november 2024

Vo svete plnom úspešných ľudí, ktorí cez sociálne siete zarábajú milióny alebo objavili dieru na trhu a priniesli neuveriteľný startup, sa nám občas môže zdať, že sme akési zbytočné existencie. Na všetkých bez rozdielu je od malička vyvíjaný tlak. Vždy som uvažovala nad tým, či som sa v škole učila veľa preto, lebo som mala ambíciu študovať a nájsť si dobrú prácu alebo ma nútil sedieť nad knihami pocit, že ak nejaký test, či skúšku urobím horšie ako na trojku, budem lúzer vo svojich očiach, ale aj v očiach okolia. Rovnaký pocit zažívajú aj ľudia v práci. Na úkor svojho fyzického aj duševného zdravia sú často nútení podávať nadľudské výkony, aby si zachovali aspoň nejaký štandard vo finančne náročnom svete. Na tento stav sa ustálil pojem – toxická produktivita.

Čo to znamená? Podľa časopisu Forbes tento fenomén možno opísať ako nikdy sa nekončiacu potrebu cítiť sa produktívne za každých okolností, čo so sebou prináša obrovské riziko poškodenia zdravia. Podľa portálu Worklife trpí úzkosťou v práci osem z desiatich ľudí, niektorí dokonca niekoľkokrát do týždňa. Prieskum Global Human Workplace Index od Workhuman ukázal, že úzkosť z pocitu nedostatočnosti, ktorý sa vyznačuje tlakom na neustály výkon a dodržiavanie vysokých štandardov, výrazne ovplyvňuje pohodu a efektivitu firiem. Podľa výskumu je problém taký rozšírený, že je nevyhnutné, aby sa ním spoločnosti začali intenzívne zaoberať.

Potreba byť vo všetkom najlepší a zarábať, čo najviac peňazí na úkor zdravia, ale aj rodiny, či koníčkov, prišla s takzvanou „hustle culture“. Podľa BBC to prakticky znamená chcieť od všetkého a všetkých viac. Nonstop máte chcieť viac peňazí, vyšší titul, povýšenie, luxusnejšie auto… jednoducho čokoľvek, čo si predstavíte pod slovom VIAC. Ak ste nedosiahli viac, tak ste jednoducho zlyhali a máte v tomto svete menšiu hodnotu, ako všetci, ktorí celý život robia viac ako dokážu zvládnuť. Nebezpečenstvo týchto fenoménov spočíva v tom, že môže jednoducho dôjsť napríklad k vyhoreniu. Svetová zdravotnícka organizácia WHO zaradila syndróm vyhorenia ako fenomén z povolania do zoznamu chorôb v roku 2019. Je to výsledok chronického stresu na pracovisku, ktorý osoba nezvládla a podľahla pocitu vyčerpania, negativizmu a cynizmu a znížila tak svoju profesionálnu efektivitu.

Situácia je alarmujúca. Tento negatívny trend neobišiel ani Slovensko. Podľa dát zo všetkých troch slovenských poisťovní od roku 2020 zaznamenali zvýšenie počtu pacientov s týmto syndrómom o desiatky. Naozaj je však nutné chcieť neustále od života viac? Myšlienka na to, že som spokojný so svojim životom, prácou, platom, bývaním, autom a ďalšími vecami je pre niektorých priam nepredstaviteľná. No, čo ak to niekomu stačí? Mali by sme sa mu teraz vysmievať? Hovoriť o ňom, že je neambiciózny, a že v podstate nič v živote nedosiahol, keď nechce stále viac? Prelomiť spoločnosťou zaužívané pravidlá môže byť ťažké, ale predísť problémom, ktoré spôsobuje toxická produktivita je pre nás skrátka lepšie. Treba si uvedomiť, že keď niečo robí väčšina, nie je to nutne správne, aj keď sa nám to tak občas môže zdať.

