Nezaradené

Premeny slovenskej žurnalistiky po novembri 1989 – to bol názov vedeckej konferencie, ktorú Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského usporiadala v Bratislave v stredu 6. novembra 2019 v rámci Týždňa vedy a techniky Slovenska 2019.

Po predchádzajúcich ročníkoch, ktoré sa zamerali napríklad na Ľudovíta Štúra, na univerzitné štúdium žurnalistiky v digitálnom prostredí či na „šesťdesiatku“ časopisu Otázky žurnalistiky, bola aj tohtoročná téma nanajvýš aktuálna, venovala sa zmenám slovenskej žurnalistiky od Nežnej revolúcie, teda za posledných tridsať rokov.

Ukázala to už prvá prednáška Danuši Serafínovej – Nežná revolúcia a začiatky prevratných zmien na stránkach dobových slovenských denníkov. Na konkrétnych príkladoch ukázala, ako vyzerali posledné čísla vybraných periodík krátko pred revolúciou a aké zmeny v nich potom nastali. Anna Sámelová vo svojom príspevku nazvanom Míľniky novinárskej nestrannosti na ceste editorskej zodpovednosti chronologicky skúmala podoby nestrannosti v ponovembrovom vývine slovenskej profesionálnej žurnalistiky a ich vplyv na dennú rutinu novinárov a redakcií. Mária Follrichová upriamila v príspevku nazvanom Zmena – od novinového letáka po nezávislý týždenník a mesačník (1989 – 2004) pozornosť na periodikum Zmena, ktoré spočiatku vydávali študenti našej katedry.

O demokratizačnej funkcii časopisu Slovenské pohľady počas vedenia R. Chmela v rokoch 1988 a 1989 hovorila vo svojom príspevku Mária Stanková. Nazvala ho Slovenské pohľady (n)a November 1989. Ďalším vystupujúcim bol Peter Kubínyi, ktorý poukázal na absenciu novinárskeho žánru fejtón v slovenských printových médiách.

Po prestávke vystúpila ako prvá Svetlana Hlavčáková s príspevkom Z tlačového tajomníka – hovorca, v ktorom sa zamerala na cenzúru, úrady pre tlač a kontrolu médií i tlačových tajomníkov a ich prerod na hovorcov po roku 1989, čo sa odvíjalo od etických kódexov. Olívia Strapeková v príspevku Ekonomická žurnalistika na Slovensku po roku 1989 hovorila o vývoji ekonomickej žurnalistiky vrátane trendov, ako je digitalizácia a globalizácia, ktoré ju ovplyvnili. Poukázala tiež na vplyv finančnej krízy z roku 2008 na vývoj tohto odvetvia žurnalistiky. Ján Hacek, ako to už vyplývalo z názvu príspevku – Vznik a vývoj otvorených zdrojov pre novinárov na Slovensku, sa zameral na to, akým spôsobom vznikali v roku 1989 takzvané otvorené zdroje a otvorené dáta pre novinárov na Slovensku.

Veronika Ševčíková sa sústredila na profesiu hovorcu v príspevku nazvanom Rozšírenie profesie hovorcu na Slovensku po roku 1989 a Adam Solga v príspevku – Máme sa obávať o budúcnosť slobody prejavu? – vychádzal z toho, že sloboda prejavu a sloboda tlače je odkazom Novembra 1989.

Text a foto: Peter Kubínyi

V stredu 16. októbra prišiel na Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Vladimír Fatika, aby porozprával študentom prvého ročníka magisterského štúdia viac o tom, aké dôležité sú pre televízny trh výsledky sledovanosti. Ako výkonný  riaditeľ pôsobí v spoločnosti PMT, ktorá sa venuje ich elektronickému meraniu od roku 2002. Členmi PMT sú: Slovenská televízia,  Televízia Markíza,  TV JOJ, TA3 a  mediálne agentúry združené v AMA.

V súčasnosti, keď mladí ľudia dávajú prednosť iným obrazovkám, ako tým televíznym, je ťažšie prilákať ich generáciu na program, ktorý ponúkajú televízie. Navyše, kanálov je veľa a konkurencia je o to vyššia. Ktorá z nich si  svojím programom pritiahne najväčšie publikum? Tá, ktorá zvolí najlepšiu stratégiu programovania, tvorby a nákupu programov, marketingu a manažovania nástrojov  na dosiahnutie strategických cieľov.

Vladimír Fatika sa venoval tomu, akí dôležití sú ľudia v procese plánovania televíznej tvorby. Nevyhol sa ani chybám, ktoré naše televízie robia. Kľúčové je dať konkrétny produkt v konkrétnom čase tomu divákovi, ktorému je určený. Zároveň dodal:  ,,Nemôžeme u nás implementovať niečo, čo nie je vhodné pre náš trh .“

Po prednáške mali študenti na záver priestor na otázky, mohli sa pýtať na to, čo ich zaujímalo. Dozvedeli sa, že reprízami filmov v tú istú noc televízie len využívajú právo opätovného odvysielania do dvadsaťštyri hodín, ale aj to, že vzhľadom na možnosť reprízovať svoje programy bez obmedzenia domáca tvorba stojí v konečnom dôsledku menej peňazí ako kúpa  zahraničnej produkcie s daným počtom opakovaní počas zmluvne dohodnutej  licenčnej doby.

