V divadle slovenského režiséra Jána Ďurovčíka v Bratislave sa 29. apríla 2025 konala „Rocková noc v divadle”.
Išlo o výnimočnú udalosť pri príležitosti 10. výročia vzniku umeleckej skupiny Achilleas a zároveň oslavy 40. narodenín Achilleasa Sdoukosa. Večer, ktorý spojil antickú inšpiráciu s moderným umením, bol odrazom najmä rockových ale aj bonusových predstaviteľov.
Glass Art & Design
Súčasťou večera bola aj výstava skleného umenia pod názvom Glass Art & Design (Umenie zo skla), ktorá vizuálne prepájala antickú mytológiu s modernými tvarmi a dizajnom. Návštevníci tak mohli popri hudobnému programu obdivovať svetelnú šou a unikátne umelecké diela.
Hudobná časť večera bola rozdelená do dvoch častí. Prvá priniesla úplne nové piesne, pričom sa v poslednom období skupina vyprofilovala ako progresívna rocková formácia s výrazným umeleckým presahom. Druhá polovica patrila ich najznámejším skladbám, ktoré si s kapelou spievalo celé publikum.
Hosťom bola kapela Revoltage, známa svojím tvrdším hard’n’rave štýlom.
Na záver večera publikum čakalo prekvapenie, a to vystúpenie Ondreja Kandráča, ktorý so skupinou zahral najznámejšie piesne, ktoré roztancovali celé hľadisko.
Po programe hostí čakalo aj bohaté občerstvenie v duchu starých antických hodov.
Atmosféra bola uvoľnená, no zároveň kultivovaná, plná inšpirácie a zábavy. Sám Achilleas ukázal, že hudba a umenie stále dokážu vytvárať niečo nové a jedinečné.
Povedzme si úprimne – ak si študent a ešte si nevyhorel, pravdepodobne robíš niečo zle. Štúdium dnes nie je o tom, že si sadneš s kávou a poznámkami do parku. Dnes sa študuje intenzívne – zároveň píšeš seminárku, riešiš online meeting, triediš životopis podľa kľúčových slov, sleduješ investičné príležitosti a popritom ešte scrolluješ memečka o tom, ako veľmi všetci horíme ako vianočný stromček po výpadku poistiek.
A potom to príde. Nie ako výbuch. Skôr ako tiché, rezignované „meh“. Zrazu ti je jedno, či dostaneš A alebo Fx, či je pondelok alebo štvrtok, či je Zoom porada alebo tvoj vlastný pohreb. Káva prestáva účinkovať, motivačné playlisty ťa skôr deprimujú a keď ti niekto povie „To dáš!“, túžiš ho umlčať pohľadom intenzívnejším ako skúšobný komisár po piatom neúspešnom pokuse. Diagnóza? Vyhorenie. Vek? 22. Alebo aj skôr, ak si bol príliš ambiciózny a naivný zároveň.
Kedysi sa hovorilo, že vyhorenie je syndróm manažérov. Dnes je to základný balíček študenta tretieho ročníka: vyhorenie, chronický stres, zlé držanie tela a závislosť na online kalendári. Človek už nevie, či je viac človek, alebo len chodiaci projektový manažér vlastného života. Ako sa to stane? Úplne nenápadne. Povieš si: „Ešte si vezmem jednu aktivitu do CV-čka.“ „Aj tento workshop by bol dobrý.“ „Seminár? Jasné, veď ide o networking!“ A potom sa jedného rána zobudíš s kruhmi pod očami takými hlbokými, že by si v nich mohol pestovať tulipány. Sadneš si k seriálu, aby si si oddýchol, ale aj tak máš výčitky, že namiesto Netflixu by si mal byť na kurze o time managemente.
A potom príde ten okamih: aj produktívne vyhorenie je stále len vyhorenie. Bez ohľadu na to, či popri tom zvládneš ešte poslať sedem e-mailov a štyri žiadosti o štipendium. Gratulujem – si vyhorený profesionál. Čudujeme sa, že nás nepoteší ani nové vyhlásenie dekana. (A to aj v prípade, že výnimočne neprináša nič katastrofálne.) Už nás neteší ani voľno, lebo vieme, že za ním nasleduje ďalší deadline. Začína to vyzerať ako nikdy nekončiaci zápas medzi človekom a jeho vlastnou excelovskou tabuľkou.
A tak prichádza otázka: čo s tým?
