Nezaradené

Oktagon Výzva je televízna šou, v ktorej sú vybraní zápasníci mesiac umiestnení do jednej vily. Absolvujú náročné tréningy a prípravy na finálový zápas. Majú šancu nazbierať nové skúsenosti, ale najmä sa zviditeľniť. Výzvu prijala aj dvadsaťdvaročná Lucia Szabová, ktorá sa stala finalistkou. Venuje sa thajskému boxu, a má za sebou veľa úspechov ako napríklad prvé miesto na profesionálnych majstrovstvách Slovenska alebo prvé miesto na Európskom pohári v Belehrade.

Môžete vysvetliť, čo je MMA?
Zmiešané bojové umenie (mixed martial arts). Je to zápasenie, bojuje kombináciou rôznych techník. Napríklad v postoji, využívajú sa prvky boxu, thajského boxu, v ktorom prevládajú údery lakťami či kolenami. Bojuje sa aj na zemi, kde sú povolené škrtenia a rôzne páčenia. Čiže je dovolené takmer všetko, okrem pichania do očí a úderov do intímnych partií. Je to veľmi tvrdý šport.

Ako ste sa k takémuto drsnému športu dostali vy?
Začala som džudom, kam ma dostal otec, keďže on i brat sa mu tiež venovali. Chcel mať zo mňa džudistku. Bavilo ma to a darilo sa mi. Ale v puberte som začala vymýšľať a chcela som sa viac venovať basketbalu. Po nejakom čase som si však uvedomila, že v basketbale ma nečaká sľubná kariéra. Dokonca sa nám rozpadol tím, takže som nemala s kým hrávať. Nikam som necielila.

„Ešte nikdy som si nepovedala, že súperku nemôžem poraziť.“

Raz mi poslal otec správu s plagátikom, že niekde robia nábor ľudí na thajský box. Presvedčila som aj kamarátku a vyskúšali sme prvý tréning. Hneď som vedela, že ma to bude baviť. Začala som pravidelne trénovať a približne po trištvrte roku som mala prvý zápas. Najskôr bolo mojim cieľom vyhrať majstrovstvá Slovenska v amatérskej lige. To sa mi aj podarilo. Ďalším – dostať sa do profesionálneho ringu. Úspechy sa začali postupne nabaľovať.
Po majstrovstvách Slovenska v profesionálnej lige mi niekto zavolal, či nechcem ísť do Výzvy. Tvrdili mi, že tam budú dievčatá, ktoré nerobia priamo MMA. Povedala som si, že to skúsim. Predsa nemám čo stratiť a neľutujem, že som ponuku prijala.

Takže sa učíte aj nové bojové umenia?
Tréningy som musela rozšíriť o boj na zemi. Učím sa napríklad brazílske džiu-džicu, wrestling alebo box. MMA je veľmi komplexné, čiže tréningy sú pestrejšie.

Ktorý bojový šport vám je najbližší?
V budúcnosti by som sa chcela venovať brazílskemu džiu-džicu. Toto bojové umenie sa totiž dá robiť do veľmi vysokého veku. Navyše, je to najmä o kreativite človeka, preto sa mi páči. Avšak thajský box mi je zatiaľ najbližší.

Počas Výzvy ste dostali prezývku Silent killer (tichý zabijak). Prečo?
Vymyslel mi ju Ondrej Novotný, jeden zo zakladateľov organizácie Oktagon MMA. Pre ľudí, ktorí ma nepoznajú, som jednoducho tichý zabijak. Ale ľudia, s ktorými som v dennodennom kontakte, mi tak nikdy nepovedia.

Dostali ste už niekedy od súpera knock out? (K.O. – ukončenie zápasu úderom, po ktorom zápasník leží na zemi a odrátavajú sa sekundy. Buď sa postaví do stanoveného limitu, alebo prehral)
Nie, ani v jednom zápase mi nerátali sekundy. Ešte nikdy som si nepovedala, že súperku nemôžem poraziť. Zatiaľ som ani nemala vážnejšie zranenia zo zápasov. Väčšinou som obstála s modrinami či monoklom.

Naozaj býva medzi súpermi v Oktagone taká rivalita alebo je to len pre oko diváka?
Sú aj takí, čo sa chcú vyslovene dobiť. Ale sú tam aj dievčatá, ktoré sú mimo klietky kamarátky. Dokonca u seba prespávajú. To by som ja asi nedokázala. Viem so súpermi vychádzať, mám voči ním rešpekt, ale necítim potrebu sa s nimi stretávať alebo rozprávať.

Čaká vás najdôležitejší zápas doterajšej kariéry s Češkou Sandrou Maškovou. Ako sa naň pripravujete?
Trénujem každý deň dvojfázovo, niekedy aj trojfázovo. Okrem toho študujem, čiže to vyzerá tak, že ráno idem na tréning, potom do školy a z nej na ďalší tréning. Je to zápas o titul, takže to bude náročné. Niekedy sa to nedá všetko postíhať. Párkrát som školu aj vymeškala. Ale keby som si mala vybrať, či ísť do školy alebo na tréning, jednoznačne dám prednosť trénovaniu.

Vaše dni sú teda nabité. Akým spôsobom relaxujete?
Mám rada aktívny relax. Chodím si zaplávať alebo na prechádzku so psom. Uvoľním sa skôr pri ľahšom pohybe. Prečistím si tak hlavu a aj telo si oddýchne.

„Bitkám na ulici sa snažím vyhýbať. Prídu mi nezmyselné.“

Aké sú vaše ambície? Chceli by ste sa dostať do UFC? (Ultimate Fighting Championship – americká organizácia zoskupujúca najlepších bojovníkov sveta)
V prvom rade by som chcela vyhrať nadchádzajúci zápas. UFC je podľa mňa ešte na míle vzdialený cieľ. Tento rok ma čakajú majstrovstvá sveta v thajskom boxe. Tam by som sa chcela umiestniť na prvých troch priečkach.

Nie je zvyčajné, že sa ženy bijú. Ako na to reaguje okolie?
Keďže je to moje okolie najmä o športe a bojových umeniach, nevyčnievam. Študujem na Masarykovej univerzite v Brne, na Fakulte športových štúdii, konkrétne odbor špeciálna edukácia bezpečnostných zložiek. V rámci výučby máme predmety ako džudo alebo sebaobrana, čiže ani tam nie som výnimkou. Ale keď niekomu cudziemu poviem čo robím, myslia si, že žartujem, pretože vyzerám ako dieťa. No myslím si, že vo väčšine prípadov to už nikoho neprekvapí. Dnes sa to už berie inak a ľudia viac sledujú bojové športy.

A čo na to rodičia?
Určite majú stres, keď som v ringu. Ale keďže ma už videli veľakrát na zápasoch, tak to berú s rezervou. Povedzme, že si zvykli. I keď mama to prežíva viac ako otec. Vážim si však, že na zápas vôbec príde. Je to veľká podpora.

Myslíte si, že by mali ženy absolvovať kurz sebaobrany?
Určite je plus, ak si vyskúšajú kontakt s druhým človekom alebo nejakú vypätú situáciu. Môže to byť prínos do budúcnosti. Naučia sa správne reagovať.

A vy? Zbili by ste niekoho, kto by vás napadol?
Ťažko povedať. Záleží od okolností. Samozrejme, ak by na mňa niekto vytiahol nôž, určite by som s ním nebojovala. Zrejme by som radšej ušla.

Využili ste vaše schopnosti už v bežnom živote?
Bitkám na ulici sa snažím vyhýbať. Prídu mi nezmyselné a navyše, na tréningoch mi bitky bohato stačia.

Robíte niečo, čo by do vás nikto nepovedal, v kontraste s bojovým športom?
Asi ani nie. Baví ma variť a piecť. Rada nakupujem bytové doplnky. Práve priateľovi skrášľujem byt.

V októbri ste mali aj s dievčatami z Oktagonu autonehodu. Nezmenilo to váš pohľad na hazardovanie so životom v ringu?
Práve naopak. V ringu sa mi ešte nikdy nič vážnejšie nestalo. A zrazu, na ceste z Prahy, som skoro prišla o život. Uvedomila som si, že človeku sa môže hocikedy a hocikde niečo stať, aj pri bežných činnostiach.
Bolo veľmi náročné dostať sa späť do formy, do tréningového tempa. Pred nehodou som sa cítila dobre, mala som natrénované pohyby a zrazu som mesiac nemohla nič robiť. Nemyslela som si, že to bude tak ťažké, ale vôbec ma to nezlomilo. Nevystrašilo ma to. Práveže si život ešte viac užívam a snažím sa nerobiť si toľko zbytočných starostí.

Text: Miroslava Balentová
Foto: Oktagon MMA

Prešiel Európu, Ameriku aj Afriku a stále má rovnakú chuť spoznávať svet

Cestovateľ Leonard Lauko už niekoľko rokov putuje po svete. Jeho zahraničné pôsobenie
začalo štúdiom v USA, odkiaľ prestúpil na univerzitu v holandskom Nijmegene. Medzitým
stihol podniknúť cesty do Argentíny či Juhoafrickej republiky. Naposledy sa zúčastnil
legendárnej púte svätého Jakuba, ktorej cieľom bolo malebné španielske mesto Santiago de
Compostela. S vášnivým svetobežníkom sme sa rozprávali o jeho skúsenostiach a zážitkoch
z cestovania, ale aj o jeho smelých plánoch do budúcna.

Zo Slovenska ste odišli v polovici štúdia na gymnáziu. Boli pre vás Spojené štáty
vysnívanou krajinou?

Bolo to impulzívne rozhodnutie. Kamarát mi povedal, že je tam dobrý život. Nad svojimi
možnosťami a ďalšími plánmi som sa zamyslel, až keď som vystúpil z lietadla. Niekedy
musíte urobiť prvý krok a jednoducho do toho skočiť.

V čom bolo štúdium v Amerike iné ako na Slovensku?

Američania sa oveľa viac venovali zbytočnostiam. Každý deň som mal osem hodín za sebou
tie isté predmety. Ich školský systém nie je na takej úrovni ako v Európe. Memorovanie učiva
pokladajú za ešte dôležitejšie ako u nás. Všetci sa tam poctivo učili a nakoniec zistili, že
žiadne nové a užitočné vedomosti nenadobudli.

Mnohí slovenskí študenti odchádzajú do zahraničia práve za lepšou úrovňou školstva.
Boli ste teda sklamaný, nebolo to podľa vašich predstáv?

Nešlo mi iba o školstvo. Išiel som najmä za svojim americkým snom. Sklamaný som bol však
z toho, že som si tam urobil maturitu, ktorá mi bola úplne zbytočná. Najmä v Európe ju vôbec
nebrali vážne. Preto si myslím, že úroveň školstva v USA je oproti tej našej dosť biedna.

Zo Slovenska ste odchádzali ako aktívny futbalista. Za veľkou mlákou sa z vás stal
cenný hráč amerického futbalu.

Predstavoval som si, že si budem niekde v Kalifornii na pláži užívať náš futbal. Organizácia,
cez ktorú som v USA pôsobil, mi tam však vybrala rodinu z Nebrasky, u ktorej som býval.
O tomto americkom štáte je známe, že je miestom uprostred ničoho. Nebolo tam veľa aktivít
na výber. Začal som teda hrať americký futbal, aby som bol v kontakte s ľuďmi a bol členom
nejakej skupiny.

Zrejme ste si veľmi rýchlo zvykli na oválny tvar lopty namiesto guľatého, keďže o vás
v súvislosti s americkým futbalom písali aj tamojšie médiá. Čím ste si to zaslúžili?

Americký futbal som začal hrať celkom dobre. Bol som jediný, kto vedel kopnúť do lopty.
V poslednom zápase základnej časti som prekonal školský rekord v dĺžke môjho výkopu.
Kopol som 49 yardov (44,8 metrov) a začal som si viac zisťovať o tomto rekorde. Povedali
mi, že iba dva yardy ma delili od celoštátneho rekordu. Keď som zistil, že mi chýbalo tak
málo, chcel som viac a veril som si ako nikdy v živote. V ďalšom zápase som kopol až 57
yardov (52 metrov), výrazne som prekonal rekord, a tak som sa dostal do amerických novín.

Vo filmoch býva Amerika vykreslená ako krajina snov a neobmedzených možností. Ako
hodnotíte tento stereotyp po dvoch rokoch v Spojených štátoch?

Bola to pre mňa škola života. Prísť do nového prostredia, spoznávať nových ľudí. Amerika
má určite veľa výhod oproti Európe, celková mentalita ľudí je však úplne iná, nedalo sa tam
nikomu veriť. Z tohto som bol trochu sklamaný.

Preto ste sa zrejme rozhodli pre návrat do Európy. Študovali ste v Holandsku, kde ste si
našli aj prácu. Čo vás tam priviedlo?

Uvedomil som si, že Amerika nie je miesto pre mňa a hocikde v Európe sa cítim viac doma.
Stále som však nebol stotožnený s tým, že sa vrátim na Slovensko. Pozrel som si rebríček
krajín podľa úrovne vzdelania a tretie bolo Holandsko, tak som sa vybral tam. Okrem školstva
je v Holandsku aj vysoká úroveň života.

Aké bolo štúdium v Holandsku? 

Má veľmi vysokú úroveň. Neustále modernizujú budovy na univerzite a stavajú nové. Je to krajina, ktorá láka študentov, a najmä Nijmegen je mesto mladých, kam stále prúdi množstvo poslucháčov z rôznych kútov sveta. Čo sa mi páči menej, je, že kladú veľký dôraz na skupinové práce na univerzite. Nech sa viac pracuje mimo školy ako v nej, a niekedy je veľmi náročné zosúladiť sa s náhodnými spolužiakmi v skupine. Majú tu aj dosť prísny meter pokiaľ ide o hodnotenie. Nastavili náročné kritériá na pripustenie ku skúške a oproti slovenským univerzitám máme len dva fixné termíny. Nikto sa tu s nikým nebabre. 

Poskytla vám univerzita nejaké zaujímavé skúsenosti?

Mal som možnosť ísť na Erazmus, chcel som ísť do španielsky hovoriacej krajiny. Rozhodol som sa pre Argentínu. Pol roka som objavoval nový kút sveta. Moje skúsenosti s touto krajinou, bohužiaľ, nie sú veľmi pozitívne. 

Prečo?

V Argentíne vypukla tesne pred mojim príchodom finančná kríza a odzrkadlilo sa to na celom mojom pohľade na túto krajinu. Boli tam nestabilné ceny, ľudia mali výkyvy nálad, konali sa tam demonštrácie a zatvárali ulice. 

Máte aj nejakú nepríjemnosť, ktorá sa vám stala pre nestabilnú situáciu?

Mali sme veľa verejných hodín v rámci školy, na ktorých sme propagovali politické názory, čo mi nebolo veľmi po chuti. Preto sme sa dostali do viacerých konfliktov. Okrem spoločenských nepokojov ma tam dokonca napadli aj psy. Keď som sa spýtal, prečo ma napadli, odpoveď ma zarazila. Situácia totiž bola taká zlá, že psy nemali čo jesť, a tak sa riadili inštinktom. 

