Browsing Category

Nezaradené

Nezaradené

Jakub Pružinský: Keď vyjdeš zo Superstar, si hviezda alebo úplné dno

Bývalý superstarista o rýchlej popularite, talentových šou a svojej budúcnosti

Jakub Pružinský je, čo sa týka chlapcov, najúspešnejším účastníkom poslednej série Superstar. Celkovo skončil štvrtý, v semifinále súťaže zaujal výborným výkonom s piesňou I see fire od Eda Sheerana. Vo finále mu porota aj verejnosť vyčítali slabú rytmiku. Od konca súťaže prešiel takmer rok a pol, Jakub vydal jednu pieseň, ale drží sa skôr v ústraní. Ako spomína na súťaž a ako vidí svoju budúcnosť?

Počas finálových kôl vás veľa ľudí kritizovalo, no napriek tomu posielali hlasy a vy ste museli súťažiť ďalej. Dalo sa to vydržať? 

Situáciu som nezvládal. Pred každým finálovým kolom som mal zbalený kufor. Nechcel som tam ostať, z každej strany sa valilo niečo zlé. Myslel som si, že si zo mňa ľudia uťahujú, že mi posielajú hlasy z recesie. Vystúpenie som nikdy neodflákol a vložil som doň maximum, ale vo finále som to už nehrotil. Na druhej strane, boli aj pozitívne správy, no nenávisti bolo viac.

Pomáhalo vám vtedy, že sú aj ľudia, ktorí vás majú radi?

Áno, aj. Predovšetkým by som sa však nedokázal vzdať. Neodpustil by som si, že som zahodil príležitosť, ktorú iní nedostanú.

Kto konkrétne vám pomáhal, keď sa na vás valila kritika?

Najviac mi pomáhala moja mama. Tá je mi vždy oporou. Ale tiež zvyšok rodiny, fanúšikovia a v neposlednom rade moji blízki priatelia.

Dostávali ste negatívne ohlasy aj súkromne? Písali vám ľudia správy?

Ježišmária, veľmi veľa. Bral som to osobne a miestami som si myslel, že sa z toho zbláznim. Potom som začal čítať aj tie príjemné ohlasy, ktoré ma nakopli.

Neuvažovali ste nad zrušením profilu na sociálnej sieti a založením stránky, ktorú dáte niekomu spravovať?

Ani nie. Potom by som nebol v kontakte s ľuďmi vôbec. Ak je kritika konštruktívna, môžem na niečom zapracovať, no väčšinou to boli hnusné veci.

Aké bolo vypadnúť zo súťaže? Prestali ľudia „rýpať“?

Ani nie, pokračovali. Najmä keď som pridal zvláštne fotky (obrázky s retiazkou od ucha po nos). Už ich nezaujímala hudba, ale to, že sa zosmiešňujem a že neviem, ako ešte zaujať. Paradoxne, bol som rovnaký, len už nemali čo pretriasať, pretože som nesúťažil.

Aké je to teraz?

Negativity už nie je tak veľa. Ľudia mi skôr píšu, že moja hudba je pekná a pýtajú sa, kedy vydám niečo ďalšie.

Na verejnosti sa objavili informácie, že televízii Superstar nevynášala a snaží sa ju čím skôr ukončiť. Čo si o tom myslíte?

Vôbec sa mi nezdalo, že by súťaž chceli skrátiť, práve naopak. Podľa mňa všetko trvalo dlho. To je však pohľad niekoho, kto bol súčasťou šou. Supertsar, v ktorej som bol ja, mala byť poslednou, no teraz bude ďalšia.

Sledovali ste predošlé série?

Samozrejme. Ako malý som bol nalepený na obrazovke a zaspával som s tým, že by som si raz chcel vyskúšať také veľké pódium s takým veľkým publikom. Bol som na tom závislý, mal som plagáty Mira Jaroša. Neskôr som ho aj stretol a bol to zvláštny pocit. Prvé CD, ktoré som si kúpil, bolo jeho.

S pesničkami pre deti?

Nie, nie. Volalo sa Exoterika a nebola to detská hudba. Okrem Jaroša som žral Katku Koščovú a Zdenku Prednú. Vyrastal som na nich a vždy ma zaujímalo, ako Superstar funguje aj z druhej strany, ktorú diváci nevidia.

Stála Superstar za to? Išli by ste znovu?

Znovu by som nešiel. Mala pozitíva, ale veľa mi vzala.

Čo vám súťaž dala a čo vám vzala?

Získal som napríklad množstvo príležitostí, kontaktov, spoznal som nových ľudí a splnil som si detský sen. Každé kolo som sa v súťaži musel prekonať – vyjsť pred publikum, byť pripravený a zaspievať.
Prišiel som o súkromie a niektorí ľudia so mnou teraz chcú byť iba preto, že som bol v Superstar. Stratil som aj veľa priateľov. Nestáli pri mne a súdili ma, akoby ma nepoznali. Predtým som bol extrovert a súťaž zo mňa spravila introverta.

Stretávate sa aj s ľuďmi, ktorých postoje k takýmto talentovým šou sú kritické? Ak áno, ako vážne ich beriete?

Ľudia majú súťažiacich za “rýchlokvasky”. Je to pravda. Z úplného hovna televízia spraví celebritu, ktorá sa objavuje v bulvárnych časopisoch a všetci ju prepierajú. Človek o takúto pozornosť niekedy ani nestojí, ako napríklad ja. Súťaž z teba spraví hviezdu, ale ty ňou nie si. Keď sa rozhodneš, že hudbu už nebudeš robiť, tak sa na teba všetci pozerajú ako na stroskotanca, padlú hviezdu. V kocke, keď vyjdeš zo Superstar, si hviezda alebo úplné dno.

Lost, vaša autorská premiéra, je melancholická balada v žánri indie-pop. Plánujete v tomto hudobnom štýle pokračovať?

Ak sa budem ďalej venovať hudbe, určite by som chcel experimentovať a neostať pri jednom žánri. Možno skúsim niečo iné. Bude to mať blízko k popu, zrejme nejaká elektronika. Neskladám energické piesne, ale balady. Poslucháčov skôr rozplačem, ako zabavím.

Nechali ste sa počuť, že Lost nie je len osobnou výpoveďou, ale aj stavom, keď sú ľudia stratení v dnešnej spoločnosti. Hľadajú vodcov, a tým vodcom je možno každý sám vo svojom vlastnom živote. Myslíte si, že tento prístup by spoločnosť „vyliečil“?

To bol zámer. Chcel som v piesni vyjadriť aj veci, ktoré som v sebe dlho dusil, no spoločnosti som nepomohol. Iba môjmu neveľkému publiku. Určite som však nezmenil svet a rozmýšľanie konzervatívnych Slovákov.

Aký máte vzťah s fanúšikmi? Stalo sa niekedy, že by vám liezli na nervy?

Nie, nikdy. Podporovali ma vo všetkom, čo som robil. Keď mi bolo najhoršie, povzbudzovali ma a posielali energiu, robia to dodnes, a zato ich milujem. To skôr sociálne siete a bulvár mi často dvíhali tlak.

Na čom v súčasnosti pracujete?

Začal som študovať na vysokej škole a chcem sa jej nejaký čas venovať. Na hudbe pracujem, no je to náročné, keďže musím robiť všetko sám a nikto ma nezastupuje. Je náročné a drahé vybavovať štúdia na vlastnú päsť. Takže nemám termín pre ďalšiu pesničku či album, no nechcem skončiť pri jednej pesničke.

Povedali ste, že vás nikto nezastupuje. Čakal by som, že o finalistu Superstar sa budú ľudia biť…

Spolu s ďalšími spevákmi som naspieval vianočnú pieseň. Okrem mňa tam boli Beáta Dubasová, Peter Bažík, Robo Opatovský, Peter Lipa a Marián Čekovský. Bolo to však neosobné, každý nahrával svoj part sám, nikdy sme sa nestretli. Mal som ponuky, že mi budú iní ľudia písať hudbu, no odmietol som.

Nechceli ľudia, aby ste ju zaspievali aj naživo?

Vianočnú pesničku som spieval jeden jediný krát na bratislavských vianočných trhoch v zložení Mirka Miškechová, Peťo Bažík a ja.

Nikdy ste sa neučili spievať s učiteľom ani ako samouk. Zmenilo sa niečo, odkedy sa hudbe venujete „verejne“?

V Superstar sme sa stretávali s vokálnymi koučmi, no trvalo to len 20 minút, upravili nám tóninu. Bolo to na mne a podporovali ma ľudia, ktorí so mnou boli v súťaži.

Vráťme sa na začiatok roku 2018. Keby vám niekto pred prvým castingom povedal, že budete najlepším chalanom v celej súťaži, aká by bola vaša reakcia?

Určite by som ho vysmial a opýtal sa, či nefetuje. Nešiel som do toho s vidinou nejakého veľkého úspechu. S kamarátkou sme v miernej opitosti podali prihlášku, pretože môj život bol stereotypný a chcel som skúsiť niečo nové. Bral som to tak, že sa idem zosmiešniť, alebo sa stane zázrak. Tomu zázraku som veril na päť percent.

Ľuďom sa nepochybne páčil a páči váš štýl obliekania, na castingu ste povedali, že nakupujete v sekáči. Máte nejaké ambície v oblasti módy?

Veľakrát som nad tým rozmýšľal, no neviem, ako by som sa k tomu mohol dostať.

Bavilo by vás návrhárstvo?

Ani nie, skôr by som chcel byť stylistom. Napríklad vyberať pre ľudí oblečenie do reklamných spotov, no nikto ma neoslovil. V sekáči nakupuje v mojom okolí každý druhý človek, nie som výnimočný.

Pre Slovákov ste ale, čo sa módy týka, zaujímavý a originálny človek.

Pre mňa je to bežné. Všetci hovoria, že sa obliekam inak ako ostatní, ale myslím si, že ostatní sa obliekajú inak ako ja.

Sekáče sú určite ekologické. Uprednostňujete ich aj preto?

Samozrejme, že aj ekológia je jeden z dôvodov, prečo tam nakupujem. Čo sa tohto týka, čitateľom odporúčam film The True Cost (poznáma autora: v preklade Skutočná hodnota, film o zákulisí rýchlej módy).

Vaše domáce zviera je slimák! Prečo nie pes, škrečok alebo rybičky?

Mal som už rybičky, psov, škrečkov a morské prasa. Nikdy som nemal slimáka, no páčil sa mi. Keď som bol malý, mal som rád Maximiliána z Elá-Hop aj slimákov z detských knižiek. Veľa ľudí si myslelo, že chcem byť nasilu zaujímavý, ale neberiem to tak, mne sa slimáky páčili. Dostal som ho ako darček od kamaráta.

Verejnosť vás pokladá za originálneho a štýlového človeka. Vy však len robíte, čo sa vám páči.  

Áno. Každý by mal byť sám sebou. A ľutujem toho, kto nie je.

Text: Anton Krajčoviech

Foto: archív Jakuba Pružinského

Nezaradené

Fyzioterapeutka Veronika Maková: Každý šport je dobrý a zlý, dôležité je, že sa hýbete!

Nedostatok pohybu súvisí s najčastejšími problémami, s ktorými pracuje Veronika Maková. Fyzioterapiu si vybrala, lebo chcela ľuďom aktívne pomáhať. Cvičila s deťmi na onkológii na Kramároch, dnes ju nájdete na Rehab klinik v Rači. Pomáha deťom i dospelým.

S akými problémami k vám ľudia najčastejšie prichádzajú?

Najčastejšia diagnóza, s ktorou sa stretávam, sú ochorenia chrbtice, najmä driekovej alebo krčnej. Veľmi častými pacientmi sú deti s poruchami držania tela, skoliózami, plochými nohami a ľudia po úrazoch, operáciách alebo s migrenóznymi stavmi, či bolesťami hlavy. Repertoár je veľmi bohatý.

Dnes vedie množstvo ľudí sedavý spôsob života a potom sa dostanú k vám s bolesťami chrbta. Čo by ste im odporučili ako si pomôcť?