Dopriať si čas pre seba nie je hriech. Byť občas sebecký a nemyslieť na ostatných je správne a nemalo by sa to podceňovať. Nemali by sme stigmatizovať ľudí, ktorí majú svoj života seba radi. Naopak, mali by sme prestať glorifikovať ľudí, ktorí nám tlačia do hlavy, že peniaze a úspech sú to najdôležitejšie, čo existuje, a že bez nich sme iba chodiace nuly a sklamania. Každý robí, čo môže a zbytočný tlak navyše neprináša vyššiu efektivitu, akoby sa mohlo na prvý pohľad zdať. Moje odporúčanie na záver znie skúsiť sa občas zamyslieť nad sebou samým a prestať sa neustále kritizovať. Skúste si povedať, čo je na vás dobré a na čo ste pyšný. Sebazdokonaľovanie nie je zlé, podceňovanie a zhadzovanie samého seba áno.

Autorka: Kristína Chovancová

Pamätáte si tie časy, keď neexistovali mobily? Keď si deti museli pod oknami kričať: ,,Poď von!“, informácie sme si hľadali v encyklopédiách, stretávali sme sa výhradne osobne, keďže videohovor ešte neexistoval. Cez celú palubovú dosku sme v aute rozprestierali mapy, ako keby nestačilo, že na nich nebolo napísané, že pod Strečnom sa zdržíme päťdesiat minút. Ťahať so sebou ťažkú tašku s walkmanom, kazetami, foťákom a milión papierov na listy? Minulosť, o ktorej sa dnes všetkým zdajú nočné mory. Doba ako z praveku.

Dnes máme v mobiloch všetko, čo k životu potrebujeme. Na čo sa vlastne s čímkoľvek trápiť? Žiť za nás predsa môže umelá inteligencia. Ja na to naozaj nemám čas. Nedokážem si predstaviť ani len deň, bez môjho najlepšieho kamaráta. A vlastne – na čo aj? Prečo sa mám zbytočne trápiť, zbytočne sa namáhať, komplikovať si život. Na čo mám zbytočne žiť, keď to za mňa môže spraviť niekto iný?

Každé ráno vstávam o siedmej. Vyhrabem sa spod perín, kávovar mi spraví silnú kávu, ktorú si v pokoji vychutnám, nech mám aspoň chvíľu pre seba. Hneď potom si idem umyť zuby. Samozrejme, umýva mi ich za mňa umelá inteligencia. Hádam nebudem dve minúty stáť pred zrkadlom a behať si kefkou po chrupe. Aj rožok s maslom a salámou, ktorý mávam každé ráno na raňajky, za mňa vždy zje. Na čo si mám zbytočne zaťažovať tráviaci trakt, keď to môže za mňa spraviť niekto iný?

Do školy chodím autom, šetrí mi to čas. A hlavne, nemusím nič robiť, nastavím si autopilota. V škole väčšinou len tak sedím a čakám, kedy konečne zazvoní na prestávku. Kedysi som celé hodiny vyrušovala so spolužiakmi, no dnes sa mi už nechce. Komunikáciu nechávam výhradne na AI. Ide jej to lepšie.

Obedujem sama, na to nikoho pomoc nepotrebujem. Hlavne sa nechcem s nikým deliť, obedy bývajú väčšinou chutné. Tiež si musím každý deň dokázať, že som samostatná a určite nie som od nikoho závislá. Pokiaľ dokážem každý deň vykonať jednu aktivitu, bez pomoci umelej inteligencie, znamená to, že stále dokážem žiť aj bez nej. Používam ju len kvôli tomu, že nie som žiadny hlupák, ktorý by si zbytočne komplikoval život.

Poobede si robievam úlohy. Niekedy ten hlúpy ChatGPT vôbec nerozumie zadaniu a musím mu ho tri hodiny vysvetľovať. Kto má na niečo také čas? Písala som aj sťažnosť na Ministerstvo digitálneho zmätku, nikto na ňu však nereagoval. Asi nemajú dostatok zamestnancov. Po úlohách si vždy vyhradím čas len pre seba. Už druhý mesiac sa snažím pravidelne cvičiť. Čítala som totiž článok, aký je pohyb pre naše telo dôležitý. Preto dám každý večer pokyn umelej inteligencii, aby za mňa odcvičila štyridsaťpäť minútový pilates a na záver si dala polhodinový svižný beh. Ja si za ten čas väčšinou pozriem nejaký dobrý film. Samozrejme si ho nevyberám sama, to by mi zabralo hádam aj hodinu. Toľko času nazvyš naozaj nemám.