Ste vášnivý futbalistaa navštívili ste krajinu, v ktorej je tento športvraj náboženstvom. Táto „viera“ sa musela pod vplyvom zlej ekonomickej situácie ešte znásobiť. Je to naozaj tak?

Argentína je určite hrdou futbalovou krajinou. Čo som si ale stihol všimnúť, väčšinu obyvateľstva tvoria migranti, prevažne z Talianska a Nemecka, a najmä z nich sršala skutočná vášeň k futbalu. Argentína je v podstate bohatá krajina, panuje v nej však vysoká miera korupcie. O to viac sú v tejto krízovej situácii radi, ak sa darí ich obľúbenému tímu. Keď som tam bol v roku 2018, práve hrali veľké finále juhoamerického pohára, v ktorom sa stretli dva slávne argentínske tímy. Sviatok futbalu poznačili nepríjemné situácie, útoky na tímový autobus a masové nepokoje. Zápas odohrali nakoniec v Madride. Je pekné, že futbal je ako náboženstvo, ale netreba to preháňať. 

Využili ste Erazmus aj na návštevu iných krajín Latinskej Ameriky? 

Boli sme aj v Brazílii, Čile a Peru. Môžem povedať, že ľudia v južnej Amerike sú veľmi ochotní a nápomocní. V Argentíne, napriek zlej spoločenskej situácii, sa všetci snažili pomáhať a ostatným by dali aj to posledné, čo im zostalo. 

Pol roka ste pôsobili aj v Juhoafrickej republike. Všimli ste si rozdiely medzi európskou a africkou kultúrou? 

Panujú u nich naozaj zaujímavé zvyky a tradície. Afrika sa stále mení a taktiež aj jej kultúra. Kedysi chodili ženy rozdelené do dvoch skupín. Keď boli nahé, znamenalo to, že sú nezadané. V súčasnosti už chodia všetky oblečené. Myslím si, že kultúry sú určite rozličné, ale časom sa bude tá africká stále viac a viac približovať európskej. 

Boli ste v kontakte aj s ľuďmi z tých najchudobnejších afrických vrstiev? 

Bol som v oblasti Zuma, kde ukazujú turistom, ako kedysi žili. Pripravia typickú africkú zábavu, za ktorú im turisti platia a potom z toho žijú. Snažil som sa na aute pozrieť si celú krajinu. Videl som, ako to celé vyzerá, a samozrejme aj mnoho nehostinných miest, kde by som z auta rozhodne nevystúpil. Zistil som napríklad, že sa snažia splodiť veľa detí, aby bola väčšia šanca, že sa aspoň niektoré dožije dospelosti.

Keď sme hovorili o Argentíne,  rozprávali sme sa o náboženstve zvanom futbal. Hovorí sa ešte v krajine z južného cípu Afriky o sviatku Majstrovstiev sveta spred desiatich rokov, ktoré postavili celú krajinu na nohy?

Nemyslím si. Oni sledujú najmä rugby a každý sa venuje športu, ktorý ho baví. Futbal v tejto krajine až tak neprekvitá, nepomohli tomu ani spomínané majstrovstvá. Tešil som sa však, že som si bol pozrieť štadión v Johannesburgu, na ktorom Slováci porazili majstrov sveta z Talianska. 

Je o vás známe,že si na Slovensku veľmi neposedíte. Pred pár dňami ste sa vrátili zo svätojakubskej púte. Aká bola trasa, ktorou ste išli? 

Začali sme vo Francúzsku. V maličkej obci Saint-Jean-Pied-de-Port sa v ten istý deň registrovalo ďalších päťsto pútnikov. Prvý deň sme prešli Pyreneje a dostali sme sa do Španielska. Tam sme boli mesiac a pol a prešli sme ho naprieč k oceánu. Zo severozápadu Španielska sme sa potom presúvali na juh do portugalského Porta.  

Počas púte ste určite prešli mnoho zaujímavých miest na Pyrenejskom polostrove. Ktoré vám najviac utkveli v pamäti?

Prešli sme Pamplonu, Burgos, León a po Santiagu de Compostela bolo väčším mestom až Porto, kde sme našu veľkú túru ukončili. Santiago de Compostela ja hlavné pútnické miesto, kam vedú všetky cesty. Väčšina možných trás sa končí práve tu, ale my sme chceli nachodiť viac, a tak sme pokračovali ďalej na západ. 

Koľko kilometrov ste teda nakoniec nachodili?

Za 80 dní sme prešli vyše 1200 kilometrov. Musím povedať, že s ťažkým ruksakom na chrbte to nebola žiadna sranda. Mali sme však denný limit a keď sme ho naplnili, mohli sme zvyšok dňa oddychovať a pripravovať sa na ten nasledujúci

Pred náročným dňom ste sa určite potrebovali kvalitne vyspať. Ako ste vyriešili nocľah?  

Spávali sme v stane alebo v albergue, čo sú vlastne domovy na jednu noc určené pre pútnikov. 

Púť svätého Jakuba je jedna z mnohých náboženských pútí. Prečo ste si vybrali práve túto? 

Musím sa priznať, že som si o tejto púti veľa nenaštudoval. Až potom som zistil, že tých možných trás je hneď niekoľko, volá sa to camina de Santiago. Z historického hľadiska išlo o presadzovanie kresťanstva viacerými apoštolmi. Absolvovaním cesty pútnik akoby niečo pretrpí a na záver svojej snahy si uctí svätého Jakuba a „stretne“ sa s Bohom. Na konci púte je katedrála, kde sa môžete pomodliť pri hrobke svätého Jakuba. 

Vravíte, že ste o tej púti nevedeli vlastne nič. Tak prečo ste sa na ňu vydali? 

Pre mňa to skôr znamenalo najväčší pocit slobody, aký som kedy zažil. Mohol som sa odreagovať, nepotreboval som telefón, iba som išiel. Musel som sa postarať o to, kde budem spať, čo budem jesť, a to bolo všetko. Mohol som sa sústrediť iba na seba. Bolo super vidieť okolo seba množstvo pútnikov, uvedomoval som si, že som niečoho súčasťou. 

Je takáto cesta finančne náročná? 

Investoval som veľa do oblečenia a leteniek. Keďže funguje ťažký kapitalizmus, nikto nikomu nedá nič zadarmo. Na púti som si všimol veľa starších ľudí z Nemecka, ktorí s peniazmi zrejme problém nemajú. Na jeden deň sme si objednali izbu v hoteli s raňajkami aj obedom a vyšlo nás to na 50 eur. Predstavte si, že základná púť trvá 34 dní a máte každý deň utratiť 50 eur. My sme sa snažili znížiť výdavky na minimum, bolo to však aj tak náročné a stálo nás to veľa. Inak to brala napríklad partia juhokórejských študentov, ktorým všetky náklady platila tamojšia univerzita a za absolvovanie púte dostali študijné kredity. 

Cestovanie a objavovanie nových krajín vás určite neprestalo baviť. Aké destinácie máte ďalej v pláne? 

Cestovanie je jednoducho škola života, ktorú treba vyskúšať a stále ju pestovať. Mám viacero priorít, jednou z nich je východ. Chcem objaviť ďalší svetadiel, a preto premýšľam nad Áziou, presnejšie Japonskom, či Austráliou. Veľmi rád by som si tiež išiel pozrieť Island. Napriek môjmu cestovateľskému duchu, najväčšie historické mestá v Európe som ešte nevidel. Určite chcem spoznať aj európske mestá.

Chystáte sa v budúcnosti aj na nejaké ďalšie náboženské cesty a púte? 

Určite áno, je to zážitok, ktorý vám bežný život neponúkne. Ťažko sa to opisuje, treba to proste zažiť. Je to už takmer závislosť. Chcem byť stále lepší a lepší a toto je jedna z tých ciest. Chcem znova absolvovať svätojakubskú púť, ale vyberiem si inú trasu. 

Ladislav Both

Dlho očakávaný dokumentárny film V sieti je konečne tu. Problematiku zneužívania maloletých na internete spracovali a pod svojou taktovkou natočili českí režiséri Vít Klusák a Barbora Chalupová.

Film vznikol v koprodukcii a produkcii s RTVS, ČT, Helium Film, Hypermarket Film, Filipom Remundom, Petrom Kerekesom a Vítom Klusákom. Distribučná premiéra bola začiatkom mesiaca. Tri herečky, tri detské izby, desať dní a 2458 sexuálnych predátorov. Tento dokument otvára v Čechách i u nás na Slovensku tabuizovanú tému zneužívania detí cez internet, konkrétne cez sociálne siete.

Tri dospelé herečky sa chopia svojej úlohy, ktorá spočíva vo vytvorení falošných profilov na sociálnych sieťach, na ktorých majú predstierať, že majú 12 rokov a pri komunikácii s predátormi dbať na to, aby o ich veku vedeli. Všetkým trom slečnám štáb vytvoril simulované prostredie troch rozdielnych detských izieb v priestoroch filmového ateliéru. V týchto miestnostiach sa odohráva v podstate celý dej dokumentu. Dievčatá v nich chatujú s mužmi, ktorí ich na sociálnej sieti oslovujú, avšak bez toho, aby iniciovali kontakt ako prvé. Reálni muži zastupujú naozaj pestrú vekovú vzorku všetkých kategórii. Písanie sa stupňuje a vo filme nám tvorcovia ukážu i to, ako muži od týchto slečien požadujú sex cez videohovor, posielajú im obnažené fotografie svojich prirodzení, či linky na porno. V tých najhorších prípadoch sa im i vyhrážajú.

Film predstavuje príbeh, ktorý ukazuje všetko postupne od začiatku. Začína výberom dievčat na kastingu, vytvorením vierohodných detských izieb, profilov, zabudovaním kamier a priebežne spúšťa komunikáciu s predátormi. Všetko za prítomnosti odborníkov z oblasti psychológie, sexuológie, či spolupráce s políciou ČR. Na kastingu, pri ktorom sa tvorcovia otvorene zhovárajú s dievčatami o tom, čo ich čaká, sa zároveň dozvedajú a sú nemilo prekvapení, že 19 z 23 dievčat, ktoré im agentúry ponúkli, má osobnú skúsenosť s takýmito činmi.

Po otázke adresovanej Vítovi Klusákovi, či si v hlave simuloval situáciu, ako by sa zachoval, keby zistil, že sa to deje jeho vlastným deťom, sa na chvíľu zastavil. Skonštatoval, že nad tým neuvažoval. Tvrdí však, že doma sa so svojimi deťmi otvorene rozprávajú o sexe. Na rovinu, bez servítky. Hovorí, že otvorenosť je, pokiaľ ide o deti, v tomto prípade kľúčovým faktorom, ako sa dá predísť tomu, aby kládli otázky týkajúce sa sexu cudzím osobám. Vít tiež uvádza, že v Českej republike sa, podľa štatistík, deti stretávajú s tvrdým pornom už v ôsmom roku života. Preto nabáda, aby sa i jeho vlastní priatelia netvárili, že ich detí sa to v takomto veku ešte netýka. Nech netvrdia, že sú ešte príliš malé. V súčasnosti sa tak či onak na internete takýmto sexuálnym ponukám nemusia vyhnúť. Dôležité však podľa neho je, aby vedeli správne zareagovať a vyhodnotiť, čo je správne.

Na tlačovej konferencii padla tiež otázka, či počas tejto celej simulácie prišiel niekto z predátorov na to, že to celé iba hrajú. „Jeden muž pri reálnom stretnutí s herečkou, ku ktorému prišlo, odhalil nahrávacie zariadenie – mikroport, ktorý bol umiestnený v kvetináči, na stolíku v podniku, kde sa stretli,“ konštatuje Vít Klusák. Anežka, ktorá je jednou z herečiek, však zareagovala na paniku muža, ktorý port objavil, nasledovne: „To sem asi nasadili Rusi.“ Chlap bol údajne z celej situácie taký vydesený, že jednoducho odišiel zo stretnutia preč a nič sa nestalo. Počas takýchto schôdzok, ku ktorým vo filme prišlo, boli prítomní telesní strážcovia so slúchadlami a ukrytý štáb. V krajných situáciách, ktoré si môžete pozrieť vo filme, bol vždy na blízku i Vít, ktorý hral dievčatám otca. Ak to bolo nevyhnutné, dievčatám zavolal a zasiahol.

„Stalo sa To aj Tebe? Pomoc existuje! Nikto nemá v žiadnom prípade právo Ti ubližovať! Môže byť náročné v tom byť osamote. Ty nemusíš. Sme tu pre Teba!“ Týmito slovami sa prihovára obetiam nový web, spustený na Slovensku – STALOSATO.SK. Ak sa naň obrátite, môže vyriešiť nejeden problém.

Text: Katarína Winklerová
Foto: Laura Mlynárová

Denisa Rášová: „Ľudia musia vedieť, že najdôležitejšie je vzniku odpadu predchádzať.“

Odpad má rada, no napriek tomu proti nemu bojuje. Denisa Rášová sa už niekoľko rokov venuje jeho strategickému zhodnocovaniu a predchádzaniu vzniku. V rámci odpadového hospodárstva pracovala s rôznymi súkromnými inštitúciami i štátnym sektorom. Dnes je koordinátorkou vznikajúcej platformy pre obehové hospodárstvo, s názvom „Obehové Slovensko“.

Čo je to obehová ekonomika?

Dnes fungujeme na takzvanom lineárnom hospodárstve, čo znamená, že ťažíme suroviny, z nich vyrábame produkty, ktoré prepravujeme na dlhé vzdialenosti k zákazníkovi. Ten ich po zvyčajne krátkej dobe už nepotrebuje a stávajú sa odpadom. Napríklad taký jednorazový obal na kávu so sebou. Sotva ju vypijeme a pohár je nám na nič. Takýto model ekonomiky je neudržateľný. V obehovej, alebo cirkulárnej ekonomike nám ide o to, aby sa hodnota produktov a materiálov zachovala čo najdlhšie, čím sa minimalizuje odpad. Ten považujeme za zdroj, ponechávame ho v obehu a nepochovávame ho na skládke, ani v spaľovni. Zoberme si napríklad tričko.

Obehová ekonomika používa rôzne stratégie na to, aby to tričko svoju úžitkovú hodnotu malo čo najdlhšie. To znamená, že ho vyrobíme z materiálov, ktoré sú dlhotrvácne – napríklad z kvalitnej biobavlny. Nadizajnujeme ho tak, aby malo nadčasový dizajn a nemuseli sme ho vyhodiť kvôli novej móde. Keď už ale tričko nepotrebujeme, snažíme sa, aby ho využil niekto iný. Dáme ho do swapu, second handu, alebo rodine. Robiť jednoducho všetko preto, aby odpad nevznikal.

Nemyslíte si, že ide skôr o nejaký progresívny druh recyklácie?

