december 2024

Keď sa na Slovensku povie prezidentka, každý vie, o koho ide. Je to preto, že bola prvou a zatiaľ jedinou prezidentkou v našej krajine. Režisér Marek Šulík zachytáva vo filme autentickú Zuzanu Čaputovú počas jej päťročného vládnutia. Film ma do kina prilákal aj vďaka diskusii po premietaní. Na otázky divákov prišiel odpovedať režisér Marek Šulík a hovorca pani prezidentky, Martin Strižinec.

Film zachytil podrobne situáciu na Slovensku od júna 2019 do júna 2024. Napriek tomu, že hlavnú postavu stvárňovala prezidentka, film nebol iba o nej. Marekovi Šulíkovi sa podarilo ukázať nálady v spoločnosti, krízy v našej krajine a vývoj politickej scény. Neraz som si pri sledovaní filmu položila rečnícku otázku, ako sa toto mohlo reálne diať. S odstupom času začne človek zabúdať. Preto som veľmi rada, že na Slovensku vznikol film, vďaka ktorému si môžeme pripomenúť určitý vývoj v našej krajine. Toto päťročné obdobie zobrazuje krízu covidu, nefunkčnú vládu, smrť mladých nevinných ľudí na Zámockej, či predčasné voľby.

Do kina som išla ja a mamina, otec naše pozvanie odmietol. Keď som sa ho pýtala, prečo nechce ísť, odpoveď bola zdanlivo jednoduchá: „Načo, keď to bolo pár rokov dozadu. Možno o desať rokov by som si to pozrel,“ zhodnotil. Jeho odpoveď mi prišla logická, a preto som začala aj ja uvažovať, či si mám kúpiť lístky do kina. Som rada, že som tak nakoniec urobila.

Film mi ponúkol nový kultúrny zážitok. Diskutovať s autorom bolo pre mňa výnimočné. Konečne som po filme na všetky nezodpovedané otázky dostala odpoveď. Marek Šulík neuveriteľných päť rokov trávil v paláci natáčaním všetkých detailov. Nikdy pred tým som si nemyslela, že uvidím takmer každú miestnosť budovy, kde sídli prezident.

Ak aj vy rozmýšľate nad návštevou kina, Prezidentku môžem jednoznačne odporučiť. Napriek tomu, že diskusia po filme nebude, prináša divákovi niečo omnoho dôležitejšie. Príbeh ženy, ktorá svojou ľudskosťou a odhodlanosťou ukázala začiatok cesty pre iných.

Príbeh prezidentky nie je o tom, ako byť čo najpopulárnejším politikom, ale o tom, ako sa dokázať pozrieť každý deň do zrkadla s čistým svedomím. Z filmu som si odniesla posolstvo, ktorým sa snažím riadiť dodnes. Aj keď s niekým nemáte dobré vzťahy, je dôležité k ďalšiemu rozhovoru s dotyčným pristupovať, ako keby ste sa rozprávali prvýkrát. Nezabudnúť, ale dať príležitosť novým začiatkom . To presne robila aj Zuzana Čaputová, dala priestor novým začiatkom pre Slovensko. Už je iba na nás, či sa na túto cestu vrátime.

Autorka: Katarína Frolová

Keby vám niekto povedal, že bratislavské továrne vyvážali tovar na Blízky východ, do Afriky či do Ameriky, verili by ste mu? Mnohé z nich by ste už nenašli, jednoducho – zmizli. 

„Duševným zvodcom robotníctva sa zdá byť príslušník československého štátu, istý Dond, ktorý sa nedávno vrátil z Pešti. Človek takmer bez košele má toľko peňazí, že to je nápadné i kantínskemu. Každý večer sedí spolu s vojakmi v kantíne, platí za nich a vykladá pri tom o komunizme. Bolo by dobré obliecť nejakého detektíva do uniformy, aby počúval reči toho človeka. Tento inteligentný muž musí ísť von z továrne…“ Správa policajného inšpektora v súvislosti s dianím v Rothovej továrni na patróny, apríl roku 1920.

Ťažké životné podmienky zamestnancov, nízke mzdy, neexistujúca bezpečnosť pri práci, nedostupnosť bývania. Prežili zmeny panovníkov, vlastníkov, štátnych hraníc, vojny, niektoré i socializmus. Zažili situácie, ako vo vyššie uvedenej citácii z knihy Priemyselná Bratislava, národnostné spory medzi Nemcami, Maďarmi a Slovákmi či protesty zamestnancov. Tabačka, Cvernovka, Danubiuska, Apollka, Gumonka, Dynamitka, Matadorka a ďalšie fabriky, ktoré kedysi určovali vzhľad Bratislavy, pritiahli robotníkov zo širokého okolia a svojím tovarom zásobovali nielen Uhorsko…Už neexistujú. Zničilo ich 21. storočie.

„Pamiatková ochrana nefunguje správne, ak nechce spolupracovať majiteľ alebo samospráva. Jedným z dôvodov, prečo sa v Bratislave toľko toho zbúralo, je vysoká cena pozemkov. Napríklad na Mlynských Nivách dovoľuje územný plán výstavbu výškových budov. Továrne boli väčšinou veľmi nízke – tvorili ich prízemné výrobné haly, alebo niekoľkopodlažné ,etážovky´ ako Cvernovka či Danubiuska. Ak dostanete za jeden byt s rozlohou 60 metrov štvorcových povedzme 500-tisíc eur, koľko peňazí získate, ak ich postavíte veľa? Zbúrať niečo historické a postaviť niečo nové sa investorovi oplatí aj za cenu pokuty,“ približuje výskumná pracovníčka z Pamiatkového úradu SR Tereza Bartošíková. „Ciest, akými sa majiteľ dokáže zbaviť pamiatky je veľa, stačí len chcieť. Často tieto objekty nechávajú chátrať, nestarajú sa o ne alebo ich úmyselne poškodia. Zavinenie sa však ťažko preukazuje,“ opisuje súčasný stav výskumníčka. 

Podobne vyzerá aj takzvaný Ružový hrad. Keď stav budovy v minulosti posudzovali, bol relatívne dobrý. „Ale to nemusí znamenať, že je dobrý aj teraz. Za Národnú kultúrnu pamiatku bol vyhlásený v apríli roku 2008, potom na objekt vypracovali architektonicko-historický pamiatkový výskum,“ hovorí Tereza Bartošíková. Roku 2011 časť továrne počas festivalu vyhorela. Teraz Ružový hrad, sčasti pripomínajúci ten bratislavský, chátra – ak nie sú okná rozbité, sú posprejované alebo ich zadebnili kartónom. Pamiatku obkolesuje podobný plot, aký nájdete na každom letnom festivale, strecha je deravá a historický názov pripomína len tabuľa Parkovisko Danubius.

Železnica naša drahá

Výhodou Bratislavy bola jej poloha na križovatke železničných a lodných ciest a v rámci Slovenska sa preto modernizovala pomerne rýchlo. „Najhorším problémom bola doprava. Vozom sa dalo prepraviť len málo vecí, cesta trvala dlho a bola drahá, keďže sa všade platili mýta. Museli ste mať dostatok zvierat a ľudí, ktorí s nimi išli. Navyše, cesty boli v zlom stave,“ vysvetľuje Tereza Bartošíková. 

Rozhodnutie padlo: potrebujeme železnicu. Jej vybudovaniu predchádzal vznik konzorcia sedemnástich statkárov a veľkoobchodníkov na čele s barónom Walterskirchenom, ktorí iniciovali návrh na vytvorenie akciovej spoločnosti na stavbu trate vedúcej z Bratislavy do Trnavy. Prvý, asi pätnásťkilometrový úsek železnice z Bratislavy do Svätého Jura, sprevádzkovali 27. septembra 1840. V ten deň vypravili prvý konský „vlak“ nielen na Slovensku, ale i v Uhorsku. Úsek do Pezinka dokončili koncom júna 1841, to už však akciová spoločnosť zápasila s finančnými problémami. Trať do Šenkvíc teda postavili až v októbri 1845 a pôvodne zamýšľané prepojenie s Trnavou otvorili napokon 1. júna 1846. „Podnikatelia parnú železnicu najprv odmietli, hoci ju mať mohli. Povedali si, že nepotrebujú drahé uhlie a drahé lokomotívy, keď majú dobré uhorské kone a pre ne dostatok potravy. Parné stroje boli. Ale my sme ich nechceli,“ približuje výskumníčka.

Dobré uhorské kone určené pre nákladnú dopravu ťahali päť vagónov a denne mali podľa autorky knihy Priemyselná Bratislava Viery Obuchovej odbehnúť približne štyridsať kilometrov. Z Bratislavy do Trnavy im cesta trvala približne tri hodiny. Dva dni slúžili, na tretí oddychovali. A osobná doprava? Kone boli naopak ľahké a „rýchlobežné“, ale tiež – uhorské. 

Táto železnica však podľa Terezy Bartošíkovej slúžila najmä na vývoz poľnohospodárskych tovarov z úrodných nížin do Bratislavy. A teoreticky aj ďalej. „A na to aj bola – aby sa produkty podnikateľov vyvážali. Až vďaka parnej železnici, ktorá vznikla v auguste roku 1848, sa mohli prepravovať ťažké náklady, a to Bratislave k jej rozkvetu veľmi pomohlo,“ približuje a dodáva, že s jej budovaním bol aj ďalší problém. „Niektoré obce odmietli predať svoju pôdu, aby tadiaľ mohla ísť trať. Prečo? ,Lebo železnice sú nebezpečné a my si tu chceme pestovať svoje veci. Tadiaľto vlak jednoducho nepôjde!´ Ľudia mali predsudky, preto cez viaceré mestá – napríklad cez Modru – trať dodnes nevedie.“ 

Do práce a spať. V zamestnaní často išlo o život

Píše sa rok 1884 a v Bratislave svietia prvé žiarovky, o jedenásť rokov neskôr jazdia prvé električky, funguje plynáreň aj vodáreň. To už existovali tabaková továreň (1853), Kühmayerova továreň (1868) vyrábajúca epolety a rôzne ozdoby najmä na odevy, Marschallova továreň na koče (1869), Rothova továreň na patróny (1870), Grünebergova továreň na kefy (1872), „Dynamitka“ na dynamit a chemikálie (1873), Durvayova tehelňa (1883), Menzlova továreň na lepenku a asfalt (1885), „Klingerka“ vyrábajúca tapety, koženku či impregnované látky (1888-89), „Kablovka“ (1894) produkujúca silnoprúdové káble a vodiče, rafinéria minerálnych olejov „Apollka“ (1895), Stollwerck na cukrovinky (1895-96) či továreň na smaltovaný riad Sfinx (1896).

