Browsing Category

Nezaradené

SUPERSTARISTA SILVESTER ROŠTÁR: „NA LEOŠA SOM NEUROBIL DOBRÝ PRVÝ DOJEM“

Súťažiaci Silvester Roštár (23) prezradil, ako v skutočnosti vyzerá zákulisie speváckej show Superstar a čo diváci pred televíznymi obrazovkami nevedia.
Silvester je študentom odboru žurnalistika na Univerzite Komenského v Bratislave, kde študuje v prvom ročníku magisterského stupňa. Do známej speváckej súťaže sa prihlásil s vidinou úspechu. Ako hodnotí natáčanie a prečo sa rozhodol do toho ísť?

Ako vám napadlo prihlásiť sa do Superstar?
Súťaž sledujem už od roku 2004 a odvtedy som si predstavoval, že sa tam raz prihlásim. Tento ročník som si povedal – prečo to neskúsiť, a tak som poslal prihlášku. Bolo to z mojej vlastnej iniciatívy.

Ako reagovala vaša rodina a blízki, keď ste im oznámili, že ste sa prihlásili do súťaže?
Reagovali pozitívne. Veľmi dobre ma poznajú a vedia, že som šialený a odhodlaný pustiť sa do čohokoľvek. Aj keby ma od toho odhovárali, aj tak by som to skúsil. Nerozumejú jedine tomu, prečo sa snažím vyhľadávať takéto stresujúce situácie. Každopádne, verili mi a podporovali ma. Môj otec tiež spieva a od detstva ma k tomu viedol, takže sa veľmi potešil, keď som mu oznámil, že som postúpil.

Chodili ste aj predtým na hodiny spevu?
Áno, už od základnej školy hrám na klavír a tam si všimli, že viem aj spievať. Do mojich 18. rokov som navštevoval základnú umeleckú školu a spev som študoval. Potom som s tým prestal, keďže tam chodili väčšinou mladšie deti a ja som bol najstarší. Začal som chodiť na vysokú školu a nemal som veľa času venovať sa spevu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa prihlásil do Superstar. Chcel som si jednoducho zaspievať a počuť spätnú väzbu od odbornej poroty.

Predchádzali prvým kastingovým kolám, ktoré sa vysielali v televízií, aj nejaké výberové konania?
Prvé bolo v každom krajskom meste na Slovensku. Pochádzam z okolia Banskej Bystrice, tam bol môj prvý konkurz. Prišiel som pred porotu a oni si môj spev vypočuli, nahrali ma a urobili so mnou krátky rozhovor. Potom nahrávky poslali režisérovi a oznámili mi, že postupujem do druhého výberového kola, ktoré sa konalo v Bratislave. Hodnotil nás tam režisér a rôzni hlasoví pedagógovia, ktorí posudzovali, či sa hodíme do televízie. Odtiaľ ma posunuli do prvého kastingového kola, ktoré sa už nahrávalo a bolo odvysielané v televízii.

Ako je možné, že po prvých dvoch výberových kolách postúpili aj ľudia, ktorých vystúpenia neboli pastvou pre uši?
Je to šou. Režisér vyberá spevákov a hodnotí, ktorí sú zaujímaví a ktorí nie. Každý, kto sa prihlási, musí rátať s rizikom, že neuspeje. Myslím si, že zlých spevákov „posúvajú“ preto, aby popri nich vynikli tí dobrí. Treba s tým počítať a ešte pred prihlásením sa do Supestar, je potrebné sa opýtať ľudí zo svojho okolia, ako hodnotia môj spev. A ak mám nejakú sebareflexiu, tak ľahko zistím či mám na to, zúčastniť sa speváckej súťaže. Superstar je komerčná šou, kde ide aj o zábavu a človek musí vedieť, že to nie je len o speve, ale aj o osobnosti a o tom, ako dokážeš zaujať a byť originálny.

„Vôbec neľutujem, že som sa prihlásil. Bola to skvelá skúsenosť a som rád, že som bol súčasťou tejto šou.“

Pri vašom prvom kastingu ste sa všetkým porotcom páčili. Výhrady mal iba Leoš Mareš, ktorý sa vyjadril, že sa mu váš spev nepáči.
V živote je to tak, že ti nesadne každý. A ja som sa asi Leošovi na začiatku nepáčil ako osoba a nezaujal ho ani môj spev. V dokrútke som spomenul, že som sa chcel stať moderátorom, ale na ten post ma nechceli, tak som si nakoniec vydrel pozíciu spravodajcu. Hneď, ako som vošiel, Leoš na mňa reagoval trochu bojovou terminológiou a pýtal sa ma, prečo ma nezobrali, či som nebol dosť dobrý. Možno si to len namýšľam. Každopádne, postupom času zmenil názor a v druhom kole ma pochválil. Všetkých porotcov som mal rád a rozumeli sme si. Na Leoša som asi neurobil dobrý prvý dojem.

V bunkri ste spievali hit od One Direction – One way or another. Porotcovia vám vytkli, že je to zlý výber piesne a mali by ste sa sústrediť na iné hudobné žánre. Konzultovali ste voľbu pesničky s niekým, alebo ste sa rozhodli sám?
Zvyknem si vyberať skôr pomalšie piesne, pretože sa pri ich interpretácii cítim lepšie. Avšak produkcia odo mňa vyžadovala rýchlu a živú pieseň. Dostal som pokyn, aby som im poslal štyri rýchle piesne a z tých štyroch mi potom vybrali jednu, ktorú som aj spieval pred porotou. Takže nie je to tak, že si vyberám sám do akého žánru a piesne chcem ísť. Keby to záviselo odo mňa, vybral by som si určite inú pieseň, pomalšiu. Je to súťaž a pravdepodobne chceli vidieť, ako si poradím aj s iným žánrom a nakoľko som flexibilný pri speve. Víťaz Superstar by mal byť dokonalý a mal by si vedieť poradiť s akoukoľvek piesňou.

Dostali ste sa do top 48 najlepších chlapcov a dievčat. Spievali ste v kvartete spolu s Tomášom Mikulkom, Dominikou Rovňanovou a Martinou Puchalovou. Priradili vám pieseň Úsmev a v tomto kole ste, žiaľ, vypadli. Ako s odstupom času hodnotíte svoj výkon?
Dlho sme trénovali, ale na ďalší postup to nestačilo. Voľba piesne, ktorú nám vybrali, bola skôr nešťastná. Hneď sme si povedali, že je to trošku nefér, pretože niektorí dostali naozaj žánrovo lepšie piesne, ktoré im sadli. Na druhej strane, možno nás chceli vidieť ako sa pohráme aj s takým, na prvý pohľad, nevýrazným songom. Spravil som maximum a odspieval som to najlepšie, ako bolo v mojich silách. Mal som veľmi veľkú trému a doplatil som na to. Napriek tomu som si to veľmi užil a Supestar bola pre mňa skvelá jazda.

„Superstar nie je len o speve, ale aj o osobnosti a o tom, ako dokážeš zaujať a byť originálny.“

Pri sledovaní súťaže si nešlo nevšimnúť, že ste sa tam stretli silná partia kamarátov. Ako hodnotíte ostatných súťažiacich?
Za veľmi krátky čas sme sa všetci rýchlo skamarátili. Stretli sme sa neznámi ľudia z Česka, zo Slovenska a zistili sme, že si dobre rozumieme. Najviac som si obľúbil Alicu Urcikánovu, Júliu Kramárovu, Luciu Bikárovu a mnohých ďalších. Vôbec neľutujem, že som sa prihlásil. Bola to skvelá skúsenosť a som rád, že som bol súčasťou tejto šou.

Môžeme očakávať, že vás budúci rok uvidíme v ďalšom ročníku Superstar? Alebo premýšľate aj nad inými speváckymi súťažami?
Neviem, ako by reagovali moji blízki, ale za mňa určite áno. Nehanbím sa ešte raz ukázať v televízii a chcel by som to skúsiť budúci rok opäť. Premýšľal som aj nad inými súťažami, napríklad Hlas, Česko Slovensko má talent a podobne. Nechajte sa prekvapiť.

Superstar je o popularite a najmä o tom, ako sa zviditeľniť. Aký nárast followerov na Instagrame ste zaznamenali?
Niektorým stúpli followeri v desiatkach tisícoch. Chýbalo mi šťastie a nebol som taký úspešný ako iní súťažiaci. Pred súťažou som mal nejakých 500 followerov a dnes ich mám skoro štyritisíc. Som vďačný všetkým mojim fanúšikom. Prichádza mi veľa krásnych správ a asi ako jeden z mála som zatiaľ nezaznamenal žiadnu nepríjemnú reakciu od divákov.

Už poznáme top 10 najlepších spevákov v tomto ročníku Superstar. Kto je váš favorit na víťaza?
Milujem všetkých, ale najviac držím palce Julii Kramárovej a Lucii Bikárovej. Z chlapcov je skvelý Michal Šafrata. Ja k tomu nepristupujem objektívne, keďže ich poznám osobne, tak im držím palce aj na základe toho, že sme kamaráti a najmä preto, akí sú ľudia a aké majú povahové vlastnosti.

Text: Erika Baňasová
Foto: archív Superstar

Zora Komžíková: Niektoré mačky nepotrebujú zachrániť

Veľa z nich však áno. MačkySOS je občianske združenie na základe dobrovoľníctva. Jeho predsedníčka Zora Komžíková nám porozprávala ako funguje organizácia, ktorá pomáha mačkám v núdzi.

Ako vznikol nápad založiť MačkySOS?
Tri zakladateľky nachádzali vonku bezprizorné zvieratá, ktoré vyslovene potrebovali pomoc alebo vyzerali byť týrané. Začali si ich brávať domov a starať sa o ne. A od toho bol už len krok k myšlienke, prečo neurobiť takéto občianske združenie a nezainteresovať do toho viac ľudí. Bolo nevyhnutné, aby začalo fungovať najmä v mestách.

Aké boli začiatky?
Zakladateľky spojili sily s MVDr. Katarínou Čentešovou, ktorá v tom čase skončila vysokú školu a začala pracovať v Slobode zvierat. Ich klietkový systém sa jej ale nepáčil. MačkySOS to začali robiť podľa českého modelu, ktorý už fungoval, teda spôsobom domácich depozitov (pozn. red. Mačky nie sú v útulkoch, ale až do adopcie u ľudí doma. S dobrovoľníkmi sa podpisuje dohoda a etický kódex). Mačky boli v jednotlivých domácnostiach, a tak lepšie pripravené ísť do nových domovov. Postupne k sebe priberali ďalších dobrovoľníkov.

Aké je to byť predsedníčkou dobrovoľníckej organizácie?
Dôležité je zorganizovať jednotlivé depozity, keďže sa každý nachádza v inom meste a sú po celom Slovensku. Preto museli byť určené naozaj presné pravidlá, ktorými sa ľudia riadia. Podpisujú dohodu s občianskym združením a etický kódex, v ktorom sú zakotvené všetky naše presvedčenia. Ako by mala vyzerať pomoc zvieratám a čo je a nie je prípustné. Depozity je treba koordinovať a sledovať dodržiavanie etického kódexu. No a potom robím ešte ekonomiku, pretože nám ľudia zverujú svoje peniaze, či už formou darov alebo dvoch percent z daní. Je pre nás veľmi dôležité, aby sme boli transparentní, a teda dôveryhodní.

Z čoho je občianske združenie MačkySOS financované?
Z dvoch percent, tie sú pre nás naozaj gro. Vždy sa ľudí snažíme transparentne oboznamovať, koľko financií sme získali a na čo sme ich minuli. Ďalšia časť sú dary dobrovoľníkov, ktorí nám mesačne prispievajú nejakou čiastkou. Potom sú to adopčné poplatky a členské dary, ale tie sú skutočne veľmi symbolické. Pri adopčných poplatkoch sme sa na jednej strane snažili, aby neboli príliš vysoké a ľudí neodrádzali, a na druhej strane sme tie zvieratká nechceli len tak darovať. Potom by ľudia necítili takú zodpovednosť. Takže za vysterilizovanú, zaočkovanú, odčervenú a zdravú mačičku je to 25 eur. Keby sme to prepočítali, tieto úkony stoja u veterinára cez tristo eur. Je to naozaj symbolická suma.

