Premiér si do toho, čo si oblieka, nenechá hovoriť
Slovensko prežíva najväčšiu krízu za ostatné desaťročia a vláda sa urputne snaží udržať pandémiu pod kontrolou. Napriek tomu, že nám treba kriesiť ekonomiku a riešiť nedostatok zdravotníckého personálu, nemôžeme zatvárať oči pred celkovým vystupovaním našich vládnych predstaviteľov. K tomu patrí, prirodzene, aj ich výzor. Nechcem sa hrať na “módnu políciu”, lebo na tom, či má niekto oblek modrý, sivý, čierny poprípade pásikavý, naozaj nezáleží. Podstatné je, aby vôbec nejaký mal, aspoň na stretnutí so zahraničným veľvyslancom alebo na dôležitej tlačovej konferencii.
Ak si myslíte, že slušné oblečenie našich politikov je samozrejmosť, pokúsim sa vám oponovať. Čo je v iných štátoch štandardom, na Slovensku platiť nemusí. Premiér Igor Matovič si dovolí prísť na stretnutie s bieloruským diplomatom v sivom saku, rifliach a “číňanoch”, čiže plátených teniskách. Podvedomie začne ihneď pracovať a vnútorný hlas dodáva, že toto stretnutie bolo asi neplánované. Omyl – inicioval ho práve Igor Matovič. Napriek tomu, neráčil sklopiť uši a uznať, že si skrátka vybral nevhodný outfit a neodhadol vážnosť situácie. Namiesto toho napísal večer status na sociálnu sieť, aký to bol úspešný deň, lebo nahneval veľa ľudí. Na konci neváhal dodať, že to všetko stihol vo svojich “obľúbených teniskách za pár penez”. Ak by niekoho zaujímalo, ako prišiel diplomat, tak hádate správne – v obleku a elegantných topánkach.
Igor Matovič s bieloruským diplomatom. Zdroj: Facebook Igora Matoviča
Nečudujem sa teda, že sa na premiéra spustila vlna kritiky, ktorú však svojsky odignoroval, či odigoroval, ako sa teraz zvykne hovoriť. Inak to nebolo ani pri rozlúčke s teraz už bývalým štátnym tajomníkom ministerstva vnútra. Igor Matovič síce vymenil sako, ale rifle ostali. Nezaostával za ním ani súčasný minister vnútra Roman Mikulec, ktorý svojou rozopnutou polokošeľou budil dojem vyhadzovača na dedinskej diskotéke. Topánky, našťastie, nebolo vidieť. A áno, bývalý štátny tajomník Lukáš Kyselica je v obleku a kravate. Nedá mi tiež nespomenúť “haloweensky kostým” Milana Krajniaka, a to vojenské maskáče na tlačovej konferencii o plošnom testovaní.
Prečo mal na sebe práve minister práce maskáče, zostáva záhadou. I keď, sociológ Michal Vašečka tvrdí, že odevom len umocnil svoje militanto-nacionalistické reči, ktoré smeroval istej cieľovke. Myslím, že táto vláda nevyhnutne potrebuje kvalitného a asertívneho protokolistu.
Byť novinárkou v súčasnom svete je veľkou výzvou. Ešte väčšou výzvou však muselo byť stať sa ňou dávno pred tým, ako bola populárna téma rodovej rovnosti. O tom, aké bolo pracovať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia ako žena vo svete, kde dominovali muži, o amerických prezidentských voľbách aj o nejasnej budúcnosti Spojených štátov v otázke súčasnej pandémie koronavírusu, sa študenti žurnalistiky rozprávali s novinárkou, Shirley Smith.
Vo svete žurnalistiky pôsobí dlhé desaťročia. Prevažnú časť kariéry prežila v prestížnych agentúrach United Press International (UPI) a neskôr Associated Press (AP), v jednej z najstarších a najvýznamnejších tlačových agentúr na svete so sídlom vo Washingtone D.C., kde pôsobila v rozhlasovej sekcii ako reportérka, moderátorka a editorka. V AP odviedla rodáčka z Kentucky, za tridsať rokov, ktoré tam strávila, kus dobrej roboty.
V mladosti ukončila vysokoškolské štúdium na University of Louisville v odboroch žurnalistika, angličtina a Radio-TV. Aj preto sa jej kariérne začiatky spájajú predovšetkým s rozhlasom, ktorý jej prirástol k srdcu najviac. Za svoj žurnalistický prínos získala prestížne novinárske ocenenie Edwarda R. Murrowa, keď ľuďom z celého sveta priniesla reporty o tragickom 11. septembri 2001, dni, ktorý navždy zmenil tvár Ameriky.
Shirley Smith sa vyjadrila, že to bol nesmierne výnimočný príbeh, ktorý mal aj na ňu veľmi osobný dosah. „V ten deň som nepracovala. Môj manžel bol doma a pripravoval sa do práce, tak som mu vravela, aby ma nechal spať. On však prišiel a potriasol mnou, aby som vstala, pretože to musím vidieť,“ povedala. Šokovaná sedela pred televíziou v pyžame s otvorenými ústami.
