november 2022

Dostihové kone sú profesionálni športovci, ktorí medzi sebou súperia

Cholerici, sangvinici, nervózni, leniví. Reč je o dostihových koňoch. Nielen ľudia, ale aj ony majú rôzne povahy, nálady, či pocity. Vedia dať najavo svoje názory, čo sa im páči, ale aj „povedať“ nie. Je na každom trénerovi, aby potreby koňa odhalil a čo najviac mu vyhovel. Pre podávanie dobrých športových výkonov je to nevyhnutné.

Tréning ako umenie, aj veda

Jedným z nich je aj výborný slovenský džokej, teraz ale už najmä tréner, Jaroslav Brečka. Jeho dostihová centrála Javorec sa nachádza neďaleko Senice, kde sa špecializuje najmä na prekážkové odvetvie. Dostihy sa totiž delia na rovinové a prekážkové, hlavný rozdiel je v tom, že kone buď utekajú len po rovine, alebo majú na dráhe postavené prekážky z prútia, či živých plotov. Behať ich na Slovensku môže len jediné plemeno – anglický plnokrvník, šľachtený práve na tento typ konského športu. „Dostihové kone sú atléti. Ten spôsob tréningu je v podstate podobný tomu, akým trénujú bežci. Zložitejšie je to preto, lebo zviera nedokáže povedať, že už má dosť, že nevládze, ani že ho niečo bolí. Tréner je tu nato, aby vedel, kedy prestať. Nestačí sa na neho len pozrieť. Dôležité sú poznatky pracovných jazdcov, ktoré ich dennodenne jazdia a už dokážu rozoznať, ako sa kôň cíti,“ vysvetľuje Jaroslav Brečka, ktorého v dostihovom svete nik nenazve inak ako „Čiko“. Prechádzame naprieč stajňou, kde sa miestni zvierací obyvatelia zaujímavú o našu návštevu. Niektorí vykuknú spoza mreží, iní na pozdrav zaerdžia. Tunajší šéf však stále pokračuje v rozprávaní. „Dostihové kone pracujú pravidelne, voľno majú len jeden, či dva dni v týždni.“ Tréning ale ani zďaleka nie je pre všetkých rovnaký, ani každý deň nepracujú na rovnakých vzdialenostiach. Podľa trénera je dôležité, aby kôň po absolvovaní dennej dávky nabral kyslík späť do svalov. „To sa prejaví vo chvíli, keď si odfrkne (prudko vydýchne vzduch z nozdier). Je to ukazovateľ, ako na tom je, ako zvláda prácu a predovšetkým, či je vo forme. Tá sa docieľuje tým, že mu tréningom zakyseľujeme organizmus a posúvame hranice. Postupne dokáže prerobiť kyselinu mliečnu vo svaloch na energiu, ktorú potrebuje pri behaní. Ak sa toto podarí, znamená to, že je maximálne pripravený vzhľadom ku svojim fyzickým možnostiam,“ hovorí. Kyselina mliečna sa v tele, aj v tom ľudskom, tvorí pri nadmernej záťaži. Človek ju vníma ako svalovicu. Rovnako ako nás, aj kone práve svalová horúčka posúva vpred. My môžeme ísť k masérovi, aby nám stuhnuté svaly uvoľnil, k „dostihákom“ chodia v prípade potreby fyzioterapeuti, ktorých úloha je rovnaká.

Star, jeden z Brečkových zverencov pri zimnej príprave na nasledujúcu sezónu (Foto: Kamila Gúčiková)

Ak pri podávaní vrcholového výkonu na dráhe zle dýchajú, môžu sa dostať do zdravotných problémov. „Je to najdôležitejší faktor pre koňa behajúceho dostihy. V tréningu sa musí naučiť dýchať tak, že pred každým cvalovým skokom naberie vzduch do pľúc, urobí cvalový skok a potom ho vyfúkne. Pokiaľ sa to doma nenaučí, nemôže behať prekážkové preteky. Stáva sa, že ak v závodoch túto činnosť nerobí správne, popraskajú mu malé cievy v pľúcach a dochádza ku krvácaniu. Často to nie je vôbec vidieť. Ak už je to príliš silné, krv vyteká von z nosa,“ upozorňuje na riziká a ukazuje smerom na strmý kopec. Tam sa jeho zverenci učia správnu techniku. Ťažké kopcovité terény obklopujúce tréningovú centrálu by bez toho nedokázali vybehnúť. Takže po čase prídu na to, ako si pomôcť, aby bol tréning pre ne jednoduchší. Kôň totiž vie zadržať dych až na 1000 metrov dlhú trať. Takýmto štýlom ale behajú rovinoví šprintéri. To rozhodne nie je žiadúce v dlhých prekážkových dostihoch – v nich by sa veľmi rýchlo unavili.

