november 2022

Tím psychológov a psychologičiek z OZ IPčko svojimi projektmi ukazuje ľuďom psychológiu v inom svetle.

Psychologická poradňa. Na stenách inštalované zelené a biele neónové svetlá. Prekračujete huňaté koberce pripomínajúce živý trávnik, zaujmú vás dekorácie z machu a pohodlné kreslá obklopené rastlinami vyššími než ste vy. Zavoniate koláče na stole. Kým čakáte na psychológa, dotknete sa boxovacieho mechu, slabunko si skúsite udrieť.

Sadnete si, búši vám srdce. Pred rokom ste sa rozhodli vyhľadať pomoc. Poisťovňa by vám aj preplatila sedenie u psychológa, ale táto intervencia sa vám zapíše do zdravotného záznamu. Nechceli ste, aby o tom vedel niekto vedel. Keď ste sa dozvedeli ceny u súkromných odborníkov, rozmýšľali ste, či je väčšia suma alebo počet ľudí pred vami. Skúsili ste to online.

Četovali ste na internetovej poradni IPčko.sk, vypočuli vás a odporučili vám, nech sa zastavíte. Teraz ste tu, v psychologickej poradni v Bratislave. Psychologička, mladá osoba oblečená vo svetri, rifliach a teniskách, vás previedla chodbou. Usmievala sa, privítala vás v centre krízovej intervencie Káčko a prehodila, že keď vám bude lepšie, môžete zbehnúť schodmi a zastaviť sa v klube Machovisko. Samozrejme, neviete, čo je Káčko ani Machovisko.

Ľudia si predstavujú molitan

„Sedí sa vám pohodlne? Ponúknite sa čokoládou. Priali by sme si, aby ste sa tu cítili dobre,“ tentoraz vás už oficiálne víta psychologička. Vysvetľuje, že sa nachádzate v Káčku, na mieste určenom intenzívnym krízovým intervenciám. Nenahrádza dlhodobú psychologickú pomoc, skôr má zasiahnuť v čase najväčšej krízy, stabilizovať ho, sprevádzať náročnou situáciou a ďalej človeka nasmerovať na odporúčanú formu pomoci a priučiť ho čosi zo stratégií zvládania.

Ľudia sem chodia aj sami, primárne však prijímajú tých, ktorí sa ozvali na internetovú stránku spojenú s Káčkom. Už vyše desiatich rokov funguje občianske združenie IPčko a jeho najstarší projekt internetovej poradne pre mladých ľudí  IPčko.sk, ako četová, mejlová poradňa. Projekt vznikol pôvodne ako Inštitút prijatia, ale o pár rokov tento názov vymenili za IPčko. Odvtedy sa ponuka rozšírila o linku pomoci pre ľudí so zdravotným znevýhodnením – Dobrá linka a Krízovú linku v slovenskom aj ukrajinskom jazyku, ako aj o ďalšie služby – Klub Machovisko, Flek klub, Krízový intervenčný tím IPčko a sieť centier krízovej intervencie Káčko v každom krajskom meste. 

„Prísť môže hocikto,“ povie Zuzana Gajdošová. Pre IPčko pracuje vyše roka. Internetová poradňa je štartovacou pozíciou každého psychológa v tíme. „Káčko funguje na nízkoprahovom princípe, takže nerobíme rozdiely medzi tými, čo sa nás rozhodli navštíviť.“

Vysvetlí, že úloha krízového centra Káčko spočíva najmä v jeho anonymite. Ľudia potrebujú odísť z hostílneho prostredia, teda takého, ktoré pre nich predstavuje nebezpečenstvo. Keď sem vstúpite, neocitnete sa v čakárni. Nemusíte si sadnúť na tvrdú lavičku so zdravotným záznamom a kartičkou poistenca v ruke. Nespýtajú sa vás dokonca ani na meno.

Že to znie ako zbytočná paranoja? Mať v zdravotnej karte zapísanú úzkosť môže pri menej informovaného zdravotného personálu poriadne zamiešať karty. Spomíname si na príbeh pravidelnej návštevníčky psychológa, keď mohla informácia o úzkosti stáť život. Pacientka do nemocnice prišla so silnými problémami s dýchaním len na to, aby zdravotný personál nahliadol do zdravotného záznamu a otočil ju naspäť. Vyčítali jej, že dýchavičnosť je z toho, že berie „lieky na hlavu,“ a že „nemá hysterčiť“.

Ženská intuícia pacientke nedala, zvolila inú nemocnicu. Verdikt znel: pľúcna embólia. Nebyť akútnej pomoci, nemusela byť dnes žena medzi nami – a to všetko pre zľahčovanie úzkosti a odmietnutie pomoci.

