Vianočný stromček s darčekmi počas minuloročného šampionátu (Zdroj: IG/hockeyslovakia)
Mikuláš s čertom pri ľadovej ploche rozdávajú deťom sladkosti, na druhej strane zemegule zarezáva „dvadsiatka“. Hokejový svet sa zas a znova pripravuje na čas vianočný.
Vianočné sviatky sú obdobím, ktoré si väčšina z nás spája najmä s voľnom, darčekmi či snehovými radovánkami. Pri Štedrej večeri máme svoje zvyky a rituály, ktoré praktikujeme často automaticky, pred ňou sa stále značná časť Slovákov postí. Adventný čas však neznamená oddych pre hokejistov, keďže neúprosný program nepozná zmilovanie ani cez sviatky. Fanúšikom tohto športu to však prináša dvojnásobný pôžitok, keďže okrem klasických extraligových zápasov si môžu užiť aj viaceré prestížne turnaje.
Do tretice proti Lotyšom a Nórom
Už tradičným záverom kalendárneho roka seniorskej reprezentácie býva domáci Vianočný Kaufland cup. Turnaj s viac než desaťročnou tradíciou prešiel viacerými obmenami, či už počtom zúčastnených krajín, termínom, v ktorom sa odohral, alebo aj jeho formátom. Originálny názov, Slovakia Cup, bol doplnený v roku 2019 o názov obchodného reťazca, ktorý je aj zároveň hlavným sponzorom turnaja. Počas jeho existencie sa na slovenských klziskách vystriedalo viacero krajín, spomeňme napríklad Švajčiarsko, Nemecko, Bielorusko či ruský „B“ tím. V roku 2022 – teda v rovnakom čase, keď sa termín turnaja presunul z prvej polovice februára na stred decembra – sa, zdá sa, vykryštalizovala dvojica stálych súperov slovenskej reprezentácie, keďže tímy Lotyšska a Nórska privítame budúcu stredu už po tretíkrát v rade.
Predchádzajúce dve edície nám vyšli na výbornú, v štyroch zápasoch sme nestratili ani bod a celkové skóre 24:1 len podčiarkuje slovenskú dominanciu. Najvýraznejšou zmenou oproti posledným turnajom bude dejisko ich konania. Hlavné mesto a TIPOS Aréna totiž vystrieda podtatranské prostredie a hala v Poprade. Bratislavský zimný štadión sa po minulé roky mohol pýšiť hojnou diváckou návštevou a značná podpora z hľadiska sa očakáva aj v Poprade. Turnaj sa zvyčajne nesie v duchu adventu s rôznymi sprievodnými aktivitami či darčekmi, a tak je toto prostredie vhodné aj pre najmladších fanúšikov.
Medzisviatkový Mundial juniorov
Zatiaľ čo seniorský turnaj v polovici decembra má punc priateľského a komerčnejšieho, v tom juniorskom, so štartom približne o dva týždne neskôr, ide o podstatne viac. Mládežníci sa týmto šampionátom lúčia s juniorskými kategóriami, keďže U20 je posledná medzinárodná kategória pred presunom do mužského hokeja. Okrem hrdého boja za svoje krajiny majú mladíci motiváciu predať sa pred očami desiatok skautov (nielen) zo zámorskej NHL. Ostrosledovaný turnaj láka divákov zo všetkých kútov Európy či severnej Ameriky. Pre hráčov to však nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Prípravný kemp, priateľské zápasy, presuny(mnohokrát cez oceán) a záverečný turnaj znamenajú v súčte niekoľko týždňov, ktoré mladíci trávia ďaleko od rodiny a priateľov.
Preto je štedrovečerný stôl každoročne skvelou príležitosťou nielen na teambuilding, ale aj na zachovanie vianočných tradícií. Celá delegácia trávi tento čas spoločne, konzumuje sa kapor či kapustnica a v kúte stojí vysvietený vianočný stromček. Začiatok turnaja býva zväčša deň či dva po Štedrom dni, preto je táto večera jednou z posledných príležitostí na oddych. Nasledujú bezmála dva týždne plné vyostrených zápasov vrcholiacich po Novom roku bojmi o medaile. Tie sa Slovákom v samostatnej histórii podarilo získať len dvakrát (v oboch prípadoch to bol bronz), naposledy presne pred desiatimi rokmi. Partia okolo Dalibora Dvorského preto bude mať v Ottawe za cieľ ukončiť dekádu dlhé čakanie, ľahké to však mať nebude.
Aj na Mikuláša či Štefana
Za medzinárodnými turnajmi však nezaostáva ani Tipos extraliga. Naša najvyššia hokejová súťaž láka fanúšikov na sviatočné zápasy, pričom aj ich program býva často doplnený okrem hokeja aj o rôzne kvízy či vianočné súťaže. Na Mikulášske kolo si viaceré tímy pripravili vianočné playlisty, nechýbali ani kostýmy, okrem bradatých deduškov sa diváci pobavili aj na anjeloch či čertoch. HK Nitra dokonca na ľad vybehla v špeciálnej sade dresov, ktoré po zápase so Zvolenom poputovali na dražbu. Kompletné kolo je naplánované aj na 26. decembra a môžeme si byť istí, že vianočné oslavy budú na Štefana vrcholiť. Nie nadarmo sa hovorí, že hokejový fanúšik oslavuje Vianoce najviac, veď pri takomto množstve skvelých podujatí je ťažké nájsť si čas na filmové klasiky ako Popoluška či Sám doma.
Kniha v jednej ruke, pohárik v tej druhej. Doktora lopta nenadchla, radšej organizoval rezistentné hnutia.
Čo vám napadne, keď sa spomenie meno Sócrates? Väčšinu ľudí zrejme myšlienkové pochody prinesú do antického Grécka k jednému z troch najslávnejších filozofov tohto obdobia. Futbaloví fanúšikovia (a najmä pamätníci čias minulých) si však skôr vybavia urasteného ofenzívneho záložníka, ktorý bol mozgom a srdcom nielen tímu Corinthians, kde strávil podstatnú časť svojej hráčskej kariéry, ale aj brazílskej reprezentácie. Jeho významné postavenie v histórii futbalu dokazuje aj šesťdesiat štartov a dvadsaťdva gólov v drese Kanárikov (na MS 1982 dokonca v pozícii kapitána), ale najväčšia pocta sa mu dostala v marci 2004, keď ho FIFA zaradila do svojho zoznamu 100 najlepších hráčov 20. storočia. Jeho um a prehľad nebol viditeľný len z tej športovej stránky, preniesol ho aj do každodenného života.
Zosobnenie kalokagatie
Podobnosť so známym filozofom nie je náhodná, toto meno vybral totiž futbalistov otec ako milovník antickej kultúry. Dá sa teda povedať, že neobyčajná múdrosť mu bola vložená do vienka. Už odmalička sa zaujímal o politiku, jeho knižnica bola plná rôznych filozofických diel. V roku 1964, ako desaťročný, bol svedkom vojenského prevratu vo svojej krajine, udalosti, ktorá výrazným spôsobom zasiahla do jeho života. Už v tomto útlom veku bol vystavený cenzúre a páleniu – jeho srdcu tak blízkych – kníh a učebníc. So vzdelávaním však neprestal, dokonca to popri futbale dotiahol až k titulu z medicíny. Práve odtiaľ pochádza jeho známa prezývka ,,Doktor‘‘. Jeho najväčšie zásluhy však neprišli ani na ihrisku, ani v ordinácii.
Demokracia ,,od podlahy‘‘
Do najvyššej brazílskej ligy sa dostal až v dvadsiatich štyroch rokoch, konkrétne do tímu Corinthians. Práve v tomto období bol jeho boj za spravodlivosť najsilnejší. Nedemokratickému militantnému režimu a jeho striktným pravidlám sa nebol ochotný podriadiť. Podporoval odbory, demokratickú voľbu prezidenta a vo svojom pôsobisku, tradičnom klube vytvorenom pracujúcou triedou, založil za pomoci spoluhráčov Wladimira a Casagrandeho takzvanú ,,korintskú demokraciu‘‘. Išlo o hnutie, pomocou ktorého hráči v klube rozhodovali o jeho chode priamym demokratickým hlasovaním, sprostredkovanom jednoduchým zdvihnutím ruky. Takýmto spôsobom si volili napríklad formáciu či zostavu na nadchádzajúce zápasy, no rozhodovali takto aj o najtriviálnejších veciach, ako čas obedov či večerí. Podporu pracujúcej triedy dokazovala aj Sócratova snaha o vylepšenie podmienok pre celý realizačný tím, aj upratovačiek či práčok. Každému, kto sa podieľa na chode tímu, chceli rozdeliť percentuálne bonusy z tímových odmien za výhru. Nelegitímnemu režimu odporovali aj rôznymi nápismi na svojich dresoch. Heslo ,,Democracia‘‘ bolo prítomné na každom zápase Corinthiansu, v roku 1982 pred parlamentnými voľbami hráči povzbudili divákov nápisom ,,Pätnásteho choďte voliť‘‘.
