Nezaradené

23-ročná Michaela Šulavíková si splnila detský sen a dostala sa k výskumu obrích cicavcov v arktických vodách.

Keď vám niekto na Slovensku povie, že je špecialista na veľryby, znie to absurdne. Michaela Šulavíková z Ivanky pri Dunaji však dokázala, že sa to dá.

Študentka biológie na Univerzite Komenského si našla cestu k výskumu veľrýb cez zahraničné stáže v Španielsku a na Islande. Tento rok dokončila bakalársku prácu o populácii vráskavcov minke.

Skúmanie veľrýb je veľmi netradičný koníček. Ako ste sa k tomu dostali?

Nejakým spôsobom som to vedela od malička. Bola som vychovávaná k láske k prírode a vždy som milovala zvieratá. Zachraňovala som vtáčiky vypadnuté z hniezda, neustále som ťahala domov mačky z ulice a robila mame nervy. Spomínam si, že som umyla vianočného kapra šampónom, lebo som ho mala veľmi rada. Prečo veľryby, to už neviem. Veľmi ma fascinovali, pozerala som si obrázky, videá a na konci strednej som presne vedela, ako budem svoj život smerovať ďalej.

Po maturite ste už začali s výskumom?

Vôbec nie. Nastúpila som normálne na vysokú školu, študovala som teoretickú morskú biológiu, ale to bolo všetko. Na Slovensku je takmer nemožné, teda úplne nemožné, robiť terénny výskum so zameraním, ktoré som si vybrala. Univerzita to veľmi nepodporovala, nemala ako. Nechcela som sa uspokojiť len s tým, čo sa ponúka na Slovensku a bolo mi jasné, že za veľrybami budem musieť odísť. Preto som si v lete po prvom roku na výške začala hľadať stáž. Bolo to extrémne náročné, lebo som vôbec nevedela, ako to funguje. Písala som mnohým organizáciám, či už dobrovoľníckym, alebo študijným, rozoslala som milión životopisov a nakoniec to vyšlo.

Bolo to teda už spomínané Španielsko?

Áno, prvá bola v Španielsku v meste O´Grove. Podarilo sa mi odcestovať na dva týždne a pozorovali sme delfíny. Tie sú, mimochodom, tiež veľryby. Nevýhodou však bolo, že som si musela pobyt zaplatiť, keďže som bola v podstate bez skúseností a bez podpory školy. Bez praxe som pre miestnych výskumníkov nebola veľmi užitočná. Na druhú stranu tomu rozumiem, lebo tiež asi nevedeli, čo si počnú s človekom pochádzajúcim z krajiny bez mora. Na túto prvú skúsenosť nespomínam s takým nadšením, ako na tú neskoršiu. Bola však pre mňa veľmi potrebná, keďže som do budúcnosti mala na čom stavať.

Myslíte tým tú druhú stáž?

Práve vďaka zážitku, ktorý som mala z tej prvej stáže, som vedela, akým chybám sa vyhnúť. Argumentovala som tým, že už mám aspoň nejaké skúsenosti a hlavne ovládam teóriu, ktorú nikdy nevyužijem, ak nedostanem šancu. Tentokrát som si vybavila stáž cez výskumné centrum na Islande a kontaktovala som priamo zodpovednú osobu. Nakoniec som zistila, že celá organizácia patrí pod Islandskú univerzitu. Prišla som na leto a už vtedy som mala stanovený cieľ, že tam napíšem bakalárku. Cieľom mojej práce bolo analyzovať populáciu vráskavcov minke s ohľadom na ich vernosť oblasti a kolísania ich početnosti.

Čím sa teda tieto dve stáže líšili?

V prvom rade som už vedela, do čoho idem. So serióznejším nastavením, ale aj s reálnym prehľadom, čo budem robiť. A mala som cieľ a vedela som, že to, čo budem pozorovať, bude mať aj výsledok. Na Islande som bola dlhšie, preto sme sa aj lepšie skoordinovali s tímom. Naozaj som si s nimi veľmi sadla a so svojou školiteľkou sme v kontakte aj mimo akademických vecí. Na prvej stáži to bola taká ochutnávka. Na Islande sme boli viac priamo v teréne, na lodi, čipovali sme veľryby. V Španielsku sme boli skôr v labákoch.

Ako vyzeral váš bežný deň? Je to totiž veľmi špecifické miesto aj práca.