Skákať vie každý, dôležitá je technika

Základné delenie dostihov na rovinové a prekážkové už poznáme. To ale nie je všetko. Okrem toho máme rovinové dostihy na šprintérske vzdialenosti, teda 1000 metrov, míliarske predstavujú 1600 a vytrvalecké sú tie v rozmedzí 2000 – 3200 metrov. Nie každý kôň teda môže dobre behať na hocijakej dĺžke trate. V prekážkovej sfére je to ešte trochu inak. Najkratšie sa bežia na trati dlhej 2800, najdlhšie na 6900 metrov. Veľmi dôležité je správne odhadnúť schopnosti jednotlivca. Presne ako u ľudských bežcov. Niektorí atléti sa špecializujú na „stovku“, iní na beh cez prekážky. Každá disciplína si vyžaduje individuálny prístup.

Dobre to vie aj Jaroslav Brečka. „Základné piliere prekážkovej prípravy sú štyri. Objem, sila, umenie skákať a čiastočne aj rýchlosť. Objem sa trénuje v zimnom období, keď cválajú prudšie kopce pomaly. Skoková prípravy začína malými brvnami na zemi, ktoré sa postupne zdvíhajú do výšky a rozširujú do šírky. Ak to zvláda, vezmeme ho na dráhu, kde si skočí presne také prekážky, aké ho čakajú v dostihoch. Teda buď prútenné skoky, alebo živé ploty či iné špecifické prekážky. Musí sa naučiť používať správnu mechaniku pohybu pred skokom, nad skokom, aj za ním. Rýchlosť netrénujeme až takú intenzívnu ako s rovinovým,“ popisuje prípravu prekážkového koňa Čiko a sedlá jedného zo svojich zverencov, s ktorým sa chystá onedlho skákať.

Možno sa pýtate, ako je možné, že sa kôň musí učiť skákať? Veď by to predsa mal vedieť od prírody. Áno, máte pravdu. Tieto zvieratá, tak ako aj mnohé ďalšie, dokážu zdolať prekážku aj bez tréningu. Problém je v tom, že ak ich majú prekonať v dostihoch, musia sa naučiť svoje nohy a telo používať správne. „Ak sa to zle naučia, už sa to nedá opraviť. Sám som pár takých koní trénoval.“ Napriek dlhšej vzdialenosti sa aj v dostihoch cez prekážky chodí rýchlo. Ten, ktorý nie je dostatočne odvážny a nevie skákať správne, stráca drahocenné dĺžky, ktoré mu v závere chýbajú. Tým pádom dostáva svojich súperov do výhody. „Existujú jedinci s talentom na skoky, ale aj takí, ktorým ten talent chýba. Tí si to musia vydrieť. Dostihový šport ale nie je lacná záležitosť a v prípade, že kôň nie je schopný etablovať sa ani po dvoch rokoch na túto disciplínu, tak ho radšej vyradíme.“ To však nie je koniec sveta, naopak začiatok novej etapy. Predajú ho buď do iného športu robiť radosť ďalším ľuďom, alebo sa z neho stane len „hobby zviera“ určené na vychádzky. Jednoducho ho zbytočne netrápia na dráhe, ale dostane priestor na to, aby ho bavila iná disciplína. „Nie každý plnokrvník sa narodí ako dostihový,“ konštatuje skúsený kouč. Majiteľom, trénerom, ale aj ošetrovateľom záleží na tom, aby sa ich bývalý zverenec mal dobre, a tak sa snažia nájsť mu ten správny domov.

Svetoznámy fenomén Veľká pardubická

Najťažšie aj najdlhšie prekážkové dostihy v Strednej Európe majú veľkú prestíž po celom svete. Cieľom každého trénera či majiteľa, ktorý sa špecializuje na toto odvetvie, je dostať svojho zverenca na štart. Pár rokov dozadu sa o účasť častejšie pokúšali aj rôzne francúzske, anglické či írske kone. Nikdy ale neboli príliš úspešné. Špecifický kurz dostihov, ktorý na trati dlhej 6900 metrov obsahuje 31 rôznych skokov a strieda trávnatý povrch s hlbokou oranicou, naozaj nie je pre hocikoho. Koná sa len raz za rok, vždy v druhú októbrovú nedeľu. Zúčastniť sa smú len kone staršie ako šesť rokov. Naše, alebo aj tie české, sa naň pripravujú aj roky, prostredníctvom rôznych prípravných štartov na pardubickom závodisku a na netradičné podmienky a skoky si zvykajú postupne. „Je to špecifický hipodróm. Vhodný kôň musí byť silný, skokovo obratný, šikovný a odolný. Musíme vybrať takého, ktorý zvláda skokové, záťažové, objemové, ale aj prípravné práce. Stále napreduje, nevadí mu to a nie je z toho unavený. To znamená, že ten, ktorý sa postaví na štart Veľkej pardubickej, by mal mať niečo za sebou,“ popísal Jaroslav Brečka všeobecné predpoklady, ktoré by mal spĺňať plnokrvník na zvládnutie kurzu dostihov a prípadný úspech v ňom. Cesta je ale dlhá a kľukatá. S vybraným koňom musíte postupne utekať dostihy na 3500, 4500 či 5800 metrov. V nich musí ukázať, že má dostatočnú vytrvalosť na to, aby zvládol ešte o kilometer viac. Výsledky sú ukazovateľom, kam môže smerovať. „Na úspech je ale okrem dobrého koňa potrebná aj veľká dávka šťastia,“ pripomína známu frázu. Tá v tomto športe platí dvojnásobne.