Futbal na druhej koľaji
Niekoľkoročná Doktorova snaha o dosiahnutie priamej voľby prezidenta však neskončila úspechom, po ultimáte nasmerovanom Kongresu sa rozhodol presunúť na talianske trávniky. Po príchode do Florencie sa ho novinári pýtali, ktorého z dvojice talianskych legiend uznával viac, Riveru či Mazzolu. Jeho následná odpoveď charakterizuje jeho náturu azda najlepšie:
,,Nepoznám ani jedného z nich, do Talianska som prišiel študovať Gramsciho diela v pôvodnom jazyku a lepšie pochopiť históriu talianskej pracujúcej triedy.‘‘
Sócrates
Po skončení futbalovej kariéry sa Sócrates krátko živil trénerstvom, bol rovnako aj pravidelným prispievateľom do viacerých periodík, kde písal nielen o futbale, ale zasahoval do politických či ekonomických tém. Svoj politický aktivizmus pretavil aj do členstva v brazílskej Strane pracujúcich (Partido dos Trabalhadores). Bol štyrikrát ženatý, splodil šesť detí. Jeho alkoholizmus a zlá životospráva sa podpísali na jeho zdraví. Zomrel v roku 2011 na otravu jedlom vo veku len 57 rokov.
Svorka vlkov či medveď kanibal na prahu Banskej Bystrice
Skupinka jedenástich dobrodruhov sa zakráda hore rozbahneným briežkom. Všetci sa pozerajú pod nohy, akoby tam hľadali poklad. Svojím spôsobom to je pravda, prišli sem predsa z rôznych kútov Slovenska, aby videli jednu z najväčších šeliem Európy a kľúč k tomuto cieľu sa nachádzal v mazľavej hmote pod ich topánkami. O stopy pritom núdza naozaj nebola. V mokrom podklade sa vynímali šľapy so štyrmi pazúrmi a keď táto partia začula v diaľke tlmené vytie, zavládlo v nej tiché vzrušenie. Platilo to aj pre nás. Ešte tuhšie sme zovreli foťáky a nadšene sme pridali do kroku. Dnes predsa uvidíme divého vlka.
Titulný obrázok: Jerguš Tesák v akcii.
Z poľovníka lektor
Slnko svieti, teplomer nám nameral pätnásť stupňov. Babie leto ako sa patrí, pomysleli sme si, keď sme v príjemné októbrové ráno zaparkovali v dedinke Lučatín na štrkovisku, ktoré plnilo funkciu akéhosi provizórneho parkoviska. Ešte sme ani poriadne nevysadli z auta a už k nám kráča svižným krokom sympatický mladý pán s čiernou bradou, hnedou šiltovkou a batohom do terénu. Na tmavozelenej bunde mu svieti logo združenia Lesmír. Náš človek. Dnes nás má zobrať na expedíciu v srdci Veporských vrchov pri Banskej Bystrici, ktorej cieľom je pokúsiť sa vystopovať vlka dravého, jedno z najťažšie sledovateľných zvierat na Slovensku a popritom nás vzdelať o miestnej prírode. Muž sa nám predstavil ako Jerguš Tesák, príhodné meno na dnešnú misiu. Kým sme čakali na ďalších osem nadšencov, vyštudovaný ekológ a zoológ, bývalý správca Muránskej planiny a dnes lektor a turistický sprievodca nám rozpovedal svoj príbeh.
„Prírodu milujem od malička. Otec bol rekreačným poľovníkom na Horehroní a zvykol ma brávať do hory. Naučil ma stopovať a keď sme raz spolu videli v lese vlka, divočina mi učarovala,“ spomína a následne nás zaskočí priznaním, že kedysi bol sám poľovníkom.
„Vtedy nebolo veľa variantov, ako sa živiť aktivitou v prírode. Postupne som však zistil, že mi je zveri ľúto. Zlomový moment prišiel, keď som raz duril rodinku diviakov smerom k strelcovi. Utekali v obrovskom strese, zdalo sa mi, že ich mama na mňa pozrela so strachom v očiach, a o pár desiatok sekúnd som len počul sériu výstrelov a vedel som, že je po nich. V ten večer som sa rozhodol, že odteraz idem zvieratá iba skúmať, chrániť a že ich chcem pozorovať v kľude počas života, nie len sekundy pred smrťou,“ spomína Jerguš na moment, ktorý zmenil jeho život. Koniec-koncov, dnes sa spolu so svojím zamestnávateľom snažia šíriť nadšenie z divokej prírody do spoločnosti prostredníctvom zážitkov a vzdelávania pre zvedavých ľudí, ktorým ponúkajú expedície, aká nás čakala dnes.
Vyrážame do akcie
Krátko pred jedenástou sme konečne v plnom počte a dvomi autami sa presúvame ešte o dve dedinky na východ, bližšie k divočine. Do svojho vozidla nás prichýlia Katka a Tono, zaujímavá a zábavná manželská dvojica. Okrem toho, že Katka v minulosti točila o vlkoch dokument, išlo aj o vášnivých hráčov bedmintonu. Na konte mali úspechy aj na mnohých medzinárodných amatérskych turnajoch.
Čoskoro sú aj posledné zvyšky civilizácie za nami a ocitáme sa na začiatku rozsiahlej lúky. Okamžite po vysadnutí z áut sa naša jedenástka ovešaná batohmi a fotoaparátmi vydáva smerom k v diaľke sa črtajúcemu lesu. Asi po dvoch minútach vidíme prvú stopu, ktorá nápadne pripomína vlčiu. „Toto vyzerá na veľkého ovčiaka, ale dohodneme sa, že ak dnes nenájdeme žiadne ďalšie stopy, tak to je vlk,“ vtipkuje Jerguš a následne na vážnejšiu nótu vysvetľuje, ako rozoznať vlčiu stopu od psej. Je vraj podlhovastejšia, pričom dve brušká s pazúrmi sú viac na strane a dve na špičke, zatiaľ čo u psov sledujeme skôr kruhovitejšiu stopu so všetkými bruškami viac pri sebe.
Vyrážame.
Zmena plánu
Lúku prejdeme svižne. Náladu drží na vysokej úrovni aj krásny sokol myšiar, ktorý loví iba tridsať metrov od nás a donúti nás zahriať naše aparáty. Ešte ani poriadne nevkročíme do lesa a Jerguš už kľačiac v blate bije na poplach. Zvedavo ho obkľúčime a zočíme vskutku masívnu kruhovú stopu, dvakrát väčšiu ako jeho dlaň. Prv než začne rozprávať veľmi dobre vieme, na čom sme a zaraz zabudneme na pôvodný cieľ. Veď predsa lepšie mať medveďa v hrsti, ako vlky na streche.
V posledných dvoch rokoch sa v spoločnosti masívne rozšíril panický strach z medveďov, niektoré politické strany si na tejto téme dokonca vedeli postaviť úspešnú agendu. Kvóty na povolený odstrel medveďov sa zásadne zvýšili, no stúpa aj nelegálny lov, ako nám náš sprievodca potvrdil. Keď videl naše spýtavé pohľady, rýchlo taktiež dovysvetlil, ako sa dá taký nelegálny odstrel sledovať.
„Na vidieku sa pomerne ľahko šíria informácie, povedzme z druhej ruky. Keďže mám stále veľa kontaktov medzi poľovníkmi, často sa dozviem, keď sa niekto niekde chválil s takýmto úlovkom. Okrem toho nám ale aj priamo volajú ľudia a informujú nás o pytliackych praktikách v rôznych združeniach a potom samozrejme rátame medveďov, ku ktorým sa nikto nehlási a ktorých nájdeme len tak zastrelených a ponechaných v lese,“ vysvetľuje Jerguš. Prv ako sa však vydáme stopovať medveďa do hustejšieho lesa, dostaneme od neho menšie školenie.
Medvedia stopa.
Ako sa pri medveďovi správať?
„Treba počúvať, mať oči na stopkách. Keď pôjdete hustejším porastom, dávajte o sebe vedieť. Ja sa zvyknem nahlas pýtať ,maco, nie si za tým rohom všakže?‘. Medvede sa totiž primárne vyhýbajú styku s ľuďmi a ak ich neprekvapíte a včas o vás vedia, skrátka vás obídu alebo rovno ignorujú,“ radí, no keďže my sa chystáme urobiť presný opak a potichučky medveďa stopovať, hodí sa aj zaučenie s medvedím sprejom.
„My jeden máme!,“ zvolá víťazoslávne Tono a z Katkinho batohu vytasí zbraň. Pravda, spočiatku ho drží namierený na ďalšiu účastníčku zájazdu Bianku, no po jej protestoch jej prestane mieriť do tváre a začne sa školenie. Ako nás Jerguš poúča, v prípade, že sa medveď na nás rozbehne, nemôžeme sa ukvapiť a sprej vypustiť priskoro. Šelma musí byť vzdialená tak šesť až osem metrov, aby bol vytvorený oblak čo najúspešnejší. Názornú ukážku však Tono tiež nezvládne najlepšie, tentokrát je na vine zaseknutá poistka.
„No, lepšiu šancu asi máte, keď budete utekať,“ prehodí ktosi a s pocitom, že sme poučení dostatočne, vyrážame do húštiny. Nasledujúca polhodina má veľmi dobrodružný charakter. Pravda, sem tam nás mierne vyfacká vetvička, ktorú človek predierajúci sa pred nami bezohľadne napol sťa tetivu, ale narastajúce vzrušenie nám to vynahrádza. Jerguš Tesák medzitým skenuje pohľadom zem a šepotom nás opäť poučí o stopovaní.