Náklady na zdravotnú starostlivosť sú vysoké. Spolupracujete s veterinármi alebo s klinikami?
V každom kraji, kde máme depozity, sa snažíme nájsť kliniku, ktorá nám vyhovuje. Jednak po kvalitatívnej stránke, pretože, samozrejme, máme určité štandardy, ktoré nechceme posúvať a tiež sa snažíme dohodnúť zmluvné podmienky formou zľavy. Takže naši depozitári vedia, ktorý veterinár s nami spolupracuje, a tak im prispôsobí aj ceny.

Tým, že sa o zvieratá staráme, je našou jedinou odmenou dobrý pocit, že sme ich zachránili a zaobstarali im dobrý domov.

Chcem si od vás adoptovať mačku, ako na to?
Spravujeme webovú stránku mackysos.sk, kde okrem iných informácií o našej činnosti nájdete aj databázu mačiek ponúkaných na adopciu. Vždy tam je kompletný popis- čo sa s tou mačkou robilo, akú má povahu, spolu s kontaktom na konkrétneho depozitára, u ktorého sa zviera nachádza. Záujemca zatelefonuje a dohovorí si návštevu. Ak sa dohovoria, podpíšu adopčnú dohodu. V nej spíšu všetky dostupné údaje o mačke, aké veterinárne úkony boli robené, aká je, ako bolo kŕmená, všetko, čo o nej vieme povedať. Dohodneme sa na určitých podmienkach chovu.
Pokiaľ sa človek časom nebude môcť z nejakého dôvodu o zvieratko postarať, majú nás kontaktovať. Riešime aj takéto prípady, ľudia sa často dostanú do situácií, keď nevedia, čo s mačkou. Nový adoptívny rodič dostane očkovací preukaz a uhradí poplatok. Ešte sme približne dva týždne v častejšom kontakte, kým sa zviera adaptuje na nové prostredie.

Odmietli ste už niekomu dovoliť adoptovať si mačku?
Áno, niekedy sa napríklad snažím ľudí naviesť na iný typ. Niektorí majú v hlave, že chcú bielu, ale jedna vec je sen a druhá, či sa tá mačka povahovo skutočne hodí do tej domácnosti a sú tam pre ňu vytvorené podmienky. To je jedna časť záujemcov. Druhá má nevhodné podmienky pre chov. Nedávame napríklad mačky rodičom, ktorí si prosia mačiatko na hranie pre deti, podobné požiadavky vyslovene odmietame.

Aké požiadavky myslíte?
Vianočné darčeky, teda či mačka vydrží v pivnici 12 hodín v škatuli, kým to rozbalia pod stromčekom a podobne. Sme preto terčom kritiky, ale to nás netrápi. Tým, že sa o tie zvieratá staráme, je našou jedinou odmenou dobrý pocit, že sme ich zachránili a zaobstarali im dobrý domov. A keď nemáme mať dobrý pocit, potom nie je dôvod to robiť.

Pamätáte sa na nejaký šťastný príbeh?
Tých je určite viac. Napríklad mačky, ktoré objavia naozaj vo veľmi zlom stave a potom sa dajú do poriadku, sú z nich nádherní jedinci, ktorí si nájdu dobrý domov. Takých šťastných prípadov je naozaj veľa. Mali sme napríklad kocúrika, ktorý sa chytil do pytliackej pasce. Musel neuveriteľne trpieť, pretože v nej bol uväznený možno aj desať dní. Bolo to hrozné, v páse bol úplne dorezaný od drôtu. Odtrhol sa, doplazil sa do jedného kvetinárstva, z ktorého zavolali nám. Teraz je v novom domove, máme kontakt s jeho majiteľmi. Takéto veci sú úžasné. Nezanevrel na ľudí, bol naozaj veľmi dobrý pacient, napriek tomu, že sa to zle hojilo a bol asi polroka hospitalizovaný. V takýchto prípadoch je pocit zadosťučinenia o to väčší.

Niekto vám zavolá, že našiel opustenú mačku, čo ďalej?
Museli sme zrušiť telefónnu linku a teraz máme už len mail a Facebook, kde sa tieto veci nahlasujú. Ľudia nás tak bombardovali, že sme to nezvládali. Depozitov je naozaj málo a keď vám niekde umiera mačička a vy pre ňu nedokážete nič urobiť, lebo máte doma 16 zvierat… Bolo to pre nás strašne frustrujúce. Teraz fungujeme buď na maili alebo na Facebooku, na ktorom sa to dá rýchlo riešiť. Pokiaľ nám niekto nahlási mačku v núdzi, snažíme sa navzájom poobvolávať, kto je blízko a kto má aké možnosti.

Často teraz využívame tzv. dočasné opatery. Sú to najmä naši fanúšikovia na Facebooku, ktorí dokážu zviera vziať na týždeň alebo dva k sebe a starať sa oň, s tým, že my hradíme náklady. Medzitým hľadáme možnosti, kam by sme ho vedeli presunúť. Zvieratko často aj trikrát zmení dočasného opatrovateľa. Dobrovoľníci nám naozaj každým rokom viac pomáhajú. Niektorí majú k dispozícii väčšiu kúpeľňu alebo komoru, a to zvieratko si vezmú domov. Keď sú to ťažké stavy, mačka naozaj potrebuje ležať, oddychovať, dobre jesť a musí sa o ňu postarať veterinár.

Databáza zachránených mačiek v občianskom združení MačkySOS.

Zaraďujete mačky do adopcie podľa nejakých podmienok?
Nie. Všetky dávame na adopciu s tým, že vždy úprimne napíšeme, aká tá mačka je. Ak má nejaký hendikep, fyzického alebo psychického charakteru, tak sa presne opíše, pretože to by sa nám vrátilo späť. Do adopcie zaraďujeme aj tie s chorobou ako je napríklad cukrovka, ktorá je na celý život a vyžaduje liečbu. Keď si to zvieratko beriete, viete toľko čo depozitár a vy sa rozhodnete, či do toho idete. Tieto mačky sú často týrané a zlomené, potrebujú znovu začať dôverovať človeku. To je dlhodobejší proces, ktorý ale veľa ľudí vníma ako výzvu.

Existuje nejaké obdobie v roku, v ktorom k vám prichádza viac opustených mačiek?
Práve teraz k nám prichádzajú gravidné mačky a opustené jarné mačatá, ktoré si samé nevedia poradiť a veľa zranených zvierat. To isté na jeseň. Potom sú neskoré mačiatka a v zime prichádzajú skôr zranení „dospeláci”. Ľudia často nájdu opustené, ešte slepé mláďa a proste ho zoberú a niekam odnesú. Dôležité je nerobiť to neuvážene. Naša organizácia stále učí, že mačka si mladé prenáša a nemôže zobrať všetkých päť naraz, tak si ich vždy niekde odloží a vráti sa po ne. Samozrejme, môže sa jej po ceste niečo stať. Často hľadáme “kojace matky”, to znamená, že si nejaký dobrovoľník mača zoberie domov a kŕmi ho z fľaše. Je to veľmi zložitý proces, lebo to musíte robiť každé dve hodiny, ešte aj v noci. A pritom je to často tak, že mačka si ho tam len odložila, lebo hľadá nový úkryt.

Prečo sa MačkySOS venujú aj kastráciam túlavých mačiek?
Je to dôležitá súčasť našej činnosti, a to najmä vo veľkých mestských častiach. Dobrovoľníci mačky odchytia, spolupracujeme aj s ľuďmi, ktorí ich zvyknú kŕmiť. Kastrujeme ich, odčervujeme, spravíme základné vyšetrenia a potom ich vrátime späť do pôvodného teritória. Takýmto spôsobom potom ozdravujeme celé generácie mačiek. Takto azda raz bude menej bezprizorných mačiat, lebo takto je to nekonečný príbeh. A ľudia si tiež často neuvedomujú, že mačky do mesta jednoducho patria. Je to prirodzená deratizácia, ak sú dravé a nepremnožia sa.

Takže každá mačka vonku nemusí byť vyslovene nešťastná, ak je zdravá a má čo jesť?
Presne tak, netreba ich zbytočne zachraňovať, pretože niektoré o to neprosia. Pokiaľ je jedinec zdravý, má dostatok podnetov a jedla vo svojom okolí, tak nemá byť prečo „zachránený” a niekde zavretý. Často si preto všímame, či mačka skutočne potrebuje pomôcť.

Nedávame mačky rodičom, ktorí si prosia mačiatko na hranie pre deti, podobné požiadavky vyslovene odmietame.”

Spolupracujete s inými organizáciami, ktoré sa venujú záchrane zvierat?
Áno, ale menej, ako by som si predstavovala. Keď nemáme dostatok kapacít alebo je nejaký problém, oslovíme organizácie, ktoré fungujú na rovnakých princípoch ako my. Ak niektorá organizácia dostane darom viac krmiva než potrebuje, posunie ho napríklad nám. Toto funguje, ale nie celkom tak, ako by som si predstavovala. Sily sa takto trieštia. Každá organizácia, ktorých je veľa, má tak dvoch-troch členov a keby sa zjednotili do nejakej väčšej, tak si myslím, že by to malo celé väčší význam.

Ako môžeme podporiť MačkySOS?
Dve percentá sú najväčšia pomoc, a potom peňažnými alebo materiálnymi darmi. Často nám ľudia dajú veci po svojej mačičke, ktoré už nepotrebuje. Napríklad nejaké škrabadlá a záchodíky, ktoré sú v dobrom stave. Alebo nakúpia krmivo, aj to je pre nás veľká pomoc. Prípadne sa niekto ozve, že má budúci mesiac čas a môže si zobrať nejakú mačku do dočasnej opatery.

Viete odhadnúť, koľko mačiek ste zachránili?
To presne neviem, ale za šestnásť rokov pôsobenia je to ročne približne do päťsto mačiek.

Koľko mačiek teraz čaká na adopciu?
Toto je tiež číslo, ktoré sa mení každým dňom. Na adopciu ich ponúkame, až keď sú úplne zdravé alebo aspoň zaočkované. Pokiaľ je to možné z hľadiska veku, snažíme sa ich nepúšťať nekastrované preč. Samozrejme, keď sú to maličké mačiatka, je to niečo iné. Ale pri nich je v zmluve jasne napísané, že majiteľ je povinný dať ho kastrovať. To sa snažíme aj kontrolovať, aby sa mačičky zbytočne nemnožili. Tie, ktoré sú už vhodné na adopciu, sú v databáze na našej stránke, teraz je ich tam asi tridsať. Plus v depozitoch sa lieči najmenej okolo sto mačiek.

Text: Laura Smitňová
Foto: internetová stránka OZ MačkySOS

Klavírny virtuóz Patrik Herman: „Ak by moju hudbu niekto nazval tuctovou, bol by som len rád.“

Len nedávno zmaturoval na gymnáziu, ďalej však pokračuje v štúdiu hudby. Mladý klavírny virtuóz, Patrik Herman, v súčasnosti navštevuje konzervatórium v Košiciach, odbor „skladba“. Chce vyštudovať kompozíciu na vysokej škole a uplatniť sa v tvorbe hudby pre televíziu a médiá. Inšpiráciu hľadá v mnohých veciach, práve teraz je týmto zdrojom neprebádaná teória, počúvanie a analýzy iných skladieb.

Cvičenie ale nestačí. Muzikant sa musí stať pre niekoho žiadaným. Patrik je, okrem iného, vo svojom mladom veku, aj skladateľ epických hudobných diel pre celý orchester a raz by chcel komponovať filmovú hudbu. Sprievod k dobrodružným filmom je podľa neho výzvou, pretože sa musí hrať s veľkou škálou emócií a rytmikou. Vlastnú tvorbu zverejňuje aj na svojej youtube platforme a naozaj pôsobí ako z iného sveta.

Muzikantské sklony máte v rodine. Kedy a ako ste sa dostali k hre na klavír?