Správnym pohybom pre chrbticu. Tá je totiž fyziologicky nastavená tak, aby sa hýbala. Chodila, lovila a behala. Ale dnes máme skoro všetci sedavé zamestnanie a tam vznikajú tie prvotné problémy. Generácia dnešných dvadsiatnikov ešte vyrastala aktívnejšie. Prišli sme zo školy, hneď sme vybehli von, liezli sme po stromoch. Bol tam pohyb, dokonca v škole ho bolo viac. V súčasnosti sa deti stále učia, stále sedia. Prídu domov, kde ich často rodičia ešte dovezú autom, a sedia nad úlohami. Vidím ten nedostatok pohybu. A z toho väčšinou vznikajú všetky tie poruchy a bolesti, s ktorými pracujem.

Takže najlepšia prevencia je pohyb?

Prevencia je pohyb, ale je to individuálne. Nedovolím si povedať – robte presne tento cvik či šport, telo každého človeka reaguje inak.

Ako správne sedieť za počítačom alebo nad úlohami?
Keď dostanem človeka na terapiu, vždy si prejdeme, čo je správne a ako by to malo byť. Nie každá chrbtica má rovnaké zakrivenie, a preto každému nevyhovuje to „správne”. Sedieť by sme mali na stoličke tak, aby chodidlá smerovali na seba rovnobežne. Kolenné kĺby by mali byť voľné tak, aby sa členky nedostávali veľmi pred alebo za kolená. Sklon chrbtice je tiež veľmi individuálny. Poznáme rôzne druhy sedu, a tým by malo byť prispôsobené držanie tela v ostatných kĺboch. Každý máme inú krivku, pevnosť a napätie svalov: niekto dokáže celý deň sedieť na dynamickej stoličke, vo vysokom sede alebo fit lopte a niekomu to robí veľké problémy.

Takže neexistuje jeden dobrý návod?

Jeden návod určite existuje, ale nie je vhodný pre všetkých.

Prečo ľudí sekne?

Je to neadekvátnym pohybom. Sed je pre chrbticu predklon. V ňom ľudia strávia celé dni. Majú sedavé zamestnanie, vozia sa v autách. Bežné denné činnosti ako varenie, pranie, či žehlenie, robíme opäť len v predklone. Chrbtica má jeden pohyb, smerom dopredu, nie dozadu. A tak potom vzniká napríklad tuhnutie drieku, z ktorého vás môže „seknúť“.

Hovoríte o neadekvátnom pohybe, aký je však vhodný?

To je veľmi individuálne. Každý si musí vyskúšať, čo jeho organizmus prijíma. Závisí to aj od anatomických odchýlok, ako sa chrbtica vyvíja počas života, či sa človek v detstve veľa alebo málo hýbal. Ak päťdesiat rokov alebo viac sedíte, a potom sa rozhodnete, že idete na túru, po hodine sa vrátite s bolesťami kolien, bedier alebo chrbtice. Na pohyb treba ísť adekvátne k tomu, ako je naň váš organizmus zvyknutý. Treba postupne pridávať záťaž, nie ísť zhurta na stokilogramové činky do posilňovne.

„V praxi sa ukázalo, že medikamenty sú, pokiaľ ide o mojich pacientov, na poslednom mieste.“

Ako prevenciu bolesti by som brala pohyb, ale musí byť adekvátny, načasovaný, prirodzený, nie silený. Chôdza je, podľa mňa, úžasná. Lezenie po lezeckých stenách je z môjho pohľadu jedným z najvhodnejších pohybov pre deti. Sú nútené navodzovať stereotyp kontralaterality, to znamená do kríža, ruka, noha, ruka noha. Vďaka tomu sú potom deti pevnejšie a rýchlejšie. Pri lezení sa lepšie prepájajú hemisféry, čo zlepšuje myslenie. Každý šport sa dá robiť dobre a zle, dôležité je, že sa hýbete.

Ktorý pohyb by ste neodporúčali pri problémoch s chrbticou?

V súčasnosti sme príliš uponáhľaní, je teda úplne jedno, aký šport robíme, najmä, že sa hýbeme. Napríklad plávanie. Ľudí pri ňom často sekne, pretože nespravili správne pohybový stereotyp. Každý šport dokážete robiť zle. Často sa odporúča plávanie, ale z môjho pohľadu je to pohyb, ktorý robíme najasymetrickejšie. Čím je súmernejší, tým je pre nás prospešnejší. Ale tým, že máme jednu ruku silnejšiu ako druhú alebo jednu skrátenejšiu, vždy dochádza k nejakej asymetrii. Tá nám môže aj napriek tomu, že si myslíme, že správne cvičíme, robiť absolútne zle. Môžete 10 minút behať dobre a 30 minút kráčať zle, a môže to byť naopak.

Kedy voliť chirurgickú liečbu, kedy lieky, a kedy je najvhodnejšie cvičenie?

Ako fyzioterapeutka som proti chirurgickej liečbe, ak vidím, že je i iné riešenie. Vezmime si diagnózu artróza bedrového kĺbu tretieho až štvrtého stupňa. Mám povedzme dvoch pacientov. Jedného, ktorého to bolí, ale chodí normálne, a druhý, ktorý chodí v predklone a rotácii, pretože má bolesti. Ak už mu nepomáha moja terapia, odporučím mu chirurgický zákrok. Opotrebovanosť kĺbov sa väčšinou dá riešiť pohybom, samozrejme do určitej miery.
Medikamentózna liečba je vhodná pri akútnom štádiu. Napríklad, keď pacienta „sekne”. Ak príde hneď v ten deň alebo na druhý, vyšetrím ho a vidím, či mu pohyb robí dobre alebo ho úplne neguje. Buď so mnou bude pokračovať v terapii alebo ho pošlem k doktorovi, ktorý mu dá lieky na uvoľnenie svalov a proti bolesti. Až potom môžeme riešiť nejaký pohyb. Je to diskutabilné, avšak ak sú pacienti po akútnom štádiu, tak im užívanie liekov väčšinou škodí. Lekári predpisujú napríklad myorelaxanty, lieky na uvoľnenie svalov a keď vás prestane držať svalové napätie, bude to zase bolieť, pretože nemáte svalový korzet.

Takže z dlhodobého hľadiska cvičenie a z krátkodobého lieky?

Preventívne samozrejme cvičenie s vlastnou váhou, vlastným telom. Mnohí, ktorí majú sedavé zamestnanie, robievajú dve zásadné chyby. Prvá – po celom dni idú zhurta na nejaký pohyb. Druhá – vyberajú si športy, ktoré sú v predklonoch.

Aké napríklad?

Máte sedavé zamestnanie a idete hrať bedminton alebo tenis. Ste v polopredklone, aj keď si myslíte, že ste vystretý. Vo väčšine prípadov ste pokrčený a dobiehate na kĺby dolných končatín.

Ešte sa vrátim k operáciám. Sú nevyhnutné?

Keď sa ma na to opýtate ako fyzioterapeutky, či by v pacientovom stave šla na operáciu, poviem vám – nie. Neurochirurg alebo ortopéd, ktorí operujú, povedia – áno. Je to ako keď sa vyberie vegetarián k mäsiarovi a pýta sa na vegetariánske jedlo. Myslím si, že to vždy najskôr treba vyskúšať pohybom. Pretože operácia je veľkým zásahom do organizmu a možno nerobí problémy hneď, ak hovoríme o bolestiach, tie sa však môžu objaviť do pár dní, týždňov alebo rokov. Takže nikdy nemáte záruku, že ak vás odoperujú, neurobí vám to nakoniec ešte horšie.

Množstvo ľudí má problém s kĺbmi. Čo im škodí?

Neadekvátny pohyb. Kĺby sa často opotrebujú kvôli jednosmernému pohybu alebo napríklad pre nesprávne zapojenie kĺbových alebo svalových štruktúr. Samozrejme, tiež to môže byť geneticky podmienené. Alebo neadekvátnou výživou. Ľudia vymýšľajú rôzne diéty a niektoré potraviny neobsahujú dostatočné množstvo vitamínov, ktoré chrbtica, svaly, kĺby potrebujú. Potom vznikajú deficity, a tie môžu spôsobovať problémy.

Aký je vhodný šport pri problémoch s kolenami?

V prvom rade treba vedieť zacentrovať kolenné kĺby, vedieť ich správne používať, až potom by som sa šla venovať nejakému športu. Najskôr navštívte fyzioterapeuta. Ak by sme riešili kolenné kĺby, potom určite pohyb s odľahčením, čiže by som napríklad odporučila plávanie alebo bicykel.

Čo ak koleno bolí až po záťaži?

Tak bol vykonaný nesprávny pohybový stereotyp alebo nemáte správne zacentrované kolenné kĺby. Nechajte ho v prvom rade dobre zregenerovať. Ak vám bolesti uľahčí ortéza, môžete si ju dať, ale nie dlhodobo. Samozrejme, rozprávame sa teoreticky o ortézach, ktoré si kúpite sami v lekárni.

Aký je váš názor na dlhodobé nosenie ortézy napríklad na kolene?

Každá vám oslabuje svaly. Máte síce dojem, že vám to koleno drží, ale v konečnom dôsledku oslabuje svaly v jeho okolí. Ak budete dlho chodiť alebo sa vyberiete na turistiku, nasaďte si ju, ale potom ju treba zložiť. Ortézy sa denne nosia nanajvýš hodinu alebo dve pri záťaži.

Spánok je dôležitý. Aký je dobrý matrac pre človeka s problémami s chrbticou?

Nevysvetlím vám to ako terapeutka, ale ako človek, ktorý má problémy s chrbticou. Keď som kupovala matrac, bolo pre mňa dôležité ľahnúť si naň a necítiť platničky a kĺby. Nakoniec som si vybrala ten, ktorý bol len z pamäťovej peny. Ďalší platničkár sa vyberie vyskúšať ten istý matrac, lebo ja som povedala, že je dobrý, ľahne si naň a ihneď má bolesti. Je to individuálne, podľa toho, ako máme nastavené svalové napätie, kĺby, aké deformity sú v chrbtici a v neposlednom rade je to naša váha tela. Každý matrac si musíte najskôr odskúšať. Nezastávam názor, že dobrý je len tvrdý, len ortopedický, len z pamäťovej peny, proste vy si ho musíte odskúšať, musíte vedieť, že vám robí dobre. Matrac vás má v noci počas spánku uvoľniť. Je zlý, ak sa človek ráno zobudí a cíti sa byť polámaný.

Poďme sa venovať mýtom. Ktoré sú podľa vás najviac rozšírené?

Tých je veľmi veľa. Veľkým mýtom je, že pri bolesti driekovej chrbtice pomôže ľahnúť si a pritiahnuť nohy k hrudníku. Je to úľavová pozícia, 90 percent ľudí ju vníma pozitívne, ale nie je terapeutická, takže keď ma začne niekto presviedčať, že je to preňho to najlepšie, čo môže byť, tak určite nie. Nerieši to problém.

Ďalším mýtom sú podľa mňa napríklad barefoots – topánky bez podrážky. Nedávno som mala v ambulancii matku, ktorej ročné dievčatko chodilo pekne a zrazu začalo čaptať nôžkami dovnútra. Ukázala mi topánky a tam sa skrývala alfa omega celého problému. Tá nožička sa v tom veľkom priestore tak strácala, potkýnala a rotovala, že jej matka vlastne urobila ešte horšie. Bez podrážky sa noha cíti presne takisto, ako keď budete celý deň chodiť bosý po betóne. Čo je horšie, niektoré matky to dávajú malým deťom, ktorým sa kosti, kĺby a svaly stále formujú. Treba zvoliť adekvátnu obuv, aby sa chodidlo vyvíjalo. Nehovorí však, že sú všetky takéto topánky zlé. Barefoots napríklad nemá opätok, čo je dôležitý faktor pri vývoji chodidla. Každému je už zrejme jasné, že „pavúk” nie je vhodný. Deti si v ňom stimulujú reflexy na špičkách, ktoré majú byť v tomto veku dávno utlmené.

Hovorí sa, že zlé dýchanie zhoršuje problémy. Je to pravda?

