Browsing Category

Nezaradené

Nezaradené

Prišla liečiť, niektorí si ju mýlia s prostitútkou. Ako sa u nás žije Thajčanke

Patríte k ľuďom, ktorí zbystria pozornosť, keď zbadajú cudzinca?

Nie sme Japonci, no napriek tomu sa akoby podvedome držíme ich príslovia „vytŕčajúci klinec treba zatĺcť.“ Ľuďom zo zahraničia dávame najavo, že sú iní. Prišli do krajiny, v ktorej si multikulturalizmus, integrácia migrantov či náboženská rôznorodosť ešte stále nenašli svoje miesto. Ľuďom z cudziny nerozumieme ani jazykom, ani srdcom. Často sa za nimi bez najmenšieho zaváhania alebo štipky hanby obzrieme ponad plece. Ak medzi nich patríte aj vy, je možné, že ste sa v uliciach Starého Mesta obzreli aj za exotickou kráskou pochádzajúcou z ďalekého Thajska.

Paveena na Slovensko prišla približne pred dvomi rokmi. S Thajskom sa rozlúčia už o niečo skôr. Pred príchodom do Bratislavy okúsila ruch skutočného veľkomesta – juhokórejského Soulu. Tam zažila svoju prvú pracovnú skúsenosť mimo domova. Podarilo sa jej dostať do jedného z najprestížnejších masážnych salónov v najznámejšej štvrti veľkomesta Gangnam. A ako sa dievča z Thajska a potom z deväťmiliónového Soulu ocitlo v štyristotisícovej Bratislave?

Rovnaká, a predsa iná

Ak si myslíte, že thajské dievča bude medzi Kórejčanmi len ďalšie zrnko ryže, mýlite sa. Aj v Ázii exitujú rozdiely, a to veľké. Tak, ako my rozpoznáme medzi sebou prisťahovalcov z prímorských krajín Európy, tak aj obyvatelia Južnej Kórei rozoznajú Thajčanov, Indonézanov či Vietnamcov. Vnímajú ich ako cudzincov, ale akceptujú ich, pretože thajské masáže sú nielen v Kórei, ale v celej Ázii mimoriadne žiadané.  Salón, kde Paveena pracovala, bol vyťažený od pondelka do nedele, od rána do večera. Za mesiac si mohla dať pauzu len na jeden jediný deň. Nebolo však nič nezvyčajné, ak prišiel do salónu klient, ktorý si vyžiadal vyslovene ju, a tak musela nastúpiť aj v tento deň voľna. „Práce bolo veľa, ale primerane dobre sa aj o nás starali. Mali sme skutočne štedré odmeny a zdravé jedlo nám dodávalo veľa energie,“  spomína na tie časy. Vraj sa v Kórei pracuje veľa, ale zábavy si miestni užívajú raz toľko. My sme zvyknutí na diskotéky alebo posedenie pri pive nanajvýš dvakrát do týždňa, v Soule sa na párty chodí každý večer.

Za ten necelý rok, ktorý Paveena v krajine žila, si okrem práce našla aj prvú zahraničnú lásku. Ako ho nazýva ona, našla svojho Oppa. Slovom „oppa“ v kórejčine dievčatá oslovujú chlapcov, ktorí sú od nich starší alebo s ktorými majú vzťah. Aj keď to bola veľká láska, nevydržala. Vtedy sa prvýkrát Paveena stretla s prekážkou, že je iná. Rodičia jej priateľa ich vzťah nepodporovali. Stačila národnostná odlišnosť. „Keď sme boli s dievčatami sadnúť na kávu alebo večer v klube, nečudovali sme sa, že sa na nás miestni chlapci pozerajú inak, ako na Kórejčanky. Až  po rozchode s mojim Oppa som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku.“ Kórea je vcelku otvorená krajina, ale má prísne pravidlá. Medzi ne patrí aj tradícia, že najstarší syn v rodine sa musí oženiť s Kórejčankou. A takým synom bol práve Paveenin Oppa.