V našej rodine má každý aspoň základné hudobné vzdelanie. Otec hrá na gitaru, mama na klavír a obaja spievali v zbore. Ako malý som aj ja veľa spieval a mal rád hudbu, preto, keď som mal päť rokov, začal som chodiť na klavír.

Venujete sa aj skladaniu vlastnej hudby. Kedy ste začali s komponovaním? Ste na svoju prvú skladbu aj dnes rovnako hrdý alebo by ste na nej niečo zmenili?

Odmalička som tvoril malé klavírne skladbičky. Raz, keď som sa hrabal v starých notách, podarilo sa mi nájsť aj také veci, na ktoré som úplne zabudol. Prvú veľkú som ale napísal pred šiestimi rokmi a  stále sa k nej po čase rád vraciam. Volá sa „Farewell“, čo po anglicky znamená – zbohom. Je celkom vtipné, že som takto pomenoval hneď prvú skladbu. Mojím snom je jedného dňa písať filmovú hudbu.

Na to, aby autor vytvoril originálnu kompozíciu, musí vedieť, ako by mali všetky nástroje znieť spoločne. Ako takéto dielo vznikne a koľko času približne zaberie?

Čo sa týka písania, to závisí od štýlu skladby. Obvykle ich píšem od začiatku po koniec, i keď som počul o skladateľoch, ktorí píšu útržkovito a tieto časti potom spájajú do celku. Niekedy si stanovím formu, v ktorej píšem, inokedy prídem s témami a s tými neskôr pracujem. Kompozícia sa tiež môže celý čas riadiť istým princípom, ktorý sa potom dodržiava. Môže to byť napríklad obyčajná myšlienka alebo obraz. Na otázku, koľko času mi komponovanie zaberá, je ťažké odpovedať. Mám diela, ktoré som napísal za deň, no aj také, ktoré som písal celé mesiace.

O skladateľoch sa často hovorí, aj tak stereotypne, že sú to čudáci a že nežijú v realite, lebo im to v hlave neustále hrá. Vyhráva hudba v hlave stále aj vám?

Áno, niekedy aj celý deň! Najčastejšie si takto, v hlave, púšťam rozrobené skladby a akonáhle dostanem nápad, ihneď si ho zapíšem.

Hráte na klavír, máte skúsenosť aj s inými nástrojmi? Keď komponujete, viete, ako bude znieť klavír. Počujete však v hlave aj ostatné nástroje a viete si predstaviť ako budú znieť naraz?

Áno, ale samozrejme, že sa táto schopnosť rokmi zlepšuje. Ťažko opísať ten úžasný pocit, keď si niečo vymyslím, prehrám v hlave a dokážem to zapísať! Najťažšie sú ale kombinácie nástrojov. Zatiaľ hrám len na klavír, no rád by som sa naučil aj na ďalšie nástroje.

Predtým než ste začali komponovať, ste sa intenzívne venovali aj programovaniu a pracovali ste i na vývoji virtuálnych nástrojov. Je to drahá záležitosť? Platí sa niečo za hudobné programy a virtuálne hudobné nástroje alebo musíte zaplatiť hudobníkom, keď chcete vašu skladbu nahrať v štúdiu?

Závisí od toho, po akom výsledku autor túži. Pohybujem sa v komunite, kde sa skladatelia snažia dosiahnuť zvuk reálneho orchestra pomocou virtuálnych nástrojov, a tak si spoločne vymieňame vlastné poznatky. Úžasné je, že si v súčasnosti viete zadovážiť celkom dobre znejúci orchester aj za lacný peniaz! Ak sa ale chcete pustiť do komerčnej produkcie, môže to stáť tisíce. Samozrejme, nič nenahradí reálnych hráčov.

Takto vyzerá hudobná produkcia v špeciálnom Digital Audio Workstation (DAW) programe na tvorbu hudby.

Máte idol, s kým by ste si chceli zahrať alebo spolupracovať? A prijali by ste spoluprácu, ak by vás oslovil niekto známy, s ponukou skladať populárnu hudbu? Alebo radšej zostanete pri orchestrálnej a scénickej hudbe?

Takých je veľa! Zo súčasnej filmovej hudby hlavne John Williams a John Powell. Okrem toho napríklad Jeremiah Pena alebo Cheryl-Frances Hoad. Zo starších skladateľov to dlho boli Franz Liszt a Fryderyk Chopin. A samozrejme, že by som prijal! Myslím si, že autor by mal byť všestranný a mať odvahu tvoriť rôzne žánre. V konečnom dôsledku môže takto nabrať skúsenosti, a tie neskôr využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Neustále ste v spojení s muzikou. Akú úlohu potom vo vašom živote zohráva ticho? Mnoho hudobníkov mu pripisuje priamo detoxikačné účinky.

Mám pocit, že ľudia niekedy zabúdajú, aké dôležité je ticho v tomto hlučnom svete. Je samozrejmé, že nie sme všetci rovnakí, ale ja mám rád tiché prostredie, pretože môžem zrelaxovať, premýšľať a lepšie sa sústrediť.

Čo vy, ako mladý skladateľ, vo svojej profesii považujete za najťažšie. Sú na ceste nejaké polená, prekážky?

Pokiaľ ide o komponovanie, asi vytvorenie vlastnej a originálnej hudobnej reči. Mimo neho, je to podľa mňa získavanie kontaktov, napríklad s režisérmi.

Takže skladateľ by mal mať nejaký jeden štýl, ktorý ho definuje a podľa ktorého ho ľudia spoznajú? Niečo, čo ho odlišuje od ostatných, alebo je, naopak, dobré, ak vyskúša viaceré štýly a hrá sa s ich kombináciami? Nahnevali by ste sa, keby o vás povedali, že robíte „tuctovú muziku“?

Mal by byť pripravený na obidve možnosti – často hovorím o takzvanom nažívaní dvoch životov, kde jeden predstavuje skladateľa s vlastným štýlom a druhý tvorenie diel určených väčšiemu publiku. Poznám však ľudí, ktorí sa dali len na jednu z týchto ciest, lebo to tak cítia. Ak by som napísal niečo určené pre veľkú spoločnosť a niekto by to nazval tuctovým, bol by som len rád, pretože by sa môj cieľ splnil!

Máme na Slovensku málo talentovaných ľudí a nádejných skladateľov? Prečo sa na toto štúdium hlási každý rok len zopár študentov? Je to málo perspektívny odbor?

Nepoznám až tak veľa mladých slovenských skladateľov, aby som to s istotou vedel povedať, no je pravda, že to nepatrí medzi odbory s veľkým počtom záujemcov. Dôvodom je, samozrejme, zárobok, a preto sa mnohí venujú popri tvorbe inej práci, najčastejšie vyučovaniu. V zahraničí takýto problém nevidím, najmä preto, že je viac možností písať pre filmy alebo seriály. V poslednom desaťročí sa dokonca rozvinula tvorba virtuálnych nástrojov, takže možností je veľa.

Takže zárobok môže byť problém. Dokáže sa, podľa vás, v súčasnosti umelec uživiť hraním vlastnej inštrumntálnej tvorby? Čo všetko musí absolvovať, aby si zarobil?

Žijeme obklopení sociálnymi sieťami a vedieť sa presadiť svojou hudbou už nie je také zložité ako v minulosti. Čo sa týka nahratej inštrumentálnej tvorby, treba sa registrovať u distribútorov, ktorí umožňujú posielať hudbu do online obchodov, a streamovacích spoločností. Títo distribútori potom zbierajú zárobky pre autora. Živé vystúpenia a koncertovanie na Slovensku by mal interpret oznámiť dostatočne včas na sociálnych sieťach. SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský) potom vypláca tantiemy autorovi.

Stretli ste sa niekedy aj s negatívnou kritikou na svoju tvorbu? Ak áno, ako ste sa s ňou vyrovnali? Stalo sa vám už, že ste skomponovali niečo, čo sa vôbec nedalo zahrať?

Doteraz som sa ešte s negatívnou kritikou nestretol, no som nadšený, ak si môžem vypočuť tú konštruktívnu! Prijmem akýkoľvek názor a ak by sa niekedy niekomu moja tvorba nepáčila, treba sa na ňu vždy pozrieť z pohľadu kritizujúceho a pochopiť jeho názor. Aj negatívnu kritiku možno využiť na osobný rozvoj. A nie, som veľmi rád, že sa mi niečo také ešte nestalo. Komunikácia s interpretom je pre mňa kľúčová a je dobre zistiť si, čoho je hráč schopný.

Ak niečo tvoríte, začínate najprv menom skladby a potom komponujete alebo naopak? Viete presne, akú atmosféru chcete navodiť a o čom hotové dielo bude?

Názov zvyčajne prichádza ako posledný, ale atmosféru si vždy na začiatku pripravím. Párkrát, keď som si bol stopercentne istý tým, o čom som chcel písať, názov sa od začiatku nemenil.

Sú podľa vás hudobné súťaže pre umelca dôležité? Zúčastnili ste sa nejakej?

Hudobné súťaže sú výborný spôsob, ako sa človek môže prezentovať svojimi interpretačnými schopnosťami alebo kreativitou. Takto dáva o sebe vedieť širšej verejnosti. Zúčastňoval som sa klavírnych súťaží, napríklad v Spišskej Novej Vsi, kde som sa umiestnil v prvej trojke a raz sa mi podarilo stať laureátom. Som veľmi vďačný za pedagogickú prípravu učiteľke Kataríne Barčovskej.

Aké sú vaše najväčšie doterajšie úspechy?

Musím povedať, že som na samom počiatku mojej dlhej cesty. Som však vďačný za prvú interpretáciu mojej skladby iným klaviristom. Mal som aj možnosť napísať hudbu pre svoju prvú reklamu vôbec. A tiež som publikoval a predával vlastné zoskupenie virtuálnych nástrojov.

Kam až siaha schopnosť klaviristu pamätať si všetky skladby?

To, samozrejme, závisí od klaviristu. Obvykle si ich pamätám niekoľko mesiacov bez toho, aby som si ich prehral, potom začnem zabúdať detaily.

Hra na klavír si vyžaduje nesmiernu precíznosť a roky tréningu.

Čo pre vás znamená hudba?

Nad touto otázkou som sa už dlhé roky zamýšľal a myslím si, že ju stále nemám úplne zodpovedanú. Hudba je radosť, smútok, spôsob vyjadrenia nepopísateľných emócií. Ako neviditeľný maliar, ktorý dokáže dodať farby čiernobielemu svetu. Je to jeden z najdôležitejších aspektov života.

Neviditeľný maliar. V skutočnosti existujú aj ľudia, ktorí majú schopnosť vidieť zvuky a rôzne tóny sa im spájajú s nejakou farbou, synestéziu. Napríklad hudobný skladateľ Franz Liszt akoby svojou hudbou maľoval obrazy. Ako je to u vás? Patríte k týmto ľuďom? Alebo ste sa s týmto stretli u niekoho iného?

Je to úplne fascinujúce! Chcel by som si aspoň na jeden deň vyskúšať, aké to je mať hudobne zameranú synestéziu. Takýchto skladateľov bolo zopár, viem, že ju mali napríklad aj známi Ligeti a Messiaen. Predstava, že človek počuje akord a cíti koncept farby, je pre nás, ostatných, ťažko pochopiteľná.

Text: Barbora Hermanová
Foto: archív Patrika Hermana

Youtube kanál Patrika Hermana: https://www.youtube.com/channel/UCu_iNzHWaCwvYfEQE17kqSg

SoundCloud kanál Patrika Hermana: https://soundcloud.com/patrik-herman-composer?fbclid=IwAR0zAF1U9yLgcaZZO1rkkXUPpglddqTOft1eCcquj7RdWx2wmZB4_ygKkT4


Slimačia dvadsaťštyrihodinovka

Na trati Pod dubom si v nedeľu zasúťažia najrýchlejší z najpomalších

Už túto sobotu sa tribúny pretekárskeho okruhu Pod dubom zaplnia tisíckami hmyzích divákov. Čaká nás totiž 45. ročník dvadsaťštyrihodinových slimačích pretekov. Kto získa tento rok zlatú ulitu a prídu všetci zúčastnení do cieľa? Odpovede na tieto otázky sa dozvieme až v nedeľu nadránom, no ešte predtým sa pozrieme na všetkých favoritov a celú trať bližšie.