Občas ma kamaráti zavolajú von. To sú asi tie najdlhšie hodiny môjho života. Tupo hľadím do steny, ignorujem, čo mi kto hovorí a nechávam za mňa komunikovať môj digitálny mozog. Minule som takto bola na rande s jedným chalanom. Už sa mi potom neozval.

Predtým, ako zaľahnem do postele, si zapojím telefón do nabíjačky. Neviem si predstaviť, čo by som ráno robila, keby som mala vybitý mobil. Už si ani nepamätám, ako sa umývajú zuby a zaväzujú šnúrky na topánkach. Okolo jedenástej, zabalená do periny až po uši, zatváram oči. Tento vyčerpávajúci deň zakončím tradičnou modlitbou.

Zdravas, ChatGPT, vedomostí plný, Pán s tebou. Požehnaný si medzi študentmi a požehnaná je práca inteligencie tvojej umelej, seminárka. Svätý Chat GPT, Otec študentov mnohých, sprav všetko za nás lenivých, teraz i v hodinu deadlinu nášho. Amen.

Autorka: Laura Janeková

Slovenská rodáčka sa ešte ako tínedžerka zamilovala do cudzinca, kvôli ktorému obrátila celý svoj svet naruby. Vysokoškolský diplom získala v rodnom meste, a len niekoľko dní po promóciách sa za priateľom presťahovala do severskej krajiny tisícich jazier. Ako sa s novým životom stotožňuje Miriam Laurila nám porozprávala v nasledujúcom rozhovore.

Prečo Fínsko? Čo vás k tejto krajine priviedlo?

Do Fínska som prišla pred desiatimi rokmi, keď som na internetovej zoznamke spoznala môjho súčasného fínskeho manžela. Odvtedy som sa začala učiť fínčinu a keď som na Slovensku doštudovala vysokú školu pred dvomi rokmi, presťahovala som sa za manželom do Tampere.

Teraz ste opäť študentkou vysokej školy, čo vás motivovalo, resp. prinútilo opäť zasadnúť do školských lavíc?

Vrátiť sa do školy som sa rozhodla, keď som si prvý rok môjho pobytu vo Fínsku nebola schopná nájsť žiadnu prácu v chemickom odbore, ktorý som vyštudovala. Miestni sú dosť vlasteneckí, a keď im na rovnakú pozíciu pošle životopis Fín a vy ako cudzinec so zahraničným vzdelaním, tak máte mizivú šancu tú pozíciu získať. Mojim snom je už odmalička medicína, na ktorú som sa minulý rok v Tampere nedostala, ale vďaka príprave na prijímacie skúšky, som bola prijatá na odbor biomedicínskeho laboranta, ktorý aktuálne študujem. O rok sa však plánujem opäť pokúsiť o moju vysnívanú medicínu.

Keďže ste študovali aj na slovenskej aj na fínskej univerzite, ako by ste porovnali fínsky vzdelávací systém so slovenským? Čo vás na ňom najviac prekvapilo?

Fínsky vzdelávací systém ma niečím novým prekvapuje skoro každý deň. Vo všeobecnosti je oveľa uvoľnenejší. Predmety máme blokovo a len zopár súčasne, čiže sa vieme viac zahĺbiť do danej problematiky. Neexistujú tu napríklad ústne skúšky a ani „hlúpe otázky”. Učiteľom ide o to, aby sme sa veci naučili a nie, aby sme všetko na hodinách vedeli. Učiteľov voláme krstným menom a tykáme im.

Ako sa odlišuje fínsky štýl učenia od toho, na ktorý ste boli zvyknutá?

Na Slovensku som bola zvyknutá učiť sa „do nemoty“. Tu sa veľa času používa na opakovanie predchádzajúceho učiva. Napríklad, keď som videla, že hodina anatómie má trvať tri hodiny, bola som zhrozená, koľko toho za taký dlhý čas stihneme prejsť. V skutočnosti sme hodinu a pol opakovali učivo z minula pomocou rôznych úloh a diskusií a len zvyšný čas sme preberali nové učivo. Vďaka tomu sa toho veľa naučím už na hodinách a cítim, že mám oveľa viac voľného času ako počas vysokej školy na Slovensku.

