apríl 2020

Údajne sarkastická otázka môže mať fatálne následky.

Kontroverzia a kritika. Tak by sa mohol volať nový román o Donaldovi Trumpovi. Jeho novú kapitolu napísal Trump bielidlom. Americký prezident by totiž celý problém s pandémiou nového koronavírusu jednoducho “vyčistil”. Štúdia amerických vedcov ukázala, že teplo a slnečné žiarenie celkom efektívne likviduje vírus. Bielidlo aplikované do slín ho dokonca zabilo do piatich minút a látka, ktorá sa používa aj v čističoch a odmasťovačoch, ho ničí ešte rýchlejšie. Prezident USA s logikou sebe vlastnou vyhodnotil, že by bolo fajn zistiť, či sa tieto chemikálie nedajú vstrekovať do priamo to tela, napríklad do žíl alebo úst. S týmto brilantným nápadom však neprišiel prvý. Túto metódu už preverilo mnoho samovrahov. Ide o pomerne bežný spôsob, akým sa ľudia pokúšajú ukončiť svoj život.
Trump teda ľudom vlastne odkázal, že vhodná prevencia proti nákaze koronavírusom je napríklad smrť. 
Odborníci ho za tento výrok, prirodzene, patrične skritizovali. Ak totiž zaúraduje ľudská hlúposť a slepá dôvera v autoritu, následky môžu byť fatálne. Donald Trump sa však kritikou nedal znepokojiť. Otázku údajne položil sarkasticky novinárom a bol to jeho vlastný malý pokus, čo sa bude diať. Podobnosť s dieťaťom, ktoré povie hlúposť a potom sa tvári, že to bol vtip a skúšalo nás, je čisto náhodná. Ibaže toto dieťa stojí na čele jedného pomerne významného štátu. Americkému prezidentovi nehrá do karát ani to, že sa údajne neobracal na novinárov, ale priamo na Billa Briana z ministerstva vnútornej bezpečnosti a poradkyňu Bieleho domu pre koronavírus Deborah Birxovú. 
Donald Trump sa každopádne stáva novým obľúbeným seriálom a ľudia s napätím sledujú, čo zas vyvedie, povie alebo napíše.

Text: Laura Smitňová

Medzi neúnavne slušnými Japoncami

Ako sa Slovenke žilo v krajine, kde sa Vianoce oslavujú v KFC a miestni separujú ešte aj etiketu z plastovej fľaše?  
Čerstvá absolventka japonológie Univerzity Komenského v Bratislave, Alexandra Tučková, nám prezradila, aké to bolo rok študovať a žiť v krajine, kde majú automaty takmer na všetko a vianočné sviatky sú skôr Valentínom, ako rodinnou udalosťou. Navyše, nechala doma frajera a nastúpila do čisto dievčenskej školy.

Ako sa celý tento váš študijný program začal? A prečo práve japončina a Japonsko?
Na tomto jazyku aj krajine ma fascinuje veľmi veľa vecí. Vždy na túto otázku odpovedám inak, raz je to pre moju lásku k japonskej animovanej tvorbe – anime a manga, inokedy pre obdiv k japonskému písmu, kultúre alebo hudbe. Pamätám sa, že som na takéto otázky odpovedala aj na návšteve u jednej japonskej rodiny, keďže ich dcéra bola moja spolužiačka a kamarátka.

A ako som sa dostala do Japonska? V štvrtom ročníku som si podala prihlášku na štúdium v zahraničí a po všetkých vybavovačkách (komunikácia bola, samozrejme, po japonsky) som s udeleným štipendiom a preplatenou letenkou v piatom ročníku odcestovala do Jokohamy, odkiaľ sa do Tokia dostanete za približne pol hodinu.  Tam sa mi ušlo miesto v súkromnej dievčenskej škole na fakulte japonského jazyka a literatúry.  

Škola mala krásny obrovský areál, niečo na spôsob amerického kampusu. Nechýbali tam ani kaviarne alebo japonská „samoška.“ Škoda len, že ubytovanie som mala ďalej. Bývala som na internáte, kde som mala vlastnú izbu veľkosti kuchynskej špajzky. Ale za tých jedenásť minút cesty vlakom, ktoré som dennodenne absolvovala, som mala možnosť nadviazať kontakty so spolužiačkami.

Nemali ste obavy, aké to bude v novom kolektíve a, navyše, čisto dievčenskom?
Popravde, mala som obavy. Zatiaľ som bola vždy v zmiešanom kolektíve a byť v škole len so samými Japonkami som si spočiatku nevedela predstaviť. Našťastie, bála som sa úplne zbytočne.

Tých, čo čakali, že nás zaradia medzi miestnych a budeme sa s nimi učiť v jednej triedne, musím sklamať. Navštevovala som hodiny pre zahraničných študentov, a teda moje spolužiačky neboli Japonky, ale boli sme tam spoločne s jednou Španielkou jediné Európanky. Všetky ostatné boli dievčatá z Ázie, najmä z Južnej Kórey, Číny, Indonézie alebo Tajvanu. Dobré vzťahy som mala aj s niekoľkými Japonkami z internátu a, samozrejme, mojou „buddy“, ktorá ma sprevádzala už od letiska. Miestne dievčatá boli veľmi milé a vôbec sa nedelili do skupín alebo ma nejako nevytláčali z kolektívu, vôbec ma neohovárali. Avšak s chalanmi som sa za celý svoj pobyt rozprávala dokopy asi len trikrát. Možno práve preto nám to s frajerom vydržalo!

Bola tu tiež možnosť navoliť si predmety, ktoré sa vyučovali pre Japoncov, ale chápali ich ako extra prednášky alebo dobrovoľné vzdelávanie. Prihodila som si hodiny literatúry, keďže sa to týkalo mojej diplomovej práce. Našťastie, vyučujúci mal so mnou zľutovanie a neskúšal ma. Každý študent si totiž musel pripraviť prezentáciu na dve hodiny o nejakom diele a ja som bola poriadne stratená a ani som im, poprave, veľmi nerozumela.  No ale absolvovala som tento predmet na A, takže sa nemôžem sťažovať.

Čo sa týka jazykových zručností, mala ste pocit, že študentky z iných krajín sú lepšie pripravené ako vy alebo práve naopak?
Sprvu som mala dojem, že som na tom podstatne horšie ako ony. Výhodu mali najmä Číňanky, ktoré vedia čítať Kandži (sinojaponské ideogramy používané pri zápise japončiny) prakticky odmalička. Naopak, študovala s nami aj jedna kórejská dievčina, ktorá na začiatku nevedela povedať ani ako sa volá. Časom sa jej japončina veľmi zlepšila a myslím, že každý kto absolvuje takýto pobyt a je nútený komunikovať v cudzom jazyku, dosiahne výrazné zlepšenie. Mne sa podarilo na konci programu dosiahnuť v teste JLPT (Japanese – Language Proficiency Test) úroveň N2, teda druhú najvyššiu možnú. Nad ňou je už len N1 úroveň, ktorá vyžaduje vysokú úroveň Keigo – zdvorilej, veľmi úctivej japončiny. Tá je dodnes mojou nočnou morou! Je mimoriadne náročná.

Spomínali ste, že ste študovali na fakulte japonského jazyka a literatúry. Aké iné fakulty vaša univerzita ponúkala?
Univerzita zastrešovala tri fakulty – japonský jazyk a literatúra, anglický jazyk a literatúra a fakulta zameraná na hudobnú teóriu a tvorbu. Mnohé profesorky, ktoré nás učili, samy túto univerzitu vyštudovali. Uplatnenie, ktoré jej absolventi získali, boli okrem učiteľstva aj profesie ako jazykovedci, tlmočníci alebo si napríklad možnosť založiť profesionálnu kapelu. Mali sme aj jednu obrovskú halu s pódiom, kde často študentky z hudobnej fakulty usporadúvali rôzne koncerty. Kto je fanúšikom anime či mangy a pamätá sa na všakovaké dievčenské hudobné vystúpenia, tak toto bolo niečo veľmi podobné! 

„Častejšie v správach zachytíte správy o zemetrasení, ako o vražde alebo kriminálnom útoku.“

Japonsko je známe tým, že vyvíja na žiakov veľký tlak v oblasti vzdelávania.  Ojedinelé nie sú ani samovraždy, lebo študenti  takýto tlak nezvládnu. Pocítili ste takúto dusnú atmosféru aj vy?
Jedným slovom – nie. Pracovali sme usilovne, prebrali sme všetko predpísané učivo, ale neboli sme pre učiteľov Japonci. Tí to mali určite omnoho náročnejšie, ale je pravda, že oni sú na takéto tempo výučby zvyknutí. Ku nám boli určite benevolentnejší.

Aj keď sa občas moje japonské spolužiačky sťažovali, že toho majú dosť veľa, našťastie sa na našej škole nestalo žiadne takéto nešťastie. O samovraždách sa veľmi aj tak nehovorí. Pamätám si, že som správu o samovražde zachytila len raz. Išlo o hlásenie meškania vlaku, lebo práve nejakého samovraha odnášali z koľajníc. Častejšie v správach zachytíte správy o zemetrasení, ako o vražde alebo kriminálnom útoku.

Zažili ste zemetrasenie na vlastnej koži? Čo vtedy treba robiť?
Áno, niekoľkokrát som ho zažila, ale boli na úrovni tri, nanajvýš štyri, ktoré sa považujú za mierne (na Richterovej stupnici z dvanástych). V škole sme mali samozrejme prípravu, čo v takejto situácii robiť. Treba sa niekam schovať alebo sa niečoho pevne držať, ak ste vonku. Mňa zemetrasenie zastihlo vždy na internáte okolo večera. Našťastie som mala všetok nábytok taký natlačený, že sa vôbec nepohol, a tak som bola v bezpečí.

Hovorí sa, že pri Japoncoch človek nikdy nevie, čo si o ňom naozaj myslia. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Prikláňam sa k tomu. Miestni boli vždy a za akýchkoľvek okolností veľmi milí a zdvorilí. Čo sa im ale v skutočnosti preháňalo mysľou, ťažko povedať. Nikdy na mňa nikto nekričal, nikto mi nenadával alebo niečo podobné. Vždy boli veľmi ochotní a nápomocní. Ja to hodnotím pozitívne, ľudí to potom motivuje byť k sebe navzájom milí a úctiví. Aj v akomkoľvek obchode alebo službách ste nevideli jedného mrzutého zamestnanca alebo predavača, aj keď – ktovie koľko hodín už pracovali bez prestávky? Iba raz v živote som videla nahnevaného Japonca a bolo to, paradoxne, na Slovensku. Bola to lektorka, ktorá nás vyučovala na univerzite a tá sa vedela rozčertiť, keď niekto meškal na jej hodiny.

Ako ste prežívali voľné chvíle? Navštívili ste aj nejaké tematické kaviarne alebo festivaly?
Väčšinu svojho voľného času som cestovala. Spočiatku som mala obavy a chodila len na krátke výlety, ale krajina je naozaj veľmi bezpečná. Vďaka bohu za Google Maps a japonskú SIM kartu v telefóne. Za mnohé im vďačím! A nebolo na škodu mať tiež japonskú kreditnú kartu, no aj tak na veľa miestach musíte platiť v hotovosti.

V rámci školského výletu sme navštívili napríklad Hirošimu, ako súčasť spoznávania miestnej histórie.  Mali sme tam aj prednášky, takže vyučovaniu sme sa úplne nevyhli. Bolo to dosť silné a emotívne, keďže v múzeu boli kúsky oblečenia detí, ktoré počas tragédie umreli. Dali sa tam vidieť rôzne predmety a vypočuť si rôzne príbehy, ktoré sa viazali k ich majiteľom. Jedným z najznámejších symbolov je socha dievčatka, ktoré v ruke drží papierového žeriava origami. Legenda hovorí, že ak poskladáte tisíc origami, splní sa vám najtajnejšie prianie. Toto dievčatko si želalo uzdravenie z rakoviny, ktorá prepukla po ožiarení z atómovej bomby. Nevyliečilo sa, ale stalo sa symbolom nezlomného ducha.

