Monthly Archives:

apríl 2024

DIVADLO ARTYNAS

Nielen národné veľké divadlá chcú ukázať talent hercov, ale aj menšie mestá majú svoje divadelné súbory. V Novom Meste nad Váhom sa kultúra a kultúrne podujatia postupne vytrácali. Vznik niečoho nového bolo nevyhnutné.

Divadlo Artynas vzniklo v roku 2021 a jeho zakladateľom, ale aj režisérom, je mladý vyštudovaný herec Roman Hargaš. Jeho zámerom bolo vytvoriť divadlo, ktoré by sa nezvyčajným spôsobom venovalo hereckému umeniu. Inšpiroval sa technikami Michaila Čechova, ktorý vynašiel nové prístupy a teraz tieto techniky zdieľa so svojimi kolegami.

Divadelná komédia je prvá hra, ktorú herecký súbor nacvičil. Túto inscenáciu režíroval slovenský herec Ľubomír Paulovič. Predstavenie zobrazuje zákulisie, ale aj rôzne milostné vzťahy medzi hercami. Po veľkom úspechu sa riaditeľ rozhodol pre ďalšiu komédiu s názvom Poplach v hoteli Westminister. Hlavnou postavou je pán Pigden, asistent známeho politika Willeyho, ktorého úlohou je rezervovať izbu v hoteli pre neho a jeho milenku. Asistent však všetko pokazí a bude to jedna katastrofa za druhou, ktorým nikdy nebude koniec. Artynas je miestom, kde sa stretávajú profesionáli, ale aj ochotnícki herci, ktorí vytvárajú jedinečnú divadelnú rodinu. Každý herec sa snaží priniesť na javisko svoj jedinečný príbeh a emócie, čím divákom poskytuje nezabudnuteľný zážitok.

Na oboch divadelných predstaveniach som bola, nie ako divák, ale ako herečka. K divadlu som sa dostala od začiatku a musím povedať, že táto skúsenosť mi pomohla, pretože som sa zbavila trémy a prišla som na to, že to nie je len o naučených textoch, ale o pochopení postavy a príbehu, potom je hranie o niečo ľahšie. A nič nie je lepšie, ako vidieť úsmev na tvári diváka.

Toto malé mestské divadlo je plné prekvapení, každý z nás chce divákovi dopriať nezabudnuteľný zážitok. S našimi dvoma inscenáciami putujeme po celom Slovensku, aby sme priniesli radosť a zábavu v rôznych kútoch krajiny. A ako Roman Hargaš spomenul: „Určite sa diváci v budúcnosti majú na čo tešiť!“

Autorka : Amália Bačová

Autor foto: NMnV

KULTÚRNY CHAOS

V posledných dvoch mesiacoch naša kultúra zažila veľké zmeny, ktoré pretrvávajú. A to najmä v oblasti umenia, rozvoja umelcov či ich budúcej kariéry. Ministerstvo kultúry nám berie štátne inštitúcie, ako to bolo napríklad na konci marca s bratislavským Kunsthalle. Tu boj o inštitúcie ani zďaleka nekončí a príkladov je ešte mnoho.

Kunsthalle Bratislava uskutočnila tzv. “pohreb“, ktorého sa mohla zúčastniť široká verejnosť, teda všetci tí, ktorých zaujíma umenie a zamrzela ich táto smutná správa. Vysoká škola výtvarných umení sa pripojila iniciovaním kolektívneho trúchlenia nad touto stratou. Treba spomenúť, že trúchliaci prišli symbolicky oblečení v čiernom a nechýbali ani kahance, vence či kvety. Od prvého apríla je táto inštitúcia, ktorá sa nachádzala na Námestí SNP v Bratislave, oficiálne zrušená. Zlúčila sa so Slovenskou národnou galériou. Čo to presne znamená?

Kunsthalle Bratislava bola jediná štátna inštitúcia na Slovensku zameraná na moderné umenie. To znamená, že teraz žiadnu takú nemáme a súčasným i budúcim umelcom je ťažšie sa prezentovať a preraziť na trh. Slovenská národná galéria, ako aj iné galérie na Slovensku, ponúka síce bohaté, avšak iba historické umenie. Nič nové, nič moderné. Ministerstvo kultúry týmto krokom paradoxne zabraňuje k rozvoju ich a našej vlastnej krajiny.

Na poslednom stretnutí s Kunsthalle Bratislava bola taktiež prezentácia aktivít, ktoré vystavovali v roku 2023 v týchto priestoroch. Predstavené výstavy, eventy a aj workshopy, sa týkali mnohých súčasných i výskumných tém a vystavené tu boli diela viacerých slovenských aj zahraničných umelcov. Pocity a spomienky na tento Dom umenia vyjadril aj celý tím. Poďakovali sa návštevníkom a odznelo, že je to pre nich emotívne náročné. Povedali aj, že treba bojovať o to, čo považujeme za dôležité.