V poradni strachu zo záznamu plne rozumejú. Neformálna psychológia je pritom stále rovnako profesionálna, ako tá tradičná. Rozhovory psychológovia vedú účelovo.

Netradičné prostredie slúži na prelomenie ľadov. Šok z machu na stene a neónových svetiel je zrazu väčší než ten z pocitu, že ste u psychológa. „Keď sa spomenú psychologické poradne, sú to vždy dva scenáre. Kto nevie, ten vidí molitan na stenách a sterilné prostredie alebo typický americký obraz toho, ako si klient ľahne na kožený gauč s tým, že terapeut mlčí,“ zasmeje sa Zuzana Juráneková. 

A ďaleko od pravdy nie je. Už len pri obyčajnom vybavovaní vodičského preukazu potrebujú špecifické skupiny navštíviť psychológa. Vybavujú sa nám spomienky na poradňu na okresnej poliklinike, ktorá mala na starosti skúšky spôsobilosti. Namiesto príjemne zelených svetiel vás po vstupe vítali nabielo omietnuté steny s modrým pásom uprostred, široký stôl zahádzaný papiermi, studená káva a psychologička oblečená odvrchu až dole v bielom.

Pomoc bez rozdielov

Káčko je v každom kraji. Hlavná myšlienka bola priblížiť psychológov čo najbližšie k mladým ľuďom. Zuzana Juráneková výber miesta porovná s minulosťou: „Liečebne, sanatória, dokonca špeciálne školy zvykli v minulosti bývať na kraji mesta tak, aby ich nebolo vidno. My robíme presný opak, sme vždy v centre mesta tam, kde sa zdržiavajú mladí ľudia.“ Poradňu nechce vidieť ako miesto, za ktoré sa treba hanbiť, skôr naopak – ako niečo, s čím sa dá pochváliť a kde môžu mladí zažiť pocit prijatia a pomoci. 

Veď sa len pozrime, ako vraštíme obočie nad tým, keď nám niekto povie, že ide ku psychológovi. Čo s ním asi je? Prečo tam ide? Mám sa ho báť? Pritom, keď nám kolega v práci povie, že ho čaká hodinka vysedávania na zubárskom kresle, tak ho ešte potľapkáme po pleci a povieme mu, aký to je frajer a trhanie zubu múdrosti zvládne ľavou-zadnou.

Zmazávanie predsudkov sa napriek tomu vyvíja dobrým smerom a psychické zdravie je častejšie diskutovanou témou. O tom, či sú poradne dostupné pre každého, sa už hovorí menej. Ako špeciálna pedagogička vníma nedostatok profesionálov v oblasti profesionálnej pomoci ľudí so zdravotným znevýhodnením. Odborníčku, ktorá je psychologičkou a zároveň ovláda posunkový jazyk, pozná len jednu.

Čím menej pomoci pre ľudí so zdravotným znevýhodnením sa medializuje, tým menej o nich uvažujeme. Pri rozhovore rozmýšľame, kedy sme naposledy videli článok či reklamu určenú nepočujúcim, ľuďom na invalidných vozíkoch či na poradne.

Hovoriac o znevýhodneniach treba spomenúť, že nie každý navyše zvládne fyzicky prísť do poradne. Preto aj vznikla Dobrá linka, zameraná špeciálne na pomoc zdravotne znevýhodneným.  „Na linke sa môže mladý človek pripojiť do videohovoru a baviť sa s odborníkom v posunkovom jazyku. Prispôsobili sme na webe všetko, čo sme vedeli tak, aby sme vyhoveli potrebám ľudí s rôznymi ťažkosťami.“

Čo so sebou, keď sa polepší

Rovnako ako všetci ostatní, aj zdravotne znevýhodnení môžu navštíviť centrum krízovej intervencie Káčko. Niekedy to ale nemusí byť len o intervencii. Nech sme kýmkoľvek, ľudia vždy túžia niekam patriť. Mať možnosť zmeniť prostredie, niekam prísť a jednoducho existovať v prijímajúcom prostredí, je často veľkou pomocou. Dôležitý je tiež oddych, ktorý sa niekedy hľadá ťažko. Po intervencii v Káčku máme možnosť zísť dolu, do srdca centra.

Zuzana Gajdošová nás vyzve, nech vstaneme z kresla a nasledujeme ju. Vedie nás po schodoch do podzemia. Počuť šum, miesto je živšie než miestnosť intervencie. Zostupujeme do klubu Machovisko. 