Liečivé ruky a silné lakte

Tradičná thajská masáž nie je len relax, ale aj liečba. Tak, ako Japonci veria, že jedlo je liek, tak aj Thajčania veria, že ich masáže sú určitý druh medicíny. Bude na tom niečo pravdy, pretože sa vyvíjali pod čínskym vplyvom a kombinujú v sebe prvky tradičného čínskeho liečiteľstva. Na to, aby vás prestalo bolieť zápästie, treba stlačiť bod tesne pod lopatkou, a na to, aby vás prestala bolieť hlava, treba rozmasírovať trapézy. Základom sú chodidlá a dlane, kde máte „mapu“ celého tela.

Paveena sa umeniu thajských masáží začala venovať až po vysokej škole. Pochádza z učiteľskej rodiny, takže sa na jej vzdelanie kládol dôraz. Avšak v treťom ročníku, rok pred promóciami, Paveena viac nechcela študovať psychológiu. Zatúžila po zmene. Chcela sa naučiť niečo nové, zmeniť prostredie, rozísť sa s vtedajším priateľom, nájsť nový smer. Začala navštevovať medicínske kurzy, tie ju pripravili na skúšky z anatómie, rôzne zložité techniky masírovania, musela spoznať byliny a masti, ktoré sa na masáže používajú. „Tam som sa stretla s jednou mojou známou  z detstva a ona ma nahovorila, nech s ňou idem cestovať. Po úspešnom zložení skúšok a s certifikátom v ruke som nemala nad čím rozmýšľať. O týždeň neskôr som už sedela v lietadle.“

Medicínske školy a kurzy sú unikátne rovnako ako študenti, ktorí ich absolvujú. „Počas štúdia nás učitelia viedli k tomu, aby sme sa naučili vlastný štýl masírovania. Tým mojim boli jemné ťahy rúk a prstov, ale aj silné kolená a lakte pre náročnejších klientov. Využívam ho dodnes a vďačím mu za mnohé. Najmä za to, že doteraz presvedčil každého môjho zamestnávateľa, aby mi dal prácu vo svojom salóne.“

Tak trochu načierno

Cestovanie po Ázie je pre miestnych takmer bezproblémová záležitosť. Keď ale príde na iné časti sveta, predovšetkým na Európu alebo USA, zrazu je to takmer nedosiahnuteľný cieľ. Aby sa dostali do Európy, potrebujú disponovať značným množstvom peňazí na súkromnom bankovom účte. Inak nedostanú víza. Ale kde je vôľa, tam je cesta. Paveena podpísala zmluvu s pracovnou agentúrou, ktorá jej vybavila víza. Háčik bol v tom, že jediné krajiny, kam ich bolo možné vybaviť, boli Maďarsko, Česko a – Slovensko.

Veľké peniaze

Po príchode k nám zažila Paveena zopár menších šokov. Prvým bolo počasie, keďže si na príchod vybrala jeden z najchladnejších mesiacov roka, neskorý december. Ďalším bol život hlavného mesta. V chlade, bez slnka už o štvrtej hodine poobede, pôsobila Bratislava depresívne. Ľudia na ulici síce nemali telefón prilepený k ruke, ako to bolo zvykom v Kórei, ale ani sa bezstarostne neusmievali, ako to bolo zvykom doma v Thajsku. Skrátka, všetko bolo iné.

Napriek tomu si tu Paveena našla priateľov a nečakane aj nový romantický vzťah. Skúsenosť s láskou spoza hraníc už mala, preto bola opatrná. Avšak ani jej obozretnosť ju nepripravila na to, že keď si vzájomne vyznali lásku, jej slovenský priateľ ju odmietal na verejnosti držať za ruku alebo ju neustále spovedal, akých klientov v práci mala. Bol nedôverčivý. Jeho srdce bolo síce plné lásky, ale rozum plný predsudkov. „Myslel si, že som ako každé dievča z Ázie, že mi ide len o peniaze. Vypytoval sa aj na zákazníkov salónu, bol podozrievavý, ak to boli muži. Nechápala som ho.“ Až postupom času sa Paveena dozvedela, že v niektorých salónoch nie je vôbec nezvyčajné poskytovať „nadštandardné služby.“ Zo zákona nie je ani v Thajsku ani na Slovensku prostitúcia povolená. Napriek tomu niektoré ázijské či priamo thajské salóny vedia vyhovieť takýmto špeciálnym požiadavkám aj u nás.