Paradoxne môj deň začínal naopak. Na dome nás bolo desať stážistov, pričom pokyny hovorili, že za deň by sme mali absolvovať dokopy aspoň dve plavby – ráno a večer. Ja som viac uprednostňovala večerné, ktoré začínali o ôsmej a končili o jedenástej. Bolo to nádherné. Užívala som si západ slnka, pokojné pozorovanie, a po skončení plavby som nevynechala večernú prechádzku. Keďže v tom čase bol polárny deň, svetlo bolo naozaj stále a spávať som bežne chodila asi o druhej. Na druhý deň som vstávala okolo deviatej a doobeda, alebo skôr do ďalšej plavby, som bola v kancelárii vo výskumnom centre.

Čo bolo vašou náplňou práce na lodi?

Na loď sme išli zbierať dáta. To znamená, že sme pozorovali s pripravenými foťákmi hladinu a čakali, či sa niečo objaví. Jeden pozoroval veľryby a prírodné podmienky. Zaznamenával environmentálne dáta typu vietor, oblačnosť, zrážky – tie sa zbierajú každú polhodinu. A zapisoval si aj behaviorálne údaje. Čo znamená, že si poznačí, kedy sa veľryba vynorí, kedy sa ponorí, ako dlho jej to trvá. Či má nejaké zaujímavé správanie, ako napríklad výskoky z vody.

Je to veľa úloh naraz. Tomu druhému stážistovi zostala nejaká práca?

Jasné, ten druhý fotil. Aj to bolo dosť náročné. Takže som buď striehla z pozorovacej veže na veľryby s foťákom, alebo som si zapisovala, čo robia a aké sú podmienky, ktoré by mohli ovplyvniť ich správanie. Neskôr v kancelárii som sa venovala tvorbe katalógov a spracovaniu tých dát, ktoré sme nazbierali. Z fotiek som identifikovala veľryby, hľadala nejaké znaky – odlišnosti a podobnosti.

Určite ste zažili veci, ktoré sa pre vás možno stali rutinou, ale pre nás sú úplnou exotikou. Viete si spomenúť na nejaký zaujímavý zážitok?

Napadá mi jeden vtipný. Keď sme tagovali veľrybu, čo znamená, že sme jej pripínali lokátor, vďaka ktorému sme vedeli určiť jej pohyb a správanie.

To ste sa dostali tak blízko?

Robí sa to takým špeciálnym stickom, vyzerá to ako veľká selfie tyč. Takto blízko sa dá dostať k veľrybe len v čase oddychu, v noci, keď ich neotravujú lode. Aj my sme boli len na malej loďke. Úlohy boli presne rozdelené. Jeden bude tagovať, druhý kormidlovať, tretí fotiť a pozorovať a posledný lietať s dronom. Lenže dlho sa nám nedarilo nájsť pokojnú veľrybu. Všetky sa buď kŕmili, takže mali otvorené oči a vedeli vyštartovať priamo po tebe. To je veľmi nebezpečné. Taký zásah, aký sme sa chystali urobiť, je možný len pri pokojnej rybe, ak sme nechceli riskovať. Konečne sme našli pokojnú veľrybu. Ale v momente, keď sme už boli pripravení, začala sa kŕmiť presne smerom k nám. Proti nám sa teda rútila veľryba s otvorenou papuľou. Rýchlo sme naštartovali čln a chceli sme v pokoji odísť, ale stala sa zvláštna vec, ktorú si doteraz nevieme vysvetliť. Z nejakého dôvodu sme o niečo zavadili motorom pod hladinou. Nebolo možné, aby sme narazili na dno, lebo sme vedeli, že pod sebou máme niekoľko desiatok metrov vody. Nechápeme teda ako, ale motor sa rozbil. Veľryba nás našťastie minula, ale až do rána sme plachtili, veslovali, nechávali sa unášať prílivom až na breh. Teraz sa tomu veľmi smejem, ale v tej chvíli mi nebolo všetko jedno.

Ako vedkyni vám neprekážajú aktivisti? Možno preháňajú, robia zlé meno…

Aktivisti primárne bojujú za to, aby sa ukončil lov veľrýb, ktoré v tejto dobe naozaj nie je potrebné loviť. Už sa to naozaj toľko nerobí, ale napríklad na Faerských ostrovoch raz za rok v rámci ich kultúry ešte áno a to mi naozaj prekáža. No veľrybí aktivisti nerobia nejaké extrémne radikálne kroky typu hádzania oleja na maľby alebo nejaké sabotáže, skôr sa činia prostredníctvom rôznych vzdelávacích aktivít či spoločného čistenia pláží, písaním petícií alebo listov. Podľa mňa je veľmi super poukázať na problém zdravým a kultúrnym spôsobom – a ešte pri tom vyčistiť pláž! – a veľmi to podporujem.