Ako sa ale dá zistiť či v stajni máte dobrého koňa? „Ten správny do Veľkej sa musí nájsť. Nie všetky sú na to vhodné. Dôležité je, aby bol skokovo nadaný a mal aj veľkú triedu (teda kvalitu). Doba sa posúva dopredu, šľachtia sa stále výkonnejšie kone. Už na víťazstvo v takýchto dostihoch nestačí vedieť len dobre skákať a ucválať tú vzdialenosť. Niekedy to bolo tak, že kone, ktoré nepodávali dobré výkony na rovinách a behali kategoricky horšie dostihy, prechádzali do skokov, kde sa predsa len chodilo pomalšie. To už ale neplatí,“ vymenúva najdôležitejšie faktory tréner Jaroslav Brečka. Dostihy sa totiž delia aj na výkonnostné kategórie. U nás a našich západných susedov je v prekážkach najhoršou piata, najlepšou úroveň Listed, ktorá nasleduje hneď po prvej kategórii.

Veľká pardubická sa pýši štatútom Listed dostihov. Okrem toho ide o závody, ktoré majú       v propozíciách ešte slovíčko crosscountry. Ako je očividné z názvu, skoky neprekonávajú iba na štandardnom ovále, ale rôzne po celom závodisku. Špecifické sú preto, lebo v Pardubiciach nie sú len živé ploty, ale aj rôzne zoskoky, vodné priekopy, Írska lavica (veľký val, na ktorý musí vyskočiť a aj z neho zoskočiť) a samozrejme obávaný Taxis. Dnes už ale nie je takým strašiakom ako kedysi, keď boli rozmery väčšie, kone slabšie a priekopa hlbšia. Pred dvomi rokmi prešla táto prekážka úpravou, v záujme zvýšenia bezpečnosti koní aj jazdcov. Okrem mierne zmenšených rozmerov sa udiala najdôležitejšia zmena. Tou je zmiernenie doskokovej hrany, respektíve priekopu. Prekážka sa skladá zo 160 centimetrov vysokého a 180 centimetrov širokého živého plotu, za ktorým sa nachádza štvormetrová priekopa. Zvieratá teda na jej bezpečné prekonanie potrebujú urobiť šesť, či sedemmetrový skok. Dostihoví odborníci sa zhodujú, že väčšina chýb na terajšom Taxise nekončí zranením.

Roky driny sú v sekunde fuč

Len sekunda stačila na to, aby skončili všetky slovenské nádeje v tohtoročnej Veľkej pardubickej. Jaroslav Brečka do dostihov poslal svojich dvoch zverencov, deväťročného Kaiserwalzera a o dva roky staršieho Stara. Ten sa v sedle so svojím trénerom pokúšal nadviazať na 30 rokov starý úspech, keď mladý, 27–ročný Čiko Brečka opanoval tieto preteky v sedle Quirinusa. To sa však nestalo a dvojici vystavil stopku práve obávaný Taxis, keď beluš, biely koník, neustál doskok. „Star urobil cez Taxis veľký skok, preskočil sa a dopad neustál. Cítil som, že bol veľmi nabitý a na dostihy sa hrozne tešil. Škoda, že nedošiel do cieľa, bol by určite predviedol veľký výkon,“ smutne konštatoval chybu. Vtedy ešte nevedel, že Kaiserwalzer sa so svojim z Írska angažovaným jazdcom dostal len o dve prekážky ďalej. Na trávu sa porúčal po prekonaní Popkovického skoku. Zmätený tréner, ktorý sa zbieral po Taxise zo zeme, vôbec nevedel, ako na tom jeho druhý zverenec je. „Keď som sa postavil a kráčal k sanitke, snažil som sa pozerať, kde sedí Kaiser. Vtom som pred sebou zbadal koňa s číslom päť a vedel som, že to bol on. Úplne ma to zlomilo,“ spomína na okamih, na ktorý by najradšej zabudol. Roky driny s oboma plnokrvníkmi vyšli nateraz navnivoč.

Najväčším pozitívom je, že sú kone zdravé. Na druhej strane, šanca na úspešné dokončenie bude opäť až za rok. Ak vôbec bude… Ani jeden nemladne, prichádza nová generácia, a tak to bude rok od roka zložitejšie. Večný optimista a bojovník Jaroslav Brečka ale stále verí v lepšie zajtrajšky. „Opäť sme nemali toľko šťastia, koľko sme potrebovali. Myslel som si, že sme si smolu už vybrali. Ale ako sa vraví, do tretice všetko dobré, takže nás to čaká znovu. Dúfam, že to všetci všetko strávime, prežijeme a pôjdeme zase do boja. Myslím si, že tie kone nie sú zlé, alebo nespoľahlivé, ako sa vraví, len potrebujeme to šťastie,“ Bez tej viery, že sa to v dobré obráti by sa prekážkové dostihy nedali robiť a prístup viacnásobného slovenského šampión trénera je toho jasným dôkazom.