Veľa ľudí si to pod obehovou ekonomikou predstavuje, no recyklácia je až tým posledným štádiom. Keď k nej dochádza, vec pre nás stratila hodnotu, a tým pádom sa stáva odpadom. Recykláciou zvyčajne znižujeme hodnotu vecí. Napríklad z plastovej fľaše po recyklovaní už nikdy nebude rovnako kvalitná plastová fľaša. Zakaždým musíme do procesu výroby pridať novú vstupnú surovinu,  v tomto prípade ropu, aby z recyklovaných materiálov vznikol zase plnohodnotný produkt. Tento proces sa nazýva downcyklácia. Pri skle, alebo kovoch k takejto strate na kvalite nedochádza.

Aký je váš názor na plasty? Sú pre nás naozaj také nebezpečné, ako sa všade vraví?

Faktom je, že bez plastov si dnes život vieme predstaviť len ťažko. Je to veľmi ľahký materiál a výborne sa s ním narába. Neviem si predstaviť, že by sme namiesto nich teraz používali sklo, alebo papier. Plytvali by sme zdrojmi. Plasty sú veľmi dobrý, užitočný materiál a je potrebné viac sa sústrediť na to, ako ich účinne recyklovať.

Poznáme sedem stupňov recyklovateľnosti. Od prvého, ktorým je napríklad PET fľaša z jedného druhu plastu, až po siedmy, ktorý tvoria ostatné druhy plastov. Tento stupeň už znamená úplnú kombináciu zložiek – takýto materiál sa zrecyklovať nedá. V tomto prípade treba dbať na efektívnejšiu recykláciu. Cieľom je teda nevyrábať plasty, ktoré sú nerecyklovateľné. Z tohto hľadiska poznáme hodnotnejšie a menej hodnotné plasty. Rovnaké kritérium platí aj v ekonomickej rovine – nevyužiteľný plast sa nevykupuje a teda končí na skládke, alebo v spaľovni.

Odkedy sa tejto problematike venujete?

Obehovému hospodárstvu sa venujem už niekoľko rokov, ale k udržateľnému spôsobu života som inklinovala už odmalička. Separovala som odpad a inšpirovala k tomu aj ostatných. Keď som sa začala zaujímať o odpadové hospodárstvo viac, zistila som rôzne znepokojivé informácie. Veľké množstvo odpadu sa zrecyklovať nedá a recyklácia preto nie je úplnou odpoveďou. Uvedomila som si, že najdôležitejšie je vzniku odpadu predchádzať, alebo odpad aspoň minimalizovať. Takto som sa dostala k predchádzaniu vzniku odpadov a k myšlienke obehovej ekonomiky. V bakalárskej i diplomovej práci som sa venovala odpadovej politike na úrovni Európskej únie a neskôr medzinárodnému obchodu s odpadom.

Na akých projektoch ste s touto myšlienkou pracovali?

Spolupracovala som s INCIEN (Inštitút cirkulárnej ekonomiky) a bola som prvou biodobrovoľníčkou na Dobrom trhu. V roku 2015 sme na Ekonomickej univerzite začali viesť študentskú organizáciu Oikos pre udržateľnú ekonómiu a manažment. Vyhlásili sme napríklad výzvu „Týždeň bez plastov“.

Na pôde univerzity sme zorganizovali aj workshop o obehovej ekonomike a prišlo nám tam iba päť ľudí. No keď hovoríme o zero-waste teraz, tak je plná aula. Trošku sme vtedy, dá sa povedať, predbehli dobu. Neskôr som šla na stáž do Viedne – do Rakúskeho ekologického inštitútu, kde som sa oblasti obehovej ekonomiky venovala do hĺbky. Dnes pracujem pre SBA (Slovak Business Agency), kde sa tejto téme venujem v rámci medzinárodných projektov a od októbra 2019 som koordinátorkou vznikajúcej platformy pre obehové hospodárstvo, s názvom „Obehové Slovensko“.

Vráťme sa k vášmu pohľadu na dlhodobé využívanie produktov. Myslíte si, že by sme sa pri niektorých veciach mali naučiť žiť bez sentimentu?

Máte obľúbené tričko, ktoré je vám už malé, no zbaviť sa ho nechcete. Keby sme žili princípmi obehovej ekonomiky, niekomu by sme ho darovali. Ak by sa už nedalo nosiť, alebo opraviť, tak by sme ho upcyklovali, resp. poslali na recykláciu textilu. Ide o správanie spotrebiteľa. Ak je ochotný zaplatiť viac a mať menej, v konečnom dôsledku tým ušetrí a zároveň sa správa zodpovedne. Danú vec si totiž dôsledne vybral, má pre neho vysokú hodnotu a používa ju čo najdlhšie. Ale nie je to iba o oblečení.

Obehová ekonomika uvažuje už o samotnom dizajnovaní produktov. V tejto fáze vieme až na 80 percent ovplyvniť, aký bude mať výrobok vplyv na životné prostredie na konci jeho životnosti. Ak sa firma pri jeho dizajnovaní rozhodne použiť recyklovateľné materiály, kvalitné vstupy a zároveň dbá na jeho opraviteľnosť a opätovné použitie, môže tým významne predĺžiť životnosť výrobku. Preto je dôležité, aby sa zásady obehovej ekonomiky dostávali už do samotného návrhu produktov.

Kde vo svete vidíte inšpiráciu, z ktorej si na Slovensku vieme zobrať príklad?

V zahraničí funguje významná nadnárodná nadácia Ellen McArtur Foundation, ktorá spolupracuje s rôznymi krajinami a podporuje tak prechod na obehovú ekonomiku. Už takmer v každej európskej krajine máme inštitúciu, ktorá zastáva tieto hodnoty a pomáha túto tému šíriť ďalej.

Holandská ambasáda v Bratislave hrá v podpore obehovej ekonomiky na Slovensku dôležitú úlohu a priniesla sem už mnoho rečníkov z odboru. Holanďania sú v tomto veľmi popredu, o obehovej ekonomike sa vyučuje na univerzitách, krajina má dokonca vypracovaný celoštátny program obehového hospodárstva. Aj v spolupráci s touto ambasádou sme minulý rok zorganizovali v Banskej Bystrici ekologický seminár pre lokálnych podnikateľov.

Nájdu sa aj u nás organizácie, ktoré podporujú myšlienku obehovej ekonomiky?

Inšpirácia prichádza aj zo Slovenska – máme tu rôzne firmy a organizácie, ktoré upcyklujú staré oblečenie, využívajú recyklovaný textil, repasujú elektrozariadenia, prenajímajú oblečenie, alebo certifikujú opraviteľné výrobky. Od roku 2016 na Slovensku funguje aj Inštitút cirkulárnej ekonomiky (INCIEN), ktorý informuje, vzdeláva a pomáha firmám a samosprávam v otázkach udržateľnosti. Vznikajúca platforma „Obehové Slovensko“ bude zvyšovať  povedomie o ekologickom hospodárstve na Slovensku. Jej cieľom je prezentovať úspešné príklady, vytvárať priestor pre spolupráce a umožňovať aktívny dialóg medzi verejným, súkromným a tretím sektorom.

Spolupráca so zahraničím je potrebná rovnako, ako medzirezortná spolupráca vnútri krajiny. Táto téma sa totiž netýka iba ministerstva životného prostredia. Potrebujeme aktívne zapojiť aj ministerstvo hospodárstva, poľnohospodárstva a ďalšie rezorty, pretože téma obehovej ekonomiky je prierezová.

Vravíte, že prechod k cirkulárnej ekonomike je podmienený medzirezortnou spoluprácou. Štátny sektor môže novým, plošne zavádzaným ideám pomôcť, alebo ich chod znepríjemniť. Aké sú vaše skúsenosti?

V rámci projektu MOVECO, ktorý pomáhal podnikom s prechodom k obehovej ekonomike, máme veľmi pozitívnu skúsenosť s Ministerstvom životného prostredia. Obehové hospodárstvo je jednou z hlavných priorít novej stratégie environmentálnej politiky SR do roku 2030. Ministerstvo životného prostredia je tiež spoluzakladateľom spomínanej platformy „Obehové Slovensko“, ktorá momentálne vzniká.

Ministerstvo hospodárstva má obehové hospodárstvo zakomponované tiež vo svojej novej hospodárskej stratégií do roku 2030. Mnohí si obehovú ekonomiku spájajú iba s ochranou životného prostredia, no táto idea prináša nové biznis modely, je hnacím motorom inovácií a podniky z nej môžu benefitovať aj po stránke ekonomickej. Túto tému je potrebné viac popularizovať nielen v biznis sektore, ale i na úrovni štátnych inštitúcií, aby si rôzne rezorty uvedomovali nutnosť spolupráce.

Ako je to s triedením odpadu na Slovensku? Funguje to v každom meste inak?

Každé mesto a obec musia zaviesť triedený zber odpadu, no systém si samosprávy určujú podľa seba. To sa môže odraziť napríklad už v rozdielnom type zberu – či pôjde o vrecový zber „od domu k domu“, alebo zber formou kontajnerových stojísk. Systém teda nie je jednotný a preto si treba dávať pozor, čo do akých kontajnerov dávame. V Bratislave sa napríklad do žltého kontajnera môžu vhadzovať aj plechovky a nápojové kartóny. V iných mestách majú zase farebné kontajnery pre každý materiál zvlášť.

. Môžeme v dohľadnej dobe očakávať aj nejaké legislatívne zmeny v hospodárení s odpadmi?

Novela zákona o odpadoch prináša množstvo noviniek, ktoré nám s nimi pomôžu lepšie nakladať a predchádzať ich vzniku. Zavádza sa zákaz používania niektorých jednorazových plastových výrobkov, povinné triedenie bioodpadov a dotrieďovanie zmesového komunálneho odpadu. To znamená, že prejde mechanickou a biologickou úpravou, na triediacich linkách sa bude oddeľovať biologická zložka a ďalšie zložky, ktoré sú recyklovateľné. Zvyšok pôjde, tak ako sa to s väčšinou odpadu deje dnes, na skládku, alebo do spaľovne.

Zlepšiť naše okolie je jedna vec, financie však druhá. Myslíte si, že eko-inovácie  vedia ľuďom naozaj aj zarobiť?

Mali sme skúsenosť s firmou, ktorá potrebovala svoj odpad rozdrviť na prach – až vtedy by ho niekto od nich kúpil. No technológia na takéto spracovanie stála veľa peňazí, a teda sa im do toho investovať neoplatilo. Takýchto prípadov je veľa – často sa žiaľ snaha o ekologickosť stretáva s bariérou nedostatku financií. Zrejme sa musíme zmieriť, že aspoň v aktuálnej situácií takáto premena nie je vždy úplne možná, alebo je pre firmu nevýhodná.

No ako pozitívny vzor slúži firma, ktorá prechod k obehovému hospodárstvu zvláda úspešne. Spolupracovali sme s ďalším podnikom, ktorý chcel minimalizovať svoj odpad a ušetriť pri tom na výdavkoch. Odpad, ktorý tvoria, je nebezpečný a platili zaň na skládke vysoké poplatky. Vypočítali si, že recyklovať ho by bolo pre nich výhodnejšie a výrazne by tým aj ušetrili.

V čom vidíte hlavné prekážky pri prechode k obehovej ekonomike na Slovensku?

U nás chýba predovšetkým osveta. Obehová ekonomika môže predstavovať podnikateľskú príležitosť a prinášať benefity pre podnikanie, dá sa ňou odlíšiť od konkurencie a vedie k inováciám. Žiaľ, často sa snaha o ekologickosť stretáva s nedostatkom financií. Ministerstvo životného prostredia sa dnes snaží prispôsobiť výzvy potrebám firiem tak, aby podporovali obehové hospodárstvo. Ďalšou prekážkou je strach podnikov z inovácií. Poznajú svoj fungujúci  „business as usual“ model, ktorý im prináša peniaze a nechcú preto riskovať zmenu. Aj preto sú na poli obehovej ekonomiky úspešnejšie malé, alebo začínajúce podniky, ktoré si svoj biznis model už od začiatku nastavia na jej princípoch.

Výhrou je mať vo firme uvedomelé vedenie, ktoré sa nebojí inovovať, pozná výhody obehovej ekonomiky a vie ich vyčísliť v úsporách. Skvelé tiež je, že sa na Slovensku mení spotrebiteľské správanie a mnohí ľudia sa začínajú prikláňať k spočiatku nákladnejšiemu zero-waste životnému štýlu. Vznikajú tu bezobalové obchody, správame sa uvedomelejšie a to všetko súvisí s tým, že sa máme stále lepšie. Môžeme si dovoliť kúpiť kvalitnejšie a ekologickejšie výrobky, a tak podporiť obehovú ekonomiku.

V blízkom čase máme na Slovensku začať so zálohovaním plastových fliaš. Myslíte si, že je to krok vpred, alebo ide iba o podporu materiálu, ktorý tu s nami bude naveky?

Zavedenie takéhoto systému je veľmi finančne náročné. Na druhej strane vie podporiť vytriedenie niektorých druhov odpadov. Zálohovanie sa bude týkať aj plechoviek a teda separovanie takéhoto odpadu sa môže priblížiť až k deväťdesiatim percentám – podľa skúsenosti z krajín, kde takýto systém už funguje. Môže to tiež znížiť znečistenie okolia voľne pohodenými odpadkami. Otázkou však ostáva, či bude mať táto vysoká investícia do zálohovacieho systému aj uspokojivé výsledky v dosahovaní vytriedených zložiek. Máme záväzky voči Európskej Únií – v roku 2020 sa má miera recyklácie zvýšiť na päťdesiat percent  a na Slovensku od toho máme ešte celkom ďaleko. Preto sa aj u nás chystajú rôzne opatrenia a jedným z nich je aj zálohovanie.

Zažívame boom v rôznych ekologických náhradách vecí dennej potreby. Nájdu sa aj nejaké, ktoré sa prezentujú svojou udržateľnosťou, no pravdou je presný opak?

Priznám sa, že nie som zástankyňou jednorazových kompostovateľných obalov. Na Slovensku nemáme dostatočne vybudovanú infraštruktúru kompostární. Niekedy sa tak môže stať, že dostanete jedlo do kompostovateľného riadu, ktorý však skončí na skládke, alebo v spaľovni.

Máte na mysli aj dnešný trend – rozložiteľné slamky?

Áno. Človek príde do baru, objedná si limonádu a povie, že si neprosí slamku. Čašníčka mu na to odpovie, že majú aj kompostovateľné slamky. Fajn, ale čo s nimi? S najväčšou pravdepodobnosťou kompost aj tak nikdy neuvidia. Je už jedno, či v spaľovni skončí slamka z plastu, alebo kukuričného škrobu. Takto by sme mohli pokračovať ďalej, príklady sa dajú nájsť naozaj všade. Treba si dávať pozor na greenwashing – človek si myslí, že robí niečo pre planétu, no vo veľa prípadoch sú niektoré alternatívne a „zelené“ nápady ešte viac škodlivé.