Katka a Tono.
Na stope kanibala
„Viete, niekedy sa cítim viac ako hovnológ než zoológ. Z výkalov totiž dokážete zistiť viac ako zo stôp a tak v teréne pozerám väčšinu času pod nohy a hľadám kôpky,“ hovorí a priam vzápätí slávime úspech. Našli sme vskutku solídnu kôpku. Je svetlohnedá, plná všakovakých útvarov, no pozornosť púta najmä množstvo hnedých chlpov.
„Ešte je teplé,“ poznamená Jerguš, pričom s pomocou náhodnej paličky oddeľuje guču chlpov a akejsi hmoty od kôpky. Chvíľu nález skúma a napokon vyriekne svoju dedukciu: „Toto sú zvyšky iného maca, aspoň jeho srsti. Vážení, nielen že stopujeme veľkého medveďa, ale ešte aj kanibala.“
Sledujeme reakciu zvyšku našej skupiny, z ktorej si vari každý jeden účastník fascinovane dokumentuje Jergušovo rozprávanie na video. Dozvedáme sa, že u medveďov je bežné konzumovanie mŕtvol svojho vlastného druhu, no stáva sa aj, že mladý medveď jednoducho bez pozvania vkročí do teritória staršieho jedinca a ten ho následne konfrontuje, zabije a zožerie. V tomto prípade sme však nevedeli určiť, ktorý z týchto prípadov sa tu odohral.
Medveď v medveďovi?
Po stopách medveďa kráčame ešte hodnú chvíľu. Okrem klasických šľapají natrafíme aj na niekoľko doškriabaných stromov, ktoré si medveď takto prikrášlil, aby jasne označkoval svoj rajón. Naše nadšenie ale trochu poklesne, keď okolo obeda dorazíme k fotopasci. Tá nám totiž prezrádza, že medveď tadiaľto síce skutočne prešiel, ale má pred nami niekoľko-hodinový náskok a keďže jedenásťčlenný pelotón turistov nie je zrovna najrýchlejšou ani najtichšou jednotkou v husto zarastenom teréne, pomaly priznávame porážku. Pri neskorom obede si však aspoň pozrieme nádherné zábery vlkov, medveďov či rysov, ktoré sa podarilo Tesákovi a jeho kolegom v posledných rokoch na fotopasce zachytiť.
Späť k plánu A
Entuziazmus skupiny je obnovený okolo pol piatej popoludní, keď vyššie na kopci nájdeme ďalší parádny objav. Okrem toho, že konečne nachádzame stopu vlka, v rovnakej blatovej kaluži spozorujeme azda ešte niečo zaujímavejšie.
„Rysica, a nie je sama. Tie malé odtlačky okolo jej stôp budú mladé,“ zhodnotí muž, ktorý je mimochodom vo voľnom čase vášnivým hudobníkom s vlastnou kapelou, a rýchlo si načmára do zápisníku niekoľko poznámok. Evidentne ide o raritu. Nasledujeme stopy ešte polhodinu, pričom nás povzbudí aj spomenuté ojedinelé vytie v diaľke.
Stopa rysice s mláďatami.
Keď vyjdeme nad pásmo lesa, poskytne sa nám krásny rozhľad na lúky pokrývajúce vrchol kopca. Rozhodneme sa, že poslednú hodinu denného svetla skúsime namiesto naháňania zveri na ňu počkať. Nájdeme si zákryt a čakáme, pričom nám nádeje zdvihne najmä sojka, ktorá v jednom momente začne v neďalekej húštine pod lúkou divoko škriekať.
„Sojky sú pre ostatné zvieratá takým alarmom. Počuť ich totiž, keď nejaký narušiteľ prechádza danou časťou lesa, no a ostatné zvieratá to vnímajú ako varovanie,“ opäť nezaváhal Jerguš. Ako sprievodca bol skutočne výborný, okrem nekonečnej zásoby prírodovedných vtipov naozaj nepreváhal jediný moment, kedy nás mohol obohatiť o ďalšiu informáciu.
Účastníčka Bianka v našom zákryte. Zdroj: Súkromný archív autora.
Posledné eso v rukáve
Bohužiaľ, po asi pätnástich minútach čakania v zákryte počujeme aj pomerne neďaleké výstrely. Rozčarovanie je priam hmatateľné, šance na zočenie vlka či rysa práve dramaticky poklesli. S výhľadom na krásny západ slnka nad Veporskými vrchmi opúšťame naše útočisko. Skúšame to až do tmy, kedy sa nám podarí na kraji lesa pod vrcholom nájsť ďalšie vlčie stopy, tentokrát menšie. Jerguš tak vytiahne posledné eso z rukávu a pomerne pôsobivým spôsobom zaimituje vlčie vytie. Dlhočizný, tiahly tón sa ozýva dolinou pod nami, no odpoveď ani po viacerých pokusoch neprichádza.
„Imitoval som vlka samotára, ktorý sa oddelil od svorky alebo si hľadá novú. Za posledných pätnásť rokov čo to skúšam mám odhadom takú 30 až 40-percentnú šancu, že sa mi ozvú naspäť. V posledných dvoch rokoch to je ale viac, pokojne takých 80 percent,“ hovorí nám náš teraz už mierne sklamaný sprievodca. Zo zvedavosti sa spýtame aj na štatistiku samotného vystopovania vlkov.
„Keď idem s ľuďmi, tak sa mi podarí priemerne každý piatykrát vidieť vlka. Mal som už ale aj sériu, kedy som ich videl šesťkrát po sebe, takže nikdy neviete,“ vyratúva rodák z Horehronia. Okolo desiatej večer sa vydávame na rýchlu túru dole kopcom, pevne dúfajúc, že sme v Lučatíne nenechali na aute zapnuté svetlá. Vlka sme síce nevideli, no odnášame si okrem suvenírov, ktoré nám Jerguš rozdal na rozlúčku, aj množstvo nových vedomostí. V neposlednom rade sme však zažili pomerne jedinečné dobrodružstvo, ktoré v našej krajine neponúka nikto iný.
Mikuláš „Miki“ Černák sa narodil v Telgárte na Horehroní, kde aj vyrastal. Vychovávali ho v silne veriacej rodine. Bol to vzorný a šikovný chlapec, s ktorým neboli žiadne problémy, až kým sa nedostal na zlé chodníčky.
Dej sa odohráva v búrlivých 90. rokoch, prevažne na Horehroní, v okrese Brezno. Na začiatku Miki pracuje so svojím bratom Vladom v lese v Nemecku. Keď im však ochorie otec, žiadajú vedúceho ťažby, aby mohli odísť domov skôr a otca navštíviť, no ten návrh odmietne. Následne sa vracajú až po jeho smrti, na pohreb. Mikuláš v tom čase už má manželku a mamu, ktorá ostala sama. Preto aj s bratom začínajú hľadať spôsoby, ako rýchlo a ľahko zarobiť. K tomu im pomohlo porevolučné obdobie na Slovensku, ktoré ponúkalo nekontrolované možnosti v podnikaní.
Cesta k moci
Miki sa spočiatku snaží vyhýbať zločinu. „Zavrieť sa nenechám,“ odznelo opakovane z Černákových úst. Jeho jediným cieľom bolo chrániť blízkych a mať dôstojný život. Bolo to však – za každú cenu. Či už to bola naozaj rodina, alebo len silná túžba získať ľahko peniaze. Miki sa do mafiánskeho kolobehu dostal ľahko. Pár podarených obchodov sa viezol na vlne úspechu. Postupne sa dostal od drobných kšeftov k vážnejším zločinom, pričom praktiky, ktoré s partiou používali, sa stávali brutálnejšie. Ktokoľvek, kto ohrozil ich biznis, „zázračne“ zmizol. Netrvalo dlho, a Černák sa tak postupne stal najobávanejších šéfom slovenského podsvetia.
Autentickosť a herecké výkony
Film opisuje najväčšieho mafiánskeho bossa, akého Slovensko kedy zažilo. Búrlivé porevolučné 90. roky našej krajiny boli poznačené veľkým krviprelievaním. „Černákovci“, ako jeho partiu prezývali, sa stali v tom období najnebezpečnejšou organizovanou skupinou, pred ktorou mali strach všetci.
Scény natáčali niekoľko rokov a na mnohých miestach. Kvôli autentickosti sa hlavný herec Milan Ondrík zmenil na nepoznanie. Nabral svalovú hmotu, a aby sa čo najviac podobal Černákovi, jeho gestikulácii a mimike, párkrát ho navštívil vo väzení. „Niektoré konverzácie budú priamym zrkadlom rozhovorov, ktoré sa udiali v 90. rokoch,“ prezradil v jednom z rozhovorov pred premiérou filmu Milan Ondrík. Taktiež, niektoré oblečenie a kabáty, ktoré mal na natáčaní oblečené, boli kópiou tých Černákových. Rovnako to bolo aj s miestami, kde sa natáčalo. Či už to bolo Brezno, Telgárt, Vysoké Tatry, ale aj zahraničie, všetko to boli miesta, kde Mikuláš Černák s partiou operoval.
Hrdina či Monštrum
Film bol pre mňa atraktívny aj preto, že som vyrastala v prostredí, kde sa mnoho vecí odohrávalo a od starších ľudí, ktorí vtedy žili, som počula viacero zaujímavostí. Zvláštne bolo, že pri niektorých scénach som sa dokonca smiala. Aj napriek tomu, aké otrasné veci robili, v istých častiach filmu prevládol čierny humor.