Slovensko – český triumf zariadil Záhorák Matuský

Často to býva tak, že keď jedni smútia, iní sa radujú. Druhé víťazstvo vo Veľkej pardubickej získal slovenský džokej Lukáš Matuský v sedle českého Mr Spexa, z tréningu Ľuboša Urbánka. Osemročnému urastenému hnedákovi stačil na najvyšší stupienok druhý pokus. Minulý rok totiž dobehol tretí. „Závody bolo, až na jeden malý karambol, bezproblémové. Bol ním skok 10a, kde do nás voľný kôň bez jazdca nad skokom narazil. Snažil som sa hlavne, aby ten môj mal priestor na skoky, aby na ne videl, a aby nás nikto príliš neotravoval,“ hodnotil dostihy zo svojho pohľadu skalický rodák, ktorého prvým dostihovým krokom učil práve Jaroslav Brečka. V sedle víťazného koňa ale nemal byť Lukáš Matuský. Jeho stály jazdec, Jan Kratochvíl, sa dva týždne predtým nešťastne zranil na dostihoch v Taliansku. Tréner Ľuboš Urbánek bol teda v ťažkej pozícii, musel zháňať nového jazdca. Na také veľké dostihy nemôžete posadiť hocikoho, navyše, výber tých kvalitných je veľmi úzky. Musíte nájsť takého, ktorý s koňom vytvorí správnu symbiózu. Stáva sa, že si s ním ani ten najlepší jazdec nesadne a nepodá požadovaný výkon. A tiež je to aj naopak, niekedy vo všeobecnosti slabší jazdec si s ním môže lepšie porozumieť a vytvoriť mu priestor na to, aby ukázal, čo v ňom je. Každý jazdec je iný a má iný štýl. Napríklad sú takí, ktorí dokážu výborne odhadnúť tempo a rozumejú si s koňmi, ktorí v dostihoch potrebujú ísť z čela, pretože nemajú v cieľovej rovinke úderný finiš. Opačným príkladom sú tí, ktorí si vedia počkať na správny moment útoku. Takým vyhovujú kone so silným záverom. „Určite keď to pozeral, bolo mu ľúto, že na ňom nemohol sedieť on. Tiež som už raz bol v takejto situácii. Bol som zranený a kone, na ktorých som mal jazdiť, povyhrávali v sobotu aj nedeľu. Takže sa viem vžiť do jeho kože,“ povedal Lukáš, ktorý bol v tomto prípade výbornou náhradou.

Atmosféru, ktorú dokáže 30–tisícový dav na závodisku vytvoriť, vnímajú aktéri ako neopísateľnú. Lukáš je ten najpovolanejší na to, aby to zhodnotil. Jeho prvý triumf sa totiž odohral v covidovom roku, keď na dostihy nesmeli žiadni diváci. „Je to úplne odlišné, keď sú plné tribúny. Keď som vyhral s Hegnusom, veľmi som sa netešil, nebola taká atmosféra, akú diváci vytvárajú. Teraz to bolo úplne iné. Keď som prešiel prvý cieľom, hneď to zo mňa vystrelilo. Kričal som, tešil som sa. Atmosféra, ktorú diváci vytvoria je neopísateľná. Mal som zimomriavky,“ opisuje radostné chvíle a potvrdzuje všeobecný názor väčšiny. Fanúšikovia, diváci sú tí, ktorí tomuto športu dodávajú správnu príchuť. Nechajú sa pohltiť adrenalínom a stáva sa z nich neodmysliteľná súčasť závodov. Nielen jazdcov, ale aj kone dokáže burácajúci dav povzbudiť. „Keď sme cválali pred tribúnami a skákali drop (jedna z prekážok kurzu), ľudia začali tlieskať. Vtedy som to na svojom koni cítil. Dovtedy bol úplne v pohode, sústredený, ale keď začali ľudia kričať, tlieskať a fandiť, tak ho to vyhecovalo,“ pridáva svoju skúsenosť dvojnásobný víťaz Lukáš Matuský – v súčasnosti najlepší slovenský prekážkový jazdec a beží si plniť svoje ďalšie povinnosti. Z jeho slov je cítiť, že aj v našich končinách majú štvornohí atléti svoju popularitu a miesto v srdci tisícov nadšencov.

Keď sa spojí dobré s užitočným, vznikajú veľké veci.

História obchodov z druhej ruky známych aj ako second-hand, kde si človek vie kúpiť už predtým nosené oblečenie, sa datuje do roku 1947. Prvý bol založený v Anglicku na Broad Street v Oxforde. Išlo o charitatívny predaj spojený s druhou svetovou vojnou, keď si ľudia nemohli dovoliť nové kúsky. Tie používané boli oveľa dostupnejšie. Do Československa tento trend prišiel neskôr, a to až v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Najprv fungovali len v kamenných predajniach, v súčasnosti sú rozšírené aj do online sféry. Popularita týchto predajní stúpa a ľudia čoraz viac nakupujú toto identické, často ako nové šatstvo. Pár rokov dozadu u nás vznikli občianske združenia, ktoré vytvorili veľké projekty. Chcú podporovať udržateľnosť a spomaliť trend „fast-fashion“ oblečenia. Dnes sa môžu pýšiť zaujímavým obsahom s myšlienkou pomáhať. Tu sú tri z nich, ktoré sa oplatí spoznať.