Text: Elena Slabejová

Foto: Peter Kubínyi

Novinárka, ktorú nezastavil ani požiar

Ľuba Pajtinková pracovala celý život v printových médiách. V súčasnosti ju nájdete v denníku Plus JEDEN DEŇ. Nemýlite sa, ak sa nazdávate, že o skúsenosti nemá núdzu. Práve o manažovaní printového média prišla porozprávať študentom žurnalistiky v Bratislave.

“Vedúci vydania musí rozmýšľať tak, aby noviny vyšli,” hovorí Pajtinková. Svojím heslom sa riadi za každých okolností. Raz do dokončenia práce zostávali štyri strany, keď pocítila zápach. Dym. Váhala, ale nakoniec sa rozhodla uprednostniť noviny a narýchlo ich dokončiť. Až potom začala pátrať po pôvode dymu. V zamknutej kancelárii skutočne horelo a bolo treba volať hasičov, ktorí všetkých z budovy vyhnali. Intuícia ju teda nesklamala. Keby sa rozhodla inak, noviny by nasledujúci deň nevyšli.

Zdôrazňuje, že to nebývajú ľahké rozhodnutia, vedúci vydania musí rozvážne vyhodnotiť situáciu. V čase, keď sa denník Pravda, v ktorom v tom čase pôsobila, netešil veľkej popularite, ale kanadské žartíky naopak áno, ktosi nahlásil, že v redakcii majú bombu. Noviny rozpracované a problém na krku. Rozhodla sa zavolať políciu a tak číslo dokončovali v blízkej kaviarni a pizzerii. “Bolo to ako za starých novinárskych čias. Škoda, že som si to neodfotila. Ľudia sklonení nad papiermi,” spomínala. Dodala, že teraz na tú chvíľu s nostalgiou spomína, vtedy to však nebol príjemný zážitok.

Pri práci sa samozrejme stávajú aj chyby. Spoločne s doktorom Kubínyim spomínali na tie najúsmevnejšie. Napríklad, keď pedantnému historikovi prehodili pojmy protipartizánsky na partizánsky alebo na drobnú, ale podstatnú, zmenu hesla: “So sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac.”

Pajtinková študentom rozprávala aj o chode redakcie, dôležitosti a úlohách jednotlivých členov a samotnej tlače. Prečo sa všetko tlačilo na jednom mieste? A ako je tomu dnes? V Košiciach bola tlačiareň, no nebola kvalitná. Preto noviny tlačili v Bratislave a posielali ich smerom na východ. Najaktuálnejšie noviny vychádzali v hlavnom meste – robili sa totiž ako posledné. “Všetci idú spolu, distribúcia je spoločná,” opisuje Pajtinková znižovanie nákladov v súčasnosti.

Na záver spomínala dôležitosť regionálnych žurnalistov. Napríklad v denníku Plus JEDEN DEŇ je ich v redakcii desať. Podotýka, že týchto novinárov sa síce okolie bude snažiť ovplyvňovať, ale ich kontakty sú neprekonateľnou výhodou.

Text: Laura Smitňová

Foto: Peter Kubínyi

Berie 25 000 Ukrajincov a Srbov prácu piatim miliónom Slovákov?

Stredne veľké slovenské mesto, sychravé počasie, ani zima, ani jar. Naše kroky vedú k zmrzlinárni, ktorá cez zimu funguje ako pizzeria. Taká, kde dostanete vždy čerstvú pizzu za menej ako dve eurá. Obchod má macedónskeho majiteľa aj zamestnancov. A prosperuje.

Na stretnutí sme sa dohodli pár dní dozadu, majiteľ pije kávu a mierne nervózne nás víta. Ak by sme sa nepoznali už vyše roka, asi by nebol ochotný sa rozprávať. Ani takto ale nesrší nadšením.

Týmto článkom sa snažíme zistiť, aká ,,klíma“ je pre cudzincov na Slovensku. Bol anti-srbský protest v Seredi ojedinelý prípad? Je takáto nálada aj inde?

Späť do Macedóncovej zmrzlinárne. Odpovedá úsečne, stále sa pýta, kde bude článok uverejnený. Na Slovensku je už nejaký ten piatok, žije tu viac ako 10 rokov a v správaní Slovákov nevidí žiaden problém. Najprv tu bol sám, potom za ním prišla aj rodina. *To je fajn, hovoríme si, premeníme xenofóbiu na mýtus. Len nechápeme, prečo je taký nervózny.

Neprišiel sem naslepo, jeho brat na Slovensku už niekoľko rokov podnikal, najprv pracoval s ním, potom sa odsťahoval a začal robiť vlastný biznis. Priestor nehľadal dlho, prišiel vo vhodnom čase, keď developer zháňal nájomníkov do novej pasáže obchodov, s bývaním to bolo náročnejšie, nebolo veľa ponúk. S cudzineckou políciou problém nemal, len sa posťažoval na dlhé čakanie.

Zatiaľ sa stereotypy nepotvrdili, je tu spokojný.