Študentom sa za VŠVU prihovorila aj študentka Celestína Minichová. Tá porozprávala, prečo je potrebné mať galériu súčasného umenia a aj to, že študenti pociťujú neistotu ohľadne ich budúcej profesie. Touto stratou prichádza umelecká scéna o dôležitú platformu prepájania lokálnej a zahraničnej komunity.

Rektorka VŠVU Bohunka Koklesová sa domnieva, že inštitúcia bola zatvorená kvôli ministerkinej nenávisti voči LGBTI+ komunite, ktorú Kunsthalle podporovala. Bývalý riaditeľ Jen Kratochvil nám na otázku, či prišlo z Ministerstva kultúry odôvodnenie, prečo sa Kunsthalle zatvára, odpovedal: „Vraj sme nesplnili a nenaplnili historickú šancu fungovať ako štátna inštitúcia. Čo to znamená asi nikto nevie…“ Taktiež dodal, že určitú časť spoločnosti to výrazne ovplyvní. Všetko to vraj začalo tým, že Ministerstvo kultúry zamietlo financovanie umeleckého a vzdelávacieho programu na rok 2024. Jen Kratochvil si myslí, že odôvodnenie z ich strany, takisto ako pri Bibiane (medzinárodný dom umenia pre deti), nie je dostatočný.

Rozlúčku ukončilo prenesenie umelo vytvorenej truhle s poslednými zvyškami vecí z Kunsthalle pred Ministerstvo kultúry a piesňou od študentov VŠVU. Tieto menšie akcie ukazujú, že nás kultúra nášho národa zaujíma a že nestrácame nádej v lepšie zajtrajšky. Dá sa to aj vtedy, ak je politický systém v našej vlasti, mierne povedané, ďaleko od dokonalosti.

Autorka: Daniela Dianová

Foto: autorka

Marko Blažo: Celý človek

Z výstavy netradičného umelca

Slovenských umelcov, ktorí zanechali stopu vo výtvarnom umení na prelome tisícročí, nie je veľa. Marko Blažo, košický výtvarník, ktorý sa presadil v 90-tych rokoch minulého storočia, medzi nich patril.  Jeho diela boli úspešné nielen u nás, ale aj v zahraničí. Od mladosti však trpel zdravotnými problémami, ktoré mu výrazne skomplikovali život a v roku 2021 náhle zomrel.

Tri roky po jeho smrti v Slovenskej národnej galérii otvorili unikátnu monografickú výstavu s názvom Marko Blažo – Celý človek. 

Expozícia predstavuje diela, ktorými autor vyjadroval svoje pocity a myšlienky. Vedel prostredníctvom umenia dokonale zachytiť prežitú psychickú a fyzickú bolesť. 

Medzi jeho najznámejšie obrazy patrili zobrazenie Saint Chapelle, známej kaplnky v Paríži, či Lov mamuta, obraz zo života pravekých lovcov a zberačov a dielo Uzavretá spoločnosť, ktorý naznačuje obmedzenosť ľudskej mysle a upätosť k prostrediu, kde  žije. Svoju fyzickú bolesť dokonale zachytáva v dielach Migréna a Bolesť, kde je motívom človek priviazaný k posteli lanom. Pozoruhodná je tiež séria obrazov s názvom Hokusai, ktorá zobrazuje rozvírené more a čínsku kultúru.

Dielo: Marko Blažo – Horror Vacai
Foto: Simona Hollósyová

Podnetné sú nielen obrazy, ale aj výtvarné techniky, ktoré Marko Blažo používal pri tvorbe svojich diel. Najviac využíval digitálnu tlač, ktorú považujeme za jednu najmodernejších technológií, lebo umožňuje reprodukciu obrazov, navrhnutých v počítačovom programe priamo na papier.  Často používal aj temperu a serigrafiu, čo je grafická technika, ktorá spočíva v pretláčaní farby cez otvory sieťky priamo na potláčaný povrch.

Marko Blažo je známy najmä originálnou a rozmanitou tvorbou. Diela sa vyznačujú nielen vykresľovaním absurdných situácií a veľkou predstavivosťou, ale aj osobitým humorom a hravosťou. Keďže autor vkladá do neobyčajného prostredia bežné životné situácie, divákovi sa abstraktné obrazy javia ako skutočné a vďaka tomu sa vie do nich vžiť. Odporúčam navštíviť túto expozíciu nielen umelcom, ale každému milovníkovi moderného umenia. 

Autorka: Simona Hollósyová
Foto: Simona Hollósyová

Slovenská móda v Budapešti

Začiatkom roka hlavné mesto Maďarska ožilo módou. V múzeu výtvarných umení predviedli svoje jarné a letné kolekcie známi maďarskí dizajnéri. Nechýbalo však ani zastúpenie z iných krajín a, samozrejme, ani zo Slovenska. Okrem prehliadky nových tvári, kde sa odprezentovali študentky dizajnu, svoju novú kolekciu predstavila aj Slovenka Petra Kubíková. Diváci mali možnosť na móle vidieť 14 modelov z jej najnovšej zimnej kolekcie, ktorá nesie názov Fluidum.