Píše sa rok 1900, nábrežie Dunaja je vybudované a rieku regulovali – predtým šírka jej koryta na niektorých miestach dosahovala až šesťsto metrov. Po zmenách – tristo. „Tok bol splavnejší, Dunaj nevysychal a letná ,premávka´ fungovala inak. Začal tiež zamŕzať iným spôsobom, a tak sa zmenila aj zimná doprava. V oblastiach pri rieke už neboli záplavy, vznikli tam pozemky a premenil sa urbanizmus Bratislavy,“ opisuje zmeny pracovníčka pamiatkového úradu a dodáva, že mesto sa rozšírilo za hradby – do oblasti Mlynských Nív, dnešného Riverparku či Šancovej ulice. A stabilizovala sa aj Petržalka, pretože kým nebol Dunaj regulovaný, voda odmývala pôdu či domy. „Mesto sa stalo priemyselným a priemyselníci sa začali zaujímať o sociálne bývanie. Chceli aspoň nejaký štandard, a tak začali vznikať hygienické opatrenia – vodovody, kanalizácie – a prvé robotnícke štvrte.“ Išlo však o príbytky pre úradníkov a vedúcich, ktorých si stále prosperujúcejšie fabriky potrebovali udržať.

A podmienky robotníkov? Záležalo od druhu továrne. V niektorých pracovali väčšinou ženy, no napríklad v Dynamitke bola majorita mužov. V textilných výrobách často zamestnávali aj deti. „V polovici 19. storočia vo fabrikách robili najmä Bratislavčania. Na konci storočia sa továrne rozrástli a pracovnej sily bolo málo. Najprv prišli ľudia z blízkeho okolia, ktorí sem dokázali dôjsť pešo. Ak sa vyčerpali tieto zdroje, prichádzali zo širšieho okolia, najmä vlakom. A keď ich bolo stále málo, robotníci sem prišli z väčšej diaľky na dva týždne či mesiac,“ opisuje situáciu Tereza Bartošíková a dopĺňa, že viaceré továrne mali nocľahárne. To však neboli plnohodnotné príbytky, len postele. Zamestnanci často pracovali dvanásť hodín denne, večer padli do postele, ráno išli do práce. A znova. „Koncept voľného času je záležitosťou 20. storočia. V minulosti také čosi neexistovalo. Povedzme, že kým bola žena slobodná, robila v továrni. Vydala sa, prišli deti – a ostala doma. Muži chodili na týždňovky. Alebo do Ameriky na dva – tri roky. Podmienky boli ťažké,“ dopĺňa. 

Neexistovali hygienické štandardy ani bezpečnosť pri práci. Kto si nedal pozor, mohol ľahko prísť o život; ak mala žena sukňu, riziko bolo ešte väčšie – keby jej ju zachytil stroj, vtiahol by ju celú. A vznikali požiare, ktoré ničili budovy, obytné štvrte a niekedy i celé mesto. „Už za čias Márie Terézie sa tomu snažili zabrániť. Postupne začala vznikať stavebná legislatíva – domy nemohol budovať hocikto, komín musel byť postavený tak, aby od neho nezačalo všetko horieť. A textilné továrne alebo mlyny? Tie boli často poschodové s vnútornou konštrukciou z dreva. Veľmi rady horeli. Ale prevádzka fabriky bola veľká investícia, tak začali vymýšľať, ako požiarom zabrániť. Najprv zaviedli liatinové konštrukcie a stĺpy. Ale ani toto riešenie nebolo stopercentne ohňovzdorné, tak ich obaľovali betónom a vznikali prvé železobetónové stavby. Práve pre zaistenie väčšej bezpečnosti,“ hovorí výskumníčka. 

Rizikové boli aj mlyny, kde vznikal výbušný múčny prach. Stačila statická elektrina, iskra a prach sa buď odpálil alebo začal horieť. Naposledy takto explodoval mlyn v Šuranoch. Roku 1989. „Aj Dynamitka bola nebezpečná, no tam bolo riešenie iné. Vybuchujúce stropy. Ak došlo k explózii, vyletela len strecha, konštrukcia múrov bola pevná. Zabránilo sa tým reťazovej reakcii. Po zničení strechu opravili a išlo sa ďalej,“ dopĺňa Tereza Bartošíkova. Ďalej. Ale kam?

Kühmayer – zmenil spôsob odievania a ozdoby vyvážal až na Blízky východ

Keď ste si v utorok 16. júla 1918 kúpili Pressburger Zeitung, vedeli ste, že Bratislavu navštívilo jeho veličenstvo Karol IV. a jeho manželka Zita. Ale vedeli ste aj to, že akýsi Palugyay vyrába šampanské s „vynikajúcou kvalitou domáceho výrobku“, že Grüneberg robí kefy, že v Bratislave je Pivovar Stein a majú aj telefónne číslo nr.22 a že od roku 1825 istý J. E. Hubert vyrába šumivé víno svetovej kvality. Legenda hovorí, že išlo o francúzskeho vojaka vracajúceho sa z napoleonského ťaženia v Rusku, ktorý sa usadil v Bratislave. Podľa výskumníkov však za firmou na počiatku stáli dvaja bratislavskí mešťania. Prvý člen rodiny Hubertovcov sa ako majiteľ továrne objavuje až v roku 1875. Koniec koncov, víno získavalo medaily a roku 1896 ho jeho výsosť František I. ohodnotil slovami – „Toto šampanské je naozaj vynikajúce!“.

„Noviny boli rozšírené a v nich bola, samozrejme, inzercia. Keď ste chceli reklamu na celú stranu, priplatili ste si. V dobových periodikách by ste našli klasické reklamné oznamy – ,my sme taká firma a predávame toto´, ale niektoré reklamy boli aj sofistikované. Tie zobrazovali napríklad konkrétnu továreň alebo výrobky. Takto sa prezentovali aj architekti. A fungovalo to! Tiež boli špecializované periodiká, napríklad Mlynárske listy, a v nich inzerovali továrne vyrábajúce mlynské stroje. Tým, že noviny boli určené pre konkrétne povolanie, reklama bola cielená. Presne vedeli, komu svoj produkt predávali,“ približuje Tereza Bartošíková. 

Ak ste chceli svoj tovar rozšíriť aj ďalej, išli ste na veľtrh. „Výstavy boli ideálne na prezentáciu a propagáciu. Napríklad Thomas Alva Edison chcel takto pretlačiť svoj spôsob vedenia prúdu. Pointou bolo ukázať sa ,tým hore´; chodila tam verejnosť, ktorá si zaplatila vstup, ale aj vláda, firmy, obchodníci … tí rozmýšľali, čo doniesť na svoj trh, čo je zaujímavé a čo je nové. Budovali sa spolupráce, prezentovali sa takto nielen firmy, ale i celé štáty. Vedľajším produktom boli ocenenia, ktoré dávali výrobkom punc kvality.“ Výstav sa zúčastňovali aj fabriky z Bratislavy a získavali ocenenia. A tovar putoval do celého sveta…

„Kühmayer mal prvú továreň na mieste dnešného rozhlasu. Darilo sa mu, tak kúpil mlyn na Vydrici a prerobil ho na továreň. Druhú. Darilo sa mu až tak, že okolo roku 1905 skúpil podobné továrne v Rakúsku od konkurencie a Rakúsko a Uhorsko si podelili trh. Rakúske Kühmayerove továrne vyvážali tovar do západnej Európy, bratislavské do celého Uhorska, na Balkán a Blízky východ. Toto sa dialo vo viacerých prípadoch,“ približuje výskumníčka a dodáva, že Kühmayer zmenil aj podobu vtedajších odevov. Zlaté ozdoby si dovtedy mohla zadovážiť len šľachta a dôstojníci, dokázal však stlačiť výrobnú cenu a keď ženy videli zlaté stuhy, strapce či ozdoby v dostupnej cene, začali ich kupovať na slávnostné oblečenie. Dnes v jeho továrni sídli Pamiatkový úrad SR. 

Budovy na kľúč

Haly alebo ,etážovky´ – všetko záviselo od strojov. Keď boli ťažké, museli byť v halách. Tie mali hlbokú dispozíciu bez priečok, kam sa bočné svetlo z okien nedostalo. Elektrické osvetlenie neexistovalo, tak spravili strešné svetlíky, napríklad v tvare pílových striech pripomínajúcich zuby píly – jedna strana je strmšia, druhá miernejšia. Pri úzkej stavbe ste strešné okná nepotrebovali, stačilo zväčšiť okenné otvory. 

„Podoba budovy závisela od typu fabriky a od strojov, ktoré používala. Keď ste mali ťažké stroje, museli ste sa držať pri zemi. Tie ľahšie ste vedeli nastavať do výšky,“ hovorí výskumníčka a dodáva, že aj v tom čase už boli ceny pozemkov vyššie. Nestavali by ste halu, keby ste vedeli zmenšiť plochu a postaviť budovu do výšky. 

Často základný tvar fabriky vytvárala továreň, ktorá poskytla stroje. „Predstavte si to takto: Chcete postaviť mlyn, tak si v novinách nájdete inzerát, že Prokop a synové z Pardubíc dodávajú mlyny na kľúč a oslovíte ich. Spravia vám cenovú ponuku a povedia, že keď chcete spracovávať toľkoto vagónov pšenice, potrebujete toľkoto strojov. A nakreslia plán s ich umiestnením. Ale ten plán je už nakreslený v nejakej budove,“ vysvetľuje výskumníčka a hovorí, že práve v 19. storočí budovy prispôsobovali strojom. Továrne boli často unifikované, pretože ich majitelia nepotrebovali vylepšiť a často išlo len o funkciu. Niektorí vlastníci si však zavolali architekta, dali mu stavebné plány od dodávateľov strojov a žiadali, aby im navrhol budovu, ktorá bude pekná, reprezentatívna a zaujímavá. Prečo? „Reklama. Túžili, aby obrázok fabriky v novinách vyzeral dobre, a tým pádom sa predával tovar a majiteľ sa mohol pochváliť. Architekt však v tomto prípade musel dodržiavať rozmery stavieb, aby sa neposúvali stroje. Takže väčšinou robil len návrh fasády. To sme však už pri vizuálnej stránke, ktorá záležala od konkrétnej doby,“ dodáva Tereza Bartošíková. Keď bol populárny historizmus, budovy, ako napríklad liehovar v Malackách, Ružový hrad či Kühmayerova továreň, mali historizujúce prvky. 

