenie, váš zdravotný problém sa stále iba prehlbuje. Točíte sa v tom istom kruhu,” zdôrazňuje riaditeľka Vagusu Alexandra Kárová.

Na jazyku záleží 

Pomenovania, ktoré sa s témou spájajú, sú vždy dôležité. Nejde o drobnosť, emócie spojené so slovami vplývajú na naše nazeranie na problém.  Použitie výrazu „ľudia bez domova“ namiesto „bezdomovci“ alebo iných stigmatizujúcich označení je kľúčové, pretože zdôrazňuje  ľudskú dôstojnosť, individualitu a skutočnosť, že ich životné okolnosti sú len jedným aspektom ich identity.  „Silnú konkurenciu voči princípu zásluhovosti predstavuje všeobecná deklarácia ľudských práv. Jej základná myšlienka je, že každý má právo na ľudskú dôstojnosť a tá by nemala byť podmieňovaná,“ vysvetľuje Z. Kusá. Zmena oslovovania je asi to najľahšie, čo môžeme urobiť. 

My sa máme kam vrátiť

Program bol prístupný pre verejnosť aj bez podmienky prenocovania. Ak ste sa však rozhodli ako my, čakalo vás veľa zobúdzania sa, prehadzovania sa a počítania, koľká električka okolo vás prešla. No zostať jednu noc vonku nie je vôbec ťažké. „Teplota bola milosrdná a dážď nás zastihol tesne nad ránom. My sme sa však mali kam schovať, kam ísť na toaletu či myslieť na to, ako prídeme domov a prezlečieme sa,“ opisovala skúsenosť študentka Martina. Ťažkosti ľudí bez domova spočítajú práve v tom, že každodenne žijú v slede stresových situácii. Človek si nemá kde vykonať osobnú hygienu, nemôže si oprať, zložiť veci, ani si v bezpečí na chvíľu oddýchnuť. Na ulici môžu byť tie najjednoduchšie veci tými najťažšími. 

Netýka sa to iba ľudí bez domova

Hľadanie vhodného bývania predstavuje výzvu aj pre obyčajného jednotlivca s prácou a stabilnými financiami. Špeciálne ohrozené sú mladé rodiny, seniori, odchovanci z detských domovov, ľudia so zdravotným postihnutím, či matky a otcovia samoživitelia. Nájsť prenájom za primerané ceny je čoraz komplikovanejšie. Získať vlastné bývanie bez hypotekárneho úveru je v súčasnosti takmer nemožné pre vysoké ceny. Keďže si vlastníci bytov môžu nájomcov vyberať, oveľa radšej uprednostnia osoby v stabilnej finančnej situácií, než tých, ktorí sú ohrození chudobou.

Autorka: Broňa Macová

Titulná fotka: Matej Fabianek

Fejtón: Hľadanie myšlienok

Každý ešte nie naplno vypísaný človek pozná tento problém. Vyzerá asi takto. V tele sa mi zrazu skoncentruje veľká energia a radosť. Napadol mi skvelý nápad na text. V mysli kričím: „Dajte mi niekto papier!“ Ako vždy sa kreatívne naladím na tých najmenej praktických miestach. V práci, počas testu, v preplnenom autobuse. Snažím sa zapamätať si každé slovo, myšlienku, vtipnú poznámku. Premýšľam nad štylizáciou a nad smerom, kam by sa môj nápad mohol uberať. O pár hodín prídem do izby, otvorím počítač alebo aspoň schytím zošit a pero. Napíšem dlhší odsek, ďalej mi všetko začína znieť prázdne. Zastavím sa – znovu som stratila niť.

Uvarím si kávu, rozprávam sa so spolubývajúcimi, neprestávam premýšľať nad pokračovaním. Nechávam sa unášať šialenosťami vnútorného hlasu. Začína mi byť príjemne a vtedy to príde. „Mám to!“ poviem nahlas a všetci okolo mňa zdvihnú zrak. „Čo máš?“ pýtajú sa začudovane. Neodpovedám, pretože opäť chrlím slová na papier. Občas sa zasmejem na prvoplánovom vtipe, ktorý sa radšej rozhodnem nepoužiť. Čítam si po sebe všetky odseky a oči mi svietia. Konečne sa mi to začína páčiť. Ale ako to uzavrieť? Nervózne kmitám perom a snažím sa zo všetkých síl neskončiť. Nedá sa. Sklamane pozriem na hodiny. Zasa meškám…