Ako by ste opísali fínsku kultúru a spôsob života? Čo vás najviac prekvapilo?

Môžem uviesť ako príklad jeden zo šokov, ktoré som zažila počas jednej z mojich prvých návštev. Boli sme s manželom na väčšej lodi, na ktorej bol malý obchodík. Namiesto predavača tam však bola ceduľka s odkazom, tu vložte peniaze za tovar, ktorý si zoberiete. Fíni totiž nepotrebujú kradnúť, keďže sa väčšina z nich má dobre a sú nadovšetko veľmi poctiví. Štatisticky – napríklad 9 z 10 stratených peňaženiek sa vráti k majiteľovi.

Čo sa vám na živote vo Fínsku páči najviac? A je niečo, na čo ste si doteraz nezvykli?

Fíni su veľmi slušní a majú radi svoj osobný priestor, čiže ho doprajú aj iným. Na ulici sa na teba málokto pozrie a pojem „small talk“ je pre nich neznámy. Toto všetko sa mi sčasti páči, ale čiastočne si na to neviem zvyknúť. Často mi to pripadá až neslušné, že sa napríklad ani nepozdravia, keď vchádzajú alebo odchádzajú z miestnosti. A nezvykla som si na tú príšernú zimu, sneh od októbra do mája a tmu od októbra do marca. Nie je príjemné vstať o desiatej ráno do tmy.

Ako vás Fíni prijali? Cítite sa byť súčasťou komunity?

Hovorí sa, že nadviazať priateľstvo s Fínom je veľmi ťažké, ale keď už prelomíte ľady, tak je z neho kamarát na celý život. Osobnú skúsenosť s tým ešte nemám, ale môžem len potvrdiť, že Fína za kamaráta získať nie je vôbec jednoduché. V škole však nepociťujem, že by ma nejako vylučovali iba preto, lebo som zo zahraničia. Dodnes ma prekvapuje ešte aj to, akí hanbliví a tichí miestni sú. Myslela som, že tu dobre zapadnem, keďže ani ja nie som úplne extrovert, ale práve naopak. Keďže ani ja sa len tak neprihovorím a Fín mne už vôbec nie, tak nečudo, že nemám veľa fínskych kamarátov.

Dokážete komunikovať vo fínčine, alebo sa spoliehate najmä na angličtinu?

Po fínsky som sa začala učiť pred cca desiatimi rokmi a kým som žila na Slovensku, som sa ju učila iba v lete na kurzoch vo Fínsku. Pred dvomi rokmi, keď som sa tam presťahovala, som sa prvý rok intenzívne venovala najmä fínčine a pred rokom a pol som urobila certifikát na úrovni B2 a začala som ju aj učiť. Komunikovať sa snažím stále vo fínčine, aj keď je to pomerne frustrujúce, keďže je to veľmi komplikovaný jazyk a navyše sa veľmi líši hovorová a písaná forma.

Ak by ste mohli dať radu niekomu, kto by chcel študovať a žiť v zahraničí, čo by to bolo?

Nenechajte sa odradiť „papierovačkami“ a strachom z neznámeho. Určite sa oplatí či už štúdium alebo život v zahraničí vyskúšať, a ak zistíte, že to nie je pre vás, môžete sa kedykoľvek vrátiť naspäť domov.

Je niečo, v čom vám Fínsko „otvorilo oči“?

Určite je to prístup k vzdelaniu. Učitelia sú po doktoroch v spoločnosti najviac cenení a veľmi sa to odráža na tom, akí dospelí Fíni sú. Od detstva ich učia kritickému mysleniu a aplikovaniu naučených informácií v praxi. Kamarátka, ktorá ma navštívila, tiež veľmi trefne poznamenala v McDonald´s, že prečo tam po sebe zamestnanci nekričia a nie ja tam zhon, na aký sme my zvyknutí, aj keď tam bolo plno zákazníkov. A to veľmi trefne opisuje Fínov a myslím, že ani Slovákom by občas nezaškodil takýto pokojnejší prístup.

