máj 2022

Ako sa z bezpečnostného analytika stala pravá ruka premiéra

Manažér, bezpečnostný analytik, vyšetrovateľ, copywriter, aj poradca. Osobnosť za oponou, vyštudovaný doktor práv a filozofie. Spoznal na vlastnej koži pravidlá i zákutia ázijského obchodu a kultúry. Predtým pôsobil ako bezpečnostný analytik v oblasti organizovaného zločinu na Slovensku. Nedávno sme ho mohli vidieť v úspešnom televíznom seriáli. Príjemný spoločník na debatu, odborne zdatný, ktorý pútavo skladá slová do zaujímavých myšlienok.

Takýto je 44-ročný Peter MAJTÁN, v tomto čase aj tajomník poradcov Predsedu vlády SR.

Ste poradcom premiéra. Považujete to za váš kariérny strop?
Pre úplnosť, už nie som len poradca predsedu vlády, ale aj tajomník zboru poradcov. Manažujem a riadim zbor, kde sú členovia zaoberajúci sa aktuálnymi témami. Som v priamom kontakte s premiérom, čo je vážna a zodpovedná úloha. Počas mojej profesijnej kariéry som ale zažil viaceré dramatické povolania. Bol som generálny riaditeľ a predseda predstavenstva v ázijskej obchodnej spoločnosti s tisíckami zamestnancov, desiatkami výrobných fabrík po celej Ázii. A to bola síce neporovnateľná, ale oveľa náročnejšia práca. Pracovať pre premiéra je veľmi zaujímavé. Je to pre mňa určite česť a taký prvý kontakt s politicko-manažérskou prácou.

Spomenuli ste vaše pôsobenie na nevšednom manažérskom poste v Ázii. Ako ste sa k tomu dostali?
Do Ázie som pôvodne vôbec nemal ísť. Na prácu do tejto spoločnosti ma zavolali cez agentúru, tá ma odporučila a pozvala na pohovor, kde si ma vybral priamo zástupca investorov. Tvrdili mi, že idem do silnej pracovnej skupiny, kde budem pôsobiť rok a v segmente projektový manažment. Mal som skúsenosti s obchodom a marketingom, ale až v poslednom kole som sa dozvedel, že pôjde o trh ázijský. Za rok som sa vypracoval z člena projektového manažmentu na riadiacu pozíciu. Mal som pod sebou 30-tisíc ľudí.

Je to poriadna armáda. Aké ťažké bolo adaptovať sa aj na prostredie s úplne odlišnou kultúrou a mentalitou?
Keď som zistil, že idem do Ázie, bolo to ako na hojdačke. Striedali sa vo mne očakávania, znechutenia i prekvapenia. Zvažoval som dokonca, že tam ani nepôjdem a že sa celého projektu vzdám. Nakoniec som si povedal – oukej, je to výzva a vyšiel som zo svojej komfortnej zóny. Ukázalo sa, že o Číne ako o krajine som mal úplne mylné predstavy. Nie je to nerozvinutý štát, kde nič nefunguje. Ľudia sú veľmi pracovití a flexibilní, veď je to krajina technológií a inovácií. Funguje tam úplne iný princíp obchodovania, komunikácie, zdvorilosti a obchodnej diplomacie. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa adaptoval, osvojil si tieto princípy a najmä – kým som to pochopil. Mal som veľkú výhodu, dostal som tlmočníka, ktorý mi prekladal z mojej rodnej reči do čínštiny a naopak. Bol to rodený Číňan, veľmi dobre sme vychádzali a pomáhali si. On sa zdokonaľoval v slovenčine a ja som nasával prvé čínske slová, ale aj kultúrne rozdiely a spôsoby komunikácie pri obchode medzi Európou a Áziou. Vytvorili sme si celkom priateľský vzťah a dodnes sme v kontakte.

V čom je obchodná stratégia v Číne iná než v našom, európskom priestore?
Predovšetkým v spôsobe komunikácie. Prvýkrát, keď som šiel na obchodné rokovanie, snažil so sa vystupovať ako profesionál. Vedel som, čo chcem dosiahnuť, na stretnutie som bol pripravený. Keďže som mal najvyššie postavenie v rámci obchodu, rokoval som o cenách, stretával som sa s dodávateľmi. Podarilo sa mi uzavrieť spoluprácu – podpísali sme zmluvu, na všetkom sme sa dohodli. Keď sa ale mala začať realizácia, firma sa prestala ozývať a komunikovať. Nerozumel som tomu. Až vtedy som sa dozvedel, že síce zmluvu podpíšete a dohodnete sa na podmienkach, ale prejavom skutočného uzatvorenia obchodu je niečo iné. Spolu sa posadiť za jeden stôl a spoločne si vychutnať jedlo. A to sa pri spomínanej spolupráci nestalo, takže všetko stratilo platnosť.

Tvrdíte, že jedlo má v Číne veľkú moc – čím to je?
Pokrm je v ázijskej kultúre znakom priateľstva. Je to posvätná vec. Ázijská kultúra je úplne iná ako slovenská. Veľmi ma zaujala a venoval som jej priestor aj v mojom osobnom živote, nielen v spojení s prácou. Napríklad aj doslovný preklad čínskeho pozdravu znamená: „Jedli ste už?” Takže spoločná večera alebo obed za jedným stolom má pre ľudí oveľa väčšiu hodnotu ako zopár navonok veľmi dôležitých podpisov.

Ak by sa vám naskytla zaujímavá pracovná príležitosť, vrátili by ste sa do Ázie znova?
Hovorí sa, nikdy nehovor nikdy, ale asi už nie… Keď som z Číny pred desiatimi rokmi odchádzal, mal som možnosť zostať tam, predĺžiť si zmluvu na ďalších päť rokov, usadiť sa natrvalo. Ponúkli mi naozaj dobré podmienky, ale bol som dlho preč. Mám silný vzťah k nášmu krásnemu Slovensku, cnelo sa mi za domovom. Predsa len, po štyroch rokoch strácate väzby s ľuďmi, vzťahy prirodzene ochladnú.

Z Číny ste si priviezli životnú skúsenosť. Súhlasíte, že vám v žilách prirodzene koluje obchodnícka krv?
Neviem, ale čosi pravdy na tom zrejme bude. Už ako malý chlapec som sa hral na obchodníka, takže obchod mi bol vždy veľmi blízky. Veľmi rád som kreslil a fotil. Tiež som inklinoval k spravodlivosti a k právu, ale skôr k filozofii práva ako napríklad trestný alebo obchodný zákon. Filozofia ma zaujala asi aj tým, že som rád mudroval, aj počúval. Všetky tieto záujmy sa odzrkadlili v mojom živote a postupne ich aj realizujem. Dnes som vyštudovaný doktor filozofie, doktor práva a veľký doktor filozofie práva.