Dýchanie má veľa fáz a zlé by bolo napríklad vtedy, ak nemáte fyziologicky aktívnu bránicu. Vtedy dýchate niekde v hornohrudnom priestore, ramenami, a môže dôjsť k zvýšenému napätiu na krčnej chrbtici, trapézoch alebo ramenách. To vám môže spôsobovať zbytočné bolesti hlavy alebo krku. Ak nefunguje bránica, nefunguje správne hlboký stabilizačný systém, takže vás napríklad môže začať bolieť drieková oblasť. Všetko so všetkým súvisí. Dýchanie je dôležité v zmysle správneho zapojenia celého svalového aparátu.

Takže je to také koliesko v tom celom systéme?

Niektorí terapeuti, či už sú to tréneri alebo fyzioterapeuti, učia ľudí dýchať silene do brucha. Lenže oni vypučia brucho, ale nezapoja pri tom bránicu, urobia to svalmi, nie bránicou. Dýchanie je dôležité, aj preto, že sa ľudia pri ňom dokážu psychicky uvoľniť.

Aké silné je prepojenie psychiky na zdravie?

Psychické nastavenie vám urobí 90 percent práce. Keď človeka presvedčíte, že mu bude dobre, tak mu bude dobre.

Je lokalita bolesti aj jej zdrojom?

Určite nie, veľmi často sú to rôzne prenesené bolesti. Predstavte si, že človeka zrazu začne bolieť drieková chrbtica. Zobrazovacie vyšetrenia ukážu minimálne odchýlky na chrbtici, ale nájdu mu napríklad cystu na vaječníku. Tá mu dokáže spôsobiť obrovské bolesti. Rovnako, ako keď niekto vyhľadá lekára preto, že ho bolí srdce. Bolí ho na hrudnej kosti, trošku doľava, a nakoniec sa zistí, že je to napríklad len vysoké napätie veľkého chrbtového svalu, ktoré vyráža dopredu do hrudnej kosti. Ale môže to byť aj dislokácia rebier. Určite to nie je tak, že je problém tam, kde to bolí.

Hovorili sme aj o deťoch. Pracuje sa s nimi inak než s dospelými?

Kedysi som pracovala len s deťmi. V zdravotníckom zariadení na Kramároch som cvičila s detskými onkologickými pacientmi. A teraz pracujem aj s dospelými. Je to také pestrejšie. Pri dieťatku si oddýchnem a najmä sa dokážem lepšie psychicky nastaviť. Lebo ak by som k nemu prišla nervózna, ono mi tú nervozitu vráti. Keď k nemu prídem prívetivá, ono mi tú prívetivosť vráti. Vždy k nemu musím pristupovať tak, ako chcem, aby pristupovalo ono ku mne.

Kedysi som pracovala len s deťmi. V zdravotníckom zariadení na Kramároch som cvičila s detskými onkologickými pacientmi. A teraz pracujem aj s dospelými. Je to také pestrejšie. Pri dieťatku si oddýchnem a najmä sa dokážem lepšie psychicky nastaviť. Lebo ak by som k nemu prišla nervózna, ono mi tú nervozitu vráti. Keď k nemu prídem prívetivá, ono mi tú prívetivosť vráti. Vždy k nemu musím pristupovať tak, ako chcem, aby pristupovalo ono ku mne.

„Čím je pohyb súmernejší, tým je pre nás prospešnejší.“

Práca s deťmi je trošičku iná. Ku každej vekovej kategórii sa musíte správať úplne inak, každá má niečo špecifické. Mňa baví aj práca s 2-3 ročnými deťmi, ktoré sa dostávajú do obdobia vzdoru. Nepohne s nimi matka ani otec, vy musíte. Potom sú tu pubertálne deti, s ktorými moji kolegovia často nechcú pracovať. Sú to také tie typy, čo sa „hodia o zem“, a nie, a vôbec nič nebudem robiť. Nevidia v tom zmysel, robia to, len preto, že im to prikázala mama. Ale tiež sa k nim snažím nájsť cestu. Väčšinou riešime skoliózy, ktoré sú ťažšie diagnózy, aj v rámci spolupráce, aj toho, že je to diagnóza na celý život.

Koho je ťažšie presvedčiť, aby spolupracoval? Deti, puberťákov, dospelých?

Najčastejšie – rodiča. Na každú terapiu, ktorú robím s deťmi akejkoľvek vekovej kategórie, žiadam, aby bol prítomný. Stretávam sa s veľmi zanietenými matkami alebo otcami, vďaka ktorým so mnou spolupracuje aj to jedno až trojročné dieťa. A potom sú to takí, ktorí si vytiahnu mobil. Hrajú sa na ňom, pritom ja cvičím s ich deťmi a potom ich k nim musím volať. Keď dieťa vidí ten ľahostajný prístup, veď on sa hrá na mobile, tak prečo by som to ja mal doma robiť sám?

Takže deti napodobňujú svojich rodičov…

Určite, v 98 percentách je to o rodičoch, a nie o deťoch.

Prečo ste sa rozhodli pre fyzioterapiu?

Mala som zlé skúsenosti s lekármi. Celý život som sa učila veľmi dobre, všetci o mne vedeli, že budem doktorka. V 3. či 4. ročníku na strednej škole som ale začala chápať, že nechcem len „predpisovať lieky spoza stola“. Fyzioterapia mi prišla najbližšie k tomu, čo som hľadala. V praxi sa ukázalo, že medikamenty sú, pokiaľ ide o mojich pacientov, na poslednom mieste. Nie je to to, čo naozaj potrebujú. Dokážem im pomôcť aj iným spôsobom.

Takže ste chceli aktívne pomáhať…

Presne. Nechcela som „iba predpisovať lieky“. Mala som veľmi zlú skúsenosť, a preto som sa rozhodla, že nechcem byť takou lekárkou. Chcem ísť iným smerom. Niekedy sa aj v praxi stretnete s doktormi, ktorí nepripúšťajú, že existujú aj iné spôsoby ako pomôcť od bolesti alebo nejakého jednoduchého problému. Treba pochopiť ako funguje pohybový aparát. Treba vidieť svalové súhry a vedieť, ako dokážu ovplyvniť pohyb a funkciu vnútorných orgánov.

Čo by mohlo viac pomôcť?

Myslím si, že by pomohla spolupráca. Na Slovensku stále prevláda názor, že fyzioterapeut je niečo menej ako lekár. Vo svete to je to celkom inak. Tam príde fyzioterapeut do jednej miestnosti s neurológom, fyziatrom, ortopédom, chirurgom a spolu riešia pacienta, diskutujú, hľadajú pre neho tú najlepšiu cestu.

Práca fyzioterapeuta nie je len o cvičení…

Je to o veľkom vzdelaní. Mne nestačí, že mám vysokú školu alebo, že sa venujem nejakej skupine ľudí. Napríklad, začínala som s DNS, čo je dynamická neuromuskulárna stabilizácia. Teraz je veľmi populárna, ale už vtedy som cítila, že pacienti mi nereagujú tak rýchlo. Niečo mi tam proste chýbalo. Preto som si našla úplne opačnú metódu, vzdelávala som sa v nej a začala som ju aplikovať. A zase, keď som ju používala len izolovane, tak to proste nešlo na lusknutie prstami. Tak som ich spojila dokopy a bolesti pacientov ustupujú o 90 percent rýchlejšie ako doteraz. Takže fyzioterapia je aj o chápaní súvislostí. Fyzioterapeut by nemal len vidieť a počuť, ale predovšetkým cítiť. Keď teraz chytím váš prst, poviem vám, či máte tam vysoké alebo nízke napätie. Celé je to o tom, ako si rozviniete hmat, reakciu tela
a ako ho chytíte do rúk.

Ako sa dokážete odreagovať? Je to predsa len práca s ľuďmi, ktorá je náročná…

Musím sa priznať, že väčšinou musím byť viac psychoterapeutka ako fyziotrapeutka. Ako sa odreagujem? Cestovaním domov. Našťastie, cesta trvá jeden a pol hodiny, stihnem si trochu vyčistiť hlavu. Ešte na vysokej škole ma naučili, že batôžtek svojich starostí si treba nechať pred dverami práce, v nej riešiť iba tú a za dverami práce ju nechať a zobrať si balíček starostí z domu. O to sa snažím. Idem von so psom, upratujem alebo sa rýpem v záhradke. To mi je asi najlepším psychoterapeutom. Tak si oddýchnem. Nie je to pohár vína, ale polievanie, sadenie alebo trhanie buriny.

Text: Laura Smitňová





Nezaradené

Veronika Greinerová: „Trofeje zapadnú prachom. Najdôležitejšie sú pocity a príbehy, ktoré víťazstvo sprevádzajú.“

Veronika Greinerová našla záľubu v netradičnom športe. Už niekoľko rokov sa venuje kalistenike a street workoutu. Je to rýchlo sa rozširujúci svetový trend medzi pouličnými športami. Nie vždy však bola Veronika taká silná, ako v súčasnosti. V rozhovore nám prezradila, ako sa k cvičeniu dostala a aké úspechy sa jej podarilo dosiahnuť za krátky čas.  

Veronika, ako vyzerá váš bežný deň?

Každé ráno si musím dať ľadovú sprchu a potom kávu. Deň sa odvíja od aktivít a úloh, ktoré ma čakajú. Či už sú to zadania do školy alebo mimo nej a typ tréningu v ten-ktorý deň. Keď viem, že mám viacmenej voľno, zvyčajne som pol dňa v telocvični a trénujem seba i klientov. Ak som doma, rada upratujem, počúvam podcasty, hudbu a popritom cvičím. Bez ohľadu na čas si ale zakladám na dobrej, dlhej večeri. A aj napriek množstvu povinností, každý deň sa veľa nasmejem.

Kde beriete energiu, aby ste zvládali taký nabitý program?

Ľudská energia sa vybíja ako baterky, preto ju treba dobíjať zo správnych zdrojov. Mojím hnacím motorom je kvalitný spánok, nastavenie mysle, výživa a veľa fyzickej aktivity. Predovšetkým však vnútorná motivácia napredovať. Nevravím, že pri vysokom výdaji energie mi vždy zostane energia na mentálnu činnosť. Alfou a omegou je teda pre mňa osem hodín spánku aspoň štyrikrát v týždni.

Profesionálne sa venujete kalistenike a street workoutu. Čo to je a aký je medzi týmito pojmami rozdiel?

Pod oboma si môžeme predstaviť cvičenie s vlastnou hmotnosťou, no malý rozdiel tam predsa len je. Street Workout sa začal cvičiť v Amerike na pouličných ihriskách či akýchkoľvek zábradliach. Dnes sa cvičí na hrazdách, bradlách aj na zemi. Môže sa praktizovať formou voľnej zostavy, po sériách jednotlivých cvikov alebo s pridaným závažím. Kalistenika je skôr cvičenie výlučne s vlastnou hmotnosťou, bez použitia hrazdy, bradiel alebo iných náčiní. Napríklad stojkári (handbalanceri) sa tiež venujú kalistenike. Ak ale cvičia aj sety, poprípade freestyle na hrazdách, tak robia street workout.

Priblížili by ste nám komunitu ľudí, ktorí sa tomuto športu venujú? Je na Slovensku populárny?

Pre tento šport sú zapálení naozaj rôzni ľudia. Na akciách aj súťažiach je nás vždy dosť. Keď všetkých hodím do jedného vreca a vytiahnem zopár vlastností, tak naozajstný workoutér, okrem toho, že je šikovný a obratný, vie aj ochotne pomôcť a poradiť iným. A áno, šport sa rozširuje čím ďalej, tým viac. Od roku 2014 sa komunita a úroveň veľmi rozrástla. Čarom street workoutu a kalisteniky je, že robiť ju môže úplne každý. Nie je stanovená veková kategória, pre ktorú by mal byť tento šport zakázaný či nevhodný. Dokonca sú medzi nami aj ľudia s telesným hendikepom a aj napriek nemu sa workoutu venujú.

Čo vás viedlo k tomu, že ste si vybrali práve tento šport a ako dlho sa mu už venujete?

Začínala som cvičiť v posilňovni ešte v čase, keď som sa dostávala z anorexie. Ako tínedžerka som mala takmer rok na ňu silný nábeh, nechcela som jedávať. Chcela som veľa cvičiť, a nič som nejedla. Na jar 2020 to bude už päť rokov, čo sa workoutu venujem.