Oddych ako forma rebelstva? Áno, presne tak. V súčasnosti je pauza revolučný čin. Ísť na prechádzku bez podcastu o sebarozvoji v ušiach? Anarchia. Pozerať Priateľov po desiaty raz bez toho, aby si mal otvorený Word dokument v druhom okne? Pôsobíš podozrivo, ako niekto, kto práve spáchal akademický zločin. Ale možno práve to je riešenie. Možno na chvíľu prestať byť „študent budúcnosti“ a dovoliť si byť len… študent. Niekto, kto smie byť nedokonalý, unavený a aj lenivý. Pretože úprimne – na čo ti je titul, ak si po jeho získaní taký vycucnutý, že si ani nespomenieš, prečo si ho chcel?
Vyhorenie nie je zlyhanie. Je to dôkaz, že ti na niečom záležalo. Že si sa snažil, hoci ti nikto nepovedal, že nemusíš ísť na doraz. A reset nepríde vtedy, keď odškrtneš poslednú úlohu z to-do listu, ale vtedy, keď si dovolíš nič nerobiť – a necítiť pri tom vinu. Takže, ak máš chuť zamotať sa do deky a ignorovať všetky správy sveta, sprav to. Vymeň si žiarovku, nie celý život. Lebo niekedy najdôležitejšia vec, ktorú môžeš spraviť, je práve to, že si dovolíš byť chvíľu vypnutý. A potom zase raz zasvietiš. Silnejšie než predtým.
Valencia – tretie najväčšie mesto Španielska, kde sa palmy vlnia vo vetre rovnako prirodzene ako úsmevy na tvárach miestnych.
Už po prvých krokoch po širokých bulvároch som pochopila, že toto mesto má vlastné tempo: trochu lenivé, trochu vášnivé a nečakane nákazlivé. Na jednej strane elegantné ulice lemované palmami a oranžovými stromami, na druhej strane náhle výbuchy pouličného umenia, ktoré prekvapia každého, kto zdvihne hlavu od mapy. Valencia nie je iba o historických budovách a turistických trasách – žije v drobných detailoch, ktoré vás prinútia zastaviť sa a usmiať.
Kráčam ulicou a cítim, ako sa medzi dlažbami mieša vôňa mora a horúceho betónu. Palmy sa kývajú ako priateľské pozdravy a ja nechávam mestský ruch plynúť okolo seba. Valencia tu nie je na to, aby vás ohromila – chce vás pomaly omotať svojou atmosférou.
Autorka reportáže obdivuje palmovú alej v srdci Valencie.
Aj bežné obytné domy dýchajú farbami a príbehmi. Na balkónoch visia kvetináče, sušiaca sa bielizeň aj pestrofarebné zástavy, ktoré akoby rozprávali o každodennom živote obyvateľov. Valencia je živá, surová a úprimná
Typické domy s balkónmi plnými kvetov a obchodmi pod nimi tvoria živé srdce Valencie.
Zhora sa mesto rozlieva ako maľba – široké bulváre, starobylé mosty a skupinky turistov aj domácich, ktorí si vychutnávajú siestu pod holým nebom. Z výšky vidno, ako je Valencia rozčlenená: mestská energia v kontraste s pokojom parkov a záhrad.
Pohľad z Torres de Serranos odhaľuje kontrast medzi zeleňou a rušným mestom Valencie.
V jednom z parkov som narazila na dokonalý symbol mesta: mohutný pomarančovník obsypaný oranžovými plodmi, ktoré svietili ako lampáše oproti modrej oblohe. Zastavila som sa pod jeho korunou a pozorovala, ako sa slnko prepletá medzi vetvami. Pomaranče vo Valencii nie sú len plodom, sú živým obrazom tejto krajiny – sladké, drsné, voňavé a plné života.
Pod pomarančovníkom v parku Jardí del Túria, ktorý sa tiahne deväť kilometrov naprieč Valenciou.
Niekde medzi modernými budovami som objavila ďalší príbeh Valencie: staré americké auto, jemne zaprášené časom, ozdobené kvetmi akoby práve uniklo zo svadobného sprievodu. Jeho svetlomodrý lak sa leskol pod stromami a vytváral nežnú spomienku na časy, keď bolo všetko pomalšie, hrdzavejšie, ale o to úprimnejšie.
Staré svetlomodré americké auto ozdobené svadobnými kvetmi, stojace pod stromami v mestskom prostredí.
Skutočnú Valenciu som však našla v Mercado Central, kde sa medzi vôňou čerstvých syrov, šunky „jamón“ a korenín ozýval veselý smiech miestnych. Pred jedným zo stánkov predavači žartovali a smiali sa so zákazníkmi, akoby sa poznali celý život. Starší pán mi ochotne poradil, ktorý syr ochutnať – a bez váhania mi podal kúsok, akoby som bola jeho stará známa. V takýchto chvíľach Valencia prestáva byť mestom a stáva sa domovom.
Zákazník s predavačmi pred stánkom v Mercado Central vo Valencii, obklopený rôznymi druhmi mäsa a syrov.