„Nevedela som, čo povedať. Bolo to ako pozerať katastrofický film. Nemohli sme tomu uveriť. Rozhodla som sa, že predsa len pôjdem do práce.“ Vedela, že jej nik nezavolá, pretože všetci boli udalosťou príliš zaneprázdnení. Vtedy sa zachovala ako pravá novinárka, ochotná obetovať všetko, aby mohla ľuďom prinášať informácie a svojou troškou pomôcť. Zamyslená nám opisovala, aký vládol chaos, čierny dym sa valil odvšadiaľ a my sme bez dychu počúvali. Na každého z nás doľahli jej živé spomienky zo dňa, na ktorý si my dobre nepamätáme, lebo sme boli príliš mladí, aby sme vážnosť situácie dokázali spracovať.
„Všetci sme písali tak rýchlo, ako to len bolo možné, aby správy mohli čím skôr dávať von. Môj kolega, ktorý mal zhodou okolností v ten deň tiež voľno a ktorý býval v blízkosti ministerstva obrany – Pentagonu, nám potom rozprával, ako stál v okne len v šortkách a na vlastné oči videl lietadlo, ktoré mu preletelo nízko nad strechou a narazilo do budovy.“
Shirley pokračuje rozprávaním o tom, ako dokáže byť podobná udalosť na jednej strane zlatou baňou pre novinára. Pretože bezprostredne po tom, nasleduje reakcia. A nie je nič silnejšie ako ľudské príbehy. Nie je nič silnejšie, ako keď vás vo výťahu objíme úplne cudzí človek, len aby vás utešil. Ďalej nás sama povzbudila slovami, že pre novinára je vrcholom, keď môže pokrývať veľké udalosti, ktoré si svet bude pamätať. A tak sme sa plynule v uvoľnenom rozhovore preniesli k ďalšej významnej udalosti, ktorá nás všetkých nechávala v očakávaní.
Videokonferenciu pre študentov predmetu zahraničnopolitická žurnalistika sprostredkovala doktorka Simona Mikušová, ktorá sa zo Shirley pozná osobne z čias, keď bývala a pracovala v USA. Pre časový posun sa uskutočnila neskoro, v predvečer najdôležitejších amerických prezidentských volieb.
Dnes už výsledok volieb pozná celý svet, no 2. novembra sme všetci ešte boli v napätí, plní očakávania. Shirley s obavami v hlase priznala, že po skúsenosti z predchádzajúcich volieb sa stať môže naozaj čokoľvek. Nechcela slepo veriť a spoliehať sa na predpovede médií a prieskumov, ktoré už v minulosti dokázali, ako veľmi sa môžu mýliť. S humorom priznala, že v týchto dňoch je naozaj veľmi ťažké byť novinárom v Spojených štátoch amerických. „Jedna z najťažších vecí je vedieť oddeliť novinára od zvyšku vašej bytosti,“ povedala.
Otázky od študentov pribúdali. Všetci sme chceli vedieť, čo by nám Shirley mohla ako skúsená novinárka poradiť. Ona sama to mala ako žena, v tomto odvetví ovládanom mužmi, začiatkom sedemdesiatych rokov veľmi ťažké. „Niekedy som vzala dve, aj tri práce naraz. A postupne som sa po rebríku šplhala nahor. Aby som získala čo najviac skúseností, pracovala som neskoro do noci a po pár hodinách spánku som pracovala ďalej a ešte viac,“ povedala. Mnohokrát ju nebrali vážne a musela si rešpekt vydrieť. Ranilo ju, že jej niekto povedal, že nemôže byť spravodajská redaktorka, pretože je žena.
Sexizmus na pracovisku je aj v súčasnosti veľkým problémom, no niet pochýb o tom, že podmienky teraz sú oveľa lepšie a za ten čas sa spoločnosť posunula dopredu. To však nebola jediná polarizujúca téma, ktorej sme sa dotkli. Bolo nesmierne zaujímavé počúvať jej názory na nefunkčný zdravotný systém, problémy s rasizmom, policajnou brutalitou a, samozrejme, sme nemohli opomenúť otázku pandémie koronavírusu, ktorá na seba už takmer rok strháva pozornosť celého sveta.
Shirley bola veľmi milo prekvapená z výsledkov prvého kola celoplošného testovania na Slovensku, ktoré sa skončilo nad očakávania všetkých. Zároveň však vyjadrila pochybnosť, či by bolo vôbec možné podobnú akciu zorganizovať aj za veľkou mlákou. Americká spoločnosť je podľa nej priveľmi polarizovaná, rozdelená na dva tábory. Veľmi dôležitú rolu vo vzťahu k verejnosti zastávajú médiá a ich prístup ku každodenným témam, no najmä k tým, ktoré hýbu svetom.
Tak veľa otázok a tak málo času. Debatu sme ukončili na pozitívnej nôte, slovami podpory pre nás, budúcich novinárov. Pretože ak chceme meniť svet, musíme začať od seba a prinášať ľuďom okolo nás pravdu. „Pýtajte sa sami seba kým chcete byť. Aká by mala byť vaša duša. No predovšetkým sa pýtajte, čo chcete, aby vaše slová vyjadrovali? Ak chcete, aby vyjadrovali pravdu, musíte ju povedať nahlas a musíte ľudí presvedčiť o tom, že vám môžu dôverovať, že hovoríte pravdu,“ rozlúčila sa s nami novinárka Shirley Smith.