Autorka: Sofia Michalčíková

Fotografie: Michaela Šulavíková

Posledná plavba lode Wager spája dokumentárny realizmus s filozofickou otázkou objektivity.

Históriu píšu preživší. Ale môžu si ju aj vymyslieť? Túto otázku si kladie čitateľ najnovšej knihy Davida Granna už od prvých strán.

Posledná plavba lode Wager z roku 2024 zachytáva tragický príbeh posádky plachetnice z polovice osemnásteho storočia. Americký autor však predkladá viac než historický dokument. Vytvára literárnu konfrontáciu s pravdou samotnou.

Tri denníky, tri reality

Kniha nemá klasickú hlavnú postavu. Namiesto toho autor predstavuje trojicu mužov, z ktorých každý vnímal katastrofu inak.

Kapitán Cheap túžil po velení vlastnej lode. Dostal malú nemotornú plachetnicu a s ňou zodpovednosť za dvesto päťdesiat životov. Lodný tesár Bulkeley si zakladal na rešpekte a tvrdohlavosti. Mladý poručík Byron prežíval romantické sny o námorníckej službe.

Všetci traja si viedli denníky. Ich výpovede sa často nezhodovali, čo vytvára literárne napätie medzi subjektívnymi pravdami.

Reťaz tragédii začína už na palube. Skorbut, strata kontaktu s flotilou, búrky a napokon stroskotanie. Grann však ukazuje, že skutočné peklo začína až na nehostinných brehoch Patagónie.

Cez dvesto ľudí bez potravín v mraze. Autor naturálne opisuje, ako núdza mení ľudí na zvery. Každú zradu, každú smrť, každý zúfalý pokus o útek si niekto zaznamenáva.

Dva roky atmosféry paranoje vytvárajú nekonečný kruh konfliktov. „Zahľadenosť do seba v čase najväčšej krízy“ – takto Grann charakterizuje ľudské správanie v extrémnych situáciách.

Dokumentárny realizmus bez sentimentu

Grann sa etabloval ako majster dokumentárnej literatúry. Drží sa faktov, vychádza z primárnych zdrojov, denníkov a súdnych spisov. Knihu dopĺňajú archívne dokumenty a autorove fotografie z patagónskeho ostrova.

Postavy vykresľuje komplexne, ale s chladným odstupom. Ani raz čitateľ nepocíti romantický nádych, na aký sme zvyknutí z populárnych filmov o námorníkoch.

Naturálne opisy skutočného utrpenia definitívne vyvrátia kult pirátov ako prototypu slobody. Grann bez servítky odhaľuje krutú realitu tej doby.

Miestami sa čitateľ môže stratiť v množstve mien a opisov. Niektoré pasáže prerušujú sústredenú dejovú líniu. Jazyk zostáva pútavý, no vyžaduje trpezlivosť.

Toto nie je klasický triler, ale dokumentárny román s vlastnými pravidlami. Grann si vyžaduje špecifické publikum – čitateľov ochotných premýšľať nad textom.

Večná téma v historickom kostýme

Otázka objektivity vystupuje v knihe podobne očividne, ako v súčasnej spoločnosti. Grann rieši problém, ktorý poznáme z každodenného života – účastníci rovnakej udalosti ju opisujú úplne inak.

Autor sa zameriava na konkrétne ľudské osudy, ale jeho téma presahuje osemnáste storočie. V dobe „alternatívnych faktov“ pôsobí kniha ako varovanie pred jednoduchými odpoveďami.

Grann nikdy nezodpovedá kľúčovú otázku. Nevie, kto bol vinníkom celej tragédie. Nekáže o tom, akým zločinom sa dalo predísť. Nehovorí, kto je pred očami „Boha a ľudí čistý“.

Namiesto toho predkladá informácie a vyzýva čitateľa na vlastný morálny súd. Ak je to vôbec možné.

Posledná plavba lode Wager funguje ako súdny proces bez verdiktu. Do detailov, ale s odstupom opisuje okolnosti stroskotania, ale jej hlavná hodnota spočíva v otázkach, ktoré zostávajú nezodpovedané.