Ako to už na Slovensku býva, triler o živote mafiána vyvolal kontroverzie. Jedni kritizovali už tvorbu filmu ako idealizovanie si mafiánov, iní zase tvorbu režiséra Jakuba Krónera chválili. Obraňovali si to tým, že podobne ako filmy o Adolfovi Hitlerovi neoslavujú nacizmus, ani tento film nepovýšil Černáka na hrdinu. Naopak, ukazuje surovosť toho, čo sa dialo v pozadí.
Aj preto som si film chcela pozrieť a vytvoriť si vlastný názor. Jediné, čo mohlo byť inak, bolo množstvo informácií na ani nie dvojhodinový film. Na niektoré časti sa mohli zamerať viac a priblížiť situáciu bližšie. Pokojne z toho mohli urobiť minisériu. Film však čaká v roku 2025 pokračovanie, ku ktorému nedávno vyšiel aj trailer. Nechajme sa teda prekvapiť, čo nám ponúkne ďalšia časť.
Krutosť musí vymrieť
Nakoniec môžem s čistým svedomím povedať, že každý, kto si myslí, že film vykresľuje Mikuláša Černáka ako hrdinu, sa pletie a film s určitosťou nevidel. Dokonca som to pozerala s takou nechuťou, že mi na konci prišlo nevoľno zo zverstiev, ktoré konali, a to mi na konci filmov o hrdinoch teda nebýva. Aj napriek tomu by som si film pozrela znovu. Nie je pre slabšie povahy, ale odporúčam ho každému, ako varovanie, aby sa nič podobné už nikdy nedialo.
Práca v kaviarni nie je nikdy nudná. Každá zmena je plná naozaj zaujímavých zážitkov. Ak si myslíte, že sme len baristi, dovolím si oponovať. Sme aj psychológovia, rozhodcovia, špecialisti na mliekoviny a občas aj profesionálni čističi sedačiek.
Naše pečivo je, samozrejme, vždy čerstvé. Pokiaľ máte z neho iný pocit, asi ste podľahli optickej ilúzii, ktorú spôsobuje nadmerné užívanie kofeínu. A keď príde zákazníčka s otázkou na diabetický zákusok, rozmýšľam, ako z čokoládovej torty odstrediť cukor.
„To ovsené mlieko robíte ručne?“ Jasné, na konci každej zmeny nám príde niekoľko kilogramov ovsených vločiek, ktoré máčame v gigantických nádobách. Potom ich prelievame do škatúľ, aby sa to ľahšie skladovalo. Žijeme predsa v dobe organických potravín.
Jedno mokačíno alebo expresso? Nie je problém. Slovné hlavolamy vieme rozlúštiť rýchlejšie ako v nejakej vedomostnej súťaži. „Normálnu kávu tu ale nemáte?“ Úplne vám rozumiem, veď názvy ako latté alebo capuccino sú naozaj bizarné. Na Slovensku predsa po slovensky! Od stola mi kričíte, aké mlieko som tam naliala, veď vy ste predsa chceli mandľové. Vtedy sa cítim ako zviera v zoologickej záhrade, ktoré neustále sledujú.
„Trochu som vám tam vyliala kávu.“ Trochu? Sedačky sú mokré, podlaha klzká a vo vzduchu cítite bezmocnosť. No, v skutočnosti je to len ďalší deň, ktorý dokazuje, že práca v kaviarni je viac o riešení kríz než o miešaní kávy.
Pani si kýchne, s rukami plnými baktérií chytá hrnčeky, a pýta sa, či jej ich nepredáme. Teraz, keď už ste ich chytila, tak si ich už aj zoberte. Niektorí ľudia nevedia, čo je to hygiena. Príbor, ktorý nepoužili, nám vracajú s tým, že ho už nemusíme umývať. A čo tie otlačky palcov na tom nožíku? Nepoužili ste ho, ale je na ňom celá vaša identita.
„Toalety tu prečo nemáte? Veď ste predsa gastro prevádzka.“ A naozaj, každá kaviareň v nákupnom centre potrebuje mať súkromný záchod so zlatým kľúčikom? To by to nákupné centrum muselo byť dvakrát také veľké.
Práca v kaviarni nie je pre slabé povahy. Nie každý zvládne udržať v sebe ten tik nervov. Niekedy je za šálkou lahodnej kávy barista s obliatymi topánkami a popálenými rukami. Donúti vás to filozofovať o podstate sveta a naučí, ako byť majstrom v trpkom úsmeve.
Blíži sa zima a s ňou prichádza aj trend ľadových medveďov. Zatiaľ čo kedysi sme sa na otužilcov, ktorí sa v januári s čiapkou na hlave kúpu v jazere, pozerali ako na čudákov, dnes táto aktivita nadobúda stále väčšiu a väčšiu popularitu. Otužovanie je aktivita, pri ktorej dobrovoľne a krátkodobo vystavujeme telo chladu. Cieľom je zvýšiť toleranciu organizmu voči zime.
Žijeme v časoch, keď väčšina z nás kladie väčší dôraz na svoje zdravie. Posilňovne sú preplnené, na prechádzkach neustále stretávame bežcov, populárnou sa stala zdravá strava, vegánstvo a, samozrejme, aj otužovanie.
Stále sa nájdu ľudia, ktorí si myslia, že po piatich minútach v studenej vode skončia na týždeň pripútaní v posteli so soplíkom. Pokiaľ však človek dlhodobo a pravidelne otužuje, má to pozitívny vplyv na jeho zdravie.
Táto aktivita posilňuje náš imunitný systém. Jednoducho povedané, zvyšuje sa hladina bielych krviniek v krvi a vďaka tomu je telo schopné rýchlejšie vyvolať imunitnú odpoveď a bojovať s ochorením. Ak si však chorý, neznamená to, že sa máš okúpať vo vani s ľadovou vodou a budeš fit. Práve naopak, v takomto prípade radšej otužovanie na nejaký čas vynechaj, ľahni si do postele a pi teplý čaj.
Okrem imunity pozitívne vplýva aj na cievy a to tým, že zlepšuje krvný obeh. A prečo to tak je? Keď sme v studenej vode, nášmu telu je samozrejme zima. Aby sa udržala vnútorná teplota orgánov, telo začne rýchlejšie pumpovať krv a cievy sú tak lepšie prekrvené. Tým sa znižuje riziko infarktu a vzniku kardiovaskulárnych chorôb.
Otužovanie praktizuje aj množstvo športovcov ako regeneráciu po výkone. Studená voda znižuje zápalové procesy a podporuje rýchlejšie hojenie svalových mikrotrhlín, ktoré vznikajú pri cvičení. Pri pravidelnej terapii studenou vodou sú športovci schopní podávať lepšie výkony a zlepšuje sa funkcia svalov. Zníženie zápalových faktorov okrem regenerácie svalov zlepšuje aj prejavy reumy.
Studená voda pozitívne vplýva aj na našu pokožku. Podporuje prekrvenie pleti a otváranie pórov. Pleť je tak čistejšia a jemnejšia.
Okrem fyzického zdravia má otužovanie pozitívny vplyv aj na to psychické. Zvyšuje sa pri ňom hladina adrenalínu a endorfínov, vďaka čomu sa otužilec cíti šťastnejšie. Okrem toho sa naopak znižuje hladina stresových hormónov, to prináša väčšiu mentálnu pohodu a pokoj.
Takže, ak chceš byť zdravý ako ryba, nasaď si na hlavu čiapku s brmbolcom a šup do studenej vody. Ale nie, robím si vtipy. Na začiatok vyskúšaj postupne znižovať teplotu vody v sprche, v krátkych intervaloch striedaj teplú a studenú vodu a najmä, počúvaj svoje telo. Neprekračuj svoje limity, prvoradá je bezpečnosť. Pred otužovaním je dobré si na pár minút zacvičiť, aby si zahrial svoje telo a vyhol sa podchladeniu. A nezabúdaj, dôležitá je pravidelnosť. Ak chceš dosiahnuť pozitívne zmeny, nestačí ti jedna studená sprcha.
Riley Sager je oceňovaný autor bestsellerových trilerov. Medzi jeho najznámejšie knihy patrí Preži túto noc alebo Posledná obeť. Riley Sager je však iba pseudonym. Jeho skutočné meno je Todd Ritter. Prvú knihu vydal v roku 2017.
Čoskoro v preklade vyjde titul s názvom Prežila len jediná, ktorú som si prečítala už v origináli The only one left. Videla som už veľa recenzií na ňu, ale nebola som si istá, či je to niečo pre mňa. Odporučila mi ju však predavačka v kníhkupectve a po jej dočítaní som mala chuť ju vyhľadať a poďakovať za knižný tip plný zvratov, ktoré vo mne ostali aj po zavretí knihy.
Príbeh sa odohráva v Maine, USA. Kit je opatrovateľka, ktorú presunuli kvôli predošlému incidentu do starého domu na útese. V ňom žije Lenora Hope. Žena, ktorá ako jediná prežila viacnásobnú vraždu, keď bola ešte mladé dievča. Nikdy ju však neodsúdili. Dnes je na vozíku, po prekonaní niekoľkých mŕtvic a nedokáže povedať ani slovo. Lenora chce Kit pomocou písacieho stroja povedať celú pravdu o tej osudnej noci. No predchádzajúca opatrovateľka nechala v izbe všetky svoje veci, ako keby musela odísť narýchlo. Čo ju odtiaľ odohnalo? Lenora je však na vozíku. Nemala by sa jej predsa báť.