Prečo práve štúdium práva?
Keď som skončil strednú školu, väčšina spolužiakov išla na vysokú školu. Ja som si povedal, že chcem zarábať peniaze. Mal som sľubne rozbehnutú kariéru grafika. Pracoval som pre významnú grafickú agentúru na Slovensku, ktorá si ma vybrala už ako študenta strednej školy. Ale prišiel mi povolávací rozkaz a nasledoval rok vojenčiny. Neslúžil som v klasickej armáde, boli sme pridelení pod prezídium policajného zboru. Zaujalo ma to a povedal som si, budem policajt. Bolo to krehké obdobie ponovembrovej demokracie. Politika a právo sa vyvíjali, presne tak, ako nové zákony a princípy právneho štátu. Bol tu aj organizovaný zločin – v tom čase priamo prekvital. Dostal som sa do zvláštnej policajnej jednotky, tam som nabral veľa skúseností. Chcelo to mať aj zodpovedajúce právne vedomie, preto štúdium práva. Poznal som kriminalistiku a kriminológiu, vedné disciplíny, ktoré spolu súvisia. A chcel som sa hlbšie zaoberať trestným právom, nájsť v tom filozofiu a logiku. A keďže právo je spojené aj s politológiou, tak som si ešte dorobil doktorát z politológie. Naučil som sa, ako funguje život, právo a politika.

Televízni diváci vás poznajú aj z televízneho seriálu Mafiáni, ktorý verejnoprávna televízia po úspešnej premiére znova v súčasnosti ponúka.
Aj táto zaujímavá epizóda z môjho života bola jedna veľká náhoda. Spoznal som sa s Gustávom Murínom, s autorom, ktorý písal knihy o mafiánoch a ktoré som ja čítal. Zaujímali ma, pretože som sa v tom čase venoval tejto problematike. Takže som vedel, ako sa niektoré veci naozaj stali, že ich viem zrecenzovať a poprípade potvrdiť fakty, o ktorých som presne vedel. Raz sme sa stretli a povedal mi, že ide robiť seriál o mafiánoch. Že či by som mu nepomohol so scenárom, úpravami a korektúrami. Potom prišla požiadavka, či nebudem v niektorých epizódach dokonca účinkovať na obraze ako bezpečnostný analytik, keďže som sa tým nejaký čas živil. Nechal som sa nahovoriť. Dohodli sme sa na podmienkach, povedal som mu, ktorým témam sa chcem vyhnúť a začal som rozprávať na kameru o mafiánoch, ktorých som poznal, s ktorými som mal pracovnú skúsenosť.

Dostali ste aj nejaké negatívne odozvy či komentáre, ktoré sa vás týkali, spojené so seriálom?
Práve naopak. Moje vystupovanie prijalo „publikum“ veľmi fajn, pozitívne, z čoho som bol aj ja prekvapený. Ľudia ma zdravili v obchode, nie kvôli extra popularite, ale preto, že si spojili moju tvár so seriálom. Zdravili ma akože … zo slušnosti. Keď sa seriál premiéroval, mal veľký úspech. Teraz RTVS vysiela tretiu reprízu. Stávalo sa mi, že si ma na benzinkách odchytili pumpári, ktorí sa chceli o tom rozprávať. Tá doba ich zaujímala a veľmi to prežívali. Niekedy to bolo príjemné, niekedy naopak, cez čiaru. Chcel som, aby ten príbeh bol čo najreálnejší, aby čo najviac odzrkadľoval dobu, ktorú som aj ja prežíval. Verím, že sa to podarilo.

Do akej miery sa kryjú či bijú povolania kriminalista, vyšetrovateľ a poradca premiéra?
Diplomacia so štátnou ochranou bezpečnosti krajiny veľmi úzko súvisia. A ochrana a bezpečnosť bola aj moja vtedajšia práca. Nabral som praktické skúsenosti, spoznal som činnosti policajného zboru a zvláštnych činností. Moje súčasné pôsobenie v pozícii poradného zboru premiéra SR je akýmsi prirodzeným kariérnym posunom v mojom živote. Vždy som rád prijímal výzvy v spojení so skúsenosťami, ktoré som nadobudol. Čo sa týka politiky, myslím si, že ide o zdravé a užitočné spojenie. Poznám bezpečnostné zložky, viem ako v štáte fungujú. Poznám právo, politológiu a medzinárodné vzťahy, ktoré mám tiež vyštudované. Politika ma vždy zaujímala a fascinovala. Je to spojenie všetkých mojich skúseností v živote, aby som urobil pre Slovensko to najlepšie, čo dokážem.

Čo je na politike podľa vás najťažšie?
Spojenie s politikou je veľmi náročné. Strácate súkromie, strácate voľný čas, pribúdajú zodpovednosť, náročné úlohy, nové výzvy… Byť v politike je umenie, ale je to veľmi ťažká vec. A stále platí, že politika je aj veľké huncútstvo.

Autor: Nina Osvaldová
Foto: Archív Petra Majtána

Všetky dobrovoľnícke skúsenosti v živote sú zároveň aj novými príležitosťami. Presnejšie -hovorím o najväčšej študentskej neziskovej organizácii AIESEC fungujúcej už 74 rokov. Ponúka rozvíjanie tímových schopností a vodcovského potenciálu. Ako uvádzajú na svojej webovej stránke, AIESEC založili po druhej svetovej vojne siedmi ľudia z Európy, ktorým sa podarilo naplniť svoju víziu. A to spojiť mladých ľudí pre mladých ľudí – tak znie aj ich motto. 

Mladí lídri sa podieľajú na fungovaní organizácie spolu so svojimi tímami. Väčšinou ide o vysokoškolákov, ktorí nechcú len tak premárniť študentský čas, ale snažia sa ho využiť čo najužitočnejšie.

Študenti môžu skúsenosti z rôznych pozícií nadobudnutých v AIESEC využiť aj v reálnom živote. Takisto im to môže prihodiť nejaké body pri výbere na Erasmus.

Ako uvádzajú na svojej hlavnej stránke, rozrástli sa do viac ako 120. krajín. Medzi nimi je aj Slovensko. V našej krajine fungujú od roku 1993 a dnes ich nájdeme v troch mestách so štyrmi pobočkami, z toho dve sú v našom hlavnom meste. V Bratislave môžeme jednu z nich nájsť aj na Univerzite Komenského. Ďalšie sa nachádzajú v Nitre a v Banskej Bystrici.

Pre rozvoj mladých lídrov sú určené štyri tímy, ktoré každý mesiac spĺňajú určitý cieľ. Napríklad, jedna skupina ľudí pracuje na projekte, ktorého myšlienka sa zrodí na online alebo na osobných mítingoch. Poslednou ideou bolo – Ako zvládnuť stres. Na príprave obsahu a zviditeľnení projektu pre verejnosť pomocou sociálnych sietí pracovali celý mesiac. 

Každých šesť mesiacov sa dá vyskúšať inú pozícia v tímoch alebo usilovať sa o postup na vyššiu pozíciu.  Napríklad z člena tímu na post tímlídra. Alebo z tímlídra na manažéra. 

Prvý tím sa zaoberá rozvojom externého partnerstva. Členovia PR sa usilujú o komunikáciu a nadviazanie spolupráce s univerzitami na Slovensku. Študenti v ňom rozvíjajú svoje jazykové schopnosti a zlepšujú svoju prezentáciu pred ľuďmi tak, aby zaujali a nadviazali spoluprácu.

Ďalej majú aj marketingový tím, ktorý sa usiluje o promovanie udalostí na sociálnych sieťach a o zviditeľnenie organizácie. 

Tretí z nich má na starosti udržiavanie vzťahov s firmami, riešenie financií a sponzoringu. Je zameraný na oslovovanie sponzorov a nadviazanie spolupráce s nimi.

Posledný je zameraný na lokálne projekty pre stredné školy, ale aj na prípravu letných táborov pre deti a mládež.