Našťastie, mne sa táto nepríjemnosť nestala, ale to bola asi len šťastná náhoda. Kolegyne sa mi zverili, že keď vošli do miestnosti, kde mali klienta masírovať, našli bez jediného slova na viditeľnom mieste položené ´big money´, teda veľkú sumu peňazí. Nepovedali, koľko to bolo, ale tušili, prečo tam tie peniaze zákazník položil. Niektoré to išli nahlásiť na recepciu, zvyčajne však až po skončení masáže a, samozrejme, klientovi neposkytli navyše nič. Väčšina dievčat si tieto ponuky vôbec nevšímala a urobili klientovi klasickú masáž, aká sa v salóne poskytuje.“ Väčšina zákazníkov, ktorí si niečo takéto dovolili, neboli našinci. No stalo sa, že nejaké tie bankovky navyše skúšali podstrčiť aj Slováci. Dokonca aj vtedy, keď boli na masáži s partnerkou, a tá ležala na masérskom stole vo vedľajšej miestnosti.

Potom už nebolo pre Paveenu ťažké pochopiť, prečo sa jej bývalý priateľ toľko vypytoval. Nielenže sa bál sám, ale jeho pochybnosti utvrdzovala aj rodina. Podobne ako v kórejskej rodine, tak ani v slovenskej nedostala od svokrovcov požehnanie.

Pivo a internet

Ako väčšina mladých ľudí, aj Paveena trávila veľa času online. Dôvodom boli najmä jej rodičia a priatelia, ktorí sa nachádzali tisíce kilometrov ďaleko. Postupom času sa však mladej Thajčanke zunovalo trápiť len s angličtinou, rozhodla sa naučiť po slovensky. Navštevovala kurzy, kúpila si množstvo kníh, no aj tak tomu čosi chýbalo. Precvičovanie konverzácie. V práci na to buď nebol čas, alebo sa hanbila oslovovať klientov s nacvičenými frázami. Záchranná sieť ležala celý čas vo vrecku Paveeniných džínsov. Smartfón s pripojením na sociálne siete.

Prostredníctvom nich sa spoznala so svojím prvým aj druhým slovenským priateľom. Než sa Paveena stretla so svojím terajším partnerom, navštívila aj pár miestnych barov. „Veľmi mi chutilo slovenské pivo, takže som si s kolegyňami zvykla posedieť v starom meste. Chalani, ktorých som spoznala, ma preto začali volať Pivo a veľa sme sa na tom nasmiali. Stretla som ale aj mužov, ktorí na nás skúšali rôzne rečičky a aj hlupák by vyrozumel, že od nás chcel dirty stuff.“ Či to boli Slováci alebo turisti si Paveena nebola istá, pretože sa jej prihovárali po anglicky.

Paveena si vychutnáva prvé čapované pivo v jednom z bratislavských barov

Ako z románu

Okrem Paveeny prišlo na Slovensko pracovať aj veľa iných thajských dievčat. Medzi nimi bola aj Orn, ktorá do Bratislavy pricestovala za láskou. So svojím slovenským manželom sa spoznala ešte v Thajsku, kde pracovala v turistickom sektore. „V časoch, keď neboli telefóny a počítače takou samozrejmosťou, ako dnes. Písali sme si listy,“ prezrádza drobná žienka s úsmevom na perách. Po rokoch dopisovania láska nevyhasla a napriek všetkým okolnostiam, ktoré páru neprijali, mladá Thajčanka prišla k nám krátko po roku 2000. Navštevovala jazykovú školu a, samozrejme, veľa konverzovala so svojím vtedajším priateľom, budúcim manželom. Po slovensky rozumie perfektne a až na jemný prízvuk by ste nerozoznali, že nie je rodená Slovenka.