Čím viac sa budú médiá zaoberať životným prostredím, tým viac sa oň budú ľudia zaujímať. Venovala sa mu aj už tradičná vedecká konferencia katedry žurnalistiky.
Ako sa už stalo pravidlom, aj tento rok, 11. novembra, v rámci Týždňa vedy a techniky Slovenska 2020, zorganizovala Katedra žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave vedeckú konferenciu. Jej ústrednou témou boli Médiá a životné prostredie.
Konferenciu otvoril docent Ján Hacek, vedúci katedry. Konštatoval, že všetkých sedem príspevkov je „na tému, ktorá nás všetkých spája“. Mal na mysli práve životné prostredie, od ktorého sa nikto z nás nemôže odosobniť a mali by to byť aj médiá, čo bude bojovať za jeho zachovanie.
Ako prvá vystúpila Anna Sámelová s príspevkom Enviromentálna žurnalistika – fajnové zamestnanie verzus nebezpečná profesia. Ako povedala, čím viac sa bude o danej problematike hovoriť, tým viac sa bude o nej písať. A čím viac sa o nej bude písať, tým viac sa o nej bude hovoriť. Nazvala to „lavínovou medializáciou“. Konštatovala tiež, že v posledných piatich rokoch zaplatilo za svoju prácu životom dvadsať novinárov, ktorí sa venovali práve životnému prostrediu.
S ďalším príspevkom vystúpila Mária Follrichová a jeho názov bol Samizdatový ochranársky zborník Bratislava/nahlas (2. októbra 1987). Pripomenula, že túto publikáciu zostavilo 27 autorov a „bola to najväčšia facka režimu od roku 1968“.
Marcela Rebrová sa v príspevku Klíma ťa potrebuje – greenfluencing v online priestore zamerala na nový pojem „greenfluencing“ a v tejto súvislosti spomenula, že tému životného prostredia pomáhajú rozširovať aj známe osobnosti – novinári, moderátori, umelci, či športovci.
Mediálny obraz Grety Thunbergovej vo weboch slovenských denníkov – to bol názov príspevku Márie Stankovej, ktorá sa v ňom zamerala práve na osobnosť mladej dievčiny, ktorá poukazuje na problémy životného prostredia.
Peter Kubínyi sa v príspevku Celebrity versus planéta Zem zaoberal otázkou, či sa médiá dostatočne venujú otázkam životného prostredia. Ako vyplynulo z jeho príspevku, v skúmaných mainstreamových týždenníkoch venovali 27 ráz viac priestoru celebritám než problémom našej planéty.
Danuša Serafínová sa v príspevku Tri zastavenia v Bratislave na stránkach Pressburger Zeitung zaoberala tematikou životného prostredia a jej obrazu v konkrétnych novinách v minulosti.
Posledný príspevok predniesol Adam Solga na tému Reflexia kauzy skládka odpadov v lokálnych masmédiách v Pezinku.
Trojkilometrovej cyklotrasy, ktorá bude spájať mestá Martin a Vrútky, sa zrejme tak rýchlo nedočkáme. Termín odovzdávania projektu je naplánovaný na február 2021, avšak už dnes spoločnosť Doprastav avizuje predĺženie stavebných prác. Mesto Martin napriek tomu zhotoviteľovi objektu cyklotrasy pokutu neudelí.
Súčasťou navrhovanej cyklistickej cestičky sú aj dva mosty a jeden podjazd – zrekonštruovaný most Jordán v Priekope (SO04) a druhý novovybudovaný cyklomost Priekopská (SO03), ktorý povedie ponad rieku Turiec smerom k základnej škole Hany Zelinovej vo Vrútkach. Podjazd (SO02) je umiestnený pod dvomi cestnými mostami smerom od nábrežia Turca Pltníky k Čachovskému radu.
,,Práce na označených objektoch SO03 a SO02 si vyžadujú stabilné klimatické podmienky, ktoré, žiaľ, v tomto a nadchádzajúcom zimnom období nie je možné zabezpečiť,“ uviedla pre Webjournal hovorkyňa mesta Martin Zuzana Kalmanová.
S príchodom zimy sa práce na cyklotrase pozastavia, čo môže spôsobiť mierny časový sklz. V prípade, že spoločnosť Doprastav bude potrebovať predĺžiť termín kvôli klimatickým podmienkam alebo iným objektívnym dôvodom, tak im mesto Martin vyjde v ústrety.
„Nová cyklocestička bude osvetlená a je bezpečne naprojektovaná.“
Na facebookovej stránke Martin – naše mesto bez cenzúry, obyvatelia prejavili obavy spojené s trasovaním cyklocestičky, ktorá vedie po pravom nábreží rieky Turiec. Necítia sa bezpečne v blízkosti sídliska Záturčie a taktiež varujú pred možnými problémami v prípade povodňových aktivít rieky.