Máte dojem, že sa firmám a spoločnosti na Slovensku myšlienky obehového hospodárstva postupne dostávajú pod kožu?

Myslím si, že áno. Zmeny môžeme vidieť napríklad v textilom priemysle. Máme tu Fashion revolution, ktorá poukazuje na plytvanie zdrojmi a tiež ďalšie iniciatívy, ktoré podporujú udržateľnú módu. To môžeme vidieť v obľúbenosti second handov a rôznych swapov. Textilný odpad je veľkým problémom – každý Slovák a Slovenka ročne vyprodukuje okolo dvadsať kilogramov takéhoto odpadu, pričom nemáme dobre podchytenú infraštruktúru jeho zberu. Z toho sa len malé percento recykluje. Vznikajú ale rôzne upcyclingové značky ako sobi.eco, Nosene, alebo Bartinki – týmto spôsobom sa odpadovým textíliám znovu pridáva hodnota.

Zaujímavé je tiež to, že v Európe majú Česi a Slováci jednu z najväčších koncentrácií bezobalových obchodov.  Ľudia majú naozaj vôľu nakupovať zodpovedne. Je to ale spojené s tým, že čím sa máme lepšie ekonomicky, tým viac si môžeme dovoliť dbať o životné prostredie. Škandinávia je síce známa svojím účinným recyklovaním a nakladaním s odpadmi, no v priemere tam človek vyprodukuje dvakrát viac odpadu, ako u nás. Preto je veľmi dôležitá osveta – ľudia musia vedieť, prečo je v prvom rade dôležité vzniku odpadu predchádzať.

Text: Patrik Šedo

Foto: Patrik Šedo, Wikipedia Commons

V čom sa rozchádzajú predstavy ľudí a skutočnosť o práci go-go tanečníc?

Tanečníčky vystupujú v podpätkoch s menšími pauzami niekedy aj štyri hodiny. Okrem toho, že tancujú, je ich náplňou práce vyzerať dobre, usmievať sa a dávať si pozor na ľudí. Mnohí majú ešte aj dnes mylnú predstavu o tom, čo toto povolanie predstavuje. Paula sa takýmto tancom živí už desať rokov a vysvetlila nám, aké to je robiť go-go tanečníčku.

Reakcie ľudí na vaše povolanie sú rôzne. Mohli by ste nám vysvetliť, čo je náplňou práce go-go tanečníčky?

Áno, stretávam sa s tým, že sa ma ľudia pýtajú, či sa vyzliekam, prípadne či sa krútim okolo tyče. Odpoveďou je – nie, nerobím ani jedno z toho. Go-go tanečnice, ako už z názvu vyplýva, sú dievčatá, ktoré majú špecifické kostýmy a ich úlohou je roztancovať ľudí na diskotékach. Sme ozdobou podniku. Stojíme na veľmi dobre viditeľných miestach a pútame pozornosť. Manažéri nás využívajú na to, aby podnik nepôsobil staticky. Nech to vyzerá, že sa tam stále niečo odohráva. Samozrejme, snažíme sa udržať dobrú náladu, aby sa ľudia bavili a pili. V podstate ideme ruka v ruke s barmanmi a čašníkmi.

Čo sú – špecifické kostýmy?

Vymýšľame si ich samy. Investujeme do nich peniaze, aby sa nestalo, že dievča podo mnou má to isté bodyčko. Musíme sa líšiť od ostatných. Pravidlom je, že máme väčšinou zahalený dekolt. Niektoré kostýmy, napríklad overaly, bývajú až po zem, z iných nám občas trčí zadok. Máme rôzne ozdoby na hlave, trebárs perie. V zahraničí tanečné kostýmy zabezpečuje klub. Tie bývajú honosnejšie a ťažšie. Vážia aj niekoľko kilogramov, čiže človek musí byť neustále vzpriamený.

Takže chodíte tancovať aj do zahraničia?

Áno. Už piatu sezónu som tancovala na Malorke. Je to na štyri mesiace. Manažéri z klubov kontaktujú rôzne agentúry, ktoré zháňajú go-go tanečnice po celej Európe.

Zarobíte tam viac ako na Slovensku?

Zárobok za noc je približne rovnaký. Ale netancuje sa tam len piatky a soboty, ale aj cez týždeň. Avšak okrem toho, že zarábam, je pridanou hodnotou more. Čiže, je to niečo ako platená dovolenka.

Čo vás priviedlo k tejto práci?

Študovala som medicínu, ale pre zdravotné problémy, a neskôr aj kvôli stresu, som musela prerušiť štúdium. Rozhodla som sa teda, že začnem študovať externe. Začala som chodiť na Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety a bolo treba platiť školné. Stále ma živila mama, a preto som si povedala, že je čas nájsť si prácu. Robila som aj čašníčku, no popravde – robiť tanečnicu bol vždy môj malý sen. Bolo to obdobie, keď sa začínali rozbiehať sociálne siete. Našla som inzerát, bola na konkurze a vzali ma!

Čiže dôvodom boli peniaze…

Nielen peniaze. Ako tanečníčka si síce dokážem dobre zarobiť a veľa peňazí odkladať bokom, ale dôvodom bol aj pracovný čas. Keďže som študovala externe, cez týždeň som sa mohla doma učiť a venovať sa štúdiu. Tiež som nebola na nič viazaná, čiže som mohla tiež veľa cestovať, napríklad aj pracovne na tú Malorku. Máloktorý zamestnávateľ vám dá voľno na štyri mesiace.

Ako často chodíte do práce? Nie sú kluby otvorené len piatky a soboty?

Áno, tancujem len tieto dni, ale cez týždeň si zarábam napríklad ako hosteska, fotomodelka alebo komparzistka. To ma vlastne živí.

Pamätáte sa, ako vyzeralo vaše prvé vystúpenie?

Začínala som v jednom bare pod Michalskou bránou. Tancovali sme na bare a oblievali sa vodou. Bolo to ako vo filme Divoké kočky. Teraz už by som to neurobila. Potom som sa dostala do klubu. Vedela som, že budem musieť tancovať pred ľuďmi a bála som sa, že ma vypískajú a pošlú domov. Ale nakoniec je to o tom, že nepremýšľate, či sa niekomu páčite alebo nie, a len tancujete.

Vaše povolanie je predsa len kontroverzné, ako na to reagovala vaša rodina?

Neboli nadšení. Mama bola celé roky na mňa nahnevaná. Vyčítala mi, prečo si nenájdem normálnu prácu ako všetci ostatní. Padali otázky, ako – načo som študovala, a podobne. Stotožnila sa s tým až keď som začala pracovať v zahraničí, kde som mala krásny kostým. Nakoniec ostala prekvapená, koľko peňazí si viem odložiť bokom a priznala, že nikdy nečakala, že to dokážem.

Priateľovi to neprekážalo?

Som sama už sedem rokov. Mala som nejaké vzťahy, ale chlapom to vždy prekážalo. Vysvetlila som im, čo moja práca znamená a ako to chodí. Tvárili sa, že je to v poriadku, ale napokon to nezvládli. Vždy si mysleli, že flirtujem s hosťami, ale na to nemám v práci čas a ani chuť. Odtancujem si svojich dvadsať minúť, mám pauzu a potom tancujem znovu. Navyše, tí ľudia sú opití. Počúvala som od nich výčitky typu: „Ale oni sa na teba pozerajú.“ Neuvedomovali si, že na to tam som. Je to biznis.

Takže vám práca komplikuje osobný život?

Áno. Je ťažké nájsť si partnera, ktorý by to toleroval. Dôvodom je žiarlivosť a nedôvera. Myslia si totiž, že ponúkame aj iné služby. Ďalším problémom je, že veľa z nich si nevie predstaviť, že by ma zoznámili s ich rodinou so slovami: „Mami toto je Paula, tanečnica.“ Stretla som sa aj s tým, že sa ma boja alebo si myslia, že je o mňa veľký záujem a že by neuspeli.

Vaša práca závisí na vzhľade, čo budete robiť keď začnete starnúť?

Som si vedomá toho, že raz zostarnem alebo budem čakať dieťa a nebudem tancovať s bruchom. Určite sa chcem venovať manažmentu v zdravotníctve. Lekárka zo mňa síce nie je, ale mám dar komunikácie a naozaj ma to baví. Neviem, kde budem začínať, treba začať zbierať skúsenosti. No ešte stále zotrvávam vo svojej práci, kde zarobím viac. Ostávam najmä preto, aby som si mohla kúpiť byt.

Text: Miroslava Balentová

Foto: archív respondentky

Niektorí ľudia ju spoznajú vďaka očiam alebo úsmevu, iní podľa pŕs. Modelka musí
maľbu predať telom aj pohybom

Niekoľko rokov aktívne tancovala, pravidelne sa venuje jóge, pôsobí ako poradkyňa v oblasti
krásy a zdravia a miluje pohyb vo všetkých jeho formách. Dvadsaťpäťročná Zuzana Husárová
okrem toho robí aj bodypainting, formu telového umenia. Rodáčka z Michaloviec
prepožičiava skúseným maliarkam svoje telo ako plátno.

Ako ste sa dostali k tejto forme umenia?

Prvýkrát som si to vyskúšala 1. septembra 2015. Bol to bláznivý nápad mojej spolužiačky
z vysokej školy, ktorá už vtedy maľovala na tvár a chcela vyskúšať aj maľovanie na telo.
Robili sme experiment, či je to vôbec možné a ako dlho to bude trvať. Návrh mala pripracený,
stvárňovali sme ho šesť až sedem hodín. Začali sme skoro ráno a končili sme, keď už
zapadalo slnko. Bol to posledný letný deň a bol to extrém. Mala som problém nájsť si polohu.
Nevedela som, či môžem dýchať a koľkokrát si môžem odskočiť. Bolo to pri jazere Tona
v Šuranoch a aj keď tam ľudia nechodili často, kedykoľvek mohol niekto prísť. Preto sme
prsia zakryli ako prvé.
Nie som exhibicionistka, ktorá sa povyzlieka kocikde. Mali sme bližší vzťah, takže som
nemala problém sa pred ňou vyzliecť do nohavičiek. Vyšlo to veľmi dobre, ľudia boli
z výsledku nadšení. Kamarátke sa to zapáčilo, začali sme experimentovať a našli sme si prvú
súťaž.

Ale vy nikdy nie ste úplne nahá. Keď sa postavíte pred maliarku, čo máte na sebe?

Žena by mala mať iba nohavičky. Sú bezšvové. Všetko ostatné je odhalené, ale sú prípady,
keď sa prelepujú bradavky, aby splynuli s farbou kože. Na to sa používajú špeciálne nálepky.
Keď na nich maliar urobí vzory dostatočne šikovne a človek sa potom pozrie voľným okom,
nie je vidieť, že sú prelepené. Niekedy nie sú ani potrebné, ak dokáže maľovať tak, že na prvý
pohľad bradavky nevidieť.

Ako ste sa cítili, keď sa štetec prvýkrát dotkol vášho tela? Boli ste nervózna, že vás vidí
polonahú?

Vtedy som sa trošku hanbila. Na tú chvíľu, keď sme sa postavili oproti sebe a mala som si dať
dole podprsenku, asi nikdy nezabudnem. Zamyslela som sa, či to naozaj chcem urobiť. No
potom som si povedala: „Ježiš, Zuza, veď je to žena a má tam to isté, čo ty, tak čo riešiš?“ Ale
ona sa na mňa tiež pozrela neisto.
No sme si veľmi blízke. Ak by to bol niekto iný, asi by som sa viac hanbila. Možno by som
do toho ani nešla, ťažko povedať. Ten moment stotožnenia sa s tým, že teraz je farba najtenšia
hranica medzi nahotou a oblečením. Tá najtenšia, akú som dosiahla.

Maľba na telo sa od tej na plátno určite líši. Keďže vás dlhodobo maľujú Veronika
Oláhová Šebeňová a Marta Gejdošová, vybudovali ste si medzi sebou istý stupeň
dôvery? Viete sa prispôsobiť ich požiadavkám?

Majú šťastie, že až na ostrihanie vlasov, im dovolím všetko. Podľa toho, čo viem, nie každá
modelka je takáto, pretože často to nie je len o maľbe, ale aj o parochni, účese, ozdobách,
čelenkách alebo kostýmoch. Raz som mala nalepené veľmi dlhé nechty. Urobili mi ich už tri
dni pred šou a bol to jeden z najväčších extrémov, aký som na svojej koži dovolila. Nie som
zvyknutá na také dlhé nechty. Naposledy som mala na sebe mala aj zobák, čo bol tiež extrém.
Okrem toho som mala aj krídla a topánky na podpätkoch. No rada posúvam svoje hranice, aj
keď to je niekedy namáhavé.

V minulosti slúžila maľba na tele ako prostriedok komunikácie. Červená farba
reprezentovala krv, plodnosť a smrteľnosť, bielu spájali s nadprirodzenom, čierna bola
spätá so zlom. Využívajú túto symboliku aj umelkyne, keď na tvoje telo maľujú rôzne
podobizne?

Určite áno, no nie každá jedna maľba, ktorú urobia, sa toho striktne drží. Dôležitá je téma.
Buď sa orientujú podľa farieb v rámci firmy, ak ide o firemnú akciu, alebo podľa témy, ktorú
dostali.
Keď sa minulý rok pripravovala na bodyart šou, téma bola Cesta časom a spravili zo mňa
Vikinga. Museli si pozrieť seriál Vikingovia, študovať históriu, symboliku boja, ich maľby,
takže sme sa museli pohybovať vo farbách, ako sú modrá, hnedá, biela, čierna a červená.
Práve tá symbolizovala krv.
Keď majú čas na prípravu, odráža sa od symbolov a posolstva farieb. Človek potom na
modelke hľadá práve tú symboliku. Mala som na sebe runy, na chrbte lebku s vranou, čo je
symbol smrti, na bruchu som mala vikingskú loď. Oblečenú som mala kožušinu, kožené
nohavice a mala som zapletené vlasy. Celú postavu umelkyňa prispôsobila téme. Vlasy, make-
up, farby, ktoré zvolila, štýl aj techniku.

Zúčastňujete sa rôznych súťaží a výstav. No maľba na telo pre vás nie je len práca, ale
aj hobby, a navyše, výťažok ide na charitu…

Na Slovensku sa niekoľko rokov organizuje šou pod záštitou Marty Gejdošovej, je súčasťou
Svetovej asociácie bodypainterov. Koná sa raz do roka na jeseň, no cez rok sa fotí kalendár,
ktorý sa na akcii krstí a predáva. Vstupné a peniaze za predaj sa potom vyzbierajú a darujú
Nadácii Ružová stužka. My, modeli a maliari, za to nemáme žiaden honorár, je to v rámci
dobročinnej akcie.
Tento rok sa šou prvýkrát konala v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v
Bratislave, čím získala pompéznosť, akú si celý bodypainting zaslúži. Ľudia si stále zvykajú,
že niečo také existuje. V zahraničí to berú úplne prirodzene. U nás sú opatrní, či sa môžu
pozrieť, či sa môžu modelky niečo opýtať, či si ju môžu odfotiť. Sú hanbliví.
Je to paradox. Hanbiť by sa možno, keď sa nad tým zamyslíme, mala modelka. Avšak, hanbia
sa diváci. Je to o pocitoch modelky, ktorá prezentuje len maľbu a dokáže ju telom, pohybom
a všetkým ostatným predať. Iba človeku, ktorý príde preto, aby sa pozrel na nahé prsia, zíde
na um, že je nahá.