Kde najčastejšie čerpáte inšpiráciu pri tvorbe kolekcii a prečo vo vašej tvorbe zohráva takú veľkú úlohu práve Japonsko?

Čerpám ju najmä z okolia, z toho čo zažívam a vidím. Často sa inšpirujem práve rôznymi formami umenia, či už je to architektúra, obrazy alebo hudba. Aj  materiál, jeho farba a povrchová úprava, sú veľkým zdrojom inšpirácie. Vďaka zážitkom tiež často prídem na nejaký zaujímavý nápad. Čo sa týka Japonska, mám k nemu naozaj blízky vzťah. Keďže ma na VŠVU neprijali na prvýkrát, rozhodla som sa pre štúdium japonského jazyka na UK v Bratislave. Trvalo šesť rokov. Štvrtý ročník som absolvovala na univerzite Ferris v Jokohame. S japončinou a japonskou kultúrou som v kontakte každý deň prostredníctvom japonskej kinematografie, literatúry, ale aj práce v podobe výučby či tlmočenia a prekladov. Zo začiatku bola inšpirácia Japonskom priama, no teraz je to skôr podvedomé.

Prezraďte nám, čo bola hlavná inšpirácia v kolekcii, ktorú sme mali možnosť vidieť na móle v Budapešti?

Prehliadka bola určená na obdobie jeseň a zima 2024/2025. Proces tvorby som začala približne dva týždne pred Vianocami, keď takmer každý deň snežilo a vonku panovala skutočná zimná atmosféra. Preniesla som ju do kolekcie v podobe chladných farieb so zaujímavou štruktúrou. Jednotlivé strihy a siluety, ktorým dominovali výrazne plecia, som prispôsobila povahe materiálu. Oblečenie v kolekcii bolo zoskupené do farebných blokov od krémovej, cez sivomodrú, bielu, fialovú a záver bol venovaný tmavému denimu. Farebné bloky boli podporené autorskými drevenými náušnicami vo farbách jednotlivých odevov. Dôležitú úlohu pri výstavbe kolekcie zohrával kontrast v podobe farby, lesku a matu, či štruktúry.

Preferujete prezentáciu svojich prác skôr v zahraničí?

Áno, už od študentských čias som sa zúčastňovala rôznych prezentácii v zahraničí a vždy sa mi to veľmi páčilo. V piatom ročníku na VŠVU som napríklad vycestovala na súťaž až na Nový Zéland. Domácu scénu som už poznala, ale veľmi prínosné bolo pre mňa porovnať moju tvorbu s tvorcami v mojom veku a na mojej úrovni v zahraničí. Veľmi ma to posúvalo a aj naďalej posúva, nakoľko ako dizajnérka som na svoju tvorbu veľmi kritická. Prostredníctvom prezentácie v zahraničí dokážem osloviť nové publikum a  je to pre mňa aj výlet, keď si pár dní oddýchnem, spoznám nové miesta a zároveň objavím nové predajne s látkami.

Ako volíte materiály na tvorbu a ako nakladáte s textilným odpadom, ktorý pri práci vzniká?

Materiál hľadám a nakupujem najmä počas výletov. Viacero látok mám z Japonska, Lisabonu, Budapešti i Nového Zélandu.  Vždy, keď som niekde v zahraničí, navštevujem obchody s látkami a vyberiem si, aké sa mi páčia a viem, že ich v budúcnosti využijem pri tvorbe. Všetko sa snažím pri výrobe zužitkovať čo najviac sa dá, no samozrejme, vždy nejaký odpad predsa len vznikne. Často zo zvyškov vytváram detaily alebo textilné doplnky, napríklad gumičky do vlasov či cestovné vrecká na oblečenie. Nepoužitý nadbytočný materiál občas venujem aj študentom alebo stážistom z ateliéru, ktorí ho ešte môžu ďalej použiť. Ak sa náhodou niečo z prehliadky dlhšie nepredá, neskôr to prerobím na nový kúsok.

Existuje nejaká dobrá rada, ako si udržať svoj šatník moderný, ale pritom sa nezahltiť všetkými trendami z fast fashion?

 Aj mne ako návrhárke to trvalo dlhšie. Najmä, keď som bola mladšia, mala som tendenciu kúpiť si „wau efekt“ kúsok, ktorý ma v obchode ohúril a neskôr som zistila, že ho nemám s čím zladiť, necítim sa v ňom dobre a vlastne ani nemám príležitosť ho vynosiť. Pri vytváraní šatníka je dôležité zadefinovať si, čo je pre váš životný štýl vyhovujúce a praktické, podľa toho, kde a ako trávite deň. Treba ísť skôr po veciach a farbách, ktoré sa dajú medzi sebou kombinovať a viete si ich obliecť na niekoľko spôsobov. Netreba zabúdať ani na jednoduchú údržbu, pretože veci, ktoré sú určené len na chemické čistenie ostanú visieť v skrini, pretože mnohých otravuje neustále chodiť do čistiarne. Samozrejme, je dobré mať aj pár vecí, ktoré sú extravagantnejšie, ale skôr vo forme doplnkov, akými sú kabelka, opasok, náušnice alebo šatka okolo krku. Takéto doplnky vedia celý vzhľad ozvláštniť a dať mu zakaždým iný nádych.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov!