Kniha má dve časové línie, ktoré sa striedajú. Pomocou Lenorinej výpovede z danej noci roku 1929 zisťujeme o minulosti viac. Potom sa vraciame do súčasnosti, o šesťdesiat rokov neskôr, z pohľadu opatrovateľky Kit. Odhaľujeme tak tajomstvá života Lenory, ale aj Kit.
Na konci každej kapitoly bol zvrat, po ktorom mi ostali otvorené ústa. Vždy ma niečo prekvapilo a musela som začať ďalšiu kapitolu. Vďaka tomu sa čítala rýchlo. V knihe je viacero postáv a každá z nich má významnú úlohu v príbehu. Mala sem tam aj strašidelnú atmosféru a väčšinu času som žiadnej postave neverila. Všetky sa správali veľmi čudne. Riley Sager opísal prostredie ako dom hrôzy.
Na sociálnej sieti pre čitateľov, Goodreads sa dostala aj do hlasovania za najlepšiu knihu v žánroch mysteriózne a trilery. Dostala vyše šesťdesiattritisíc hlasov. Vyše 149-tisíc ľudí jej dalo na tejto sieti recenziu s piatimi hviezdičkami. Ja som jej dala rovnaké hodnotenie. Bola až tak skvelá, že som si nevedela predstaviť, čo budem čítať ďalej. Bola to posledná kniha, ktorú som prečítala za posledný mesiac. Žiadna mi neprišla dostatočne dobrá v porovnaní s touto.
Dvadsiateho štvrtého januára vychádza od vydavateľstva DOT. preklad v slovenských kníhkupectvách. Je to kniha, ktorá do zoznamu čítania na ďalší rok určite patrí.
Ráno sa prebudíte v kúpeľnom meste Dudince. Prvých pár sekúnd rozmýšľate, ako ste sa tam dostali, a čo vás vlastne priviedlo do tohto malého mesta na juhu Slovenska. Potom si to uvedomíte. Dôvodom nie sú kúpele ani okolitá príroda, len deväť áut, ktorými ste sa predošlý deň zviezli.
Titulný obrázok: Stopári Michal Haládik a Barbora Kullačová na ceste do Košíc.
Palec hore je azda univerzálna značka stopárov po celom svete. Ukazujete ho každému okoloidúcemu autu, každé nejako zareaguje, no len pár z nich sa rozhodne zastaviť. Najmä ak stopujete „juhom“ z Bratislavy do Košíc – tak ako ja a o niečo skúsenejší stopár Michal Haládik.
Niekto letí, niekto behá
„Mojím povolaním je sokoliarstvo,“ predstavuje sa nám mladý dlhovlasý muž menom Mišo, ktorý sa rozhodol zľutovať nad dvoma tulákmi s veľkými ruksakmi kráčajúcimi cestou uprostred ničoho. Touto asfaltkou totiž prejde za hodinu nanajvýš päť áut a tri z nich opačným smerom akoby ste chceli. Sokoliar Mišo to asi dobre vie a preto ani na sekundu nezaváha.
„Pod sokoliarstvom si väčšina predstaví vystúpenia na hradoch, kde dravec poslúcha pokyny. Sám som sa s tým totiž prvýkrát stretol v škôlke, a to práve takto.“ Zážitok z detstva zanechal v Mišovi stopu a po niekoľkých rokoch sa z toho stalo jeho povolanie. Predtým ho však muselo v tom niečo utvrdiť. „Moja cesta k chovu týchto dravcov sa začala až nešťastnou príhodou jedného sokola, ktorý sa zranil a bolo treba, aby sa o neho niekto postaral. Táto úloha pripadla mne a vďaka tomu som zistil, čo chcem v živote robiť.“ Teraz sa sokoliarstvu už dvanásty rok venuje trochu inak. Pred pár rokmi sa ním živil v Kanade, kde vďaka svojim dravcom dokázal strážiť čučoriedky pred škodcami, biologická ochrana. To isté však platí aj pre inú úrodu, rôzne parky a dokonca aj staré budovy. „Dnes sa opäť venujem stráženiu bobúľ, no Kanadu som vymenil za Záhorie. Nie je to však také ľahké, ako to znie. Niekto by mohol mudrovať, že vypustím sokolov a ony všetku prácu spravia za mňa, no tak to nie je. Zatiaľ čo si poletujú, ja sa riadne nabehám. Najmä ak občas ani dravce nestíhajú odháňať toľkých škodcov.“
Kápka – Používa sa v sokoliarstve na to, aby dravca upokojila tým, že mu zakryje zrak. Dravec sa necíti taký rušený okolím a ľahšie sa dá ovládať.Vľavo sokoliar Mišo, v strede Michal Haládik a vedľa neho Barbora Kullačová.
Mišo tvrdí, že napriek námahe je sokoliarstvo jeho vysnená práca, ktorú robí s láskou. Je to však povolanie, ktorým si dokáže privyrobiť, no často to v súčasnej ekonomickej situácií nestačí a je donútený popri tom zarábať príležitostnými prácami. Tak ako to bolo aj dnes. Autom totiž mieril do záhrady, kde ho čakala robota.
„Pečené“ holuby priamo do huby
Mišo zaparkoval v záhrade, z ktorej počuť zvuk iného druhu vtákov. I keď je milovníkom rôznych operencov, svoje kroky neupriamuje ku bidlu pre sliepky a kohúty, ale do chatrče, kde so sebou stiahne aj stopára Michala. Keď nás totiž Mišo na ceste zbadal, zrejme sa hneď rozhodol riadiť známym heslom „niečo za niečo“. O pár sekúnd majú totiž obidvaja muži na pleciach ťažké vrecia plné jačmeňa a kukurice, ktoré prenášajú do Mišovho červeného auta. No odmena je pre obe strany jasná, po pol hodinke posilňovania s ťažkou váhou dostal sokoliar výplatu a my sa s ním zase vezieme 115 kilometrov do Rimavskej Soboty.
Prenášanie ťažkého nákladu za odvoz do Rimavskej Soboty
Čím je Rimavská Sobota pre sokoliara zaujímavá, môže byť pre niekoho záhadou. Miša však do tohto mesta lákal ďalší druh vtákov – holuby. „ Ak by som našiel miesto, kde ich predávajú a bolo by bližšie k Dudinciam, šiel by som určite tam. No toto mesto bolo najbližšie,“ vysvetľuje nám už po ceste na východ Slovenska. Dlhovlasý muž nemá v pláne kupovať holuby, aby si rozšíril svoju zbierku operencov, práve naopak. Sokolov čaká chutný obed.
Záchranár
Stopovať autá na juhozápadnom Slovensku je ako za trest. To, že nám za celý deň zastavilo až deväť áut, znie pre neskúseného stopára ako úspech, no v konečnom dôsledku je to skôr trápenie. Nášmu rozhodnutiu prechádzať cez maďarsko-slovenské dediny nerozumel skoro nikto, až na záchranára, ktorý nás takpovediac – zachránil.
„Svojho času som taktiež pravidelne stopoval, no vtedy to bolo bežné a stopárov bolo viac. Nechodili spoje a človek sa musel nejako dostať sa domov,“ hovorí starší pán, ktorý pravidelne stopoval, keď chodieval do Budapešti na návštevy k rodine. „Vtedy to bolo o niečo jednoduchšie, začal som stopovať a za tri hodiny som bol zdravý a šťastný v cieli.“ Dnes je to už skoro pätnásť rokov odvtedy, čo náš vodič nastúpil neznámemu človeku do auta. V súčasnosti je to totiž on, kto zvezie niekoho, kto to potrebuje.
Bezchybní Slováci
Slovo pomoc nie je pre tohto muža vôbec cudzím pojmom. „V roku 2010 som navštívil Karibik, no neprišiel som sa tam kochať, ale ratovať ľudí postihnutých veľkým zemetrasením.“ Zistili sme, že záchranár, s ktorým sme sa viezli v aute, má srdce na pravom mieste. V Karibiku bol predovšetkým na Haiti, kde počas zemetrasenia prišiel o bývanie milión ľudí a mnohí ďalší umreli alebo boli zranení. On im poskytoval humanitárnu pomoc tým, že sa o nich staral a snažil sa im zabezpečiť základné potreby na prežitie v ťažkých podmienkach.