Nosené
Tento second-hand vznikol z iniciatívy Jakuba Ptačina, ktorý občianske združenie založil v roku 2015. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde sa každý deň vyhadzujú tony oblečenia. Preto rozmýšľal nad miestom, kde by staré veci získali novú šancu. V Nosené nenájdeš nahádzané kopy odevov. Voňavé hygienické kúsky sú obľúbené u nakupujúcich. Kúpený tovar zanecháva pokoj v duši, keďže peniaze z predaja putujú na mesačnej báze neziskovým organizáciám a občianskym združeniam. Ak sa to v obchode neujme, odpad nekončí v koši, ale putuje na recykláciu. Snažia sa pomáhať aj ľudom v núdzi a spolupracujú s ďalšími združeniami. Okrem oblečenia tu nájdete prírodnú kozmetiku, knihy, čistiace prostriedky do domácnosti, kabelky či tenisky a kadečo iné. „Žiť udržateľnejšie je našim každodenným rozhodnutím, ktorým ovplyvňujeme svet okolo nás.“

RecyVeci
Fast fashion vyprodukuje ročne niekoľko biliónov šatstva. Obrovské množstvo z toho skončí ako odpad. Tri sestry z východného Slovenska povedali stop nákupom z týchto reťazcov. RecyVeci je občianske združenie, kde sa nič nevyhadzuje, ale triedi a recykluje. Výťažkom z predaja pomáhajú každý mesiac vopred vybratej rodine. Ide o 500 eur. Peniaze putujú do domácností v ťažkej finančnej situácií, sirotám, osamelým matkám a podobne. Nejde len o jednorazový finančný dar. Obdarované rodiny tvoria obrovskú súčasť celej myšlienky. Ak potrebujú ďalšiu pomoc, urobia všetko, čo je v ich silách. Prispieť môže každý. Nielen tým, že podporí projekt kúpou oblečenia, ale je tu možnosť darovať prebytočné v našich skriniach. Palec hore pre všetky takéto nápady.

Medina Vintage
Autentické, možno netradičné, o to zaujímavejšie koberce ponúka tento profil na sociálnej sieti. Založila ho pred šiestimi rokmi vizážistka televízie joj Linda Gunišová. Veľa cestuje a zo svojich dobrodružstiev si vždy prinesie unikátny kúsok. Tento nápad vznikol v Maroku – krajine farieb, jedinečných vzorov, slnka, no v opustených štvrtiach aj chudoby. Kúpou tovaru podporila miestnych obyvateľov, na druhej strane si jedinečným kúskom priniesla Maroko do obývačky na Slovensko. Vytvorila profil na sociálnej sieti, kde ponúkala koberce, ktoré kúpila. Dostala pozitívnu spätnú väzba a viacerí prejavili záujem o tovar z africkej krajiny. Jej cesty neskôr smerovali do Peru. V nakupovaní pokračovala ďalej. Na uliciach od miestnych predavačov hľadala nové farby, vzory kobercov, ktoré by mohla priniesť na Slovensko. Jedinečné kusy oživia obývačku, aj iné izby v dome. Pri pohľade na ne sa budete cítiť ako na dovolenke.

Textilný priemysel zaťažuje planétu viac ako si myslíme. Výroba textilu je náročná na vodu, pôdu a chemickú výrobu. Prečo sa oplatí nakupovať v second-handoch? Je to lacnejšie ako kúpa nových vecí. Jednotlivé kúsky sú originálne a nie je šanca, aby si niekto kúpil tú istú vec. A čo je najdôležitejšie – životné prostredie netrpí. Má to samé výhody! Poďme zmeniť pohodlnosť a začnime nakupovať – „z druhej ruky“.

Autorka: Patrícia Greifová
Foto: autorka

Už odmalička obľubovala spev a neskôr si uvedomila, že vystupovanie a písanie textov piesní je to, čo chce v živote robiť, v čom chce byť úspešná. Zvolila si cestu postupného budovania úspechu po boku svojej kapely Limits of Absurdity a do koncertov vkladá vždy celú seba. O prekážkach, publiku a krokoch speváčky za svojím snom som sa porozprávala so študentkou marketingovej komunikácie, Luciou Molnárovou.

Ako ste sa dostali k spevu a vystupovaniu?

Keď som bola malá, rodičia ma prihlásili na muzikálovú základnú školu. Vraj som vždy spievala a tancovala. Na druhej strane si však prostredníctvom mňa plnili sny. Niečo z toho ma teda naozaj bavilo, niečo nie. Po niekoľkých rokoch od ukončenia základnej školy som sa vrátila k spevu. Keď som mala pätnásť, povedala som si, že chcem založiť kapelu. Keďže som nepoznala žiadnych hudobníkov v okolí, začala som odpovedať na inzeráty. Vo väčšine prípadov mi však neodpísali, alebo odpísali, lenže nie veľmi príjemne. Chcela som to brať vážne, mnohí však mienili zostať v rovine zábavy, koníčka. O rok neskôr som sa prihlásila na hudobný tábor a myslela som si, že tam nájdem konečne nejakého schopného muzikanta. Najprv sa to nepotvrdilo, ale o rok a pol som založila kapelu s animátorom tohto tábora.