Čo si myslíte, že je pre Slovákov dôležité vedieť o živote v zahraničí?

Žiadna krajina nie je dokonalá, a v zahraničí vás nikto nebude čakať s otvorenou náručou. Prvé roky môžu byť veľmi ťažké a hlavne náročné na ego, keď nikoho napríklad nebude zaujímať vaše vzdelanie z domácej krajiny a podobne. Rovnako je ťažké aj byť odlúčený od rodiny a kamarátov a od všetkého známeho od okolia cez počasie po jedlo.

Keďže ste sa do severskej krajiny presťahovali za láskou, vedeli ste už od začiatku vášho vzťahu, že sa eventuálne usadíte vo Fínsku? Alebo ste mali na výber aj iné krajiny?

Rozmýšľali sme aj nad inými krajinami ako napríklad Rakúsko, ale nateraz sme sa usadili vo Fínsku, lebo manžel ešte dokončuje atestáciu na medicíne. Časom uvidíme, kde skončíme, lebo – úprimne – si neviem predstaviť žiť tu do konca života.

Autorka: Alexandra Poliačiková

Zdroj fotografií: Miriam Laurila

Trinásteho novembra sa v Bratislave uskutočnila konferencia Spoločne hľadať nádej. Jej cieľom bolo osloviť širokú verejnosť a diskutovať o rôznych témach – od politiky a verejného života až po súčasné krízy, ktoré trápia každého z nás. Hlavným posolstvom však nebolo len kritizovať, či prichádzať na nové riešenia, ale ako vyplýva z názvu, hľadať nádej. Inštitút vzdelávania a inovácií v politike (IVIP) zorganizoval toto fórum v spolupráci s Nadáciou Konrada Adenauera. Fórum sa uskutočnilo aj v súvislosti so spomienkou na 35. výročie Nežnej revolúcie v nadväznosti na tému slobody a očakávania zmeny.

Konferencia bola určená pre ľudí, ktorí to podľa názoru organizátorov so Slovenskom ešte nevzdali. Hoci sa tu množstvo vecí nevyvíja úplne priaznivým spôsobom, tak tu chcú zostať a prispieť k tomu, aby mohli v budúcnosti prinášať spoločnosti to, čo jej chýba a čo sú schopní poskytnúť.

Podobne sa vyjadril aj organizátor a riaditeľ IVIP Ján Fabičovic: „Napriek beznádeji stretávam ľudí, ktorí majú v sebe stále plamienok nádeje. Niežeby žili falošným pozitivizmom a nahováraním si, že to bude dobré samo od seba, ale sú ochotní prispieť k tomu, aby sme sa mali na Slovensku, v Európe lepšie. A považovali sme za potrebné, tieto plamienky nádeje poskladať.”

Cieľom bolo zjednotiť ľudí s rôznymi názormi do spoločného dialógu a diskutovať o témach ako sloboda, školstvo, zdravotníctvo, politika, využívanie potenciálu regiónov, ekonómia, či silné a slabé stránky štátu. Napríklad, pokiaľ ide o zdravotníctvo, František Mikloško prejavil názor, že pacienti najviac potrebujú ľudský prístup a

víziu vyliečenia, nielen lieky, alebo kalkulácie, koľko by to malo stáť. Čo sa týka občianskej sféry, Marián Čaučík, vedúci eRka (Hnutia kresťanských spoločenstiev detí), sa vyjadroval k budovaniu malých spoločenstiev inšpirovaných tajnou cirkvou počas komunizmu. V nich si vedeli ľudia budovať svoju identitu a na základe toho neskôr aj pochopiť ľudí s iným názorom.

Experti z odlišných oblastí aj z politickej scény, v diskusných paneloch, rozoberali spoločne rôzne témy a odpovedali na otázky účastníkov.