Legendárna trať s vylepšeniami

Okruh Pod dubom postavili v roku 1975. Odvtedy prešla celá trať niekoľkými vylepšeniami. Poslednou novinkou je dokončenie mosta cez myšaciu dieru. Táto zradná prekážka v predošlých rokoch pripravila sedem slimákov o život, a tak sa organizátori rozhodli namiesto obchádzky vybudovať most, čím skrátili trať na 450 metrov.

Po štarte čakajú na slimákov v prvom sektore trate trávnaté pláne, ktoré ústia do ľavotočivej zákruty pred egrešovými kríkmi. Po úvodnej časti okruhu nasleduje technický úsek. Ten vedie pomedzi dubové korene. Na jeho konci je napojenie na nový most ponad myšaciu dieru, ktorý privedie súťažiacich na klopenú cestu brehu  maličkého potôčika. Záverečný sektor trate je zložený z krtkovho tunelu, kde sa musia pretekári popasovať s cestou vedúcou cez paprikový skleník. Najteplejšia časť trate sa môže stať jednotlivým jazdcom osudnou, preto je nanajvýš dôležité, aby sa tam dostali v čase polievania. Voda z krhly však nemusí byť istotou úspechu. V minulom roku sme boli svedkami až dvojitého zašliapnutia jazdcov miestnou záhradkárkou.

Dvadsať centimetrov šprintéra Furiosiho

V zákulisí sa hovorí len o štyroch ašpirantoch na titul. Tým najväčším je skúsený slimák Napoli, ktorý túto dvadsaťštyrihodinovku vyhral už dvakrát. Jeho slabinou však bude rýchlosť, ktorú značne stráca. Veď ani na jednom z posledných piatich podujatí nedokázal ísť rýchlejšie než desať centimetrov za minútu. Čo však Napoli stratí na rýchlosti, to môže dobehnúť skúsenosťami. Od roku 2014 totiž dokončil každé preteky, v ktorých nastúpil.

Jeho najväčšími konkurentmi bude trojica mladých slimákov pod vedením korytnačky Hany. Výhodou tohto zoskupenia je skupinová práca, z tej ťaží najviac šprintér Furioso. Jeho maximálna rýchlosť sa pohybuje na úrovni 20 centimetrov za minútu, čo z neho robí najrýchlejšieho slimáka štartového poľa. S podporou vetra dokázal v minulom roku ukoristiť tretie miesto, keď sa mu aj vďaka tejto výhode počasia podaril dobrý výjazd zo skleníka, po ktorom predstihol svojho súpera.

Vyhrajú skúsenosti

Do boja o prvenstvo môžu zasiahnuť aj zvyšní dvaja členovia tohto tria. Melákovi a Lukave sa darí najmä v úvode trate. Na tomto úseku im doteraz patria dva najlepšie medzičasy v histórii. Nevýhodou oboch je však slabá orientácia v úzkych uličkách koreňov, tam sa v posledných pretekoch stratili. Pri pohľade na posledných desať víťazov vidíme, že z celkového prvenstva sa vždy tešil slimák, ktorý má za sebou aspoň päť účastí na týchto pretekoch. Skúsenosti sú pri pokorení najťažšej trate slimačieho pretekárskeho kalendára naozaj kľúčové. Preto očakávam, že zlatú ulitu zdvihne nad hlavu Napoli.

Text a foto: Samuel Ďuriš

„Peniaze sú v motoristickom športe dôležitejšie ako talent,“ hovorí mladý pretekár

Gabriel Vikor je slovenský motokárový pretekár a dvojnásobný účastník majstrovstiev sveta. Rozpráva o svojich začiatkoch, majstrovstvách sveta a o tom, čo je dnes v motoristickom športe najdôležitejšie.

Mali ste jedenásť rokov, keď ste sa prvýkrát posadili do motokáry. Kde ste jazdili?
Bolo to v roku 2010, neprofesionálne. Vozil som sa po parkovisku v Lučenci na starej, požičanej motokáre. Prvé preteky som absolvoval v roku 2011, ako jedenásťročný.

Nie je to trochu neskoro? Vrcholoví jazdci začínajú už v škôlke.
Na to, aby som sa športu venoval profesionálne, som naozaj začal veľmi neskoro. Bežne deti jazdia už ako štvorročné.

Pamätáte si prvé preteky?
Naložili sme do auta motokáru s piatimi kľúčmi, ktoré sme nevyhnutne potrebovali a išli sme na preteky. Nedokončil som ich. Po štarte došlo k veľkej havárii, ja som sa zľakol a odstúpil som. V ďalších som bol tretí.

Na jedenásťročného chlapca je obdivuhodné, že mal guráž opäť štartovať. Nebáli ste sa?
Na to si človek zvykne, pozrážame sa, havarujeme, a potom do tej káry sadáte s tým, že môžete naraziť. Adrenalín človek cíti stále, stres nie.

„Keby v motokáre sedel niekto, kto
k pretekaniu nemá žiadny vzťah, nikam sa nedostane.“

Dvakrát ste štartovali na motokárových majstrovstvách sveta. Ako tam jazdec môže postúpiť?
Áno, Rotax Max Grand Finals v roku 2018 a 2019. Jedno podujatie bolo v Brazílii, druhé v Taliansku. Na obe musíte postúpiť, z každej krajiny vyberú organizátori najlepšieho a dohromady je na majstrovstvách 72 jazdcov.

Majú motoristicky významnejšie krajiny na súťažiach viac jazdcov?
Každý štát dostane niekoľko miesteniek, napríklad Veľká Británia tri. Slovensko má jeden lístok. Pretekári si však môžu účasť vybojovať aj na medzinárodných podujatiach, ako napríklad majstrovstvá Európy.

Čo získa víťaz majstrovstiev? Je v hre finančná odmena, alebo testovacie jazdy s nejakým veľkým tímom?
Finančná odmena nie je. Stáva sa, že vám zaplatia štartovné v ďalšom roku alebo na nejakých európskych pretekoch. Ide najmä o ten titul, ľudia tam jazdia, aby boli majstrami sveta.

Môže takýto titul jazdcovi otvoriť dvere? Pomôcť mu dostať sa do lepších súťaží?
Môžete byť aj majster sveta, pokiaľ nemáte peniaze. Tie prebijú aj talent. Vo Veľkej Británii
sú jazdci, ktorí sú na trati stále. Už to je veľa peňazí, za okruh aj za pneumatiky, palivo
a celkové opotrebovanie motokáry. Ich pretekársky víkend stojí 10-tisíc eur. Majú vlastných odborníkov na motor a káru menia hneď po pretekoch. Celú.

Pokiaľ má jazdec peniaze, dokáže si vytvoriť na pretekanie ideálne podmienky?
Dá sa to tak nazvať, stále tam však musí byť nejaký talent. Keby v motokáre sedel niekto, kto
k pretekaniu nemá žiadny vzťah, nikam sa nedostane.

Na majstrovstvách dostane každý jazdec zadarmo novú motokáru, znamená to, že si len sadne a jazdí a nepotrebuje ani tím?
Usporiadatelia pripravia podmienky tak, aby boli čo najvyrovnanejšie. Jazdec si vylosuje číslo motokáry a musí mať mechanika, ktorý sa o tú káru bude starať. Cieľom je, aby to bolo o schopnostiach jazdca, nie o tom, koľko má peňazí. V konečnom dôsledku to však nie je ani o jazdcovi, ale o šťastí.

Prečo o šťastí?
V Brazílii bol prvý rok nový systém bodovania, ktorý ma pripravil o finále. V Taliansku sa na mojej motokáre pokazili brzdy, nevedel to opraviť ani môj mechanik, ani Rotax. Uvidíme čo bude do tretice, ak budeme pretekať.

Plánujete teda skúsiť šťastie aj tretíkrát?
Rozmýšľal som o tom. Podľa toho, kde budú majstrovstvá. Mali by byť v Bahrajne, čo je
veľmi exkluzívne miesto, tam si človek tak ľahko nezajazdí.

Aké sú vaše ambície? Vidíte reálne aj série v ktorých sa jazdí na formuliach?
Rozhodol som sa, že sa idem venovať štúdiu. Mám pred sebou teda poslednú sezónu.

Dalo by sa z motokár, zo slovenského prostredia, dostať do týchto súťaží?
Pokiaľ máte dosť peňazí, dokážete sa tam dostať. Aj ja som dostal ponuku, ísť jazdiť taliansku formulovú sériu, no finančne je to veľmi nákladné. Na šesť pretekov potrebujete 150 až 200-tisíc eur. A to sa bavíme o Formule 4 alebo Formule Renault. Od špičkových sérií sme ešte ďaleko.

„Do káry sadáte s tým, že môžete naraziť. Adrenalín človek cíti stále, stres nie.“

Sú nejaké menej drahé súťaže?
V budúcnosti by som sa chcel sústrediť na preteky cestných áut, to nie je finančne až také náročné. Popritom by som sa mohol venovať aj škole. Mám 19 rokov, a to je veľa na to, aby som sa dostal, povedzme, do Formuly 1.

V motokárach máte rodinný tím?
Zo začiatku som jazdil len ja s otcom, bez tímu. Neskôr sme si založili vlastný. Otec sa stal majiteľom, mali sme dvoch mechanikov (jedného pre brata, ktorý tiež preteká) a manažéra. Nevyšlo nám to podľa našich predstáv, terajší tím je zahraničný, čo mi pre koronavírus bráni v súčasnosti pretekať úplne. Keď začne sezóna, tak vymením tím, budem v úplne novom.

Bol tím ziskový? Prevýšili peniaze od sponzorov náklady na prevádzku?
Nerobili sme to, aby sme zarobili. Sú ľudia, ktorí si zarábajú tak, že majú tím. Zohnali sme však dosť sponzorov, aby sme mohli odjazdiť sezónu. Nevyšlo nám to takto, sponzori cúvli, no nejako sme to zvládli. Začali sme ho zakladať ku koncu roku 2018, mali sme ho mať v roku 2019, ale veci sa pokazili. V sezóne 2019 som jazdil inde. Oficiálne teda náš tím nefungoval skoro vôbec.

Ako veľmi musí byť dnes jazdec technicky či manuálne zdatný?
Jazdec dnes nepotrebuje takéto zručnosti, nemôže to robiť. Musí sa sústrediť na svoj výkon. Musí vedieť, ako motokára funguje a musí byť schopný povedať, čo nefunguje tak, ako má. Ja mám na pretekoch mechanika, doma si však motokáru rád rozoberiem a vyčistím, baví ma to. Mám aj základné znalosti automechaniky. Ak by som mal ísť robiť mechanika na amatérske motokárové preteky, zvládol by som to.

Ako na preteky trénujete?
Dlho som trénoval až cez pretekársky víkend. Teraz sa pripravujem aj mimo pretekov. To pre mňa znamená ísť na otočku na Slovakiaring, čo je najkvalitnejší okruh na Slovensku. Tento víkend som staval pretekársky simulátor. Chcem sa zúčastniť esportových majstrovstiev Slovenska, čo je tiež určitá forma tréningu.

Okrem tréningov na Slovakiaringu sa pripravujete na preteky aj iným spôsobom? Povedzme posilňovňa, alebo kondičné tréningy?
Veľa bicyklujem, čiže kondička. V posilňovni veľmi necvičím, pretože keby som nabral kilogramy, nezmestím sa do motokárovej sedačky, takže by to nebolo efektívne.

Je simulátor dostatočne reálny? Dokáže napodobniť aj fyzickú záťaž, preťaženie či pohyb?
Sú také, ktoré imitujú aj pohyb, no nie sú kvalitné. Hýbete sa, ale necítite preťaženie, fyzicky necítite, že brzdíte. Hry sú však veľmi realistické, trate sú skenované laserom, sú totožné s reálnymi traťami a auto tiež reaguje tak, ako v skutočnosti.