„Nová cyklocestička bude osvetlená a je bezpečne naprojektovaná. Niet sa čoho obávať. Čo sa týka projektovania cyklotrasy, vychádzali z potvrdených dlhodobých stavov výšky hladiny a vodného toku rieky Turiec. V prípade mimoriadnych situácií zvýšenia vodnej hladiny rieky budú situáciu v spolupráci so Správou povodia Váhu monitorovať a pre zabezpečenie bezpečnosti cyklistov bude cyklocestička v tomto období uzavretá,“ vysvetlila Z. Kalmanová.
Zakladateľ združenia Reštart Martina a administrátor facebookovej stránky ,,Martin – naše mesto bez cenzúry“ Milan Ftorek, ktorý dlhodobo trasy presadzuje, súhlasí s názorom, že tento variant je pre výstavbu najlepší: ,,Čo sa týka trasovania, verím, že inštitúcie spolupracovali s kvalifikovaným tímom odborníkov a vybrali najvhodnejší možný variant. Samozrejme, každá rieka, vrátane Turca, sa z času na čas môže stať hrozbou, no v súčasnosti máme k dispozícii celý rad rôznych protipovodňových opatrení a systémy včasného varovania, takže si nemyslím, že umiestnenie cyklotrasy pozdĺž rieky je zlý nápad, skôr naopak.“
Ak sa všetko podarí, tak už na jar obyvatelia miest Martin a Vrútky budú môcť využívať nový cyklochodník.
„Nemôžeme umenie ignorovať. Tri mesiace počas korony sme boli zatvorení a len čakali na ďalší vývoj. Začali sme skúšať, no opäť našu činnosť stopli,“ aj to tvrdí zakladateľka ochotníckeho divadelného súboru Neochotníci, Emma Vičanová, pôsobiaca v komunitnom centre ARTA Piešťany, ktorých činnosť rovnako, ako mnohých iných, poznačila pandémia koronavírusu.
Koronakríza, prerozdeľovanie financií a pozastavenie dotácií v umeleckej sfére mnohých zrazila k zemi. Pomocná ruka kultúre sa však na program vlády dostala len nedávno. Mnohí kreatívci, autori, divadelníci, fotografi, literáti museli siahnuť po opatreniach brániacich krachu, napríklad v podobe pôžičiek.
Štátne a väčšie renomované divadlá si pozornosť divákov držali predovšetkým živými prenosmi starších inscenácií na sociálnych sieťach, aktivitami s online publikom a diskusiami; zatiaľ, čo sa skúšky konali iba v obmedzenom režime. Piešťanskí ochotníci však prístup k streamovaniu cez internet nemali; priestory, v ktorých fungovali, boli zatvorené: „Počas korony sme sa stretli s mnohými komplikáciami. Najprv sme asi tri mesiace ostali odstavení a len čakali, čo bude. Celé leto sme skúšali, teraz dolaďujeme detaily v dvoch hrách, bohužiaľ, prišli nové opatrenia,“ priblížila zakladateľka ochotníckeho súboru Emma Vičanová.
„História ochotníctva v Piešťanoch je bohatá, no veľmi nešťastná.“
Súbor sa ašpirujúcej študentke VŠMÚ podarilo založiť ešte na jeseň 2019 pred pandémiou. V pláne bolo aj zakladanie občianskeho združenia. Vtedy žiadala primátora o priestory, ktorý súhlasil, s príchodom COVID-u 19 však divadlá a ostatné umelecké sféry, sa v očiach administratívy stali zrejme menej dôležitými. Spomína aj históriu divadelníctva v Piešťanoch: „V súčasnosti zakladáme OZ, problémom sú však financie, keďže naša skupina je zložená zo študentov (zväčša neplnoletých). Buď vstupný poplatok uhradíme sami alebo požiadame o pomoc Piešťancov, ktorí chcú, aby to v našom meste divadelne žilo. Po založení OZ sa, pevne verím, rozbehneme naplno. Nechcem, aby sme boli len ďalším pokusom. História ochotníctva v Piešťanoch je bohatá, no veľmi nešťastná. Zatiaľ sa skončila v roku 2005 a je mi cťou snažiť sa pokračovať v roku 2020. Hádam sa história nebude opakovať. Zakladať divadelný súbor je zložité. Zakladať divadelný súbor počas celosvetovej pandémie je šialený nápad – to je však na tom celom veľmi vzrušujúce.“ Výsledné zabezpečenie priestorov napokon nezaistilo mesto Piešťany, ale kultúrno-komunitné centrum ARTA.
Zmeny nariadení, odporúčaní a príkazov vlády sťažovali scenár vývoja každému rovnako, vyrovnávanie sa už bolo iné. Samostatné divadlo s veľkosťou Slovenského národného divadla či Divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave nevyhnutne nepotrebovali riešiť otázku prežitia. Kultúra však podľa E. Vičanovej nestagnovala: „Divadlu veľmi pomohli profesionálni režiséri – Roman Maroš a Eduard Kudláč. Vďaka nim mali naše skúšky štruktúru. Roman Maroš sa ujal režírovania jednej z jednoaktoviek, Eduard Kudláč zasa zabezpečil workshop a doladenie chýb.“ Umelci si pomohli navzájom, bez nároku na honorár.