No skutočným pokladom Valencie sú jej skryté zákutia – a najmä jej grafity.
Za každým rohom tu na vás čaká malé umelecké prekvapenie. Na jednej stene jednorožec v plnom cvale, akoby práve utiekol z fantázie svojho tvorcu. Inde zasa bocian nesúci dieťa, symbol nových začiatkov, ktorý rozžiaril oranžovú stenu paneláku ako nenápadné prianie šťastia. Pri pohľade na mohutného jednorožca namaľovaného s neuveriteľnou ľahkosťou cítim zvláštne pnutie – Valencia nie je len o tom, čo vidíte, ale aj o tom, čo cítite medzi ulicami.
Bocian, ktorý nesie bábätko, je zasa akýmsi symbolickým zrkadlom: Valencia sa stále mení, rodí nové nápady, nové emócie, nové príbehy.
Prechádzky po Valencii tak nie sú len o tom, čo stihnete odfotiť. Sú o momentoch, ktoré sa nedajú kúpiť ani načasovať: náhodné rozhovory s predavačmi na trhu, vôňa čerstvých churros vo vzduchu, deti hrajúce sa pri fontánach, a to nekonečné slnko, ktoré akoby nikdy nechcelo zapadnúť. Valencia vás nechá objavovať. Bez mapy, bez plánu. Len s otvorenými očami.
Joe Abercrombie počas prednášky v talianskom meste Lucca v roku 2014. (Zdroj: Wiki Commons/Niccolò Caranti)
Nie každý autor vás dokáže presvedčiť, aby ste fandili cynickému mrzákovi či masovému vrahovi na úteku. Ale Joe Abercrombie nie je ako každý autor.
Možno ste sa už pristihli pri tom, ako pri čítaní bez váhania držíte palce takým postavám, o akých by ste inak nechceli ani počuť – alebo pri tom, ako sa vám v hlave usadila predstava zakázanej lásky medzi sestrou a bratom, a vy zrazu neviete, čo si o sebe myslieť. Ak sa vám toto zdá pritiahnuté za vlasy, ešte ste nenarazili na tvorbu britského spisovateľa Joea Abercrombieho.
Fantasy literatúra tradične stavia na jasných protikladoch: dobro proti zlu, spravodlivosť proti krivde, úspech proti zlyhaniu. Ale čo z toho naozaj platí v skutočnom svete? Je svet skutočne čiernobiely, alebo sa všetko dôležité odohráva v odtieňoch sivej? Práve túto šedú zónu Abercrombie neúnavne skúma – a hoci otázky kladie priamo, odpovede na ne podáva len zriedkavo. Jeho knihy neopisujú, aký by život mal byť, ale aký je.
Čitateľov preto nečakajú žiadne fiktívne idylky ani rytieri na bielych koňoch. Abercrombieho svet je špinavý, násilný a desivo presný vo svojej reflexii ľudskej prirodzenosti. V trilógii The First Law stretnete napríklad postavu Gloktu – niekdajšieho hrdinu, dnes zmrzačeného inkvizítora, ktorého cynické myšlienky vás najskôr rozosmejú, potom vami otrasú. Alebo barbara Logena Ninefingersa, ktorý sa stráni fyzických konfliktov, no nakoniec aj tak vždy skončí v ich centre.
Abercrombieho sila nespočíva vo veľkolepých mýtoch ani v grandióznych dueloch. Jeho doménou je detailná pitva ľudskej povahy – a toho, čo sa stane, keď naše ideály tvrdo narazia na realitu. Postavy v knihách sú dolámané, zmrzačené, a tak hlboko poznačené vlastnými zlyhaniami, že si nie ste istí, či im máte fandiť, alebo ich nenávidieť. Hranica medzi hrdinom a zloduchom sa v jeho svete neustále posúva, a práve preto vás ich činy vždy znova zaskočia a zneistia. Najmä vtedy, keď to najmenej čakáte.
Niet divu, že Abercrombieho často prirovnávajú k Georgovi R. R. Martinovi. Obaja radi búrajú zaužívané fantasy klišé a ukazujú svet taký, aký skutočne je: nespravodlivý, krutý, ale zároveň absurdne smiešny. No zatiaľ čo Martin sa ponára do pomalých politických hier a nekonečných mocenských bojov, Abercrombieho štýl je ostrý ako britva. Jeho próza je svižná, cynická a neraz prekvapivo vtipná – humor, ktorý je rovnako temný ako jeho svet.