Ako ste sa cítili v úplných začiatkoch?

Jednoznačne som bola vystresovaná a nepovedala by som, že sa môj pocit oproti začiatkom nejako zmenil. O tomto som sa rozprávala aj s psychologičkou na strednej škole, keď sme vypĺňali testy o budúcom povolaní. Položila som jej otázku: „Prečo sa bojím prezentovať školský projekt pred mojimi spolužiakmi, ale chcela by som vystupovať pred davom ľudí? To predsa nedáva zmysel.“ Povedala mi, že na každú z týchto činností používa človek iné hemisféry – umenie spúšťa niečo iné, ako keď len hovoríme pred ľuďmi. Napriek tomu, že stres je boj, moja učiteľka spevu mi povedala, že tréma pred vstúpením býva iba nedostatok pokory. Ak je človek presvedčený o tom, že nikomu nemusí nič dokazovať a chce sa na vystúpení zabaviť, nemusí sa ničoho obávať. Vo svojich vlastných očiach je spokojný s tým, čo robí.

A vám to pomáha?

Do veľkej miery. Dozvedela som sa o tom len pred niekoľkými týždňami a medzitým sme mali koncert, takže som sa to snažila už aj aplikovať. Nebolo to automatické a nepomohlo mi to ihneď – je to v podstate celoživotný proces. Čím ďalej, tým viac sa snažím užívať si koncerty a sústrediť sa aj na moju myseľ. Niekedy rada zabudnem, že sú tam ľudia a cítim sa, akoby som vystupovala vo svojej izbe, kde ma nikto nevidí a všetko je skvelé. Vtedy človek nie je pod takým tlakom.

Sú chvíle, v ktorých ten tlak, tréma úplne opadne?

Najhorší je začiatok každého koncertu, alebo pár minút, sekúnd predtým, ako sa mám postaviť na javisko. Vtedy ma bolí brucho, chcem utiecť, prehodnocujem celý svoj život. Vo chvíli, keď sa dostanem na javisko a zaznejú prvé tóny, som si ešte stále neistá tým, ako bude publikum reagovať. Veľmi totiž záleží aj od nálady obecenstva. Celé vystúpenie môže byť lepšie vďaka nemu, ale platí to aj opačne. Najlepšie to je však približne v polovici koncertu, keď už poznám, ako sa ľudia správajú, viem, čo môžem, čo zasa nie. Energia, ktorú spevom odovzdám, sa mi zrazu vracia a môžem sa uvoľniť, užívať si to. Akonáhle to robím už nejakú chvíľu, zabúdam na to, že som v strese a už si to iba užívam.

Čo vás na koncertoch potešilo najviac?

Už sa nám prihodilo, že prítomní vedeli aj naše texty. Boli medzi nimi síce naši kamaráti, napriek tomu to bol úžasný pocit. Potom prichádzajú aj iné skvelé momenty – keď ľudia skáču počas rýchlej piesne, keď sa hompáľajú do rytmu počas pomalej, alebo dokonca vytiahnu baterky. Tým sa potvrdzuje ich záujem, pozornosť a najmä to, že sa bavia.

Aký musí byť spevák osobnostne, aby publikum zaujal, bavil?

Mne sa postupne vytvára zdravé sebavedomie, alebo ego performera. Okrem toho, že si hudobník, si aj tak trochu herec – čiže človek, ktorý musí ľudí zabaviť a zaujať. Je to aj taký prirodzený tlak – keď tam niekto už príde a pozerá sa, musíš vydať zo seba to najlepšie. Na javisku sa nebojím robiť veci, ktoré by mi inak boli nekomfortné. Počas spevu, keď ma hudba pohltí, neprekáža mi zatancovať si, aj keď nie som prirodzená tanečníčka. Treba ukázať, že si sebavedomý, keďže nikto sa asi nechce pozerať na človeka, ktorý má strach a je očividné, že si nie je istý svojím výkonom.

Zažili ste aj publikum, ktoré napriek tvojmu výkonu nebolo až také aktívne?

Stalo sa mi to raz, alebo dvakrát. Najhoršia situácia je, keď sa niečo publika opýtaš a nikto ti neodpovie. V tej chvíli mám chuť odísť domov. Ak sa stane niečo nepríjemné, prežívam to veľmi hlboko a dlho. Aj takáto situácia vo mne dokáže vyvolať pochybnosti, či by som mala v tom pokračovať a či sa mi bude dariť. Potom sa však ozve druhá časť mojej osobnosti, ktorá mi pripomína, že toto naozaj chcem robiť a musím ten nepríjemný pocit prekonať.

Čo ak je v publiku málo ľudí?

Netreba to vzdávať. Raz som čítala skvelý citát: „Hraj každý koncert, akoby si ho hral pred Wembley.“ Aj keby tam prišiel jeden človek, mali by sme dať do toho všetko. To ma dokáže podporiť – je úplne jedno, kto tam je, koľko ich je, ale ten výkon musí byť vždy kvalitný. Je veľmi demotivujúce, keď vidíš, že si tam sám pre seba, no každý hudobník zažije aj takéto koncerty.