Aké je prostredie slovenského motoristického športu oproti ostatným krajinám?
Napríklad v Taliansku je veľmi veľa okruhov, kde sa jazdí mnoho sérií, malých aj veľkých, u nás máme len Slovakiaring. Naše prostredie je pozadu, či už z hľadiska kvality dráh alebo zháňania sponzorov.

Text: Anton Krajčoviech
Foto: archív Gabriela Vikora

„Netolerovať netolerantných!“

Ako bratislavskí thrash-metaloví zbojníci Catastrofy zdolávajú slovenskú hudobnú scénu.

Catastrofy je v súčasnosti jednou z najúspešnejších metalových kapiel na Slovensku. Ich vokalista Boris Bauer sa v rozhovore zameriava na začiatky a prvé úskalia kapely, vysvetľuje tematiku textov a rozoberá svoj pohľad na scénu.

S Catastrofy fungujete už 15 rokov. Čo je váš recept na úspech? Časté koncertovanie, dobré vzťahy v kapele, či neustále tvorenie?

Z našich skúseností – všetky tri veci. Je to koníček. Vo voľnom čase chceš byť s ľuďmi, s ktorými si rozumieš. Poznám kapely, ktoré si vo vzťahovej rovine nerozumeli a dlho im to spolu nevydržalo. Koncerty sú, samozrejme, dôležité – ľudia ťa musia vidieť nielen na internete. Čo sa týka tvorby, inšpirujú nás kapely, ktoré neustále napredujú. Každá nová vec a nápad by mali človeku a kapele ukázať nové obzory.

Keď sa za tie roky obzriete naspäť, nájde sa niečo, čo by ste vo vývoji kapely zmenili?

Neviem si predstaviť, ako by to dopadlo, keby sme boli sebavedomí rovnako, ako kapely zo zámoria. Ľudia nás poriadne začali vnímať až po albume Zbojnícky Tanec, no inak by sa to možno podarilo o niečo skôr. Dlhé roky sme si neverili a stále sme o sebe pochybovali – takýto prístup máme od narodenia vo výchove, stále ťa od niečoho odhovárajú a potom si myslíš, že naozaj asi nie si v tom či onom až taký dobrý. Učitelia, alebo rodičia, ti takto chcú „poradiť“. Keď takúto odozvu ale dostávaš celý život, odrazí sa to na tvojej sebadôvere. Keby to bolo inak, mohli by sme možno preraziť už skôr, boli by sme jednoducho sebavedomejší. Musím ale povedať, že za tých sedem rokov, čo sme v tejto poslednej zostave, všetko ide tak, ako má. Všetci piati sme na jednej vlne, máme svoj cieľ, každý má v kapele svoje miesto a je to skvelé. Skôr by som zmenil to, ako sme sa správali v začiatkoch. Boli sme predsa len tínedžeri, pretláčali sa detské egá a niekedy bolo aj dusno.

Porada Catastrofy.

V roku 2010 ste vydali EP „Deep Rotten Nation“, ktoré ste naspievali v angličtine. Dodnes si väčšina hudobníkov myslí, že kapela prerazí iba s anglickými textami. Bol to aj váš zámer, alebo ste sa jednoducho prispôsobili trendu?

Tiež sme si mysleli, že angličtinou sa nám podarí preraziť na Západe. Potom sme si však uvedomili, že v každej krajine je pretlak lokálnych kapiel s rovnakým úmyslom. Nie som skvelý angličtinár a nebol som ani pred desiatimi rokmi. Na tých piatich skladbách, ktoré EP obsahuje, som si doslova vyplieskal svoju anglickú slovnú zásobu. Tie texty nemali veľkú hĺbku. Angličtina však umožňuje, aby text znel dobre a zároveň bol plný otrepaných fráz, ktoré v slovenčine požadovaný význam úplne nedosahujú. Písali sme to vtedy ako dvadsaťroční, a tak sa to aj skončilo. Čo sa týka melódie a frázovania, angličtina je oveľa jednoduchšia.  Človek si v nej vie slovíčka ponaťahovať a poohýbať do akejkoľvek melódie. V našom jazyku má ale každý dĺžeň svoje miesto, slová sa nedajú iba tak predlžovať a skracovať. Do slovenčiny sme teda prešli úplne prirodzene. S predstavou, že prerazíme v zahraničí, sme sa postupne rozlúčili, a že robíme dobre, o tom nás presvedčili aj koncerty – ľudia začínali spievať naše refrény. Pred desiatimi rokmi som bol na koncerte Čadu. Prišlo naň asi tristo ľudí a všetci si spievali ich texty. Vtedy som si uvedomil, že angličtinu vôbec nepotrebujeme. O to viac, že s fanúšikmi kapela nadviaže oveľa intímnejší vzťah, ak textom ľudia rozumejú a môžu sa s nimi stotožniť. Keďže sme začali spievať po slovensky, nemalo až taký zmysel túrovať v zahraničí. Aj keď sme prevažne koncertovali po Slovensku a v Česku, postupne nás cestovanie prestávalo baviť. Stále vidíš iba tie isté trasy a tieto výlety sa časom opakujú už ako cesta do roboty. V realite to vôbec nie je také idylické – kapela príde na miesto, vylezie z dodávky, má zvukovú skúšku, odohrá koncert a ide ďalej. Po niekoľkých dňoch sa z toho stane rutina a my sme zistili, že takto to robiť nechceme. Dnes sme už dospelí, každý má prácu a nemáme ambíciu cestovať po svete. Česko-slovenská scéna nám úplne vyhovuje.

Na albume z roku 2013 „Tento štát sa musí zničiť“, ste prvýkrát spievali po slovensky a pre texty a vizuál ste použili dnes už pre Catastrofy známu zbojnícku tematiku. Ako ste sa dostali k tomuto motívu?

Grafiku albumu síce tvorí nazlostený zbojník, no v textoch ide skôr o akúsi anti-autoritársku tematiku. Tú v našich dejinách kedysi zastupovali aj zbojníci. Kritika spoločnosti pre nás vždy bola dôležitá a do nášho druhu hudby táto téma aj veľmi sedí. Keď sme prešli do slovenčiny, rozmýšľali sme, čo je takým slovenským symbolom, ktorý by nás mohol reprezentovať. Klasický dvojkríž a ďalšie národné symboly, sme hneď vylúčili, aby nás nespájali s nejakými nacionalistickými názormi. Prišli sme na to, že naozaj bezúhonnými symbolmi sú jednoducho zbojníci, a tak sme jedného dali aj na obal tohto albumu. Odvtedy nás ľudia začali označovať ako zbojnícky thrash metal a tiež sme to tak začali vnímať aj my. Ja som mal vždy veľmi rád folklór. NA VŠMU som študoval animáciu a moja bakalárska práca bol animovaný film o bačovi. Ako dieťa som miloval staré legendy, príbehy o Jurošíkovi, s rodinou sme chodili po skanzenoch, a teda mi táto téma bola vždy veľmi blízka. Nakoniec som spojil moje dve vášne – hudbu a foklór, z ktorých sa zrodil slovenský thrash metal so zbojníckymi textami.

Catastrofy: ,,Tento štát sa musí zničiť.“ (2013).

Považujete za dôležité, aby texty obsahovali aj politické a morálne motívy? Catastrofy vo svojich textoch odsudzujú fašizmus, rasové, ale a iné formy neznášanlivosti, pričom sa snažíte búrať predsudky. Stále sa však nájdu aj takí, ktorí miešanie hudby a politiky odsudzujú.

Myslím si, že politika do hudby a celkovo do umenia jednoznačne patrí. Totalitné režimy je vhodné kritizovať aj takýmto spôsobom. Umenie vždy reflektovalo nálady v spoločnosti. Catastrofy tvoria naozaj tolerantní ľudia. Tolerancia a sloboda prejavu  pre nás patria medzi základné hodnoty. Rasizmus a nacionalizmus je v našej spoločnosti stále prítomný, no odsudzujeme i socializmus a iné totalitné režimy. V textoch kritizujeme intoleranciu, agresivitu k minoritám, ale aj snahu obmedzovať slobodu. Na tieto riziká treba neustále upozorňovať – táto tematika je jedným z hnacích motorov našej tvorby. Jednoducho sa riadime podľa hesla „Netolerovať netolerantných“. Môžem povedať, že my tolerujeme naozaj každého bez rozdielov farby pleti, vierovyznania, sexuálnej, či politickej orientácii. Netolerovať netolerantných by ale podľa mňa malo byť základným ľudským postojom v každej spoločnosti.

Boris Bauer.

Máte pocit, že iným hudobným scénam na Slovenskú chýba taká silná komunita, akú môžeme vidieť pri tej metalovej? Je to náhoda, že práve tu vzniká najviac benefičných a nezištných akcií? Čím to je?

Určite súhlasím. Scéna extrémnej gitarovej hudby je jednoducho oveľa zomknutejšia. Či už preto, že naozaj tvoríme azda menej, ako promile spoločnosti, alebo preto, že takáto tvorba bola a vždy bude underground. Ľudia sa navzájom poznajú a pomáhajú si. V Česku i na Slovensku sme zvyknutí na skvelý prístup, či už zo strany promotérov klubov, alebo ďalších kapiel. Či už to bolo požičiavanie si aparatúry, alebo poskytnutie miesta na prespanie , či inej pomoci. Snažíme sa tiež podporovať mladé začínajúce kapely, nikoho nepovažujeme za konkurenciu. Na druhej strane, napríklad mentalita hip-hopovej scény, je na tej konkurencii založená. To má zase pôvod v zrode toho žánru – začalo to v gangoch, tie sa navzájom nenávideli a táto nálada sa do tohto štýlu akosi vpila. Tým pádom každý, kto tento štýl vrátane správania sa preberá, má hneď od začiatku to typické bojové ego. Ďalšiu skupinu tvoria napríklad kapely, ktoré hrajú prevažne na Rádiu FM – slovenský pop, indie, elektronika. Tie, myslím si, tiež medzi sebou nesúperia, no zase taká spoločná scéna ako v metalovo-punkovom undergrounde tam neexistuje. Extrémna hudba spája fanúšikov paradoxne tým, že svojou povahou vylučuje ostatných. Veľa ľudí takýto druh hudby jednoducho nezvláda a keď im napríklad na chate pustíš nejakú tvrdú chuťovku, tak to idú po pár skladbách prepnúť. Presne toto ale vytvára v metalistoch a pankáčoch istý pocit rebelantstva, ktorý ich spája s tými, čo majú podobnú hudbu tiež radi. Je to akási spolupatričnosť, pocit, že niekam patríš.

Koncert Catastrofy.

Vravíte, že sa snažíte podporovať mladé a neznáme kapely, často hráte aj na benefíciách. Bol tento postup pre vás vždy samozrejmý?

Toto správanie sa podľa mňa traduje z generácie na generáciu. Tak, ako nám pomohli iné kapely, tak aj my teraz pomáhame tým mladším. Postupne to človek považuje za prirodzenú vec, no, samozrejme, nemôžeme odohrať každú podpornú akciu a benefit, kam nás zavolajú. Často by sme na tom prerobili a, samozrejme, sa nepovažujeme za anjelov spásy. Spolupatričnosť je určite súčasťou tejto komunity a stále sa nájde niekto, kto pomoc potrebuje. Či už sú to útulky zvierat, bezdomovci, alebo naposledy lesy – sú to elementy našej spoločnosti. Aj keď je tá pomoc vyzbieraná na benefícií iba kvapkou v mori, vždy to niekomu pomôže. A ak to pomôže čo i len jednému človeku, alebo útulku prežiť o mesiac dlhšie, oplatí sa to robiť.

Počas terajšieho zákazu verejných podujatí kapely improvizujú, streamujú svoje koncerty a snažia sa predávať merch. Myslíte si, že keď sa toto obdobie skončí, budú si ľudia viac vážiť umenie, nepokladať ho za samozrejmosť a viac ho podporovať?