Na začiatku boli zdobené, neskôr bol ich výzor jednoduchší. Zmena nastala na prelome 19. a 20. storočia. „Chceli niečo obyčajné, utilitárne a praktické, až to nakoniec skončilo pri Baťových fasádach. Výzor bol síce jednoduchý, no mal svoju estetiku. A inak to bolo aj odôvodnené – forma mala vystihovať funkciu, ktorá je vnútri. Architekti si povedali, že budovy zdobiť nebudú: ,Chceme, aby bolo všetkým jasné, že toto je moderná továreň. A budeme sa tým chváliť!´“

Píše sa rok 2024. Ružový hrad závodu Danubius chátra, obilné silo Ludwigovho mlyna takisto. Továrne Gumon, Kablo, tzv. Tabačku a všetky objekty Pivovaru Stein okrem spilky zbúrali. Dynamitku a Patrónku požiera čas. Z časti dvoch zvyšných hál smaltovne v areáli bývalej továrne Matador majú vyrásť bytové komplexy. Zvyšok majú zrúcať a zmeniť na nepoznanie. 

Pamiatka je pre laika čokoľvek staré. Očami pamiatkara je to objekt chránený zákonom. A pamiatka v ponímaní developera znamená len to, čo treba zbúrať. 

Autorka: Magdaléna Svetláková

Hrdinovia bez pláce. Dobrovoľní hasiči, ktorí chránia životy a sny neznámych. Bizarné prípady a biznis pre hrobárov.

Hasičský zbor v Nitrici nie je žiadnou novinkou. V malebnej obci v okrese Prievidza býva skupina ľudí, ktorí majú jedinečné príbehy. Ich rôznorodé aktivity presahujú rámec bežného vnímania, každodenná realita sa mieša s nepredvídateľným adrenalínom, oduševnením a túžbou pomáhať. Keď sa siréna rozozvučí, opúšťajú svoje bežné povinnosti a menia sa na hrdinov. Mali sme možnosť nahliadnuť do zákulisia ich práce, kde sa odvaha stretáva s kamarátstvom, a všedné dni sa môžu v okamihu zmeniť na dramatické minúty boja s prírodnými živlami. 

Základňa

Človek by si myslel, že hasičská zbrojnica nedokáže prekvapiť. Tá ich rozhodne áno. Samozrejme, nachádzajú sa tam upratané a podľa mien zoradené výstroje od helmy, cez obleky, až po obuv, víťazné poháre zo súťaží, ocenenia a mnoho ďalšieho. Hneď pri vstupe do zbrojnice vás privíta ich „miláčik“, hasičské auto, ktoré dostalo toto milé pomenovanie. Plné regály potrebného príslušenstva. Na prvý pohľad úplne normálna základňa. Keď sa pozriete lepšie, nájdete tam položený ozembuch, bubon, triangel, nejaký ten klobúk, nalepovacie fúzy a tak ďalej. Zo spoločenskej miestnosti vedú nenápadné dvere, takzvaná Narnia. Tu prichádza čas, keď sa začnete zamýšľať, či sa ešte vôbec nachádzate v zbrojnici. Farárove rúcho. To je to, čo uvidíte hneď po otvorení dverí. Vysvetlenie? Úplne jednoduché. Kostýmy na kultúrne udalosti. 

Iskrivý Silvester

Horiace smetisko, podpálená hora, poprípade zranenia z pyrotechniky. Výnimočné? Určite nie, všetci poznáme nehody zo Silvestra. Rok 2023, rozlúčka so starým rokom, príjemná atmosféra a zrazu sa rozhúkala siréna. „Čakali sme čokoľvek, vedeli sme, že určite pôjdeme niekam na výjazd ako každý rok, ale, že si budeme hasiť vlastnú zbrojnicu, to sme teda nečakali,“ hovorí Branislav Líška. Po príchode na miesto incidentu nevedeli, čo skôr robiť. Vbehli do horiacej budovy, obliekli sa a začali hasiť horiacu strechu. Tá sa chytila z dedinského ohňostroja. Malá iskra našťastie nespôsobila príliš veľa škody, aj vďaka rýchlej akcii. „Ešte nikdy sme nemali taký veľký fanklub“ dodáva Branislav Líška. Starosta, ktorý sám ohňostroj zapálil, svoj nechcený skutok odčinil samozrejme náhradou škody a dobrým šampanským. Spoločne tak pravou nohou vstúpili do jedinečného Nového roka.

Dedičstvo v rukách generácií

História tohto zboru siaha niekoľko desaťročí do minulosti. Veliteľ hasičského zboru, Ladislav Sány, hovorí, že ich povolanie vždy bolo viac než len obyčajná povinnosť. „Mnohí z nás začínali už ako deti na súťažiach. Časom sme prešli školeniami a nakoniec sme sa stali plnohodnotnými členmi dobrovoľného zboru. Dokonca aj moji synovia, Lukáš a Tomáš, sú hasičmi. Keď sa ja nemôžem zúčastniť výjazdu, Lukáš je ako druhý veliteľ zboru,“ vysvetľuje. V skutočnosti sa každý z nich živí inou profesiou. Sú tam ľudia – od robotníkov, cez kuchárov, až po hrobárov. Dedičstvo služby práce prechádza v Nitrici z generácie na generáciu. Rodičia, ktorí sú súčasťou zboru, vodia svoje deti na rôzne akcie, ktoré organizuje zbor a zapájajú ich do všetkých  činností. 

V súčasnosti sú plnohodnotnou jednotkou schopnou zasahovať pri požiaroch, povodniach či dopravných nehodách. Ich činnosť je však výsledkom dôkladnej prípravy. Každý člen musí absolvovať kurzy prvej pomoci a špeciálne školenia na zásahy. „Nie je to len o odvahe, ale aj o zodpovednosti a vzdelávaní sa,“ podotýka hasička Rafaela Zajacová, ktorá patrí medzi aktívne členky zboru. 

Taktiež podotkla, že to nie je také jednoduché, ako si ľudia myslia. Existuje veľa pravidiel pre dobrovoľných hasičov. Medzi tie základné patria napríklad tie, že na zásah nemôžu ísť v menšom počte než sú 4 osoby, na predných miestach hasičského auta môže sedieť šofér a veliteľ. Každý výjazd, aj keď ide iba o kondičnú jazdu s dodávkou, musia nahlásiť na centrálu, a mnoho ďalšieho a veľmi podstatného.

Z vyšívaného kroja do ochrannej výstroje

Rafaela je jediná žena v zbore a bola už na nejednom výjazde. Má to asi po mame, lebo aj tá bola členkou zboru a stále ňou zostala, aj keď už nie je aktívna pri výjazdoch. Práve tie Rafaele nie sú cudzie. „Niektorí si myslia, že hasiči sú len chlapi. Ale verte mi, aj žena zvládne vybehnúť s niekoľkokilovou záťažou na pleciach,“ usmieva sa Rafaela, ktorú kolegovia často oslovujú Rudy.

Spomína na svoj najťažší zásah, ktorý sa odohral iba nedávno. Obrovský požiar vo Valaskej Belej. „Dostať sa na miesto v náročnom horskom teréne bol sám o sebe výkon. Bolo treba prekonať strmý výstup do výšky 700 metrov, a potom nás pomocou štvorkoliek vyvážali až do 1100 metrov nad morom,“  opisuje Rafaela.

„Keď som sa pozrela dolu, hlava sa mi zatočila z tej výšky a hrozného terénu. Na takýchto zásahoch si uvedomíš, aké dôležité je byť pripravený naozaj na všetko. Jeden zlý krok a mohli sme sa zrútiť do priepasti. Vidieť všetkých ľudí, ktorí sa snažili pomôcť a nasadzovali vlastné životy, bolo takmer neopísateľné. Asi prvýkrát sa stalo, že som bola súčasťou takej veľkej skupiny záchranných zložiek. V tej chvíli som si uvedomila viac než kedykoľvek predtým, že toto je to, čo mám v živote robiť,“ hovorí. 

Hasiči si tiež spomínajú na vtipnú príhodu z Rafaelinho prvého výjazdu. „Privolali nás k jednej žene, lebo jej vytopilo pivnicu. Zobrali sme prvýkrát aj Rafaju. Presne tu sa ukázala jej ženská stránka. „Dorazili sme na miesto a ona si na stôl vyložila tašku. Všetci sme sa na to pozreli, akoby to bolo ufo. Nechápali sme, čo to robí. Vysvetlila nám, že vraj to je zásahová taška. Doteraz to nevieme pochopiť,” spomína s úsmevom veliteľ.  Odhodlanie a podpora tímu jej, ako jedinej aktívnej členke v zbore, dodáva silu. 

Rafaela nám prezradila, čo táto jej zásahová kabelka obsahuje. „Samozrejme hygienické potreby, gumičky, zapaľovač a nemôžu chýbať ani cigarety.“ Hasiči sa jej najskôr za toto smiali, teraz si už zvykli a sami vyhľadávajú túto výnimočnú tašku, pretože vedia, čo tam nájdu.

Bratia z Čiech 

DHZ Nitrica už 20 rokov udržiava družobný vzťah s obcou Sudkov v Českej republike. Nefungujú len na báze formálnych zásad. Ide o skutočné priateľstvo, ktoré sa prejavuje pri pravidelných návštevách a spoločných podujatiach, akciách. „Keď boli v Sudkove povodne, neváhali sme a išli sme im na pomoc. Vieme, že keby sme potrebovali pomoc my, môžeme sa na nich obrátiť. Takéto situácie ukazujú, aká dôležitá je spolupráca,“ vysvetľuje veliteľ Ladislav Sány. Rovnako pomáhajú aj susedným obciam, ako sú Dolné Vestenice. Fungujú cez aplikáciu Fireport, ktorá ihneď upozorní členov zboru, že dakde treba zasahovať. 

Fireport začne signalizovať a spúšťať automatickú sirénu všetkým aktívnym hasičom. Pomocou tejto aplikácie jednoducho hasiči odkliknú, či sa môžu zúčastniť výjazdu alebo nie. „Keď príde výzva, všetko ide bokom. Informuje nás, kto je k dispozícii, kam máme ísť, o čo konkrétne ide. Umožňuje nám to rýchlu koordináciu,“ dodáva veliteľ. Aj keď dobrovoľní hasiči nie sú profesionáli, ich výcvik a vybavenie musia spĺňať prísne kritériá. Šoféri hasičských áut potrebujú vodičský preukaz skupiny C, psychotesty a špeciálne školenie na majáky. Rovnako musia vždy dodržiavať zásady bezpečnosti, od výstroja až po povinnosť byť pri výjazde úplne triezvy. Ale to sú základné informácie, ktoré vie aj bežný smrteľník. „Pamätám si, ako jeden mladík behal po dedine na štvorkolke v zásahovej bunde. Myslel si, že to je ´cool´, ale my sme mu museli vysvetliť, že takto to nefunguje,“ spomína veliteľ. „Samozrejme sa nám začali ozývať miestni obyvatelia, že čo sa deje, kam treba ísť, či treba pomôcť. My sme ani nevedeli, o čom hovoria. Keď mi povedali, čo videli, zostal som v šoku. Hneď som dotyčného kontaktoval. 