Už sa balíme a len tak hodíme do éteru: „Ak sa môžeme opýtať, ste moslim?“ Otvorili sme Pandorinu skrinku. Rozhovoril sa nám o tom, ako sa k svojej viere na Slovensku nepriznáva, pretože by mu to pokazilo biznis. „Nikto z nás sa nepriznáva. Keby ľudia vedeli o mojom vierovyznaní, prestanú u mňa kupovať a nejde mi biznis. Slováci sú takí,“ hovorí.  Pre istotu sa ešte raz spýtame, či si myslí, že by uňho miestni prestali nakupovať len preto, že je moslim. Áno, myslí si to. Krehká idylka o tolerantných Slovákoch náhle mizne.

Skrachovaná reštaurácia – druhý domov

,,Ostáva už len čakať, pokým pôjdu z roboty a možno bude niekto ochotný porozprávať sa s vami,“ povedala nám Ľudmila, ktorá nás priviezla na parkovisko pri firme Shinabro v Považskej Bystrici. Jej zamestnnci prišli na Slovensko zo Srbska. Čakáme vyše pol hodiny, keď zrazu Ľudmila otvorí dvere a vybehne z auta. Prebudíme sa z letargie na jej krik. ,,Saša, poď, odvezieme ťa na ubytovňu,“ zvolala na muža, ktorého očividne poznala. Už vedela, ako sa s ním má rozprávať.  Ľady sa pohli, prehovorila ho.

Zastavila pri budove s ošarpanou drevenou terasou. Zelená omietka, vyblednutý názov bývalej reštaurácie. Jeho prechodný domov.

O chvíľu už stojíme na tmavej chodbe v ubytovni a zapíname diktafón – zbytočne. Rozhovor so Sašom sa skončil skôr, než začal, pretože do chodby vošla Ľudmilina kamarátka, Grozdica. Obe sa vrúcne a hlasno zvítali. Srbke bolo jedno, že robíme rozhovor, pozvala nás všetkých štyroch k sebe na koláč. Bola rada za spestrenie života v monotónnej ubytovni.

Kým sme jedli dobrotu z lokálneho supermarketu a Saša sa prezliekal do gala, na chodbe bolo rušno. Cítiť vôňu smaženej cibule, opratej bielizne, počuť hlasnú vravu. Po chvíli zaklopal Saša v modrých teplákoch a rozhovor sa mohol na druhý pokus začať. Alexander  je na Slovensku vyše roka, prácu si tu našiel cez internet. Predtým ako prišiel do Považskej Bystrice, bol brúsičom v Trnave. Patrí k ľuďom, ktorí sa musia každé tri mesiace vracať späť do Srbska.

Je spokojný, peniaze dostáva načas. Dodáva, že ak by si prácu nerobil poriadne, pocítil by to aj finančne. ,,Problémovým zamestnancom môžu stiahnuť 20 aj 50 eur podľa závážnosti priestupku,“ hovorí Saša.

Grozdica pracuje na Slovensku od augusta 2018. Otázkam rozumie, ale odpovedá iba po srbsky, len Ľudmila nám občas niečo preloží. Na prácu si zvykla, hovorí nám, no aj tak ukáže ruky s  mozoľami od strihania gumových tesnení do áut.

Tak ako väčšina Srbov, aj ona sem prišla pre peniaze. A navyše, jazykovej bariéry sa nebála. Doma pracovala ako krajčírka za stálych 250 eur mesačne, za nadčasy jej nikto nezaplatil. Z takého platu je ťažké vyžiť, nieto ešte pomôcť dvom synom s rodinami.

Preto odišla do Švajčiarska, kde robila opatrovateľku. ,,Žijú tam odmeraní ľudia,“ zdôverila sa nám. Voči Slovákom výhrady nemá. Prekvapí nás, keď nám ukáže maďarské vízum.. Na rozdiel od ostatných Srbov môže na Slovensku ostať aj rok.

Štamgasti neklamú

V našej snahe sme sa dostali aj do pekárne Peza, ktorá sa nachádza v Bánovej na okraji Žiliny. Ľudia tam neboli zďaleka takí ústretoví ako v Shinabro, tak sme aspoň zašli vyspovedať domácich do epicentra miestneho diania, krčmy. Pýtali sme sa na rovinu: „Vadia vám Ukrajinci, ktorí tu bývajú?“

Boli sme prekvapení, absolútny nezáujem o cudzincov striedala nevedomosť o ich prítomnosti. Majiteľka podniku dokonca povedala, že by ukrajinskú posilu hneď prijala, pretože mladým sa robiť nechce.

V ubytovni ich býva približne desať a očakávali sme, že v obci s 2000 obyvateľmi vyvolajú rozruch. Srbi z PSA brali údajne Sereďanom prácu. Bolo ich tam omnoho viac, no Sereď je mesto a Bánová je malá dedina. Na dedine sú ľudia tolerantnejší ako v meste, to je prinajmenšom zvláštne.

Láska Srbov prenáša

V spoločnosti Shinabro pracuje aj Nemanja, no nebýva v ubytovni. Svoj prechodný domov našiel v Púchove u svojej priateľky. Slovenky. Pár sa spoznal v práci a zo srbského job jumpera sa stal človek so stálou prácou a vzťahom. Hotová rozprávka.

Kým ľudia žili v socializme, nikdy nemali také platy ani možnosti, ako Juhoslovania. V súčasnosti je to presne naopak a Balkánci chodia za prácou sem. Preto sa ho dodatočne pýtame, čo si myslí o tom, že sa Slovensko stalo pre nich západom.