Pracovité dievča dlho v petržalskom byte neobsedelo. Zhodou okolností sa zamestnala v rovnakom salóne ako Paveena, a tam sa aj spoznali. Obidve pochádzajú z úplne iných častí Thajska, no napriek tomu sa cítili ako rodina. V každom kúsku nábytku z thajského dreva, súste jedla z domácich receptov či tvári niekoho z jej rodnej zeme, sa každá Thajčanka necítila až tak ďaleko od domova.

Po dlhoročnom vzťahu prišla aj svadba. Nebola veľká, pretože Ornina rodina nemohla pricestovať a rodina jej manžela ju veľmi neakceptovala. Napriek tomu sa Orn vydala a stala sa takou obetavou manželkou, akú len tak ľahko nenájdete. Zostala pri manželovi a starala sa o neho v ťažkej chorobe a neodišla od neho ani vtedy, keď sa jeho podnikaniu prestalo dariť. Tým sa jej podarilo vyvrátiť stereotyp, že ázijské dievčatá si sem chodia „loviť“ bohatých mužov z Európy a nič viac. 

Orn je dnes už občiankou Slovenskej republiky

Profesionálky

Thajské masérky sú vo všeobecnosti veľmi vážené, ak prirodzene natrafíte na skutočne vyškolené a vyštudované terapeutky. Odzrkadľuje sa to najmä na výsledkoch ich práce. Vedia analyzovať a skutočne zlepšiť zdravotný stav tela, najmä pohybového aparátu. Ak sa opýtate Slovákov, ako sa pozerajú na thajské masérky, najčastejšia odpoveď je, že sú špecialistky a odborníčky, aké nikde inde nenájdete. To je pozitívny stereotyp, z ktorého môžu ťažiť aj tie menej skúsené masérky, ktoré si ešte len budujú klientelu. Dnes thajský salón alebo ázijské štúdio krásy nájdete už nielen v Bratislave. Mnohé masérky prichádzajú ako terapeutky do kúpeľných miest či luxusných horských hotelov.

Lenže, okrem pozitívnych predsudkov sa ľahko stretnete aj s tými negatívnymi. Najmä medzi tými, ktorí navštívili „pochybné“ štvrte v Thajsku. Skúsenosť s takmer bezproblémovou a najmä lacnou ponukou erotických služieb v nich môže vzbudzovať dojem, že niečo podobné si môžu dovoliť aj ku miestnym dievčatám. Zabúdajú však, že v takýchto štvrtiach narazili pravdepodobne na biznis, ktorý väčšina žien robí preto, lebo musí. Buď nemajú adekvátne vzdelanie alebo kontakty na inú prácu alebo sú v núdzi a nemajú si ako inak zarobiť. Do zahraničia však prichádzajú dievčatá, ktoré prešli prísnymi kontrolami a majú aj patričné vzdelanie. Preto ich netreba hádzať do jedného vreca. Nie všetky z nich sú liečiteľky a nie všetky z nich sú prostitútky.

Koniec dobrý, všetko dobré?

Vráťme sa k Paveene. Alebo ju môžeme nazvať aj „Paulína“ ako ju mnohé postaršie klientky volajú, pretože zle rozumeli jej meno, keď sa im pri prvej masáži predstavovala.

Pod Bratislavským hradom našla ešte jednu lásku, ktorá trvá dodnes. „Spoznali sme sa náhodou. Keď som si raz v taxíku zabudla mobil a nikto mi nevedel pomôcť, cez internet sa mi ozval tento chlapec.“ Nazvala ho chlapcom, pretože Paveenin súčasný priateľ je od nej o pár rokov mladší. Nebola to ale žiadna prekážka, ani v ich priateľstve ani v neskoršom vážnom vzťahu. Práve naopak, tým, že bol mladší, vyrastal v otvorenejšom svete. Nemá problém chytiť ju za ruku, dať jej pusu na verejnosti, učiť sa s ňou slovenčinu v kaviarni či pozvať ju na výlet do Tatier.  Bez akýchkoľvek predsudkov alebo obáv, že je iná.