Myslím si, že v našej scéne si to ľudia začali uvedomovať už dávnejšie. Uvediem príklad: keď sme pred asi jedenástimi rokmi hrali v Nitre, vstup na tri kapely bol len 1,50 eura. Ľudia sa však pri vstupe otáčali – radšej sa štyria zložili na nejaký alkohol, ktorý išli vypiť do parku. Boli to nejakí metalisti, ktorí do toho klubu bežne chodili na pivo, no akonáhle zistili, že sa platí vstupné, tak sa na to vykašľali. Zdá sa mi, že súčasná mladá generácia už kultúru podporuje oveľa viac. Aj keď sú generáciou internetu, na ktorom vedia nájsť kopec vecí zadarmo, často nemajú problém podporiť tvorbu aj finančne. Mladí ľudia vedia často oceniť hodnotu hudby viac než tí starší. Čo sa týka koronavírusu, videl som rozhovor spisovateľa Michala Hvoreckého s reportérkou SME, Zuzanou Hanzelovou. Veľa členov umeleckých kruhov upozorňuje na stratu práce a privítali by určitý druh kompenzácie – podobne ako obchodníci, či remeselníci, ktorým stojí biznis. Verejnosť na sociálnych sieťach reaguje tým, že umelci majú ísť robiť manuálne, lopatou a krompáčom, pretože iba to je jediná skutočná práca. Takto znie prevládajúci názor vo väčšine post-socialistických krajín. Ak nerobíš s lopatou, nemáš právo jesť chleba. Takáto kríza vždy odhalí skutočnú tvár spoločnosti. U nás sa kultúra jednoducho nepovažuje za plnohodnotnú prácu. Zdá sa mi ale, že mladá generácia to už vidí inak a tento názor sa pomaly mení. Mám z toho radosť.

Text: Patrik Šedo
Foto: archív Catastrofy

Ako koronavírus vníma študentka žurnalistiky v Číne? „Ulice boli skoro prázdne a z ciest zmizli všetky autá. Vyzeralo to skoro ako mesto duchov.“

Celý svet má v súčasnosti toho istého neviditeľného nepriateľa, a tým je nový vírus Covid-19. Od januára sa postupne šíril z čínskeho mesta Wu-chan do ďalších štátov. Jeho príznaky, počet nakazených a počet úmrtí poukazujú na to, že to nie je len obyčajná chrípka a boj s ním bude omnoho ťažší. I napriek tomu, že Čína a Slovensko majú veľmi ďaleko od seba, teraz nás spája ten istý cieľ, a to poraziť túto chorobu. Každému človeku sa zmenil život, odkedy musí sedieť medzi štyrmi stenami. Emily Gao je študentka žurnalistiky na univerzite JSNU (Jiangsu Normal University). Pochádza z čínskeho mesta Xuzhou v provincii Jiangsu neďaleko Šanghaja, kde koronavírus tiež úradoval. Bola nútená zostať doma viac ako tri mesiace bez vychádzania a popísala nám svoj život v karanténe a situáciu v jej meste pred a počas pandémie.

Ako vyzeral váš obyčajný deň pred začiatkom karantény?

Bol celkom normálny, ako každého iného študenta v Číne. Chodila som von s kamarátmi, do školy, do kina a podobne. Pamätám si, ako som tesne pred začiatkom karantény dokončila skúšky a vracala som sa späť domov, aby som sa pripravila na slávenie čínskeho Jarného festivalu. Mala som sa ísť s kamarátmi von zabaviť. Život bol skvelý a normálny.

Kedy ste si po prvýkrát všimli vo vašom okolí, že sa niečo zlého začína diať?

Čím viac som čítala o tejto nákaze a čím viac o nej ľudia hovorili, tým viac som si uvedomila, že toto nebude len obyčajná chrípka. Z epidémie sa rýchlo stala pandémia, ktorá môže úplne zmeniť naše životy v mnohých smeroch. Koniec koncov, vírus sa dokáže preniesť z človeka na človeka, takže ľudia sa prirodzene báli toho, že sa nakazia.

Keďže ste celú situáciu pozorne sledovali, ako ste sa na ňu pripravili? Boli ste si vedomá vážnosti situácie a snažili ste sa vyhnúť davom alebo ste tomu nevenovali veľkú pozornosť?

Bola som veľmi obozretná odkedy sa potvrdilo prvých niekoľko prípadov. Moje zdravie mi je prednejšie než nejaké verejné zhromaždenia. Ešte predtým než sa situácia mnohonásobne zhoršila, moji rodičia kúpili rúška, veľa dezinfekcie na ruky a jednorazové rukavice. Dokonca sme každý deň striekali skoro celý byt dezinfekčným prípravkom, aby sme zabránili akémukoľvek prenosu infekcie. Keď sa vírus začal šíriť, ľudia náhle vykupovali obchody, a tak sa pár dní nedali nikde zohnať trvanlivé potraviny. Po niekoľkých dňoch sa však obchody prispôsobili dopytu a doviezli nové zásoby. Naša ekonomika ani veľmi neutrpela, keďže toto celé sa udialo v čase čínskeho Nového roka a ľudia mali skoro mesiac dlhé dovolenky.

Vírus sa postupne šíril z mesta do mesta. Kedy ste si uvedomili, že sa to rozšírilo aj mimo oblasť Wu-chanu?

Bolo to po tom, čo som zistila, že jeden môj kamarát zo školy sa nakazil koronavírusom. Uvedomila som si, že sa to rozšírilo aj do môjho susedstva. V tom čase ľudia začali byť veľmi znepokojení, ale väčšinou to boli len starší ľudia, ktorí sú viac náchylní nakaziť sa týmto vírusom.

Podľa vás, čínska vláda a úrady vo vašej provincii reagovali na túto krízovú situáciu prehnane alebo primerane?

Reakcia bola veľmi pohotová. Keď sa na to celé pozriem spätne, myslím si, že vláda urobila všetky správne opatrenia, aby sa predišlo šíreniu. Potom, ako čínski experti objavili, že sa vírus dokáže prenášať z človeka na človeka, krajina ihneď uzavrela celé mesto Wu-chan a taktiež všetky okolité mestá. Napriek účinnosti karanténnych opatrení, bola táto myšlienka terčom posmechu a prekrúcaná v mnohých zahraničných médiách, ktoré to vnímali ako obmedzovanie ľudských práv. Podľa mňa, ochrana ľudských životov je to isté ako ochrana ľudských práv, a tak by to ľudia mali chápať počas tejto mimoriadnej situácie. Aký má zmysel hovoriť o ľudských právach, keď život a zdravie človeka nedokážu byť garantované?

Ako teda vyzerala situácia vo vašom meste, keď sa všetko uzavrelo? Aké opatrenia boli postupne prijaté, aby sa zamedzilo šíreniu?

Nemusím ani spomínať, že verejné priestranstvá ako nákupné centrá, divadlá, kiná a ďalšie miesta, kde by sa ľudia zhromažďovali, boli samozrejme zavreté ako prvé. Zakaždým, keď niekto chcel prísť do štvrte alebo ju opustiť, aby si nakúpil alebo len sa poprechádzal, sa musel dopredu nahlásiť mestskému úradu pomocou formulára. Hliadky mu museli zmerať teplotu. Človek teda bez povolenia nemohol vyjsť ani na ulicu pred vlastným panelákom. Ulice boli skoro prázdne a z ciest zmizli všetky autá. Vyzeralo to skoro ako mesto duchov.

Čo ste doma robili, kým bolo mesto uzatvorené?

Uzavretie celého mesta ma príliš neovplyvnilo. Počas Jarného festivalu trávime čas najviac s rodinami, a tak sme všetci mali aspoň o dôvod viac zostať pokope. Nevýhoda bola, že sme nemohli navštíviť starých rodičov, ako zvykneme, pretože bol vyhlásený celonárodný zákaz vychádzania. Počas karantény sme sa s rodinou častejšie rozprávali, spolu sme varili a aj sme spolu cvičili. Pocítila som, že sme sa všetci omnoho viac zblížili. Teraz konečne chápem, že bežné dni ako predtým, boli moje najkrajšie dni. Väčšina ľudí si uvedomí krásu niečoho, až keď to stratia. Samozrejme, ako študentka som občas musela prečítať nejaké knihy, robila som online práce so spolužiakmi alebo sme diskutovali o rôznych témach, ktoré nás zaujímali. Každý deň musím taktiež mojej škole hlásiť telesnú teplotu a iné zmeny môjho zdravotného stavu. Úprimne povedané, ten čas doma som si užila. Všade pokoj, mohla som si práce do školy rozvrhnúť podľa seba alebo som sa venovala vlastným záľubám.

Pociťovali ste aj nejaké zmeny na psychike spôsobené karanténnymi opatreniami?

Možno som párkrát mala nejaké mierne zmeny nálad, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo hodiť za hlavu. Asi mi pomohlo myslieť na to, že nie som doma osamote. Mala som pri sebe rodinu a môjho psíka, takže sa mi žilo omnoho ľahšie. Navyše, dnešný moderný svet so všetkými technológiami okolo nás, nám pomáha zostať v kontakte s blízkymi, nech sú kdekoľvek.

Informovala vás vláda dostatočne o tejto situácii, aby vás ochránili? Alebo si myslíte, že vám niečo tajili, aby zabránili panike?

Vláda každý deň uverejňuje aktualizácie o nákaze, spolu so stavom každého jedného pacienta za necelých sedem dní. Konkrétne, prostredníctvom verejného účtu vlády na čínskych sociálnych sieťach WeChat a Weibo. Pravidelne nám taktiež posielajú SMS správy s informáciami o situácii v našom okolí. Napríklad celkovo v mojom meste sa potvrdilo 79 prípadov. Našťastie, nikto neumrel a všetci sa vyliečili. Takže si myslím, že nás informujú dostatočne.

Ako to vyzeralo, keď sa opatrenia začali zmierňovať? Išli ste von s kamarátmi alebo ste boli stále opatrná?

Napriek tomu, že opatrenia sa pomaly zmierňovali spolu s ubúdajúcimi prípadmi, ja som pre istotu zo začiatku nevychádzala z domu. Necítila som, že je ten správny čas vyjsť von, ísť sa prejsť s kamarátmi alebo vycestovať. Celá vláda sa obávala pribudnutia prípadov nákazy koronavírusu od repatriantov, ktorí prišli zo zahraničia. Preto sme boli ešte veľmi opatrní a báli sme sa urobiť čo i len jeden zlý krok, ktorý by sme potom oľutovali. V súčasnosti môžeme cestovať v rámci mesta, ale nemôžeme ho opustiť. Ak musíme cestovať ďalej, tak sa potrebujeme dopredu nahlásiť na mestskom úrade a vyplniť formulár. Telesnú teplotu merajú ľuďom na každom verejnom priestranstve, a ak by nevyhovovala štandardu, človek by mal zákaz vstupu do priestranstva. Von s kamarátmi som išla až vtedy, keď niekoľko dní po sebe neboli hlásené žiadne nové prípady.

Myslíte si, že repatrianti zo zahraničia spôsobia to, že počet nových prípadov stúpne alebo si myslíte, že všetko pôjde už len dobrým smerom?

Myslím si, že to najhoršie máme za sebou a všetko bude už len lepšie. I keď sa všetci naši obyvatelia vracajú zo zahraničia späť do Číny, od príchodu budú v prísnej karanténe vo vyhradenej nemocnici 14 dní. Celkovo, nové prípady v Číne pomaly prestávajú pribúdať a ľudia začínajú byť optimistickejší.

Ako vnímate, že ľudia v zahraničí sú pre strach z koronavírusu prehnane rasistickí k Číňanom a aj celkovo k Ázijčanom?

Musím priznať, že hlas východu je stále veľmi slabý. Myslím si, že diskriminácia Ázijčanov žijúcich najmä mimo svojich rodných krajín, je spôsobená čiastočne tým, že vyzeráme odlišne a názor ľudí na Áziu je starý niekoľko desaťročí. Napriek snahe Číny objasniť všetky informácie, niektoré zahraničné média sa rozhodli prekrútiť pravdivé informácie, a prinútiť tak svojich čitateľov veriť nezmyslom. Pamätám si, keď napríklad americký prezident Donald Trump nazval koronavírus – „Čínskym vírusom“. I keď to možno neurobil naschvál, pomyslela som si, že to bol asi spôsob, ako zhodiť vinu na niekoho iného a zbaviť sa tak zodpovednosti riešiť tento problém. To rozpútalo ešte väčšie napätie medzi etnikami. Je to smiešne a veľmi urážlivé.  