Autorka: Tatiana Stančíková

Foto: Archív Petry Kubíkovej

Zmysel života

Nie vždy je jednoduché prísť na to, čo nás v skutočnosti robí šťastnými. Nie každý na to príde, ale určite si každý z nás položil otázku, „čo je zmyslom života?“

Každému sa vyskytne mnoho chvíľ a príležitostí, ktoré v nás vyčaria príjemný pocit, no nie vždy to musí tak byť. Šťastie je jedným z dôvodov, keďže je človek spokojný. Nie je dlhodobé, ale len chvíľkové, ale mnohí z nás chcú tento pocit zažívať stále. 

Niektorí si to spájajú s peniazmi, pretože môžu byť prínosom niečoho zmysluplného, a že si môžu kúpiť čokoľvek, čo im spraví radosť. Pre druhých je presný opak, ako napríklad pomáhať iným. Sú to starí, chorí ľudia alebo tí, ktorí nedostali v živote to, čo iní, a takí si vážia akúkoľvek pomoc, ktorú im poskytnú.  

Mnohí zistia až v neskorom veku, že po celý čas neprišli na to, čo ich napĺňa, pretože chodia do práce, robia to, čo sa od nich žiada, ale v skutočnosti ich to, čo robia, nebaví.  Má to tak naozaj v skutočnosti byť? Nemali by sme robiť to, čo nás baví?

Čo pre mňa znamená zmysel života?

Keď som si položila túto otázku, nevedela som úprimne odpovedať. Ako prvé mi napadla krása, múdrosť či dokonalosť, ktorá nikde nie je určená. No toto v skutočnosti nie je ono. Je to láska. Či už od rodiny alebo priateľov, je pre ľudí naozaj dôležitým faktorom. Vďaka tomu, že ju odmala dostávam, vidím v ľuďoch to pozitívne a snažím sa tento cit aj rozdávať. Je s tým spojená rodina, bez ktorej by som nikdy nepochopila, čo je to lásku dostávať a taktiež ju oplácať. Rodina je tá, ktorá vždy stojí pri vás nech sa deje čokoľvek, pretože sú to tí najbližší, ktorí vás nikdy neopustia, nezradia a pomôžu v najhoršej chvíli.

Avšak skutočným zmyslom, je byť spokojný so sebou a s tým, čo robíme.

My máme vždy možnosť vykonať to, čo naozaj chceme. Voľne cestovať, študovať, zabávať sa, pracovať, mať rodinu…a hlavne byť šťastný. Pretože život nie je o dokonalosti. Je to o tom, aby sme ho žili tak, ako v skutočnosti chceme a s kým chceme.

A aby som odpovedala na úvodnú otázku, je to niečo individuálne, pretože každý človek má iné priority a pre niekoho má niečo väčší význam ako pre niekoho iného. Sama mám v hlave rôzne myšlienky, ktoré som sa snažila dať dohromady, avšak možno v celku nemusia dávať zmysel, ale samostatne áno. A presne taký býva aj život, niekedy nám niektoré veci v celku nedávajú nijaký význam, no keď si to rozoberieme, vtedy to naozaj pochopíme. 

Írske Tance v Bratislave: súťaž, kultúra a nezabudnuteľné okamihy

Írske tance sú dnes populárne nielen v domovine keltov. Michael Flatley a jeho tanečné šou „Lord of the Dance“ a „Feet of Flames“  zohrali významnú úlohu v ich celosvetovom uznaní. Tradícia írskeho tanca má však prastaré korene a naďalej fascinuje svojou jedinečnosťou. História ľudových tancov siaha až do 11. storočia, táto kultúra sa udržala aj napriek tomu, že sa ju anglickí dobyvatelia snažili potlačiť. Pred založením prvej komisie pre írske tance mal každý región svoje pravidla, ale postupom času sa komisii podarilo tance zdokonaliť pri zachovaní všeobecných zásad.

 Trinásteho apríla  v Bratislave v dome kultúry Vajnory sa konala súťaž v írskom tanci, ktorú organizovala Akadémia írskeho tanca Avalon. Toto bol ôsmy turnaj organizovaný touto školou.  Zúčastniť  sa ho rozhodlo 295 účastníkov z 9 krajín: Írsko, Slovensko, Ukrajina, Česká republika atď.  Tieto súťaže sú nielen príležitosťou predviesť svoje úspechy a získať medailu, ale aj stretnúť sa s ďalšími tanečníkmi z celého sveta, podeliť sa o svoje dojmy a nájsť si nových priateľov, s ktorými spolu  zdieľate írsku kultúru. Na turnaji vládla príjemná atmosféra, hudobníci hrali na klavíri a husliach starú keltskú hudbu a vy ste si mohli na jeden deň predstaviť, že ste v Írsku. Nervozita, vzrušenie, únava a radosť – všetky tieto emócie prežívali účastníci a ich rodičia celý deň.