V lete sa mi podarilo stihnúť aj festival Tanabata, ktorý sa koná vždy siedmeho júla na počesť stretnutia milencov – nebeskej tkáčky Orihime a Hikobošiho, hviezdneho chlapca. Ich láske nebolo dopriate a jediný deň, keď sa mohli stretnúť, bol siedmy deň siedmeho mesiaca v roku. Tento festival je typický svojou bohatou výzdobou, papierovými lampiónmi, stánkami s miestnym jedlom, bazénikmi na lov malých rybičiek a podobne. Prechádzali sme jednou z mnohých ulíc, kde sa festival konal v kimonách, bol to skutočne nádherný zážitok.

S kamoškami sme navštívili aj tokijský Disneyland a okrem užívania si každodenného života v Japonsku (medzi ktoré patrilo najmä obdivovanie rozkvitnutých sakúr) som sa rada zastavila aj v Jump-shope, v obchode, kde sa predávali mangy. Podarilo sa mi navštíviť aj výstavu Detektíva Conana, jedného z mojich najobľúbenejších animovaných postáv z detstva. Anime a manga sú a vždy budú neodmysliteľnou časťou kultúry, na ktorú Japonci nedajú dopustiť. Okrem Jump-shopu som chodila dosť často aj do pokémon centra, kde som nakupovala všetko možné aj nemožné, od školských pomôcok s pokémonmi až po magnetky a kľúčenky.

Bola som aj v tematickej kaviarni Totoro Café zo štúdia Ghibli, v kaviarničke spojenej s malým obchodíkom, kde mali s hádam všetko v tvare postavičiek z filmu Tonari no Totoro (Môj sused Totoro) či už keksíky, koláčiky alebo penu na káve.

Nebáli ste sa cestovať sama? V mnohých krajinách je to nepredstaviteľné pre vysoký stupeň kriminality. Nastala situácia, že ste žiadali niekoho o pomoc?
Japonci vedú život veľmi usporiadane, vlaky chodili na minútu presne, dokonca na nástupištiach majú značky, ktoré označovali, kde sa nachádzajú na vagóne dvere! A na každom kroku automat, najmä na nápoje. To je v lete mimoriadne užitočné. Na Slovensku by sa toto ale neuživilo, Japoncov by ani vo sne nenapadlo tie automaty rozbíjať alebo vykrádať.  Mentalita je skrátka neporovnateľná. Jedným slovom, krajina je veľmi bezpečná.

Raz, keď sme šli na výlet na Hokkaido s mojou spolužiačkou zo Španielska a v noci sme sa stratili, chceli sme sa opýtať na cestu. Oslovili sme troch ľudí, prví dvaja nás úplne odignorovali a tretiu osobu sme oslovili po japonsky a ona na nás skríkla, že nevie po anglicky a doslova pred nami ušla. Keď videla, že nie sme z Ázie, nedala nám šancu.

Ako protiklad môžem uviesť príhodu z Osaky. Hľadala som cestu k hotelu, mobil takmer vybitý a tiež sa už zvečerievalo. Pristavil sa pri mne jeden muž a opýtal sa ma po anglicky, či nepotrebujem pomoc. Bola som dojatá.

Japonsko je krajina sopečného pôvodu a vďaka tomu má mnoho horúcich prameňov, takzvaných ósenov. Okúpali ste sa v niektorom z nich? 
No, tomuto som sa radšej vyhla.  Necítila som sa komfortne kúpať sa nahá v ženskom ósenie, nieto ešte v zmiešanom. Áno, aj také sú, kde sa spoločne kúpu nahé ženy aj nahí muži. Nič pre mňa. Ale moja španielska spolužiačka si to veľmi pochvaľovala a pravidelne tieto pramene navštevovala. A ako som sa vyhla kúpeľom, tak som sa vyhla aj kapsľovému hotelu, pretože mám klaustrofóbiu. Nuž, niektoré Japonské skvosty ma jednoducho obišli.

K horúcim prameňom patrí aj dobré ryžové saké. Ako sú na tom domáci s alkoholom?
Japonci sa radi bavia, je to všeobecne známa forma relaxu, a po vyše šestnástich hodinách v práci alebo školských povinnostiach o to zaslúženejšia. Miestni pri poháriku zásadne musia mať aj niečo pod zub. Povedali by ste si, že  pravdepodobne preto, lebo ich nápoje sú silné. Lúčili sme sa s jednou spolužiačkou, a tak sme si spoločne zašli na drink. Po pár vypitých pohároch som nadhodila, že by som si rada dala aj niečo alkoholické. Všetci na mňa vyvalili oči a povedali, že celý večer pijeme alkohol. Nuž, veľmi silný teda nebol. Japonci sa ale zo svojho alkoholu opijú bezproblémovo. Keď sme si so spolužiačkami chodievali sadnúť na pohárik, pre nich to platilo doslova. Stačil im jeden hlt a už boli celé červené.

„Nikdy nedávajte prepitné! To miestnych urazí.“

Mimoriadne obľúbené sú na jar sakurové pikniky. Pod stromy rozkvitnutých čerešní si kolegovia z práce prinesú deku, občerstvenie v podobe jedla i alkoholu, a spoločne rozjímajú. Aj takáto „drinking culture“ sa tu pestuje. 

Pri poháriku musia mať zásadne aj niečo pod zub. Japonská gastronómia je svetoznáma a má fanúšikov na celom svete, ako sa vám pozdávala miestna strava?
Internát nám zabezpečoval aj teplé jedlo, bolo to zahrnuté v cene ubytovného. Išlo o raňajky a večere, keďže cez deň sme boli v škole. Základ každého jedla tvorila ryža, bez ohľadu na to, aká časť dňa to bola. K nej sme mali rôzne prílohy – mäso, ryby alebo vyprážané tempuru (rybacie nugetky) a samozrejme zeleninu. Občas nám dali aj západné jedlá ako palacinky alebo toasty. Ale každodenná ryža bola výborná na chudnutie!

Keď som chcela niečo rýchle z japonskej „samošky“, jednoznačne som skočila po Bento (plastový obedárik, v ktorom je naporciované hotové obedové menu).  Stálo to približne 3 alebo 4 eurá, takže to bolo aj cenovo veľmi fajn.

Popri cestovaní som ochutnala kadečo: napríklad Hokkaido je povestné svojím ramenom, ktorému som neodolala ani v Tokiu. A samozrejme klasika – suši. Čoho som sa ale nevedela dojesť, boli ich sladkosti. Sladkosti a mača drink (prášok z drvených lístkov zeleného čaju), to bolo moje! Japonci sú blázni do Kitkatu a majú naň azda všetky príchute aké exitujú, plus rôzne edície. Moja obľúbená bola mača Kitkat so sušenými brusnicami, hroznové, cream and cookies,… A tiež sa menili podľa sezóny, na jar bolo dostať iné príchute ako v zime a iné v lete. V predajni rýchleho občerstvenia ste na jar zohnali sakurové frapučíno. Škoda len, že som nestihla navštíviť Akihabaru, časť Tokia, kde je množstvo kadejakých tematických kaviarničiek a barov. Vraj existuje aj reštaurácia, kde vám jedlo naservírujú v miniatúrnych záchodových misách, ale tie by som pokojne vynechala.

S jedlom sa spájajú oslavy a sviatky. Vy ste boli v Japonsku celý rok, ako miestni oslavovali napríklad Vianoce?
Vedenie školy nám tak jemne naznačilo, že sviatky sú skvelým obdobím na venovanie sa štúdiu a nemali by sme sa rozptyľovať cestovaním. Tak som teda sviatkovala pekne na internáte a s rodičmi som mala štedrovečernú večeru cez sociálnu sieť. Ešte mi aj ukázali darček, že – aha, toto sme ti kúpili! A potom mi to pred nosom aj rozbalili. Naozaj nezabudnuteľné Vianoce.

A ako oslavujú Vianoce Japonci? Idú do KFC na vianočné kura. Začalo to tým, že Vianoce nie sú typickým miestnym sviatkom a v tom čase začali v televízií dávať reklamy na vianočné kurča v KFC, a tak sa to nejako postupom času udomácnilo. A, navyše, 24. december je skôr sviatkom zamilovaných. Tí si medzi sebou vymenia darčeky, idú spoločne na večeru, prejsť sa a pozrieť vianočný stromček na námestí.Niečo ako Valentín. Štrnásteho februára zase oslavujú tak, že dievčatá samy pripravia domáce pralinky alebo čokoládky, ktorými potom obdarujú chlapca, ktorý sa im páči.

Vianoce bez rodiny a Valentín bez priateľa boli asi ťažké. Vďaka čomu váš vzťah vydržal aj takéto dlhé odlúčenie?
Popravde, bola to výzva. Môj priateľ ma pred odchodom do Japonska podporoval v štúdiu a samozrejme súhlasil s tým, že tam pôjdem na rok ako výmenná študentka. Za ten rok vzťahu na diaľku prišli aj chvíľky, keď mi povedal, že na mňa už nevydrží čakať, ale vyrozprávali sme si to a bolo dobre. Časový posun robil svoje, no napriek tomu sme sa snažili byť cez voľné dni spolu – písali sme si, volali, hrali hry… Proste všetko, čo sa na diaľku dalo. Obaja sme fanúšikovia japonskej kultúry a anime, takže ma nakoniec prišiel s mojou rodinou pozrieť a spoločne sme cestovali. Keď sme sa po tom roku odlúčenia stretli na letisku, bola to asi jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote.

Neboli ste ale v Japonsku úplne sama. Do krajiny vychádzajúceho slnka sa vydala aj jedna vaša spolužiačka. Podarilo sa vám stretnúť?
Za celý rok som sa v Japonsku po slovensky rozprávala len raz. Do Osaky sa vydala moja spolužiačka, a tak som sa rozhodla ju navštíviť. S jej manželom sa spoznali na Slovensku, obaja pracovali v jednej japonskej reštaurácií. On ako kuchár, ona ako čašníčka. Ich kamarátstvo prerástlo do veľkej lásky a nakoniec sa vzali a odišli spoločne žiť do jeho rodného mesta. Počas výmenného pobytu som ich tam bola pozrieť, bývali v rodinnom dome u manželových rodičov.

Spomínali ste, že ste navštívili aj tradičnú japonskú rodinu. Od koho ste dostali takéto vzácne pozvanie?
S mojou japonskou buddy sme mali priateľský vzťah. Pridelili mi ju zo školy, starala sa o mňa, pomáhala mi so všetkým, s čím bolo treba. Po čase ma pozvala na výlet do mesta Kamakura aj na návštevu k jej rodine, ktorá bývala v meste blízko hory Fudži. Jej mamina – typická Japonka – skvelo navarila a urobila i domáce suši a jej ocino – typický Japonec – zase veľa pil. Mali sme milú a slušnú konverzáciu, pýtali sa ma, čo sa mi na Japonsku páči, prečo sa chcem venovať japončine a podobne.

Čo určite stojí za to spomenúť?
V Japonsku sú automaty takmer na všetko. Viem, že svojho času frčali automaty, v ktorých sa dokonca dala kúpiť použitá dámska spodná bielizeň, ale vraj to už zrušili. Takisto majú inteligentné zariadenia, kde si viete kúpiť cigarety, ale len ak máte viac ako osemnásť rokov. Prístroj vám oskenuje zreničku a na základe toho vyhodnotí váš vek.

Za zmienku určite stoja ich záchody. Buď majú také futuristické s tridsiatimi tlačidlami alebo dieru do zeme, nič medzi tým. Na jednej staršej stanici boli oba varianty a veru, rad až po dvere viedol k tomuto „futuristickému“ modernému záchodu. Čupieť nad dierou v zemi sa asi nikomu nechcelo. Veď tieto moderné záchody sú také inteligentné, že niektoré z nich automaticky spustia nejaké maskovacie zvuky, aby si každý v súkromí mohol vybaviť to, prečo prišiel.  