Čoskoro ale nadíde čas, keď sa Paveena so Slovenskom, aspoň na nejaký čas, bude musieť rozlúčiť. Silná rodinná tradícia je v Thajsku posvätná a Paveenin otec je vážne chorý. Cíti povinnosť pomôcť rodičom nielen finančne, ako to robila doteraz, ale aj svojou prítomnosťou. Zároveň sa tam chce ďalej vzdelávať,  zvyšiť si kvalifikáciu v oblasti masáží a tradičnej medicíny. „S mojim priateľom sa o tom nebavíme. On sa o tom nechce baviť. Vždy keď túto tému načnem, je smutný, ale obaja vieme, že taký je život.“

Napriek všetkému, dobrému aj zlému, čo ju na Slovensku stretlo, rada by sa do našej krajiny vrátila. Ktovie, či sa na ňu budú Slováci pozerať inak, keď vystúpi z lietadla a pracovníkovi pri okienku pasovej kontroly sa prihovorí peknou plynulou slovenčinou.

Paveena na výlete vo Vysokých Tatrách

Nezaradené Pod povrchom

Láska za tisícku. Za čo dostávajú „obrovské peniaze“ vodiči MHD

„Ako vodič MHD som spokojný. Mesačne zarobím aj 1500 eur.“ Tento náborový slogan sa k realite veľmi neblíži. Zlepšenie platových podmienok bol jeden z hlavných dôvodov vyhlásenia štrajkovej pohotovosti vodičov Dopravného podniku ešte minulú jeseň. Stále hľadajú zamestnancov a robia nábory, situácia sa ale dlhodobo nezlepšuje.

Rozprávala som sa s niekoľkými vodičmi, aby som dokázala lepšie pochopiť ich prácu. Keď som počúvala ich rôzne príhody a každodenné problémy, dala som si ich dokopy a napadlo mi, že by z toho mohol byť môj vlastný deň: „Obyčajný deň obyčajnej vodičky“.

  Sú tri hodiny ráno. Všetci ešte spia. Dokonca aj zúrivá susedova čivava nado mnou. Budík neľútostne vyzváňa, je najvyšší čas vstať. S mozgom v pohotovostnom režime sa snažím obliecť si uniformu. Podarí sa mi to až na tretí pokus..

V náhlivosti kontrolujem obsah svojej tašky a so zdesením zisťujem, že nemám vstupnú kartu. Ak sa chcem vyhnúť podozrievavému pohľadu vrátnika, pustím sa radšej do hľadania. Á, tu je, výborne! Bežím na prvý denný spoj, lebo dnes som ten služobný už nestihla.  V autobuse sme len dvaja – vodič a ja. Chápavo sa na kolegu usmejem, zdieľame spolu rovnaký osud. Ranné cestovanie má svoje výhody, v meste nie sú zápchy, máte pocit, že ste v celej Bratislave len vy.

 Dopíjam kávu z termohrnčeka a vystupujem pri vozovni. Poprajem svojmu spolutrpiteľovi príjemný zvyšok služby a náhlim sa za svojimi povinnosťami. Cestou na vrátnicu premýšľam, či je vonku tak chladno, aby som v električke kúrila. Pozdravím vrátnika, neprívetivého pána v strednom veku. Moje prvé kroky smerujú do výpravne. Výpravkyňa, ktorá dnes mala nočnú službu, mi podáva malú čiernu aktovku s palubnou kartou a vlakopisom.

Rýchlo pozriem na hodinky, odchod mám o desať minút, mala by som si švihnúť. Otváram si električku, dnes mi osud doprial „kačicu“, to sú tie malé čudá s kĺbom v strede. Mám ich rada, idú celkom svižne a neboli vyrobené za Márie Terézie. Do palubného počítača strkám kartu, vyťukám potrebné údaje a ako zvyčajne, takmer si zabudnem vyložiť malú bielu ceduľku s poradím. To je to červené číselko, ktoré má vodič v pravom rohu vozidla. Moja roztržitosť je v podniku povestná. Raz odídem bez električky.