„Okrem Haiti som však navštívil aj mnoho iných krajín. Cestoval som veľmi veľa a každá jedna cesta mi otvorila v niečom oči.“ Vďaka stretaniu sa s ľuďmi v rôznych životných situáciách, si uvedomil, že nemôže niekoho posudzovať na základe správania či výzoru. Zistil, že každý človek má nevyčísliteľnú hodnotu a v súčasnosti sa vie vďaka tomu vcítiť omnoho lepšie do akejkoľvek národnosti či menšiny. Či už v zahraničí alebo na Slovensku. „My Slováci máme taký nepekný zvyk nadávať niekomu do Maďarov, Mongolov či Talianov. Nerozumiem, ako to vzniklo, pretože pochádzať z týchto národností nie je nič zahanbujúce. Len my si asi myslíme, že sme zo všetkých najlepší.“
Dnes už tento záchranár toľko necestuje, no stále podáva ľuďom pomocnú ruku v jednej z bratislavských nemocníc. I keď robí čo môže, vie, že je ešte mnoho oblastí, v ktorých by sa obyvatelia Slovenska potrebovali posunúť vpred. „Na to by sme ale najprv museli mať vládu, ktorej na nás záleží.“
Stopárske objatie
S Michalom Haládikom sme po pár kilometrovom rozhovore so záchranárom zastavovali ďalšie autá. Niekto by povedal, že stopárom zastavia len staré škodovky, no v ojedinelých prípadoch sa nájde aj nablýskané auto s ešte nablýskanejšou šoférkou. Zatiaľ čo sme však s Michalom stáli na ceste a čakali na „našu blondínu s maďarským prízvukom“, rozprávali sme sa o tom, ako sa stať správnym stopárom.
Podľa Michala sa človek musí naučiť byť stopárom takisto, ako iné veci. Výnimka nastane jedine vtedy, keď vodiči vidia, že ste dievča. Vtedy autá zastavujú aj samé. „Funguje to tak z prostého dôvodu: väčšina šoférov sú muži, a tým sa zvyčajne páčia – ženy. Zároveň vás ženy zrejme neznásilnia, neunesú, ani nezabijú,“ vysvetľuje spolu-stopár Michal Haládik, ktorý z vlastnej skúsenosti vie, že zarastenému a svalnatému chlapovi zastavia autá málokedy. „Ale dá sa to, len treba vedieť, ako na to.“
Ideálneho stopára si ľudia predstavia s kartónikom v ruke, na ktorom je napísané, kam mieri. Opak je však pravdou. Základom je stopovať bez akéhokoľvek nápisu kam smerujete. Stopár Michal má za sebou absolvované tri cesty naprieč Európou a Áziou a tvrdí, že vo chvíli, keď sa zriekol kartónu s nápisom, začali autá zastavovať skôr. „Na prvom stope som kartóniky používal, no potom som si uvedomil, že mi stačí len palec. Niekedy sa totiž môže stať, že napíšem mesto, kam chcem ísť, ale vodič, ktorý to vidí, ide tou trasou len niekoľko kilometrov. Preto si povie, že nech ma zoberie radšej niekto iný, kto mieri priamo do cieľa. A tak prídem o odvoz, ktorý by ma posunul aspoň o niečo ďalej.“ Jediný kartón s nápisom, ktorý si podľa Michala však môže stopár so sebou vziať, je odkaz „Free hugs“ alebo na Slovensku „Objatia zadarmo“. „Znie to šialene, ale naozaj to pomáha nadviazať s ľuďmi dlhšiu komunikáciu.“
Zdvihnúť palec nestačí
Presvedčiť človeka, aby zobral k sebe do auta tuláka, ktorého výraz tváre napovedá, že ho žena vyhodila z domu, je nesplniteľná úloha. Najmä, ak máte len pár sekúnd na to, kým okolo vás auto prejde. „Základom, aby sa stopár posunul ďalej, je síce stopovanie bez názvu cieľovej destinácie, no ak sa na šoféra mračíte, verte, že o vašu spoločnosť nestojí.“
Typická stopárska výbava skladajúca sa z farebného oblečenia, kartóniku „Objatia zadarmo“ a z hudobného nástroja ukulele.
Úsmev má univerzálny význam naprieč všetkými kultúrami. Je to gesto, ktoré automaticky vyvolá v druhom človeku podobnú reakciu, a to aj vtedy, keď sedí za volantom. „Za ten čas, čo som stopoval v rôznych krajinách, som videl nespočetne veľa úsmevov, ktoré sa zaručene znásobili vtedy, keď som popri stopovaní aj spieval alebo tancoval. Ľuďom je to sympatické, najmä, keď už z diaľky vidia výrazne oblečenú postavu hrajúcu napríklad na ukulele.“ Michal hovorí, že v tomto prípade je omnoho vyššia pravdepodobnosť, že vodiči zastavia. „Sú totiž na takýchto bláznov zvedaví. “
Tajomná dáma
Žena s nablýskaným autom nás vyložila v jej reštaurácii, kde sme si zároveň pochutnali na lacnom, ale výbornom obede (Aspoň čo sa týka v porovnaní s Bratislavou). Jej reštaurácia sa nachádza v strede malej dediny Okoč, odkiaľ sme museli prejsť pár kilometrov pešo, kým sme našli vhodné miesto na stopovanie. „Nie každé miesto je,“ hovorí Michal Haládik, „ ak by ste napríklad stopovali na začiatku mesta alebo dediny, ďaleko by ste nedošli, pretože málokto cez ne len prechádza.“ My sme miesto na stopovanie nakoniec našli a i keď tadiaľ prešlo dokopy päť osobných áut a jeden traktor, po dvadsiatich minútach sa ukázalo, že bolo správne.
Svoju zvedavosť neskryla vodička v strednom veku, ktorá mala namierené cez juhozápadné Slovensko do Nových Zámkov. Vidieť totiž na konci Bohom zabudnutej dediny dvoch mladých ľudí, je ako zjavenie z neba. Najmä ak ste svedkom, ako sa snažia stopnúť – traktor. „Na rozhodnutie či vám zastavím, som mala zlomok sekundy. Keď som si však uvedomila, že tadiaľto nik ďalší tak skoro nepôjde a vy ste vyzerali ako sympatický pár, rozhodla som sa to risknúť,“ vysvetľuje situáciu rodená Novozámčanka. Neskôr sa k tomuto vyjadril aj Michal Haládik. „Ako som hovoril, skôr zastavia dievčaťu, alebo dokonca páru. No muž by si musel počkať o niečo dlhšie.“
Stopovanie traktora v dedine Okoč.
Pani, ktorá očarila svojou elegantnosťou a charizmou, však bola pre nás tiež záhadou práve preto, že namiesto bežnej trasy si zvolila cestu cez vidiecke oblasti. „Práve idem z bratislavského letiska. Po vyše troch rokoch som sa vrátila z Bulharska a keďže sa nikam neponáhľam, rozhodla som sa, že preskúmam túto južnú časť Slovenska. Veď kedy budem mať zase na to príležitosť?“ vysvetľuje nám popritom, ako nebojácne láme na ceste zákruty. Elegantná dáma v Bulharsku tri roky prenajímala byty. Aj keď teraz prišla späť do svojej domoviny, s biznisom neskončila, pretože si najala ženu, ktorá sa bude o byty starať. A naša dáma sa vďaka tomu môže venovať svojim ďalším záujmom.
Kúpeľne, ktoré spájajú
Nezvyčajná pani, ktorá nás zviezla, skrývala v sebe viac než by ktokoľvek predpokladal. Okrem toho, že sa živila niekoľko rokov v zahraničí, sa však priznala, že predtým robila na Slovensku prácu, ktorú milovala. „Dennodenne ma navštevovali najmä mladí ľudia, ktorí si odo mňa pýtali rady. Povedala som im svoj názor a oni sa mi po pár mesiacoch prišli poďakovať,“ hovorí bývalá interiérová dizajnérka. „Venovala som sa najmä zariaďovaniu kúpeľní, no to ma prirodzenou cestou priviedlo až ku vzťahovému coachingu.“ Za dizajnérkou prichádzali páry, ktoré mali blízko k rozvodu, no z nejakého dôvodu sa rozhodli radšej investovať do zariaďovania kúpeľne. Podľa jej slov to boli veľakrát stretnutia, pri ktorých bola svedkom niekoľkých hádok pre nepodstatné drobnosti. „Po pravidelnejšej komunikácii sa však ich vzťah začal zlepšovať, až v jeden deň zavolali, že práve vďaka mne nemajú len krásnu kúpeľňu, ale aj znovu fungujúci vzťah.“
Keď sa stane zázrak
Podľa slov interiérovej dizajnérky bolo riskantné, keď zastavovala dvom cudzím ľuďom a vzala ich k sebe do auta. No nie vždy sú to vodiči, ktorí riskujú. Pri niektorých stretnutiach aj stopári začnú prehodnocovať situáciu. Napríklad, keď zastaví oranžová dodávka so šiestimi staršími a zafúľanými robotníkmi.
Odchádzajúca dodávka plná veselých robotníkov.