Výherkine trofejí 

Írsky tanec je viac ako len kroky na javisku. Je to silné vyjadrenie írskej duše a odolnosti. Od malých tanečných sál až po veľké svetové pódiá je to tanec, ktorý nepretržite rozvíja komunitu, zachováva históriu a vychováva nové generácie tanečníkov. Tým, že sa učíme jednotlivé pohyby, nielen pozorujeme umenie, ale stávame sa súčasťou legendy, ktorá sa rozpráva po tisícročia. A tak, keď írske topánky ťukajú do rytmu, nielenže hrajú melódiu, ale aj odrážajú ozvenu vzdialených epoch, odrážajúc búrlivý a krásny rytmus írskej krajiny.

Trofeje pre tanečnikov

Autorka: Tamara Riasyk

Autorka foto : Tamara Riasyk                                     

VÝROČIE JAZZOVÉHO KLUBU

Jazzový klub Blue Note Jazz and Music Club v Novom Meste nad Váhom oslavuje 15. výročie od svojho vzniku.

Tento významný jubilejný rok si klub zaslúži oslavu nielen pre svoju dlhú existenciu, ale aj pre svoj vplyv na miestnu hudobnú scénu a kultúru.

Pred 15. rokmi zakladateľ, Tibor Zelenay, otvoril dvere tohto podniku pre hudobníkov a poslucháčov. Odvtedy Blue Note prešiel mnohými významnými situáciami, vrátane legendárnych koncertov a slávnych osobností z hudobného sveta.

Okrem jazzu, po ktorom je pomenovaný, sa tu často objavujú kapely rôznych štýlov, od rocku a blues po funk a Word music. Rozmanitosť prispela k tomu, že klub sa stal miestom stretnutí hudobných nadšencov. Toto miesto je špecifické svojimi rozmermi, keďže sa tam zmestí malé množstvo ľudí, je tam akási rodinná atmosféra a poslucháči sú v blízkosti rôznych kapiel.

Na otvorení výročia boli hlavným programom Peter Cmorik, Desmod, ale aj mladá tvár Melissa Mandy Marušková. Na úvod sa predstavil majiteľ Tibor Zelenay, ktorý povedal, „sám som nečakal, že toľko rokov to vydrží a koľko známych a talentovaných ľudí sa tu vystrieda“.  Dlhoroční návštevník klubu Blue Note sa podelil o svoje spomienky a zážitky. „Vždy som si sem rád chodil posedieť, vypočuť si skvelú hudbu a stretávať sa s priateľmi. Klub Blue Note je pre mňa miestom, kde sa cítim ako doma,“ hovorí jeden z pravidelných návštevníkov.

Oslavy 15. výročia potrvajú do konca apríla, takže fanúšikovia môžu stále vychutnávať „súkromné koncerty“ a užiť si nezabudnuteľné hudobné zážitky v jedinečnej atmosfére tohto kultového klubu.

Autorka: Amália Bačová

Foto: Amália Bačová

Komentár: Dialóg so sebou samým

Prezidentské voľby nás nútia uvažovať o tom, čo je pre nás skutočne dôležité.

(POZOR! Tento text obsahuje namiesto medzititulkov motivačné citáty, aby nehrozilo zvýšené riziko frustrácie)

Ničenie národných parkov, rezignácia na odbornosť, snaha o ovládnutie verejnoprávneho média, debaty s extrémistami, neodôvodnená výmena kvalifikovaných ľudí na postoch, útoky na ženy a menšiny, šírenie strachu a klamstiev. Vravíte si, všetko zlé je na niečo dobré… Ľudia si už museli uvedomiť, že to takto ďalej nejde. Sčítavajú sa hlasy – výsledok je jasný. Prezidentské voľby 2024 vyhráva Peter Pellegrini. Zrazu mám v hlave 1 409 255 otázok. Prvá znie: Oplatí sa ešte nerezignovať? Kde sa nachádza naša červená čiara…

„Ťažké časy pominú, ale sila z nich pretrvá.“

Robert H. Schuller

Internetom sa šíria heslá: „…posledný nech zhasne…; …nerozumiem tejto krajine…; Skurvensko, NOT MY PREZIDENT.“ No to je iba jedna strana mince. Už sme si zvykli, že žijeme v bubline, ktorá zvyšok spoločnosti dokáže naplno vnímať iba cez grafy a prieskumy. Voľby ukázali vláde, že to robí správne. Koalícia od väčšej časti Slovenska získala nielen oprávnenie, ale aj odvahu pokračovať v tom, čo začala. Robert Fico ovládol ďalší úrad a nestraníckosti, ktorú deklaruje Peter Pellegrini, sa len ťažko dá veriť. Spôsob jeho kampane ukazuje, ako veľmi si je s politikou Smeru blízky. Do paláca sa dostal klamstvami, šírením strachu, úmyselnou polarizáciou, netransparentným financovaním či lákaním extrémistov. Touto cestou pôjde aj ďalej. Veď načo to meniť, keď mu to predsa funguje.