Je jasné, že Abercrombieho knihy nie sú pre každého. Ak hľadáte príbeh, kde dobro zaručene víťazí nad zlom a všetko sa na konci nejako zázračne utrasie, siahnite radšej po niečom tradičnejšom. Ale ak máte odvahu pozrieť sa do tváre svetu, kde sa hrdinovia menia na zloduchov a aj tie najlepšie úmysly často vedú do pekla, Abercrombie vám ponúkne presne to, čo ste hľadali. A možno aj niečo, o čom ste ani netušili, že vám chýba.
Keď si 8. mája pripomíname víťazstvo nad fašizmom, často sa uspokojíme s jednoduchým príbehom o tom, ako sme porazili „tých druhých.“ Lenže história miest ako Humenné túto pohodlnú predstavu narúša. Ukazuje nám, že fašizmus neprichádzal len v uniformách cudzích armád. Často mal tvár našich susedov, známych a priateľov.
Pred vojnou tvorili Židia takmer polovicu humenskej populácie. „Boli to lekári, právnici, obchodníci, remeselníci – ľudia, bez ktorých si mesto nedokázalo predstaviť každodenný život,“ pripomína historik Juraj Levický. Tento pestrý a životaschopný obraz sa však rozpadol prakticky zo dňa na deň. S nástupom fašistického režimu prišli príkazy, zákazy, deportácie. Po židovských susedoch zostali len prázdne byty a arizované obchody – korisť pre tých, ktorí s nimi ešte včera zdieľali ulicu aj pozdravy.
Mesto Humenné pred 2. svetovou vojnou zachytené na dobovej pohľadnici. (Zdroj: Archív Mariána Haľka)
Jedným z najtrpkejších príbehov Humenného z čias Slovenského štátu je osud Rózy Schwartzovej. Ten sa po vojne stal inšpiráciou pre spisovateľa Ladislava Grosmana a jeho novelu Obchod na korze, dodnes známej aj vďaka svojej oscarovej filmovej adaptácii. Príbeh židovskej stareny, ktorej galantériu si privlastní obyčajný človek – stolár Tóno Brtko – nie je len literárna fikcia. Je to desivá pripomienka toho, ako rýchlo sa môže banálna túžba po lepšom živote zvrhnúť na boj s vlastným svedomím.
Humenné si Grosmanove odkazy pripomína pamätnými tabuľami či premietaniami jeho filmu. Ale ako upozorňuje Levický, spomínanie nestačí: „Prejavy antisemitizmu sa do našej spoločnosti opäť pomaly vracajú. Aj preto je posolstvo Ladislava Grosmana akýmsi mementom, že história sa môže opakovať.“
A to je najdôležitejšia lekcia. Fašizmus nezačína vojenským ťažením ani plynovými komorami. Začína sa v tichu – mlčaním, odvrátenými pohľadmi a ľahostajnosťou. Grosmanovo Humenné ukazuje, že tragédia sa nerodí z veľkých činov, ale z malých rozhodnutí obyčajných ľudí.
Oslavujeme víťazstvo nad fašizmom, ale často zabúdame na vlastný podiel na tragédii. Pokiaľ budeme minulosť zľahčovať ako „inú dobu“ a naše zlyhania ospravedlňovať okolnosťami, naša výhra ostane len polovičná. Humenné preto nie je len mestom pamäti, ale aj varovaním. Mier a spravodlivosť nie sú samozrejmosť. Každá generácia o ne musí bojovať znova. Vrátane tej našej.
Robert Fico je mužom svojich slov – nie vždy, nie všade, a občas ani nie v tom istom odseku. Ale to sú len drobné nedostatky, ktoré v porovnaní s jeho víziou krajiny pôsobia ako škrabanec na tanku. V časoch, keď vládna koalícia balansuje na hrane ďalšieho kolapsu, zdravotníctvo kolabuje úplne, živnostníci hrajú každodennú verziu finančného Squid Game a spoločnosť sa triešti ako rozbitá váza na dobrom obede v Bonaparte, premiér prichádza s riešením, ktoré sa zapíše do učebníc politickej kreativity. Nedeľné tlačové konferencie.
Áno, v krajine, kde štátne inštitúcie fungujú ako stará Škoda Felicia – občas naštartujú, ale zväčša len dymia – sa vláda rozhodla bojovať proti „toxickému ovzdušiu“ nedeľných politických diskusií tým, že pridá vlastnú dávku emisií. Zámer je zahalený rúškom tajomstva, ale výsledok je už dnes jasný: krajina je opäť o krok bližšie k nirváne.
Robert Fico, politický matador, ktorého odhodlanie popierať realitu nemá obdobu, tentoraz vyšiel do boja za „pokoj v duši národa“. Lebo nedeľa, ako vieme, je sviatočný deň – čas, keď by ľudia mali vypnúť a nerušene si užívať rodinnú pohodu.