Asi nie je jednoduché rozprávať o tom, že nie vždy ste boli taká silná a vyrovnaná ako dnes. Aké bolo pre vás toto obdobie?

Napriek tomu, že mi nebola anorexia diagnostikovaná od lekárov, mala som typické príznaky tejto duševnej poruchy. K mojej výške 175 centimetrov som vážila hraničných 46 kilogramov. Nikdy som si o sebe nemyslela, že som pekná, o to viac sa nenávistné myšlienky k sebe samej prejavili v pubertálnom veku. Veľmi som hazardovala so zdravím. Bola som hlúpa, za celý deň som zjedla kúštik jablka a celý týždeň pila žihľavový čaj. Spamätala som sa, keď nám v auguste 2014 zomrel otec. Uvedomila som si, že nechcem vytvárať ďalšie problémy. A určite nie mamine, ktorá zostala sama so mnou a s mojou sestrou.

Dnes sa môžete na minulosť pozerať s úsmevom. Je však niečo, čo by ste boli bývali zmenili, urobili by ste niečo inak? A naopak, čo očakávate od budúcnosti a čo by ste odkázali svojmu budúcemu ja?

Najviac ma mrzí, že som neprežila typické roky na gymnáziu ako študentka, tínedžerka, ale ako dievča s psychickými ťažkosťami. Čo by som zmenila je dnes ťažké posúdiť, keďže počas choroby som sa nesnažila byť iná. Myslím si, že to tak malo byť. A napokon, tak mi treba. Aspoň ma život poriadne prefackal, i keď v mladom veku. Aj preto som psychicky vyrástla a určite aj vďaka tejto skúsenosti som dnes na seba taká tvrdá.

Pamätáte si, ako ste sa cítili pri prvom tréningu?

Áno. Cvičila som vtedy vo fitku. Bola som slabá, no aj napriek tomu som si myslela, že sa hádam zvládnem vytiahnuť na zdvižnej hrazde s dopomocou. Myslela. Humor ma, tuším, ani vtedy neopúšťal.

Trénujete sama alebo pod dohľadom nejakého odborného trénerského vedenia?

Od začiatku sama, no pomáhali mi ľudia, ktorí ma podporovali a chceli, aby som poriadne vyzdravela po psychickej aj fyzickej stránke. Od roku 2017 sa ale venujem trénerstvu, a tak pod mojím vedením už cvičilo, aj cvičí niekoľko zverencov.

Keď ste začínali cvičiť, dúfali ste, že vám to pomôže prekonať krízu, s ktorou ste sa snažili vtedy vysporiadať?

Nedúfala. Vedela som, že pokiaľ budem cvičiť a jesť správne, bude sa aj môj zdravotný stav uberať správnym smerom. A tak som makala, ako som vedela. Cvičila, učila sa, jedla, spala. Dookola, až kým si okolie po polroku nezačalo všímať pozitívne zmeny.

Kedy ste si začali uvedomovať, že toto je cesta, aby ste sa cítili lepšie?

Mala som šesťnásť rokov. Spomínam si, že som si ukladala obrázky fittnesiek, jogíniek a vyšportovaných dievčat. Boli mi motiváciou. Začala som si to uvedomovať už v čase, keď som bola veľmi chudá.

Mali ste niekedy pocit, že na to nemáte a najradšej by ste plakali kdesi v kúte?

Áno, jasné. Vždy som bola citlivá a keď som začínala s workoutom, asi najviac. Zo začiatku som sa hanbila chlapcov, a tak som chodievala cvičiť na ihrisko sama ,,na tajnáša“. Len nech ma,  prosím, nikto nevidí. Chodila som síce predtým vyše roka aktívne do posilňovne, ale tá sila nestačila. Street Workout bol a aj je o úplne inej sile.

Je obdivuhodné, že sa vám podarilo svoje slabosti prekonať, a to vás nesmierne zocelilo. Svoje skúsenosti sa snažíte odovzdávať ďalej. Dozvedela som sa, že ste súčasťou kampane týkajúcej sa porúch príjmu potravy,  ktorá šíri osvetu na školách. Čo je vaším prínosom do tohto projektu?

Bola som párkrát prednášať v úlohe trénerky a výživovej poradkyne. Ako tím chodievame po slovenských základných, aj stredných školách. Myslím si však, že tento projekt mne odovzdal viac, než som ja doň priniesla.

Dodržiavate intenzívny tréningový plán a cvičíte každý deň. Street workout má už v názve, že sa praktizuje najmä vonku a nie v telocvični. Kedy je už príliš veľká zima na cvičenie vonku?

Milé, že sa ma pýtate práve na cvičenie vonku, v zime. Neprezradím nič nové, ak poviem, že nikdy nie je zlé počasie na tréning. Je len zle oblečený atlét. Samozrejme, pri mínusových teplotách hrazdy doslova pália od zimy a nie je to nič príjemné. Vtedy sa workoutéri stiahnu do gymnastických hál a funkčných telocviční.

Máte aj špeciálne upravenú stravu?

Skôr inklinujem ku kvalitným potravinám. Nerada hovorím, že ,,jem zdravo“. Každý si pod zdravým jedlom predstaví niečo iné. Ale vo všeobecnosti sa viac vyhýbam sladkostiam. Nejdú mi veľmi na chuť a ak áno, tak skôr iba varianty, ktoré si sama pripravím. Ako malá som totiž bola veľký „sladkožrút“. Veľmi mi však vyhovuje princíp prerušovaného hladovania – intermittent fasting, ktorý sa zakladá na striedaní periód hladovania a  jedenia.  Praktizujem ho najmenej štyrikrát v týždni už tretí rok. Je to pre mňa časovo flexibilné a nemusím celý deň myslieť na jedlo. Napríklad, na obed milujem polievky a takisto mi už nerobí problém si vziať proteín so sebou. Konečne si tak viem pekne ustrážiť dostatočný podiel bielkovín v strave.

Pri vašom tréningovom pláne vám už asi nezostáva veľa času na iné veci. Ako manažujete školu, priateľov? Čo robíte, keď práve necvičíte?

Odmalička mi rodina vtĺkala do hlavy, že škola je prvoradá. Odkedy som na vysokej škole, vzdelanie a cvičenie sú pre mňa priorita číslo jeden. Boli aj obdobia, keď som sa ničomu inému nevenovala, iba som sa učila a cvičila. S priateľmi sa stretávam či už doma alebo v Bratislave. Aj keď nie vždy sa popri školských a iných povinnostiach vieme vídať tak často, ako by sme chceli. Veľa priateľov a skvelých ľudí som spoznala práve vďaka workoutu. A som za nich nesmierne vďačná. Okrem toho trénujem ľudí, píšem články, čítam, počúvam hudbu a počúvam podcasty. 

Venujme sa ale chviľku úspechom, ktoré vám tento šport priniesol. Vyzerá to tak, že kde sa objavíte, tam stojíte na stupni víťazov. Okrem iného ste skončili druhá na Majstrovstvách Slovenska v Street Workoute 2018, tretia na tohtoročných Majstrovstvách sveta v Moskve, vo svojej váhovej kategórii… máte nejaký obľúbený moment?

Asi to bude znieť šialene, ale napriek tomu, že nikdy nezabudnem na stresy pred Majstrovstvami sveta v Moskve, najviac zo všetkého mi utkvel v pamäti iný moment. Keď na majstrovstvách Slovenska v Košiciach vyhlasovali víťazov v mužskej kategórii a do mikrofónu povedali meno víťaza, jeho priateľka plakala a silno ma objímala od radosti. Plakala som s ňou. Vtedy som sa stala vicemajsterkou a 18-ročný Samuel Figur majstrom Slovenska. Rovnako nezabudnem, keď na súťaži v česko-poľskej Karvinej vyhlásili na prvých dvoch priečkach Klárku Čuříkovú a mňa. Objatie, ktoré sme jedna druhej venovali, bolo symbolom priateľstva a spolupatričnosti v tomto športe. A nakoniec pocit, keď som po kvalifikačnom kole v Moskve jedla syrový koláč a medzi postupujúcimi zrazu vyhlásili moje meno. Skoro som sa tým koláčom zadrhla. Nezabudnuteľným bolo aj to, keď som skončila bronzová. Keď na to myslím, vždy mám zimomriavky. Stále vravím, že poháre síce stoja vo vitrínke, ale tie zapadnú prachom. Najdôležitejšie sú pocity a príbehy, ktoré ich sprevádzajú.

Z Majstrovstiev sveta v Street workoute 2019 si odniesla bronzovú medailu v strednej váhovej kategórii

Aký to bol pocit stáť na stupni víťazov na majstrovstvách sveta v Moskve 2019?

Pripadala som si, akoby duch opustil moje telo. Mojou túžbou bolo dostať sa na majstrovstvá sveta, o výhre som mohla iba snívať. Neverila som tomu ani v lietadle, ani dlho po návrate. Najviac ma rozosmiala moja  dobrá kamarátka, ktorá mi pred odchodom povedala, že ak nebudem v prvej desiatke, ani sa nemám vracať domov. Nezabudnem, ako ma po návrate, privítala s úsmevom. A tak som, chvalabohu, v Rusku nezostala a domov prichádzala s čistým svedomím a s riadnou náložou v kufri.

Ako dlho vám trvá nacvičiť si súťažnú zostavu? A aká je vaša obľubená disciplína?

Do Moskvy mi to trvalo skoro dva mesiace. Majstrovstvá Slovenska sme mali 15. júna, majstrovstvá sveta sa konali 27. júla. Nebyť môjho podvrtnutého lakťa a dvojtýždňovej angíny, trénovala by som nonstop. A mojou najobľúbenejšou disciplínou je Freestyle, teda voľná zostava. Tej sa zúčastňujem pravidelne na súťažiach či exhibíciách.

Pôsobíte aj ako rozhodkyňa na rôznych športových podujatiach a súťažiach. Ako vlastne funguje systém hodnotenia a bodovania súťažiacich?

Porotcov je maximálne päť. Delia sa na statického (ten, ktorý hodnotí statické prvky), dynamického (ten, ktorý hodnotí iba dynamiku) a setárskeho porotcu (ten, ktorý hodnotí prepájanie a počet prvkov do jedného setu). Najradšej hodnotím tretiu položku. Vždy sa stanoví maximálny počet bodov, ktorý udeľujeme súťažiacim, za ich výkony. Body sa strhávajú za pády a dotyky so zemou. Akrobatické prvky na zemi hodnotíme málokedy. Zostavy street workoutu sa predvádzajú na hrazdách a bradlách.

Cítili ste sa niekedy na súťaži ukrivdená po hodnotení od rozhodcov? Že vám možno udelili nízky počet bodov?

Ale áno, klamala by som, keby som povedala – nie. Najmä keď som začínala súťažiť a bola som veľmi citlivá. Na súťaži nás bolo päť, skončila som tretia. Predbehla ma dievčina, ktorá sa disciplíne Freestyle nikdy nevenovala. Nechápala som to, vtedy som si aj poplakala. Nie preto, že som závidela, ale preto, lebo som si myslela, že nie som dosť dobrá.

Aký je váš obľúbený prvok a ktorý je pre vás najzradnejší a najdlhšie ste ho nacvičovali?

Rok a pol mi trvalo, kým som urobila plný backlever, ktorý sa cvičí na kruhoch alebo na hrazde. Telo je v tejto pozícii rovnobežné so zemou, otočené hruďou k podlahe. Po viac ako roku som sa odhodlala na prvú stojku na vysokých bradlách. Asi tri mesiace som intenzívne trénovala salto z hrazdy, ktoré teraz robím s radosťou a ľahkosťou.

Na Majstrovstvách sveta v Moskve 2019 sa Veronika ukázala v perfektnej forme

Sprevádzali vás počas rokov trénovania workoutu aj nejaké zranenia?

Samozrejme, boli, aj sú. Keď som ešte chodievala do posilňovne, raz ma počas mŕtveho ťahu seklo. Precenila som svoje sily. Nevedela som sa skoro dva týždne otočiť naľavo. Príšerná bolesť. Alebo keď som trénovala salto z hrazdy, spadla som tvárou priamo na žinenku. Bývam pretrénovaná v predsúťažnej príprave, no niekedy aj mimo nej a často sa mi poodtŕhajú mozole. Ruky sa hoja dlho a čerstvé rany veľmi štípu. Ale už som si na tú bolesť zvykla. Pre mňa najhorším zranením však bolo, keď som si podvrtla lakeť pri obyčajnom prechytení hrazdy. Stalo sa mi to na tohtoročných majstrovstvách v Trenčíne. Na súťaži v Rusku som musela mať aj bandáž.