Samostatná kapitola je Japonsko a ekológia. Japonci veľa separujú, ale veľa plastu tiež produkujú. Napríklad, na internáte sme mali smetný kôš na plastové fľašky, vedľa kôš na etikety a vedľa na vrchnáčiky. Naopak, keď som si kúpila balíček gumených medvedíkov, tak vo vnútri bol každý jeden medvedík zabalený v samostatnom plastovom vrecúšku.
A určite sem patrí i čajový obrad. Zažila som ho v škole, kde fungoval špeciálny mimoškolský krúžok, kde sa dievčatá venovali čajovej ceremónií. Mali sme aj predstavenie, keď ku nám do školy zavolali ženu, ktorá sa týmto veciam venuje niekoľko desaťročí. Ukazovala nám, ako sa má správne čaj zabárať, nalievať, ako ho treba pred napitím sa pootočiť, že misku od čaju treba potom posunúť ďalej…

Čo by ste odkázali komukoľvek, kto by rád túto krajinu navštívil?
Za výlet to určite stojí, ale treba sa pripraviť na to, že všade je veľa ľudí. V lete radšej necestujte, je tam nehorázne teplo. Ak chcete ísť na jar, tá je v Japonsku najkrajšia, ale aj najdrahšia. Ak sa len predsa rozhodnete pre letné mesiace, choďte v auguste, vtedy býva  Pikaču festival. A nebojte sa, vtláčanie do metra už pravdepodobne nezažijete. Ja som síce jedno také videla, ale už to vraj zakázali. Nad SIM kartou si hlavu nelámte, môžete si kúpiť WIFI do vrecka a nikdy nedávajte prepitné! To miestnych urazí.

Text: Kristína Debnárová
Foto: Alexandra Tučková

Richard Tury patrí k svetovej špičke v street skejtbordingu. Dvadsaťšesťročný Košičan žije s doskou na kolieskach od svojich šiestich rokov. Ako vidí budúcnosť nováčika medzi olympijskými športmi najlepší slovenský skejtbordista? Víťaz svetovej série FISE World Series z roku 2018 a úspešný slovenský reprezentant má blízko k zabezpečeniu si olympijskej miestenky do Tokia, no pre koronavírus si musí na definitívu ešte počkať.

Dokážete si spomenúť na vašu prvú súťaž?
Samozrejme, bolo to v roku 2002, mal som vtedy osem rokov. Bola to súťaž na sídlisku Ťahanovce v Košiciach, ktorá sa konala pri príležitosti otvorenia skejtparku.

S akým výsledkom ste vtedy skončili? Vyhrali ste?
Presné umiestnenie si nepamätám, ale nebol dobrý. Poznal som len veľmi málo trikov, starší kamaráti ma ale aj tak presvedčili, aby som to skúsil. Bodové skóre však vtedy nebolo až také podstatné, šlo najmä o radosť zo súťaženia.

Skejtbording bol dlho záležitosťou kultúry, pre mladých ľudí – životný štýl. Dodá mu, podľa vás, olympiáda na vážnosti?
Myslím si, že skejtbordisti sa rozdelia na dve skupiny. Tí, ktorí tento šport robia profesionálne ho budú brať ešte vážnejšie, keďže je olympijským športom. Olympiáda môže tiež pomôcť zmeniť verejnú mienku o skejtovaní, ľudia ho začnú vnímať serióznejšie. Tí druhí, ktorí skejtujú po uliciach či skejtparkoch pre radosť, alebo z vášne k tomuto športu, ho budú mať naďalej predovšetkým za životný štýl či kultúrnu záležitosť. Pre nich to zostane tak, ako to bolo doteraz.

„Na Slovensku máme zopár skejtparkov, ktoré sú výborné, ale, žiaľ, nie sú celoročne použiteľné.“

A čo mladí na Slovensku? Máme talenty s perspektívou štartovať napríklad vo svetovom pohári?
V súčasnosti máme troch mladých a naozaj kvalitných skejtbordistov – Dávida Štefánika, Kristiána Nguyena a Frederika Luptáka. Žnú úspechy na súťažiach na Slovensku i v Českej republike. V zahraničí sa im zatiaľ dobré výsledky nepodarili, ale čo sa týka kvality jazdenia a technického prevedenia trikov, tak určite na to majú. Keď sa im podarí nabrať skúsenosti, určite prerazia aj na svetovej scéne. Uvidíme však, čo čas prinesie, možno sa tu objaví viac talentov, pretože podmienky sa na Slovensku začínajú zlepšovať.

Aké boli podmienky pre skejtbording, keď ste začínali?
Na skejtborde som sa učil jazdiť na basketbalovom ihrisku, potom, po dvoch rokoch, otvorili skejtpark v Košiciach, čo bolo pre mňa úplne super. Ďalší sa nám podarilo postaviť až o šesť rokov neskôr. V ostatných slovenských mestách sa však začali budovať skejtparky až pred dvomi či tromi rokmi, čiže tam podmienky pre skejtbording neboli. Jazdilo sa na svojpomocne postavaných prekážkach, prípadne len tak v uliciach.

Dá sa v súčasnosti v našich podmienkach pripravovať na svetovej úrovni?
Na Slovensku máme zopár skejtparkov, ktoré sú výborné, ale, žiaľ, nie sú celoročne použiteľné. Cez zimu sa nedá pripravovať vonku, chýbajú nám haly, kde by sa dalo jazdiť. V zahraničí sú preto podmienky pre trénovanie podstatne lepšie.

Myslíte si, že sa zo skejtbordingu môže postupne stať „tradičný“ šport?
Určite. Už keď ho zaradili medzi tie olympijské, má k tomu našliapnuté. Pohľad verejnosti naň sa zmení, príprava skejtbordistov či trénerov bude na vyššej úrovni. Je len otázkou času, kedy sa zo skejtbordingu stane klasický šport.

Na olympiáde sa bude súťažiť v dvoch disciplínach – street a park. V čom sú odlišné?
V disciplíne street súťažiaci skejtujú na prekážkach, ktoré majú imitovať ulicu. Na ich skejtparkoch sa nachádzajú rôzne múry, schody či zábradlia, po ktorých pretekári jazdia a robia triky. Skejtbordisti jazdiaci park využívajú U-rampy. Tie sú však členené na rôzne menšie či väčšie šikminy, na ktorých sa dajú predvádzať triky. V zásade to je surfovanie na rampách. Trať pre park nazývame bazén. Najväčší rozdiel medzi streetom a parkom je, že my v streete nepoužívame rampy.

Na pretekoch bodujete najmä vďaka neopozeraným trikom. Vymýšľate aj jedinečné, vlastné triky, alebo sa snažíte inovovať už existujúce?
Všetky triky, ktoré robíme, boli vymyslené už v počiatkoch skejtbordingu, čiže žiadne nové sa vymyslieť nedajú. Dnes sa môžeme snažiť nanajvýš tak prísť s rôznymi novými kombináciami trikov – z pretáčania dosky prechádzame do slajdov, prípadne naopak. Kombinácií trikov je ale veľa, všetky sa určite nedajú pamätať. Každý skejtbordista sa však môže naučiť vlastné kreácie. Ja robím len také triky, ktoré sú mi prirodzené. Ak by iný pretekár skúsil rovnakú jazdu, ako je tá moja, bolo by na nej vidieť, že s ňou nie je až taký zžitý. Teraz sa snažím len zlepšovať svoje kombinácie, ktoré pre ostatných nie sú jednoduché. Práve toto je to neopozerané a oproti ostatným výnimočné.

Rozhodcovia teda bodujú jednotlivé kombinácie?
Boduje sa obtiažnosť trikov na jednotlivých prekážkach a potom jedinečnosť trikov a ich kombinácií. Tie menej obvyklé, ktoré veľa skejtbordistov nerobí, získavajú viac bodov než bežné.

Skejtbordisti na súťažiach nenosia helmu. Prečo?
My, čo jazdíme street, nemáme nariadené helmy a myslím si, že pri streete nosenie prilby ani nevyzerá tak cool. Jazdíme tak, ako skejtbording vznikol, je to náš štýl. Na svetových pretekoch súťažíme takisto zatiaľ bez heliem. Jazdci vedia ako padať. Samozrejme, že by to bolo lepšie pre bezpečnosť, ale skejtuje sa desaťročia bez prilby. V disciplíne park však bude na tokijskej olympiáde povinné nosiť prilbu, čiže, možno to časom neminie ani nás.

Existuje na súťažiach nejaké pravidlo, ktoré usmerňuje, čo má mať skejtbordista počas jazdy oblečené?
Doteraz na pretekoch Svetového pohára či národných majstrovstvách neexistoval žiaden predpis, ktorý by to určoval. Každý jazdil v tom, čo uznal za vhodné a obliekal sa podľa vlastného štýlu. Na olympiáde to bude trochu inak, určite sa nájdu nejaké pravidlá týkajúce sa vystrojenia skejtbordistov.

„Je len otázkou času, kedy sa zo skejtbordingu stane klasický šport.“

Aj vďaka odloženiu olympiády na budúci rok máte väčšiu šancu sa prebojovať do Tokia. Ako vyzerá kvalifikačný proces v tomto novom olympijskom športe?
Kvalifikáciu máme rozdelenú do dvoch sezón. Prvú z nich sme odjazdili v minulom roku, keď sa konalo päť súťaží a lokálne majstrovstvá každej krajiny, ktorá má potenciálnych olympionikov medzi skejtbordistami. V tohtoročnej sezóne nás čakalo desať súťaží, na ktorých sa dalo získať kvalifikačné body na olympiádu, ale všetky sa zrušili pre koronavírus. To isté platí aj o národných majstrovstvách, takže musíme počkať, ako sa situácia vyvinie a kedy sa začne opäť súťažiť. Kvalifikačný systém je založený na sčítavaní bodového zisku pretekárov z ich piatich najlepších výkonov z oboch sezón. Potom vznikne rebríček a dvadsať najlepších postúpi do Tokia. Teraz som na devätnástom mieste, čo je dosť na hrane, ale ešte mám pred sebou, práve pre odklad hier súťaže, na ktorých si budem môcť zabezpečiť olympijskú miestenku.
Ako vyzerá príprava skejtbordistu na súťaž? Vyžaduje si tento šport aj silovú, prípadne kondičnú pripravenosť?
Veľmi potrebné je byť dobre fyzicky pripravený, chodiť do posilňovne a starať sa o svoje telo. Predovšetkým preto, aby bolo ľahšie vyhýbať sa zraneniam. Telo potom lepšie funguje, je pevnejšie a viac vydrží. Okrem toho však robím cviky, ktoré pomáhajú skejtovaniu, a to nielen na skejtborde, ale aj v telocvični.

A čo príprava počas koronavírusu? Ako trénujete, keď sú zavreté skejtparky?
Jazdím v uliciach ako kedysi. V Košiciach sa to dá napríklad na Kulturparku, kde je skejtbording povolený. Nie je to úplne plnohodnotný tréning, ale na udržiavanie sa v kontakte so skejtbordom to stačí.

Skejtbording sa stal profesionálnym športom. Na koľko vás vyjde jedna sezóna?
Sezóna s kompletným vybavením, súťažami, cestovaním a všetkým, čo k tomu patrí ma stojí približne štyridsaťtisíc eur.

Dostávate nejaké peniaze na súťaže od štátu?
Keďže som mal úspechy a skejtbording sa stal olympijským športom, vzrástla aj podpora od štátu, v tomto smere sa situácia o dosť zlepšila. Predtým som fungoval len zo svojich peňazí a darov od sponzorov. Od štátu sme nedostávali nič, pretože sme nerobili olympijský šport.

Viete odhadnúť, koľko skejtov ste za celú doterajšiu kariéru zničili?
Za poslednú sezónu padlo päťdesiat dosiek, čiže za celú kariéru by to takých päťsto mohlo byť. Aj zničených topánok môže byť okolo päťsto párov. Železné časti skejtbordu – podvozky, vydržia však celú sezónu, meníme len dosky.