Každý mesiac AIESEC ponúka vysokoškolákom aj webináre, na ktorých sa môže zúčastniť každý, kto má záujem nadobudnúť nové znalosti. Sú skvelým doplnkom popri školských povinnostiach. Tieto stretnutia sú napríklad o tom, ako správne komunikovať alebo ako sa pripraviť na obhajobu záverečnej práce. 

Pre členov tejto študentskej organizácie sú usporadúvané konferencie. Nesú sa v štýle firemného zasadnutia a workshopov, kde si študenti môžu vyskúšať aj takúto formu stretnutí. Organizuje ich skupina ľudí, ktorá má v tomto smere chuť zlepšiť svoje schopnosti. Ich úlohou je pripraviť zábavné a poučné akcie v každom ročnom období so špeciálnym hosťom z inej krajiny. Na takomto mítingu sa stretnú ľudia zo všetkých slovenských pobočiek, kde majú možnosť spoznať sa, porozprávať sa a čo to sa aj naučiť. Je to takzvaná studňa zážitkov, nekonečného naberania nových informácií a vytváraní nových priateľstiev.

Dobrovoľníctvo je činnosť pre zlepšovanie sa a získavanie skúseností. Existujú rôzne organizácie, ktoré fungujú na dobrovoľnej báze, stačí len pohľadať ich na internete a nemárniť čas zbytočnosťami. 

Autorka: Marína Gorobec

Fotografie: AIESEC Slovensko

Matica slovenská ako verejno-štátna ustanovizeň je dôležitou súčasťou našej kultúry. Málokto z nás však naozaj tuší, čo práca v podobnej inštitúcii znamená. Teodor Sitarčík, ktorý bol jej pracovníkom, o tom vie veľa.  

Matica si v jeho srdci zachovala miesto, aj keď sa jeho kariéra vybrala celkom iným smerom. „Stále som matičiarom a ani nerozmýšľam nad tým, že by tomu bolo inak.“  Dnes študuje na VŠMÚ a na tieto časy často spomína s úsmevom na tvári.

Ako ste sa dostali k práci v Matici slovenskej?

Začal som tam pracovať ešte počas štúdia na strednej škole v Banskej Bystrici.  Jeden z našich učiteľov, ktorý nás učil informatiku a viedol aj školský zbor, v tom čase zároveň pracoval ako tajomník Matice slovenskej. A ja ako jeho žiak a ako člen zboru, ktorý viedol, som mu začal pomáhať pri niektorých podujatiach, ktoré Matica Slovenská organizovala. Onedlho na to sa ma opýtal, či by som mal záujem pre nich pracovať. Neviem, či vo mne videl potenciál alebo ho zaujala moja snaha pomôcť pri organizácii a s rôznymi grafickými prípravami plagátov, ale takto nejako som sa stal členom tejto inštitúcie.

Je podľa vás ťažké sa ku takejto práci dostať?

V podstate to nie je také ťažké alebo aspoň v tej dobe, keď som tu začínal ja, to tak nebolo. Skôr je problém, že mnoho ľudí v takejto inštitúcii pracovať nechce.  Je to celkom podhodnotená práca, pretože Matica je veľmi málo dotovaná štátom. Ešte keď som tu začínal , bolo to o čosi lepšie ako dnes, pretože sa teraz rozpočet značne znížil a začalo sa, bohužiaľ, aj prepúšťať. Čiže dnes to je už asi o niečo náročnejšie. 

Aká bola vaša pozícia v Matici slovenskej a čo všetko zahŕňala?

V podstate všetko. Je tu málo pracovných pozícii, a tak to často dopadne ako niekde na obecných úradoch v menších dedinách, kde je jedna teta na všetko. Takisto sa aj moja práca krútila od administratívnych záležitostí a organizácie podujatí až po vyhodnocovanie správ a rozpočtov. Občas som bol iba šofér pre riaditeľa matičného domu. Preto mala moja pozícia aj neurčitý názov  – pracovník domu Matice slovenskej v Banskej Bystrici. 

Na aký projekt, na ktorom ste sa podieľali, ste najviac hrdý?

Najväčším a najkrajším projektom pre mňa bolo celkom určite natáčanie filmu Vizionári slovenskej slobody. Vznikol niekoľko rokov po tom, ako sme začali hrávať scénky s ďalšími matičnými ochotníkmi a pracovníkmi. Bolo to v rámci nášho voľného času a väčšinou sa týkali Štefánika, Štúra alebo iných významných historických slovenských osobností. Neskôr vznikla myšlienka, že natočíme práve tento film a aj scenár sa značne rozšíril. Film bol venovaný Štefánikovi a bol tak tretím filmom o ňom vôbec. Mne sa dostalo tej pocty hrať Štefánika ako tretí herec v histórii. Kúzelné na tejto produkcii bolo, že by sa dala prirovnať k vareniu z vody. Na projekt sme mali rozpočet okolo dvetisíc eur a za to sme aj vďaka pomoci dobrovoľníkov a láske všetkých, ktorí sa na tomto projekte podieľali, dokázali natočiť celovečerný film s veľkou hodnotou. To sa doteraz nepodarilo ani Ministerstvu kultúry, ktoré sa snažilo o podobný projekt. Bol to tiež film o Štefánikovi, ktorý mal mať premiéru na jeho sté výročie úmrtia, čiže v roku 2019. Odvtedy sú to už tri roky a film zatiaľ neuzrel svetlo sveta. No a my sme za pomerne nízky rozpočet a málo času, konkrétne dva mesiace, tento film dokázali vytvoriť. Ja to teda pokladám za veľký úspech.

Ako sa vám na tomto filme pracovalo?

Je jasné, už len pre naše obmedzené zdroje, že to bola čisto amatérska práca. Aj hercov, aj režisérov. Scenár písal predseda Matice slovenskej a robili sa už len menšie úpravy s ďalšími dramatikmi. Režisér bol zároveň kameraman, ktorý nič podobné dovtedy nerobil.  Bolo to veľmi zaujímavé a všetci sme sa vďaka tomu veľa naučili. Napriek tomu si myslím, že výsledok bol pekný. Odzrkadlilo sa na tom, že sme to všetci robili z lásky a z presvedčenia, že je to skutočne niečo hodnotné. Myslím, že môžeme byť hrdí na to, čo sme vytvorili. 

Čo je vašou obľúbenou časťou filmu?

Asi to bude jeden z úvodných obrazov, v ktorom sa Štefánik stretáva s Aristidom Briandom, ktorý bol vtedajším ministrom vo Francúzsku. V tejto scéne, aj keď dosť neurčito, vidieť, aký naozaj bol. Skutočne veľmi sofistikovaný a múdry muž, ktorý vedel, ako dosiahnuť svoje ciele. Asi to vo filme veľmi nevidno, ale pre tých, ktorý o ňom majú niečo načítané, vedia, že bol veľkým milovníkom žien. Nielen v tom zmysle, že on miloval ženy, ale aj ony milovali jeho. Na veľa pozícii sa dostal práve preto, že sa vedel spriateliť a zblížiť s významnými ženami. Z tohto dôvodu spoznal aj onoho francúzskeho ministra. Konkrétne, vďaka Madame de Jouvenel. No a takýchto príbehov je strašne veľa. Napríklad, jeden veľmi zaujímavý, ktorý vo filme, bohužiaľ, nie je, je o tom, ako zavítal po prvýkrát do Francúzska. Okrem toho, že bol vojak, bol najmä astronóm, a bol aj jedným z prvých mužov, ktorí začali zavádzať predpoveď počasia a astrológiu v letectve. Prišiel ako chudobný Slovák do Francúzska. Nie z veľmi chudobnej rodiny, ale v porovnaní s vtedajším Francúzskom stále chudobný. Mal posledných pár frankov v kapse a potreboval si nájsť dobrú prácu, a tak si za posledné peniaze kúpil parádny frak, aby vyzeral ako bohatý a dôležitý muž. Prišiel pred palác vtedajšieho veľkého hodnostára a videl, že ho strážia. S veľkým sebavedomím vpochodoval cez bránu. Stráže ho pustili, prišiel dovnútra a to toho hodnostára tak ohúrilo, že mu dal prácu v jednom z najväčších planetárií. Bol to určite obdivuhodný človek.