Práve honoráre vyvolávajú rozpory. Nadviazaním na úvodné financovanie, zakladateľka divadelného súboru odpovedala na to, či je Bratislava skutočne uprednostnená pred ostatnými: „To, z akého mesta pochádzate, vašu umeleckú hodnotu neformuje. Máte však sťažené možnosti. Súťažiť s Bratislavou je isteže náročné, ale nie úplne nemožné“. Zároveň vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím pozastavenia dotácií: „Nepodporujem rozhodnutie Bratislavského kraja. Bratislavu často nazývame aj akýmsi kultúrnym centrom. Kultúra nie je iba zábavka, hoci ju tak veľa politikov vníma. Nie sú ňou ani seriály treťotriednej produkcie. Nie je tu preto, aby sme si po tej ,,skutočnej” práci oddýchli. Kultúra má výchovnú a estetickú funkciu. Má upozorniť, varovať, vyjadriť názor, šokovať, naplniť. Veľa ľudí sa na nej nadrie. Bez kultúry by sa nám žilo ťažšie.“
„Nemôžeme umenie ignorovať.“
Funkcie umenia sa naplno preukázali v čase, keď bolo treba vyhľadávať rozptýlenie z izolácie, či karantény. Úlohu pôsobenia umenia na psychiku v období, keď je najväčšmi nutné ostať v pokoji, vyjadrila Emma Vičanová nasledovne: „Keď som počas karantény sledovala divadelné záznamy, všimla som si, že ich bežne so mnou sledovalo veľké publikum. Na hodinu a pol ste úplne zabudli, že za oknami zúri vírus. Divadlo, literatúra, hudba majú ozdravný účinok, formujú nás, pomáhajú nám prekonať ťažké situácie. Je mi veľmi ľúto, že si to poslanci neuvedomujú, že ju odsúvajú na druhú koľaj. Keď si bežní ľudia pozrú všetky umelecké profesie a zistia, koľko ľudí pracuje v zákulisí, možno pochopia, že odstavenie dotácií alebo pandemická situácia skutočne kultúru zabíja. Kultúra potrebuje pomoc, nedovoľme jej skončiť. Hoci je súčasná situácia veľmi zložitá, nemôžeme umenie ignorovať.“
Autorka: Mária Juríková Foto: Emma Vičanová/ARTA, Martin Kulich
Motoristom jazdiacim z Trenčína do Prievidze svitá na lepšie časy. Dlho odkladaná rekonštrukcia cesty I. triedy v úseku Chocholná – Velčice, Mníchova Lehota konečne dostala zelenú. Cesta známa aj ako „panelka“ trápila šoférov už dlhé roky.
„Do Trenčína chodievam často, tento úsek cesty je hrozný. Cesta je v katastrofálnom stave,“ posťažoval sa vodič Adam. Jeho slová potvrdzuje aj šoférka Jana: „Všade sú výmole, človek musí ísť veľmi pomaly, aby si nepoškodil auto.“ Čo však môže byť pozitívnou správou pre všetkých obyvateľov Trenčína, okolitých dedín, ale najmä vodičov motorových vozidiel jazdiacich po tejto trase je to, že Trenčiansky samosprávny kraj dostal 18. augusta 2020 platné stavebné povolenie a verí, že práce na tomto úseku sa čoskoro rozbehnú.
„Trenčianskej župe modernizácia spomínanej cesty nie je ľahostajná, aj preto sme viackrát iniciovali a boli účastní na pracovných stretnutiach,“ potvrdil pre Webjournal snahu o vyriešenie problému Matej Plánek z kancelárie predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja. TSK však vyjadruje súčinnosť vo všetkých činnostiach spojených s rekonštrukciou spomínanej cesty, konkrétny plán je však v rukách Slovenskej správy ciest.
„Samotné práce budú organizované v polovičnom profile komunikácie, po úsekoch maximálne po 500 metroch. Rekonštrukcia je v zmysle projektovej dokumentácie plánovaná na 18 mesiacov,“ objasnila uskutočnenie opravy tohto úseku hovorkyňa Slovenskej správy ciest Lucia Karelová. Presné dátumy začiatku rekonštrukcie zatiaľ nie sú známe, pretože ministerstvo v súčasnosti kontroluje pripravované súťažné podklady. „Po ich odsúhlasení vypíšeme súťaž na zhotoviteľa prác,“ uviedla. Predpoklad podpísania zmluvy so zhotoviteľom rekonštrukcie sa odhaduje na jar roku 2021.
Strach. Hnev. Smútok. Samota. Ľudia bojujú s týmito pocitmi každý deň. Avšak pandémia nového koronavírusu tieto emócie ešte zintenzívnila. Linky pomoci v poslednom období zaznamenávajú obrovský nárast kontaktov so žiadosťami o pomoc.Depresia a úzkosť patria medzi najčastejšie psychické problémy. Ako si zachovať „chladnú hlavu“ počas koronakrízy? Ako zabrániť strachu, aby ovládal náš život? Je téma psychického zdravia stále tabu téma na Slovensku? K týmto témam sa vyjadrili odborníci z tímu Ipčko.sk.