Knižnica odspodu až po vrch naplnená knihami. Police podopreté spoločenskými hrami – zdalo by sa, že z poličiek čochvíľa vypadnú, toľko ich tam je. Kartové, s kockami, hracími doskami, každý sa zabaví. Prejde okolo nás mladík – tiež psychológ.

Zrak nám padne na televízor zavesený na stene v rohu miestnosti. Pripojená je k nemu najnovšia konzola s ovládačmi a setom pre virtuálnu realitu. Zaujímame sa, prečo tu sú. Keďže sa poradne zameriavajú prevažne na mladých ľudí, tím chce, aby sa cítili ako doma. Ponúkajú im tu priestor na odreagovanie sa. A že ako pomáha hracia konzola pri psychologickom rozhovore? Nejeden rodič by sa zaiste zapochyboval, či je sedenie za počítačom skutočne užitočné.

Rozhovor popri hre funguje rovnako, ako keď sa hrajú hry doma, a rovnako v Machovisku, vysvetľuje Zuzana Juráneková: „To, o čom sa mladí ľudia počas toho, ako sa s kamarátmi ponoria do poslednej strieľačky, je len minimálne o hre. Zaujímajú sa jeden o druhého, pýtajú sa, ako sa majú a debatujú o tom, čo ich akurát trápi.“ Pre rodiča to môže vyzerať ako plytvanie časom, opak je však pravdou. Psychológovia pre nadviazanie blízkosti používajú rovnakú stratégiu. Zahrajú sa s návštevníkmi klubu, nerozprávajú sa ale o tom, či strelia gól alebo nie. Prostredníctvom hry sa snažíme priblížiť mladým ľuďom a vstúpiť do ich sveta, dať im záujem, pozornosť a bezpečný priestor. Hra je prostriedok ako otvoriť citlivé témy, nie je cieľ, dodá Zuzana Juráneková. Machovisko dokonca využíva terapiu vo virtuálnej realite – nasadíte si na hlavu set a razom ste niekde inde. Hráči sa vo virtuálnej realite ocitajú v rôznych prostrediach a situáciách, ktoré im robia ťažkosti v tom reálnom, „offline“ svete a práve vo virtuálnej realite sa môžu opakovane k situácií vracať, robiť v nej pokroky a naberať zručnosti na to aby poznatky preniesli do offline sveta. Odborníčka prirovnáva zážitok ku trenažéru v autoškole. Najskôr si prejdete trenažérom, skúsite si v bezpečnom prostredí ako zladiť brzdu, spojku, plyn, prevodovku a ako zvládnuť premávku. Ak sa vám to podarí, môžete ísť smelo do ulíc.

Keď sa prekĺzneme okolo stolného futbalu, v letmom svetle zachytíme medzi škatuľami s kartami, hernými doskami a kockami malú dúhovú vlajku. Cestou do poradne sme ich videli z okien hneď niekoľko. Po teroristickom útoku na Tepláreň sa začali zo solidarity objavovať ako huby po daždi. Zaujímame sa, čo útok znamenal pre tím IPčka.

Po útoku existenčná kríza

„Bezprostredne po teroristickom útoku na bar Tepláreň, v ktorom zahynuli dvaja ľudia z queer komunity, sa nám zvýšil nápor na služby IPčka o viac než osemdesiat percent,“ začne Zuzana Juráneková. Kým nebol útok preklasifikovaný na teroristický a nevedelo sa, či nejde o osobnú pomstu, bola to obrovská tragédia. Keď bolo jasné, že útok mal zraniť komunitu, na tragédiu sa nabalil aj existenciálny strach.

Zuzana Juráneková opíše tón rozhovorov smerovaných internetovej poradni. V prvom rade ich kontaktovali ľudia z komunity. Cítili sa vystrašení a frustrovaní, nedocenení až odmietnutí. Čelili spleti emócií. „Motív sa vyjasnil a odrazu pochopili, že na mieste obetí Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha mohli byť pokojne aj oni alebo ich priatelia.“

Ozývali sa tiež ľudia, ktorí nepatria do queer komunity. Situácia sa ich nedotkla priamo, ale cítili sa rovnako ohrození a zdesení. „Navyše, len týždeň predtým sa stala veľká tragédia na zastávke autobusov. Zomrelo päť rovnako nevinných obetí.“ Na to, aby mládež psychicky všetko spracovala, nedostala priestor. Nebol čas na nádych a výdych. Rovnako ťažká bola pre veľkú časť z nich aj dvojaká odpoveď verejnosti a politikov. Mladí ľudia sú na dospelých naozaj nahnevaní, majú pocit, že neurobili konkrétne kroky a opatrenia, aby sa mohli cítiť bezpečne. Chápu že sa rôzne vyjadrujú na sociálnych sieťach, ale v konečnom dôsledku sú ticho.  Pomoc, navyše, nie je nevyhnutná len tesne po udalostiach, ale aj dlho potom.