Za čo ste najviac vďačná?

Za každý jeden nový deň. Za rannú ľadovú sprchu. Málo ľudí si uvedomuje silu nového dňa. Preto stále vravím, že milujem rána, nech sú akékoľvek. Horúce, zahmlené, zasnežené. Som vďačná za dobrých, láskavých a najmä úprimných a vtipných ľudí, ktorých mám pri sebe. A samej sebe za vytrvalosť, ktorú som si odmala pestovala a nenechala ju umrieť. Začať sa dá s čímkoľvek, keď je zápal. No vydržať a neustále napredovať v akejkoľvek činnosti, to je už majstrovské umenie.

Text: Barbora Hermanová

Foto: archív Veroniky Greinerovej

Nezaradené

Protestujúci v Hongkongu odkazujú: Prišli sme o oči aj uši, čo bude ďalšie?

Nemajú meno. Nemajú vodcu. Majú len spoločný cieľ. Čierna farba, plynové masky či žlté helmy sa stali ich symbolmi. Kto stojí za protestami a prečo neutíchajú? Nepokoje zasiahli okrem miestnych aj stovky výmenných študentov. Medzi nimi sa ocitla aj Katarína Tuanová, študentka Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Jedným z najväčších ohnísk demonštrácií sa stala jej dočasná alma mater, Hongkonská Polytechnická univerzita.

Prečo ste sa rozhodli ísť študovať práve sem? Bolo už v tom čase vo vzduchu cítiť, čo sa v uliciach mesta odohrá a čo sa tam odohráva dnes?

Táto možnosť sa mi naskytla až na magisterskom štúdiu. Počas bakalára som bola na študijnom pobyte v Južnej Kórei, ale Hongkong som mala stále v pláne. Keď sa objavila príležitosť vycestovať tam na pol roka, bez podmienok, že sa musím zaviazať na dlhší čas, neváhala som. Myslím si, že šesť mesiacov je dosť na to, aby som vstrebala miestnu kultúru a životný štýl. Žiť či cestovať po Hongkongu ako študent je najvýhodnejšie.

V tom čase bolo mesto nedotknuté.Situácia sa začala vyvíjať do podoby, akú má dnes, až potom, čo som si podala  prihlášku, no napriek tomu som svoje rozhodnutie nezmenila. Neprišli žiadne odporúčania, aby som do školy nenastúpila a rodičia verili môjmu rozhodnutiu.

Nie je to prvýkrát čo Hongkongom otriasajú protesty. V roku 2014 sa do histórie zapísal takzvaný Umbrella Movement (雨傘運動), ktorý trval takmer tri mesiace. Vtedy vysokoškoláci bojovali za slobodné demokratické voľby. Vidíte spojitosť medzi touto udalosťou a súčasným hnutím ?

O Umbrella Movement som sa dozvedela až po začatí súčasných nepokojov. Prirodzene, zaujímalo ma, či sa v minulosti nedialo niečo podobné a hľadala som odpovede na to, ako sa terajšia situácia môže vyvinúť. Natrafila som na ľudí, ktorí  poznali niekoho, kto sa predošlého protestu zúčastnil.

Upokojili ma ich slová, že všetko sa odohralo v tichosti. Každodenný život mesta sa veľmi nezmenil, a tak som verila, že to bude tento rok rovnaké. Ale čím viac som sa o minulosti dozvedala, tým menej sa to zhodovalo so súčasnosťou. Jeden z najmarkantnejších rozdielov v protestoch bola organizovanosť. Ten z roku 2014 bol organizovaný. Angažovali sa v ňom rôzne politické strany, asociácie, organizácie a podobne. Subjekty, ktoré vždy tie stretnutia nejako korigovali.

Čo sa zmenilo?

Keďže bol protest riadený, mali koho zatknúť a postaviť pred súd. Súčasné demonštrácie nemajú žiadneho lídra, nikto ich nezastrešuje, nikto za ne nezodpovedá a nikto ich nevedie. Ľudia sa sami organizujú cez sociálne média, najčastejšie prostredníctvom četovacích aplikácií.

Fungujú anonymne, práve preto dokážu prežiť bez toho, aby boli odhalení. Sú spontánni. Hocikto navrhne miesto a čas stretnutia. Tie sa plánujú z týždňa na týždeň, niekedy aj zo dňa na deň, či z hodiny na hodinu. Okrem organizovanosti je najzásadnejší rozdiel medzi súčasnými nepokojmi a Umbrella Movement v tom, že v roku 2014 sa týmto protestom nič nezmenilo. V roku 2019 dosiahli naplnenie niekoľkých požiadaviek.

Aké sú špecifické znaky, podľa ktorých viete určiť, že sme v uliciach stretli podporovateľov protestu?

Čierna farba symbolizuje celé toto hnutie, preto sa jej aj ja snažím vyhnúť, keď sa rozhodujem, čo si oblečiem. Touto farbou sa zahaľujú od hlavy k pätám – od čiernych topánok,  cez mikiny až po šiltovky. Nijako sa nenazývajú. Tí najradikálnejší, tí čo zapaľujú dymovnice a sprejujú grafity, nosia prilby a masky, tak tým sa hovorí Predná línia.

Ich symboly sa vyvinuli časom a sú reakciou na udalosti, ktoré ich sprevádzajú. Znak prilby a plynovej masky sú odpoveďou na fyzické útoky a policajné násilie, keď účastníkov rozháňali streľbou gumových projektilov. Takýto projektil jednému dievčaťu v Prednej línií poškodil zrak tak veľmi, že oslepla. Na znak súcitu i poukázania na hrubosť polície, si protestujúci začali preliepať jedno oko.

Protesty sa z ulíc presunuli do škôl, a tak sa novým symbolom stali aj ony. Napríklad, u nás na univerzite, je množstvo sôch s helmami na hlave alebo s plynovými maskami, či masa plagátov s tvárou, ktorá má prekryté oko. Aj fyzický útok na demokratického kandidáta pročínskym prívržencom skončil tak, že mu odhryzol ucho. Poukazujú na tie najväčšie straty  a hovoria: „Prišli sme o oči aj o uši, čo bude ďalšie?“

Na znak súcitu si protestujúci preliepajú jedno oko, znázornili to aj na plagátoch.

Kto je jadrom hnutia?

Hlavnou silou demonštrácií sú mladí študenti vo veku od 18 do 22 rokov. Samozrejme, nájdu sa medzi nimi naozaj aj veľmi mladí ľudia. Myslím si, že najmladší zatknutý člen bol 13 ročný chlapec a najstarší mal 84 rokov. Čo sa Prednej línie týka, tú tvoria vysokoškoláci.

Niektoré štatistiky uvádzajú že až 60 percent ľudí vo veku od 18 do 29 rokov plánuje z Hongkongu emigrovať. Stretli ste sa vo svojom okolí s takýmito názormi? Naozaj chcú mladí z krajiny odísť?

Tí, s ktorými som bola v kontakte, mi otvorene povedali, že nie sú s tamojšou situáciou spokojní. Nemysleli tým protesty, ale politickú situáciu. Vláda nenačúva svojmu ľudu.Sama som si hovorila, či to nakoniec nedopadne tak, že sa mladá generácia rozpŕchne do sveta a Hongkong zaplnia ľudia z Číny.

Ak nie ste s niečím vo svojej krajine spokojní, vzoprite sa tomu a konajte. Má to význam.

Výskumy uvádzajú, že vyše 80 percent hongkonského obyvateľstva sa necíti byť Číňanmi. Máte s tým nejaké skúsenosti, máte na to názor?

Je to logické, majú svoj vlastný systém aj jazyk. Než ich v roku 1997 odovzdali Číne, patrili k najslobodnejším krajinám. Majú veľmi liberálne zákony, je tam napríklad povolená prostitúcia. Mne to príde tak, že sa držia pravidla: Kým robíš niečo nelegálne, je to v poriadku. Dovtedy, kým ťa nenachytajú.  Podstata je , že ak vedľa seba postavíte človeka, ktorý celý život vyrastal v komunistickej Číne a človeka z Hongkongu, sú diametrálne odlišní.

Podporovateľov protestu môžete identifikovať na základe čierneho oblečenia.

Nie je, podľa vás, na niečo dobré aj to, že sa tam Čína snaží nastoliť poriadok a „morálku“ ?

Je to mesto, kde je zaužívaná politika – jedna krajina, dva systémy, takže si veľmi za svojou autonómiou stoja. Jediné, čo s pevninou zdieľajú, sú armádne zložky. Oficiálne je Hongkong Čína, ale majú vlastnú legislatívu. Nezávisle si navrhujú aj uplatňujú zákony. Napríklad, najnovšie riešili zákon, ktorý zakazoval zakývanie tvárí maskami a rúškami. Miestna vláda ho schválila veľmi rýchlo, a práve ten najvyšší súd – nezávislý, to označil za neadekvátne a zákon zamietol.

Práve v tomto prípade sa ozvala Čína,  že by vôbec nemalo byť v ich právomoci takto rozhodovať. Hongkong sa ohradil, že majú právo na samostatnú súdnu moc a nik iný by sa do týchto vecí nemal miešať.

Myslíte si, že Hongkonská polícia v skutočnosti prijíma rozkazy od pevninskej Číny?

Je pravda, že sa miesta polícia označuje ako hongkonská, ale ja si myslím, že nie všetci jej členovia sú rodení Hongkončania. Spôsob, akým sa k ľudom správajú a ako vulgárne s nimi hovoria, mi nesedí s tým, že sú jedna krv. Nie je to potvrdené a myslím si, že by to Peking ani nikdy nepriznal, ale viacerí si myslíme, že v ich radoch sú dosadení Číňania.

Plynie päťdesiatročné ultimátum slobody a v roku 2047 sa mesto opäť v plnom rozsahu stane oficiálnou súčasťou Číny. Myslíte si, že ľudia rozmýšľajú nad svojou budúcnosťou a boja sa, čo im táto zmena prinesie?

Riešia to, čo je teraz. Ide im o to, že práve teraz majú právo na slobodu a demokraciu, tak ju chcú mať. Autonómia je síce na papieri podpísaná ešte na ďalších 27 rokov, ale Čína ju už teraz začína napádať. Vedia, že v roku 2047 s tým už nič neurobia. Teraz ešte áno, a preto bojujú. O tom, čo bude, premýšľajú, ale či majú strach, ťažko povedať.

Ako miestne médiá informujú o protestoch? Dostávajú priestor alebo sú zatláčané do úzadia? Aký je postoj miestnych novinárov?

Protesty pokrývajú média veľmi dobre. Komunita reportérov má svoje oficiálne noviny a televíziu, ale je tam aj množstvo nezávislých reportérov, ktorí majú svoje vlastné asociácie a nahráva im do kariet veľká liberálnosť štátu.

Bojom za slobodu a demokraciu, húževnatosťou a vytrvalosťou chcú  inšpirovať celý svet. Predovšetkým ľudí v Číne.

Množstvo kameramanov či fotografov stojí priamo pred políciou v prednej línií. Niekde inde na svete sú v takýchto prípadoch barikády a reportéri stoja za nimi. V Hongkongu nie. Aj počas streľby môžu ísť tak blízko, ako si sami trúfnu. Správy sa šíria aj cez sociálne siete, najmä Twitter. Vláda je voči nim bezmocná.

Ocitli ste si sa v centre diania protestov aj vy?

Nie, vždy som sa snažila ohniskám vyhýbať. Vďaka četovacej aplikácií či iným sociálnym sieťam nebolo ťažké zistiť, kedy sa najbližšie stretnutie uskutoční. Napríklad moji spolužiaci veľmi často takéto správy zdieľali. Väčšina protestov sa koncentrovala na jednom mieste, bežný človek sa s nimi vôbec nemusel dostať do styku. Za tie štyri mesiace čo som tu, som sa nestala priamym svedkom žiadnej akcie.