Keďže to bol jeho prvý priestupok, spolu sme to vyriešili tým, že dostal napomenutie. Nielen on, ale všetci si musia uvedomiť, že tá bunda nie je na predvádzanie sa, ale na ochranu,“ dopĺňa veliteľ Ladislav Sány.

Hrobárova práca

Dobrovoľné hasičstvo však prináša aj množstvo výziev. Členovia zboru musia byť pripravení zasahovať kedykoľvek, často vo fyzicky aj emocionálne náročných situáciách. „Nedávno sme dostali defibrilátor,“ hovorí Rafaela. „Dáva nám to možnosť pomáhať aj pri akútnych zdravotných problémoch.“ Výjazdy s defibrilátorom (AED), pri ktorých ide o záchranu života, patria samozrejme medzi tie najťažšie, lebo môže ísť o posledné minúty života pacienta. Onedlho by mal dobrovoľný hasičský zbor z Nitrice dostať aj sanitku. Rafaela opisuje, ako raz museli hodinu oživovať človeka, kým dorazila záchranka. „Nemôžeš si dovoliť vzdať sa, aj keď vidíš, že šance sú minimálne. V konečnom dôsledku, nikdy nevieš, kedy motyka vystrelí. Sú to emočne náročné situácie, ale to je hádam všetkým jasné “ priznáva. 

Skupinu hasičov však humor neopúšťa. „Keď ideme na zásah, kde niekto zomrie, ja a môj kolega si povieme, že o robotu máme na tento týždeň postarané,“ hovorí Branislav, ktorý sa vo svojom profesijnom svete živí ako – hrobár. „Humor nám pomáha zvládnuť aj tie najťažšie situácie. Nie vždy je to, samozrejme, možné, ale každý, kto nás pozná, vie, že to myslíme s veľkou nadsázkou, “ priznáva Rafaela s úsmevom. 

Stretávajú sa aj s oveľa bizarnejšími prípadmi. Jednou z udalostí, na ktorú si všetci dobre pamätajú je, keď ich privolali na štít hory kvôli údajne zranenému parašutistovi, ktorého SOS svetlo videli obyvatelia obce. Po náročnom pátraní, ktorého sa zúčastnili aj policajti, hasiči, psovodi a záchranári, našli však len partiu podgurážených ľudí, ktorí blikali svetlom na znak svojej večernej zábavy. Vraj tým chceli pozdraviť kamaráta z obce. 

Ďalším prípadom bola situácia, keď prišli prívalové dažde na ich malú obec. Vedeli, čo to znamená. Znovu budú zaplavené pivnice a bude treba odčerpávať vodu. Tak aj bolo. Čoskoro ich zavolali s staršiemu mužovi. Keď dorazili, pozreli sa na seba, a boli v šoku. Bežne chodia na miesta, kde majú po kolená vody. Teraz sa však situácia zmenila, a voda v pivnici im nesiahla ani po členky. Snažili sa mu vysvetliť, že tú vodu svojím čerpadlom nebudú schopní odčerpať, lebo jej je veľmi málo. Muž sa však nahneval a trval na svojom, že on to chce dostať von iba s ich čerpadlom. „Nakoniec sme si spojili dve a dve dokopy. Muž tam stál s telefónom a čakal, čo sa bude diať. Chcel nás donútiť, aby sme to čerpadlo zapojili, ale my sme vedeli, že to nebude možné. 

Po dlhom dohadovaní z neho vypadlo, že chcel vnukovi natočiť našu prácu, nech sa poteší. Viem, že to myslel v dobrom, ale treba myslieť na to, že niekde môže byť človek, ktorý skutočne potrebuje našu pomoc,“ spomína Patrik Toma.

Od plameňov k tradíciám

Dobrovoľní hasiči z Nitrice nie sú len ochrancovia pred požiarom a živelnými pohromami, ale sú aj neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života obce. Keď sa blížia fašiangy, sú to práve oni, kto rozprúdi veselie v dedine. Ich nadšenie a organizačné schopnosti nepoznajú hranice. Skoro ako v televíznom seriáli Kobra 11. Dni detí sa pod ich taktovkou menia na nezabudnuteľné dobrodružstvo plné hier a smiechu, a počas akcií na darovanie krvi dokážu dodať odvahu aj tým, ktorým sa pri pohľade na ihlu zahmlieva pred očami. No čo je skutočne jedinečné, je prínos žien, ktoré boli v minulosti členkami zboru. Silvia, Erika a Oľga šijú kroje a kostýmy na pochovávanie basy, pričom si vystačia s tým, čo majú poruke. Kuchynské obrusy, staré záclony, kabáty, ba dokonca vyhodené rifle. Nič pre nich nie je na zahodenie. 

Silvia Zajacová sa pýši hlavne jej citom pre detail. S úsmevom hovorí: „Chceme, aby naše akcie boli niečím výnimočné. Aj malé detaily dokážu spraviť veľký rozdiel.“ A má pravdu. Predstavte si napríklad kroj, ktorého sukňa bola kedysi hrubým stolovým obrusom na gazdovskom stole, no teraz žiari farbami. Ich práca však nie je len o tom, čo je vidieť na povrchu. Každý kroj, každý program, každá akcia je výsledkom hodín práce, spoločného smiechu a sem-tam aj nejakého nedorozumenia, ktoré sa však vždy vyrieši. Niekedy aj malým poldecákom na dodanie odvahy. Dvaja z dobrovoľných hasičov, konkrétne Rafaela a Patrik, sú súčasťou hudobnej kapely Pozliepanci.

Ľudová kapela Pozliepanci

Rafaela spieva a hrá na ozembuch, Patrik spieva a hrá na bubon. Kapela má štyroch členov a hrajú hlavne na ľudovú nôtu. 

Ale vraj keď je pokročilá hodina, dokážu zahrať aj piesne z iného súdka. Jedinečným členom kapely je Tomáš Caňo. Síce nie je hasič, ale svoje miesto získal v skupine ako harmonikár a spevák, ktorého hudba je odrazom jeho vnútorného odhodlania. Hoci žije s telesným postihnutím, jeho vystúpenia dokazujú, že talent a vášeň nemajú konca. Anička zasa zastáva miesto saxofonistky. Spoločne sú súčasťou každej jednej akcie nielen ako hasiči a organizátori, ale aj ako hudobníci. Možno aj preto sa hudboné nástroje povaľujú dokonca v hasičskej zbrojnici. Jednoducho, sú vždy pripravení. Zabávajú svoje okolie, roztancujú ľudí. Jedno je úplne jasné, a to, že sú plní prekvapení a rôznych talentov.

Boj s financiami

Financovanie dobrovoľných hasičov nie je jednoduché a často si vyžaduje kreativitu a odhodlanie. Štátne dotácie pokrývajú len základné potreby, ako je výstroj, pohonné hmoty a nevyhnutná technika potrebná na zásahy. 

Obec a rôzni darcovia, medzi ktorými sa nájdu aj jednotlivci, či firmy zo susedných obcí, prispievajú na ďalšie aktivity, ktoré by bez týchto príspevkov nebolo možné uskutočniť.

Napriek obmedzeným finančným prostriedkom sú hasiči hrdí na to, čo majú. Veliteľ uviedol veci na pravú mieru. „Máme presne stanovený dátum, dokedy musíme peniaze minúť. Napriek tomu si uvedomujeme, že naše financie sú dobre využité. Každá súčiastka či kus výstroja môže zachrániť život a nám zjednodušiť prácu.“ Ročne dostáva zborfinancie vo výške približne 3000 eur.  Umožňuje im to postupne modernizovať a dopĺňať potrebnú výbavu. 

Opora komunity

Spolupráca a solidarita sú hlavnými myšlienkami komunity. Či už ide o zásahy pri nešťastiach, organizáciu kultúrnych podujatí, alebo podporu susedných obcí, ich práca je nenahraditeľná. „Nie sme profesionáli, ale srdce dávame do všetkého, čo robíme,“ uzatvára veliteľ. 

Patrik Toma však cíti krivdu. „Bez ohľadu na to, či som hasič ja alebo ktokoľvek iný, je smutné, ako málo je takáto práca ohodnotená. Nemyslím tým finančne, myslím tým skutočnú podporu a aspoň čiastočné uznanie.“ Spoločne sa zhodli na tom, že ich práca nie je o peniazoch, ale o pocite, že niekomu pomohli.

Autor: Sabina Ďuriačová

…čas od času zaspia, to nič. Varínsky skauting bol kedysi elitou v rámci celého Slovenska. Zelenáči dnes preberajú štafetu od veteránov a pokračujú v ich stopách.

Skupina mladých ľudí stojí okolo ohňa a šepkom si pospevuje zvláštnu pieseň, ktorej slová rozpoznajú iba tí, ktorí ich už vedia. Zamyslené tváre sú osvetlené červeným svetlom plameňa a vo zvedavých  očiach sa odrážajú iskry žeravých uhlíkov. Prekríženými rukami sú pochytaní do takmer dokonalého kruhu. V zvláštnom rytme zabudnutej piesne sa pomaly vlnia zo strany na stranu.

„Nie je to kult, nie je to kult,“ pripomíname si v duchu počúvajúc skautky, ktoré nám opisujú spomienky na ich táborové večierky. Vedú nás do svojej malej klubovne v pivničných priestoroch, kde sa práve idú pripravovať na najbližšiu akciu. Pre odľahčenie situácie sa im zveríme s našim malým vnútorným monológom. Skautky sa iba zasmejú: „Aj my sme o tom kedysi sami seba presviedčali!“

Fénix Skautský 

„Vitajte v našom zaplesnenom pajzli!“ Takto nás oficiálne víta vedúca družiny Sobikov, ktorá sa nám predstavuje ako sestra Maruška. Sestra? Zdravotná? Rehoľná? Nie – vraj tak sa oslovujú – skautskými menami. „Je tu zlý vzduch, opadaná omietka, ale to si odmyslíte a vzduch sa vyvetrá,“ sprevádza nás ďalej priestormi.  „Nemáme to tu veľmi radi, nie je to úplne vhodné pre deti, ale sú to spomienky. Má to tu dobrú atmosféru…“ 

Navštívili sme základňu 152. zboru Javorov. Varínsky skauting sa spája s mnohými legendami medzinárodných rozmerov a patrí medzi najstaršie na celom Slovensku. Teraz sa rozhliadame po stiesnených priestoroch a dávnu slávu si môžeme zatiaľ iba domyslieť.

Hľadali sme legendy, očakávali sme múzeum, tešili sme sa na vitríny. Dostali sme „zaplesnený pajzel.“ Mierne vyvedenie s rovnováhy nemohlo zostať bez povšimnutia. Sestra Maruška nám preto vysvetľuje, že sa ich zbor zrodil ako Fénix z popola padnutého varínskeho skautingu. Hovorí o dramatických udalostiach, pre ktoré ich predkovia skončili. Oni vraj majú v skutočnosti iba 11 rokov. Sláva o ktorej sme počuli, ostala v minulosti. 