To, ako kríza zapôsobí, sme videli aj na vlastné oči. Zastávka emhádéčky Zochova v Bratislave je už hádam legendárnym miestom pre vysokoškolských študentov. Donedávna znela hlasnou vravou, žartmi a stávkami tých, ktorí sa vracali na internáty: „Aká napchatá príde tridsať deviatka tentoraz?“

Dnes sa študenti ošívajú, pozerajú do zeme a stoja ďalej od slabo horiacich sviečok. Málokto sa odváži vykuknúť, či spoj prichádza, podvedome ustupujú dozadu.

Rovnako to je aj s Teplárňou. Už sme spomenuli farebné vlajky, Zámocká ulica sa premenila na pietne miesto a keď sme cestou do Machoviska prešli okolo, na miesto sa pozeralo len ťažko. Hŕba sviečok, malé dúhové vlajočky, odkazy a čierne stuhy zavalili chodník. Ľudí z queer komunity, ktorých sa útok dotkol, nám útok opísali ako zradu. Asi nikto z nás nečaká, že ho obyčajné posedenie v obľúbenom podniku bude stáť život.

A či má IPčko profilovaných odborníkov, ktorí sa vedia na takéto udalosti pripraviť? Psychológ môže byť odborníkom na problémy queer komunity, iný sa môže venovať primárne domácemu násiliu alebo obetiam šikany, je to prirodzené, že sa niektorí odborníci špecializujú na niektoré témy alebo zraniteľné skupiny. Ale nie je to podmienka, je to prirodzený záujem venovať sa nejakej cieľovej skupine. V IPčku to od začiatku boli mladí ľudia, pretože sú veľmi zraniteľní a krehkí. 

Zuzana Juráneková vysvetlí – psychológovia a psychologičky prechádzajú dlhodobým akreditovaným výcvikom zameraným na poskytovanie poradenstva a krízovej intervencie v online aj v offline prostredí. Majú pravidelné stretnutia so staršími kolegami a so špecialistami mimo tému IPčka, k dispozícii sú im aj koordinátori a vedúci liniek pomoci. Nikdy nie sú na náročné situácie sami.

Zároveň musia byť pripravení konať ihneď a reagovať na situácie, ktoré nám vstúpili do života. Posledné dva roky priniesli rôzne krízy – pandémia COVID-19 a vojna na Ukrajine. „Okrem pomoci sme sa aj my sami vzdelávali v témach, ktoré vyplývali zo situácii, aby sme zabezpečili kvalitu služby, na ktorej nám mimoriadne záleží,“ podotkne Zuzana Juráneková. 

Keď ľudská blízkosť dáva nádej

Zuzana Juráneková, aj Zuzana Gajdošová, na vlastnej koži zažili prácu na hranici Slovenska a Ukrajiny. Aj dnes sa na hranice vracajú napriek tomu, že situácia je nateraz pokojná. Pomoc je ale akútna bez ohľadu na počet ľudí prichádzajúcich na Slovensko. Ukrajinskí odídenci prichádzajú stále, aj keď vojna trvá už vyše pol roka. Navyše, obe medzištátny priechod teraz opisujú ako miesto tiché, ktoré čaká na búrku. Energetická kríza a tuhá zima môžu byť ďalším impulzom pre príchod ľudí hľadajúcich pomoc.

Krízový intervenčný tím IPčko bol na hraniciach od 27. februára 2022. Zuzana Juráneková spomína masu s taškami. Niesli si v nich zbalený celý svoj život. Za sebou nechávali domovy,  celú rodinu, majetky, aj sociálny status. Hoci doma mohli byť a boli  úspešnými právničkami či šikovnými manažérmi, príchodom na Slovensko sa z nich stali utečenci pred vojnou v novej krajine, kde museli začať od nuly. Na Ukrajine ostal normálny život aj zabehnuté stereotypy. Vtedy to ale bolo jedno. Záležalo im na tom, že prišli do krajiny, kde sa nebombarduje a kde je bezpečne.