Pravdepodobne to bude tým, že nahota je úzko spätá s pocitom hanby, ktorá dokáže
ovplyvniť psychiku človeka. No vy sa nehanbíte. Pociťujete takúto voľnosť aj
v každodennom živote, napríklad v obliekaní?

Vždy to tak bolo. Milujem výzvy, niečo nové, nepoznané, čo môžem vyskúšať a pretvoriť
podľa seba. Keď sme na niečom pracovali v rámci tanečnej alebo na  nejakých malých
akciách, tak som chcela ľudí prekvapiť a šokovať. Ak na nich pôjdete milo a jemne, je to fajn,
ale niekedy im treba dať facku, že – hej, haló! Je jedno, aký spôsob prejavu to bude. No ak
mám pocit, že v ľuďoch niečo zanechá, tak som jedna z prvých, ktorá stojí v rade a hovorí:
poďme do toho.
Nemám však rada prvoplánové veci. Bola som aj v takých projektoch, no potom som si
poťukala po čele a uznala, že to nebola správna cesta. Aj na základnej, aj na strednej škole,
som sa snažila nájsť niečo, čím ľudí šokovať. Napríklad prejavom, ktorý je pre mňa veľmi
prirodzený, no na ľudí pôsobím ako herečka. Nepáči sa mi jednotvárnosť, no netvrdím, že
treba vyčnievať a dráždiť ich. Mám rada pozornosť, to nepopieram, no niekedy sedím v
ústraní, pozorujem a s nikým sa nezhováram.

Tajíte to pred niekým z rodiny?

Otec to určite nebude vedieť ešte veľmi dlho. Trošku sa bojím, pretože viem, aký má na to
pohľad, takže nebudem zbytočne víriť vody. No keď sa nad tým zamyslím, tak sa to môže
dozvedieť. Mám dvadsaťpäť rokov. Už som dospelá a stojím si za všetkým, čo som v živote
robila a robím. Aj keď názor rodičov je pre mňa dôležitý. Ide iba o pocit, že som ockove
dievčatko. Už to je problém, keď dcéra otcovi predstaví prvého priateľa, nie to ešte priznať sa
mu s niečím takýmto.

Venovali ste sa tancu od dvanástich do dvadsiatich dvoch rokov. Osvojili ste si prácu
s vlastným telom a udržiavali ste sa v dobrej fyzickej kondícii. Vyžaduje to aj
bodypainting?

Určite. Milujem pohyb a keďže ukazujem telo, dbám na to, aby vyzeralo dobre. Nie sú to
nijaké drastické diéty. Telo musí byť pevné, flexibilné a zdravé, pretože niekoľko hodín stojím
bez pohnutia. Viem si nájsť fixný bod a nepohnúť sa. Musím s ním pracovať a človek, ktorý k
cvičeniu nemá vzťah, to môže znášať ťažšie. Ťažšie sa mu bude stáť, ťažšie sa mu bude
pracovať a ťažšie sa potom bude maliarke maľovať. Vtedy je to namáhavé nielen pre
modelku, ale aj pre bodypainterov.

Zrejme ste sa stretli s tým, že ľudia bodypainting nevnímali ako formu umenia, ale ako
nahotu. Ako reagujete na tieto predsudky?

Veľmi rada si vypočujem ich názor, no boli časy, keď ma to štvalo. Nechápala som, prečo za
tým hľadajú niečo iné, no potom som si povedala – je to ich prirodzené vnímanie. Sú ľudia,
ktorí to obdivujú. Sú ľudia, ktorí nevedia, ako majú reagovať. Vidia to, zaujíma ich to, no
pochybujú či za mnou môžu prísť a odfotiť sa so mnou. A sú aj takí, ktorí tomu nerozumejú a
majú svoj vlastný názor. Berú to ako príliš veľké pútanie pozornosti a príliš veľkú nahotu.
Veľa závisí od komunikácie. Ak človek chce diskutovať, viem sa s ním porozprávať, pretože
nie som nahá, som namaľovaná.

Myslíte si, že je spoločnosť schopná tento typ prejavu akceptovať alebo nahotu stále
vníma ako spoločenské tabu?

Neviem, no stačí mi prejsť sa po Bratislave. Mňa môže napríklad pobúriť, ak niekoho vidím
vo vyzývavom oblečení. Je to individuálne, nechcem ľudí škatuľkovať. Ľudia majú často problém byť otvorení tomu, čo vidia. Pozrú sa a utvoria si názor. No mali by sa aj naučiť
rešpektovať ostatných, pretože každý z nás má iný prejav.
Nech si každý robí, čo chce, pokiaľ tým neubližuje druhým. Tiež ma niektoré veci dokážu
pobúriť. No pokiaľ to dotyčnému neprekáža a bude si aj o desať, dvadsať, tridsať rokov stáť
za tým, čo povedal alebo ukázal, tak dobre. Na toto umenie si ľudia stále zvykajú. Nie je pre
nich prirodzené, no všetko pochádza z prostredia, v akom človek vyrastá.

Stretli ste sa vo vzťahu s pochopením? Čo si o tom mysleli vaši partneri?

Opäť to veľmi závisí od komunikácie. Z vlastnej skúsenosti a vďaka pozorovaniu ostatných
dievčat ich viem rozdeliť do viacerých skupín. Sú to muži, ktorí to chápu, aj keď my nevieme,
či ich to vnútorne neštve.
Potom sú tí, ktorí majú medzi sebou nepísanú dohodu. Mala som ju aj ja. Dohodla som sa
s teraz už bývalým priateľom, že nebudem na svojom profile zverejňovať fotky, ale maliarka
ich môže publikovať. Bol s tým viac-menej uzrozumený, no vždy som mu musela vysvetliť,
že sa ma nikto nedotýka. Ak by sa niekto pokúsil ma obťažovať, sú tam ľudia, ktorí na mňa
dozerajú.
Poslední sú takí, ktorí to dievčatám zakážu. Viem, že niektoré baby prestali robiť
bodypainting. Iné ho robia aj napriek tomu, no to nerobí vo vzťahu dobrotu. Priateľ je vždy
jeden veľký otáznik. Muži sa na to pozerajú úplne inak a ja to chápem a rešpektujem. Je
prirodzené, že sa na nás pozerajú ako na ženy, ktoré síce sú namaľované, no aj keď im to
vysvetlíme stokrát, ako prvé si spomenú na prsia.

Čo by si ľudia mali odniesť z umenia, ktoré na vás vidia? Sú pripravení hľadať ho
nielen na plátne, ale aj v tejto netradičnej podobe?

Je to druh umenia. Bodka. Či už si z toho odnesú pocit krásy, pôžitok, emóciu, alebo si ho len
vychutnávajú. Ide o vytvorenie onoho „vau efektu“. Umelci už teraz maľujú na hocičo, už to
nie je iba o plátne. Na tých pár hodín sa ním stáva telo a na tom nie je nič hrozné. Ak môžeme
pomaľovať okno, dvere alebo stenu, prečo by sme nemohli telo? Je to posúvanie hraníc a
vnímania estetiky.

Soňa Búranová

V sobotu 25. januára sme mali Deň otvorených dverí. Kľučka na katedre dostala zabrať.

Opakuje sa to každý rok a vždy je to iné: Deň otvorených dverí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ktorej súčasťou je aj naša katedra. A také to bolo aj v sobotu 25. januára, keď k nám zavítalo vyše pol stovky záujemcov o štúdium žurnalistiky.

„Stále prichádzajú mladí ľudia, ktorí sa pre novinárčinu nadchli a dúfajú, že sa stane ich budúcou prácou. Mnohí z nich neprichádzajú len so záujmom, ale aj so skúsenosťami, už niečo v živote napísali a uverejnili,“ povedala profesorka Danuša Serafínová. „Po skončení školy nájdu všetci z nich uplatnenie, čo nás veľmi teší, a viacerí z nich časom zastávajú významné posty.“ V tomto je to každý rok rovnaké. Aj v tom, že – ako povedal vedúci katedry Ján Hacek, dokážeme týchto mladých ľudí inšpirovať, aby mali chuť raz pracovať v médiách. „Veríme, že ocenia prácu profesionálov na katedre,“ povedal.

No a v čom je to každý rok iné? Stále si kľučku na našej budove podávajú iní študenti. „Som z Ukrajiny, študujem biológiu a chémiu v Košiciach, ale nevybral som si dobre. Žurnalistika mi je bližšia.  Na Slovensku som štyri mesiace a do prijímacích pohovorov si chcem zlepšiť slovenčinu, aby som mohol byť moderátor. Je to môj cieľ a chcem si za ním ísť,“ vyslovil sa Vladislav Jakcovy z Kyjeva, jeden z troch záujemcov z krajiny našich východných susedov.

Rodičia študentky z Česka sa čudovali, že ani na fakulte, ani na katedre nepočuli češtinu. „Máte tu aj študentov z Česka? Ani na parkovisku sme nevideli žiadne autá s českou ešpézetkou,“ informovali sa, kým ich dcéra počúvala prednášku o podmienkach prijatia na katedru.

Medzi záujemcami boli aj dve študentky, ešte len druháčky na strednej škole, ale už teraz sa zaujímali, aké výberové predmety ponúkame. Čo môžeš urobiť dnes…

Ale väčšinou boli medzi záujemcami takí, ako Dominik Kotes z Pezinka. „Písať články ma jednoducho baví,“ povedal nám. Zo slovenčiny bude mať na vysvedčení jednotku, ale veľmi dobre vie, že to nestačí. „Zatiaľ som amatér, svoju budúcnosť však vidím v médiálnom online svete.“

Ale prekvapiť sme mali záujemcov čím aj my. „Vy naozaj viete, kde je Lietavská Svinná, odkiaľ som prišiel? To by ste boli prví!“ čudoval sa mladý muž. Ubezpečili sme ho, že nielenže vieme, že leží kúsok od Lietavskej Lúčky pri Žiline, ale že vedľa nej je obec Babkov, odkiaľ sa dá poľnou cestou prejsť k lesníckej chate v Patúchu… Napokon, aj to patrí k novinárčine. Vedieť sa zorientovať a nájsť správny smer. Dúfame, že našim budúcim kolegom sa to podarí.

Text a foto: Peter Kubínyi

Bývalý superstarista o rýchlej popularite, talentových šou a svojej budúcnosti

Jakub Pružinský je, čo sa týka chlapcov, najúspešnejším účastníkom poslednej série Superstar. Celkovo skončil štvrtý, v semifinále súťaže zaujal výborným výkonom s piesňou I see fire od Eda Sheerana. Vo finále mu porota aj verejnosť vyčítali slabú rytmiku. Od konca súťaže prešiel takmer rok a pol, Jakub vydal jednu pieseň, ale drží sa skôr v ústraní. Ako spomína na súťaž a ako vidí svoju budúcnosť?

Počas finálových kôl vás veľa ľudí kritizovalo, no napriek tomu posielali hlasy a vy ste museli súťažiť ďalej. Dalo sa to vydržať? 

Situáciu som nezvládal. Pred každým finálovým kolom som mal zbalený kufor. Nechcel som tam ostať, z každej strany sa valilo niečo zlé. Myslel som si, že si zo mňa ľudia uťahujú, že mi posielajú hlasy z recesie. Vystúpenie som nikdy neodflákol a vložil som doň maximum, ale vo finále som to už nehrotil. Na druhej strane, boli aj pozitívne správy, no nenávisti bolo viac.

Pomáhalo vám vtedy, že sú aj ľudia, ktorí vás majú radi?

Áno, aj. Predovšetkým by som sa však nedokázal vzdať. Neodpustil by som si, že som zahodil príležitosť, ktorú iní nedostanú.

Kto konkrétne vám pomáhal, keď sa na vás valila kritika?

Najviac mi pomáhala moja mama. Tá je mi vždy oporou. Ale tiež zvyšok rodiny, fanúšikovia a v neposlednom rade moji blízki priatelia.

Dostávali ste negatívne ohlasy aj súkromne? Písali vám ľudia správy?

Ježišmária, veľmi veľa. Bral som to osobne a miestami som si myslel, že sa z toho zbláznim. Potom som začal čítať aj tie príjemné ohlasy, ktoré ma nakopli.

Neuvažovali ste nad zrušením profilu na sociálnej sieti a založením stránky, ktorú dáte niekomu spravovať?

Ani nie. Potom by som nebol v kontakte s ľuďmi vôbec. Ak je kritika konštruktívna, môžem na niečom zapracovať, no väčšinou to boli hnusné veci.

Aké bolo vypadnúť zo súťaže? Prestali ľudia „rýpať“?

Ani nie, pokračovali. Najmä keď som pridal zvláštne fotky (obrázky s retiazkou od ucha po nos). Už ich nezaujímala hudba, ale to, že sa zosmiešňujem a že neviem, ako ešte zaujať. Paradoxne, bol som rovnaký, len už nemali čo pretriasať, pretože som nesúťažil.

Aké je to teraz?

Negativity už nie je tak veľa. Ľudia mi skôr píšu, že moja hudba je pekná a pýtajú sa, kedy vydám niečo ďalšie.

Na verejnosti sa objavili informácie, že televízii Superstar nevynášala a snaží sa ju čím skôr ukončiť. Čo si o tom myslíte?

Vôbec sa mi nezdalo, že by súťaž chceli skrátiť, práve naopak. Podľa mňa všetko trvalo dlho. To je však pohľad niekoho, kto bol súčasťou šou. Superstar, v ktorej som bol ja, mala byť poslednou, no teraz bude ďalšia.

Sledovali ste predošlé série?

Samozrejme. Ako malý som bol nalepený na obrazovke a zaspával som s tým, že by som si raz chcel vyskúšať také veľké pódium s takým veľkým publikom. Bol som na tom závislý, mal som plagáty Mira Jaroša. Neskôr som ho aj stretol a bol to zvláštny pocit. Prvé CD, ktoré som si kúpil, bolo jeho.

S pesničkami pre deti?

Nie, nie. Volalo sa Exoterika a nebola to detská hudba. Okrem Jaroša som žral Katku Koščovú a Zdenku Prednú. Vyrastal som na nich a vždy ma zaujímalo, ako Superstar funguje aj z druhej strany, ktorú diváci nevidia.

Stála Superstar za to? Išli by ste znovu?

Znovu by som nešiel. Mala pozitíva, ale veľa mi vzala.