Prečo by si tento film mali ľudia pozrieť? Čo by na ňom diváka najviac upútalo?

Určite preto, že napriek tomu, že Štefánik je jeden z najvýznamnejších Slovákov histórie, vo všeobecnosti o ňom ľudia vedia pomerne málo. Bol obdivuhodný a bez neho by dnes ani Slovensko, Česko, či Európa nevyzerali tak, ako ich poznáme. Chcem tým iba povedať, že sa o ňom vie pomerne málo a ešte menej sa o ňom učí. Tento film je teda určený v prvom rade študentom, najmä stredných, ale aj základných škôl. Je natočený skôr ako hraný dokument, v ktorom vidno Štefánikov prínos a myslím si, že im to môže niečo dať.

V čom je podľa vás Matica slovenská prínosná a dôležitá?

Je veľmi jedinečnou inštitúciou na Slovensku a jedinou svojho druhu. Je to verejno-štátna ustanovizeň a podobné inštitúcie, ako máme my Maticu slovenskú, má len veľmi málo štátov. Značne podporuje a vyzdvihuje vlastenectvo, vzdelanosť a lásku k našej národnej kultúre. Nepôsobí len na jednom mieste, ale má svoje miestne odbory, ktoré sú v princípe asi v každej piatej dedine naprieč Slovenskom. Preto má aj veľa členov, ktorí majú radi svoj štát a chcú preň niečo urobiť. 

Spolupracovali ste aj na iných zaujímavých projektoch?

Tých projektov bolo viac. Zaujímavé bolo, keď sme sa snažili vystaviť bustu Štúra v Štúrove. Takto to neznie veľmi zaujímavo, ale vedieť, čo všetko za tým bolo, je celkom komické. Ide o bustu pomerne veľkých rozmerov a je priamo pri Dunaji. No a jeden poslanec za mesto Štúrovo povedal, že tam nemôže stáť, pretože je hneď oproti bazilike a tá by pukla v základoch, keby tam bol vystavený Slovák. Boli s tým veľké problémy, aj keď už bolo všetko povolené. Rokovalo sa o tom asi desať rokov, ja som zažil iba posledný. A tak sme tam dokonca od jej osadenia museli držať stráž každú noc až do slávnostného odhalenia, päť dní. Každú noc, pretože už od chvíle, ako položili základný kameň, tam ktosi jednu noc doviezol vlečku hnoja. Aj takéto veci sa, bohužiaľ, diali. Stalo sa nám tiež, že prišla  skupinka nacjonalistov pred dom Matice slovenskej v Štúrove a nastriekali naň nápis: „This is Parkani.“ V preklade to znamená pôvodné meno Štúrova, tak sa mesto volalo, kým ho premenovali. 

Bol aj konkrétny dôvod, prečo mala byť busta stáť práve v Štúrove?

Mesto je po Štúrovi pomenované, to bol hlavný dôvod.

Viem, že už v Matici nepracujete, ale aký máte na ňu názor teraz?

Odkedy tam nepracujem, nastalo v mojom živote veľa zmien. Samozrejme, stále považujem Maticu za veľmi dôležitú súčasť nášho verejno-kultúrneho priestoru. Veľmi ma ale sklamalo, keď súčasná vláda odmietla viac podporiť Maticu slovenskú a oproti tej bývalej ju dokonca podporuje ešte menej. To bola jedna vec, ktorá ma zamrzela, a druhá, že súčasné vedenie Matice slovenskej sa, pokiaľ viem, dodnes verejne nevyjadrilo k súčasnej situácii na Ukrajine. Je to významná slovenská organizácia, ktorá by sa k takejto dôležitej veci vyjadriť mala. Ale, samozrejme, stále som matičiarom a ani nerozmýšľam nad tým, že by tomu bolo inak. Niektoré veci by ale potrebovali zmenu.

Čo vás naučila táto práca? Odporučili by ste ju aj niekomu inému?

Moje pôsobenie ma naučilo veľa. Prinajmenšom o histórii, pretože asi všetci funkcionári v Matici sú vzdelaní a múdri ľudia. Až je to občas na zamyslenie, prečo sa práve takíto ľudia dali na prácu, ktorá nie je dobre platená, veď by mohli dosiahnuť oveľa významnejšie veci. Tým nechcem povedať, že sa tu neoplatí pracovať, len chcem poukázať, že to naozaj robia z čírej lásky. Aj kvôli tomuto som si začal veľmi vážiť  nezištnú prácu dobrovoľníkov. Asi je to naozaj o tom, naučiť sa niečo robiť aj pre národ a uvedomiť si čo je pre nás dôležité. A človek naozaj precestuje nielen celé Slovensko, lebo Matica sa zameriava prioritne na regionálnu kultúru, a tiež na podporu Slovákov v zahraničí. Ja som takto vycestoval do Chorvátska, Srbska, Rumunska a dokonca sme plánovali cestu aj do Argentíny. Tá sa, bohužiaľ,  napriek našim plánom nakoniec neuskutočnila, pretože prišla koronakríza. 

Ako pomáha Matica slovenská našincom v zahraničí?

Vždy prinesieme nejaké knihy. Napríklad v Čerpotoku, v takej menšej dedinke v Rumunsku, sa každoročne organizujú folklórne slávnosti, kde Matica nielen pomáha s financovaním, ale zabezpečuje tiež prepravu a zoznam folklórnych súborov, ktoré s ňou spolupracujú. Podobné podujatia sa konajú aj v Srbsku a v Chorvátsku. Čiže, zväčša ide o  kultúrne obohatenie, ale často sa to týka aj vzdelávania. Napríklad, vyšlú rôznych vedeckých funkcionárov, ktorí učia a prednášajú Slovákom v zahraničí. Aj dospelým, aj deťom. Často im čítajú rozprávky, organizujú sa pre nich besiedky a je to pre nich veľmi obohacujúce, keďže mnohé na Slovensku ešte neboli. Ale napriek všetkému sú títo ľudia hrdí, že sú Slovákmi. A nikto sa o nich nestará tak ako Matica. 

A čo sa týka pomoci na Slovensku?

Organizuje tiež mnoho podujatí a stará sa o regionálnu kultúru na úrovni, na ktorej ju štát často podporiť nedokáže. Teda aj vie, ale sprevádza to zbytočne veľa byrokracie, aby získali aspoň nejaké financie na kultúrne podujatie alebo koncert. Mnohí to nedokážu, lebo si nevedia napísať projekt a v tomto je nápomocná práve Matica slovenská, ktorá za menej náročných podmienok dokáže svojím členom a miestnym odborom poskytnúť aspoň nejakú menšiu podporu. Či už finančnú alebo inú. Veľmi smutné bolo, že pri okrúhlom výročí úmrtia Pavla Országha Hviezdoslava organizovala spomienku len Matica slovenská. Nespomenul si na to nikto iný. Ani štát, ani mesto, iba Matica. To bolo ešte v roku 2017. 