Logicky, keď sa k takýmto informáciám dá ľahko dostať, ako je možné, že to neuľahčilo aj prácu polície?

Nemyslím si, že je pre nich ťažké zistiť, kedy bude najbližšie stretnutie protestujúcich. Ide skôr o ich právomoc. Prichádzajú len vtedy, keď už je na mieste skutočne veľa ľudí, aby ich rozohnali. Úprimne, týchto stretnutí je dosť veľa a nemyslím si, že ich polícia nejako zvlášť sleduje.

Ako už bolo povedané, protesty dosiahli svoj cieľ a návrh zákona stiahol. Prečo stále pretrvávajú?

To bol prvotný impulz, prečo začali. Za ten čas, kým vláda ľudu nenačúvala, sa zoznam požiadaviek rozšíril. Úrady boli pasívne a polícia čoraz násilnejšia. Preto bolo cieľom hnutí získať slobodu, nechceli, aby boli ich stretnutia obmedzované. Ozbrojená brutalita narastala a protestujúci žiadali vládu, aby uznala, že je neúmerne krutá. Preto, keď už bol zákon v októbri stiahnutý, ľuďom to nestačilo. Už to nebola ich jediná požiadavka.

Opäť poukážem na policajné zložky, ktoré nezachádzajú s ľuďmi tak, ako by mali. Na internete koluje množstvo materiálu či už fotiek alebo videí, ako niekoho bez dôvodu brutálne trestajú. Všetko sa popiera.

Aké sú požiadavky protestujúcich?

  1. Stiahnutie zákona o extradícii
  2. Demisia Carrie Lamovej a zavedenie plného všeobecného volebného práva (čínska vláda trvala na tom, aby v Hongkongu boli voľby, avšak občania si mali vyberať iba z kandidátov navrhnutých z Pekingu)
  3. Transparetné vyšetrovanie policajného násilia a zneužívania moci
  4. Zastavenie nazývania protestu z 12. júna ako „výtržnosti“
  5. Prepustenie všetkých zatknutých demonštrantov bez obvinení

Cítili ste sa ako cudzinka vo väčšom ohrození? Napríklad pred políciou?

Našťastie nie, nikdy som s nimi nemala problém. Aj keď som sa neraz stretla s ozbrojenými zložkami, ktoré mali všetky možné zbrane. Vtedy len stáli na ulici a v podstate nič nerobili. To je však len jeden uhol pohľadu. Sú tu ľudia, ktorých  bezdôvodne brutálne napadli a práve oni sa snažia, aby sa vláda prestala polície zastávať a priznala si pochybenie.

Existujú zdokumentované a podložené teórie, že napriek tomu, že by mal byť Hongkong autonómny, Peking si do vlády dosadzuje svojich ľudí a snaží sa mesto riadiť podľa seba. Aký je váš názor?

Môže to byť jeden z dôvodov, prečo je vláda stále pasívna. Pravdepodobne je obmedzovaná z Pekingu. Nemyslím si, že sú bez rozumu a nevidia, čo sa deje, skôr s tým nič nemôžu urobiť. Vedia, čo ľudia chcú, no nemôžu im vyhovieť. Ak by najvyššia ministerka, Carrie Lam, skutočne ignorovala ľud z vlastnej vôle, bola by som veľmi prekvapená.

Vráťme sa ešte k vašej škole. Epicentrom najaktuálnejších udalostí bola Polytechnická univerzita. Viete nám priblížiť, čo sa vlastne stalo?

Spočiatku protesty začínali na Čínskej univerzite. Polytechnická univerzita mala ale lepšiu, strategickejšiu polohu. Z nej sa dalo zablokovať viac kľúčových miest. Dôležité je podotknúť, že tí, ktorí objekt obliehali, neboli len miestni študenti.

Zatarasili cesty, metro a keď prišla polícia, tak sa pred ňou bránili práve z kampusu školy. Ten bol následne zničený. Zabarikádovali všetky vchody stoličkami a lavicami a porozbíjali okná, takže teraz je univerzita nepoužiteľná. Ja prístup do budovy stále nemám. Medzi ľuďmi sa povráva, že doteraz tam ešte stále niekto je. Polícia školu oblieha dodnes. Samozrejme, sú to len neoficiálne domnienky, ale napríklad pred pár dňami z toho kampusu vyviedli ďalšieho študenta, a to už prešlo vyše týždňa, odkedy sa začala jeho okupácia.

Prečo práve univerzitné objekty?

Pôvodná stratégia bolo schádzať sa vonku, na verejných miestach, napríklad v parkoch. Avšak scenár bol vždy ten istý – stretli sa, prišla hliadka a rozohnala ich. Tak zmenili taktiku a prešli do univerzít. Pretože väčšina protestujúcich sú študenti a tiež preto, že polícia za normálnych okolností nemá do týchto objektov povolený vstup.

Čo chcú podľa vás protestujúci svojimi činmi odkázať svetu? Je to jediná cesta ako niečo zmeniť?

Tým bojom za slobodu a demokraciu, tou húževnatosťou a vytrvalosťou chcú  inšpirovať celý svet. Predovšetkým ľudí v Číne. Chcú vo svojej krajine nastoliť slobodu. A chcú, aby to svet vedel. Ak nie ste s niečím vo svojej krajine spokojní, vzoprite sa tomu a konajte. Má to význam.

Je podľa vás hongkonský ľud skôr prozápadný a ovplyvnený Britániou, alebo sa ich identita spája viac s východom?

Na toto neexistuje jednoznačná odpoveď. Pravdepodobne sa cítia byť Číňanmi v tom zmysle, že odtiaľ pochádzajú, ale nestotožňujú sa s ich politikou a režimom. V súčasnosti sa cítia byť Hongkončania. Vyvíjali sa samostatne a nepovažujú sa ani za britský, ani za čínsky subjekt. Sú mixom oboch krajín, a to ich robí tým, čím sú dnes. Ich jazyk je tiež odlišný. Na pevninskej Číne sa oficiálne hovorí mandarínčinou a na malom území, vrátane Hongkongu, sa hovorí kantónčinou. Kantonská čínština je ich neoficiálny, nepísaný jazyk. Práve počas protestov tento jazyk zdôrazňovali, pretože je to jazyk, ktorý ovládajú všetci v krajine a vedia ho zo všetkých jazykov najlepšie. Je to niečo unikátne, špecifické, niečo čo ich odlišuje. Je to jazyk Hongkongu.

Hongkong sa vyvíjal samostatne. Nepovažujú sa ani za britský, ani za čínsky subjekt.

Straty na životoch, ktoré sa udiali počas protestov:

Napríklad prípad dievčaťa, ktorý bol označený ako samovražda, ale v rôznych médiách kolovali videá a informácie, že to tak nebolo. Našlo sa video, kde je nasnímaná ako vstupuje do výťahu s neznámym mužom, ktorý bol označený za člena mafie.

Vyskytlo sa množstvo prípadov úmrtí, keď nebohých vyhlásili za samovrahov, ale miestni ľudia o tom dosť pochybovali. Bolo to zvláštne – z ničoho nič sa za jeden týždeň stali tri samovraždy. Tieto diskusie vedú najmä mladí,  od učiteľov v školách nikdy nezaznelo ani slovo.

Ďalším prípadom je údajný smrteľný pád chlapca v garáži, ktorý vyvolal veľké ohlasy. Polícia niekoľkokrát v tejto veci klamala, čo v ľuďoch opäť vyvolalo pocit nedôvery. Príchod sanitky ku chlapcovi trval vyše 40 minút a nikto nechápal, prečo tak dlho. Špekulovalo sa, že práve polícia nechcela záchranárov ku chlapcovi pustiť. Tá to všetko poprela. Objavili sa zábery z bezpečnostných kamier, že vchod do chlapcovej garáže blokovali policajné auta, takže sanitka vôbec nemohla prejsť.

Text: Kristína Debnárová

Foto: Kristína Tuanová

Nezaradené

Ján Benčík: Extrémisti sa správajú ako sekta. Sú v práci pre svoju stranu obetaví a veria vo „vyššie dobro”

Na Slovensku ostalo málo ľudí, ktorí by nepoznali príbeh blogera Jána Benčika. Na dôchodku namiesto odpočinku monitoruje aktivitu extrémistov na facebooku, hoci sa mu neraz vyhrážali smrťou. Menej ľudí však vie, že – tak trochu náhodou,  patril k lídrom Nežnej revolúcie v Ružomberku. Pri tridsiatom výročí revolúcie sme sa s ním rozprávali o jeho celoživotnom boji za demokraciu, o založení bunky VPN, ale aj o tom, v čom extrémistom rozumie.

Na úvod nemôžem vynechať otázku, ktorá zaujíma asi každého – prečo ste sa pustili do vyhľadávania extrémistov, a to práve vo veku, keď by ste mohli už zaslúžene odpočívať?

Viac ako štyridsať rokov som prežil v totalitnom režime, ktorý mi rozhodne nelahodil, a nechcem, aby som ja alebo moji synovia či vnuci prežili zvyšok života v nejakom inom. Považujem to za nebezpečnú záležitosť, či už ide o ľavicový alebo pravicový totalitný režim.

Ako ste sa k tejto činnosti dostali?

Pôvodne som písal o konšpirátoroch, no už vtedy som vnímal množstvo extrémistov, ktorí tiež šírili tieto bludy. Priznám sa, veľmi ma mrzí, že som sa im nevenoval oveľa skôr. Predtým som ich považoval za šašov, smial som sa z nich. No keď sa dostali do parlamentu, bol to pre mňa veľký šok. Odvtedy som sa viac zameral na pravicových extrémistov, ale všímam si aj tých ľavicových. Preto ma tak svorne nenávidia komunisti aj fašisti.

Váš otec sa po vypuknutí Slovenského národného povstania aktívne zapojil do odboja, dokonca získal vyznamenanie. Povedali by ste, že aj to vás ovplyvnilo?

On bol dolnozemský Slovák, pochádzal z rumunského Nadlaku. Vtedy ešte nebol občan Československej republiky, čiže nepodliehal mobilizácii, ktorá bola vyhlásená na začiatku Povstania. Na vlastnú päsť sa teda vybral do Banskej Bystrice a rozhodol sa ho zúčastniť. Čiže nejakú tú tradíciu si so sebou určite nesiem.

Rovnako, ako dnes bojujete proti fašizmu, pred tridsiatimi rokmi ste sa postavili proti komunizmu ako spoluzakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu v Ružomberku. Ako si na toto obdobie spomínate s odstupom času?

Pracoval som vtedy ako technik na montážach. Chodil som na „týždňovky” mimo miesta bydliska a počas pracovného týždňa som býval v maringotke. V tom čase v Hliníku nad Hronom. Po zákroku polície v Prahe proti študentom to všade vrelo. Stretával som sa s mnohými ľuďmi, ktorí boli nespokojní. Zašiel som na Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene, lebo som ju mal najbližšie. Vtedajší rektor tam organizoval míting spolu s komunistickými funkcionármi z miestnych podnikov. Rozprávali tam úplne bludy o tom, že nás chcú zmanipulovať a že máme veriť komunistickej strane. Chcel som sa študentom prihovoriť aj ja, ale miestny despota mi to nedovolil. O pár dní rektora z funkcie odvolali.

V rámci služobnej cesty do Bratislavy som sa zastavil aj na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Medzi študentmi to vrelo, robili sa letáky, debatovalo sa. V Ružomberku bol stále relatívny pokoj, no iba zdanlivý. Vo viacerých ružomberských závodoch vznikali štrajkové výbory, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v pripravovanom generálnom štrajku.

Zdroj: súkromný archív Jána Benčíka

A vy ste sa nečakane stali jednou z jeho kľúčových postáv…

Bolo to v pondelok 27. novembra. Mal som voľno, a tak som si dal do tašky Ústavu ČSSR, Chartu ľudských práv OSN a kópiu Charty 77, a povedal som si, že sa do toho skúsim zapojiť. Pridal som sa ku skupine ľudí s transparentmi a šli sme na námestie pred radnicu, vtedajší Mestský národný výbor.