Text: Miroslav Binčík
Foto: Facebook Richard Tury

Prečo by sme kupovali polotovary, keď si jedlo môžeme rýchlo a ľahko pripraviť doma? Veronika Čopíková si v roku 2015 založila blog o jedle s príznačným názvom  Lenivá kuchárka. Odvtedy vyhrala cenu Bloger roka, začala vydávať vlastný časopis a vydala tiež kuchársku knihu. Jedlo je jej najväčšou vášňou.

Kedy ste sa naučili variť?

Asi v osemnástich, keď som sa po skončení strednej školy presťahovala do Bratislavy. Pochádzam z dedinky Belá nad Cirochou na východnom Slovensku, takže sťahovanie pre mňa znamenalo aj úplné odlúčenie od rodiny a nášho spoločného stravovania. Bola to výzva, pretože predtým som vedela akurát tak upiecť palacinky, či vyprážať rezne. Varila a piekla u nás moja mama, ktorá je výborná kuchárka, asi ako každá mama. Moje prvé pokusy som s ňou preto konzultovala cez telefón. Neskôr som začala skúšať aj recepty z kuchárskych kníh a internetu. Postupne som si uvedomila, že varenie je činnosť, ktorá mi prináša radosť. A neteším sa len z výsledku – chutného jedla, ale aj z jeho prípravy.

Takže ste vzťah k vareniu zdedili po mame. A čo ženy, ktoré pochádzajú z rodín, v ktorých sa nevarí… Dá sa vzťah k tejto činnosti podľa vás vybudovať?

Veľmi pravdepodobne áno. Priznám sa, že som varenie vždy považovala za samozrejmú aktivitu. Až neskôr som zistila, že niekto si k tejto činnosti nevie nájsť cestu. Vzťah k jedlu sa podľa mňa vybudovať dá, u každého však vhodný čas prichádza inokedy. Určite sú aj prípady, keď si človek k nemu nenájde cestu nikdy. Niekedy ale stačí jeden vydarený recept, ktorý človeka povzbudí v ďalšom experimentovaní, pochvala a poďakovanie, a potom to už ide samé. Začne ho to baviť.

Na blogu oslovujete aj ženy, ktoré vzťah k vareniu nemajú a jednoduchými receptami ich chcete odradiť povedzme od polotovarov. To je veľká výzva. Čo pri tvorení receptov musíte zohľadniť?

Beriem do úvahy najmä  dva aspekty – jednoduchosť a rýchlosť. Tie sa odrážajú nielen v počte a kvalite ingrediencií, ale aj v ich príprave. A potom aj v spätnej väzbe od fanúšikov blogu. Často hovoria, že moje recepty sú presne to, čo hľadali a konečne našli.

V inom rozhovore ste spomenuli, že inšpiráciou na nové recepty je vám aj priateľova babička. Uprednostňujete teda skôr klasické recepty a kombinácie?

Povedala by som, že mávam svoje obdobia. Niekedy sa mi začne cnieť po klasických receptoch. Alebo sa vrátim z nedeľňajšieho obeda u priateľovej babičky očarená z toho, ako tradične stále varí a pečie. S chuťou posunúť jej neskutočne chutné výtvory ďalej, ju potom poprosím o jej recepty. Najčastejšie mi ich vysvetľuje telefonicky, aj s celým výkladom podstatných krokov. Ale mne to väčšinou nedá a pretvorím ich do zdravšej verzie. Ak bola v polievke zápražka, vynechám ju a zahustím zemiakmi či strukovinou. Pri pečení skombinujem klasickú múku s celozrnnou a množstvo cukru znížim o polovicu. Ale veľmi rada tvorím zo sezónnych surovín. Nemám stanovený nejaký plán, čo by malo pribudnúť na blogu. Väčšina receptov vzniká z večerného pobláznenia na Instagrame či Pintereste. Skúšam to, čo ma zaujme.

V roku 2017 ste vyhrali cenu bloger roka v kategórii gastronómia. Čo okrem dobrých receptov robí podľa vás blog o jedle dobrým?

Myslím si, že je to kombinácia viacerých vecí – dobré recepty v súčasnosti žiaľ nestačia. Chuť variť či piecť podľa receptov blogera musí byť podporená aj vizuálne, fotografiami. Práve tie v človeku vyvolajú túžbu ísť si nakúpiť potrebné ingrediencie a pustiť sa do prípravy. Recepty musia byť napísané zrozumiteľne a jednoducho. Fotky by mali jedlo zachytávať v jeho plnej kráse. Autor by mal byť na blogu so sledovateľmi v kontakte – odpovedať na komentáre, otázky aj e-maily. Blog nie je len miestom, na ktorom bloger uverejňuje svoju tvorbu. Mal by sa snažiť vytvoriť komunitu, v ktorej sa každý čitateľ bude cítiť začlenený.

Už ste spomenuli kvalitné suroviny. Čo si pri nákupe všímate? Prezradíte stratégiu ako nakupovať?

Pozorne si všímam zloženie surovín a ich pôvod. Uprednostňujem slovenské výrobky od malovýrobcov a sezónne ovocie a zeleninu od drobných pestovateľov. Rovnako aj strukoviny, obilniny a múky z bezobalových obchodov. Vajcia kupujem z voľného chovu a snažím sa kupovať aj kvalitné mäso a ryby. Do koláčov používam horkú čokoládu a obyčajné maslo.

A čo teda kupovať neodporúčate?

Začala by som priemyselnými sladkosťami. Jednoduchý recept na odradenie od ich kúpy je prečítať si ich zloženie. Dlhý zoznam začínajúci pšeničnou múkou, glukózovo-fruktózovým sirupom a palmovým tukom či slnečnicovým olejom. To väčšinou zaberie.

Ako nakupujete teraz, v čase koronakrízy?

Teraz to nie je vôbec jednoduché. Miesta, kam som chodievala nakupovať, sú zatvorené. Väčšina z nich ale spustila možnosť online objednávky a donášky domov. Tú využívam. Varím zo zásob a jedenkrát týždenne vybehnem do obchodu nakúpiť, čo nám chýba.

Pocítili ste nedostatok niektorých potravín, o ktorom sa teraz veľa hovorí?

Poznám ho len zo sociálnych sietí. Mám zásobu múk. Vždy si rada kúpim na skúšku nejakú novú značku, alebo mi nejaká zostane z receptov, ktoré som robila na zakázku. A pokiaľ ide o kvasnice, mám doma pár balíčkov sušeného droždia, takže, ak chcem upiecť niečo kysnuté, využívam v čase koronakrízy tie. Prázdne poličky v regáloch sú najmä v poobedňajších či večerných hodinách, preto chodíme nakupovať skoro ráno, ešte pred vyhradenými hodinami pre seniorov. Vtedy je tovar čerstvo vyložený a nemám pocit, že by som niečo nevedela nájsť. Ale pobehovaniu po obchodoch sa skôr vyhýbam. Vždy sa snažím uvariť niečo chutné zo surovín, ktoré máme doma.

Ako sa stravujete, keď nemáte možnosť si sama navariť?

To závisí od situácie. Ak sme s priateľom niekde na cestách, rada chodím do reštaurácií, ktoré mi niekto odporučil, prípadne som na ne našla dobrú recenziu. Ale keď napríklad cestujem domov, väčšinou to skončí tak, že sa zastavíme ešte v obchode a doma varím ja, pretože chcem dať mojim rodičom ochutnať niečo iné než to, na čo sú zvyknutí.

Chutí rodičom, čo im navaríte?

Nie vždy bývajú moje snahy ocenené. Otec jedlo pochváli, ale zároveň dodá, že mu v tom chýba mäso. Mamina povie, že ona väčšinu použitých surovín nejedáva, alebo ich skombinuje tak, že sa chytám za hlavu. Napríklad ku krémovému hubovému rizotu si dá ako prílohu kompót… Ale niektoré z mojich receptov sa u nich doma udomácnili a pripravujú ich pravidelne.

Takže sa nevyhýbate ani reštauráciám?

Nie, s priateľom radi objavujeme nové miesta. Aj keď sa musím priznať, že som dosť kritická a všímam si každý detail. Preto mi mnohé ospevované miesta nie sú po chuti. Naopak do tých, ktoré si obľúbim, sa vraciame pravidelne. Najradšej mám tie, kde sa primerane snúbi cena s kvalitou a miesto má svoju atmosféru.

Okrem písania blogu vydávate aj časopis BREZZA, ktorý ale nie je len o varení. Čo všetko v ňom nájdeme?

Je to minimalistický magazín z dielne slovenských blogerov. Neobsahuje klasickú reklamu, má unikátny obsah a fotografie. Okrem receptov v ňom čitatelia nájdu aj cestovateľské tipy, rozhovory so zaujímavými osobnosťami, jogu v súlade s anatómiou ľudského tela, inšpirácie na bývanie, DIY návody a predstavenie značiek, ktorých filozofia nám je veľmi blízka.

Kto okrem vás časopis tvorí?

Grafiku a dizajn časopisu robí môj priateľ Peťo. Obsahovo bohatšie články píše moja sestra Monika, recepty Ivka z blogu Dottka.sk a jogu pokrýva moja kamarátka a kolegyňa Peťa z officeyoga.sk. Okrem toho prizývame na spoluprácu rôznych iných šikovných kreatívnych ľudí, ktorí sa menia podľa témy konkrétneho čísla.

V súčasnosti sa veľa hovorí o kríze printov. Prečo blogeri potrebovali aj časopis?

Myslím si, že sme sa skrátka potrebovali sebarealizovať. Magazín sme nevytvárali s cieľom zarábať na ňom. Chceli sme len vytvoriť niečo, čo by sme my sami radi čítali počas letných večerov na deke, či pri pití pečeného čaju a blikotajúceho plameňa sviečky. Chceli sme spájať témy, ľudí, krásne fotky. A vidieť to všetko pokope na kvalitnom dizajnérskom papieri, ktorý si môžeme odložiť na pamiatku. A ktorý môže vyčariť úsmev na tvári tým, ktorí nás podporili jeho kúpou. Magazín je dostupný aj v elektronickej verzii a väčšina čísel sa dá stiahnuť zadarmo.

Okrem časopisu ste pred rokom vydali kuchársku knihu. Prečo ste sa rozhodli to urobiť bez vydavateľstva. Aké to bolo?

Kuchárska kniha Lenivá kuchárka vyšla v septembri minulého roka. Oslovili nás aj z vydavateľstva. No podmienky, ktoré majú vydavateľstvá nastavené, nás odradili, keďže vytvoriť knihu predstavuje nielen časovo, ale aj finančne náročný proces. Po tom všetkom som si nevedela predstaviť, že by som z každej predanej knihy dostala desiatky centov. Zasahovanie do obsahu, dizajnu a obálky knihy boli ďalšími odradzujúcimi skutočnosťami. Preto sme si povedali, že celú cestu absolvujeme sami.

Kto vám pomohol?

Na tlač knihy sme použili vlastné úspory, skúsenosti z tvorby magazínu a zvyšok sme sa snažili naučiť v procese. Nebolo to ľahké, miestami sme boli obaja v koncoch, ale spoločne sa nám každý problém podarilo prekonať. Pri tvorbe knihy nám veľakrát pomohla Peťa z blogu redvelvetcooking.com, ktorá nám spravila aj ilustrácie na mieru podľa našich fotografií.

Vaše recepty sú na blogu dostupné bezplatne. Prečo by si teda ľudia mali kúpiť kuchársku knihu?

Nie všetky recepty sú dostupné na blogu, niekoľko receptov je iba v knihe a na blogu ich ľudia nenájdu. Okrem toho sú pri receptoch v knihe pridané aj tipy, čím nahradiť jednotlivé ingrediencie, aby bol recept bez laktózy, bez lepku, alebo oboje. Zo šesťdesiatich receptov, ktoré sú v knihe, je pri štyridsiatich štyroch aj verzia bez lepku a pri tridsiatich dvoch verzia bez laktózy. V knihe sú navyše krásne fotografie a ilustrácie. Je v nej to najlepšie, čo mám v mojej zásobe receptov – rozdelené do ôsmich kategórií. A väčšina z nich je overená tou najlepšou spätnou väzbou od fanúšikov, mojej rodiny či kolegov v práci, keďže som pri fotení a vylepšovaní receptov do posledného detailu nosila koláče do práce každý pondelok. A v neposlednom rade, je to možnosť pre ľudí, ako ma podporiť a umožniť mi vytvárať nové recepty na blog, z ktorého môžu čerpať inšpiráciu.