„V bývalej Juhoslávii bola vojna, preto dnes nie sme takí silní, ako sme boli. Teraz máte Chorvátsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Slovinsko. Ľudia z väčšiny týchto štátov chcú ísť von a pracovať v Európskej únii. Preto, lebo u nás je nízka, veľmi nízka životná úroveň,“ hovorí svoj názor Nemanja.

Srbsko je podľa neho pekná krajina, sú tam skvelí ľudia. Problém je, že sú nervózni a nahnevaní, pretože nedostávajú to, čo si zaslúžia. Výplata im nestačí a nemôžu si nič odložiť. Ľudia, ktorí niečo vedia robiť, sú v Nemecku, Rakúsku a teraz aj na Slovensku.

Spokojnosť so srbskými zamestnancami prejavilo aj personálne oddelenie spoločnosti Shinabro. Hodnotia ich ako viac-menej bezproblémových. ,,Skúsenosti máme dvojaké. Nájdu sa zamestnanci, ktorí tu ostanú a sú pre firmu naozaj prínosom. Boli aj takí, čo sa po mesiaci rozhodli, že doma im bude lepšie. No takých je asi len 20 percent,“ uviedla spoločnosť.

Iba jedno ,,i“

Dušana poznáme už takmer rok a neprišlo nám zvláštne, že má druhé meno, Dejan, ani to, že pri vyslovení „i“ vo svojom priezvisku nezmäkčoval podľa pravidla de-te-ne-le di-ti-ni-li. Nevnímal to tak ale každý jeho slovenský známy. Kamaráti si ho doberali preto, že bol súčasťou facebookovej skupiny, ktorá sa na Slovensku snaží presadiť zrušenie ypsilonu.

Vtedy im povedal, že je pôvodom Bosniak a že v balkánskych krajinách si s jedným „i“ bez problémov vystačia. Nenapadlo im to, pretože je v Bratislave od malička.

Jeho mama Amela je vojnová imigrantka. Na Slovensko prišla v roku 1995, vojna jej vzala najbližších aj majetok. Jej priateľ, dnes manžel, tu už bol tri roky, emigroval, aby nemusel nastúpiť do armády. Začiatky nového života opisuje ako veľmi náročné, bolo ťažké nájsť si prácu a naučiť sa cudzí jazyk. Zároveň ale dodáva, že jej pomohli dobrí ľudia, ktorých tu spoznala a pozná dodnes.

„Našťastie sme na Slovensku stretli veľa dobrých ľudí, ktorí nám veľmi pomohli. Pomohli nám nájsť si prácu a prispôsobiť sa,“ spomína Amela.

Dnes pracuje ako prekladateľka z chorvátčiny, jej manžel podniká a ich syn študuje na konzervatóriu v Bratislave. Úspešnú adaptáciu pripisuje sile a vôli, ktorú od začiatku s partnerom mali. Poznámka na záver, naša posledná respondentka je moslimka a nemá problém to priznať.

Sú teda Slováci takí neznášanliví a xenofóbni? Urobte si záver sami, z našej celoslovenskej vzorky nám vyplýva nasledovné: môžete byť odkiaľ chcete, pokiaľ nie je vaším bohom Alah.

Text a foto: Elena Slabejová a Anton Krajčoviech

Patríte k ľuďom, ktorí zbystria pozornosť, keď zbadajú cudzinca?

Nie sme Japonci, no napriek tomu sa akoby podvedome držíme ich príslovia „vytŕčajúci klinec treba zatĺcť.“ Ľuďom zo zahraničia dávame najavo, že sú iní. Prišli do krajiny, v ktorej si multikulturalizmus, integrácia migrantov či náboženská rôznorodosť ešte stále nenašli svoje miesto. Ľuďom z cudziny nerozumieme ani jazykom, ani srdcom. Často sa za nimi bez najmenšieho zaváhania alebo štipky hanby obzrieme ponad plece. Ak medzi nich patríte aj vy, je možné, že ste sa v uliciach Starého Mesta obzreli aj za exotickou kráskou pochádzajúcou z ďalekého Thajska.

Paveena na Slovensko prišla približne pred dvomi rokmi. S Thajskom sa rozlúčia už o niečo skôr. Pred príchodom do Bratislavy okúsila ruch skutočného veľkomesta – juhokórejského Soulu. Tam zažila svoju prvú pracovnú skúsenosť mimo domova. Podarilo sa jej dostať do jedného z najprestížnejších masážnych salónov v najznámejšej štvrti veľkomesta Gangnam. A ako sa dievča z Thajska a potom z deväťmiliónového Soulu ocitlo v štyristotisícovej Bratislave?