Svoj názor z publika poskytla aj Anežka Karľa: „Fascinuje ma, že zmena sa postupne začína diať. Bolo vidieť, že ľudia z rôznych spektier spolu dokážu fungovať. Najviac ma zaujala myšlienka, že spolupráca má prednosť pred dialógom. To je aj moja skúsenosť z ukrajinských hraníc. Stretli sme sa tam od liberálneho spektra až po gréckokatolícku charitu a napriek rozdielom, v spolupráci sme boli veľmi prepojení. Dôležité bolo, že my chceme pomáhať, to stačilo. A potom, keď už tam aj bola rôznosť názorov, vedeli sme sa rešpektovať, brať to s humorom a nechať človeku, to, čo potrebuje vo svojich hodnotách mať.”

Motivácia na zorganizovanie Fóra Spoločného hľadania nádeje je aj súčasná situácia vo svete, ktorá je veľmi nestabilná a najmä mladým ľuďom neposkytuje istotu. V ovzduší amerických volieb, ktoré vyvolávajú kontroverziu aj na Slovensku, ďalej vojny na Ukrajine, ktorá sa nás priamo dotýka ako susednej krajiny a mnohých aj vnútorných nezhôd, ľudia podľa slov riaditeľa IVIP spejú k beznádeji. Najmä mladí odchádzajú zo Slovenska a vedú sa nekonečné boje medzi silno polarizovanou spoločnosťou. Podľa slov z prednášky Michala Krčméryho by sme mali byť „aktérmi pozitívnej zmeny”, ktorí nielen kritizujú a snažia sa riešiť problémy, ale ako aktívne tvoriť dobro ako odpoveď na otázky nezhôd.

„Všetko stálo na troch základných otázkach: Napriek mnohému, čo môžeme na Slovensku kritizovať, a robíme to často, mali by sme si priznať, na čo sme hrdí a pomenujme si, kam sme sa posunuli a na čom môžeme stavať. Ďalej potrebujeme hľadať to, čo nás spája. Naprieč rôznymi názorovými spektrami a bublinami skúsme nájsť veci, na ktorých sa dokážeme zhodnúť, odraziť sa od nich. Poslednou otázkou je, kam smerujeme a aké posolstvo odovzdáme našim deťom,” dodáva Ján Fabičovic.

Konferencia tak priniesla nielen nové pohľady na aktuálne problémy, ale aj konkrétne inšpirácie, ako sa ľudia rôznych názorov môžu zjednotiť pri hľadaní riešení. Podujatie vyzvalo občanov, aby v sebe udržali plamienok nádeje a spoločne sa podieľali na budovaní lepšej budúcnosti.

Sofia Michalčíková

Vedeli by ste si predstaviť pracovať v krajine, kde počas letných nocí nesvieti mesiac a slnko zapadá len na pár hodín? Presne taká bola moja cesta do Nórska, kde som sa rozhodla stráviť letné mesiace.

V lete som mala možnosť pracovať v meste Ålesund, ktoré leží na severozápadnom pobreží Nórska a rozprestiera sa na troch ostrovoch, spojených mostami, kde sa pohoria a fjordy stretávajú s morom. Pracovala som v centre mesta, v obchode so suvenírmi. Práca nebola náročná, moji kolegovia boli nápomocní, milí, a pochádzali z rôznych krajín, no vyžadovala si trpezlivosť a schopnosť robiť v neustálom kontakte s turistami. Ålesund, ako obľúbená destinácia výletných lodí, privítalo denne tisíce až desaťtisíce turistov, ktorí sa po vylodení hrnuli do miestnych obchodíkov a vytvárali atmosféru rušného mestečka.

A aké je mesto a okolie?

Ålesund je často nazývané aj „škandinávske Benátky“, pretože ním preteká kanál a jeho typické farbené domčeky obklopujú fjordy. Mesto má pútavú históriu, v minulosti tu žili rybári, vojaci. V roku 1904 mesto zasiahol požiar, ktorý spálil väčšinu budov, okrem jedného domu, ten dnes slúži ako múzeum. Miestna legenda hovorí, že muž, ktorý tam žil, mal vidinu: anjel mu zvestoval, že ak sa zostane s rodinou modliť a neopustí svoje bydlisko, jeho dom nezhorí. Žena si však myslela, že sa zbláznil, tak spolu aj so svojimi deťmi odišla. Muž veril a celý čas zostal v izbe, kde sa modlil. Nakoniec jeho dom ako jediný nezhorel.