Na Slovensku funguje niekoľko liniek pomoci, ktoré poskytujú pomoc ľuďom v núdzi. Jednou z nich je aj internetová psychologická poradňa IPčko.sk. Podľa posledných údajov zaznamenala táto poradňa až päťnásobný nárast kontaktov žiadajúcich o pomoc. „Za prvý polrok tohto roka nás kontaktovalo približne 20 000 ľudí, čo bol priemerný počet kontaktov za celý rok 2019,“ uviedol pre Webžurnál psychológ a programový riaditeľ občianskeho združenia IPčko Marek Madro. V súvislosti so zvýšeným počtom kontaktov muselo IPčko rozšíriť svoj tím z pôvodných 40 odborných psychológov na 60. Od konca apríla rozšírili aj svoj portál, okrem chatovej poradne funguje aj Krízová linka pomoci.
Marek Madro ďalej hovorí o strachu ako o prirodzenej emócii pri nových skúsenostiach. „Je úplne normálne, že počas pandémie pociťujeme obavu či nepokoj. Nadmerný a nebezpečný strach nastáva vtedy, keď nám zabraňuje v žití nášho života a ohrozuje nás alebo ostatných. Síce je táto situácia nová a desivá, musíme si uvedomiť, že nebude trvať navždy.“ Dôležité teda je, aby sme sa pokúsili zachovať pokoj. Ak však cítime, že tieto pocity stále pretrvávajú, mali by sme vyhľadať odbornú pomoc.
Pripustiť si, že potrebujeme pomoc je síce ťažké, no veľmi dôležité. Osamelosť a neistota priniesla do životov niektorých ľudí silné suicidálne myšlienky. „Dôvodov na samovraždu býva veľa. Malých, ktoré zostali v nás a nesieme si ich so sebou až dovtedy, keď už nevidíme cestu, kam ďalej ísť,“ hovorí Zuzana Juráneková, ktorá je súčasťou tímu IPčko. V takej situácii je dôležité nezostať sám. Hovoriť o svojich pocitoch. Zdôveriť sa buď niekomu blízkemu, komu dôverujeme alebo kontaktovať odborníka. Dôležité je nájsť v sebe silu a vôľu pokračovať ďalej a nevzdávať sa. „Denne nás kontaktuje asi 120 mladých ľudí, avšak kontaktujú nás aj dospelí či seniori,“ hovorí M. Madro. Linka teda nefunguje iba pre určitú vekovú kategóriu, ale môže sa na ňu obrátiť naozaj každý. Nezáleží na veku ani na probléme.
K téme koronavírusu a jeho následkom na psychickom zdraví sa vyjadrili aj niekoľkí študenti. „Na mňa pandémia až taký dopad nemala. V súčasnosti bývam v byte s mojimi kamarátmi, takže mám aj sociálny kontakt. Avšak chýbajú mi posedenia v kaviarňach či reštauráciách a cestovanie. Môj priateľ študuje v Brne, čo je asi jediná vec, pri ktorej som pocítila, že ma táto situácia obmedzuje,“ hovorí študentka žurnalistiky Lucia. Ďalej pokračuje jej spolužiak Denis: „Samozrejme, že som nebol nadšený z tejto situácie, ale neberiem ju tragicky. Snažím sa zamerať na činnosti, ktoré môžem robiť aj v tomto čase. Treba sa sústrediť na pozitívne veci, hoci aj maličkosti, potom ide všetko ľahšie. Obmedzenie som najviac pocítil pri cestovaní do zahraničia, keďže sa situácia zmenila zo dňa na deň, musel som svoje cesty zrušiť.“
V poslednom čase téma duševného zdravia prestala byť tabu, no stále sa o nej nehovorí dostatočne. Povedomie ľudí o existencii liniek či portálov, ktoré poskytujú pomoc ľuďom so suicidálnymi myšlienkami, je stále nízke. „Existuje veľké množstvo ľudí, ktorí sa kvôli stigme boja vyhľadať odborníka. Ktorí sa k nemu ani nedostanú, pretože ich nie je dostatok,“ vyjadrila sa Z. Juráneková.
Kontakty na krízové linky a poradne na pomoc ľuďom v núdzi:
ipcko.sk –
anonymná a bezplatná internetová linka dôvery pre mladých ľudí, funguje
každý deň od 7:00 do 24:00
dobralinka.sk – anonymná
a bezplatná internetová linka dôvery pre mladých ľudí so zdravotným
znevýhodnením, funguje každý pracovný deň od 15:00 do 20:00
pomoc.sk –
anonymná a bezplatná združená linka pomoci, funguje každý deň od 18:00 do
22:00
linkadeti.sk – chat
Linky detskej dôvery, funguje každý deň od 14:00 do 19:00
Linka
detskej istoty– 116 111 – nonstop, bezplatná,
anonymná linka pomoci pred deti a mládež
Linka
detskej dôvery – 055/234
72 72 – anonymná linka pre deti dostupná každý pracovný deň od 14:00 do
20:00
Linka Nezábudka – 0800 800 566 – bezplatná telefonická linka dôvery
Chaos v súvislosti s papierovými potvrdeniami majú aj tento školský rok nielen študenti a rodičia, ale aj školy. V októbri minulého roka prišlo Ministerstvo školstva so správou, že papierovým potvrdeniam o návšteve školy na rodinné prídavky je koniec, hoci úrady minulý rok tieto potvrdenia ešte prijímali.