Príbehy na špendlíkoch 

S duchmi sa však už nestretneme. Rozprávame sa teda so živými. Skúmame nástenky, ktoré predstavujú pestrú diverzitu družín. Na jedenej vidíme nakreslené uzly spolu s tabuľkou mien, ku ktorým sa zapisujú body. Na ďalšej sú zase pripnuté mnohé fotografie mládeže v rovnošate nastúpenej okolo stožiaru. „To sú naše rána na táboroch,“ dostáva sa nám vysvetlenia od vedúcej. „Najskôr mávame rozcvičku – ja na ňu však väčšinou nejdem, pretože každých päť minút je dobrých. Keď už ale počujem výkrik ,Nástup!´, tak sa spamätám, dám si košeľu a utekám ku stožiaru. Čakáme, kým sa privalia deti a rozlepia oči. Potom začína ranný nástup. To už musíme byť v pozore, pretože sa vztyčuje vlajka a spievame hymnu.“  

Ďalšia nástenka upúta svojim avantgardným štýlom. Zo všetkých strán trčia rôzne papieriky, obrázky či tabuľky. „To je naša nástenka – nástenka Sobikov,“ hrdo sa prihlásia dievčatá ku svojmu výtvoru. Názov by sme inak nezistili, nebolo ho vidno. „Každú družinovku tu niečo pridáme – pripneme obal z cukríka alebo niečo vystrihnuté,“ dopĺňajú sa navzájom spokojne sledujúc svoj výtvor. 

V klubovni sú však aj stopy po skutočnej zálesáckej praxi, ktorá sa so skautingom bezprostredne spája. Okrem obrázkov uzlov, veľkého plagátu so zákonom cti či vyvesenej tabule s morzeovkou, tak predsa len vidíme onú očakávanú vitrínu. V tejto sú vystavené zvieracie stopy odliate do sadry. „Máme ich z jesennej stopovačky. Pamätám si, že všetci mali vtedy srnku a ja som chcela niečo iné. Vedela som, že diviak má navyše dve malé časti pod kopytami, a tak som ich tam pridala prstom.“ Aj takto sa dajú využiť vedomosti o zálesáctve. 

Naučiť sa prežiť v prírode je súčasťou výchovy. Deti to vedie k ohľaduplnosti a všímavosti. Nebudú tak chodiť po svete ako s klapkami na očiach a špuntami v ušiach.

Čestné skautské!

Maruška však rýchlo uvádza na pravú mieru, že tak urobila len „zo srandy“. S pohľadom upreným na vystavený zákon by sa jej ani inak nedalo. „Na našu česť sa dá spoľahnúť!“ vyhlási rozhodne. Priznáva však, že aj tak je ich zbor zvláštnym zoskupením a musia sa ešte mnohému naučiť. „Sme takí reštartovaní cementi,“ hodnotí s pokrčením pliec. Našťastie pre nás, vzápätí vysvetľuje: „Znamená to retardovaní dementi – chalani chceli na našom spoločnom tábore nadávať, ale keďže sa držíme morálnych zásad a naša vodkyňa to zakázala, museli si vymyslieť niečo iné.“ 

Učenie sa princípom morálky a cti však so sebou prináša nemalé problémy. „Aj moji súrodenci sú skauti a doma to je vtipné. Nemôžeme sa ani normálne zavádzať! Keď sa niekto opýta ,Čestné skautské?´ tak ste doklamali…“

Dopĺňa ju aj sestra Roman, ktorá spolu s ňou vedie dužinu. Ona tiež objavila v skautingu niečo, čo siaha hlbšie než by dokázala vysvetliť.  „Rada robím nevšedné veci a v skautingu je ich plno. Aj moja najvzácnejšia spomienka je z plnenia výzvy Nočný výsadok, keď nás vyhodili v tme niekde uprostred lesa a mali sme sa dostať na Starý hrad.“ Nadšene nám vysvetľuje, ako ich so zaviazanými očami naložili po dvojiciach do auta a odviezli na odľahlé miesto. Až keď počuli, že auto je preč, mohli si šatky zložiť a zorientovať sa. Hľadali cestičky, až našli známy záchytný bod, odkiaľ už trafili na Starý hrad. Tam ich pri ohni čakali vedúci. Pri takomto príbehu začne poslucháčovi blikať kontrolka. Zaviazané oči, odľahlé miesto, noc a tma – s tým sa nespájajú práve najkrajšie príbehy. Takéto a mnohé iné aktivity však učia mládež odvahe, orientácií v teréne či samostatnosti. Upokojilo nás aspoň vedomie, že táto konkrétna výzva má aspoň minimálnu vekovú hranicu. Či to však stačí rodičom… Sestra Roman mávne rukou – vraj sú už zvyknutí. 

Sestra Roman tiež hovorí o tom, ako pod hviezdami, na mnohých výpravách, táboroch a oddielových akciách, našla útočisko. Nie každý totiž chce žiť v rýchlej dobe technológií a pohodlia a celkom sa poddať zhonu a uponáhľanosti. Stále sa nájdu tí, ktorí hľadajú 

Svoje vedúce poteší a dojme milou odpoveďou i jedna z členiek družiny Sobikov, sestra Eluša. „Ide tu najmä o spoločenstvo, ktoré je pre mňa strašne dôležité. Sú tu správni ľudia, s ktorými si rozumiem a s ktorými je mi dobre.“ Tak potvrdzuje to, čo je primárnym cieľom skautingu: vo vzájomnej spolupatričnosti vychovávať „správnych ľudí“, ktorí zanechajú tento svet o niečo lepší, ako ho našli.  „Najlepšie sú posledné táboráky,“ zaspomína s úsmevom. „Sú tam všetci, skladajú sľuby a spoločne spievame a hráme na gitarách.“ Vtedy akoby sa svet zastavil.

Posolstvo z rozpadnutej steny 

Dievčatá nám rozprávajú, ako sa museli skautingu chopiť inak, aby ho ustáli. V dnešnom svete sú predsa len považovaní za čudákov. Dozvedáme sa, že medzi najčastejšie stereotypy, s ktorými sa stretávajú, patrí, že jedia šišky, predávajú sušienky alebo že sú pionieri. „Hovorí sa, že skauti sú rytiermi dnešnej doby… alebo by aspoň mali byť!“ Preto sa skauti učia prežiť v prírode, preto pomáhajú komunite či vychovávajú deti.

Ich cieľom je „byť pripravený.“– a to nielen na zlé počasie či nepriaznivé podmienky. „Byť pripravený znamená konať tak, aby si mohol šťastne žiť, aj šťastne zomierať.“ Takto znejú slová listu zakladateľa skautingu Badena Powella, ktorého portrét aj teraz visí na dverách klubovne varínskych javorov. 

Najmä pri slove pionieri však skautky zlostne zvraštia obočie alebo otrávene prevrátia očami. Môžu byť síce na začiatku svojej cesty, no zároveň vidia štreku, ktorú za nimi vyšliapali ich predkovia.  

Na bielej stene, z ktorej tragicky opadáva omietka a na ktorej už aj my vidíme pleseň, visia písmená a čísla vystrihnuté z kartónu nafarbené na červeno: 152. zbor Javorov Varín. „To meno a číslo znamená pre nás veľa,“ zvážnela sestra Maruška. Už odmalička, ako nastúpila do skautingu, ju učili význam, ktorý sa za názvom ukrýva. „Brat Javor bol zborový vodca varínskych skautov. Mal 52 rokov, keď nečakane zomrel a vtedajší zbor zanikol. My sa teraz voláme na jeho počesť podľa jeho skautského mena.“  Stovka tam je vraj preto, lebo vznikli práve vtedy, keď skauting oslavoval storočnicu. 

Viac však o minulosti nevie. Tam, kde jej ale chýbajú informácie, nastupuje predstavivosť. „Počula som o ňom málo… o bratovi Javorovi.  Predstavujem si ho ako Old Shatterhanda – obaja majú podľa mňa podobný vibe. Možno nebol taký múdry, aby vedel štiepiť atómy, ale mal v sebe skutočnú lesnú múdrosť.“

A tak sa dostávame presne tam, kde sme plánovali ísť – k legendám. „Keby tu teraz bol, myslím si, že by sme boli všetci konečne ticho a počúvali. Asi by bol na nás hrdý, že to robíme.“ 

Na stope duchov

Opúšťame klubovňu a vydávame sa do ulíc Varína. Ako tomu už v slovenských dedinách býva, každý pozná každého. „Choďte za Šumi,“ odporúčajú nám skautky. Kto alebo čo je „Šumi“ sa dozvedáme už onedlho. 

„Zbor sme museli zakladať od nuly a investovať vlastné prostriedky, aby sme mali aspoň základné veci,“ vysvetľuje spoluzakladateľka zboru sestra Šumienka. „Chceli sme dať možnosť naším vlastným deťom zažiť to, čo nás hrozne bavilo, keď sme boli deti a zároveň nám to dalo priateľstvá na celý život.“

Vysvetľuje nám, že sa pokúšali zachovať, čo si pamätali, od zákonov, cez rituály až po pesničky. „Chceli sme deťom ukázať tajomstvá a možnosti v prírode. Zároveň sme vedeli, že sa musia zapojiť do veľkej svetovej rodiny a zažiť priateľstvá s ľuďmi, ktorí majú podobné hodnoty.“

Napriek snahám však nemohli zabrániť dopadom, ktoré mala na deti a mládež zmena v spoločnosti. „Zmenilo sa asi úplne všetko. Postoj detí aj rodičov ku skautingu a najviac asi vôľa starších detí vziať na seba zodpovednosť za tých mladších, ochota obetovať svoj čas a zároveň sa zabávať spolu s deťmi,“ rozpráva o svojich skúsenostiach z dlhoročnej učiteľskej praxe. „Veľmi medzi sebou súťažia a vidia iba seba. Obetovať niečo pre druhého je ako požadovať niečo nadpozemské.“

Beta používatelia

To najdôležitejšie, prečo sa oplatilo obetovať veci voľný čas, zostalo: „priateľstvá, láska k prírode a úsmev detí zo zážitkov, ktoré by doma nikdy nezískali,“ hovorí sestra Šumi. Tiež dodáva, že pokiaľ zmenili život k lepšiemu aspoň jednému skautovi, stálo to za to. 