Rovnaká, a predsa iná

Ak si myslíte, že thajské dievča bude medzi Kórejčanmi len ďalšie zrnko ryže, mýlite sa. Aj v Ázii exitujú rozdiely, a to veľké. Tak, ako my rozpoznáme medzi sebou prisťahovalcov z prímorských krajín Európy, tak aj obyvatelia Južnej Kórei rozoznajú Thajčanov, Indonézanov či Vietnamcov. Vnímajú ich ako cudzincov, ale akceptujú ich, pretože thajské masáže sú nielen v Kórei, ale v celej Ázii mimoriadne žiadané.  Salón, kde Paveena pracovala, bol vyťažený od pondelka do nedele, od rána do večera. Za mesiac si mohla dať pauzu len na jeden jediný deň. Nebolo však nič nezvyčajné, ak prišiel do salónu klient, ktorý si vyžiadal vyslovene ju, a tak musela nastúpiť aj v tento deň voľna. „Práce bolo veľa, ale primerane dobre sa aj o nás starali. Mali sme skutočne štedré odmeny a zdravé jedlo nám dodávalo veľa energie,“  spomína na tie časy. Vraj sa v Kórei pracuje veľa, ale zábavy si miestni užívajú raz toľko. My sme zvyknutí na diskotéky alebo posedenie pri pive nanajvýš dvakrát do týždňa, v Soule sa na párty chodí každý večer.

Za ten necelý rok, ktorý Paveena v krajine žila, si okrem práce našla aj prvú zahraničnú lásku. Ako ho nazýva ona, našla svojho Oppa. Slovom „oppa“ v kórejčine dievčatá oslovujú chlapcov, ktorí sú od nich starší alebo s ktorými majú vzťah. Aj keď to bola veľká láska, nevydržala. Vtedy sa prvýkrát Paveena stretla s prekážkou, že je iná. Rodičia jej priateľa ich vzťah nepodporovali. Stačila národnostná odlišnosť. „Keď sme boli s dievčatami sadnúť na kávu alebo večer v klube, nečudovali sme sa, že sa na nás miestni chlapci pozerajú inak, ako na Kórejčanky. Až  po rozchode s mojim Oppa som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku.“ Kórea je vcelku otvorená krajina, ale má prísne pravidlá. Medzi ne patrí aj tradícia, že najstarší syn v rodine sa musí oženiť s Kórejčankou. A takým synom bol práve Paveenin Oppa.

Liečivé ruky a silné lakte

Tradičná thajská masáž nie je len relax, ale aj liečba. Tak, ako Japonci veria, že jedlo je liek, tak aj Thajčania veria, že ich masáže sú určitý druh medicíny. Bude na tom niečo pravdy, pretože sa vyvíjali pod čínskym vplyvom a kombinujú v sebe prvky tradičného čínskeho liečiteľstva. Na to, aby vás prestalo bolieť zápästie, treba stlačiť bod tesne pod lopatkou, a na to, aby vás prestala bolieť hlava, treba rozmasírovať trapézy. Základom sú chodidlá a dlane, kde máte „mapu“ celého tela.

Paveena sa umeniu thajských masáží začala venovať až po vysokej škole. Pochádza z učiteľskej rodiny, takže sa na jej vzdelanie kládol dôraz. Avšak v treťom ročníku, rok pred promóciami, Paveena viac nechcela študovať psychológiu. Zatúžila po zmene. Chcela sa naučiť niečo nové, zmeniť prostredie, rozísť sa s vtedajším priateľom, nájsť nový smer. Začala navštevovať medicínske kurzy, tie ju pripravili na skúšky z anatómie, rôzne zložité techniky masírovania, musela spoznať byliny a masti, ktoré sa na masáže používajú. „Tam som sa stretla s jednou mojou známou  z detstva a ona ma nahovorila, nech s ňou idem cestovať. Po úspešnom zložení skúšok a s certifikátom v ruke som nemala nad čím rozmýšľať. O týždeň neskôr som už sedela v lietadle.“

Medicínske školy a kurzy sú unikátne rovnako ako študenti, ktorí ich absolvujú. „Počas štúdia nás učitelia viedli k tomu, aby sme sa naučili vlastný štýl masírovania. Tým mojim boli jemné ťahy rúk a prstov, ale aj silné kolená a lakte pre náročnejších klientov. Využívam ho dodnes a vďačím mu za mnohé. Najmä za to, že doteraz presvedčil každého môjho zamestnávateľa, aby mi dal prácu vo svojom salóne.“

Tak trochu načierno

Cestovanie po Ázie je pre miestnych takmer bezproblémová záležitosť. Keď ale príde na iné časti sveta, predovšetkým na Európu alebo USA, zrazu je to takmer nedosiahnuteľný cieľ. Aby sa dostali do Európy, potrebujú disponovať značným množstvom peňazí na súkromnom bankovom účte. Inak nedostanú víza. Ale kde je vôľa, tam je cesta. Paveena podpísala zmluvu s pracovnou agentúrou, ktorá jej vybavila víza. Háčik bol v tom, že jediné krajiny, kam ich bolo možné vybaviť, boli Maďarsko, Česko a – Slovensko.

Veľké peniaze

Po príchode k nám zažila Paveena zopár menších šokov. Prvým bolo počasie, keďže si na príchod vybrala jeden z najchladnejších mesiacov roka, neskorý december. Ďalším bol život hlavného mesta. V chlade, bez slnka už o štvrtej hodine poobede, pôsobila Bratislava depresívne. Ľudia na ulici síce nemali telefón prilepený k ruke, ako to bolo zvykom v Kórei, ale ani sa bezstarostne neusmievali, ako to bolo zvykom doma v Thajsku. Skrátka, všetko bolo iné.