Veľa z odídencov zažilo šestnásťhodinové státie v chlade, daždi. Matky sa triasli s malými deťmi na rukách. Psychologička opíše pocity z tvári, ktoré sa jej vybavujú pred očami. Neistota, strach, aj úľava. „Sledovala som, ako mladí ľudia menili svoju rolu. Už to neboli tínedžeri, čo prirodzene rebelujú a plnia si svoje vývinové úlohy,“ povie, „napríklad z chlapcov sa stali ‚otcovia‘, silní starší súrodenci a v neposlednom rade ochrancovia.“

Aj keď odídenci prichádzali v pokročilejšom štádiu vojny, pocity boli silné rovnako. Zuzana  Gajdošová dodá, že síce – aj keď nezažili šestnásťhodinové státie na hranici, bola to rovnaká nálož emócií. Kým ich krajania vyčkávali v telocvičniach a ubytovniach na Slovensku, oni po mesiacoch vyšli z úkrytov. Zažili vojnu, hľadali v ruinách niečo, čo ich ešte spája s domovom. Psychologička si trúfa povedať: „Táto trauma bola omnoho silnejšia. Tí, čo prichádzajú teraz, zažili tvrdosť vojny.“

Nedá jej nespomenúť ostré komentáre Slovákov – niektorí pomoc Ukrajincom spochybňovali. Šírili sa fámy, ako časť z nich prichádza na drahých autách a ubytúva sa v zariadeniach nedostupných pre cenové možnosti priemerného človeka strednej triedy: „Áno, prišli aj bohatí ľudia. Kým niektorí bývali v telocvičniach, iní boli finančne zabezpečení. Nesmieme ale zabúdať – všetci utekali pred rovnakou vojnou. Pre bohatého človeka je trauma rovnaká, len niektoré možnosti sú prístupnejšie, jednoduchšie. Cesta rovnaká nebola, strach áno,“ dodáva Zuzana Juráneková.

Negatívne emócie sme mali možnosť vidieť nielen na sociálnych sieťach. Trendom na vysokoškolských internátoch bolo kradnúť ukrajinské vlajky z cudzieho balkóna a vyhodiť ich. Gesto je to možno nenápadné, ale povie aj viac, než silné slová v komentároch pod textami o pomoci utečencom.

Aj v teple psychologickej poradne v Bratislave sa ešte na chvíľu prenesieme späť, k stánkom dobrovoľníkov na hraničnom priechode so Zuzanou Gajdošovou, ktorá síce nezažila paniku prvých dní, ale skúsenosť opisuje rovnako intenzívne. Spomína na babušku, staršiu pani aj s vnúčatkom. Na Slovensko prišli zúbožení a unavení. Babuška bola z odchodu zronená,  chcela spokojne a bezpečne dožiť v rodnej dedinke aj so svojim vnúčatkom. Namiesto toho, aby mu vypekala pampúšky a pasky, tradičné ukrajinské koláče, si musia nájsť miesto, ktoré ale už nebude tým pravým domovom.

Pri psychologických intervenciách je fyzický kontakt proti etickým kódexom, ale podobná situácia je špecifickou výnimkou. „Cítila som z nej, ako veľmi potrebuje obyčajné, prirodzené objatie,“ povie Zuzana Gajdošová. Dodá, že fyzická blízkosť a kontakt sú pre človeka ako sociálnu bytosť nesmierne dôležité od narodenia až po smrť. Obyčajné objatie a prianie, aby sa babuška u nás cítila bezpečne, vedia urobiť veľa. „Nechcem, aby ste si to predstavili ako nejaký pokec. Rozhovory s odídencami z Ukrajiny sú stále cielené a profesionálne. Zaisťujeme, aby dostali psychickú podporu a nevyhnutné informácie, povedzme, za kým ísť a kde sa ubytovať.“

Psychologičky jednohlasne chvália vlnu solidarity každého, kto prispel svojou troškou. Pomoc bola podľa nich bezprecedentná, vtedy mali naozaj pocit, akoby boli pomáhajúci Slováci ochotní dať aj to posledné, čo mali. Rovnako jednohlasne sa obávajú „spoločenskej únavy“ a postupnej nevôle prichádzajúcej pre dlhé trvanie vojny.

Farebné vlasy a kravata

Hranica nebola emočne vypätým miestom len pre odídencov, ale aj dobrovoľníkov a tím. Niekedy bolo treba dať si desaťminútovú pauzu, poprechádzať sa. Väčšinou nebol čas na kávu či čaj, psychológ musí byť na mieste plne sústredený.

Spomínajúc kávu, v Machovisku sa spoza pultu ozve kávový-french press a šťuknutie kanvice. Mladík, čo okolo nás prešiel, sa spoza pultu usmeje. Mladí často ani nevedia, kto im nalieva kávu a chystá pukance k filmu. Žiaden barista, ale psychológ. Takisto plne sústredený, pripravený poskytnúť profesionálny rozhovor.