„Bojovať budete možno musieť viac ako len raz, aby ste nakoniec vyhrali.

Margaret Thatcher

Život je plný paradoxov. Ľudia, ktorí chcú mier, legitimizujú agresiu. Milovníkom prírody nevadí, že sa klčujú chránené lesy. Vyznávači ôsmeho Božieho prikázania šetria čas neoverovaním informácií. Žiakom sa v škole vysmievajú učitelia, staršia generácia mladých vyháňa gestom ochrany. Chceme už pokoj, ale snažíme sa ho dosiahnuť cestou hrôzy. Myslíme hodnotovo a napriek tomu volíme oportunizmus. Nerozumieme si navzájom. No ťažko povedať, ako sa rozprávať inak. Nenávisť je vo vzduchu  cítiť stále viac. Všetko naznačuje scenár gréckej tragédie bez dohľadnej katarzie – pocit oslobodenia od napätia alebo emócií po dokončení dejstva nenastáva. Zvažujeme, čo je pre nás skutočne dôležité. Premýšľame nad tým, či si vážime náš komunitný život rovnako ako ten súkromný. Či v nás to, že zanevrieme na krajinu, nezanechá prázdnu dieru. Milujeme našu prírodu, kultúru, mestá, dediny, pamiatky a ľudí. No nebude to príliš bolieť, keď o to prídeme napriek našej snahe?

„Vieme, kým sme, ale nevieme, čím môžeme byť.“

William Shakespeare

Nie je ľahké predstaviť si nasledujúce tri roky. Môžeme očakávať útoky na dôležité inštitúcie, ťaženie proti nezávislým sudcom, šikanovanie úradníkov či policajtov. Postup proti kritickým médiám bude tvrdší a prídu na rad aj mimovládne organizácie. Pod paľbou bude každý sektor.  Prezident nebude upozorňovať na dôsledky rozporuplných zákonov a napokon na samite NATO zaznie aj vládny názor na Ukrajinu.

Pri všetkom negatívnom mám pár dôvodov na optimizmus. Stále panuje silná vlna nevôle voči praktikám ministerstva kultúry, ľudia zachraňujú pozemky v národných parkoch, už viac ako štyri mesiace sa konajú protesty, ktoré neslabnú – nestráca sa energia aktívnej občianskej spoločnosti. Niektorým rodinám sa podarilo prelomiť generačné nepochopenie, množstvo zahraničných Slovákov sa vrátilo domov len na voľby. Ivan Korčok odišiel z prezidentského boja s viac ako 1 200 000 hlasmi a má potenciál oslovovať aj na prvý pohľad nespojiteľné skupiny.

„Verte, že môžete, a ste na polceste.“

Theodore Roosevelt

V hlave mám veľa otázok a ťažko povedať, či viem aspoň na jednu z nich odpovedať. Kreslím si z vlastnej červenej čiary ľubovoľný tvar. Nechcem, aby to bola hviezda. Pripomína mi komunistickú vlajku, ale aj európsku. Je to neistý symbol a ja v tom mám jasno. Nakreslím kruh, no zarazím sa. Najhoršie je, ak by sme mali opakovať stále tie isté chyby. Pomaly to vzdávam, no potom si vypožičiam výrok Martina M. Šimečku: „Život môže byť krásny aj v strašnej dobe.“ Dokreslím teda do kruhu šťastnú tvár. Nechcem odchádzať. Mám stále energiu smiať sa, písať, pracovať a nevzdávať sa. No pochopím každého, kto ju bude postupne strácať. Pracujme ďalej na tom, aby sa to stávalo čo najmenej.

Broňa Macová

Následky hlavičkovania vo futbale môžu byť zničujúce, tvrdia viaceré štúdie. Varane: Hlavičkovaním som si zničil telo

Futbalista Manchestru United a francúzsky majster sveta z Ruska 2018 Raphael Varane dôrazne odporúča svojmu 7-ročnému synovi, aby sa počas hrania futbalu vyhýbal hlavičkovaniu. Za pravdu mu dávajú aj vedecké štúdie z viacerých európskych krajín, ktoré priniesli znepokojujúce zistenia. Anglická futbalová asociácia prijala reštriktívne opatrenia najmä v detských kategóriách. SFZ ostal pri odporúčaniach.

Stredný obranca „Red Devils“ sa v rozhovore pre francúzsky športový denník L`Equipe priznal, že nastúpil na MS 2014 s následkami otrasu mozgu do štvrťfinále proti Nemecku, ktorý utrpel v osemfinálovom zápase proti Nigérii. V dňoch po zápase nemal chuť, bol dehydrovaný a stratil časť svojej hmotnosti. Napriek tomu sa rozhodol do štvrťfinále nastúpiť. „Čo sa už nikdy nedozvieme je, čo by sa stalo, keby som dostal ďalší úder do hlavy. Vieme, že opakované otrasy mozgu v krátkom čase môžu mať fatálne následky,“ spomína Varane.