Prístroj ostražito zapípa, je časť odísť. Nechcem si nahnať meškanie hneď na odchode, ráno by sa malo začať pozitívne, nie päťminútovým sklzom. Ešte niekoľko hlbokých nádychov a môže sa začať „obyčajný deň“.

Vonku sa už úplne rozvidnelo. Je približne sedem hodín a už mám za sebou niekoľko malých infarktov. Ľudia náhliaci sa za svojimi povinnosťami, zahľadení do mobilov alebo pozerajúci úplne opačným smerom, sa snažia demonštrovať svoju nesmrteľnosť. Mladá žena v kostýme, s telefónom pritisnutým na ucho mi pred  chvíľou v poslednej sekunde uhla z cesty. Našťastie, tréningom som sa naučila odhadnúť rizikové správanie a s jej náhlym rozhodnutím vrhnúť sa mi pod kolesá som rátala. S prstom na tlačidle „zvonec“ som pre istotu pribrzdila a veru, dobre som spravila. Vidím vyplašený pohľad jej modrých očí, keď v topánkach na vysokých podpätkoch bleskurýchlo kráča preč z mojej jazdnej dráhy. Dúfam, že aspoň na chvíľu budem mať pokoj.

Z palubného počítača sa ozýva burácajúci hlas dispečera: Porucha na trolejovom vedení, prerušená doprava. A naozaj, pred sebou už vidím kolónu električiek. Zhlboka sa nadýchnem, otvorím dvere kabíny, aby som oznámila cestujúcim, že nateraz ostávame tu. V takejto situácii sa vždy ukáže podstata ľudskej povahy. Niekto správu o tom, že električka predo mnou mala dopravnú nehodu a ďalej nepôjdeme, prijme s úplným pokojom. Iný sa ma snaží presvedčiť, že je to hlúposť a isto to robím úmyselne. Jeden starý pán sa mi dokonca vyhrážal, že zavolá políciu. Ľudia sú rôzni. Aj rôzne hlúpi.

Panoptikum cestujúcich v mojom voze príjme správu celkom pokojne. Väčšina len so sklamaným výrazom vystúpi a ide po vlastných. Dnes sa to zaobišlo bez nadávok na oboch stranách. O pár minút sa údržbárom podarí opraviť poruchu a dlhý had električiek sa pomaly hýbe.

Ranná špička sa chýli ku koncu. Mesto je o poznanie prázdnejšie, dospelí sú v práci, deti v škole. V centre je však situácia vždy komplikovaná. Som ako na ihlách, či sa spoza zaparkovaného auta nevynorí nejaký blázon, ktorý ma prehliadol. Riadiacu páku zvieram tak silno, až mi tŕpne ruka. Stačí sekunda nepozornosti a máte niekoho pod kolesami. 

Z krásnych snov o silnej káve, ktorú bezpodmienečne potrebujem, ma vytrhne škrípanie gúm. Obrovská biela dodávka sa rozhodla, že červená na semafore platí len pre tých ostatných. Toto neubrzdím. Prudko potiahnem rýchlostnú páku smerom k sebe v snahe zabrániť katastrofe. Neskoro. V ušiach mi rezonuje zvuk krčiaceho sa plechu. Prosím, len nech je to bez zranení. Roztrasenými rukami otváram dvere kabíny. Cestujúci na mňa vystrašene pozerajú. „Nezranil sa niekto?“ pýtam sa smerom k vydeseným ľuďom. Tí krútia hlavami. Uľahčene si vydýchnem.  Som v šoku,  ale musím upokojiť emócie a pokúsiť sa situáciu vyriešiť.