Od pultu toho videl už veľa. Do Machoviska prichádza celý panteón osobností. Strapaté zelené vlasy,  lesklé pírsingy a výrazné tetovania sa na gaučoch stretnú s uhladeným sakom, zapravenou košeľou, nenápadným tričkom a teplákmi.

Rovnako situácie, ktoré psychológovia zažívajú, sú podobne pestré. Po dobre zvládnutej práci, vybavenom hovore a poskytnutej pomoci, sa vedia navzájom povzbudiť, tešiť sa spolu. Zuzana Juráneková spomenie, že štatisticky má IPčko takmer stopercentnú úspešnosť pomoci. Zaujímajú nás však presne tie malé, zvyšné percentá.

Kvôli vám musím žiť ďalší rok

Osamelosti sa medzi psychickými ťažkosťami v nešťastnej štatistike darí najviac. Aj keď sa človek vyhľadávajúci pomoc obklopí priateľmi, rodinou, spolužiakmi, kolegami – hocikým, cíti tlak. Každý kamarát, každý spolužiačka, celá rodina a ešte aj tí kolegovia od nich niečo očakávajú. Súria do plnenia rolí, úloh. Zuzana Juráneková vysvetlí, že hoci je každý prípad vysoko individuálny, dospelí majú vybudovaný systém zvládacích stratégií. Mladí rozmýšľajú niekedy v extrémoch – buď sú na hojdačke úplne hore, alebo úplne dole.

Ukončiť svoj život vidia v takých chvíľach ako jedinú možnosť, aj keď to tak nie je, vysvetľuje odborníčka. Je to skratka, ktorá neprináša možnosti ani riešenia. „Ľudia to často nevedia, ale pomoc aj riešenia existujú. V istých okamihoch nie sme schopní to vidieť, preto je najdôležitejšie nezostávať so svojimi pocitmi osamote,“ dodá Zuzana Juráneková.

 „Ľudia sa na nás neobracajú preto, lebo chcú pomôcť. Nechcú zomrieť sami.“ Aspoň v posledných momentoch života chcú obete samovrážd cítiť prítomnosť niekoho ďalšieho.

 „Ste strašne tvrdohlaví. Kvôli vám musím žiť ďalší rok,“ prerozpráva Zuzana Juráneková želanie k novému roku od zachránenej osoby. Dodá, akú silu majú v takýchto situáciách slová. Praje si, aby médiá nerobili z ukončenia života senzácie, pretože je to tragédia a nezľahčovali tému mentálneho zdravia. Tým, čo nad samovraždou uvažujú, by mohlo v článkoch pomôcť aj to, že sa na ich konci vyskytne odkaz na linku pomoci s povzbudením, že ak prežívate v živote niečo náročné, pomoc existuje a dokonca anonymná, bezplatná a nonstop dostupná.

S Machoviskom a Káčkom sa rozlúčime. Ostáva len zdolať a zamiešať sa späť do davu. Zvonku nenápadná budova by takmer zapadla. Kto by povedal, že patrí psychologickej poradni? Psychológovia o nej hovoria, že je miestom, kde dať životu druhú šancu.

Okrem Bratislavy sa Káčko nachádza vo všetkých krajských miestach Slovenska. Trnava ponúka alternatívu Machovisku svojim klubom Flek, takisto neformálnym prostredím anonymity a bezpečia, v ktorom sa prepája svet technológií a psychológie. Pre tím je teraz úlohou vyplniť slepé miesta na Slovensku tak, aby bola pomoc ešte dostupnejšia.

Zuzana Gajdošová nás odprevádza so slovami: „Sme tu od stredy do soboty. Príďte, keď to budete potrebovať.“

autorka: Mária Juríková

V Egypte sa nedávno skončil COP27 (27. klimatický samit OSN). Zástupcovia krajín diskutovali o tom, čo treba riešiť najbližšie roky. No zúčastnili sa ho aj mimovládne organizácie. Samit sa uskutočnil od 6. do 18. novembra.

Konferencia zmluvných strán Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy (COP) je výročná svetová klimatická konferencia, na ktorej sa schádzajú vládni predstavitelia, aby rokovali o plánoch na riešenie tohto problému. Rokovalo sa o otázkach financovania strát a škôd krajín, ktoré sa s dôsledkami zmeny klímy stali najzraniteľnejšími. Ide presnejšie o krajiny globálneho Juhu, ktoré vo veľkom spektre pociťujú jej hrozné následky už dnes.