Čo vám súťaž dala a čo vám vzala?

Získal som napríklad množstvo príležitostí, kontaktov, spoznal som nových ľudí a splnil som si detský sen. Každé kolo som sa v súťaži musel prekonať – vyjsť pred publikum, byť pripravený a zaspievať.
Prišiel som o súkromie a niektorí ľudia so mnou teraz chcú byť iba preto, že som bol v Superstar. Stratil som aj veľa priateľov. Nestáli pri mne a súdili ma, akoby ma nepoznali. Predtým som bol extrovert a súťaž zo mňa spravila introverta.

Stretávate sa aj s ľuďmi, ktorých postoje k takýmto talentovým šou sú kritické? Ak áno, ako vážne ich beriete?

Ľudia majú súťažiacich za “rýchlokvasky”. Je to pravda. Z úplného hovna televízia spraví celebritu, ktorá sa objavuje v bulvárnych časopisoch a všetci ju prepierajú. Človek o takúto pozornosť niekedy ani nestojí, ako napríklad ja. Súťaž z teba spraví hviezdu, ale ty ňou nie si. Keď sa rozhodneš, že hudbu už nebudeš robiť, tak sa na teba všetci pozerajú ako na stroskotanca, padlú hviezdu. V kocke, keď vyjdeš zo Superstar, si hviezda alebo úplné dno.

Lost, vaša autorská premiéra, je melancholická balada v žánri indie-pop. Plánujete v tomto hudobnom štýle pokračovať?

Ak sa budem ďalej venovať hudbe, určite by som chcel experimentovať a neostať pri jednom žánri. Možno skúsim niečo iné. Bude to mať blízko k popu, zrejme nejaká elektronika. Neskladám energické piesne, ale balady. Poslucháčov skôr rozplačem, ako zabavím.

Nechali ste sa počuť, že Lost nie je len osobnou výpoveďou, ale aj stavom, keď sú ľudia stratení v dnešnej spoločnosti. Hľadajú vodcov, a tým vodcom je možno každý sám vo svojom vlastnom živote. Myslíte si, že tento prístup by spoločnosť „vyliečil“?

To bol zámer. Chcel som v piesni vyjadriť aj veci, ktoré som v sebe dlho dusil, no spoločnosti som nepomohol. Iba môjmu neveľkému publiku. Určite som však nezmenil svet a rozmýšľanie konzervatívnych Slovákov.

Aký máte vzťah s fanúšikmi? Stalo sa niekedy, že by vám liezli na nervy?

Nie, nikdy. Podporovali ma vo všetkom, čo som robil. Keď mi bolo najhoršie, povzbudzovali ma a posielali energiu, robia to dodnes, a zato ich milujem. To skôr sociálne siete a bulvár mi často dvíhali tlak.

Na čom v súčasnosti pracujete?

Začal som študovať na vysokej škole a chcem sa jej nejaký čas venovať. Na hudbe pracujem, no je to náročné, keďže musím robiť všetko sám a nikto ma nezastupuje. Je náročné a drahé vybavovať štúdia na vlastnú päsť. Takže nemám termín pre ďalšiu pesničku či album, no nechcem skončiť pri jednej pesničke.

Povedali ste, že vás nikto nezastupuje. Čakal by som, že o finalistu Superstar sa budú ľudia biť…

Spolu s ďalšími spevákmi som naspieval vianočnú pieseň. Okrem mňa tam boli Beáta Dubasová, Peter Bažík, Robo Opatovský, Peter Lipa a Marián Čekovský. Bolo to však neosobné, každý nahrával svoj part sám, nikdy sme sa nestretli. Mal som ponuky, že mi budú iní ľudia písať hudbu, no odmietol som.

Nechceli ľudia, aby ste ju zaspievali aj naživo?

Vianočnú pesničku som spieval jeden jediný krát na bratislavských vianočných trhoch v zložení Mirka Miškechová, Peťo Bažík a ja.

Nikdy ste sa neučili spievať s učiteľom ani ako samouk. Zmenilo sa niečo, odkedy sa hudbe venujete „verejne“?

V Superstar sme sa stretávali s vokálnymi koučmi, no trvalo to len 20 minút, upravili nám tóninu. Bolo to na mne a podporovali ma ľudia, ktorí so mnou boli v súťaži.

Vráťme sa na začiatok roku 2018. Keby vám niekto pred prvým castingom povedal, že budete najlepším chalanom v celej súťaži, aká by bola vaša reakcia?

Určite by som ho vysmial a opýtal sa, či nefetuje. Nešiel som do toho s vidinou nejakého veľkého úspechu. S kamarátkou sme v miernej opitosti podali prihlášku, pretože môj život bol stereotypný a chcel som skúsiť niečo nové. Bral som to tak, že sa idem zosmiešniť, alebo sa stane zázrak. Tomu zázraku som veril na päť percent.

Ľuďom sa nepochybne páčil a páči váš štýl obliekania, na castingu ste povedali, že nakupujete v sekáči. Máte nejaké ambície v oblasti módy?

Veľakrát som nad tým rozmýšľal, no neviem, ako by som sa k tomu mohol dostať.

Bavilo by vás návrhárstvo?

Ani nie, skôr by som chcel byť stylistom. Napríklad vyberať pre ľudí oblečenie do reklamných spotov, no nikto ma neoslovil. V sekáči nakupuje v mojom okolí každý druhý človek, nie som výnimočný.

Pre Slovákov ste ale, čo sa módy týka, zaujímavý a originálny človek.

Pre mňa je to bežné. Všetci hovoria, že sa obliekam inak ako ostatní, ale myslím si, že ostatní sa obliekajú inak ako ja.

Sekáče sú určite ekologické. Uprednostňujete ich aj preto?

Samozrejme, že aj ekológia je jeden z dôvodov, prečo tam nakupujem. Čo sa tohto týka, čitateľom odporúčam film The True Cost (poznáma autora: v preklade Skutočná hodnota, film o zákulisí rýchlej módy).

Vaše domáce zviera je slimák! Prečo nie pes, škrečok alebo rybičky?

Mal som už rybičky, psov, škrečkov a morské prasa. Nikdy som nemal slimáka, no páčil sa mi. Keď som bol malý, mal som rád Maximiliána z Elá-Hop aj slimákov z detských knižiek. Veľa ľudí si myslelo, že chcem byť nasilu zaujímavý, ale neberiem to tak, mne sa slimáky páčili. Dostal som ho ako darček od kamaráta.

Verejnosť vás pokladá za originálneho a štýlového človeka. Vy však len robíte, čo sa vám páči.  

Áno. Každý by mal byť sám sebou. A ľutujem toho, kto nie je.

Text: Anton Krajčoviech

Foto: archív Jakuba Pružinského

Nedostatok pohybu súvisí s najčastejšími problémami, s ktorými pracuje Veronika Maková. Fyzioterapiu si vybrala, lebo chcela ľuďom aktívne pomáhať. Cvičila s deťmi na onkológii na Kramároch, dnes ju nájdete na Rehab klinik v Rači. Pomáha deťom i dospelým.

S akými problémami k vám ľudia najčastejšie prichádzajú?

Najčastejšia diagnóza, s ktorou sa stretávam, sú ochorenia chrbtice, najmä driekovej alebo krčnej. Veľmi častými pacientmi sú deti s poruchami držania tela, skoliózami, plochými nohami a ľudia po úrazoch, operáciách alebo s migrenóznymi stavmi, či bolesťami hlavy. Repertoár je veľmi bohatý.

Dnes vedie množstvo ľudí sedavý spôsob života a potom sa dostanú k vám s bolesťami chrbta. Čo by ste im odporučili ako si pomôcť?

Správnym pohybom pre chrbticu. Tá je totiž fyziologicky nastavená tak, aby sa hýbala. Chodila, lovila a behala. Ale dnes máme skoro všetci sedavé zamestnanie a tam vznikajú tie prvotné problémy. Generácia dnešných dvadsiatnikov ešte vyrastala aktívnejšie. Prišli sme zo školy, hneď sme vybehli von, liezli sme po stromoch. Bol tam pohyb, dokonca v škole ho bolo viac. V súčasnosti sa deti stále učia, stále sedia. Prídu domov, kde ich často rodičia ešte dovezú autom, a sedia nad úlohami. Vidím ten nedostatok pohybu. A z toho väčšinou vznikajú všetky tie poruchy a bolesti, s ktorými pracujem.

Takže najlepšia prevencia je pohyb?

Prevencia je pohyb, ale je to individuálne. Nedovolím si povedať – robte presne tento cvik či šport, telo každého človeka reaguje inak.

Ako správne sedieť za počítačom alebo nad úlohami?
Keď dostanem človeka na terapiu, vždy si prejdeme, čo je správne a ako by to malo byť. Nie každá chrbtica má rovnaké zakrivenie, a preto každému nevyhovuje to „správne”. Sedieť by sme mali na stoličke tak, aby chodidlá smerovali na seba rovnobežne. Kolenné kĺby by mali byť voľné tak, aby sa členky nedostávali veľmi pred alebo za kolená. Sklon chrbtice je tiež veľmi individuálny. Poznáme rôzne druhy sedu, a tým by malo byť prispôsobené držanie tela v ostatných kĺboch. Každý máme inú krivku, pevnosť a napätie svalov: niekto dokáže celý deň sedieť na dynamickej stoličke, vo vysokom sede alebo fit lopte a niekomu to robí veľké problémy.

Takže neexistuje jeden dobrý návod?

Jeden návod určite existuje, ale nie je vhodný pre všetkých.

Prečo ľudí sekne?

Je to neadekvátnym pohybom. Sed je pre chrbticu predklon. V ňom ľudia strávia celé dni. Majú sedavé zamestnanie, vozia sa v autách. Bežné denné činnosti ako varenie, pranie, či žehlenie, robíme opäť len v predklone. Chrbtica má jeden pohyb, smerom dopredu, nie dozadu. A tak potom vzniká napríklad tuhnutie drieku, z ktorého vás môže „seknúť“.

Hovoríte o neadekvátnom pohybe, aký je však vhodný?

To je veľmi individuálne. Každý si musí vyskúšať, čo jeho organizmus prijíma. Závisí to aj od anatomických odchýlok, ako sa chrbtica vyvíja počas života, či sa človek v detstve veľa alebo málo hýbal. Ak päťdesiat rokov alebo viac sedíte, a potom sa rozhodnete, že idete na túru, po hodine sa vrátite s bolesťami kolien, bedier alebo chrbtice. Na pohyb treba ísť adekvátne k tomu, ako je naň váš organizmus zvyknutý. Treba postupne pridávať záťaž, nie ísť zhurta na stokilogramové činky do posilňovne.

„V praxi sa ukázalo, že medikamenty sú, pokiaľ ide o mojich pacientov, na poslednom mieste.“

Ako prevenciu bolesti by som brala pohyb, ale musí byť adekvátny, načasovaný, prirodzený, nie silený. Chôdza je, podľa mňa, úžasná. Lezenie po lezeckých stenách je z môjho pohľadu jedným z najvhodnejších pohybov pre deti. Sú nútené navodzovať stereotyp kontralaterality, to znamená do kríža, ruka, noha, ruka noha. Vďaka tomu sú potom deti pevnejšie a rýchlejšie. Pri lezení sa lepšie prepájajú hemisféry, čo zlepšuje myslenie. Každý šport sa dá robiť dobre a zle, dôležité je, že sa hýbete.

Ktorý pohyb by ste neodporúčali pri problémoch s chrbticou?

V súčasnosti sme príliš uponáhľaní, je teda úplne jedno, aký šport robíme, najmä, že sa hýbeme. Napríklad plávanie. Ľudí pri ňom často sekne, pretože nespravili správne pohybový stereotyp. Každý šport dokážete robiť zle. Často sa odporúča plávanie, ale z môjho pohľadu je to pohyb, ktorý robíme najasymetrickejšie. Čím je súmernejší, tým je pre nás prospešnejší. Ale tým, že máme jednu ruku silnejšiu ako druhú alebo jednu skrátenejšiu, vždy dochádza k nejakej asymetrii. Tá nám môže aj napriek tomu, že si myslíme, že správne cvičíme, robiť absolútne zle. Môžete 10 minút behať dobre a 30 minút kráčať zle, a môže to byť naopak.

Kedy voliť chirurgickú liečbu, kedy lieky, a kedy je najvhodnejšie cvičenie?

Ako fyzioterapeutka som proti chirurgickej liečbe, ak vidím, že je i iné riešenie. Vezmime si diagnózu artróza bedrového kĺbu tretieho až štvrtého stupňa. Mám povedzme dvoch pacientov. Jedného, ktorého to bolí, ale chodí normálne, a druhý, ktorý chodí v predklone a rotácii, pretože má bolesti. Ak už mu nepomáha moja terapia, odporučím mu chirurgický zákrok. Opotrebovanosť kĺbov sa väčšinou dá riešiť pohybom, samozrejme do určitej miery.
Medikamentózna liečba je vhodná pri akútnom štádiu. Napríklad, keď pacienta „sekne”. Ak príde hneď v ten deň alebo na druhý, vyšetrím ho a vidím, či mu pohyb robí dobre alebo ho úplne neguje. Buď so mnou bude pokračovať v terapii alebo ho pošlem k doktorovi, ktorý mu dá lieky na uvoľnenie svalov a proti bolesti. Až potom môžeme riešiť nejaký pohyb. Je to diskutabilné, avšak ak sú pacienti po akútnom štádiu, tak im užívanie liekov väčšinou škodí. Lekári predpisujú napríklad myorelaxanty, lieky na uvoľnenie svalov a keď vás prestane držať svalové napätie, bude to zase bolieť, pretože nemáte svalový korzet.

Takže z dlhodobého hľadiska cvičenie a z krátkodobého lieky?

Preventívne samozrejme cvičenie s vlastnou váhou, vlastným telom. Mnohí, ktorí majú sedavé zamestnanie, robievajú dve zásadné chyby. Prvá – po celom dni idú zhurta na nejaký pohyb. Druhá – vyberajú si športy, ktoré sú v predklonoch.

Aké napríklad?

Máte sedavé zamestnanie a idete hrať bedminton alebo tenis. Ste v polopredklone, aj keď si myslíte, že ste vystretý. Vo väčšine prípadov ste pokrčený a dobiehate na kĺby dolných končatín.

Ešte sa vrátim k operáciám. Sú nevyhnutné?

Keď sa ma na to opýtate ako fyzioterapeutky, či by v pacientovom stave šla na operáciu, poviem vám – nie. Neurochirurg alebo ortopéd, ktorí operujú, povedia – áno. Je to ako keď sa vyberie vegetarián k mäsiarovi a pýta sa na vegetariánske jedlo. Myslím si, že to vždy najskôr treba vyskúšať pohybom. Pretože operácia je veľkým zásahom do organizmu a možno nerobí problémy hneď, ak hovoríme o bolestiach, tie sa však môžu objaviť do pár dní, týždňov alebo rokov. Takže nikdy nemáte záruku, že ak vás odoperujú, neurobí vám to nakoniec ešte horšie.