A zvyknete ešte chodiť pomáhať?

Bohužiaľ, už menej, lebo na to nemám čas, ale stále sa snažím. Naposledy som bol pomáhať, keď sme robili dokument. Nahrával som komentár k videu. Verím, že sa to v budúcnosti zlepší.

Autorka: Michaela Holíková

Fotografie: archív Teodora Sitarčíka

Ubehli dva mesiace od začiatku vojenského konfliktu, od ruskej invázie na Ukrajinu. Ako by povedalo Rusko, od špeciálnej vojenskej operácie. Dva celé mesiace sa krajina snaží brániť ruským útokom. 

Julia je študentka žurnalistiky, žije a študuje na Slovensku už niekoľko rokov. Ukrajina je jej rodnou krajinou a súčasná situácia sa jej týka bytostne, viac než nás, susedných Slovákov. V Užhorode má celú rodinu, ktorá musí takmer na dennom poriadku počúvať poplašné sirény. Julia nám priblížila svoj pohľad na krajinu, ktorú sa Putin snaží devastovať.

Vojna na Ukrajine trvá už druhý mesiac. Zmenil sa odvtedy váš pohľad na svet?

Moje vnímanie reality a sveta sa veľmi zmenilo. Naozaj stačilo pár hodín a cítila som sa staršia, vyspelejšia. Musím povedať, že si ani neviem predstaviť, ako sa musel zmeniť pohľad na život dievčaťu, ktoré sedelo v pivnici v Mariupole a nakoniec sa jej rodine podarilo mesto opustiť. Ten pohľad pätnásťročnej, ktorá už nikdy nebude rozmýšľať ako pätnásťročná. Moja rodina je, našťastie, v bezpečí, pretože bývam v Užhorode, ale vidím, že sa zmenil pohľad na život aj ukrajinským deťom, aj tým mladším. 

Napríklad osemročný chlapček, ktorý má pri sebe brata a ten má tri roky. Ten osemročný chlapček je už mužom, nie dieťaťom. Na jednej strane som na dieťa hrdá, ale malý chlapec nesmie zažívať takéto pocity a mať takéto skúsenosti v jeho veku. Tie deti preskočia fázu detstva. Ja už nie som dieťa, a predsa ma to veľmi ovplyvnilo. 

Ak by ste mali porovnať vaše správanie v prvý deň útoku Ruska na Ukrajinu s dnešným stále nekončiacim konfliktom, v čom ste vy iná a v čom sú iné vaše názory na celú situáciu?

Ten prvý deň bol veľmi ťažký, bola som v šoku. Vtedy som bola na Ukrajine a čakala na hraniciach. V rukách som držala ukrajinský pas, pozerala sa naň a v duchu si opakovala – už je to tu. Už dávno sa hovorilo, že sa to stane, že Rusko napadne Ukrajinu, ale myslela som si, že k tomu nedôjde a nemyslela som si to len ja. A prečo by to vôbec robili? Takú myšlienku si ani nechcete pripustiť. Hneď som začala pomáhať na hraniciach, v humanitárnych centrách. Taktiež som sa snažila zdieľať a sprostredkovávať ostatným relevantné informácie cez sociálne siete. Všetko, čo som mohla urobiť, som sa robiť snažila, pretože je veľmi dôležité pochopiť, že to víťazstvo bude spoločné. Áno, v prvom rade to bude naša armáda, ktorá sa ocitla v prvej línii, za čo sme jej veľmi vďační, ale každý musí spraviť niečo aj sám od seba, iba takýmto spôsobom priblížime víťazstvo. Ako povedal jeden psychológ, počas vojny mávate rôzne výkyvy nálad. A nepovedal to len on, rovnako to pomenovala aj naša vláda. Jeden deň si myslíte, že vyhráme, ideme do toho, Ukrajina je najlepšia. Potom sa zobudíte a pochopíte, že nie, že všetko je zlé, že všetko skončí katastrofálne. Uvedomíte si, že už okupujú Cherson, rozdávajú tam ruské ruble a vyvešujú ruské vlajky. Potom sa na ďalší deň zobudíte a máte víťaznú náladu. Ale tá eufória vždy skončí a ide to už opäť do inej fázy. Práve dnes som v takej fáze, že vyhráme, ale neviem, čo bude zase zajtra a podľa mňa to takto podobne prežívajú viacerí Ukrajinci.

Myslíte si, že ostatné krajiny robia pre Ukrajinu maximum? Ako by Európa a svet mohli ďalej pomáhať?

Rusko sa na Ukrajine nezastaví, oni to už aj povedali, pôjdu ďalej. Veľmi sa bojím, že úsilie humanitárnej a vojenskej pomoci bude klesať, pretože svet si, bohužiaľ, zvyká na tú vojnu, zvyká si na to, že sa to deje a ako ste si mohli všimnúť, už aj v Bratislave, v humanitárnom centre v Auparku, je nedostatok všetkých potrebných vecí, takže aj Slováci pomáhajú menej ako doteraz. Tiež som počula, že Slovákom už začína liezť na nervy, keď sa pomáha Ukrajincom. Ale to je vojna, tak troška empatie musí ostať aj naďalej. Ak nám prestane pomáhať svetová spoločnosť, čo z Ukrajiny vlastne zostane? A ešte raz opakujem, že Rusko sa nezastaví. Pokojne môže zaútočiť na inú európsku krajinu, a to už bude veľmi neskoro, tak to poďme zastaviť čím skôr aspoň na Ukrajine, aby nezomierali ďalší ľudia. 

NATO by mohlo toho robiť viac. Na jednej strane rozumiem, prečo nás nemôžu až tak silno podporovať, ale kto by bol povedal, že v 21. storočí bude v centre Európy vojna proti obyvateľstvu mojej krajiny, ktoré nič zlé nechcelo. Všetko, čo chceme, je žiť vo svojej krajine a rozprávať ukrajinským jazykom. To je všetko. Prečo si to nezaslúžime? Prečo ostatní môžu? Prečo musíme trpieť? Kvôli Rusku, a to nie je prvýkrát. Oni nás – Ukrajincov – chcú zničiť už dlhé roky, storočia. Časť mojej rodiny preto opustila tento svet, a to tak nemá byť. Sme nezávislá krajina a môžeme si vybrať smer, ktorým chceme ísť, a to, že Rusko je urazené, že s nimi byť v zväze nechceme, že sme si vybrali demokratický smer, tak to nie je náš problém. Celkovo to, čo sa deje, je absurdné a doteraz tomu neviem uveriť.

Myslíte si, že časom sa niektorí Ukrajinci podvolia Rusku, aby už bol pokoj a mier? Napriek tomu, akí ste národovci a viem, že stále bojovať chcete, tak či je vôbec možné, aby si toto Ukrajinec dokázal povedať?

Určite sú takí ľudia a je to veľmi prirodzené, normálne. Nemôžeme za to nikoho súdiť, pretože, keď sedíte v Mariupole v pivnici už päťdesiaty deň a vedľa vás sú mŕtve telá alebo ľudia s poraneniami a neviete, čo máte robiť, keď zbierate dažďovú vodu, aby ste sa napili, tak sa im ani nečudujem. Ako sa dá vo svojom vnútri vyrovnať s tým, že ste niekde zavretí a schovávate sa? Preto si myslím, že určite majú takúto myšlienku a hovorím, je to normálne. Lenže problém je v tom, že aj keď sa Ukrajina, božechráň, vzdá, tak život v Rusku nebude pre nás veľmi sladký. V žiadnom prípade nesúhlasím a ani nechcem pomyslieť na to, že by mal Ukrajinec patriť Rusom. Nie, to sa nestane. Národ to nedovolí. Bohužiaľ, ruská vláda nevie pochopiť, že Ukrajina nikdy nebude pod Ruskom.