„Ako to teda vlastne s tými potvrdeniami je? Myslela som si, že to už netreba, no moja referentka mi to dala so slovami, že ona sama nevie, či to treba alebo nie,“ pýta sa študentka Monika na sociálnej sieti v skupine študentov Univerzity Komenského. Nie je jediná, kto v tom nemá jasno. Odpovede v komentároch sú nerozhodné; niektorí majú skúsenosť, že potvrdenia už netreba, iní boli na úrade aj tento rok. „Podľa mojej skúsenosti je prax slovenskej digitalizácie taká, že aj naďalej treba priniesť papier,“ zhrnula študentka Veronika.
Zmätení sú aj rodičia. „Minulý školský rok úrad ešte bral potvrdenia o návšteve školy, tento ma úradníčka vyhnala s tým, že načo?“ krúti hlavou Zuzana, matka stredoškoláka. „Na úrade som čakala pol hodiny medzi ľuďmi, ktorí tiež priniesli svoje potvrdenia; a úplne zbytočne.“
Isté si nie sú ani školy. Kým jedno zo žilinských gymnázií papierové potvrdenia tento rok vôbec nevydávalo, študijné oddelenie Univerzity Komenského poskytlo potvrdenie na rodinné prídavky takmer každému študentovi. Školy, tak ako aj študentov, môže zmiasť práve fakt, že papierové potvrdenie je stále dostupné na stiahnutie na oficiálnych stránkach.
„Na úrade som čakala pol hodiny medzi ľuďmi, ktorí tiež priniesli svoje potvrdenia; a úplne zbytočne.“
A čo na to Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny? „Papierové potvrdenia o návšteve školy sa od 1. septembra 2020 od klientov už nevyžadujú,“ objasnila pre Webjournal.sk situáciu ich hovorkyňa Mária Hrehová. Výnimkou je len štúdium v zahraničí. Tiež podotýka, že tento rok na úrad chodí s papierovými potvrdeniami už len malé percento klientov, ich počet sa výrazne znížil.
Pôvodným potvrdeniam na rodinné prídavky teda už skutočne odzvonilo, napriek tomu sa študenti papierových potvrdení o návšteve školy úplne nezbavia. Stále ich potrebujú napríklad pre banku, ak majú otvorený študentský účet, či na brigádu, ak ide o prácu na dohodu pre študenta.
Oslavy na izbách, z ktorých študenti rozospatí utekajú priamo na prednášky, nekonečné rady v jedálni na vyprážaný syr a preplnené autobusy, to všetko je minulosť. Univerzity v súvislosti so zlou epidemiologickou situáciou prešli na online výučbu a študentov vyzvali, aby dobrovoľne opustili internátne izby. Ako informovala Univerzita Komenského, k 5. októbru 2020 zostalo na internátoch len 2 340 ubytovaných, predovšetkým zo zahraničia. Ako budú internáty postupovať v prípade zhoršenia situácie, budú musieť títo študenti nasilu odísť?
„Ak by sa stalo, že Regionálny
úrad verejného zdravotníctva pre nepriaznivý epidemiologický trend nariadi na
internátoch karanténu a uzavrie ich, ubytovaní budú povinní podrobiť sa
jej. Tomu by sme radi predišli. V zariadeniach Univerzity Komenského býva
približne 8 000 študentov, starostlivosť o taký obrovský počet ľudí by bol
nezvládnuteľným náporom na zamestnancov internátov,“ povedala pre Webjournal
hovorkyňa Univerzity Komenského, Lenka Miller a zdôraznila dôvody, prečo bol
potrebný odchod väčšiny študentov.
„Študenti, ktorí sú v karanténe
alebo v izolácii, dostávajú stravu trikrát denne, zamestnanci sa im
starajú o bežné potreby a hygienické podmienky. To je zvládnuteľné
pri menších počtoch, ale ak by sa choroba nekontrolovateľne rozšírila, tento
scenár si nevieme predstaviť,“ upresnila.
Ako vyzerala individuálna karanténa na internátoch? V krátkosti ju priblížila Natália, študentka Prírodovedeckej fakulty UK : „Keď som sa dozvedela, že musím ísť do karantény, bola som vo svojej bunke sama. Ubytovacie oddelenie informovalo spolubývajúce a pripravili im náhradnú izbu. Spýtali sa ma, či mám záujem o donášku jedál na izbu. Keďže som mala dostatok potravín, túto možnosť som odmietla. Bolo to pre mňa ťažké, nemám rada samotu a zároveň som sa bála výsledku testu. Ten bol, našťastie, negatívny.“ Natália za nedostatok považuje chýbajúci telefónny kontakt a pomerne zdĺhavú komunikáciu prostredníctvom emailu.
V súčasnosti internáty evidujú piatich nakazených koronavírusom. Oficiálna stránka UK ďakuje všetkým študentom, ktorí dobrovoľne internáty opustili a tým zabránili vzniku potencionálneho ohniska. Zároveň vyzýva ubytovaných, aby rešpektovali prísne nariadenia.