Upozorňujú na to štrajkujúci študenti po celom svete, ktorí sa rozhodli nenechať sa umlčať. Milióny ľudí sa k nim pripájajú a žiadajú, aby štáty globálneho Severu a najväčší znečisťovatelia planéty riešili straty a škody. Veď koľkí ľudia už teraz prišli o svoje domovy? Taktiež apelujú, aby sa podľa Parížskej dohody zamedzilo otepleniu planéty o 1,5 stupňa Celzia. Rovnako požadujú ukončiť celosvetové využívanie fosílnych palív, zníženie emisií skleníkových plynov na polovicu do roku 2030, čo má postupne viesť až k uhlíkovej neutralite. Na samite padol návrh o zriadení fondu pre postihnuté krajiny, ktorý však vôbec nie je doriešený. No a požiadavka na ukončenie ťažby ropy a plynu sa ani nedostala do záverečnej správy. Aké riešenia však máme očakávať, keď zástupcovia štátov prídu na konferenciu na súkromných lietadlách? Neuberá to trochu z ich dôveryhodnosti?

Ďalšou vecou je, že sa globálne problémy presúvajú z COPu na COP a vôbec sa neriešia. Kedy začne byť konečne pre vysokých predstaviteľov prvoradá príroda a ľudské životy? Kedy začnú brať klimatickú krízu ako hrozbu?

Medzivládny panel o klíme (IPPC) už pred dvoma mesiacmi informoval, že sa klimatické zmeny prejavujú čoraz rýchlejšie. Naša planéta horí a najväčší znečisťovatelia iba profitujú z utrpenia iných. Odmietajú si priznať chybu. Ako sa toto skončí?

No a čo môžeme my obyčajní ľudia spraviť? Okrem toho, že nesmieme mlčať,  musíme začať od seba. Sama recyklujem a snažím sa v živote vyhýbať plastom. Okrem toho, môžeme  presviedčať ostatných, aby sa k nám pridať. Na priemerného Európana pripadá ročne viac plastov ako sám váži, nehovorí to o niečom? V oceánoch máme ostrovčeky plné plastu… Nemali by sme sa aj pri nákupoch zamyslieť nad tým, čo si vkladáme do košíka?  Zaobstarajte si vlastné obaly, plátennú tašku, pohár na kávu či nerezovú fľašu.

Tiež si dokážeme pomáhať navzájom. Ak ste v dobrej finančnej situácii, môžete darovať peniaze do krajín, ktoré to najviac potrebujú. No a, samozrejme, využite svoj hlas a zúčastňujte sa protestov.

Nesmieme sa nechať umlčať, musíme žiadať spravodlivosť. Pretože, kým to začne byť kritické, keď sa ako ľudia zomkneme, môžeme dokázať veľa.

Autorka: Veronika Cechová

Alebo – kde sa stretávajú prváci

Študenti žurnalistiky si veľmi radi spríjemňujú čas v podniku neďaleko školy, ktorý má príjemné prostredie a miesto pre každého z nich. Je moderný, ale niektoré jeho prvky pripomínajú minulosť. Varia tam výborné jedlo a myslím si, že medzi skúškami alebo prednáškami či seminármi, je ako stvorené na odpočinok a na nabratie novej sily. Kto má rád pivo, toto miesto si určite zamiluje.

My, prváci na katedre žurnalistiky, sa tam všetci s radosťou stretávame a práve tu sa začali naše prvé vzájomné kontakty. Veľa študentov prichádza zo stredných škôl na vysokú s obavami, že nezapadnú do kolektívu či nebudú schopní vzdelávať sa vo vysokoškolskom systéme. My ako žurnalisti sme ale toto zvládli na výbornú a hneď v prvý deň školy sme sa všetci spoločne vybrali do podniku zoznámiť sa.

Práve tu sme sa navzájom spoznali, porozprávali medzi sebou a každý povedal, čo očakáva od štúdia na Univerzite Komenského. Bolo to veľmi príjemné a milé zoznámenie sa s novými spolužiakmi. Tento deň a samozrejme aj podnik sa stal neodlučiteľnou časťou našej mysle a začali sme sa tu stretávať čoraz častejšie .

autorka: Veronika Mokráňová

Zdanlivo nič. A predsa. Mnohí sa nimi voľakedy túžili alebo stále túžia stať. Keď sa väčších detí opýtate, čím by chceli byť, často počujete odpoveď, samozrejme v závislosti od pohlavia, že chcú byť futbalistom, modelkou alebo politikom. Málokomu z nich sa však ich želanie v dospelosti splní.