Autorka: Sofia Michalčíková

Byť ekologický je dnes in a myslím si, že to je správne. Všetci triedime odpad a odsudzujeme tých, ktorí to nerobia. Teda ja ich určite odsudzujem… Nosíme plátenné tašky a pijeme z termosiek namiesto plastových fliaš. V obchodoch všade svietia nápisy „bio“, „eko“ a „lokálne.“ No je ekológia a udržateľnosť naozaj dostupná pre každého?

Áno, v dokonalom svete by sme chodili na bicykli a hromadnou dopravou, nakupovali by sme v bezobalových obchodoch a na miestnych trhoch od lokálnych farmárov. Lenže realita je krutá. Ceny takýchto ekologických potravín a udržateľných vecí sú veľmi vysoké oproti bežným alternatívam. Napríklad, byť vegánom nie je pre každého. Jasné, poznáme takú tú frázu, že kto chce, ten si spôsob nájde. No, aj keby som chcela, nedokážem si teraz ako študentka po finančnej stránke predstaviť, že by som si mala kupovať iba rastlinné produkty a nejesť mäso. Pretože jesť mäso je jednoduchšie. Niekto by mohol namietať, že stojí viac ako zelenina, ale vegáni nejedia iba zeleninu… Udržateľnosť je dnes obrovskou výsadou.

Príde mi to paradoxné, pretože takýto životný štýl má chrániť planétu a budúcnosť, no v reálnom živote si ho môžu dovoliť len tí najbohatší z nás. Na internete stále vidím, ako nemôžem nakupovať v reťazcoch s rýchlou módou. Ale čo už počúvam menej je, že je v poriadku si nakúpiť v takomto reťazci alebo na čínskej stránke, ak na to nemám. Takéto rady o udržateľnosti a nakupovaní by si mohli zobrať k srdiečku najmä slečny influencerky, ktoré zarábajú mesačne ako tri bohatšie štvorčlenné rodiny a potom natočia video, čo nové si objednali na čínskych weboch. Celá krabica oblečenia, a to len za dvadsať eur. Super! Ďakujem za to, že myslíš iba na seba.

Aby som vyzdvihla aj alternatívy, ktoré sú lacnejšie. Chodiť pešo je zadarmo, nekupovať zbytočnosti je zadarmo, triediť odpad je zadarmo, piť z pohára namiesto z plastovej slamky je tiež bez poplatku. No a to je asi všetko. Snažila som sa toho vymyslieť viac, ale akosi mi nič neprichádzalo na um. Ešte možno – opraviť staršie pokazené veci, ale to určite nie je zadarmo, ak si to človek nevie urobiť sám. Často to je ešte drahšie ako si kúpiť novú vec, pretože je málo opravárov, lebo všetci sa rozhodli chodiť na vysokú školu a sedieť v kancelárii, ale to už je debata na inokedy.

Bohužiaľ nemám riešenie na túto prekérnu situáciu. Každý môže prispieť k zelenšiemu svetu toľko, koľko je v jeho možnostiach, a nikto by ho nemal nútiť sa cítiť zle za to, že nerobí dosť. Inak sa môže stať, že v mene záchrany planéty budeme polarizovať už aj tak rozdelenú spoločnosť.

Autorka: Kristína Chovancová

Čo má spoločné sushi, k-pop, taco a slovenská fujara? Všetky tieto prvky, aj keď to na prvý pohľad nemusí byť jasné, reprezentujú kultúru. Lokálnu alebo, ako tomu dnes hovoríme, globálnu. V súčasnom rýchlom svete, svete lacného cestovania, medzinárodného obchodu a pätnásťsekundových videí, nastáva otázka, či môže tradičná kultúra prežiť v globalizovanom svete alebo je odsúdená na zánik.

Globalizácia prepája krajiny, spoločnosti a jednotlivcov naprieč kontinentmi. Prakticky uľahčuje celý náš život. Od obchodu cez komunikáciu až po cestovanie. Keď sa na to pozrieme cez kultúru, vidíme, že v rovnaký deň môžeme sledovať kórejský seriál, jesť mexickú kuchyňu, popritom počúvať americký rap, a to všetko bez toho, aby sme vytiahli päty z domu.

Znie to úžasne, no má to aj svoju tienistú stránku. Obrovské krajiny, ako sú napríklad Spojené štáty, čoraz viac dominujú globálnemu priestoru a výsledkom môže byť kultúrna homogenizácia. Jednoducho povedané, všetko začne znieť a vyzerať rovnako.