Zábery demonštrujúcich 27. 11. 1989

Na námestí bolo päť až sedemtisíc ľudí. Niekto zakričal: „Prečo nevyvesíte zástavu?” Ktosi z okna zmätene vysvetľoval, že ju má domovník či správca, a ten odišiel na obed. Jeden z demonštrujúcich zástavu mal, a tak sme ju išli vyvesiť.

Na fotografii sa Ján Benčík pridal k skupine s vlajkou. Na hlave má šiltovku

Keď zaviala na balkóne, ozval sa potlesk a už som tam ostal. Zúčastneným som sa prihovoril spolu so zástupcami štrajkových výborov viacerých ružomberských podnikov a organizácií , a ako prvý v meste som verejne žiadal o odstránenie hanebného článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ a potrestanie autorov tzv. pozývacieho listu z roku 1968 za vlastizradu. Okrem toho som nechtiac vyhlásil ďalšie stretnutie venované ekologickým problémom mesta.

Na balkóne vtedy MsNV, teraz mestský úrad

Vtedy ste založili VPN?

Po skončení toho ďalšieho stretnutia sme sa zo strachu pred eštebákmi presunuli na chodbu miestnej štátnej nemocnice, kde nás zaviedol vtedajší primár chirurgie. VPN sme teda založili na chirurgii. Predseda Mestského národného výboru nám na základe požiadavky VPN potom pridelil priestory v Robotníckom dome, ktorý mali predtým celý komunisti. Neskôr v januári som bol na celomestskom zasadnutí zástupcov koordinačných výborov VPN z Ružomberku zvolený za jeho predsedu.

Preukazy zo snemov VPN, ODÚ-VPN, SD, KDS, DS. Odkedy sa DS zlúčila s SDKÚ, Ján Benčík nie je v žiadnej strane, rovnako ako pred novembrom 1989.

Mnohí vás očierňujú, vyhrážajú sa vám smrťou a obesením, nazývajú vás eštebákom. Mali ste už niekedy chuť s tým seknúť, povedať si, že toho vyhrážania máte už plné zuby a zaslúžite si pokoj?

Každý má vo svojom živote také chvíle, niekedy lepšie, inokedy horšie. Zavše vás niečo raní. No nenávisť extrémistov a fašistov ma skôr motivuje pokračovať v tom, čo robím. Istý čas to veľmi zle niesol môj starší syn, ktorý mal prehnané obavy, či sa nepomstia na jeho deťoch.

V súčasnosti prevládajú skôr pozitívne alebo negatívne reakcie?

Po každom blogu zvyčajne príde nejaká vlna nenávisti. No dostal som aj množstvo ocenení, ktoré to vyvažujú: prijatie u prezidenta, Biela Vrana, Európsky občan, Cena Jána Langoša… Veľmi si ich vážim.

Je pravdou, že extrémisti pochádzajú zo všetkých sociálnych a intelektuálnych vrstiev?

Veľmi veľa prívržencov extrémizmu má vyššie vzdelanie. Z ĽSNS je to napríklad Martin Beluský a Milan Uhrík, ktorí majú titul PhD. Tento rok kandidoval za ĽSNS Miroslav Urban, primár interného oddelenia Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Spomenúť môžeme aj bývalého sudcu Miroslava Radačovského, ktorý sa na kandidátke ĽSNS dostal do Európskeho parlamentu.

Obdobie Slovenskej republiky je síce už dávno za nami, no ľudia z tých čias mali vnukov a pravnukov a tradícia sa prenáša v rodine, akoby s materským mliekom. Komunisti krajne pravicové myšlienky potláčali, no po páde režimu sa znovu začali dostávať do popredia.

Čo vás na extrémistoch najviac „zaujalo”?

Niekedy je fascinujúce ich sledovať. Extrémisti podľa mňa napĺňajú všetky znaky organizovanej sekty. Ich vzťahy sa tým pádom dostávajú aj do osobnej roviny, sú obetaví a schopní pre tú stranu niečo urobiť. Na mítingy sú ochotní prísť aj z veľkej vzdialenosti a sami roznášajú propagačné noviny, či už v mestách alebo na dedinách. Mnohým ľuďom, ktorí sa v živote nepresadili alebo nemajú vo svojom okolí také silné sociálne kontakty, to vynahrádza pocit súdržnosti. Sú súčasťou komunity, ktorá má vyšší cieľ a chce ich priviesť k nejakému „dobru”. Cítia sa skrátka ako spolubojovníci proti zlu.

Nový slovenský film Nech je svetlo veľmi realisticky zobrazuje, že extrémizmus môže prekvitať aj v úplnom zapadákove, zabudnutej dedine, kde sa prakticky nič nedeje. S čím to podľa vás súvisí? S chudobou?

Súvisí to pravdepodobne so zmenami po revolúcii, ktoré si všetci nepriali a niekoho tým pádom zasiahli. Na Slovensku je veľa oblastí, kde takpovediac „skapal pes”. Ľudia za to dávajú vinu iba zmene komunistického režimu, ďalej už nepozerajú. Totalita priniesla aj určitý pokrok a industrializáciu. Podniky vznikali aj v chudobných dedinách, no keďže boli závislé na socialistickom bloku, po revolúcii nenašli odbyt, nedokázali držať krok a skrachovali. A tie podniky, ktoré by tu možno aj odbyt našli, sa väčšinou dostali do rúk nesprávnym ľuďom, špekulantom alebo konkurencii, ktorá ich rovno zlikvidovala.

Ľudia, ktorí žijú v chudobnejších oblastiach a aj preto prišli o prácu veria, že práve Kotleba im pomôže. On hovorí: „My nemôžeme nič, veď sme v opozícii. Ale dajte nám hlasy a uvidíte!” Preto preferencie nestrácajú, práve naopak.

Prieskumy hovoria, že keby v nasledujúcich parlamentných voľbách volili iba mladí ľudia od 18 do 24 rokov, zvíťazila by ĽSNS. Prečo väčšinu Kotlebových voličov tvoria práve mladí ľudia? Chcú rebelovať proti aktuálnej politickej situácii alebo majú pocit, že Marian Kotleba je niekto, kto tu „spraví poriadok”?

Mladí ľudia sú vždy akoby antagonisticky naladení voči generácii svojich rodičov a voči tomu, čo rodičia považujú za dobré a správne. Rebélia tu teda stále je a svojím spôsobom posúva ľudstvo dopredu. Bez toho by nebol pokrok.

Keď sú však v revolučnom zápale a začnú cítiť silnú nespokojnosť s tým, čo sa tu deje, môžu sa im zapáčiť aj takéto radikálne riešenia. Jednoducho, majú nádej, že Kotleba to zmení k lepšiemu. Prieskumy napríklad prezrádzajú i to, že na gymnáziách nemajú až takú silnú podporu, najväčšia je na stredných odborných školách a učilištiach.

Súvisí to teda aj s nekvalitným či nedostatočným vzdelaním?

Určite. Ich vzdelanie je často veľmi povrchné. Knihy ani noviny už prakticky nečítajú, ich názory formujú najmä sociálne siete. Reportér Denníka N Andrej Bán organizuje debaty so študentami s názvom Zabudnuté Slovensko a nedávno sa ich pýtal, odkiaľ získavajú informácie. Väčšina odpovedala, že z Facebooku. Podobne reagovali na otázku, či si nejaké informácie sami vyhľadávajú. Vraj nie, vraj čítajú iba to, čo sa im objaví na facebookovej „stene”.

Vyriešila by to lepšia výučba dejepisu či kvalitnejšie školské osnovy?

Pomôcť by mohla mediálna výchova, ale myslím si, že ani pri najlepšej snahe by sme to úplne nevykorenili. Je to istá etapa, niečo, čím si musíme prejsť.

Pred tridsiatimi rokmi to boli práve študenti a mladí ľudia, ktorí bojovali proti totalite. Dnes akoby to bolo naopak. Nebojíte sa o budúcnosť ďalších generácií?

Keď sme v prvých dňoch stáli na námestiach, bolo to naozaj euforické. Stále spomínam, ako som počúval v maringotke rádio a tiekli mi slzy. My sme si totiž vždy mysleli, že v tom režime zomrieme. Tak dlho sme v ňom žili, až sme nechápali, že už je naozaj koniec. Väčšina komunistov dnes rozpráva, že chceli iba „opravu socializmu”. Kapitalizmus bol veľký strašiak, štyridsať rokov nám tlačili do hlavy, že je to tá najväčšia skaza. Ľudia sa ho teda báli a nevedeli, ako sa majú správať. Veď odkiaľ sme sa to mohli naučiť?

No ja som stále optimista. Verím, že v najbližších voľbách vyhrá opozícia. Avšak, zdá sa, že situácia na Slovensku sa stále zhoršuje – najskôr Vladimír Mečiar, potom Robert Fico, teraz Marian Kotleba. Okrem toho, nedávno sa vynorili úvahy o koalícii Smeru, SNS a ĽSNS. Povedal by som, že v nasledujúcich voľbách pôjde o všetko, rovnako ako v roku 1998, keď bol pri moci Mečiar.

Čo hovoríte na to, že Marian Kotleba mení rétoriku a napríklad o Slovenskom národnom povstaní začal hovoriť ako o významnej udalosti našich dejín?

S Andrejom Bánom sme sa nedávno nadľahčene rozprávali, že tu máme antifašistického Kotlebu. No nie je to pravda, on zostal rovnaký. Nikdy nepovedal: „Áno, nosil som gardistickú uniformu, odsudzujem to a dištancujem sa od toho.” Táto zmena slovníka je veľmi neúprimná, je to maskovanie. Poučil sa a uvedomil si, že mu to môže výrazne pomôcť v nastávajúcich voľbách. Keď presadzoval tvrdý antisemitizmus, mal iba jedno percento. No len čo svoju politiku namieril na Rómov a utečencov, preferencie mu začali rásť.

Hovorí sa, že do parlamentu mu „pomohol” aj Robert Fico.

Samozrejme, pretože spolu s Robertom Kaliňákom tiež podnecovali strach. Ľudia sa zľakli a utečencov prirodzene začali považovať za nebezpečných. No aj „liberál” Richard Sulík strašil migrantmi. Ľudia však neverili tomu, že by ich Fico či Sulík ochránili. Radšej sa rozhodli dôverovať Kotlebovi, pretože sa prezentuje ako rázny, mocný chlap, ktorý buchne po stole a všetkých utečencov sa zbaví alebo ich sem vôbec nepustí.

Okrem extrémistov sledujete aj rôzne konšpiračné teórie. Povedali by ste, že konšpirátori sú rovnako nebezpeční ako extrémisti?

Aj medzi extrémistami sa nájde veľmi veľa šíriteľov bludov a klamlivých teórií. Nie všetci extrémisti sú konšpirátori, ale je takých veľa. Nedávno som v nejakej debate zaregistroval takýto argument: „Ty sopliak, čo mi ty budeš rozprávať? Ja čítam Zem a vek a som člen ĽSNS.” Tým sa ohradil.

Konšpirátori sú nebezpeční tým, že mnohým vedia z hlavy vypláchnuť zdravý rozum. Je absurdné, čomu až dokážu veriť. Ľuďom sa kvôli nim dostáva do povedomia myšlienka, že už nemá význam robiť nič prospešné.

Myslíte si, že silu konšpirátorov podnecujú aj vládnuci politici, ktorí neustále opakujú, že nemáme veriť médiám a že novinári sú „protislovenské prostitútky”? Aj preto sa ľudia obracajú na tzv. „alternatívne médiá” šíriace hoaxy?

Nielen Robert Fico, ale aj mnohí z opozície majú takýto slovník. Väčšinou vtedy, keď novinár napíše niečo, čo sa im nepáči. Je to veľmi nebezpečné. Klasické médiá sa správajú podľa úplne iných pravidiel, ako tie alternatívne. Veď čo je alternatíva pravdy? Iná pravda? Lož, samozrejme.

Ján benčík (v strede) Zdroj: Marian Jaslovský

Povedzme, že niekto má blízkeho rodinného príslušníka (prípadne niekoho, s kým každodenne prichádza do kontaktu), ktorý týmto konšpiráciám verí. Ako s ním má nadviazať rozumný dialóg bez toho, aby nevyvolal konflikt alebo aby nestratili vzájomnú úctu?