Môj otec mi rozprával, že kedysi takmer všetci chalani denne, po skončení vyučovania, naháňali loptu na ihrisku za školou. Každý z nich chcel byť slávnym futbalistom. Aj otcovi trvalo pár rokov, kým pochopil, že sa ním pri najlepšej vôli nestane. Na rozdiel od spolužiaka z vedľajšieho činžiaku, ktorý sa vďaka talentu a  húževnatosti postupne vypracoval na ligového a reprezentačného brankára. Športovca známeho emocionálnym prejavom, ktorého fanúšikovia súpera občas zahádzali prázdnymi papierovými pohármi od piva. Stal sa hviezdou bez slávneho mena a tlačenky rodiny. Aké mali vtedy predstavy o svojej budúcnosti dievčatá, presne neviem, ale pravdepodobne odlišné než tie súčasné. Rodičia tvrdia, že sa kedysi chceli najmä vydávať.

Svet sa odvtedy dosť zmenil, ale chlapci chcú byť ešte stále slávni futbalisti. Aby svoj cieľ dosiahli, potrebujú byť aj v súčasnosti najmä vytrvalí a talentovaní. U opačného pohlavia je to často inak. Veľká časť mladých dievčat  podlieha vplyvom sociálnych médií  a vidí svoju budúcnosť v modelingu. Aby sa stali slávnymi modelkami, zvyčajne nestačí dokonalý vzhľad a snaha. Presadia sa iba tie, ktoré sa vyznačujú niečím špeciálnym. Charizmou, vytrvalosťou, osobitou povahou, netradičným výzorom a…. napríklad aj známym menom. Tak sa stáva, že na slovenských aj zahraničných mólach sa promenádujú dcéry bohatých podnikateľov, hercov, moderátorov, či politikov. Nezávisle od toho však platí, že modelky sú vďačným cieľom pre stáda hejterov, pôsobiacich na sociálnych sieťach, ktorí svoje osobné frustrácie uvoľňujú týmto dosť nechutným spôsobom. 

Nad budúcnosťou v politike sa väčšinou zamýšľajú ambiciózni a veľmi často aj arogantní teenageri mužského pohlavia už od čias režimu pred Novembrom 1989. Nemusia byť talentovaní, bežne stačí, ak sú dostatočne drzí, či podľa potreby servilní. Podľa rozprávania starších, aj v minulosti platilo, že funkcie v bývalej mládežníckej straníckej organizácii boli odrazovým mostíkom do komunistickej strany. A pre viacerých aj štartom odrazom do ponovembrových strán, z ktorých sa vyvinuli aj súčasné partaje. O morálnych „kvalitách“  bývalých, ale aj množstva súčasných politikov v našej krajine však  niet pochýb. Ich osobnostné zvláštnosti sa prejavujú u niektorých jedincov iba občas, u iných takmer každodenne. Mnohí z nich objavili aj čaro sociálnych sietí, sú na nich veľmi aktívni a využívajú ich na rôzne účely. Najčastejšie na ovplyvňovanie svojich voličov. 

Čo majú všetci spoločné ? Najmä to, že majú značný vplyv na veľké skupiny obyvateľstva. Žijú síce vo vlastných spoločenských bublinách, ale špičkoví futbalisti, modelky aj politici majú spoločné najmä to, že ich značná časť verejnosti vníma ako známe osobnosti. Ich svet, aj vďaka sociálnym sieťam, má nezanedbateľný  vplyv na myslenie celých skupín najmä mladších  a ľahšie ovplyvniteľných obdivovateľov. A  v čom sa futbalisti, modelky a politici navzájom odlišujú?  Nestretávame sa s tým, že by futbalisti podporovali nenávistné komentovanie modeliek a politikov alebo modelky vyvolávali negatívne vášne voči futbalistom, politikom, či niektorým skupinám obyvateľstva. O niektorých politikoch to, žiaľ, povedať nemôžeme. 

A ako je to so vzťahom  politikov k futbalistom a modelkám ? Zdanlivo je to  jasné. Chodia na futbalové štadióny a radi sa priživia na úspechoch futbalovej reprezentácie. Navštevujú s manželkami módne  prehliadky, kde s obľubou sledujú módne kreácie, predvádzané o generáciu či dve mladšími štíhlymi krásavicami. Vývoj spoločnosti však napreduje  a aj medzi politikmi sa začínajú objavovať jednotlivci, ktorí  sofistikovane využívajú nižšie pudy svojich voličov vo svojich statusoch na sociálnych sieťach na získanie popularity, a to aj v spoločenských oblastiach, ktoré s politikou nič spoločné nemajú. Zvyknú stále častejšie hejtovať. Nielen politických protivníkov, ale kohokoľvek, koho konanie či postoj sa im práve nepozdáva. A to je nielen  nezodpovedné, ale aj neférové. 

Autorka: Simona Hollósyová