Keď sa dievča ocitne v takejto spoločnosti, nie je jej všetko ľahostajné. Táto situácia bola podobná, no predsa len vďaka spolu-stopárovi Michalovi o niečo bezpečnejšia. Vďaka jeho zamestnaniu, je vodoinštalatér, dokázal robotníkom rozviazať jazyk a v končenom dôsledku s nimi aj zavtipkovať. Až kým sa pri našom odchode neozval vedúci šesťčlennej posádky: „Dnes ste dokázali zázrak, pretože títo chlapi doteraz na stavbe po slovensky nič nerozumeli. Najmä, ak sme im zadávali ďalšiu robotu. No teraz zrazu vedia v slovenčine aj plynulo rozprávať! Stavím sa však, že zajtra ráno na to všetko znova zabudnú…“
Bez pomoci by to nešlo
To, či sa títo robotníci na ďalšie ráno znova prebudili bez akejkoľvek znalosti slovenského jazyka, nevieme. Keďže sa už ale začalo stmievať, našou úlohou bolo nájsť miesto na prespatie. No v novembri je to ťažšie, pretože pod holým nebom sa nevyspíte, a keď áno, ráno sa už nezobudíte. Naše kroky viedli ku kostolu, kde začínala svätá omša. Rozhodli sme sa overiť, nakoľko sa v praxi využíva heslo „Pomáhaj svojmu blížnemu“, a po bohoslužbe sme navštívili v sakristii farára. „Dnes vám bohužiaľ ubytovanie v našom kostole neviem poskytnúť,“ zneli úvodné slová skoro dvojmetrového kňaza. Po chvíli si však odbehol zatelefonovať a s úsmevom nám oznámiť dobrú správu. „Prespať však môžete pár metrov odtiaľto. Jedna z našich farníčok spravuje penzión.“
Malý penzión v tichom prostredí je to, čo stopári po celom dni potrebujú. A ešte lepšie, ak je práve pre vás zadarmo. Vďaka farníčke Gabike, sme mali strechu nad hlavou a k tomu aj koláč, ktorým nás ponúkla. A na druhý deň sme mohli pokračovať v našej ceste.
Predposledná zastávka v dedine Baška vzdialenej sedem kilometrov od Košíc.Pár minút po príchode do cieľa.
Celková trasa z Bratislavy do Košíc po južnej časti Slovenska.
Vďaka pomoci viacerých ľudí sme za dva a pol dňa zdolali pre niektorých nesplniteľnú výzvu. Stopom sme južnou trasou prešli 450 kilometrov až na druhý koniec Slovenska, čo môžeme považovať v porovnaní so Železničnou spoločnosťou Slovensko za úspech. „Nikdy som neviezla v aute stopárov a nikdy som nestopovala. V práci sme si však zaumienili splniť predsavzatie, že každý deň až do Vianoc spravíme aspoň jeden dobrý skutok. A toto bola ideálna príležitosť,“ povedala nám slečna, ktorá nás vyložila sedem kilometrov od Košíc v dedine Baška. A podobnej myšlienky sa pravdepodobne držalo ďalších pätnásť vodičov z rôznych kútov Slovenska.
Ako zmeniť svoje návyky a byť zodpovednejší k planéte?
Vianoce sa mnohým spájajú s príjemnými pocitmi. Sú časom hojnosti, rozdávania, štedrosti, ale aj obrovského plytvania. V súčasnosti sa podľa Programu Spojených národov pre životné prostredie (UNEP), vyhodí 17 percent z celkového množstva vyprodukovaných potravín.
To zodpovedá odhadom 931 miliónom ton pokrmov z domácností a maloobchodov. Podľa UNEP produkcia potravinového odpadu spôsobuje nadmernú environmentálnu záťaž. Dôvodom sú najmä emisie skleníkových plynov. Plytvanie potravinami tiež predstavuje mrhanie všetkými zdrojmi – energiou, prácou, pôdou a vodou.
Portál Evreka uvádza ďalší zaujímavý fakt o vianočnom plytvaní. Každý rok sa v priemere vyhodí takmer 451-tisíc kilometrov baliaceho papiera, čo by takmer stačilo, aby sme si vytvorili papierovú cestu na Mesiac. Otázkou je, čo sa dá urobiť preto, aby sme sa vyhli tejto obrovskej záťaži pre planétu.
Môžeme začať od tipov na ekologické darčeky, ako je darovanie zážitku alebo predplatenie nejakej služby. Či už na návštevu kaderníctva, salónu krásy alebo streamovaciu službu na sledovanie seriálov, filmov alebo počúvanie hudby. Vhodné sú aj manuálne zhotovené darčeky ako sviečky, šperky, či voskové obrúsky na balenie potravín. Výroba je lacná, ekologická a poteší aj námaha vložená do originálneho daru. Ak sa však necítite dostatočne zručný, alebo nemáte čas sa zaoberať vytváraním darov, môžete zájsť do obchodov, či pozrieť e-shopy, ktoré sa sústreďujú na remeselnú výrobu. Využiť môžete aj návštevu vianočných trhov, ktorých je v období adventu v slovenských mestách veľa.
Navštívili sme adventné trhy v Žiline a v Bratislave a porovnali dostupnosť remeselne vyrobených tovarov. Bratislavské trhy sú kapacitne väčšie, to znamená aj rozsiahlejšiu koncentráciu stánkov. Dominuje najmä jedlo a nápoje. Najčastejšie sa vyskytovali predajne s drevenými produktami, ako sú rôzne figúrky, hračky, hlavolamy, ale aj výrobky do domácnosti, ako dosky na krájanie, varechy, podložky pod hrnce a mnoho ďalšieho. Obľúbenou kategóriou sú mäkké hračky. Ručne vyrábané handrové bábiky alebo háčkované plyšové zvieratá. Natrafili sme aj na obchod s medovým výrobkami, ako sú napríklad sviečky. Ceny za takýto sortiment sa líšia podľa druhu materiálu, ale aj času potrebného na ich výrobu. V Bratislave sa ceny za manuálne zhotovené diela pohybovali od desať do štyridsať eur.
Na žilinskom jarmoku nás najviac zaujali ručne maľované ozdoby na vianočný stromček. Podobne ako v Bratislave dominovala drevorezbárska tvorba. Našli sme tu vyšívané obrusy aj levanduľové vrecúška. K trhom neodmysliteľne patrí aj hrnčiarstvo a domáca keramika, ktorej cena sa pohybovala od päť do pätnásť eur za malé predmety. Väčšie sa mohli vyšplhať až do sto eur.
Žilinské vianočné trhy
Keď už sú darčeky nakúpené, je vhodné ich zabaliť do niečoho ekologického. Môžeme použiť pevné darčekové tašky, ktoré vydržia viac použití. Ak však máte radi tradičné balenie do papiera, je vhodné použiť hnedý papier. Podľa portálu Becco green je táto verzia papiera jednoduchšia na recykláciu a nezaťažuje životné prostredie, ako klasický vianočný. Takto zabalené darčeky sa dajú ozdobiť rôznymi spôsobmi, ako sú bavlnené stužky alebo kresby.
Darčeky pod stromček sú nakúpené a zabalené. Už nám ostáva iba chutne a hlavne bez zbytočného plytvania navariť. Vianoce sú časom štedrosti, ale je potrebné si uvedomiť, že nie je nutné minúť stovky eur na jedlo, ktoré skončí v koši. Dobrým pomocníkom by mohlo byť spísanie si zoznamu potravín vopred a poriadne porozmýšľať, koľko toho spotrebujeme. Je to ekonomické a najmä ekologické.
Predstavte si v dvadsiatich rokoch utiecť osamote z Ruska do Európy. Nemáte kde bývať, peniaze ani čo jesť. Na takúto cestu sa pred viac ako dvoma rokmi vydala Lolita Pogorelova, ktorá nám v rozhovore povedala, prečo sa rozhodla definitívne odísť, čím všetkým si prešla a prečo sa už nemôže nikdy vrátiť.
Môžete opísať situáciu v Rusku, ktorá vás donútila opustiť krajinu?
Zobudila som sa 24. februára 2022 okolo piatej ráno, pretože po celom meste Belgorod bolo počuť výbuchy. Každú polhodinu lietali vrtuľníky, nechápala som, čo sa deje. Rýchlo som sa spamätala. Šok, popieranie, nenávisť, hanba, ľútosť. Všetky tieto emócie som prežívala počas prvých týždňov vojny. Musela som sa rozhodnúť, či mám odísť z Ruska hneď a zahodiť tri a pol roka štúdia bez diplomu, alebo dokončiť školu a odísť v lete. Vybrala som si druhú možnosť. Nepamätám si jediný deň, kedy by som neplakala pri čítaní správ z Ukrajiny. Najhoršie na tom bolo, že ľudia z môjho okolia to podporovali. Najviac si pamätám deň, keď Rusko poslalo raketu na divadlo v Mariupole, v ktorom sa ukrývalo približne sedemsto ľudí a na zemi pred divadlom bol veľký nápis „DETI“. Išla som o siedmej ráno do školy. Prečítala som si tú strašnú správu a dostala panický záchvat. Plakala som a volala so svojou tetou, hovorila som jej, že túto krajinu nenávidím, že v nej dlhšie nemôžem zostať. Mala som ísť na hodinu huslí, pripravovať sa na skúšky, zatiaľ čo rovnakí muzikanti a obyčajní ľudia ako som ja, boli zabití z rozmaru ruskej vlády.
V júni som úspešne dokončila absolventské skúšky a začala hľadať možnosti, ako opustiť túto krajinu. Jediná možnosť bola získať španielske víza.
Vždy ste chceli vyskúšať žiť v zahraničí?
V pätnástich rokoch som sa začala zaujímať o politiku, videla som rozdiely medzi svojou krajinou a ostatnými štátmi a uvedomila som si, že chcem žiť istý čas v Európe. Nebolo isté, či sa presťahujem natrvalo. Najprv som uvažovala o vysokoškolskom štúdiu v Európe. Chcela som tam aj pracovať, získať skúsenosti a vrátiť sa späť do Ruska. Všetky plány náhle zmenila vojna. Cítila som, že tam už nemôžem zostať. Stratila som pocit domova po 24. februári 2022.