A tu prichádza premiérov majstrovský ťah: ako bojovať proti politickým reláciám? Založením vlastnej. Logika, ktorú by závidel Ficovi aj Kafka. Niečo ako keby hasič prišiel k požiaru, zahlásil, že oheň je problém – a potom doň hodil vedro benzínu s vysvetlením, že toto je špeciálny štátny oheň, ktorý síce horí, ale pre dobro všetkých.
Fico tak pokračuje v tradícii, kde forma triumfuje nad obsahom, a problémy sa neriešia, ale obchádzajú. A občan? Občan sa môže aspoň pobaviť – ak už nie realitou, tak absurdnosťou jej prezentácie. Lebo úprimne: ak vám ide o pokoj v duši, je vždy lepšie tráviť nedeľu počúvaním premiéra vysvetľujúceho, ako je všetko pod kontrolou než sledovaním otravného moderátora, ktorý sa drzo pýta, prečo to pod kontrolou vôbec nie je.
A tak sa človek len zamýšľa – čo príde nabudúce? Zákaz večerných správ, pretože pred spaním škodia psychike? Vyhlásenie núdzového stavu pre každé nepriaznivé prieskumy verejnej mienky? Alebo rovno založenie novej štátnej televízie, kde sa bude vysielať 24 hodín denne len jeden program: „Ako nám je dobre – a ak nie, je to vaša chyba.“
Lebo, ak sa niečo nedá upratať pod koberec, vždy sa to dá prekričať. A tak sa len na záver treba opýtať: „A komu tím prospějete, pane premiére?“
Tanec je pre mnohých len koníčkom, no pre niektorých sa časom stane živobytím. Simona Truhanová prešla od stabilného zamestnania v korporátnom svete k neistej, no pre ňu omnoho hodnotnejšej kariére profesionálnej tanečnice. Po rokoch v kancelárii sa rozhodla nasledovať svoju vášeň a dnes vedie vlastnú tanečnú školu v Španielsku. V rozhovore prezradila, aké bolo opustiť istotu zamestnania, aké výzvy ju čakali na ceste za snom a ako vyzerá život tanečníčky v krajine, ktorú si zamilovala.
Kedy ste si uvedomili, že tanec je vaša skutočná vášeň?
Myslím, že odjakživa. Ako malá som tancovala pred zrkadlom alebo v izbe na obľúbené pesničky, ktoré hrali v rádiu či v televízii. Hudba ma vždy dokázala strhnúť a na chvíľu som zabudla na celý svet.
Aké bolo vaše rozhodovanie pri odchode z korporátneho sveta? Čo bolo tým posledným impulzom? Moja predošlá práca úplne vyčerpala a cítila som, že som sa dostala do bodu vyhorenia. K tomu sa pridružili korporátne drámy, škriepky s vedením a celé to vyústilo do môjho odchodu. V tom istom čase som dostala ponuku založiť tanečnú školu s ďalším tanečníkom, ktorý už mal v tejto brandži skúsenosti.
Simona vedie tanečnú školu v Barcelone
Ako vyzerali vaše prvé mesiace po tom, čo ste sa rozhodli venovať tancu profesionálne? Bolo a stále je to veľmi kolísavé obdobie. Tanec považujem za vášeň a spôsob umeleckého vyjadrenia. Nepomyslela som si, že sa raz stane mojou hlavnou zárobkovou činnosťou.
S akými najväčšími výzvami ste sa stretli pri prechode z korporátu k tancu?
Najväčšou výzvou bola strata istoty a všetko, čo súvisí s vystúpením z komfortnej zóny. Neustále som sa pýtala sama seba, či som na túto prácu dosť dobrá, či to zvládnem a čo ak to nevyjde a budem sklamaná.
Ako reagovalo vaše okolie na toto rozhodnutie?
Veľmi pozitívne, väčšina blízkych vedela, že sa nemám v práci dobre a potrebujem zmenu. Dokonca by som povedala, že ma za to obdivovali. Urobila som krok do neznáma. Tancu sa venujem už pár rokov, tak okolie vedelo, že je to moja srdcovka.
Tancu sa rodáčka z Košíc venuje už niekoľko rokov.
Prečo práve Španielsko? Bol tanec hlavný dôvod alebo len pridaná hodnota? V Španielsku som chcela žiť už od svojich šestnástich rokov, je to moja vysnívaná krajina. Vždy mi bola sympatická ich kultúra, jazyk, podnebie a gastronómia. Jednoducho ma to tam vždy ťahalo.
Čo vás prekvapilo v krajine najviac?