Tradičná kultúra sa často považuje za akýsi prežitok. No je veľmi dôležité, aby sme si ju zachovali. Je to odraz identity – našich koreňov, hodnôt a spôsobu života. Je to spôsob, ako po stáročia rozumieme svetu a sebe samým. Napríklad slovenský folklór – kroje, ľudovky, modranská keramika, korbáče, rezbárstvo… to všetko nás robí jedinečnými. Ak by sme sa o tieto hodnoty prestali zaujímať, hrozilo by, že o túto jedinečnosť prídeme.

Globalizácia nás núti prispôsobovať sa. Decká poznajú zahraničných influencerov viac ako miestne rozprávky. Tradičné remeslá často zanikajú, pretože kto by si kúpil ručne upletený košík od lokálneho košikára za vyššiu sumu, keď si môže taký istý objednať z obrovského čínskeho e-shopu za pár eur. Za zmienku stojí aj komercializácia kultúry. Ľudové tance sa často predvádzajú iba ako atrakcia pre turistov, nie ako živá súčasť komunity. Týmto spôsobom strácajú svoj pôvodný význam.

Riešením môže byť napríklad spájanie ľudových motívov s modernými štýlmi. Za vypočutie stojí takýmto spôsobom vytvorené Na skalách od slovenského rapera Gleba. Spojil pieseň od Václava Petlana – Krásne je v Tatrách, so svojím rap štýlom. Alebo pieseň od rapera Sameya, Valeriya, kde spojil ľúbostnú pieseň od skupiny Elán – Ak nie si moja, s clivým rapom.

Aj tieto hudobné počiny sú dôkazom, že kultúra sa môže vyvíjať, ale zároveň si môže zachovávať autenticitu. Treba, aby sa kultúra nezachovávala len za vitrínami v múzeách, ale ako živá súčasť dnešného života a nás všetkých.

Globalizácia teda nemusí predstavovať iba ohrozenie kultúry, môže byť aj príležitosťou na to ukázať svetu, akí sme. Čo môžeme pre zachovanie tej lokálnej urobiť, je napríklad rozhodnúť sa predsa len kúpiť ručne pletený košík od pána na trhu zároveň sa s ním skúsiť porozprávať o jeho živote, a vášni pre košikárstvo a či tomuto remeslu učí aj niekoho iného.

Autorka: Kristína Chovancová

Posledná sobota v apríli v Prahe patrila protestom. Konkrétne Pochod pro život, ktorý organizovalo Hnutí pro život a antiprotest, ktorý organizovala platforma Praha je feministická. Antiprotest zablokoval demonštrantov, ktorí po prvýkrát nedokončili celú trasu. Po niekoľkých hodinách blokády sa ho rozhodli rozpustiť.

Tieto protesty nie sú nič nové pod slnkom. Veď aj na Slovensku sa pravidelne organizujú. Avšak, Hnutí pro život okrem toho, že je konzervatívne, je aj kontroverzné. Podľa denníka Alarm, jeho predseda Radim Ucháč, predstavil svoj plán ultrakonzervatívnej siete Agenda Europe, ako docieliť úplný zákaz potratov. Malo by ísť o zoznam „zlých žien“, ktoré podstúpili interrupciu. Toto riešenie by malo rešpektovať slobodu voľby, no zároveň oddelí zlé ženy od ostatných. Teda spoločnosť nimi bude pohŕdať a ukazovať na ne prstom, čo bude výstrahou pre tie ostatné, a aby sa vyhli takejto hanbe potrat nepodstúpia. Chorvátsky web Portal Novosti, ktorý s touto informáciou prišiel, skúmal spolu s ďalšími médiami z rôznych štátov uniknutú internú konverzáciu tejto siete.

Podľa dokumentu, ktorý zverejnilo Fórum európskeho parlamentu Restoring the natural order, sa Agenda Europe zaoberá bojom proti právam kvír ľudí a ide proti reprodukčným právam žien. Skupina by sa mala skladať z ľudí z Vatikánu, ultrakonzervatívnych politikov, antigenderových organizácií a lobistov.

Ďalej, ako uvádza portál Seznam Správy, sa Hnutí pro život spolu s tromi českými poslancami pokúša presadiť povinné upozornenia na tehotenských testoch s odkazom na ich webové stránky. Ak by tak výrobcovia testov neurobili, hrozila by im pokuta až dva milióny korún. Tento návrh vyvolal na sociálnych sieťach vlnu nevôle.