Ďalší podobný incident prežil v roku 2019, keď v la ligovom zápase proti Getafe dostal nečakane od súpera loptu do tváre. Následne jeho vtedajší klub Real Madrid čakal v Lige majstrov náročný súper v podobe Manchestru City. Do zápasu opäť nastúpil a spravil dve vážne chyby, ktorými výrazne prispel k vyradeniu svojho klubu. V danom zápase sa podľa jeho slov „cítil ako divák“.

V rozhovore sa postavil za limitáciu hlavičkovania v tréningoch a vyslovil sa za jeho zákaz pre deti. Tvrdí, že hlavičkovaním si „zničil telo“. Mnohé výskumy a štúdie z Anglicka, Škótska a Švédska jeho slová podporujú.

Tripolkrát vyššie riziko vzniku demencie

Už v roku 2019 uzreli svetlo sveta výsledky štúdie Glasgowskej univerzity, v ktorej sa uvádza, že bývalí profesionálni futbalisti majú 3,5-krát vyššiu pravdepodobnosť, že dostanú počas svojho života demenciu. Zároveň vedci z Glasgowa zistili, že bývalí hráči majú päťnásobne vyššiu šancu dostať Alzheimerovu chorobu ako zvyšok populácie a dvojnásobne vyššiu šancu dostať Parkinsonovu chorobu. Štúdie sa zúčastnilo 7 676 bývalých futbalistov narodených v rokoch 1900 až 1976, ktorých výsledky boli porovnávané s viac ako 23-tisíc bežnými Škótmi.

Ďalší výskum vyšiel pred vyše rokom vo vedeckom časopise Lancet Public Health journal. Vedci z Karolinska Institutet vo Švédsku porovnávali zdravotné výsledky 6-tisíc elitných futbalistov a 56-tisíc „nefutbalistov“ v rokoch 1924 až 2019. Zistili, že 9% švédskych prvoligových hráčov bolo diagnostikovaných s neurodegeneratívnym ochorením (nevyliečiteľné ochorenie nervovej sústavy, ktoré vedie k postupnému odumieraniu nervových buniek), zatiaľ čo len 6% bežnej populácie dostalo rovnakú diagnózu.

Švédski vedci rovnako zistili, že hráči mali 1,6-krát väčšie riziko, že dostanú Alzheimerovu chorobu. Ale toto tvrdenie neplatí o brankároch, ktorí hlavičkujú len veľmi sporadicky. Brankári podľa štúdie nemajú žiadne zvýšené riziko vzniku Alzheimerovej choroby alebo demencie v porovnaní s bežnou populáciou.

Prieskum v tejto oblasti uskutočnili aj vedci z Manchesterskej metropolitnej univerzity. Rozhodli sa, že vzorku 60-tich účastníkov rozdelia na dve kategórie po 30 členov. Tá prvá musela hlavičkovať 20 skutočných lôpt po sebe. Druhá skupina mala na svojich očiach nasadené okuliare s VR (Virtuálna realita), a teda hlavičkovali len 20 virtuálnych lôpt bez reálneho dotyku. Prvá skupina po teste hlásila symptómy asociované s otrasom mozgu a King-Devick test (test na zistenie otrasu mozgu), ktorí všetci účastníci vypĺňali pred aj po experimente ukázal, že ich výsledky sa zhoršili. Naopak účastníci s VR okuliarmi boli po experimente ešte rýchlejší vo vypĺňaní testu.

Vedci však pripomínajú, že je určite potrebný ďalší výskum pred robením úplných záverov. Výskumy sa v mnohých číselných parametroch pomerne značne líšili.

Ako reaguje futbalový svet

Anglická futbalová asociácia (FA) sa v spolupráci s IFAB (orgán prijímajúci futbalové pravidlá) rozhodla, že zavedie plošný skúšobný zákaz hlavičkovania v kategóriách do 12 rokov (U12). Ak porušia toto nové nariadenie, je pridelený nepriamy kop súperovi. Pri kategóriách U14, U15 , U16 a U18 FA odporúča maximálne 10 hlavičiek na hráča za tréning, a to najviac raz za týždeň počas tréningu.

IFAB na svojom webe uvádza, že je dôležité chrániť najmä deti, ktoré sú práve v stave vývinu ich tela a mozgu. Zároveň však pripomína, že úplný zákaz môže priniesť aj neželané efekty. Hráči môžu ísť do súboja o loptu vo vzduchu namiesto hlavy nohou, čo môže zapríčiniť aj prípadné nežiadané a neúmyselné kopy do hlavy alebo oblasti hrudníka. IFAB preto zatiaľ len umožnil skúšky daných pravidiel, a to najmä v Anglicku a USA.