Možno by vaša hudobná kariéra odštartovala rýchlejšie, pravdepodobne aj bez neaktívneho publika, ak by si sa zúčastnila talentovej súťaže. Rozmýšľali ste niekedy nad ňou?

Veľakrát mi to iní ľudia navrhli ako pomerne rýchlu cestu, ako sa zviditeľniť. Najprv som ich vždy veľmi rázne odmietla, potom boli chvíle, keď som sa nad tým aj zamyslela. Nie som veľká fanúšička takýchto súťaží, pretože mám pocit, že sa veľmi rýchlo zabudne na výhercov. Nepočujeme o nich toľko, ako by som očakávala, alebo ako to bolo v minulosti. Mám pocit, že postupne klesá aj popularita talentových súťaží a je ich mnoho. Každá z nich má podobný formát a ľudia sú už nimi možno otrávení. Čo je ale hlavné, urobia tam z teba produkt. Veľmi málo kladú dôraz na to, čo chceš robiť ty. Môžeš im vyjsť v ústrety, byť tým produktom a neskôr, keď si vybuduješ meno, sústrediť sa na menej komerčnú tvorbu. To je ale podľa mňa veľmi zdĺhavá cesta, ktorá ťa môže až zničiť. Poznám niekoľko ľudí, ktorí boli v takejto súťaži – odniesli si z nej psychické problémy. Tak ako celý šoubiznis, nie je to úplne príjemný svet a človek musí byť silný na to, aby v ňom zvládol žiť.

Tvorba vašej kapely však nezapadá do tej komerčnej a vy nie ste len produktom tvorcov zábavnej relácie. Sama sa stávate aj dramaturgom vašich koncertov. Čo všetko si na ne pripravujete?

Nerada si všetko píšem, akoby to bol scenár, ktorého sa musím držať. Ale takisto nerada improvizujem. Vždy si teda spíšem isté záchytné body. Ak má človek nejakú štruktúru v hlave, tak sa v tom celom procese nestratí a koniec koncov to môže mať aj hlavu a pätu. Nemusí to byť iba koncert – čiže pieseň za piesňou, ako na páse. Môže to byť ucelený myšlienkový celok. S kapelou si vytvoríme poradie tak, aby sa striedali pomalé a rýchle melódie, a tým vytvárame dynamickú postupnosť. Je podľa mňa fajn, keď sa na koncerte nálada strieda a prítomní sa nevyskáču – nevysilia – hneď po prvých štyroch pesničkách.

V novembri s kapelou nekoncertujete, väčšinu času trávite nahrávaním piesní. Spievate radšej pred publikom alebo v štúdiu?

Ťažko povedať, keďže sú to dve odlišné veci. Obidve možnosti ma ale veľmi bavia – na koncertoch si s ľuďmi v priamom kontakte, je to veľmi živý a energický zážitok, ale zároveň v štúdiu je to o niečom inom. Ako speváčka som tam zatvorená sama v maličkej búdke, mám slúchadlá, mikrofón, počujem sa tak, ako nikdy predtým – je to veľmi náročné. Prvýkrát, keď sme nahrávali, ma veľmi prekvapilo, aký komplexný proces to vlastne je a na aké všetky veci si je potrebné dať pozor. Patrí medzi ne výslovnosť, farba hlasu či dynamika. Rovnakú skladbu počúvaš niekedy dva dni dookola, už tú skladbu nenávidíš a ešte to ani nevyšlo. Potom si pomyslíš, že možno budeš s tou skladbou koncertovať štyridsať rokov – a čo potom, keď ti už teraz lezie na nervy? No má to aj svoje čaro. Veľakrát kapela vymyslí pieseň, ale keď prídeme do štúdia, príde nám na um niečo, čo by sme tam mohli ešte dotvoriť, aby to bolo zaujímavejšie. Ja rada dotváram taktiež vokály do pozadia.

Na čom práve teraz pracujete?

Najprv sme mali v pláne nahrať na jar krátky album, ale je to finančne náročné. Tým, že väčšinu z nás tvoria študenti, nemáme na to ani toľko času. Keď doštudujem, určite by som sa kapele chcela venovať viac, ako teraz, ale napriek tomu sa jej snažím dať toľko času, koľko sa len dá. V decembri alebo v januári plánujeme nahrať ďalší singel, ktorý ide do tvrdšieho žánru a už sme ho aj zaradili do koncertov, ktoré sme odohrali na jeseň. Vybrali sme si tú pieseň práve preto, že mala dobrý ohlas – je veľmi dobré si odsledovať, ktorý singel má najväčší potenciál podľa reakcie publika. Tým, že je to tvrdší žáner, je to taká vzorka toho, že aj toto sme my a pravdepodobne tým aj odteraz budeme. Postupne by sme chceli vydať aj kompiláciu viacerých skladieb.

Autorka: Alžbeta Vojtušová

Foto: Instagram/@limits_of_absurdity

Od 23. do 29. novembra sa v priestoroch kina Mladosť a Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave koná už 16. ročník filmového festivalu inakosti. Je to jediné podujatie tohto druhu na Slovensku, ktoré sa cielene venuje LGBTI+ minorite.