Ako ste sa cítili počas prvých dní v novej krajine a neznámom meste?
V Španielsku som bola úplne bez peňazí a strechy nad hlavou. Našťastie som stretla dobrých ľudí, ktorí mi pomohli s ubytovaním. Prvý večer som prišla do dobrovoľníckeho centra Caritas, kde ma tri hodiny trápili otázkami – kto som, odkiaľ som a prečo mám so sebou hudobný nástroj. Všetko bolo veľmi komplikované. Komunikovali sme pomocou prekladača, keďže ja po španielsky nehovorím. Nebolo mi vždy jasné, čo sa mi snažia povedať. Neverili mi, že nemám peniaze a celková situácia nebola úplne šťastná, začínala noc a prichádzali tam ľudia z rôznych sociálnych vrstiev. Ponúkli mi ostať jednu noc, no mala som obavy. Necítila som sa bezpečne. Riskovala som, no odmietla som tam prespať.
V Barcelone som mala jedného známeho, bol to Rus z českého utečeneckého tábora. Rovnako ako mňa, aj jeho poslali do Španielska. Poskytli mu izbu v hosteli, pretože mal maloletú dcéru. Zavolala som mu s plačom, aby prišiel pre mňa. V jeho izbe som nelegálne zostala cez noc. Nakoniec som tam bola dva týždne. Za ten čas som chodila od jednej polície k druhej a snažila sa získať víza. Nepodarilo sa mi to. Rozhodla som sa to teda skúsiť inde, v Českej republike.
Chýba vám domov?
Do Ruska by som sa už vrátiť nechcela. Jediné, čo ma trápi, sú nočné mory. Sníva sa mi, že som vo svojej rodnej krajine a nemôžem odtiaľ odísť. Taký sen mávam približne raz za mesiac. Zobudím sa spotená a kontrolujem, či som stále v Česku. Ďakujem sebe, vesmíru, bohu, komukoľvek za to, že som tu a nie tam.
Lolita na súťaži
Máte v Rusku priateľov alebo rodinu, ktorí pochopili vaše rozhodnutie odísť a stoja pri vás?
V mojej rodine je jediná osoba, ktorá chápe, čo sa deje a nepodporuje vojnu – moja teta. Žije v Rusku, ale podporuje ma na diaľku. Môžem jej kedykoľvek zavolať a poprosiť o radu, vždy ju dostanem. Mama, babka a dedo sú teraz v Kazachstane. Sme v kontakte, ale témy ohľadom Ruska a vojny radšej vynechávame, pretože inak to skončí hádkou. Z mojich priateľov sa rozprávam už len s jednou kamarátkou. Niektorí si uvedomujú, čo sa deje, no väčšina z nich radšej zatvára oči. Čiastočne to dokážem pochopiť.
Čo vám pomáha vyrovnať sa s neistotou, ktorú každý mesiac pociťujete pri obnove azylu?
Česká republika v súčasnosti nevydáva ruským utečencom víza. Jediná cesta ako tu môžem zostať je každý mesiac žiadať o povolenie k pobytu, ktoré má platnosť jeden mesiac. Môžu mi to schváliť alebo zamietnuť. Ak sa rozhodnú neudeliť mi ho, môžem sa odvolať na súd. Potom sa koná pojednávanie. Absolvovala som ich už niekoľko. Pokiaľ by mi ani potom nepredĺžili povolenie k pobytu, môžu ma deportovať naspäť do Ruska. Je náročné zbaviť sa neustálych obáv a strachu, no snažím sa čo najviac sústrediť na veci, ktoré mám práve teraz pred sebou. Dnes som vstala, najedla sa, šla do práce, stretla sa s kamarátkou, prečítala knihu alebo si pozrela film. Sústreďovať sa na prítomný okamih je jediné, čo mi pomáha aspoň na chvíľu zabudnúť na pocit, že nemám pevnú pôdu pod nohami. Možno sa tým vyhýbam realite, ale úzkostné myšlienky sú stále prítomné v pozadí. Verím, že budúcnosť prinesie lepšie dni, bez ohľadu na všetko. Dúfam, že ma sem moje srdce priviedlo z nejakého dôvodu.
Sú nejaké riziká spojené s návratom do Ruska?
V Rusku aktuálne funguje politika „výpovede“. Rovnako ako za čias Stalina. Môžete v kaviarni povedať niečo nepekné o vláde alebo vojne a na druhý deň už sedíte na lavici obžalovaných. Môžete si byť istý, že vás potrestajú. V tom lepšom prípade, dostanete „iba“ peňažnú pokutu.
Tresty dostávajú všetci. Učitelia, dospievajúci, lekári, dôchodcovia, rodičia detí. V Rusku je teraz teror, bezprávie a diktatúra. Vyhnúť sa väzeniu po návrate do Ruska by v mojom prípade bolo bez šance.
Ako vnímate postoj európskych krajín k ruskej migrácii, najmä k tomu, že Česko teraz neudeľuje víza Rusom?
V prvom rade som vďačná, že Európa, a hlavne Česko, prijíma utečencov a poskytuje im dôstojné podmienky na život. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že Česko je v tomto oveľa lepšie než Španielsko. Podľa môjho názoru nie je najlepším prístupom nedávať víza študentom a mladým ľuďom, ktorí nesúhlasia s režimom v Rusku. Dalo by sa dlho diskutovať o tom, či je každý jednotlivec zodpovedný za rozpútanie vojny Ruskom, alebo či je správne hovoriť o kolektívnej vine. Osobne však nerozumiem, prečo v európskych krajinách stále nie sú všetci prívrženci rozumu, napríklad politici a podnikatelia, postihnutí sankciami. Sú ľudia, ktorí financujú zbrane a ich väzby na ruskú vládu nie sú tajomstvom. Napriek tomu môžu žiť alebo navštevovať Európu, rovnako ako ich deti. Nepripadá mi to spravodlivé.
Myslíte si, že by sa niečo mohlo zmeniť na vašej situácii, ak by Rusko prešlo politickou transformáciou?
Politická transformácia v Rusku by zmenila všetko, ale teraz nikto, vrátane mňa, nedokáže predpovedať, kedy a za akých okolností k nej dôjde. Niekedy sa pozerám na budúcnosť Ruska bez optimizmu. Za posledných niekoľko storočí nie je možné hovoriť o nejakých dobrých časoch pre krajinu. Mám pocit, že Rusko chodí v začarovanom kruhu, ktorý je nemožné prerušiť. Bohužiaľ, alebo našťastie, nie som historik ani politik, takže je pre mňa ťažké predvídať, akými zmenami prejde politický systém v Rusku v najbližších rokoch. Všetci veríme v lepšiu, demokratickú a slobodnú budúcnosť krajiny. Niečo mi hovorí, že z tých ľudí, ktorí odišli po začiatku vojny, sa po jej skončení vráti len málokto. Tiež sa prikláňam k tomu, že sa už nevrátim.
Aký je váš názor na to, ako Európa rieši otázku politických azylantov z Ruska
Napriek tomu, že v Česku je pomerne malé percento politických utečencov z Ruska, dokážem spočítať na prstoch jednej ruky, koľkým z nich schválili azyl. Zákon jasne uvádza, že dostatočný dôvod na udelenie je ohrozenie života a zdravia v rodnej krajine. Ja aj takmer všetci moji priatelia, s ktorými som tu už vyše dvoch rokov, nechceme žiadne dávky, finančnú pomoc, jazykové kurzy, pretože sme sa sami dokázali postaviť na nohy. Jediné, čo žiadame, sú schválené doklady o pobyte. Neviem, čo je za politikou zamietania aj pri existencii silných dôvodov.
Čo pre vás znamenajú husle a umenie? Čo vás k nim priviedlo?
Husliam sa venujem od štyroch rokov. Veľmi skoro si ma všimla učiteľka, videla moje nadanie. V šiestich rokoch som sa zúčastnila prvej súťaže a koncertu. Hudba ma napĺňa, lieči. Pomáha mi prežívať aj tie najtemnejšie časy a vďaka nej môžem povedať svetu, čo cítim. To je skutočný zmysel môjho života.
Lolitin prvý koncert v Rusku
Aké sú vaše plány do budúcnosti v rámci štúdia hudby?
Dúfam, že v blízkom čase budem môcť znovu začať študovať a naďalej sa rozvíjať. Vidím seba samu v rôznych orchestroch naprieč Európou. Chcela by som byť koncertujúcou huslistkou. Nevylučujem ani možnosť, že raz budem učiť.
Ako zvládate situáciu, že zatiaľ nemôžete začať štúdium pre byrokratické prekážky?
Prvý rok som sa pre to veľmi trápila, ale potom som si dovolila urobiť pauzu. Chcem sa vrátiť späť k husliam odhodlaná. Viem, že sa k tomu znovu dostanem.
Máte podporu v rámci umeleckej komunity v Barcelone alebo v Česku? Ak áno, akým spôsobom vám pomáha?
So Španielskom už nemám žiadny kontakt. V Česku, vďaka svojej kolegyni z práce, som začala hrať v ľudovom folklórnom súbore. Je to to čo ma robí naozaj šťastnou, pretože cítim ako sa začleňujem a stávam súčasťou. To je pre mňa dôležité a ešte viac som sa tým zamilovala do Česka.