Okolie mesta ponúka množstvo zaujímavosti, ktoré sa oplatí vidieť. Jedným z nich je aj vyhliadka Aksla. Na túto atrakciu musíte vyjsť po 418 schodoch, vašou odmenou je výhľad na celé typické škandinávske stavby, okolité ostrovčeky a krásnu prírodu. Ďalším miestom je vrch Godoya, z ktorého je vidno ikonický maják. Ale aj Atlantický morský park, nad ktorým sa nachádza vrch Sukkertoppen. Nórsko je raj pre turistov, ale aj rybárov, ktorí milujú prechádzky prírodou, preto som aj ja svoju každú voľnú chvíľu trávila objavovaním nových miest.

Neďaleko Ålesundu sa nachádza malé mestečko Geiranger, známe svojimi fjordmi a vodopádmi, ktoré stekajú z vysokých hôr do úzkych morských prieplavov. Cesta tam trvá tri hodiny loďou. Počas tejto plavby som pozorovala vychádzajúce slnko cez hustú hmlu, ktorá sa pevne držala tesne nad hladinou mora. Nie nadarmo sa hovoria legendy, že v týchto horách kedysi žili trollovia. Tento výlet mi ukázal moc a krásu chladnej severskej prírody.

a

Nórska kultúra a spôsob sú prekvapivo pokojné a sú zamerané na duševnú pohodu. Nóri uprednostňujú prírodu a zdravie – športové oblečenie tu patrí k dennému outfitu, či už idú na túru alebo na nákupy. Rýchlo som si zvykla chodiť po práci k jazeru alebo na turistické chodníčky a nachádzala som v tom rovnaký pokoj, aký udržiavajú Nóri vo svojom živote. Našla som si v prírode miesto, kde som dobíjala energiu, a to ma naučilo ceniť si jednoduchšie veci a spomaliť. Nóri pôsobia navonok chladne a rezervovane, no v skutočnosti sú srdeční a nápomocní, keď ich spoznáte lepšie. Zažila som aj opačné skúsenosti, ale celkovo som odtiaľ odchádzala s pozitívnym pocitom. A čo sa týka nórskej kultúry, ktorá nie je nijako výnimočná, oni si ju vážia takú, aká je, či už sú to ryby, ktoré vám pripravia na milión spôsobov, ale aj syrová palacinka. Pýšia sa prírodou, pretože neustály dážď a iné podnebie, na ktoré som si nevedela zvyknúť, im problém nerobí.

Práca v zahraničí mi priniesla veľa. Nielen jazykové skúsenosti, ale aj schopnosť komunikovať s ľuďmi z rôznych kultúr a získať väčšiu samostatnosť. Naučila som sa, že nie je nutné sa zo všetkého stresovať a že zdravý odstup a pokoj je dôležitý.

Cestovanie a práca v zahraničí vám ukážu nový svet, nové perspektívy a zmenia váš pohľad na život. Preto ak dostanete príležitosť, vyrazte objavovať. Každý nový zážitok môže byť cestou k seba rozvoju a novým myšlienkam, ktoré si budete nosiť so sebou. Moje leto v Nórsku ma naučilo viac, než by som si bola myslela, a určite sa tam jedného dňa vrátim, aby som sa nechala opäť pohltiť krásou severu.

a

Autorka: Amália Bačová

Foto: autorka

Amsterdam, so svojimi kanálmi, historickými budovami a jedinečnou kultúrou, inšpiroval mnohých celosvetovo známych umelcov. Toto mesto je domovom Rijksmusea, najväčšieho a najvýznamnejšieho múzea, ktoré uchováva poklady holandského maliarstva a láka každoročne milióny návštevníkov z celého sveta. Rijksmuseum sa pýši niekoľkými najslávnejšími obrazmi v dejinách umenia – od Rembrandta a Vermeera až po Van Gogha.