Finančné straty športových klubov za sedem mesiacov koronakrízy sa nevyhli ani americkému futbalu na Slovensku. Klub Bratislava Monarchs prišiel po zrušení ligy o svojho najväčšieho sponzora. Napriek tomu zatiaľ krízu v športe prežili všetky aktívne kluby na Slovensku, potvrdzuje to Slovenská asociácia amerického futbalu.
Dostanú pomoc od štátu? Rezort školstva sľubuje, že pomôže aj klubom amerického futbalu postihnutým koronakrízou, ak budú vedieť vydokladovať svoje straty. Jedným z nich môže byť Bratislava Monarchs. Klub prišiel o hlavného sponzora a keďže dlhodobo pôsobí aj v zahraničí, výrazne im to komplikuje situáciu. Doposiaľ nevedia povedať, kde budú pôsobiť budúcu sezónu. „Bohužiaľ, asociácia nám nepomohla,“ tvrdí prezident klubu Jozef Pito. Naopak, Slovenská asociácia amerického futbalu tvrdí, že pomohla všetkým klubom odpustením registračných poplatkov za hráčov či – pokiaľ ide o klubové poplatky, predĺžili splatnosť bez hrozby poplatkov z omeškania. Okrem toho nadviazala užšiu spoluprácu s klubmi na projekte „Hraj Flag futbal“, ktorý dodatočnou finančnou dotáciou podporilo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR a dvojnásobne zvýšila objem finančnej podpory pre mládežnícke aktivity klubov.
Ministerstvo
školstva, vedy, výskumu a športu finančne pomáha počas roka športovým klubom či
zväzom, vrátane Slovenskej asociácie amerického futbalu, prostredníctvom
príspevkov na projekty. Tento rok prispelo napríklad na projekt „Hraj
Flag futbal“ sumou 10 000 eur.
„Náš model financovania dlhodobo staviame najmä na ,,projektovej báze“, to znamená, že každý projekt (aj liga) je postavený tak, aby svoju činnosť vedel financovať z príjmov, ktoré sám vygeneruje,“ priblížil Juraj Sopkuliak zo Slovenskej asociácie amerického futbalu. To, podľa jeho slov, pomohlo asociácii zvládnuť doterajšiu krízu. „Zároveň nám pomohol fakt, že už dlhodobo prevádzkové náklady na chod SAAF tlačíme na minimum, napríklad v prípade prevádzky sme boli v šetriacom móde ešte pred koronou,“ dodal Juraj Sopkuliak.
Slovenská reprezentácia v americkom futbale.
Dôležité
bude, ako sa asociácia a kluby zachovajú po korone. Americký futbal na
Slovensku sa musí pokúsiť dostať do povedomia verejnosti. Zatiaľ čo SAAF to
robí na projektovej báze, Roman Pudmarčík, hráč Bratislava Monarchs, hovorí o nevyhnutnosti
záujmu médií o tento šport. „Kľúčové
je dostať informácie o americkom futbale medzi čo najväčší počet ľudí.
Prospešne teda vnímam rôzne podcasty, instagramové účty, alebo video kanály,
ktoré sa mu venujú. Najviac z môjho pohľadu môže pomôcť, ak sa americkému
futbalu budú venovať celoštátne médiá, čo sa zatiaľ, žiaľ, nedeje,“ tvrdí R.
Pudmarčík. Rovnako dôležité je podľa jeho slov aj vzdelávanie ich publika, čo
Monarchs riešia živým komentárom počas zápasov a vysvetľovaním
jednotlivých akcií. Podľa ďalšieho hráča Monarchs, Gorazda Lazoríka, bude pre
prežite amerického futbalu na Slovensku dôležité zvládnuť generačnú výmenu,
teda nahradiť odchádzajúcich starších hráčov mladými.
Takto podporuje rezort školstva projekty amerického futbalu: Projekt „Hraj Flag futbal“ (flag football-bezkontaktná verzia športu) má spopularizovať šport v jednotlivých regiónoch, najmä medzi školopovinnými deťmi. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky vyčlenilo dodatočnú pomoc vo výške 10 000 eur a ďalej projekt podporila Dotácia z rozpočtovej rezervy predsedu vlády SR vo výške 5 000 eur. Okrem tohto projektu dostala asociácia na fungovanie v roku 2020 z Ministerstva školstva 30 000 eur.
Ako sa vypočítava podpora klubom: Národný program pre rozvoj športu v SR obsahuje finančné zdroje pre súťažné športy. Tieto sa potom na základe výpočtového mechanizmu prerozdeľujú jednotlivým subjektom. V tomto roku dosiahla miera prerozdelenia týchto zdrojov výšku 80 percent zdrojov programu a pravidelne sa zvyšovala, avšak v súčasnej situácii ministerstvo nevie predpovedať, či sa zvýši aj pre budúci rok. Výpočtový mechanizmus má kritériá pre prerozdelenie financií jednotlivým zväzom a asociáciám. Patria k nim počet aktívnych hráčov, medzinárodné úspechy či záujem verejnosti.