Prečo ste sa rozhodli pridať do knihy aj verzie pre ľudí s intoleranciu?

Chcela som, aby bola kniha vhodná takmer pre všetkých. Brala som do úvahy aj to, že človek, ktorý si moju kuchársku knihu kupuje, nemusí mať žiadnu alergiu či potravinovú intoleranciu, jeho kamarátka či niekto blízky však áno. A ak sa niekedy spolu stretnú pri rodinnom stole či kávičke, môžu im svoj obľúbený recept z mojej knihy predostrieť vo verzii, ktorú si budú môcť dopriať.

Upravovali ste ich teda až pri tvorbe knihy?

Do bezlaktózových verzií som recepty upravovala už predtým, pre moju kamarátku a kolegyňu Peťu, ktorá má intoleranciu laktózy. Bola mojou ochutnávačkou a poradkyňou. Rôzne recepty bez lepku a laktózy som však na blog vytvárala už dávnejšie, v rámci spoluprác a žiadostí niekoľkých desiatok sledovateľov, ktorí potrebovali poradiť, ako piecť a variť bez lepku či laktózy. Takže som sa do toho s nadšením pustila, lebo verím, že si v týchto prípadoch dokážu ľudia skvele napiecť či navariť aj doma. Takže nemusia byť odkázaní na kúpu rôznych polotovarov, v ktorých nie je práve lákavé a zdravé zloženie. Na základe spätných väzieb mám pocit, že sa mi to celkom darí a ľudia sú spokojní.

Text: Tamara Peterková
Foto: Veronika Čopíková

Spevácka dvojica, ktorá tvorí pár aj v súkromí, sa spoločne prihlásila do šiesteho ročníka súťaže Superstar. Bol to podľa nich jediný spôsob, ako sa viac zviditeľniť a pritiahnuť pozornosť k ich vlastnej tvorbe.

Kedy ste sa začali venovať hudbe?

Martina: Mala som sedem rokov. Mamina ma prihlásila do umeleckej školy v Seredi. Chodila som tam asi sedem rokov. Keď som prišla na strednú do Nitry, začala som navštevovať umeleckú školu aj tam. Musím priznať, že sa mi páčila oveľa viac. Mala som super učiteľku spevu, ktorej dodnes ďakujem za rady i sebavedomie.

Giovy: Celý život som hral futbal a nikdy som nepremýšľal nad hudobnou kariérou. Kým do môjho života nevstúpila Martinka. Keď som mal osemnásť rokov, vypýtal som si od rodičov na Vianoce prvú akustickú gitaru a začal som chodiť na tú istú umeleckú školu ako ona.

Aké boli vaše hudobné začiatky?

Martina: Neboli ťažké. Vtedy som to brala ako hobby, no teraz je to niečo, čo chcem možno v budúcnosti robiť ako povolanie a budem to milovať. No nerada som sa učila hrať na klavíri. Bola som lenivá, nebavilo ma drviť sa etudy (pozn. red. etuda – drobná hudobná skladba pre jeden nástroj) a cvičenia. Hrám len preto, že spievam. Ale chcem sa doprevádzať a keď spievam, tak ma baví aj hrať. Odkedy s Giovym koncertujeme, vidím, aké dôležité je neustále sa zlepšovať v hre na nástroj. Pomáha mi to v tvorbe. Čím viac vieš, tým viac máš možností. Tak je to so všetkým. Rada by som sa naučila hrať prinajmenšom aj na gitaru.

Giovy: Hudba ma veľmi bavila. Od začiatku pre mňa bola viac, ako len koníček. No na speve bolo najhoršie učiť sa rôzne techniky. O hre na gitare ani nehovorím. To som sa musel naozaj premáhať, aby som sa naučil všetky akordy. Stále nezahrám napríklad sóla. Nedonútim sa do toho. No raz si chcem nájsť čas a zdokonaliť sa, aby som na vystúpeniach pôsobil profesionálnejšie.

Ako sa z vás stala spevácka dvojica?

Martina: Stretli sme sa na strednej škole. Giovy vedel, že ma baví hudba a spev a že sa tomu venujem. On k tomu tiež inklinoval. Začal chodiť ku mne domov a prerábali sme spolu známe piesne. Spoločne sme sa zúčastnili aj speváckej súťaže, ktorú organizovalo naše gymnázium. Vyhrali sme prvé miesto. Bol to pre nás obrovský úspech. Nikdy som sa z ničoho tak veľmi netešila. Pre okolie sme stále nerozlučná dvojka. Možno to vyzerá, že sme v hudbe vždy na rovnakej vlne, ale pravdou je, že máme veľmi rozdielne názory, čo sa týka štýlu a tvorby. No rešpektujeme sa. Každý robí to svoje a podporujeme sa navzájom.

Giovy: Maťka sa mi veľmi páčila a chcel som sa k nej nejako dostať. Tak som s ňou začal spievať. Prvý cover sme naspievali u nej na záhrade a kamarát nás doprevádzal na gitare.

Po strednej škole ste študovali v Anglicku. Martina, vy spev a Giovy chémiu. Prečo ste sa rozhodli študovať v zahraničí?

Giovy: Bol to Maťkin nápad. Ja som nechcel riskovať, najmä pre peniaze, a zároveň sme sa báli, aby sa nám niečo nestalo. Avšak štúdium v zahraničí je kvalitnejšie. Na Slovensku nie je taká škola, kde sa dá študovať len spev. Bolo mi jedno, kde budem študovať chémiu, keďže sa to dá naozaj kdekoľvek. Rozhodol som sa ísť do Anglicka, pretože som chcel mať zážitok do konca života. Vedel som, že sa do sveta hudby dostanem vďaka kamarátom, ktorých Martinka stretla v škole. Práve v Brightone som si uvedomil, že mojím hlavným cieľom bude živiť sa tým, čo ma napĺňa. Začal som sa viac sústreďovať na písanie pesničiek než na štúdium. Máme len jeden život a akademická cesta je výborný plán B, ak toto nevyjde. 

Martina: Chceli sme skúsiť niečo nové, nejaké dobrodružstvo. Nežiť len v slovenskej bubline. Štúdium v zahraničí bolo mojím snom už od strednej školy, preto som sa prihlásila na bilingválne gymnázium. Bol to cieľ, ktorý som mala stále v hlave a chcela som si ho splniť.

Aj napriek tomu, že ste štúdium nedokončili, čo vám dalo?

Martina: Myslím si, že ak by sme nevycestovali do Anglicka, nikdy by mi nenapadlo, že by som sa raz mohla živiť hudbou. Zmenilo mi to život tak veľmi, že som získala nádej. Keď som videla iných muzikantov, ako do toho dávajú všetko, inšpiroval ma ich príklad. Každý z nich si myslel, že sa raz stane veľkým spevákom. Ja som takúto nádej nemala. Myslela som si, že vyštudujem školu, budem učiteľkou spevu, a tým si zarobím. Je veľmi ťažké byť hudobníčkou a živiť sa tým. Keď som sa však vrátila na Slovensko, zistila som, že to tak nie je.

Giovy: Súhlasím. Je tu obrovská diera. Samozrejme, že existuje konkurencia, máme skvelých spevákov, ale je menšia než v Anglicku. Štúdium v zahraničí nám zmenilo život od základov. Museli sme žiť bez rodičov, samozrejme, s nejakou finančnou podporou, no zároveň sme mali len jeden druhého. Zlepšilo a upevnilo to náš vzťah a zažili sme zlé, aj neuveriteľne príjemné veci. No obaja sme po roku odišli. Bolo to z finančných aj iných dôvodov. Hoci sme popri škole pracovali, ani s podporou rodičov sa to nedalo utiahnuť.

Hudbu ste začali robiť sami aj bez školy a píšete si vlastné texty. Čo vás inšpiruje?

Martina: Ja som s tým začala o trošku skôr. Prvú pieseň som napísala koncom roka 2017 a vydala som ju v novembri 2018. Ohlasy boli úžasné, no keď ju teraz počúvam, je veľa vecí, ktoré by som zaspievala a urobila v produkcii inak. Bolo to v čase, keď som prišla domov z Brightonu. Písala som aj tam, no texty boli hrozné. Inšpirovali ma však ľudia navôkol, bola som medzi muzikantami. Robili si vlastné piesne, vystupovali v baroch, žili muzikantským životom. Motivovali ma. Teraz sú mojou motiváciou vlastné myšlienky. Niekedy si ich zapíšem, ak si myslím, že by z toho mohla vzniknúť pesnička, avšak inšpirujú ma aj iní umelci.

Giovy: Začal som práve v Brightone. Tam ma to chytilo. Zároveň som rozmýšľal, ako to všetko dobehnem. Boli tam speváci a muzikanti, ktorí mali vlastné pesničky, vlastnú hudbu a hovoril som si – bože, musím ich dobehnúť! Každý deň som sa tomu veľmi intenzívne venoval, napísal som viac ako dvadsať pesničiek. Už sú to tri roky, čo som sa vrátil, a zatiaľ sa mi podarilo vydať len dve. Je to zaujímavé, pretože odkedy som doma, nenapísal som nič nové. Ale inšpiruje ma najmä hudba iných interpretov a slová. Slová, ktoré vidím a počujem. Hudba je vyjadrenie emócií cez texty, ktoré píšeme.

Keďže spievate duety, navzájom sa dopĺňate. V čom je ten druhý lepší?

Martina: Giovy je stopercentne lepší v hre na gitaru. Je veľmi šikovný a muzikálny, naučil sa na ňu hrať neuveriteľne rýchlo. Má zaujímavú farbu a energiu v hlase. Vo všeobecnosti ma už asi vo všetkom predbehol. Na koncertoch z neho vyžaruje život. Veľmi mu závidím, že je stále pozitívne naladený. Nepredstiera to, on taký jednoducho je. Veľakrát ma podrží, pretože som citlivá a ľahko ma niečo rozhodí.

Giovy: Ona vie oveľa lepšie spievať. Má výbornú techniku a sluch, vie robiť harmónie, čo sa mne nikdy nepodarí. Viem, že sa veľmi nechváli, ako dobre hrá na klavíri, podľa mňa je výborná. Keď spolu hráme, tak si to veľmi užívam.

V čom sa odlišujete od iných speváckych dvojíc?

Giovy: Možno v tom, že spolu aj chodíme. Vďaka tomu je to jednoduchšie, no inokedy zase ťažšie. Ja som extrovert, Maťka introvert, takže sa líšime osobnosťami. V iných speváckych dvojiciach sú väčšinou obaja extroverti. Okrem toho, máme trošku iné hlasy. Napríklad, Martinka dobre intonuje, jej spev je čistý. Ja sa snažím dať do spevu pocity, aj keď to niekedy môže znieť falošne a obetujem tak čistý tón.

Martina: Keď skladáme piesne, každý z nás to robí inak. Giovy skladá niečo popovejšie, čo by hrali aj v rádiu, ja skôr niečo intímnejšie, na hranici alternatívy a popu. Snažíme sa v tvorbe jeden druhému pomáhať, vždy si vypočujeme názor toho druhého. No niekedy je to ťažké, pretože sa snažíme byť maximálne úprimní. Hudbu obaja berieme veľmi seriózne. Je pre nás viac než dôležité vydať kvalitné piesne, ktoré sa budú poslucháčom páčiť.

Mali ste už aj niekoľko menších koncertov a ľudia vás pomaly spoznávajú. Bolo vaším cieľom zviditeľniť sa a aj vďaka tomu ste sa prihlásili do Superstar?