Napriek tomu si tu Paveena našla priateľov a nečakane aj nový romantický vzťah. Skúsenosť s láskou spoza hraníc už mala, preto bola opatrná. Avšak ani jej obozretnosť ju nepripravila na to, že keď si vzájomne vyznali lásku, jej slovenský priateľ ju odmietal na verejnosti držať za ruku alebo ju neustále spovedal, akých klientov v práci mala. Bol nedôverčivý. Jeho srdce bolo síce plné lásky, ale rozum plný predsudkov. „Myslel si, že som ako každé dievča z Ázie, že mi ide len o peniaze. Vypytoval sa aj na zákazníkov salónu, bol podozrievavý, ak to boli muži. Nechápala som ho.“ Až postupom času sa Paveena dozvedela, že v niektorých salónoch nie je vôbec nezvyčajné poskytovať „nadštandardné služby.“ Zo zákona nie je ani v Thajsku ani na Slovensku prostitúcia povolená. Napriek tomu niektoré ázijské či priamo thajské salóny vedia vyhovieť takýmto špeciálnym požiadavkám aj u nás.

„Našťastie, mne sa táto nepríjemnosť nestala, ale to bola asi len šťastná náhoda. Kolegyne sa mi zverili, že keď vošli do miestnosti, kde mali klienta masírovať, našli bez jediného slova na viditeľnom mieste položené ´big money´, teda veľkú sumu peňazí. Nepovedali, koľko to bolo, ale tušili, prečo tam tie peniaze zákazník položil. Niektoré to išli nahlásiť na recepciu, zvyčajne však až po skončení masáže a, samozrejme, klientovi neposkytli navyše nič. Väčšina dievčat si tieto ponuky vôbec nevšímala a urobili klientovi klasickú masáž, aká sa v salóne poskytuje.“ Väčšina zákazníkov, ktorí si niečo takéto dovolili, neboli našinci. No stalo sa, že nejaké tie bankovky navyše skúšali podstrčiť aj Slováci. Dokonca aj vtedy, keď boli na masáži s partnerkou, a tá ležala na masérskom stole vo vedľajšej miestnosti.

Potom už nebolo pre Paveenu ťažké pochopiť, prečo sa jej bývalý priateľ toľko vypytoval. Nielenže sa bál sám, ale jeho pochybnosti utvrdzovala aj rodina. Podobne ako v kórejskej rodine, tak ani v slovenskej nedostala od svokrovcov požehnanie.

Pivo a internet

Ako väčšina mladých ľudí, aj Paveena trávila veľa času online. Dôvodom boli najmä jej rodičia a priatelia, ktorí sa nachádzali tisíce kilometrov ďaleko. Postupom času sa však mladej Thajčanke zunovalo trápiť len s angličtinou, rozhodla sa naučiť po slovensky. Navštevovala kurzy, kúpila si množstvo kníh, no aj tak tomu čosi chýbalo. Precvičovanie konverzácie. V práci na to buď nebol čas, alebo sa hanbila oslovovať klientov s nacvičenými frázami. Záchranná sieť ležala celý čas vo vrecku Paveeniných džínsov. Smartfón s pripojením na sociálne siete.

Prostredníctvom nich sa spoznala so svojím prvým aj druhým slovenským priateľom. Než sa Paveena stretla so svojím terajším partnerom, navštívila aj pár miestnych barov. „Veľmi mi chutilo slovenské pivo, takže som si s kolegyňami zvykla posedieť v starom meste. Chalani, ktorých som spoznala, ma preto začali volať Pivo a veľa sme sa na tom nasmiali. Stretla som ale aj mužov, ktorí na nás skúšali rôzne rečičky a aj hlupák by vyrozumel, že od nás chcel dirty stuff.“ Či to boli Slováci alebo turisti si Paveena nebola istá, pretože sa jej prihovárali po anglicky.

Ako z románu

Okrem Paveeny prišlo na Slovensko pracovať aj veľa iných thajských dievčat. Medzi nimi bola aj Orn, ktorá do Bratislavy pricestovala za láskou. So svojím slovenským manželom sa spoznala ešte v Thajsku, kde pracovala v turistickom sektore. „V časoch, keď neboli telefóny a počítače takou samozrejmosťou, ako dnes. Písali sme si listy,“ prezrádza drobná žienka s úsmevom na perách. Po rokoch dopisovania láska nevyhasla a napriek všetkým okolnostiam, ktoré páru neprijali, mladá Thajčanka prišla k nám krátko po roku 2000. Navštevovala jazykovú školu a, samozrejme, veľa konverzovala so svojím vtedajším priateľom, budúcim manželom. Po slovensky rozumie perfektne a až na jemný prízvuk by ste nerozoznali, že nie je rodená Slovenka.

Pracovité dievča dlho v petržalskom byte neobsedelo. Zhodou okolností sa zamestnala v rovnakom salóne ako Paveena, a tam sa aj spoznali. Obidve pochádzajú z úplne iných častí Thajska, no napriek tomu sa cítili ako rodina. V každom kúsku nábytku z thajského dreva, súste jedla z domácich receptov či tvári niekoho z jej rodnej zeme, sa každá Thajčanka necítila až tak ďaleko od domova.