História Rijksmusea

Rijksmuseum vzniklo v roku 1800 pod názvom Nationale Kunstgalerij v Haagu, a jeho cieľom bolo zhromaždiť umelecké diela, ktoré predstavujú holandské dedičstvo. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1808, sa múzeum presťahovalo do Amsterdamu, kde mu Napoleon Bonaparte pridelil kráľovský palác na námestí Dam. Napokon sa v roku 1885 presťahovalo do budovy, v ktorej sídli dodnes, navrhnutej architektom Pierreom Cuypersom. Táto pôsobivá stavba je kombináciou gotického a renesančného štýlu a okamžite upúta pozornosť svojimi ozdobnými prvkami.

m

Rembrandt – Nočná hliadka

Rembrandt van Rijn je jedným z najslávnejších holandských maliarov a jeho dielo Nočná hliadka patrí k najvýznamnejším obrazom tohto múzea. Tento fenomén, namaľovaný v roku 1642, zobrazuje skupinu vojakov v plnom pohybe. Čo robí Nočnú hliadku výnimočnou, je spôsob práce so svetlom a tieňom, ktorý dodáva obrazu dramatickosť a realistický efekt. Návštevníci môžu byť fascinovaní pohybom, ktorý Rembrandt dokázal zachytiť, akoby išlo o skutočný okamih v čase.

m

Vermeer – Mliekarka

Johannes Vermeer, ďalší z veľkých holandských maliarov, je známy svojimi intímnymi a detailnými scénami zo života každodenného človeka. Jeho dielo Mliekarka z roku 1658 patrí medzi najväčšie poklady Rijksmusea. Tento obraz zachytáva jednoduchý moment – mladú ženu, ktorá nalieva mlieko do misky – no Vermeerov cit pre detail, svetlo a farbu dodáva tejto scéne nesmiernu hĺbku.

O Mliekarke sa traduje, že Vermeer použil špeciálnu optickú techniku, aby mohol zachytiť detaily a kompozíciu scény so zvýšenou presnosťou. Tento obraz je považovaný za majstrovský príklad umenia zachytávať svetlo, ktoré dodáva hĺbku a život aj tak jednoduchej činnosti, akou je nalievanie mlieka.

m

m

Vincent Van Gogh a jeho vlastný pohľad na Amsterdam

Ako mnohí vieme, Van Gogh sa preslávil svojím výrazným štýlom a použitím živých farieb, ktoré boli prelomové a v tom čase veľmi odlišné od práce jeho súčasníkov. V Rijksmuseu je niekoľko diel, ktoré ukazujú jeho osobité vnímanie sveta.

Jedným z diel, ktoré priťahuje pozornosť, je Autoportrét – obraz zachytávajúci Van Gogha v nezvyčajnej perspektíve. Tento obraz, na ktorom vidno jemné náznaky jeho psychického nepokoja, je príkladom toho, ako prostredníctvom umenia vyjadroval vlastné emocionálne rozpoloženie.

m

m

m

Rijksmuseum v súčasnosti a jeho prínos do spoločnosti

Okrem spomínaných diel nájdete v múzeu aj ďalšie skvosty od maliarov ako Frans Hals, Jan Steen a ďalších velikánov holandského maliarstva. Rijksmuseum je skutočným pokladom, ktorý zachováva ducha histórie. Pre každého milovníka umenia je toto miesto povinnou zastávkou, pretože umožňuje ponoriť sa do sveta tvorcov, ktorí formovali vizuálnu kultúru.

Dnes ponúka zásadný prínos do spoločnosti nielen zachovávaním holandského dedičstva, ale aj sprístupňovaním umenia pre širokú verejnosť. Okrem fyzických návštev umožňuje digitálny prístup k svojim zbierkam, a tým podporuje vzdelanie, rozvíja kultúrno-umelecké povedomie a zbližuje skupiny ľudí. Prostredníctvom workshopov, prednášok a špeciálnych podujatí pre školy a verejnosť sa stáva centrom vzdelávania. Podporuje a posilňuje postavenie umeleckej činnosti ako nástroja na rozvoj kritického myslenia a kreativity. Vytvára tak most medzi minulosťou a prítomnosťou a prispieva k tomu, aby bola kultúra prístupná a relevantná pre všetky vekové kategórie a spoločenské vrstvy.

Autorka: Daniela Dianová

Foto: Daniela Dianová