Myslíte, že Ukrajina dokáže nad Ruskom zvíťaziť?

Teraz je pre mňa veľmi ťažké rozmýšľať objektívne a racionálne, pretože v prvom rade som Ukrajinka. Určite existuje možnosť, že zvíťazí Rusko. Jestvujú rôzne scenáre a nikto nevie, ako sa situácia vyvinie ďalej. Aj keď teraz získajú Mariupoľ, Donbas, tak tam už nič nie je. Tam je všetko rozbité. Ja neviem, čo chce Putin s tým územím teraz robiť. Ruskú federáciu nikdy nezaujímalo, ako žijú ich občania. Hlavné je mať čo najviac územia, a to, čo sa tam deje, to im je jedno. 

Prečo Ukrajinci, ukrajinský národ, vláda, nezverejňovali počty úmrtí svojich vojakov a civilistov?

Taktiež som si tú otázku kládla, ale nakoniec som pochopila, že ináč to ani byť nemôže, pretože -ako som už spomenula tie výkyvy nálad, keby som bola v zlej fáze, neverila by som vo výhru Ukrajiny a potom by mi ešte prišla správa o počte úmrtí našich vojakov a civilistov, tak celá krajina by mala depresiu a úzkosti. Keď ani ukrajinský národ nebude vo výhru veriť, tak kto potom? Takže to tak robiť jednoducho museli. A ešte chcem pripomenúť, že spočítať všetkých zavraždených civilistov nie je reálne. Naozaj nie, pretože mnoho teritórií okupujú. Ani neviem, či to vôbec niekedy presne spočítajú. Sú tam obrovské straty.

Keď Rusi krvavo vyzabíjali civilistov v Buči, telá tam ostali ležať niekoľko týždňov. Prečo po sebe „neupracú“, prečo sa ich nezbavia, aby sa na nič neprišlo?

Nečudovala by som sa, keby to bolo preto, že sú na svoje činy hrdí, alebo sú až priveľmi hlúpi. Tú ich logiku nikto nepochopí. Ale hovorilo sa, že Putin bol za tento čin na svojich vojakov veľmi nahnevaný, že to tam tak nechali. Potom dal príkaz, nech hneď všetkých spaľujú, aj ruských vojakov aj Ukrajincov, aby neboli dôkazy. Buča bola ďalším názorným príkladom toho, čo znamená Ruský svet, ako oni hovoria Ruský мир [mir] (svet). Toto je ten ich „mir“, ktorý môžu priniesť a pravda je taká, že nielenže sa nesprávajú ako ľudia, ale  ani ako zvieratá. 

Určite viete, že väčšina médií zverejňuje informáciu, že ide o genocídu. Myslíte, že to tak aj je? 

Áno a úplne podporujem túto myšlienku, je to genocída ukrajinského národa, pretože – je. A čo iné, ak nie genocída? Je to aj vojna aj genocída, všetko dokopy.

Ukrajinci, ktorí prišli  na Slovensko, sa podľa vás ešte budú chcieť po skončení vojny vrátiť naspäť?

Mňa to veľmi bolí, lebo Ukrajinci vždy boli roztrúsení po celom svete – Kanada, Amerika, Anglicko a teraz budeme ešte viac. Keď som sa rozprávala s utečencami, vždy som sa pýtala či sa plánujú vrátiť domov. Na základe tejto otázky som si vytvorila vlastnú štatistiku – až 90 percent opýtaných tvrdilo, že sa na Ukrajinu určite vrátia a spoločne vybudujeme novú krajinu, ktorá bude vyzerať lepšie a bude bez škaredých sovietskych panelákov a pamätníkov. Životy nám nevráti nikto, ale vrátime sa my a túto krajinu budeme tvoriť nanovo. Ale 10 percent z opýtaných mi povedalo, že im je na Slovensku dobre, že sú tu dobré vysoké školy a chcú, aby tu ich deti študovali.

Vaši rodičia nechceli ísť na Slovensko?

Volali sme s mamkou, rozprávali sme sa o tom. Samozrejme, mamka plakala, aj ja, pretože človek to nevie prijať. Začali sme sa baviť o tom, či nechcú prísť ku mne na Slovensko, aspoň na chvíľu, trocha si oddýchnuť. Mamka povedala, že nie. Aj keď spočiatku, toho 24 – 25. februára o tom premýšľali. Mám trojročného bratranca a povedali mi, že ak nastane veľmi zlá situácia, prídem na hranice a dajú mi ho tu cez plot. Vtedy som pochopila, aká vážna je situácia a opýtala som sa: „Mama, a vy s otcom prečo nechcete prísť? Veď poďte všetci, babka, teta.“ Oni povedali, že nie. Otca by nepustili a mamka tam otca nenechá. Ale chvalabohu, na západe je to bezpečné, už síce menej, ale bezpečné, zatiaľ. V Užhorode stále znejú sirény. Na Veľkú noc ich spustili štyrikrát. Minulý rok sme Veľkú noc nemali kvôli korone, tento rok kvôli vojne. Každý rok je to horšie a horšie a človek má strach, čo ešte príde.

Ak by sa Ukrajina vzdala, chceli by ste sa tam, do súčasti Ruskej federácie, ešte vrátiť?

Do Ruskej federácie by som sa vrátiť nechcela, ale je to môj domov a v mojom vnímaní by to bola stále Ukrajina. Samozrejme, že by som sa chcela vrátiť, ale nie s pravidlami, ktoré by tam boli a nechcela by som mať ruský pas. Nechcela by som byť občiankou Ruskej federácie. 

Myslíte, že je v Rusku možný štátny prevrat? 

To by bol najlepší scenár a prvotne som mala nádej, že sa to stane. Dúfala som, že sú tam ľudia, ktorí triezvo uvažujú, ale vlastne oni sami vypestovali tohto človeka na svojej hrudi, oni dovolili, aby sa to stalo. Oni dovolili, aby bol tento človek na čele vlády vyše 20 rokov. Voľby sú možno skorumpované, ale oni mali tento štátny prevrat urobiť už dávno. Na Červenom námestí v Moskve protestovala ruská babka. Prišla polícia, zobrali ju a všetci si to natáčali, aj tí, čo protestovali s ňou. Nič neurobili, len stáli a natáčali. Boja sa, že pôjdu do väzenia. Štátny prevrat a revolúcia, netreba čakať, že to bude jednoduché, pretože nebude. V roku 2014 bola revolúcia u nás a zomreli stovky ľudí. Ale podarilo sa to a vyhnali sme Putinovho človeka, Viktora Janukovyča a Putin sa vtedy veľmi zľakol, že aj ruský národ môže urobiť niečo také. Ale ruský národ nie je ukrajinský. 

Stretli ste sa na Slovensku s niekým, kto vám tvrdil a presviedčal vás, že Rusi na Ukrajinu nezaútočili, že je to výmysel?