Množstvo ľudí má problém s kĺbmi. Čo im škodí?

Neadekvátny pohyb. Kĺby sa často opotrebujú kvôli jednosmernému pohybu alebo napríklad pre nesprávne zapojenie kĺbových alebo svalových štruktúr. Samozrejme, tiež to môže byť geneticky podmienené. Alebo neadekvátnou výživou. Ľudia vymýšľajú rôzne diéty a niektoré potraviny neobsahujú dostatočné množstvo vitamínov, ktoré chrbtica, svaly, kĺby potrebujú. Potom vznikajú deficity, a tie môžu spôsobovať problémy.

Aký je vhodný šport pri problémoch s kolenami?

V prvom rade treba vedieť zacentrovať kolenné kĺby, vedieť ich správne používať, až potom by som sa šla venovať nejakému športu. Najskôr navštívte fyzioterapeuta. Ak by sme riešili kolenné kĺby, potom určite pohyb s odľahčením, čiže by som napríklad odporučila plávanie alebo bicykel.

Čo ak koleno bolí až po záťaži?

Tak bol vykonaný nesprávny pohybový stereotyp alebo nemáte správne zacentrované kolenné kĺby. Nechajte ho v prvom rade dobre zregenerovať. Ak vám bolesti uľahčí ortéza, môžete si ju dať, ale nie dlhodobo. Samozrejme, rozprávame sa teoreticky o ortézach, ktoré si kúpite sami v lekárni.

Aký je váš názor na dlhodobé nosenie ortézy napríklad na kolene?

Každá vám oslabuje svaly. Máte síce dojem, že vám to koleno drží, ale v konečnom dôsledku oslabuje svaly v jeho okolí. Ak budete dlho chodiť alebo sa vyberiete na turistiku, nasaďte si ju, ale potom ju treba zložiť. Ortézy sa denne nosia nanajvýš hodinu alebo dve pri záťaži.

Spánok je dôležitý. Aký je dobrý matrac pre človeka s problémami s chrbticou?

Nevysvetlím vám to ako terapeutka, ale ako človek, ktorý má problémy s chrbticou. Keď som kupovala matrac, bolo pre mňa dôležité ľahnúť si naň a necítiť platničky a kĺby. Nakoniec som si vybrala ten, ktorý bol len z pamäťovej peny. Ďalší platničkár sa vyberie vyskúšať ten istý matrac, lebo ja som povedala, že je dobrý, ľahne si naň a ihneď má bolesti. Je to individuálne, podľa toho, ako máme nastavené svalové napätie, kĺby, aké deformity sú v chrbtici a v neposlednom rade je to naša váha tela. Každý matrac si musíte najskôr odskúšať. Nezastávam názor, že dobrý je len tvrdý, len ortopedický, len z pamäťovej peny, proste vy si ho musíte odskúšať, musíte vedieť, že vám robí dobre. Matrac vás má v noci počas spánku uvoľniť. Je zlý, ak sa človek ráno zobudí a cíti sa byť polámaný.

Poďme sa venovať mýtom. Ktoré sú podľa vás najviac rozšírené?

Tých je veľmi veľa. Veľkým mýtom je, že pri bolesti driekovej chrbtice pomôže ľahnúť si a pritiahnuť nohy k hrudníku. Je to úľavová pozícia, 90 percent ľudí ju vníma pozitívne, ale nie je terapeutická, takže keď ma začne niekto presviedčať, že je to preňho to najlepšie, čo môže byť, tak určite nie. Nerieši to problém.

Ďalším mýtom sú podľa mňa napríklad barefoots – topánky bez podrážky. Nedávno som mala v ambulancii matku, ktorej ročné dievčatko chodilo pekne a zrazu začalo čaptať nôžkami dovnútra. Ukázala mi topánky a tam sa skrývala alfa omega celého problému. Tá nožička sa v tom veľkom priestore tak strácala, potkýnala a rotovala, že jej matka vlastne urobila ešte horšie. Bez podrážky sa noha cíti presne takisto, ako keď budete celý deň chodiť bosý po betóne. Čo je horšie, niektoré matky to dávajú malým deťom, ktorým sa kosti, kĺby a svaly stále formujú. Treba zvoliť adekvátnu obuv, aby sa chodidlo vyvíjalo. Nehovorí však, že sú všetky takéto topánky zlé. Barefoots napríklad nemá opätok, čo je dôležitý faktor pri vývoji chodidla. Každému je už zrejme jasné, že „pavúk” nie je vhodný. Deti si v ňom stimulujú reflexy na špičkách, ktoré majú byť v tomto veku dávno utlmené.

Hovorí sa, že zlé dýchanie zhoršuje problémy. Je to pravda?

Dýchanie má veľa fáz a zlé by bolo napríklad vtedy, ak nemáte fyziologicky aktívnu bránicu. Vtedy dýchate niekde v hornohrudnom priestore, ramenami, a môže dôjsť k zvýšenému napätiu na krčnej chrbtici, trapézoch alebo ramenách. To vám môže spôsobovať zbytočné bolesti hlavy alebo krku. Ak nefunguje bránica, nefunguje správne hlboký stabilizačný systém, takže vás napríklad môže začať bolieť drieková oblasť. Všetko so všetkým súvisí. Dýchanie je dôležité v zmysle správneho zapojenia celého svalového aparátu.

Takže je to také koliesko v tom celom systéme?

Niektorí terapeuti, či už sú to tréneri alebo fyzioterapeuti, učia ľudí dýchať silene do brucha. Lenže oni vypučia brucho, ale nezapoja pri tom bránicu, urobia to svalmi, nie bránicou. Dýchanie je dôležité, aj preto, že sa ľudia pri ňom dokážu psychicky uvoľniť.

Aké silné je prepojenie psychiky na zdravie?

Psychické nastavenie vám urobí 90 percent práce. Keď človeka presvedčíte, že mu bude dobre, tak mu bude dobre.

Je lokalita bolesti aj jej zdrojom?

Určite nie, veľmi často sú to rôzne prenesené bolesti. Predstavte si, že človeka zrazu začne bolieť drieková chrbtica. Zobrazovacie vyšetrenia ukážu minimálne odchýlky na chrbtici, ale nájdu mu napríklad cystu na vaječníku. Tá mu dokáže spôsobiť obrovské bolesti. Rovnako, ako keď niekto vyhľadá lekára preto, že ho bolí srdce. Bolí ho na hrudnej kosti, trošku doľava, a nakoniec sa zistí, že je to napríklad len vysoké napätie veľkého chrbtového svalu, ktoré vyráža dopredu do hrudnej kosti. Ale môže to byť aj dislokácia rebier. Určite to nie je tak, že je problém tam, kde to bolí.

Hovorili sme aj o deťoch. Pracuje sa s nimi inak než s dospelými?

Kedysi som pracovala len s deťmi. V zdravotníckom zariadení na Kramároch som cvičila s detskými onkologickými pacientmi. A teraz pracujem aj s dospelými. Je to také pestrejšie. Pri dieťatku si oddýchnem a najmä sa dokážem lepšie psychicky nastaviť. Lebo ak by som k nemu prišla nervózna, ono mi tú nervozitu vráti. Keď k nemu prídem prívetivá, ono mi tú prívetivosť vráti. Vždy k nemu musím pristupovať tak, ako chcem, aby pristupovalo ono ku mne.

Kedysi som pracovala len s deťmi. V zdravotníckom zariadení na Kramároch som cvičila s detskými onkologickými pacientmi. A teraz pracujem aj s dospelými. Je to také pestrejšie. Pri dieťatku si oddýchnem a najmä sa dokážem lepšie psychicky nastaviť. Lebo ak by som k nemu prišla nervózna, ono mi tú nervozitu vráti. Keď k nemu prídem prívetivá, ono mi tú prívetivosť vráti. Vždy k nemu musím pristupovať tak, ako chcem, aby pristupovalo ono ku mne.

„Čím je pohyb súmernejší, tým je pre nás prospešnejší.“

Práca s deťmi je trošičku iná. Ku každej vekovej kategórii sa musíte správať úplne inak, každá má niečo špecifické. Mňa baví aj práca s 2-3 ročnými deťmi, ktoré sa dostávajú do obdobia vzdoru. Nepohne s nimi matka ani otec, vy musíte. Potom sú tu pubertálne deti, s ktorými moji kolegovia často nechcú pracovať. Sú to také tie typy, čo sa „hodia o zem“, a nie, a vôbec nič nebudem robiť. Nevidia v tom zmysel, robia to, len preto, že im to prikázala mama. Ale tiež sa k nim snažím nájsť cestu. Väčšinou riešime skoliózy, ktoré sú ťažšie diagnózy, aj v rámci spolupráce, aj toho, že je to diagnóza na celý život.

Koho je ťažšie presvedčiť, aby spolupracoval? Deti, puberťákov, dospelých?

Najčastejšie – rodiča. Na každú terapiu, ktorú robím s deťmi akejkoľvek vekovej kategórie, žiadam, aby bol prítomný. Stretávam sa s veľmi zanietenými matkami alebo otcami, vďaka ktorým so mnou spolupracuje aj to jedno až trojročné dieťa. A potom sú to takí, ktorí si vytiahnu mobil. Hrajú sa na ňom, pritom ja cvičím s ich deťmi a potom ich k nim musím volať. Keď dieťa vidí ten ľahostajný prístup, veď on sa hrá na mobile, tak prečo by som to ja mal doma robiť sám?

Takže deti napodobňujú svojich rodičov…

Určite, v 98 percentách je to o rodičoch, a nie o deťoch.

Prečo ste sa rozhodli pre fyzioterapiu?

Mala som zlé skúsenosti s lekármi. Celý život som sa učila veľmi dobre, všetci o mne vedeli, že budem doktorka. V 3. či 4. ročníku na strednej škole som ale začala chápať, že nechcem len „predpisovať lieky spoza stola“. Fyzioterapia mi prišla najbližšie k tomu, čo som hľadala. V praxi sa ukázalo, že medikamenty sú, pokiaľ ide o mojich pacientov, na poslednom mieste. Nie je to to, čo naozaj potrebujú. Dokážem im pomôcť aj iným spôsobom.

Takže ste chceli aktívne pomáhať…

Presne. Nechcela som „iba predpisovať lieky“. Mala som veľmi zlú skúsenosť, a preto som sa rozhodla, že nechcem byť takou lekárkou. Chcem ísť iným smerom. Niekedy sa aj v praxi stretnete s doktormi, ktorí nepripúšťajú, že existujú aj iné spôsoby ako pomôcť od bolesti alebo nejakého jednoduchého problému. Treba pochopiť ako funguje pohybový aparát. Treba vidieť svalové súhry a vedieť, ako dokážu ovplyvniť pohyb a funkciu vnútorných orgánov.

Čo by mohlo viac pomôcť?

Myslím si, že by pomohla spolupráca. Na Slovensku stále prevláda názor, že fyzioterapeut je niečo menej ako lekár. Vo svete to je to celkom inak. Tam príde fyzioterapeut do jednej miestnosti s neurológom, fyziatrom, ortopédom, chirurgom a spolu riešia pacienta, diskutujú, hľadajú pre neho tú najlepšiu cestu.

Práca fyzioterapeuta nie je len o cvičení…

Je to o veľkom vzdelaní. Mne nestačí, že mám vysokú školu alebo, že sa venujem nejakej skupine ľudí. Napríklad, začínala som s DNS, čo je dynamická neuromuskulárna stabilizácia. Teraz je veľmi populárna, ale už vtedy som cítila, že pacienti mi nereagujú tak rýchlo. Niečo mi tam proste chýbalo. Preto som si našla úplne opačnú metódu, vzdelávala som sa v nej a začala som ju aplikovať. A zase, keď som ju používala len izolovane, tak to proste nešlo na lusknutie prstami. Tak som ich spojila dokopy a bolesti pacientov ustupujú o 90 percent rýchlejšie ako doteraz. Takže fyzioterapia je aj o chápaní súvislostí. Fyzioterapeut by nemal len vidieť a počuť, ale predovšetkým cítiť. Keď teraz chytím váš prst, poviem vám, či máte tam vysoké alebo nízke napätie. Celé je to o tom, ako si rozviniete hmat, reakciu tela
a ako ho chytíte do rúk.

Ako sa dokážete odreagovať? Je to predsa len práca s ľuďmi, ktorá je náročná…

Musím sa priznať, že väčšinou musím byť viac psychoterapeutka ako fyziotrapeutka. Ako sa odreagujem? Cestovaním domov. Našťastie, cesta trvá jeden a pol hodiny, stihnem si trochu vyčistiť hlavu. Ešte na vysokej škole ma naučili, že batôžtek svojich starostí si treba nechať pred dverami práce, v nej riešiť iba tú a za dverami práce ju nechať a zobrať si balíček starostí z domu. O to sa snažím. Idem von so psom, upratujem alebo sa rýpem v záhradke. To mi je asi najlepším psychoterapeutom. Tak si oddýchnem. Nie je to pohár vína, ale polievanie, sadenie alebo trhanie buriny.

Text: Laura Smitňová

Veronika Greinerová našla záľubu v netradičnom športe. Už niekoľko rokov sa venuje kalistenike a street workoutu. Je to rýchlo sa rozširujúci svetový trend medzi pouličnými športami. Nie vždy však bola Veronika taká silná, ako v súčasnosti. V rozhovore nám prezradila, ako sa k cvičeniu dostala a aké úspechy sa jej podarilo dosiahnuť za krátky čas.  

Veronika, ako vyzerá váš bežný deň?

Každé ráno si musím dať ľadovú sprchu a potom kávu. Deň sa odvíja od aktivít a úloh, ktoré ma čakajú. Či už sú to zadania do školy alebo mimo nej a typ tréningu v ten-ktorý deň. Keď viem, že mám viacmenej voľno, zvyčajne som pol dňa v telocvični a trénujem seba i klientov. Ak som doma, rada upratujem, počúvam podcasty, hudbu a popritom cvičím. Bez ohľadu na čas si ale zakladám na dobrej, dlhej večeri. A aj napriek množstvu povinností, každý deň sa veľa nasmejem.

Kde beriete energiu, aby ste zvládali taký nabitý program?

Ľudská energia sa vybíja ako baterky, preto ju treba dobíjať zo správnych zdrojov. Mojím hnacím motorom je kvalitný spánok, nastavenie mysle, výživa a veľa fyzickej aktivity. Predovšetkým však vnútorná motivácia napredovať. Nevravím, že pri vysokom výdaji energie mi vždy zostane energia na mentálnu činnosť. Alfou a omegou je teda pre mňa osem hodín spánku aspoň štyrikrát v týždni.

Profesionálne sa venujete kalistenike a street workoutu. Čo to je a aký je medzi týmito pojmami rozdiel?