O naplnení tohto sna svedčí výpoveď sestry WTN, ktorá bola jedna z prvých členov zboru. „Bolo to asi pred dvanástimirokmi, keď sme začínali s kamarátmi. Keďže sme radi spolu trávili čas, v noci na skautských táboroch sme sa vytratili zo stanov a potajomky sme sa stretávali pri ohni. Vždy mal stráž iba jeden alebo dvaja, no my sme sa k nim pripojili. Všetci sme spoločne pozorovali hviezdy a učili sme sa názvy súhvezdí. Vymýšľali sme si pre ne vlastné mená, kreslili sme si ich na ruky a sprevádzali nás celým rokom. Doteraz na to spomíname, i keď už aktívne neskautujeme.“

Sestra WTN sa zasmeje aj pri spomienke na to, ako dostala skautské meno. Aj to mali na svedomí jej kamaráti. „Poznali sme starú indiánsku uspávanku, ktorá sa volala Watanay. Boli sme vtedy teenageri a skratka nám prišla vtipná, pretože znela podobne ako WTF. Význam to má však pekný…mimo formu.“

Nech už to však teraz v ich zbore, v klubovni či na nástupoch vyzerá akokoľvek, sestra Šumi sa na vec pozerá, takpovediac, po skautsky. „Ak stretnem mladého človeka, čo robí niečo zadarmo, veľmi si to vážim, lebo viem, že je asi jeden z mála.“ 

Dodáva tiež, že ich stretnutia sa pre mnohých stávajú osudovými. Ľudia tam nachádzajú jeden druhého. S touto referenciou nás posiela za manželským párom, ktorý spolu s ňou zakladal zbor. 

Foglarov ráj

Most medzi svetom legiend a „splesniveným pajzlom“ nám pomohla postaviť aj sestra Polárka. „Priala by som našim skautom, aby sa nebáli byť iní, aby sa nebáli robiť to, čo sa robilo pred sto rokmi. Viem, že je to v týchto časoch nemoderné a nenosí sa to. Možno budú v očiach druhých vyzerať čudne, ale nemali by sa toho báť.“  

Zo svojich čias si pamätá skauting ako dobrodružstvo, nové horizonty a nekonečné diaľky. Keď sa stala radkyňou vlastnej družiny, inšpirovala sa knihami od českého spisovateľa Jaroslava Foglara. „Chodili sme na čundre, lovili sme bobríkov, spali sme na zemi v spacákoch, boli sme zafúľaní… Vždy sme sa snažili urobiť viac, než sa od nás očakávalo.“ Dodáva, že dnes sa skauting aj v ich zbore občas topí vo vlne nových nápadov a zabúda sa na to staré. „Pridala by som pokojne aj nové veci, no iba ako niečo dodatočné. Za základ stále považujem rýdzo skautské výzvy, akou sú napríklad Tri orlie perá, ktoré prospievajú telu, duchu i duši. Ostatné môže byť – ale až potom.“ 

Vysvetľuje preto, že keď vidí na niekoho košeli iba nášivku smartfónista, nepresvedčí ju to. Podľa nej však existuje prirodzená selekcia. „Možno jednu tretinu celej organizácie tvoria tí praví skauti. Na človeku to vidno, v držaní tela, v pohľade, na tvári. Nechodí slepo – ani napravo ani naľavo po tomto svete. Vie, kam kráča.“ Verná svojej prezývke, ako Polárka vedie pútnikov nocou, ona vedie ostatných, aby vedeli, kam majú ísť. Napriek súčasným tendenciám môže však cesta viesť aj dozadu – do minulosti.

Tak si spomína aj na brata Javora, ktorého príbeh ešte i dnes vie skautov mnohému naučiť. Okrem toho, že na súčasníkov pôsobí ako Old Shatterhand, sa tak o ňom dozvedáme niečo viac. „Často hovorieval, že keď podávaš niekomu ruku, musíš dať najavo, že si ho vážiš. Veľmi si dával záležať na dochvíľnosť. Pamätám si na jeden skautský tábor v Tatrách. Bola som sa umyť dole v potoku, keď som začula, ako brat Javor zapískal dlhý a krátky tón na nástup. Vtedy som vedela, že to nestihnem. Ale to jednoducho nešlo. Človek bežal a urobil aj nemožné, len aby sa dostavil načas.“

Old Lentilshand

Na svoju manželku nadviazal v spomienkach aj brat Rys: „Boli sme vypätí, boli sme zmoknutí, boli sme mokrí. Bolo to v skautskom duchu a na úrovni. Boli sme od blata a od živice. Za každú dobrú vec sme dostali body a za každú zlú sa body strhli.“ Nad otázkou, čo dostali za výhru, iba pokrútil hlavou. „Vyhodnotením bolo to, že sme dobrí. Niektorí boli prví dobrí, ďalší boli druhí dobrí a tak ďalej. Našim vyznamenaním bolo, že sme to dokázali.“ Spomína si tiež, že nie všetci podobné výzvy zvládli. Na Gilwelskej lesnej škole zopár ľudí skončilo. „Boli arogantní, búrili sa. Brat Noe ich napomenul a keď nepočúvli, museli ísť domov.“

Spomína si tiež, ako si jeho rešpekt získal brat Javor. „Raz som mal na skautskom tábore službu v kuchyni a mali sme obrovský kotol s akýmsi dvojdňovým zabudnutým prívarkom. V&lial som ho do odpadovej jamy. Mal som tú šošovicu na rukách a vyzeralo to ako lepra. Chodil som po tábore a strašil som s tým ľudí. Prišiel som aj k bratovi Javorovi a s humorom som mu podal ruku. Prijal ju. Bol to pre mňa veľký zážitok. Neodmietol ani špinavú splesnenú ruku od pomyjí. Bola to taká moja hlúposť a jeho skúška.“ 

Brat Rys si však spomína aj na inú stránku povahy brata Javora. „Raz som mu doniesol na tábor pivo. Alkohol bol vždy na akciách prísne zakázaný. Zavolal som ho však dozadu za stany a ukázal som mu štyri plechovky. Zažiarili mu oči. Hneď si jedno otvoril a vypil ho na ex. Tak mu to bodlo… A povedal, že ďalšie po večierke. Aj takéto tajomstvá sme mali“

Medzi legendami 

Opäť blúdime ulicami. Smerujeme totiž k „old-skautom“ ako sa vo svojich kruhoch nazývajú vyslúžilí činovníci. Tentokrát sa však túlame Varínom bez telefónnych čísel, iba s adresami. ,Aj tak by vám nezdvihli,“ vyprevádza nás povzbudivo brat Rys.

Dostávame sa tak na počiatok posolstva, ktoré sa ťahá už celými desaťročiami, z generácie na generáciu. Dostávame sa k legendám.

„Mali sme svojich vedúcich za vzor a mimoriadne sme si ich vážili. Keď prišiel príkaz zrušiť skauting, mnohých vyhodili z práce. Jedným z našich vedúcich bol vtedy Martin Mičian, pracoval ako šéf vápenky vo Varíne. Kvôli histórií s organizáciou ho dali do výroby.“ Pri spomienke na všetkých ľudí, ktorí z neho vyformovali človeka, ktorým je dnes, si brat Svišť hlboko povzdychol. „Boli to dobrí ľudia, všetci si zaslúžili byť skautmi.“ Brat Svišť nám vysvetľuje, aké bolo byť skautom za jeho čias. 

Vo veku 86 rokov si stále pamätá, čo pre nich v mladosti znamenalo nosiť široký klobúk, šatku a košeľu pieskovej farby – rovnošatu, ktorej podoba sa zachovala dodnes.. Ani prísnosť režimu ich vtedy nezastavila. „Počas totality sme sa stretávali ako kamaráti potajomky. Máme veľa spomienok, no veľmi málo pamiatok. Takmer všetko sme museli zlikvidovať, aby sa na nás neprišlo.“ 

Svojim súčasníkom odkazuje:  „V prvom rade, aby si vážili vodcov. Iba od nich sa môžu veľa naučiť. Aby nezaháľali a na všetko používali hru. Aby sa na seba nehnevali, aby boli veselí. Skautská dobrota bola vždy dôležitá.“

Nepoddať sa

Prichádzame tiež za bratom Švandorom. „Aj po nástupe totality sme ostali verní. Naše stretnutia síce nemali nijakú štruktúru, no nevzdali sme sa a naďalej sme sa stretávali, rozprávali sa a budovali naše priateľstvá založené na skautských hodnotách – na pravde, odvahe a cti.“ Rozpráva, že v tom čase boli „akože“ súčasťou turistického oddielu a tí starší, medzi ktorých patril aj Svišť, prešli ku hasičom. „My mladí sme nevedeli o nijakých problémoch. Hovorilo sa, že sa udávalo, že ľudia kvôli činnosti v zbore prichádzali o zamestnania a som si takmer istý, že aj nás chodili kontrolovať členovia ŠTB.“

Vysvetľuje nám, že komunisti boli jednoznačne proti skautingu. Keď ho zakázali, prevzali niektoré vonkajšie črty a založili pionierstvo. To bolo však iba „lacnou napodobeninou“. „Boli sme vychovávaní vo viere, to komunisti nechceli. Viedli nás k slobode myslenia – ani to nechceli. Každý kto chcel nastúpiť na dobrú školu, sa musel stať pionierom. Bol to veľmi silný tlak – ja som však nepodľahol. Učiteľka mi vtedy z vlastných peňazí zaplatila pioniersky preukaz – ja som na to nedal ani korunu.“

Naprieč časom

Pri slovách vyslúžilých činovníkov si neraz spomenieme na skautky, ktoré nás privítali na začiatku našej cesty. Svojské, ako mohli byť, v ich slovách sa zrazu ľahko nesie ozvena ich predkov. Ako nám Švandor ďalej rozpráva, ako sa vnútorne búrili proti pionierstvu, rozpamätáme sa na mladé členky družiny Sobikov, ako otrávene prevracajú oči. 

Švandor nám rozpráva aj o jeho najsvetlejšej spomienke: „Dodnes si spomínam na skladanie môjho sľubu . Ako nás na to pripravovali a čo všetko nás učili. Skúšky boli ťažšie ako maturita! Sľub sa skladal do rúk vodcovi pri slávnostnom ohni.  Ceremónia bola na Starom hrade. Pamätám si, že sme veľmi veľa spievali.“ 

Predstavíme si Starý hrad, ako tam spievajú chlapci v roku 1968 po veľkej ceremónií. Na to isté miesto, presne o 52 rokov neskôr, hľadá cestu sestra Roman, aby splnila výzvu Nočný výsadok. Počúvame, ako brávali činovníci do rúk gitary a harmoniky a dlho spievali pod hviezdami  svoje obľúbené piesne. Tie isté skladby nachádzame aj v spevníkoch odložených v dnešnej klubovni. 

Akoby sa zrazu v tme noci všetky rozdiely strácali. Činovníci stoja hneď vedľa súčasníkov, bok po boku, s rovnakým pohľadom, s rovnakým držaním tela, s rovnakým cieľom. Všetci sa držia s prekríženými rukami, pomaly sa kývajú a sledujú súhvezdia iskier, ktoré sa vznášajú nad ohňom. A popri tom si do noci a ticha hmkajú pesničku, ktorej slová nám navždy ostanú neznáme. 