Giovy: Určite áno. Koncertujeme väčšinou v reštauráciách a baroch. Ľudia nás dokonca začali volať aj na iné akcie. A pritom nás na sociálnej sieti sledovalo asi päťsto ľudí, väčšinou naši kamaráti. Vlastne sme sa vyšplhali z ničoho až tak vysoko, že sme si spevom dokázali zarobiť. No neprišli sme vyhrať. Ľudia si pesničky sami nevyhľadajú. Musíte im ich strčiť pod nos. No niekedy ani to nestačí.

Martina: Zdá sa mi to neuveriteľné, pretože vtedy sme ešte neboli v televízii a zavolali nás spievať na rôzne podujatia. Stále sme vďační za takéto koncerty. A prihlásiť sa do Superstar bolo mojím jediným cieľom, išlo práve o propagáciu, zviditeľnenie sa. Chceli sme robiť pesničky aj pre iných, nielen pre kamarátov. Kým človek nemá poriadnu propagáciu, nikto si ho len tak nevšimne. Naším cieľom bolo práve to, aby sme ľuďom našu hudbu pod nos strčili a docielili tak, že si ju vypočujú.

Táto šou funguje už od roku 2009. Prečo ste sa rozhodli prihlásiť až teraz?

Martina: Keď som bola malá, zvykla som ju pozerať. Dívala som sa na tých ľudí a stále mi behalo hlavou, že by bolo úžasné niekedy stáť tam, kde oni. No ani keď som mala pätnásť či osemnásť rokov, nemala som guráž prihlásiť sa. Myslela som si, že ešte nie som pripravená. No teraz nemusím nič ľutovať, lebo sme šancu využili. Dostali sme odvahu. Ak by sme to neurobili, stále by sme blúdili v tomto hudobnom priemysle a príležitosť by využilo veľa iných umelcov. Prečo by si teda mal niekto všimnúť práve nás? Zistila som, že jediná cesta, ako sa zviditeľniť, je ísť do televízie. Iba tak sa hudbou môžeme živiť.

Giovy: Urobili sme to tento rok aj preto, že sa chcela prihlásiť Maťka. Ja som nechcel. Superstar je ako hocijaká iná šou, kde ťa prinútia povedať aj také veci, ktoré nechceš.

Ako hodnotíte kastingy? Splnili vaše očakávania?

Giovy: Išli sme najskôr do Nitry na „predkasting“, kde nás nakrútili a poslali to režisérovi, aby posúdil, či máme dobré hlasy a príbeh. Potom sme išli priamo pred režiséra do Bratislavy. On mal povedať áno alebo nie. Toto boli dva „predkastingy“. Až potom sme sa dostali priamo pred porotu. Zároveň sme museli točiť cestu na kasting do Prahy, ktorú potom aj ukázali v televízii. Bolo to zábavné. Ako keby sme nakrúcali vlog.

Martina: Bol to úžasný zážitok, no zároveň to bolo veľmi vyčerpávajúce. Aj prvý kasting. Dva dni som nespala. Bola som vystresovaná. No keď som tam už stála a videla som pred sebou Paľa Haberu, uvedomila som si, že o tomto som odmalička snívala.

Podľa predchádzajúcich ročníkov je jasné, že na to, aby sa v šoubiznise spevák presadil, nepotrebuje vyhrať. Čo by mal urobiť, aby nestratil popularitu, ktorú v súťaži získal?

Martina: Je dôležité, či bude autentický pre ľudí, ktorí ho budú počúvať a či začne skladať pesničky. Pretože ak má fanúšikov, bolo by super, ak by hneď potom začal vydávať a naplno sa venovať hudbe. Veľa ľudí z minulých ročníkov, ktorí skončili v súťaži veľmi vysoko, doteraz nespravili žiadnu pesničku, žiaden album alebo nahrali len jednu pesničku. Niet divu, že ich teraz ľudia nepočúvajú.

Nebojíte sa, že v komerčnej súťaži budete musieť robiť kompromisy a stratíte vlastný štýl?

Giovy: Práve preto, že je to komerčná súťaž, som tam vôbec nechcel ísť. Čakal som, že odo mňa budú vyžadovať nejaký príbeh. No musím povedať, že zatiaľ chceli vedieť iba veci, ktoré sa týkajú mňa. Nehovorili mi, aby som sa hral na niekoho iného. To bolo veľmi príjemné. Možno od nás budú chcieť viac, ak postúpime do ďalších kôl. No my určite nepôjdeme do extrémov. Chceme ukázať, ako náš vzťah funguje na hudobnej úrovni a akí naozaj sme. Nechceme sa strápniť alebo byť kritizovaní za to, akí nie sme.

Superstar je šou jednotlivcov, vy ste sa prihlásili spoločne. Vidíte v sebe navzájom konkurenciu?

Martina: Giovyho som takto nikdy nevnímala, pretože sme tam išli spolu. Podľa mňa bude úspech aj to, ak sa raz dostane ďalej len jeden z nás. Pretože je tam asi päť ľudí, ktorí spievajú na svetovej úrovni. No práve preto sme tam išli spolu. Aby sme mali väčšiu šancu, že aspoň jeden z nás bude úspešný.

Text: Soňa Búranová
Fotografie: Archív Martiny Koniarikovej, Instagram Superstarcs, Lucia Csemezová, Aina Moon

Tak znie názov výzvy, ktorú zverejnilo kníhkupectvo Martinus. Aktuálna situácia s koronavírusom nás posadila do domácich kresiel, deti nechodia do školy a kníhkupectvo sa rozhodlo ponúknuť im jednu z možností, ako si spríjemniť voľný čas, alebo večer pred spaním. Známe tváre slovenskej kultúry čítajú našim ratolestiam rozprávky.

Vyspovedali sme Annu Porubcovú, ktorá má celý tento projekt na starosti. Priblížila nám, ako myšlienka vznikla a ako to celé funguje.
Anna: „Začali sme v nedeľu 15. marca s herečkou Lujzou Garajovou Schramekovou, ktorá nás k tejto aktivite aj inšpirovala. Bol to jej nápad.“

Ktoré tváre pritiahli najviac pozornosti detí?
Anna: „Ťažko to teraz vyhodnocovať, pretože k novším videám ešte len sledovanosť nabieha. Samozrejme, účinkujúci, ktorí majú silnejšie sociálne siete a na video u seba na svojom instagramovom alebo facebookovom profile aj upozornili, majú vyššiu sledovanosť.“

Podľa akého kľúča si vyberáte osobnosti k prepožičaniu ich hlasu?
Anna: „Snažíme sa zapájať predovšetkým hercov, aby bolo čítanie čo najzaujímavejšie svojím prednesom. Zapojili sa už ale aj dve autorky, moderátori a jedna režisérka. Ďalej stačí, aby si vybrali príbeh – ukážku, ktorá má uzavretú dejovú líniu a ostatné je už na nich.“

Do aktivity sa zatiaľ zapojili slovenskí herci ako napríklad Lujza Garajová Schrameková, ktorá s nápadom prišla, ďalej: Juraj Kemka, Kristína Tormová Farkašová, Eva Pavlíková, Miroslav Noga, Marek Majeský, Ady Hajdu, Peter Lejko, Juraj Hrčka či speváčka Katarína Koščová, moderátor Sajfa s manželkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou, Babsy Jagušák a ďalší.

Jeden z úspešných slovenských hercov – Juraj Hrčka, ktorého ste mohli postrehnúť napríklad v najnovšom seriáli RTVS – Hniezdo, bol súčasťou aktivity Prečítam ti rozprávku tiež. Porozprával nám, ako je na tom s rozprávkami on sám.

Ako ste sa dostali k výzve Prečítam ti rozprávku ?
Juraj: „Myslím si, že som to objavil na sociálnej sieti, alebo mi to niekto poslal v správe v rámci nejakej skupiny. Nie som si istý, či to nebola Kristínka Tormová Farkašová. Do skupiny som sa pridal. Poslal som krátku nahrávku a už to išlo.“

Prečo ste siahli pri čítaní práve po knižke: Na zázraky máme nos ?
Juraj: „Siahol som po nej, lebo táto kniha je, podľa mňa, veľmi pekná . Pracujem ako zdravotný klaun pre občianske združenie – Červený Nos. Už to bude niečo vyše sedem rokov. Myslím si, že tie príbehy sú naozaj pekné a vhodné pre deti. Čo je hlavné, sú aj autentické. O nás – klaunoch, priamo z nemocnice, čo sme naozaj zažili, či už s deťmi a ich rodičmi, alebo ide o zážitky z prostredia geriatrie. Čiže príbehy so staršími kamarátmi v dôchodcovskom veku. Tie sú tiež ľudské, vtipné, niekedy aj poučné, keďže sú zo života. Knižka vyšla len nedávno, pred polrokom. Usúdil som, že by bola vhodná na takéto čítanie.“

Čítali vám rodičia rozprávky, keď ste boli malý? Alebo ste si púšťali kazetu z magnetofónu?
Juraj: „Áno, čítali mi rodičia, aj moji starí rodičia. Zväčša nejaké povesti a báje, alebo balady, niekedy aj rozprávky Pavla Dobšinského, Tisíc a jednu noc, to som mal rád. Ešte si pamätám Ferda Mravca od Ondřeja Sekoru. Neskôr som si ho čítal i sám. Alebo Chrobáka Truhlíka. Všetky tieto záležitosti s chrobákmi boli super. Samozrejme, počúval som príbehy aj z platní. Napríklad Kocúra v čižmách, Soľ nad zlato. Z kazety som si púšťal rozprávku Maxipes Fík. Bolo to v češtine a poznal som to naspamäť. Naozaj krásne to bolo nahovorené. Tú kazetu som úplne zničil. Stále som to počúval dokola.“

„Je to dobrá možnosť, aby si deti rozvíjali svoju fantáziu.“

Ste herec, hlasový fond máte predurčený na čítanie rozprávok. S textom máte bohaté skúsenosti. Museli ste sa na túto výzvu nejako špeciálne pripraviť?
Juraj: „Nemusel. Robím to často, živím sa tým. Pracujem s hlasom, aj čítam takéto veci profesionálne. Skôr som sa trochu potrápil s takými technickými záležitosťami ako nastavenie kamery tak, aby nespadla. Ďalej som si musel nájsť vhodné miesto v byte, kvôli svetlu a celkovej atmosfére. To, aký príbeh budem interpretovať, som vedel hneď. Čítal som úryvok z knižky Na zázraky máme nos, z ktorej som si vybral kratší úryvok. Nemal viac ako šesť minút, čo je pomerne málo, ale na druhej strane, niektorí kolegovia, čo majú maličké deti od 2 – 4 rokov hovorili, že je to primerané k pozornosti dieťaťa. Ešte som načítal, okrem iného, aj úryvok z Malého princa, ktorého myslím, má každý z nás doma.“

Myslíte si, že čítanie, respektíve počúvanie rozprávok zo strany detí, je stále v kurze? Zaujíma ich to?
Juraj: „Podľa mňa ich to zaujíma. A keď ich to nezaujíma, majú aspoň možnosť vypočuť si to. Tým, že sa to nahráva a neskôr zavesí na sociálnu sieť, môžu sa k tomu hocikedy vrátiť. Je to spestrenie a dobrá možnosť, aby si deti rozvíjali svoju fantáziu. Myslím si, že je to pre ne dôležité.“

Pri čom radi zaspávate vy, teraz, keď už ste veľký?
Juraj: „No, zvykol som si a robím to dosť často, že zaspávam pri rozhlasových hrách. Špeciálne pri detektívkach, alebo pri historických inscenáciách. Existuje plno rozhlasových hier, ktoré sú voľne dostupné na internete. Veľa slovenských a českých rozhlasových hier je z päťdesiatych až osemdesiatych rokov minulého storočia. Veľmi zaujímavý v nich býva najmä taký ten starší štýl reči. Milujem Komisára Maigreta v podaní Rudolfa Hrušinského, to rád počúvam. Čiže, toto je niečo, po čom siahnem ja, čo si rád pustím a rád pri tom zaspím. Je to super, zaspávať pri hovorenom slove. Samozrejme, patria tam aj všetky audioknihy.“

Text: Katarína Winklerová
Foto: facebooková stránka Martinus

#Nemá ľahkú prácu. Vyžaduje si trpezlivosť, empatiu a srdce. Dorota Holubová pracuje ako portrétna a dokumentárna fotografka. Je autorkou množstva dokumentov. V rámci svojej práce navštívila Černobyľ,  Áziu, Južnú Kóreu, Nepál, Indonéziu či Paríž. Fotila umelcov, nočný život, skejterov, tanečníkov, akrobatov a ich prípravy na vystúpenia. Jej fotografie sú autentické. Nájdete v nich šťastie, smútok a celkovo – život.