 V zhone sa obliekam a ospravedlňujem si odchod od zošita zháňaním inšpirácie. Bežím na autobus a o chvíľu sa už nachádzam pred naším obľúbeným podnikom. Vítajú ma unavení spolužiaci, ktorí vyzerajú, že tiež hľadajú originálnu pointu na dne pivového pohára. Nenútená atmosféra sa nesie v príjemnom duchu. Prichádzam k baru a oslovujem sympatického čašníka. Sledujem ľudí naokolo, zabávam sa na rôznych kombináciách osobností, všímam si ich správanie. Vždy ma niečo prekvapí. A vtom to príde. Geniálne ukončenie chytám do rúk ako Michael Jordan basketbalovú loptu.

Obzerám sa po obrúsku alebo inom potenciálnom materiáli, ktorý by pár hodín ochránil posledné úryvky. Bez premýšľania sa vraciam k stolu a v rýchlosti vyťahujem telefón. Čašník na mňa kričí: „A čo tak zaplatiť?“ Ignorujem ho, a tak na mňa začnú sypať otázky aj verní kolegovia. Bojujem všetkými silami a dokončujem poslednú vetu. Potom sa pokojne vraciam k baru s peniazmi. Ľahkovážne skonštatujem: „Toto mi v žiadnej redakcii tolerovať nebudú.“

Autorka: Broňa Macová

Deň počítačovej bezpečnosti

Dôležitosť ochrany pri práci s počítačom si pripomíname 30. novembra už od roku 1988, keď ešte nebolo toľko kybernetických hrozieb ako v súčasnosti. V období pandémie koronavírusu väčšina z nás skončila v domácej karanténe. Prinieslo to viac aktivít na internete. Stále viac treba upozorňovať na to, čo sa nám môže v „online svete“ stať a ako sa vieme chrániť. 

Najčastejší podvod, s ktorým sa môžeme stretnúť, je phishing. S touto technikou získavania citlivých informácií sa stretneme najmä na webových stránkach, v e-mailoch a SMS správach. Phishing spoznáme podľa falošnej e-mailovej adresy, všeobecného oslovenia bez mena, zlého prekladu z iného jazyka a výzvy ku kliknutiu na link alebo obrázok. 

Európsky parlament odporúča niekoľko jednoduchých krokov na prevenciu pred útokmi: 

  • Dávajte si pozor na nevyžiadané maily, esemesky a telefonáty.
  • Zabezpečte svoju domácu sieť – zmeňte si heslo na Wi-Fi, nastavte limit na počet zariadení, ktoré sa môžu naň pripojiť a povoľte len vaše počítače, tablety a telefóny.
  • Používajte komplikované heslá 
  • Chráňte svoje zariadenia – pravidelne aktualizujte všetky vaše systémy a aplikácie a nainštalujte si antivírus.
  • Vaše deti alebo iní členovia rodiny môžu nechcene vymazať informácie, zmeniť nastavenia alebo dokonca zavíriť váš počítač. Nedovoľte im používať zariadenia, na ktorých pracujete.

Pomáha aj funkcia, ktorú ponúkajú antivírusové programy. Nie je dobré mať ku všetkému rovnaké heslo. Všetky si však môžeme uložiť do správcu hesiel a zapamätať si len jedno, ktoré treba na prístup práve tam. 

Okrem osobných útokov je témou aj ohrozenie demokracie. Už dlho bojujeme s dezinformáciami na sociálnych sieťach, ale tým sa problémy nekončia. Máme čerstvú skúsenosť s tým, že na internete sa dajú ovplyvňovať voľby. Krátko pred parlamentnými voľbami sa šírili deepfake nahrávky, v ktorých bolo počuť hlas prezidentky Zuzany Čaputovej, predsedu strany Progresívne Slovensko Michala Šimečku a novinárky Moniky Tódovej. Slová boli poskladané do viet, ktoré nikdy nepovedali.

Inštitúcie Európskej únie sa zaoberajú počítačovou bezpečnosťou a sprísňujú pravidlá na odolávanie kybernetickým útokom. Taktiež sa snažia regulovať umelú inteligenciu tak, aby sme z nej v budúcnosti nemali viac škody ako osohu. 