Pochody za život mi nevadia. Síce sa vôbec nestotožňujem s ich myšlienkou ani protestujúcimi a tým, že do toho zaťahujú deti, ktorým dávajú držať transparenty, ktoré nedokážu ani prečítať. Prekáža mi však Hnutí pri život ako organizácia, ktorá nemá také čisté a mravné úmysly, aké prezentuje. Na svojej stránke podávajú všetky informácie veľmi emotívne a nátlakovo. Vo videu zverejnenom na ich stránke sa napríklad uvádza, že osemdesiat percent žien podstupuje interrupcie pod nátlakom. Zdroj? Proste nám ver. To je asi dôveryhodný zdroj. Myslím si, že uniknuté konverzácie ukazujú snahy predsedu Radima Ucháča urobiť viac ako len ochrániť deti, a to vziať ženám právo rozhodnúť sa.

Preto mala blokáda zmysel. Nie je to iba gesto proti pochodu a rozdielnym názorom na jednu tému. Ide o vyjadrenie nesúhlasu s hnutím, ktoré sa tvári ako ochranca života, detí, rodín a žien, ale jediné, o čo ide, je kontrola ženských tiel, trestanie a ukazovanie prstom. Treba stáť na strane tých, ktorí sa neboja ukázať nesúhlas. Právo rozhodnúť sa, čo sa bude diať s vlastným telom, by nemalo byť odoprené nikomu. Je to základná ľudská sloboda, ktorú by sme mali brániť. Možno by sa ľudia ako Radim Ucháč mali viac zaoberať deťmi v detských domovoch, ako cudzími telami.

Autorka: Kristína Chovancová

Na Slovensku máme zvyk hovoriť – máj, lásky čas. Krásna veta, spätá s tradíciami, ako keď muži stavajú máje na námestiach pre ženy ako znak ich lásky, alebo tradičné bozky zaľúbených párov pod rozkvitnutými čerešňami. Okolie nám kvitne, slnko je na oblohe vidno čoraz častejšie a aj dlhšie. Ľudia sa tešia z teplých dní, v ktorých cítiť kúsok leta, a prejavujú svoje city, lásku a náklonnosť svojim blízkym. Každý má tú svoju bublinu, vyplnenú ružovou vatou a smiechom.

Je toto dôkaz toho, že sme ako národ schopní byť nežní? Byť prajní a milí? Ak áno, prečo to dokážeme len voči skupinám ľudí, ktoré sú podľa našej perspektívy hodné toho, aby boli milované? Lebo keď si otvorím komentáre na sociálnych sieťach pod príspevkami s témami, ktoré polarizujú spoločnosť, je tam vždy toľko nenávisti, že mi z toho vychádza len jeden záver: Ako spoločnosť sa vo svojich komunitách tvárime, že vieme naplniť vyjadrenie máj, lásky čas aj v našich životoch. Avšak, keď túto bublinu naruší niečo, na čo nie sme zvyknutí, celé čaro mája a jeho ľúbostnej symboliky sa vytratí.

Doprajeme lásku tým, ktorých si vyberieme, a pritom prehliadame pravdu, že každý má na ňu právo. Všetky ženy a všetci muži. Bez ohľadu na ich vzdelanie, prácu, či rodinný stav. Lásky sú hodní aj ľudia inej farby pleti a inej národnosti ako len tej bielej a slovenskej. Lásku si zaslúžia aj všetci členovia LGBT komunity a – v širokej pointe – každý slušný človek na tejto planéte. Dokážeme doslova a do bodky dodržiavať tradície späté s veľkonočným pondelkom v ich plnosti, aj tak, ako by sme nemuseli, no nedokážeme žiť ani jeden mesiac v pocite lásky– ani v tom, ktorý je práve o nej.

Sme krajina, ktorá je názorovo silno ovplyvnená katolíckou cirkvou, že to niekedy nedáva zmysel. Kde sa vytratil z ľudí ten Boh, v ktorého väčšina z nás verí? Neprináleží mi posudzovať vieru iných, no zaráža ma, ako si ju každý ohýba podľa vlastnej vôle. Ak sa nemýlim, Boh odkazuje svojim veriacim, aby milovali blížneho svojho tak ako seba samého. Aby ľudia otvárali dvere cudzím ľuďom a vítali ich vo svojich príbytkoch s otvorenou náručou. A aj keď nie som teológ, myslím si, že je nad slnko jasné, že sa nerozprávame len o skutočných domoch, ale o našich srdciach. Aby sme vedeli do svojho vnútra pustiť ľudí bez súdenia a bez akéhokoľvek predsudku, s otvorenou náručou. Veď kto je bez chyby, nech prvý hodí kameňom.