Na španielsky život sa mi zvykalo veľmi ľahko a rýchlo, vždy som cítila, že som v sebe mala kúsok extrovertnej Španielky, ktorá akoby na Slovensku spala a nikdy sa nedostala k slovu. Mám pocit, že som tu ožila a začala naplno žiť. Prekvapilo ma asi najviac, že Španielsko nie je také uvoľnené, ako sa o ňom hovorí, je tu vysoké pracovné tempo. Ale je to vždy vyvážené dávkou sociálneho vyžitia, časom stráveným s priateľmi, rodinou, v reštaurácii, pri mori alebo na nejakej udalosti.
Aký je bežný deň profesionálnej tanečnice?
Ubolený. Sú to hodiny a hodiny času v tanečnej sále. Navyše, keďže našu školu aj vediem, tak po nácvikoch sa venujem rozhovorom s učiteľmi a študentmi, vymýšľaniu nových choreografií. Tiež sa snažím vylepšovať sociálne siete, aby nás ľudia spoznávali aj takto. Pre mňa je však veľmi dôležitý aj oddych a regenerácia mysle, takže sa snažím hľadať zdravý balans.
Ako hodnotíte tanečnú komunitu v Španielsku v porovnaní s inými krajinami? Je tu vysoká konkurencia, ľudia sú draví, priebojní. Vo veľkých mestách je množstvo škôl a workshopov s renomovanými (aj zahraničnými) lektormi, úroveň profesionálnych tanečníkov je vyššia ako napríklad na Slovensku alebo v Čechách.
Dá sa tancom uživiť?
Stále hovorím, že všetko sa dá ak sa chce. Ale je to boj, najmä kvôli spomínanej konkurencii. Človek musí byť bystrý, priebojný a mať určitú stratégiu.
Sú tanečníci v Španielsku dostatočne finančne a spoločensky ohodnotení? Myslím, že drvivá väčšina umelcov na svete povie, že sú podhodnotení, pretože umenie je odnepamäti podceňované. A rovnako je tomu aj v tanci. V brandži je veľa pracovných ponúk bez finančného ohodnotenia, resp. sa buď platí málo, alebo formou barteru s premisou, že práca poskytne tanečníkovi zviditeľnenie sa. Niektorí ľudia si myslia, že tanečné vystúpenie, ktoré trvá desať minút, je iba tých desať minút. V skutočnosti sú za ním hodiny kreatívnej prípravy či investícia do prenájmu tréningovej sály, kostýmov, atď. Viem, že napríklad na Kube sú tanečníci platení ako zamestnanci štátu, trénujú určitý počet hodín do mesiaca a dostávajú za to plat. Vo Francúzsku majú tanečníci takisto výhody, pretože štát investuje do športu a umenia. V Španielsku je to, bohužiaľ, slabšie.
Tancom sa v Španielsku dá uživiť, no konkurencia je veľká.
Aké sú vaše najväčšie tanečné sny a ciele?
Aby naša tanečná škola prosperovala a mala aj medzinárodný dosah a rešpekt. Neustále pribúdajú nové projekty, baví ma vždy skúšať niečo nové.
Plánujete zostať v Španielsku dlhodobo, alebo máte v hlave aj iné krajiny? Už mám v žilách španielsku krv (smiech).
Aký odkaz by ste dali ľuďom, ktorí snívajú o zmene kariéry, ale boja sa vykročiť do neznáma? Aby do toho šli aj napriek strachu. Najhoršie, s čím sa človek môže stretnúť, je neúspech. V tom prípade ale bude v budúcnosti vedieť, že pre svoj sen urobil maximum a nemusia ho trápiť myšlienky o tom, čo by bolo, keby bolo… Väčšina projektov sa nevydarí preto, lebo dôjde trpezlivosť alebo motivácia a skončia predčasne. No ak svojmu snu, cieľu venuješ energiu a trpezlivo na ňom pracuješ, tak šanca, že zlyháš, je úplne minimálna.
Azda neexistuje fanúšik lyžovania, ktorý by nepoznal fenomén zvaný Marcel Hirscher. Rodáka z rakúskeho Halleinu považujú za nadčasového športovca, ktorý viac ako desaťročie vládol zasneženým svahom. V jeho autorizovanej biografii nám trojica autorov Alex Hofstetter, Simon Illek a Michael Pircher ponúka podrobný obraz kariéry jedného z najúspešnejších lyžiarov histórie, ako aj na jeho súkromný život.
Pohľad autorov je o to osobnejší, že jeden z nich, Michael Pircher, bol Marcelovým trénerom a kniha je obohatená o jeho poznámky. Dielo ponúka aj prehľad zákulisného diania tréningov a tímovej dynamiky. Zároveň približuje Hirscherov súkromný život, a vzťah s otcom Ferdinandom. Tvorcovia využívajú rozhovory s kráľom zjazdoviek a jeho blízkymi, čo knihe dodáva hĺbku a autenticitu. Čitateľovi tak dáva komplexný obraz o jeho osobnosti a hodnotách.