Autor: Boris Burdíček
Foto: (bub) 

Dovolenková destinácia pod Ďumbierom

Aj keď je na Slovensku mnoho krás, obec Mýto pod Ďumbierom v mikroregióne Nízke Tatry – Chopok Juh, upúta nielen svojou prírodou, ale aj pokojom. Nie je ničím extra špeciálna, azda iba jednou vecou. Je dovolenkovým rezortom.

Prichádzam z Bratislavy domov. Presne 273 kilometrov vlakom. Neviem ako iní študenti, ale ja nejdem iba domov. Ja prichádzam priam do inej krajiny. Ak existuje niečo ako „zažiť šok“, tak je to teda určite toto. Nastúpite vo svojich poltopánkach do vlaku v Bratislave. Vystúpite z vlaku a šmyk. Pošmyknete sa na 10-centimetrovej vrstve snehu. Doslova severný pól.

Pre niekoho domov, pre niekoho dovolenková destinácia

Mýto pod Ďumbierom je malebná dedinka. Nemá veľa domov ani veľa obyvateľov. Za to apartmánov viac než dosť. Idete po ulici a nepočujete nič iné ako:  „Prosím vás, neviete náhodou, kde sa nachádza apartmán U Medveďa?“ alebo „Neviete náhodou, kde sú apartmány Monika, Lucia a Zuzana?“ Náhodou neviem. Môžeme hľadať spolu. Ani neviem, že také apartmány existujú.

mýto alebo Mýto? 

V minulosti bolo Mýto prechodnou dedinou, kde sa za prechod z východu na západ, a zase zo západu na východ, platilo clo. V súčasnosti je obec stále využívaná na presúvanie obyvateľov z jednej strany Slovenska na druhú. Preto priamo v obci veľa atrakcií nenájdete. Sem sa prídete iba vyspať a oddýchnuť si.

Základnými piliermi záujmu výstavby sú príroda a ticho. Paradoxom stavania je  však práve ničenie prírody a rušenie pokoja. Výstavba apartmánov a dovolenkových domov je tiež problémom pre mieste asfaltové cesty, ktoré nie sú stavané na ťažké autá s materiálom na stavbu. Avšak najväčším problémom ostávajú hostia a návštevníci obce. Niekedy rozmýšľam nad tým, či si uvedomujú, že v obci žijú domáci obyvatelia. Smiech, krik a spev, to je pravá zábava Slováka. Nesmiem zabudnúť na hlučnú hudbu. Tá je najlepšia. 

Základný zlom programu       

Začiatkom 20. storočia ste nemohli nazvať výstup na Ďumbier prechádzkou, alebo výletom. Turistické chodníky neexistovali a jediným dôvodom, prečo niekto navštevoval Nízke Tatry, bola práca. Obyvatelia obce chodili na lúky pásť ovce, kosiť a hrabať seno, aby cez zimu mali čím nakŕmiť hospodárske zvieratá. Niekto spomína na hrebeň Nízkych Tatier ako na pekný výlet, pre niekoho to je spomienka na nekončiace dni plné tvrdej práce. 

Základný zlom prišiel v druhej polovici 20. storočia, keď športové spolky začali stavať nové turistické chodníky, na ktorých sa podieľali aj študenti technickej vysokej školy v Bratislave. Veľkým podporovateľom turizmu sa stala aj chata Milana Rastislava Štefánika, kde sa mohli najesť a oddýchnuť si. Turizmus sa rozbiehal a do Nízkych Tatier začalo prúdiť čoraz viac návštevníkov. 

Sneh nie je prirodzená vec

Veľkým bonusom dediny sú aj lyžiarske strediská. V okruhu 30 kilometrov je ich viac než len pár. S podporou umelého zasnežovania sa každoročne lyžuje už začiatkom decembra. Keď som si však uvedomila, že sneh nie je prirodzene všade v rovnakom množstve, pochopila som, čo láka ľudí najviac. 

Čím menej niečoho máte, tým viac si to vážite

Aj preto si v poslednom čase čoraz viac vážim pokoj a sneh. Viem, zvláštna kombinácia. Keď som prišla z Bratislavy do bielej krajiny, až vtedy som pochopila, akú vzácnosť mám. Všade navôkol pokoj a sneh. Nakoniec už nie je podstatná ani ďalšia ulica nových apartmánov, ani neutíchajúci nával turistov. 

Autorka: Barbora Chramcová
Autorka fotografie: Barbora Chramcová