Na najvyššej profesionálnej úrovni sa Premier League rozhodla už v roku 2021 zaviesť zmenu v striedaní hráčov pre prípad podozrenia na otras mozgu. Tím teda v takomto prípade dostane jedno striedanie navyše. Toto pravidlo je platné dodnes, tímy a hráči si ho pochvaľujú. Zároveň sú tréneri tímov inštruovaní, aby nevystavovali svojich hráčov v tréningu viac ako „desiatim hlavičkám s vysokou silou“. Nakoľko sa dané odporúčanie dodržiava, je otázne.

A čo Slovensko

Na základe usmernení Európskej futbalovej únie (UEFA) by sa malo s intenzívnejším hlavičkovaním začať najskôr v dorasteneckom veku. Napriek týmto usmerneniam neplatia na Slovensku žiadne obmedzenia.

Technický riaditeľ Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Roman Pivarník sa pre Denník N vyjadril, že: „Najmä v žiackych kategóriách však vedieme trénerov k tomu, aby sa zamerali na hru po zemi. U menších detí sa používajú penové lopty a hlavičkovanie sa nacvičuje len z pohľadu načasovania výskoku, prípade presnosti.“

V čase písania tohto článku nič nenasvedčuje tomu, že by sa mali pravidlá a odporúčania na našich trávnikoch v tomto smere zmeniť.

Autor: Marek Fratrič

Foto: Marek Fratrič

KOMENTÁR: POZNATKY Z REFERENDA O VLÁDE

Šieste prezidentské voľby sú za nami. Aj tie priniesli dôvody na radosť (nemyslím pokoj ani svetový mier). Prvý, tradičný (nie samozrejmý): opäť sme mali možnosť slobodne rozhodovať o prítomnosti a budúcnosti krajiny. Druhý, mierne prekvapivý: okrem prvej priamej voľby prezidenta bola práve v tomto roku najvyššia účasť v druhom kole. Nemožno teda vysloviť výčitku o slabej legitimite, ktorej čelila Zuzana Čaputová. Z druhej dobrej správy prichádzame k ďalším záverom.

Naša šiesta hlava štátu získala viac ako milión štyristotisíc hlasov. Lepšie na tom boli len Rudolf Schuster a Andrej Kiska. Peter Pellegrini sa v kampani ani raz nedištancoval od politiky vlády, ktorej je súčasťou. Nie priamo vo výkonnej funkcii, ale ako predseda parlamentu. Hlasoval za novelu trestného zákona, neprotestoval proti obídeniu prezidentky s vymenovaním riaditeľa SIS, dokonca súhlasil aj s kompetenčným zákonom, ktorý okliešťuje prezidentské menovacie právomoci. V jednej z diskusií pred druhým kolom vyslovil zámer chrániť vládu. Taktiež sa prihlásil k štýlu politiky Štefana Harabina. Toto všetko bolo súčasťou ponuky pre jeho voličov, ktorí mu na jej vykonávanie dali mandát. Nebolo by demokratické očakávať, že sa vykašle na želanie ľudu. A nebolo by rozumné očakávať, že sa vykašle na želania Roberta Fica. Premiér začne kráčať k autokracii rýchlejším tempom ako doteraz a z prezidentského paláca voči tomu nebudú námietky.

Aj keď nás rozdiel prekvapil, ani výsledok Ivana Korčoka nie je prepadák. Z porazených kandidátov viac ľudí hlasovalo jedine za Vladimíra Mečiara v roku 1999. Korčok už naznačil, že s tým bude ďalej pracovať. Najpravdepodobnejší je vstup do straníckej politiky. Inšpiráciou môže byť Iveta Radičová, ktorá sa rok po porážke Ivanom Gašparovičom stala premiérkou. Otázkou je, kam by išiel. Založí vlastnú stranu? Ako keby ich už nebolo dosť. Pred rokom dostal ponuku od strany SaS, ktorú odmietol. V Progresívnom Slovensku by si zničil imidž umierneného konzervatívca. Ostávajú ešte dve alternatívy. KDH alebo pokus spojiť viaceré stredopravé strany a hnutia na jednu kandidátku. Avšak aj tam by ho niekto musel nominovať.

Po 30. septembri sme si mohli myslieť, že voliči súčasnej opozície mali menšiu motiváciu, boli otrávenejší a tí druhí, naopak, mobilizovanejší. Tiež sme mohli predpokladať istú mieru sklamania zo štvrtej Ficovej garnitúry u elektorátu Hlasu. Sobotné „referendum o vláde“ to vyvrátilo a dalo Ficovi potvrdenie, že smie robiť všetko, čo mu dovoľuje ústava. Takéto je rozhodnutie väčšiny tých občanov Slovenska, ktorým ešte na niečom záleží. Nech Korčok spraví so svojím potenciálom čokoľvek, pomer názorov v spoločnosti hovorí jasne. Demokrati sa dopočítajú vždy len k jednému. Slovami klasika: „To mi nevychádza.“

Autor: Boris Burdíček