Po dlhoročnom vzťahu prišla aj svadba. Nebola veľká, pretože Ornina rodina nemohla pricestovať a rodina jej manžela ju veľmi neakceptovala. Napriek tomu sa Orn vydala a stala sa takou obetavou manželkou, akú len tak ľahko nenájdete. Zostala pri manželovi a starala sa o neho v ťažkej chorobe a neodišla od neho ani vtedy, keď sa jeho podnikaniu prestalo dariť. Tým sa jej podarilo vyvrátiť stereotyp, že ázijské dievčatá si sem chodia „loviť“ bohatých mužov z Európy a nič viac. 

Profesionálky

Thajské masérky sú vo všeobecnosti veľmi vážené, ak prirodzene natrafíte na skutočne vyškolené a vyštudované terapeutky. Odzrkadľuje sa to najmä na výsledkoch ich práce. Vedia analyzovať a skutočne zlepšiť zdravotný stav tela, najmä pohybového aparátu. Ak sa opýtate Slovákov, ako sa pozerajú na thajské masérky, najčastejšia odpoveď je, že sú špecialistky a odborníčky, aké nikde inde nenájdete. To je pozitívny stereotyp, z ktorého môžu ťažiť aj tie menej skúsené masérky, ktoré si ešte len budujú klientelu. Dnes thajský salón alebo ázijské štúdio krásy nájdete už nielen v Bratislave. Mnohé masérky prichádzajú ako terapeutky do kúpeľných miest či luxusných horských hotelov.

Lenže, okrem pozitívnych predsudkov sa ľahko stretnete aj s tými negatívnymi. Najmä medzi tými, ktorí navštívili „pochybné“ štvrte v Thajsku. Skúsenosť s takmer bezproblémovou a najmä lacnou ponukou erotických služieb v nich môže vzbudzovať dojem, že niečo podobné si môžu dovoliť aj ku miestnym dievčatám. Zabúdajú však, že v takýchto štvrtiach narazili pravdepodobne na biznis, ktorý väčšina žien robí preto, lebo musí. Buď nemajú adekvátne vzdelanie alebo kontakty na inú prácu alebo sú v núdzi a nemajú si ako inak zarobiť. Do zahraničia však prichádzajú dievčatá, ktoré prešli prísnymi kontrolami a majú aj patričné vzdelanie. Preto ich netreba hádzať do jedného vreca. Nie všetky z nich sú liečiteľky a nie všetky z nich sú prostitútky.

Koniec dobrý, všetko dobré?

Vráťme sa k Paveene. Alebo ju môžeme nazvať aj „Paulína“ ako ju mnohé postaršie klientky volajú, pretože zle rozumeli jej meno, keď sa im pri prvej masáži predstavovala.

Pod Bratislavským hradom našla ešte jednu lásku, ktorá trvá dodnes. „Spoznali sme sa náhodou. Keď som si raz v taxíku zabudla mobil a nikto mi nevedel pomôcť, cez internet sa mi ozval tento chlapec.“ Nazvala ho chlapcom, pretože Paveenin súčasný priateľ je od nej o pár rokov mladší. Nebola to ale žiadna prekážka, ani v ich priateľstve ani v neskoršom vážnom vzťahu. Práve naopak, tým, že bol mladší, vyrastal v otvorenejšom svete. Nemá problém chytiť ju za ruku, dať jej pusu na verejnosti, učiť sa s ňou slovenčinu v kaviarni či pozvať ju na výlet do Tatier.  Bez akýchkoľvek predsudkov alebo obáv, že je iná.

Čoskoro ale nadíde čas, keď sa Paveena so Slovenskom, aspoň na nejaký čas, bude musieť rozlúčiť. Silná rodinná tradícia je v Thajsku posvätná a Paveenin otec je vážne chorý. Cíti povinnosť pomôcť rodičom nielen finančne, ako to robila doteraz, ale aj svojou prítomnosťou. Zároveň sa tam chce ďalej vzdelávať,  zvyšiť si kvalifikáciu v oblasti masáží a tradičnej medicíny. „S mojim priateľom sa o tom nebavíme. On sa o tom nechce baviť. Vždy keď túto tému načnem, je smutný, ale obaja vieme, že taký je život.“

Napriek všetkému, dobrému aj zlému, čo ju na Slovensku stretlo, rada by sa do našej krajiny vrátila. Ktovie, či sa na ňu budú Slováci pozerať inak, keď vystúpi z lietadla a pracovníkovi pri okienku pasovej kontroly sa prihovorí peknou plynulou slovenčinou.

„Neee, zase prišli tí z východu,“ uštipačne poznamenala pani čakajúc na zástavke. „Veď ich sem prichádza každý víkend viac a viac a potom je v Bratislave málo práce pre našich,“ dodala druhá. Ich pohľady smerovali na študentov vychádzajúcich zo stanice, ktorí sa snažili s kuframi zo všetkých síl, čo najrýchlejšie presunúť na posledný spoj.

V našej krajine, ktorá je tak „veľká,“ si ľudia zo západu myslia o tých z východu, že prichádzajú zo zabudnutej zeme, ktorá je nanajvýš rozvojovou krajinou. A preto, podobne ako v Hrách o život, vyvolení študenti z tohto ďalekého, zabudnutého, dvanásteho kraja prekonávajú každú nedeľu osem hodinovú strastiplnú cestu vlakom len preto, aby sa prišli zúčastniť hier o život v západnom, vyspelom kraji.