Čo si myslíte o špekuláciách, že Covid-19 je vyrobený v čínskych laboratóriách?

Podľa doposiaľ potvrdených štúdií, vírus pochádza zo zvierat. Je mi úprimne jedno, odkiaľ vôbec táto nákaza pochádza a čo si ľudia myslia. Podľa mňa nie je dôležité sa dostať až tak do hĺbky celého problému, najdôležitejšie je s tým začať bojovať. Ak však niektoré krajiny ohovárajú Čínu a šíria konšpiračné teórie, myslím si, že problém bude v tých krajinách a nie v nás. Koniec koncov, čas a fakty nakoniec ukážu, kto mal skutočne pravdu. Toto mi, mimochodom, pripomína španielsku chrípku. Nákaza vznikla na inom mieste než aký má názov. Považujem to za veľmi zaujímavé a zároveň ironické.

Text: Zuzana Rongeová
Foto: archív Emily Gao

„Ty a tvoj pes tvoríte tím a ste od začiatku do konca závislí jeden na druhom.“

Natália Marková je študentka na VUT v Brne. Vo svojom voľnom čase sa rada naháňa so psíkmi a pomáha im skákať cez prekážky. Od dvanástich rokov sa totiž venuje nezvyčajnému športu menom Agility. Natália nám porozprávala, čo sú agility, priblížila nám, ako vyzerajú súťaže, zážitky so psíkom a omnoho viac. Možno sa tento šport niekomu zapáči, a začnete aj vy trénovať doma so svojim domácim miláčikom.

Natália, ako by ste opísali agility ako šport?
Agility je šport, ako každý iný. Plný adrenalínu, emócií a súťaženia. V porovnaní s inými individuálnymi alebo kolektívnymi aktivitami, ktoré sú známe, tu je tvojim „partnerom“ pes. Tvoríte tím a ste od začiatku do konca závislí jeden na druhom. So psom sa snažíte prekonávať prekážky zadané rozhodcom na parkúre v čo najkratšom čase a ideálne bez chýb.

Ako a kedy ste sa prvýkrát dostali do kontaktu s týmto športom a uvedomili ste si, že toto je šport, ktorému sa chcete venovať?
Ku psím športom ma priviedla kamarátka v roku 2012. Vtedy som sa aktívne začala venovať trénovaniu môjho prvého psa. Začiatky boli veľmi ťažké, keďže ani ja ani môj spoločník sme poriadne nevedeli, čo máme robiť. Avšak postupne som tejto aktivite prepadávala viac a viac.

Je Flow Váš prvý pes, s ktorým ste takto športovali alebo ste predtým trénovali už s inými psami?
Ako som spomínala, trénovala som predtým ešte s jedným psom, takže sučka Flow je druhá. Prvým je Berry, Cavalier King Charles Španiel, ktorý je dnes už na zaslúženom dôchodku a robí na pretekoch už len morálnu podporu.

Pamätáte si prvé výcvikové tréningy? Bola Flow problémová alebo sa povely naučila rýchlo?
Chodila som trénovať do klubu v Nitre. Keďže som vtedy bola len malé dieťa, zakaždým ma tam vozila a podporovala moja mamina, ku ktorej som sa vždy utiekala s plačom, keď sa mi niečo nedarilo. Začiatky sú vždy ťažké, preto bolo tých plačov viac než dosť. Berry bol, a aj je ťažký oriešok. Spolupracovať s ním bolo ťažké, takže sme sa obaja veľmi nadreli. Naopak Flow je iná a všetko jej ide ľahko. Ale myslím si, že veľkú rolu v tom hrá fakt, že som už vedela, ako na to po skúsenostiach s Berrym.

„V agility plánujem pokračovať dovtedy, kým budem vládať behať.“

Pomáhal vám pri výcviku psíka tréner alebo ste ho trénovali úplne sama?
Pomáhalo mi veľa trénerov a vďaka ich radám som oveľa skúsenejšia. Vždy sa nájde niečo nového na učenie, preto neustále navštevujem aj rôzne semináre. Samozrejme, individuálna príprava je takisto dôležitá, keďže niektoré prekážky sa často musia trénovať doma samostatne.

Všimla som si, že často chodievate do Rose Speedlight Dog Campu. Povedzte nám, o čom je v krátkosti tento klub a ako tam vyzerá váš deň?
Je to môj domovský klub, za ktorý v súčasnosti pretekám – kynologická hala v Pezinku, kde sa konajú rôzne psíčkarské akcie ako agility preteky, výstavy či iné súťaže. Hala ponúka veľa možností na tréning rôznych druhov psích športov a združuje tak ľudí s rovnakým záujmom. Navyše, je to prvá kynologická krytá hala na Slovensku, takže v prípade nepriaznivého počasia máme stále kde skúšať. Bežne tu strávim aj niekoľko hodín.

Okrem cvičenia psíka musíte byť určite aj vy v dobrej fyzickej kondícii. Ako sa udržiavate vo forme, aby ste za psíkom nezaostávali?
Moja kondícia statočne zaostáva za kondíciou môjho psa. Priznám sa, že vôbec nepracujem toľko na sebe, ako by som mala.

Flow sa stala vašou vernou spoločníčkou aj v súťažiach. Akých ste sa už zúčastnili a z koľkých ste si odniesli aj ocenenie?
S Flow chodíme po súťažiach na Slovensku alebo v Čechách, no žiaľ, zatiaľ nemala možnosť zúčastniť sa niečoho „väčšieho“. Avšak z majstrovstiev Slovenska sme si minulý rok odniesli 2. vicemajstra v družstvách 2019 a rok predtým vicemajstra v družstvách 2018. S Berrym som sa zúčastnila dvakrát majstrovstiev Európy juniorov, raz na Slovensku a raz v Luxembursku.

Berry naľavo, Flow napravo.

Ako sa pripravujete pred súťažou?
Okrem tréningu na parkúre je dôležitá aj fyzická kondícia a psychická pohoda psa či majiteľa. Deň pred súťažou sa preto snažím dať môjmu „spoločníkovi“ pauzu. Inak precvičujeme doma drobné detaily ako slalom, skoky či zóny.

Máte v hlave vopred pripravenú zostavu prekážok alebo všetko vymýšľate na mieste, „za pochodu“?
Ani jedno, ani druhé. Rozloženie prekážok a aj ich poradie udáva rozhodca na začiatku pretekov, keď sa stavia parkúr. My, súťažiaci, máme potom približne osem minút na obhliadku, čo pre smrteľníka vyzerá extrémne komicky. Vidí len skupinu ľudí prechádzajúcich sa pomedzi prekážky mrmľajúcich si niečo popod nos. Pre nás je to osem minút intenzívneho memorovania každej prekážky, každého pohybu, ktorý musíme urobiť, aby sme psovi vytvorili čo najlepšie podmienky na dokonalú líniu.

Čo všetko porotcovia bodujú a hodnotia na súťaži na výkone?
Rozhodca hodnotí odmietnutia a chyby, ktorých sa dopúšťame. Psík môže odskočiť z kladiny alebo hojdačky predtým než ju celú prekoná, čo sa ráta za chybu. Alebo odmietne vbehnúť do tunela, čo sa počíta za odmietnutie. Za každý takýto „prešľap“ máme 5 trestných bodov, ktoré sa započítavajú k výslednému času.

Musí psík spĺňať nejaké špecifické kritéria na to, aby sa niekto mohol s ním prihlásiť do súťaže?
Ak sa niekto chce zúčastniť oficiálnych súťaží, treba, aby dovŕšil 18 mesiacov. Taktiež musíte disponovať výkonnostným zošitom, ktorý vám klub zaobstará, keď už ste pripravení ísť súťažiť. Inak nezáleží na plemene alebo výške či veku psa.

„Nájsť ľudí kdekoľvek na svete s rovnakým záujmom je skvelý pocit.“

Stali sa vám obom niekedy nejaké úrazy?
Párkrát sa mi stalo, že som nemotorne vrazila do prekážky a spôsobila si úraz, no psom sa ešte nikdy nič, našťastie, nestalo.

Tréningy so psom musia byť veľmi náročné psychicky aj fyzicky. Boli ste už niekedy v situáciách, v ktorých ste pomysleli na to, že to vzdáte?
Neustále. Chcela som s tým skončiť už toľkokrát, že sa to ani nedá spočítať. No stále som vytrvalá, pretože ma tento šport robí šťastnou. Ani neviem, čo by som bez psov vlastne robila.

Pamätáte si nejakú zábavnú alebo trápnu príhodu z tréningu alebo zo súťaže?
Každý tréning alebo preteky sú zábavné. Stretnem sa tam so svojimi kamarátmi, ktorých nevidím tak často. S nimi a s ich psami sa dokážeme zabávať aj celý deň. No neviem si vybaviť nejakú trápnu príhodu čo sa stala.

Platí pre vás pravidlo: „Najskôr pes, potom pán.“?
Snažím sa síce dbať v prvom rade na psa, ale nikdy nie do štádia, kedy by som príliš obmedzovala seba.
Určite máte okrem trénovania aj čas na zábavu a oddych. Ako vyzerajú vaše dni voľna?
Väčšinou sa prechádzame s Flow a Berrym v lese, blbneme pri vode alebo len trávime čas nekonečným hladkaním a mojkaním sa.

Ste súčasťou nejakej komunity tu na Slovensku alebo v Česku s rovnakým záujmom o tento šport?
Myslím si, že každý, kto sa agility začne venovať, automaticky patrí do našej komunity. Keď sa tomu venuješ dlhšie, nájdeš si priateľov, s ktorými sú každé preteky lepšie aj keď nevyhráš. Nájsť ľudí kdekoľvek na svete s rovnakým záujmom je skvelý pocit.

Niekedy ľudia berú podobné záľuby alebo športy ako prioritu a nemajú čas na školu alebo priateľov. Beriete tento šport skôr profesionálne alebo je to len výplň vášho voľného času?
Škola je teraz moja najväčšia priorita, preto sa priznám, že psov dosť zanedbávam čo sa týka tréningov, lebo nemám moc času. Teším sa však na leto, keď znovu rozbehneme šnúru tréningov a pretekov.

Ste presvedčená, že by ste sa dokázali tomuto športu venovať dlhodobo?
Venujem sa mu už osem rokov a plánujem pokračovať dovtedy, kým budem vládať behať.

Snívate o tom, že by ste to niekedy dotiahli na veľké súťaže ako World agility championships (IFCS), Magna Racino Agility Open alebo podobne?
Samozrejme. Myslím si, že každý začne mať skôr či neskôr ambície na väčšie preteky. Musíme však ale ešte veľa trénovať, aby sme sa dostali cez kvalifikáciu na také majstrovstvá sveta.

Text: Zuzana Rongeová
Foto: archív Natálie Markovej

Zodpovednosť nie je samozrejmosť: Ako bojujú s koronavírusom v Ázii, Afrike a v Európe

Covid-19 sa už rozšíril po celom svete. Ale v každej krajine majú k nemu vláda aj občania iný prístup. Ako veľmi sa od seba líšia súčasné opatrenia a spôsob života v Ázii, Afrike a Európe, to nám pomohli pochopiť Leanne z Hong Kongu, Ahmed z Egypta a Alfdís z Islandu.  

Prvé prípady nákazy potvrdili v Hong Kongu 23. januára, v Egypte 14. februára a na Islande 28. februára. Aké obmedzenia zaviedol štát na spomalenie šírenia vírusu a ako sa postupom času menili?