Festival ponúka rôzne zahraničné a domáce queer filmy a seriály. Oceňované festivalové filmy či neokukané novinky. Má dokonca vyhradený priestor na pásma krátkometrážnych snímok. Prvé pásmo, Born This Way, prináša šesť filmov s príbehmi rôznorodých queer ľudí s ich pohľadom na inakosť. Druhé, Dance in the Dark, sa skladá z ôsmich snímok, ktoré majú temnú až hororovú atmosféru. A tretie, LoveGame, ponúka divákovi sedem filmov, tie sa venujú témam lásky a sexu medzi queer osobami.

Tohtoročný festival je taktiež venovaný pamiatke Juraja a Matúša, obetiam teroristického útoku na Zámockej.

No a ako minulý rok, aj teraz prišla festival podporiť prezidentka Zuzana Čaputová. Medzi divákmi ju privítala moderátorka podujatia Nataša Jurčová Findrová. Povedala, že sa teší, že zavítala na festival aj tento rok a poďakovala za podporu. Zuzana Čaputová je jediný verejný činiteľ, ktorý pravidelne podporuje ľudí z LGBTQ+ minority.

Prezidentka si vybrala premietanie filmu zo švédskej produkcie vo štvrtok v Kine Mladosť na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Taká strašne bezprostredná je filmo 18-ročnej Joanne, ktorá bojuje s ADHD a zároveň sa snaží pochopiť rodiace sa city k spolužiačke Audrey. A v neposlednom rade aj porozumieť sama sebe. Filmový festival ponúka veľké množstvo filmov pre všetkých, dokonca aj nečlenov komunity, ktorých pozeranie filmov môže viesť k väčšiemu pochopenie ku LGBTQ+ ľuďom. Na výber sú romantické komédie, drámy či akčné snímky. Každý si nájde to svoje.

Školské lavice vystriedal terén, punč a smiech

Našli sme sa na Tyršovom nábreží premenenom na vianočnú dedinku. Neprilákala nás ani vôňa škorice, ani žiara svetielok či melódia anglických kolied, ale túžba sadnúť si k stolu s horúcim punčom, spolužiakmi a obľúbeným vyučujúcim. Toho sme v ukrutnej zime, vonku a po tme, hľadali dobrých pätnásť minút. Môžeme sa vyhovoriť na to, že ani jedna z nás nie je rodená Bratislavčanka, a preto je úplne normálne, že sa z času na čas stratíme. Pravdou je, že sme si tak trochu sedeli na ušiach a miesto stretnutia sme si domysleli. Napokon sme sa našli pri starej električke, ktorá nám už navždy zostane v pamäti. 

Punč, chlieb s cibuľou alebo lokša? Slovenská klasika. Punčom sme nepohrdli, cibuľou sme však nikoho ohúriť nechceli. Na chvíľu sme dokázali ignorovať zimu, skrehnuté ruky aj celodennú únavu a tešili sa, že nemusíme sedieť v triede. Teplý nápoj a smiech nás zahrial. Koledy a rodinná atmosféra Tyršáku v nás prebudili vianočnú náladu.

Posilnení tekutou odvahou sme sa predbiehali, kto „vyriekne“ ten najlepší školský zážitok. Spomínali sme na prijímačky, na prvé skúškové obdobie, ale aj na milovanú i nenávidenú online výučbu. Smiech a slová striedali veľavravné výmeny pohľadov. Miestami nastalo ticho, ktoré sme automaticky pripisovali pandémii. My predsa za nič nemôžeme. 

Aj napriek tomu, že sme sa zišli v skromnom počte, tak sme boli vďační jeden za druhého. Perfektným prekvapením bola aj spolužiačka z druhého ateliéru. Tá sa rozhodla držať morálku a doplniť chýbajúce „kusy“. 

Vyučovacie hodiny printového ateliéru sú na konci, preto sme sa snažili zachytiť jedinečné momenty. Fotili sme sa  na sociálne siete a rozprávali sa ako starí známi. Áno, jednotne sme sa zhodli –  v poslednom ročníku nám bude „print“ chýbať.

Po skvele strávenom večeri a viac ako hodine rozprávania, spomínania a miernej nostalgie z niektorých našich školských zážitkov, sme sa zhodli na ďalšej veci. Keďže čas utekal a teplota vonku veľmi rýchlo klesala, usúdili sme, že je najvyšší čas rozlúčiť sa. Aj keď sme boli už dosť premrznutí, priveľmi sa nám tú jedinečnú atmosféru vianočných trhov a dobrej spoločnosti opúšťať nechcelo. Nakoniec sme sa predsa len pobrali a na najbližšej zastávke sa naše cesty v ten deň rozdelili. Opäť sa ale spoja na najbližšej hodine Kreatívneho štúdia, kde si klasicky „podáme“ jeden druhého pri vzájomnom hodnotení článkov. 

Autorky: Natália Adamkovičová, Kamila Gúčiková, Laura Kuricová a Mária Mihalíková

Foto: autorky