Napriek tomu, ako máme v sebe zakorenenú vieru v Boha a katolícka cirkev je u nás stále veľmi populárna, máme ako spoločnosť tendenciu vyberať si z Božieho slova len to, čo sa nám hodí. Ľudia tvrdia, že milujú svojich blížnych, no keď im povie, že je gej, tak ho zavrhnú, lebo je to podľa Biblie hriešne. Ľudia tvrdia, že majú vo svojom srdci miesto pre svojho blížneho, ale keď je ich nový kolega Ukrajinec, tak sa s ním nechcú rozprávať. Tvrdia, že majú otvorené príbytky, no keď bude vo vedení ich firmy žena, tak ju zosmiešnia.

Tento mesiac je v znamení lásky. Učí nás to naša tradícia, učí nás to Boh. Odmietame fakt, že v dávnych časoch sa mali ľudia radi bez ohľadu na spoločenské, etnické či sexuálne vrstvy. O tom aspoň svedčia naše ľudovky.

A ja naozaj neviem, ktorý Boh ľuďom vraví, aby boli neprajní jeden voči druhému. Aby bolo úplne v poriadku urážať ľudí na sociálnych sieťach tými najhrubšími výrazmi a pritom si myslieť, že som dobrý človek, lebo doma som v poriadku.

Máj, lásky čas. Zoberme toto obdobie a naučme sa rozdávať lásku nielen vo svojich bublinách, ale aj pre druhých ľudí, ktorí sú jej takisto hodní – bez predsudkov a bez šikany.

Autor: Samuel Barienčík

Veľkonočný pondelok, deň plný ľudovosti a folklóru. Je celkom paradoxné, že v takej katolíckej krajine sa národ najprv stíši na 40-dňové pôstne obdobie. O to viac sa zahĺbi počas predĺženého víkendu od Zeleného štvrtka po Veľkonočnú nedeľu, keď sa ľudia najprv prísne postia a v nedeľu, po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, vypuknú oslavy. V domácnostiach, ktoré si to môžu dovoliť, nájdeme veľké hody plné rezňov, šalátov a zákuskov.

Ten paradox prichádza po polnoci z nedele na pondelok. Celé pôstne obdobie, zahĺbenie sa a návštevy kostola, akoby zmizli, keď muži posilnení alkoholom vyjdú do ulíc, aby ženám dopriali „krásu a zdravie“. Títo chlapi často netušia, aký je pôvodný význam tejto tradície a oblievajú dievčatá, a takisto ich aj šibú skôr len preto, aby sa zabavili. Rozveselia sa na tom, ako pred nimi utekajú a kričia. Samozrejme, očakáva sa, že dámy ich následne ponúknu alkoholom a zákuskami.

Nerozumiem, prečo to mužov tak rajcuje, ale predstava poníženia ženy mi až taká napĺňajúca nepríde. Tento zvyk s prvkami násilia stratil svoje čaro asi vtedy, keď sa z folklórnych osláv, kde sa všetci oblečú do krojov, spievajú ľudové pesničky a užívajú si ten deň ako muži, tak aj ženy, premenil na niečo iné.

Tradičný oblievač, symbol zdravia a krásy, sa zmenil na opitého výtržníka, ktorý často nevie odhadnúť svoju silu ani to, čo sa patrí a čo nie. Čaro sa z tradície vytratilo asi aj s dobou, v ktorej ľudia už neveria v čarodejníctvo, v polyteizmus a v očistu svojich činov cez ľudovosť. Ľudia si tradíciu oblievania vysvetľovali formou až rituálnej očisty.

V spoločnosti môžeme teda vidieť, ako sa vytráca hranica medzi tradíciou a jej zneužívaním na to, aby sa muži opili, zbili ženy a vypýtali si od nich výslužku. To, ako jasnejšie nastaviť hranicu a ako pristupovať k Veľkonočnému pondelku v modernej spoločnosti, ktorou hádam sme, je otázka na samostatnú tému. Vo svojom okolí vidím, že tento zvyk s násilným podtónom viacerí vnímajú ako zastaraný. Mnohí ľudia ho dokonca vnímajú ako trápny.

Nehovoriac o tom, že tento zvyk zneužívajú nielen dospelí, ale už aj deti, ktoré rodičia vedú k tomu, aby chodili šibať a za to dostávajú nielen sladkosti, ale aj peniaze. Chlapci sa každoročne na tento deň preto tešia, lebo vidia za tým možnosť zárobku, aký celý rok nevideli.