Často prichádzajú zo Spišskej Novej Nič, alebo z inej lokálnej ničoty. Veď aj sám bývalý predseda Kapitolu sa vyjadril, že mafia nemôže mať záujem o východné Slovensko, lebo tam nič nie je. Prečo by tam študenti ostávali? A tak každý týždeň cestujú a bojujú za to, aby si mohli vychutnávať nákupy v obchodných centrách, ktoré tiež v dvanástom kraji vraj chýbajú.

Snažia sa za každú cenu ukradnúť pracovné príležitosti, ktoré evidentne patria hlavnému Kapitolu. Tie mnohokrát spočívajú v lákavých „roznes, čo najviac letákov“ brigádach. V momente, keď už nejde o krádež práce, nasleduje jazyková bariéra, ktorá spočíva medzi jednotlivými krajmi. Východniari si so sebou prinesú prízvuk, ktorý ako sa zdá dokáže byť pre niekoho iritačným. Pretože iba „ja som neni“ je zaručenou gramatikou, ktorú musí používať mocný Kapitol.

Aby som nezabudla, na post apokalyptickom východe sa podľa Bratislavčanov pije alkohol namiesto vody a preto na seba všetci východniari počas hier o život zaručene pokrikujú a riadia sa mottom „Naľej bo vypito, vypi bo naľato!“

Tieto zastarané názory na isté spoločenské javy sa nás stále držia ako kliešť. Možno sa raz všetci zbavíme predsudkov, no nateraz odkazujem všetkým cezpoľným: „Nech šťastie stojí vždy na vašej strane.“

Text a foto: Kristína Červeňáková

autori: Michaela Chodelková, Katarína Chovančáková, Lucia Brozmmanová, Kristína Gerová, Zuzana Šuvadová, Denis Dufala, Dávid Jackanič

Študenti Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského monitorovali 16. marca priebeh prvého kola prezidentských volieb priamo v centrálach najsilnejších uchádzačov. Okrem kandidátov Zuzany Čaputovej a Maroša Šefčoviča, ktorí postúpili do druhého kola, boli študenti aj v centrálach Štefana Harabina a Bélu Bugára. Marián Kotleba, ktorý sa tiež uchádzal o post prezidenta, volebnú centrálu nemal.

20:34 Do volebnej centrály sídliacej na Bottovej ulici prichádza Zuzana Čaputová v sprievode dcér a priateľa. Na otázku novinárov koho by uprednostnila ako potencionálneho súpera odpovedala, že by bolo lepšie, ak by to bol kandidát, ktorý nepredstavuje extrémne názory, teda pán Šefčovič.

21:15 Do volebnej centrály v Hoteli Loft prichádza prezidentský kandidát Maroš Šefčovič spolu manželkou Helenou. Podľa jeho slov bude dnešná volebná účasť pomerne vysoká. Novinári majú počas celého večera vyhradenú samostatnú miestnosť.

21:20 Štefan Harabin prichádza v sprievode manželky do volebnej centrály v hoteli Apollo. Je si istý svojim postupom do druhého kola prezidentských volieb.

21:50 Tesne pred ukončením volebné moratória prišiel s pivkom v ruke a typickým úsmevom Maroš Šefčovič medzi novinárov. Podľa jeho slov druhom kole zatiaľ s určitosťou vidí jeho protikandidátku Zuzanu Čaputovú.

22:42 Do centrály Zuzany Čaputovej prišiel Róbert Mistrík: „Verím, že to bude víťazstvo a posunieme Slovensko dopredu. Je evidentné, že Zuzanu volí oveľa viac voličov“ dodal s úsmevom.

23:25  Béla Bugár sa vyjadril, že sa pred novinárov postaví, až keď bude spočítaný dostatočný počet hlasov. S novinármi nekomunikuje, je zatvorený v inej miestnosti spoločne so svojimi podporovateľmi.

23:30 Štefan Harabin sa k svojmu tretiemu miestu v predbežných výsledkoch vyjadril, že chce počkať až na konečné spočítanie hlasov. V prípade neúspechu aj naďalej vylučuje politickú budúcnosť.

23:56 Zuzana Čaputová prvý krát po zverejnení oficiálnych výsledkov predstúpila pred novinárov, pred druhým kolom volieb plánuje osloviť aj konzervatívneho voliča. –

00:02  Béla Bugár povedal, že výsledky volieb, aj keď neúplné, ukazujú, že nálada v spoločnosti je za zmenu. Myslí si, že časť voličov Most-Hid volilo Čaputovú, pretože sa báli, že by ľudia mohli zvoliť do druhého kola jedného z extrémistov. Béla Bugár povedal, že keďže vidno, že ich voliči favorizujú Čaputovú, chcú sa s ňou stretnúť a rokovať o podpore pred druhým kolom.

00:09 Štefan Harabin vyjadril podozrenie, že voľby boli zmanipulované. Povedal, že má informácie z volebných komisií, že pred jeho nominantmi zamykajú dvere volebných miestností.

00:15 Po sčítaní nadpolovičnej väčšiny volebných okrskov predstúpil pred novinárov Maroš Šefčovič aj s manželkou a vyjadril sa k svojmu postupu do druhého kola. Situáciu považuje ako začiatok nového boja a štart odznova. Volebnú kampaň protikandidátky považuje za útočnú a polariujúcu. Svoje budúce smerovanie vidí v spájaní všetkých ľudí.