V reálnom živote som sa s tým nestretla, ale čo sa týka sociálnych sietí a komentárov na nich, tak som ľutovala, že som to vôbec čítala. Veľmi ma prekvapilo, že ruská propaganda má neskutočnú silu aj na Slovensku. Tieto dezinformácie nepriamo podporujú aj politici. Niekedy som im chcela odpovedať a komentovať, často som napísala dlhý text, ale potom som to vymazala, pretože to nemalo žiadny zmysel a nebudem míňať svoju energiu na takýchto ľudí, túto energiu radšej miniem na pomoc svojej krajine.

Stretli ste sa s opovrhovaním za to, že ste Ukrajinka? 

V reálnom živote nie, ale na sociálnych sieťach áno. Veľmi veľa ľudí mi písalo na mail, aj na sociálne siete, rôzne škaredé veci. Napríklad na Instagrame, raz som pridala príbeh, čistý fakt o tom, čo sa deje v našej krajine, keď vybuchla pôrodnica v Mariupole, tak mi ľudia písali, že čo to vôbec pridávam, aká som hlúpa, že to je hoax. Tvrdili, že fotky boli vo filme a že to nie je reálne.

Zachytili ste nejaké absurdné hoaxy, ktoré sa týkajú vojnového konfliktu na Ukrajine?

Najväčší hoax, ktorý konšpirátori šíria je, že Ukrajinci bojujú medzi sebou a Rusi s tým nemajú nič spoločné. Že vraj je to vnútroštátny konflikt. Nerozumiem, ako tomu môže niekto uveriť. Prečo by sme sa zabíjali navzájom? Aj keď sa takéhoto človeka opýtam, aby mi povedal prečo, prečo by sme sa mali vraždiť, odpovede sa nedočkám. Aj to, že na Ukrajinu zaútočila Amerika a Rusko nás vlastne zachraňuje. A ako ukazujú nezávislé prieskumy, tak 70 percent Rusov dokonca podporuje túto vojnu. Myslia si, že to je dobré, že nás naozaj prišli zachrániť. Ale kedy bola vojna niekoho záchranou? Chcela by som sa pozrieť na tých ľudí, keby prišiel tento Ruský svet k nim domov a zachraňoval by im deti a manželku takýmto spôsobom. Čo by hovorili potom? Samozrejme, že to nikomu neprajem, ale keby tam boli prítomní duchom a pozreli sa na to svojimi očami, tak by už asi také hlúposti nerozprávali. Vôbec nemyslia kriticky, nevidia súvislosti medzi situáciami a slepo veria. 

Tak ako o Čechoch a Slovákoch, tak aj o Rusku a Ukrajine sa hovorí alebo hovorievalo, že sú bratské národy, čo je na tom pravdy? 

My sme boli jeden štát, ale nikdy sme nemali dobré vzťahy. Veľmi ma hnevá, keď niekde čítam, alebo mi niekto povie, že Ukrajinci a Rusi sú bratské národy. Kde vy vidíte bratské národy? To je chorý výmysel sovietskej propagandy. A to bolo iba preto, aby Rusi vzali Ukrajincom a Bielorusom možnosť voľby, v zmysle, že sme bratské národy – ja, Rusko som starší brat, vy ste mladší bratia a budete takto fungovať. 

Rusi majú úplne iný obsah učiva dejepisu. Oni si niektoré časti histórie prepísali. To sa týka aj Kyjevskej Rusi, myslím, že aj na Slovensku sa učí Kyjevská Rus – Kyjev. Kyjev nemá nič spoločné s Ruskom. Oni mám ukradli históriu, oni nám ukradli všetko. Oni zmenili náš jazyk. Samozrejme, že človek, ktorý nie je Rus alebo Ukrajinec, to cítiť nebude, ale ako Ukrajinka môžem povedať a som si tým istá, je to propaganda a nie náš bratský národ. Ešte dôležitejšie je, že my ani nechceme, aby boli našimi bratmi. Nepovažujeme ich za svojich bratov. Rusi milujú Odesu. Hovoria – Odesa to mama, a potom tam spustia osem raketových útokov? Na ich milovanú Odesu? Tak ako tú Odesu milujú? Prišiel niekedy brat k bratovi a znásilnil jeho ženu a dieťa? Asi treba Rusom spoločnými silami vysvetliť, čo to znamená byť niekomu bratom. A vlastne ani nechcem hovoriť, že sme bratia a rodina.

Čo je podľa vás východiskom z tejto situácie?

Ja ani neviem, či by aj ten štátny ruský prevrat pomohol. Východiskom z tejto situácie je, aby sa celý svet nejako zjednotil a ukázal Rusku, že si nemôže dovoliť robiť takéto zverstvá. Ukrajina to sama nezvládne. Zvládneme to, ale s pomocou druhých.

Autorka: Vanessa Teluchová

Foto: Archív Julie

Znie to ako začiatok vtipu, no nie je. Londýn ma nikdy nelákal, no stretnutie s kamarátkami som nemohla odmietnuť. O tom, že sa dá zažiť atmosféra svetoznámej metropoly za necelých 70 hodín a zároveň upustiť od niektorých predsudkov, som sa presvedčila na vlastnej koži.  

Je 17. februára 2022 krátko po dvanástej hodine. Po menších turbulenciách a dvoch hodinách letu pristávame na malom letisku Stansted „neďaleko“ Londýna. Presnejšie, takmer dve hodiny autobusom od centra svetoznámej metropoly, kam prichádzame niekoľko dní po zrušení všetkých kovidových reštrikcií. Skutočnosť, že sme v Anglicku, sa potvrdzuje už po ceste z letiska na ubytovanie. Na sklo autobusu stekajú prvé kvapky dažďa. Je šero. 

Blížime sa k predmestiu. V tichosti pozorujeme malé útulné domčeky z hnedej tehly, pred ktorými stojí zaparkovaný starší mercedes. Počas jazdy napočítame takých aj zo dvanásť. Čím sme bližšie k mestu, tým viac sa veľkosť domov zmenšuje. Domy striedajú bytové jednotky. Konečne vidíme prvé čierne taxíky a dvojposchodové autobusy.

Marble Arch. To je zastávka, kde vystupujeme, a pri ktorej je umiestený rovnomenný víťazný oblúk. Odtiaľ je to len kúsok do štvrte Paddington, v ktorej je naše ubytovanie. Trasu, kadiaľ máme ísť, poznáme. Uberáme sa preto ulicou, ktorá je bohatá na malé obchodíky i reštaurácie. Počas skúmania okolia zacítime dym z vodnej fajky, stretávame ľudí s odlišnou pleťou, a zisťujeme, že tam akosi nezapadáme. Sme v indickej štvrti. Neprekáža nám to a usudzujúc z priateľských tvárí miestnych, ani im nie. Po dlhšom uvažovaní zabáčame vľavo do susedstva, kde už z diaľky vidíme rad maslovo-hnedých budov. 

Popri chôdzi stretáme ikonickú červenú telefónnu búdku, nad ktorou sa týči vetva rozkvitnutej čerešne – čo nám príde vo februári celkom nezvyčajné. Potom, čo vietor jemne zafúka, začnú lupene poletovať vo vzduchu. Objavia sa dokonca aj prvé lúče slnka. Príjemný moment nakoniec doplní prítomnosť kamarátky Aniky, Rakúšanky, s ktorou sa ideme ubytovať.  