Čo je základom dobrej dokumentárnej fotografie?

Určite úprimný záujem o tému, ktorú si vyberiete. Práve zvedavosť vás môže nakopnúť. Treba však rešpektovať ľudské práva a dôstojnosť ľudí, ktorých fotíte, najmä pri sociálnom dokumente. Mnoho fotografov skĺzne k tomu, že fotí objekty ako v zoo, bez nejakého osobného záujmu, avšak podľa mňa takéto fotografie nikdy nebudú dobré.

Dokumentárna fotografia je stále subjektívna, opierame sa v nej o naše pocity, naše vnímanie sveta a osobné skúsenosti, na druhej strane sa niekedy snažíme aj o objektívnu výpoveď sveta, ktorý nás obklopuje. Fotografi a fotografky by sa mali zamyslieť, prečo chcú rozpovedať daný príbeh, aký to má zmysel pre spoločnosť a pre nich samých. Dokumentom sa dá rozširovať povedomie o témach, práve prostredníctvom fotografie alebo umenia všeobecne človek vstrebáva témy, o ktoré by sa možno inak nezaujímal. Obraz vnímame akosi jednoduchšie a myslím si, že silná snímka dokáže meniť názory a postoje ľudí.

Čo je podľa vás najzložitejšie na práci s dokumentárnou fotografiou?

Získať dôveru ľudí a to, aby boli prirodzení a zabudli, že ich vôbec fotíte. Dokumentárnu fotografiu nerobíte, aby ste na nej zarobili. Je to voľná tvorba, ktorá si vyžaduje veľa času, a na to, aby ste sa jej mohli venovať potrebujete zarobiť komerčne v inej práci alebo komerčnými foteniami. Potrebujete čas, keď analyzujete, čítate, získavate kontakty, komunikujete, stretávate sa s ľuďmi a rozmýšľate. Fotenie je už iba čerešnička na torte, výsledok vašej predchádzajúcej práce. Ak sa venujete ťažkým témam, tak potrebujete psychickú stabilitu. Hovorí sa, že by ste mali mať emočný odstup, avšak záleží to na vašej miere empatie. Fotila som napríklad pre neziskovú organizáciu Plamienok a po desiatich dňoch som si povedala, že na to psychicky nemám. Rovnako nemám na to, aby som šla dokumentovať vojnové konflikty.

Prečo ste sa rozhodli vytvoriť kalendár na rok 2020 venovaný ženám, ktoré zažili násilie?

Pred rokom som dokumentovala fotosériu Atlas žien, ktorej súčasťou bol život žien v bezpečných domoch a poradenských organizáciách na Slovensku a bola som svedkom neľahkých životných osudov dám, ktoré zažili násilie. Preto som sa rozhodla vytvoriť charitatívny kalendár, ktorého cieľom je finančne pomôcť konkrétnym ženám, ktoré zažili domáce násilie a organizáciám, ktoré bojujú proti násiliu na ženách. Nie je mi jedno, že na Slovensku má skúsenosť s násilím počas svojho života každá tretia žena a preto som chcela pomôcť touto formou.

Stretávate sa v spoločnosti ako fotografka aj s vlnou kritiky, napríklad od mužov?

Samozrejme, že áno a rovnako aj od žien. Myslím si, že na tom nezáleží či je od muža alebo ženy. Rada si vypočujem kritiku, vďaka ktorej je moja tvorba kvalitnejšia, rozhodne je to lepšie, ako len prijímať komplimenty. Na výstave Atlas žien sa ma prišli niektorí muži spýtať, prečo som nefotila aj chlapov, ktorí sú týraní. Akoby malo silnejšie pohlavie potrebu neustále obhajovať to, že existuje aj násilie na mužoch a ospravedlňovali tým násilie na ženách. Avšak, ako žena som si vybrala tému násilia na ženách, pretože mi nepríde v poriadku, že má s násilím skúsenosť každá tretia žena. Keď som vydala kalendár s fotkami, prišiel za mnou chlap a spýtal sa ma, kedy bude kalendár venovaný mužom, ktorí zažili násilie. Odpovedala som, že vtedy, keď ho nafotíš. Zostal zaskočený.

Poviete nám, ako je možné čo najlepšie zachytiť na fotografii násilie páchané na ženách?

Neviem ako to najlepšie zachytiť, ale urobila som to najlepšie ako som v tej chvíli vedela. Je to téma, ktorá nie je vizuálne atraktívna a treba k nej pristupovať citlivo. Navyše, musela som fotografovať ženy, ktoré pre svoju bezpečnosti museli byť zobrazené anonymne. To je pre mňa ako portrétnu fotografku, pre ktoré sú dôležité tváre ľudí, veľkou výzvou.

Určite bolo nesmierne ťažké pracovať so ženami, ktoré sa stretli s domácim násilím. Ako ste ich presvedčili, aby vám pózovali?

Nemusela som ich presviedčať, pomohlo mi, že som s nimi bývala a mala možnosť stráviť s nimi zopár dní. Na začiatku sme mali dohodu, že všetko je dobrovoľné a ak by sa cítili nepríjemne, nebudem nikoho nasilu nútiť k foteniu. Všetky zábery vo výslednej sérii aj schválili. Takto som postupovala, s rešpektom, navyše boli rady, že sa o ne niekto zaujíma. Chceli byť súčasťou projektu kvôli iným, v podobnej situácii. Podľa mňa pochopili to, že ak budú o téme hovoriť, tak môžu posilniť a podporiť iné ženy, aby sa necítili samé a videli, že je možnosť riešiť ich situáciu, aj keď to nie je jednoduché.

Ako ste sa vôbec dostali medzi organizácie, ktoré bojujú proti násiliu na ženách?

Trvalo mi to rok. Stretávala som sa s pracovníčkami Slovensko-českého ženského fondu, ktoré podporujú rôzne ženské organizácie spravujúce aj bezpečné ženské domy, kde bývajú obete s deťmi, ktoré ušli od násilníka. Vďaka nim som sa dostala do prvého ženského bezpečného domu a potom postupne do ostatných ženských poradenských organizácií.

Keď ste tvorili Atlas žien, stretli ste sa s množstvom neľahkých osudov. Zarezonovali vo vás nejaké konkrétne príbehy žien?

Na niektoré príbehy sa nedá zabudnúť. Najmä tie, kde boli deti svedkom domáceho násilia. Neviem pochopiť ako môžu súdy nútiť dieťa, ktoré bolo svedkom násilia na mame, aby sa stretávalo sa s násilným otcom v striedavej starostlivosti, keď sa ho evidentne bojí a nechce sa s ním stretnúť. Potom je dieťa vo veľmi zlom psychickom stave a bola som svedkom keď malo kvôli tomu sebadeštruktívne stavy. To sú následky na celý život, ktoré si so sebou nenesú iba ženy, ale aj ich deti.

Akým spôsobom sa im snažíte pomáhať?

Najpodstatnejšie je že nezatváram oči pred násilím na ženách. Keď som jeho svedkyňou alebo vidím, že sa niekto správa k žene zle aj verbálne, tak sa ozvem. To, že nebudeme ticho je niečo, čo môže urobiť každý z nás. Usilujem sa pomôcť aj kalendárom venovaným ženám, osvetou a diskusiami o téme na mojich výstavách. S niektorými z nich z projektu Atlas žien udržiavam priateľský kontakt doteraz. U jednej mamičky na materskej, ktorá má kadernícku školu, som sa bola ostrihať v azylovom dome. Radšej dám peniaze jej, lebo viem, že ich potrebuje oveľa viac ako komerčné kaderníctvo. Ostrihala ma na jednotku, a vrelo odporúčam všetkým ich aspoň takýmto spôsobom podporovať.

Stretli ste sa sama s násilím?

Áno, v mojom okolí, boli to aj blízke kamarátky a bola som svedkyňou násilia na verejnosti. Preto ma mrzí, ak niekto povie, že jeho sa to netýka, alebo povie, že sa o túto tému nezaujíma. Ľahostajnosť a ignorácia ľudí zapríčinila to, kam sme sa v tejto spoločnosti dostali a prečo toľko žien zažíva násilie. Je smutné, že v 21. storočí,  sa ako spoločnosť za ne nevieme postaviť.

Prečo podľa vás množstvo žien toleruje domáce násilie alebo nedokážu odísť od násilníka?

Myslím si, že žiadna žena nechce žiť v násilnom vzťahu a nechce ho ani tolerovať. To, že dokáže žiť s deťmi aj niekoľko rokov v násilnom vzťahu, je priam obdivuhodné. V priemere to je štrnásť rokov. No žiaľ, u nás nemá oporu v systém, ktorý by jej umožnil bezpečne odísť a ochrániť ju. Keď som fotila Atlas žien, naučila som sa, že sa nemám nikdy pýtať žien, prečo neodídu od násilníkov. Je to najmä preto, lebo sa jej partner vyhráža zabitím. Je teda pochopiteľné, že ho neopustí. Rovnako, ak nemá peniaze, nechce prísť o deti či nemá rodinu, ktorá by sa za ňu postavila.  Ak sa obráti na štátny systém, zistí, že súdy nefungujú, právo je nevymožiteľné, polícia jej neverí. Tak sa nedivím tomu, ak neodíde, keď jej štát a okolie nevie zabezpečiť ochranu. Stretla som sa s mamičkou, ktorá opätovne nahlasovala svojho násilného muža
a na polícií sa len smiali, že ,,zase on.”

Druhá vec je, že násilie môže byť aj skryté a ťažko sa dokazuje pred políciou, ktorá musí dodržiavať svoje postupy pri riešení prípadov, avšak pri násilí na ženách je to akosi zle nastavené. Iba osem percent žien nahlási skúsenosť s násilím na polícií. To je veľmi málo, a treba sa zamyslieť, prečo ženy neveria, že im polícia pomôže. Veľmi ma hnevá, ak inštitúcie, ktoré by mali vziať zodpovednosť a riešiť situáciu týchto žien nefungujú tak, ako by mali.

Čo býva podľa Vás hlavným motívom násilníka, ktorý ublíži žene?

Neberie svoju partnerku rovnocenne, inak by jej predsa neubližoval. Násilie sa odohráva vo vzťahoch, kde nie je medzi partnermi rovnosť. Prispievajú k tomu  hlboko zakorenené stereotypy, výchova žien a mužov v spoločnosti, potom napríklad aj ich zobrazovanie v médiách. Už len keď sa povie mužovi “nebuď ako baba” tak tým vyjadrujeme, že žena je tá slabšia alebo dokonca horšia. Chlap má byť predsa ten silný. Tí, sa správajú násilne lebo si myslia, že môžu. Majú totiž moc a kontrolu. Navyše, násilníci nie sú dostatočne sankcionovaní za svoje správanie. Je hanba, ak politici nevedia prijať také zákony, ktoré by ochránili ženy. To, čo sa deje okolo Istanbulského dohovoru, je na zaplakanie. Namiesto toho, aby sme konečne pomáhali ženám, šírime klamstvá. Možno by stálo za to konečne učiť chlapcov a chlapov, aby sa nesprávali násilne voči svojim partnerkám. Veľmi ma hnevá, keď ľudia vinia ženu z násilia, povedia, že si za to môže sama alebo ho vyprovokovala. Veď muž sa sám slobodne rozhoduje, či bude násilnícky. Musí byť zodpovedný za svoje správanie, ktoré je navyše trestné a nehádzať to na ženu.