Leanne: Najprv nám poradili, aby – kto mohol, pracoval z domu. Neskôr pribudli hraničné kontroly, zatvorenie väčšiny prevádzok, najmä reštaurácií, barov a kín. Ľuďom, ktorí prišli zo zahraničia, bola nariadená povinná dvojtýždňová karanténa a vonku sa môžeme stretávať nanajvýš štyria. Za porušenie tohto pravidla nám hrozí pokuta 25 tisíc dolárov a šesťmesačné väzenie. Ale, na rozdiel od Slovenska, nemáme napríklad zatvorené kaderníctva. Vďaka tomu, že sme už prešli vrcholom nákazy, niektoré z opatrení od 7. mája zrušili.

Ahmed: V Egypte sú zatvorené všetky prevádzky, kde sa ľudia môžu združovať. Otvorené zostali len supermarkety a lekárne. Od vypuknutia pandémie máme nariadenú aj večierku o šiestej večer. Jej porušenie je tiež trestné.

Alfdís: Island mal už dopredu expertmi pripravený plán, ak by náhodou došlo k epidémii. Tiež sme zatvorili všetky verejné miesta a univerzity a nemôžeme sa stretávať vo väčších skupinách. Po dvoch týždňoch nám zakázali vycestovať z krajiny a tí, ktorí sa chceli vrátiť, museli ísť do povinnej karantény. Odo dňa, keď nám oznámili prvú smrť zapríčinenú vírusom nám hrozí pokuta, ak nebudeme dodržiavať nariadenia. Od 4. mája sa už opatrenia zjemnili, otvorili sa podniky a môžeme znova chodiť do práce.

Ako sa k celej situácii stavajú ľudia vo vašej krajine? Berú toto ochorenie vážne?

Leanne: Pred niekoľkými rokmi sme už v Hong Kongu zažili podobnú situáciu, keď sme boli ohrození vírusom SARS, odvtedy dbáme viac na hygienu a čistotu. Veľa z nás si to stále pamätá a aj súčasnú epidémiu berieme veľmi seriózne. Síce to nemáme prikázané, ale väčšina z nás nosí rúška a rukavice. Robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme spomalili šírenie a predišli ďalším prípadom nákazy.

Ahmed:  Bohužiaľ, nie. Egypt má viac ako sto miliónov obyvateľov a väčšina je veľmi nezodpovedná. Myslia si, že koronavírus je niečo podobné chrípke a nehrozí im žiadne reálne nebezpečenstvo. Navyše, mnohí Egypťania nemajú dostatočné vzdelanie na to, aby si uvedomili, akému veľkému problému čelíme. Aj keď nám vláda nariaďuje povinné nosenie ochranných prostriedkov, veľa ľudí to ignoruje.

Alfdís: Všetci osemnásť až šesťdesiatroční počúvame rady od vlády a nosíme rúška, rukavice a často si umývame a dezinfikujeme ruky.  Väčšina tínedžerov si z tohto všetkého robí vtipy, ale na príkaz rodičov zostávajú doma. Všimla som si, že prekvapivo dôchodcovia, ktorí sú najohrozenejšia skupina, nedodržujú nariadenia vôbec. Nás ostatných to rozčuľuje, ale aspoň my sa snažíme robiť všetko, čo máme, aby nebolo viac nakazených.

Afdís.

Môžete chodiť do práce a škôl?  

Leanne: Kto môže, robí z domu, ale všetci ostatní chodia do zamestnania ako predtým. Vyučovanie v školách je dočasne zastavené, ale pravdepodobne ho obnovia, keď sa budú zjemňovať ostatné opatrenia.

Ahmed: Školy sú zatvorené a dospelí pracujú normálne, ale musia byť doma pred povinnou večierkou o šiestej.

Alfdís: Kto môže, robí z domu, ostatní chodia bez obmedzení do práce. Keďže je teraz zdravotnícky personál najdôležitejší, tak sú škôlky a základné školy otvorené, aby im nič nebránilo v práci a nemuseli zostávať doma s deťmi. Prišli by sme tak o veľkú časť ľudí v prvej línii a laboratóriách, čo sme si nemohli dovoliť, keď chcela vláda hneď od začiatku robiť veľké množstvá testov.

Veľkú časť príjmov vo všetkých vašich krajinách tvoria zisky z turizmu, ktorý je najrušnejší najmä v letných mesiacoch. Ľudia stále dúfajú, že sa bude môcť cestovať alebo sa už robia nejaké opatrenia pred finančnými stratami?

Leanne: Snažíme sa podporovať lokálne prevádzky a podnikateľov. To je asi jediné, čo môžeme urobiť proti veľkému úpadku. Ale vo všeobecnosti stále dúfame, že sa obnovia letecké spojenia a prilákame turistov.

Ahmed: Plážové rezorty boli zatvorené a zatiaľ sa všetky dovolenky pokladajú za zrušené. Z niektorých hotelov sa stali karanténne centrá. Sú tam ubytovaní ľudia, ktorí sa nemôžu vrátiť z Egypta späť do svojej krajiny alebo tí, ktorí sú v povinnej dvojtýždňovej izolácii. Vláda platí majiteľom za prenájom týchto objektov.

Ahmed.

Alfdís: S turistami v lete už nepočítame. Ako preventívne opatrenie na pomoc turistickému priemyslu dala vláda každému nad osemnásť rokov poukaz v určitej hodnote, ktorý môžeme použiť na cestovanie v rámci Islandu.

Aký je, podľa vás, najhorší následok, ktorý bude mať epidémia na vašu krajinu?

Leanne: Najviac sa bojíme, aby neprišlo o prácu priveľa ľudí. Myslím si, že všetci počítame s tým, že sa ekonomika zhorší, ale dúfame, že sa vyhneme rekordnej nezamestnanosti.

Ahmed: Za posledných desať rokov sme mali v Egypte dve revolúcie a ekonomika po nich zostala v hroznom stave. Za päť rokov sa pomaly stabilizovala a začínala rásť. Vírus tento rast trochu zastavil, ale verím tomu, že keď už nebude hrozbou, tak bude ekonomika ďalej napredovať. Viac ma trápi počet úmrtí, ktorý môže byť vysoký, keďže sa väčšina ľudí nespráva zodpovedne a ignoruje nariadenia.

Alfdís: Obávame sa o stav ekonomiky. Nechceme, samozrejme, nič zlé privolávať, ale väčšina si myslí, že by to mohlo byť až také zlé ako pri finančnej kríze v roku 2008. Veľká nezamestnanosť a ľudia budú prichádzať o svoje domovy. Veľmi dlho nám trvalo, kým sme sa z toho dostali a niektorí cítia následky dodnes.

Ako súčasná situácia ovplyvnila vás?

Leanne: Dotklo sa to najviac môjho spoločenského života. Nemôžem sa stretávať s priateľmi ani s rodinou. Dosť otravné je aj nosenie rúška a rukavíc. Ale pozitívom je, že môžem pracovať z domu a všimla som si, že vďaka tomu míňam aj menej peňazí.

Ahmed: Rozumiem tomu, že mám určitú zodpovednosť voči iným a podľa toho sa snažím aj správať. Zostávam doma a von chodím len v nevyhnutných prípadoch. Najťažšie je presvedčiť aj ostatných okolo mňa, aby pre svoje dobre robili to isté.

Alfdís: Situácia negatívne ovplyvnila predovšetkým môj rodinný život.  Mám malú dcérku, ktorá sa nemôže stretávať so svojím otcom. Žijeme oddelene a zvykla k nemu pravidelne chodiť, ale teraz to nie je možné. Nemôžeme sa vídať ani s ostatnými členmi rodiny. Niektorých vidíme len raz za rok, pretože žijú v Španielsku a Francúzsku. Už sme tam mali naplánované cesty, ale museli sme zrušiť letenky.

Ako si predstavujete, že bude vyzerať život po skončení pandémie?

Leanne: Podľa mňa bude pokračovať normálne ako doteraz. Vďaka SARS-u sme už niečo podobné zažili, aj keď nás to ovplyvnilo v oveľa menej ako teraz. Veríme, že keď sme sa z toho dostali vtedy, tak sa nám to podarí prekonať aj teraz a budeme sa vedieť zo všetkého poučiť v prípade budúcich epidémií.

Ahmed: Neviem, ale dúfam, že ľudia začnú viac dbať na osobnú hygienu a čistotu. Mnohým prípadom a úmrtiam by sa dalo predísť, ak by sme si len viac umývali ruky.

Alfdís: Dúfam, že vláda je dostatočne pripravená na to, aby zvládla podobnú situáciu ako v roku 2008. Ekonomika na tom bude veľmi zle a zvýšenej nezamestnanosti sa určite nevyhneme, ale hádam ľudia nebudú znovu prichádzať o svoje domovy.   

Text: Katarína Barkáčová
Foto: archív respondentov

Pandémia mizantropie

Konečne je tu máj, lásky čas. Vo vzduchu však namiesto lásky poletujú len vírusy a vražedné ľudské pohľady.

Dobre, sme teda najzodpovednejší národ na svete. Nosíme rúška, počúvame (a poslúchame!) odporúčania krízového štábu, dezinfikujeme všetko od kľučiek až po korytnačky v akváriu a našim starým rodičom sa vyhýbame rovnako ako verejným toaletám. To všetko je správne. Som však jediná, koho začínajú trápiť paranoidné stavy? 

Našu krajinu zachvátila epidémia mizantropie a jej obete pribúdajú každým dňom. Vždy, keď idem von, mám pocit, akoby sa okolo mňa vznášal nepríjemný pach spálených pneumatík. Ľudia predo mnou utekajú, skrývajú sa a držia si väčší odstup, aký odporúča Svetová zdravotnícka organizácia. 

Vo vchode podržím susede dvere. Tá bez pozdravu či poďakovania vojde do chodby a, aj keď má výťah pred nosom, s ťažkým nákupom sa začne rýchlo štverať po schodoch. O pár dní sa vyberiem do optiky s respirátorom na tvári a čerstvo vydezinfikovanými rukami. Na dverách si všimnem asi tridsať výkričníkov. Vstupujem pripravená nadviazať kontakt s novou ľudskou bytosťou. Pri pulte však nik nie je. Keď už začnem rozmýšľať nad odchodom, spoza rohu sa vyrúti predavačka s vydesenými očami a ochranných štítom tváre. Okamžite na mňa zvrieskne, nech sa láskavo vrátim ku dverám a vydezinfikujem si ruky. Aspoň dvakrát. Ihneď poslúchnem, veď patrím k najposlušnejšiemu národu na svete.

Už tretíkrát si dezinfikujem ruky a odpovedám na nástojčivé otázky, ktoré sa na mňa valia ako lavína: „Boli ste v zahraničí? Mali ste kontakt s nakazeným? Nemáte teplotu?” Po troch „nie” sa predavačka upokojí a dovolí mi pristúpiť o krok bližšie. Hoci mi paranoja šepká, že som asi ten najnechutnejší človek na svete, rozum mi pripomína, že tu straší koronavírus a žiadne spálené pneumatiky zo mňa necítiť.

Nachádzam aspoň jedno pozitívum – kým inokedy by mi návšteva optiky trvala desať minút, teraz ma predavačka vybaví za dvadsať sekúnd. Všimla si totiž, že som pri jednej otázke zaváhala, a tak radšej rozhodla za mňa. Asi si myslí, že riziko nákazy sa zvyšuje úmerne s plynúcim časom. Vychádzam z optiky s previnilým pocitom, že som ohrozila niečí ľudský život, a nariaďujem si ešte prísnejšiu karanténu.

Som zvedavá, kedy sa zbavíme tohto „pachu pneumatík“ a začneme sa na seba dívať ako na ľudské bytosti, nie iba ako na možných prenášačov smrtiaceho vírusu. Nechápte ma zle – som vďačná, že máme tak málo nakazených. Nemali by sme to však preháňať až tak, že si vytvoríme kolektívnu nenávisť voči ľudskej rase. Slušnosť má svoje miesto aj počas pandémie. 

Niekde som čítala, že keď bude po všetkom, prvé objatie bude mať pre nás úplne nový význam. Mne na začiatku budú stačiť aj maličkosti, napríklad, keď ma suseda neprizabije pohľadom za to, že som si dovolila vojsť k nej do výťahu.

Ema Stanovská
Foto: pixabay.com