 Moja prvá povinnosť je zavolať na dispečing. „Počkajte na mieste, polícia je už na ceste.“ Vychádzam von. Vodič dodávky, mladý, asi tridsaťročný muž, je ešte vo väčšom šoku než ja. Nevyzerá zranený, je úplne vykoľajený. Pozeráme sa na seba, ani jeden nie je schopný slova. O niekoľko minút prichádza polícia. V hlavnom meste sú tieto nehody na dennom poriadku, pre nich je to rutina. Kolóna električiek za mnou sa zväčšuje, už druhý prestoj za jeden deň, cestujúci musia byť nadšení. Bodaj by tento deň rýchlo skončil.

„Prečo som sa na to vlastne dala?“ uvažujem. Sedím konečne doma, nohy vyložené na nízkom konferenčnom stolíku. Odpoveď je jednoduchá.  Mám svoju prácu rada a nemenila by som.

            Tento príbeh vyzerá na prvý pohľad ako odtrhnutý od reality. Bratislavskí vodiči mi ale potvrdili, že to je až príliš skutočné. Ich práca je veľmi psychicky náročná a vyčerpávajúca. Plagáty o tisícpäťsto eurách, ktoré mesačne zarobia, ste určite videli. Vodička Eva mi na to povedala len jedno: „Tisícpäťsto eur nezarobím, ani keď mám dvesto hodín nadčasov. Vtedy mám tak tisícku.“ Napriek tomu má ale svoju prácu rada. A nie je jediná.

Text: Veronika Bullová
Foto: Alexandra Kotuliaková

Nezaradené

Ako toaletný papier pomohol spláchnuť socializmus v Československu

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jednou z najvýznamnejších značiek toaletného papiera, ktoré prežili „kosák a kladivo,“ je Biela labuť. Roky s ňou každé ráno vstávame a každý večer nás pohladí na dobrú noc. Dnes je dokonca najstaršou registrovanou a používanou ochrannou známkou na Slovensku. Ale čo by sme robili, ak by jedno ráno zmizla z nášho porcelánového kráľovstva?

Jeden trhanec, jedno utretie Najprv vyrábali skladaný toaletný papier, neskôr detské plienky z buničitej vaty. Vitajte v Harmaneckej doline, v najmodernejšom papierenskom závode v celom Rakúsko-Uhorsku. O viac ako storočie neskôr, v roku 1979 spustila továreň nový stroj na výrobu toaleťáku, ktorý navíjali na kotúč.

Išlo o najväčšiu novinku vo vtedajšej Československej socialistickej republike. A presne v tejto papierni sa minul papier. Spotreba bola vyššia ako reálna, kvalitne súdruhmi naplánovaná výroba. Kým oni prikázali vyrobiť 30-tisíc ton Bielej labute, národ si jej dovolil minúť raz toľko.

Čo má teda spoločné pád socializmu s nedostatkom toaletného papiera? Na prvý a možno aj druhý – nič. Čo by mohlo chýbať v štáte, kde sa plánuje na päť rokov dopredu a všetko sa splní na stodvadsať percent?! Koncom 60. rokov minulého storočia však toaletný papier udrel po zadku socializmus prvýkrát.

Prejavilo sa to aj v ľudovej slovesnosti: Ak chcete byť správnym Čechom, utrite si prdel machom! Súdruhovia sa nenechali zahanbiť tým, že ľudia nerozvážne pošpinili a spláchli vzácne biele zlato. Spustili novú výrobnú linku, ktorá zároveň zodvihla zamestnanosť v štáte. Dve muchy, jednou ranou! A papier na verejných miestach bol už len na prídel – jeden trhanec, jedno utretie.

Hnedé zlato Harmanec bol najväčším výrobcom toaletného papiera v Československu. Vyhorel, a to hneď niekoľkokrát. V reportáži z roku 1988 pripravuje pražských uliciach redaktor Petr Studenovský anketu a pýta sa, kedy mali ľudia naposledy toaletný papier.

Zisťuje, že minulý týždeň alebo vôbec. Krízu toaleťáku čiastočne vyriešil dovoz z krajín, ktoré nepatrili do socialistického bloku. „Neviem ako to vzniklo, ale moji rodičia ma naučili riekanku: Niet to vaty, niet to vložky, čo si dáme medzi nôžky? My sme dievky z dediny, nám postačia noviny,” smeje sa študentka Petra.

Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Čo nebolo v Prahe, nebolo nikde „U babičky nebol toaletný papier. Kradla preto mame noviny. Prababička sa potom veľmi hnevala, lebo už ich nemohla prečítať,” opisuje spomienky svojej starej mamy študentka Nicole.

„Ujo študoval v Prahe posledný ročník medicíny. Obiehal všetky drogérie a potraviny, ale papier nikde nebol,” tvrdí študentka Petra. Toaleťák značky Harmasan zmizol z obchodov v celom Československu. Dokonca aj v Prahe, kde vždy ako poslední ešte mali to, čo inde už dávno chýbalo. Keď ľudia vykúpili aj servítky, v domácnostiach labuť nahradila vata, textil či stranícke noviny.

Podobne si na toto obdobie spomína aj krajčírka Zuzana, ktorá pracovala v Brne vo fabrike. „Tam, kde sa vytvoril rad, tam sa čakalo. Mnohokrát som ani nevedela, na čo vlastne čakám, na aký tovar. Ale tým, že bol nedostatok všetkého, hodilo sa kúpiť to, čo práve ponúkali.”

Epidémia Mandarínky len na Vianoce, viac kombajnov v sklade ako na družstve, výjazdové doložky či mítingy na Pasienkoch. „Mnohí už zabudli, aký socializmus bez ľudskej tváre bol. Môjmu mužovi sa aj teraz lesknú oči, keď si spomenie na lacný benzín,” tvrdí dôchodkyňa Magda, ktorá skončila pre zlý kádrový posudok ako žena v domácnosti.

„Ale na kšeftovanie vekslákov či na nekonečné rady v obchodoch už asi zabudol. A tom, ako nás komáči obrali o celý majetok, ani nebudem hovoriť.”

Tých smutnejších spomienok majú ľudia viac. „A čo umelo vytvorená zamestnanosť? Keď v mnohých firmách pracovalo viac zamestnancov než bolo treba? Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola založená pre ekonomický a hospodársky rozvoj – oficiálne. Neoficiálne preto, aby všetky členské krajiny, v prípade potreby, posielali svoje produkty do Matičky Rusi,” hovorí Peter, ktorý pracuje už tridsať rokov ako železničiar. A teraz si predstavte, že pri tomto všetkom, si nemáte čím utrieť zadok.


Ilustračné foto. Autor/ka: miz

Prázdny obchod, plná peňaženka Dva roky pred papierovou epidémiou odvysielala televízia v relácii Aktuality – Listáreň reportáž o chýbajúcich násadách na krompáče a lopaty. Neboli ani v jedinom železiarstve.

Rok na to zase odvysielali, že v meste Karviná chýbali jogurty. Severomoravská mliekareň ich nedodala pol roka. Oldřich Gojiš, obchodný riaditeľ Mliekarenského priemyslu tvrdil, že problémom sú chýbajúce krycie fólie na stroje.

Za socializmu nebolo bežné odvysielať v spravodajstve práve takýto typ reportáže. „Ak sa riešili verejne, tak to bolo v spojitosti s tým, že niekto konkrétny bol označený ako rozkrádač socialistického majetku,” hovorí študent Michal.

Kapitalistické labute v socialistických záchodoch Aj keď bol nedostatok či podpultový tovar bežným javom, toaletný papier chýbal celoplošne. A musíte uznať, že to naozaj problém bol! Dokonca taký veľký, že súdruhovia nakoniec doviezli toaletný papier z Číny či z „kapitalistickej cudziny“, ako sa vtedy hovorilo Západu, a aj Rakúsku, odkiaľ pochádzal.

A tak kapitalistické „labute“ nastúpili do našich socialistických záchodov a bolo po probléme. Aspoň dovtedy, kým ho nahradili ďalšie. Zrazu chýbali žiarovky, čaj, elektrických rozdvojky a zdravotnícke potreby. Nuž a keď sa podarilo dostať do obchodov aj tie, z pultov zmizli pracie prášky.