Kniha čitateľom približuje Rakúšanovu lyžiarsku cestu od detstva, cez mimoriadne úspešný vrchol jeho športovej kariéry, až po jeho odchod do dôchodku v roku 2019.
Za dvanásť rokov si na konto pripísal šesťdesiatsedem víťazstiev vo Svetovom pohári, osem sezón po sebe získal Veľký krištáľový glóbus a zapísal sa tak medzi najúspešnejších lyžiarov histórie. Na Majstrovstvách sveta sa mu podarilo získať jedenásť medailí, z Olympiád si odniesol tri medaile, z toho dve zlaté.
Svojím špecifickým a profesionálnym prístupom priniesol Marcel do tohto športu nový kód myslenia. Spolu s otcom obohatili kolotoč Svetového pohára o novú vlnu profesionality, ktorou inšpirovali veľké množstvo lyžiarov. Ich nadčasový spôsob trénovania a dôraz, ktorí kládli na výber materiálu, posunuli tento šport o veľký krok dopredu.
Aj keď nie som najväčším fanúšičkou Hirschera, jeho autorizovanú biografiu som si prečítala už štyrikrát. Fascinuje ma, akým prínosom bol pre svet lyžovania. Jeho príbeh je inšpiráciou pre mladých, ktorí túžia ovládnuť svahy tak, ako to dokázal kedysi on.
Aj keď nie som najväčšou fanúšičkou Hirschera, jeho autorizovanú biografiu som si prečítala už štyrikrát. Fascinuje ma, akým prínosom bol pre svet lyžovania. Jeho príbeh je inšpiráciou pre mladých, ktorí túžia ovládnuť svahy tak, ako to dokázal kedysi on.
Možno sa ako čitatelia dočkáme pokračovania, keďže po ukončení kariéry si Rakúšan založil značku vlastných lyží a v októbri 2024 sa vrátil medzi bránky Svetového pohára. Aj keď musel sezónu predčasne ukončiť pre zranenie, bolo by zaujímavé prečítať si príbeh o jeho tréningovej príprave a návrate na zjazdovky.
Po Veľkonočnom pondelku ostalo akési zvláštne ticho. Smrť pápeža Františka zasiahla mnohých, kresťanov aj nekresťanov. Hlava cirkvi, ktorá spájala rôzne kultúry aj náboženstvá. Pápeža Františka vnímam pozitívne už od jeho zvolenia.
V roku 2013, keď zo Sixtínskej kaplnky stúpal k oblohe biely dym, som sa ešte ako desaťročná kresťanka s radosťou pozerala na konkláve. Bola som z toho nadšená. V tom čase som aktívne chodila do kostola a občas sa dokonca sama pomodlila ruženec. Keď Vatikán oznámil, že novým pápežom bude František, bola som prekvapená, že za jeho menom sa nenachádza žiadne číslo a prišlo mi to veľmi progresívne. Nech to znie akokoľvek hlúpo… nevedela som, že pápež si môže zvoliť meno, ktoré nemal nejaký z jeho stredovekých predchodcov.
Od roku 2013 sa môj duchovný život trochu zmenil. Viac ako trochu… Postupne som vieru a chodenie do kostola začala brať ako niečo nútené. Odmalička som bola vedená k tomu, aby som sa modlila, každú nedeľu chodila do kostola a každý prvý piatok v mesiaci na spoveď. Nevidím na tom nič zlé, ale počas puberty chce mať každé dieťa svoj názor, robiť si veci podľa seba a myslí si, že všetko vie najlepšie. Nebola som výnimkou. Prirodzene, rodičia neboli nadšení a babka už vôbec nie, ale dokázali sme sa navzájom tolerovať.
Ako v každej rodine, aj my sme sa občas na niečom nezhodli a vymenili si názory. Či už s väčšou vášňou alebo pokojnejšie. To isté sa dialo aj s témou náboženstva, cirkvi, viery, alebo ak som náhodou zavítala do kostola, aj kázne, ktorá v každom z nás vyvolala iné pocity. Myslím si, že to je v poriadku, ale nie vždy to bolo príjemné. Avšak, vždy ak došlo na debatu o Františkovi, všetko bolo akési pokojnejšie. Rada som o ňom čítala správy a ešte radšej o nich dávala vedieť babke, aby vedela, že nie som od nej tak ďaleko, ako si môže myslieť. Aj keď nechodím do kostola.