Ako sme prežili bez dáždnika   

Pretože máme na výlet necelé tri dni, nie však viac ako 70 hodín, nestrácame ani minútu a z hotela vyrážame preskúmať okolie smerom na Hyde park – čo je jedna z najväčších zelených plôch v celom meste. Počas prechádzky sa silno rozprší. Skrývame sa preto pod kapucne a nakoniec aj v podchode, ktorého steny pokrývajú maľby starého Londýna. 

Sme neďaleko od Buckinghamského paláca, keď zrazu prestane pršať. „Určite to zariadila kráľovná Alžbeta,“ poznamená Anika humorne. Blížime sa ku čiernej, kovovej bráne, ktorá má chrániť kráľovské sídlo od nechcených návštevníkov. Prekvapivo však nikde nevidíme stráže a pred oplotením ani masy turistov. Dážď väčšinu odradil, uvedomíme si. Spolu s nami je tu do desať zvedavcov. Spoza plotu pozeráme bližšie na veľkú stavbu, pričom skonštatujeme, že sme očakávali niečo viac. Spredu vyzerá podobne ako slovenský Grasalkovičov palác a celkovou architektúrou pripomína niektoré stavby v Rakúsku. 

Pred sídlom kráľovnej objavujeme ďalší park. Je to jeden z ôsmich, ktorý patrí jej rodine. Má okolo 23 hektárov a skrýva v sebe energické veveričky a rôzne druhy exotických papagájov, ktoré kvôli zlému počasiu nevidíme. 

Po vlastných cez celé mesto  

Na zvládnutie trasy Hyde park-Buckinghamský palác-Westminsterské opátstvo-Big Ben a vyhliadkové koleso London Eye, nám stačí necelá hodina. Žiadne metro, iba naše nohy. Kamarátka Alessandra z Venezuely nás už volá do štvrti Soho, a preto sa najbližším mostom, skadiaľ je pekný výhľad na Temžu, vraciame na druhú stranu. O pár metrov prechádzame vysvieteným Trafalgarským námestím, pri ktorom si všimneme aj Národnú galériu. 

V štvrti Soho je mnoho reštaurácií, nočných klubov, ale aj americké podniky či pobočky s rýchlym občerstvením určeným pre turistov. Kým čakáme na kamarátku, všímame si, ako to v uliciach ožíva. Na námestí pri Piccadilly Circus hrá z reproduktorov rapová hudba, LED reklamy na jednej z budov osvetľujú všetko navôkol, a ľudia sa pomaly chystajú na nočné dobrodružstvo. Nečudo, že domáci toto miesto prezývajú malým londýnskym Times Square. Niekedy sa tu aj tancuje. 

Menší európsky Times Square 

Po náročnom dni, drahej večeri, a prechádzke nákupnou zónou Oxford Street, nastupujeme do červeného dvojposchodového autobusu. Obsadzujeme štandardné turistické miesta v prednom rade v hornej časti vozidla a cez čelné sklo pozorujeme nočné uličky mesta. Raz za čas odpočúvame aj rozhovory spolucestujúcich. Unavené sa započúvame do britského akcentu. 

Smrť v očiach 

Prebúdzame sa do zlých správ – pre celé Anglicko je vyhlásená výstraha najvyššieho stupňa kvôli búrke Eunice. Úrady odporúčajú nevychádzať z domu od desiatej rána do tretej popoludní. Naše plány sú zmarené. Po dlhšom rozhodovaní nakoniec ale aj tak vyrážame s Anikou z hotela. Autobusom ideme do štvrte Notting Hill, je neďaleko. Ulice, v ktorých sa natáčala romantická komédia s Juliou Robertsovou a Hugh Grantom, lákajú ročne tisícky turistov. My tam ideme kvôli farebným domčekom, sú ako stvorené pre peknú fotku. Pozorujeme prvé farebné obchody v starodávnom šate a zopár odvážlivcov, ktorí vyšli zo svojich domovov. Z premýšľania nás vytrhne až veľký buchot, keď na strechu dvojposchodového vozidla spadne konár.

Vietor vonku fúka ešte stále agresívne. Našťastie, už vidíme prvé domčeky. Zvyčajne sú tu rady na fotku, my však máme šťastie. Stále však máme rešpekt a strach v jednom, a preto sa rýchlo odfotíme a ideme naspäť do hotelovej izby, kde v bezpečí prečkáme väčšinu dňa – ležiac v posteli pri pozeraní britských reality šou a predpovedi počasia. 

Notting Hill s jeho typickými farebnými domami

Až okolo pol štvrtej ideme do mesta. Na chodníkoch prekračujeme popadané konáre a zo správ sa dozvedáme, že viacero mestských častí zostalo bez elektriny. Búrka si dokonca vyžiadala prvé obete. 

Aj preto radšej volíme jazdu pod zemou, keď vyrážame k mostu Tower Bridge. Spočiatku máme obavy, ako funguje tamojšie metro, no postupne zisťujeme, že je dokonalo zorganizované. Vždy oznámia, aká zastávka nasleduje, a dokonca upozornia aj na výraznú medzeru medzi nástupišťom a vlakom. Nevýhodu vidíme iba v trvaní a cene jazdy. Našťastie ale nejdeme počas peaku (pozn.red.: čas, keď idú ľudia do práce/školy alebo odtiaľ), keď sú ceny vyššie a vlaky preplnené. 

Pohľad z výšky na most Tower Bridge a Temžu

Premrznuté z prechádzky pri brehu rieky sa presúvame do podniku, kde už čaká Alessandra spolu s jej kamarátkou Maiou. Sedíme v typickej anglickej krčme, kde podávajú pivo, hamburgery a podobné pochúťky. Interiér je útulný a je tu čisto. Chýbajú tu iba štamgasti. Dozvedáme sa, že Maia pochádza z Paraguaja a v Európe je prvýkrát. Debata začne byť zaujímavá, keď začne rozprávať o tom, ako sa raz kúpala s krokodílom, ako je u nich bežné stretnúť geparda a že ak vlastníte farmu, ako jej otec, tak ste vlastne boháčom. Alessandra nám zasa spomína, ako chodia niekoľkokrát do roka do Severnej Ameriky nakupovať. Obe sa začudujú, keď sa priznáme, že sme za oceánom ešte neboli. 

Lúčime sa

Je sobota, 12 hodín poobede. Pri Katedrále svätého Pavla, ktorá pripomína maďarskú Baziliku svätého Štefana, sa na chvíľu odpájame od pôvodnej zostavy dievčat. Stretávame sa s kamarátkou Luciou, ktorá tu žije takmer tri roky. Cez visutý oceľový most Millenium Bridge nás Slovenka vedie na druhú stranu brehu. Premoknuté a zmrznuté na kosť si nájdeme útočisko v akomsi átriu. V jednej z kaviarní sa usadíme na čaj. Rozprávame sa hodiny.  

S Londýnom a kamarátkami sa nakoniec lúčime z výšky. Najprv z vyhliadky na The Garden at 120, ktorá ponúka 365–stupňový výhľad a potom aj z vedľajšej, konkurenčnej Sky Garden, ktorá má výšku až 160 metrov. Mesto máme z oboch ako na dlani. Vidíme všetky mosty, londýnske oko aj mrakodrapy.

Výhľad na obchodnú štvrť Canary Wharf 

Napokon to nebol najhorší výlet. Ešte vždy mi v pamäti zostane, ako slnko začalo zapadať a ako ťažko sa mi dávalo zbohom. Nie anglickému mestu, ale priateľkám. Tak zasa niekedy inokedy. Maj sa Londýn! 

Autorka: Valentína Rybárová

Fotky: Archív autorky