Autorka: Martina Halúsková

Tohtoročná hubárska jeseň na Záhorí, presnejšie vo vojenských lesoch, bola ako na hojdačke. Kolísavá a nestabilná. Najskôr bolo sucho a dusno. Potom prišli dažde. Lialo ako z krhly, možno aj týždeň. Voda so sebou ťahala listy, pôdu, aj podhubie. Kde-tu modelovala jarky, inde sa vlievala do bačorín. Začiatkom septembra nečakane prišiel aj mráz, chladné noci. Lístie začalo opadávať príliš skoro. Nie nadlho, lebo sa ohlásilo babie leto, s ním slnečné lúče, bezvetrie a farby jesene. Konečne sa vystrčili aj huby, aj hríby. No keby vedeli rozprávať, pobrblali by si, že taký blázinec s počasím už dávno nezažili.

Vojenské lesy na Záhorí, ležiace na západe Slovenska medzi hranicou s Českom a Malými Karpatmi, sú tradičnou a osvedčenou destináciou hubárov. Ich pásmo je rozdelené na dve časti – južnú i severnú, ktoré oddeľuje rieka Rudava. Toto územie zasahuje do sedemnástich obcí či miest, s ktorými zároveň susedí. Okrem iných sú to aj Malacky, Plavecký Štvrtok, Studienka, Jakubov, Záhorská Ves, Kuchyňa, Rohožník, Lakšárska Nová Ves… Niet divu, že ich celková rozloha predstavuje až 276,52 kilometrov štvorcových nižných, borovicových, zmiešaných lesov i porastov, skrývajúcich viaceré zaujímavosti. A to už je riadny prírodný kolos.

Hubári na druhom mieste

Mnohí, ale nie všetci, vedia, že vojenský obvod Záhorie je určený predovšetkým armáde – taktickému výcviku ozbrojených síl Slovenskej republiky. Ten istý obvod, kde sa chodí rozjímať. Predstavte si široké lesy, lesné lúky, pastviny či rôzne iné biotopy. Motýle tu poletujú za svojou kvetinovou korisťou a kravy spriadajú zelený koberec. Nájdeme tu aj čučoriedkové trsy, bez bobúľ… V tejto oáze pokoja, čistoty a vône sa často trasie zem. V pieskových dunách sa valia tanky. Do zmiešaného lesa dopadajú črepiny z mín. Ozýva sa streľba. Sila, disciplína a odhodlanie sa miešajú so špeciálnou vojenskou technikou, o ktorej ani netušíme, že existuje. Stretávajú sa tu dva svety. Krása a prísne pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať. Upozorňujú na to informačné tabule na viacerých úsekoch v oblasti. Vyzerajú takto: VSTUP ZAKÁZANÝ. NEBEZPEČENSTVO OHROZENIA ŽIVOTA.  

Zvyčajne sú rozmiestnené na okrajoch lesov – pri vstupoch vedľa závor. Tie sú väčšinou zatvorené, najmä z bezpečnostných dôvodov. Varujú, že vjazd autom dovnútra je zakázaný, pokiaľ nemáte povolenie. Takto by to po správnosti malo fungovať. No nie vždy to tak je. Mnohí pravidlá obchádzajú, robia  si po svojom. Nájdu si „skulinku“ a prašnou cestou sa autom preštrikujú až do epicentra. V lesnej húštine ho odstavia, zamaskujú, aby nebolo vidno a poďho za dubákovým dobrodružstvom! Lebo hubárov vo vojenskej oblasti ženie nepísané pravidlo: čím hlbšie do hory, tým bližšie k dubákom. Za akúkoľvek cenu: nepoznáš terén, stratíš sa, ublížiš si. Alebo nedodržíš predpisy a dostaneš mastnú pokutu udelenú lesným dozorom – vojenskou políciou. 

Dobrodružstvá za takmer päťsto eur

A ako to vyzerá v praxi? „Porušenia, neoprávnené vstupy či vjazdy do vojenských obvodov sa zvyšujú vždy v závislosti od sezóny. Na prelome jesene a zimy evidujeme zvýšený pohyb občanov prichádzajúcich za zberom húb. Snahou kontrolných orgánov rezortu obrany a správcu lesných pozemkov, ktorým je štátny podnik Vojenské lesy a majetky SR, je predovšetkým prevencia a vysvetlenie všetkých rizík – aj na danom mieste, formou dohovoru. Vzhľadom na to zároveň pripomíname občanom, že porušenie zákazu je priestupkom, za ktorý je možné v zmysle zákona o lesoch uložiť pokutu do výšky až 3320 eur,“ vysvetľuje riaditeľ štátneho podniku vojenských lesov a majetkov SR Ján Jurica. Dopĺňa, že výška sankcie závisí od závažnosti priestupku. Najčastejšie sa opakuje znečisťovanie, blokovanie ciest pre hasičskú či lesnú techniku alebo záchrannú zdravotnú službu. Pre zvýšenú návštevnosť stále platí riziko vzniku lesných požiarov či plašenie lesnej zvery. „Podľa doterajších informácií vojenská polícia napomenula doposiaľ 44 osôb v období od 1. júla 2024 do 21. októbra 2024, ktoré neoprávnene vstúpili do vojenského obvodu Záhorie, a 32 osôb v blokovom konaní, kde uložila pokuty v celkovej výške 460 eur,“ dodáva Jurica. 

Keďže sú vojenské lesy iné ako lesy bežné, platia tu určité zásady, ktoré treba mať na pamäti. A ak by ste predsa len zabudli, okrem výstražných tabúľ v lesoch, Ministerstvo obrany SR na svojej oficiálnej stránke informuje a  zverejňuje všetky dôležité oznamy. Napríklad: „V uvedených termínoch a časoch je vstup na územie vojenských obvodov zakázaný. Hrozí reálne nebezpečenstvo ohrozenia zdravia a života. Na území Vojenského obvodu Lešť a Vojenského obvodu Záhorie-časť Turecký Vrch platí TRVALÝ ZÁKAZ VSTUPU.“

Je to celkom jednoduché: ak chceš hubárčiť, rešpektuj pravidlá! 

Zavri oči! Rastie dubák

Hovorí sa, že keď zbadáte hríb, prestane rásť. Ide o hubársku poveru, ktorú hneď v prvej vete poprel dlhoročný a skúsený hubár Štefan. Vojenské lesy pozná dokonale a roky do nich vyráža z chalupy v Tomkoch: „Skúšal som sa o tom presvedčiť na vlastné oči, ale nie je to pravda. |Jedno ráno, skoro ako každé, ešte za šera, okolo pol siedmej, som sa vybral na hubársky prieskum. Na čistinke pri vstupe do hlbokej hory som zbadal malý dubáčik – mierne trčal zo zeme, sotva ho bolo vidno. Nechal som ho tam, nech vyrastie. Na druhý deň som sa  na to miesto vrátil a  z  dubáčika bol riadny  zdravý valibuk. Hríb dubový mal asi 15 centimetrov. Potvrdilo sa mi, že ich rast očami neurieknete.“ 

A ešte jedna hubárska rada: „Ak narazíte na muchotrávku červenú, nablízku je určite dubák. Takmer vždy sa mi to potvrdilo.“

Na huby aj na bicykli

Hubárske sezóny sú nevyspytateľné. Niekedy sú košíky pestré a plné, inokedy majú hlboké dno. Všetko závisí od počasia, ktorému sa musíme všetci bez rozdielu podriadiť. Sezóna má spravidla dva polčasy. Jarný sa rozbieha na konci apríla, finišuje v prvej polovici júna, ak si počasie nerobí, čo chce. Intenzívny zber je pomerne kratší, ľudovo napísané – ak rastú, tak to trvá maximálne sedem až desať dní. Patrí k tomu bohaté podhubie s dostatkom vlahy, slnečných lúčov a teplotou v noci nie nižšou ako desať stupňov Celzia.

Jesenný polčas sa zvyčajne začína v závere augusta a končí s prvými mrazmi na prelome novembra a decembra. Najzberanejšími hubami na Záhorí sú okrem hríba dubového malé tmavohnedé suchohríby, rýdziky, pôvabnice fialové, ale aj bedle, modráky, kozáky, strmuľky inoviťové – odolné voči mrazu, plávky či hlivy. 

Počas návštevy vojenského obvodu sme stretli domácich, roduverných hubárov, ktorí majú svoje miestečká už roky vyárendované a strážia si ich ako oko v hlave. Pani Emília zo Studienky je už síce na dôchodku, ale na bicykli a s košíkom na stojane sem počas „plodného obdobia“ chodí aj každý deň. „Cesty sú teraz dobré, udržiavané, mokrejšie je na jar, treba si dať pozor, aj na to blato. Tohtoročný máj aj jún boli vcelku bohaté, našla som prvé kuriatka a dokonca aj dubáky. Tie ale vykukli len na chvíľu, objavia sa opäť až na jeseň. Je tu veľa zveri a cez víkend ešte viac ľudí, parkoviská pri vstupe do areálu sú plné. Každému doprajem a každý si z lesa niečo odnesie, len nech si tú prírodu neničíme. Keby ste videli, čo za bordel a smetie tu je… Z roka na rok viac a viac,“ porozprávala čiperná, takmer sedemdesiatnička. Zákazov, ani divej zveri sa nebojí, fotoaparátu áno, nenechala sa zvečniť ani za ten svet.

Kto prv príde, ten prv melie

Polievka, ktorá sa varí z húb, je hubovica (alebo aj kulajda). Veda, ktorá sa týmto druhom organizmov zaoberá, sa nazýva mykológia. Dáva odpovede na nejasnosti, vysvetlí teóriu, objasní, poradí. No potom je veľa hubárov, ktorí sú živou encyklopédiou. Štefana z Tomiek v jeho rajóne máločo prekvapí: „Vo vojenských lesoch je leto naozaj  horúce. Všade  je sucho a  nezostáva nič iné, než čakať. Potom zase príde jeseň – a takto to je stále dokola. Všetko záleží od množstva zrážok a vlhkosti. Podhubie, teda mycélium, nasáva vodu zospodu. Čím viac má vlahy, tým viac rastie, aj do krásy. Dôležitú úlohu zohráva ovzdušie – najmä v noci. Ak teplota dlhodobo neklesne pod desať stupňov, mycélium sa môže naďalej rozvíjať. Vtedy začne hubárske šialenstvo. Kto prv príde, ten prv melie.“

Hoci je každá sezóna iná, hubári sa zväčša nemenia. Hríbov je menej, áut stále viac, no ľudí to neodrádza – prichádzajú do lesov aj v novembri. Dobre vedia, prečo sem chodia. Lesné výpravy občas prinášajú nečakané situácie. Keďže je vojenský areál  priveľký, straty a nálezy sú na dennom poriadku. Často tu narazíte na „zábudlivcov“, ktorí vôbec netušia, kde sú. Nechajú auto napríklad v Rohožníku a vydajú sa za pokladmi lesa. S prekvapením neskôr zistia, že zaparkovali až šestnásť kilometrov od miesta, kde sú práve “zaparkovaní“ oni. Takéto prípady so šťastným koncom sú úplne bežné – ale stratiť sa tu dá kvalitne. Či ste na tomto mieste po prvýkrát, alebo si myslíte, že ho poznáte ako vlastnú dlaň. 