Jedným z riešení by mohla byť menšia konzumácia alkoholu, čoho sa asi nedočkáme. Viac pravdepodobná zmena je, že sa ľudia zamyslia nad podstatou tradície, možno si čosi o nej naštudujú a popremýšľajú, či je dôležité tento sviatok dodržiavať. To, že by sme prestali praktizovať jednu ľudovú tradíciu, ešte neznamená, že sme o niečo menšími národniarmi, že sme o niečo menej hrdí na našu históriu a zdedený folklór.

Ak by sa tak niekto cítil, môže namiesto Veľkonočného pondelka ísť podporiť kultúrne podujatia s folklórnym základom. Ísť tancovať a spievať s ľuďmi v krojoch, naučiť sa tanec, poviedku, históriu, rozprávať sa v spoločenstvách, obnoviť zabudnuté remeslo. Toto sú všetko cesty, pri ktorých stále môžeme živiť naše dedičstvo. Okrem toho, že je to prínosnejšie pre kultúru a aj pre nás samých, by to prinieslo aj viac života do ľudovej kultúry.

To, že raz za rok vyleješ na ženu kýbeľ ľadovej vody, zbiješ ju a potom si od nej vypýtaš alkohol, z teba nerobí národniara ani človeka hrdého na naše dedičstvo, ale devianta. Kultúrne podujatia, vzdelávanie sa a záujem o nenásilný folklór, tradície a históriu z teba spravia človeka hrdého na svoju vlasť.

Autor: Samuel Barienčík

Film Surfistka z roku 2011 zachytáva príbeh, ktorý je postavený na skutočných udalostiach zo života surferky Bethany Hamilton. Ako diváka vás režisér Sean McNamara cez hlavné postavy vtiahne do krásneho a pokojného prostredia pri mori na Havaji. Zoznamujeme sa s hlavnou protagonistkou Bethany, ktorú hrá AnnaSophia Robb. Okrem nej sa nám odkrýva aj jej okolie, v ktorom žije – jej rodina, priatelia a tiež súperky v surfovacích súťažiach.

Bethany si zároveň buduje aj vzťah s Bohom cez kresťanské spoločenstvo, a tak sa celá pointa filmu prehlbuje aj do teologických, náboženských a filozofických tém. Prvá polhodina sa vyvíja veľmi pokojne a mierne, no s každou scénou vo vode narastá očakávanie, že príde útok žraloka – až to po tridsiatich minútach naozaj príde.

Po tomto útoku sa dej začína vyvíjať rôznymi smermi a vyzýva diváka na zamyslenie sa nad perspektívami rôznych postáv. Ako sa postaviť k tomu, že nevinné dievča bude do konca života zmrzačené? Prečo Boh dopúšťa takéto skutky? Ako sa majú postaviť rodičia k presvedčeniu svojej dcéry pokračovať v surfovacej kariére?

Sledujeme cestu Bethany, ako sa odhodláva a vracia späť do vody, kde predtým trávila veľa svojho voľného času. Prechádza cestou vo svojej viere a zdôrazňuje dôležitosť odhodlania a podpory svojej rodiny a priateľov. Dojímavý film, pri ktorom človek cíti nádej, že dokáže všetko, čo chce, pokiaľ bude vytrvalý a snaživý, má ale aj svoje chyby – ako aj iné filmy.

Niektoré miesta sú trochu dejovo plytké. Napríklad jej zotavovanie po útoku a prežívanie tých prvých emócií po tom, čo sa otriasla zo šoku, bolo vykreslené v pár minútach. V podstate do pätnástich minút po tom, čo sme sledovali more zafarbené krvou a jej zranené telo, bez jednej ruky, sme videli, ako je naspäť vo vode a snaží sa bojovať so svojím hendikepom.

Herecké výkony miestami zaostávali, tak ako aj samotný príbeh, a aspoň na mňa cez obrazovku neprešli niektoré emócie, ktoré vo mne asi mali byť vyvolané. Chvalabohu, to je iba pár momentov z filmu, ktoré sú úplne zanedbateľné v porovnaní so silnou myšlienkou, ktorú tento príbeh ponúka, a s pocitom, aký po dopozeraní v divákovi ostane. Pocit, že dokáže všetko, čo si zaumieni – pri troche viery a veľa snahy.

Autor: Samuel Barienčík