Pod oboma si môžeme predstaviť cvičenie s vlastnou hmotnosťou, no malý rozdiel tam predsa len je. Street Workout sa začal cvičiť v Amerike na pouličných ihriskách či akýchkoľvek zábradliach. Dnes sa cvičí na hrazdách, bradlách aj na zemi. Môže sa praktizovať formou voľnej zostavy, po sériách jednotlivých cvikov alebo s pridaným závažím. Kalistenika je skôr cvičenie výlučne s vlastnou hmotnosťou, bez použitia hrazdy, bradiel alebo iných náčiní. Napríklad stojkári (handbalanceri) sa tiež venujú kalistenike. Ak ale cvičia aj sety, poprípade freestyle na hrazdách, tak robia street workout.

Priblížili by ste nám komunitu ľudí, ktorí sa tomuto športu venujú? Je na Slovensku populárny?

Pre tento šport sú zapálení naozaj rôzni ľudia. Na akciách aj súťažiach je nás vždy dosť. Keď všetkých hodím do jedného vreca a vytiahnem zopár vlastností, tak naozajstný workoutér, okrem toho, že je šikovný a obratný, vie aj ochotne pomôcť a poradiť iným. A áno, šport sa rozširuje čím ďalej, tým viac. Od roku 2014 sa komunita a úroveň veľmi rozrástla. Čarom street workoutu a kalisteniky je, že robiť ju môže úplne každý. Nie je stanovená veková kategória, pre ktorú by mal byť tento šport zakázaný či nevhodný. Dokonca sú medzi nami aj ľudia s telesným hendikepom a aj napriek nemu sa workoutu venujú.

Čo vás viedlo k tomu, že ste si vybrali práve tento šport a ako dlho sa mu už venujete?

Začínala som cvičiť v posilňovni ešte v čase, keď som sa dostávala z anorexie. Ako tínedžerka som mala takmer rok na ňu silný nábeh, nechcela som jedávať. Chcela som veľa cvičiť, a nič som nejedla. Na jar 2020 to bude už päť rokov, čo sa workoutu venujem.

Asi nie je jednoduché rozprávať o tom, že nie vždy ste boli taká silná a vyrovnaná ako dnes. Aké bolo pre vás toto obdobie?

Napriek tomu, že mi nebola anorexia diagnostikovaná od lekárov, mala som typické príznaky tejto duševnej poruchy. K mojej výške 175 centimetrov som vážila hraničných 46 kilogramov. Nikdy som si o sebe nemyslela, že som pekná, o to viac sa nenávistné myšlienky k sebe samej prejavili v pubertálnom veku. Veľmi som hazardovala so zdravím. Bola som hlúpa, za celý deň som zjedla kúštik jablka a celý týždeň pila žihľavový čaj. Spamätala som sa, keď nám v auguste 2014 zomrel otec. Uvedomila som si, že nechcem vytvárať ďalšie problémy. A určite nie mamine, ktorá zostala sama so mnou a s mojou sestrou.

Dnes sa môžete na minulosť pozerať s úsmevom. Je však niečo, čo by ste boli bývali zmenili, urobili by ste niečo inak? A naopak, čo očakávate od budúcnosti a čo by ste odkázali svojmu budúcemu ja?

Najviac ma mrzí, že som neprežila typické roky na gymnáziu ako študentka, tínedžerka, ale ako dievča s psychickými ťažkosťami. Čo by som zmenila je dnes ťažké posúdiť, keďže počas choroby som sa nesnažila byť iná. Myslím si, že to tak malo byť. A napokon, tak mi treba. Aspoň ma život poriadne prefackal, i keď v mladom veku. Aj preto som psychicky vyrástla a určite aj vďaka tejto skúsenosti som dnes na seba taká tvrdá.

Pamätáte si, ako ste sa cítili pri prvom tréningu?

Áno. Cvičila som vtedy vo fitku. Bola som slabá, no aj napriek tomu som si myslela, že sa hádam zvládnem vytiahnuť na zdvižnej hrazde s dopomocou. Myslela. Humor ma, tuším, ani vtedy neopúšťal.

Trénujete sama alebo pod dohľadom nejakého odborného trénerského vedenia?

Od začiatku sama, no pomáhali mi ľudia, ktorí ma podporovali a chceli, aby som poriadne vyzdravela po psychickej aj fyzickej stránke. Od roku 2017 sa ale venujem trénerstvu, a tak pod mojím vedením už cvičilo, aj cvičí niekoľko zverencov.

Keď ste začínali cvičiť, dúfali ste, že vám to pomôže prekonať krízu, s ktorou ste sa snažili vtedy vysporiadať?

Nedúfala. Vedela som, že pokiaľ budem cvičiť a jesť správne, bude sa aj môj zdravotný stav uberať správnym smerom. A tak som makala, ako som vedela. Cvičila, učila sa, jedla, spala. Dookola, až kým si okolie po polroku nezačalo všímať pozitívne zmeny.

Kedy ste si začali uvedomovať, že toto je cesta, aby ste sa cítili lepšie?

Mala som šesťnásť rokov. Spomínam si, že som si ukladala obrázky fittnesiek, jogíniek a vyšportovaných dievčat. Boli mi motiváciou. Začala som si to uvedomovať už v čase, keď som bola veľmi chudá.

Mali ste niekedy pocit, že na to nemáte a najradšej by ste plakali kdesi v kúte?

Áno, jasné. Vždy som bola citlivá a keď som začínala s workoutom, asi najviac. Zo začiatku som sa hanbila chlapcov, a tak som chodievala cvičiť na ihrisko sama ,,na tajnáša“. Len nech ma,  prosím, nikto nevidí. Chodila som síce predtým vyše roka aktívne do posilňovne, ale tá sila nestačila. Street Workout bol a aj je o úplne inej sile.

Je obdivuhodné, že sa vám podarilo svoje slabosti prekonať, a to vás nesmierne zocelilo. Svoje skúsenosti sa snažíte odovzdávať ďalej. Dozvedela som sa, že ste súčasťou kampane týkajúcej sa porúch príjmu potravy,  ktorá šíri osvetu na školách. Čo je vaším prínosom do tohto projektu?

Bola som párkrát prednášať v úlohe trénerky a výživovej poradkyne. Ako tím chodievame po slovenských základných, aj stredných školách. Myslím si však, že tento projekt mne odovzdal viac, než som ja doň priniesla.

Dodržiavate intenzívny tréningový plán a cvičíte každý deň. Street workout má už v názve, že sa praktizuje najmä vonku a nie v telocvični. Kedy je už príliš veľká zima na cvičenie vonku?

Milé, že sa ma pýtate práve na cvičenie vonku, v zime. Neprezradím nič nové, ak poviem, že nikdy nie je zlé počasie na tréning. Je len zle oblečený atlét. Samozrejme, pri mínusových teplotách hrazdy doslova pália od zimy a nie je to nič príjemné. Vtedy sa workoutéri stiahnu do gymnastických hál a funkčných telocviční.

Máte aj špeciálne upravenú stravu?

Skôr inklinujem ku kvalitným potravinám. Nerada hovorím, že ,,jem zdravo“. Každý si pod zdravým jedlom predstaví niečo iné. Ale vo všeobecnosti sa viac vyhýbam sladkostiam. Nejdú mi veľmi na chuť a ak áno, tak skôr iba varianty, ktoré si sama pripravím. Ako malá som totiž bola veľký „sladkožrút“. Veľmi mi však vyhovuje princíp prerušovaného hladovania – intermittent fasting, ktorý sa zakladá na striedaní periód hladovania a  jedenia.  Praktizujem ho najmenej štyrikrát v týždni už tretí rok. Je to pre mňa časovo flexibilné a nemusím celý deň myslieť na jedlo. Napríklad, na obed milujem polievky a takisto mi už nerobí problém si vziať proteín so sebou. Konečne si tak viem pekne ustrážiť dostatočný podiel bielkovín v strave.

Pri vašom tréningovom pláne vám už asi nezostáva veľa času na iné veci. Ako manažujete školu, priateľov? Čo robíte, keď práve necvičíte?

Odmalička mi rodina vtĺkala do hlavy, že škola je prvoradá. Odkedy som na vysokej škole, vzdelanie a cvičenie sú pre mňa priorita číslo jeden. Boli aj obdobia, keď som sa ničomu inému nevenovala, iba som sa učila a cvičila. S priateľmi sa stretávam či už doma alebo v Bratislave. Aj keď nie vždy sa popri školských a iných povinnostiach vieme vídať tak často, ako by sme chceli. Veľa priateľov a skvelých ľudí som spoznala práve vďaka workoutu. A som za nich nesmierne vďačná. Okrem toho trénujem ľudí, píšem články, čítam, počúvam hudbu a počúvam podcasty. 

Venujme sa ale chviľku úspechom, ktoré vám tento šport priniesol. Vyzerá to tak, že kde sa objavíte, tam stojíte na stupni víťazov. Okrem iného ste skončili druhá na Majstrovstvách Slovenska v Street Workoute 2018, tretia na tohtoročných Majstrovstvách sveta v Moskve, vo svojej váhovej kategórii… máte nejaký obľúbený moment?

Asi to bude znieť šialene, ale napriek tomu, že nikdy nezabudnem na stresy pred Majstrovstvami sveta v Moskve, najviac zo všetkého mi utkvel v pamäti iný moment. Keď na majstrovstvách Slovenska v Košiciach vyhlasovali víťazov v mužskej kategórii a do mikrofónu povedali meno víťaza, jeho priateľka plakala a silno ma objímala od radosti. Plakala som s ňou. Vtedy som sa stala vicemajsterkou a 18-ročný Samuel Figur majstrom Slovenska. Rovnako nezabudnem, keď na súťaži v česko-poľskej Karvinej vyhlásili na prvých dvoch priečkach Klárku Čuříkovú a mňa. Objatie, ktoré sme jedna druhej venovali, bolo symbolom priateľstva a spolupatričnosti v tomto športe. A nakoniec pocit, keď som po kvalifikačnom kole v Moskve jedla syrový koláč a medzi postupujúcimi zrazu vyhlásili moje meno. Skoro som sa tým koláčom zadrhla. Nezabudnuteľným bolo aj to, keď som skončila bronzová. Keď na to myslím, vždy mám zimomriavky. Stále vravím, že poháre síce stoja vo vitrínke, ale tie zapadnú prachom. Najdôležitejšie sú pocity a príbehy, ktoré ich sprevádzajú.

Aký to bol pocit stáť na stupni víťazov na majstrovstvách sveta v Moskve 2019?

Pripadala som si, akoby duch opustil moje telo. Mojou túžbou bolo dostať sa na majstrovstvá sveta, o výhre som mohla iba snívať. Neverila som tomu ani v lietadle, ani dlho po návrate. Najviac ma rozosmiala moja  dobrá kamarátka, ktorá mi pred odchodom povedala, že ak nebudem v prvej desiatke, ani sa nemám vracať domov. Nezabudnem, ako ma po návrate, privítala s úsmevom. A tak som, chvalabohu, v Rusku nezostala a domov prichádzala s čistým svedomím a s riadnou náložou v kufri.

Ako dlho vám trvá nacvičiť si súťažnú zostavu? A aká je vaša obľubená disciplína?

Do Moskvy mi to trvalo skoro dva mesiace. Majstrovstvá Slovenska sme mali 15. júna, majstrovstvá sveta sa konali 27. júla. Nebyť môjho podvrtnutého lakťa a dvojtýždňovej angíny, trénovala by som nonstop. A mojou najobľúbenejšou disciplínou je Freestyle, teda voľná zostava. Tej sa zúčastňujem pravidelne na súťažiach či exhibíciách.

Pôsobíte aj ako rozhodkyňa na rôznych športových podujatiach a súťažiach. Ako vlastne funguje systém hodnotenia a bodovania súťažiacich?

Porotcov je maximálne päť. Delia sa na statického (ten, ktorý hodnotí statické prvky), dynamického (ten, ktorý hodnotí iba dynamiku) a setárskeho porotcu (ten, ktorý hodnotí prepájanie a počet prvkov do jedného setu). Najradšej hodnotím tretiu položku. Vždy sa stanoví maximálny počet bodov, ktorý udeľujeme súťažiacim, za ich výkony. Body sa strhávajú za pády a dotyky so zemou. Akrobatické prvky na zemi hodnotíme málokedy. Zostavy street workoutu sa predvádzajú na hrazdách a bradlách.

Cítili ste sa niekedy na súťaži ukrivdená po hodnotení od rozhodcov? Že vám možno udelili nízky počet bodov?

Ale áno, klamala by som, keby som povedala – nie. Najmä keď som začínala súťažiť a bola som veľmi citlivá. Na súťaži nás bolo päť, skončila som tretia. Predbehla ma dievčina, ktorá sa disciplíne Freestyle nikdy nevenovala. Nechápala som to, vtedy som si aj poplakala. Nie preto, že som závidela, ale preto, lebo som si myslela, že nie som dosť dobrá.

Aký je váš obľúbený prvok a ktorý je pre vás najzradnejší a najdlhšie ste ho nacvičovali?

Rok a pol mi trvalo, kým som urobila plný backlever, ktorý sa cvičí na kruhoch alebo na hrazde. Telo je v tejto pozícii rovnobežné so zemou, otočené hruďou k podlahe. Po viac ako roku som sa odhodlala na prvú stojku na vysokých bradlách. Asi tri mesiace som intenzívne trénovala salto z hrazdy, ktoré teraz robím s radosťou a ľahkosťou.

Sprevádzali vás počas rokov trénovania workoutu aj nejaké zranenia?

Samozrejme, boli, aj sú. Keď som ešte chodievala do posilňovne, raz ma počas mŕtveho ťahu seklo. Precenila som svoje sily. Nevedela som sa skoro dva týždne otočiť naľavo. Príšerná bolesť. Alebo keď som trénovala salto z hrazdy, spadla som tvárou priamo na žinenku. Bývam pretrénovaná v predsúťažnej príprave, no niekedy aj mimo nej a často sa mi poodtŕhajú mozole. Ruky sa hoja dlho a čerstvé rany veľmi štípu. Ale už som si na tú bolesť zvykla. Pre mňa najhorším zranením však bolo, keď som si podvrtla lakeť pri obyčajnom prechytení hrazdy. Stalo sa mi to na tohtoročných majstrovstvách v Trenčíne. Na súťaži v Rusku som musela mať aj bandáž.

Za čo ste najviac vďačná?

Za každý jeden nový deň. Za rannú ľadovú sprchu. Málo ľudí si uvedomuje silu nového dňa. Preto stále vravím, že milujem rána, nech sú akékoľvek. Horúce, zahmlené, zasnežené. Som vďačná za dobrých, láskavých a najmä úprimných a vtipných ľudí, ktorých mám pri sebe. A samej sebe za vytrvalosť, ktorú som si odmala pestovala a nenechala ju umrieť. Začať sa dá s čímkoľvek, keď je zápal. No vydržať a neustále napredovať v akejkoľvek činnosti, to je už majstrovské umenie.

Text: Barbora Hermanová

Foto: archív Veroniky Greinerovej