Ak sa nechcete pohádať s vlastným rodičom alebo rozbiť vzťah, musíte sa cez to preniesť a ignorovať to. Samozrejme, treba sa pokúsiť nejako rozumne argumentovať. No mnohí ľudia sú voči akýmkoľvek argumentom imúnni, je to ako náboženská viera. Keď človek niečomu veľmi verí, dokáže sa úplne rozzúriť, keď mu niekto oponuje.

Plánujete ďalej pokračovať v tom, čo robíte? Necítite strach?

Syn mi hovorí: „Veď počkaj, po voľbách pôjdeme všetci buď za hranice, alebo do basy.” Nie, strach necítim a určite budem pokračovať. Ako som povedal, som optimista. Mám tiež výhodu, že už dávno som penzista, nechodím pravidelne do práce, ani do krčmy, a teda si ma nik nemôže vystriehnuť. Hoci už mi prišlo do schránky pár hnusných anonymných listov.

Ako filtrujete to obrovské množstvo nenávisti, s ktorým každodenne prichádzate do styku? Je vôbec nejaký spôsob na chvíľu „vypnúť” a nemyslieť na to?

Voľný čas najradšej trávim v prírode. Pravidelne od jari do leta chodím so svojím synom na výlety, alebo na chatu, kde nemám internet. Aby som náhodou nepodľahol pokušeniu.

Text: Ema Stanovská

Foto: archív Jána Benčíka

Nezaradené

Katedrálka noVINárov nielen pre vinárov

Koncom novembra sa všetci z Katedry žurnalistiky zabavili na tradičnom podujatí novinárov. Katedrálku noVinárov 2019 usporiadali prváci  vo štvrtok 29. novembra, už tradične v Babylone. Pre hostí si pripravili pestrý program. Išlo najmä o štyri zaujímavé diskusie, ktorých sa zúčastnili študenti žurnalistiky.

Tí sa venujú rôznym činnostiam, ako napríklad rýchlej chôdzi, dobrovoľníctvu na onkológii, animátorstvu v detskom tábore, folklóru, divadelnému herectvu, recitácii či dobrovoľníctvu v neziskovej organizácii pre mladých. Okrem toho nám študentky zaspievali, videli sme tanec a spev folkloristky a tiež sme si vypočuli zaujímavú diskusiu na tému multikulturalizmus.

Po polnoci vyhlasovali víťazov tomboly, po ktorej pokračovala zábava až do rána.

Text: Radka Rosenbergová

Foto: Peter Kubínyi

Nezaradené

Mladí za zmenu – politická strana študentov žurnalistiky

Žurnalisti založili politickú stranu Mladí za zmenu. Ide o fiktívnu politickú stranu študentov 4. ročníka. Tí mali v rámci predmetu Profesia hovorcu zorganizovať tlačovú konferenciu so všetkým, čo k nej patrí.

Tlačová konferencia k vzniku fiktívne založenej strany bola na katedre žurnalistiky. Mladí za zmenu predstavili štyri hlavné body, ktorými by chceli zaujať širokú verejnosť a zabojovať v parlamentných voľbách. Za dôležité oblasti považujú zvyšovanie učiteľských platov, rekonštrukciu a budovanie nemocníc, podporu kultúry a ekologického myslenia.

Za zvýšením platov učiteľov strana vidí zotrvanie pedagógov na Slovensku, či rozhodnutie mladých, študovať pedagogické smery. Mladí za zmenu pokladajú za potrebné rekonštruovať a budovať nové a kvalitné, technologicky vybavené nemocnice. Strana si uvedomuje, že zodpovednosť za dostupnosť poskytovania kvalitnej zdravotnej starostlivosti majú mať poisťovne, na ktoré by mal štát viac dohliadať. Študenti sú taktiež za to, aby kultúra nezostávala na chvoste politiky, ako v súčasnosti a za podporu ekologických projektov na vidieku.

Politický subjekt, na ktorého čele stojí študent a podnikateľ Artem Terentyev, má dať možnosť, dostať sa do politiky osobám zo všetkých regiónov a z rôznych profesií. Podľa  vyjadrenia žurnalistov – na veku nezáleží. Súčasťou strany môžu byť mladí ľudia, ale aj starší, ktorí by však mali dokázať prijať zmeny a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.

Študenti žurnalistky okrem predstavenia programu politickej strany pripravili v miestnosti priestor pre svojich kolegov –  novinárov, ako aj divákov z iných ročníkov. Samozrejmosťou bola vhodne upravená miestnosť a občerstvenie prichystané pre všetkých zúčastnených.

Text: Viktória Kulifajová a Silvester Roštár

Foto: Milena Poliakovska

Nezaradené

Návrat kvetnatej felície

Sviatky smútku tešia obchodníkov

Parkoviská pred cintorínmi sú plnšie než krčmy v piatok večer, ľudia nesúci kahance a vence sa hemžia pred bránami pohrebísk. Každý z nich cestoval niekoľko desiatok, iný až stovák kilometrov, aby si zaspomínal na svojich zosnulých. Sviatky smútku sú však pre niektorých časom radosti.
            Je to ona. Vidím ju žiariť spoza rohu už dobrých dvesto metrov. Nezmenila sa od čias, keď moja generácia ešte navštevovala prvý stupeň základnej školy. Je stále taká zelená, ako bývala. Reflexná, jarná zeleň, upúta potenciálnych, ale aj verných zákazníkov. A rovnako ako sklamanie z našich hokejistov na majstrovstvách, prichádza iba raz do roka. Škodovka, felícia stankárov so smútočnými vencami a kahancami cestuje k malackému cintorínu zrejme už od výroby. Malý ľudový hatchback je každoročne až neuveriteľne preplnený gýčovými umelými kvetmi a čečinami pravdepodobne z Číny a stovkami kahancov s voskovými sviečkami vo vnútri. Len dve veci sú nekonečné – materinská láska a úložný priestor tejto „feldy“.
            Sympatický starší pár má stále rovnaký počet zákazníkov aj napriek tomu, že už najmenej desaťročie predáva rovnaký sortiment. „Máme aj teho andelíčka jak minulý rok, nebojte sa. Aj kahánky vám k temu dáme,“ hovorí zákazníkom pán hľadajúci anjela v kufri jeho zelenej strely. „Títo svátky sú pro nás Vánocama, vždycky sa prodá šecko a my máme na prilepšení k dúchodku,“ vraví. „Eném ked umrem, neskúste mi donést títo umelé opachy. Už včil ich mám dost, ešte aby mňa po smrci strašili.“

Ak sa obchodné reťazce zvyknú chváliť trvácnosťou ich produktov, títo stánkari nemusia. Podobne ako ich felícia, aj umelé vence tu zostanú roky po tom, čo oni tu už nebudú.   

Text: Miroslav Binčík

Nezaradené

Tridsať rokov po – alebo, ako sa nám zmenila žurnalistika od Nežnej revolúcie?

Premeny slovenskej žurnalistiky po novembri 1989 – to bol názov vedeckej konferencie, ktorú Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského usporiadala v Bratislave v stredu 6. novembra 2019 v rámci Týždňa vedy a techniky Slovenska 2019.

Po predchádzajúcich ročníkoch, ktoré sa zamerali napríklad na Ľudovíta Štúra, na univerzitné štúdium žurnalistiky v digitálnom prostredí či na „šesťdesiatku“ časopisu Otázky žurnalistiky, bola aj tohtoročná téma nanajvýš aktuálna, venovala sa zmenám slovenskej žurnalistiky od Nežnej revolúcie, teda za posledných tridsať rokov.

Ukázala to už prvá prednáška Danuši Serafínovej – Nežná revolúcia a začiatky prevratných zmien na stránkach dobových slovenských denníkov. Na konkrétnych príkladoch ukázala, ako vyzerali posledné čísla vybraných periodík krátko pred revolúciou a aké zmeny v nich potom nastali. Anna Sámelová vo svojom príspevku nazvanom Míľniky novinárskej nestrannosti na ceste editorskej zodpovednosti chronologicky skúmala podoby nestrannosti v ponovembrovom vývine slovenskej profesionálnej žurnalistiky a ich vplyv na dennú rutinu novinárov a redakcií. Mária Follrichová upriamila v príspevku nazvanom Zmena – od novinového letáka po nezávislý týždenník a mesačník (1989 – 2004) pozornosť na periodikum Zmena, ktoré spočiatku vydávali študenti našej katedry.

O demokratizačnej funkcii časopisu Slovenské pohľady počas vedenia R. Chmela v rokoch 1988 a 1989 hovorila vo svojom príspevku Mária Stanková. Nazvala ho Slovenské pohľady (n)a November 1989. Ďalším vystupujúcim bol Peter Kubínyi, ktorý poukázal na absenciu novinárskeho žánru fejtón v slovenských printových médiách.

Po prestávke vystúpila ako prvá Svetlana Hlavčáková s príspevkom Z tlačového tajomníka – hovorca, v ktorom sa zamerala na cenzúru, úrady pre tlač a kontrolu médií i tlačových tajomníkov a ich prerod na hovorcov po roku 1989, čo sa odvíjalo od etických kódexov. Olívia Strapeková v príspevku Ekonomická žurnalistika na Slovensku po roku 1989 hovorila o vývoji ekonomickej žurnalistiky vrátane trendov, ako je digitalizácia a globalizácia, ktoré ju ovplyvnili. Poukázala tiež na vplyv finančnej krízy z roku 2008 na vývoj tohto odvetvia žurnalistiky. Ján Hacek, ako to už vyplývalo z názvu príspevku – Vznik a vývoj otvorených zdrojov pre novinárov na Slovensku, sa zameral na to, akým spôsobom vznikali v roku 1989 takzvané otvorené zdroje a otvorené dáta pre novinárov na Slovensku.

Veronika Ševčíková sa sústredila na profesiu hovorcu v príspevku nazvanom Rozšírenie profesie hovorcu na Slovensku po roku 1989 a Adam Solga v príspevku – Máme sa obávať o budúcnosť slobody prejavu? – vychádzal z toho, že sloboda prejavu a sloboda tlače je odkazom Novembra 1989.

Text a foto: Peter Kubínyi

Nezaradené

Aký film či seriál zaradiť do vysielania, aby si získal divákov? Povedia to aj peoplemetre!

V stredu 16. októbra prišiel na Katedru žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Vladimír Fatika, aby porozprával študentom prvého ročníka magisterského štúdia viac o tom, aké dôležité sú pre televízny trh výsledky sledovanosti. Ako výkonný  riaditeľ pôsobí v spoločnosti PMT, ktorá sa venuje ich elektronickému meraniu od roku 2002. Členmi PMT sú: Slovenská televízia,  Televízia Markíza,  TV JOJ, TA3 a  mediálne agentúry združené v AMA.

V súčasnosti, keď mladí ľudia dávajú prednosť iným obrazovkám, ako tým televíznym, je ťažšie prilákať ich generáciu na program, ktorý ponúkajú televízie. Navyše, kanálov je veľa a konkurencia je o to vyššia. Ktorá z nich si  svojím programom pritiahne najväčšie publikum? Tá, ktorá zvolí najlepšiu stratégiu programovania, tvorby a nákupu programov, marketingu a manažovania nástrojov  na dosiahnutie strategických cieľov.

Vladimír Fatika sa venoval tomu, akí dôležití sú ľudia v procese plánovania televíznej tvorby. Nevyhol sa ani chybám, ktoré naše televízie robia. Kľúčové je dať konkrétny produkt v konkrétnom čase tomu divákovi, ktorému je určený. Zároveň dodal:  ,,Nemôžeme u nás implementovať niečo, čo nie je vhodné pre náš trh .“

Po prednáške mali študenti na záver priestor na otázky, mohli sa pýtať na to, čo ich zaujímalo. Dozvedeli sa, že reprízami filmov v tú istú noc televízie len využívajú právo opätovného odvysielania do dvadsaťštyri hodín, ale aj to, že vzhľadom na možnosť reprízovať svoje programy bez obmedzenia domáca tvorba stojí v konečnom dôsledku menej peňazí ako kúpa  zahraničnej produkcie s daným počtom opakovaní počas zmluvne dohodnutej  licenčnej doby.

Text: Elena Slabejová

Foto: Peter Kubínyi