Citát pápeža Františka: „Kto som ja, aby som súdil?“ som často používala na demonštráciu toho, ako ľudia z kvír komunity nie sú iní ako my, a že si to myslí aj pápež František. Predsa len… u babky má pri takýchto témach väčšie slovo pápež ako ja (samozrejme tomu úplne rozumiem). Jeho posolstvá, ktoré vnášal do sveta, a že sa snažil priblížiť obyčajným ľuďom, nám bolo obom blízke, aj keď sme z iného názorového tábora.
Po Veľkonočnom pondelku ostalo zvláštne ticho, no opäť nás to všetkých doma spojilo. Spojila nás viera v to, že cirkev opäť vyberie pápeža, ktorý bude cestou a nie múrom v spoločnosti.
Kniha Začína sa to nami je pokračovanie známeho románu Končí sa to nami od autorky Coleen Hoover. Dielo Končí sa to nami vyšlo v roku 2016 a ovládlo sociálne siete. Aby som sa mohla venovať téme ďalej. treba uviesť stručný obsah prvej knihy.
Román je o mladej žene Lily Bloom, ktorá opisuje svoju traumu z detstva, keď otec týral mamu. V tom čase stretla chlapca Atlasa, ktorý bol bezdomovec a zabýval sa vo vedľajšom opustenom dome. Lily mu pomáhala a postupne sa do seba zamilovali. Keď dospela a otec zomrel, presťahovala sa do Bostonu, kde si otvorila vysnívané kvetinárstvo. Atlasa dlhé roky nevidela. V Bostone sa spoznala s chirurgom Ryleom, do ktorého sa zamilovala a začala s ním žiť. Ukázalo sa, že Ryle je násilník, Lily týral a jej sa obnovili bolestivé spomienky z detstva. Kniha končí odchodom Lily od neho a narodením ich dcéry. S Atlasom sa znovu stretávame na konci knihy, keď prichádza ako Lilyn záchranca.
Tento príbeh mal naozaj myšlienku, páčil sa mi a bolo v ňom veľa momentov na zamyslenie. Obvykle čítam knihy pomaly, ale tu som strany hltala jednu za druhou. To sa však nedá povedať o jej pokračovaní Začína sa to nami.
Kniha je fádna a nudná. V podstate je tam natiahnutý príbeh, ktorý sa stal po narodení dcéry Lily a Rylea. To však mohlo byť obsiahnuté aj v extra kapitole na konci pôvodného románu. Príbeh je plný klišé a takých až nechutne prehnane sladkých momentov. Autorka sa nás snaží presvedčiť, že Lily a Atlas sú spolu odmalička až po koniec svojich dní spojení, a že skutočná láska naozaj existuje. Fuj. Po prvé – toto sa v reálnom živote nedeje. Po druhé – príde mi to pomerne neúctivé k obetiam domáceho násilia. Myslím si, že v prvej knihe autorka celkom slušne a zaujímavo načrtla túto náročnú tému a dokázala ju podať tak, aby z toho čitateľ necítil iba depresiu. Avšak, to akým štýlom napísala druhú knihu, sa podľa mňa vôbec nestotožňuje s pôvodnou myšlienkou. Nemyslím si, že je vhodné napísať ľúbostný príbeh o dokonalej láske po tom, čo žena zažila týranie. Nie, že by som jej to nedopriala! Ale asi mi dá veľa ľudí za pravdu, že myšlienka, že všetci si musíme najprv prejsť tým zlým a siahnuť na dno svojich možností a okúsiť trpkú chuť skutočného krutého života, aby sme sa mohli mať ako z Disney rozprávky, je dosť vágna. Najmä, čo sa týka takých hlbokých tráum ako je domáce násilie.
Som fanúšička ľúbostných príbehov, šťastných koncov a zamilovanej literatúry, ale tu to jednoducho nefungovalo. Nedá mi nespomenúť aj recyklovanie textov z prvého dielu. Lily ako tínedžerka písala listy známej moderátorke Ellen. Možno to v rámci príbehu bolo milé, keď bola mladšia a potrebovala sa vyventilovať, pretože sa nemala s kým porozprávať. No prekáža mi, že to robí aj ako dospelá, pretože toto dospelí nerobia. Zrelí ľudia, ktorí prekročili hranicu osemnásť rokov, by mali zájsť k psychológovi, a nie písať listy ľuďom, ktorí si ich nikdy neprečítajú.
Príbeh teda hodnotím – s porovnaním s prvou knihou – veľmi slabo. Autorka si rozhodne mohla dať viac záležať na charakterovom vývoji postáv. Cítila som sa akoby som jednu stranu čítala tristotridsaťšesťkrát. Myslím si, že toto dielo je jasným dôkazom, že nie všetko potrebuje pokračovanie, najmä keď z knihy cítiť, že autorka nám už v príbehu nemá čo viac ponúknuť.