Zelený dáždnik, srnky a tma

Hubár Štefan to svojím príbehom môže len potvrdiť: „Do vojenských lesov, teraz aj s povoleným vstupom pre auto, chodím takmer päťdesiat rokov. Som tu ako doma a vždy som si vravel, že mne sa tu nemá čo stať.“

„Bolo trištvrte na päť poobede. Mohli by rásť suchohríby, hovorím si. Vošiel som do lesa a naozaj rástli. Našiel som ich zopár, tmavohnedé, takmer všetky rovnaké. Ako som spokojne kráčal, začalo pršať. Zrazu všetci odišli, ľudia, aj autá sa vytratili. Uvedomil som si, že o chvíľu bude tma, tak som sa vybral domov aj ja. Nastúpil som do auta a išiel som skratkou, protipožiarnou cestou krížom cez vojenský priestor, k asfaltke. Týždeň predtým hovorím manželke, že treba nájsť inú trasu, terén je vyjazdený od lesných traktorov, na ceste sú veľké pieskové koľaje, vhodné iba ak na zapadnutie. Teraz som si povedal, že veď to nejako prejdem, obídem, trošku to vytúrujem a… 

Čerta starého! Zrazu to prišlo. Skončil som, zapadol som! Čím viac som sa snažil, ponáral som sa s autom nižšie, motor už takmer ležal na piesku. A čo včul? Zavolal som susedovi i kamarátovi. Povedali, že prídu čo najskôr. Tak som čakal. Stále pršalo. Nemal som si kde sadnúť. Ak zostanem v aute, nenájdu ma. Vybral som z auta zelený svietiaci dáždnik a podišiel k úzkej asfaltke, aby ma videli. Nohy ma boleli, zvečerievalo sa. Napísal som žene, čo sa mi stalo. To som asi robiť nemal – dostal som hubovú polievku: ,Čo si mi to minule vravel….?‘

Popri tom som zistil, že mám takmer vybitý telefón. Ďalšia chyba! Jedno zo základných pravidiel je: keď ideš do lesa, baterka na mobile musí ukazovať sto percent! Sadnem do auta a nabijem ho? Nenabijem. Vybijem si baterku v aute, a keď ma budú vyťahovať, nevytiahnu ma,“ spomína na krušné chvíle náš hrdina. Popritom zalamuje rukami, občas si pošúcha dlane, mení tón hlasu, na tvári mu zahrá aj úsmev, aj vypúli oči, aby nás čo najautentickejšia vtiahol do deja. 

„Tak som tam stál ako taký blbec… Nik nešiel okolo, ani hubár, ani auto. Za celý ten čas nič, tma. Len srnky okolo mňa potichu chodili, a aj tie, keď ma zbadali, tak radšej ušli. S mojím úchvatným zeleným dáždnikom tam stojím už vyše hodiny a hovorím si – kde sú, do čerta, tak dlho? Veď ja som tu z mojej chalupy za pätnásť minút! 

Susedovi som predtým pripomenul: ,Nezabudni mi zavolať, keď sa sem budeš blížiť.‘ Za trištvrte hodinu mi volá: ,No, už som skoro tu.‘ Vravím mu: ,Stojím pri ceste, nie, že ma zrazíte.‘ 

Potom som dvakrát vystrelil poplašnou pištoľou, aby ma počuli a zorientovali sa. Nepočuli ma. Sedeli v teple, v aute, stratení. Boli odo mňa asi desať kilometrov. 

Po ďalšej pol hodine od posledného, celkove šiesteho telefonátu, ma teda konečne našli. Povyťahovali sme piesok spod kolies a motora, pripevnili sme lano k autu a vytiahli ho. Domov sme prišli o deviatej večer, po štyroch hodinách dobrodružstva. A keďže tí chlapi boli obetaví a mojou vinou prišli o večeru, zohrial som im oškvarky na chalupe a nakrájal chleba. To bol môj záver tejto sezóny. Odteraz už nosím v kufri auta lopatu a dve vyprosťovacie lyžiny, teda dosky na záchranu pred pieskom.“

Od hríbov si nateraz všetci oddýchneme. My, hubári, aj tí, čo na nás a našu bezpečnosť dozerajú. Ale budúcu jar sa tento kolotoč začne roztáčať znova. A viete, kedy my v Bratislave, zistíme, že na Záhorí už voľačo rastie? Načo surfovať na hubárskom webe, načo robiť prieskum u kamarátov chalupárov. Stačí, že vás začnú zberači na trhu na Miletičke drankať za rukáv: „Panička, nekúpite? Kuknite jaké sú zdravé….“

Autorka, foto: Nina Osvaldová 

Gašparíkovo vykúpenie v poslednej sekunde zápasu, Slovákov však prvý bod zo spodku tabuľky nevytiahol

MALMÖ – Majstrovstvá sveta v mužskom florbale sú v plnom prúde, slovenská reprezentácia ukončila svoju púť skupinovou fázou. Prvé dva zápasy sme absolvovali proti superfavoritom celého turnaja, Fínom a Švédom. Napriek značnému kvalitatívnemu rozdielu medzi Slovákmi a týmito súpermi sme obom dokázali ako-tak odolávať prvé dve tretiny, tá posledná nám však ani v jednom prípade nevyšla. Zápas o tretie miesto v skupine proti Lotyšom bol v očakávaní vyrovnaného súboja, v ktorom môžu rozhodnúť maličkosti. Táto prognóza sa napokon aj naplnila, zápas svojho víťaza nespoznal. Remíza 4:4 však do vyraďovacej časti posiela slovenský tím z najhoršej možnej východiskovej pozície.

„První vyhrání…“

Zápas začali aktívnejšie muži v bielo-fialovom, no boli to naši chlapci, kto sa tešil z prvého zásahu. Po lacnej strate loptičky v strede ihriska sa jej chopil Tomáš Kvasnica a presnou strelou prekvapil lotyšského brankára. Následujúce minúty sa niesli v hektickejšom duchu, hra sa prenášala zo strany na stranu. Jeden z našich nevydarených útočných výpadov využili hostia na rýchly protiútok a prečíslenie našej obrany, situáciu zakončil gólovou strelou k bližšej tyčke Morics Krumins. Nerozhodný stav vydržal len sedem minút, keď sa po jednoduchej akcii znova presadili Lotyši, Ralfs Balodis svoju strelu do vzdialenejšieho rohu Kohútovej bránky oslávil efektným backflipom. Pred koncom prvého dejstva sa však skóre zmenilo ešte raz, keď Michal Dudovič, naša najväčšia hviezda, využil krížnu prihrávku od Čonku-Skybu a prepálil všetko pred nim stojace, vrátane brankára Zarinsa.

Hviezdny Kohút a oslabovky

Prostredná časť hry sa niesla v pokojnejšom a plynulejšom tempe, oba tímy si boli vedomé možného nebezpečenstva z protiútokov. Lotyšskí florbalisti však boli výrazne lepší v počte striel na bránu, ktoré však dávali vyniknúť skvele chytajúcemu Adamovi Kohútovi. Ten dostal najviac zabrať najmä v troch početných nevýhodách slovenského tímu. Tá prvá prišla v 35. minúte po strete Virgu a Tiltinsa, po ktorom sa druhý menovaný musel pobrať do útrob arény s poranením nosa. Nasledujúcich 120 sekúnd využil náš súper na vystupňovanie svojho tlaku, z ktorého napokon pramenil presný zásah na 3:2 z palice Kovalevskisa, a to len tri sekundy po návrate Mirgu na hraciu plochu. Takmer identická situácia sa zopakovala aj na začiatku tretej tretiny, tentokrát to však bolo po vylúčení Gajdoša a šesť sekúnd po jeho návrate. Do dvojgólového vedenia poslal hostí Gustavs Griezitis.

Gól s klaksónom

Za stavu 4:2 sa tempo znova upokojilo, Lotyšsko sa držalo na loptičke a značnej podpory sa im dostávalo aj z hľadiska. Nič nenaznačovalo dramatický záver. Pohoda papierových hostí bola ešte umocnená vylúčením Gašparíka v 55. minúte. Početnú výhodu však súper využiť nedokázal, veľkou mierou k tomu prispel nielen precízny Kohút, ale aj obrancovia blokujúci strelecké pokusy. Impulz slovenskému výberu dodal aktívny Gašparík, ktorý ihneď po naskočení z trestnej lavice dostal lotyšskú obranu pod tlak. Týmto akoby Slováci zavelili do posledného útoku. Necelé tri minúty pred koncom nebolo už na čo čakať a tak sa tréner Mrázek rozhodol vytiahnuť Kohúta von z brány. Početná prevaha náš tím nakopla, prešlo len niekoľko desiatok sekúnd, keď sa v ťažkej pozícii presadil milimetrovou strelou Dudovič. Hráč zápasu na strane Slovenska začal svoj tím povzbudzovať, a hoci naši potrebovali na poskočenie na 3. miesto tento zápas vyhrať, času bolo ešte dosť aj na obrat.

Druhýkrát prišlo k odvolaniu brankára necelé dve minúty pred koncom, Slováci hrali zase v šiestich. Obliehanie Zarinsovej bránky sa napokon ukázalo ako úspešné v poslednej sekunde, keď Kvasnica rýchlo spracoval náročnú loptičku zo vzduchu. Nekoncentrovaná obrana Lotyšska akoby nezachytila jeho skrytú prihrávku na Gajdoša, ktorý ju okamžite posielal na bránku. Tam sa najlepšie zorientoval Ronald Gašparík a ešte pred uplynutím poslednej sekundy preťal bránkovú čiaru. Celá situácia musela prejsť videokontrolou, ktorá však následne dala za pravdu slovenskému tímu, ktorý tak oslavuje ťažko vydretý bod.

Výber Radomíra Mrázka už pred zápasom vedel, že pred svojho súpera by sa dostali len v prípade výhry. Remízový výsledok nás posiela do bojov o štvrťfinále proti ďalšej pobaltskej krajine, Estónsku. S tímom, ktorý jasne ovládol svoju skupinu C (druhej výkonnostnej kategórie) sa stretneme v stredu o 19:00.

Autor: Vladimír Zemko