Aký príbeh sa skrýva za Vaším dokumentom BEKSTEJDŽ?

Je to fotodokument, na ktorom dlhodobo pracujem. Začala som asi v roku 2017 keď som dostala príležitosť fotografovať zákulisie umeleckého sveta a rôzne hudobné žánre. Baví ma stretávať umelcov i umelkyne a vidieť ich skutočný život za oponou.

Ktorý dokument považujete za svoj najlepší a prečo?

To radšej nechám na posúdenie iným. Vďaka fotosériám môžem spoznať nových ľudí, vidieť ako žijú. Následne môžem ukázať moju skúsenosť na fotografiách iným ľuďom.

Aké krajiny ste navštívili?

Väčšinou fotím na Slovensku, ale dvakrát ma zavolali do Černobyľu, to bol veľký zážitok. Pol roka som bola v Ázií,  v Južnej Kórei, v Nepále a v Indonézii. Skúsila som aj umeleckú rezidenciu, na mesiac som okúsila život v Paríži.

Máte nejakú obľúbenú fotografiu?

Mám obľúbené série fotiek, jednou z nich je napríklad séria Bonnie, ktorú nafotila mladá dánska dokumentárna fotografka Marie Hald. Je o živote prostitútky, za ktorú bola Marie ešte v rámci svojho štúdia na univerzite ocenená na World Press Photo. Je to citlivý dokument o žene, milujúcej matke dvoch detí, ktorá sa živí prostitúciou.

Má dokumentárna fotografia budúcnosť? Nájde sa veľa umelcov, ktorí sa jej venujú?

Určite má. Fotografi a fotografky by sa jej mali venovať oveľa viac, ako teraz. V budúcnosti si aj na základe fotografií budeme pamätať, ako sme žili. Na druhej strane je však čoraz viac zložité zložitejšie uživiť sa ňou, aj z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je jednoduché, ale nie nemožné. Navyše, dnešní ľudia sú viac uzavretí do seba a len málokto je ochotný sa bezprostredne otvoriť pred cudzím fotoaparátom v reálnom živote. Je to paradox, lebo v dnešnom svete sociálnych médií,  ľudia zdieľajú už pomaly všetko zo svojho osobného života. Pridávajú fotografie svojich “dokonalých” životov, zážitkov, svoje raňajky, svoje deti, niekedy upravujú a skrášľujú svoje tváre retušou. No možno by sa práve títo ľudia báli odhaliť pravú tvár a zveriť sa do rúk dokumentárnym fotografom a fotografkám, lebo by sa im možno nepáčila nedokonalá realita.

Čo by ste odkázali tým, ktorí sa chcú venovať dokumentárnej fotografii?

Nech sa nenechajú odradiť ničím a nikým. Pri mojej prvej fotoreportáži, keď som šla fotiť nelegálne kohútie zápasy v Indonézii, ma najskôr vyhodili, ale nakoniec som našla cestu, ako sa dostať naspäť.  Ak vás vyhodia dverami, príďte oknom. Ak niečo skutočne chcete fotografovať, nehľadajte výhovorky, ako sa to nedá. Keď niekoho chcete fotiť, tak sa nehanbite, povedzte mu to, komunikujte s ním. Je to ako v živote, ak niečo chcete, povedzte to a choďte za tým. Buďte najmä autentickí, študujte dejiny fotografie, vzdelávajte sa a navštevujte umelecké výstavy.

Text: Radka Rosenbergová
Foto: archív Doroty Holubovej

Oktagon Výzva je televízna šou, v ktorej sú vybraní zápasníci mesiac umiestnení do jednej vily. Absolvujú náročné tréningy a prípravy na finálový zápas. Majú šancu nazbierať nové skúsenosti, ale najmä sa zviditeľniť. Výzvu prijala aj dvadsaťdvaročná Lucia Szabová, ktorá sa stala finalistkou. Venuje sa thajskému boxu, a má za sebou veľa úspechov ako napríklad prvé miesto na profesionálnych majstrovstvách Slovenska alebo prvé miesto na Európskom pohári v Belehrade.

Môžete vysvetliť, čo je MMA?
Zmiešané bojové umenie (mixed martial arts). Je to zápasenie, bojuje sa kombináciou rôznych techník. Napríklad v postoji, využívajú sa prvky boxu, thajského boxu, v ktorom prevládajú údery lakťami či kolenami. Bojuje sa aj na zemi, kde sú povolené škrtenia a rôzne páčenia. Čiže je dovolené takmer všetko, okrem pichania do očí a úderov do intímnych partií. Je to veľmi tvrdý šport.

Ako ste sa k takémuto drsnému športu dostali vy?
Začala som džudom, kam ma dostal otec, keďže on i brat sa mu tiež venovali. Chcel mať zo mňa džudistku. Bavilo ma to a darilo sa mi. Ale v puberte som začala vymýšľať a chcela som sa viac venovať basketbalu. Po nejakom čase som si však uvedomila, že v basketbale ma nečaká sľubná kariéra. Dokonca sa nám rozpadol tím, takže som nemala s kým hrávať. Nikam som necielila.

„Ešte nikdy som si nepovedala, že súperku nemôžem poraziť.“

Raz mi poslal otec správu s plagátikom, že niekde robia nábor ľudí na thajský box. Presvedčila som aj kamarátku a vyskúšali sme prvý tréning. Hneď som vedela, že ma to bude baviť. Začala som pravidelne trénovať a približne po trištvrte roku som mala prvý zápas. Najskôr bolo mojim cieľom vyhrať majstrovstvá Slovenska v amatérskej lige. To sa mi aj podarilo. Ďalším – dostať sa do profesionálneho ringu. Úspechy sa začali postupne nabaľovať.
Po majstrovstvách Slovenska v profesionálnej lige mi niekto zavolal, či nechcem ísť do Výzvy. Tvrdili mi, že tam budú dievčatá, ktoré nerobia priamo MMA. Povedala som si, že to skúsim. Predsa nemám čo stratiť a neľutujem, že som ponuku prijala.

Takže sa učíte aj nové bojové umenia?
Tréningy som musela rozšíriť o boj na zemi. Učím sa napríklad brazílske džiu-džicu, wrestling alebo box. MMA je veľmi komplexné, čiže tréningy sú pestrejšie.

Ktorý bojový šport vám je najbližší?
V budúcnosti by som sa chcela venovať brazílskemu džiu-džicu. Toto bojové umenie sa totiž dá robiť do veľmi vysokého veku. Navyše, je to najmä o kreativite človeka, preto sa mi páči. Avšak thajský box mi je zatiaľ najbližší.

Počas Výzvy ste dostali prezývku Silent killer (tichý zabijak). Prečo?
Vymyslel mi ju Ondrej Novotný, jeden zo zakladateľov organizácie Oktagon MMA. Pre ľudí, ktorí ma nepoznajú, som jednoducho tichý zabijak. Ale ľudia, s ktorými som v dennodennom kontakte, mi tak nikdy nepovedia.

Dostali ste už niekedy od súpera knock out? (K.O. – ukončenie zápasu úderom, po ktorom zápasník leží na zemi a odrátavajú sa sekundy. Buď sa postaví do stanoveného limitu, alebo prehral)
Nie, ani v jednom zápase mi nerátali sekundy. Ešte nikdy som si nepovedala, že súperku nemôžem poraziť. Zatiaľ som ani nemala vážnejšie zranenia zo zápasov. Väčšinou som obstála s modrinami či monoklom.

Naozaj býva medzi súpermi v Oktagone taká rivalita alebo je to len pre oko diváka?
Sú aj takí, čo sa chcú vyslovene dobiť. Ale sú tam aj dievčatá, ktoré sú mimo klietky kamarátky. Dokonca u seba prespávajú. To by som ja asi nedokázala. Viem so súpermi vychádzať, mám voči ním rešpekt, ale necítim potrebu sa s nimi stretávať alebo rozprávať.

Čaká vás najdôležitejší zápas doterajšej kariéry s Češkou Sandrou Maškovou. Ako sa naň pripravujete?
Trénujem každý deň dvojfázovo, niekedy aj trojfázovo. Okrem toho študujem, čiže to vyzerá tak, že ráno idem na tréning, potom do školy a z nej na ďalší tréning. Je to zápas o titul, takže to bude náročné. Niekedy sa to nedá všetko postíhať. Párkrát som školu aj vymeškala. Ale keby som si mala vybrať, či ísť do školy alebo na tréning, jednoznačne dám prednosť trénovaniu.

Vaše dni sú teda nabité. Akým spôsobom relaxujete?
Mám rada aktívny relax. Chodím si zaplávať alebo na prechádzku so psom. Uvoľním sa skôr pri ľahšom pohybe. Prečistím si tak hlavu a aj telo si oddýchne.

„Bitkám na ulici sa snažím vyhýbať. Prídu mi nezmyselné.“

Aké sú vaše ambície? Chceli by ste sa dostať do UFC? (Ultimate Fighting Championship – americká organizácia zoskupujúca najlepších bojovníkov sveta)
V prvom rade by som chcela vyhrať nadchádzajúci zápas. UFC je podľa mňa ešte na míle vzdialený cieľ. Tento rok ma čakajú majstrovstvá sveta v thajskom boxe. Tam by som sa chcela umiestniť na prvých troch priečkach.

Nie je zvyčajné, že sa ženy bijú. Ako na to reaguje okolie?
Keďže je to moje okolie najmä o športe a bojových umeniach, nevyčnievam. Študujem na Masarykovej univerzite v Brne, na Fakulte športových štúdii, konkrétne odbor špeciálna edukácia bezpečnostných zložiek. V rámci výučby máme predmety ako džudo alebo sebaobrana, čiže ani tam nie som výnimkou. Ale keď niekomu cudziemu poviem čo robím, myslia si, že žartujem, pretože vyzerám ako dieťa. No myslím si, že vo väčšine prípadov to už nikoho neprekvapí. Dnes sa to už berie inak a ľudia viac sledujú bojové športy.

A čo na to rodičia?
Určite majú stres, keď som v ringu. Ale keďže ma už videli veľakrát na zápasoch, tak to berú s rezervou. Povedzme, že si zvykli. I keď mama to prežíva viac ako otec. Vážim si však, že na zápas vôbec príde. Je to veľká podpora.

Myslíte si, že by mali ženy absolvovať kurz sebaobrany?
Určite je plus, ak si vyskúšajú kontakt s druhým človekom alebo nejakú vypätú situáciu. Môže to byť prínos do budúcnosti. Naučia sa správne reagovať.

A vy? Zbili by ste niekoho, kto by vás napadol?
Ťažko povedať. Záleží od okolností. Samozrejme, ak by na mňa niekto vytiahol nôž, určite by som s ním nebojovala. Zrejme by som radšej ušla.

Využili ste vaše schopnosti už v bežnom živote?
Bitkám na ulici sa snažím vyhýbať. Prídu mi nezmyselné a navyše, na tréningoch mi bitky bohato stačia.

Robíte niečo, čo by do vás nikto nepovedal, v kontraste s bojovým športom?
Asi ani nie. Baví ma variť a piecť. Rada nakupujem bytové doplnky. Práve priateľovi skrášľujem byt.

V októbri ste mali aj s dievčatami z Oktagonu autonehodu. Nezmenilo to váš pohľad na hazardovanie so životom v ringu?
Práve naopak. V ringu sa mi ešte nikdy nič vážnejšie nestalo. A zrazu, na ceste z Prahy, som skoro prišla o život. Uvedomila som si, že človeku sa môže hocikedy a hocikde niečo stať, aj pri bežných činnostiach.
Bolo veľmi náročné dostať sa späť do formy, do tréningového tempa. Pred nehodou som sa cítila dobre, mala som natrénované pohyby a zrazu som mesiac nemohla nič robiť. Nemyslela som si, že to bude tak ťažké, ale vôbec ma to nezlomilo. Nevystrašilo ma to. Práveže si život ešte viac užívam a snažím sa nerobiť si toľko zbytočných starostí.

Text: Miroslava Balentová
Foto: Oktagon MMA